Ustanovenie obhajcu nezaniká automaticky po zániku dôvodov povinnej obhajoby

          Us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu ne­za­ni­ká auto­ma­tic­ky po zá­ni­ku dô­vo­dov po­vin­nej ob­ha­jo­by

Autor: JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček

Opa­ko­va­ne sa stre­tá­vam s ne­jed­not­ným ná­zo­rom OČTK na otáz­ku, či us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu v príp­rav­nom ko­na­ní pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. por., za­ni­ká auto­ma­tic­ky so zá­ni­kom dô­vo­dov  po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 37 Tr. por., ale­bo až je­ho zru­še­ním sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie. Zod­po­ve­da­nie tej­to otáz­ky je veľ­mi dô­le­ži­té, pre­to­že nes­práv­nym pos­tu­pom do­chá­dza k zá­važ­né­mu po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu, čo je do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (zá­sad­ným spô­so­bom bo­lo po­ru­še­né prá­vo na ob­ha­jo­bu).

            Me­dzi naj­čas­tej­šie dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by, s kto­rý­mi sa OČTK v príp­rav­nom ko­na­ní mô­žu stret­núť, pat­rí vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho, resp. ak sa ob­vi­ne­ný na­chá­dza vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (dô­vo­dy uve­de­né v § 37 ods. 1, písm. a/ Tr. por.). Pre­to ro­zo­be­riem v krát­kos­ti tú­to prob­le­ma­ti­ku. Ak ta­ká­to si­tuácia nas­ta­ne ur­čí sa ob­vi­ne­né­mu le­ho­ta na zvo­le­nie ob­haj­cu. V prí­pa­de, že si ob­vi­ne­ný v le­ho­te ob­haj­cu nez­vo­lí, mu­sí mu byť ob­haj­ca bez meš­ka­nia us­ta­no­ve­ný sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie (§ 40 ods. 1 TP).

            K ap­li­kač­ným prob­lé­mom do­chá­dza, keď je ob­vi­ne­ný v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia pre­pus­te­ný z väz­by, resp. z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Niek­to­ré OČTK po­va­žu­jú tú­to sku­toč­nosť (pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho a tým zá­nik dô­vo­dov po­vin­nej ob­ha­jo­by) auto­ma­tic­ky aj za zá­nik us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu. Po­ve­da­né inak, pos­tu­pu­jú pri ďal­šom vy­ko­ná­va­ní pro­ces­ných úko­nov v príp­rav­nom ko­na­ní tak, ako­by ob­vi­ne­ný už ob­haj­cu ne­mal, aj keď sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie eš­te ne­roz­ho­dol o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu. Sta­li sa aj prí­pa­dy, keď doš­lo k ukon­če­niu vy­šet­ro­va­nia bez to­ho, aby bo­la da­ná mož­nosť us­ta­no­ve­né­mu ob­haj­co­vi preš­tu­do­vať spis, čo je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 208 ods. 1 Tr. po­riad­ku. Ten­to pos­tup po­va­žu­jem za  zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, kto­ré by ma­lo viesť k od­miet­nu­tiu ob­ža­lo­by sú­dom pod­ľa § 241 ods. 1, písm. f/ Tr. por., resp. § 244 ods. 1, písm. h/Tr. po­riad­ku.

            S vy­ššie uve­de­ným pos­tu­pom OČTK sa ne­mož­no sto­tož­niť a je pot­reb­né ho od­miet­nuť, na­koľ­ko us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu ne­za­ni­ká auto­ma­tic­ky po zá­ni­ku dô­vo­du po­vin­nej ob­ha­jo­by, ale za­ni­ká až roz­hod­nu­tím sú­du o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu, pre­to­že roz­hod­nu­tie o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu má kon­šti­tu­tív­ny a nie dek­la­ra­tór­ny cha­rak­ter. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že OČTK ne­mô­žu us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu auto­ma­tic­ky ig­no­ro­vať a „vy­tes­niť“ ob­haj­cu z príp­rav­né­ho ko­na­nia, len pre­to, že bol ob­vi­ne­ný pre­pus­te­ný z väz­by, resp. z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a te­da za­ni­kol dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by.

            Tá­to prob­le­ma­ti­ka neuš­la ani po­zor­nos­ti Naj­vyš­šie­ho súd SR, kto­rý  k nej za­ujal jas­né sta­no­vis­ko vo svo­jej ju­di­ka­tú­re, viď: http://www.sup­court.gov.sk/da­ta/fi­les/1211_zbier­ka-2-2016.pdf

Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 25. augus­ta 2015, sp. zn.  2 Tdo 44/2015

Práv­na ve­ta:

            I. V spo­loč­nom ko­na­ní o obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne a ďal­ších tres­tných či­noch, na kto­ré sa nev­zťa­hu­je po­vin­ná ob­ha­jo­ba v zmys­le § 37 os. 1 písm. c/ Tr. por., mu­sí byť za­bez­pe­če­né prá­vo na ob­ha­jo­bu vo vzťa­hu ku všet­kým tres­tným či­nom, pre­to­že vždy ide o ko­na­nie aj o obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne tak, ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Pro­ces­né úko­ny vy­ko­na­né v spo­loč­nom ko­na­ní vo vzťa­hu k zlo­či­nu ale­bo pre­či­nu bez to­ho, aby bo­lo ob­haj­co­vi  a ob­vi­ne­né­mu umož­ne­né pri vý­ko­ne pro­ces­ných úko­nov reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu, tr­pia pro­ces­nou nes­pô­so­bi­los­ťou a ne­pou­ži­teľ­nos­ťou v ďal­šom ko­na­ní.

II. V prí­pa­de, ak dôj­de k us­ta­no­ve­niu ob­haj­cu pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. por. z aké­ho­koľ­vek dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 37 ods. 1, ods. 2 ale­bo  ods. 3 Tr. por. a § 38 ods. 1 Tr. por., us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu ne­za­ni­ká auto­ma­tic­ky po zá­ni­ku dô­vo­dov po­vin­nej ob­ha­jo­by, ale za­ni­ká až roz­hod­nu­tím o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu pod­ľa § 40 ods. 1 ve­ta tre­tia Tr. por., resp. § 40 ods. 4 ods. 5, ods. 6 Tr. por., prí­pad­ne § 41 ods. 2 Tr. por., pre­to­že roz­hod­nu­tie o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu pod­ľa vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na má kon­šti­tu­tív­ny a nie dek­la­ra­tór­ny cha­rak­ter.

Diskusia