Návrh na opätovné zavedenie "Sťažnosti pre porušenie zákona" je porušením rovnosti strán

Publikované: 10. 10. 2015, čítané: 3859 krát
 

 

V Ná­rod­nej ra­de SR je ak­tuál­ne pred­lo­že­ný vlád­ny návrh zá­ko­na, kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon o pro­ku­ra­tú­re s tým, že pred­me­tom schva­ľo­va­nia by mal by na no­vem­bro­vej schô­dze NR SR.

 Ten­to návrh zá­ko­na ob­sa­hu­je v člán­ku IV aj po­mer­ne „skry­té“ zme­ny a dopl­ne­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku sa na­chá­dza až na stra­ne 63 a nas­le­du­jú­ce pred­lo­že­né­ho ma­te­riá­lu a te­da ko­ho ne­zau­jí­ma návrh no­ve­ly zá­ko­na o pro­ku­ra­tú­re len s ťaž­kos­ťa­mi a ná­ho­dou zis­tí, že sa navr­hu­je aj ne­ja­ká zme­na tres­tné­ho po­riad­ku).

 Navr­ho­va­ná no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku, ok­rem iné­ho, ru­ší mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok „Do­vo­la­nie“, kto­rý slú­ži na náp­ra­vu pod­stat­ných (či zá­sad­ných) práv­nych po­chy­be­ní me­ri­tór­nych prá­vop­lat­ných súd­nych roz­hod­nu­tí, pri­čom navr­hu­je opä­tov­né za­ve­de­nie in­šti­tú­tu „Sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na“ ako mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rý by mal in­šti­tút do­vo­la­nia úpl­ne nah­ra­diť.

 Kým ko­na­nie o do­vo­la­ní mô­žu ini­cio­vať obid­ve nos­né pro­ces­né stra­ny v tres­tnom ko­na­ní (ob­vi­ne­ný v za­stú­pe­ní ob­haj­com ako aj pro­ku­ra­tú­ra v za­stú­pe­ní ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom), ko­na­nie o sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na bu­de mať op­ráv­ne­nie ini­cio­vať len ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor (a v ur­či­tom sme­re aj mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti).

 Už z uve­de­né­ho je zrej­mé že návrh no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku cel­kom evi­den­tne za­sa­hu­je do prin­cí­pu rov­nos­ti strán v súd­nom ko­na­ní (ten­to prin­cíp sa pri­tom up­lat­ňu­je aj v pries­kum­ných ko­na­niach tý­ka­jú­cich sa riad­nych, či mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov) ako aj do prá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie. Zno­vu­za­ve­de­nie in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na to­tiž zvý­hod­ňu­je jed­nu pro­ces­nú stra­nu (pro­ku­rá­to­ra), kto­ré­mu vy­tvá­ra „aký­si tre­tí stu­peň“ a ok­rem prá­va na po­da­nie od­vo­la­nia mu priz­ná­va (na roz­diel od ob­vi­ne­né­ho) aj prá­vo na po­da­nie mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, o kto­rom bu­de roz­ho­do­vať Naj­vyš­ší súd SR.

 Na­vy­še (na roz­diel od do­vo­la­nia), ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor bu­de mať op­ráv­ne­nie po­dať sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na pro­ti aké­mu­koľ­vek prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu sú­du, te­da nie len pro­ti me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu (nap­rík­lad bu­de môcť tým­to mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom na­pad­núť uz­ne­se­nie o ulo­že­ní po­riad­ko­vej po­ku­ty, prib­ra­tí znal­ca, vrá­te­ní ve­ci na do­šet­re­nie do príp­rav­né­ho ko­na­nia, priz­na­ní trov a po­dob­ne) a to do­kon­ca aj pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du, kto­ré na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť už v pr­vom stup­ni (nap­rík­lad po­chy­be­nie pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rý zmeš­ká le­ho­tu na po­da­nie od­vo­la­nia vo­či roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa bu­de môcť ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ľah­ko nap­ra­viť tak, že po­dá sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na a bu­de tak, z je­ho poh­ľa­du, roz­ho­do­vať „tre­tí stu­peň“ te­da Naj­vyš­ší súd SR). Sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na bu­de môcť ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor po­dať do­kon­ca pri akom­koľ­vek po­ru­še­ní zá­ko­na, te­da nie­len pri zá­sad­nom, či pod­stat­nom (v tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že zá­ujem na zá­kon­nos­ti súd­ne­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia kto­ré mu pred­chá­dza­lo mô­že pre­vá­žiť zá­ujem na sta­bi­li­te a nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia len pri zá­sad­ných, či pod­stat­ných va­dách, pre kto­ré ne­mô­že roz­hod­nu­tie ob­stáť).

 Žiad­ne z tých­to op­ráv­ne­ní návrh no­ve­ly Tres­tné­ho po­riad­ku (in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na) však nep­riz­ná­va ob­vi­ne­né­mu ako rov­no­cen­nej pro­ces­nej stra­ne. Vý­sled­kom navr­ho­va­nej no­ve­ly bu­de, že ob­vi­ne­ný už ne­bu­de mať k dis­po­zí­cii mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok, kto­rým by sa sám (ini­cia­tív­ne) mo­hol do­môcť náp­ra­vy práv­nych po­chy­be­ní v roz­hod­nu­tí sú­dov, ale bu­de mu­sieť vždy spo­lie­hať len na ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, či mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, kto­rým bu­de môcť dať pod­net.

 Len pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že pod­ľa prip­ra­vo­va­nej no­ve­ly bu­de môcť sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na po­dať aj mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti, av­šak ten, na roz­diel od ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, len na zá­kla­de pod­ne­tu a len v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (nie je jas­né pre­čo ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor bu­de môcť po­dať sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na aj v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a z vlas­tnej ini­cia­tí­vy, av­šak nie už mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti). Mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti pri­tom žiad­nu sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na ne­pot­re­bu­je, na­koľ­ko už sú­čas­ný sys­tém do­vo­la­nia mu priz­ná­va po­mer­ne ši­ro­ké mož­nos­ti na je­ho vy­uži­tie (a to do­kon­ca nie­len pro­ti prá­vop­lat­ným me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tiam sú­dov).

 Navr­ho­va­ná zme­na pred­sta­vu­je pod­stat­ný zá­sah do mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov, kto­rý je na hra­ne ús­tav­nos­ti (res­pek­tí­ve za ňou) a pre­to je po­mer­ne prek­va­pi­vé, že sa tak ro­bí no­ve­lou ne­pria­mou (ako príl­epok k ob­sia­hle­mu návr­hu zá­ko­na o pro­ku­ra­tú­re pri kto­rom zos­tal návrh zme­ny Tres­tné­ho po­riad­ku prak­tic­ky ne­pov­šim­nu­tý), bez hl­bšej od­bor­nej dis­ku­sie, kto­rá by zhod­no­ti­la do­te­raj­ší in­šti­tút do­vo­la­nia, či mož­ný roz­por navr­ho­va­nej sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na s člán­kom 37 ods. 3 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, či člán­kom 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne zá­klad­ných práv a zá­klad­ných slo­bôd ako aj bez pod­rob­nej­šie­ho od­ôvod­ne­nia, kto­ré by ob­sa­ho­va­lo aj po­rov­ná­va­nie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v iných štá­toch Európ­skej únie.

 Dô­vo­do­vá sprá­va k za­ve­de­niu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na je po­mer­ne stro­há, neob­sa­hu­je žiad­nu kom­pa­rá­ciu s práv­ny­mi po­riad­ka­mi iných štá­tov a ani roz­bor roz­hod­nu­tí vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov iných štá­tov, kto­ré sa prí­pad­ne tým­to in­šti­tú­tom za­obe­ra­li a do­kon­ca ani test pro­por­cio­na­li­ty, te­da pod­rob­nej­šiu ana­lý­zu to­ho, pre­čo je pot­reb­né za­ve­de­nie in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na a čo os­pra­vedl­ňu­je zá­kon­né po­ru­še­nie prin­cí­pu rov­nos­ti strán v pros­pech pro­ku­ra­tú­ry, či práv­nej is­to­ty spo­čí­va­jú­cej v nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí sú­dov.

 Dô­vo­do­vá sprá­va k návr­hu na za­ve­de­nie in­šti­tú­tu „Sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na“ v pod­sta­te len uvá­dza (z hľa­dis­ka pot­reb­nos­ti toh­to in­šti­tú­tu v práv­nom po­riad­ku SR), že „do­te­raj­šia práv­na prax (nie je jas­né aká prax kon­krét­ne sa tu má na mys­li – poz­nám­ka auto­ra) od­ha­li­la ne­dos­tat­ky do­vo­la­nia, kto­ré nie je mož­né re­pa­ro­vať inak. Za  tak­mer 10 ro­kov účin­nos­ti do­vo­la­nia bol naj­ak­tív­nej­šou oso­bou pri vy­uží­va­ní do­vo­la­nia ob­vi­ne­ný, vý­raz­ná väč­ši­na do­vo­la­ní ob­vi­ne­ných bo­la však neús­peš­ná, pre­to­že ob­vi­ne­ní sa nad rá­mec do­vo­la­cích dô­vo­dov do­má­ha­li spra­vid­la re­ví­zie skut­ko­vých zis­te­ní. Do­chá­dza­lo tak k nad­by­toč­nej za­ťa­že­nos­ti sú­dov a v ko­neč­nom dôs­led­ku k for­mál­ne­mu od­mie­ta­niu do­vo­la­ní. In­šti­tút do­vo­la­nia ne­vyt­vá­ra pries­tor ani na rie­še­nie zá­važ­ných ap­li­kač­ných prob­lé­mov naj­vyš­ším sú­dom“.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru to­to od­ôvod­ne­nie ne­dá­va žiad­nu ra­cio­nál­nu od­po­veď na otáz­ku pre­čo je nut­né nah­ra­diť do­vo­la­nie sťaž­nos­ťou pre po­ru­še­nie zá­ko­na, res­pek­tí­ve pre­čo je nut­né zvý­hod­niť jed­nu pro­ces­nú stra­nu pred dru­hou (vzhľa­dom na prin­cíp rov­nos­ti strán) a „zob­rať“ ob­vi­ne­né­mu mož­nosť ak­tív­ne (z vlas­tnej vô­le) na­pá­dať práv­ne va­dy prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí sú­dov ces­tou mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov.

 K ci­to­va­ným ar­gu­men­tom dô­vo­do­vej sprá­vy je pot­reb­né uviesť, že ani nad­mer­nú ak­ti­vi­tu jed­nej pro­ces­nej stra­ny pri po­dá­va­ní do­vo­la­ní nie je mož­né „tres­tať“ tak, že sa op­ráv­ne­nie na vy­uži­tie mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku po­ne­chá len tej stra­ne, kto­rá bý­va čas­tej­šie ús­peš­nej­šia pri je­ho vy­uží­va­ní a kto­rá ho vy­uží­va me­nej (t. j. tej kto­rá me­nej za­ťa­žu­je svo­ji­mi mi­mo­riad­ny­mi op­rav­ný­mi pros­tried­ka­mi súd). To, že väč­ši­na do­vo­la­ní po­da­ných ob­vi­ne­ný­mi je od­miet­nu­tá nie je roz­ho­du­jú­ca. Ak by sme dôs­led­ne pos­tu­po­va­li pod­ľa tej­to lo­gi­ky dô­vo­do­vej sprá­vy mu­se­li by sme, vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu, zru­šiť aj dru­hý mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok ob­no­vu ko­na­nia, na­koľ­ko aj ten­to opr­va­ný pros­trie­dok vy­uží­va­jú naj­mä od­sú­de­né oso­by a sú spra­vid­la neús­peš­né (tak­tiež by sme moh­li zru­šiť nap­rík­lad aj prá­vo ob­vi­ne­né­ho po­dať sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, na­koľ­ko aj tá je väč­ši­nou neús­peš­ná). Rov­na­ko tak by sme mu­se­li zru­šiť mož­nosť oso­by po­dať in­di­vi­duál­nu sťaž­nosť na Ústav­ný súd SR, pre­to­že aj tie sú naj­čas­tej­šie od­mie­ta­né z for­mál­nych dô­vo­dov. Na­ru­še­nie prin­cí­pu rov­nos­ti strán v pros­pech jed­nej stra­ny (či nad­ra­de­nie jed­nej stra­ny ko­na­nia nad dru­hú) nie je mož­né od­ôvod­niť tak, že riad­ne, či mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky bu­dú dos­tup­né len tej stra­ne, kto­rá dos­ta­toč­ne „chá­pe ich ob­sah a zmy­sel“ s tým, že jed­na z pro­ces­ných strán (pro­ku­rá­tor) sa do­kon­ca po­vý­ši na „uni­ver­zál­ne­ho stráž­cu správ­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí“.

 Ďal­šia ná­miet­ka uve­de­ná v dô­vo­do­vej sprá­ve, že in­šti­tút do­vo­la­nia ne­vyt­vá­ra pries­tor na rie­še­nie zá­važ­ných ap­li­kač­ných prob­lé­mov je neak­cep­to­va­teľ­ná a ni­čím kon­krét­nym nie je zdô­vod­ne­ná, na­koľ­ko Naj­vyš­ší súd SR prá­ve na pod­kla­de roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti v do­vo­la­com ko­na­ní vy­tvá­ra svo­ju ju­di­ka­tú­ru a prob­le­ma­tic­ké prí­pa­dy (či roz­diel­ne roz­hod­nu­tia sú­dov niž­šie­ho stup­ňa o tej is­tej otáz­ke), kto­ré sa na Naj­vyš­ší súd SR „ne­dos­ta­nú“ mô­že zjed­no­co­vať pros­tred­níc­tvom vý­kla­do­vých sta­no­vísk.

 Navr­ho­va­ná úp­ra­va (kon­cep­cia) sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na (a to hlav­ne mož­nosť po­dať sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na zo stra­ny ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho) pre­to cel­kom zjav­ne na­rú­ša ne­dô­vod­ne prin­cíp rov­nos­ti strán (účas­tní­kov ko­na­nia) a je v roz­po­re s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu. Je to­mu tak pre­to, na­koľ­ko mož­nosť po­dať mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok (a to do­kon­ca aj v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho) priz­ná­va len ur­či­té­mu vr­cho­lo­vé­mu štát­ne­mu fun­kcio­ná­ro­vi (ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi), kto­rý dis­po­nu­je v po­rov­na­ní s ob­vi­ne­ným ďal­ším op­rav­ným pros­tried­kom za­kla­da­jú­cim mož­nosť zru­še­nia prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du v tres­tnej ve­ci.

 To­to je v roz­po­re s člán­kom 37 ods. 3 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, z kto­rej sa vy­vo­dzu­je rov­nosť pro­ces­ných strán tak v ci­vil­nom ako aj v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom tá­to zá­sa­da sa ne­tý­ka len fy­zic­kých ale­bo práv­nic­kých osôb, ale aj štá­tu, res­pek­tí­ve štát­ne­ho or­gá­nu, po­kiaľ v da­nom ko­na­ní vy­stu­pu­je ako pro­ces­ná stra­na (te­da nie ako no­si­teľ štát­nej mo­ci). Tres­tné ko­na­nie pred sú­dom je pri­tom ko­na­ním kon­tra­dik­tór­nym, t. j. ta­kým ko­na­ním, v kto­rom pro­ti se­be sto­ja stra­ny, te­da v tres­tnom ko­na­ní ide pre­dov­šet­kým o rov­nosť pro­ku­rá­to­ra a ob­vi­ne­né­ho (rov­nos­ťou sa tu má na mys­li rov­nosť v prá­vach ob­vi­ne­né­ho a pro­ku­rá­to­ra, nie rov­nosť v po­vin­nos­tiach).

 V tej­to sú­vis­los­ti je mož­né uviesť, že in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na bol za­ve­de­ný do Tres­tné­ho po­riad­ku v ro­ku 1950 a s ur­či­tý­mi zme­na­mi bol je­ho sú­čas­ťou až do 01.01.2006, ke­dy doš­lo k na­do­bud­nu­tiu účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý ten­to in­šti­tút nah­ra­dil do­vo­la­ním.

 K neús­tav­nos­ti in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na (naj­mä tej čas­ti kto­rá sa tý­ka­la mož­nos­ti po­dať sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho) sa po­mer­ne ob­sia­hlo vy­jad­ri­lo Plé­num Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky v ná­le­ze pod sp. zn. Pl. ÚS 15/01 zo dňa 31.10.2001 kto­ré skon­šta­to­va­lo, že

 „K ús­tav­ným prin­cí­pom tvo­ria­cim je­den z kom­po­nen­tov zá­klad­né­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pat­rí aj prin­cíp „rov­nos­ti zbra­ní“, res­pek­tí­ve rov­nos­ti príl­eži­tos­tí (te­da prin­cíp rov­nos­ti všet­kých účas­tní­kov ko­na­nia) v zmys­le člán­ku 37 ods. 3 Lis­ti­ny a člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru. Uve­de­ný prin­cíp má oso­bit­nú dô­le­ži­tosť v tres­tnom ko­na­ní, v kto­rom je vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu úz­ko spo­je­ný s prá­vom na ob­ha­jo­bu, s prá­vom skut­ko­vo aj práv­ne ar­gu­men­to­vať a s prá­vom vy­jad­ro­vať sa k všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom. Prin­cíp rov­nos­ti účas­tní­kov tres­tné­ho ko­na­nia je tiež sú­čas­ťou aj cel­ko­vej kon­cep­cie de­mok­ra­tic­ké­ho tres­tné­ho pro­ce­su, kto­ré­ho vý­ra­zom je zá­sa­da kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia“.

 „Prin­cíp rov­nos­ti zbra­ní v tres­tnom ko­na­ní sa pre­mie­ta do všet­kých štá­dií tres­tné­ho ko­na­nia, up­lat­ňu­je sa aj v pries­kum­nom ko­na­ní. Prin­cíp rov­nos­ti zbra­ní v tres­tnom ko­na­ní nie je ab­so­lút­ny, vo všeo­bec­nos­ti však pla­tí maxima, pod­ľa kto­rej štá­tu v po­rov­na­ní s ob­vi­ne­ným v žiad­nom kon­texte nep­ri­ná­le­ží viac práv, res­pek­tí­ve vý­hod­nej­šie pro­ces­né pos­ta­ve­nie. Na roz­diel od všet­kých os­tat­ných op­rav­ných pros­tried­kov up­ra­ve­ných v tres­tnom po­riad­ku, len sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na pri­ná­le­ží len jed­nej pro­ces­nej stra­ne – štá­tu. Po­kiaľ štát ako pro­ces­ná stra­na v tres­tnom ko­na­ní dis­po­nu­je v po­rov­na­ní s ob­vi­ne­ným ďal­ším pro­ces­ným pros­tried­kom za­kla­da­jú­cim mož­nosť do­siah­nuť zru­še­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia v tres­tnej ve­ci, je nut­né z tej­to sku­toč­nos­ti vy­vo­diť dot­knu­tie prá­va ob­vi­ne­né­ho na rov­nosť zbra­ní v tres­tnom pro­ce­se ply­nú­ce­ho z člán­ku 37 ods. 3 Lis­ti­ny a člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru“.

 „V zá­klad­nom me­dzi­ná­rod­nom po­rov­na­ní k in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na, kto­ré je k dis­po­zí­cii len jed­nej pro­ces­nej stra­ne – štá­tu a kto­ré mô­že sme­ro­vať v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam sú­dov nie je mož­né náj­sť pa­ra­le­lu“.

 Z tes­tu pro­por­cio­na­li­ty sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na, kto­rá na­ru­šu­je kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia, rov­nosť zbra­ní a prá­vo na ob­ha­jo­bu, ús­tav­ný súd vy­vo­dil, že in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na neob­sto­jí. Na­priek to­mu, že sle­du­je ako svoj cieľ ochra­nu ve­rej­né­ho zá­uj­mu na spra­vod­li­vom pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a tým prin­cíp pan­stva prá­va, nespl­ňu­je pod­mien­ku pot­reb­nos­ti, t. j. pod­mien­ku spo­čí­va­jú­cu v po­rov­ná­va­ní le­gis­la­tív­ne­ho pros­tried­ku ob­me­dzu­jú­ce­ho zá­klad­né prá­vo, res­pek­tí­ve slo­bo­du s iný­mi opat­re­nia­mi umož­ňu­jú­ci­mi do­siah­nuť rov­na­ké­ho cie­ľu (to pla­tí o to viac, keď exis­tu­je in­šti­tút do­vo­la­nia, kto­rý je dos­tup­ný aj ob­vi­ne­né­mu).

 Ústav­ný súd ČR zdô­raz­nil, že „kaž­dý práv­ny po­ria­dok ge­ne­ru­je a nut­ne mu­sí ge­ne­ro­vať aj ur­či­tý po­čet chýb. Úče­lom pries­kum­né­ho ko­na­nia mô­že pre­to reál­ne byť len ta­ké­to po­chy­be­nia mi­ni­ma­li­zo­vať a nie bezo zvyš­ku od­strá­niť. Sús­ta­va pries­kum­ných in­šti­tú­tov je pre­to vý­sled­kom po­rov­ná­va­nia na stra­ne jed­nej úsi­lia o do­siah­nu­tie pan­stva prá­va, na stra­ne dru­hej efek­ti­vi­ty roz­ho­do­va­nia a práv­nej is­to­ty (prin­cíp nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí – pre­zum­pcia správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí). Z toh­to poh­ľa­du je pre­lo­me­nie prin­cí­pu nez­me­ni­teľ­nos­ti prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí ces­tou mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov adek­vát­ne len vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch“.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu zru­šil Ústav­ný súd ČR us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa tý­ka­li mož­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR ru­šiť, či me­niť prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tia sú­dov na pod­kla­de sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na po­da­nej v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, pri­čom po­ne­chal Naj­vyš­šie­mu sú­du ČR len mož­nosť vy­slo­ve­nia tzv. aka­de­mic­ké­ho vý­ro­ku o po­ru­še­ní zá­ko­na za úče­lom zjed­no­co­va­nia ju­di­ka­tú­ry do bu­dúc­na.

 Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že ko­na­nie pred ús­tav­ným sú­dom ini­cio­val Naj­vyš­ší súd ČR, kto­rý pre­ru­šil ko­na­nie o sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na a ob­rá­til sa na ús­tav­ný súd, pri­čom vo svo­jom návr­hu zdô­raz­nil, že in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na je v roz­po­re s kon­cep­ciou de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu z dô­vo­du pop­re­tia rov­nos­ti všet­kých účas­tní­kov ko­na­nia a ta­ký­to in­šti­tút by ne­mal mať mies­to v mo­der­nom tres­tnom po­riad­ku. S uve­de­ným ná­zo­rom sa sto­tož­nil aj vte­daj­ší Mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti ČR.

 Aj z uve­de­né­ho ná­le­zu plé­na Ústav­né­ho sú­du ČR mož­no vy­vo­diť, že navr­ho­va­ný in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o svo­jej ús­tav­nos­ti, na­koľ­ko zjav­ne za­sa­hu­je do prin­cí­pu rov­nos­ti strán v tres­tnom ko­na­ní a ne­dô­vod­ne zvý­hod­ňu­je pro­ku­rá­to­ra (v ko­na­ní pred sú­dom pro­ku­rá­tor nie je do­mi­nan­tná oso­ba, nie je „pá­nom súd­ne­ho ko­na­nia“ a pre­to by ani ne­mal mať k dis­po­zí­cii viac op­rav­ných pros­tried­kov ako ob­vi­ne­ná oso­ba). Ar­gu­men­ty Ústav­né­ho sú­du ČR sú pod­ľa môj­ho ná­zo­ru po­mer­ne pres­ved­či­vé a pou­ži­teľ­né aj v pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy. To pla­tí o to viac, keď tak na úze­mí ČR ako aj SR pla­tí tá is­tá Li­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd a to is­té us­ta­no­ve­nie o rov­nos­ti účas­tní­kov súd­ne­ho ko­na­nia.

 Z hľa­dis­ka ob­jek­ti­vi­ty je pot­reb­né uviesť, že k in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na sa vy­jad­ro­val aj je­den zo se­ná­tov Ústav­né­ho sú­du SR na pod­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti. Vo svo­jom uz­ne­se­ní (sp. zn. II. ÚS 232/05 zo dňa 03.11.2005) k in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na uvie­dol, že „nes­po­koj­nosť (sťa­žo­va­te­ľa) s práv­nou úp­ra­vou niek­to­ré­ho práv­ne­ho in­šti­tú­tu ne­zak­la­dá sa­ma ose­be po­ru­še­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. Sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­ná nes­tran­nosť a ne­zá­vis­losť ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a os­tat­ných pro­ku­rá­to­rov ne­zak­la­dá prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi sťaž­nos­ťou pre po­ru­še­nie zá­ko­na po­da­nou ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom a na­mie­ta­ným po­ru­še­ním zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa roz­sud­kom naj­vyš­šie­ho sú­du. O tej­to sťaž­nos­ti roz­ho­du­je ne­zá­vis­lý a nes­tan­ný súd a nie sťa­žo­va­te­ľom na­mie­ta­ný ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor“.

 K pred­met­né­mu roz­hod­nu­tiu Ústav­né­ho sú­du SR je však nut­né do­dať, že se­nát ús­tav­né­ho sú­du tu po­su­dzo­val in­šti­tút sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na len ok­ra­jo­vo a vo vzťa­hu k sta­rej práv­nej úp­ra­ve (t. j. na pod­kla­de Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31.12.2005, kto­rý neob­sa­ho­val kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie pred sú­dom, či nez­dô­raz­ňo­val rov­nosť strán v ko­na­ní pred sú­dom) a to v ča­se keď už bol v Zbier­ke zá­ko­nov pub­li­ko­va­ný no­vý Trest­ný po­ria­dok, kto­rý sťaž­nosť pre po­ru­še­nie zá­ko­na ru­šil a nah­rá­dzal in­šti­tú­tom do­vo­la­nia. S účin­nos­ťou od 01.01.2006 te­da na­do­bu­dol účin­nosť no­vý Trest­ný pria­dok, kto­rý pri­nie­sol aj no­vú kon­cep­ciu kon­tra­dik­tór­ne­ho súd­ne­ho ko­na­nia ako aj zvý­raz­nil rov­nosť strán v ko­na­ní pred sú­dom v zá­klad­ných zá­sa­dách tres­tné­ho ko­na­nia.Uve­de­né roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du bo­lo aj pred­me­tom op­ráv­ne­nej kri­ti­ky v od­bor­nej li­te­ra­tú­re (nap­rík­lad Vi­sin­ger, R.: Stíž­nost pro po­ru­še­ní zá­ko­na ve věcech tres­tních, Wol­ters Kluwer, 2015, s. 65 a nasl.), kto­rá uvá­dza, že „ús­tav­ný súd sa ani ne­po­kú­sil vy­spo­ria­dať s pod­sta­tou ve­ci, kto­rou je mož­né po­ru­še­nie rov­nos­ti strán tres­tné­ho ko­na­nia v dôs­led­ku to­ho, že jed­na pro­ces­ná stra­na, kto­rá je mo­nok­ra­tic­ky ria­de­nou sús­ta­vou or­gá­nov, pres­kú­ma­va zá­kon­nosť prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia ne­zá­vis­lé­ho sú­du a pod­ľa svo­jej úva­hy roz­ho­du­je o tom, či vec pred­lo­ží naj­vyš­šie­mu sú­du a ne­chá zno­vu pre­jed­nať. Štát­ny or­gán tak má oh­ľad­ne mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov viac práv než ob­vi­ne­ný ob­čan a to aj na­priek to­mu, že v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní si bo­li rov­ní“.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu (t. j. naj­mä s pou­ka­zom na no­vú kon­cep­ciu ko­na­nia pred sú­dom,kto­rá sa up­lat­ňu­je od 01.01.2006) nie je mož­né reál­ne oča­ká­vať, že by Ústav­ný súd SR v prí­pad­ných ďal­ších svo­jich roz­hod­nu­tiach oh­ľad­ne pres­kú­ma­va in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na nas­le­do­val to­to oje­di­ne­lé roz­hod­nu­tie, res­pek­tí­ve, že by sa opä­tov­ne ne­vy­jad­ril k mož­né­mu po­ru­še­niu rov­nos­ti strán.

 V tej­to sú­vis­los­ti si do­vo­lím prog­nó­zo­vať, že prí­pad­né ďal­šie roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR oh­ľad­ne in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na (ak bu­de ten­to in­šti­tút pri­ja­tý tak ako je navr­ho­va­ný) cel­kom ur­či­te neo­po­me­nie kom­pa­rá­ciu s práv­ny­mi po­riad­ka­mi iných štá­tov Európ­skej únie (s mož­ným zis­te­ním, že ta­ké­to po­ru­še­nie prin­cí­pu rov­nos­ti strán aké za­vá­dza opä­tov­né pri­ja­tie in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na je v Euró­pe oje­di­ne­lé) a ani ar­gu­men­ty, kto­ré vy­slo­vi­li ús­tav­né sú­dy iných štá­tov oh­ľad­ne ta­kej­to kon­cep­cie mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku (nap­rík­lad už uve­de­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR).

 Je te­da mož­né (a prav­de­po­dob­né), že Ústav­ný súd SR by mo­hol v bu­dúc­nos­ti pris­tú­piť k zru­še­niu in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na. Vzhľa­dom k to­mu, že sa navr­hu­je no­ve­lou zru­še­nie in­šti­tú­tu do­vo­la­nia je prav­de­po­dob­né tiež to, že slo­ven­ský Trest­ný po­ria­dok zos­ta­ne v bu­dúc­nos­ti na ur­či­tý čas bez mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rým by bo­lo mož­né nap­ra­viť práv­ne omy­ly prá­vop­lat­ných me­ri­tór­nych súd­nych roz­hod­nu­tí.

 Mož­nosť proti­ús­tav­nos­ti navr­ho­va­né­ho zne­nia in­šti­tú­tu sťaž­nos­ti pre po­ru­še­nie zá­ko­na je ta­ká vy­so­ká, že zá­ko­no­dar­ca by mal zvá­žiť vy­pus­te­nie toh­to in­šti­tú­tu z navr­ho­va­nej no­ve­ly zá­ko­na o pro­ku­ra­tú­re. Ak sa tak nes­ta­ne, bo­lo by vhod­né, ak by Naj­vyš­ší súd SR pri pr­vej príl­eži­tos­ti ini­cio­val ko­na­nie pred ús­tav­ným sú­dom (ob­dob­ne ako to uro­bil Naj­vyš­ší súd ČR) a dal tak Ústav­né­mu sú­du SR príl­eži­tosť po­sú­diť ús­tav­nosť toh­to po­mer­ne spor­né­ho in­šti­tú­tu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia