Mečiarove amnestie a Pandorina skrinka

Publikované: 24. 01. 2017, čítané: 4402 krát
 

 

Me­čia­ro­ve am­nes­tie a Pan­do­ri­na skrin­ka

 

Ces­ta do pek­la je dláž­de­ná dob­rý­mi úmys­la­mi.

 

 JUDr. Mar­tin Bu­zin­ger, PhD.

autor je ad­vo­kát, v mi­nu­los­ti pô­so­bil ako vy­so­koš­kol­ský uči­teľ

ús­tav­né­ho prá­va na Práv­nic­kej fa­kul­te UK v Bra­tis­la­ve

 

 Keď sa Alexan­dra Ha­mil­to­na, spolu­auto­ra Ústa­vy Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých, v ro­ku 1787 opý­tal je­den z no­vi­ná­rov, aký druh vlá­dy no­vou ús­ta­vou vy­tvo­ri­li, Ha­mil­ton od­po­ve­dal: „Kon­šti­tuč­nú re­pub­li­ku!“ Ho­ci no­vi­nár ne­mal po­tu­chy, čo uve­de­né slo­vá zna­me­na­jú, aby ne­vy­ze­ral hlú­po, eš­te do­dal: „Pre­čo?“ A Ha­mil­ton vraj od­po­ve­dal: „Aby sme za­brá­ni­li tej­to kra­ji­ne stať sa ke­dy­koľ­vek v bu­dúc­nos­ti de­mok­ra­ciou!“[1]

 To­to „ne­de­mok­ra­tic­ké“ vy­jad­re­nie jed­né­ho zo za­kla­da­te­ľov Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých sa mi vy­no­ri­lo v mys­li v sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cou dis­ku­siou o návr­hu sku­pi­ny pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky na vy­da­nie ús­tav­né­ho zá­ko­na o zru­še­ní niek­to­rých roz­hod­nu­tí o am­nes­tii. Ako navr­ho­va­te­lia uvá­dza­jú v dô­vo­do­vej sprá­ve k návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na, „cie­ľom návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na je zru­še­nie tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií, t. j. am­nes­tií ude­le­ných bý­va­lým pred­se­dom vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky V. Me­čia­rom, kto­rý vy­ko­ná­val niek­to­ré op­ráv­ne­nia pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ro­ku 1998.“. Pod­ľa navr­ho­va­te­ľov „bo­li tý­mi­to am­nes­tia­mi pot­la­če­né prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu a doš­lo k zá­sa­hu do pri­ro­dze­nej spra­vod­li­vos­ti a sluš­nos­ti v prá­ve.“. Zru­še­nie am­nes­tií navr­ho­va­te­lia tiež od­ôvod­ňu­jú „ve­rej­ným zá­uj­mom a po­sil­ne­ním dô­ve­ry ob­ča­nov v spra­vod­li­vosť štá­tu.“.

 Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľov, roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (uz­ne­se­nie sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. jú­na 1999, kto­rým ús­tav­ný súd po­dal vý­klad čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky) „sig­na­li­zu­je, že tzv. Me­čia­ro­ve am­nes­tie je mož­né zru­šiť iba zme­nou Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, resp.  for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na. Ta­ké­to ko­na­nie NR SR, naj­mä ak  mô­že byť ve­rej­nos­ťou op­ráv­ne­ne po­va­žo­va­né za náp­ra­vu ne­dob­re vy­uži­té­ho in­šti­tú­tu am­nes­tie, ne­mož­no ozna­čo­vať za za­sa­ho­va­nie zá­ko­no­dar­nej mo­ci do mo­ci súd­nej, pre­to­že v uve­de­nom prí­pa­de by NR SR vy­stu­po­va­la ako ús­ta­vo­dar­ca, čo je jej prá­vo­mo­cou.“.

 Ako sa ďa­lej v dô­vo­do­vej sprá­ve k návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na uvá­dza, „de­mok­ra­cia je me­cha­niz­mom, kto­rý umož­ňu­je, aby mo­hol byť kaž­dý ta­ký čin ve­rej­ných či­ni­te­ľov, kto­rý ve­rej­nosť  po­sú­di ako nes­práv­ny, bez prie­ťa­hov nap­ra­ve­ný. Pla­tí to aj o tzv. Me­čia­ro­vej am­nes­tii: za­sta­viť vy­šet­ro­va­nie zlo­či­nu úno­su, mu­če­nia a aj zlo­či­nu vraž­dy – ne­bol - a nie je ani dnes - ve­rej­ným zá­uj­mom.“.

 My­šlien­ka, že for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na je mož­né up­ra­viť či zme­niť tak­mer čo­koľ­vek,  vy­znie­va po­li­tic­ky at­rak­tív­ne a do ur­či­tej mie­ry aj lo­gic­ky. Veď Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky je je­di­ným ús­ta­vo­dar­ným a zá­ko­no­dar­ným or­gá­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky (čl. 72 ús­ta­vy), je no­si­te­ľom su­ve­re­ni­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods. 1 ús­ta­vy), pri­čom je do­kon­ca op­ráv­ne­ná ús­tav­ným zá­ko­nom zme­niť ale­bo zru­šiť vý­sle­dok re­fe­ren­da (čl. 99 ods. 1 ús­ta­vy), t. j. akt naj­vyš­šej práv­nej si­ly.

 V parla­men­tnej roz­pra­ve k návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na bol na ob­ha­jo­bu toh­to prís­tu­pu pou­ži­tý i  zná­my afor­izmus o brit­skom parla­men­te, že „brit­ský parla­ment mô­že uro­biť všet­ko, iba čo ne­do­ká­že, je zme­niť mu­ža na že­nu a že­nu na mu­ža.“. Ho­ci ten­to afor­izmus za­znel so znač­nou mie­rou zve­li­če­nia, v kon­texte ob­ha­jo­by pred­met­né­ho návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na mô­že ten­to vý­rok vy­znieť ne­ko­rek­tne a za­vá­dza­jú­co, a to hneď z nie­koľ­kých dô­vo­dov.

 Prin­cíp su­ve­re­ni­ty parla­men­tu, kto­rý sa v Bri­tá­nii pre­sa­dil po tzv. Sláv­nej re­vo­lú­cii (the Glo­rious Re­vo­lu­tion) v ro­ku 1688, vy­chá­dza z dok­trí­ny práv­ne­ho po­zi­ti­viz­mu, hl­bo­ko za­ko­re­ne­nej v po­li­tic­kom a práv­nom mys­le­ní tej­to kra­ji­ny  (me­dzi jej naj­zná­mej­ších ob­haj­cov pa­tria Fran­cis Ba­con, Tho­mas Hob­bes, William Blac­ksto­ne, Je­re­my Ben­tham, John Aus­tin, Al­bert Venn Di­cey a Her­bert Lio­nel Adol­phus Hart), te­da dok­trí­ny, kto­rú sa navr­ho­va­te­lia ús­tav­né­ho zá­ko­na pa­ra­doxne sna­žia „pre­lo­miť“ od­ka­zom na prin­cí­py spra­vod­li­vos­ti, t. j. prá­vo nad­po­zi­tív­ne (pri­ro­dze­né).

 Po­rov­ná­vať Brit­ský parla­ment s Ná­rod­nou ra­dou SR nie je v da­nej sú­vis­los­ti vhod­né tiež z dô­vo­du, že brit­ský ús­tav­ný sys­tém je za­lo­že­ný na ne­pí­sa­nej ús­ta­ve, kým náš ús­tav­ný sys­tém vy­chá­dza z pí­sa­nej ús­ta­vy, pod­ľa vzo­ru Ústa­vy Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých, kto­rej nos­ným prin­cí­pom, na roz­diel od brit­skej ne­pí­sa­nej ús­ta­vy, je po­mer­ne strik­tné od­de­le­nie jed­not­li­vých zlo­žiek štát­nej mo­ci. 

 Brit­ský parla­ment, na­priek svo­jej sil­nej su­ve­re­ni­te, tú­to reali­zu­je zá­sad­ne len v zá­ko­no­dar­nej ob­las­ti, t. j. vy­dá­va­ním všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Ho­ci v mi­nu­los­ti ob­čas vy­dá­val aj zá­ko­ny, kto­ré ma­li cha­rak­ter a účin­ky in­di­vi­duál­nych práv­nych ak­tov, pos­led­né­ho ta­ké­ho­to váž­ne­ho preh­reš­ku pro­ti ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva sa do­pus­til v ro­ku 1706, keď schvá­lil návrh zá­ko­na s účin­ka­mi od­su­dzu­jú­ce­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia (the bill of at­tain­der).  

 Zo stra­ny zá­stan­cov zru­še­nia tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií ús­tav­ným zá­ko­nom za­zne­lo i vy­jad­re­nie, že „ak je to pot­reb­né na vy­spo­ria­da­nie sa s extrém­ny­mi prí­pad­mi nes­pra­vod­li­vos­ti a ma­te­riál­ne­ho bez­prá­via, je prí­pus­tné ur­či­tým spô­so­bom za­siah­nuť aj do inak pos­vät­ných prin­cí­pov práv­nej is­to­ty či zá­ka­zu ret­roak­ti­vi­ty.“.[2]

 Uve­de­ná té­za vy­chá­dza z tzv. Rad­bru­cho­vej for­mu­ly, pod­ľa kto­rej „kon­flikt me­dzi spra­vod­li­vos­ťou a práv­nou is­to­tou je mož­né rie­šiť len tak, že po­zi­tív­ne prá­vo, za­is­ťo­va­né pred­pis­mi a mo­cou, má pred­nosť aj vte­dy, ak je ob­sa­ho­vo nes­pra­vod­li­vé a neú­čel­né, ok­rem prí­pa­du, ak roz­por me­dzi po­zi­tív­nym zá­ko­nom a spra­vod­li­vos­ťou do­siah­ne tak nez­ne­si­teľ­nej mie­ry, že zá­kon mu­sí ako „ne­ná­le­ži­té prá­vo" (un­rich­ti­ges Recht) spra­vod­li­vos­ti us­tú­piť.".[3] Ne­mec­ký práv­ny fi­lo­zof a teo­re­tik tres­tné­ho prá­va Gus­tav Rad­bruch, kto­rý pre­hod­no­til svoj pos­toj k práv­ne­mu po­zi­ti­viz­mu aj na zá­kla­de svo­jich osob­ných skú­se­nos­tí so zlo­čin­mi na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu, te­da vy­chá­dza z nut­nos­ti ak­cep­to­vať plat­nosť po­zi­tív­ne­ho prá­va, a to aj vte­dy, „ak je ob­sa­ho­vo nes­pra­vod­li­vé a neú­čel­né". Je­di­nou vý­nim­kou, ke­dy je mož­né a nut­né pri­jať pred­nosť pri­ro­dze­né­ho prá­va pred prá­vom po­zi­tív­nym, po­va­žu­je si­tuáciu, keď „roz­por po­zi­tív­ne­ho zá­ko­na so spra­vod­li­vos­ťou do­sia­hol nez­ne­si­teľ­nú mie­ru.".

 Rad­bru­cho­va for­mu­la sa po dru­hej sve­to­vej voj­ne ši­ro­ko up­lat­ni­la nie­len v práv­nej fi­lo­zo­fii, ale aj v ju­di­ka­tú­re Spol­ko­vé­ho ús­tav­né­ho sú­du SRN. Naj­sláv­nej­ším sa v tej­to sú­vis­los­ti stal ná­lez vo ve­ci štát­nej prís­luš­nos­ti z ro­ku 1968 (BVer­fGE 23, 98). Súd v ňom po­su­dzo­val na­ria­de­nie č. 11 k zá­ko­nu o ríš­skom ob­čian­stve zo dňa 24. 11. 1941 (GBl. I., s. 772), na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo Ži­dom, kto­rí emig­ro­va­li, od­ňa­té štát­ne ob­čian­stvo a ma­je­tok. Spol­ko­vý ús­tav­ný súd SRN v uve­de­nom ná­le­ze pre prio­ri­tu pri­ro­dze­né­ho pred po­zi­tív­nym prá­vom, vy­chá­dza­júc z Rad­bru­cho­vej for­mu­ly, sta­no­vil dve pod­mien­ky: pr­vou je roz­por po­zi­tív­nej nor­my s „fun­da­men­tál­ny­mi prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti“, dru­hou je in­ten­zi­ta toh­to roz­po­ru, t. j. roz­por mu­sí byť „evi­dent­ný“ a mu­sí do­siah­nuť „nez­ne­si­teľ­nú mie­ru.“. Spol­ko­vý ús­tav­ný súd ďa­lej kon­šta­to­val, že tak­to vad­ný práv­ny pred­pis je nep­lat­ný ex tunc a nes­tal sa plat­ný ani tým, že bol ur­či­tý čas ap­li­ko­va­ný a dodr­žia­va­ný.[4]

 Prí­pad­ná ap­li­ká­cia Rad­bru­cho­vej for­mu­ly na tzv. Me­čia­ro­ve am­nes­tie je však veľ­mi dis­ku­ta­bil­ná. Ho­ci tres­tné či­ny, resp. skut­ky, kto­ré ni­mi bo­li am­nes­to­va­né, sú ne­po­chyb­ne zá­važ­né, z hľa­dis­ka ob­sa­hu, roz­sa­hu a naj­mä in­ten­zi­ty sú len ťaž­ko po­rov­na­teľ­né so zlo­čin­mi pro­ti ľud­skos­ti z éry na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu či ko­mu­niz­mu. Zrej­me mož­no súh­la­siť s ná­zo­rom, že Me­čia­ro­ve am­nes­tie sú „nes­pra­vod­li­vé, veľ­mi nes­pra­vod­li­vé, ale nie extrém­ne nes­pra­vod­li­vé.“.[5]

 O tom, že tzv. Me­čia­ro­ve am­nes­tie sú amo­rál­ne a ich vy­da­ním doš­lo k zneu­ži­tiu štát­nej mo­ci, ne­po­chy­bu­je snáď ani ich sa­mot­ný autor. V nad­väz­nos­ti na uve­de­né si však mu­sí­me po­lo­žiť otáz­ku, či práv­ny po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­tvá­ra pries­tor pre ich anu­lo­va­nie ako ak­tov ultra vi­res (ap­li­ká­ciou po­zi­tív­ne­ho prá­va, prí­pad­ne ap­li­ká­ciou prá­va pri­ro­dze­né­ho), a ak áno, akým ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom je mož­né ich zru­še­nie do­cie­liť.

 Amo­rál­nosť am­nes­tií sa­ma ose­be eš­te ne­mu­sí spô­so­biť aj ich proti­práv­nosť, či do­kon­ca ich nep­lat­nosť. Rov­na­ko aj od­klon od štan­dar­dných ob­sa­ho­vých ná­le­ži­tos­tí in­šti­tú­tu am­nes­tie (vy­da­nie am­nes­tií na neob­me­dze­ný po­čet tres­tných či­nov a neob­me­dze­ný po­čet pá­cha­te­ľov) auto­ma­tic­ky nes­pô­so­bu­je proti­práv­nosť a nep­lat­nosť tých­to am­nes­tií. Pri ve­rej­nop­ráv­nych ak­toch, kam ne­po­chyb­ne mož­no za­ra­diť aj pred­met­né am­nes­tie, sa to­tiž ako zá­ru­ka zá­kon­nos­ti up­lat­ňu­je pre­zum­pcia (pred­pok­lad) ich správ­nos­ti. „Práv­ne va­dy (napr. ob­sa­ho­vý roz­por s práv­nym ak­tom vy­ššie­ho stup­ňa práv­nej si­ly, po­ru­še­nie pro­ces­ných no­riem) sa­my o se­be ne­zak­la­da­jú nep­lat­nosť práv­ne­ho ak­tu.“.[6]

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru neob­sto­jí ani ar­gu­men­tá­cia navr­ho­va­te­ľov a ob­haj­cov pred­met­né­ho návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na, že tzv. Me­čia­ro­ve am­nes­tie sú v roz­po­re s Me­dzi­ná­rod­ným do­ho­vo­rom o ochra­ne všet­kých osôb pred ne­dob­ro­voľ­ným zmiz­nu­tím.[7] Uve­de­ný do­ho­vor pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku na­do­bu­dol plat­nosť 14. ja­nuá­ra 2015. Pod­ľa člán­ku 28 Vie­den­ské­ho do­ho­vo­ru o zmluv­nom prá­ve (Vy­lú­če­nie spät­nej pô­sob­nos­ti zmlúv)[8] však „po­kiaľ zo zmlu­vy ne­vyp­lý­va ale­bo nie je inak zjav­ný iný úmy­sel, ne­za­vä­zu­jú us­ta­no­ve­nia zmlu­vy zmluv­nú stra­nu, po­kiaľ ide o aký­koľ­vek úkon ale­bo sku­toč­nosť, kto­ré pre tú­to stra­nu nas­ta­li do dňa na­do­bud­nu­tia plat­nos­ti do­ho­vo­ru, ale­bo po­kiaľ ide o akú­koľ­vek si­tuáciu, kto­rá do toh­to dňa za­nik­la.“.

 Navr­ho­va­te­lia a ob­haj­co­via pred­met­né­ho návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na sú pres­ved­če­ní, že zru­še­nie tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií práv­ny po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky umož­ňu­je a to for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na. Nap­rík­lad Pe­ter Kre­sák, je­den z navr­ho­va­te­ľov ús­tav­né­ho zá­ko­na, v roz­pra­ve uvie­dol, že „sa to dá uro­biť, ba do­kon­ca, je to po­vin­nos­ťou Ná­rod­nej ra­dy tak­to ko­nať... ak by sme dnes ale­bo za­jtra zru­ši­li tie am­nes­tie, my ne­za­siah­ne­me, ne­za­siah­ne­me do žiad­nych práv osôb, kto­rých sa tie am­nes­tie do­tý­ka­li, pre­to­že tie oso­by si mu­sia byť a sú si ve­do­mé, že v ča­se, keď tak ko­na­li, ko­na­li v roz­po­re s práv­nym po­riad­kom... ak ho­vo­rí­me o práv­nej is­to­te, my mu­sí­me my­slieť na práv­nu is­to­tu nie­len pá­cha­te­ľov, ale hlav­ne na práv­nu is­to­tu obe­tí.“.[9]

 V dô­vo­do­vej sprá­ve k návr­hu pred­met­né­ho ús­tav­né­ho zá­ko­na navr­ho­va­te­lia tiež uvá­dza­jú: „Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dal k tzv. Me­čia­ro­vým am­nes­tiám zá­väz­ný vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho sa am­nes­tie da­jú zru­šiť vý­luč­ne zme­nou Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo ús­tav­ným zá­ko­nom pri­ja­tým parla­men­tom.“.

 Uve­de­né tvr­de­nie navr­ho­va­te­ľov je však zjav­ne nep­rav­di­vé, čo na­ko­niec potvr­dzu­je aj Pe­ter Ku­bi­na, kto­rý kon­šta­tu­je, že „mož­nos­ťou ich zru­še­nia ús­ta­vo­dar­ným or­gá­nom for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na sa Ústav­ný súd vô­bec ne­zao­be­ral.“.[10] V uz­ne­se­ní sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. jú­na 1999, kto­rým ús­tav­ný súd po­dal vý­klad člán­ku 102 ods. 1 písm. i) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sa ús­tav­ný súd otáz­ke mož­nos­ti zru­še­nia am­nes­tií ús­tav­ným zá­ko­nom vô­bec ne­ve­no­val, keď­že to ani ne­bo­lo pred­me­tom uve­de­né­ho ko­na­nia.

 Ústav­ný súd v uve­de­nom uz­ne­se­ní po­dal vý­klad, že „prá­vom pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky up­ra­ve­ným člán­kom 102 ods. 1 písm. i) Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ude­liť am­nes­tiu niek­to­rou z fo­riem, kto­ré sú v tom­to člán­ku uve­de­né. Sú­čas­ťou toh­to prá­va však nie je aj op­ráv­ne­nie pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky akým­koľ­vek spô­so­bom me­niť roz­hod­nu­tie o am­nes­tii už uve­rej­ne­né v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.“. 

 V od­ôvod­ne­ní uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­ný súd ok­rem iné­ho uvie­dol: „Žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku neob­sa­hu­je ta­kú úp­ra­vu pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, pod­ľa kto­rej by moh­li pos­tu­po­vať v prí­pa­de „ob­no­ve­nia“ tres­tnos­ti skut­kov, pá­cha­te­ľov, vý­ko­nu tres­tu, atď. po zru­še­ní am­nes­tie. Z to­ho te­da vy­plý­va, že ak Trest­ný po­ria­dok pri pou­ži­tí § 11 ods. 1 písm. a) ne­poz­ná mož­nosť zru­še­nia na zá­kla­de ne­ho vy­da­né­ho roz­hod­nu­tia pros­tred­níc­tvom pred­pí­sa­né­ho ko­na­nia, je ta­ké­to roz­hod­nu­tie nez­me­ni­teľ­né.“.

 Na inom mies­te ús­tav­ný súd v od­ôvod­ne­ní pred­met­né­ho uz­ne­se­nia uvá­dza: „Práv­ne účin­ky am­nes­tie ude­le­nej pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa čl. 102 ods. 1 písm. i) ús­ta­vy sa pre­ja­vu­jú v tých us­ta­no­ve­niach Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré up­ra­vu­jú pos­tup všet­kých or­gá­nov, pre kto­ré je roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta re­pub­li­ky zá­väz­né. Trest­ný po­ria­dok neob­sa­hu­je us­ta­no­ve­nia, kto­ré by up­ra­vo­va­li pos­tup tých­to or­gá­nov po roz­hod­nu­tí pre­zi­den­ta, kto­rým by sa práv­ne účin­ky pred­tým ude­le­nej am­nes­tie ne­go­va­li. Pre­káž­kou v pok­ra­čo­va­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a vý­ko­nu tres­tu sú čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 5 v spo­je­ní s čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy a § 2 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.“.

 Na zá­ver od­ôvod­ne­nia uve­de­né­ho uz­ne­se­nia ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že „pros­tred­níc­tvom vý­kla­du čl. 102 ods. 1 písm. i) ús­ta­vy za­ujal sta­no­vis­ko, že žiad­ne roz­hod­nu­tie, kto­rým pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa tres­tnop­ráv­nych hľa­dísk zhor­šu­je pos­ta­ve­nie osôb, kto­ré na­do­bud­li ude­le­ním am­nes­tie, sa ne­mô­že opie­rať o op­ráv­ne­nie, vy­plý­va­jú­ce z uve­de­né­ho člán­ku ús­ta­vy.“.

 Navr­ho­va­te­lia a ob­haj­co­via pred­met­né­ho návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na sa dom­nie­va­jú, že je­di­nou mož­nos­ťou, ako nap­ra­viť práv­ny stav vy­tvo­re­ný tzv. Me­čia­ro­vý­mi am­nes­tia­mi, je ich zru­še­nie for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na a na ten­to svoj zá­mer sa sna­žia zís­kať dos­ta­toč­nú pod­po­ru me­dzi pos­lan­ca­mi Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Uve­de­ný práv­ny prob­lém však ne­mož­no rie­šiť spô­so­bom, „kde je vô­ľa, tam je ces­ta“ či „účel svä­tí pros­tried­ky“. Práv­ne otáz­ky je pot­reb­né rie­šiť pros­tred­níc­tvom ro­zu­mu a nie po­li­tic­ky pros­tred­níc­tvom mo­ci, pri­čom aj v prá­ve pla­tí, že ove­ľa dô­le­ži­tej­šia ako sa­mot­ný cieľ, je ces­ta, kto­rou sa k ne­mu dos­ta­ne­me.  

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky neu­mož­ňu­je, aby ná­rod­ná ra­da for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na práv­ne účin­ným spô­so­bom zru­ši­la pred­met­né am­nes­tie, a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov.

 Kaž­dá ús­ta­va de­mok­ra­tic­ké­ho a práv­ne­ho štá­tu chrá­ni ur­či­té zá­klad­né hod­no­ty, kto­ré sú ne­dot­knu­teľ­né aj pre sa­mot­né­ho ús­ta­vo­dar­cu.[11] Tie­to ma­te­riál­ne ob­me­dzenia zme­ny ús­ta­vy sú v textoch ús­tav ob­vyk­le uve­de­né expres­sis ver­bis.

 Tak nap­rík­lad pod­ľa člán­ku 79 ods. 3 Zá­klad­né­ho zá­ko­na spol­ko­vej re­pub­li­ky Ne­mec­ko z ro­ku 1949, zme­na toh­to Zá­klad­né­ho zá­ko­na, kto­rá sa do­tý­ka roz­de­le­nia spol­ku na kra­ji­ny, zá­sad­né­ho spolu­pô­so­be­nia kra­jín pri zá­ko­no­dar­stve ale­bo zá­sad us­ta­no­ve­ných v člán­koch 1 a 20, je nep­rí­pus­tná.

 Ústa­va Fran­cúz­skej re­pub­li­ky z ro­ku 1958 za nez­me­ni­teľ­né ozna­ču­je re­pub­li­kán­sku for­mu vlá­dy a územ­nú ce­lis­tvosť (člá­nok 89 ús­ta­vy). 

 Pod­ľa člán­ku 9 ods. 2 Ústa­vy Čes­kej re­pub­li­ky z ro­ku 1992 je zme­na pod­stat­ných ná­le­ži­tos­tí de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu nep­rí­pus­tná.

 Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ok­rem zmien­ky uve­de­nej v člán­ku 12 ods. 1 o nez­ru­ši­teľ­nos­ti zá­klad­ných práv, neob­sa­hu­je žiad­ne expli­cit­ne vy­jad­re­né ma­te­riál­ne ob­me­dzenie svo­jej zme­ny.  Z tej­to sku­toč­nos­ti však ne­mož­no vy­vo­diť zá­ver, že Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­ga­ran­tu­je ochra­nu „ne­dot­knu­teľ­ných hod­nôt.“

 Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom ná­le­ze PL. ÚS 16/95 z 24. má­ja 1995 (uve­rej­ne­nom v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čias­tka 43 pod č. 126/1995) v tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol: „V práv­nom štá­te kom­pe­ten­cie, prá­va a po­vin­nos­ti a zá­ko­nom up­ra­ve­né pos­tu­py or­gá­nov štá­tu vy­tvá­ra­jú ne­vyh­nut­ný pred­pok­lad pre ús­tav­nú rov­no­vá­hu. Jej sú­čas­ťou je i sys­tém deľ­by mo­ci na zá­ko­no­dar­nú, vý­kon­nú a súd­nu moc, kto­ré sú v parla­men­tnej de­mok­ra­cii auto­nóm­ne a vzá­jom­ne pre­po­je­né len väz­ba­mi ús­tav­nej kon­tro­ly a spolu­prá­ce. Z prin­cí­pu ús­tav­nej rov­no­vá­hy vy­plý­va, že ani zá­ko­no­dar­ca ne­mô­že voľ­ne dis­po­no­vať s jed­not­li­vý­mi zlož­ka­mi mo­ci v štá­te. Aj zá­ko­no­dar­ný or­gán je via­za­ný ús­ta­vou a jej prin­cíp­mi, kto­rých zme­nu ús­ta­va nep­ri­púš­ťa, le­bo ma­jú kon­šti­tu­tív­ny vý­znam pre de­mok­ra­tic­kú po­va­hu Slo­ven­skej re­pub­li­ky tak, ako je to dek­la­ro­va­né v čl. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“. Uve­de­né ra­tio de­ci­den­di sa sta­lo sú­čas­ťou us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (napr. PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01, PL. ÚS 11/05).

 Ne­dot­knu­teľ­ným ma­te­riál­nym jad­rom Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú te­da pop­ri zá­klad­ných prá­vach a slo­bo­dách aj ús­tav­né prin­cí­py, „kto­rých zme­nu ús­ta­va nep­ri­púš­ťa, le­bo ma­jú kon­šti­tu­tív­ny vý­znam pre de­mok­ra­tic­kú po­va­hu Slo­ven­skej re­pub­li­ky tak, ako je to dek­la­ro­va­né v čl. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“. Vý­cho­dis­ko­vým prin­cí­pom je prin­cíp práv­ne­ho štá­tu, kto­rý nep­ri­púš­ťa de­ro­gá­ciu os­tat­ných prin­cí­pov ús­ta­vy.

 Jed­nou z vý­znam­ných zlo­žiek prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu je aj prin­cíp ge­ne­ra­li­ty (všeo­bec­nos­ti) práv­nych no­riem.

 Všeo­bec­nosť práv­nej nor­my pred­sta­vu­je je­den z jej zá­klad­ných ma­te­riál­nych zna­kov. „Aby ur­či­tá nor­ma bo­la nor­mou práv­nou, je pot­reb­né, aby jej zá­väz­nosť bo­la všeo­bec­ná... Všeo­bec­nosť práv­nej nor­my je jed­nak všeo­bec­nosť čo do pred­me­tu práv­nej úp­ra­vy a jed­nak čo do sub­jek­tu práv­nej nor­my. Všeo­bec­nos­ťou čo do pred­me­tu sa ro­zu­mie to, že práv­na nor­ma všeo­bec­ne vy­me­dzu­je svo­ju skut­ko­vú pod­sta­tu, čo iný­mi slo­va­mi zna­me­ná, že nik­dy ne­mô­že rie­šiť ur­či­tý kon­krét­ny prí­pad. Ke­by tak ne­ja­ký práv­ny pred­pis uro­bil, ne­bo­lo by ta­ké­to je­ho us­ta­no­ve­nie práv­nou nor­mou, ale bol by to práv­nym pred­pi­som per ne­fas vy­da­ný in­di­vi­duál­ny (napr. správ­ny) akt. Tá­to strán­ka všeo­bec­nos­ti práv­nej nor­my je cel­kom ne­po­chyb­ná.“.[12]

 Ústav­ný súd v cit. ná­le­ze sp. zn. PL. ÚS 16/95 v sú­vis­los­ti prin­cí­pom ge­ne­ra­li­ty uvá­dza, že práv­ny akt sa ne­má po­su­dzo­vať no­mi­nál­ne, ale z hľa­dis­ka je­ho pred­me­tu, ob­sa­hu a účin­kov. K otáz­ke sú­la­du zá­ko­na, kto­rým bo­li zru­še­né kon­krét­ne pri­va­ti­zač­né roz­hod­nu­tia (zá­kon č. 370/1994 Z. z.), s prin­cí­pom práv­ne­ho štá­tu (prin­cí­pom ge­ne­ra­li­ty) ús­tav­ný súd uvie­dol, že ten­to zá­kon „z le­gis­la­tív­no-for­mál­nej strán­ky je nor­ma­tív­ny práv­ny akt, av­šak z hľa­dis­ka je­ho pred­me­tu, ob­sa­hu i účin­kov ide o práv­ny akt, kto­rý sa v roz­po­re so všeo­bec­ne uz­ná­va­nou po­žia­dav­kou ge­ne­ra­li­ty vzťa­hu­je na ur­či­té vop­red zná­me jed­not­li­vé pri­va­ti­zač­né ve­ci, čo prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu nep­ri­púš­ťa­jú.“.

 V ná­le­ze sp. zn. PL. ÚS 37/95 z 12. sep­tem­bra 1996 ús­tav­ný súd uvie­dol: „Prin­cíp ge­ne­ra­li­ty práv­nej nor­my spo­čí­va aj v tom, že ňou us­ta­no­ve­né ob­me­dzenia mu­sia mať všeo­bec­ný cha­rak­ter. Pod­ľa čl. 13 ods. 3 ús­ta­vy, zá­kon­né ob­me­dzenia zá­klad­ných práv mu­sia pla­tiť rov­na­ko pre všet­ky prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú rov­na­ké pod­mien­ky, t. j. prí­pa­dy dru­ho­vo rov­na­ké. Tú­to po­žia­dav­ku mu­sí zá­ko­no­dar­ca reš­pek­to­vať už pri pri­jí­ma­ní zá­ko­na.“.

 V ná­le­ze sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. de­cem­bra 2012 ús­tav­ný súd ozna­čil za neús­tav­né pre­chod­né us­ta­no­ve­nie zá­ko­na, kto­ré sa vzťa­ho­va­lo na kon­krét­ny prí­pad, pre­to­že to po­va­žo­val za po­ru­še­nie všeo­bec­nos­ti práv­nej nor­my. „Ak zá­ko­no­dar­ca vie, že up­ra­vu­je in­di­vi­duál­ne ur­če­ný prí­pad, tak ta­ká­to úp­ra­va bez oh­ľa­du na svo­ju všeo­bec­nú for­mu­lá­ciu ne­zod­po­ve­dá po­žia­dav­ke ge­ne­ra­li­ty práv­nej nor­my.“ Ústav­ný súd v re­le­van­tnej čas­ti ná­le­zu o. i. tiež uvie­dol: „Po­žia­dav­ka ge­ne­ra­li­ty práv­nej nor­my v da­nom prí­pa­de úz­ko sú­vi­sí s ús­tav­ným prin­cí­pom deľ­by mo­ci... ús­ta­va op­ráv­ňu­je zá­ko­no­dar­cu zme­niť plat­nú práv­nu úp­ra­vu aj v prí­pa­doch, ak to mô­že ov­plyv­niť súd­ne ko­na­nia za­ča­té v mi­nu­los­ti. Ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou však je, aby no­vop­ri­ja­tá le­gis­la­tí­va ma­la cha­rak­ter všeo­bec­nej zme­ny práv­nych pra­vi­diel (či už ide o zme­nu, ale­bo dopl­ne­nie pô­vod­nej práv­nej úp­ra­vy), z čo­ho vy­plý­va aj po­žia­dav­ka na ge­ne­ra­li­tu (všeo­bec­ný cha­rak­ter) no­vop­ri­jí­ma­nej práv­nej úp­ra­vy. Po­kus zá­ko­no­dar­cu up­ra­viť pros­tred­níc­tvom pri­ja­té­ho práv­ne­ho pred­pi­su kon­krét­ne práv­ne pos­ta­ve­nie in­di­vi­duál­ne ur­če­né­ho sub­jek­tu (prí­pad­ne sub­jek­tov) v si­tuá­cii, keď o tom­to práv­nom pos­ta­ve­ní dot­knu­té­ho sub­jek­tu (sub­jek­tov) pri­ná­le­ží roz­hod­núť sú­du, ale­bo v si­tuá­cii, keď o tom­to práv­nom pos­ta­ve­ní súd už prá­vop­lat­ne roz­ho­dol, pred­sta­vu­je po­kus zá­ko­no­dar­cu vý­ko­nom svo­jej zá­ko­no­dar­nej prá­vo­mo­ci za­siah­nuť do pô­sob­nos­ti mo­ci súd­nej jej nah­ra­de­ním ale­bo obí­de­ním. Z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka tak ne­reš­pek­to­va­nie po­žia­dav­ky na ge­ne­ra­li­tu práv­nej nor­my (nor­ma­tív­ne­ho práv­ne­ho ak­tu) pre­ras­tá do po­ru­še­nia ús­tav­né­ho prin­cí­pu deľ­by mo­ci a dos­tá­va sa do ne­sú­la­du s čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy.“.

 Z ob­sa­hu návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na o zru­še­ní tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií je zrej­mé, že je­ho cie­ľom, resp. úče­lom je nie­len zru­še­nie prá­vop­lat­ných kon­krét­nych roz­hod­nu­tí o am­nes­tii (všeo­bec­ne zá­väz­ných nor­ma­tív­nych práv­nych ak­tov sui ge­ne­ris), ale zá­ro­veň aj zru­še­nie a zá­nik účin­kov prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tí všet­kých štát­nych or­gá­nov v roz­sa­hu, v kto­rom za­bra­ňu­jú v tres­tnom stí­ha­ní pá­cha­te­ľov skut­kov spá­cha­ných v sú­vis­los­ti so za­vle­če­ním Ing. Mi­cha­la Ko­vá­ča, na­ro­de­né­ho 5. de­cem­bra 1961, do cu­dzi­ny 31. augus­ta 1995 a v sú­vis­los­ti s príp­ra­vou a vy­ko­na­ním re­fe­ren­da z 23. má­ja a 24. má­ja 1997 (in­di­vi­duál­nych práv­nych ak­tov or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov).

 Návrh ús­tav­né­ho zá­ko­na je te­da v evi­den­tnom roz­po­re s prin­cí­pom ge­ne­ra­li­ty, kto­rý ako sú­časť prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu tvo­rí ne­dot­knu­teľ­né ma­te­riál­ne jad­ro Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, do kto­ré­ho nes­mie za­sa­ho­vať ani ús­ta­vo­dar­ný or­gán for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na.

 Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky v ná­le­ze sp. zn. Pl. ÚS 27/09 z 10. sep­tem­bra 2009 v tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol: „Ako vy­plý­va z ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du, po­ru­še­nie prin­cí­pu všeo­bec­nos­ti zá­ko­na spa­dá do rám­ca nep­rí­pus­tné­ho na­ru­še­nia práv­ne­ho štá­tu... Ústav­ný súd opa­ko­va­ne zdô­raz­ňu­je, že po­va­žu­je prin­cíp všeo­bec­nos­ti ús­tav­né­ho zá­ko­na za kom­po­nent ka­te­gó­rie pod­stat­ných ná­le­ži­tos­tí práv­ne­ho štá­tu. Pri­po­mí­na, že všeo­bec­nosť nie je úče­lom o se­be, je­ho úče­lom je za­bez­pe­čiť od­de­le­nie zá­ko­no­dar­nej, vý­kon­nej a súd­nej mo­ci, rov­nosť ús­tav­nej úp­ra­vy pre ob­dob­né si­tuácie, a tým vy­lú­če­nie svoj­vô­le pri up­lat­ňo­va­ní ve­rej­nej mo­ci a umož­ne­nie ga­ran­cie ochra­ny práv jed­not­liv­ca v po­do­be prá­va na súd­nu ochra­nu. Zmys­lom a úče­lom všeo­bec­nos­ti ús­tav­né­ho zá­ko­na, ako poj­mo­vej ka­te­gó­rie práv­ne­ho štá­tu, je pre­to ochra­na slo­bo­dy.“.

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že navr­ho­va­te­lia pred­met­né­ho ús­tav­né­ho zá­ko­na si na do­siah­nu­tie svoj­ho le­gi­tím­ne­ho cie­ľa zvo­li­li nes­práv­ny pros­trie­dok.

 K ar­gu­men­tá­cii navr­ho­va­te­ľov a ob­haj­cov návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na, že am­nes­tia už bo­la v mi­nu­los­ti zru­še­ná v Ar­gen­tí­ne, je pot­reb­né uviesť, že in­di­vi­duál­ne mi­los­ti, kto­ré v ro­ku 1989 ude­lil vte­daj­ší ar­gen­tín­sky pre­zi­dent Me­nem v rám­ci dek­ré­tu č. 1002/89 niek­to­rým bý­va­lým vy­so­kým vo­jen­ským či­ni­te­ľom, kto­rí bo­li ob­vi­ne­ní zo spá­chania mno­hých mi­mo­riad­ne zá­važ­ných tres­tných či­nov (váž­ne a ma­so­vé po­ru­še­nia ľud­ských práv, vrá­ta­ne zlo­či­nov pro­ti ľud­skos­ti) v ob­do­bí vo­jen­skej di­kta­tú­ry (1976 – 1983), ne­bo­li zru­še­né parla­men­tom for­mou zá­ko­na či ús­tav­né­ho zá­ko­na, ale bo­li anu­lo­va­né ako proti­ús­tav­né prís­luš­ný­mi ar­gen­tín­sky­mi súd­mi.[13]

 Pri­ja­tím ad hoc ús­tav­né­ho zá­ko­na v roz­po­re s ele­men­tár­ny­mi prin­cíp­mi ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu by sa vy­tvo­ril pre­ce­dens, kto­rý by mo­hol mať ne­do­zer­né nás­led­ky pre ďal­ší vý­voj spo­loč­nos­ti a štá­tu. Ako zdô­raz­nil Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky v ná­le­ze sp. zn. Pl. ÚS 27/09 z 10. sep­tem­bra 2009, spo­chyb­ne­nie zá­klad­ných práv­nych is­tôt z po­li­tic­kých dô­vo­dov je spo­chyb­ne­ním de­mok­ra­cie a vy­tvá­ra po­ten­ciál­ne ne­bez­pe­čen­stvo nás­tu­pu auto­ri­tár­stva a to­ta­li­ty. Na to­to váž­ne ri­zi­ko, ako aj na otáz­ky ús­tav­nos­ti sú­vi­sia­ce s návr­hom na zru­še­nie tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na, som upo­zor­nil už v ro­ku 2000 v člán­ku s náz­vom „Ces­ta do ús­tav­nej prie­pas­ti návr­hom ús­tav­né­ho zá­ko­na.“.[14]   

 Vy­vstá­va otáz­ka, či vô­bec exis­tu­je ús­tav­ne kon­form­ný pos­tup na prí­pad­né zru­še­nie tzv. Me­čia­ro­vých am­nes­tií?

 Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v uz­ne­se­ní sp. zn. I. ÚS 30/99 z 28. jú­na 1999 kon­šta­to­val, že pre­zi­dent nie je op­ráv­ne­ný for­mou auto­re­me­dú­ry „akým­koľ­vek spô­so­bom me­niť roz­hod­nu­tie o am­nes­tii už uve­rej­ne­né v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.“. Ústav­ný súd v uve­de­nom roz­hod­nu­tí v rám­ci obi­ter di­ctum zá­ro­veň naz­na­čil, že prá­vop­lat­ne ude­le­né am­nes­tie sú „nez­me­ni­teľ­né.“.

 V ma­te­riál­nom práv­nom štá­te, ku kto­ré­mu sa hlá­si aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka, by však ma­li exis­to­vať práv­ne me­cha­niz­my umož­ňu­jú­ce náp­ra­vu (zru­še­nie, zme­nu) akých­koľ­vek ve­rej­nop­ráv­nych ak­tov, kto­ré bo­li vy­da­né v roz­po­re s prá­vom, či už prá­vom po­zi­tív­nym, ale­bo, vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách, aj prá­vom pri­ro­dze­ným (nad­po­zi­tív­nym).

 Ná­zor, že or­gán ve­rej­nej mo­ci, v tom­to prí­pa­de pre­zi­dent re­pub­li­ky, resp. pre­miér vy­ko­ná­va­jú­ci niek­to­ré prá­vo­mo­ci pre­zi­den­ta, je op­ráv­ne­ný ude­liť am­nes­tie (všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne ak­ty), kto­ré na­priek svoj­mu zjav­né­mu roz­po­ru s plat­ným prá­vom (zneu­ži­tie štát­nej mo­ci), nie je mož­né ko­ri­go­vať žiad­nym op­rav­ným pros­tried­kom, je neo­pod­stat­ne­ný a ús­tav­ne neudr­ža­teľ­ný. Prin­cíp le­ga­li­ty, up­ra­ve­ný v člán­ku 2 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý všet­kým or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci pri­ka­zu­je „ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon“, by vo vzťa­hu k pre­zi­den­to­vi re­pub­li­ky stra­til nor­ma­tív­nu po­va­hu, čo je v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te nep­rí­pus­tné.

 Ak práv­ny po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky ta­ký­to me­chan­izmus náp­ra­vy proti­práv­ne­ho ve­rej­nop­ráv­ne­ho ak­tu neup­ra­vu­je expres­sis ver­bis, je pot­reb­né a le­gi­tím­ne, v zá­uj­me ochra­ny ús­tav­ných prin­cí­pov a zá­klad­ných práv a slo­bôd, t. j. ma­te­riál­ne­ho jad­ra ús­ta­vy, „náj­sť“ ten­to me­chan­izmus pros­tred­níc­tvom pri­me­ra­né­ho exten­zív­ne­ho[15] te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du (e ra­tio­ne le­gis).[16]

 Ob­dob­ným spô­so­bom pos­tu­po­val aj Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ke v ci­to­va­nom ná­le­ze sp. zn. Pl. ÚS 27/09 z 10. sep­tem­bra 2009, v kto­rom pros­tred­níc­tvom vý­kla­du „vtia­hol“ ka­te­gó­riu ús­tav­ných zá­ko­nov do rám­ca poj­mu „zá­kon“ v člán­ku 87 ods. 1 písm. a) ús­ta­vy, a to aj s prí­pad­ný­mi de­ro­gač­ný­mi dôs­led­ka­mi. V tej­to sú­vis­los­ti Ústav­ný súd ČR uvie­dol: „Ochra­na ma­te­riál­ne­ho jad­ra Ústa­vy, t. j. im­pe­ra­tív nez­me­ni­teľ­nos­ti pod­stat­ných ná­le­ži­tos­tí de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu pod­ľa čl. 9 ods. 2 Ústa­vy, nie je iba ape­lom, prok­la­má­ciou, ale ús­tav­ným us­ta­no­ve­ním s nor­ma­tív­ny­mi dôs­led­ka­mi... Bez uve­de­né­ho pre­miet­nu­tia čl. 9 ods. 2 Ústa­vy do inter­pre­tá­cie us­ta­no­ve­nia čl. 87 ods. 1 písm. a) Ústa­vy by v ňom za­kot­ve­ná nep­rí­pus­tnosť zme­ny pod­stat­ných ná­le­ži­tos­tí de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu stra­ti­la nor­ma­tív­nu po­va­hu a zos­ta­la by iba po­li­tic­kou, príp. mo­rál­nou vý­zvou.“.

 Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom ná­le­ze sp. zn. PL. ÚS 16/06 z 30. ap­rí­la 2008 zdô­raz­nil, že v zmys­le prin­cí­pu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu sú všet­ci no­si­te­lia ve­rej­nej mo­ci, vrá­ta­ne parla­men­tu, po­dria­de­ní ús­ta­ve a jej prin­cí­pom. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd uvie­dol: „Všeo­bec­ný prin­cíp práv­ne­ho štá­tu je kľú­čo­vý prin­cíp, na kto­rom je bu­do­va­ný ce­lý práv­ny po­ria­dok i ce­lý sys­tém fun­go­va­nia náš­ho štá­tu. Zna­me­ná to, že ten­to prin­cíp sa pre­mie­ta bez roz­die­lu do všet­kých ob­las­tí spo­lo­čen­ské­ho ži­vo­ta. Ústav­ný súd ako or­gán ochra­ny ús­tav­nos­ti je po­vin­ný reš­pek­to­vať rá­mec práv­ne­ho štá­tu, v kto­rom je ok­rem iné­ho ga­ran­to­va­ná práv­na is­to­ta vrá­ta­ne ochra­ny le­gál­ne na­do­bud­nu­tých práv, ako aj le­gi­tím­nych oča­ká­va­ní, a tiež tr­vác­nosť a sta­bi­li­ta práv­nych no­riem, a je za­ká­za­ná svoj­vô­ľa v čin­nos­ti or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, parla­ment z to­ho ne­vy­ní­ma­júc. V dôs­led­ku po­su­nu v na­ze­ra­ní na ús­tav­né prin­cí­py nas­tal po­sun aj v sme­re od for­mál­ne­ho chá­pa­nia práv­ne­ho štá­tu k je­ho ma­te­riál­ne­mu chá­pa­niu, ku kto­ré­mu sa ús­tav­ný súd svo­jou ju­di­ka­tú­rou zre­teľ­ne prih­lá­sil. Pri for­mál­nom chá­pa­ní práv­ne­ho štá­tu sa ús­tav­né prin­cí­py up­lat­ňu­jú v li­mi­toch ús­tav­ných textov ap­li­ko­va­ných na zá­kla­de gra­ma­tic­kých a for­mál­no­lo­gic­kých me­tód iden­ti­fi­ku­jú­cich ob­sah práv­nych pred­pi­sov. Ta­ký­to prís­tup zna­me­ná, že ak ús­tav­ný text napr. vý­slov­ne neus­ta­no­vu­je, že ur­či­té ná­ro­ky sú neod­ňa­teľ­né, t. j. sú za­ru­če­né ako­by „len“ zá­kon­ný­mi zá­ru­ka­mi, mož­no po­tom „le­ga­li­zo­vať“ aké­koľ­vek zá­sa­hy štá­tu. Ma­te­riál­ne chá­pa­nie práv­ne­ho štá­tu ta­ký­to prís­tup vy­lu­ču­je.“.

 V zmys­le cit. ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sa te­da v ma­te­riál­nom chá­pa­ní práv­ne­ho štá­tu ús­tav­né prin­cí­py neup­lat­ňu­jú „v li­mi­toch ús­tav­ných textov ap­li­ko­va­ných na zá­kla­de gra­ma­tic­kých a for­mál­no­lo­gic­kých me­tód iden­ti­fi­ku­jú­cich ob­sah práv­nych pred­pi­sov.“.

 V zá­uj­me ochra­ny ma­te­riál­ne­ho jad­ra Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ne­vyh­nut­né za­cho­vať a reš­pek­to­vať je­ho nor­ma­tív­nu po­va­hu. Ak má byť Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sku­toč­ným, a nie­len dek­la­ro­va­ným ga­ran­tom ochra­ny ús­tav­nos­ti (čl. 124 ús­ta­vy), vrá­ta­ne jej naj­pod­stat­nej­ších sú­čas­tí, nor­ma­tív­na po­va­ha ma­te­riál­ne­ho jad­ra ús­ta­vy mu­sí byť pre­miet­nu­tá aj do inter­pre­tá­cie člán­ku 125 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky tak, že aj ve­rej­nop­ráv­ne ak­ty pre­zi­den­ta re­pub­li­ky, naj­mä tie, kto­ré sú všeo­bec­ne práv­ne zá­väz­né, po­dlie­ha­jú kon­tro­le ich sú­lad­nos­ti s ne­dot­knu­teľ­ný­mi hod­no­ta­mi tvo­ria­ci­mi ma­te­riál­ne jad­ro Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Uve­do­mu­jem si, že navr­ho­va­né rie­še­nie nie je ideál­ne a mô­že vy­vo­lá­vať via­ce­ro otá­zok a ná­mie­tok. Dom­nie­vam sa však, že ces­ta exten­zív­ne­ho vý­kla­du člán­ku 125 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je práv­ne schod­nej­šia než ces­ta pre­la­mo­va­nia ma­te­riál­ne­ho jad­ra ús­ta­vy for­mou ús­tav­né­ho zá­ko­na. Os­tat­ne aj Mar­bu­ry v. Ma­di­son (1803), az­da naj­výz­nam­nej­šie súd­ne roz­hod­nu­tie všet­kých čias, kto­rým Naj­vyš­ší súd Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých bez vý­slov­nej opo­ry v texte ús­ta­vy iba pros­tred­níc­tvom vý­kla­du „na­šiel“ svo­ju prá­vo­moc súd­nej kon­tro­ly ús­tav­nos­ti ak­tov zá­ko­no­dar­nej mo­ci, je dod­nes dis­ku­ta­bil­né.  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



[1] SA­BA­TO, R.: Com­mon Sen­se & The Ru­le of Law.

(In: http://www.uni­ty­pub­lis­hing.com/Go­ver­nment/Ru­leOf­Law.htm)

[2] KU­BI­NA, P.: Is­to­ta bez­tres­tnos­ti ale­bo šan­ca pre spra­vod­li­vosť: Da­jú sa zru­šiť Me­čia­ro­ve am­nes­tie?

(In: http://me­cia­ro­veam­nes­tie.sk/co-na-to-pra­vo/)

[3] RAD­BRUCH, G.: Ge­set­zli­ches Un­recht und über­ge­set­zli­ches Recht. 1946, s. 216.

(In: HOLLÄNDER, P.: Fi­lo­so­fie prá­va. Vy­da­va­tel­ství a nak­la­da­tes­tví Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, s. 250.

[4] Jad­ro úva­hy sú­du je ob­siah­nu­té v nas­le­du­jú­cich vý­ňat­koch z ci­to­va­né­ho ná­le­zu: „Prá­vo a spra­vod­li­vosť nie sú zá­ko­no­dar­co­vi k dis­po­zí­cii. Pred­sta­va, že „ús­ta­vo­dar­ca mô­že všet­ko us­po­ria­dať pod­ľa svo­jej vô­le, by zna­me­na­la náv­rat k du­chov­né­mu sta­no­vis­ku bez­hod­no­to­vé­ho práv­ne­ho po­zi­ti­viz­mu, kto­rý je v práv­nej ve­de a praxi už dl­ho pre­ko­na­ný. Prá­ve do­ba na­cio­nál­ne­ho so­cia­liz­mu v Ne­mec­ku učí, že aj zá­ko­no­dar­ca mô­že us­ta­no­viť nep­rá­vo“ (BVer­fGE 3, 225 (232)). Tým Spol­ko­vý ús­tav­ný súd súh­la­sil s mož­nos­ťou od­oprieť na­cio­nál­no­so­cia­lis­tic­kým „práv­nym“ pred­pi­som plat­nosť ako prá­vu, pre­to­že proti­re­čia zá­klad­ným prin­cí­pom spra­vod­li­vos­ti tak zjav­ne, že sud­ca, kto­rý by ich ale­bo ich práv­ne nás­led­ky chcel uz­nať, na­chá­dzal by nep­rá­vo na­mies­to prá­va (BVer­fGE 3, 58 (119); 6, 132 (198)). Na­ria­de­nie č. 11 bo­lo v roz­po­re s tý­mi­to zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi. V ňom do­sia­hol roz­por so spra­vod­li­vos­ťou tak nez­ne­si­teľ­nej mie­ry, že mu­sí byť po­va­žo­va­né od za­čiat­ku za nep­lat­né ... Nes­tá­va sa účin­ným ani tým, že bo­lo nie­koľ­ko ro­kov up­lat­ňo­va­né, ale­bo tým, že niek­to­rí z tých, kto­rí bo­li od­ňa­tím štát­ne­ho ob­čian­stva pos­tih­nu­tí, vy­hlá­si­li vo svo­jej do­be, že sa v oje­di­ne­lých prí­pa­doch zmie­ri­li s na­cio­nál­no­so­cia­lis­tic­ký­mi opat­re­nia­mi ale­bo že s ni­mi súh­la­si­li. Pre­to­že raz us­ta­no­ve­né nep­rá­vo, kto­ré je zjav­ne v roz­po­re s kon­šti­tu­tív­ny­mi zá­sa­da­mi prá­va, sa nes­tat­ne prá­vom tým, že sa pou­ží­va ale­bo je za­cho­va­né.“ (In: HOLLÄNDER, P.: Fi­lo­so­fie prá­va. Vy­da­va­tel­ství a nak­la­da­tes­tví Aleš Čeněk, s. r. o., 2006, s. 19 – 20.).

[5] BER­DI­SOVÁ, L.: Ne­ko­neč­ný prí­beh Me­čia­ro­vých am­nes­tií. (In: http://www.lexfo­rum.cz/628).

[6] BO­GUR­SZAK, J., ČA­PEK, J., GERLOCH, A.:  Teorie prá­va. As­pi, 2004, s. 263.

[7] Ozná­me­nie Mi­nis­ter­stva za­hra­nič­ných ve­cí a európ­skych zá­le­ži­tos­tí Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 12/2015 Z. z.

[8] Vy­hláš­ka mi­nis­tra za­hra­nič­ných ve­cí o Vie­den­skom do­ho­vo­re o zmluv­nom prá­ve č. 15/1988 Zb.

[9] Vy­stú­pe­nie v roz­pra­ve k návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na dňa 6. 12. 2016

(In: www. http://tv.nrsr.sk/ar­chiv/scho­dza/7/11?id=170886).

[10] KU­BI­NA, P.: Is­to­ta bez­tres­tnos­ti ale­bo šan­ca pre spra­vod­li­vosť: Da­jú sa zru­šiť Me­čia­ro­ve am­nes­tie?

(In: http://me­cia­ro­veam­nes­tie.sk/co-na-to-pra­vo/).

[11] Naj­zák­lad­nej­šou fun­kciou ús­ta­vy je ochra­na slo­bo­dy pred ty­ra­niou, ty­ra­niou jed­not­liv­ca, sku­pi­ny osôb, ale aj de­mok­ra­tic­kej väč­ši­ny.

[12] KNAPP, V.: Teorie prá­va. 1. vyd. Pra­ha: C.H.Beck, 1995, s. 149 – 150.; Poz­ri tiež: KNAPP, V.: Někte­ré otáz­ky pou­ží­va­ní for­mál­ní lo­gi­ky při tvorbě prá­va. Stát­ní sprá­va, č. 2, 1980, s. 35.

[13] Pov­šim­nu­tia­hod­ný je nas­le­du­jú­ci práv­ny ná­zor Ar­gen­tín­ske­ho Naj­vyš­šie­ho sú­du uve­de­ný v pred­met­nej ve­ci: „Na tres­tné či­ny, kto­rý­mi doš­lo k po­ru­še­niu naj­zák­lad­nej­ších prin­cí­pov ci­vi­li­zo­va­nej spo­loč­nos­ti, ne­mož­no vzťa­ho­vať účin­ky dis­kre­cio­nár­nych roz­hod­nu­tí štát­nej mo­ci os­la­bu­jú­ce účin­né pros­tried­ky náp­ra­vy, kto­rý­mi by mal štát za úče­lom pot­res­ta­nia dis­po­no­vať.“ (In:  Nos­né dô­vo­dy roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du Ar­gen­tí­ny oh­ľad­ne neús­tav­nos­ti ude­le­nej mi­los­ti, pub­li­ko­va­né dňa 28. de­cem­bra 2016 na: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a521-nos­ne-do­vo­dy-roz­hod­nu­tia-naj­vys­sie­ho-su­du-ar­gen­ti­ny-oh­lad­ne-neus­tav­nos­ti-ude­le­nej-mi­los­ti

[14] BU­ZIN­GER, M.: Ces­ta do ús­tav­nej prie­pas­ti návr­hom ús­tav­né­ho zá­ko­na. In: Sme. - Roč. 8, č. 253 (2000), s. 6.

[15] Ho­ci je v ús­tav­nom prá­ve, ob­dob­ne ako v prá­ve tres­tnom, exten­zív­ny vý­klad práv­nych no­riem v zá­sa­de nep­rí­pust­ný, v tom­to prí­pa­de je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru opod­stat­ne­né a le­gi­tím­ne ap­li­ko­vať vý­nim­ku z tej­to zá­sa­dy.

[16] Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ná­le­ze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. jú­la 2008 k pou­ží­va­niu vý­kla­du e ra­tio­ne le­gis uvie­dol: „Pri vý­kla­de a ap­li­ká­cii us­ta­no­ve­ní práv­nych pred­pi­sov je ne­po­chyb­ne pot­reb­né vy­chá­dzať pr­vot­ne z ich dos­lov­né­ho zne­nia. Súd však nie je dos­lov­ným zne­ním zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia via­za­ný ab­so­lút­ne. Mô­že, ba do­kon­ca sa mu­sí od ne­ho (od dos­lov­né­ho zne­nia práv­ne­ho textu) od­chý­liť v prí­pa­de, keď to zo zá­važ­ných dô­vo­dov vy­ža­du­je účel zá­ko­na, sys­te­ma­tic­ká sú­vis­losť ale­bo po­žia­dav­ka ús­tav­ne sú­lad­né­ho vý­kla­du zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy). Sa­moz­rej­me, že sa v ta­kých­to prí­pa­doch mu­sí zá­ro­veň vy­va­ro­vať svoj­vô­le (ar­bit­rár­nos­ti) a svo­ju inter­pre­tá­ciu práv­nej nor­my mu­sí za­lo­žiť na ra­cio­nál­nej ar­gu­men­tá­cii. V prí­pa­doch ne­jas­nos­ti ale­bo nez­ro­zu­mi­teľ­nos­ti zne­nia us­ta­no­ve­nia práv­ne­ho pred­pi­su (umož­ňu­jú­ce­ho napr. viac ver­zií inter­pre­tá­cie) ale­bo v prí­pa­de roz­po­ru toh­to zne­nia so zmys­lom a úče­lom prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia, o kto­ré­ho jed­noz­nač­nos­ti niet po­chyb­nos­ti, mož­no up­red­nos­tniť vý­klad e ra­tio­ne le­gis pred dos­lov­ným gra­ma­tic­kým (ja­zy­ko­vým) vý­kla­dom. Via­za­nosť štát­nych or­gá­nov zá­ko­nom v zmys­le čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy to­tiž nez­na­me­ná vý­luč­nú a bez­pod­mie­neč­nú ne­vyh­nut­nosť dos­lov­né­ho gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du ap­li­ko­va­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní. Us­ta­no­ve­nie čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy nep­red­sta­vu­je iba via­za­nosť štát­nych or­gá­nov textom, ale aj zmys­lom a úče­lom zá­ko­na.“.


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia