Právo svedka odmietnuť vypovedať v drogových trestných veciach

Prá­vo sved­ka od­miet­nuť vy­po­ve­dať v dro­go­vých tres­tných ve­ciach

  JUDr. Na­mir Alyas­ry, PhD.,  ad­vo­kát

Prá­vo kaž­dé­ho na neus­ved­čo­va­nie sa­mé­ho se­ba, napr. od­miet­nu­tím vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pat­rí me­dzi sta­bil­né prá­va, kto­ré sú je­din­com priz­ná­va­né na ná­rod­nej úrov­ni – čl. 47 ods. 1 Ústa­vy SR, ako aj  na nad­ná­rod­nej úrov­ni  - us­ta­no­ve­nie § 37 ods. 1 zá­ko­na č.  23/1991 Zb., kto­rým sa uvá­dza Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd ako ús­tav­ný zá­kon, čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

 V sú­čas­nos­ti tvo­rí tzv. dro­go­vá tres­tná čin­nosť re­la­tív­ne vy­so­ké per­cen­to obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­nov, kto­ré sú pre­jed­ná­va­ný­mi súd­mi v SR. Je to z to­ho dô­vo­du, že na napl­ne­nie zna­kov obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­ľa § 172 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na „pos­ta­ču­je“ zís­kať dô­kaz o tom, že pá­cha­teľ da­ro­val, ale­bo pre­dal dro­gu (omam­nú ale­bo psy­chot­rop­nú lát­ku) as­poň  trom  oso­bám. Z mo­jej vlas­tnej čin­nos­ti ako ob­haj­cu mô­žem potvr­diť, že dro­go­vé tres­tné či­ny pod­ľa § 172 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na t.j. v sadz­be 10-15 ro­kov, sú tak­to kva­li­fi­ko­va­né čo do kvan­ti­ty naj­čas­tej­šie prá­ve pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c) s od­ka­zom na § 138 písm. j) Tres­tné­ho zá­ko­na – t. j. slov­ne:  pá­cha­teľ spá­chal trest­ný čin zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia a to kon­krét­ne s od­ka­zom na spá­chanie tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách (t.j. as­poň 3 oso­by).

 Po­mer­ne čas­té je aj ob­vi­ne­nie z ďal­šej for­my zá­važ­nej­šie­ho ko­na­nia a to z pá­chania tres­tné­ho či­nu po dlh­šiu do­bu pod­ľa § 138 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na  - to­to však zá­vi­sí od po­sú­de­nia sta­vu zá­vis­los­ti ob­vi­ne­né­ho od drog znal­com psy­chia­trom, keď­že  v zmys­le kon­štan­tnej súd­nej praxe –roz­hod­nu­tie č. 13 uve­rej­ne­né v Zbier­ke sta­no­vísk a roz­hod­nu­tí NS SR č. 1/2012 do­ba pá­chania tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok,  je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.  ob­ža­lo­va­ným, kto­rý je sám zá­vis­lým uží­va­te­ľom dro­gy, nep­re­sa­hu­jú­ca je­den rok, spra­vid­la  ne­mô­že byť po­va­žo­va­ná za zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia v dôs­led­ku pá­chania tres­tné­ho či­nu po  dl­hší čas v zmys­le § 138 písm. b/ Tr. zák., pre­to­že nep­rek­ra­ču­je ob­vyk­lú do­bu pá­chania ta­ké­ho­to  či­nu zá­vis­lou oso­bou. Ak by te­da ob­vi­ne­ný dro­gy pre­dá­val a ne­bol by sám zá­vis­lým, už pá­chanie tres­tné­ho či­nu v roz­me­dzí 4-6 me­sia­cov by pos­ta­čo­va­lo na kva­li­fi­ká­ciu do § 172 ods. 2 TZ, av­šak ak by ob­vi­ne­ný zá­vis­lým bol, vy­ža­do­va­la by sa spra­vid­la do­ba pá­chania tres­tné­ho či­nu as­poň 1 rok.

 Pri ob­jas­ňo­va­ní dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá je za­lo­že­ná na dis­tri­bú­cii drog via­ce­rým oso­bám, t.j. slo­va­mi zá­ko­na  na pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti na via­ce­rých oso­bách bý­va spra­vid­la preu­ka­zo­va­nie tej­to tres­tnej čin­nos­ti spo­je­né s na­sa­de­ním in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov (ITP) a to naj­mä od­po­čú­va­nia a zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Pá­cha­te­ľom dro­go­vej čin­nos­ti pri­tom spra­vid­la ne­po­mô­že ani čas­té me­ne­nie SIM ka­riet, keď­že po­li­caj­né or­gá­ny za po­mo­ci ope­ra­tív­ne­ho apa­rá­tu sú už na ta­ké­to zme­ny zvyk­nu­té a ve­dia naň prom­ptne rea­go­vať zme­nou od­po­čú­va­né­ho čís­la.

 Sa­mot­ný zá­znam z od­po­čú­va­nia te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky  však spra­vid­la sám o se­be ne­má veľ­kú vý­po­ved­nú dô­kaz­nú  hod­no­tu, na­koľ­ko pri dis­tri­bú­cii drog pou­ží­va­jú účas­tní­ci ho­vo­ru rôz­ne ino­ta­je a pre­zýv­ky drog, ako pred­me­tu ho­vo­ru (klo­bá­sy, zmrzli­na, váp­no, dob­ro­ty,  ve­ci a pod. ). Pre­to sú nás­led­ne oso­by, o kto­rých sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (t.j. po­li­cajt a pro­ku­rá­tor  - ďa­lej aj ako „OČTK“) dom­nie­va­jú že od pá­cha­te­ľa dro­gy ku­po­va­li, ale­bo dos­tá­va­li,  pred­vo­lá­va­né k vý­slu­chu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov.

 Tu prá­ve nas­tá­va mo­ment, kto­rý ma mo­ti­vo­val k spí­sa­niu toh­to člán­ku. Ako ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho, ale­bo práv­ny zá­stup­ca sved­ka, kto­rý bol pred­vo­la­ný k vý­slu­chu v dro­go­vej tres­tnej ve­ci sa to­tiž opä­tov­ne stre­tá­vam s tým, že vy­šet­ro­va­te­lia v prí­pa­de, ak sve­dok u kto­ré­ho je pred­pok­lad, že od ob­vi­ne­né­ho dro­gu kú­pil, ale­bo dos­tal od­miet­ne vy­po­ve­dať s od­ôvod­ne­ním, že by si mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia, sved­ka nás­led­ne za­vá­dza­jú a uvá­dza­jú mu, že spot­reb­ná kú­pa dro­gy nie je v SR tres­tná. Vo všeo­bec­nos­ti pla­tí, že kaž­dá oso­ba je po­vin­ná v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dať prav­du, te­da  sved­čiť o tres­tnom či­ne,  pá­cha­te­ľo­vi, ale­bo o okol­nos­tiach tres­tné­ho či­nu.  Aj z toh­to prí­ka­zu však exis­tu­jú vý­nim­ky. Ok­rem zá­ka­zu sved­čiť napr. vo ve­ciach chrá­ne­ných ta­jom­stvom resp. po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti (napr. ad­vo­kát, kňaz, pra­cov­ník ban­ky a pod.) zá­kon umož­ňu­je od­miet­nuť vy­po­ve­dať sved­ko­vi, kto­rý je s ob­vi­ne­ným v prí­bu­zen­skom ale­bo ob­dob­nom po­me­re, ako aj sved­ko­vi, kto­rý by si spô­so­bil čo i len ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia se­be ale­bo  ďal­ším, v zá­ko­ne uve­de­ným oso­bám.

Pri  ana­lý­ze tej­to práv­nej si­tuácie sa ne­mô­že­me vy­hnúť ci­tá­cii kon­krét­nych us­ta­no­ve­ní  Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku:

Pod­ľa § 130 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku sve­dok je op­ráv­ne­ný od­oprieť vy­po­ve­dať, ak by vý­po­ve­ďou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia se­be, svoj­mu prí­buz­né­mu v pria­mom ra­de, svoj­mu sú­ro­den­co­vi, os­vo­ji­te­ľo­vi, os­vo­jen­co­vi, man­že­lo­vi ale­bo dru­ho­vi, ale­bo iným oso­bám v ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re, kto­rých uj­mu by prá­vom po­ci­ťo­val ako vlas­tnú uj­mu. 

Na ap­li­ká­ciu toh­to zá­kon­né­ho  us­ta­no­ve­nia je nás­led­ne pot­reb­né ve­dieť to, či je v SR spot­reb­ná dr­žba tres­tná ale­bo nie a te­da či sa sve­dok prev­za­tím dro­gy tres­tné­ho či­nu do­pus­til, ale­bo nie.

Do re­ko­di­fi­ká­cie Tres­tné­ho zá­ko­na v ro­ku 2005 bo­lo ap­li­ko­va­teľ­né  sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR Tpj 1/1998, pub­li­ko­va­né v zbier­ke sta­no­vísk NS SR a roz­hod­nu­tí sú­dov SR pod čís­lom 24/1998, v zmys­le kto­ré­ho:„za pre­cho­vá­va­nie omam­nej, ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky v zmys­le § 187 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­mož­no po­va­žo­vať dr­žbu ta­kej­to lát­ky pred jej osob­ným fy­zic­kým pou­ži­tím tým, kto si ju na ten­to účel za­do­vá­žil, po­kiaľ to­to pou­ži­tie nad­vä­zu­je na jej za­do­vá­že­nie (spot­reb­ná dr­žba)“.

To­to sta­no­vis­ko vy­ply­nu­lo z to­ho, že v pred­chá­dza­jú­com  Tres­tnom zá­ko­ne č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov neexis­to­va­la de­fi­ní­cia pre­cho­vá­va­nia dro­gy. Pre­to, na­koľ­ko sa­mot­ná kon­zu­má­cia drog tres­tnou nie je, bo­lo pri­ja­té vy­ššie uve­de­né sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho krát­ko­do­bá spot­reb­ná dr­žba dro­gy bo­la ozna­če­ná za bez­tres­tnú (keď­že bez krát­ko­do­bé­ho pre­cho­va­nia ne­mož­no žiad­nu dro­gu ani užiť a sa­mot­né uží­va­nie drog ne­bo­lo a nie je tres­tné).

Tá­to zá­kon­ná konštruk­cia bo­la však pre­ko­na­ná v ro­ku 2006, ke­dy vstú­pil do účin­nos­ti no­vý Trest­ný zá­kon č. 300/2005 Z.z., kto­rý už pre­cho­vá­va­nie dro­gy jas­ne de­fi­no­val a de­fi­nu­je.

Pod­ľa § 135 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na pre­cho­vá­va­ním omam­nej lát­ky, psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra pre vlas­tnú pot­re­bu sa ro­zu­mie mať neop­ráv­ne­ne v dr­žbe po akú­koľ­vek do­bu omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor v množ­stve, kto­ré zod­po­ve­dá naj­viac troj­ná­sob­ku ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pou­ži­tie, a to pre osob­nú spot­re­bu.

Na­koľ­ko má zá­kon pred­nosť pred sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du, sta­lo sa vy­ššie ci­to­va­né sta­no­vis­ko neap­li­ko­va­teľ­né a te­da od ro­ku 2006  až do sú­čas­nos­ti pla­tí práv­na úp­ra­va, pod­ľa kto­rej sí­ce kon­zu­má­cia dro­gy tres­tnou nie je, av­šak aké­koľ­vek pre­cho­vá­va­nie dro­gy po akú­koľ­vek do­bu, t.j. aj spot­reb­né pre­cho­vá­va­nie dro­gy už tres­tné je. Vzhľa­dom na uve­de­né, kaž­dá oso­ba, kto­rá ke­dy­koľ­vek po ro­ku 2006 dro­gu uži­la, sa jej pred­chá­dza­jú­cou, čo i len krát­kou dr­žbou do­pus­ti­la tres­tné­ho či­nu. Ide tak o ne­lo­gic­ký, av­šak zá­kon­ný vý­klad prá­va, kto­rý ab­so­lút­ne ne­gu­je pre­mi­su, že kon­zu­má­cia dro­gy by ma­la byť net­res­tná, na­koľ­ko kon­zu­ment poš­ko­dzu­je  sa­mé­ho se­ba (ob­dob­ne tak, ako nie  je tres­tná sa­mov­raž­da).

Po tej­to práv­nej ana­lý­ze sa te­da vráť­me k pô­vod­né­mu úče­lu člán­ku a to k vý­slu­chu sved­ka, kto­rý by mal vy­po­ve­dať o tom, že v mi­nu­los­ti kú­pil, ale­bo dos­tal od pá­cha­te­ľa dro­gu a to čo i len na vlas­tnú spot­re­bu. V zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho, keď­že sa ta­ký­to sve­dok už prev­za­tím dro­gy do vlas­tnej dr­žby  a to na akú­koľ­vek do­bu do­pus­til tres­tné­ho či­nu, má v kaž­dom prí­pa­de prá­vo nep­ris­pieť k us­ved­če­niu sa­mé­ho se­ba a te­da má prá­vo  od­miet­nuť vy­po­ve­dať v tres­tnom ko­na­ní,i keď je v ňom vy­šet­ro­va­ná iná oso­ba – te­da dea­ler.

V zmys­le kon­štan­tnej roz­ho­do­va­cej praxe všeo­bec­ných  sú­dov je však sve­dok po­vin­ný vy­po­čú­va­jú­ce­mu (spra­vid­la po­li­caj­to­vi) vy­svet­liť  - oz­rej­miť to, či mu reál­ne hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia, ale­bo ide o dô­vod vy­mys­le­ný, čo mož­no nás­led­ne san­kcio­no­vať po­riad­ko­vou po­ku­tou do vý­šky 1.650 € a to aj opa­ko­va­ne.

Pod­ľa uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp.zn. 23To 106/2011: sve­dok mu­sí uviesť dô­vod pre kto­rý sa roz­ho­dol od­oprieť vy­po­ve­dať (§ 130 ods. 2 TP ). Sú­čas­ne však od sved­ka ne­mož­no vy­ža­do­vať ta­ké pod­rob­né vy­svet­le­nie od­miet­nu­tia, že by to­to vy­svet­le­nie vlas­tne potvr­di­lo even­tuál­nu dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia.

Pod­ľa uz­ne­se­nia NS SR sp. zn. 1 Tošs 9/2008 : prá­vo od­oprieť vý­po­veď pod­ľa § 130 ods. 2 TP sa však ne­mô­že vzťa­ho­vať na vý­po­veď ako ce­lok, ne­mô­že byť ab­so­lút­ne, naj­mä z dô­vo­dov pos­kyt­núť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a sú­dom mož­nosť zís­kať dos­ta­toč­ne pot­reb­né pod­kla­dy k zis­te­niu, či je hroz­ba ne­bez­pe­čen­stva tres­tné­ho stí­ha­nia sved­ka reál­na ale­bo nie. 

Je te­da po­vin­nos­ťou vy­po­čú­va­jú­ce­ho (spra­vid­la vy­šet­ro­va­te­ľa ale­bo sud­cu) zis­tiť, či sved­ko­vi even­tuál­ne nao­zaj hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de, ak by ako sve­dok vy­po­ve­dal. Sve­dok by pri­tom v prí­pa­de uvá­dzania nep­rav­dy mo­hol če­liť tres­tné­mu stí­ha­niu za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Sve­dok sa tak dos­tá­va me­dzi tzv. mlyn­ské ko­le­sá, na­koľ­ko ak by vy­po­ve­dal, tak mu­sí vy­po­ve­dať prav­du a te­da vy­po­ve­dať, že od ob­vi­ne­né­ho dro­gu kú­pil, ale­bo dos­tal, čím by sa sám priz­nal k svo­jej tres­tnej čin­nos­ti, na stra­ne dru­hej však mu­sí prí­pad­né od­miet­nu­tie vy­po­ve­dať vy­po­čú­va­jú­cej oso­be oz­rej­miť na­toľ­ko dos­ta­toč­ne, aby to vy­po­čú­va­jú­ci mo­hol po­sú­diť ako od­miet­nu­tie op­ráv­ne­né, ale­bo neop­ráv­ne­né.

Ta­ký­to sve­dok by mo­hol pri vý­po­ve­di u vy­šet­ro­va­te­ľa pou­žiť  - na­dik­to­vať do zá­pis­ni­ce nas­le­dov­nú for­mul­ku :  „na­koľ­ko som sám v mi­nu­los­ti dro­gy užil a aj spot­reb­ná dr­žba je v SR tres­tná a mnou vy­ko­na­né za­ob­sta­ra­nie dro­gy mô­že sú­vi­sieť s tu vy­šet­ro­va­nou tres­tnou ve­cou, od­mie­tam ako sve­dok vy­po­ve­dať, na­koľ­ko by som svo­jou vý­po­ve­ďou mo­hol spô­so­biť tres­tné stí­ha­nie se­be za neop­ráv­ne­né pre­cho­vá­va­nie dro­gy pod­ľa § 171 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na “.  Nás­led­ne má sve­dok prá­vo od­miet­nuť čo­koľ­vek ďa­lej po­ve­dať. 

Mám za to, že ta­ké­to vy­jad­re­nie sved­ka je pre vy­po­čú­va­jú­ce­ho dos­ta­toč­ne oz­rej­mu­jú­ce a na dru­hej stra­ne za­se nie je až ta­ké pod­rob­né, aby potvr­di­lo even­tuál­nu dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia sved­ka.  Sa­moz­rej­me, že vždy o dô­vod­nos­ti od­miet­nu­tia roz­ho­du­je vy­šet­ro­va­teľ, ale­bo sud­ca, kto­rý mô­že roz­hod­núť, že od­miet­nu­tie sved­ka vy­po­ve­dať dô­vod­né ne­bo­lo a pre­to ulo­ží sved­ko­vi po­ku­tu až do vý­šky 1650 €. Pro­ti ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu je však prí­pust­ný riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok  - sťaž­nosť, o kto­rej roz­ho­du­je na­dria­de­ný or­gán. V prí­pa­de neús­pe­chu mô­že ďa­lej sve­dok vy­užiť aj ús­tav­nú sťaž­nosť pred Ústav­ným sú­dom SR.  V mo­jej praxi som sa stre­tol s prí­pad­mi, ke­dy ok­res­né sú­dy ako aj kraj­ské sú­dy ta­ké­to od­miet­nu­tie vy­po­ve­dať reš­pek­to­va­li. Len v prí­pa­de vý­po­ve­de pred po­li­caj­tom sa zo­pár krát sta­lo, že prá­vo na od­miet­nu­tie vy­po­ve­dať sved­ko­vi uz­na­né ne­bo­lo a sve­dok dos­tal po­ku­tu. Nás­led­ne však pro­ti uz­ne­se­niu po­dal op­rav­ný pros­trie­dok a uz­ne­se­nie o po­ku­te bo­lo zru­še­né. 

Vzhľa­dom na všet­ky vy­ššie uve­de­né okol­nos­ti te­da za­stá­vam ná­zor, že kaž­dá oso­ba, kto­rá od iné­ho kú­pi­la, ale­bo dos­ta­la dro­gu má prá­vo o tých­to okol­nos­tiach od­miet­nuť vy­po­ve­dať ako sve­dok v tres­tnom ko­na­ní. Dô­vod od­miet­nu­tia je však sve­dok vy­po­čú­va­jú­ce­mu po­vin­ný oz­rej­miť dos­ta­toč­ne tak, aby bol ten­to dô­vod pres­kú­ma­teľ­ný.

Na zá­ver len zdô­raz­ňu­jem, že kaž­dý sve­dok má prá­vo na sprie­vod  ad­vo­ká­ta pri vý­slu­chu (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. I. ÚS 248/2007). Ak sa te­da sve­dok obá­va to­ho, že by mo­hol byť or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ne­ja­kým spô­so­bom vy­die­ra­ný, ale­bo že by mo­hol byť na ne­ho vy­tvá­ra­ný le­gál­ny či ne­le­gál­ny nát­lak, mô­že pred sa­mot­ným vý­slu­chom po­žia­dať ad­vo­ká­ta, aby ho na vý­slu­chu spre­vá­dzal. V ta­kom prí­pa­de je je­di­ným prá­vom ad­vo­ká­ta iba vy­svet­liť sved­ko­vi je­ho prá­va a po­vin­nos­ti a prí­pad­ne mu na zá­kla­de ob­jas­ne­nia k čo­mu má byť sve­dok vy­po­ču­tý,  od­po­ru­čiť mu, aby od­mie­tol vy­po­ve­dať.Ad­vo­kát mô­že sved­ko­vi po­môcť i pri správ­nom for­mu­lo­va­ní dô­vo­du na od­miet­nu­tie vý­po­ve­de (ak by si mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia) tak, aby mal  vy­po­čú­va­jú­ci preu­ká­za­né všet­ky okol­nos­ti na pres­kú­ma­nie to­ho, či dô­vod na od­miet­nu­tie vý­po­ve­de da­ný je, ale­bo nie je.  Ak sa však sve­dok roz­hod­ne vy­po­ve­dať, ad­vo­kát nes­mie do vý­slu­chu žiad­nym spô­so­bom za­sa­ho­vať, ako napr. up­ra­vo­vať/op­ra­vo­vať vy­jad­re­nia sved­ka, či sa sním po­čas vý­slu­chu ra­diť (a to ani v mo­no­lo­gic­kej čas­ti sve­dec­kej vý­po­ve­de). Opä­tov­ne,  je­ho je­di­ným prá­vom je od­po­ru­čiť sved­ko­vi, aby už ďa­lej, ale­bo na kon­krét­nu otáz­ku vy­po­čú­va­jú­ce­ho neod­po­ve­dal.

Zdô­raz­ňu­jem  však to, že nie je po­vin­nos­ťou vy­po­čú­va­jú­ce­ho za­bez­pe­čiť sved­ko­vi ad­vo­ká­ta ako práv­ne­ho zá­stup­cu pri vý­slu­chu a prá­ve sve­dok je po­vin­ný s dos­ta­toč­ným ča­so­vým pred­sti­hom si zvo­liť ad­vo­ká­ta za práv­ne­ho zá­stup­cu. Tu však v dro­go­vých tres­tných ve­ciach na­rá­ža­me na prob­lém, že sved­ko­via sú spra­vid­la pred­vo­lá­va­ní te­le­fo­nic­ky, ale­bo osob­ne s ur­če­ním ter­mí­nu vý­slu­chu  „IH­NEĎ“, keď­že po­li­caj­tom „beží “ 48-ho­di­no­vá le­ho­ta za­dr­ža­nia ob­vi­ne­né­ho a pra­cu­jú v ča­so­vom tla­ku (na­koľ­ko by bo­lo v roz­po­re s tak­ti­kou vy­šet­ro­va­nia, aby po­li­caj­ti vy­po­čú­va­li klien­tov dea­le­ra v ča­se keď eš­te nie je za­dr­ža­ný, aby ne­bol vop­red in­for­mo­va­ný o tom, že je po­li­caj­ne „roz­pra­co­va­ný“ ).

Ani ča­so­vá tie­seň  na stra­ne po­lí­cie však ne­do­vo­ľu­je OČTK ig­no­ro­vať prá­va sved­ka na neus­ved­čo­va­nie sa­mé­ho se­ba a ak by sve­dok žia­dal od­dia­liť je­ho vý­po­veď napr. o nie­koľ­ko ho­dín nes­kôr, ale­bo na ďal­ší deň, kým si za­bez­pe­čí ad­vo­ká­ta, ne­mož­no ho ni­ja­kým spô­so­bom nú­tiť, aby vy­po­ve­dal ih­neď a bez ad­vo­ká­ta naj­mä  v prí­pa­de, ak bol pred­vo­la­ný k vý­slu­chu s ur­če­ním ter­mí­nu „ih­neď“.

Diskusia