Kde sú hranice aplikácie princípu ultima ratio v trestnom práve?

Publikované: 06. 10. 2015, čítané: 6028 krát
 

 

Kde sú hra­ni­ce ap­li­ká­cie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve?

Pod­ne­tom k na­pí­sa­niu toh­to člán­ku je nie cel­kom správ­na ap­li­kač­ná prax tý­ka­jú­ca sa up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve, kto­rý sa stal v čin­nos­ti sú­dov a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vďač­ným nás­tro­jom ako urý­chle­ne uza­vrieť kon­krét­nu tres­tnú vec bez jej ná­le­ži­té­ho ob­jas­ne­nia a pot­res­ta­nia pá­cha­te­ľa na­priek to­mu, že bo­li napl­ne­né všet­ky pod­mien­ky na vznik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti (laic­ky je ten­to prin­cíp ozna­čo­va­ný ako prin­cíp „up­ra­tať pod ko­be­rec“).

Spô­sob akým je ten­to prin­cíp v roz­ho­do­va­cej praxi naj­mä pri ma­jet­ko­vých a eko­no­mic­kých tres­tných či­noch ap­li­ko­va­ný je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru roz­por­ný s úče­lom a pos­ta­ve­ním tres­tné­ho prá­va, kto­ré za­stá­va v sys­té­me plat­né­ho prá­va a vo vzťa­hu k os­tat­ným od­vet­viam prá­va.

V pre­važ­nej väč­ši­ne prí­pa­dov je prin­cíp ul­ti­ma ra­tio up­lat­ňo­va­ný bez opo­ry v zá­ko­ne a pred­sta­vu­je ali­bis­tic­ký a lax­ný prís­tup zo stra­ny prís­luš­ných or­gá­nov, kto­ré sa k ne­mu prik­lá­ňa­jú ako k jed­no­duch­šej al­ter­na­tí­ve vy­rie­še­nia da­nej tres­tnej ve­ci.

 

Úvod­né poz­nám­ky

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio sa v pr­vom ra­de up­lat­ňu­je v nor­mot­vor­nej čin­nos­ti, t.j. zá­ko­no­dar­ca je po­vin­ný up­red­nos­tniť pri tvor­be tres­tnop­ráv­nych no­riem pri­ja­tie mi­mot­res­tných opat­re­ní a nek­ri­mi­na­li­zo­vať ta­ké ko­na­nia, pri kto­rých je zá­važ­nosť a in­ten­zi­ta spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti z hľa­dis­ka ce­los­po­lo­čen­ských zá­uj­mov níz­ka. Uve­de­ný prin­cíp spo­čí­va v tom, že tres­tnop­ráv­na rep­re­sia má byť pou­ží­va­ná vý­luč­ne ako kraj­ný pros­trie­dok ochra­ny pred spo­lo­čen­sky naj­ne­bez­peč­nej­ší­mi proti­práv­ny­mi de­lik­ta­mi.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že prin­cíp ul­ti­ma ra­tio je napl­ne­ný už sa­mot­ným le­gis­la­tív­nym rie­še­ním, kto­ré ka­te­go­ri­zu­je jed­not­li­vé proti­práv­ne ko­na­nia do ur­či­tých sku­pín pod­ľa stup­ňa ich zá­važ­nos­ti (napr. pries­tup­ky, správ­ne de­lik­ty a tres­tné či­ny). Z toh­to dô­vo­du by sa mal ten­to prin­cíp up­lat­ňo­vať v ap­li­kač­nej praxi iba mi­ni­mál­ne a tam kde to zá­kon do­vo­ľu­je, ak sú hra­ni­ce po­su­dzo­va­nia spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti da­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia príl­iš ten­ké. Ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v roz­ho­do­va­cej praxi spo­čí­va v up­red­nos­tne­ní zod­po­ved­nos­ti pod­ľa no­riem net­res­tnop­ráv­nej po­va­hy pred pos­ti­hom pá­cha­te­ľa pros­tred­níc­tvom no­riem tres­tné­ho prá­va (sub­si­dia­ri­ta tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie).

Je na zvá­že­ní zá­ko­no­dar­cu, kto­ré dru­hy ko­na­ní ozna­čí ako tres­tné či­ny a kde zvo­lí mier­nej­šie opat­re­nia (pries­tup­ky), príp. či po­ne­chá mož­nosť vy­uži­tia ochra­ny na poš­ko­de­nom sub­jek­te (napr. po­ru­še­nie no­riem ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va). Ka­te­go­ri­zá­ciou jed­not­li­vých dru­hov proti­práv­nych ko­na­ní zá­ko­no­dar­com do­chá­dza spra­vid­la k napl­ne­niu a vy­čer­pa­niu prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty tres­tnop­ráv­nej rep­re­sie – or­gá­ny ap­li­ká­cie prá­va tú­to kla­si­fi­ká­ciu proti­práv­nych ko­na­ní ne­mô­žu me­niť ani ig­no­ro­vať a dot­vá­rať zá­kon­ný text bez opo­ry v zá­ko­ne. Or­gá­nom ap­li­ku­jú­cim prá­vo nep­ri­ná­le­ží pris­vo­jo­vať si zá­ko­no­dar­nú moc – je vý­luč­ným prá­vom zá­ko­no­dar­cu sta­no­viť aký sku­tok sa bu­de po­va­žo­vať za trest­ný čin a aký nie.

Tres­tné prá­vo je práv­nym pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio pre­dov­šet­kým z hľa­dis­ka zá­ko­no­dar­né­ho, ale vý­ni­moč­ne sa pre­ja­vu­je aj v ap­li­kač­nej ro­vi­ne, kde sa up­lat­ňu­je v reš­trik­tív­nej po­do­be, t.j. iba v prí­pa­doch, kde na to práv­na nor­ma vy­tvá­ra pries­tor – li­mi­tá­cia je­ho pou­ži­tia v ap­li­kač­nej ro­vi­ne vy­plý­va zo zá­klad­né­ho de­le­nia tres­tných či­nov na zlo­či­ny a pre­či­ny, pri­čom pod­ľa § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na je mož­né po­su­dzo­vať stu­peň zá­važ­nos­ti proti­práv­ne­ho ko­na­nia iba pri pre­či­noch. Prá­ve pri pre­či­noch na­chá­dza prin­cíp ul­ti­ma ra­tio svo­je opod­stat­ne­nie, kde pros­tred­níc­tvom ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu (zá­važ­nosť proti­práv­ne­ho ko­na­nia) mož­no po­sú­diť, či sa pou­ži­je tres­tnop­ráv­na re­gu­lá­cia ale­bo bu­dú up­red­nos­tne­né in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví ako tres­tné­ho prá­va. Pri zlo­či­noch, kto­rých skut­ko­vé pod­sta­ty sú vy­me­dze­né iba pros­tred­níc­tvom for­mál­nych zna­kov je nep­rí­pus­tné vy­lú­čiť vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti s od­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio – už v sa­mot­nom de­fi­no­va­ní zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nov je ob­siah­nu­tý ta­ký stu­peň zá­važ­nos­ti, kto­rý neu­mož­ňu­je tie­to de­lik­ty po­sú­diť inak ako pod­ľa us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho prá­va.

Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve te­da nie je vý­luč­ne li­mi­to­va­ný len na le­gis­la­tív­nu čin­nosť, ale sa po­va­žu­je za dô­le­ži­té inter­pre­tač­né pra­vid­lo aj v ap­li­kač­nej čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov tam, kde to zá­kon umož­ňu­je s cie­ľom po­sú­diť zá­važ­nosť de­lik­tu a na­po­môcť k od­lí­še­niu tres­tných či­nov od tých de­lik­tov, kto­ré by sa ne­ma­li po­va­žo­vať za tres­tné či­ny (naj­mä pries­tup­ky a iné správ­ne de­lik­ty), ho­ci zdan­li­vo napĺňa­jú zna­ky niek­to­rých skut­ko­vých pod­stát. Ta­ký­to pries­tor je vy­tvo­re­ný iba pri tres­tných či­noch vy­jad­re­ných pros­tred­níc­tvom for­mál­no-ma­te­riál­nych zna­kov (napr. od­lí­še­nie pre­či­nu krá­de­že od pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku).

 

Pre­va­žu­jú­ca ap­li­kač­ná prax or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov

V pos­led­nom ča­se sa mož­no stret­núť čo­raz čas­tej­šie s roz­hod­nu­tia­mi sú­dov a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré os­lo­bo­dzu­jú pá­cha­te­ľov spod ob­ža­lo­by, za­sta­va­jú tres­tné ko­na­nia, či od­mie­ta­jú tres­tné ozná­me­nia s pou­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio. V tých­to roz­hod­nu­tiach sa mož­no stret­núť s nas­le­dov­ný­mi for­mu­lá­cia­mi vy­me­dzenia toh­to prin­cí­pu:    

  •  „Tres­tné prá­vo a tres­tno-práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ur­či­té­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu, kto­ré má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, je pot­reb­né po­va­žo­vať za ul­ti­ma ra­tio (pos­led­nú mož­nosť), te­da za kraj­ný práv­ny pros­trie­dok, kto­rý má vý­znam pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ský, t. j. z hľa­dis­ka ochra­ny zá­klad­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. V zá­sa­de však ne­mô­že slú­žiť ako pros­trie­dok nah­ra­dzu­jú­ci ochra­nu práv a práv­nych zá­uj­mov osôb v ob­las­ti súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kde zá­vi­sí pre­dov­šet­kým od in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­ty osôb, aby „strá­ži­li“ svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu. Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby tú­to ochra­nu ak­tív­ne pre­be­ra­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, a tak nah­rá­dza­li čin­nosť sú­dov v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní, pri­čom tres­tné stí­ha­nie nie je na mies­te, ak sa ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho po­hy­bu­je vý­hrad­ne v ro­vi­ne súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov (kto­rých úlo­hou je ochra­na pre­dov­šet­kým ce­los­po­lo­čen­ských hod­nôt, nie pria­mo kon­krét­nych sub­jek­tív­nych práv jed­not­liv­ca, kto­ré svo­jou po­va­hou spo­čí­va­jú v súk­rom­nop­ráv­nej sfé­re)“.
  • „Z prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio vy­plý­va, že ochra­na ma­jet­ko­vých vzťa­hov má byť v pr­vom ra­de up­lat­ňo­va­ná pros­tried­ka­mi ob­čian­ske­ho a ob­chod­né­ho prá­va, a až tam, kde ta­ká ochra­na je neú­čin­ná a kde po­ru­še­nie súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov svo­jou in­ten­zi­tou do­sa­hu­je zá­ko­nom pred­pok­la­da­nú ne­bez­peč­nosť, je na mies­te uva­žo­vať o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti“.
  • „Prin­cíp sub­si­dia­ri­ty tres­tnej rep­re­sie to­tiž vy­ža­du­je, aby štát up­lat­ňo­val pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va zdr­žan­li­vo, to zna­me­ná pre­dov­šet­kým tam, kde iné naj­mä súk­rom­nop­ráv­ne pros­tried­ky zly­há­va­jú ale­bo nie sú efek­tív­ne. Spor­né otáz­ky, kto­ré vy­ply­nú zo súk­rom­nop­ráv­ne­ho vzťa­hu, a kto­ré sa tý­ka­jú po­ru­še­nia toh­to vzťa­hu ma­jú byť rie­še­né súd­mi v ci­vil­nom ko­na­ní, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd v tres­tnom ko­na­ní nie sú op­ráv­ne­né nah­rá­dzať ich čin­nosť. Tres­tné prá­vo je mož­né pou­žiť len v prí­pa­doch, kto­ré mož­no ozna­čiť za zá­važ­né exce­sy zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov, kto­ré už zjav­ne pre­sa­hu­jú ich rá­mec. Len ta­ké­mu­to strik­tné­mu prís­tu­pu to­tiž zod­po­ve­dá to, že tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­váž­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va. Pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va nie je mož­né vy­užiť len pre­to, že sub­jekt, kto­rý sa cí­ti v prá­ve, cel­kom re­zig­no­val na ochra­nu, kto­rú mu ma­jú pos­kyt­núť sú­dy v ci­vil­nom ko­na­ní“.
  • „Pri po­sú­de­ní spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, je pot­reb­né pou­ká­zať na to, že tu ide o spo­ry z pra­cov­ných zmlúv, kto­ré sa ma­jú rie­šiť pros­tred­níc­tvom ob­čian­skop­ráv­ne­ho ko­na­nia. Jed­not­li­vé zlož­ky pro­por­cio­na­li­ty pri­tom sú spô­so­bi­losť, ne­vyh­nut­nosť a adek­vát­nosť pou­ži­tia tres­tnop­ráv­ne­ho pros­tried­ku ochra­ny a vy­jad­ru­jú nut­nosť zod­po­ve­da­nia otáz­ky, či neexis­tu­je al­ter­na­tív­ne rie­še­nie v mi­mot­res­tnej ob­las­ti, kto­ré by pred­sta­vo­va­lo men­šie ob­me­dzenie zá­klad­ných práv ur­či­tej oso­by. In­ge­ren­cia do­nu­co­va­cej mo­ci štá­tu v ča­se, keď ne­bo­li vy­čer­pa­né všet­ky zá­kon­né pros­tried­ky pred­pok­la­da­né práv­nym po­riad­kom by bo­la nep­ri­me­ra­ným zá­sa­hom do rie­še­nia pra­cov­né­ho spo­ru“.
  • „Všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vy­plý­va­jú zo súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov a len zdan­li­vo „prek­ra­ču­jú“ hra­ni­cu tres­tné­ho prá­va, je nut­né po­su­dzo­vať v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní, na­koľ­ko or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú zá­ko­nom spl­no­moc­ne­né na to, aby sup­lo­va­li čin­nosť sú­dov v ci­vil­nom ko­na­ní. V da­nom prí­pa­de zá­sa­hy do vlas­tníc­ke­ho prá­va nep­rek­ro­či­li súk­rom­nop­ráv­ny roz­mer ve­ci a nie je na mies­te in­ge­ren­cia pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Je nep­rí­pus­tné, aby sa štan­dar­dné ci­vil­né vzťa­hy rie­ši­li na úkor jed­né­ho účas­tní­ka pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va, čim evi­den­tne do­chá­dza k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu za­in­te­re­so­va­ných osôb vo vzá­jom­ných zá­väz­ko­vo-práv­nych vzťa­hoch. Ide o prí­pad, kto­rý má len ob­čian­skop­ráv­ny roz­mer a že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť neu­ro­bi­la žiad­ne kro­ky pred­pok­la­da­né ob­čian­skym prá­vom na ochra­nu svoj­ho vlas­tníc­ke­ho prá­va, pri­čom v ta­kých­to prí­pa­doch zá­vi­sí pre­dov­šet­kým od in­di­vi­duál­nej ak­ti­vi­ty jed­not­liv­ca, aby si strá­žil svo­je prá­va, kto­rým má súd­na moc pos­ky­to­vať ochra­nu“.
  • „Kaž­dé ľud­ské ko­na­nie, kto­ré je v roz­po­re s plat­ným práv­nym po­riad­kom mu­sí byť pod­rob­ne pres­kú­ma­né s cie­ľom zis­tiť mie­ru na­ru­še­nia práv­ne re­gu­lo­va­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov, a to tak, aby bo­lo mož­né po­sú­diť, aké práv­ne pros­tried­ky a z kto­rých práv­nych od­vet­ví je pot­reb­né pou­žiť na náp­ra­vu na­ru­še­né­ho sta­vu. Je pot­reb­né zis­tiť aj to, či je na od­strá­ne­nie škod­li­vých nás­led­kov pot­reb­né pris­tú­piť k hroz­be ale­bo k up­lat­ne­niu tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu, resp. či na je­ho náp­ra­vu ne­pos­ta­ču­je vy­uži­tie práv­nych nás­tro­jov súk­rom­né­ho prá­va, prí­pad­ne prá­va správ­ne­ho. Je nep­rí­pus­tné, aby účas­tní­ci súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov pri ob­ha­jo­be svo­jich po­ru­še­ných práv ob­chá­dza­li ci­vil­né sú­dy a pou­ži­tie práv­nych nás­tro­jov, kto­ré im dá­va naj­mä Ob­chod­ný zá­kon­ník, Ob­čian­sky zá­kon­ník a Ob­čian­sky súd­ny po­ria­dok. Na to nad­vä­zu­je aj nep­rí­pus­tnosť pou­ží­vať pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch v spo­roch, kto­ré z poh­ľa­du ob­čian­skop­ráv­ne­ho ma­jú po­do­bu spo­ru o za­pla­te­nie ur­či­tej čias­tky ale­bo spo­ru o vrá­te­nie ve­ci, na úkor dru­hé­ho účas­tní­ka spo­ru s cie­ľom zní­žiť nák­la­dy na up­lat­ne­nie svo­jich práv a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov (pre­ne­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na na ple­cia štá­tu, šet­re­nie fi­nan­čných pros­tried­kov vy­nak­la­da­ných v prí­pa­de súk­rom­nop­ráv­nych spo­rov na súd­ne pop­lat­ky, práv­ne za­stu­po­va­nie a pod.). Tres­tné prá­vo tu nie je na to, aby nah­rá­dza­lo ak­ti­vi­tu ale­bo, nao­pak, aj pa­si­vi­tu účas­tní­kov súk­rom­nop­ráv­nych spo­rov. Tres­tné prá­vo pos­ky­tu­je ochra­nu pre­dov­šet­kým tým spo­lo­čen­ským vzťa­hom, kto­ré sú z hľa­dis­ka všeo­bec­né­ho po­va­žo­va­né za naj­dô­le­ži­tej­šie a ich dô­le­ži­tosť je aj vy­jad­re­ná sys­te­ma­ti­kou Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý v pr­vom ra­de pos­ky­tu­je ochra­nu ľud­ské­mu ži­vo­tu, zdra­viu a až po nich nas­tu­pu­je ochra­na ma­jet­ku a os­tat­né chrá­ne­né zá­uj­my.“

Pre­važ­ná väč­ši­na tých­to roz­hod­nu­tí má rov­na­ký ne­dos­ta­tok, a to ne­dos­ta­toč­né, resp. žiad­ne od­ôvod­ne­nie up­lat­ne­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio s pou­ka­zom na kon­krét­ne okol­nos­ti da­né­ho prí­pa­du – tie­to roz­hod­nu­tia sa ob­me­dzu­jú iba na všeo­bec­né „učeb­ni­co­vé“ vy­me­dzenie vý­zna­mu toh­to prin­cí­pu (ab­sen­tu­je napr. zdô­vod­ne­nie ne­patr­nej zá­važ­nos­ti ko­na­nia v zmys­le § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na – tzv. spo­lo­čen­ská ne­bez­peč­nosť ko­na­nia).

 

Ako sa má správ­ne inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať prin­cíp ul­ti­ma ra­tio?

Je nep­rí­pus­tné, aby s pou­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio bo­li vy­lú­če­né pros­tried­ky tres­tnej rep­re­sie, ak sú spl­ne­né všet­ky pred­pok­la­dy vzni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti len z dô­vo­du, že ur­či­té proti­práv­ne ko­na­nie má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, t.j. pri­chá­dza do úva­hy sú­bež­né up­lat­ne­nie po­mo­cou súk­rom­nop­ráv­nych pros­tried­kov.

Z vy­ššie uve­de­ných roz­hod­nu­tí je zrej­mé, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy ne­chá­pu prin­cíp ul­ti­ma ra­tio len ako pra­vid­lo, kto­ré ob­me­dzu­je zá­ko­no­dar­cu pri tvor­be skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, ale bež­ne pou­ží­va­jú ten­to prin­cíp ako inter­pre­tač­né pra­vid­lo. V zá­sa­de ne­mož­no po­prieť kon­cep­ciu pou­ží­va­nia toh­to prin­cí­pu ako inter­pre­tač­né­ho pra­vid­la v ap­li­kač­nej čin­nos­ti – to, s čím ne­mož­no súh­la­siť je spô­sob a strik­tné up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio aj pri čis­to for­mál­nom po­ňa­tí tres­tných či­nov (zlo­či­ny) a je­ho všeo­bec­né kon­krét­ny­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du neo­dô­vod­ne­né ap­li­ko­va­nie pri ma­te­riál­no-for­mál­nom po­ňa­tí tres­tných či­nov (pre­či­ny).

Vzhľa­dom na do­te­raz uve­de­né mož­no roz­li­šo­vať dva ná­zo­ro­vé prú­dy chá­pa­nia li­mi­tov pri ap­li­ká­cii prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio. Pre obid­va ná­zo­ro­vé prú­dy je spo­loč­né to, že zhod­ne uz­ná­va­jú chá­pa­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v nor­ma­tív­nej ro­vi­ne ako prin­cí­pu ob­me­dzu­jú­ce­ho zá­ko­no­dar­cu v tom sme­re, že tres­tnop­ráv­ne rie­še­nie  je kraj­ným pros­tried­kom vo vzťa­hu k os­tat­nej de­lik­tuál­nej úp­ra­ve (ad­mi­nis­tra­tív­nej, ob­čian­skop­ráv­nej a pod.), čo sa pre­ja­vu­je v ka­te­go­ri­zá­cii a re­gu­lá­cii de­lik­tov v jed­not­li­vých práv­nych od­vet­viach.

Rov­na­ko ma­jú tie­to ná­zo­ro­vé prú­dy spo­loč­né tiež to, že tres­tný­mi čin­mi mô­žu byť len naj­zá­važ­nej­šie prí­pa­dy proti­spo­lo­čen­ských ko­na­ní, pre­to tam, kde pos­ta­čia k re­gu­lá­cii pros­tried­ky správ­ne­ho ale­bo ci­vil­né­ho prá­va, sú tres­tnop­ráv­ne pros­tried­ky nie­len nad­by­toč­né, ale z poh­ľa­du prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu tiež nep­rí­pus­tné. Pod­ľa oboch ná­zo­ro­vých prú­dov po­moc­ná úlo­ha tres­tnej rep­re­sie v po­do­be po­ja­tia tres­tné­ho prá­va ako ul­ti­ma ra­tio te­da za­vä­zu­je nie­len zá­ko­no­dar­cu, ale aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní  a sú­dy, na­koľ­ko má aj inter­pre­tač­ný vý­znam v tom, aby tie­to or­gá­ny vy­kla­da­li zna­ky skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov v nad­väz­nos­ti na net­res­tnú práv­nu úp­ra­vu a ap­li­ko­va­li ich len na zá­važ­né prí­pa­dy, pri­čom mu­sia zva­žo­vať, či a ako bo­lo mož­né vy­užiť in­šti­tú­ty iných práv­nych od­vet­ví v reak­cii na po­ru­še­nie prá­va, o aké iné mož­nos­ti iš­lo, ako bo­li efek­tív­ne, či ako bo­li pou­ži­té, ale­bo pre­čo ne­bo­li pou­ži­té, a mu­sia tiež za­bez­pe­čiť dos­ta­toč­né dô­ka­zy k to­mu, aby bo­lo mož­né od­lí­šiť oby­čaj­ný ob­čian­skop­ráv­ny, či ob­chod­no-práv­ny vzťah od tres­tnej čin­nos­ti.

To, v čom sa tie­to ná­zo­ro­vé prú­dy roz­chá­dza­jú je roz­sah up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pri ap­li­ká­cii na kon­krét­ny prí­pad. Pr­vý ná­zo­ro­vý prúd všeo­bec­ne uz­ná­va vý­znam prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pri inter­pre­tá­cii tres­tnop­ráv­nych no­riem bez oh­ľa­du na roz­li­šo­va­nie for­mál­ne­ho a ma­te­riál­ne­ho po­ja­tia tres­tné­ho či­nu – ten­to prís­tup k up­lat­ňo­va­niu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio mož­no ozna­čiť ako prís­tup sen­su lar­go. Dru­hý ná­zo­ro­vý prúd uz­ná­va ap­li­ká­ciu toh­to prin­cí­pu v sú­la­de s ma­te­riál­nou kon­cep­ciou chá­pa­nia tres­tné­ho či­nu, t.j. tam, kde zá­kon po­mo­cou ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu vy­tvá­ra pries­tor na po­sú­de­nie zá­važ­nos­ti ur­či­té­ho ko­na­nia a roz­hod­nu­tie či pou­ži­tie tres­tnop­ráv­ne­ho do­nú­te­nia je v da­nom prí­pa­de ne­vyh­nut­né – ten­to prís­tup k up­lat­ňo­va­niu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio mož­no ozna­čiť ako prís­tup sen­su stric­to.

Za správ­ny a práv­ne ak­cep­to­va­teľ­ný po­va­žu­jem prís­tup sen­su stric­to, t.j. reš­trik­tív­ne up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v roz­ho­do­va­cej praxi tam, kde na to sú vy­tvo­re­né le­gis­la­tív­ne pod­mien­ky, pre­to­že ten­to prís­tup je kon­form­ný s práv­nou úp­ra­vou a pod­sta­tou bi­par­tí­cie tres­tných či­nov na for­mál­ne chá­pa­né zlo­či­ny a pre­či­ny re­gu­lo­va­né ma­te­riál­nym ko­rek­tí­vom. Exten­zív­na ap­li­ká­cia, kto­rá pre­fe­ru­je prís­tup sen­su lar­go je s ma­te­riál­nym po­ňa­tím pri pre­či­noch in­kon­zis­ten­tná, a na­vy­še ne­reš­pek­tu­je účel a fun­kcie tres­tné­ho prá­va v sys­té­me práv­ne­ho po­riad­ku.

Úče­lom tres­tné­ho prá­va je ochra­na vý­znam­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov a zá­uj­mov spo­loč­nos­ti pred zá­važ­ný­mi proti­spo­lo­čen­ský­mi ko­na­nia­mi, na kto­rých ochra­ne je ce­los­po­lo­čen­ský zá­ujem, pre­to­že ide o vý­znam­né a všeo­bec­ne uz­ná­va­né spo­lo­čen­ské hod­no­ty – súk­rom­né prá­vo chrá­ni vý­luč­ne in­di­vi­duál­ne zá­uj­my jed­not­liv­ca, na kto­rých ochra­ne nie je ce­los­po­lo­čen­ský zá­ujem, ale sa po­ne­chá­va na roz­hod­nu­tí jed­not­liv­ca, či vy­uži­je pros­tried­ky ochra­ny, kto­ré mu práv­ny po­ria­dok na ochra­nu svo­jich práv pos­ky­tu­je.

Zá­klad­ný­mi pros­tried­ka­mi na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho prá­va je hroz­ba san­kcia­mi a ich uk­la­da­nie. Tres­tné prá­vo je cha­rak­te­ri­zo­va­né jed­no­tou pre­ven­cie a rep­re­sie. Úče­lom tres­tné­ho prá­va nie je len rep­re­sia (ulo­že­nie san­kcie), ale aj pre­ven­cia (hroz­ba san­kciou) spo­čí­va­jú­ca v pred­chá­dza­ní pá­chania tres­tných či­nov. Pre­ven­tív­na fun­kcia tres­tné­ho prá­va má za­bez­pe­čiť pred­chá­dzaniu a za­me­dzo­va­niu tres­tnej čin­nos­ti. Roz­li­šu­je sa in­di­vi­duál­na pre­ven­cia, kto­rá zna­me­ná pô­so­be­nie na pá­cha­te­ľa spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu spo­čí­va­jú­ce v je­ho od­sta­ve­ní od pok­ra­čo­va­nia v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti a pre­vý­cho­ve, a ge­ne­rál­na pre­ven­cia, kto­rej cie­ľom je od­stra­šiť po­ten­ciál­nych pá­cha­te­ľov od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Ge­ne­rál­na pre­ven­cia sa do­sa­hu­je už sa­mot­nou exis­ten­ciou tres­tných san­kcií (hroz­ba san­kcia­mi) ako aj pot­res­ta­ním pá­cha­te­ľov už spá­cha­ných tres­tných či­nov.

Ar­gu­men­tá­cia o ne­mož­nos­ti tres­tnop­ráv­ne­ho rie­še­nia v prí­pa­doch, kto­ré vy­ka­zu­jú súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad, t.j. kde pri­chá­dza si­mul­tán­ne vy­vo­de­nie ob­čian­skop­ráv­nej, príp. inej súk­rom­nop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti ne­ko­reš­pon­du­je a je pop­re­tím pre­ven­tív­nej a rep­re­sív­nej fun­kcie tres­tné­ho prá­va. Zá­ujem, aby si účas­tní­ci ko­na­ní so súk­rom­nop­ráv­nym roz­me­rom sa­mi strá­ži­li svo­je prá­va ne­mož­no po­vý­šiť nad zá­ujem na pred­chá­dza­ní pred pá­cha­ním tres­tných či­nov, inak by sa tres­tné prá­vo mi­nu­lo svo­jim účin­kom.

Tres­tné prá­vo ako sú­časť sub­sys­té­mu ve­rej­né­ho prá­va vy­jad­ru­je zá­uj­my štá­tu, t.j. pos­ky­tu­je ochra­nu ta­kým spo­lo­čen­ským zá­uj­mom, kto­rých in­ten­zi­ta pre­sa­hu­je rá­mec in­di­vi­duál­nej ochra­ny pros­tred­níc­tvom súk­rom­nop­ráv­nych in­šti­tú­tov. V tom­to sme­re tres­tné prá­vo ako kraj­ný pros­trie­dok ochra­ny spo­loč­nos­ti pred zá­važ­ný­mi proti­práv­ny­mi ko­na­nia­mi dopĺňa ochra­nu pos­ky­to­va­nú iný­mi práv­ny­mi od­vet­via­mi, kto­ré nie sú na­toľ­ko účin­né, aby sa­mi o se­be do­siah­li účel sle­do­va­ný tres­tným prá­vom. Vy­chá­dza sa zo zá­ve­ru, že tres­tnop­ráv­ne rie­še­nie nas­tu­pu­je tam, kde by pa­si­vi­ta štá­tu moh­la viesť k nep­rí­pus­tnej svoj­vô­li dot­knu­tých osôb a ne­pos­ta­ču­jú­cej ochra­ne vý­znam­ných spo­lo­čen­ských hod­nôt. Prí­pad­ný sú­beh tres­tnop­ráv­nej a súk­rom­nop­ráv­nej ochra­ny ne­mô­že v zá­važ­ných prí­pa­doch, kde sú spl­ne­né pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vy­lú­čiť ap­li­ká­ciu tres­tné­ho prá­va. Or­gá­ny ap­li­ku­jú­ce tres­tné prá­vo mu­sia pos­tu­po­vať v sú­la­de s úče­lom a fun­kcia­mi tres­tné­ho prá­va.

Tam kde je pot­reb­né po­ne­chať ur­či­tú flexibi­li­tu de­le­go­val zá­ko­no­dar­ca up­lat­ne­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio na or­gá­ny ap­li­ku­jú­ce prá­vo – uro­bil tak prá­ve cez ma­te­riál­ny ko­rek­tív v § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na uve­do­mu­júc si, že nie je mož­né sta­no­viť taxatív­ny zoz­nam a ri­go­róz­nu ka­te­go­ri­zá­ciu proti­práv­nych ko­na­ní do jed­not­li­vých sku­pín, ale v niek­to­rých  prí­pa­doch je pot­reb­né zoh­ľad­niť špe­ci­fi­ká kon­krét­ne­ho prí­pa­du.

Up­lat­ňo­va­nie prís­tu­pu sen­su lar­go spô­so­bu­je na­vy­še ob­so­len­tnosť pre­važ­nej väč­ši­ny skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov naj­mä eko­no­mic­ko-ma­jet­ko­vej po­va­hy, pre­to­že väč­ši­na tých­to tres­tných či­nov má zá­klad v súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hoch – z toh­to dô­vo­du je exten­zív­ne up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio ne­lo­gic­ké a exis­ten­cia tých­to tres­tných či­nov zby­toč­ná (ne­mož­nosť od­sú­diť za krá­dež, pre­to­že mož­no vy­užiť rei­vin­di­kač­nú ža­lo­bu a pod.).

Ad ab­sur­dum by pod­ľa prís­tu­pu sen­su lar­go bo­lo mož­né vy­lú­čiť tres­tnop­ráv­nu rep­re­siu s pou­ka­zom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio aj pri ta­kých tres­tných či­noch ako napr. ub­lí­že­nie na zdra­ví, trest­ný čin oho­vá­ra­nia a pod., pre­to­že tu pri­chá­dza do úva­hy vy­uži­tie práv­nych pros­tried­kov v rám­ci in­šti­tú­tu ochra­ny osob­nos­ti pod­ľa Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. V pod­sta­te pri pre­važ­nej väč­ši­ne proti­práv­nych ko­na­ní je mož­né hľa­dať al­ter­na­tív­ne rie­še­nie v mi­mot­res­tnej ob­las­ti.

Pod­sta­tu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio mož­no ilus­tro­vať na nas­le­dov­nom prík­la­de. Pod­ľa člán­ku 17 ods. 2 dru­hej ve­ty Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky: „Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok“. Ide spra­vid­la o ty­pic­ké prí­pa­dy ne­zap­la­te­ných poh­ľa­dá­vok, kto­rých vy­má­ha­nie sa rie­ši pros­tried­ka­mi ci­vil­né­ho prá­va – v tom­to prí­pa­de ide o čis­to súk­rom­nop­ráv­nu zá­le­ži­tosť, kde tres­tné prá­vo nep­re­sa­hu­je. Ak je ale ne­zap­la­te­nie poh­ľa­dáv­ky spô­so­be­né v dôs­led­ku ne­ka­lé­ho ko­na­nia, kto­ré je spre­vá­dza­né úmys­lom nev­rá­tiť fi­nan­čné pros­tried­ky a uve­de­ním poš­ko­de­nej oso­by do omy­lu (pod­vod) ale­bo úmy­sel­ným zba­vo­va­ním ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky (poš­ko­dzo­va­nie ve­ri­te­ľa), ide o ko­na­nie, kto­ré vy­bo­ču­je z me­dzí súk­rom­nop­ráv­nej ochra­ny a je pot­reb­né vy­užiť pros­tried­ky tres­tnop­ráv­ne­ho do­nú­te­nia. Na tom­to prík­la­de mož­no vi­dieť up­lat­ne­nie ul­ti­ma ra­tio pria­mo zá­ko­no­dar­com pri tvor­be no­riem tres­tné­ho prá­va. Ak ap­li­kač­né or­gá­ny dos­pe­jú k zá­ve­ru, že bo­li napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pod­vo­du ale­bo poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ne­mô­žu s pou­ka­zom na ul­ti­ma ra­tio uza­vrieť, že nor­my tres­tné­ho prá­va sa ne­vyu­ži­jú.

Sub­si­dia­ri­ta ob­čian­ske­ho (ob­chod­né­ho) prá­va a tres­tné­ho prá­va ne­mô­že fun­go­vať iba na tom, že ur­či­té proti­spo­lo­čen­ské ko­na­nie má súk­rom­nop­ráv­ny zá­klad (a pre­to ne­mož­no pou­žiť pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va), ale mu­sí reš­pek­to­vať a sta­ros­tli­vo zoh­ľad­ňo­vať napl­ne­nie pre­ven­tív­nej fun­kcie tres­tné­ho prá­va. Do­má­ha­nie sa ochra­ny súk­rom­nop­ráv­ny­mi pros­tried­ka­mi to­tiž ne­mu­sí pos­ta­čo­vať na to, aby nas­ta­li ta­ké účin­ky, kto­ré sú spo­je­né s tres­tnop­ráv­nym do­nú­te­ním sle­du­jú­cim pre­ven­ciu pred pá­cha­ním tres­tných či­nov. Vzhľa­dom na roz­diel­ny účel súk­rom­né­ho prá­va a tres­tné­ho prá­va ne­mož­no tie­to pros­tried­ky dá­vať do vzá­jom­né­ho vzťa­hu ta­kým spô­so­bom ako to v sú­čas­nos­ti reali­zu­jú prís­luš­né or­gá­ny, t.j. vy­lú­če­ním tres­tnop­ráv­nej ochra­ny bez oh­ľa­du na reš­pek­to­va­nie jej úče­lu.

 

Dok­tri­nál­ne a ju­di­ka­túr­ne ná­zo­ry na ap­li­ká­ciu a vý­klad prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio

K inter­pre­tač­né­mu prís­tu­pu sen­su stric­to, kto­rý pre­fe­ru­je tzv. reš­trik­tív­ne up­lat­ňo­va­nie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v ap­li­kač­nej praxi sa prik­lá­ňa napr. I. Sy­ro­vý, kto­rý ne­po­va­žu­je za správ­ny exten­zív­ny vý­klad toh­to prin­cí­pu (SY­ROVÝ, I.:  Me­dze prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v tres­tnom prá­ve; Jus­tič­ná re­vue, 65, 2013, č. 8-9, s. 1131 – 1139). 

Na­koľ­ko sa s práv­ny­mi zá­ver­mi I. Sy­ro­vé­ho pl­ne sto­tož­ňu­jem a po­va­žu­jem ich z hľa­dis­ka ra­cio­nál­nej práv­nej ar­gu­men­tá­cie a te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du za vec­ne správ­ne, z je­ho člán­ku vy­be­rám nas­le­dov­né pos­tre­hy a my­šlien­ky:

  • Na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sa však vy­ža­du­je aj ur­či­tá vý­ška ško­dy (266 eur). Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio sa tak pre­ja­vu­je v tom, že v zá­ko­ne je sta­no­ve­ná hra­ni­ca pod­ľa vý­šky ško­dy, pri kto­rej prek­ro­če­ní ho­vo­rí­me o tres­tnom či­ne. Ok­rem to­ho sa však za krá­dež po­va­žu­je aj ta­ké ko­na­nie, kde je sí­ce ško­da niž­šia, no pot­res­ta­nie v pries­tup­ko­vom prá­ve sa uká­za­lo ako ne­dos­ta­toč­ný nás­troj, kto­rý si nespl­nil pre­ven­tív­nu fun­kciu, ale­bo ide o re­ci­dí­vu a pá­cha­teľ sa opa­ko­va­ne, na­priek pred­chá­dza­jú­ce­mu od­sú­de­niu, do­pus­tí ob­dob­né­ho ko­na­nia. Na uve­de­nom prík­la­de vi­dí­me, že dô­vod, pre kto­rý po­su­dzu­je­me vy­ššie uve­de­né ko­na­nia ako trest­ný čin, je ten, že iné od­vet­via zly­há­va­jú, resp. ich nás­tro­je nie sú schop­né pl­niť tie fun­kcie, kto­ré pl­ní tres­tné prá­vo, a to naj­mä pre­ven­tív­nu fun­kciu a rep­re­sív­nu fun­kciu.
  • Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio na­chá­dza svo­je vy­jad­re­nie v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku, a to aj v us­ta­no­ve­niach Tres­tné­ho zá­ko­na. Pri re­ko­di­fi­ká­cii tres­tné­ho prá­va, pri­ja­tím zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon , sa pou­ka­zo­va­lo na pre­chod od ma­te­riál­no-for­mál­ne­ho prís­tu­pu chá­pa­nia poj­mu trest­ný čin k prís­tu­pu for­mál­ne­mu. Aj pri for­mál­nom vní­ma­ní tres­tných či­nov však os­tal ma­te­riál­ny ko­rek­tív pri pre­či­noch. Pod­ľa § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­nanej­de o pre­čin, ak vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa je je­ho zá­važ­nosť ne­patr­ná. Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tak na­chá­dza svo­je vy­jad­re­nie v tom, že ko­na­nie, kto­ré by inak spĺňa­lo všet­ky pred­pok­la­dy pre kva­li­fi­ko­va­nie ako trest­ný čin, nie je tres­tným, na­koľ­ko je­ho zá­važ­nosť je ne­patr­ná. U mla­dis­tvých je zvý­raz­ne­ná sub­si­dia­ri­ta tres­tné­ho prá­va v § 95 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na; pre­čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, nie je tres­tným či­nom, ak ho spá­chal mla­dis­tvý a ak je je­ho zá­važ­nosť ma­lá.
  • V čom je ne­bez­pe­čen­stvo up­red­nos­tňo­va­nia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio v ap­li­kač­nej praxi? Má­me za to, že li­mi­ty tres­tné­ho prá­va nes­mú byť tam, kde mož­no hľa­dať rie­še­nie nap­rík­lad v ob­čian­skom prá­ve. Ad ab­sur­dum, pri ma­jet­ko­vej tres­tnej čin­nos­ti sko­ro vždy mô­že­me náj­sť od­po­veď v priz­na­nej náh­ra­de ško­dy. Pou­ka­zu­je­me na to, že práv­ny po­ria­dok aj bez us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na poz­ná in­šti­tú­ty, kto­rý­mi mož­no zdan­li­vo nap­ra­viť proti­práv­ne ko­na­nia. Na­priek to­mu tres­tné prá­vo má svoj nes­po­chyb­ni­teľ­ný vý­znam aj v tom, že kým napr. ci­vil­né prá­vo je ve­de­né zá­sa­dou, že poš­ko­de­né­mu sa má dos­tať toľ­ko, o čo bol uk­rá­te­ný proti­práv­nym ko­na­ním iné­ho, z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va ta­ká­to náh­ra­da sa mô­že ja­viť ako ne­dos­ta­toč­ná. Ak by sa niek­to opa­ko­va­ne zmoc­ňo­val cu­dzích ve­cí, z poh­ľa­du ci­vil­né­ho prá­va by sa mu to op­la­ti­lo, resp. by vý­sle­dok bol pri­naj­hor­šom pre ne­ho neut­rál­ny (ak by sa mu do­ká­za­la vi­na vo všet­kých prí­pa­doch). Na­priek to­mu Trest­ný zá­kon má za cieľ pre­dísť ta­ké­mu­to ko­na­niu, do­kon­ca nie­ke­dy už po pr­vom zmoc­ne­ní sa cu­dzej ve­ci po­ve­dať pá­cha­te­ľo­vi STOP, čo ci­vil­né prá­vo ne­do­ká­že. 
  • Ne­mož­no ar­gu­men­to­vať len zdan­li­vým napl­ne­ním for­mál­nych zna­kov tres­tné­ho prá­va, ako zdô­vod­ne­ním pre ap­li­ká­ciu prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio. Tam, kde ide o úmy­sel­né proti­práv­ne ko­na­nie, vy­ka­zu­jú­ce všet­ky zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, za kto­rý Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by pre­vy­šu­jú­cou päť ro­kov (zlo­čin), nes­mie byť, pod­ľa nás, prin­cíp ul­ti­ma ra­tio tým zdô­vod­ne­ním, kto­ré bu­de viesť k od­miet­nu­tiu tres­tné­ho ozná­me­nia, za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo os­lo­bo­de­niu ob­vi­ne­né­ho spod ob­ža­lo­by. Súd by mal reš­pek­to­vať zá­važ­nosť proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia, kto­rú v abstrak­tnej po­do­be to­mu­to ko­na­niu pri­ra­dil Trest­ný zá­kon. Exces z me­dzí práv­ne­ho štá­tu (kde nap­rík­lad zá­ko­no­dar­ca by is­té ko­na­nie kva­li­fi­ko­val ako trest­ný čin, pri­čom da­né ko­na­nie svo­jou zá­važ­nos­ťou ne­do­sa­hu­je ta­ké­ho stup­ňa ne­bez­peč­nos­ti), mož­no rie­šiť ces­tou návr­hu na ús­tav­ný súd na pres­kú­ma­nie sú­la­du zá­ko­na s ús­ta­vou. In­di­vi­dua­li­zá­cia kon­krét­ne­ho skut­ku pod­ra­de­né­ho pod us­ta­no­ve­nia kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu je vy­jad­re­ná aj tres­tnou sadz­bou od – do. 
  • Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, a v ne­pos­led­nom ra­de súd, by ma­li aj pri na­šej práv­nej úp­ra­ve dôs­led­ne skú­mať, aký vý­znam má tres­tná rep­re­sia ako reak­cia na ur­či­té ko­na­nie. Je tu zá­ujem len na re­pa­rá­cii pô­vod­né­ho sta­vu a to či už vrá­te­ním do pô­vod­né­ho sta­vu, na­tu­rál­nou reš­ti­tú­ciou ale­bo náh­ra­dou v pe­nia­zoch. Ale­bo pris­tu­pu­je tu aj iný roz­mer - napr. za­me­dziť oso­be v pá­cha­ní proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia v bu­dúc­nos­ti, resp. ok­rem náh­ra­dy ško­dy vy­vsta­ne pot­re­ba aj reš­trik­cie. Ak muž po roz­vo­de ne­pus­tí do spo­loč­né­ho do­mu bý­va­lú man­žel­ku a po x ro­koch je po­vin­ný jej umož­niť vstup a vy­dať bez­dô­vod­né obo­ha­te­nie, kto­ré zís­kal svo­jím ko­na­ním na jej úkor, tak je­ho proti­práv­ne ko­na­nie nie je san­kcio­no­va­né. Ne­bez­pe­čen­stvo tres­tnej rep­re­sie za trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru ho však má viesť k zdr­žan­li­vos­ti a vy­hý­ba­niu sa to­mu, aby bý­va­lej man­žel­ke neu­mož­ňo­val uží­vať spo­loč­nú vec.

Pre úpl­nosť si do­vo­lím pou­ká­zať aj na od­liš­ný ná­zo­ro­vý prúd, kto­rý up­red­nos­tňu­je prís­tup sen­su lar­go, t.j. exten­zív­ne po­ňa­tie inter­pre­tá­cie prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, kto­ré za­stá­va napr. P. Šam­ko, pod­ľa kto­ré­ho sa prin­cíp ul­ti­ma ra­tio up­lat­ňu­je v ap­li­kač­nej praxi v ce­lom roz­sa­hu tak v sys­té­moch s for­mál­nym po­ja­tím tres­tné­ho či­nu, ako aj v sys­té­moch s ma­te­riál­nym po­ja­tím tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa P. Šam­ka tam, kde pos­ta­čia k re­gu­lá­cii pros­tried­ky správ­ne­ho ale­bo ci­vil­né­ho prá­va, sú tres­tnop­ráv­ne pros­tried­ky nie­len nad­by­toč­né, ale z poh­ľa­du prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu tak­tiež nep­rí­pus­tné (ŠAM­KO, P.: Prin­cíp ul­ti­ma ra­tio; vý­znam­né inter­pre­tač­né pra­vid­lo ale­bo preh­na­ný súd­ny ak­tiv­izmus bez opo­ry v zá­ko­ne a ju­di­ka­tú­re?; Jus­tič­ná re­vue, 65, 2013, č. 2, s. 174 – 183).

V súd­nej praxi sa vy­sky­tol aj ná­zor, kto­rý mô­že­me ozna­čiť ako tzv. ultra reš­trik­tív­ny prís­tup – pod­ľa ná­zo­ru ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v ko­na­ní ve­de­nom na Naj­vyš­šom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod sp. zn. 5Tdo/24/2011 sa prin­cíp ul­ti­ma ra­tio li­mi­tu­je len na le­gis­la­tív­nu čin­nosť, pri­čom ap­li­ká­cia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio na po­sú­de­nie for­mál­nej a ma­te­riál­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu je pr­vkom súd­ne­ho ak­ti­viz­mu a zá­sa­hom do kom­pe­ten­cie le­gis­la­tív­ne­ho or­gá­nu.

S ná­zo­rom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­mož­no úpl­ne súh­la­siť, pre­to­že ten­to prin­cíp je dô­le­ži­tý aj v inter­pre­tač­no-ap­li­kač­nej čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov, av­šak nie v ta­kom roz­sa­hu a po­ní­ma­ní ako ho pre­fe­ru­je exten­zív­ny prís­tup.

To­máš Čen­tík, www.ul­pia­nus.sk

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia