Kritika návrhu judikátu Najvyššieho súdu SR ohľadne prechovávania drog

 

Naj­vyš­ší súd SR pod sp. zn. Tpj 58/2017 pred­lo­žil do pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia návrh ju­di­ká­tu, kto­rý sa za­obe­rá prob­le­ma­ti­kou pre­cho­vá­va­nia omam­nej a psy­chot­rop­nej lát­ky pod­ľa § 171 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. (pod­kla­dom pre pred­met­ný návrh ju­di­ká­tu bo­lo uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2Tdo/53/2016 s tým, že ce­lý návrh ju­di­ká­tu sa na­chá­dza na kon­ci toh­to prís­pev­ku). Cie­ľom to­ho člán­ku je pod­ro­biť od­bor­nej kri­ti­ke práv­ny ná­zor naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rý je vy­jad­re­ný v uve­de­nom návr­hu ju­di­ká­tu.

 Pred­lo­že­ný návrh ju­di­ká­tu vy­chá­dza z práv­ne­ho ná­zo­ru, že

 - pre­cho­vá­va­nie omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky nie je na účel ap­li­ká­cie § 171 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. li­mi­to­va­né mi­ni­mál­nym hmot­nos­tným množ­stvom,

 - z konštruk­cie skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov pod­ľa § 171 a § 172 Tr. zák. v spo­je­ní s us­ta­no­ve­ním § 135 Tr. zák. vy­plý­va, že tres­tným je neop­ráv­ne­né pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky, psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra bez oh­ľa­du na ich množ­stvo,

 - z us­ta­no­ve­nia § 135 ods. 1 Tr. zák. vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca sta­no­vu­je v akom množ­stve naj­viac mož­no mať neop­ráv­ne­ne v dr­žbe omam­nú lát­ku, aby jej pre­cho­vá­va­nie bo­lo mož­né práv­ne po­sú­diť ako pre­cho­vá­va­nie dro­gy pre vlas­tnú pot­re­bu v zmys­le § 171 ods. 1 Tr. zák. Z uve­de­né­ho te­da v žiad­nom prí­pa­de ne­vyp­lý­va, že by pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky v množ­stve men­šom, než v hmot­nos­tnom vy­jad­re­ní zod­po­ve­dá ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy na pou­ži­tie, ma­lo byť auto­ma­tic­ky bez­tres­tným, po­kiaľ je tá­to lát­ka v kon­krét­nom prí­pa­de pre­cho­vá­va­ná v množ­stve, kto­ré je po jej uži­tí spô­so­bi­lé ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka,

 - súd ne­mô­že zu­žo­vať pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti  v tom sme­re, že ko­na­nie napĺňa­jú­ce všet­ky zá­ko­no­dar­com sta­no­ve­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu ozna­čí za bez­tres­tné (t. j. ne­mô­že sta­no­viť „dol­nú“ hra­ni­cu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky kon­krét­nej dro­gy)

 O správ­nos­ti toh­to práv­ne­ho ná­zo­ru mož­no mať op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti a mož­no len dú­fať, že na­po­kon ne­bu­de schvá­le­ný a pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí SR:

 V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né uviesť, že Trest­ný zá­kon de­fi­nu­je po­jem „pre­cho­vá­va­nie drog pre vlas­tnú pot­re­bu“ v us­ta­no­ve­ní § 135 Tr. zák. pros­tred­níc­tvom ná­sob­ku poj­mu „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“.

 Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ však Trest­ný zá­kon a ani iný práv­ny pred­pis žiad­nym spô­so­bom ne­vy­me­dzu­je, t. j. zá­ko­no­dar­ca nes­ta­no­vil žiad­ne vo­dít­ka na to, ako má ap­li­kač­ná prax ten­to po­jem vy­kla­dať. Je pre­to nes­por­né, že ide o práv­ny po­jem, kto­rý je znač­ne neur­či­tý (vág­ny), na­koľ­ko ab­sen­tu­jú aké­koľ­vek zá­kon­né hľa­dis­ka na zis­te­nie úmys­lu zá­ko­no­dar­cu, t. j. to­ho, čo zá­ko­no­dar­ca pod tým­to poj­mom vlas­tne ro­zu­mel.

 Vzhľa­dom k to­mu, že Trest­ný zá­kon neur­ču­je pri jed­not­li­vých dru­hoch drog čo ro­zu­mie pod „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vou dáv­kou na pou­ži­tie“, je ne­vyh­nut­né, aby bol ten­to práv­ny po­jem vy­lo­že­ný (de­fi­no­va­ný) súd­nou praxou. Pri vý­kla­de neur­či­tých, či vág­nych práv­nych poj­moch nej­de pri­tom o prá­vo sú­du, ale ide o po­vin­nosť sú­du náj­sť vý­kla­dom ob­sah (zmy­sel) poj­mu „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ a ap­li­ko­vať ho v kon­krét­nom prí­pa­de.

 Vý­kla­do­vé vy­me­dzenie neur­či­té­ho práv­ne­ho poj­mu „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ zo stra­ny sú­du v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci pre­to nie je nep­rí­pus­tné zu­žo­va­nie pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v roz­po­re s textom zá­ko­na, ako sa myl­ne dom­nie­va naj­vyš­ší súd v návr­hu ju­di­ká­tu, ale ide len o sta­no­ve­nie vý­zna­mu (ob­sa­hu, zmys­lu) toh­to poj­mu v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci za po­mo­ci vý­kla­du (tak ako je to v ap­li­kač­nej praxi bež­né pri vý­kla­de aké­ho­koľ­vek neur­či­té­ho práv­ne­ho poj­mu).

 Po­kiaľ te­da návrh ju­di­ká­tu tvr­dí, že po­jem „pre­cho­vá­va­nie omam­nej a psy­chot­rop­nej lát­ky“ nie je v Tres­tnom zá­ko­ne li­mi­to­va­ný mi­ni­mál­nym množ­stvom, tak je to­mu tak pre­to, že Trest­ný zá­kon vô­bec po­jem „pre­cho­vá­va­nie“ (nap­rík­lad v zmys­le § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák.) ne­de­fi­nu­je, res­pek­tí­ve de­fi­nu­je (na úče­ly vý­kla­du pre­cho­vá­va­nia drog pre vlas­tnú pot­re­bu) de­fi­nu­je (§ 135 Tr. zák.), av­šak opä­tov­ne len cez neur­či­tý práv­ny po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“. Trest­ný zá­kon te­da pri neur­či­tých práv­nych poj­moch „pre­cho­vá­va­nie“ a „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ ml­čí, t. j. ne­ho­vo­rí nič ani o tom, že by po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ mal byť vy­kla­da­ný nap­rík­lad cez hor­nú hmot­nos­tnú hra­ni­cu dáv­ky dro­gy (tak ako to naz­na­ču­je naj­vyš­ší súd v návr­hu ju­di­ká­tu). Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 135 Tr. zák. ho­vo­rí len o hor­nej hra­ni­ci ná­sob­ku ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy a nie o hor­nej hra­ni­ci ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy, res­pek­tí­ve o tom, že by sa ten­to ná­so­bok ne­mo­hol od­ví­jať od kon­krét­nej dol­nej hmot­nos­tnej hra­ni­ce kon­krét­nej dro­gy (prí­pad­ne že by sa mu­sel od­ví­jať od kon­krét­nej hor­nej hmot­nos­tnej hra­ni­ce ako to uvá­dza naj­vyš­ší súd v návr­hu ju­di­ká­tu).

 Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že tak po­jem „pre­cho­vá­va­nie“ ako aj po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pou­ži­tie“ sú kla­sic­ké neur­či­té práv­ne poj­my, kto­ré mu­sia vy­lo­žiť sú­dy v kon­krét­nych tres­tných ve­ciach a to s pou­ži­tím kla­sic­kých vý­kla­do­vých me­tód, res­pek­tí­ve za pou­ži­tia vý­kla­do­vých me­tód pri ob­dob­ných prí­pa­doch (iných tres­tných či­noch, pri kto­rých hral dô­le­ži­tú úlo­hu tak­tiež neur­či­tý práv­ny po­jem).

 Po­kiaľ ho­vo­rí­me o ob­dob­ných prí­pa­doch, v kto­rých zoh­ral pod­stat­nú úlo­hu vý­klad sú­du pri neur­či­tých práv­nych poj­moch, tak je nut­né pou­ká­zať na trest­ný čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 289 Tr. zák., kto­rý tak­tiež ob­sa­hu­je neur­či­tý práv­ny po­jem „stav vy­lu­ču­jú­ci spô­so­bi­losť, kto­rý si pri­vo­dil vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky“. Ten­to po­jem nie je nik­de v Tres­tnom zá­ko­ne de­fi­no­va­ný a re­čou návr­hu ju­di­ká­tu nie je vý­klad toh­to poj­mu ani nik­de v zá­ko­ne li­mi­to­va­ný mi­ni­mál­nym množ­stvom ná­vy­ko­vej lát­ky, kto­rú mu­sel pá­cha­teľ užiť, aby už ne­bol spô­so­bi­lý vy­ko­ná­vať za­mes­tna­nie, či čin­nosť, pri kto­rých by mo­hol oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie ľu­dí.

 Na­priek to­mu sa v súd­nej praxi už dl­ho­do­bo vy­chá­dza z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du, pod­ľa kto­rej sa za trest­ný čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky po­va­žu­je ta­ký stu­peň opo­je­nia vo­di­ča al­ko­ho­lom, ak je vo­di­čo­vi v ča­se jaz­dy na­me­ra­ná hla­di­na al­ko­ho­lu naj­me­nej 1 pro­mi­le (R 12/1985).

 Net­re­ba zrej­me pri­po­mí­nať, že nik­de v Tres­tnom zá­ko­ne ne­náj­de­me ani zmien­ku o spod­nej hra­ni­ci 1 pro­mi­le al­ko­ho­lu pri tom­to tres­tnom či­ne. Tú­to spod­nú hra­ni­cu (nie maximál­nu hor­nú) sta­no­vi­la až súd­na prax vý­kla­dom neur­či­té­ho zna­ku zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Sta­no­vi­la ju ako ob­jek­tív­ne kri­té­rium, t. j. ako dol­nú hra­ni­cu od kto­rej napl­ne­nia za­čí­na vždy tres­tná zod­po­ved­nosť za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu.

 Naj­vyš­ší súd SR v návr­hu ju­di­ká­tu ide te­da ces­tou pop­re­tia vlas­tnej za­uží­va­nej vý­kla­do­vej praxe, keď spô­sob vý­kla­du neur­či­té­ho práv­ne­ho poj­mu so sta­no­ve­ním dol­nej hra­ni­ce od kto­rej za­čí­na tres­tná zod­po­ved­nosť, kto­rý je po­va­žo­va­ný za zá­kon­ný vý­klad prá­va a vy­uží­va­ný v ap­li­kač­nej praxi dl­ho­do­bo pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 289 Tr. zák. je na stra­ne dru­hej, te­da pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 171 Tr. zák. ozna­čo­va­ný za nep­rí­pus­tné zu­žo­va­nie pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Ale­bo po­ve­da­né inak, nie je jas­né, v čom sú tres­tné či­ny pod­ľa § 289 a § 171 Tr. zák. ta­ké od­liš­né, že to čo je v jed­nom prí­pa­de do­vo­le­né, je v dru­hom prí­pa­de po­va­žo­va­né za nep­rí­pus­tné.

 Na mies­te je po­tom otáz­ka, či aj sta­no­ve­nie dol­nej hra­ni­ce 1 pro­mi­le pri tres­tnom či­ne § 289 Tr. zák. nie je nep­rí­pus­tným zu­žo­va­ním pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a či prí­pad­ným pri­ja­tím návr­hu ju­di­ká­tu ne­má auto­ma­tic­ky prísť aj k pre­hod­no­te­niu vy­ššie uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry pri tres­tnom či­ne § 289 Tr. zák., na­koľ­ko by tak doš­lo naj­vyš­ším sú­dom k pop­re­tiu skor­šej ju­di­ka­tú­ry naj­vyš­šie­ho sú­du vy­da­nej v ob­dob­nom prí­pa­de.

 Za­stá­vam ná­zor, že po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie“ a pros­tred­níc­tvom ne­ho aj po­jem „pre­cho­vá­va­nie“ je pot­reb­né vy­lo­žiť ob­dob­ne ako to uro­bil naj­vyš­ší súd pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 289 Tr. zák., t. j. sta­no­ve­ním dol­nej hra­ni­ce hmot­nos­tné­ho množ­stva jed­nej prie­mer­nej dáv­ky kon­krét­nej dro­gy. Na­po­kon, tak­to chá­pe po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pou­ži­tie“ aj Naj­vyš­ší súd SR.

 V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rý po­jem obvyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy na pou­ži­tie pre vlas­tnú pot­re­bu v zmys­le § 135 Tr. zák. de­fi­no­val tak, že ide o jed­nu prie­mer­nú dáv­ku uží­va­te­ľa v množ­stve ov­plyv­ňu­jú­com je­ho psy­chi­ku, ov­lá­da­nie ale­bo roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti ale­bo so­ciál­ne sprá­va­nie po jej pou­ži­tí bez to­ho, aby doš­lo k váž­ne­mu oh­ro­ze­niu zdra­via ale­bo ži­vo­ta ta­ké­ho­to uží­va­te­ľa (pri­me­ra­ne nap­rík­lad roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo 66/2015 zo dňa 30.03.2016).

 Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy“ je te­da pot­reb­né vy­kla­dať ako ob­jek­tív­ne kri­té­rium, t. j. je bez vý­zna­mu, či pá­cha­te­ľom je pra­vi­del­ný kon­zu­ment drog ako aj to v akom štá­diu zá­vis­los­ti od drog sa na­chá­dza a akú veľ­kú dáv­ku dro­gy po­va­žu­je sub­jek­tív­ne (pre se­ba) za jed­nu dáv­ku dro­gy, res­pek­tí­ve, či pá­cha­te­ľom je oso­ba, kto­rá si chce dro­gu ap­li­ko­vať pr­výk­rát. V tom­to sme­re sa pre­to tre­ba sto­tož­niť s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 56/2014 zo dňa 16.12.2014, kto­rý uvie­dol, že ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vou dáv­kou sa ro­zu­mie dáv­ka omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá sa bež­ne u väč­ši­ny uží­va­te­ľov kon­zu­mu­je pri jed­nom pou­ži­tí a tak­to vy­jad­ru­je kon­zum­ný prie­mer (zhod­né, tzv. ob­jek­tív­ne kri­té­rium bo­lo vy­uži­té súd­nou praxou aj pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 289 Tr. zák.).

 Neur­či­tý práv­ny po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky“ je pre­to pot­reb­né od­vo­dzo­vať, pri jed­not­li­vých dru­hoch drog, od jej dol­nej prie­mer­nej hmot­nos­ti (t. j. od sta­no­ve­nia kon­krét­nej dol­nej hmot­nos­tnej hra­ni­ce, od kto­rej sa bu­de vy­vo­dzo­vať napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa § 171 Tr. zák. a od kto­rej sa bu­de od­ví­jať ná­so­bok v zmys­le § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.). Po­jem omam­ná lát­ka, či psy­chot­rop­ná lát­ka, v spo­je­ní s ter­mí­nom ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka, sú znak­mi ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 171 Tr. zák. a prá­ve pre­to sa ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka mu­sí de­fi­no­vať pros­tred­níc­tvom hmot­nos­tné­ho kri­té­ria (ako zá­klad­né­ho kri­té­ria), na­koľ­ko v ňom sa zá­ro­veň spá­ja ob­jek­tív­ne aj sub­jek­tív­ne hľa­dis­ko, te­da za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa (nap­rík­lad pá­cha­teľ, kto­rý ku­pu­je dro­gy má zá­ujem spra­vid­la o ur­či­té množ­stvo dro­gy a množ­stvo, kto­ré ku­pu­je je pok­ry­té je­ho za­vi­ne­ním, tak­tiež pá­cha­teľ, kto­rý dro­gy pre­cho­vá­va má ur­či­tú ve­do­mosť o ich množ­stve, t. j. aké veľ­ké množ­stvo dro­gy má u se­ba a tá­to okol­nosť je pok­ry­tá je­ho za­vi­ne­ním).

Hmot­nos­tné kri­té­rium je pre­to pr­vo­ra­dé kri­té­rium a to bez oh­ľa­du na to ako a či bu­dú v kon­krét­nom prí­pa­de dro­gy pá­cha­te­ľom roz­de­le­né na jed­not­li­vé dáv­ky. Ako ďal­šie kri­té­rium slú­ži množ­stvo účin­nej lát­ky v za­is­te­nej dro­ge, pre­to­že to­to kri­té­rium má vý­znam z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 130 ods. 5 Tr. zák., na­koľ­ko ak za­is­te­ná dro­ga ne­má po­ža­do­va­nú kva­li­tu (množ­stvo účin­nej lát­ky) nej­de už o lát­ku schop­nú ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka a nej­de te­da už o ná­vy­ko­vú lát­ku. To­to kri­té­rium má pri­tom vý­znam len z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, pre­to­že množ­stvo účin­nej lát­ky v dro­ge nie je spra­vid­la za­hr­nu­té za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko sa dá ur­čiť len v la­bo­ra­tór­nych pod­mien­kach (nap­rík­lad skú­ma­nie znal­com) a väč­ši­na pá­cha­te­ľov vie len to, o aký druh dro­gy ide a v akom množ­stve sa pre­dá­va, či ku­pu­je ale­bo pre­cho­vá­va a to bez to­ho, aby poz­na­li pres­né zlo­že­nie dro­gy z hľa­dis­ka účin­nej lát­ky.

 Sku­toč­nosť, že množ­stvo účin­nej lát­ky v dro­ge ne­mô­že byť kri­té­riom ur­čo­va­nia poč­tu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok dro­gy (tak ako pri ur­čo­va­ní ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy nes­práv­ne pos­tu­pu­je KEÚ PZ), na­koľ­ko sa dá ob­jek­tív­ne zis­tiť len exper­tíz­nym skú­ma­ním a pre­to ne­mô­že byť za­hr­nu­té za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa, vy­plý­va aj z us­tá­le­nej súd­nej roz­ho­do­va­cej praxe (nap­rík­lad pri­me­ra­ne roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6Tdo 66/2015 zo dňa 30.03.2016).

 Návrh ju­di­ká­tu sa pri­tom chce od­chý­liť, a to bez bliž­šie­ho zdô­vod­ne­nia, aj od vy­ššie uve­de­né­ho ná­zo­ru, že kri­té­rium ur­čo­va­nia poč­tu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vých dá­vok ne­mô­že byť množ­stvo účin­nej lát­ky v dro­ge. Návrh ju­di­ká­tu to­tiž po­čí­ta s tým, že tres­tným bu­de aké­koľ­vek ma­lé množ­stvo dro­gy za pred­pok­la­du, že bu­de ap­li­ko­va­teľ­né a bu­de ob­sa­ho­vať dos­ta­toč­né množ­stvo účin­nej lát­ky. Za ta­ké­ho­to sta­vu bu­de po­tom tres­tným aj dr­žba nap­rík­lad sto­po­vé­ho množ­stva per­ví­tí­nu, kto­rý zos­tal na vá­he po je­ho vá­že­ní, na­koľ­ko ide o dro­gu, kto­rá sa dá ap­li­ko­vať (nap­rík­lad zmie­ša­ním s ta­ba­kom ale­bo ob­liz­nu­tím) a cel­kom ur­či­te aj ob­sa­hu­je ur­či­té množ­stvo účin­nej lát­ky. To, že nej­de len o uve­de­nie ab­sur­dné­ho prík­la­du mož­no de­monštro­vať na tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve pod sp. zn. 4To/11/2014 v kto­rej pro­ku­rá­tor ar­gu­men­to­val, že ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka ma­ri­hua­ny za­čí­na na úrov­ni 0,05g. Len pre ilus­trá­ciu mož­no uviesť, že hmot­nosť 0,05g je hmot­nosť tak níz­ka, že sa bež­ne ak­cep­tu­je vý­rob­ca­mi váh ako štan­dar­tná od­chyl­ka pri vá­že­ní, z hľa­dis­ka ma­ri­hua­ny ne­do­sa­hu­je ta­ké­to množ­stvo ani veľ­kosť ohor­ku ci­ga­re­ty). V zmys­le návr­hu ju­di­ká­tu by však bo­lo nut­né vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť aj za ta­ké ne­patr­né sto­po­vé množ­stvo dro­gy, na­koľ­ko aj ta­ké­to množ­stvo ob­sa­hu­je účin­nú lát­ku.

 Návrh ju­di­ká­tu tvr­dí aj to, že ma­lé množ­stvo dro­gy mu­sí byť spô­so­bi­lé, vzhľa­dom na ob­sah účin­nej lát­ky, ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka (§ 130 ods. 5 Tr. zák.). Návrh ju­di­ká­tu však vô­bec neu­vá­dza, ako by sa ma­lo v praxi zis­ťo­vať, či to kto­ré kon­krét­ne množ­stvo za­is­te­nej dro­gy je ale­bo nie je (vzhľa­dom na jej men­šie množ­stvo) schop­né ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka. Tak nap­rík­lad bu­de za­is­te­né ma­lé množ­stvo ma­ri­hua­ny ob­sa­hu­jú­ce účin­nú lát­ku THC na úrov­ni 20% hmot­nos­tných, kto­ré je mož­né spot­re­bo­vať jed­ným ale­bo naj­viac dvo­mi „šluk­mi“. Ako sa má v praxi zis­tiť, či ten­to je­den až dva „šlu­ky“ ma­ri­hua­ny sú ale­bo nie sú schop­né ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka? Kto je op­ráv­ne­ný uro­biť ta­ký­to skut­ko­vý zá­ver? Návrh ju­di­ká­tu tu ne­dá­va žiad­ne od­po­ve­de. Ob­jek­tív­ne to­tiž mož­no ta­ký­to skut­ko­vý zá­ver uro­biť len expe­ri­men­tom (t. j. tak, že oso­ba uži­je za­is­te­né množ­stvo dro­gy a bu­de sa skú­mať, či to­to množ­stvo dro­gy je spô­so­bi­lé ov­plyv­niť je­ho psy­chi­ku). Ta­ký­to pos­tup je nie­len dô­kaz­ne nep­ri­ja­teľ­ný, ale bol by aj v roz­po­re so zá­ko­nom.

 V tom­to sme­re mož­no od­ká­zať aj na od­bor­nú me­di­cín­sku li­te­ra­tú­ru, kto­rá vy­chá­dza z to­ho, že po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka nie je po­jem me­di­cín­sky, ale ide o čis­to práv­nu konštruk­ciu a pre­to zna­lec le­kár (nap­rík­lad psy­chiater) ne­mô­že zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy pre kon­krét­nu oso­bu. Zis­te­nie in­di­vi­duál­ne­ho sta­vu zá­vis­los­ti u kaž­dé­ho ob­vi­ne­né­ho zvlášť by bo­lo mož­né prak­tic­ky zis­tiť len kli­nic­kým expe­ri­men­tom, čo by však bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom. Zna­lec (le­kár) te­da nie je op­ráv­ne­ný zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy u kon­krét­nej oso­by, pre­to­že ide o zod­po­ve­da­nie otáz­ky práv­nej a nie je ju mož­né zod­po­ve­dať ani z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, na­koľ­ko by sa tak mu­se­lo stať za pou­ži­tia nep­rí­pus­tné­ho kli­nic­ké­ho expe­ri­men­tu (pri­me­ra­ne Ok­ruh­li­ca, Ľ.: Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka“ nie je me­di­cín­sky po­jem, pub­li­ko­va­né v ča­so­pi­se Al­ko­hol­izmus a dro­go­vé zá­vis­los­ti č. 4/2012).

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti je pre­to ne­vyh­nut­né, aby súd­na prax vy­me­dzi­la po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pou­ži­tie“ pros­tred­níc­tvom prie­mer­nej dol­nej hmot­nos­tnej hra­ni­ce kon­krét­nej dro­gy, od kto­rej by sa nás­led­ne od­ví­jal ná­so­bok ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky v zmys­le § 135 Tr. zák. Ta­ký­to vý­kla­do­vý pos­tup nie je v roz­po­re s cie­ľom zá­ko­no­dar­cu pos­ti­ho­vať tzv. dro­go­vú tres­tnú čin­nosť, či od­lí­šiť drob­ných kon­zu­men­tov od dí­le­rov drog a na­vy­še, je pl­ne v sú­la­de s vý­kla­do­vým pos­tu­pom naj­vyš­šie­ho sú­du, kto­rý zvo­lil pri de­fi­no­va­ní neur­či­té­ho práv­ne­ho poj­mu pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 289 Tr. zák.

 Na­mies­to zá­ve­ru je nut­né skon­šta­to­vať, že nie je cel­kom jas­né, pre­čo sa naj­vyš­ší súd roz­ho­dol ju­di­ka­tór­ne pok­ryť tú­to prob­le­ma­ti­ku prá­ve v ča­se, v kto­rom pre­bie­ha le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľad­ne návr­hu zá­ko­na, kto­rým sa us­ta­no­vu­jú de­fi­ní­cie a množ­stvá omam­ných lá­tok a psy­chot­rop­ných lá­tok a ras­tlín a húb ob­sa­hu­jú­cich omam­né lát­ky ale­bo psy­chot­rop­né lát­ky. Ten­to návrh zá­ko­na bol pred­lo­že­ný do pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia a navr­hu­je za­viesť ta­buľ­ko­vou me­tó­dou dol­né hmot­nos­tné hra­ni­ce jed­not­li­vých dru­hov drog ako aj vý­raz­né zme­ny skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov pod­ľa § 171 a § 172 Tr. zák. V prí­pa­de schvá­le­nia toh­to návr­hu zá­ko­na by na­do­bu­dol účin­nosť od 01.03.2018, pri­čom na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti by sa pred­lo­že­ný návrh ju­di­ká­tu stal v praxi ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ným, na­koľ­ko aj tres­tné ve­ci nes­kon­če­né do 01.03.2018 by bo­lo nut­né, vzhľa­dom na § 2 ods. 1 Tr. zák., práv­ne kva­li­fi­ko­vať už pod­ľa no­vej práv­nej úp­ra­vy.

 Nas­le­du­je text návr­hu ju­di­ká­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR:

  Tpj  58/2017 – 3  (2 Tdo 53/2016)

Pre­cho­vá­va­nie omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky pod­ľa § 171 ods. 1 a pod­ľa § 172 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na

 Pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky (§ 2 ods. 1 ale­bo 2 zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) – ďa­lej len „dro­ga“, nie je na účel ap­li­ká­cie § 171 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na li­mi­to­va­né mi­ni­mál­nym množ­stvom. Pre­cho­vá­va­nie dro­gy v množ­stve sí­ce uží­va­te­ľom ap­li­ko­va­teľ­nom, av­šak men­šom, než z hmot­nos­tné­ho hľa­dis­ka zod­po­ve­dá ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke, je tres­tným či­nom,  po­kiaľ je dro­ga vzhľa­dom na množ­stvo účin­nej lát­ky spô­so­bi­lá ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka ale­bo je­ho ov­lá­da­cie ale­bo roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti, ale­bo so­ciál­ne sprá­va­nie (§ 130 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na); uve­de­ná spô­so­bi­losť je ne­po­chyb­ne da­ná, ak množ­stvo účin­nej lát­ky zod­po­ve­dá ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke na pou­ži­tie.

 Pri pre­či­ne pod­ľa § 171  Tres­tné­ho zá­ko­na je však vždy pot­reb­né po­su­dzo­vať aj ma­te­riál­ny ko­rek­tív pod­ľa kri­té­rií § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na.

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 25. ap­rí­la 2017, sp. zn. 2 Tdo 53/2016)

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­ním z 25. ap­rí­la 2017, sp. zn. 2 Tdo 53/2016, pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. za­mie­tol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Y. X. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 25. feb­ruára 2016, sp. zn. 6To/49/2015.

 

Z   o d ô v o d n e n i a :

 Ok­res­ný súd Pieš­ťa­ny (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) roz­sud­kom z 15. ap­rí­la 2015,    sp. zn. 2T/12/2015, uz­nal ob­vi­ne­né­ho Y. X. vin­ným z pre­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa   § 171 ods. 1 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že 8. sep­tem­bra 2014 v ča­se asi o 08:35 hod. v Pieš­ťa­noch, na Kra­jin­skej ces­te č. 5, v bu­do­ve Ob­vod­né­ho od­de­le­nia PZ Pieš­ťa­ny, vo vrec­ku no­ha­víc pre­cho­vá­val pre vlas­tnú pot­re­bu mik­ro­té­no­vý sá­čok so su­še­ným ko­no­pe (ma­ri­hua­nou), pri­čom pod­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku Kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ Bra­tis­la­va, č. p. PPZ-KEU-BA-EXP-2014/13515, bo­lo zis­te­né, že ige­li­to­vé vrec­ko ob­sa­ho­va­lo su­še­né ko­no­pe (ma­ri­hua­nu) s hmot­nos­ťou 415 mg s ob­sa­hom účin­nej lát­ky viac ako 10 mg, čo zod­po­ve­dá 1 ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy, kde Can­na­bis (ko­no­pa) je za­ra­de­ná v zmys­le zák. č. 138/1998 Z. z. (správ­ne 139/1998 Z. z., pozn.) o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov do I. sku­pi­ny omam­ných lá­tok. Ok­res­ný súd zá­ro­veň pod­ľa § 44 Tr. zák. upus­til od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu, pre­to­že po­va­žo­val trest ulo­že­ný ob­vi­ne­né­mu prá­vop­lat­ným roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín zo 14. ok­tób­ra 2014, sp. zn. 2T/41/2013, na ochra­nu spo­loč­nos­ti a náp­ra­vu pá­cha­te­ľa za dos­ta­toč­ný.

 

Ob­vi­ne­ný na­pa­dol uve­de­ný roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du od­vo­la­ním, kto­ré Kraj­ský súd v Tr­na­ve (ďa­lej len „kraj­ský súd“) uz­ne­se­ním z 25. feb­ruára 2016, sp. zn. 6To/49/2015, pod­ľa       § 319 Tr. por. ako ne­dô­vod­né za­mie­tol.

 

Pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­dal ob­vi­ne­ný Y. X. 28. ap­rí­la 2016 pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu do­vo­la­nie a to z dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g), i) Tr. por.

 

***

V rám­ci do­vo­la­cie­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. ob­vi­ne­ný od­vo­lá­va­júc sa na roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 24. ja­nuá­ra 2014, sp. zn. 4To/11/2014, ar­gu­men­tu­je, že tres­tným či­nom v zmys­le § 171 ods. 1 Tr. zák. nie je kon­zu­má­cia drog, ale ich pre­cho­vá­va­nie a to nie v akom­koľ­vek množ­stve, ale len v množ­stve, kto­ré do­sa­hu­je mi­ni­mál­ne hmot­nos­tnú hra­ni­cu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy. Kri­té­rium ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky pre­to slú­ži aj ako hra­ni­ca vy­vo­dzo­va­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, keď množ­stvo dro­gy ne­do­sa­hu­jú­ce množ­stvo ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky nie je tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­né.

 

Zdô­raz­nil pri­tom, že súd­na prax dl­ho­do­bo vy­chá­dza z to­ho, že ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku ma­ri­hua­ny je pot­reb­né sta­no­vo­vať v zá­vis­los­ti od hmot­nos­ti za­is­te­né­ho su­še­né­ho ma­te­riá­lu ma­ri­hua­ny. Pri zoh­ľad­ne­ní toh­to hmot­nos­tné­ho kri­té­ria sa za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku po­va­žu­je množ­stvo zod­po­ve­da­jú­ce 500 mg (0,5 g) vy­su­še­nej ma­ri­hua­ny. Keď­že u ne­ho naš­li po­li­caj­ti 0,415 g ma­ri­hua­ny, te­da ne­mal u se­ba ani 0,5 g tej­to dro­gy, ne­napl­nil skut­ko­vú pod­sta­tu pre­či­nu pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zák.

 

V pod­sta­te z tých­to dô­vo­dov ob­vi­ne­ný Y. X. navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­slo­vil roz­sud­kom po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach § 371 ods. 1 písm. g),                   i) Tr. por. a nás­led­ne roz­ho­dol pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por.

 

Pro­ku­rá­tor prís­luš­nej ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v pí­som­nom vy­jad­re­ní k do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho uvie­dol, že s dô­vod­mi v ňom uve­de­ný­mi sa nes­to­tož­ňu­je a na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du po­va­žu­je za zá­kon­né.

 

***

 

Po­kiaľ ide o dô­vod do­vo­la­nia uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. pro­ku­rá­tor zdô­raz­nil, že Trest­ný zá­kon jed­noz­nač­ne ne­de­fi­nu­je, čo sa v kon­krét­nom prí­pa­de po­va­žu­je za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku dro­gy. Ide o po­jem práv­ny a zá­ver o ňom mô­že sta­no­viť súd vý­luč­ne na zá­kla­de do­ka­zo­va­nia v kon­krét­nej ve­ci. V da­nom prí­pa­de bol ta­kým pod­kla­dom zna­lec­ký po­su­dok Kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ, kto­rý vy­hod­no­te­ním za­is­te­né­ho množ­stva dro­gy, ako aj ob­sa­hu účin­nej lát­ky THC v ňom, dos­pel k zá­ve­ru, že ide o 1 ob­vyk­lú dáv­ku dro­gy Can­na­bis. Pro­ku­rá­tor v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal aj na vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rý uvie­dol, že si za­kú­pil gram ma­ri­hua­ny, z kto­ré­ho si uro­bí dve ci­ga­re­ty tak, že si ho roz­de­lí na po­lo­vi­cu pr­sta­mi na zá­kla­de vi­zuál­ne­ho od­ha­du. Za­is­te­né množ­stvo dro­gy 0,415 g ne­mož­no pod­ľa pro­ku­rá­to­ra, prá­ve so zre­te­ľom na up­lat­ňo­va­né hmot­nos­tné kri­té­rium, po­va­žo­vať za za­ned­ba­teľ­né zvyš­ko­vé množ­stvo dro­gy, ale nao­pak, za množ­stvo dro­gy spô­so­bi­lé po ap­li­ko­va­ní ov­plyv­niť stav ľud­skej psy­chi­ky. Z tých­to dô­vo­dov navr­hol do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. od­miet­nuť.

 

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) ako súd do­vo­la­cí                  (§ 377 Tr. por.) po­sú­dil vec naj­prv v zmys­le § 382 Tr. por. a zis­til, že do­vo­la­nie bo­lo po­da­né ob­vi­ne­ným ako op­ráv­ne­nou oso­bou pod­ľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por., pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), pro­ti roz­hod­nu­tiu, pro­ti kto­ré­mu je prí­pus­tné [§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.], v zá­kon­nej le­ho­te uve­de­nej v § 370 ods. 1 Tr. por., po­tom ako do­vo­la­teľ vy­užil svo­je zá­kon­né prá­vo po­dať riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok (od­vo­la­nie), o kto­rom bo­lo roz­hod­nu­té (§ 372 ods. 1 Tr. por.) a v kto­rom na­mie­tal aj v do­vo­la­ní up­lat­ne­né okol­nos­ti                    (§ 371 ods. 4 Tr. por.), s ob­sa­ho­vý­mi ná­le­ži­tos­ťa­mi pod­ľa § 374 ods. 1 Tr. por. a s uve­de­ním dô­vo­du do­vo­la­nia pod­ľa od­se­ku 2 toh­to us­ta­no­ve­nia.

 

Ne­zis­tiac dô­vo­dy pre od­miet­nu­tie do­vo­la­nia pod­ľa § 382 Tr. por. naj­vyš­ší súd via­za­ný je­ho dô­vod­mi (§ 385 ods. 1 Tr. por.) pres­kú­mal nás­led­ne zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia, pro­ti kto­rým bo­lo po­da­né do­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré pred­chá­dza­lo roz­hod­nu­tiu, a dos­pel k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ným up­lat­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Tr. por. nie sú v po­su­dzo­va­nej ve­ci preu­ká­za­né               (§ 392 Tr. por.).

 

***

 

Po­kiaľ ide o ar­gu­men­tá­ciu ob­vi­ne­né­ho up­lat­ne­nú v rám­ci dô­vo­du do­vo­la­nia uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., tá­to vy­chá­dza z myl­né­ho pred­pok­la­du, že tres­tným v zmys­le § 171 ods. 1 Tr. zák. je pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky pre vlas­tnú pot­re­bu iba vte­dy, ak je pre­cho­vá­va­ná v množ­stve, kto­ré zod­po­ve­dá naj­me­nej jed­nej ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke na pou­ži­tie.

 

V tej­to sú­vis­los­ti je žia­du­ce naj­prv zdô­raz­niť, že čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), pod­ľa kto­ré­ho len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom a aký trest, prí­pad­ne iné uj­my na prá­vach ale­bo na ma­jet­ku mož­no ulo­žiť za je­ho spá­chanie, v spo­je­ní s čl. 86 písm. a) ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho do pô­sob­nos­ti Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky pat­rí uz­ná­šať sa na ús­ta­ve, ús­tav­ných a os­tat­ných zá­ko­noch, zve­ru­je prá­vo­moc vy­me­dziť ka­ta­lóg tres­tných či­nov a tres­tov za ich spá­chanie a ur­čo­vať tak tres­tnú po­li­ti­ku štá­tu vý­luč­ne zá­ko­no­dar­co­vi. V kon­krét­nom prí­pa­de sí­ce o vi­ne a tres­te mô­že roz­hod­núť iba súd (čl. 50 ods. 1 ús­ta­vy), ten je pri­tom vždy via­za­ný zá­ko­nom (čl. 2 ods. 2, čl. 144                      ods. 1 ús­ta­vy).

 

Zo zmie­ne­né­ho ús­tav­né­ho prin­cí­pu „žia­den trest­ný čin bez zá­ko­na“ (nullum cri­men si­ne le­ge) tak vy­plý­va nie­len to, že súd ne­mô­že roz­ši­ro­vať pod­mien­ky tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, ale tie­to nie je op­ráv­ne­ný ani zu­žo­vať v tom sme­re, že ko­na­nie (opo­me­nu­tie) napĺňa­jú­ce všet­ky zá­ko­no­dar­com sta­no­ve­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (u pre­či­nov včí­ta­ne pot­reb­nej mie­ry zá­važ­nos­ti) ozna­čí za bez­tres­tné. 

 

Vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­nej ve­ci tre­ba ďa­lej uviesť, že z konštruk­cie skut­ko­vých pod­stát tres­tné­ho či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 a § 172 Tr. zák. v spo­je­ní s           § 135 Tr. zák. vy­plý­va, že tres­tným je neop­ráv­ne­né pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky, psy­chot­rop­nej lát­ky, je­du ale­bo pre­kur­zo­ra (ďa­lej tiež „dro­ga“), prí­pad­ne ďal­šia for­ma nak­la­da­nia s ta­ký­mi lát­ka­mi uve­de­ná v § 172 ods. 1 Tr. zák., bez oh­ľa­du na ich množ­stvo. Zá­ko­no­dar­ca mier­nej­ším tres­tným pos­ti­hom pri­vi­le­gu­je len neop­ráv­ne­né pre­cho­vá­va­nie drog pre vlas­tnú pot­re­bu, resp. ich pre­cho­vá­va­nie pre vlas­tnú pot­re­bu vo väč­šom roz­sa­hu                      (§ 171 Tr. zák.).

 

Pod­ľa § 135 ods. 1 Tr. zák. sa pre­cho­vá­va­ním drog pre vlas­tnú pot­re­bu ro­zu­mie mať neop­ráv­ne­ne v dr­žbe po akú­koľ­vek do­bu omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor v množ­stve, kto­ré zod­po­ve­dá naj­viac troj­ná­sob­ku ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky na pou­ži­tie, a to pre osob­nú pot­re­bu.

 

Zá­kon te­da vý­slov­ne sta­no­vu­je v akom množ­stve naj­viac mož­no mať neop­ráv­ne­ne v dr­žbe omam­nú lát­ku, aby jej pre­cho­vá­va­nie bo­lo mož­né práv­ne po­sú­diť ako pre­cho­vá­va­nie dro­gy pre vlas­tnú pot­re­bu v zmys­le § 171 ods. 1 Tr. zák. Z to­ho ale v žiad­nom prí­pa­de ne­vyp­lý­va, že by pre­cho­vá­va­nie omam­nej lát­ky - te­da lát­ky, kto­rá vo všeo­bec­nos­ti vy­vo­lá­va ná­vyk a psy­chic­kú a fy­zic­kú zá­vis­losť ľu­dí cha­rak­te­ri­zo­va­nú zme­na­mi sprá­va­nia sa so zá­važ­ný­mi zdra­vot­ný­mi a psy­cho­so­ciál­ny­mi nás­led­ka­mi [§ 2 ods. 1 zák. č. 139/1998 Z. z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len zák. č. 139/1998 Z. z.)] - v množ­stve men­šom, než v hmot­nos­tnom vy­jad­re­ní zod­po­ve­dá ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke na pou­ži­tie, ma­lo byť auto­ma­tic­ky bez­tres­tným, po­kiaľ je ta­ká­to lát­ka v kon­krét­nom prí­pa­de pre­cho­vá­va­ná v množ­stve, kto­ré je po je­ho uži­tí (vzhľa­dom na ob­sah účin­nej lát­ky) spô­so­bi­lé ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka, je­ho ov­lá­da­cie ale­bo roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti ale­bo so­ciál­ne sprá­va­nie (§ 130 ods. 5 Tr. zák.).

 

V nad­väz­nos­ti na to tre­ba uviesť, že v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du vy­jad­re­ný zá­ver, že 415 mg su­še­nej ko­no­py (ma­ri­hua­ny) s ob­sa­hom účin­nej lát­ky viac ako                  10 mg zod­po­ve­dá jed­nej ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke na pou­ži­tie, kto­ré­ho správ­nosť a úpl­nosť ne­mô­že do­vo­la­cí súd skú­mať ani me­niť [§ 371 ods. 1 písm. i), ve­ta za bod­ko­čiar­kou Tr. por.], je z po­pí­sa­né­ho hľa­dis­ka kva­li­fi­kač­ne ne­po­chyb­ný, keď­že zod­po­ve­dá spá­chaniu tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­ným pre­cho­vá­va­ním omam­nej lát­ky pre vlas­tnú pot­re­bu. Uve­de­né množ­stvo dro­gy to­tiž ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de po­va­žo­vať za zvyš­ko­vé, resp. sto­po­vé.

 

Na dru­hej stra­ne ale tre­ba zdô­raz­niť, že ak pá­cha­teľ pre­cho­vá­va pre osob­nú pot­re­bu dro­gu v množ­stve hmot­nos­tne men­šom, ako je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka na pou­ži­tie, je nut­né vždy skú­mať, či vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa, nie je zá­važ­nosť je­ho ko­na­nia ne­patr­ná, resp. u mla­dis­tvé­ho pá­cha­te­ľa ma­lá (§ 10 ods. 2, § 95 ods. 2 Tr. zák.). Ide o zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný ma­te­riál­ny ko­rek­tív, kto­rý je spô­so­bi­lý ne­go­vať zá­ver o tres­tnos­ti či­nu, kto­ré­ho os­tat­né zna­ky sú inak napl­ne­né. V tom­to sme­re však ob­vi­ne­ný ne­vyt­kol na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu žiad­ne chy­by, pri­čom do­vo­la­cí súd je pri svo­jom roz­ho­do­va­ní via­za­ný vec­ne up­lat­ne­ný­mi dô­vod­mi do­vo­la­nia (§ 385 ods. 1, § 374 ods. 1 Tr. por.).

 

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho je (ako už bo­lo zmie­ne­né) pre práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho roz­ho­du­jú­cim skut­ko­vé zis­te­nie ok­res­né­ho sú­du, kto­ré si v ce­lom roz­sa­hu os­vo­jil aj kraj­ský súd, vy­jad­re­né vo vý­ro­ku od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, ako je ci­to­va­ný vy­ššie. Tak­to preu­ká­za­né ko­na­nie napĺňa všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zák., keď­že ob­vi­ne­ný neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­val pre vlas­tnú pot­re­bu omam­nú lát­ku (§ 2 ods. 1 zák. č. 139/1998 Z. z.) a to v množ­stve, kto­ré bo­lo spô­so­bi­lé ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť psy­chi­ku člo­ve­ka.

 

V pres­kú­ma­va­nej ve­ci tak ne­bol preu­ká­za­ný ani do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., kto­rý je da­ný vte­dy, ak je roz­hod­nu­tie za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho pred­pi­su.

 

Naj­vyš­ší súd pre­to do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Y. X. pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. za­mie­tol.

 

 

Diskusia