Ako správne poučovať v trestnom konaní?

 

Ako pou­čo­vať v tres­tnom ko­na­ní ?

 

            OČTK a súd, sú vo svo­jom pos­tu­pe v tres­tnom ko­na­ní, den­no­den­ne kon­fron­to­va­ný s po­vin­nos­ťou pou­čo­vať stra­ny, či sub­jek­ty o ich prá­vach. Ako však ma­jú tu­to po­vin­nosť reali­zo­vať tak, aby bo­la v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom a te­da bez vád?

Pri uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke spo­lu vy­stu­pu­jú dva fak­to­ry. Pr­vým je schop­nosť, čas­to krát aj ocho­ta, ad­re­sá­ta po­cho­piť pou­čo­va­nie k je­ho pros­pe­chu, dru­hým je vhod­nosť zvo­le­nej me­tó­dy zo stra­ny OČTK a sú­du tak, aby bol pro­ces pou­čo­va­nia jed­nak práv­ne kon­form­ný a zá­ro­veň (aj pre lai­ka) zro­zu­mi­teľ­ný.

V praxi sa mož­no stret­núť aj s prí­pad­mi, keď nie je oso­ba po men­tál­nej strán­ke schop­ná spra­co­vať ani veľ­mi zjed­no­du­še­nú po­do­bu je­ho práv. Na dru­hej stra­ne aj oso­by kto­ré na­priek dos­ta­toč­nej ro­zu­mo­vej vy­spe­los­ti (ab­sol­ven­ti vy­so­kých škôl) jed­no­du­cho nech­cú po­cho­piť ob­sah svo­jich prá­va, naj­mä za úče­lom vy­vo­la­nia obštruk­cie. V oboch prí­pa­doch autor od­po­rú­ča pos­tup pod­ľa § 37 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da v prí­pa­de ak ide o ob­vi­ne­né­ho.

            Pri me­tó­dach pou­čo­va­nia sa nám vy­ná­ra­jú dve hlav­né po­ní­ma­nia. Pr­vé rý­dzo for­ma­lis­tic­ké, kto­ré chá­pe pou­čo­va­nie ako pro­ces re­ci­tá­cie, pri­čom hlav­ný ak­cent je kla­de­ný na po­vin­nosť OČTK a sú­du pou­čiť ad­re­sá­ta. Pre for­ma­lis­tic­ké chá­pa­nie je tak­tiež príz­nač­ný ne­záu­jem resp. men­ší zá­ujem o ad­re­sá­ta v po­do­be, či pou­če­niu pri­me­ra­ne po­ro­zu­mel, čo je pred­pok­lad up­lat­ne­nia je­ho pro­ces­ných práv a po­vin­nos­tí v tres­tnom ko­na­ní.

            Dru­hé, naz­vi­me si ho reali­zu­jú­ce po­ní­ma­nie, kla­die hlav­ný dô­raz na ad­re­sá­ta, te­da na je­ho po­cho­pe­nie a nás­led­nú schop­nosť reali­zo­va­nia svo­jich práv v tres­tnom ko­na­ní, for­ma je pri­tom v úza­dí.

            Zjed­no­du­še­ne, cie­ľom pr­vé­ho je len spl­ne­nie po­vin­nos­ti OČTK ale­bo sú­du, cie­ľom dru­hé­ho je zá­ujem na re­gu­lár­nom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia.

            Akú for­mu pou­čo­va­nia má zvo­liť OČTK ale­bo súd, aby bo­lo vy­ko­na­né pou­če­nie ak­cep­to­va­teľ­né a z tres­tno-pro­ces­nop­ráv­ne­ho poh­ľa­du bez chyb­né  (bez vád) ?

Pre lep­šiu orien­tá­ciu v prob­le­ma­ti­ke je ne­vyh­nut­né načr­tnu­tie dvoch hra­nič­ných maxima­lit. Pr­vou sú jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku resp. Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré us­ta­no­vu­jú „edu­kač­nú“ po­vin­nosť OČTK a sú­du, pred, po­čas, či po ap­li­ká­cií inštru­men­tov tres­tné­ho prá­va.

            „OČTK a súd sú po­vin­né vždy ob­vi­ne­né­ho o je­ho prá­vach pou­čiť....Pred vý­slu­chom sved­ka tre­ba vždy zis­tiť je­ho to­tož­nosť a po­mer k ob­vi­ne­né­mu, pou­čiť ho o vý­zna­me sve­dec­kej vý­po­ve­de a o prá­ve od­oprieť vý­po­veď, a ak tre­ba, aj o zá­ka­ze vý­slu­chu... a pod.“

            Tie­to a po­dob­né prí­ka­zy sta­no­vu­jú ob­li­ga­tór­nu po­vin­nosť pre OČTK a súd, pou­čo­vať ad­re­sá­ta. Je nut­né pou­ká­zať na ja­zy­ko­vú prís­nosť a jed­noz­nač­nosť nor­ma­tív­nych po­ky­nov. Ab­so­lút­ne(zdá sa úmy­sel­ne) opo­mí­na­jú aké­koľ­vek vý­lu­ky napr. si­tuácie, keď je oso­ba opa­ko­va­ne pou­čo­va­ná resp. svo­je prá­va adek­vát­ne poz­ná a pod. Pri ja­zy­ko­vom vý­kla­de vie­me jed­noz­nač­ne vy­lú­čiť mož­nosť, keď si má sám ad­re­sát pre­čí­tať zá­kon­né pou­če­nia, na­koľ­ko prí­kaz znie: OČTK a súd pou­čí, nie dá pre­čí­tať.

            Na dru­hej sta­ne § 2 zá­ko­na č. 1/1993 Z.z. dek­la­ru­je, že: „o všet­kom, čo bo­lo v Zbier­ke zá­ko­nov uve­rej­ne­né, pla­tí dom­nien­ka, že dňom uve­rej­ne­nia sa sta­lo zná­mym kaž­dé­mu, ko­ho sa to tý­ka; dom­nien­ka o zna­los­ti vy­hlá­se­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov je ne­vyv­rá­ti­teľ­ná,“ a Trest­ný zá­kon a Trest­ný po­ria­dok bo­li v Zbier­ke zá­ko­nov uve­rej­ne­né pod čís­la­mi 300/2005 Z.z. a 301/2005 Z.z.

            Tak­to kon­ci­po­va­ná ne­vyv­rá­ti­teľ­ná dom­nien­ka evo­ku­je po­cit, akej­si nad­by­toč­nos­ti a neo­dô­vod­ne­nos­ti pou­čo­va­nia, keď má kaž­dý ob­čan štá­tu poz­nať plat­né prá­vo a je zby­toč­né ho opä­tov­ne pou­čo­vať o tom, čo má poz­nať. S tou­to ná­miet­kou sa v praxi mož­no stret­núť po­mer­ne čas­to, ho­ci je neo­dô­vod­ne­ná.

            Pre úpl­nosť prob­le­ma­ti­ky. Ne­vyv­rá­ti­teľ­ná dom­nien­ka je na zá­kla­de zá­ko­na plat­ná, no spo­me­nu­tá pre­zum­pcia je len pre­zum­pcia a nie reál­nym sta­vom. § 2 zá­ko­na č. 1/1993 Z.z. sta­no­vu­je nor­ma­tív­nu, for­mál­nu pod­mien­ku plat­nos­ti práv­ne­ho po­riad­ku ako ta­ké­ho, nie opis reali­ty. V sku­toč­nos­ti ob­ča­nia plat­né prá­vo z pre­važ­nej väč­ši­ny ne­poz­na­jú (ani práv­ni­ci nie sú vý­nim­kou). Prá­ve z uve­de­né­ho fak­tu vy­chá­dza pou­čo­va­cia po­vin­nosť OČTK a sú­du.

           

Po­nú­ka­jú sa nám nas­le­du­jú­ce, naj­čas­tej­šie, rám­co­vé mo­de­ly pou­čo­va­nia:

 

1,For­ma­lis­tic­ký – Pre­čí­ta­nie pred­met­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní OČTK či sú­dom– vy­chá­dza z ar­gu­men­tu, auten­tic­kos­ti pou­če­nia, bez sub­jek­tív­nych vsu­viek inter­pre­tá­to­ra a ďa­lej, že sám zá­ko­no­dar­ca zvo­lil ta­kú for­mu zá­ko­na,kto­rá je v roz­hod­nej mie­re schop­ná po­cho­pe­nia u väč­ši­ny po­pu­lá­cie (?). Pod­ľa § 121 ods. 2 TP má ob­vi­ne­ný prá­vo, resp. OČTK po­vin­nosť, pou­čo­vať pod­ľa zá­ko­nom sta­no­ve­nej for­mu­le: „Ako ob­vi­ne­ný má­te prá­vo vy­po­ve­dať ale­bo od­oprieť vy­po­ve­dať. K priz­na­niu....“ te­leolo­gic­kým vý­kla­dom by sme moh­li vy­vo­diť zá­mer zá­ko­no­dar­cu, rep­ro­du­ko­vať pres­né zne­nie pou­čo­va­nia vy­plý­va­jú­ce zo zá­ko­na len pri uve­de­nom prí­pa­de, a con­tra­rio nie per­ma­nen­tne pri os­tat­ných prí­pa­doch pou­čo­va­nia. Otáz­ne však je, ako tie­to práv­ne nor­my chá­pe laik.

2, Reali­zu­jú­ci – Vy­svet­le­nie ob­sa­hu jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní ad­re­sá­to­vi – uve­de­ná for­ma pos­ky­tu­je jed­noz­nač­ne vy­ššiu mie­ru zro­zu­mi­teľ­nos­ti pre lai­ka, za spl­ne­nia zá­klad­nej pod­mien­ky a to že, oso­ba kto­rá pou­ču­je sa­ma dos­ta­toč­ne dob­re ro­zu­mie ob­sa­hu pou­če­ní. Uve­de­né kon­dí­cium je však sub­jek­tív­ne a ne­mož­no ho prak­tic­ky ve­ri­fi­ko­vať. Pod­ľa § 34 ods. 4 TP má ob­vi­ne­ný prá­vo: „v prí­pa­de pot­re­by, na pri­me­ra­né vy­svet­le­nie“ pou­če­nia. A con­tra­rio, OČTK v iných prí­pa­doch, ako prí­pa­doch uve­de­ných v zá­ko­ne tú­to, po­vin­nosť ne­ma­jú.

3, In­klu­zív­ny - Pre­čí­ta­nie zá­kon­ných pou­če­ní s nás­led­ným do vy­svet­le­ním – uve­de­ný mo­del by bo­lo mož­né po­va­žo­vať za naj­vhod­nej­ší, pred­sta­vu­je spo­je­nie pre­doš­lých po­zi­tív, po­kiaľ do ar­gu­men­tá­cie ne­zahr­nie­me aj pre­doš­lé ne­ga­tí­va. Uve­de­ný mo­del je naj­zdĺha­vej­ší a efek­ti­vi­ta ta­ké­ho­to spô­so­bu pou­čo­va­nia je vy­ššia skôr „po­ci­to­vo“. Pre­čí­ta­ním sia­hodl­hých us­ta­no­ve­ní a ich do­vys­vet­le­nie nap­rík­lad ne­po­nú­ka od­po­veď na vý­hra­du sys­te­ma­tic­kos­ti pou­čo­va­nia či efek­ti­vi­ty niek­to­rých pou­čo­va­ní ( nap­rík­lad ak oso­ba sí­ce chce vy­po­ve­dať, av­šak o sku­toč­nos­ti nič re­le­van­tné ne­vie uviesť).

Ak by sme po­va­žo­va­li in­klu­zív­nu me­tó­du za naj­vhod­nej­šiu a nás­led­ne by ju aj prax za­ča­la vy­ža­do­vať, mu­se­li by sme sa vy­spo­ria­dať s nas­le­du­jú­ci­mi prob­lé­ma­mi.

Ak OČTK, či súd má „prís­nu“ po­vin­nosť (resp. mu­sí) pou­čiť, je oso­ba po­vin­ná ne­chať sa pou­čiť? Ak áno, tak na zá­kla­de akej práv­nej nor­my[1]? Smie op­ráv­ne­ná oso­ba od­miet­nuť pou­čiť sa, pop­rí­pa­de je op­ráv­ne­né OČTK resp. súd na­si­lu vy­ko­ná­vať pou­če­nie, aby tak spl­nil vlas­tnú po­vin­nosť zo zá­ko­na aj pro­ti vô­li ad­re­sá­ta? Akú po­va­hu by ma­lo tak­to ve­de­né pou­čo­va­nie? Ne­kon­čí sa po­vin­nosť pou­čo­va­nia pri pre­ja­ve ne­súh­la­su ad­re­sá­ta? Čo v prí­pa­de ak oso­ba zjav­ne pou­če­niu ne­ve­nu­je po­zor­nosť? Čo v prí­pa­de ak ad­re­sát svo­je prá­va a po­vin­nos­ti poz­ná, smie OČTK a súd upus­tiť od pou­čo­va­nia ?

Pri od­po­ve­diach na uve­de­né otáz­ky mu­sí­me mať stá­le na pa­mä­ti, plat­nosť prí­ka­zu pou­če­nia ad­re­sá­ta zo stra­ny OČTK a sú­du.

            Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, čis­to for­ma­lis­tic­ké chá­pa­nie pou­čo­va­nia na­rá­ža na hra­ni­ce efek­ti­vi­ty tres­tné­ho prá­va zvlášť, keď štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať len to, čo im práv­ny po­ria­dok uk­la­dá[2], rov­na­ko tak aj v prí­pa­de in­klu­zív­ne­ho mo­de­lu. Pou­čo­va­nie je ob­li­ga­tór­nym pos­tu­pom, kto­rý je pri­már­ne ur­če­ný na za­bez­pe­če­nie práv dot­knu­tej oso­by v tres­tnom prá­ve. V pr­vom ra­de jej má na­po­má­hať zo­rien­to­vať sa v no­vej práv­nej si­tuá­cií. Pou­čo­va­nie nie je cie­ľom tres­tné­ho ko­na­nia. Súd resp. OČTK má pos­tu­po­vať tak, aby kon­krét­na oso­ba vzhľa­dom k jej in­di­vi­duál­nym schop­nos­tiam a svo­jej pro­ces­nej si­tuá­cii ma­la mož­nosť, čo mož­né naj­efek­tív­nej­šie up­lat­niť všet­ky prá­va v tres­tnom ko­na­ní. Vzhľa­dom k in­di­vi­duál­nos­ti ad­re­sá­ta ne­mož­no vy­slo­viť ab­so­lút­nu plat­nosť kto­ré­ho­koľ­vek z pou­čo­va­cích mo­de­lov uve­de­ných vy­ššie.In­di­vi­duál­nosť a po­vin­nosť OČTK a sú­du pos­tu­po­vať tak, aby ad­re­sá­to­vi nev­znik­la bez­dô­vod­ná uj­ma, by ma­li byť zá­klad­ný­mi vý­cho­dis­ka­mi pri voľ­nej úva­he o spô­so­be a me­tó­de pou­čo­va­nia. Ob­sah mu­sí byť spros­tred­ko­va­ný, av­šak for­ma má byť zvo­le­ná po tej­to ná­le­ži­tej úva­he.

            Prob­le­ma­ti­ka zna­los­ti a mie­ry zro­zu­mi­teľ­nos­ti prá­va vo všeo­bec­nos­ti, mu­se­la byť vy­rie­še­ná nor­ma­tív­ne, nie inter­pre­tač­ne, hneď pr­vým zá­ko­nom SR č. 1/1993 Z.z. a to for­mou dom­nien­ky.Zá­kon­nú, ne­vyv­rá­ti­teľ­nú dom­nien­ku zna­los­ti prá­va čias­toč­ne „de­ro­go­va­li“ pou­čo­va­cie us­ta­no­ve­nia tres­tných no­riem.De­ro­go­va­nie [3]pre­beh­lo za úče­lom tran­spa­ren­tnos­ti a zá­kon­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia a v tom­to svet­le by sa pod­ľa auto­ra ma­la po­ní­mať aj sa­mot­ná ap­li­ká­cia.

Autor ďa­lej te­leolo­gic­kým vý­kla­dom do­šiel k ná­zo­ru, že pri ro­zum­nej úva­he mu­sí­me pri­pus­tiť, že OČTK a súd po ním vy­ko­na­nom pou­če­ní (pod­ľa ním zvo­le­nej me­tó­dy, či spô­so­bu) pri­me­ra­ne, vhod­ne, ná­le­ži­te a hlav­ne zro­zu­mi­teľ­ne vy­svet­li­li ad­re­sá­tom ich zá­kon­né prá­va, te­da as­poň vo for­me vy­vrá­ti­teľ­nej dom­nien­ky.

           

 

 

Diskusia