Rozpustenie extrémistických strán v judikatúre

Publikované: 02. 07. 2017, čítané: 2952 krát
 

 

Autor člán­ku:

 JUDr. Ma­rián Prie­voz­ník PhD.

ad­vo­kát

 

 Roz­pus­te­nie extré­mis­tic­kých strán v ju­di­ka­tú­re

 Roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny pred­sta­vu­je zá­sad­ný zá­sah do slo­bod­nej po­li­tic­kej sú­ťa­že, ús­tav­né­ho prá­va zdru­žo­vať sa v po­li­tic­kých stra­nách, a v ne­pos­led­nom ra­de má vplyv aj na vý­kon ak­tív­ne­ho a pa­sív­ne­ho vo­leb­né­ho prá­va. Na­priek to­mu je tá­to té­ma v sú­čas­nos­ti mi­mo­riad­ne ak­tuál­na, a to aj vzhľa­dom na ná­rast extré­miz­mu a vzos­tup po­li­tic­kých strán, kto­rých sta­no­vy, prog­ram ale­bo čin­nosť mô­žu sme­ro­vať k od­strá­ne­niu de­mok­ra­tic­ké­ho po­riad­ku, prí­pad­ne ob­me­dzo­va­niu zá­klad­ných práv a slo­bôd.

 Pod­ľa člán­ku 29 ús­ta­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky[1] a 20 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd[2]zá­kon­ná úp­ra­va všet­kých po­li­tic­kých strán a slo­bôd a jej vý­klad a pou­ží­va­nie mu­sia umož­ňo­vať a ochra­ňo­vať slo­bod­nú sú­ťaž po­li­tic­kých síl v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.Pod­ľa člán­ku 31 ús­ta­vy a 22 lis­ti­ny ob­ča­nia ma­jú prá­vo za­kla­dať po­li­tic­ké stra­ny a po­li­tic­ké hnu­tia a zdru­žo­vať sa v nich. Vý­kon toh­to prá­va mož­no ob­me­dziť len v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom, ak je to v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­né pre bez­peč­nosť štá­tu, na ochra­nu ve­rej­né­ho po­riad­ku, pred­chá­dzanie tres­tným či­nom ale­bo na ochra­nu práv a slo­bôd iných.

 Pod­ľa člán­ku 11 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd[3] kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du zdru­žo­vať sa s iný­mi, vrá­ta­ne prá­va za­kla­dať na ob­ra­nu svo­jich zá­uj­mov od­bo­ry, ale­bo vstu­po­vať do nich. Vý­kon tých­to práv mô­že po­dlie­hať len ta­kým ob­me­dzeniam, kto­ré sta­no­vu­je zá­kon a kto­ré sú ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti v zá­uj­me ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, na pred­chá­dzanie ne­po­ko­jom ale­bo zlo­čin­nos­ti, ochra­nu zdra­via ale­bo mo­rál­ky ale­bo ochra­nu práv a slo­bôd iných.

 Tak­to vy­me­dze­ný zá­klad­ný rá­mec prá­va za­kla­dať po­li­tic­ké stra­ny je kon­kre­ti­zo­va­ný v zá­ko­ne o po­li­tic­kých stra­nách[4], kto­rý us­ta­no­vu­je pod­mien­ky vzni­ku a zá­ni­ku strán, ich prá­va a po­vin­nos­ti, ako aj san­kcie za nespl­ne­nie po­vin­nos­tí. Pod­ľa § 2 ods. 1 zá­ko­na stra­na nes­mie svo­ji­mi sta­no­va­mi, svo­jím prog­ra­mom ale­bo čin­nos­ťou po­ru­šo­vať Ústa­vu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy. Ko­na­nie stra­ny v roz­po­re s tý­mi­to po­vin­nos­ťa­mi je dô­vo­dom, pre kto­rý mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dať Naj­vyš­šie­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky návrh na roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny.

 Ten­to prís­pe­vok pos­ky­tu­je preh­ľad o prí­pa­doch a naj­mä práv­nych dô­vo­doch roz­pus­te­nia po­li­tic­kých strán, kto­ré sa v mi­nu­los­ti sta­li pred­me­tom po­su­dzo­va­nia prís­luš­ných sú­dov, vrá­ta­ne Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va.

 Slo­ven­ská re­pub­li­ka:Slo­ven­ská pos­po­li­tosť – Ná­rod­ná stra­na

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­sud­kom 3Sž 79/2005 zo dňa 1. mar­ca 2006 na návrh ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­pus­til po­li­tic­kú stra­nu Slo­ven­ská pos­po­li­tosť – Ná­rod­ná stra­na.

 Pr­vým dô­vo­dom roz­pus­te­nia stra­ny bo­lo, že prog­ram pre­sa­dzo­val zme­nu zo sú­čas­né­ho sys­té­mu parla­men­tnej de­mok­ra­cie na us­po­ria­da­nie štá­tu na zá­kla­de sta­vov­ské­ho prin­cí­pu. Spo­loč­nosť ma­la byť na zá­kla­de zos­ku­pe­nia ob­ča­nov pod­ľa po­vo­la­ní roz­de­le­ná do sta­vov, kto­ré ma­li mať po­mer­né za­stú­pe­nie v Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­de (SNR) pod­ľa poč­tu re­gis­tro­va­ných čle­nov. Re­gis­trá­cia do sta­vov ma­la byť dob­ro­voľ­ná, ale len re­gis­tro­va­ný člen mal prá­vo vo­liť a byť vo­le­ný. Sta­vy si spo­me­dzi se­ba ma­li vo­liť zá­stup­cov do SNR a ďal­ších vo­le­ných or­gá­nov.

 Súd kon­šta­to­val, že ta­ká­to úp­ra­va vo­leb­né­ho prá­va v prog­ra­me je ne­po­chyb­ne v roz­po­re s člán­kom 30 ods. 1 a 3 ús­ta­vy SR a po­ru­šu­je prin­cíp všeo­bec­né­ho vo­leb­né­ho prá­va, na­koľ­ko pod­mie­ňu­je vý­kon ak­tív­ne­ho vo­leb­né­ho prá­va re­gis­trá­ciou v sta­ve, a sú­čas­ne via­že hlas len na voľ­bu prís­luš­ní­ka da­né­ho sta­vu. Sú­čas­né po­ru­šu­je prin­cíp rov­nos­ti vo­leb­né­ho prá­va tým, že za­stú­pe­nie sta­vov v za­stu­pi­teľ­skom or­gá­ne ne­má od­rá­žať vý­sle­dok všeo­bec­ných vo­lieb, ale má byť sta­no­ve­né na po­mer­nom prin­cí­pe pod­ľa poč­tu re­gis­tro­va­ných čle­nov sta­vu, v dôs­led­ku čo­ho by hla­sy čle­nov rôz­nych sta­vov ne­ma­li rov­na­kú vá­hu.

 Dru­hým dô­vo­dom bo­la úp­ra­va „Ná­rod­né­ho prin­cí­pu“ v prog­ra­me stra­ny, pod­ľa kto­ré­ho pr­vo­ra­dou úlo­hou Slo­ven­ské­ho štá­tu bu­de za­bez­pe­če­nie vlas­tné­ho slo­ven­ské­ho ná­ro­da vo všet­kých ob­las­tiach ži­vo­ta, až po­tom sta­ros­tli­vosť o os­tat­ných ob­ča­nov. Ten­to pos­toj pod­ľa sú­du ve­die k ne­rov­né­mu pos­ta­ve­niu ob­ča­nov a nás­led­ne k dis­kri­mi­ná­cii prís­luš­ní­kov ná­rod­nos­tných men­šín a et­nic­kých sku­pín vo vzťa­hu k za­ru­če­niu zá­klad­ných práv a slo­bôd uve­de­ných v dru­hej hla­ve ús­ta­vy SR, ho­ci tie­to sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým, bez oh­ľa­du na poh­la­vie, ra­su, far­bu ple­ti, ja­zyk, vie­ru a ná­bo­žen­stvo, po­li­tic­ké či iné zmýš­ľa­nie, ná­rod­ný ale­bo so­ciál­ny pô­vod, prís­luš­nosť k ná­rod­nos­ti ale­bo et­nic­kej sku­pi­ne, ma­je­tok, rod ale­bo iné pos­ta­ve­nie. Ni­ko­ho ne­mož­no z tých­to dô­vo­dov poš­ko­dzo­vať, zvý­hod­ňo­vať ale­bo zne­vý­hod­ňo­vať. Napl­ne­ním prog­ra­mu stra­ny Slo­ven­ská pos­po­li­tosť – Ná­rod­ná stra­na by už sa­mot­ná prís­luš­nosť k ná­rod­nos­tnej men­ši­ne ale­bo et­nic­kej sku­pi­ne vied­la k uj­me jej prís­luš­ní­kov na prá­vach.

 Vý­luč­ne na zá­kla­de tých­to dvoch dô­vo­dov dos­pel súd k zá­ve­ru, že sú napl­ne­né ma­te­riál­ne dô­vo­dy roz­pus­te­nia po­li­tic­kej stra­ny spo­čí­va­jú­ce v tom, že v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti za­lo­že­nej na prin­cí­pe rov­nos­ti člo­ve­ka a ob­ča­na a na pra­vid­lách práv­ne­ho štá­tu mož­no prog­ra­mo­vať zme­nu v prin­cí­poch zá­klad­ných ob­čian­sky a po­li­tic­kých práv a slo­bôd len za pod­mien­ky, že prog­ra­mo­va­ná zme­na je sa­ma ose­be v sú­la­de so zá­klad­ný­mi de­mok­ra­tic­ký­mi prin­cíp­mi vy­me­dze­ný­mi v Me­dzi­ná­rod­nom pak­te o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, s kto­rý­mi sú cie­le po­li­tic­kej stra­ny Slo­ven­ská pos­po­li­tosť – Ná­rod­ná stra­na v roz­po­re, pre­to­že sme­ru­jú k od­strá­ne­niu zá­klad­ných prin­cí­pov rov­nos­ti uve­de­ných v člán­ku 25 a 26 uve­de­né­ho me­dzi­ná­rod­né­ho do­ho­vo­ru.

 Za po­zor­nosť ne­po­chyb­ne sto­jí, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vo svo­jom návr­hu na zru­še­nie po­li­tic­kej stra­ny uvá­dzal via­ce­ré ďal­šie dô­vo­dy, naj­mä v prog­ra­me vy­jad­re­né pos­to­je stra­ny pro­ti Ži­dom, Ró­mom a Ma­ďa­rom, vy­stú­pe­nie Slo­ven­skej re­pub­li­ky z Me­dzi­ná­rod­né­ho me­no­vé­ho fon­du a ďal­ších or­ga­ni­zá­cií, re­ha­bi­li­tá­ciu Dr. Jo­ze­fa Ti­sa a vy­hlá­se­nie dňa vzni­ku pr­vej Slo­ven­skej re­pub­li­ky za štát­ny svia­tok, pre­hod­no­te­nie slo­ven­ských de­jín, atď. Tý­mi­to dô­vod­mi sa však súd od­mie­tol za­obe­rať z dô­vo­du, že v návr­hu ne­bol vý­slov­ne na­for­mu­lo­va­ný práv­ny dô­vod, v kto­rom ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor vi­dí po­ru­še­nie ús­ta­vy a zá­ko­nov.

 Súd sa pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ne­zao­be­ral ani ob­sa­hom ve­rej­ných vy­stú­pe­ní pred­sta­vi­te­ľov stra­ny, na kto­rých hlá­sa­li nez­ná­šan­li­vosť vo­či prís­luš­ní­kom iných ná­ro­dov, s pou­ka­zom na to, že ich po­va­žu­je za sú­časť napĺňa­nia prog­ra­mu, kto­rý už bol zhod­no­te­ný ako po­ru­šu­jú­ci ús­ta­vu. Rov­na­ko nep­ri­hlia­dol na tres­tné stí­ha­nia ve­de­né vo­či pred­sta­vi­te­ľom stra­ny nap­rík­lad pre pod­po­ru a pro­pa­gá­ciu hnu­tí sme­ru­jú­cich k pot­la­če­niu práv a slo­bôd ob­ča­nov, prí­pad­ne ha­no­be­nia ná­ro­da, ra­sy a pres­ved­če­nia a pod­ne­co­va­nia k ná­rod­nos­tnej, ra­so­vej a et­nic­kej ne­ná­vis­ti, a to z dô­vo­du, že ne­bo­li v ča­se je­ho roz­ho­do­va­nia prá­vop­lat­ne skon­če­né.

 Keď­že dô­vo­dom roz­hod­nu­tia sú­du bol vý­luč­ne prog­ram, pred­sta­vi­te­lia tej­to stra­ny vy­ko­na­li opat­re­nia, aby vo svo­jej bu­dú­cej čin­nos­ti, pros­tred­níc­tvom inej po­li­tic­kej stra­ny, nep­ri­ja­teľ­né us­ta­no­ve­nia a bo­dy z prog­ra­mu od­strá­ni­li. To zna­me­ná, že v rám­ci pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia bu­dú mu­sieť byť bra­né do úva­hy iné sku­toč­nos­ti a ne­po­chyb­ne aj šir­šie sú­vis­los­ti, pre čo pos­ky­tu­jú in­špi­rá­ciu aj via­ce­ré roz­hod­nu­tia o roz­pus­te­ní po­li­tic­kých strán v iných štá­toch.

 Čes­ká re­pub­li­ka:Dělnic­ká stra­na

 Naj­vyš­ší správ­ny súd Čes­kej re­pub­li­ky roz­sud­kom Pst 1/2009 zo dňa 17. feb­ruára 2010na návrh vlá­dy Čes­kej re­pub­li­ky roz­pus­til po­li­tic­kú stra­nu Dělnic­ká stra­na (DS). Pou­ká­zal na to, že dô­vod pre roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny vy­plý­va z ku­mu­la­tív­ne­ho spl­ne­nia nie­koľ­kých pod­mie­nok: 1. zis­ti­teľ­ná čin­nosť po­li­tic­kej stra­ny je proti­práv­na, 2. je tej­to stra­ne pri­čí­ta­teľ­ná, 3. pred­sta­vu­je dos­ta­toč­ne bez­pros­tred­nú hroz­bu pre de­mok­ra­tic­ký práv­ny štát, a 4. za­mýš­ľa­ný zá­sah je pri­me­ra­ný sle­do­va­né­mu cie­ľu, nie je na­ru­še­ná pro­por­cio­na­li­ta me­dzi ob­me­dze­ním prá­va zdru­žo­vať sa v po­li­tic­kých stra­nách a zá­uj­mom spo­loč­nos­ti na ochra­ne jej hod­nôt.

 Roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny Dělnic­ká stra­na bo­lo od­ôvod­ne­né jej prog­ra­mom, ve­rej­ný­mi vy­stú­pe­nia­mi jej pred­sta­vi­te­ľov, sym­bol­mi pou­ží­va­ný­mi stra­nou, ale aj pre­po­je­ním a spolu­prá­cou s neo­na­cis­tic­ký­mi or­ga­ni­zá­cia­mi ako Ná­rod­ní od­por a Auto­nom­ní na­cio­na­lis­té, či pô­so­be­ním ochran­ných zbo­rov DS. Roz­hod­nu­tie je mi­mo­riad­ne pod­rob­né a dôk­lad­né, má viac ako 120 strán.

 Vo vzťa­hu k prog­ra­mu súd kon­šta­to­val, že bod prog­ra­mu po­ža­du­jú­ci ur­čo­va­nie ná­rod­nos­ti oby­va­te­ľov a jej za­pi­so­va­nie do rod­ných lis­tov a ob­čian­skych preu­ka­zov vy­vo­lá­va aso­ciá­cie s no­rim­ber­ský­mi zá­kon­mi a ne­mec­kou ra­so­vou po­li­ti­kou z ob­do­bia tzv. tre­tej rí­še. Po­žia­dav­ka na za­ve­de­nie in­šti­tú­tu do­mov­ské­ho prá­va na­rá­ža na exis­tu­jú­ci ka­ta­lóg zá­klad­ných práv a mô­že dôjsť k je­ho zneu­ži­tiu v kom­bi­ná­cii prá­ve s ur­čo­va­ním ná­rod­nos­ti. Súd ďa­lej vo vzťa­hu k navr­ho­va­né­mu tres­ta­niu ho­mo­sexuali­ty uvie­dol, že v pod­mien­kach de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu je nut­né dôs­led­ne tr­vať na tom, že za­ra­de­nie sa­mot­nej sexuál­nej orien­tá­cie do ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, bez to­ho, aby bo­li tres­ta­né len exce­sy za­sa­hu­jú­ce do osob­nej sfé­ry nie­ko­ho iné­ho, ne­do­vo­le­ným spô­so­bom, nap­rík­lad ná­si­lím ale­bo do­nú­te­ním, pred­sta­vu­je dis­kri­mi­ná­ciu ce­lej so­ciál­nej sku­pi­ny. Je všeo­bec­ne zná­me, že tres­ta­nie ho­mo­sexuálov a prio­ri za sexuál­nu orien­tá­ciu pa­no­va­lo v na­cis­tic­kom Ne­mec­ku. Na zá­kla­de prog­ra­mu vy­hod­no­til súd stra­nu ako po­pu­lis­tic­kú, xeno­fób­nu, ho­mo­fób­nu, šo­vi­nis­tic­kú a vy­ka­zu­jú­cu zna­ky ra­siz­mu, čo ale ne­pos­ta­ču­je pre jej roz­pus­te­nie.

 Na via­ce­rých mies­tach od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku bo­lo zdô­raz­ne­né, že tie­to cha­rak­te­ris­ti­ky prog­ra­mu stra­ny ve­dú len k po­chyb­nos­tiam a oba­vám, sa­my o se­be však neu­mož­ňu­jú uro­biť zá­ver o napl­ne­ní dô­vo­dov pre roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny. Súd sa pre­to za­me­ral na čin­nosť stra­ny, a skú­mal, aké kon­krét­ne ob­ry­sy vo fak­tic­kej čin­nos­ti stra­ny zís­ka­va­jú hmlis­té kon­tú­ry jej po­li­tic­ké­ho prog­ra­mu. Pri­tom vý­slov­ne od­mie­tol ná­zor, že stra­ne nie je mož­né pri­čí­tať pre­ja­vy jej pred­sta­vi­te­ľov s tým, že sú to iba ich osob­né my­šlien­ky, prí­pad­ne že za tie­to pre­ja­vy ne­bo­li tres­tne stí­ha­ní a od­sú­de­ní. Nao­pak ko­na­nie pred­sta­vi­te­ľov stra­ny je pot­reb­né chá­pať v kon­texte jej prog­ra­mu, či sa jed­ná o oje­di­ne­lý exces ale­bo o sú­časť dl­ho­do­bo hlá­sa­nej ideo­ló­gie stra­ny.

Súd po­su­dzo­val via­ce­ré as­pek­ty čin­nos­ti stra­ny, od pred­vo­leb­nej kam­pa­ne pred voľ­ba­mi do Európ­ske­ho parla­men­tu, cez ve­rej­né pre­ja­vy a vy­stú­pe­nia pred­sta­vi­te­ľov stra­ny až pos­tra­níc­ku tlač a inter­ne­to­vé strán­ky. Dos­pel k zá­ve­ru, že pre­ja­vy stra­ny, resp. jej pred­sta­vi­te­ľov, čle­nov a sym­pa­ti­zan­tov, kto­ré je mož­né pri­čí­tať stra­ne, pre­to­že sú v sú­la­de s jej prog­ra­mom a ďa­lej ho roz­ví­ja­jú, opa­ko­va­ne sme­ru­jú k vy­vo­lá­va­niu ra­so­vej a so­ciál­nej nez­ná­šan­li­vos­ti. Stra­na sa zov­šeo­bec­ňu­jú­cim a pau­ša­li­zu­jú­cim spô­so­bom vy­me­dzu­je vo­či róm­ske­mu a ži­dov­ské­mu et­ni­ku, rov­na­ko ako vo­či ho­mo­sexuálom, pris­ťa­ho­val­com a všeo­bec­ne ľu­ďom inej far­by ple­ti, o kto­rých ho­vo­rí vždy ne­ga­tív­ne ako o pa­ra­zi­toch, nep­ris­pô­so­bi­vých a pod. Ne­jed­ná sa o inak prí­pus­tnú kri­ti­ku reál­nych spo­lo­čen­ských prob­lé­mov, ale o úpl­ne neak­cep­to­va­teľ­né vy­vo­lá­va­nie ne­ná­vis­ti. Vy­chá­dza­júc z tých­to pre­ja­vov je mož­né uza­vrieť, že prog­ram stra­ny bez­po­chy­by sme­ru­je k ob­me­dzo­va­niu zá­klad­ných práv a slo­bôd.

 Súd pre­to uzav­rel, že cie­ľom DS je od­strá­ne­nie niek­to­rých zá­klad­ných ná­le­ži­tos­tí de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu, me­dzi kto­ré pat­rí nap­rík­lad ochra­na zá­klad­ných ľud­ských práv, vrá­ta­ne práv men­šín. Stra­na na­pa­dá sa­mot­nú pod­sta­tu a zá­kla­dy de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu, pre­to­že ho­vo­rí o bo­ji pro­ti „sys­té­mu“ a nut­nos­ti je­ho nah­ra­de­nia mo­de­lom ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu. Stra­na vo svo­jom prog­ra­me, pre­ja­voch a pou­ží­va­nej sym­bo­li­ke nad­vä­zu­je na ideo­ló­giu ne­mec­ké­ho ná­rod­né­ho so­cia­liz­mu, kto­rý je to­ta­lit­nou ideo­ló­giou nez­lu­či­teľ­nou s de­mok­ra­ciou a zá­klad­ný­mi ľud­ský­mi prá­va­mi. Vo vzťa­hu k oz­bro­je­ným ochran­ným zbo­rom DS súd pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že po­li­tic­ké stra­ny ma­jú za­ká­za­né za­sa­ho­vať svo­jou čin­nos­ťou do čin­nos­ti or­gá­nov štá­tu, resp. sup­lo­vať vý­kon štát­nej mo­ci, s vý­nim­kou in­šti­tu­cio­nál­ne­ho po­die­lu na vý­ko­ne mo­ci v nad­väz­nos­ti na vý­sle­dok vo­lieb.

 Ústav­ná sťaž­nosť DS pro­ti roz­sud­ku bo­la od­miet­nu­tá ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­ná. Ústav­ný súd si v ce­lom roz­sa­hu os­vo­jil pod­rob­nú a vy­čer­pá­va­jú­cu ar­gu­men­tá­ciu Naj­vyš­šie­ho sú­du.

 Ma­ďar­sko:Ma­ďar­ská gar­da

 Ten­to prí­pad je oso­bit­ný v tom, že pred­me­tom zá­ka­zu ne­bo­la po­li­tic­ká stra­na, ale ob­čian­ske zdru­že­nie úz­ko pre­po­je­né s po­li­tic­kou stra­nou. Dňa 8. má­ja 2007 bo­la za­lo­že­né zdru­že­nie Ma­ďar­ská gar­da (Ma­gyar Gár­da Egyesület) de­sia­ti­mi člen­mi po­li­tic­kej stra­ny Hnu­tie za lep­šie Ma­ďar­sko (Job­bik Ma­gya­ror­szá­gért Moz­ga­lom). Ma­ďar­ská gar­da s člen­mi ob­le­če­ný­mi v uni­for­mách zor­ga­ni­zo­va­la via­ce­ré zhro­maž­de­nia a de­monštrá­cie po ce­lom Ma­ďar­sku, vrá­ta­ne róm­skych osád, a žia­da­la nap­rík­lad ochra­nu Ma­ďa­rov pred ci­gán­skou kri­mi­na­li­tou.

 V reak­cii na po­chod prib­liž­ne 200 čle­nov v ob­ci Ta­tár­szen­tgyörgy po­dal pro­ku­rá­tor návrh na zru­še­nie zdru­že­nia, kto­ré­mu Re­gio­nál­ny súd v Bu­da­peš­ti dňa 16. de­cem­bra 2008 vy­ho­vel a Ma­ďar­skú gar­du roz­pus­til. V od­ôvod­ne­ní ok­rem iné­ho uvie­dol, že po­jem „ci­gán­ska kri­mi­na­li­ta“ pred­sta­vu­je zov­šeo­bec­ne­nie jas­ne za­lo­že­né na ra­so­vých a et­nic­kých dô­vo­doch, kto­ré po­ru­šu­je prin­cíp rov­nos­ti v dôs­toj­nos­ti a prá­vach. Po­cho­dy ne­bo­li jed­no­ra­zo­vou ak­ciou, ale dis­kri­mi­ná­cia bo­la zdô­raz­ne­ná via­ce­rý­mi de­monštrá­cia­mi si­ly a vy­hráž­ka­mi. Súd zdô­raz­nil aj to, že účas­tní­ci v uni­for­mách ma­li na ru­ká­voch sym­bo­ly pri­po­mí­na­jú­ce dôs­toj­ní­kov tzv. Šípo­vé­ho krí­ža, fa­šis­tic­kej stra­ny pô­so­bia­cej v Ma­ďar­sku v ro­koch 1944/45.

 Od­vo­la­cí súd v Bu­da­peš­ti dňa 2. jú­la 2009 potvr­dil roz­hod­nu­tie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du. Pou­ká­zal na ďal­šie proti­róm­ske de­monštrá­cie us­ku­toč­ne­né Ma­ďar­skou gar­dou v prie­be­hu ro­ku 2008 (Fadd, Sár­bo­gárd). Roz­hod­nu­tie bo­lo roz­ší­re­né zo zdru­že­nia Ma­ďar­ská gar­da aj na hnu­tie s tým­to is­tým náz­vom, s pou­ka­zom na to, že sa jed­na­lo o dcér­sku or­ga­ni­zá­ciu bez oso­bit­nej práv­nej sub­jek­ti­vi­ty. Súd pou­ká­zal ok­rem iné­ho na to, že voľ­ba mies­ta de­monštrá­cií – ob­ce s vy­so­kým za­stú­pe­ním róm­skej po­pu­lá­cie, ne­mô­žu byť chá­pa­né ako sú­časť so­ciál­ne­ho di­aló­gu, ale ako extrém­na for­ma de­monštrá­cie si­ly kvá­zi-mi­li­tan­tnou or­ga­ni­zá­ciou. Čin­nosť hnu­tia za­kla­dá ri­zi­ko ná­si­lia a vy­vo­lá­va­nia kon­flik­tov, na­ru­še­nia ve­rej­né­ho po­riad­ku, a sú­čas­ne po­ru­šu­je slo­bo­dy a bez­peč­nosť róm­ske­ho oby­va­teľ­stva. Od­vo­la­cí súd zdô­raz­nil, že slo­bo­da pre­ja­vu ne­pok­rý­va ne­ná­vis­tné pre­ja­vy ale­bo pod­ne­co­va­nie ná­si­lia.

 Naj­vyš­ší súd dňa 15. de­cem­bra 2009 roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du potvr­dil. Nás­led­ne sa pred­sta­vi­teľ zdru­že­nia Gá­bor Vo­na ob­rá­til so sťaž­nos­ťou na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­rý ju, aj po zoh­ľad­ne­ní sta­no­vísk re­le­van­tných me­dzi­ná­rod­ných or­ga­ni­zá­cií na ochra­nu ľud­ských práv, dňa 11. jú­la 2013 od­mie­tol ako zjav­ne nep­rí­pus­tnú a sú­čas­ne vy­slo­vil, že ne­doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 11 Do­ho­vo­ru.

 ESĽP po­su­dzo­val, či zá­sah do prá­va na zdru­žo­va­nie ga­ran­to­va­né­ho Do­ho­vo­rom bol us­ku­toč­ne­ný na zá­kla­de zá­ko­na, sle­do­val le­gi­tím­ny cieľ a či bol ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti na do­siah­nu­tie toh­to cie­ľa. Pou­ká­zal na to, že slo­bo­da pre­ja­vu sa ne­za­ru­ču­je len in­for­má­ciám ale­bo my­šlien­kam, kto­ré sú po­zi­tív­ne pri­jí­ma­né ale­bo ne­kon­flik­tné, ale aj ta­kým, kto­ré úto­čia, šo­ku­jú ale­bo vy­ru­šu­jú. Hra­ni­ca vý­ko­nu tej­to slo­bo­dy však mu­sí byť sta­no­ve­ná tým, čo je v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­né, to zna­me­ná, že de­mok­ra­cia sa ja­ví ako je­di­ný po­li­tic­ký mo­del uz­ná­va­ný do­ho­vo­rom, a ak čin­nosť sme­ru­je k od­klo­nu od toh­to mo­de­lu, sú zá­sa­hy do slo­bo­dy pre­ja­vu a zdru­žo­va­nia ak­cep­to­va­teľ­né.

 Po­li­tic­ká stra­na mô­že pre­sa­dzo­vať zme­nu prá­va ale­bo ús­tav­ných zá­kla­dov štá­tu len za dodr­ža­nia dvoch pod­mie­nok: po pr­vé, vý­luč­ne zá­kon­ný­mi a de­mok­ra­tic­ký­mi pros­tried­ka­mi, a po dru­hé pre­sa­dzo­va­ná zme­na mu­sí byť sa­ma o se­be v sú­la­de s fun­da­men­tál­ny­mi de­mok­ra­tic­ký­mi prin­cíp­mi. Stra­na, kto­rej pred­sta­vi­te­lia pod­ne­cu­jú ná­si­lie ale­bo pre­sa­dzu­jú po­li­ti­ku, kto­rá ne­reš­pek­tu­je de­mok­ra­ciu ale­bo je za­me­ra­ná na jej zni­če­nie ale­bo ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd, sa ne­mô­že do­má­hať ochra­ny pod­ľa do­ho­vo­ru pro­ti san­kciám, kto­ré jej za ta­ké­to ko­na­nie bo­li ulo­že­né. Nik­to sa ne­mô­že spo­lie­hať na us­ta­no­ve­nia do­ho­vo­ru za úče­lom, aby os­la­bo­val ale­bo ni­čil ideá­ly a hod­no­ty de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Me­dzi ta­ké­to hod­no­ty súd za­ra­dil aj koexis­ten­ciu čle­nov spo­loč­nos­ti bez ra­so­vej seg­ra­gá­cie.

 ESĽP ďa­lej vy­slo­vil, že sta­no­vy a prog­ram po­li­tic­kej stra­ny ne­mô­žu byť bra­né do úva­hy ako je­di­né kri­té­riá pre sta­no­ve­nie cie­ľov a zá­me­rov stra­ny. Skú­se­nos­ti člen­ských štá­tov uká­za­li, že po­li­tic­ké stra­ny v mi­nu­los­ti neod­ha­li­li svo­je cie­le od­po­ru­jú­ce fun­da­men­tál­nym prin­cí­pom de­mok­ra­cie v ofi­ciál­nych prog­ra­moch a do­ku­men­toch až do oka­mi­hu prev­za­tia mo­ci. Z toh­to dô­vo­du mu­sí byť prog­ram po­rov­ná­va­ný so skut­ka­mi pred­sta­vi­te­ľov stra­ny a ná­zor­mi, kto­ré za­stá­va­jú. Z toh­to is­té­ho dô­vo­du zá­ro­veň ne­mož­no oča­ká­vať od štá­tu, aby od­lo­žil zá­sah až do ča­su,  kým po­li­tic­ká stra­na zís­ka moc a za­čne us­ku­toč­ňo­vať reál­ne kro­ky na za­ve­de­nie po­li­ti­ky nez­lu­či­teľ­nej so štan­dar­dmi de­mok­ra­cie. Prá­ve nao­pak súd uz­ná­va prá­vo štá­tu v prí­pa­de hro­zia­ce­ho ne­bez­pe­čen­stva za­siah­nuť pre­ven­tív­ne, eš­te pred tým, než sa ta­ká­to po­li­ti­ka za­čne reali­zo­vať.

 Na zá­kla­de uve­de­ných vý­cho­dísk je roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny (resp. v tom­to prí­pa­de zdru­že­nia) pot­reb­né po­su­dzo­vať pod­ľa nas­le­dov­ných kri­té­rií:

 

-         či exis­tu­jú dos­ta­toč­né dô­ka­zy o bez­pros­tred­nom oh­ro­ze­ní de­mok­ra­cie;

-         či ko­na­nia a pre­ja­vy pred­sta­vi­te­ľov dot­knu­tej stra­ny sú pri­čí­ta­teľ­né stra­ne ako cel­ku;

-         či tie­to ko­na­nia a pre­ja­vy pri­čí­ta­teľ­né stra­ne za­kla­da­jú ce­lok, kto­rý dá­va jas­ný ob­raz o mo­de­li spo­loč­nos­ti, pre­sa­dzo­va­nom po­li­tic­kou stra­nou, kto­rý je nez­lu­či­teľ­ný s kon­cep­tom de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

 

Špa­nielsko:Herri Ba­ta­su­na a Ba­ta­su­na

 Špa­nielsky naj­vyš­ší súd v ro­ku 2003 vy­hlá­sil za ne­le­gál­ne po­li­tic­ké stra­ny Herri Ba­ta­su­na a Ba­ta­su­na a na­ria­dil ich roz­pus­te­nie. Od­vo­lal sa na zá­kon o po­li­tic­kých stra­nách z ro­ku 2002, na zá­kla­de kto­ré­ho dos­pel k zá­ve­ru, že stra­ny bo­li sú­čas­ťou te­ro­ris­tic­kej stra­té­gie tak­tic­ké­ho od­de­le­nia a že exis­to­va­li sig­ni­fi­kan­tné po­dob­nos­ti me­dzi ni­mi a te­ro­ris­tic­kou or­ga­ni­zá­ciou ETA.

 Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v roz­sud­ku zo dňa 30. jú­na 2009 kon­šta­to­val, že člá­nok 11 Do­ho­vo­ru ne­bol po­ru­še­ný. Špa­nielske sú­dy na zá­kla­de dôk­lad­né­ho do­ka­zo­va­nia dos­pe­li k ro­zum­né­mu zá­ve­ru, že exis­to­va­lo pre­po­je­nie me­dzi po­li­tic­ký­mi stra­na­mi a te­ro­ris­tic­kou or­ga­ni­zá­ciou Eus­ka­di Ta As­ka­ta­su­na (ETA), kto­ré ob­jek­tív­ne mô­že pred­sta­vo­vať oh­ro­ze­nie de­mok­ra­cie. Pre­po­je­nie strán Herri Ba­ta­su­na a Ba­ta­su­na s te­ro­ris­tic­kou or­ga­ni­zá­ciou bo­lo vy­vo­de­né nap­rík­lad z ne­dos­tat­ku od­sú­de­nia aten­tá­tov, vy­ko­na­ných or­ga­ni­zá­ciou ETA, zo stra­ny tých­to po­li­tic­kých strán, ale aj z ve­rej­ných pre­ja­vov pred­sta­vi­te­ľov strán os­la­vu­jú­cich or­ga­ni­zá­ciu ETA, účas­ti pred­sta­vi­te­ľov strán na zhro­maž­de­niach pod­po­ru­jú­cich tú­to or­ga­ni­zá­ciu, ale­bo od­ka­zu na te­ro­ris­tic­kú or­ga­ni­zá­ciu Ges­to­ras Pro-Am­nis­tía umies­tne­né­ho na inter­ne­to­vej strán­ke po­li­tic­kej stra­ny.

 Pod­ľa ná­zo­ru ESĽP čin­nosť po­li­ti­kov za­hŕňa nie­len ich ko­na­nie a pre­ja­vy, ale za ur­či­tých okol­nos­tí aj ich opo­me­nu­tie či ml­ča­nie, kto­ré mô­žu pred­sta­vo­vať za­uja­tie sta­no­vis­ka a mož­no o nich ho­vo­riť ako o vý­slov­nej pod­po­re. Ko­na­nie da­ných po­li­tic­kých strán bo­lo po­sú­de­né súhr­nne ako sú­časť stra­té­gie k pre­sa­de­niu po­li­tic­ké­ho prog­ra­mu, kto­rý je vo svo­jej pod­sta­te v roz­po­re so zá­sa­da­mi de­mok­ra­cie. Ko­na­nie a pre­ja­vy pri­čí­ta­teľ­né tým­to po­li­tic­kým stra­nám pred­sta­vo­va­li vo svo­jom cel­ku jas­ný ob­raz o ich spo­lo­čen­skom mo­de­li, kto­rý je v roz­po­re s kon­cep­ciou de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Po­li­tic­ká stra­na, kto­rej pred­sta­vi­te­lia pod­ne­cu­jú ná­si­lie ale­bo pre­sa­dzu­jú po­li­ti­ku, kto­rá ne­reš­pek­tu­je de­mok­ra­ciu ale­bo je za­me­ra­ná na jej od­strá­ne­nie, sa ne­mô­žu od­vo­lá­vať na ochra­nu Do­ho­vo­ru pred san­kcia­mi, kto­ré sú stra­ne za ta­ké­to ko­na­nie ulo­že­né.

 Spol­ko­vá re­pub­li­ka Ne­mec­ko: Ná­rod­no­de­mok­ra­tic­ká stra­na, NPD

 Oso­bi­tosť toh­to prí­pa­du spo­čí­va v tom, že stra­na ne­bo­la roz­pus­te­ná sú­dom, ale na­priek to­mu po­da­la sťaž­nosť na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va. Ná­rod­no­de­mok­ra­tic­ká stra­na (NPD) za­lo­že­ná 28. no­vem­bra 1964 exis­tu­je a pra­vi­del­ne sa zú­čas­tňu­je vo­lieb do Európ­ske­ho parla­men­tu, fe­de­rál­ne­ho parla­men­tu, ako aj kra­jin­ských a ko­mu­nál­nych vo­lieb.

 V ro­ku 2001 po­dal parla­ment, ra­da aj vlá­da návrh na zá­kaz stra­ny NPD na fe­de­rál­ny ús­tav­ný súd s od­ôvod­ne­ním, že chce od­strá­niť de­mok­ra­tic­ký re­žim a že pro­pa­gu­je ná­rod­no – so­cia­lis­tic­ké, anti­se­mit­ské a ra­sis­tic­ké ná­zo­ry, že chce nah­ra­diť exis­tu­jú­cu parla­men­tnú de­mok­ra­ciu vlá­dou ľu­du pros­tred­níc­tvom „ná­rod­ných elít“, ako aj z dô­vo­du, že pred­sta­vi­te­lia a pod­po­ro­va­te­lia stra­ny ne­vá­ha­jú pou­žiť ná­si­lie na pre­sa­dzo­va­nie mo­ci. V ro­ku 2003 ús­tav­ný súd ko­na­nie za­sta­vil s od­ôvod­ne­ním, že vo ve­de­ní stra­ny pô­so­bi­lo via­ce­ro agen­tov taj­ných slu­žieb, kto­rých vý­ro­ky slú­ži­li prá­ve ako dô­vo­dy pre zru­še­nie stra­ny. Prin­cíp od­de­le­nia strán od štá­tu, kto­rý je pod­mien­kou us­ku­toč­ne­nia ko­na­nia o zá­kaz stra­ny, vzhľa­dom na pô­so­be­nie tých­to agen­tov ne­bol napl­ne­ný.

   Nás­led­ne v ro­ku 2012 stra­na po­da­la na fe­de­rál­ny ús­tav­ný súd sťaž­nosť pro­ti fe­de­rál­ne­mu parla­men­tu, ra­de a vlá­de, kto­rým žia­da­la ur­čiť, že nie je proti­ús­tav­nou v zmys­le fe­de­rál­ne­ho prá­va, prí­pad­ne al­ter­na­tív­ne vy­slo­viť, že od­por­co­via po­ru­ši­li jej prá­va tým, že ju sús­tav­ne ozna­čo­va­li za proti­ús­tav­nú, čím jej pri­vo­di­li nás­led­ky de fac­to zá­ka­zu, bez to­ho aby o ňom bo­lo vô­bec roz­hod­nu­té. Ako ďal­šia al­ter­na­tí­va bo­lo navr­hnu­té kon­šta­to­va­nie, že prá­va stra­ny bo­li po­ru­še­né tým, že jej ne­bol pos­kyt­nu­tý práv­ny pros­trie­dok náp­ra­vy na to, aby ob­há­ji­li sú­lad svo­jej čin­nos­ti s ús­ta­vou na ús­tav­nom sú­de. V sťaž­nos­ti stra­na ok­rem iné­ho pou­ká­za­la na to, že jej čle­no­via, kto­rí pra­co­va­li vo ve­rej­nom sek­to­re, bo­li pre pre­po­je­nie so stra­nou vy­sta­ve­ní dis­cip­li­nár­nym stí­ha­niam, prí­pad­ne im v niek­to­rých spol­ko­vých kra­ji­nách ne­bo­lo umož­ne­né kan­di­do­vať v ko­mu­nál­nych voľ­bách. Pri kaž­dom oh­lá­se­nom zhro­maž­de­ní bo­la stra­na pod­ro­be­ná ko­na­niu pred správ­ny­mi súd­mi, pre­to­že jej mes­tá od­mie­ta­li pos­kyt­núť ve­rej­né pries­tran­stvá, že tie­to zhro­maž­de­nia bo­li nás­led­ne na­rú­ša­né opo­nen­tmi bez to­ho, aby po­lí­cia pos­kyt­la stra­ne dos­ta­toč­nú ochra­nu.

 Fe­de­rál­ny ús­tav­ný súd 20. feb­ruára 2013 sťaž­nosť od­mie­tol s od­ôvod­ne­ním, že sťaž­nosť stra­ny sme­ru­jú­ca k ur­če­niu, že jej čin­nosť nie je proti­ús­tav­ná, nie je prí­pus­tná. Len fe­de­rál­ny parla­ment, ra­da a vlá­da ma­jú prá­vo­moc po­dať návrh na roz­hod­nu­tie o tom, či je stra­na proti­ús­tav­ná. To, že fe­de­rál­ne prá­vo neu­mož­ňu­je po­li­tic­kej stra­ne do­má­hať sa potvr­de­nia svo­jej ús­tav­nos­ti, nie je me­dze­rou v práv­nej ochra­ne, pre­to­že tak sťa­žo­va­teľ, ako aj je­ho čle­no­via ma­jú k dis­po­zí­cii práv­ne pros­tried­ky náp­ra­vy v jed­not­li­vých ko­na­niach na správ­nych, ci­vil­ných ale­bo tres­tných sú­doch v prí­pa­de, ak ich prá­va bo­li dot­knu­té. Stra­na je v rám­ci slo­bo­dy pre­ja­vu po­vin­ná ak­cep­to­vať, ak ju kri­ti­zu­jú za to, že oh­ro­zu­je ús­tav­nosť.

 Nás­led­ne stra­na po­da­la sťaž­nosť na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va pre údaj­né po­ru­še­nie člán­ku 13 v spo­je­ní s člán­ka­mi 10 a 11 Do­ho­vo­ru, čo od­ôvod­ni­la tým, že na ná­rod­nej úrov­ni jej ne­bol pos­kyt­nu­tý účin­ný pros­trie­dok práv­nej ochra­ny pred veľ­kým množ­stvom po­ru­še­ní práv, naj­mä pred neus­tá­lym ozna­čo­va­ním stra­ny za proti­ús­tav­nú, čo vie­dlo až k jej de fac­to zá­ka­zu. ESĽP sťaž­nosť od­mie­tol ako nep­rí­pus­tnú. Dô­vo­dom bo­lo naj­mä to, že pri kaž­dom jed­not­li­vom údaj­nom po­ru­še­ní prá­va bo­lo pot­reb­né vy­užiť dos­tup­né pros­tried­ky náp­ra­vy a práv­nej ochra­ny v rám­ci sa­mos­tat­ných ko­na­ní. To­to is­té – ini­cio­vať jed­not­li­vé ko­na­nia o údaj­ných po­ru­še­niach prá­va, by stra­na mu­se­la uro­biť aj v prí­pa­de, ak by ús­tav­ný súd vy­slo­vil vo všeo­bec­nos­ti, že čin­nosť stra­ny nie je proti­ús­tav­ná. Ta­ká­to dek­la­rá­cia by pre stra­nu ne­bo­la účin­ným pros­tried­kom práv­nej ochra­ny.

 Zá­ver

 Roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny je kraj­né rie­še­nie, ku kto­ré­mu sa však via­ce­ré kra­ji­ny v praxi mu­se­li uchý­liť prá­ve v rám­ci bo­ja pro­ti extré­miz­mu a stra­nám, kto­rých prog­ram, ale naj­mä prak­tic­ká čin­nosť a vy­stu­po­va­nie pred­sta­vi­te­ľov sme­ro­va­li k od­strá­ne­niu de­mok­ra­tic­ké­ho zria­de­nia. Zá­ve­ry tých­to sú­dov, ale naj­mä Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, sú mi­mo­riad­ne ak­tuál­ne aj v sú­čas­nos­ti, ke­dy je pred­me­tom roz­ho­do­va­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky návrh na roz­pus­te­nie po­li­tic­kej stra­ny. Nie je zmys­lom toh­to člán­ku pre­ju­di­ko­vať roz­hod­nu­tie, len pos­kyt­núť preh­ľad o skú­se­nos­tiach s po­dob­ný­mi ko­na­nia­mi vo vy­bra­ných európ­skych štá­toch.



[1] č. 460/1992 Zb. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[2] ús­tav­ný zá­kon č. 23/1991, kto­rým sa uvá­dza Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd ako ús­tav­ný zá­kon Fe­de­rál­ne­ho zhro­maž­de­nia Čes­kej a Slo­ven­skej Fe­de­ra­tív­nej Re­pub­li­ky

[3] Do­jed­na­ný v Rí­me 4. no­vem­bra 1950, pod­pí­sa­ný v me­ne Čes­kej a Slo­ven­skej Fe­de­ra­tív­nej re­pub­li­ky dňa 21. feb­ruára 1991 v Mad­ri­de

[4] zá­kon č. 85/2005 Z. z. o po­li­tic­kých stra­nách a po­li­tic­kých hnu­tiach v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia