Princíp ultima ratio. Významné interpretačné pravidlo alebo prehnaný súdny aktivizmus bez opory v zákone a judikatúre?

 

prís­pe­vok je struč­ným vý­ťa­hom z pub­li­ká­cie Trest­ný čin pod­vo­du - ko­men­tár s ju­di­ka­tú­rou, vy­da­va­teľ­stvo Iura Edi­tion 2012

         Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je pos­kyt­núť struč­ný preh­ľad o up­lat­ňo­va­ní prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve a to na pod­kla­de ap­li­kač­nej čin­nos­ti sú­dov ako aj pro­ku­ra­tú­ry a v ne­pos­led­nom ra­de viesť po­le­mi­ku s ar­gu­men­tá­ciou Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR, kto­rá bo­la pou­ži­tá oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v kon­krét­nom prí­pa­de v do­vo­la­com ko­na­ní pred Naj­vyš­ším sú­dom SR.

 a/ prin­cíp ul­ti­ma ra­tio – všeo­bec­né vý­cho­dis­ká vy­plý­va­jú­ce z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov v Čes­kej re­pub­li­ke

 

Pod­ľa od­bor­nej li­te­ra­tú­ry (1) by prin­cíp ul­ti­ma ra­tio mal pl­niť hlav­ne fun­kciu špe­cia­li­ty, kto­rá sa up­lat­ňu­je tak pri tvor­be no­riem tres­tné­ho prá­va ako aj pri ich ap­li­ká­cii. Spo­čí­va v po­vin­nos­ti zá­ko­no­dar­cu dať pred­nosť pri­ja­tiu net­res­tných opat­re­ní práv­nej aj nep­ráv­nej po­va­hy pred kri­mi­na­li­zá­ciou a tak­tiež v po­vin­nos­ti sú­dov a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní dať pred­nosť up­lat­ňo­va­niu zod­po­ved­nos­ti pod­ľa net­res­tnej práv­nej nor­my pred pos­ti­hom pá­cha­te­ľa po­mo­cou no­riem tres­tné­ho prá­va. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pl­ní tiež fun­kciu sub­si­diár­nu, kto­rá spo­čí­va v tom, že tres­tnop­ráv­ne nor­my ma­jú byť pou­ží­va­né len po­kiaľ pou­ži­tie iných pros­tried­kov práv­ne­ho po­riad­ku nep­ri­chá­dza do úva­hy ale­bo ich vy­uži­tie je zjav­ne neú­čel­né. Ale­bo po­ve­da­né inak, zá­ko­no­dar­ca by mal kri­mi­na­li­zo­vať len tie naj­zá­važ­nej­šie prí­pa­dy a umož­niť čo naj­šir­šie up­lat­ne­nie mi­mot­res­tných reak­cií na po­ru­še­nie prá­va, pri­čom po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov je rea­go­vať up­lat­ňo­va­ním tres­tnej rep­re­sie len na prí­pa­dy spo­lo­čen­sky škod­li­vé, pri kto­rých mi­mot­res­tné pros­tried­ky nes­ta­čia k ochra­ne oh­ro­ze­ných, či po­ru­še­ných práv. Tres­tné prá­vo by sa, naj­mä v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch (oso­bit­ne pri ma­jet­ko­vých vzťa­hoch), ma­lo up­lat­ňo­vať sku­toč­ne len pod­por­ne k iným práv­nym nor­mám a aj to len v prí­pa­doch zjav­ných exce­sov v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch, pre­to­že tres­tné prá­vo je nás­tro­jom cel­kom nev­hod­ným k re­gu­lá­cii súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov (na ich re­gu­lá­ciu slú­žia iné práv­ne nor­my), pri­čom je pot­reb­né vy­chá­dzať z po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie, to zna­me­ná tres­tnú rep­re­siu up­lat­ňo­vať len nás­led­ne a ved­ľa iných opat­re­ní.

Do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du ČR ako aj Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR k sub­si­dia­ri­te tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie a prin­cí­pu ul­ti­ma rá­tio zhr­nul Ústav­ný súd ČR v ná­le­ze zo dňa 28.04.2010 sp. zn. I. ÚS 541/2010, v kto­rom po­su­dzo­val sťaž­nosť od­sú­de­nej, kto­rá bo­la uz­na­ná za vin­nú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že v úmys­le uviesť do omy­lu ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti E. a obo­ha­tiť na ku ško­de spo­loč­nos­ti, žia­da­la od ko­na­te­ľa uh­ra­de­nie pô­žič­ky vo vý­ške 1.000.000 Sk a to na­priek to­mu, že ve­de­la, že spo­loč­nos­ti ta­kú­to čias­tku v sku­toč­nos­ti ne­po­ži­ča­la, pri­čom od­ka­zo­va­la na zmen­ku, kto­rá ma­la úh­ra­du uve­de­nej pô­žič­ky za­bez­pe­čo­vať, av­šak tá­to zmen­ka ne­potvr­dzo­va­la fak­tic­ké od­ov­zda­nie pô­žič­ky vo vý­ške 1.000.000 Kč a pre­to ani ne­bo­la za­hr­nu­tá do úč­tov­níc­tva tej­to spo­loč­nos­ti.

Ústav­ný súd ČR naj­skôr pri­po­me­nul svo­ju ju­di­ka­tú­ru z mi­nu­los­ti, v kto­rej ju­di­ko­val, že práv­ny po­ria­dok, ho­ci vnú­tor­ne di­fe­ren­co­va­ný, tvo­rí jed­no­tu a ako s ta­kým je pot­reb­né s ním za­ob­chá­dzať pri ap­li­ká­cii jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní a in­šti­tú­tov, pre­to po­kiaľ ide o napl­ne­nie ob­jek­tív­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná iná než tres­tnop­ráv­na (nap­rík­lad ob­chod­nop­ráv­na) strán­ka ve­ci (ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. IV. ÚS 564/2000 zo dňa 08.11.2001). Ten­to ná­zor ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va naj­mä z po­va­hy tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma rá­tio, kto­ré­ho pros­tried­ky mu­sia a ma­jú byť pou­ži­té len vte­dy, po­kiaľ pou­ži­tie iných pros­tried­kov práv­ne­ho po­riad­ku nep­ri­chá­dza do úva­hy ale­bo je ich pou­ži­tie zjav­ne neú­čel­né. Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du je cel­kom nep­rí­pus­tná prax, keď sa štan­dar­tné ci­vil­né vzťa­hy rie­šia na úkor jed­né­ho z účas­tní­kov pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Tým­to spô­so­bom to­tiž do­chá­dza k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu osôb v ich vzá­jom­ných vzťa­hoch a k neúc­te or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k rov­nos­ti ob­ča­nov (ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR zo dňa 29.04.2004 sp. zn. IV. ÚS 469/2002).

Ústav­ný súd ČR zo­pa­ko­val, že tres­tné prá­vo a tres­tno-práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu, kto­ré má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, je pot­reb­né po­va­žo­vať za ul­ti­ma ra­tio (pos­led­nú mož­nosť), te­da za kraj­ný práv­ny pros­trie­dok, kto­rý má vý­znam pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ský, t. j. z hľa­dis­ka ochra­ny zá­klad­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. V zá­sa­de však ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov osôb v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te osôb, aby „strá­ži­li“ svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a tak nah­rá­dza­li čin­nosť sú­dov v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní, pri­čom tres­tné stí­ha­nie nie je na mies­te, ak sa ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho po­by­bu­je vý­hrad­ne v ro­vi­ne súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov. Ur­či­té zly­ha­nie, či ne­dos­ta­toč­ná čin­nosť zá­kon­ných nás­tro­jov slú­žia­cich k fak­tic­ké­mu vý­ko­nu prá­vop­lat­ných a vy­ko­na­teľ­ných súd­nych roz­hod­nu­tí ne­mô­že viesť k to­mu, aby tie­to opat­re­nia bo­li dopl­ňo­va­né, či nah­rá­dza­né pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 24.01.2001, sp. zn. 7 Tdo 290/2000). V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie slú­ži­li k us­po­ko­jo­va­niu sub­jek­tív­nych práv súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy, po­kiaľ nie sú ved­ľa to­ho spl­ne­né všet­ky pred­pok­la­dy vzni­ku tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti, res­pek­tí­ve nie sú tie­to pred­pok­la­dy cel­kom jas­ne zis­te­né (ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR zo dňa 23.03.2004 sp. zn. I. ÚS 4/2004).

Ústav­ný súd ČR skon­šta­to­val, že ak umož­ňu­je tres­tné prá­vo reali­zá­ciu ve­rej­né­ho zá­uj­mu na stí­ha­nie tres­tnej čin­nos­ti po­mo­cou ro­bus­tných a osob­nú in­teg­ri­tu jed­not­liv­ca ob­me­dzu­jú­cich nás­tro­jov, po­tom ich pou­ži­tie mu­sí reš­pek­to­vať ús­tav­nop­ráv­ne li­mi­ty, v da­nom prí­pa­de prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty (spô­so­bi­losť, ne­vyh­nut­nosť a adek­vát­nosť tres­tnop­ráv­ne­ho pros­tried­ku ochra­ny). Z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka pri­tom žiad­ny súd ne­mô­že pre­hlia­dať zjav­nú sku­toč­nosť, že nás­tro­je, po­mo­cou kto­rých sa reali­zu­je tres­tnop­ráv­na ochra­na ob­me­dzu­jú zá­klad­né prá­va, či slo­bo­dy a len dôs­led­né reš­pek­to­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio za­ru­ču­je, že ta­ké ob­me­dzenie bu­de eš­te mož­né po­va­žo­vať za pro­por­cio­nál­ne s úče­lom sle­do­va­ným tres­tným ko­na­ním (ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR zo dňa 02.06.2005 sp. zn. IV. ÚS 469/2004).

Pred­met­nú ju­di­ka­tú­ru ap­li­ko­val Ústav­ný súd ČR aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad, pri­čom zdô­raz­nil, že zmen­ka, kto­rá pl­ní za­bez­pe­čo­va­ciu fun­kciu, nie je k za­bez­pe­čo­va­né­mu zá­väz­ku ak­ce­so­ric­ká a je vo vzťa­hu k ne­mu v pos­ta­ve­ní cel­kom sa­mos­tat­né­ho a ne­zá­vis­lé­ho zá­väz­ku. Ak prí­pad­ne za­nik­ne zá­vä­zok (v da­nom prí­pa­de zá­vä­zok zo zmlu­vy o pô­žič­ke) ne­za­ni­ká tým zá­ro­veň sa­mot­ná za­bez­pe­čo­va­cia zmen­ka, nes­tá­va sa nep­lat­nou a z poh­ľa­du zmen­ko­vé­ho prá­va sa na nej nič ne­me­ní. Exten­zív­nym up­lat­ne­ním za­bez­pe­čo­va­cej zmen­ky sa po­tom ro­zu­mie si­tuácia tzv. osa­mos­tat­ne­nia za­bez­pe­čo­va­cej zmen­ky, kto­rá umož­ňu­je pa­ra­lel­né up­lat­ňo­va­nie za­bez­pe­čo­va­cej zmen­ky, pri­čom od­de­le­nie za­bez­pe­čo­va­cej zmen­ky od za­bez­pe­če­nej poh­ľa­dáv­ky zá­kon ne­za­ka­zu­je, av­šak ide o ko­na­nie ne­ko­rek­tné. Je po­tom ve­cou účas­tní­kov, hlav­ne dl­žní­ka, aby pri kon­trak­tá­cii ve­no­va­li riad­nu po­zor­nosť aj as­pek­tom zmen­ko­vé­ho prá­va tak, aby bo­la už v tej­to fá­ze mož­nosť exten­zív­ne­ho up­lat­ne­nia zmen­ky mi­ni­ma­li­zo­va­ná.

Ústav­ný súd ČR uzav­rel, že z prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio vy­plý­va, že ochra­na ma­jet­ko­vých vzťa­hov má byť v pr­vom ra­de up­lat­ňo­va­ná pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va a až tam, kde ta­ká ochra­na je neú­čin­ná a kde po­ru­še­nie súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov svo­jou in­ten­zi­tou do­sa­hu­je zá­ko­nom pred­pok­la­da­nú ne­bez­peč­nosť, je na mies­te uva­žo­vať o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Exten­zív­ne up­lat­ne­nie zmen­ky ne­mož­no pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du po­va­žo­vať, bez ďal­šie­ho, za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a to ani v prí­pa­de, ak k ne­mu doš­lo s nep­rav­di­vým tvr­de­ním kau­zy zá­väz­ku. Účas­tní­ci zmen­ko­vé­ho vťa­hu, me­dzi kto­rý­mi exis­tu­je ob­chod­nop­ráv­ny spor, tak ma­jú dosť mož­nos­tí ako ho vy­rie­šiť pros­tried­ka­mi zmen­ko­vé­ho prá­va a ces­tou ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia. Ústav­ný súd ČR pre­to, z dô­vo­du ne­reš­pek­to­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie sú­du.

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je pra­vi­del­ne vy­uží­va­ný aj Naj­vyš­ším sú­dom ČR, kto­rý nap­rík­lad v uz­ne­se­ní zo dňa 20.07.2005 sp. zn. 5 Tdo 897/2005 skon­šta­to­val, že po­ru­še­nie zmlu­vy o di­elo jed­nou zo zmluv­ných strán nie je mož­né, bez ďal­šie­ho, po­va­žo­vať za pod­vod­né ko­na­nie. Prin­cíp sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie to­tiž vy­ža­du­je, aby štát up­lat­ňo­val pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va zdr­žan­li­vo, to zna­me­ná pre­dov­šet­kým tam, kde iné práv­ne pros­tried­ky zly­há­va­jú ale­bo nie sú efek­tív­ne.

V struč­nos­ti mož­no uviesť, že Naj­vyš­ší súd ČR tu po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom bol ob­vi­ne­ný od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť tak, že (krá­te­né) pre­vádz­ko­val ško­lu mo­de­lin­gu, pri­čom sa za­via­zal klien­tom za­bez­pe­čiť päť lek­cií spo­čí­va­jú­cich v po­hy­bo­vej príp­ra­ve, prá­cu s vi­zá­žis­tom a po­dob­ne, vy­ko­nať ukon­če­nie a zá­ver kur­zu zá­ve­reč­ný­mi skúš­ka­mi a pos­kyt­núť cer­ti­fi­kát, uzat­vo­ril s via­ce­rý­mi klien­ta­mi zlmlu­vy na pod­kla­de kto­rých od nich prev­zal su­mu rov­na­jú­cu sa ce­ne kur­zu, pri­čom tak ko­nal za si­tuácie, keď ne­mal za­bez­peč­ných žiad­nych od­bor­ní­kov pre vý­uku a zá­ve­reč­né skúš­ky a ani vhod­né pries­to­ry, vy­učo­val len sám, ho­ci ne­mal v tom­to od­bo­re žiad­ne vzde­la­nie, čím mal klien­tom spô­so­biť ško­du.

Naj­vyš­ší súd ČR spo­chyb­nil pod­vod­né ko­na­nie zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho, pri­čom skon­šta­to­val, že ob­vi­ne­ný ne­ko­nal tak, že by pod nep­rav­di­vou zá­mien­kou vy­lá­kal od jed­not­li­vých zá­ujem­cov fi­nan­čné pros­tried­ky a ško­lu mo­de­lin­gu by vô­bec neus­ku­toč­nil, ale nao­pak, ob­vi­ne­ný kur­zy vy­ko­ná­val pod­ľa uzat­vo­re­ných zmlúv, av­šak ich vy­ko­na­nie ne­ma­lo byť, pod­ľa účas­tní­kov kur­zu, dos­ta­toč­ne kva­lit­né, pri­čom aj pod­ľa ná­zo­ru sú­du bo­lo nep­ro­fe­sio­nál­ne a vy­ko­ná­va­né s ne­dos­ta­toč­ný­mi skú­se­nos­ťa­mi ob­vi­ne­né­ho. Z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo aj to, že ce­na kur­zu zod­po­ve­da­la je­ho kva­li­te, pri­čom ob­vi­ne­ný nes­ľu­bo­val ab­sol­vo­va­ním kur­zu žiad­ny pros­pech, te­da ne­za­ru­čo­val ďal­šie vy­uži­tie skúš­ky, či zís­ka­né­ho cer­ti­fi­ká­tu. Naj­vyš­ší súd ČR nás­led­ne pou­ká­zal na vy­ššie uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du ČR a po­tom, s pou­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a sub­si­dia­ri­tu tres­tnej rep­re­sie skon­šta­to­val, že o trest­ný čin pod­vo­du neš­lo.

b) up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie v pod­mien­kach SR

Pod vply­vom uve­de­ných roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du ČR ako aj Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sa vy­uží­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie za­čí­na udo­mác­ňo­vať aj na úze­mí SR a už po­mer­ne čas­to sa ap­li­ku­je nie­len v roz­ho­do­va­cej praxi sú­dov ale aj or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a to naj­mä pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch.

Mož­no spo­me­núť nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Ban­skej Bys­tri­ci zo dňa 13.05.2011 sp. zn. Kv 30/2011, v kto­rom pro­ku­rá­tor zru­šil uz­ne­se­nie po­li­caj­ta o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho pre zlo­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal pá­cha­teľ do­pus­tiť tak, že si u via­ce­rých poš­ko­de­ných spo­loč­nos­tí ob­jed­nal prep­ra­vu to­va­ru, pri­čom neuh­ra­dil v pl­nej vý­ške fak­tu­ro­va­né su­my, čím mal spô­so­biť uve­de­ným spo­loč­nos­tiam ško­du.

Pro­ku­rá­tor v uz­ne­se­ní skon­šta­to­val, že z po­pi­su skut­ku nie je zrej­mé v čom mal spo­čí­vať om­yl poš­ko­de­ných sub­jek­tov, pri­čom zdô­raz­nil, že skut­ko­vý zá­klad po­su­dzo­va­nej ve­ci sa tý­ka vý­hra­de po­ru­še­nia prá­va vy­plý­va­jú­ce­ho z ob­čian­sko či ob­chod­nop­ráv­nych pred­pi­sov s tým, že v ta­kých­to prí­pa­doch zdan­li­vé­ho (for­mál­ne­ho) spl­ne­nia pod­mie­nok pre vznik tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti mož­no pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ky kraj­nej rep­re­sie ap­li­ko­vať iba zdr­žan­li­vo a len v prí­pa­doch, ke­dy pros­tried­ky ochra­ny (náp­ra­vy) po­nú­ka­né iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi zly­ha­li ale­bo sú nee­fek­tív­ne (sub­si­dia­ri­ta tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie). Tres­tnop­ráv­na rep­re­sia ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ak­ti­vi­tu jed­not­liv­ca, od kto­ré­ho sa pri­már­ne, pre sfé­ru súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, oča­ká­va a vy­ža­du­je, aby si strá­žil svo­je prá­va.

V tom­to sme­re mož­no spo­me­núť aj niek­to­ré iné roz­hod­nu­tia, kto­ré tak­tiež vy­chá­dza­li z prin­cí­pu ul­ti­ma rá­tio, nap­rík­lad uz­ne­se­nie Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v Ru­žom­ber­ku o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia zo dňa 30.03.2012 sp. zn. 1Pv 115/2011, kto­ré sa vie­dlo pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, pri­čom pro­ku­rá­tor pou­ká­zal na to, že tu ide o spo­ry z pra­cov­ných zmlúv, kto­ré sa ma­jú rie­šiť pros­tred­níc­tvom ob­čian­skop­ráv­ne­ho ko­na­nia. Nás­led­ne pou­ká­zal na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a na zá­sa­du sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie s tým, že len dôs­led­né reš­pek­to­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio za­ru­ču­je, že ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd, ku kto­rým do­chá­dza v tres­tnom ko­na­ní, bu­de eš­te mož­né po­va­žo­vať za pro­por­cio­nál­ne s úče­lom sle­do­va­ným tres­tným ko­na­ním. Jed­not­li­vé zlož­ky pro­por­cio­na­li­ty pri­tom sú spô­so­bi­losť, ne­vyh­nut­nosť a adek­vát­nosť pou­ži­tia tres­tnop­ráv­ne­ho pros­tried­ku ochra­ny a vy­jad­ru­jú nut­nosť zod­po­ve­da­nia otáz­ky, či neexis­tu­je al­ter­na­tív­ne rie­še­nie v mi­mot­res­tnej ob­las­ti, kto­ré by pred­sta­vo­va­lo men­šie ob­me­dzenie zá­klad­ných práv ur­či­tej oso­by. In­ge­ren­cia do­nu­co­va­cej mo­ci štá­tu v ča­se, keď ne­bo­li vy­čer­pa­né všet­ky zá­kon­né pros­tried­ky pred­pok­la­da­né práv­nym po­riad­kom by bo­la nep­ri­me­ra­ným zá­sa­hom do rie­še­nia pra­cov­né­ho spo­ru.

S pou­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma rá­tio a zá­sa­du sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie a za pou­ži­tia práv­nych ná­zo­rov pre­zen­to­va­ných v roz­hod­nu­tiach naj­mä Ústav­né­ho sú­du ČR bo­lo za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie aj nap­rík­lad vo ve­ci ve­de­nej na Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re Bra­tis­la­va III. (sp. zn. 1Pv 113/2010 zo dňa 10.05.2011), kto­ré bo­lo ve­de­né pre pre­čin neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia cu­dzieho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod­ľa § 217 Tr. zák., ďa­lej na Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re v Pre­šo­ve uz­ne­se­ním zo dňa 28.02.2012 sp. zn. 2Pv 860/2011, v kto­rej bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. ako aj na Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re v Pe­zin­ku uz­ne­se­ním zo dňa 24.04.2012 sp. zn. 2 Pv 298/2008, kto­ré bo­lo ve­de­né pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry (2).

Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­vyu­ží­va­jú prin­cíp ul­ti­ma rá­tio a zá­sa­du sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie len v prí­pa­doch za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, ale aj v prí­pa­doch, v kto­rých ide o pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, kde sa tie­to zá­sa­dy up­lat­ňu­jú v uz­ne­se­niach o od­miet­nu­tí tres­tné­ho ozná­me­nia, res­pek­tí­ve v uz­ne­se­niach pro­ku­rá­to­ra, kto­rým sú roz­ho­do­va­né sťaž­nos­ti ozna­mo­va­te­ľov (mož­no spo­me­núť nap­rík­lad uz­ne­se­nia Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Bra­tis­la­ve sp. zn. 2 Kv 88/2004 zo dňa 23.01.2007, 2 Kn 2540/2005 zo dňa 11.12.2006, či 1 Kn 52/2007 zo dňa 23.02.2007, kto­ré sa zväč­ša tý­ka­li po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a skut­ko­vo iš­lo nap­rík­lad o spo­ry o exis­ten­ciu poh­ľa­dáv­ky, spo­ry o správ­nosť audí­tor­ské­ho po­sud­ku, či spo­ry o po­sú­de­nie zá­kon­né­ho vý­ko­nu exekú­cie, pri­čom vo všet­kých prí­pa­doch bo­la ap­li­ko­va­ná zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie a skon­šta­to­va­né, že všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vy­plý­va­jú zo skúk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov a len zdan­li­vo „prek­ra­ču­jú“ hra­ni­cu tres­tné­ho prá­va je nut­né po­su­dzo­vať v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú zá­ko­nom spl­no­moc­ne­né na to, aby sup­lo­va­li čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že prá­ve vo fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia mu­sí byť pro­ku­rá­tor oboz­ret­ný a nes­mie sa ne­chať „za­tiah­nuť“ do ma­jet­ko­vých spo­rov, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pre­to­že tres­tné ozná­me­nia sú čas­to zneu­ží­va­né, naj­mä v pod­ni­ka­teľ­skom pros­tre­dí, a to z rôz­nych dô­vo­dov, nap­rík­lad vy­hnu­tia sa pla­te­niu súd­nych pop­lat­kov, kto­ré by bo­lo nut­né uh­ra­diť pri po­da­ní ža­lo­by v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní, z dô­vo­du, že v tres­tnom ko­na­ní ne­sie dô­kaz­né bre­me­no or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a nie ozna­mo­va­teľ (v prí­pa­de po­da­nia ža­lo­by by to­tiž mu­sel niesť dô­kaz­né bre­me­no ža­lob­ca), res­pek­tí­ve z dô­vo­du „nas­tra­šiť“ dru­hú zmluv­nú stra­nu a pri­mäť ju tak k riad­ne­mu pl­ne­niu zmluv­ných po­vin­nos­tí, prí­pad­ne z dô­vo­du po­ma­los­ti ci­vil­né­ho súd­ne­ho ko­na­nia (3).

Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že v pod­mien­kach SR je prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie vy­uží­va­ný aj súd­mi. Mož­no spo­me­núť uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV. sp. zn. 2T 90/2010 zo dňa 25.02.2011, v kto­rom bo­lo za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pre trest­ný čin pod­vo­du, kto­rý sa mal tý­kať spo­ru oh­ľad­ne vy­da­nia os­ved­če­nia o vy­dr­ža­ní no­tá­rom, pri­čom súd skon­šta­to­val, že ten­to spor je mož­né vy­rie­šiť  na pod­kla­de prís­luš­nej ža­lo­by v ci­vil­nom ko­na­ní a pou­ká­zal na zá­sa­du sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie v sme­re ako ju ap­li­ku­je Ústav­ný súd ČR. Zhod­ne pos­tu­po­val aj nap­rík­lad Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku vo ve­ciach ve­de­ných pod sp. zn. 3T 62/2008 a 1T 219/2008, v kto­rých sa vie­dlo tres­tné stí­ha­nie pre spá­chanie pre­či­nu neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru pod­ľa § 218 Tr. zák., v kto­rých, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, nep­rek­ro­či­li spo­ry o uží­va­nie neh­nu­teľ­nos­ti, či zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va súk­rom­nop­ráv­ny roz­mer ve­ci a nie je na mies­te in­ge­ren­cia pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. V obid­voch tres­tných ve­ciach roz­ho­do­val o od­vo­la­ní pro­ku­rá­to­ra Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve (uz­ne­se­nie sp. zn. 5To 17/2009 zo dňa 19.03.2009 a uz­ne­se­nie sp. zn. 1To 99/2009 zo dňa 04.11.2009), kto­rý sa pl­ne sto­tož­nil s ap­li­ká­ciou zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie a prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom (ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la) a vy­slo­ve­ne zdô­raz­nil, že je nep­rí­pus­tné, aby sa štan­dar­tné ci­vil­né vzťa­hy rie­ši­li na úkor jed­né­ho účas­tní­ka pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va, čim evi­den­tne do­chá­dza k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu za­in­te­re­so­va­ných osôb vo vzá­jom­ných zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hoch.

Z vy­ššie uve­de­né­ho náčr­tu nie­koľ­kých roz­hod­nu­tí or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov je zrej­mé, že už ani v pod­mien­kach SR nie je ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie ni­čím vý­ni­moč­ná a čo­raz viac sa pre­sa­dzu­je ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo.

 

c) je sku­toč­ne ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v pod­mien­kach SR preh­na­ným súd­nym ak­ti­viz­mom bez opo­ry v zá­ko­ne a ju­di­ka­tú­re?

 

Vzhľa­dom k vy­ššie uve­de­né­mu mož­no ozna­čiť za vy­slo­ve­ne prek­va­pi­vú ar­gu­men­tá­ciu Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR v do­vo­la­com ko­na­ní ve­de­nom na Naj­vyš­šom sú­de SR pod sp. zn. 5 Tdo 24/2011 a na ňu nad­vä­zu­jú­cu ar­gu­men­tá­ciu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR v uz­ne­se­ní zo dňa 13.10.2011.

V struč­nos­ti je nut­né uviesť, že pod­kla­dom pre do­vo­la­cie ko­na­nie bo­lo roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du v No­vom Mes­te nad Vá­hom, kto­rý roz­sud­kom pod sp. zn. 1T 69/2009 os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. (skut­ko­vo iš­lo o prí­pad, v kto­rom bol ob­ža­lo­va­né­mu pos­kyt­nu­tý spot­reb­ný úver, pri­čom ten­to úver bol za­bez­pe­če­ný pros­tred­níc­tvom za­bez­pe­čo­va­cie­ho pre­vo­du vlas­tníc­ke­ho prá­va k mo­to­ro­vé­mu vo­zid­lu, kto­ré mal nás­led­ne ob­ža­lo­va­ný v de­ten­cii, ob­ža­lo­va­ný úver nes­plá­cal a mo­to­ro­vé vo­zid­lo ne­vy­dal ani po pred­čas­nej splat­nos­ti úve­ru). Zá­klad­ným dô­vo­dom os­lo­bo­de­nia ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by bo­lo up­lat­ne­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio zo stra­ny pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, kto­rý pou­ká­zal na vy­ššie ci­to­va­né ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du ČR ako aj na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru so zá­ve­rom, že ide o prí­pad, kto­rý má len ob­čian­skop­ráv­ny roz­mer a že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť neu­ro­bi­la žiad­ne kro­ky pred­pok­la­da­né ob­čian­skym prá­vom na ochra­nu svoj­ho vlas­tníc­ke­ho prá­va, pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te jed­not­liv­ca, aby si strá­žil svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu.

Pro­ti pred­met­né­mu roz­hod­nu­tiu ok­res­né­ho sú­du po­dal do­vo­la­nie ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, kto­rý v ňom kon­šta­tu­je, že ar­gu­men­tá­cia prin­cí­pom ul­ti­ma ra­tio neob­sto­jí, pre­to­že „prin­cíp ul­ti­ma ra­tio bol do­po­siaľ chá­pa­ný ako prin­cíp ob­me­dzu­jú­ci zá­ko­no­dar­cu v pou­ži­tí tres­tnop­ráv­ne­ho rie­še­nia proti­práv­nych ko­na­ní vo vzťa­hu k os­tat­nej de­lik­tuál­nej úp­ra­ve in­kor­po­ro­va­nej v pred­pi­soch ob­čian­skop­ráv­nych a po­dob­ne. V prí­pa­de ap­li­ká­cie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio na po­sú­de­nie for­mál­nej a ma­te­riál­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu ide, pod­ľa ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, o pr­vok súd­ne­ho ak­ti­viz­mu, vy­my­ka­jú­ci sa kon­ti­nen­tál­ne­mu chá­pa­niu súd­nej mo­ci, kto­rý je zrej­mým zá­sa­hom do kom­pe­ten­cie le­gis­la­tív­ne­ho or­gá­nu. Ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho ko­na­nia v inter­pre­tač­nej praxi sú­dov ne­má opo­ru v do­siaľ plat­nom práv­nom po­riad­ku a sú­čas­nej ju­di­ka­tú­re s vý­nim­kou za­hra­nič­nej“. Naj­vyš­ší súd SR za­mie­tol do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, na­koľ­ko pod­ľa ná­zo­ru do­vo­la­cie­ho sú­du neš­lo o trest­ný čin vzhľa­dom k ne­patr­nej zá­važ­nos­ti (§ 10 ods. 2 Tr. zák.), av­šak po­kiaľ ide o ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ozna­čil ar­gu­men­tá­ciu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za správ­nu (bez ďal­šej pod­rob­nej­šej kon­kre­ti­zá­cie).

S ar­gu­men­tá­ciou ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v pred­met­nej tres­tnej ve­ci sa v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no sto­tož­niť a je pot­reb­né ju ozna­čiť za vy­slo­ve­ne nes­práv­nu.

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio bol pô­vod­ne chá­pa­ný ako prin­cíp ob­me­dzu­jú­ci zá­ko­nod­ra­cu v tom sme­re, že tres­tnop­ráv­ne rie­še­nie je kraj­ným pros­tried­kom vo vzťa­hu k os­tat­nej de­lik­tuál­nej práv­nej úp­ra­ve, ale v sú­čas­nej do­be je už v zá­sa­de všeo­bec­ne uz­ná­va­né, že má ne­po­chyb­ne vý­znam aj pre inter­pre­tá­ciu tres­tnop­ráv­nych no­riem a ply­nie z ne­ho, že tres­tný­mi čin­mi mô­žu byť len zá­važ­nej­šie prí­pa­dy proti­spo­lo­čen­ských ko­na­ní a to pod­ľa zá­sa­dy, že tam, kde pos­ta­čia k re­gu­lá­cii pros­tried­ky správ­ne­ho ale­bo ci­vil­né­ho prá­va, sú tres­tnop­ráv­ne pros­tried­ky nie­len nad­by­toč­né, ale z poh­ľa­du prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu tak­tiež nep­rí­pus­tné. Pri­tom ten­to prin­cíp je up­lat­ňo­va­ný tak v sys­té­moch s for­mál­nym po­ja­tím tres­tné­ho či­nu ako aj sys­té­moch s ma­te­riál­nym po­ja­tím tres­tné­ho či­nu (4).

Po­moc­ná úlo­ha tres­tnej rep­re­sie v po­do­be po­ja­tia tres­tné­ho prá­va ako ul­ti­ma ra­tio te­da za­vä­zu­je nie­len zá­ko­no­dar­cu, ale aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd, na­koľ­ko má aj inter­pre­tač­ný vý­znam v tom, aby tie­to or­gá­ny vy­kla­da­li zna­ky skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov aj nad­vä­zu­jú­cu mi­mot­res­tnú práv­nu úp­ra­vu a ap­li­ko­va­li ich len na zá­važ­né prí­pa­dy, pri­čom mu­sia zva­žo­vať, či a ako bo­lo mož­né vy­užiť in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví v reak­cii na po­ru­še­nie prá­va, o aké iné mož­nos­ti iš­lo, ako bo­li efek­tív­ne, či bo­li pou­ži­té ale­bo pre­čo ne­bo­li pou­ži­té a mu­sia tiež za­bez­pe­čiť dos­ta­toč­né dô­ka­zy k to­mu, aby bo­lo mož­né od­lí­šiť oby­čaj­ný ob­čian­skop­ráv­ny, či ob­chod­nop­ráv­ny vzťah od tres­tnej čin­nos­ti (5). Na­po­kon, ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la v praxi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du uz­ná­va aj slo­ven­ská od­bor­ná li­te­ra­tú­ra (6).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pou­ží­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la nie je vô­bec cu­dzie kon­ti­nen­tál­ne­mu chá­pa­niu súd­nej mo­ci a nej­de ani o pr­vok súd­ne­ho ak­ti­viz­mu, kto­rým by súd, či iné or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va za­sa­ho­va­li do kom­pe­te­cií le­gis­la­tív­ne­ho or­gá­nu, tak ako sa myl­ne dom­nie­va ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor. Na­vy­še, z vy­ššie uve­de­ných roz­hod­nu­tí pro­ku­ra­tú­ry je zrej­mé, že aj sa­mot­ná pro­ku­ra­tú­ra bež­ne vy­uží­va prin­cíp ul­ti­ma rá­tio ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo a vô­bec ho ne­chá­pe len ako pra­vid­lo, kto­ré ob­me­dzu­je zá­ko­no­dar­cu pri tvor­be skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov (7).

Za úpl­ne nes­práv­nu a sku­toč­ne prek­va­pi­vú však mož­no ozna­čiť tú časť ar­gu­men­tá­cie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v kto­rej uvá­dza, že „ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho ko­na­nia v inter­pre­tač­nej praxi sú­dov ne­má opo­ru v do­siaľ plat­nom práv­nom po­riad­ku a sú­čas­nej ju­di­ka­tú­re s vý­nim­kou za­hra­nič­nej“.

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo v praxi or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va, má to­tiž od­raz aj v ju­di­ka­tú­re slo­ven­ských sú­dov a to kon­krét­ne v ju­di­ka­tú­re Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý v ná­le­ze zo dňa 01.04.2009 sp. zn. I. ÚS 402/2008 (bod 33) vy­slo­ve­ne uvie­dol, že „tres­tné prá­vo (trest­ný čin) s tres­tnop­ráv­nou kva­li­fi­ká­ciou ur­či­té­ho ko­na­nia, kto­ré má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, je pot­reb­né po­va­žo­vať za ul­ti­ma ra­tio, te­da za kraj­ný pros­trie­dok, kto­rý má vý­znam pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ský, t. j. z hľa­dis­ka ochra­ny zá­klad­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. V zá­sa­de však ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov jed­not­liv­ca v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te jed­not­liv­ca, aby strá­žil svo­je prá­va (vi­gi­lan­ti­bus iura), kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je však nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­rých úlo­hou je ochra­na pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt, nie pria­mo kon­krét­nych sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­ca, kto­ré svo­jou po­va­hou spo­čí­va­jú v súk­rom­nop­ráv­nej sfé­re. Ústav­ný súd k uve­de­né­mu do­dá­va, že v práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie slú­ži­li k us­po­ko­jo­va­niu sub­jek­tív­nych práv súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy, ak nie sú ok­rem to­ho spl­ne­né všet­ky pred­po­kal­dy vzni­ku tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, res­pek­tí­ve ak nie sú tie­to pred­po­kal­dy nes­po­chyb­ni­teľ­ne zis­te­né“. Ústav­ný súd SR tu cel­kom zjav­ne nad­via­zal na ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du ČR a vy­slo­ve­ne pri­pus­til ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la.

Ten­to zá­ver na­po­kon vy­plý­va aj z od­liš­né­ho sta­no­vis­ka sud­cu Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. II. ÚS 294/2010, kto­rý vo svo­jom dis­en­te vy­slo­ve­ne skon­šta­to­val, že „Ústav­ný súd SR sa už ot­vo­re­ne prih­lá­sil k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a k od­mie­ta­niu nah­rá­dzania súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov tres­tným prá­vom v ná­le­ze I. ÚS 402/2008 s tým, že prek­ro­če­nie, res­pek­tí­ve „pod­le­ze­nie“ prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio mô­že mať ús­tav­nop­ráv­nu re­le­van­ciu, pr­čiom ak pre tres­tné prá­vo pla­tí, že je práv­nym pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio a to nie­len z hľa­dis­ka zá­ko­no­dár­ne­ho, ale aj z hľa­dis­ka ap­li­kač­né­ho, tak zvlášť to pla­tí pre vzťa­hy, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ne po­za­die“.

Ústav­ný súd SR vy­slo­ve­ne ap­li­ko­val prin­cíp ul­ti­ma ra­tio aj nap­rík­lad v uz­ne­se­ní sp. zn. IV. ÚS 55/2009 zo dňa 19.02.2009, v kto­rom skon­šta­to­val aj to, že prí­pad­nú kom­pen­zá­ciu even­tuál­nej uj­my sťa­žo­va­te­ľa dos­ta­toč­ne za­bez­pe­ču­jú prís­luš­né ob­čian­skop­ráv­ne in­šti­tú­ty. Ob­dob­ne Ústav­ný súd SR ap­li­ko­val prin­cíp ul­ti­ma ra­tio aj v ná­le­ze zo dňa 14.12.2011 sp. zn. I. ÚS 316/2011, v kto­rom kon­šta­to­val, že pod­ľa zá­sa­dy po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty) má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti, hlav­ne pros­tried­ky os­tat­ných práv­nych od­vet­ví, nie sú dos­ta­toč­né, te­da už bo­li vy­čer­pa­né, sú neú­čin­né ale­bo zjav­ne nie sú vhod­né. V ob­las­ti ap­li­ká­cie a inter­pre­tá­cie tres­tné­ho prá­va po­tom – z tak­to chá­pa­né­ho pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio – mu­sia byť ak­cen­to­va­né práv­ne prin­cí­py a zá­sa­dy, kto­ré pri­már­ne sú­vi­sia s po­su­dzo­va­ním tres­tnos­ti či­nu, nap­rík­lad zá­sa­da nullum cri­men, nul­la poe­na si­ne le­ge, či zá­sa­da in du­bio pro reo.

Z uve­de­ných roz­hod­nu­tí vy­plý­va, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ako prin­cíp, kto­rý má aj inter­pre­tač­ný vý­znam, má svoj od­raz aj v ju­di­ka­tú­re Ústav­né­ho sú­du SR a te­da nie­len v za­hra­nič­nej ju­di­ka­tú­re ako to nes­práv­ne uvá­dzal ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor. Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio ne­mu­sí byť vy­slo­ve­ne (dos­lov­ne) za­kot­ve­ný v práv­nom po­riad­ku, aby mo­hol byť ap­li­ko­va­ný v kon­krét­nom prí­pa­de, tak ako to nes­práv­ne kon­šta­to­val ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, pre­to­že pos­ta­čí ak ten­to prin­cíp mož­no vy­vo­diť z kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia práv­ne­ho po­riad­ku. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie sa v uvá­dza­nej ju­di­ka­tú­re, tak Ústav­né­ho sú­du ČR ako aj Ústav­né­ho sú­du SR, vy­vo­dzu­jú z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu (člá­nok 1 ods. 1 Ústa­vy SR). Ak by sa da­li, či moh­li ap­li­ko­vať v praxi len prin­cí­py, či zá­sa­dy, kto­ré sú vy­slo­ve­ne (dos­lov­ne) vy­jad­re­né v práv­nom po­riad­ku, tak ako to kon­šta­to­val ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v do­vo­la­com ko­na­ní, ne­moh­la by sa v praxi ap­li­ko­vať ani nap­rík­lad zá­sa­da in du­bio pro reo, na­koľ­ko ani tá nie je vy­slo­ve­ne up­ra­ve­ná v žiad­nom us­ta­no­ve­ní práv­ne­ho po­riad­ku, ale jej exis­ten­cia sa len vy­vo­dzu­je zo zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny. Ak te­da ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v do­vo­la­com ko­na­ní ar­gu­men­to­val aj tak, že „ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho ko­na­nia v inter­pre­tač­nej praxi sú­dov ne­má opo­ru v do­siaľ plat­nom práv­nom po­riad­ku“ tak zjav­ne nes­práv­ne po­va­žu­je práv­ny po­zi­tiv­izmus za práv­ny for­mal­izmus. Zá­väz­nosť zá­ko­na to­tiž nes­po­čí­va v zá­väz­nos­ti je­ho slov­nej for­mu­lá­cie, ale v zá­väz­nos­ti zá­uj­mov, kvô­li kto­rým bol pri­ja­tý a kto­ré má chrá­niť (zá­väz­ným je pre­to ob­sah práv­nych pra­vi­diel, nie slo­vá pou­ži­té na vy­jad­re­nie práv­nych pra­vi­diel. Nap­rík­lad, je na or­gá­noch ap­li­ká­cie prá­va, aby vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti vy­me­dzi­li ob­sah poj­mu „práv­ny štát“ a vy­me­dzi­li aj prin­cí­py, kto­ré z ne­ho ply­nú a pre­to mo­der­ný zá­ko­no­dar­ca neo­ča­ká­va, že sa or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va bu­dú len sle­po dr­žať slov zá­ko­na a ich gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du). Roz­ho­do­vať pod­ľa zá­ko­na te­da zna­me­ná roz­ho­do­vať v rám­ci zá­ko­na, pri­čom tre­ba zo­pa­ko­vať, že ap­li­ká­cia prá­va sa neob­me­dzu­je len na ap­li­ká­ciu práv­nych (na­pí­sa­ných) pra­vi­diel, ale za­hŕňa tiež zva­žo­va­nie práv­nych prin­cí­pov, kto­ré spo­loč­ne tvo­ria jed­not­ný hod­no­to­vý sys­tém prá­va (8).

Mož­no pre­to uza­vrieť, že prin­cíp tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio sa pre­ja­vu­je naj­mä v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd vy­kla­dať zna­ky skut­ko­vých pod­stát, pre­važ­ne ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov s ve­do­mím, že prin­cíp ul­ti­ma rá­tio je neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a má vplyv aj na sub­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu a mu­sia tiež ná­le­ži­te zva­žo­vať, či je mož­né vy­užiť in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví na na­mie­ta­né po­ru­še­nie prá­va a či tý­mi­to in­šti­tút­mi mož­no reál­ne do­siah­nuť náp­ra­vy, ak k po­ru­še­niu prá­va sku­toč­ne doš­lo. Prin­cíp ul­ti­ma rá­tio tak umož­ňu­je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­du od­lí­šiť prí­pa­dy, kto­ré spa­da­jú vý­hrad­ne do sfé­ry ob­čian­skop­ráv­nych, či ob­chod­ných vzťa­hov a napĺňa­jú len zdan­li­vo for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu od sku­toč­nej tres­tnej čin­nos­ti. Ani prí­pad­nú nes­chop­nosť štá­tu up­ra­viť svoj súd­ny sys­tém tak, aby sa oso­by moh­li rých­le a účin­ne do­môcť v ci­vil­nom ko­na­ní svo­jich op­ráv­ne­ných ná­ro­kov, ne­mož­no sup­lo­vať pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va nie je mož­né vy­užiť len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve, cel­kom re­zig­no­val na ochra­nu, kto­rú mu ma­jú pos­kyt­núť sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní.

Na zá­ver je však pot­reb­né do­dať, že aj ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie má svo­je „man­ti­ne­ly“ a nie je mož­né ju zneu­ží­vať v prí­pa­doch, keď ide o zá­važ­né exce­sy zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už zjav­ne vy­bo­ču­jú z rám­ca bež­ných súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, pre­sa­hu­jú ich rá­mec a napĺňa­jú už zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (9).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

 

 

1. nap­rík­lad Nett, A.: Ke změnám tres­tní­ho prá­va na úse­ku hos­po­dářské tres­tné čin­nos­ti a k zá­sa­de ul­ti­ma ra­tio, Bulle­tin ad­vo­ka­cie č. 10/2009, s. 77, Pú­ry, F., Kuch­ta J.: Pos­tih úpad­ko­vých de­lik­tu pod­le no­vé­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ku s přih­léd­nu­tím k úp­ra­ve přípus­tné­ho ri­zi­ka, Bulle­tin ad­vo­ka­cie 9/2011, s. 13 a nasl., Te­ryn­gel, J.: K tres­tním li­mi­tum vlas­tníc­ke­ho roz­ho­do­vá­ní práv­nic­kých osob – zpro­nevěra a po­ru­šo­vá­ní po­vin­nos­ti při správě ci­zí­ho ma­jet­ku, Tres­tní prá­vo č. 7/2004

 

2. uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vy­da­né pro­ku­rá­to­rom sú zve­rej­ňo­va­né na strán­ke Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR www.gen­pro.gov.sk

3. k rov­na­ké­mu zá­ve­ru dos­pe­la od­bor­ná li­te­ra­tú­ra už v ro­ku 2001, nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Pod­ní­ká­ní a eko­no­mic­ká kri­mi­na­li­ta v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2001, s. 273, pri­čom na tých­to zá­ve­roch, o zneu­ží­va­ní tres­tné­ho ko­na­nia pod­ni­ka­teľ­mi za pou­ži­tia ši­ka­nóz­nych tres­tných ozná­me­ní, sa nič nez­me­ni­lo ani po viac ako de­sia­tich ro­koch od vy­da­nia ci­to­va­nej od­bor­nej pub­li­ká­cie.

4. Fe­nyk, J.: O sub­si­diár­ní úlo­ze tres­tní rep­re­se a tres­tním prá­vu ja­ko prostředu ul­ti­ma ra­tio ne­jen v no­vém čes­kém tres­tním zá­kon­ní­ku, uve­rej­ne­ný v zbor­ní­ku Na kri­žo­vat­kách prá­va. Vy­dá­ní 1. Pra­ha: C.H.Beck, 2011, s. 81 a nasl.

5. poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Pú­ry, F.: Poz­nám­ky k po­je­tí tres­tní­ho prá­va ja­ko ul­ti­ma ra­tio, pub­li­ko­va­né v zbor­ní­ku Poc­ta Oto­vi No­vot­né­mu k 80. Na­ro­ze­ni­nám. Pra­ha: AS­PI, Wol­ters Kluwer, 2008, s. 252 a nasl., Šámal, P. a kol. Tres­tní zá­kon­ník, 1. Vy­dá­ní, I. di­el, 2009, C.H.Beck, s.86 a nasl., Nett, A.: Ke změnám tres­tní­ho prá­va na úse­ku hos­po­dářské tres­tné čin­nos­ti a k zá­sadě ul­ti­ma ra­tio, Bulle­tin ad­vo­ka­cie 10/2009.

 

6. poz­ri nap­rík­lad Šan­ta, J., Ži­lin­ka, M.: Eko­no­mic­ká tres­tná čin­nosť a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, Jus­tič­ná re­vue, č. 12/2007, s. 1650 a nasl., Pro­keš, J.: Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va v praxi ap­li­kač­ných or­gá­nov, Jus­tič­ná re­vue, 63, 2011, č. 4, s. 546 – 554.

 

7. je za­rá­ža­jú­ce, že Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR kri­ti­zu­je ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio zo stra­ny sú­du, keď niž­šie žlož­ky pro­ku­ra­tú­ry už nie­koľ­ko ro­kov ten­to prin­cíp bež­ne v praxi ap­li­ku­jú

 

8. k práv­ne­mu po­zi­ti­viz­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad So­bek, T.: Práv­ní myš­le­ní. Kri­ti­ka mo­ra­liz­mu. Pra­ha: Ústav stá­tu a prá­va AV ČR, 2011.

 

9. poz­ri k to­mu pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 30.06.2009 sp. zn. 4 Tdo 398/2009

 

 

 

 

Diskusia