Základné východiská princípu ultima ratio

 

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, či zá­sa­da sub­si­diar­ti­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie má svo­je up­lat­ne­nie hlav­ne v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad (te­da ide o do­mé­nu naj­mä ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov). Naj­vyš­ší súd SR vo svo­jej ak­tuál­nej ju­di­ka­tú­re pri­ja­tej v no­vem­bri ro­ku 2013 po pr­výk­rát pri­pus­til exis­ten­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, pri­čom exis­ten­ciu toh­to prin­cí­pu aj ako ap­li­kač­né­ho a inter­pre­tač­né­ho pos­tu­pu pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vo svo­jich pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach od­mie­tal (nap­rík­lad roz­hod­nu­tie sp. zn. 5 Tdo 24/2011). Ale­bo po­ve­da­né inak, pri­púš­ťal exis­ten­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio len ako prin­cí­pu, kto­rý via­že zá­ko­no­dar­cu pri tvor­be tres­tné­ho zá­ko­no­dar­stva, te­da pri kon­ci­po­va­ní skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov (za­ra­ďo­va­ní ur­či­tých ko­na­ní ako tres­tných či­nov do Tres­tné­ho zá­ko­na), av­šak od­mie­tal exis­ten­ciu toh­to prin­cí­pu ako inter­pre­tač­né­ho, či ap­li­kač­né­ho pos­tu­pu, kto­rý by via­zal aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy.

 

Nie je zrej­mé pre­čo NS SR zme­nil svoj pos­toj k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, av­ška je mož­né, že sa tak sta­lo aj v dôs­led­ku roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Ústav­né­ho sú­du SR, kto­rý vo svo­jich roz­hod­nu­tiach už pri­pus­til ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj ako ap­li­kač­né­ho pos­tu­pu pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu s tým, že ten­to prin­cíp mu­sí brať do úva­hy nie­len zá­ko­no­dar­ca, ale aj po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, či sud­ca pri ap­li­ká­cii Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že NS SR v ak­tuál­nej ju­di­ka­tú­re pri­pus­til prin­cíp ul­ti­ma ra­tio len vo sfé­re tzv. ma­te­riál­nej proti­práv­nos­ti tres­tné­ho či­nu, te­da len pri po­su­dzo­va­ní zá­važ­nos­ti pre­či­nov (§ 10 ods. 2 Tr. zák.) a to v rám­ci po­su­dzo­va­nia zá­važ­nos­ti kon­krét­ne­ho pre­či­nu. K uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu NS SR je nut­né do­dať, že je­ho zá­ver o mož­nos­ti vy­uži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v rám­ci ma­te­riál­ne­ho zna­ku bu­de mož­né pou­žiť aj pri tres­tných či­noch, kto­ré sú práv­ne kva­li­fi­ko­va­né eš­te pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, te­da v rám­ci po­su­dzo­va­nia stup­ňa spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti (a to aj pri tres­tných či­noch, kto­ré sú pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na plat­né­ho v sú­čas­nos­ti po­va­žo­va­né za za zlo­či­ny).

 

Zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va, po­moc­nej úlo­he tres­tnej rep­re­sie nie je pri­tom ni­čím no­vým.

 

Už pr­vo­re­pub­li­ko­ví auto­ri na ňu pou­ka­zo­va­li (nap­rík­lad pro­fe­sor Miřič­ka v prá­ci z ro­ku 1934), pri­čom vy­chá­dza­li aj zo za­hra­nič­ných práv­nych úp­rav s tým, že Miřči­ka kon­šta­tu­je, že pre zá­ko­no­dar­cu mu­sí byť pr­vo­ra­dou my­šlien­kou, že tres­tná moc ne­má byť pre­pí­ná­na, pre­ce­ňo­va­ná, či na­du­ží­va­ná, ale tres­tné prá­vo má byť pou­ži­té len po­tiaľ, po­kiaľ je to pot­reb­né (naz­val to eko­nó­mia tres­tnej hroz­by).

 

Ďalej uvá­dzal, že hlav­ne by ne­ma­lo byť k tres­tnej hroz­be pris­tú­pe­né tam, kde dos­ta­toč­nú ochra­nu práv­ne­ho vzťa­hu mož­no do­siah­nuť pros­tried­ka­mi iný­mi, naj­mä ochra­nou ci­vil­nop­ráv­nou (tu ho­vo­ril o sub­si­dia­ri­te tres­tnej hroz­by), ale len tam, kde hla­diac na dô­le­ži­tosť práv­ne­ho vzťa­hu je pot­reb­né zo­siľ­niť ochra­nu toh­to vzťa­hu.

 

Už pod­ľa Miřič­ku mu­sí účel sub­si­dia­ri­ty tres­tnej hroz­by do­sa­ho­vať nie­len zá­ko­no­dar­ca, ale aj trest­ný sud­ca. Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že prin­cíp ul­ti­ma rá­tio (zá­sa­dy sub­si­diar­ti­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie) je nut­né chá­pať aj ako ap­li­kač­ný prin­cíp via­žú­ci nie­len sú­dy ale aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

 

Ďal­ší z vý­znam­ných pr­vo­re­pub­li­ko­va­ných tres­tných auto­rov Al­bert Mi­lo­ta vo svo­jej učeb­ni­ci tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho z ro­ku 1926 zdô­raz­ňu­je, že pri sta­no­ve­ní tres­tných hro­zieb sa štát má ria­diť zá­sa­dou, že ten­to trest­ný nás­le­dok sa mô­že spo­jiť s ur­či­tým pra­vid­lom je­di­ne tam, kde iný­mi pros­tried­ka­mi sa ne­do­siah­ne, aby bo­lo to­to pra­vid­lo za­cho­va­né (sub­si­diár­nosť tres­tnej san­kcie) a že ten­to trest­ný nás­le­dok nes­mie byť sta­no­ve­ný vo väč­šom roz­sa­hu, než je ne­vyh­nut­ne pot­reb­né. V ďal­ších svo­jich prá­cach k uve­de­né­mu do­dá­val, že zá­sa­da tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie je pois­tka pred zneu­ži­tím štát­nej mo­ci, pre­to­že je ne­vyh­nut­né, aby štát mo­hol vy­užiť svo­je prá­vo tres­tať pá­cha­te­ľa proti­práv­nych či­nov len v prí­pa­doch, ke­dy to sku­toč­ne vy­ža­du­je ochra­na ce­los­po­lo­čen­ských zá­uj­mov a len v ne­vyh­nut­nej mie­re.

 

Po­kiaľ ide o Trest­ný zá­kon, kto­rý bol účin­ný na na­šom úze­mí do 01.01.2006, tak ur­či­tým vy­jad­re­ním zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie, či po­moc­nej úlo­he tres­tné­ho prá­va bol tzv. ma­te­riál­ny ko­rek­tív, te­da stu­peň spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia pá­cha­te­ľa.

 

Tzv. ma­te­riál­ny ko­rek­tív vy­jad­ru­jú­ci ma­te­riál­nu strán­ku spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, či ma­te­riál­nu proti­práv­nosť či­nu vy­chá­dzal z to­ho, že pre tres­tnosť ur­či­té­ho či­nu nes­ta­či­lo len napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov ur­či­tej skut­ko­vej pod­sta­ty, ale bo­lo nut­né, aby čin do­sa­ho­val aj vy­šší stu­peň ne­bez­peč­nos­ti pre spo­loč­nos­ti, te­da aby bol vy­šší ako ne­patr­ný.

 

Prá­ve tým­to us­ta­no­ve­ním sa ma­lo za­brá­niť preh­na­né­mu uží­va­niu tres­tné­ho prá­va aj v prí­pa­doch, kto­ré sí­ce napl­ňa­li zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak ne­do­sa­ho­va­li pot­reb­né­ho stup­ňa ne­bez­peč­nos­ti (vy­chá­dza­lo sa tu aj z oso­by ob­vi­ne­né­ho, okol­nos­tí prí­pa­du a po­dob­ne).

 

Z uve­de­né­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že zá­sa­da sub­si­diar­ti­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie ma­la ur­či­tý svoj od­raz v ma­te­riál­nej strán­ke tres­tné­ho či­nu a neh­ra­la žiad­nu úlo­hu pri vý­kla­de, či ap­li­ká­cii for­mál­nych zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty.

 

Po­kiaľ ide o Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.01.2006, tak ten za­cho­val tzv. ma­te­riál­ny ko­rek­tív len pri pre­či­noch, pri kto­rých vy­ža­du­je nie­len napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov ur­či­tej skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu, ale aj to aby bo­la napl­ne­ná ur­či­tá zá­važ­nosť spá­cha­né­ho pre­či­nu. Zá­važ­nosť pre­či­nu je tu for­mu­lo­va­ná tak­mer zhod­ne s bý­va­lým stup­ňom ne­bez­peč­nos­ti pre spo­loč­nosť.

 

Už bo­lo spo­me­nu­té, že NS SR ak­tuál­nou ju­di­ka­tú­rou pri­pus­til zá­sa­du ul­ti­ma ra­tio len oh­ľad­ne tzv. ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu, te­da len pri vý­kla­de pre­či­nov a pri po­su­dzo­va­ní ich zá­važ­nos­ti, av­šak prin­cíp ul­ti­ma ra­tio sa ap­li­ku­je aj mi­mo po­su­dzo­va­nia ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu.

 

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pô­so­bí v tres­tnom prá­ve v ce­lej je­ho šír­ke, t. j. neob­me­dzu­je sa len

A) na tzv. ma­te­riál­nu proti­práv­nosť ur­či­té­ho ko­na­nia, te­da na je­ho zá­važ­nosť, tak ako to kon­šta­to­val NS SR, ale

 

B) je mož­ným vý­kla­do­vým vý­cho­dis­kom aj pri vý­kla­de for­mál­nych zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu

 

- nap­rík­lad prin­cíp ul­ti­ma ra­tio sa vy­uží­va aj pri vý­kla­de for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­ré spod­nú hra­ni­cu ne­ma­jú a sú po­mer­ne ši­ro­ké – nap­rík­lad

- hru­bá nes­luš­nosť,

- vý­tr­žnosť,

- vec všeo­bec­né­ho zá­uj­mu,

- om­yl a je­ho kva­li­ta pri tres­tnom či­ne pod­vo­du (nes­ta­čí aká­koľ­vek nep­rav­da – om­yl mu­sí byť pros­tried­kom spô­so­bi­lým na ok­la­ma­nie iné­ho v kon­krét­nej si­tuá­cii – a to naj­mä vte­dy ak tvr­de­nie po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu),

- vý­klad poj­mu ma­re­nie pri ma­re­ní exekuč­né­ho ko­na­nia, či vý­ko­ne sprá­vy da­ní a po­dob­ne

– z toh­to poh­ľa­du je pre­to vy­uži­teľ­ný aj pri zlo­či­noch a vy­uží­va sa aj v sú­vis­los­ti s po­su­dzo­va­ním ob­vyk­lej, či po­vin­nej mie­ry ri­zi­ka poš­ko­de­né­ho v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch, či po­su­dzo­va­ní pod­ni­ka­teľ­ské­ho ri­zi­ka (či pra­vid­la pod­ni­ka­teľ­ské­ho úsud­ku)

 

C) da­lej sa vy­uží­va aj v prí­pa­doch ak sú napl­ne­né všet­ky zna­ky ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, av­šak po­chyb­nos­ti sú o sub­jek­tív­nej strán­ke ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho v sme­re, že pá­cha­teľ ko­nal v pres­ved­če­ní, že ko­na­ná v sú­la­de s prá­vom

 

– nap­rík­lad trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho v sú­vis­los­ti s pra­cov­nop­ráv­ny­mi spor­mi (nap­rík­lad za­mes­tná­va­teľ za­dr­ží za­mes­tnan­co­vi vý­pla­tu, na­koľ­ko je ná­zo­ru, že mu za­mes­tna­nec spô­so­bil ško­du, te­da ne­vyp­la­tí mu ju, ale ko­ná v pres­ved­če­ní, že ko­ná v sú­la­de s prá­vom, na­koľ­ko má vo­či za­mes­tnan­co­vi poh­ľa­dáv­ku)

 

D) vy­uží­va sa aj pri uk­la­da­ní tres­tov (aj keď tro­cha v inom zmys­le),

 

- ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy by mal byť chá­pa­ný ako ul­ti­ma ra­tio, te­da mal by byť uk­la­da­ný len v prí­pa­doch, keď iné tres­ty, nes­po­je­né s vý­ko­nom tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nie sú dos­ta­toč­né na napl­ne­nie úče­lu tres­tné­ho prá­vo.

 

E) prin­cíp ul­ti­ma ra­tio za­sa­hu­je do­kon­ca aj to tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, kde je­ho dôs­led­né up­lat­ňo­va­nie mô­že pô­so­biť

 

- ako se­lek­cia po­dá­va­ných tres­tných ozná­me­ní (stá­le v SR pla­tí, že prá­vo po­dať tres­tné ozná­me­nie je po­mer­ne čas­to zneu­ží­va­né a to naj­mä v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch, kde

 

- pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ozná­me­nia (TO) sa stra­šia ob­chod­ní par­tne­ri aby uh­ra­di­li svo­je zá­väz­ky, res­pek­tí­ve sa

- TO sa pou­ží­va na zhro­maž­ďo­va­nie dô­ka­zov pre ci­vil­né ko­na­nie (nap­rík­lad zis­ťo­va­nie ma­jet­ku dru­hej zmluv­nej stra­ny), či ako od­pla­ta za po­da­nie návr­hu na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu a po­dob­ne)

 

- prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tak do­ká­že eli­mi­no­vať tzv. ši­ka­nóz­ne tres­tné ozná­me­nia (prí­pa­dy, keď prá­vo na po­da­nie TO sa ne­vyu­ží­va, ale zneu­ží­va)

 

- tu je pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že nap­rík­lad ak niek­to po­dá tres­tné ozná­me­nie, že mu dru­há zmluv­ná stra­na neuh­ra­di­la zá­vä­zok a že ur­či­te uh­ra­di­la zá­vä­zok nie­ko­mu iné­mu a pre­to ide o trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, či že ide o trest­ný čin pod­vo­du – tak ta­ké­to po­da­nia ma­jú cel­kom zjav­ne len ci­vil­nú po­va­hu a ich rie­še­nie spa­dá len do kom­pe­ten­cie sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní. Ak by sa za­ča­lo tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci mu­se­li by sa do skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia na­mo­de­lo­vať dom­nien­ky ozna­mo­va­te­ľa o zvý­hod­ňo­va­ní iné­ho ve­ri­te­ľa, te­da mu­se­la by sa skut­ko­vá ve­ta vy­my­slieť tak aby zod­po­ve­da­la (as­poň teo­re­tic­ky) ne­ja­kej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu a nás­led­ne by sa tak­to vy­mys­le­nej skut­ko­vej ve­te pris­pô­so­bo­va­lo do­ka­zo­va­nie. Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup by bol ab­so­lút­ne ne­zá­kon­ný.

 

– pos­tup má byť te­da ta­ký, že naj­skôr, pri­már­ne má ísť o ci­vil­né ko­na­nie a ak by sa v ci­vil­nom ko­na­ní preu­ká­za­lo ale­bo potvr­di­lo po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, nič neb­rá­ni to­mu, aby sa po­tom vie­dlo aj tres­tné ko­na­nie – to je sub­si­dia­ri­ta tres­tné­ho prá­va, že pred­nosť má ci­vil­né ko­na­nie pred tres­tným – t. j. tres­tné prá­vo ne­má byť pou­ži­té ako pr­vé, len pre­to, že je za­dar­mo, ľah­šie dos­tup­né a rých­lej­šie ako ci­vil­né.

 

Šká­la vy­uži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma rá­tio v tres­tnom prá­ve je pre­to po­mer­ne ši­ro­ká a je nes­práv­ne ju zu­žo­vať len na tzv. ma­te­riál­nu strán­ku spá­cha­né­ho pre­či­nu, tak ako to uro­bil NS SR.

 

Zá­klad­né vý­cho­dis­ká prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio

 

Kon­cept, či dok­trí­na o tres­tnom prá­ve ako ul­ti­ma ra­tio vy­chá­dza z prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je te­da ob­siah­nu­tý v poj­me práv­ny štát (člá­nok 1 ods. 1 Ústa­vy SR) a vy­vo­dzu­je sa z ne­ho vý­kla­dom. Na tom­to mies­te je pot­reb­né od­miet­nuť čas­té ná­miet­ky vo­či prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio vy­chá­dza­jú­ce z to­ho, že ten­to prin­cíp nie je nik­de v práv­nom po­riad­ku vy­slo­ve­ne slov­ne za­kot­ve­ný a pre­to neexis­tu­je. Práv­ny po­ria­dok SR je za­lo­že­ný na práv­nom po­zi­ti­viz­me a nie na práv­nom for­ma­liz­me, t. j. zá­väz­nosť zá­ko­na nes­po­čí­va v zá­väz­nos­ti je­ho slov­nej for­mu­lá­cie, ale v zá­väz­nos­ti zá­uj­mov, kvô­li kto­rým bol pri­ja­tý a kto­ré má chrá­niť. Zá­väz­ným je pre­to ob­sah práv­nych pra­vi­diel a nie slo­vá pou­ži­té na vy­jad­re­nie práv­nych pra­vi­diel. Zá­ko­no­dar­ca pri­tom neo­ča­ká­va, že sa or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va bu­dú len sle­po dr­žať slov zá­ko­na a ich gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, ale prá­ve nao­pak, po­ne­chá­va or­gá­nom ap­li­ká­cie prá­va voľ­nosť v tom, aby nap­rík­lad vy­me­dzi­li svo­jou roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou aj ob­sah poj­mu práv­ny štát. Roz­ho­do­vať pod­ľa zá­ko­na te­da zna­me­ná roz­ho­do­vať v rám­ci zá­ko­na. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio sa pre­to bež­ne po­va­žu­je za sú­časť ob­sa­hu práv­ne­ho štá­tu a ne­vy­ža­du­je sa, aby bol vy­slo­ve­ne slov­ne vy­me­dze­ný v niek­to­rej z práv­nych no­riem. Ak by sme pri­pus­ti­li, že exis­to­vať mô­žu len zá­sa­dy, prin­cí­py, či pra­vid­lá, kto­ré sú vy­slo­ve­ne slov­ne vy­jad­re­né v zá­ko­ne, mu­se­li by sme dos­pieť k zá­ve­ru, že neexis­tu­je ani nap­rík­lad zá­sa­da in du­bio pro reo, či zá­kaz se­baob­vi­ne­nia (ani tie­to zá­sa­dy nie sú vy­slo­ve­ne slov­ne a jas­ne vy­jad­re­né v zá­ko­ne).

 

Sku­toč­nosť, že tres­tné prá­vo mu­sí mať v práv­nom štá­te len se­kun­dár­ny, či sub­si­diár­ny cha­rak­ter sa vy­vo­dzu­je aj z to­ho, že tres­tné prá­vo je zá­vis­lé na os­tat­ných práv­nych od­vet­viach. Tá­to zá­vis­losť tres­tné­ho prá­va na iných práv­nych od­vet­viach te­da zna­me­ná, že :

 

- tres­tné prá­vo chrá­ni spo­lo­čen­ské hod­no­ty a vzťa­hy, kto­ré sú up­ra­ve­né iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi (vlas­tníc­tvo, ro­di­na, da­ne, ži­vot a po­dob­ne)

 

- tres­tné prá­vo je pre­to naj­kraj­nej­ší (pod­por­ný, či sub­si­diár­ny) pros­trie­dok slú­žia­ci k ochra­ne práv­ne­ho po­riad­ku, kto­rý je mož­né pou­žiť len vte­dy, keď pros­tried­ky os­tat­ných práv­nych od­vet­ví ne­pos­ta­ču­jú. Ide tu te­da aj o vy­jad­re­nie zá­sa­dy po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie a o po­žia­da­vok eko­nó­mie tres­tnej hroz­by.

 

- uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že le­ga­li­tu tres­tnop­ráv­nych zá­sa­hov mô­že od­ôvod­niť vý­luč­ne nut­nosť ochra­ny zá­klad­ných práv­nych hod­nôt pred zá­važ­ný­mi čin­mi, kto­ré už svo­jou zá­važ­nos­ťou prek­ra­ču­jú hra­ni­ce ochra­ny iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi.

 

Tres­tné prá­vo by v žiad­nom prí­pa­de ne­ma­lo nad­mie­ru za­sa­ho­vať do ži­vo­ta spo­loč­nos­ti a jed­not­liv­cov, pri­čom by ne­ma­lo sup­lo­vať (nah­rá­dzať) iné práv­ne od­vet­via, kto­ré sú zá­ko­no­dar­com pri­már­ne ur­če­né na ochra­nu spo­lo­čen­ských zá­uj­mov či hod­nôt (nap­rík­lad ochra­na vlas­tníc­ke­ho prá­va je do­mé­nou ob­čian­ske­ho prá­va, kto­ré nie­len de­fi­nu­je vlas­tníc­ke prá­vo ale aj sta­no­vu­je spô­sob ochra­ny – nap­rík­lad ur­čo­va­cie ža­lo­by).

 

Štát by mal reš­pek­to­vať auto­nóm­nu vô­ľu strán v súk­rom­nom prá­ve (čo nie je za­ká­za­né je do­vo­le­né), mal by dôs­led­ne vy­ža­do­vať, aby prá­ve jed­not­liv­ci dba­li na svo­je prá­va a zá­uj­my a chrá­ni­li si ich, pri­čom štát by mal dať jed­noz­nač­ne naj­avo, že tres­tné prá­vo nes­lú­ži na to, aby štát pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va po­má­hal to­mu účas­tní­ko­vi súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu, kto­rý cel­kom hru­bo za­ned­bal vlas­tnú ochra­nu svo­jich práv, te­da, kto­rý ne­dodr­žal ani mi­ni­mál­nu po­vin­nú, či ob­vyk­lú mie­ru opatr­nos­ti (tu sa prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pre­chá­dza do kon­cep­tu mie­ry opatr­nos­ti poš­ko­de­né­ho). Jed­not­liv­ci ne­mô­žu spo­lie­hať na to, že štát a tres­tné prá­vo je tu na to, aby do­hlia­da­li na súk­rom­nop­ráv­ne vzťa­hy a nap­rá­va­li ri­zi­ko­vé ko­na­nie poš­ko­de­né­ho.

 

Tres­tné prá­vo te­da nes­mie pohl­co­vať iné práv­ne od­vet­via, nah­rá­dzať ich a pô­so­biť ako pri­már­na ochra­na tam, kde ochra­na po­ru­še­nia prá­va je do­mé­nou hlav­ne iných práv­nych od­vet­ví. Tu mož­no spo­me­núť us­mer­ne­nie GP SR oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu krá­de­že pri neop­ráv­ne­nom od­be­re ply­nu, keď sa plyn od­obe­rá po vy­po­ve­da­ní zmlu­vy a poš­ko­de­ná spo­loč­nosť má ve­do­mosť o neop­ráv­ne­nom od­be­re ply­nu (te­da ak nej­de o prí­pa­dy pod­vod­ných úp­rav ply­no­me­rov, či čier­nych na­po­je­ní sa na ply­no­me­ry, či elek­tro­me­ry oh­ľad­ne elek­tri­ny). Pri neop­ráv­ne­nom od­be­re ply­nu o kto­rom má ve­do­mosť poš­ko­de­ná stra­na je na­mies­te ochra­na pod­ľa ci­vil­né­ho prá­va, kto­ré má pros­tried­ky na to ako za­brá­niť dal­šie­mu neop­ráv­ne­né­mu od­be­ru ply­nu a nap­rík­lad pla­tob­ným roz­ka­zom mož­no účin­ne žia­dať aj prí­pad­nú náh­ra­du ško­dy. Us­mer­ne­nie GP SR oh­ľad­ne ply­nu a krá­de­že je pre­to pek­nou ukáž­kou po­ru­še­nia zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va a pos­ky­to­va­nia pri­már­nej ochra­ny po­ru­še­nia prá­va prá­ve pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Ochra­na ma­jet­ku (vlas­tníc­tva) je to­tiž ty­pic­kou do­mé­nou ob­čian­ske­ho prá­va.

 

Tu tre­ba pri­po­me­núť, že zá­sa­da ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va vy­jad­ru­je aj po­žia­dav­ku, aby tres­tné prá­vo ne­bo­lo vy­uží­va­né len pre­to, že ochra­na pod­ľa iných práv­nych od­vet­ví je sťa­že­ná nap­rík­lad v dôs­led­ku pre­ťa­že­nos­ti ci­vil­ných sú­dov, prie­ťa­hov v ci­vil­ných ko­na­niach, v dôs­led­ku pla­te­nia súd­nych pop­lat­kov v ci­vil­nom ko­na­ní a po­dob­ne. Tres­tné prá­vo ne­mož­no pou­žiť na náp­ra­vu po­ru­še­ní prá­va len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve cel­kom re­zig­no­val na ci­vil­no práv­nu ochra­nu.

 

Tres­tné prá­vo ne­mož­no pou­žiť pod­ľa vlas­tné­ho vý­be­ru poš­ko­de­né­ho a ani z dô­vo­du aby tres­tné prá­vo slú­ži­lo k to­mu, že poš­ko­de­né­mu prip­ra­ví dô­kaz­nú si­tuáciu v prip­ra­vo­va­nom ci­vil­nom ko­na­ní (nap­rík­lad sa zis­tia v tres­tnom ko­na­ní ma­jet­ko­vé po­me­ry dl­žní­ka, kto­ré by inak mu­sel do­ka­zo­vať poš­ko­de­ný v ci­vil­nom ko­na­ní)

 

Pred­met­ná zá­sa­da, či prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tak­tiež od­mie­ta naiv­né pred­sta­vy o vše­moc­nos­ti tres­tnej rep­re­sie, o tom, že všet­ky ne­du­hy spo­loč­nos­ti sa vy­rie­šia ich za­ra­de­ním do tres­tné­ho prá­va a že naj­lep­šia pre­ven­cia je rep­re­sia pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho prá­va. Pr­vo­ra­dý vý­znam mu­sí mať rých­le a dôs­led­né ob­jas­ne­nie tres­tné­ho či­nu a pot­res­ta­nie je­ho pá­cha­te­ľa a nie sta­no­vo­va­nie dra­ko­nic­kých tres­tov. Tvr­dosť tres­tu, sa­ma o se­be, nez­ní­ži kri­mi­na­li­tu a ani ju neod­ha­lí (pre­ce­ňo­va­nie tres­tnej rep­re­sie). 

 

Zá­klad­nou fun­kciou tres­tné­ho prá­va by pre­to ma­la byť ochra­na spo­loč­nos­ti pred kri­mi­na­li­tou, te­da ochra­na pred tres­tný­mi čin­mi, kto­ré sa vy­zna­ču­jú ur­či­tou vy­ššou zá­važ­nos­ťou, vy­ššou spo­lo­čen­skou ne­bez­peč­nos­ťou, exce­som z bež­né­ho ži­vo­ta (to pla­tí obzvlášť v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch).

 

Te­raz sa za­me­ria­me na kon­krét­ne prík­la­dy vy­uži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, te­da naj­mä na tie, kto­ré ne­bo­li bra­né do úva­hy NS SR v je­ho ju­di­ka­tú­re, av­šak kto­ré mož­no vy­vo­diť z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ÚS ČR, ÚS SR, ale aj všeo­bec­ných sú­dov, či ap­li­kač­nej praxe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

 

Pod vply­vom tých­to roz­hod­nu­tí ako aj pod vply­vom to­ho, že vy­uži­tie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio sa v tres­tnom prá­ve neus­tá­le roz­ši­ru­je, mož­no v bu­dúc­nos­ti asi oča­ká­vať aj zme­nu ju­di­ka­tú­ry NS SR oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, pre­to­že mož­nosť ap­li­ká­cie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio len pri po­su­dzo­va­ní zá­važ­nos­ti pre­či­nov, te­da len v rám­ci ma­te­riál­nej strán­ky pre­či­nu, nie je zrej­me dl­ho­do­bo udr­ža­teľ­ný.

 

V tom­to sme­re je nut­né spo­me­núť a poz­nať naj­mä ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rá má veľ­mi dob­re roz­pra­co­va­ný kon­cept prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti a kto­rá cel­kom zjav­ne ov­plyv­ňu­je aj ap­li­kač­nú prax v SR. Je nut­né od­miet­nuť čas­tú ar­gu­men­tá­ciu v ap­li­kač­nej praxi (v roz­hod­nu­tiach o sťaž­nos­ti, či o od­vo­la­ní), v kto­rej sa ju­di­ka­tú­ra če­ských sú­dov od­mie­ta s pou­ka­zom, že ide o ju­di­ka­tú­ru cu­dzieho štá­tu a pre­to je mož­né ju ig­no­ro­vať, res­pek­tí­ve vô­bec na ňu ne­rea­go­vať.

 

Tu tre­ba pri­po­me­núť exis­ten­ciu kom­pa­ra­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va, te­da for­my vý­kla­du prá­va, kto­rý vy­chá­dza z to­ho, že ak má iný štát rov­na­kú ale­bo veľ­mi po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu ako má SR a ak už ur­či­tú prob­lé­mo­vú otáz­ku roz­ho­dol (vy­rie­šil) v tom­to inom štá­te súd, prí­pad­ne ide do­kon­ca o ofi­ciál­nu ju­di­ka­tú­ru toh­to štá­tu, je mož­né vziať to­to roz­hod­nu­tie do úva­hy a vy­chá­dzať z je­ho ar­gu­men­tač­nej si­ly a pres­ved­či­vos­ti. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je mož­né aj v akom­koľ­vek roz­hod­nu­tí or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du vy­slo­ve­ne od­ká­zať na ta­kú­to za­hra­nič­nú ju­di­ka­tú­ru (a to nie­len na čes­kú, čas­to ci­to­va­ná je aj nap­rík­lad ne­mec­ká). Ak te­da ob­vi­ne­ný, či poš­ko­de­ný na­mie­ta v op­rav­nom pros­tried­ku nes­práv­nosť na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a k svo­jej ar­gu­men­tá­cii pou­ži­je aj kon­krét­ne roz­hod­nu­tie cu­dzieho štá­tu (spra­vid­la US ale­bo NS) je nut­né na ta­ké­to cu­dzie roz­hod­nu­tie rea­go­vať a nap­rík­lad vy­svet­liť pre­čo sa na po­su­dzo­va­ný prí­pad nev­zťa­hu­je (nap­rík­lad pre­to, že ide o od­liš­né skut­ko­vé okol­nos­ti), res­pek­tí­ve pre­čo s ním or­gán roz­ho­du­jú­ci o op­rav­nom pros­tried­ku ne­súh­la­sí a po­tom mu­sí uviesť dô­vo­dy pre­čo sa tak sta­lo.

 

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pri­tom mô­že byť aj dô­le­ži­tým ap­li­kač­ným vý­cho­dis­kom pri vý­kla­de for­mál­nych zna­kov kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty aké­ho­koľ­vek úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, res­pek­tí­ve pri vý­kla­de za­vi­ne­nia vo vzťa­hu k proti­práv­nos­ti.

 

Pri vý­kla­de tres­tné­ho zá­ko­na je nut­né mať na pa­mä­ti, že tres­tnop­ráv­na ochra­na by ne­ma­la byť neú­mer­ne in­ten­zív­na. To­to by mal byť zá­klad­ný rys tres­tné­ho prá­va, kto­rý vy­plý­va prá­ve zo zá­sa­dy tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie.

 

Na­priek to­mu, že zlo­či­ny sú v Tres­tnom zá­ko­ne vy­me­dze­né tak, že na ich napl­ne­nie pos­ta­čí len napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov uve­de­ných v skut­ko­vej pod­sta­te zlo­či­nu, je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že príl­iš­né zdô­raz­ňo­va­nie len for­mál­nej strán­ky proti­práv­nos­ti ve­die k preh­na­né­mu for­ma­liz­mu, pri­čom sa všeo­bec­ne uz­ná­va, že proti­práv­nosť je ka­te­gó­riou nie­len for­mál­nou ale aj ma­te­riál­nou. Prá­ve pros­tred­níc­tvom ma­te­riál­nej strán­ky proti­práv­nos­ti je mož­né za­brá­niť príl­iš­né­mu for­ma­liz­mu. Pre­to je nut­né, či pot­reb­né po­va­žo­vať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio za ur­či­tú ko­rek­ciu aj pri zlo­či­noch, kto­rý po­má­ha vy­rie­šiť niek­to­ré prob­lé­my, kto­ré nie je mož­né rie­šiť len pros­tred­níc­tvom čis­tej for­mál­nej proti­práv­nos­ti. For­mál­nym spô­so­bom poz­ná­va­nia to­tiž nie je mož­né po­cho­piť zmy­sel (ob­sah) práv­nej nor­my.

 

Ústav­ný súd ČR ap­li­ko­val prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pri rôz­nych tres­tných či­nov hlav­ne ma­jet­ko­vej po­va­hy, nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne

- spre­ne­ve­ry,

- pod­vo­du,

- neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k by­tu, či ne­by­to­vé­mu pries­to­ru a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio neus­tá­le roz­ši­ru­je. Pri­tom prin­cíp ul­ti­ma ra­tio pri­ra­ďu­je ved­ľa for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty.

 

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio – zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie má te­da aj inter­pre­tač­ný vý­znam, na­po­má­ha vy­lo­žiť for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa ich zmys­lu (sku­toč­né­ho ob­sa­hu) a rov­na­ko tak po­má­ha od­lí­šiť tres­tné či­ny od de­lik­tov, kto­ré by ne­ma­li byť po­va­žo­va­né za tres­tné či­ny (oso­bit­ne ked by ma­lo ísť o pries­tup­ky, či správ­ne de­lik­ty) na­priek to­mu, že zdan­li­vo napl­ňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov.

 

Zá­klad­né roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du ČR, na pod­kla­de kto­rých sa roz­pra­co­vá­val a ap­li­ko­val prin­cíp ul­ti­ma ra­tio.

 

Všet­ky niž­šie uve­de­né roz­hod­nu­tia sú spra­co­va­né voľ­ne, ide len o vý­ňat­ky, pri­čom ich kom­plet­né zne­nie je mož­né vy­hľa­dať na inter­ne­to­vých strán­kach Ústav­né­ho sú­du ČR, prí­pad­ne Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR.

 

Pr­vé roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR oh­ľad­ne ul­ti­ma ra­tio (kau­za cu­kor a úva­hy o tom ke­dy je mož­né vec spre­ne­ve­riť – či pre­chá­dza do vlas­tníc­tva ale­bo nie – či mož­no spre­ne­ve­riť tr­žbu z pre­da­ja – vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va) IV. ÚS 564/2000:

 

V da­nej ve­ci Ústav­ný súd ČR eš­te vy­slo­ve­ne ne­pou­ká­zal na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, ale vo všeo­bec­nos­ti sa ten­to prí­pad po­va­žu­je za je­den z pr­vých, kde ten­to prin­cíp zoh­ral úlo­hu.

 

V po­su­dzo­va­nej ve­ci bol sťa­žo­va­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248  Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

na zá­kla­de zmlu­vy o ob­chod­nom za­stú­pe­ní so spo­loč­nos­ťou Cuk­ro­var a.s. prev­zal cu­kor, kto­rý pre­dal, av­šak fi­nan­čné pros­tried­ky utŕže­né za je­ho pre­daj vo vý­ške cez 500.000 Kč neuh­ra­dil poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti.

 

Sťa­žo­va­teľ sa brá­nil, že sú­dy ne­zoh­ľad­ni­li zmluv­ný vzťah me­dzi ním a poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou, na zá­kla­de kto­rej mal ná­rok na pro­ví­ziu a na pe­ná­le v prí­pa­de ne­do­da­nia to­va­ru. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mal vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti poh­ľa­dáv­ku, kto­rá pre­vy­šo­va­la poh­ľa­dáv­ku poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti vo­či ne­mu o 100.000 Kč, pri­čom vo ve­ci bol ve­de­ný ci­vil­ný spor me­dzi ním a poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou, v kto­tom navr­ho­val za­po­čí­ta­nie vzá­jom­ných poh­ľa­dá­vok.

 

V prie­be­hu ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia ne­bo­lo eš­te ci­vil­né ko­na­nie prá­vop­lat­ne skon­če­né.

 

Ústav­ný súd skon­šta­to­val, že práv­ny po­ria­dok je sí­ce vnú­tor­ne di­fe­ren­co­va­ný (na via­ce­ré práv­ne od­vet­via), av­šak tvo­rí jed­no­tu a pre­to s ním ako s ta­kým tre­ba za­ob­chá­dzať pri ap­li­ká­cií jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní a in­šti­tú­tov. ÚS dos­pel k zá­ve­ru, že sú­dy v tres­tnom ko­na­ní pri vý­kla­de zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry ig­no­ro­va­li, že vzťah me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad a že spo­ry vznik­nu­té so súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hom ma­jú pri­már­ne rie­šiť sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní, tak ako to bo­lo aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de.

 

ÚS da­lej spo­chyb­nil aj napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, keď kon­šta­to­val, že ob­ža­lo­va­ný mal sí­ce s poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou uzat­vo­re­nú zmlu­vu o ob­chod­nom za­stú­pe­ní, av­šak jej ob­chod­né pod­mien­ky skôr sved­ča­li to­mu, že ide o kúp­nu zmlu­vu. Iš­lo te­da o ne­jas­ný ob­chod­ný vzťah, pri­čom len zmlu­va o ob­chod­nom za­stú­pe­ní by teo­re­tic­ky moh­la spô­so­biť napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, pre­to­že len v tom­to prí­pa­de by cu­kor bol vo vlas­tníc­tve poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a rov­na­ko tak aj tr­žba z je­ho pre­da­ja. V ta­kom­to prí­pa­de by však ob­ža­lo­va­ný mal sku­toč­ne ná­rok na pro­ví­ziu. Ak by však iš­lo o kúp­nu zmlu­vu (bez do­ho­dy o vý­hra­de vlas­tníc­ke­ho prá­va) tak by o spre­ne­ve­ru ne­moh­lo ísť vô­bec, pre­to­že pod­sta­tou zmlu­vy bol prá­ve pre­daj cuk­ru (te­da ob­ža­lo­va­ný pri pre­da­ji ne­ko­val v roz­po­re s úče­lom zve­re­nia a vo vzťa­hu k ne­mu by ani neš­lo o cu­dziu vec).

 

Tie­to spor­né ve­ci by však ma­li rie­šiť ci­vil­né sú­dy a nie sú­dy tres­tné a už vô­bec nie po­čas be­hu ci­vil­né­ho ko­na­nia. ÚS tu te­da zá­sa­du sub­si­dia­ri­ty tres­tné­ho prá­va ap­li­ko­val pri vý­kla­de for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry.

 

Dru­hé roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio – úve­ro­vé pod­vo­dy vo­či ban­kám – sú­čas­né zria­de­nie zá­lož­ných práv nap­rík­lad k neh­nu­teľ­nos­tiam – prob­le­ma­ti­ka pod­vo­du – vý­šky ško­dy a ko­na­nia v omy­le I. ÚS 558/01:

 

Dru­hý prí­pad sa tý­kal tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (v sú­čas­nos­ti by iš­lo o úve­ro­vý pod­vod), kto­rý sa tý­kal aj prob­le­ma­ti­ky zá­lož­né­ho prá­va a v zá­rod­koch aj kon­cep­tu po­vin­nej (ob­vyk­lej) mie­ry opatr­nos­ti poš­ko­de­né­ho v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch.

 

Sťa­žo­va­teľ bol od­sú­de­ný v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti s ru­če­ným ob­me­dze­ním, v úmys­le zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky, sa po­die­lal na uzat­vá­ra­ní úve­ro­vých zmlúv s ban­kou, pri­čom uzat­vá­ral zmlu­vy o do­dáv­ke to­va­ru a slu­žieb, kto­ré si ne­chá­val prep­la­tiť z úve­ro­vých úč­tov po pred­lo­že­ní fak­túr a po uvoľ­ne­ní fi­nan­čných pros­tried­kov od zmlúv s do­dá­va­teľ­mi od­stú­pil a úve­ro­vé pros­tried­ky si po­ne­chal, pri­čom ban­ke spô­so­bil ško­dy naj­me­nej vo vý­ške pre­sa­hu­jú­cej 24 mi­lió­nov (bol od­sú­de­ný na 8 a pol ro­ka).

 

Pod­vod­né ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa bo­lo vi­de­né v tom, že pred­stie­ral pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť, pri­čom pred­kla­da­ním fak­túr a do­dá­va­teľ­ských zmlúv len vy­tvá­ral do­jem pod­ni­ka­te­ľa pre ban­ku, aby zís­kal fi­nan­čné pros­tried­ky.

 

Vý­ška ško­dy bo­la vy­čís­le­ná súhr­nom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré bo­li uvoľ­ne­né ban­kou. Sťa­žo­va­teľ pri uzat­vá­ra­ní úve­ro­vých zmlúv uzat­vo­ril aj zmlu­vy o zá­lož­nom prá­ve k neh­nu­teľ­nos­ti v pros­pech ban­ky.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa, vo vzťa­hu k ško­de, kon­šta­to­val, že exis­ten­cia zá­lož­ných práv neb­rá­ni vzni­ku ško­dy. Zá­lož­ná zmlu­va je za­bez­pe­čo­va­cí in­šti­tút, kto­rý slú­ži k za­bez­pe­če­niu poh­ľa­dáv­ky pre prí­pad, že nie sú dodr­ža­né zá­väz­ky vzťa­hu­jú­ce sa k splá­ca­niu úve­ru. Te­da k reali­zá­cii zá­lož­né­ho prá­va je mož­né pris­tú­piť až v prí­pa­de, ak dl­žník ne­dodr­žal zá­väz­ky vy­plý­va­jú­ce zo splá­ca­nia úve­ru. V čas­tých prí­pa­doch je spe­ňa­že­nie zá­lo­hu ťaž­ko reali­zo­va­teľ­né, pri­čom na ten is­tý zá­loh mô­že viaz­nuť via­ce­ro zá­lož­ných práv vie­ce­rých zá­lož­ných ve­ri­te­ľov.

 

Súd dru­hé­ho stup­ňa sa s tým­to ná­zo­rom, oh­ľad­ne vzni­ku ško­dy a zá­lož­né­ho prá­va, nes­to­tož­nil v ce­lom roz­sa­hu s tým, že zá­lož­né prá­vo má vplyv na vznik ško­dy, av­šak v da­nom prí­pa­de za­lo­že­né neh­nu­teľ­nos­ti v ča­se uzat­vá­ra­nia úve­ro­vých zmlúv zda­le­ka nep­re­vy­šo­va­li hod­no­ty pos­kyt­nu­tých úve­rov.

 

Ústav­ný súd pri­po­me­nul, že sú­dy opo­me­nu­li dôs­led­né vy­hod­no­te­nie zá­lož­né­ho prá­va s tým, že spe­ňa­že­nie zá­lo­hu je mož­né na zá­kla­de jed­nos­tran­né­ho úko­nu zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa, pri kto­rom ne­má vlas­tník zá­lo­hu práv­nu ochra­nu. Sú­dy ne­zoh­ľad­ni­li do­ho­du ob­siah­nut­nú v úve­ro­vých zmlu­vách, z kto­rej vy­plý­va, že ban­ka bo­la op­ráv­ne­ná za­čať kro­ky k spe­ňa­že­niu zá­lo­hu už v oka­mi­hu, keď úver pres­tal byť splá­ca­ný. Ban­ka ma­la pri­tom k neh­nu­teľ­nos­ti pred­nos­tné zá­lož­né prá­vo a pre­to bo­lo bez vý­zna­mu koľ­ko bo­lo ďal­ších zá­lož­ných práv.

 

Sa­moz­rej­me trest­ný čin pod­vo­du je mož­ný aj pri zá­lož­nom prá­ve a to naj­mä v prí­pa­doch ak nej­de o dos­ta­toč­né za­bez­pe­če­nie, prí­pad­ne keď ide o pod­vod v sú­vis­los­ti so zá­lož­ným prá­vom (nap­rík­lad fa­loš­né zna­lec­ké po­sud­ky o hod­no­te zá­lo­hu a po­dob­ne).

 

Ústav­ný súd pri­po­me­nul, že úve­ro­vá zmlu­va a z nej vy­plý­va­jú­ca aj zmlu­va zá­lož­ná sa ria­di­li ob­chod­ným zá­kon­ní­kom, pri­čom sú­dy ne­reš­pek­to­va­li dôs­led­ne auto­nóm­nu vô­lu zmluv­ných strán čím doš­lo k nep­rí­pus­tné­mu ve­rej­nop­ráv­ne­mu zá­sa­hu do súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu. ÚS zdô­raz­nil, že vý­ška prí­pad­nej spô­so­be­nej ško­dy ma­la byť pred­me­tom spo­lah­li­vé­ho do­ka­zo­va­nia s tým, že spe­ňa­že­nie zá­lo­hu bo­lo len na vô­li ban­ky.

 

ÚS spo­chyb­nil aj znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­rý sa tý­ka uve­de­nia do omy­lu. Pri­po­me­nul, že ban­ka scha­lo­va­la pos­kyt­nu­tie úve­ru, pri­čom mu­se­la ale­bo ma­la ve­dieť o ri­zi­ko­vos­ti úve­ru ako aj o ne­reál­nos­ti pod­ni­ka­teľ­ské­ho zá­me­ru a to o to viac, keď bo­li sťa­žo­va­te­ľo­vi pos­kyt­nu­té via­ce­ré úve­ry a tak do­chá­dza­lo k tzv. preú­ve­ro­va­niu (úve­rom sa hra­dil pred­chá­dza­jú­ci úver).

 

V tej­to sú­vis­los­ti US uvie­dol, že ak je om­yl de­fi­no­va­ný ako roz­por me­dzi pred­sta­vou a sku­toč­nos­ťou, po­tom lo­gic­ky ne­mož­no na stra­ne ok­la­ma­né­ho od­hliad­nuť od je­ho su­my ve­do­mos­ti o sku­toč­nos­ti oh­ľad­ne kto­rej je kla­ma­ný, te­da od je­ho spô­so­bi­los­ti byť ok­la­ma­ný, ne­mož­no bez ďal­šie­ho opo­me­núť mož­nosť ok­la­ma­né­ho om­yl jed­no­du­cho eli­mi­no­vať. Ban­ka ma­la v ru­kách nás­tro­je umož­ňu­jú­ce včas­nú eli­mi­ná­ciu ri­zi­ka ply­nú­ce­ho z ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa.

 

Do ur­či­tej mie­ry tu iš­lo aj o ap­li­ká­ciu kon­cep­tu ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti poš­ko­de­né­ho, te­da pri tres­tnom či­ne pod­vo­du, pri vý­kla­de zna­ku uve­de­nie do omy­lu ne­mô­že ísť o akú­koľ­vek nep­rav­du ale len o ta­kú, kto­rú nie je mož­né, bez ďal­šie­ho zis­tiť a to v prí­pa­doch ak tvr­de­nie po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu.

 

Rov­na­ko tak US uvie­dol, že po­kiaľ ide o napl­ne­nie ob­jek­tív­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu, pri pre­miet­nu­tí prin­cí­pu tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie ako pos­led­né­ho pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná ob­chod­nop­ráv­na strán­ka ve­ci. Tu vy­slo­ve­ne US kla­die dô­raz na to, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio má inter­pre­tač­ný vy­plyv aj na vý­klad for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

Tre­tie roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du oh­lad­ne ul­ti­ma ra­tio – trest­ný čin spre­ne­ve­ry – kau­za šte­ňa­tá I. ÚS 4/04,

 

Ďal­šie vý­znam­né roz­hod­nu­tie ÚS oh­ľad­ne zá­sa­dy ul­ti­ma ra­tio sa tý­ka­lo tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, kto­ré­ho sa ma­la sťa­žo­va­teľ­ka do­pus­tiť v pod­sta­te tak, že prev­za­la od poš­ko­de­né­ho de­sať šte­niat ra­sy Bul­mas­tiff a sú­čas­ne sa za­via­za­la šte­na­tá pre­dať a zís­ka­né pe­nia­ze od­ov­zdať poš­ko­de­né­mu, pri­čom pre­da­la 9 šte­niat, zís­ka­né pe­nia­ze neo­dov­zda­la a pou­ži­la ich pre svo­ju pot­re­bu a tak spô­so­bi­la ško­du mi­ni­mál­ne vo vý­ške 108.000 Kč.

 

Sťa­žo­va­teľ­ka bo­la od­sú­de­ná k pod­mie­neč­né­mu tres­tu a k náh­ra­de spô­so­be­nej ško­dy.

 

Sťa­žo­va­teľ­ka na­pad­la roz­hod­nu­tia sú­dov, pri­čom tvr­di­la, že roz­hod­nu­tia bo­li za­lo­že­né na nes­práv­nej ap­li­ká­cii mi­mot­res­tných práv­nych no­riem a to kon­krét­ne Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Me­dzi ňou a poš­ko­de­nou oso­bou bo­la uzat­vo­re­ná, pri­čom iš­lo o prí­kaz­nú zmlu­vu, te­da o jej zá­vä­zok pre­dať zve­re­né šte­ňa­tá a vy­pla­tiť poš­ko­de­ným kúp­nu ce­nu (pod­ľa prí­kaz­nej zmlu­vy je prí­kaz­ca po­vin­ný nah­ra­diť prí­kaz­ní­ko­vi pot­reb­né nák­la­dy vy­na­lo­že­né pri vy­ko­ná­va­ní prí­ka­zu. Ide te­da o ná­rok vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na, pri­čom sťa­žo­va­teľ­ka bo­la ná­zo­ru že ma­la vo­či poš­ko­de­né­mu poh­ľa­dáv­ku, kto­rú moh­la za­po­čí­tať vo­či poh­ľa­dáv­ke poš­ko­de­né­ho).

 

ÚS sa sto­tož­nil s ná­miet­kou sťa­žo­va­teľ­ky oh­ľad­ne chyb­nej ap­li­ká­cie mi­mot­res­tných no­riem všeo­bec­ný­mi súd­mi. Všeo­bec­né sú­dy pri otáz­ke sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu vô­bec nep­ri­hliad­li k úp­ra­ve zá­väz­ko­vých vzťa­hov, kto­ré sťa­žo­va­teľ­ka s poš­ko­de­ný­mi uzat­vá­ra­la.

 

Pod­ľa ná­zo­ru US ne­mož­no pre­hliad­nuť, že sťa­žo­va­teľ­ka evi­den­tne mu­se­la mať mať nák­la­dy na chov zve­re­ných šte­niat do do­by ich pre­da­ja. Pod­ľa ná­zo­ru US má tá­to ná­miet­ka zá­sad­nú re­le­van­ciu oh­ľad­ne ur­če­nia vi­ny.

 

Nás­led­ne US for­mu­lo­val práv­nu ve­tu, kto­rá sa bež­ne pou­ží­va aj v slo­ven­ských roz­hod­nu­tiach oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio a je už po­mer­ne sláv­nou ži­jú­cou vlast­ný ži­vot:

 

Tres­tné prá­vo a tres­tnop­ráv­nu kva­li­fi­ká­ciu ur­či­té­ho ko­na­nia, kto­ré má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, ako tres­tné­ho či­nu je pot­reb­né po­va­žo­vať za ul­ti­ma ra­tio, te­da za kraj­ný práv­ny pros­trie­dok, kto­rý má vý­znam pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ský, t.j. z hľa­dis­ka ochra­ny zá­klad­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. V zá­sa­de však ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­rá­dza­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov jed­not­liv­ca v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým na in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­te jed­not­liv­ca, aby strá­žil svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je však nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­rých úlo­hou je ochra­na pre­važ­ne ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt, a nie pria­mo kon­krét­nych sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­ca, kto­ré svo­jou po­va­hou spo­čí­va­jú v súk­rom­nop­ráv­nej sfé­re. Tres­tné stí­ha­nie nie je na­mies­te ak sa ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho vý­hra­de po­hy­bo­va­lo v ro­vi­ne ob­čian­skop­ráv­nych vzťa­hov. Ur­či­té zly­ha­nie či ne­dos­ta­toč­ná účin­nosť zá­kon­ných nás­tro­jov slú­žia­cich k fak­tic­ké­mu vý­ko­nu prá­vop­lat­ných a vy­ko­na­teľ­ných súd­nych roz­hod­nu­tí ne­mô­že viesť k to­mu, aby tie­to opat­re­nia bo­li nah­ra­dzo­va­né, či dopl­ňo­va­né pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. V práv­nom štá­te je nep­rí­pus­tné, aby pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie slú­ži­li k us­po­ko­jo­va­niu sub­jek­tív­nych práv súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy, ak nie sú ved­ľa to­ho spl­ne­né všet­ky pred­pok­la­dy vzni­ku tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, res­pek­tí­ve ak nie sú tie­to pred­pok­la­dy cel­kom nez­po­chyb­ni­teľ­ne zis­te­né.

 

Pred­met­né roz­hod­nu­tie US po­va­žo­va­lo te­da prin­cíp ul­ti­ma ra­tio za ap­li­kač­ný pros­trie­dok pri vý­kla­de sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, te­da opä­tov­ne sa do­tý­ka­lo aj for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a nie len ma­te­riál­nej proti­práv­nos­ti.

 

Dô­le­ži­tým kon­šta­to­va­ním je tu aj to, že US sa vy­slo­ve­ne vy­slo­vil pro­ti zneu­ží­va­niu tres­tné­ho prá­va v prí­pa­doch, keď oso­ba, kto­rá sa cí­ti poš­ko­de­ná po­dá tres­tné ozná­me­nie len pre­to, že ci­vil­né ko­na­nie po­va­žu­je sa nep­ruž­né, či zdĺha­vé, res­pek­tí­ve len pre­to, že tres­tné ko­na­nie je za­dar­mo. Je pod­stat­ným aj ve­ta, že tres­tné prá­vo nie je ur­če­né na to, aby nah­rá­dza­lo, či dopl­ňa­lo ko­na­nie ci­vil­né, te­da aby slú­ži­lo ako aké­si op­rav­né ko­na­nie pre neús­peš­né­ho účas­tní­ka ci­vil­né­ho ko­na­nia.

 

Štvr­té roz­hod­nu­tie ÚS oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio – je za­ují­ma­vé tým, že ide o ci­vil­né roz­hod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa nes­práv­ne­ho úrad­né­ho pos­tu­pu IV. ÚS 469/02.

 

V da­nom prí­pa­de sťa­žo­va­teľ žia­dal náh­ra­du ško­dy za ne­zá­kon­ne ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, kto­ré skon­či­lo je­ho prá­vop­lat­ným os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom. Tres­tné ko­na­nie bo­lo ve­de­né pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že sťa­žo­va­teľ dos­tal do pre­náj­mu čis­ta­ci pros­trie­dok na pod­kla­de lea­sin­go­vej zmlu­vy od poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, pri­čom uh­ra­dil 7 splá­tok a nás­led­ne pres­tal splát­ky uh­rá­dzať s tým, že prís­troj je nad­hod­no­te­ný a prís­troj nev­rá­til (vrá­til ho až po po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia).

 

Sťa­žo­va­teľ bol te­da prá­vop­lat­ne os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by, pri­čom je­ho ža­lo­ba o náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej nes­práv­nym úrad­ným pos­tu­pom bo­la za­miet­nu­tá, na­koľ­ko ci­vil­né sú­dy bo­li ná­zo­ru, že dô­kaz­ná si­tuácia od­ôvod­ňo­va­la po­da­nie ob­ža­lo­by s tým, že nie je mož­né po­va­žo­vať kaž­dé vzne­se­né ob­vi­ne­nie, po­kiaľ ne­vyús­ti do prá­vop­lat­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, za ne­zá­kon­né.

 

ÚS bol opač­né­ho ná­zo­ru, keď v da­nom prí­pa­de v pod­sta­te uvie­dol, že tres­tné stí­ha­nie od za­čiat­ku (t. j. od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia) bo­lo v roz­po­re s prin­cí­pom ul­ti­ma rá­tio, pri­čom uvie­dol, že ne­bo­lo zis­te­né nič, čo uro­bi­la poš­ko­de­ná spo­loč­nosť, aby ci­vil­ný­mi pros­tried­ka­mi dos­pe­la k náp­ra­ve, či k vrá­te­niu prís­tro­ja.

 

US opät pri­po­me­nul, že po­kiaľ ide o napl­ne­nie ob­jek­tív­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry tak ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná iná než tres­tnop­ráv­na strán­ka ve­ci. To sú­vi­sí s po­va­hou tres­tné­ho prá­va ako ul­ti­ma ra­tio, kto­ré­ho pros­tried­ky ma­jú byť pou­ži­té vte­dy, po­kiaľ pou­ži­tie iných pros­tried­kov práv­ne­ho po­riad­ku nep­ri­chá­dza do úva­hy ale­bo je ich pou­ži­tie zjav­ne neú­čel­né. Je cel­kom nep­rí­pus­tná prax, keď sa štan­dar­tné ci­vil­né vzťa­hy rie­šia na úkor jed­né­ho z nich pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Tým­to spô­so­bom to­tiž do­chá­dza k zne­rov­nop­ráv­ne­niu osôb v ich vzá­jom­ných vzťa­hoch a k neúc­te or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci k rov­nos­ti ob­ča­nov.

 

To­to roz­hod­nu­tie je za­ují­ma­vé aj oh­ľad­ne slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy, keď aj v pod­mien­kach SR bo­lo po­mer­ne spor­né, či mož­no po­va­žo­vať za nes­práv­ny úrad­ný pos­tup vzne­se­nie ob­vi­ne­nia za si­tuácie, keď nás­led­ne doš­lo k os­lo­bo­de­nou spod ob­ža­lo­by. Tu tre­ba pou­ká­zať na to, že pro­ku­ra­tú­ra sa zväč­ša brá­ni­la v ta­kých­to spo­roch tak, že ak si dve sku­pi­ny dô­ka­zov od­po­ru­jú mu­sia po­dať ob­ža­lo­bu o kto­rej mu­sí roz­hod­núť súd (prí­pad­ne aj pod­ľa zá­sa­dy in du­bio pro reo).

 

Slo­ven­ská ci­vil­ná ju­di­ka­tú­ra však pos­tu­pu­je tak že pod­ľa vý­sled­ku tres­tné­ho ko­na­nia vy­vo­dzu­je ne­zá­kon­nosť je­ho ve­de­nia. Tu mož­no pou­ká­zať naj­mä na nas­le­dov­nú ju­di­ka­tú­ru:

 

Sta­no­vis­ká a roz­hod­nu­tia vo ve­ciach ob­čian­skop­ráv­nych Zbier­ka sta­no­vísk NS a sú­dov SR 3/2013

37.

R O Z H O D N U T I E

Z hľa­dis­ka up­lat­ne­nia prá­va na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím pod­ľa § 6 ods. 1 ve­ta pr­vá zá­ko­na č. 514/2003 Z.z. o zod­po­ved­nos­ti za ško­du spô­so­be­nú pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci a o zme­ne niek­to­rých zá­ko­nov má roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta o pos­tú­pe­ní ve­ci pod­ľa § 214 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku* iné­mu or­gá­nu, kto­rý pre­jed­ná­va pries­tup­ky ale­bo iné správ­ne de­lik­ty ale­bo kto­rý vy­ko­ná­va dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie, rov­na­ké dôs­led­ky, ako zru­še­nie ale­bo zme­na prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia pre ne­zá­kon­nosť prís­luš­ným or­gá­nom.

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 30. ja­nuá­ra 2012 sp.zn. 4 Cdo 54/2011)

 

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je pot­reb­né dôs­led­ne pres­kú­ma­vať uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (a to bez oh­ľa­du na to, či vo­či nim bo­la po­da­ná sťaž­nosť), aby ne­doš­lo k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia za sku­tok, kto­rý sa tý­ka vý­hra­de ci­vil­nop­ráv­ne­ho spo­ru a len zdan­li­vo napl­na zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Len pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že pos­tup pro­ku­ra­tú­ry keď po­dá­va ob­ža­lo­by za kaž­dú ce­nu nie je správ­ny a ne­mô­že sa up­lat­ňo­vať aj pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (ne­mô­že te­da, bez dal­sie­ho, pla­tiť, že ked sú dve sku­pi­ny dô­ka­zov je nut­né vzniesť ob­vi­ne­nie, pre­to­že v príp­rav­nom ko­na­ní nep­la­tí zá­sa­da v po­chyb­nos­tiach v pros­pech poš­ko­de­né­ho, či v nep­ros­pech po­doz­ri­vé­ho).

 

Pia­te roz­hod­nu­tie US oh­ľad­ne prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio – za­dr­ža­nie ve­ci, te­da vý­kon zá­dr­žné­ho prá­va nie je mož­né, bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať za trest­ný čin spre­ne­ve­ry II. ÚS 372/03.

 

V da­nej ve­ci iš­lo o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry, kto­ré­ho sa mal sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť tak, že nev­rá­til po­ži­ča­ný osob­ný po­čí­tač, kto­rý mu bol da­ný do dis­po­zí­cie a to až dov­te­dy, keď mu ne­bu­de op­ra­ve­ný po­čí­tač, kto­rý mal od inej oso­by(J.S.) k dis­po­zí­cii.

 

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že za op­ra­vu po­čí­ta­ču, kto­rý mal od J.S. mu­sel za­pla­tiť a pre­to po­ži­ča­ný po­čí­tač vrá­ti až mu bu­de tá­to úh­ra­da prep­la­te­ná.

Iš­lo tu v pod­sta­te o ap­li­ká­ciu zá­dr­žné­ho prá­va, vý­kon zá­dr­žné­ho prá­va.

 

Pô­vod­ne bo­la vec sú­dom pr­vé­ho stup­ňa os­lo­bo­de­ná, av­šak nás­led­ne, po vrá­te­ní ve­ci od­vo­la­cím sú­dom, súd pr­vé­ho stup­ňa uz­nal vi­nu.

 

US zru­šil od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tia z pro­ces­ných dô­vo­dov (naj­mä pre­to, že sa do­ka­zo­va­la vý­hra­de len vi­na sťa­žo­va­te­ľa a nie aj sku­toč­nos­ti, kto­ré sú v je­ho pros­pech).

 

K ve­ci sa však vy­jad­ril aj z hmot­nop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka keď skon­šta­to­val, že za­dr­ža­nie ve­ci za úče­lom za­bez­pe­če­nia svo­jej poh­ľa­dáv­ky ne­mož­no pok­la­dať bez ďal­šie­ho za pris­vo­je­nie si cu­dzej ve­ci a te­da za spre­ne­ve­ru a to ani v prí­pa­de, ak ne­bo­li spl­ne­né všet­ky pod­mien­ky zá­dr­žné­ho prá­va pod­ľa ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Účas­tní­ci ob­čian­skop­ráv­ne­ho vzťa­hu, me­dzi kto­rý­mi exis­tu­je spor oh­ľad­ne spl­ne­nia pod­mie­nok zá­dr­žné­ho prá­va, ma­jú dosť mož­nos­tí ako ho vy­rie­šiť pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho prá­va. Prin­cíp sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie vy­ža­du­je, aby štát up­lat­ňo­val pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va zdr­žan­li­vo, t. j. pre­dov­šet­kým v prí­pa­doch, kde iné práv­ne pros­tried­ky zly­há­va­jú ale­bo nie sú efek­tív­ne.

 

Pod­ľa US te­da neš­lo o trest­ný čin spre­ne­ve­ry. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tu bol up­lat­ne­ný ako pod­por­ný ar­gu­ment pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry a to oh­ľad­ne proti­práv­nos­ti ko­na­nia.

 

Oh­ľad­ne zá­dr­žné­ho prá­va je za­ují­ma­vým aj roz­hod­nu­tie NS ČR (3 Tdo 579/2011), kto­ré sa tý­ka­lo prí­pa­du, v kto­rom bol ob­vi­ne­ný od­sú­de­ný za trest­ný čin krá­de­že, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť tak, že od­cu­dzil z ro­din­né­ho do­mu rôz­ne ve­ci poš­ko­de­né­mu (se­da­cia súp­ra­va, chlad­nič­ka, boj­ler a po­dob­ne), čim mal spô­so­biť poš­ko­de­né­mu ško­du.

 

Ob­vi­ne­ný na­mie­tal, že iš­lo o vý­kon zá­dr­žné­ho prá­va (ale­bo tzv. quasi – zá­dr­žné­ho prá­va ako to naz­val NS, ked­že ne­bo­li cel­kom spl­ne­né všet­ky pod­mien­ky zá­dr­žné­ho prá­va), na­koľ­ko poš­ko­de­ný za­dr­žia­val ve­ci je­ho.

 

Všeo­bec­né sú­dy uz­na­li ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho v pod­sta­te pre­to, že do­da­toč­ne po­jal úmy­sel ve­ci nev­rá­tiť te­da vte­dy, keď už mu poš­ko­de­ný ozná­mil, že dô­vod, pre kto­rý ve­ci za­dr­žia­val je bez­pred­met­ný.

 

V tej­to sú­vis­los­ti bo­lo zdô­raz­ne­né, že pri tres­tnom či­ne krá­de­že mu­sí úmy­sel pris­vo­jiť si cu­dziu vec mať pá­cha­teľ už v ča­se, keď sa ve­cí zmoc­ňu­je, po­kiaľ sa pá­cha­teľ zmoc­ní cu­dzej ve­ci bez toh­to úmys­lu, mô­že sa pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du jed­nať o iný trest­ný čin, nap­rík­lad trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho uží­va­nia cu­dzej ve­ci. Sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu krá­de­že te­da ne­bu­de napl­ne­ná tam, keď si pá­cha­teľ pris­vo­jí vec s iným úmys­lom, ako si ich pris­vo­jiť a až nes­kôr poj­me úmy­sel si ich tr­va­le po­ne­chať (ide o si­tuáciu po­dob­nú prí­pa­du, keď dl­žník až do­da­toč­ne poj­me úmy­sel vy­po­ži­ča­né pe­nia­ze nev­rá­tiť, pri­čom ta­kým­to spô­so­bom ne­napĺňa zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du).

 

V prí­pa­de, ak sa ob­vi­ne­ný zmoc­ní cu­dzej ve­ci, aby do­sia­hol vrá­te­nie ve­cí vlas­tných a vy­ko­ná­va aké­si quasi za­dr­žo­va­cie prá­vo, je pot­reb­né po­su­dzo­vať pou­ži­tie tres­tné­ho prá­va veľ­mi zdr­žan­li­vo aj z hľa­dis­ka zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie a pou­ži­tie tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio.

 

V sú­vis­los­ti so zá­dr­žným prá­vom je mož­né spo­me­núť aj roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve. Iš­lo o vec, v kto­rej bol ob­vi­ne­ný od­sú­de­ný sú­dom pr­vé­ho stup­ňa za spá­chanie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ako ko­na­teľ poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti si po­ne­chal mo­to­ro­vé vo­zid­lo ako aj mo­bil­ný te­le­fón, kto­rý mu bol pos­kyt­nu­tý na pl­ne­nie je­ho pra­cov­ných po­vin­nos­tí a tie­to ve­ci nev­rá­til ani po­tom ako bol od­vo­la­ný z fun­kcie ko­na­te­ľa a bol vy­zva­ný poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou na ich vrá­te­nie.

 

Od­vo­la­cí súd zru­šil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a vo ve­ci roz­ho­dol sám tak, že ob­vi­ne­né­ho os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by.

 

Svo­je roz­hod­nu­tie od­ôvod­nil aj ap­li­ká­ciou prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, na­koľ­ko z do­ka­zo­va­nia bo­lo zis­te­né, že ob­vi­ne­ný ve­ci po od­vo­la­ní z fun­kcie neu­ží­val, ale ich nev­rá­til pre­to, že žil na úze­mí SR a poš­ko­de­ná spo­loč­nosť ma­la síd­lo na úze­mí CR, pri­čom vy­zval poš­ko­de­nú spo­loč­nosť aby si pre ve­ci sa­ma priš­la. Zá­ro­veň bo­lo zis­te­né, že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť ne­vyp­la­ti­la ko­na­te­ľo­vi pos­led­nú mzdu a do­hod­nu­tú od­me­nu a to prá­ve z dô­vo­du nev­rá­te­nia ve­ci. Bý­va­lý ko­na­teľ pre­to za­dr­žia­val tie­to ve­ci aj z dô­vo­du poh­ľa­dáv­ky z ti­tu­lu ne­vyp­la­te­nej mzdy a od­me­ny. Od­vo­la­cí súd skon­šta­to­val, že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť ma­la dosť mož­nos­tí ako sa do­môcť vrá­te­nia ve­cí ces­tou ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia, čo vô­bec ne­vyu­ži­la, ale len vy­zva­la na vrá­te­nie ve­ci a nás­led­ne ih­neď vec rie­ši­la pros­tred­níc­tvom po­da­nia TO. Od­vo­la­cí súd uzav­rel, že vzá­jom­né spo­ry bý­va­lé­ho ko­na­te­ľa so sú­čas­ným ve­de­ním poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti nie je mož­né rie­šiť ces­tou tres­tné­ho prá­va, na­koľ­ko ta­ké­to spo­ry spa­da­jú vý­hrad­ne do kom­pe­ten­cie sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní, kto­ré sú op­ráv­ne­né na po­sú­de­nie to­ho, či bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky oh­ľad­ne zá­lož­né­ho prá­va, res­pek­tí­ve pros­tred­níc­tvom ci­vil­né­ho ko­na­nia sa poš­ko­de­ná spo­loč­nosť moh­la do­môcť vrá­te­nia za­dr­žia­va­ných ve­cí. Ne­bol pre­to žiad­ny dô­vod aby do toh­to vzťa­hu vstú­pil štát pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va.

 

Za­sa­ho­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio do tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho:

 

Už bo­lo uve­de­né, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio by sa mal vy­uží­vať aj ako ur­či­tá se­lek­cia po­da­ných TO, keď aj v pod­mien­kach SR sa

- TO čas­to zneu­ží­va­jú a to naj­mä v zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hoch, keď zmluv­ná stra­na, kto­rá sa cí­ti poš­ko­de­ná po­ru­še­ním zmluv­nej po­vin­nos­ti dru­hou zmluv­nou stra­nou po­dá TO aby tú­to dru­hú zmluv­nú stra­nu pos­tra­ši­la, či do­siah­la náp­ra­vu pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ko­na­nia a to na­priek to­mu, že všet­ky spor­né otáz­ky vy­plý­va­jú­ce zo zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hov sa ma­jú pri­már­ne rie­šiť v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní  , res­pek­tí­ve

- v prí­pa­doch keď TO je po­da­né pre­to, že ci­vil­né ko­na­nie sa po­va­žu­je za príl­iš zdĺha­vé, či ne­fun­kčné (sem spa­da­jú aj prí­pa­dy, keď ve­ri­teľ ne­do­ká­že us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku pros­tred­níc­tvom kon­kur­zné­ho ko­na­nia, prí­pad­ne exekuč­né­ho ko­na­nia).

- Tak­tiež v niek­to­rých prí­pa­doch ide o po­dá­va­nie tzv. ši­ka­nóz­nych TO, kde nej­de o vy­uží­va­nie prá­va po­dať TO ale ide o zneu­ží­va­nie toh­to prá­va nap­rík­lad v kon­ku­ren­čnom pod­ni­ka­teľ­skom pros­tre­dí a po­dob­ne.

 

Prak­tic­ké prí­pa­dy do­pa­du prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj do tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho:

 

Roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR – zneu­ži­tie TO (II. US 1098/2010).

 

V da­nom prí­pa­de bol sťa­žo­va­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k by­tu, do­mu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru (u nas § 218 Tr. zák.), kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že opa­ko­va­ne vy­me­nil zá­mok na vstup­ných dve­rách do­mu, kto­ré­ho bol spolu­ma­ji­te­ľom a na­priek opa­ko­va­ným vý­zvam ne­vy­dal dru­hej spolu­ma­ji­teľ­ke kľú­če od do­mu a ani jej inak neu­mož­nil vstup.

 

Sa­mot­né tres­tné ko­na­nie bo­lo za­ča­té na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia spolu­ma­ji­teľ­ky do­mu, v kto­rom uvied­la, že so sťa­žo­va­te­ľom bo­li par­tne­ri a kú­pi­li dom do po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva a nás­led­ne ho spo­loč­ne re­konštruo­va­li. Nás­led­ne sa ro­ziš­li a za­ča­li rie­šiť ma­jet­ko­vé vzťa­hy me­dzi se­bou.

 

Nás­led­ne spolu­ma­ji­teľ­ka do­mu za­sla­la po­lí­cii vy­jad­re­nie, že tres­tné ozná­me­nie be­rie späť na­koľ­ko spo­lu uzat­vo­ri­li do­ho­du o zru­še­nie a vy­spo­ria­da­nie po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva a že si vy­jas­ni­li všet­ky spor­né otáz­ky me­dzi se­bou a to aj oh­ľad­ne neo­dov­zda­nia kľú­čov k do­mu, v kto­rom inak ne­bý­va­la a neu­ží­va­la ho.

 

Sťa­žo­va­teľ bol nás­led­ne od­sú­de­ný za spá­chanie uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom na­mie­tal, že iš­lo o dom, kto­rý bol neo­bý­va­teľ­ný a nik­to ho neu­ží­val (bál sa po roz­cho­de, že mu z do­mu vez­me ve­ci), pri­čom mo­tí­vom po­da­nia TO bol nát­lak na je­ho oso­bu, aby sa s poš­ko­de­nou ma­jet­ko­vo vy­rov­nal, k čo­mu na­po­kon aj doš­lo. Iš­lo o spolu­vlas­tníc­ky spor, kto­rý ne­mal žiad­ny tres­tnop­ráv­ny roz­mer.

 

US opä­tov­ne pri­po­me­nul, že sú­dy v tres­tnom ko­na­ní mu­sia vždy zoh­ľad­niť prí­pad­ný ob­čian­skop­ráv­ny roz­mer pre­jed­ná­va­nej ve­ci ako aj to, či je ho mož­né rie­šiť ob­čian­skop­ráv­nou ces­tou. Pri­po­me­nul, že v da­nom prí­pa­de obid­ve stra­ny po búrli­vom roz­cho­de rie­ši­li po­mer­ne dl­ho svo­je ma­jet­ko­vé spo­ry cez ad­vo­ká­tov. Pod­ľa ná­zo­ru US po­da­né TO slú­ži­lo ako pros­trie­dok nát­la­ku na ur­či­té vy­rie­še­nie spolu­vlas­tníc­kych vzťa­hov a nie k ochra­ne uží­va­cie­ho prá­va k spo­loč­nej neh­nu­teľ­nos­ti.

 

Iš­lo o ma­jet­ko­vý spor me­dzi spolu­vlas­tník­mi, pri kto­rom zjav­ne ne­bo­li vy­čer­pa­né pros­tried­ky ochra­ny prá­va, kto­ré pos­ky­tu­jú sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní. Nás­led­ne US pri­po­me­nul zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, tak ako bo­li ju­di­ko­va­né už vo vy­ššie uve­de­ných roz­hod­nu­tiach.

 

Z uve­de­né­ho ná­le­zu US vy­plý­va, že ur­či­tým vo­dít­kom pri rie­še­ní to­ho, či po­da­né TO je vy­uži­tím ale­bo zneu­ži­tím prá­va po­dať TO by moh­la byť okol­nosť, či

 

- v TO sa ne­po­pi­su­jú len ma­jet­ko­vé spo­ry nap­rík­lad me­dzi jed­not­li­vý­mi účas­tník­mi zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu, res­pek­tí­ve či nej­de o vlas­tníc­ke spo­ry, prí­pad­ne čis­to o pra­cov­né spo­ry a po­dob­ne (a či sa účas­tní­ci ta­kých­to spo­rov do­má­ha­li ochra­ny prá­va v ci­vil­nom ko­na­ní)

 

– to sa vy­slo­ve­ne tý­ka čas­to prá­ve tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 218 Tr. zák., kde do­chá­dza k po­dá­va­niu TO na­priek to­mu, že vo ve­ci sa čas­to ve­die ci­vil­ný spor o vy­pra­ta­nie neh­nu­teľ­nos­ti, kde si stra­ny rie­šia svoj poh­ľad na vec). V ta­kých­to prí­pa­doch by sa ma­lo pris­tu­po­vať k TO oboz­ret­ne, pri­čom ta­ké­to spo­ry by sa ma­li jed­noz­nač­ne rie­šiť pros­tred­níc­tvom ci­vil­né­ho ko­na­nia.

 

Dru­hé roz­hod­nu­tie US CR sa tý­ka­lo kau­zy od­pos­lu­chy (po­mer­ne zná­ma vec) I. ÚS 789/06:

 

V da­nej ve­ci sa na US ob­rá­til sťa­žo­va­teľ, kto­rý pô­so­bí ako ad­vo­kát a to v sú­vis­los­ti s od­po­čú­va­ním je­ho te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky s je­ho klien­tom, kto­ré­ho za­stu­pu­je v rôz­nych ci­vil­ných spo­roch.

 

Sťa­žo­va­teľ te­da ako ad­vo­kát za­stu­pu­je klien­ta, kto­rý je vo via­ce­rých ob­čian­skop­ráv­nych spo­roch, v kto­rých ža­lu­je ČR a do­má­ha sa vrá­te­nia via­ce­rých neh­nu­teľ­nos­tí, pri­čom v ča­se roz­ho­do­va­nia US ne­bo­la väč­ši­na tých­to spo­rov prá­vop­lat­ne ukon­če­ná. Klient pri­tom na­mie­ta je­den z Be­ne­šo­vých dek­ré­tov o kon­fiš­ká­cii ma­jet­ku a po­pie­ra le­gál­nosť ap­li­ká­cie toh­to dek­ré­tu pre­zi­den­ta.

 

Pa­ra­lel­ne s ci­vil­ný­mi ko­na­nia­mi bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 Tr. zák., kto­ré bo­lo vi­de­né v tom, že sťa­žo­va­teľ (ako ad­vo­kát) v ci­vil­ných ža­lo­bách spo­chyb­ňo­val pod­mien­ky kon­fiš­ká­cie ma­jet­ku je­ho klien­ta a úmy­sel­ne za­ml­čo­val ale­bo uvá­dzal neúpl­né pod­stat­né sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ur­če­nia ná­rod­nos­ti a pod­mie­nok kon­fiš­ká­cie, čím mal uviesť do omy­lu štát­ne or­gá­ny a neop­ráv­ne­ne zís­kať ma­je­tok iných osôb v pros­pech klien­ta. – v pod­sta­te sa mu klád­lo za vi­nu, že ako ad­vo­kát za­ml­čal ur­či­té okol­nos­ti, kto­ré zis­til a z kto­rých vy­plý­va­lo, že ná­rok je­ho klien­ta ne­mu­sí byť opod­stat­ne­ný.

 

Nás­led­ne prís­luš­ný súd po­vo­lil od­po­čú­va­nie te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky me­dzi sťa­žo­va­te­ľom a je­ho klien­tom.

 

Za­ují­ma­vos­ťou prí­pa­du bo­lo aj to, že ve­dú­ci od­bo­ru Vr­chné­ho štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva, kto­rá vec do­zo­ro­va­la, ulo­žil do­zo­ro­vej pro­ku­rá­tor­ke po­kyn, aby uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nez­ru­ši­la ak bu­de mať všet­ky for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti. Do­zo­ro­vá pro­ku­rá­tor­ka ako aj os­tat­ní pro­ku­rá­to­ri od­miet­li spl­niť ten­to po­kyn pre je­ho ne­zá­kon­nosť. Nás­led­ne Naj­vyš­šie štát­ne za­stu­pi­teľ­stvo uro­bi­lo vo ve­ci pre­vier­ku a na­ká­za­lo ta­ké­to uz­ne­se­nie zru­šiť, čo za­se nespl­ni­lo Vr­chné štát­ne za­stu­pi­teľ­stvo a pre­to nás­led­ne NSZ bo­la pred­met­ná vec od­ňa­tá a nás­led­ne bo­lo vec uz­ne­se­ním od­lo­že­ná.

 

US naj­skôr skri­ti­zo­val prí­kaz na od­po­čú­va­nie te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, keď skon­šta­to­val, že súd sa vô­bec ne­zao­be­ral tým o aké in­dí­cie sa opie­ra zá­ver o dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia, že sa mal sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť tres­tné­ho ko­na­nia a ani tým k čo­mu ma­li zís­ka­né in­for­má­cie slú­žiť.

 

Nás­led­ne US uvie­dol, že pra­vid­lá ci­vil­né­ho pro­ce­su uk­la­da­jú účas­tní­kom ko­na­nia po­vin­nosť uvá­dzať prav­di­vo a úpl­ne sku­toč­nos­ti pot­reb­né na up­lat­ne­nie ich návr­hu (ža­lo­by) a navr­ho­vať k to­mu dô­ka­zy a te­da nie je ich po­vin­nos­ťou tvr­diť sku­toč­nos­ti od­po­ru­jú­ce ni­mi up­lat­ňo­va­né­mu ná­ro­ku a ani navr­ho­vať dô­ka­zy v tom­to sme­re. Sťa­žo­va­teľ te­da ne­mal po­vin­nosť pri za­stu­po­va­ní svoj­ho klien­ta uvá­dzať ním zis­te­né sku­toč­nos­ti, kto­ré by umož­ni­li vy­hrať spor proti­stra­ne a ta­ké­to ko­na­nie nie je po­ru­še­ním pra­vi­diel ci­vil­né­ho pro­ce­su a už vô­bec nie ko­na­ním tres­tným. Kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia vy­chá­dza to­tiž z pre­mi­sy, že ná­zor jed­not­liv­ca oh­ľad­ne vlas­tné­ho ná­ro­ku je vždy sub­jek­tív­ny, rov­na­ko ako ná­zor opo­nen­ta, kto­rý uve­de­ný ná­rok po­pie­ra, pri­čom pr­vok ob­jek­ti­vi­ty má v tom­to sme­re do­dať až me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie sú­du.

 

Ďalej US zo­pa­ko­val úva­hy o tres­tnom prá­ve ako pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio a skon­šta­to­val, že z ce­lej ve­ci ply­nie dô­vod­né po­doz­re­nie, že štát, ako stra­na v ci­vil­nom ko­na­ní, sa sna­žil vy­lep­šiť si svo­ju po­zí­ciu a to zís­ka­ním in­for­má­cií pros­tred­níc­tvom pros­tried­kov tres­tné­ho ko­na­nia a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom moh­lo ísť aj o po­kus za­stra­šiť dru­hé­ho účas­tní­ka ko­na­nia.

 

Ta­ký­to pos­tup ozna­čil US za cel­kom nep­ri­ja­teľ­ný, pri­čom zdô­raz­nil, že nej­de o oje­di­ne­lý prí­pad, keď aj iný­mi účas­tník­mi ci­vil­né­ho ko­na­nia, než je štát, je zneu­ží­va­ný in­šti­tút tres­tné­ho ozná­me­nia k ov­plyv­ňo­va­niu ci­vil­né­ho pro­ce­su. Ce­lé tres­tné ko­na­nie US ozna­čil za zby­toč­né s tým, že nik­dy ne­ma­lo byť ve­de­né.

 

Roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va – k zneu­ži­tiu TO a tres­tné­ho ko­na­nia na rie­še­nie spo­rov v ci­vil­nom ko­na­ní, res­pek­tí­ve na vy­rie­še­nie spo­ru v ci­vil­nom ko­na­ní, kto­ré tr­vá, pod­ľa účas­tní­ka ko­na­nia, až príl­iš dl­ho.

 

Iš­lo o prí­pad, v kto­rom súd pr­vé­ho stup­ňa od­sú­dil ob­vi­ne­né­ho za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 218 Tr. por (neop­ráv­ne­ný zá­sah do prá­va k by­tu do­mu a ne­by­to­vé­mu pries­to­ru) a to na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný uží­val byt poš­ko­de­né­ho bez práv­ne­ho dô­vo­du a od­mie­tol sa z ne­ho vy­sťa­ho­vať aj po opa­ko­va­ných vý­zvach poš­ko­de­né­ho.

 

Od­vo­la­cí súd zru­šil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a sám roz­ho­dol tak, že ob­vi­ne­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil. Z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že ob­vi­ne­ný pô­vod­ne uží­val byt vlas­tníc­ky pa­tria­ci poš­ko­de­né­mu op­ráv­ne­ne a to na zá­kla­de do­ho­dy s poš­ko­de­ným, pri­čom pod­ľa ich do­ho­dy mo­hol ob­vi­ne­ný uží­vať spor­ný byt a poš­ko­de­ný za­se mo­hol uží­vať inú neh­nu­teľ­nosť, kto­rá bo­la pred­me­tom de­dič­ské­ho ko­na­nia a kto­rú na­do­bud­li spo­loč­ne do po­die­lo­vé­ho spolu­vlas­tníc­tva. Nás­led­ne sa poš­ko­de­ný roz­há­dzal s ob­vi­ne­ným a žia­dal ho aby opus­til je­ho byt, pri­čom ob­vi­ne­ný to od­mie­tol uro­biť a tr­val na tom, že ich do­ho­da spí­sa­ná pred no­tá­rom je stá­le plat­ná a má prá­vo byt uží­vať.

 

Vo ve­ci sa vie­dol ci­vil­ný súd­ny spor o vy­pra­ta­nie spor­né­ho by­tu, pri­čom ok­res­ný súd roz­ho­dol, že ob­vi­ne­ný je po­vin­ný byt vy­pra­tať. Ob­vi­ne­ný po­dal od­vo­la­nie. Poš­ko­de­ný nás­led­ne po­dal na ob­vi­ne­né­ho TO s tým, že nás­led­ne bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre § 218 Tr. zák. pod tla­kom tres­tné­ho ko­na­nia sa nás­led­ne ob­vi­ne­ný z by­tu vy­sťa­ho­val a to eš­te v ča­se keď roz­hod­nu­tie ci­vil­né­ho sú­du ne­bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né a keď ar­gu­men­ty ob­vi­ne­né­ho up­lat­ne­né v od­vo­la­com ci­vil­nom ko­na­ní ne­bo­li eš­te pres­kú­ma­né.

 

Od­vo­la­cí súd (v tres­tnom ko­na­ní) uvie­dol, že v ta­kom­to prí­pa­de nie je mož­né usu­dzo­vať na napl­ne­nie sub­jek­tív­nej strán­ky ob­vi­ne­né­ho na­koľ­ko ob­vi­ne­ný vie­dol s poš­ko­de­ným ci­vil­ný súd­ny spor oh­ľad­ne vy­pra­ta­nia by­tu, kto­rý pô­vod­ne ob­vi­ne­ný uží­val op­ráv­ne­ne. Ob­ža­lo­va­ný mo­hol spo­lie­hať na to (tak ako kaž­dý účas­tník ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia), že o op­ráv­ne­nos­ti ich ar­gu­men­tá­cie, te­da o tom, či byt uží­va­ja proti­práv­ne ale­bo v sú­la­de s prá­vom, roz­hod­ne súd v ci­vil­nom ko­na­ní. Keď­že v ča­se spá­chania skut­ku neexis­to­val prá­vop­lat­ný roz­su­dok sú­du v ci­vil­nom ko­na­ní o tej­to spor­nej otáz­ke, moh­li sa op­ráv­ne­ne dom­nie­vať, že nie sú (za­tiaľ) po­vin­ní byt vy­pra­tať. Ak bo­la ar­gu­men­tá­cia ob­ža­lo­va­ných v ci­vil­nom ko­na­ní nes­práv­na a ne­moh­la od­ôvod­niť vznik ich op­ráv­ne­né­ho uží­va­cie­ho prá­va k by­tu, bo­lo prá­ve na ci­vil­nom sú­de, aby ta­ký­to zá­ver kon­šta­to­val v prá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí. Ale­bo po­ve­da­né inak, v ča­se spá­chania skut­ku neexis­to­va­lo žiad­ne prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie ci­vil­né­ho sú­du v ko­na­ní, kto­ré sa vie­dlo, kto­ré by pri­ka­zo­va­lo ob­ža­lo­va­ným vy­pra­ta­nie by­tu, te­da kto­ré by auto­ri­ta­tív­ne kon­šta­to­va­lo, že byt uží­va­jú proti­práv­ne a že ich ar­gu­men­tá­cia up­lat­ne­ná v ko­na­ní je nes­práv­na, nea­dek­vát­na, či v roz­po­re so zá­ko­nom. V ča­se spá­chania skut­ku pre­to ob­ža­lo­va­ní moh­li byť pres­ved­če­ní, že byt uží­va­jú op­ráv­ne­ne, pre­to­že prá­ve o tej­to okol­nos­ti vied­li ci­vil­né súd­ne ko­na­nie, kto­ré eš­te ne­bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né.

Pred­met­ná vec, pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du, nep­rek­ro­či­la hra­ni­ce ob­čian­skop­ráv­ne­ho spo­ru, pri­čom od­vo­la­cí súd upo­zor­ňu­je, že v prí­pa­doch, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad a v kto­rých sa ve­dú ci­vil­né súd­ne spo­ry je pri­már­ne ve­cou sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní vy­rie­šiť všet­ky spor­né otáz­ky.

V tom­to sme­re je nut­né poz­na­me­nať, že nie kaž­dý proti­práv­ny zá­sah do vlas­tníc­ke­ho prá­va mu­sí nut­ne zna­me­nať spá­chanie tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by sa mu­se­li všet­ky vlas­tníc­ke spo­ry rie­šiť pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho prá­va, čo mož­no ozna­čiť za ab­sur­dné. Ale­bo po­ve­da­né inak, je nep­ri­ja­teľ­né, aby účas­tník ci­vil­né­ho ko­na­nia za­sa­ho­val do je­ho vý­sled­ku a do zhod­no­te­nia ar­gu­men­tá­cie, kto­rá bo­la v tom­to ko­na­ní up­lat­ne­ná zo stra­ny ci­vil­né­ho sú­du tak, že po­dá TO a pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ko­na­nia vy­tvo­rí na dru­hé­ho účas­tní­ka ci­vil­né­ho ko­na­nia tlak aby do­sia­hol ta­ké rie­še­nie kto­ré chce do­siah­nuť v ci­vil­nom ko­na­ní. Ide tu a evi­den­tné za­sa­ho­va­nie do kom­pe­ten­cie ci­vil­ných sú­dov a to naj­mä z dô­vo­du, že účas­tník ci­vil­né­ho ko­na­nia je pres­ved­če­ný, že ci­vil­né sú­dy sú po­ma­lé.

Z uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia mož­no vy­vo­diť, že v prí­pa­doch ak sa o ne­ja­kej otáz­ke vy­plý­va­jú­cej zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov ve­die ci­vil­ný spor na sú­de, nie je vhod­ným aby sa tá is­tá otáz­ka rie­ši­la aj v tres­tnom ko­na­ní a aby štát a tres­tné prá­vo sup­lo­va­li kom­pe­ten­ciu sú­du v ci­vil­nom ko­na­ní.

 

Slo­ven­ské roz­hod­nu­tia vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov, kto­ré sa dotk­li aj prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio:

 

Pr­vé roz­hod­nu­tie, v kto­rom bol spo­me­nu­tý prin­cíp ul­ti­ma rá­tio – Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR I. US 402/2008.

 

Sťa­žo­va­teľ (le­kár) bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu prí­ji­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 160a ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že žia­dal pre se­ba od pa­cien­tky, za vy­ko­na­nie ope­rá­cie fi­nan­čnú čias­tku a to na­priek to­mu, že tá­to za chi­rur­gic­ký zá­krok za­pla­ti­la, pri­čom nás­led­ne v am­bu­lan­cii prev­zal od pa­cien­tky úp­la­tok vo vý­ške 19.000 Sk s tým, že skut­ku sa mal do­pus­tiť v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 

Prá­ve vý­klad poj­mu „ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“ ako for­mál­ny znak stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu sa stal pred­me­tom spo­ru, kto­rý rie­šil až US.

 

Tu tre­ba pri­po­me­núť, že iš­lo o plas­tic­kú chi­rur­gic­kú ope­rá­ciu, kto­rá sa tý­ka­la zväč­še­nia pŕs pa­cien­tky, kto­rá ne­bo­la ne­vyh­nut­ná z dô­vo­du ochra­ny zdra­via pa­cien­tky.

 

Všeo­bec­né sú­dy dos­pe­li k zá­ve­ru, že bol napl­ne­ný znak „ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“, na­koľ­ko zdra­vie je jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších hod­nôt spo­loč­nos­ti a te­da čin­nosť le­ká­ra pri vy­ko­ná­va­ní zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti je vy­ko­ná­va­ná pria­mo v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, pri­čom nie je pod­stat­né, či ide o vý­kon ur­gen­tnej, lie­čeb­nej ale­bo es­te­tic­kej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti.

 

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že iš­lo o ope­rá­ciu pr­sní­kov kto­rá ne­bo­la in­di­ko­va­ná z dô­vo­du ochra­ny zdra­via pa­cien­tky, ale iš­lo o skráš­lo­va­ciu ope­rá­ciu. Neš­lo o žiad­ne lie­če­nie cho­ro­by pa­cien­tky, pre­to­že pa­cien­tka netr­pe­la cho­ro­bou ma­lých pŕs, te­da všeo­bec­ný zá­ujem ne­zahŕňa prá­vo na krá­su, pri­čom zväč­še­nie popr­sia slú­ži­lo len na us­po­ko­je­nie jej te­les­nej túž­by, nie pre­to aby bo­la uz­dra­ve­ná, ale pre­to aby ma­la väč­šie pr­sia a bo­la kraj­šia v jej sub­jek­tív­nom vý­zna­me (sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že v opač­nom prí­pa­de by mu­sel byť za všeo­bec­ný zá­ujem po­va­žo­va­ný pier­cing, či te­to­va­nie).

 

US pou­žil prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va prá­ve v sú­vis­los­ti s vý­kla­dom zna­ku „ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu“, keď preb­ral ar­gu­men­tá­ciu US CR (vy­ššie uve­de­né ako kau­za šte­ňa­tá) a zdô­raz­nil, že za pri­ja­tie úp­lat­ku v sú­vis­los­ti s ob­sta­ra­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu ne­mož­no po­va­žo­vať si­tuáciu, v kto­rej bol úp­la­tok pri­ja­tý v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­čo­va­ním in­di­vi­duál­ne­ho zá­uj­mu s tým, že je nep­rí­pus­tné, aby pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie slú­ži­li k us­po­ko­jo­va­niu sub­jek­tív­nych práv súk­rom­nop­ráv­nej po­va­hy.

 

Pod­ľa ná­zo­ru US je nut­né po­jem ob­sta­rá­va­nie ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu sto­tož­niť na ús­tav­nej úrov­ni s poj­mom ve­rej­ný zá­ujem, kto­rý pri­ná­ša pros­pech všet­kým ob­ča­nom ale­bo mno­hým ob­ča­nom. Za neudr­ža­teľ­ný ozna­čil ná­zor, kto­rý zá­krok es­te­tic­kej chi­rur­gie spo­jil s ve­rej­ným zá­uj­mom ho­ci ob­čan naň ne­má ús­tav­nop­ráv­ny ná­rok, čo zna­me­ná, že je­ho vý­kon je ve­cou do­ho­dy me­dzi le­ká­rom a pa­cien­tom a te­da nie je in­šti­tú­tom ve­rej­né­ho prá­va, ale súk­rom­né­ho prá­va.

 

Iš­lo vô­bec o pr­vé slo­ven­ské roz­hod­nu­tie US, v kto­rom pri­pus­til, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va má vý­znam aj pri ap­li­ká­cii prá­va, má te­da aj inter­pre­tač­ný vý­znam a ne­via­že len zá­ko­no­dar­cu pri tvor­be tres­tné­ho zá­ko­no­dár­stva ale aj sú­dy pri ap­li­ká­cii a inter­pre­tá­cii prá­va a to nap­rík­lad aj pri vý­kla­de for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu – v da­nom prí­pa­de tres­tné­ho či­nu príj­ma­nia úp­lat­ku (iš­lo tu o pod­por­nú ar­gu­men­tá­ciu zo stra­ny US).

 

Dru­hé roz­hod­nu­tie US, kto­ré, z hľa­dis­ka prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, je za­ují­ma­vé od­liš­ným sta­no­vis­kom sud­cu US – II. US 294/2010:

 

Vo ve­ci bo­lo ve­de­né kon­kur­zné ko­na­nie vo­či spo­loč­nos­ti W., pri­čom sťa­žo­va­teľ si prih­lá­sil do kon­kur­zné­ho ko­na­nia poh­ľa­dáv­ku za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb pre pred­met­nú spo­loč­nosť.

 

Pa­ra­lel­ne s kon­kur­zným ko­na­ním bo­lo ve­de­né tres­tné ko­na­nie, v kto­rom bol sťa­žo­va­teľ ob­vi­ne­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 8 ods. 1 k § 256 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že si v kon­kur­znom ko­na­ní up­lat­nil fik­tív­nu poh­ľa­dáv­ku vo­či spo­loč­nos­ti W za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb, kto­ré mal pos­ky­to­vať na zá­kla­de man­dát­nej zmlu­vy a to aj na­priek to­mu, že žiad­ne práv­ne služ­by ne­pos­ky­tol, čím mal zma­riť us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa inej oso­by up­lat­ne­ním neexis­tu­jú­cej poh­ľa­dáv­ky.

 

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že neš­lo o fik­tív­nu poh­ľa­dáv­ku, pri­čom kon­kur­zné ko­na­nie slú­ži aj na to, aby správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pres­kú­mal prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky z poh­ľa­du ich pra­vos­ti a v prí­pa­de ak nap­rík­lad po­va­žu­je niek­to­rú poh­ľa­dáv­ku za spor­nú, má mož­nosť ju po­prieť v ob­čian­skom práv­nom ko­na­ní (ta­ké­to ko­na­nie aj na sú­de pre­bie­ha­lo). Riad­nym up­lat­ne­ním poh­ľa­dáv­ky v kon­kur­znom ko­na­ní pre­to ob­jek­tív­ne ne­moh­lo dôjsť k napl­ne­niu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko na po­sú­de­nie pra­vos­ti prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky slú­ži úpl­ne iné ko­na­nie ako ko­na­nie tres­tné.

 

Sťa­žo­va­teľ sa do­má­hal zru­še­nia prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí z príp­rav­né­ho ko­na­nia, pri­čom US väč­ši­nou hla­sov dos­pel k zá­ve­ru, že nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať zá­kon­nosť na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí s tým, že tres­tné ko­na­nie eš­te pre­bie­ha­lo na sú­de a svo­je ná­miet­ky mô­že a má pri­már­ne up­lat­niť v tom­to ko­na­ní.

 

Sud­ca US vo svo­jom ne­súh­la­som sta­no­vis­ko pou­ká­zal prá­ve na to, že tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio a to nie­len z hľa­dis­ka zá­ko­no­dár­ne­ho ale aj z hľa­dis­ka ap­li­kač­né­ho, čo pla­tí zvlášť pre vzťa­hy, kto­ré ma­jú súk­rom­nop­ráv­ne po­za­die. Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že pod­sta­tou ús­tav­né­ho prá­va je ochra­na osob­nej sfé­ry jed­not­liv­ca, mô­že mať prek­ro­če­nie, res­pek­tí­ve pod­le­ze­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ús­tav­nop­ráv­nu re­le­van­ciu. Ďalej pou­ká­zal na to, že US sa už ot­vo­re­ne prih­lá­sil k od­mie­ta­niu nah­rá­dzania súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov tres­tným prá­vom (pou­ká­zal na ná­lez, kto­rý sa tý­ka vý­kla­du ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu). Je ná­zo­ru, že pro­ku­ra­tú­ra nev­za­la do úva­hy pri po­su­dzo­va­ní ve­ci prin­cíp ul­ti­ma ra­tio, res­pek­tí­ve prin­cíp sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie.

 

Tre­tie roz­hod­nu­tie US SR, v kto­rom sa sto­tož­nil s pos­tu­pom OCTK – TO nie je op­rav­ný pros­trie­dok vo­či vý­sled­ku ci­vil­né­ho ko­na­nia I. US 15/2012:

 

V da­nej ve­ci sťa­žo­va­teľ­ka vied­la spor oh­ľad­ne nep­lat­nos­ti skon­če­nia jej pra­cov­né­ho po­me­ru so spo­loč­nos­ťou S. pri­čom tvr­di­la, že ci­vil­né sú­dy roz­hod­li v jej nep­ros­pech na pod­kla­de sfal­šo­va­nej pl­nej mo­ci, kto­rú ude­li­la práv­ne­mu zá­stup­co­vi. Na­mie­ta­la, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, či poš­ko­dzo­va­nia cu­dzích práv.

 

Jej TO bo­lo od­miet­nu­té, pri­čom US sa sto­tož­nil s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­ra­tú­ry, že tres­tné ozná­me­nie neús­peš­né­ho účas­tní­ka ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia, nie je ďal­ším op­rav­ným pros­tried­kom, pros­tred­níc­tvom kto­ré­ho mô­že zvrá­tiť je­ho neús­peš­ný vý­sle­dok, pri­čom pri vy­hod­no­co­va­ní napl­ne­nia zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je ne­vyh­nut­né vy­chá­dzať aj z prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va, kto­ré­ho in­šti­tú­ty ma­jú slú­žiť len ako hra­nič­ný pros­trie­dok na ochra­nu pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt.

 

Pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ko­na­nia sa ne­má kon­va­li­do­vať, či re­konštruo­vať skut­ko­vý stav zis­te­ný v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní a tres­tným ko­na­ním nah­rá­dzať neús­peš­nosť op­rav­ných pros­tried­kov po­da­ných v ko­na­ní pred ci­vil­ný­mi súd­mi.

 

US k to­mu pri­po­me­nul, že roz­hod­nu­tie o TO je vo vý­luč­nej kom­pe­ten­cii OCTK – to v pod­sta­te zne­me­ná, že ozna­mo­va­teľ má prá­vo, aby o je­ho TO bo­lo roz­hod­nu­té av­šak prá­vo na to, aby bo­lo roz­hod­nu­té v zmys­le je­ho pred­stáv, či že­la­ní neexis­tu­je.

 

Iné roz­hod­nu­tia ÚS SR, v kto­rých sa dot­kol aj prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio:

 

Ústav­ný súd SR ap­li­ko­val prin­cíp ul­ti­ma ra­tio aj nap­rík­lad v uz­ne­se­ní IV.US 55/2009, v kto­rom skon­šta­to­val, že prí­pad­nú kom­pen­zá­ciu even­tuál­nej uj­my sťa­žo­va­te­ľa dos­ta­toč­ne za­bez­pe­ču­jú prís­luš­né ob­čian­skop­ráv­ne in­šti­tú­ty. Rov­na­ko tak aj v ná­le­ze sp. zn. I. US 316/2011 uvie­dol, že pod­ľa zá­sa­dy po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty) má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti, hlav­ne pros­tried­ky os­tat­ných práv­nych od­vet­ví nie sú dos­ta­toč­né, te­da už bo­li vy­čer­pa­né, sú neú­čin­né ale­bo zjav­ne nie sú vhod­né. V ob­las­ti ap­li­ká­cie a inter­pre­tá­cie tres­tné­ho prá­va po­tom, z tak­to chá­pa­né­ho pros­tried­ku ul­ti­ma ra­tio, mu­sia byť ak­cen­to­va­né práv­ne prin­cí­py a zá­sa­dy, kto­ré pri­már­ne sú­vi­sia s po­su­dzo­va­ním tres­tné­ho či­nu, nap­rík­lad zá­sa­da nullem cri­men, nul­la poe­na si­ne le­ge, či zá­sa­da in du­bio pro reo.

 

 

Roz­hod­nu­tie NS SR (ak­tuál­na ju­di­ka­tú­ra schvá­le­ná v no­vem­bri 2013)

 

Tpj 45/2013 – 11

 

Up­lat­ne­nie pra­vid­la „ul­ti­ma ra­tio“.

 

         Ak pá­cha­teľ svo­jim ko­na­ním napl­ní zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu, je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Pra­vid­lo „ul­ti­ma ra­tio“ mož­no up­lat­niť je­di­ne pros­tred­níc­tvom ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v roz­sa­hu § 10 ods. 2 Tr. zák., te­da v zmys­le plat­nej a účin­nej zá­kon­nej úp­ra­vy, len pri pre­či­noch.

 

Ochra­na zá­väz­ko­vých vzťa­hov má byť te­da (ako uvá­dza do­vo­la­teľ) up­lat­ne­ná pre­dov­šet­kým pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va a z „neús­pe­chu“ ob­chod­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu ne­mož­no vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť vo­či ob­chod­né­mu par­tne­ro­vi.

 

Ak však ko­na­ním fy­zic­kej oso­by v prie­be­hu dot­knu­tých uda­los­tí dôj­de k napl­ne­niu zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu, je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne sú­du vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Ma­te­riál­ny ko­rek­tív, kto­rý je v pres­kú­ma­va­nej ve­ci da­ný stup­ňom spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti (§ 3 ods. 1, ods. 2 ods. 4 Tr. zák. v zne­ní účin­nom
pred 1. ja­nuá­rom 2006) je v prí­pa­de dot­knu­té­ho či­nu ne­po­chyb­ne napl­ne­ný v in­ten­zi­te cha­rak­te­ris­tic­kej pre trest­ný čin.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 13. augus­ta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013).

 

         O do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho M.Sz. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 3. jú­na 2010, sp. zn. 6 To 32/2008. roz­ho­dol Naj­vyš­ší súd SR na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 13. augus­ta 2013 tak, že pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie  ob­vi­ne­né­ho od­mie­tol.

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním Kraj­ský súd v Tr­na­ve (ďa­lej len kraj­ský súd) pod­ľa
§ 319 Tr. por. za­mie­tol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho M.Sz. pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Tr­na­va (ďa­lej len ok­res­ný súd) zo 7. no­vem­bra 2007, sp. zn. 5 T 90/2006.

 

Roz­sud­kom ok­res­né­ho sú­du bol ob­ža­lo­va­ný Mi­lan Sze­man uz­na­ný v bo­de I/
za vin­né­ho z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. I, 5 Tr zák. účin­né­ho do 31.12.2005
v čas­ti v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 8 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 a v bo­doch 2/, 3/
z pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. l Tr zák. účin­né­ho od 1.1.2006, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

v bo­de 1/

ako živ­nos­tník pod­ni­ka­jú­ci pod ob­chod­ným me­nom M.Sz. – P. so síd­lom v T., ako do­dá­va­teľ dňa 20.9.2004 vy­sta­vil zá­lo­ho­vú fak­tú­ru na dop­ra­vu cuk­ru a li­cen­ciu č. X. na su­mu l74.000,-Sk pre od­be­ra­te­ľa spo­loč­nosť I.D.C. H., a.s,. B., kto­rá bo­la dňa 23.9.2004 tou­to spo­loč­nos­ťou uh­ra­de­ná na je­ho účet č. X. a tie­to pou­žil pre svo­je pot­re­by, nás­led­ne dňa 24.9.2004 so spo­loč­nos­ťou I.D.C H. a.s., B., od­štep­ný zá­vod S., uzav­rel Zmlu­vu o ob­chod­nej spolu­prá­ci na rok 2004 č. X. s príl­ohou, kto­rou sa za­via­zal do­dá­vať kryš­tá­lo­vý cu­kor s tým,
že kúp­na ce­na mu bu­de uh­ra­de­ná na zá­kla­de fak­tú­ry ním vy­sta­ve­nej až pod­ľa sku­toč­ne do­da­né­ho to­va­ru. Za úče­lom za­bez­pe­če­nia zá­väz­ku spo­loč­nos­ti I.D.C. H., a.s., vy­plý­va­jú­ce­ho zo zmlu­vy na zá­kla­de žia­dos­ti tej­to spo­loč­nos­ti dňa 28.9.2004 HVB Bank Slo­va­kia, a.s., Bra­tis­la­va vy­sta­vi­la ban­ko­vú zá­ru­ku č. X. na su­mu 30.000.000,-Sk s plat­nos­ťou do 28.10.2004 v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho ako živ­nos­tní­ka pod­ni­ka­jú­ce­ho pod ob­chod­ným me­nom M.Sz.  – P. o pos­kyt­nu­tie kto­rej ob­vi­ne­ný dňa 22.10.2004 po­žia­dal HVB Bank Slo­va­kia, a.s., Bra­tis­la­va na­priek to­mu, že už v ča­se vy­sta­ve­nia fak­tú­ry ve­del, že od­be­ra­te­ľo­vi cu­kor nik­dy ne­do­dá, ob­cho­do­va­nie s ním len pred­stie­ral, na ob­cho­do­va­nie s tou­to ko­mo­di­tou ne­mal li­cen­ciu a ani o jej ude­le­nie ne­po­žia­dal, čim spo­loč­nos­ti I.D.C. H., a.s., B. spô­so­bil ško­du vo vý­ške 714 000,- Sk a v prí­pa­de vy­pla­te­nia ban­ko­vej zá­ru­ky by spo­loč­nos­ti I.D.C. H., a.s., B. spô­so­bil ško­du vo vý­ške 30.000.000,-Sk,

 

v bo­de 2/

dňa 23.3.2001 v T. na H. uli­ci č. X. ako spolu­pra­cov­ník spo­loč­nos­ti I. dô­chod­ko­vá, a.s. Bra­tis­la­va po uzav­re­tí zmlu­vy o od­kú­pe­ní ak­cií I. ga­ran­to­va­nej, a.s., č. X. s klien­tom P.K. od ne­ho prev­zal su­mu 50.000,-Sk, tie­to nev­lo­žil na účet spo­loč­nos­ti 1. ga­ran­to­va­ná, a.s.,
v dôs­led­ku čo­ho zmlu­va ne­na­do­bud­la účin­nosť, tie­to si po­ne­chal pre vlas­tnú pot­re­bu, poš­ko­de­né­mu po je­ho ur­gen­ciách do­da­toč­ne vrá­til su­mu 10.000,-Sk, čím poš­ko­de­né­mu P.K. spô­so­bil ško­du vo vý­ške 40.000,-Sk,

 

v bo­de 3/

dňa 20.12.2000 v T. na H. ako ob­chod­ný zá­stup­ca spo­loč­nos­ti ČSOB sta­veb­ná spo­ri­teľ­ňa, a.s., B. od klien­ta J.P. prev­zal su­mu 23.050,-Sk a nás­led­ne dňa 18.1.2001 prev­zal su­mu 34.000,-Sk ako vkla­dy na účet sta­veb­né­ho spo­re­nia klien­ta ve­de­né­ho v ČSOB sta­veb­ná spo­ri­teľ­ňa, a.s. T., na účet klien­ta č. X. vlo­žil dňa 27.12.2000 su­mu vo vý­ške 3.050,-Sk, dňa 19.1.2001 vlo­žil su­mu 34.000,-Sk a zvyš­nú čias­tku 20.000,-Sk si po­ne­chal pre vlas­tnú pot­re­bu, čím poš­ko­de­né­mu J.P. spô­so­bil ško­du vo vý­ške 20.000,-Sk, kto­rá bo­la poš­ko­de­né­mu do­da­toč­ne na­de­po­no­va­ná na je­ho účet spo­loč­nos­ťou ČSOB sta­veb­ná spo­ri­teľ­ňa, a.s., B.

 

Za to mu bol pod­ľa § 250 ods. 5 Tr. zák. /účin­né­ho do 3l.12.2005/ s pou­ži­tím § 35
ods. 2 Tr. zák. /účin­né­ho do 31.12.2005/ ulo­že­ný úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní
10 /de­sať/ ro­kov.

 

Pod­ľa § 39a ods. 2 písm. b) Tr. zák. /účin­né­ho do 3l.12.2005/ bol pre vý­kon tres­tu za­ra­de­ný do II. (dru­hej) náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

 

Pod­ľa § 55 ods. l Tr. zák. /účin­né­ho do 3l.12.2005/ bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný aj trest pre­pad­nu­tia ve­ci a to:

jed­né­ho po­čí­ta­ča (vý­rob­né čís­lo: X. zn. SHSR­KCOM)

mo­bil­ný te­le­fón NO­KIA 6600 + prís­luš­nú te­le­fón­nu kar­tu a zá­lo­ho­vú kar­tu

mo­bil­ný te­le­fón NO­KIA 6230 + te­le­fón­nu kar­tu a zá­lo­ho­vú kar­tu

pe­čiat­ku na me­no M.Sz. – P., so síd­lom T.

 

Pod­ľa § 55 ods. 6 Tr. zák. /účin­né­ho do 31.12.2005/ vlas­tní­kom pre­pad­nu­tej ve­ci
sa stá­va štát.

 

Pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por. /účin­né­ho do 31.12.2005/ bol ob­ža­lo­va­ný za­via­za­ný uh­ra­diť ško­du spô­so­be­nú spo­loč­nos­ti I.D.C. H., a.s., B. vo vý­ške 714.000,- Sk.

 

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal do­vo­la­nie ob­vi­ne­ný pí­som­ným po­da­ním ob­haj­cu, do­ru­če­ným ok­res­né­mu sú­du 7. jú­na 2013.

 

Ako práv­ny dô­vod do­vo­la­nia ozna­čil, dô­vod uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie zis­te­né­ho skut­ku ale­bo nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia).

 

Nes­práv­nosť práv­nej kva­li­fi­ká­cie tvr­dí do­vo­la­teľ pri pou­ži­tí us­ta­no­ve­ní § 250 ods. 5,
§ 8 ods. 1 a § 3 ods. 1 a 2 Tr. zák. v zne­ní účin­nom pred 1. ja­nuá­rom 2006, a to vo vzťa­hu
ku skut­ku v bo­de 1 vý­ro­ku roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du.

 

Vec­ne po­tom na­mie­ta chy­by roz­hod­nu­tia, kto­ré sú po­pí­sa­né, resp. ob­sa­ho­vé za­me­ra­nie do­vo­la­cích ná­mie­tok je uve­de­né pri reak­cii na tie­to ná­miet­ky v ďal­šom texte toh­to od­ôvod­ne­nia.

 

Pro­ku­rá­tor­ka Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tr­na­va i poš­ko­de­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť I.D.C. H. a.s., navrh­li do­vo­la­nie ako ne­dô­vod­né za­miet­nuť.                                                                                                                                                    

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) vec pred­bež­ne pres­kú­mal pod­ľa § 378 Tr. por. a zis­til, že nie je dô­vod na od­miet­nu­tie do­vo­la­nia z dô­vo­dov uve­de­ných
v § 382 písm. a/, b/ ale­bo d/ až f/ Tr. por. Zá­ro­veň však zis­til, že je zrej­mé, že nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Do­vo­la­teľ na­mie­ta, že pri skut­ku v bo­de 1/ vý­ro­ku roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du
sa za po­kus po­va­žu­je len sa­mot­ná žia­dosť „o pos­kyt­nu­tie“ ban­ko­vej zá­ru­ky, čo nez­na­me­ná žia­dosť o jej vy­pla­te­nie. Ta­ké ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho te­da bez­pros­tred­ne nes­me­ru­je k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu. Na­naj­výš by moh­lo ísť o nes­pô­so­bi­lý po­kus, na­koľ­ko ani po­da­nie žia­dos­ti o vy­pla­te­nie by ne­bo­lo mož­né bez pred­stie­ra­nia pod­mie­nok, kto­ré mu­sia byť spl­ne­né
pre vy­pla­te­nie ban­ko­vej zá­ru­ky.

 

K to­mu je pot­reb­né uviesť nas­le­dov­né:

 

Vý­raz „pos­kyt­nu­tie“ v kon­texte skut­ko­vej ve­ty v bo­de 1/ vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ne­po­chyb­ne vy­jad­ru­je pos­kyt­nu­tie pl­ne­nia z ban­ko­vej zá­ru­ky ob­vi­ne­né­mu, te­da fi­nan­čnú úh­ra­du zo stra­ny ban­ky na zá­kla­de žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho, a to na úh­ra­du zá­väz­ku zmluv­né­ho par­tne­ra ob­chod­nej spo­loč­nos­ti I.D.C. H. a.s., B.

 

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né, práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku je z hľa­dis­ka do­vo­la­te­ľom tvr­de­nej (ale ne­nas­ta­lej) ap­li­kač­nej chy­be správ­na.

 

K nes­pô­so­bi­los­ti po­ku­su v dôs­led­ku pot­re­by pred­stie­rať spl­ne­nie pod­mie­nok vy­pla­te­nia ban­ko­vej zá­ru­ky do­vo­la­cí súd do­dá­va, že zá­ru­ka bo­la vy­sta­ve­ná ban­kou (HVB Bank Slo­va­kia) na zá­kla­de žia­dos­ti spo­loč­nos­ti I.D.C. H., a.s., v pros­pech ob­vi­ne­né­ho ako živ­nos­tní­ka, pri­čom ban­ka sa za­via­za­la pl­niť v pros­pech me­no­va­né­ho na zá­kla­de je­ho vý­zvy, v kto­rej vy­hlá­si, že prí­kaz­ca (I.D.C. H., a.s.,) nespl­nil svo­je zmluv­né zá­väz­ky, a to bez skú­ma­nia práv­nych vzťa­hov, na kto­rých sa vec za­kla­dá.

 

Tie­to nad­vä­zu­jú­ce skut­ko­vé okol­nos­ti do­vo­la­cí súd nes­kú­ma a dô­ka­zy ne­hod­no­tí.
Je však pot­reb­né kon­šta­to­vať, že po­pis dot­knu­té­ho skut­ku vo vý­ro­ku roz­sud­ku nev­zbu­dzu­je po­chyb­nos­ti, že ob­vi­ne­ný o pl­ne­nie z ban­ko­vej zá­ru­ky po­žia­dal a tým je­ho ko­na­nie bez­pros­tred­ne sme­ro­va­lo k zís­ka­niu vlas­tné­ho pros­pe­chu, resp. spô­so­be­niu ško­dy spo­loč­nos­ti I.D.C. H., te­da k do­ko­na­niu či­nu. Nie je žia­den dô­vod na kon­šta­to­va­nie nes­pô­so­bi­los­ti po­ku­su, keď žia­dosť ob­vi­ne­né­ho bo­la za­lo­že­ná na uzav­re­tej ob­chod­nej zmlu­ve a ban­ko­vej zá­ru­ke.

 

Do­vo­la­teľ na­mie­ta, že v po­pi­se to­ho is­té­ho skut­ku chý­ba okol­nosť, k akej su­me sme­ro­va­la sna­ha (te­da po­kus) ob­vi­ne­né­ho. V skut­ku je len uve­de­né, že v prí­pa­de vy­pla­te­nia ban­ko­vej zá­ru­ky by ob­vi­ne­ný spô­so­bil poš­ko­de­né­mu ško­du vo vý­ške 30 000 000 Sk.

 

Tá­to ná­miet­ka rov­na­ko nie je dô­vod­ná.

 

Skut­ko­vá ve­ta ob­sa­hu­je údaj o vý­ške ban­ko­vej zá­ru­ky (30 mil. Sk), údaj
o dot­knu­tej žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho, ako aj údaj o vý­ške ško­dy, kto­rá by bo­la spô­so­be­ná v prí­pa­de pos­kyt­nu­tia pl­ne­nia z ban­ko­vej zá­ru­ky, te­da 30 mil. Sk. Tým je jed­noz­nač­ne vy­jad­re­né, že ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho sme­ro­va­lo k zís­ka­niu prá­ve na­pos­le­dy uve­de­nej su­my.

 

V ko­neč­nom dôs­led­ku nie je dô­vod­ná ani ná­miet­ka ar­gu­men­tu­jú­ca zá­sa­dou chá­pa­nia tres­tnej rep­re­sie ako „ul­ti­ma ra­tio“. Ochra­na zá­väz­ko­vých vzťa­hov má byť te­da (ako uvá­dza do­vo­la­teľ) up­lat­ne­ná pre­dov­šet­kým pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va a z „neús­pe­chu“ ob­chod­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu ne­mož­no vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť vo­či ob­chod­né­mu par­tne­ro­vi.

 

Tu pla­tí, že ob­chod­nop­ráv­ny vzťah má vlast­ný práv­ny rá­mec ur­če­ný us­ta­no­ve­nia­mi Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a v je­ho zmys­le (§ 1 ods. 2) sub­si­diár­ne aj us­ta­no­ve­nia­mi Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Ak však ko­na­ním fy­zic­kej oso­by v prie­be­hu dot­knu­tých uda­los­tí dôj­de k napl­ne­niu zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu, je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne sú­du vy­vo­diť tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Ma­te­riál­ny ko­rek­tív, kto­rý je v pres­kú­ma­va­nej ve­ci da­ný stup­ňom spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti (§ 3 ods. 1, ods. 2 ods. 4 Tr. zák. v zne­ní účin­nom
pred 1. ja­nuá­rom 2006) je v prí­pa­de dot­knu­té­ho či­nu ne­po­chyb­ne napl­ne­ný v in­ten­zi­te cha­rak­te­ris­tic­kej pre trest­ný čin. To je pre­dov­šet­kým ur­če­né vý­škou ško­dy, ku spô­so­be­niu kto­rej ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho sme­ro­va­lo, a kto­rá je ako ško­da veľ­ké­ho roz­sa­hu i okol­nos­ťou, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by (§ 250 ods. 5, § 88 kva­li­fi­kač­ne pou­ži­té­ho zá­ko­na).

 

Pod­vod­né ko­na­nie má po­tom aj ob­čian­skop­ráv­ny as­pekt re­la­tív­nej nep­lat­nos­ti (§§ 49a, 40a Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), kto­ré­ho účin­ky nas­tá­va­jú aj v prí­pa­de ob­chod­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu.

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho naj­vyš­ší súd, roz­ho­du­júc na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí na­ria­de­nom v zmys­le § 381 Tr. por., od­mie­tol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho ako zrej­me ne­dô­vod­né pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. Por.

 

Struč­ný zoz­nam li­te­ra­tú­ry k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio:

 

- Mi­lo­ta, A. Učeb­ni­ce obo­jí­ho prá­va tres­tní­ho plat­né­ho v čes­kos­lo­ven­ské re­pub­li­ce. Prá­vo hmot­né. Kromněříž.1926

- Miřič­ka, A. Tres­tní prá­vo hmot­né. Část obec­ná i zvláš­tní. Pra­ha.1934

- Šámal, P. Sub­si­dia­ri­ta tres­tní rep­re­se ve vzta­hu k jed­not­li­vým skut­ko­vým pod­sta­tám tres­tných či­nu v tres­tním zá­ko­ní­ku. Tres­nep­ráv­ní re­vue, rok 2010, č. 5

- Fe­nyk, J.: O sub­si­diár­ní ulo­ze tres­tní rep­re­se a tres­tním prá­vu ja­ko pros­tred­ku ul­ti­ma ra­tio ne­jen v no­vém čes­kém tres­tním zá­kon­ní­ku. Zbor­ník Na kri­žo­vat­kách prá­va. Pra­ha. Rok 2011

- Pú­ry, F. Poz­nám­ky k po­je­tí tres­tní­ho prá­va ja­ko ul­ti­ma ra­tio. Zbor­ník Poc­ta Oto­vi No­vot­né­mu k 80. Na­ro­ze­ni­nám. Pra­ha. Rok 2008

- Šámal, P. a kol. Tres­tní zá­kon­ník, I. di­el, Pra­ha, rok 2009

- Nett, A. Ke změnám tres­tní­ho prá­va na úse­ku hos­po­dářské tres­tné čin­nos­ti a k zá­sa­de ul­ti­ma ra­tio. Bulle­tin ad­vo­ka­cie. 2009

- Šan­ta, J., Ži­lin­ka, M. Eko­no­mic­ká tres­tná čin­nosť a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio. Jus­tič­ná re­vue. 2007

- Pro­keš, J.: Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va v praxi ap­li­kač­ných or­gá­nov, Jus­tič­ná re­vue, 2011, č. 4

 

- Šam­ko, P. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio; vý­znam­né inter­pre­tač­né pra­vid­lo ale­bo preh­na­ný súd­ny ak­tiv­izmus bez opo­ry v zá­ko­ne a ju­di­ka­tú­re?, Jus­tič­ná re­vue, rok 2013

 

- Jiříček, P., Ma­rek, T. Řeše­ní ba­ga­tel­ních de­lik­tu. Pra­ha.2014

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia