Trestné konanie o daňových trestných činoch z pohľadu poškodeného

Autor člán­ku:              
JUDr. Jo­zef Maj­chrák
za­mes­tna­nec od­bo­ru práv­nych slu­žieb Fi­nan­čné­ho ria­di­teľ­stva SR.

      Tres­tné ko­na­nie o da­ňo­vých tres­tných či­noch z poh­ľa­du poš­ko­de­né­ho

Ten­to prís­pe­vok bol pred­ne­se­ný na pra­cov­nej po­ra­de na té­mu„Tres­tné či­ny da­ňo­vé“,  kto­rá sa ko­na­la na Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re SR dňa 18.5.2015.

Prob­lé­mo­vých ob­las­tí, kto­ré sa tý­ka­jú tres­tné­ho ko­na­nia o da­ňo­vých tres­tných či­noch (ďa­lej len „DTČ“), tak ako ich vi­dí­me z po­zí­cie pos­ta­ve­nia poš­ko­de­né­ho, je via­ce­ro. Dô­vo­dom tých­to prob­lé­mov je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru pre­dov­šet­kým ne­jed­noz­nač­ná práv­na úp­ra­va, ako aj ab­sen­tu­jú­ca ju­di­ka­tú­ra, kto­ré by zjed­no­ti­la prax tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ.
 Za­stá­va­me ná­zor, že prax tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ, pre­dov­šet­kým príp­rav­né ko­na­nie, by moh­la do znač­nej mie­ry zjed­no­tiť aj ak­ti­vi­ta pro­ku­ra­tú­ry a ve­de­nia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, pre­dov­šet­kým zo stra­ny Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SRa to vy­dá­va­ním sta­no­vísk k prob­lé­mo­vým otáz­kam tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ.GP SR vy­da­la v r. 1996 sta­no­vis­ko, kto­ré sa tý­ka­lo vzťa­hu § 66 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 148 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ani to­to je­di­né sta­no­vis­ko GP SR, tý­ka­jú­ce sa tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ, ne­bo­lo v praxi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len„OČTK“) reš­pek­to­va­né.

 Keď­že prob­lé­mo­vých otá­zok tý­ka­jú­cich sa práv­nej úp­ra­vy DTČ a tres­tné­ho ko­na­nia o nich je veľ­ké množ­stvo a pries­tor na to, aby sme ich vy­čer­pá­va­jú­cim spô­so­bom ro­zob­ra­li nie je dos­ta­toč­ný, sús­tre­dím sa len na tie prob­lé­mo­vé otáz­ky, kto­ré nás naj­viac ťa­žia ako poš­ko­de­nú stra­nu v tres­tnom ko­na­ní o DTČ.

Op­ráv­ne­ne sa dom­nie­vam, že jed­nou z tých­to prob­lé­mo­vých otá­zok je už dl­ho­do­bo prob­le­ma­ti­ka ško­dy ako nás­led­ku spá­chania DTČ, otáz­ka prí­pus­tnos­ti ad­héz­ne­ho ko­na­nia v prí­pa­de tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ. S tou­to prob­le­ma­ti­kou úz­ko sú­vi­sí otáz­ka kto je poš­ko­de­nou stra­nou v tres­tnom ko­na­ní o DTČ, či je niek­to vô­bec poš­ko­de­nou stra­nou, kto za poš­ko­de­nú stra­nu ko­ná, resp. ju za­stu­pu­je a pod. Tie­to otáz­ky sú pre nás ako poš­ko­de­nú stra­nu dô­le­ži­té naj­mä v prí­pa­de tres­tné­ho ko­na­nia o da­ňo­vých pod­vo­doch na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty (ďa­lej len „DPH“), kde do­chá­dza nie­len ku skrá­te­niu da­ňo­vých po­vin­nos­tí na DPH a na da­ni z príj­mov (ďa­lej len „DP“) kva­li­fi­ko­va­ných ako trest­ný čin skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho ale do­chá­dza aj k od­cu­dzo­va­niu fi­nan­čných pros­tried­kov štát­ne­ho roz­poč­tu pod­vod­ným spô­so­bom. Tú­to for­mu pá­chania da­ňo­vých de­lik­tov po­va­žu­je­me za naj­ne­bez­peč­nej­šiu, pre­to­že nás­led­kom pá­chania tých­to da­ňo­vých pod­vo­dov je to, že ma­je­tok štá­tu sa zmen­šu­je, od­cu­dzu­jú sa fi­nan­čné pros­tried­ky zo štát­ne­ho roz­poč­tu, kto­ré už štát vy­bral for­mou da­ní.

 Tá­to for­ma pá­chania da­ňo­vých de­lik­tov sa de­je vo veľ­kom roz­sa­hu, aj od­ha­le­né prí­pa­dy len naz­na­ču­jú jej mož­ný roz­sah. Tú­to tres­tnú čin­nosť čas­to pá­cha­jú or­ga­ni­zo­va­né sku­pi­ny, pros­tred­níc­tvom na ten­to účel za­lo­že­ných ale­bo pre­ve­de­ných ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, za kto­ré ko­na­jú tzv. bie­le ko­ne. Pre­to­že tie­to spo­loč­nos­ti sú ne­ma­jet­né, nie je mož­né vo väč­ši­ne prí­pa­dov ús­peš­ne vy­môcť v da­ňo­vom ko­na­ní, resp. da­ňo­vom exekuč­nom ko­na­ní od tých­to spo­loč­nos­ti ich da­ňo­vé ne­dop­lat­ky, kto­ré vznik­li ako nás­le­dok ich proti­práv­ne­ho ko­na­nia,- neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH. V ta­kom prí­pa­de už os­tá­va je­di­ná mož­nosť ako vrá­tiť štá­tu as­poň časť od­cu­dze­ných fi­nan­čných pros­tried­kov, a to je up­lat­ne­ním ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy poš­ko­de­ným vo­či ob­vi­ne­ným v ad­héz­nom ko­na­ní, po­kiaľ sa sa­moz­rej­me ve­die tres­tné ko­na­nie pre da­ňo­vý de­likt. Poš­ko­de­ný však mô­že up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní ná­rok na náh­ra­du ško­dy len v prí­pa­de, ak sa ve­die tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin, kto­ré­ho nás­led­kom je ško­da, resp. ta­ká ško­da, kto­rú si poš­ko­de­ný mô­že up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní. (Ďal­šou mož­nos­ťou je ulo­že­nie tres­tu pre­pad­nu­tia ma­jet­ku od­sú­de­né­mu za spá­chanie DTĆ –  viď v tom­to sme­re § 58 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale i § 425 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku. Je však pot­reb­né uviesť, že  tú­to zá­kon­nú mož­nosť OČTK ale hlav­ne sú­dy ne­vyu­ží­va­jú, resp. vy­uží­va­jú len mi­ni­mál­ne aj keď sú spl­ne­né pod­mien­ky na ulo­že­nie tres­tu pre­pad­nu­tia ma­jet­ku od­sú­de­ným za spá­chania DTČ).

 A tu sa dos­tá­va­me k prob­lé­mu, resp. k otáz­ke, či je nás­led­kom spá­chania da­ňo­vých tres­tných či­nov ško­da, aká je to ško­da, a či si poš­ko­de­ný mô­že tú­to ško­du up­lat­niť vo­či ob­vi­ne­né­mu v ad­héz­nom ko­na­ní. Na zá­kla­de poz­nat­kov a skú­se­nos­ti s tres­tným ko­na­ním o DTČ mô­žem  uviesť, že OČTK ale aj sú­dy pris­tu­pu­jú k tej­to otáz­ke roz­diel­ne, čas­to krát aj v roz­po­re s ak­tuál­nym práv­nym sta­vom a ju­di­ka­tú­rou. Ako som už uvie­dol, dô­vo­dom je pre­dov­šet­kým už dl­ho­do­bo ne­jed­noz­nač­ná práv­na úp­ra­va tej­to prob­le­ma­ti­ky ale aj ab­sen­tu­jú­ca ju­di­ka­tú­ra. Skús­me si uro­biť veľ­mi struč­ný preh­ľad vý­vo­ja práv­nej úp­ra­vy tej­to prob­le­ma­ti­ky od r. 1990 z toh­to as­pek­tu, kto­rý nám do znač­nej mie­ry na­po­vie, pre­čo je si­tuácia ta­ká, aká je.

  Do ro­ku 1993 ob­sa­ho­val Trest­ný zá­kon (ďa­lej len „TZ“) len je­den DTČ a to trest­ný čin skrá­te­nie da­ne pod­ľa § 148 TZ. V ods.2 a ods.3 toh­to us­ta­no­ve­nia bo­la uve­de­ná ako okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by spô­so­be­nie znač­nej ško­dy a ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu. Po­čet­ná ju­di­ka­tú­ra z toh­to ob­do­bia však uvá­dza­la, že sa ne­jed­ná o ma­jet­ko­vú ško­du, kto­rú by si poš­ko­de­ný mo­hol up­lat­niť vo­či ob­vi­ne­né­mu v ad­héz­nom ko­na­ní. V r. 1993 bol trest­ný čin skrá­te­nie da­ne pod­ľa § 148 TZ no­ve­li­zo­va­ný a bol z ne­ho vy­pus­te­ný nás­le­dok spô­so­be­nie ško­dy. Ako okol­nosť pod­mie­ňu­jú­ca pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by bo­lo v us­ta­no­ve­ní § 148 TZ uve­de­né skrá­te­nie da­ne vo väč­šom, znač­nom a veľ­kom roz­sa­hu. Na­priek tej­to no­ve­le TZ a na­priek jed­noz­nač­nej ju­di­ka­tú­re k da­nej prob­le­ma­ti­ke sa však aj v tom­to ob­do­bí vy­sky­to­va­li prí­pa­dy, keď sú­dy v za­via­za­li pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu skrá­te­nie da­ne po­vin­nos­ťou nah­ra­diť poš­ko­de­né­mu ško­du vo vý­ške skrá­te­nej da­ne, či­že ne­reš­pek­to­va­li ani ju­di­ka­tú­ru a od r. 1993 ani plat­ný práv­ny stav.

 V tom­to ob­do­bí až do r. 1999 sa niek­to­ré da­ňo­vé de­lik­ty stí­ha­li aj ako ma­jet­ko­vé de­lik­ty, ako trest­ný čin pod­vo­du, spre­ne­ve­ry a po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku. Ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 TZ sa stí­ha­li pre­dov­šet­kým pod­vo­dy na DPH ale aj spot­reb­ných da­niach (ďa­lej len “SD“), keď doš­lo k pod­vod­né­mu up­lat­ne­niu ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne. Ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 TZ, resp. trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 255 TZ sa stí­ha­li prí­pa­dy neod­vá­dzania pred­dav­kov na da­ni z príj­mov zo zá­vis­lej čin­nos­ti a od­vo­dov na pois­tnom za­mes­tná­va­teľ­mi. Pre­to­že sa jed­na­lo o ma­jet­ko­vé de­lik­ty, kto­rých nás­led­kom je spô­so­be­nie ma­jet­ko­vej ško­dy poš­ko­de­né­mu, tak sú­dy väč­ši­nou klad­ne roz­hod­li v ad­héz­nom ko­na­ní aj o ná­ro­ku poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy. V prí­pa­de tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry ale­bo tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku sa za ško­du po­va­žo­va­la zra­ze­ná a neod­ve­de­ná daň a pois­tné, v prí­pa­de pod­vo­dov na DPH a SD sa za ško­du po­va­žo­va­la neop­ráv­ne­ne, pod­vod­ne up­lat­ne­ná a nás­led­ne aj vrá­te­ná daň.

 V r. 1999 doš­lo k no­ve­li­zá­cii TZ, bol za­ve­de­ný no­vý trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a a trest­ný čin ne­zap­la­te­nie da­ne pod­ľa § 148b TZ. Trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho ob­sa­ho­val dve skut­ko­vé pod­sta­ty, dve ali­nei. Pr­vá ali­nea bol vlas­tne dov­te­daj­ší trest­ný čin spre­ne­ve­ry a po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku, pod­ľa kto­ré­ho sa stí­ha­li prí­pa­dy neod­vá­dzania zra­ze­nej da­ne a pois­tné­ho, pod­ľa dru­hej ali­nei sa stí­ha­li prí­pa­dy neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH a SD. Prí­pa­dy neop­ráv­ne­né­ho, pod­vod­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie inej da­ne, ako napr. da­ne z príj­mov sa na­ďa­lej stí­ha­li ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 TZ. V us­ta­no­ve­ní § 148a TZ o neod­ve­de­ní da­ne a pois­tné­ho ne­bol uve­de­ný nás­le­dok spô­so­be­nie ško­dy, ale spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu v ur­či­tom roz­sa­hu. Ško­da ako nás­le­dok spá­chania da­ňo­vých tres­tných či­nov ne­bo­la ani po no­ve­le TZ v r. 1999 uve­de­ná ani v jed­nom z DTČ, či­že v tres­tnom či­ne skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho, neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho a  ne­zap­la­te­nie da­ne. Ško­da ako nás­le­dok spá­chania tres­tné­ho či­nu však bo­la uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 124 ods.2, ods.3,4,5 TZ, - trest­ný čin po­ru­šo­va­nie pred­pi­sov o obe­hu to­va­ru s cu­dzi­nou- pod­ľa kto­ré­ho sa pos­ti­ho­va­lo skrá­te­nie ale­bo ne­zap­la­te­nie cla ale­bo inej plat­by  vy­be­ra­nej pod­ľa zá­ko­na pri do­vo­ze to­va­ru. Ako sme uvied­li, pod­vo­dy na inom dru­hu da­ne, ako je DPH a SD sa na­ďa­lej pos­ti­ho­va­li ako ma­jet­ko­vý de­likt, či­že ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 TZ, kto­ré­ho nás­led­kom je spô­so­be­nie ško­dy. V Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom do 31.12.2005 ne­bo­la v je­ho vý­kla­do­vých us­ta­no­ve­niach uve­de­ná de­fi­ní­cia ško­dy tak ako je to v sú­čas­nej do­be v us­ta­no­ve­ní § 124 TZ.Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry sa za ško­du po­va­žo­va­la pre­dov­šet­kým ma­jet­ko­vá ško­da, či­že zmen­še­nie, zne­hod­no­te­nie ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho.
Tak­to vlas­tne nas­ta­la veľ­mi ne­jed­noz­nač­ná práv­na si­tuácia po­kiaľ sa tý­ka práv­nej úp­ra­vy ško­dy ako nás­led­ku da­ňo­vých de­lik­tov, kto­rá pretr­vá­va dod­nes. Pod­ľa tej­to práv­nej úp­ra­vy nás­led­kom skrá­te­nia a ne­zap­la­te­nia da­ne nie je ško­da, ale nás­led­kom skrá­te­nia ale­bo ne­zap­la­te­nia cla ale­bo inej plat­by vy­be­ra­nej pri do­vo­ze je ško­da. Skrá­te­nie ale­bo ne­zap­la­te­nie da­ne ale­bo skrá­te­nie ale­bo ne­zap­la­te­nie cla sú svo­jou pod­sta­tou tie is­té de­lik­ty,  do no­ve­ly TZ v r. 1999 sa skrá­te­nie cla pos­ti­ho­va­lo ako trest­ný čin skrá­te­nie da­ne, resp. skrá­te­nie pop­lat­kov a iných po­dob­ných dá­vok, ob­dob­ne je to aj v sú­čas­nej čes­kej práv­nej úp­ra­ve. Ako som uvie­dol, ko­na­nie uve­de­né od 1.9.1999 v us­ta­no­ve­ní § 148a TZ, či­že neod­vá­dzanie zra­ze­ných pred­dav­kov na da­ní a pois­tnom a da­ňo­vé pod­vo­dy na DPH a SD bo­li do 1.9.1999 pos­ti­ho­va­né ako ma­jet­ko­vé de­lik­ty, ako trest­ný čin pod­vo­du, spre­ne­ve­ry a po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku, kde nás­led­kom ich spá­chania je ma­jet­ko­vá ško­da.

 Tie is­té ko­na­nia sú od 1.9.1999 pos­ti­ho­va­né ako trest­ný čin­ne od­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a TZ, kde však už nie je uve­de­ná ško­da ako nás­le­dok spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu. Iné pod­vo­dy ako pod­vo­dy na DPH a SD sú aj po 1.9.1999 pos­ti­ho­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du. Trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 TZ účin­né­ho do 31.12.2005 resp. pod­ľa § 221 TZ účin­né­ho od 1.1.2006 je ma­jet­ko­vý de­likt, nás­led­kom je­ho spá­chania je ma­jet­ko­vá ško­da. Pod­sta­ta ko­na­nia pá­cha­te­ľa pod­vo­du na DPH ale­bo DP je však rov­na­ká, ich pá­cha­teľ uvá­dza správ­cu da­ne do omy­lu o ur­či­tých okol­nos­tiach a sku­toč­nos­tiach a nás­led­ne po­vod­ne od­cu­dzu­je fi­nan­čné pros­tried­ky štá­tu zo štát­ne­ho roz­poč­tu. Nie je dô­vod aby v prí­pa­de jed­né­ho da­ňo­vé­ho pod­vo­du bo­la je­ho nás­led­kom ma­jet­ko­vá ško­da, kto­rú si mô­že poš­ko­de­ný up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní vo­či ob­vi­ne­né­mu a v dru­hom prí­pa­de by to tak ne­ma­lo byť. V us­ta­no­ve­ní § 277 ods.1, ods.3 TZ o tres­tnom či­ne neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho, kto­rý je  inak s vý­nim­kou do­le uve­de­nej okol­nos­ti zhod­ný s tres­tným či­nom neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a TZ účin­né­ho do 31.12.2005 je uve­de­ný nás­le­dok spô­so­be­nie znač­nej ško­dy.(Aj keď je všeo­bec­ne zná­me, že tá­to sku­toč­nosť je nás­led­kom chy­by pri pí­sa­ní textu zbier­ky zá­ko­nov, ale do dneš­nej do­by, čo už je via­cej ako 10 ro­kov ne­doš­lo k náp­ra­ve.)

Ten­to stav v pod­sta­te pretr­vá­va do sú­čas­nos­ti, práv­na úp­ra­va DTČ v no­vom TZ na tom­to sta­ve nič nez­me­ni­la, nič na tom nez­me­ni­la ani no­ve­la TZ účin­ná od 1.10.2012, či­že vy­tvo­re­nie tres­tné­ho či­nu da­ňo­vý pod­vod. Ho­re uve­de­né sku­toč­nos­ti, resp. ho­reu­ve­de­ný práv­ny stav je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru zá­kla­dom vý­kla­do­vých prob­lé­mov v otáz­ke ško­dy ako nás­led­ku spá­chania da­ňo­vých tres­tných či­nov. Ako sme už uvied­li, k zjed­no­te­niu pos­tu­pu OČTK ale aj sú­dov v tej­to otáz­ke ne­po­moh­la zjed­no­cu­jú­ca ju­di­ka­tú­ra.Ju­di­ka­tú­ra, kto­rá rie­ši tú­to otáz­ku,po­chá­dza z ob­do­bia pred ro­kom 1989 a tý­ka sa len tres­tné­ho či­nu skrá­te­nie da­ne. V praxi tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ sa po­tom mô­že­me ako poš­ko­de­ná stra­na stret­núť s ce­lým spek­trom ná­zo­rov OČTK ale i sú­dov na tú­to otáz­ku, kto­ré sa nás­led­ne pre­ja­vu­jú aj v roz­ho­do­va­ní sú­dov a OČTK. Po­kú­sim sa ich struč­ne zo­su­ma­ri­zo­vať a za­ra­diť do nie­koľ­kých sku­pín.

 1./ V tres­tnom ko­na­ní o všet­kých DTČ je Fi­nan­čné ria­di­teľ­stvo SR ( ďa­lej len„FR SR“), resp. da­ňo­vý úrad( ďa­lej len „DÚ“), resp. Slo­ven­ská re­pub­li­ka ( ďa­lej len„SR“) poš­ko­de­nou stra­nou v zmys­le § 46 ods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len „TP“), ale ne­má prá­vo si up­lat­ňo­vať ná­rok na náh­ra­du ško­dy, či­že ne­má pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 46 ods.3 TP.

 2./ V tres­tnom ko­na­ní o všet­kých DTČ má FRSR pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 46 ods.1 TP, v tres­tnom ko­na­ní o da­ňo­vých pod­vo­doch, kva­li­fi­ko­va­ných či už ako trest­ný čin pod­vo­du ale­bo ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho ale­bo ako da­ňo­vý pod­vod má aj pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 46 ods.3, či­že mô­že si up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo vý­ške pod­vod­ne up­lat­ne­nej a vrá­te­nej da­ne.

 3./ V tres­tnom ko­na­ní o všet­kých DTČ, či­že aj o tres­tnom či­ne skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho, o tres­tnom či­ne neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho, a tres­tnom či­ne ne­zap­la­te­nie da­ne a pois­tné­ho má poš­ko­de­ný pos­ta­ve­nie pod­ľa § 46 ods.3 TP, mô­že v ad­héz­nom ko­na­ní up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­vi­ne­né­mu, pri­čom za ško­du sa po­va­žu­je vý­ška skrá­te­nej, neod­ve­de­nej, ne­zap­la­te­nej da­ne, pri da­ňo­vom pod­vo­de, tak ako je uve­de­né vy­ššie.

 Po­do­tý­kam, že ten­to pos­led­ný ná­zor sa  vy­sky­to­val nie­len v mi­nu­los­ti po r. 1999, nie je vô­bec oje­di­ne­lý ani v sú­čas­nej do­be.V sú­čas­nej do­be nám bo­lo do­ru­če­né naj­mä z lo­ka­li­ty vý­chod­né­ho Slo­ven­ska,(OS Ko­ši­ce II,  OS Tre­bi­šov)  väč­šie množ­stvo roz­hod­nu­tí sú­dov o tres­tnom či­ne skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho, tres­tnom či­ne ne­zap­la­te­nie da­ne a pois­tné­ho a tres­tnom či­ne neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho, kde sú­dy za­via­za­li od­sú­de­ných pá­cha­te­ľov tých­to tres­tných či­nov po­vin­nos­ťou nah­ra­diť poš­ko­de­né­mu ško­du, pri­čom za ško­du po­va­žo­va­li vý­šku skrá­te­nej, neod­ve­de­nej a ne­zap­la­te­nej da­ne. Tá­to si­tuácia však nie je ni­čím no­vým, pretr­vá­va v pod­sta­te od r. 1993, ke­dy na­do­bud­la účin­nosť no­vá sús­ta­va da­ní a za­ča­li sa pá­chať da­ňo­vé de­lik­ty vo väč­šom roz­sa­hu. Keď to struč­ne zhr­niem, za viac ako 20 ro­kov sme ne­bo­li schop­ní jed­noz­nač­ne vy­rie­šiť -či už v práv­nej úp­ra­ve ale­bo ju­di­ka­tú­re -otáz­ku či je ško­da nás­led­kom spá­chania da­ňo­vých tres­tných či­nov, aká je to ško­da, u kto­rých DTČ je spô­so­be­ný ten­to nás­le­dok, či je mož­né tú­to ško­du up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní a pod. Ako som už uvie­dol, tú­to otáz­ku ne­vy­rie­ši­la ani pos­led­ná no­ve­la TZ, skôr vý­klad tej­to otáz­ky eš­te via­cej skom­pli­ko­va­la, pre­to­že ne­reš­pek­to­va­la do znač­nej mie­ry už us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu prax sú­dov o otáz­ke ško­dy a jej náh­ra­dy v prí­pa­de spá­chania da­ňo­vé­ho pod­vo­du kva­li­fi­ko­va­né­ho ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods.1, ali­nea dru­há TZ. Da­ňo­vé tres­tné či­ny sú pri­tom tým dru­hom hos­po­dár­skej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá štá­tu spô­so­bu­je naj­väč­šie ško­dy nie­len tým, že fi­nan­čné pros­tried­ky do štát­ne­ho roz­poč­tu ne­dos­ta­nú, ale hlav­ne tým, že sú z ne­ho pod­vod­ným spô­so­bom od­cu­dzo­va­né. Aj z reali­zo­va­ných prí­pa­dov, kto­ré sú však len vr­cho­lom ľa­dov­ca, pre­to­že sa jed­ná o la­ten­tnú tres­tnú čin­nosť, kto­rej znač­ná časť nie je od­ha­le­ná, je mož­né vy­vo­diť zá­ver o tom, o aké ob­rov­ské su­my ide. Je sku­toč­ne mož­né vy­slo­viť údiv nad tým, že ani po vy­še dvad­sia­tich ro­kov ne­vie­me jed­noz­nač­ne po­ve­dať, či nás­led­kom spá­chania da­ňo­vých de­lik­tov je ško­da, aká je to ško­da, či ju mô­že poš­ko­de­ný up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní a pod.
Od tých­to otá­zok sa po­tom sa­moz­rej­me aj od­ví­ja pos­tup OČTK, sú­dov ale aj poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní o DTČ, napr. po­sú­de­nie otáz­ky, či je mož­né v príp­rav­nom ko­na­ní za­is­tiť ma­je­tok ob­vi­ne­né­ho na za­bez­pe­če­nie náh­ra­dy ško­dy a pod. Poš­ko­de­ný však mu­sí v kaž­dom tres­tnom ko­na­ní o DTČ, po­kiaľ mu je priz­na­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho, vy­rie­šiť tie­to otáz­ky. Ako sme už uvied­li, ide sa pre­dov­šet­kým o otáz­ku či je nás­led­kom tres­tné­ho či­nu pre kto­rý sa ve­die tres­tné ko­na­nie ško­da, či si tú­to ško­du up­lat­ní v ad­héz­nom ko­na­ní, či dá návrh v zmys­le § 50 TP a pod. Pre­to­že v tom­to neis­tom práv­nom pros­tre­dí bo­li aj sta­no­vis­ka a pos­tu­py poš­ko­de­né­ho v tej­to otáz­ke rôz­ne, FR SR spra­co­va­lo v r. 2012 od­bor­ný ma­te­riál, kde sme sa sna­ži­li tie­to otáz­ky vy­rie­šiť a zjed­no­tiť pos­tup FR SR. Ten­to ma­te­riál má však pre za­mes­tnan­cov ko­na­jú­cich za poš­ko­de­né­ho len od­po­rú­ča­jú­ci cha­rak­ter, nie je pre nich zá­väz­ný. FR SR ne­mô­že zá­väz­ne up­ra­viť inter­ným ak­tom otáz­ky, kto­ré nie sú jed­noz­nač­ne up­ra­ve­né zá­ko­nom ani ju­di­ka­tú­rou. Spra­co­va­li sme však via­ce­ro návr­hov no­viel TZ, kto­ré ma­li od­strá­niť ho­re uve­de­né ne­dos­tat­ky, tak­tiež  sme navr­ho­va­li up­ra­viť niek­to­ré ve­ci zjed­no­cu­jú­cou ju­di­ka­tú­rou, ale za­tiaľ bez akej­koľ­vek od­oz­vy.

Po­kiaľ sa ide o otáz­ku, kto je poš­ko­de­ným v tres­tnom ko­na­ní o DTČ, tak v praxi tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ sa mož­no stret­núť s mno­hý­mi for­mu­lá­cia­mi, mno­hé sú otáz­ne, do­vo­lím si po­ve­dať aj nes­práv­ne. Uve­diem len nie­koľ­ko na ilus­trá­ciu, tak ako sa ob­ja­vi­li v súd­nych roz­hod­nu­tiach, ci­tu­jem z roz­hod­nu­tí : „Slo­ven­ský štát za­stú­pe­ný DÚ“, „DPH“, „DPPO“, „ŠR SR“, „ŠR SR za­stú­pe­ný ÚDR SR“, „štát“, v roz­sud­ku sa kon­šta­tu­je spô­so­be­nie ško­dy, neu­vá­dza sa poš­ko­de­ný, v roz­hod­nu­tí súd ulo­žil po­vin­nosť poš­ko­de­né­mu nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du ale neuvie­dol kto je poš­ko­de­ný ani vý­šku ško­dy. Naj­čas­tej­šie sa ako poš­ko­de­ný uvá­dza štát­ny roz­po­čet SR, DÚ, FR SR, resp. SR – DÚ, SR-FR SR a pod. Poš­ko­de­ným v tres­tnom ko­na­ní mô­že byť len ten kto má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu, či­že je práv­nic­kou ale­bo fy­zic­kou oso­bou, mô­že mať prá­va a po­vin­nos­ti, vlas­tniť ma­je­tok, len ta­ké­mu sub­jek­tu mô­že byť spô­so­be­ná ško­da a je mu mož­né priz­nať v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku náh­ra­du ško­dy vo­či od­sú­de­ným. Pre­to je zrej­mé, že poš­ko­de­ným ne­mô­že byť napr. štát­ny roz­po­čet, keď­že nie je práv­nic­kou oso­bou, je to vlas­tne len súhrn fi­nan­čných vzťa­hov, v pod­sta­te sú to roz­poč­to­vé pros­tried­ky, kto­ré pri­chá­dza­jú a od­chá­dza­jú z úč­tov štát­nej pok­lad­ni­ce. Tak­tiež ne­mô­že byť poš­ko­de­ným DÚ, kto­rý je sí­ce štát­nym or­gá­nom v ob­las­ti da­ní, ale ne­má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu. Pod­ľa § 5 ods.6 z.č. 479/2009 Z.z. da­ňo­vý úrad mô­že byť účas­tní­kom súd­ne­ho ko­na­nia a sa­mos­tat­ne ko­nať pred sú­dom v rám­ci svo­jej pô­sob­nos­ti. To­to us­ta­no­ve­nia sa však tý­ka len ci­vil­né­ho ko­na­nia pred sú­dom, je ho pot­reb­né vy­svet­ľo­vať v kon­texte us­ta­no­ve­nia § 19 OSP, kto­ré up­ra­vu­je spô­so­bi­losť byť účas­tní­kom ci­vil­né­ho ko­na­nia. Z uve­de­né­ho dô­vo­du sa nám ako naj­správ­nej­šie ja­ví po­va­žo­vať za poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní o DTČ FR SR, kto­ré je nie­len štát­nym or­gá­nom v ob­las­ti da­ni ale je aj práv­nic­kou oso­bou, má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu. V pod­sta­te nie je mož­né ani na­mie­tať vo­či for­mu­lá­cii – SR-FR SR, SR-DÚ. Šta­tu­tár­nym or­gá­nom FR SR je pre­zi­dent fi­nan­čnej sprá­vy, pre­to za poš­ko­de­nú stra­nu FR SR mô­že k tres­tnom ko­na­ní ko­nať pre­zi­dent fi­nan­čnej sprá­vy ale­bo oso­ba ním po­ve­re­ná. Po­ve­re­ná oso­ba sa v roz­sa­hu po­ve­re­nia stá­va šta­tu­tá­rom poš­ko­de­né­ho – FRSR, jej úko­ny vy­ko­na­né v rám­ci po­ve­re­nia pri reali­zá­cii práv poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní sú úkon­mi tej­to práv­nic­kej oso­by. Po­kiaľ sa ta­ký­to po­ve­re­ný za­mes­tna­nec vy­jad­ru­je k otáz­ke ško­dy, up­lat­ňu­je prá­vo poš­ko­de­né­ho uve­de­né v § 46 ods.3 TP,  reali­zu­je prá­va poš­ko­de­né­ho, je v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho, kto­rý je práv­nic­kou oso­bou, je­ho úko­ny pri reali­zá­cii práv poš­ko­de­né­ho sú úkon­mi práv­nic­kej oso­by FR SR.

Naj­čas­tej­šie chy­by vy­šet­ro­va­te­ľov a po­ve­re­ných za­mes­tnan­cov v tres­tnom ko­na­ní o DTČ :

a./ Vy­šet­ro­va­teľ neoz­ná­mi za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nia ob­vi­ne­nia poš­ko­de­né­mu, až na kon­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia žia­da od poš­ko­de­né­ho aby sa vy­jad­ril k otáz­ke ško­dy a jej náh­ra­dy. Poš­ko­de­ný po­čas ce­lé­ho príp­rav­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia ne­má mož­nosť reali­zo­vať svo­je prá­va.

b./ Ne­roz­li­šu­je sa dôs­led­ne v príp­rav­nom ko­na­ní ale ani v ko­na­ní pred sú­dom me­dzi vý­po­ve­ďou za­mes­tnan­ca fi­nan­čnej sprá­vy ako sved­ka, kto­rá je dô­kaz­ným pros­tried­kom a me­dzi reali­zá­ciou práv poš­ko­de­né­ho poš­ko­de­ným, kto­ré sí­ce reali­zu­je po­ve­re­ný za­mes­tna­nec, ale sú to úko­ny poš­ko­de­né­ho, práv­nic­kej oso­by, nie úko­ny fy­zic­kej oso­by – za­mes­tnan­ca fi­nan­čnej sprá­vy.

c./ Po­ve­re­ní za­mes­tnan­ci sú pred­vo­lá­va­ní vy­šet­ro­va­te­ľom ako sve­dok, resp. sve­dok-poš­ko­de­ný, aby reali­zo­va­li svo­je prá­vo uve­de­né v § 46/3 TP. Na pred­vo­la­nie poš­ko­de­né­ho – práv­nic­kej oso­by – resp. jej po­ve­re­né­ho za­mes­tnan­ca k reali­zá­cii svoj­ho prá­va neexis­tu­je opo­ra v TP, poš­ko­de­ný má prá­vo, nie po­vin­nosť svo­je prá­vo reali­zo­vať, v da­nom prí­pa­de ho mô­že reali­zo­vať za­sla­ním pí­som­né­ho sta­no­vis­ka vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, kde vy­rie­ši otáz­ku ško­dy a jej náh­ra­dy. Ten­to pos­tup ne­má lo­gic­ké zdô­vod­ne­nie naj­mä v  prí­pa­doch DTČ, kde nie je nás­led­kom ma­jet­ko­vá ško­da, čo je väč­ši­na DTČ (ok­rem da­ňo­vých pod­vo­dov,aj to len v prí­pa­doch ak doš­lo k pod­vod­né­mu, neop­ráv­ne­né­mu up­lat­ne­niu ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne a nás­led­ne aj k vrá­te­niu neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­nej da­ne), či­že v prí­pa­doch, kde sme dos­pe­li k zá­ve­ru, že v tom­to prí­pa­de má poš­ko­de­ný pos­ta­ve­nie len pod­ľa § 46 ods.1 TP, nie pod­ľa § 46 ods.3 TP.

d./ Ško­da ako nás­le­dok spá­chania tres­tné­ho či­nu je po­jem tres­tné­ho prá­va, je to pr­vok ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (ďa­lej len „SPTČ“), je to sú­časť nás­led­ku, a mu­sí byť preu­ka­zo­va­ná ako kaž­dý iný pr­vok SPTČ v tres­tnom ko­na­ní. Zo zá­ve­rov tres­tné­ho ko­na­nia mu­sí byť zrej­mý buď roz­sah spá­chania DTČ ale­bo vý­ška ško­dy spô­so­be­nej DTČ. Keď­že je to znak SPTČ, ma­lo by to byť zrej­me aj z prís­luš­ných uz­ne­se­ní o za­ča­tí TS. To­to však čas­to nie je mož­né zo zá­ve­rov tres­tné­ho ko­na­nia zis­tiť. (Ide aj o zá­važ­né prí­pa­dy, kto­ré sa vy­šet­ru­jú ce­lé ro­ky, a kde sú ob­siah­le zna­lec­ké po­sud­ky. Po­kiaľ zna­lec­ké po­sud­ky nah­ra­dzu­jú ur­či­té zá­ve­ry da­ňo­vé­ho ko­na­nia, tak by zo zá­ve­rov zna­lec­ké­ho po­sud­ku ma­li tie­to sku­toč­nos­ti vy­plý­vať, resp. by sa ma­li dať z nich vy­vo­diť.) Za ta­kej­to si­tuácie sa poš­ko­de­ný len ťaž­ko mô­že vy­jad­riť k otáz­ke ško­dy a jej náh­ra­dy.

e./ V praxi sa nie­ke­dy ne­roz­li­šu­je me­dzi otáz­kou po­ve­re­nia na ko­na­nie za poš­ko­de­né­ho a spl­no­moc­ne­ním na za­stu­po­va­nie poš­ko­de­né­ho, me­dzi po­ve­re­ním na sprís­tup­ne­nie da­ňo­vé­ho ta­jom­stva a  me­dzi po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti štát­ne­ho za­mes­tnan­ca. Naj­čas­tej­šie sa za­mie­ňa in­šti­tút ml­čan­li­vos­ti a in­šti­tút da­ňo­vé­ho ta­jom­stva a in­šti­tút po­ve­re­nia na ko­na­nie za poš­ko­de­né­ho a in­šti­tút spl­no­moc­ne­nia za­stu­po­vať poš­ko­de­né­ho, po­ve­re­ný za­mes­tna­nec poš­ko­de­né­ho sa sto­tož­ňu­je so spl­no­moc­ne­ným zá­stup­com poš­ko­de­né­ho. Sú to roz­diel­ne práv­ne in­šti­tú­ty s roz­diel­nou práv­nou re­gu­lá­ciou.

f./ Sme si ve­do­mí to­ho, že ko­na­ním za FR SR ako poš­ko­de­né­ho sú po­ve­ro­va­ní čas­to krát za­mes­tnan­ci, kto­rí nie sú od­bor­ne dos­ta­toč­ne prip­ra­ve­ní na pl­ne­nie tej­to úlo­hy, jed­ná sa naj­čas­tej­šie o za­mes­tnan­cov DÚ v pos­ta­ve­ní kon­tro­lór, správ­ca a pod, bez práv­nic­ké­ho vzde­la­nia a zna­los­ti tres­tné­ho prá­va, kto­rí sú zá­ro­veň v prís­luš­nom tres­tnom ko­na­ní v pos­ta­ve­ní sved­ka. Tí­to po­ve­re­ní za­mes­tnan­ci sa­moz­rej­me ne­mô­že vždy na po­ža­do­va­nej od­bor­nej úrov­ni reali­zo­vať svo­je po­ve­re­nie. V rám­ci svoj­ho po­ve­re­nia by ma­li rie­šiť čas­to krát zá­važ­né práv­ne otáz­ky, kto­ré sú prob­le­ma­tic­ké aj pre práv­ni­kov a od­bor­ní­kov na tres­tné prá­vo. To­to je z na­šej stra­ny skôr prob­lém per­so­nál­ny, pre­to­že pri ta­kom množ­stve po­dá­va­ných tres­tných ozná­me­ní a tres­tných ko­na­ní o DTČ ne­dis­po­nu­je FRSR zod­po­ve­da­jú­cim množ­stvom od­bor­ní­kov na tres­tné prá­vo a naj­mä na DTČ.  S tým­to prob­lé­mom sa­moz­rej­me úz­ko sú­vi­sí aj otáz­ka kva­li­ty po­dá­va­ných tres­tných ozná­me­ní, kto­rá je ob­čas pred­me­tom kri­ti­ky zo stra­ny OČTK ale aj od­bor­nej ve­rej­nos­ti, kto­ré tak­tiež čas­to spra­co­vá­va­jú na DÚ aj za­mes­tnan­ci bez práv­nic­ké­ho vzde­la­nia a zna­los­ti tres­tné­ho prá­va. V tej­to sú­vis­los­ti na zá­ver môj­ho prís­pev­ku ako perlič­ku uve­diem, že pred­chod­ca FR SR, Da­ňo­vé ria­di­teľ­stvo SR so 6 ti­síc­mi za­mes­tnan­ca­mi ne­mal eš­te v r. 2004 ani jed­né­ho pro­fe­sio­nál­ne­ho práv­ni­ka, ne­mal práv­ny od­bor. Tá­to si­tuácia sa od tej do­by sa­moz­rej­me pod­stat­ne zme­ni­la, ale stá­le pla­tí, že znač­nú časť práv­nej agen­dy vo fi­nan­čnej sprá­ve vy­ba­vu­jú za­mes­tnan­ci bez práv­ne­ho vzde­la­nia.

Diskusia