Plynutie premlčacej doby vo veci vraždy Róberta Remiáša

Den­ník SME dňa 06.04.2016 pub­li­ko­val prís­pe­vok s náz­vom „Smrť Re­miá­ša sa nep­reml­čí“, v kto­rom sa uvá­dza, že „preml­ča­nie Re­miá­šo­vej vraž­dy ani po dvad­sia­tich ro­koch neh­ro­zí. Na­priek to­mu, že dňa 29.04.2016 up­ly­nie 20 ro­kov od vraž­dy Ró­ber­ta Re­miá­ša nez­na­me­ná to, že vy­pr­ší preml­ča­cia le­ho­ta. Preml­ča­nie sa to­tiž pre­ru­šu­je pod­ľa zá­ko­na vzne­se­ním ob­vi­ne­nia vo­či kon­krét­ne­mu pá­cha­te­ľo­vi. Ak je­ho tres­tné stí­ha­nie za­sta­via za­čí­na ply­núť no­vá preml­ča­cia le­ho­ta. Z vraž­dy po­lí­cia v no­vem­bri ro­ku 1999 ob­vi­ni­la Jo­ze­fa Ro­há­ča a dnes už ne­bo­hé­ho Im­ri­cha Olá­ha. Pre ne­dos­ta­tok dô­ka­zov pro­ku­ra­tú­ra stí­ha­nie za­sta­vi­la v sep­tem­bri ro­ku 2006. Do preml­ča­cej le­ho­ty sa na­vy­še ne­za­po­čí­ta­va čas, keď bo­lo tres­tné stí­ha­nie pre­ru­še­né. V Re­miá­šo­vej kau­ze bo­lo stí­ha­nie pre­ru­še­né od mar­ca 2008 do feb­ruára toh­to ro­ka“.

 So zá­ve­rom uve­de­né­ho člán­ku oh­ľad­ne ply­nu­tia preml­ča­cej do­by si do­vo­lím po­le­mi­zo­vať, na­koľ­ko ho po­va­žu­jem za nes­práv­ny.

 V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né uviesť, že tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Pod­ľa nes­kor­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je len ak je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. Pred­met­ná zá­sa­da sa up­lat­ní aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či je ale­bo nie je tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né (te­da aj pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či preml­ča­cia do­ba bo­la pre­ru­še­ná ale­bo či spo­čí­va­la). Tie­to práv­ne zá­ve­ry sú v práv­nej praxi ne­po­chyb­né a nap­rík­lad aj v ro­ku 2015 ich ap­li­ko­val Ústav­ný súd SR, či Naj­vyš­ší súd SR pri kon­šta­to­va­ní preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v zná­mej kau­ze Traj­ter (ná­lez Ústav­né­go sú­du SR sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18.02.2015, uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 4Tost 24/2015 zo dňa 01.10.2015).

 V da­nej tres­tnej ve­ci nie je spor­né, že pre pá­cha­te­ľa vraž­dy Ró­ber­ta Re­miá­ša nie je priaz­ni­vej­ší Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.01.2006, ale tes­tnosť či­nu je nut­né po­su­dzo­vať pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, t. j. pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý bol účin­ný v ro­ku 1996.

 V zmys­le § 67 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účin­né­ho v ro­ku 1996 bo­la preml­ča­cia do­ba pri tres­tnom či­ne vraž­dy 20 ro­kov. Súd­na prax a práv­na ve­da pri­tom dl­ho­do­bo vy­chá­dza z ná­zo­ru, že preml­ča­cia do­ba za­čí­na ply­núť od spá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da od oka­mi­hu, ke­dy bol trest­ný čin do­ko­na­ný, pri­čom je roz­hod­ná do­ba ukon­če­nia ko­na­nia.

 Dvad­sať­roč­ná preml­ča­cia do­ba pri vraž­de Ró­ber­ta Re­má­ša te­da za­ča­la ply­núť dňa 29.04.1996 a up­ly­nie dňom 29.04.2016.

 Je sí­ce prav­dou, že preml­ča­cia do­ba sa aj pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ro­ku 1996 pre­ru­šo­va­la vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin o preml­ča­nie kto­ré­ho iš­lo (§ 67 ods. 3 písm. a) Tr. zák.), av­šak tak ako je to­mu aj za sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy, preml­ča­cia do­ba sa pre­ru­šu­je vždy len vo vzťa­hu k oso­be, kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Ale­bo po­ve­da­né inak, vzne­se­ním ob­vi­ne­nia sa nep­re­ru­šu­je ply­nu­tie preml­ča­cej do­by vo­či všet­kým mož­ným pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu o preml­ča­nie kto­ré­ho ide, ale len vo­či tým oso­bám, kto­ré sú v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia uve­de­né ako ob­vi­ne­né oso­by. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mô­že pre­to nas­tať si­tuácia, že vo­či jed­nej ob­vi­ne­nej oso­be sa bu­de viesť tres­tné stí­ha­nie, kým vo­či inej (spolu­pá­cha­te­ľo­vi), kto­rej ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie sa tres­tné stí­ha­nie preml­čí. Ale­bo nap­rík­lad vy­ko­ná­va­teľ tres­tné­ho či­nu vraž­dy bu­de môcť byť tres­tne stí­ha­ný, na­koľ­ko mu bu­de v preml­ča­cej do­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie av­šak or­ga­ni­zá­tor tres­tné­ho či­nu vraž­dy už nie pre­to­že vo vzťa­hu k ne­mu bu­de už tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né. Preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia a je­ho prí­pad­né pre­ru­še­nie sa to­tiž vždy po­su­dzu­je vo vzťa­hu ku kon­krét­nej oso­be. Vzne­se­nie ob­vi­ne­nia ne­má pre­to všeo­bec­né účin­ky a auto­ma­tic­ky, či me­cha­nic­ky nep­re­ru­šu­je ply­nu­tie preml­ča­cej do­by aj vo vzťa­hu k oso­bám, kto­rým ob­vi­ne­nie vzne­se­né ne­bo­lo.

 Ak sa te­da v člán­ku den­ní­ka SME uvá­dza, že za vraž­du Ró­ber­ta Re­miá­ša bo­lo v ro­ku 1999 vzne­se­né ob­vi­ne­nie Jo­ze­fo­vi Ro­há­čo­vi a Im­ri­cho­vi Olá­ho­vi tak sa ply­nu­tie preml­ča­cej le­ho­ty pre­ru­ši­lo len vo vzťa­hu k nim a nie aj vo vzťa­hu k iným, do­po­siaľ ne­zis­te­ným a te­da ani neob­vi­ne­ným oso­bám. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v ro­ku 2006 vo vzťa­hu k tým­to ob­vi­ne­ným oso­bám ne­mô­že spô­so­biť za­ča­tie ply­nu­tia no­vej 20 roč­nej preml­ča­cej do­by aj vo­či oso­bám, kto­ré do­po­siaľ ob­vi­ne­né za ten­to sku­tok ne­bo­li (za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia te­da pre­ru­ši­lo ply­nu­tie preml­ča­cej do­by len vo vzťa­hu k Jo­ze­fo­vi Ro­há­čo­vi a Im­ri­cho­vi Olá­ho­vi – zhod­ne aj ju­di­ka­tú­ra R 24/1972).

 Preml­ča­cia do­ba vo­či oso­bám, kto­ré do­po­siaľ ob­vi­ne­né za vraž­du Ró­ber­ta Re­miá­ša ne­bo­li pre­to nep­ly­nie od ro­ku 2006, ke­dy doš­lo k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia vo vzťa­hu ku dvom kon­krét­nym ob­vi­ne­ným, ale stá­le ply­nie od ro­ku 1996 ke­dy doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu.

 Po­kiaľ sa v člán­ku den­ní­ka SME uvá­dza, že do preml­ča­cej do­by sa ne­za­po­čí­ta­va čas, keď bo­lo tres­tné stí­ha­nie pre­ru­še­né tak to­to kon­šta­to­va­nie je nes­práv­ne.

 Opä­tov­ne je nut­né zdô­raz­niť, že spo­čí­va­nie, či pre­ru­še­nie ply­nu­tia preml­ča­cej do­by sa v prí­pa­de vraž­dy Ró­ber­ta Re­miá­ša bu­de po­su­dzo­vať pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ro­ku 1996, kto­rý ne­poz­nal dô­vod spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by z dô­vo­du pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ak te­da bo­lo vo ve­ci pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie od ro­ku 2008 do ro­ku 2016 cel­kom ur­či­te sa tá­to do­ba bu­de do ply­nu­tia preml­ča­cej do­by za­po­čí­ta­vať.

 V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že aj sú­čas­né us­ta­no­ve­nie § 437 ods. 4 Tr. zák. účin­né­ho od 01.01.2006 je nut­né vy­kla­dať v spo­je­ní s Ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 9/2013 zo dňa 10.09.2014, či v spo­je­ní s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad uz­ne­se­nie sp. zn. 4Tdo 46/2014 zo dňa 21.07.2015) tak, že no­vé us­ta­no­ve­nia o preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né ap­li­ko­vať spät­ne v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko by to bo­lo v roz­po­re s člán­kom 50 ods. 6 Ústa­vy SR a s us­ta­no­ve­ním § 2 Tr. zák. „Na­tiah­nuť“ preml­ča­ciu do­bu v prí­pa­de vraž­dy Ró­ber­ta Re­miá­ša aj o do­bu pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia by te­da bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom, pre­to­že by sa tu ap­li­ko­val no­vý Trest­ný zá­kon v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa. Na­vy­še, sú­čas­ná súd­na prax vy­chá­dza pre­važ­ne z ná­zo­ru, že pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia spô­so­bu­je spo­čí­va­nie preml­ča­cej do­by iba v prí­pa­de, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie vo­či kon­krét­nej oso­be, t. j. nie na prí­pa­dy, ak je pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie, kto­ré sa vie­dlo len vo ve­ci (k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a218-pre­ru­se­nie-tres­tne­ho-sti­ha­nia-za­ca­te­ho-vo-ve­ci-a-spo­ci­va­nie-preml­ca­cej-do­by) .

 V práv­nej úp­ra­ve z ro­ku 1996 bo­lo mož­né pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, av­šak ve­de­né len vo­či kon­krét­nej ob­vi­ne­nej oso­be (nap­rík­lad pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v dôs­led­ku du­šev­nej po­ru­chy ob­vi­ne­né­ho, kto­rá nas­ta­la až po spá­cha­ní skut­ku) po­va­žo­vať za dô­vod spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by v zmys­le § 67 ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Zá­ver:

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je mož­né uzat­vo­riť, že preml­ča­cia do­ba pri vraž­de Ró­ber­ta Re­miá­ša up­ly­nie dňa 29.04.2016, pri­čom jej ply­nu­tie sa pre­ru­ší len vte­dy, ak

 - bu­de do 29.04.2016 vzne­se­né ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be a to­to ob­vi­ne­nie nás­led­ne zos­ta­ne v plat­nos­ti (t. j. ne­bu­de nap­rík­lad zru­še­né pro­ku­rá­to­rom v ko­na­ní o sťaž­nos­ti) – ply­nu­tie preml­ča­cej do­by sa tu pre­ru­ší len vo vzťa­hu k oso­be, kto­rej bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie

 - ak do 29.04.2016 ne­bu­de vzne­se­né ob­vi­ne­nie, up­ly­nie preml­ča­cia do­ba a po tom­to dá­tu­me bu­de môcť byť vzne­se­né ob­vi­ne­nie len vte­dy, ak pôj­de o oso­bu, kto­rá v preml­ča­cej do­be spá­cha­la no­vý trest­ný čin, na kto­rý Trest­ný zá­kon us­ta­no­vu­je trest rov­na­ký ale­bo prís­nej­ší (t. j. ak pôj­de o spá­chanie za trest­ný čin, kto­rý je svo­jou zá­važ­nos­ťou po­rov­na­teľ­ný s tres­tným či­nom vraž­dy - § 67 ods. 3 písm. b) Tr. zák.). V ta­kom­to prí­pa­de by od dňa spá­chania toh­to no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ply­nu­la no­vá dvad­sať roč­ná preml­ča­cia le­ho­ta (v praxi je pri­tom spor­né čo sa ro­zu­mie pod poj­mom „spá­chal“, t. j. či pos­ta­čí len sa­mot­ný fakt spá­chania tres­tné­ho či­nu ale­bo je ne­vyh­nut­né aj prá­vop­lat­né od­sú­de­nie za spá­chanie toh­to no­vé­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý by mal pre­ru­šo­vať ply­nu­tie preml­ča­cej do­by).

 Rov­na­ko by po 29.04.2016 bo­lo mož­né vzniesť ob­vi­ne­nie oso­be pri kto­rej by preml­ča­cia do­ba spo­čí­va­la, na­koľ­ko iš­lo o oso­bu, kto­rá sa zdr­žia­va­la ale­bo zdr­žia­va v cu­dzi­ne (nap­rík­lad je ale­bo bo­la ur­či­tý čas na úte­ku, v zmys­le ju­di­ka­tú­ry R 21/1987 by však ma­lo ísť o po­byt neop­ráv­ne­ný, t. j. pá­cha­teľ by sa mal zdr­žia­vať v cu­dzi­ne prá­ve pre­to aby sa vy­hol prí­pad­né­mu tres­tné­mu stí­ha­niu - § 67 ods. 2 písm. b) Tr. zák.). V ta­kých­to prí­pa­doch by sa do­ba, po kto­rú sa pá­cha­teľ zdr­žia­val v cu­dzi­ne ne­za­po­čí­ta­va­la do preml­ča­cej do­by. Teo­re­tic­ky by moh­lo prísť k spo­čí­va­niu preml­ča­cej do­by aj po­čas do­by, po­čas kto­rej ne­bo­lo mož­né pá­cha­te­ľa tres­tne stí­hať v dôs­led­ku je­ho imu­ni­ty (§ 67 ods. 2 písm. a) Tr. zák.).

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že po 29.04.2016 ne­bu­de pri­chá­dzať do úva­hy vzne­se­nie ob­vi­ne­nia za vraž­du Ró­ber­ta Re­miá­ša oso­bám, kto­ré po­čas ply­nu­tia dvad­sať­roč­nej preml­ča­cej do­by nes­pá­cha­li trest­ný čin rov­na­ko prís­ny a kto­rí sa ne­vy­hý­ba­li tres­tné­mu stí­ha­niu neop­ráv­ne­ným po­by­tom v cu­dzi­ne.

Diskusia