Podkvalifikácia skutku pri vznesení obvinenia a nezákonnosť dôkazov

 

Autor člán­ku:

JUDr. Ja­ros­lav Čier­ny - ad­vo­kát

Ná­zov člán­ku:

Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu pod­kva­li­fi­ká­ciou skut­ku pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a ne­zá­kon­nosť dô­ka­zov zís­ka­ných za tej­to si­tuácie

Tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bo­lo Ok­res­ným ria­di­teľ­stvom PZ za­ča­té v ran­ných ho­di­nách dňa 11.10.2011 vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho úko­nu – ob­hliad­kou mies­ta či­nu – po­líč­ka s ras­tli­na­mi ma­ri­hua­ny, pri­čom už úrad­ný zá­znam vy­šet­ro­va­te­ľa PZ o za­is­te­ní tých­to ras­tlín ob­sa­ho­val vý­rok „bo­lo pri ob­hliad­ke mies­ta ná­le­zu za­is­te­ných 7 ks ze­le­ných ras­tlín, kto­rých hmot­nosť bo­la pod­ľa kri­mi­na­lis­tic­ké­ho tech­ni­ka od­had­nu­tá na cca 10 kg, na­koľ­ko na OR PZ nie je k dis­po­zí­cii vá­ha na vá­že­nie ta­ké­ho veľ­ké­ho ob­je­mu ras­tlín, ako bo­li za­is­te­né.

To­ho  is­té­ho dňa o 12.10 hod. pra­cov­ní­ci ope­ra­tí­vy Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva PZ pred­vied­li na od­de­le­nie oso­bu A.B. pod­ľa § 18 ods. 3, 4, § 17 ods. 2 Zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, tú­to pred­ve­de­nú oso­bu si o 14.00 hod. prev­zal vy­šet­ro­va­teľ PZ a pred­ve­de­ná oso­ba bo­la pre­pus­te­ná o 19.15 hod. Rov­na­ko to­ho  is­té­ho dňa o 15.50 hod. pra­cov­ní­ci ope­ra­tí­vy Ok­res­né­ho ria­di­teľ­stva PZ pred­vied­li na od­de­le­nie oso­bu C. D. pod­ľa § 17b ods. 1 zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, tú­to pred­ve­de­nú oso­bu si o 16.00 hod. prev­za­la vy­šet­ro­va­teľ­ka PZ a pred­ve­de­ná oso­ba bo­la pre­pus­te­ná vo ve­čer­ných ho­di­nách. Oso­ba A. B. o 14.00 hod. ako sve­dok od­miet­la vo ve­ci vy­po­ve­dať, no už o 14.35 pri svo­jom opa­ko­va­nom vý­slu­chu ako sved­ka po nad­prá­ci po­li­caj­nej ope­ra­tí­vy vy­po­ve­da­la o skut­ku, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, tak, že priz­na­la, že v prie­be­hu ro­ka 2011 spo­lu s oso­bou C. D. na­sa­di­li a sta­ra­li sa o ras­tli­ny ma­ri­hua­ny. Oso­ba C. D. o 16.05 pri svo­jom vý­slu­chu sved­ka vy­po­ve­da­la tak, že rov­na­ko priz­na­la, že v prie­be­hu ro­ka 2011 na­sa­di­li spo­loč­ne s oso­bou A. B. ras­tli­ny ma­ri­hua­ny a sta­ra­li sa o ne.

Nás­led­ne bo­lo oso­bám A. B. a C. D. vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pri­čom skut­ko­vá ve­ta uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ob­sa­ho­va­la m. i.  vý­rok: „... bo­lo za­is­te­ných se­dem ku­sov ras­tlín o vý­ške od 1,8 m do 2 m, ... a zo za­is­te­né­ho množ­stva ras­tlín by bo­lo mož­né prip­ra­viť rá­do­vo stov­ky dá­vok.“

KEÚ PZ Slo­ven­ská Ľup­ča za­slal vy­šet­ro­va­te­ľo­vi PZ dňa 11.10.2011 eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia o 15.11 hod. faxovým po­da­ním pred­bež­né vy­jad­re­nie, v kto­rom KEU PZ kon­šta­to­val, že ide o ma­te­riál o hmot­nos­ti rá­do­vo v de­siat­kach kg, ana­lý­zou v ňom kon­šta­to­val prí­tom­nosť účin­nej lát­ky THC a vy­slo­vil pred­pok­lad, že po­čet dá­vok z upot­re­bi­teľ­né­ho ma­te­riá­lu sa bu­de po­hy­bo­vať rá­do­vo v stov­kách dá­vok. Ja­zy­ko­vé vy­jad­re­nie „rá­do­vo stov­ky dá­vok“ vy­jad­ru­je, že ich bu­de as­poň nie­koľ­ko sto, čo zod­po­ve­dá práv­nej kva­li­fi­ká­cii vo vy­šších od­se­koch § 172 Tr. zák.

Oso­by A. B. a C. D. bo­li nás­led­ne v ča­se od 18 do 19 hod. vy­po­ču­tí ako ob­vi­ne­ní, a ku skut­ku uve­de­nom v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa priz­na­li. Po ich vý­slu­chu ako ob­vi­ne­ných bol vo ve­ci vy­po­ču­tý sve­dok E.F., kto­rý ob­vi­ne­ných z tres­tnej čin­nos­ti us­ved­čo­val.

V príp­rav­nom ko­na­ní bol vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok KEU PZ Slo­ven­ská Ľup­ča, kto­rý m. i. kon­šta­to­val, že ras­tlin­ný vy­su­še­ný upot­re­bi­teľ­ný ras­tlin­ný ma­te­riál nie­koľ­ko ki­log­ra­mov so za­stú­pe­ním 10,3 % hmot­nos­tných účin­nej lát­ky, čo zod­po­ve­da­lo nie­koľ­kým de­siat­kam ti­síc ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok, ako aj od­bor­né vy­jad­re­nie Pre­zí­dia PZ, ÚBOK, Ná­rod­nej proti­dro­go­vej jed­not­ky, kto­rým bo­la vy­čís­le­ná hod­no­ta upot­re­bi­teľ­né­ho ma­te­riá­lu až na nie­koľ­ko sto­ti­síc Eur. Nás­led­ne bo­li ob­vi­ne­ní vy­šet­ro­va­te­ľom PZ upo­zor­ne­ní na zme­nu práv­nej kva­li­fi­ká­cie na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) Tr. zák. a oba­ja si zvo­li­li ob­haj­cu. Príp­rav­né ko­na­nie nep­ri­nie­slo viac us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov ako tých, kto­ré bo­li zís­ka­né vý­slu­chom ob­vi­ne­ných a sved­ka E. F. dňa 11.10.2011, ob­vi­ne­ní po zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie na obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin už s ob­haj­com pop­re­li spá­chanie skut­ku a sve­dok E. F. (vy­po­čú­va­ný opa­ko­va­ne s hroz­bou ulo­že­nia po­riad­ko­vej po­ku­ty) od­mie­tol vy­po­ve­dať pre dô­vod pod­ľa ust. § 130 ods. 2 Tr. por. pre ne­bez­pe­čen­stvo spô­so­be­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je­mu.

Ob­ha­job­ná ar­gu­men­tá­cia ob­vi­ne­ných už v návr­hu na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia po skon­če­ní príp­rav­né­ho ko­na­nia spo­čí­va­la v nas­le­dov­ných ro­vi­nách:

Pod­ľa ju­di­ká­tu tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne Jtk 13/11 zo dňa 16.11.2011 práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku vy­me­dze­né­ho v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí zod­po­ve­dať kon­for­mné­mu vý­kla­du prá­va v je­ho prin­ci­piál­nych štan­dar­doch tak, aby vy­šet­ro­va­teľ ne­mo­hol pou­ži­tím nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (mier­nej­šej) zne­vý­hod­niť ob­vi­ne­né­ho v tom, že ho uk­rá­ti o prá­vo na ob­ha­jo­bu už od oka­mi­hu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, naj­mä po­kiaľ ide o po­vin­nú ob­ha­jo­bu pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., je roz­hod­né ob­sa­ho­vé vy­me­dzenie skut­ku v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to­mu zod­po­ve­da­jú­ca práv­na kva­li­fi­ká­cia, a nie práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku us­tá­le­ná po­li­caj­tom. Je nep­rí­pus­tné to­le­ro­vať nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, naj­mä v prí­pa­de, ak po­li­cajt po­sú­di sku­tok „mier­nej­šie“, ako by mal byť správ­ne po­sú­de­ný. V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž­to po­li­cajt ma­ni­pu­lač­ným spô­so­bom „za­vá­dza“ ob­vi­ne­né­ho, čím hru­bo po­ru­šu­je je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.

            V sú­vis­los­ti s pred­bež­ným vy­jad­re­ním KEÚ PZ Slo­ven­ská Ľup­ča zo dňa 11.10.2011 (kto­ré za­slal vy­šet­ro­va­te­ľo­vi PZ o 15.11 hod. faxovým po­da­ním, t. j. pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, na­koľ­ko oba­ja ob­ža­lo­va­ní bo­li v tom ča­se eš­te v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov, kde bo­lo kon­šta­to­va­né, že ide o ma­te­riál o hmot­nos­ti rá­do­vo v de­siat­kach kg, ana­lý­zou v ňom kon­šta­to­val prí­tom­nosť účin­nej lát­ky THC a vy­slo­vil pred­pok­lad, že po­čet dá­vok z upot­re­bi­teľ­né­ho ma­te­riá­lu sa bu­de po­hy­bo­vať rá­do­vo v stov­kách dá­vok),je zrej­mé, že or­gán príp­rav­né­ho ko­na­nia mal už pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ve­do­mosť o tom, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku má byť pod­ľa § 172 ods. 2, resp. ods. 3 Tr. zák., kde však už ide o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por.. Tak­ti­ka or­gá­nu príp­rav­né­ho ko­na­nia však spo­čí­va­la v tom, že vznie­sol ob­vi­ne­nie pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák., a to z dô­vo­du pot­re­by za­bez­pe­če­nia nep­rí­tom­nos­ti ob­haj­cu v po­čia­toč­nom štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia vzhľa­dom na hro­zia­cu dô­kaz­nú nú­dzu v prí­pa­de napr. vy­uži­tia prá­va ob­vi­ne­ných od­miet­nuť vy­po­ve­dať pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por.. Pri­tom po­doz­ri­vý A. B. to­to prá­vo dňa 11.10.2011 o 14.10 hod. naj­prv vy­užil, no už 14.35, t. j. nie ani pol ho­di­nu po pre­doš­lej vý­po­ve­di, mal zme­niť svoj ná­zor a mal vy­po­ve­dať vo svoj nep­ros­pech. Po­kiaľ A. B. ako sve­dok pre­ja­vil svo­ju vô­ľu od­miet­nuť vy­po­ve­dať dňa 11.10.2011 o 14.10 hod., na zá­kla­de akej prá­vo­mo­ci ho na po­lí­cii za­dr­žia­va­li (neš­lo o oso­bu pris­tih­nu­tú pri tres­tnom či­ne, ani o oso­bu na úte­ku) a pred­vied­li pred vy­šet­ro­va­te­ľa zno­va o 14.35 hod.? Aby zme­nil svo­je roz­hod­nu­tie od­miet­nuť vy­po­ve­dať? Veď sve­dok po tom ako od­miet­ne vy­po­ve­dať má ísť do­mov, a nie byť za­dr­žia­va­ný na po­lí­cii a zno­va pred­ve­de­ný pred vy­šet­ro­va­te­ľa. Sku­toč­nosť, že sve­dok A. B. mal za 25 mi­nút zme­niť svo­ju vô­ľu od­miet­nuť vy­po­ve­dať, preu­ka­zu­je je­ho nás­led­nú ver­ziu o tom, že k vý­po­ve­di bol po­lí­ciou nú­te­ný. Aj ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va uvá­dza, že ak ma­jú pr­vé po­li­caj­né vý­slu­chy roz­ho­du­jú­ci vý­znam pre per­spek­tí­vy ob­ha­jo­by v ďal­ších štá­diách ko­na­nia, uve­de­né us­ta­no­ve­nie (čl. 6 ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru) vy­ža­du­je, aby mal ob­vi­ne­ný po­moc ob­haj­cu už v tom­to oka­mi­hu (Murray v. Spo­je­né krá­ľov­stvo z 08.02.1996).

Po­kiaľ iš­lo o pred­ve­de­nie osôb A.B. a C.D. na po­li­caj­né od­de­le­nie dňa 11.10.2011 pod­ľa Zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re, to­to je mož­né len vte­dy, ak vy­zva­ná oso­ba od­miet­ne ale­bo ne­mô­že preu­ká­zať svo­ju to­tož­nosť a len za úče­lom zis­te­nia jej to­tož­nos­ti (18 ods. 3, ods. 4 ZoPZ), pri ne­vy­ho­ve­ní vý­zve po­li­caj­ta po­dať vy­svet­le­nie pri od­ha­ľo­va­ní pries­tup­ku, iné­ho správ­ne­ho de­lik­tu či pri pát­ra­ní po oso­bách a ve­ciach (§ 17 ods. 2), ale­bo na do­žia­da­nie prís­luš­né­ho or­gá­nu pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov (§ 17b ods. 1, pri kto­rom poz­nám­ka ozna­če­ná ako 8a) od­ka­zu­je m. i. ako na oso­bit­ný pred­pis na § 120 ods. 3 Tr. por. (pred­ve­de­nie ob­vi­ne­né­ho v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch) a § 128 Tr. por. (pred­ve­de­nie sved­ka, kto­rý sa ne­dos­ta­vil k úko­nu na­priek pred­vo­la­niu)). V prí­pa­de A. B. a C. D. neš­lo však o žiad­ny z uve­de­ných zá­kon­ných dô­vo­dov pred­ve­de­nia, na­priek to­mu, že po­li­caj­ný or­gán tie­to dô­vo­dy pred­ve­de­nia v úrad­ných zá­zna­moch o ich pred­ve­de­ní z 11.10.2011 kon­šta­tu­je.Tie­to oso­by bo­li ozna­če­né ako mož­ní sved­ko­via k tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú bo­lo v ran­ných ho­di­nách dňa 11.10.2011 za­ča­té tres­tné stí­ha­nie.

Nás­led­ne, po do­ru­če­ní návr­hu na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia z uve­de­ných dô­vo­dov, do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor na­ria­dil vy­po­čuť ako sved­kov ope­ra­tív­nych pra­cov­ní­kov PZ, kto­rí oso­by A. B. a C. D. na po­lí­ciu pred­vá­dza­li.Z vý­po­ve­dí uve­de­ných sved­kov ok­rem tvr­de­nia, že A. B. a C. D. sa sa­moz­rej­me ku skut­ku priz­na­li dob­ro­voľ­ne, vy­ply­nu­lo, že ob­vi­ne­ných „pred­vied­li“ a „vy­ťa­ži­li“ po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re. Vy­da­ním uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dňa 11.10.2011 po neod­klad­nom úko­ne – ob­hliad­ke mies­ta či­nu dňa 11.10.2011 v ran­ných ho­di­nách bo­lo ini­cio­va­né príp­rav­né ko­na­nie v sú­la­de s ust. § 199 ods. 1 Tr. por.. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia ob­li­gát­ne pod­mie­ňu­je ob­sta­rá­va­nie a vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku. Pos­tup pod­ľa zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re pou­žiť len vo vy­ššie uve­de­ných prí­pa­doch. Pos­tup pod­ľa § 85 Tr. por. ne­bol pod­ľa vý­po­ve­dí tých­to sved­kov pou­ži­tý, a ani pou­ži­tý byť ne­mo­hol s pou­ka­zom na ob­sah nor­my ust. § 85 ods. 1 Tr. por.. Ob­ha­jo­ba sa pre­to tých­to ako sved­kov bez re­le­van­tnej od­po­ve­de do­ta­zo­va­la (s pria­mym pou­ka­zom na čl. 2 ods. 2 Ústa­vy SR, pod­ľa kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon), akú prá­vo­moc vy­ko­ná­va­li ope­ra­tív­ni pra­cov­ní­ci PZ pri pred­vá­dza­ní, vy­ťa­žo­va­ní a ob­me­dzo­va­ní osob­nej slo­bo­dy A. B. a C. D. v poo­bed­ňaj­ších ho­di­nách dňa 11.10.2011 (viac ako 5 ho­dín!), keď po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia im moh­li max. do­ru­čiť pred­vo­la­nie na vý­sluch sved­ka? Iš­lo o vý­kon prá­vo­mo­ci v sú­la­de so zá­ko­nom? Akú prá­vo­moc vy­ko­ná­val vy­šet­ro­va­teľ PZ, keď mal dať ope­ra­tív­nym pra­cov­ní­kom PZ po­kyn na ta­ký­to pos­tup? Po­lí­cia ne­dis­po­no­va­la dňa 11.10.2011 le­gál­nou do­nu­co­va­cou prá­vo­mo­cou „pred­viesť“, „vy­ťa­žiť“ a ob­me­dzo­vať osob­nú slo­bo­du mož­ným sved­kom po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, tí­to na po­lí­cii (s vý­nim­kou dob­ro­voľ­nos­ti) ne­ma­li vô­bec čo ro­biť, nao­pak, po do­ru­če­ní pred­vo­la­nia na vý­sluch sved­ka ma­li mať čas na zvá­že­nie svo­jej nás­led­nej ob­ha­jo­by (vy­uži­tia prá­va pod­ľa § 130 ods. 2 Tr. por., prá­va zvo­liť si ob­haj­cu, etc.).Za­dr­žia­va­nie či od­ov­zdá­va­nie si ob­vi­ne­ných či sved­kov pos­tu­pom bez opo­ry v zá­ko­ne tých­to ako ľu­dí ko­na­ním po­lí­cie eli­mi­no­va­lo do po­zí­cie ni­ko­mu ne­pa­tria­cich ve­cí. Sved­ko­via – po­li­caj­ti uve­de­né po­me­no­va­li ako „vý­po­moc“ v pr­vot­ných fá­zach príp­rav­né­ho ko­na­nia či „strá­že­nie“ vte­dy ob­vi­ne­ných po­čas ich „po­by­tu na po­lí­cii“ z „tak­tic­kých dô­vo­dov“.

Vý­sled­kom vý­ko­nu prá­vo­mo­ci v roz­po­re so zá­ko­nom ne­mô­že byť zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz. Vý­sluch uve­de­ných sved­kov potvr­dil, že ne­zá­kon­nosť dô­ka­zov nie je da­ná len po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu, ale aj vý­ko­nom po­li­caj­nej prá­vo­mo­ci spô­so­bom, kto­rý zá­kon nep­ri­púš­ťa.

 

Po po­da­ní ob­ža­lo­by a na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ob­ža­lo­va­ní vy­uži­li svo­je prá­vo a od­miet­li vy­po­ve­dať a sve­dok E. F. na­priek ulo­že­niu po­riad­ko­vej po­ku­ty sú­dom tiež od­mie­tol vy­po­ve­dať pre ne­bez­pe­čen­stvo pri­vo­de­nia si tres­tné­ho stí­ha­nia, a tak bo­li čí­ta­né vý­po­ve­de tých­to osôb z 11.10.2011 pos­tu­pom pod­ľa § 258 ods. 4 Tr. por., resp. § 263 ods. 3 písm. c) Tr. por.. Súd pr­vé­ho stup­ňa uz­nal ob­ža­lo­va­ných vin­ný­mi pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­ľa 172 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) Tr. zák. a od­sú­dil ich na tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 15 ro­kov.

Súd pr­vé­ho stup­ňa sa s ob­ha­job­nou ar­gu­men­tá­ciou o pod­kva­li­fi­ká­cii skut­ku pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s nás­led­kom po­ru­še­nia prá­va ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu a ne­zá­kon­nos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných z dô­kaz­ných pros­tried­kov z 11.10.2011 vy­spo­ria­dal tak, že bez bliž­šej ana­lý­zy ob­sa­hu THC v za­is­te­nom ras­tlin­nom ma­te­riá­li bo­lo dô­vod­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia len pod­ľa ods. 1 § 172 Tr. zák., a že od vy­šet­ro­va­teľ­ky by ne­bo­lo spra­vod­li­vé po­ža­do­vať, aby v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ma­la pred­pok­la­dať kva­li­fi­ká­ciu pod­ľa vy­šších od­se­kov § 172 Tr. zák., ho­ci z pred­bež­né­ho vy­jad­re­nia KEU PZ už pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia ma­la ve­do­mosť o tom, že ras­tlin­ný ma­te­riál, rá­do­vo v de­siat­kach ki­log­ra­mov, s potvr­de­nou prí­tom­nos­ťou účin­nej lát­ky THC, bu­de pred­sta­vo­vať rá­do­vo stov­ky dá­vok. Súd pr­vé­ho stup­ňa te­da za ta­kej­to si­tuácie up­red­nos­tnil do­ha­dy o tom, čo by bo­lo mož­né od vy­šet­ro­va­te­ľa „spra­vod­li­vo po­ža­do­vať“ (ho­ci vy­šet­ro­va­teľ je pro­fe­sio­nál roz­ho­du­jú­ci o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s kon­krét­nou práv­nou kva­li­fi­ká­ciou skut­ku, od čo­ho sa od­ví­ja aj prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by), pred prá­vom ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu vo for­mál­nom aj ma­te­riál­nom zmys­le, nos­ným pi­lie­rom tres­tné­ho pro­ce­su. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú pos­tu­po­vať tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie (§ 2 ods. 10 Tr. por.). V tej­to sú­vis­los­ti je špe­ku­lá­cia o tom, čo mož­no ale­bo ne­mož­no od vy­šet­ro­va­te­ľa „spra­vod­li­vo po­ža­do­vať“, pri hod­no­te­ní zá­kon­nos­ti dô­ka­zu sú­dom práv­ne nep­rí­pus­tná, na­koľ­ko ta­ké­ho hod­no­te­nie zá­kon­nos­ti dô­ka­zu za uve­de­nej si­tuácie dňa 11.10.2011 je v pria­mom roz­po­re so zá­klad­ným zá­sa­da­mi tres­tné­ho pro­ce­su, m. i. zá­sa­dou stí­ha­nia zá­kon­ným spô­so­bom, zá­sa­dou prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, zá­sa­dou za­bez­pe­če­nia prá­va na ob­ha­jo­bu, vy­hľa­dá­va­cou zá­sa­dou, a v ne­pos­led­nom ra­de so zá­sa­dou v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho. Sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z pred­bež­né­ho vy­jad­re­nia KEÚ PZ, kto­rým vy­šet­ro­va­teľ­ka dis­po­no­va­la už pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, bo­li prá­ve nao­pak zá­mer­ne inter­pre­to­va­né v nep­ros­pech oboch ob­vi­ne­ných s nás­led­kom svoj­voľ­né­ho a úpl­ne zrej­mé­ho po­ru­še­nia ich prá­va na ob­ha­jo­bu. Zmys­lom ci­to­va­né­ho ju­di­ká­tu tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne Jtk 13/11 je ne­po­chyb­ne aj to, aby ob­vi­ne­ný v prí­pa­de, že sa ku skut­ku priz­ná­va, poz­nal už v tom­to mo­men­te je­ho sku­toč­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (a te­da vý­šku hro­zia­ce­ho tres­tu), a po­kiaľ po­li­cajt kva­li­fi­ku­je sku­tok mier­nej­šie, ako to zod­po­ve­dá ob­sa­ho­vé­mu vy­me­dzeniu skut­ku v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po­li­cajt ma­ni­pu­lač­ným spô­so­bom „za­vá­dza“ ob­vi­ne­né­ho, čím hru­bo po­ru­šu­je je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu. Dô­ka­zom to­ho, že vy­šet­ro­va­teľ­ka ma­la už v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ve­do­mosť o tom, že sku­tok mal byť kva­li­fi­ko­va­ný vo vy­šších od­se­koch § 172 Tr. zák., kde už ide o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, je aj to, ako mal or­gán príp­rav­né­ho ko­na­nia dňa 11.10.2011 na­po­náh­lo s úmys­lom do­siah­nuť zís­ka­nie us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov hneď, a s tým sú­vi­sí aj ne­zá­kon­né ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy A. B. a C. D. v ten­to deň už po­pí­sa­ným spô­so­bom. Ak by to­mu tak ne­bo­lo, vy­šet­ro­va­teľ­ka by poč­ka­la so vzne­se­ním ob­vi­ne­nia až po oboz­ná­me­ní sa so zá­ver­mi zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Vy­šet­ro­va­teľ ako pro­fe­sio­nál má ve­dieť pred­pok­la­dať za da­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu správ­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu, a po­kiaľ tak v tom­to prí­pa­de neu­ro­bí, ide o úmy­sel.

            Od za­čiat­ku te­da iš­lo o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, tres­tné ko­na­nie pred­sta­vu­je od svoj­ho za­čiat­ku až po ko­niec or­ga­nic­ký ce­lok s nut­nos­ťou reali­zá­cie ga­ran­cií na ochra­nu práv a slo­bôd zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom v ce­lom ko­na­ní nes­mie byť ani náz­nak po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu s dôs­led­kom ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti tak­to zís­ka­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov. Je te­da fak­tom, že or­gán príp­rav­né­ho ko­na­nia už pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia mal ve­do­mosť o nut­nos­ti práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku vo vy­šších od­se­koch § 172 Tr. zák., no z dô­vo­du ne­po­hodl­nos­ti prí­tom­nos­ti ob­haj­cu už v tom­to štá­diu pou­žil po­pí­sa­nú a zrej­me cel­kom bež­nú tak­ti­ku (inak by sa ňou ju­di­ka­tú­ra oso­bit­ne ne­zao­be­ra­la). Prá­ve pri ta­kej­to po­va­he skut­ku, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie (vic­tim­lesscri­me), kde ne­doš­lo k pris­tih­nu­tiu ob­ža­lo­va­ných pri pá­cha­ní tvr­de­né­ho tres­tné­ho či­nu a príp­rav­né ko­na­nie tr­pí nú­dzou us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov, je dodr­ža­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ob­li­gát­nou ná­le­ži­tos­ťou zá­kon­né­ho zís­ka­va­nia dô­ka­zov, naj­mä ak vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho mô­že byť us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom (Murray v. Spo­je­né krá­ľov­stvo).Pod­ľa práv­nej ve­ty ju­di­ká­tu pub­li­ko­va­né­ho pod R 2/2003 ma­te­riál­nym ob­sa­hom prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu a je­ho sú­čas­ťou je aj prá­vo ob­ha­jo­vať sa pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu, pri­čom na up­lat­ne­nie toh­to prá­va  mu mu­sí byť pos­kyt­nu­tá reál­na mož­nosť. Pre­to vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nie je neod­klad­ným ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­ným úko­nom a kto­rý je vy­ko­ná­va­ný v ča­se, keď ob­vi­ne­ný ne­má ob­haj­cu, ho­ci ide o prí­pa­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by, je dô­ka­zom ab­so­lút­ne neú­čin­ným a ne­mož­no ho v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť. V ta­kom­to prí­pa­de nap­ra­viť chy­bu tak­to vy­ko­na­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku ne­mô­že ani ob­vi­ne­ný svo­jim vy­hlá­se­ním, že súh­la­sí s vý­slu­chom bez účas­ti ob­haj­cu.Zá­pis­ni­cu o ta­kom­to vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né ani pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a oprieť o ňu skut­ko­vé zá­ve­ry.

V sú­vis­los­ti s ob­ha­job­nou ar­gu­men­tá­ciou o vý­ko­ne po­li­caj­nej prá­vo­mo­ci v roz­po­re so zá­ko­nom dňa 11.10.2011, súd pr­vé­ho stup­ňa uvie­dol len to, že ob­ža­lo­va­ní ne­po­da­li na po­li­caj­tov tres­tné ozná­me­nie ani sa na nich inak nes­ťa­žo­va­li, a že nep­ri­hlia­dal na vý­po­ve­de ob­vi­ne­ných pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, ale až na ich vý­po­ve­de ako ob­vi­ne­ných, nič viac. V da­nej sú­vis­los­ti je úpl­ne ire­le­van­tné, či ob­ža­lo­va­ní po­dá­va­li na po­li­caj­tov tres­tné ozná­me­nia pre cel­kom zrej­mé ob­me­dzo­va­nie osob­nej slo­bo­dy v sú­be­hu so zneu­ží­va­ním prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa,  or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú pred­sa po­vin­né stí­hať kaž­dú tres­tnú čin­nosť z úrad­nej po­vin­nos­ti. Je sa­moz­rej­mé, že vý­po­ve­de sved­kov us­ku­toč­ne­né pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia ne­mô­žu tvo­riť pod­klad pre roz­hod­nu­tie, pod­sta­tou uve­de­nej ar­gu­men­tá­cie bo­lo však to, že po­kiaľ bo­li ob­vi­ne­ní ne­zá­kon­ne pred­ve­de­ní, „za­dr­žia­va­ní“, „od­ov­zdá­va­ní“, „strá­že­ní z tak­tic­kých dô­vo­dov“, „prev­za­tí vy­šet­ro­va­teľ­kou“ a ve­čer „pre­pus­te­ní“, spô­so­bu­je to ne­zá­kon­nosť všet­kých dô­ka­zov zís­ka­ných z dô­kaz­ných pros­tried­kov dňa 11.10.2011.Lis­ti­na os­ved­ču­jú­ca ob­sah pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né­ho dô­ka­zu sa v spi­se nes­mie ani vô­bec na­chá­dzať, aby neov­plyv­ňo­va­la prís­luš­né or­gá­ny tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci pro­ce­su hod­no­te­nia dô­ka­zov (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR 5Tz/27/2004).Pod­ľa roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR 1 Tost 18/2014 une­se­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na a „udr­ža­nie ob­ža­lo­by“ je v kaž­dom prí­pa­de úlo­hou pro­ku­rá­to­ra,  kto­rý  by  už  v pro­ce­se  zís­ka­va­nia  dô­ka­zov  v príp­rav­nom  ko­na­ní  mal  dbať na ich zá­kon­nosť a ďal­šiu pou­ži­teľ­nosť. Dô­kaz­ná nú­dza spô­so­be­ná ne­pou­ži­teľ­nos­ťou us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov za­ob­sta­ra­ných v príp­rav­nom ko­na­ní, ve­die v ko­na­ní pred sú­dom k vy­hlá­se­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku.

 

Po po­da­nom od­vo­la­ní od­vo­la­cí Kraj­ský súd v Ži­li­ne roz­sud­kom 1To/15/2015-284 z 14.04.2015 zru­šil roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pod­ľa § 285 písm. c) Tr. por. os­lo­bo­dil, na­koľ­ko ne­bo­lo pod­ľa ná­zo­ru Kraj­ské­ho sú­du preu­ká­za­né, že sku­tok spá­cha­li ob­ža­lo­va­ní s tým, že roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa nie je správ­ny ani zá­kon­ný a ne­má dos­ta­toč­nú opo­ru vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch. Od­ôvod­ne­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia op­rel o prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru, kon­šta­to­val v ko­na­ní po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa § 50 ods. 3 Ústa­vy SR a čl. 6 ods. 3 písm. b/, c/ Do­ho­vo­ru  stým, že na up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu mu­sí byť ob­vi­ne­né­mu pos­kyt­nu­tá reál­na mož­nosť. Pre­to vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kto­rý nie je neod­klad­ným a neo­pa­ko­va­teľ­ným úko­nom a kto­rý je vy­ko­ná­va­ný v ča­se, keď ob­vi­ne­ný ne­má ob­haj­cu, ho­ci ide o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by, je dô­ka­zom ab­so­lút­ne neú­čin­ným a ne­mož­no ho v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť. Zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho reali­zo­va­nú za naz­na­če­nej si­tuácie, po­kiaľ nie je vý­sluch vy­ko­na­ný spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim Tres­tné­mu po­riad­ku, ne­mož­no na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať pos­tu­pom pod­ľa § 258 ods. 4 Tr. por. a oprieť o ňu skut­ko­vé zá­ve­ry. Lis­ti­na os­ved­ču­jú­ca ob­sah pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­né­ho dô­ka­zu sa v spi­se nes­mie ani vô­bec na­chá­dzať, aby neov­plyv­ňo­va­la prís­luš­né or­gá­ny tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci pro­ce­su hod­no­te­nia dô­ka­zov. Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku vy­me­dze­né­ho v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí zod­po­ve­dať kon­for­mné­mu vý­kla­du prá­va v je­ho prin­ci­piál­nych štan­dar­doch tak, aby vy­šet­ro­va­teľ ne­mo­hol pou­ži­tím nes­práv­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (mier­nej­šej) zne­vý­hod­niť ob­vi­ne­né­ho v tom, že ho uk­rá­ti o prá­vo na ob­ha­jo­bu už od oka­mi­hu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, naj­mä po­kiaľ ide o po­vin­nú ob­ha­jo­bu pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., je roz­hod­né ob­sa­ho­vé vy­me­dzenie skut­ku v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to­mu zod­po­ve­da­jú­ca práv­na kva­li­fi­ká­cia, a nie práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku us­tá­le­ná po­li­caj­tom. Je nep­rí­pus­tné to­le­ro­vať nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, naj­mä v prí­pa­de, ak po­li­cajt po­sú­di sku­tok „mier­nej­šie“, ako by mal byť správ­ne po­sú­de­ný. Vy­šet­ro­va­teľ­ka PZ už v po­čia­toč­ných štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia ma­la ve­do­mosť o tom, že ide o väč­šiu hmot­nosť za­is­te­ných ras­tlín. Dis­po­no­va­la úrad­ným zá­zna­mom kri­mi­na­lis­tic­ké­ho tech­ni­ka, z kto­ré­ho bo­lo zis­ti­teľ­né, že orien­tač­ná hmot­nosť za­is­te­ných ras­tlín pred­sta­vu­je cca 10 kg. Pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia vy­šet­ro­va­teľ­ka dis­po­no­va­la aj pred­bež­ným vy­jad­re­ním KEU PZ Slo­ven­ská Ľup­ča, z ob­sa­hu kto­ré­ho o. i. vy­ply­nu­lo, že pred­pok­la­da­ný po­čet dá­vok, kto­ré by bo­lo mož­né prip­ra­viť z upot­re­bi­teľ­né­ho po­die­lu pred­lo­že­né­ho ras­tlin­né­ho ma­te­riá­lu, sa bu­de po­hy­bo­vať rá­do­vo v stov­kách dá­vok. Z uve­de­nej ana­lý­zy kraj­ský súd dos­pel k jed­noz­nač­né­mu zá­ve­ru, že nes­práv­nym pos­tu­pom vy­šet­ro­va­teľ­ky doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu. Už v po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, t. j. pri vzne­se­ní  ob­vi­ne­nia vy­šet­ro­va­teľ­ka ma­la stí­ha­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­ľa § 172 ods. 1 Tr. zák. mi­ni­mál­ne v spo­ji­tos­ti s § 172 ods. 2 psím. e) Tr. zák. (t. j. spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu vo väč­šom roz­sa­hu), kto­rá kva­li­fi­ká­cia za­kla­dá dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by v zmys­le § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. V dôs­led­ku pod­kva­li­fi­ká­cie vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia a ne­reš­pek­to­va­nia po­vin­nej ob­ha­jo­by ne­mož­no po­va­žo­vať us­ved­ču­jú­ce vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­ných z príp­rav­né­ho ko­na­nia zo dňa 11.10.2011 uči­ne­né bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu za zá­kon­né dô­ka­zy, na pod­kla­de kto­rých mož­no roz­hod­núť o vi­ne ob­ža­lo­va­ných. Vy­ššie uve­de­ný stav zá­ro­veň dis­kva­li­fi­ku­je vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­ných z príp­rav­né­ho ko­na­nia z 11.10.2011 z mož­nos­ti ich čí­ta­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Pr­vos­tup­ňo­vý súd rov­na­ko ne­pos­tu­po­val správ­ne, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal aj vý­po­veď sved­ka E.F. uči­ne­nú pri vý­slu­chu dňa 11.20.2011. Kraj­ský súd pre­to vy­lú­čil uve­de­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok zo štruk­tú­ry us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pr­vos­tup­ňo­vý súd roz­ho­dol o vi­ne ob­ža­lo­va­ných naj­mä na zá­kla­de dô­ka­zov, kto­ré pre ne­zá­kon­nosť ich zís­ka­nia po­su­dzo­vať ne­mo­hol.

Po­kiaľ ide o od­vo­la­ciu ná­miet­ku ob­ža­lo­va­ných, že ope­ra­tív­ni pra­cov­ní­ci PZ vy­ko­ná­va­li po­li­caj­nú prá­vo­moc pri slu­žob­nom zá­kro­ku dňa 11.10.2011 v roz­po­re so zá­ko­nom (ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­ných mi­mo zá­kon­ný rá­mec), od­vo­la­cí súd struč­ne uvie­dol, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru po­li­caj­ti vy­ko­ná­va­jú­ci úko­ny vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­ným pri vy­ko­ná­va­ní slu­žob­né­ho zá­kro­ku, kto­rým pl­ni­li úlo­hy Po­li­caj­né­ho zbo­ru, pos­tu­po­va­li v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re a pri slu­žob­nom zá­kro­ku nep­rek­ro­či­li roz­sah svo­jich op­ráv­ne­ní, kto­ré im dá­va zá­kon o Po­li­caj­nom zbo­re na reali­zá­ciu slu­žob­né­ho zá­kro­ku.

Zá­ve­rom je pot­reb­né uviesť, že v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de pod­kva­li­fi­ká­ciu skut­ku pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia s dôs­led­kom ne­zá­kon­nos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných v úvod­nom štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia za tej­to si­tuácie kon­šta­to­val už od­vo­la­cí súd a ob­ža­lo­va­ných spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dil. V inom skor­šom prí­pa­de na ob­dob­nú ar­gu­men­tá­ciu ne­ref­lek­to­va­li sú­dy SR ani v ko­na­ní o mi­mo­riad­nom op­rav­nom pros­tried­ku ani pri roz­ho­do­va­ní o ús­tav­nej sťaž­nos­ti, ref­lek­to­val na ňu až Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­rý kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie a prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Do­ho­vo­ru roz­sud­kom z 21.07.2015 vo ve­ci sťaž­nos­ti Čier­ny v. Slo­ven­sko a Za­char v. Slo­ven­sko, pri­čom od­sú­de­ní do roz­hod­nu­tia ESĽP vy­ko­na­li väč­ši­nu ulo­že­ných tres­tov za ob­dob­nej si­tuácie.

 

 

Diskusia