Uvádzanie totožnosti svedka pri upovedomovaní obhajcov o úkonoch - pohľad obhajcu

 

JUDr. Ma­rián Prie­voz­ník, PhD., ad­vo­kát:

 Uvá­dzanie to­tož­nos­ti sved­ka pri upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cov o úko­noch – poh­ľad ob­haj­cu

 Rea­gu­jem na prís­pe­vok pub­li­ko­va­ný v práv­nych lis­toch mjr. Mgr. Ing. Fran­tiš­kom Voj­tu­šom na té­mu uvá­dzanie to­tož­nos­ti sved­ka pri upo­ve­do­mo­va­ní ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, v zá­uj­me pos­kyt­nú­ťod­bor­nú po­le­mi­ku z poh­ľa­du ob­ha­jo­by. Prís­pe­vok je mož­né náj­sť na tom­to od­ka­ze: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a574-uva­dzanie-to­toz­nos­ti-sved­ka-pri-upo­ve­do­mo­va­ni-ob­haj­cov-o-uko­noch-pod­la-213-ods-3-tr-por

 Nas­to­le­ná té­ma oži­vi­la spo­mien­ky na jed­nu kon­krét­nu tres­tnú vec, v kto­rej nám vy­šet­ro­va­te­lia PZ kaž­dý me­siac za­sie­la­li upo­ve­do­me­nia o úko­noch tres­tné­ho ko­na­nia, vy­da­né pres­ne v sú­la­de s tým­to prís­pev­kom. Pre ilus­trá­ciu uvá­dzam v pl­nom (ano­ny­mi­zo­va­nom) zne­ní jed­no z upo­ve­do­me­ní, kto­ré sme dos­tá­va­li v po­dob­nom du­chu kaž­dý me­siac po do­bu nie­koľ­kých ro­kov:

 

Pre­zí­dium Po­li­caj­né­ho zbo­ru

úrad bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te

od­bor STRED

ČVS:                                                                                                              V Ži­li­ne dňa 15.12.2008

 

 

Ob­ha­jo­ba:

 

 

Vec: Obv. X a spol. – vy­ro­zu­me­nie o úko­noch tres­tné­ho ko­na­nia

 

V tres­tnej ve­ci ve­de­nej vy­šet­ro­va­te­ľom Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Ob­dor Stred, pod ČVS: X, pro­ti obv. X a spol. za trest­ný čin za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej a te­ro­ris­tic­kej sku­pi­ny pod­ľa § 185a ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148 ods. 1, 5 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 a iné, Vám tým­to ozna­mu­jem, že sa bu­dú ko­nať pro­ces­né úko­ny pod­ľa ďa­lej uve­de­né­ho roz­pi­su:

 

·         dňa 05.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 05.01.2009 o 10:00 hod. kon­fron­tá­cia me­dzi ob­vi­ne­ný­mi

·         dňa 07.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 07.01.2009 o 10:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 08.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 08.01.2009 o 10:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 08.01.2009 o 12:30 hod. kon­fron­tá­cia ob­vi­ne­né­ho so sved­kom

·         dňa 12.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 12.01.2009 o 10:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 13.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 14.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 15.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 19.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 20.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 21.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 22.01.2009 o 09:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho v ÚVTOS Dub­ni­ca nad Vá­hom

·         dňa 26.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 27.01.2009 o 09:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho v ÚVTOS Dub­ni­ca nad Vá­hom

·         dňa 28.01.2009 o 08:00 hod. vý­sluch ob­vi­ne­né­ho

·         dňa 29.01.2009 o 08:00 hod. kon­fron­tá­cia me­dzi ob­vi­ne­ný­mi

·         dňa 29.01.2009 o 10:00 hod. vý­sluch sved­ka

·         dňa 29.01.2009 o 11:00 hod. kon­fron­tá­cia ob­vi­ne­né­ho so sved­kom

·         kaž­dý pra­cov­ný pia­tok na­ze­ra­nie do spi­su v ča­se od 08:00 do 12:00 hod.

 

Vy­ššie špe­ci­fi­ko­va­né pro­ces­né úko­ny sa bu­dú ko­nať v pries­to­roch Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru, Od­bor Stred, Ži­li­na, Bá­nov­ská ces­ta, bu­do­va Bri­gá­dy ha­sič­ské­ho a zá­chran­né­ho zbo­ru MV SR, 3. pos­chodie, ok­rem pro­ces­ných úko­nov dňa 22.01.2009 a dňa 27.01.2009, kto­ré bu­dú vy­ko­na­né v Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v Dub­ni­ci nad Vá­hom.

 

                                                                                              Vy­šet­ro­va­teľ PZ

                                                                                              X

 

^*pozn. Pre­pí­sa­né z ori­gi­ná­lu vzhľa­dom na tech­nic­ké prob­lé­my pri pre­no­se sca­nu na strán­ku

 Vy­šet­ro­va­teľ v tom­to prí­pa­de pos­tu­po­val pres­ne v sú­la­de s gra­ma­tic­kým zne­ním § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku – včas ozná­mil ob­haj­co­vi čas, mies­to ko­na­nia pro­ces­ných úko­nov a ich druh. Z toh­to upo­ve­do­me­nia ale­bo roz­pi­su sa ob­haj­ca doz­ve­del, že úko­ny v tej­to ve­ci sa v prie­be­hu ja­nuá­ra 2009 vy­ko­ná­va­jú kaž­dý pra­cov­ný deň ok­rem piat­kov, ke­dy bo­lo mož­né na­ze­rať do spi­sov. Z ďal­ších 11 po­dob­ných roz­pi­sov úko­nov na ďal­šie me­sia­ce ka­len­dár­ne­ho ro­ka 2009 sa ob­haj­ca doz­ve­del, že úko­ny sa v tej­to tres­tnej ve­ci v prie­be­hu ce­lé­ho­ka­len­dár­ne­ho ro­ka 2009 vy­ko­ná­va­jú (mož­no s vý­nim­kou nie­koľ­kých dní) kaž­dý pra­cov­ný deň ok­rem piat­kov. To is­té pla­ti­lo aj v ro­koch 2006 až 2008. Bo­la to po­mer­ne roz­siah­la tres­tná vec. Zná­ma me­diál­na „kau­za“, kto­rá je v sú­čas­nos­ti zrej­me eš­te stá­le len v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia.

 V tom­to prís­pev­ku sa po­kú­sim vy­svet­liť poh­ľad ob­haj­cu, pre­čo sa to tak­to ro­biť ne­má, v čom to krá­ti prá­va ob­ha­jo­by, upria­miť po­zor­nosť na ús­tav­no-práv­ne as­pek­ty, a za­obe­rať sa bu­dem aj dos­tup­nou ju­di­ka­tú­rou a zá­ver­mi, kto­ré z nej vy­plý­va­jú.

 Práv­na strán­ka ve­ci – ús­tav­nop­ráv­ne as­pek­ty

 Všet­ky us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, vrá­ta­ne § 213 ods. 3, je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pot­reb­né vy­kla­dať a ap­li­ko­vať v šir­šom kon­texte ús­tav­nos­ti. Vý­cho­dis­ko k up­lat­ne­niu ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu vo fá­ze ap­li­ká­cie prá­va for­mu­lo­val Ústav­ný súd SR všeo­bec­ne v ná­zo­re: „Or­gá­ny štá­tu sú po­vin­né za­bez­pe­čiť efek­tív­nu ochra­nu práv ga­ran­to­va­ných Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prís­luš­ný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Tej­to po­vin­nos­ti mu­sí zod­po­ve­dať aj vý­klad a up­lat­ňo­va­nie zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov.“(ná­lez I. ÚS 22/2001 z 10. jú­la 2002)

 Práv­ny po­ria­dok nie je spô­so­bi­lý re­gu­lo­vať všet­ky si­tuácie, kto­ré mô­žu nas­tať. Ak sa má práv­na úp­ra­va up­lat­niť vo všet­kých prí­pa­doch, na kto­ré sa má vzťa­ho­vať, je to mož­né iba ak sa dot­vo­rí vý­kla­dom prá­va. Zá­kla­dom vý­kla­du prá­va v práv­nom štá­te je zdra­vý ro­zum. Z po­žia­dav­ky up­lat­ne­nia zdra­vé­ho ro­zu­mu pri vý­kla­de práv­nej nor­my mož­no od­vo­diť práv­ne nor­my, kto­ré nie sú vý­slov­ne uve­de­né v ús­ta­ve, ale mož­no ich ozna­čiť za im­pli­ko­va­né v ús­ta­ve za pred­pok­la­du, že ús­ta­vu vní­ma­me ako zá­klad­ný zá­kon štá­tu or­ga­ni­zo­va­né­ho tak, aby bol funkč­ný[1].

 „Ústa­va v člán­ku 2 ods. 2 ob­sa­hu­je prin­cíp, pod­ľa kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Pre dodr­ža­nie toh­to us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy nes­ta­čí, aby ko­na­nie štát­ne­ho or­gá­nu vo­či iným oso­bám us­ta­no­vil zá­kon. Ten­to zá­kon mu­sí vo svo­jej úp­ra­ve reš­pek­to­vať me­dze ús­ta­vy, te­da aj člán­ku 13 ods. 4 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel a ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.“(ná­lez PL. ÚS 29/1995 z 29. no­vem­bra 1995)

 Pod­ľa člán­ku 50 ods. 3 ús­ta­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu. V sú­vis­los­ti s tým­to člán­kom ús­ta­vy bo­li vy­da­né po­čet­né roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR, kto­ré sú v tej­to sú­vis­los­ti in­špi­ra­tív­ne: „Zá­sa­da prá­va na ob­ha­jo­bu má me­dzi os­tat­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho prá­va az­da naj­výz­nam­nej­šie pos­ta­ve­nie. Jej le­gis­la­tív­ne vy­jad­re­nie a reál­ne za­bez­pe­če­nie v tres­tnom ko­na­ní sved­čí o stup­ni de­mok­ra­cie v tres­tnom pro­ce­se to­ho-kto­ré­ho štá­tu. Tá­to zá­sa­da vy­jad­ru­je po­žia­dav­ku, aby v tres­tnom pro­ce­se bo­la za­ru­če­ná ochra­na práv a zá­uj­mov oso­by, pro­ti kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie.“(ná­lez III. ÚS 41/2001 z 12. jú­la 2001)

 „Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du prá­vo na ob­ha­jo­bu sa za­ru­ču­je ako zá­klad­né prá­vo fy­zic­kej oso­by. Po­dlie­ha všet­kým pra­vid­lám, kto­ré sa uz­ná­va­jú pri ochra­ne zá­klad­ných práv a slo­bôd. Zá­klad­ným pra­vid­lom ochra­ny tých­to práv je prin­cíp nas­to­le­nia spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy me­dzi ve­rej­ný­mi zá­uj­ma­mi, kto­ré sú pred­me­tom ús­tav­nej ochra­ny. V prí­pa­de kon­flik­tu me­dzi chrá­ne­ný­mi ve­rej­ný­mi zá­uj­ma­mi sa je­den zo zá­uj­mov ne­mô­že nad­ra­diť nad iný tak, aby sa pop­rel účel ochra­ny priz­na­nej iné­mu chrá­ne­né­mu ve­rej­né­mu zá­uj­mu.V okol­nos­tiach prí­pa­du ide o rie­še­nie kon­flik­tu me­dzi ve­rej­ným zá­uj­mom na od­ha­le­ní a pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a tý­mi ve­rej­ný­mi zá­uj­ma­mi, kvô­li kto­rým sa ús­ta­vou priz­ná­va prá­vo na ob­ha­jo­bu (ná­lez II. US 34/1999 z 28. ap­rí­la 1999).

 Po­vin­nosť po­li­caj­ta včas ozná­miť ob­haj­co­vi čas, mies­to ko­na­nia a druh vy­šet­ro­va­cie­ho úko­nu­je ne­po­chyb­ne pot­reb­né po­va­žo­vať za sú­časť ús­tav­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu. Bez to­ho, aby mal ob­haj­ca in­for­má­cie o tom, ke­dy a kde sa ne­ja­ký vy­šet­ro­va­cí úkon vy­ko­ná­va, nie je mož­né, aby sa toh­to úko­nu zú­čas­tnil, a te­da aká­koľ­vek reali­zá­cia ob­ha­jo­by je vy­lú­če­ná. Pri ozná­me­ní len ty­po­vé­ho „dru­hu úko­nu“ – vý­sluch sved­ka, vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, kon­fron­tá­cia, bez uve­de­nia in­for­má­cií o to­tož­nos­ti oso­by, kto­rá má byť vy­po­ču­tá, ob­ha­jo­ba v zá­sa­de úpl­ne vy­lú­če­ná nie je – ob­haj­ca má in­for­má­cie pot­reb­né pre to, aby sa na úkon mo­hol dos­ta­viť. Na dru­hej stra­ne je na­mies­te otáz­ka, do akej mie­ry ta­kým­to spô­so­bom or­gá­ny štá­tu za­bez­pe­ču­jú efek­tív­nu ochra­nu prá­va na ob­ha­jo­bu, ga­ran­to­va­né­ho ús­ta­vou, a do akej mie­ry sa dbá na pod­sta­tu a zmy­sel toh­to prá­va. Ob­ha­jo­ba má to­tiž aj svo­ju kva­li­ta­tív­nu strán­ku.

 Prak­tic­ká strán­ka ve­ci –príp­ra­va ob­ha­jo­by na úkon

 Za zá­klad­ný zmy­sel prá­va na ob­ha­jo­bu je mož­né po­va­žo­vať za­bez­pe­če­niepl­nej ochra­ny práv a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov ob­vi­ne­né­ho, aby bo­li ná­le­ži­te a včas ob­jas­ne­né sku­toč­nos­ti, kto­ré ho zba­vu­jú vi­ny ale­bo ju as­poň zmier­ňu­jú, prí­pad­né iné sku­toč­nos­ti vý­znam­né pre tres­tné ko­na­nie. Ob­haj­com v tres­tnom ko­na­ní mô­že byť len ad­vo­kát (§ 36 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), kto­ré­mu zá­kon č. 586/2003 Z. z. o ad­vo­ká­cii uk­la­dá po­vin­nos­ti, ok­rem iné­ho, chrá­niť a pre­sa­dzo­vať prá­va a zá­uj­my klien­ta (§ 18 ods. 1), a pos­tu­po­vať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou, kto­rou sa ro­zu­mie, že dôs­led­ne vy­uží­va všet­ky práv­ne pros­tried­ky a up­lat­ňu­je v zá­uj­me klien­ta všet­ko, čo pod­ľa svoj­ho pres­ved­če­nia po­va­žu­je za pros­peš­né (§ 18 ods. 2). Na zá­kla­de tých­to vý­cho­dísk by ne­ma­li byť po­chyb­nos­ti o tom, že pre riad­nu reali­zá­ciu prá­va na ob­ha­jo­bu nes­ta­čí, ak je ob­haj­ca na úko­ne prí­tom­ný, ale prís­luš­né or­gá­ny by mu ma­li vy­tvo­riť pod­mien­ky pre to, aby sa mo­hol na úkon aj riad­ne prip­ra­viť.

 Pod­ľa mo­jich skú­se­nos­tí sa­po­li­caj­ti na vý­slu­chy v príp­rav­nom ko­na­nís­pra­vid­la prip­ra­vu­jú. Vop­red ve­dia, kto na úkon prí­de, pred­pok­la­da­jú, čo asi po­vie, a ako je­ho vý­po­veď mô­že pris­pieť k zis­te­niu sku­toč­nos­tí roz­ho­du­jú­cich pre tres­tné ko­na­nie, ma­jú prip­ra­ve­né dopl­ňu­jú­ce otáz­ky, ak sa sve­dok v rám­ci spon­tán­nej vý­po­ve­de ne­vy­jad­rí k to­mu, čo ich za­ují­ma, ve­dia ho kon­fron­to­vať s fak­ta­mi a dô­kaz­mi zo spi­su, ak si na nie­čo nes­po­mí­na, za­vá­dza ale­bo ne­ho­vo­rí prav­du. Ak ob­haj­ca ne­vie vop­red, kto na úkon prí­de, mô­žu byť je­ho mož­nos­ti v tom­to sme­re ob­me­dze­né. Po­žia­dav­ka ob­ha­jo­by na uve­de­nie to­tož­nos­ti vy­po­čú­va­nej oso­by v upo­ve­do­me­ní o úko­ne je pre­to pl­ne po­cho­pi­teľ­ná, a skôr za­rá­ža, ak sa u po­li­caj­tov stre­tá­va s ne­po­cho­pe­ním. Skús­me si pred­sta­viť, ako by asi vy­ze­ra­li vý­slu­chy, ke­by len ob­haj­ca vop­red ve­del kto prí­de na úkon, a po­li­cajt nie.

 Sa­moz­rej­me zá­vi­sí od kon­krét­nej pro­ces­nej si­tuácie, do akej mie­ry vop­red pos­kyt­nu­tá in­for­má­cia o to­tož­nos­ti sved­ka ale­bo ob­vi­ne­né­ho ob­haj­co­vi po­mô­že a ako sa pro­ces­ne za­cho­vá. Mož­no mu bu­de me­no na zá­kla­de do­te­raj­šie­ho sta­vu ko­na­nia úpl­ne nez­ná­me a in­for­má­cia ne­bu­de mať preň­ho žiad­ny úži­tok. Mož­no bu­de úži­tok spo­čí­vať v tom, že sa roz­hod­ne úko­nu ne­zú­čas­tniť, pre­to­že sa je­ho klien­ta ne­tý­ka, v sú­la­de s po­žia­dav­kou na efek­ti­vi­tu ob­ha­jo­by – ak by som sa mal vrá­tiť k vy­ššie spo­me­nu­tej kon­krét­nej tres­tnej kau­ze, v kto­rej bo­lo viac ako 80 ob­vi­ne­ných a stov­ky sved­kov, bo­lo neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti úpl­ne kon­trap­ro­duk­tív­ne v tom, že saob­haj­co­via mu­se­li nee­fek­tív­ne zú­čas­tňo­vať de­sia­tok a mož­no aj sto­viek úko­nov, kto­ré sa ich klien­tov vô­bec ne­tý­ka­li. A mož­no sa bu­de jed­nať o oso­bu kľú­čo­vé­ho sved­ka, pri kto­rom prá­ve dôk­lad­ná príp­ra­va zo stra­ny ob­haj­cu mô­že byť mi­mo­riad­ne prí­nos­ná pre do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.

Le­gi­tím­ne dô­vo­dy pre pos­tup po­li­caj­ta

 Vy­chá­dza­júc z pre­mi­sy, že zá­kla­dom vý­kla­du prá­va v práv­nom štá­te by mal byť zdra­vý ro­zum, po­kú­sim sa pou­ká­zať na le­gi­tím­ne dô­vo­dy to­ho, aby sa to­tož­nosť sved­ka ale­bo ob­vi­ne­né­ho v upo­ve­do­me­niach o úko­noch uvá­dza­la ale­bo neu­vá­dza­la. Naj­prv v pros­pech uvá­dzania:

 -         Zá­sad­ným a pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pl­ne le­gi­tím­nym dô­vo­dom, pre­čo to­tož­nosť sved­ka ale­bo ob­vi­ne­né­ho v upo­ve­do­me­ní o úko­ne uvá­dzať, je, aby po­li­cajt za­bez­pe­čil ob­vi­ne­né­mu pl­ný a neob­me­dze­ný vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu, vrá­ta­ne za­bez­pe­če­nia rov­nos­ti zbra­ní – le­gi­ti­mi­ta toh­to dô­vo­du vy­plý­va z ga­ran­cií zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd nie­len v ús­ta­ve SR, ale aj via­ce­rých me­dzi­ná­rod­ných do­ku­men­toch;

-         Ďal­ším le­gi­tím­nym dô­vo­dom je hos­po­dár­nosť ko­na­nia – ob­haj­co­vi­sa tým­to dá­va mož­nosť pos­tu­po­vať pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by efek­tív­ne a zvá­žiť, či sa úko­nu vô­bec zú­čas­tní ale­bo nie, prí­pad­ne či je pot­reb­ná je­ho osob­ná účasť ale­bo sta­čí účasť kon­ci­pien­ta ale­bo sub­sti­tú­ta;

-         S vy­ššie uve­de­ným dô­vo­dom sú­vi­sí bez­pros­tred­ne aj otáz­ka nák­la­dov ko­na­nia a náh­ra­dy prí­pad­ných škôd – aj na­priek ska­lo­pev­né­mu pres­ved­če­niu po­li­caj­ta o vi­ne ob­vi­ne­né­ho je vždy pot­reb­né po­čí­tať aj s mož­nos­ťou opač­nou, ke­dy nas­tu­pu­je zod­po­ved­nosť štá­tu za ško­dy spô­so­be­né ne­zá­kon­ným roz­hod­nu­tím, kto­rým je v ta­kom prí­pa­de prá­ve uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia[2]. Ak by som sa mal opä­tov­ne vrá­tiť k vy­ššie zmie­ne­nej kon­krét­nej tres­tnej ve­ci, prá­ve spô­sob upo­ve­do­mo­va­nia o úko­noch, z kto­ré­ho ne­bo­lo mož­né zis­tiť, kto­ré­ho z ob­vi­ne­ných sa úkon tý­kal, stál štát ti­sí­ce až de­sať­ti­sí­ce eur;

-         Rov­na­ko by mal po­li­cajtbrať do úva­hy mož­nosť, že prís­luš­ný dô­kaz ne­bu­de nes­kôr mož­né zo­pa­ko­vať v ko­na­ní pred sú­dom (sve­dok me­dzi­tým zo­mrie, zmiz­ne, od­sťa­hu­je sa do cu­dzi­ny), a zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu bu­de je­di­ným dô­ka­zom, kto­rý bu­de môcť byť vy­ko­na­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Nev­hod­ný spô­sob upo­ve­do­me­nia ob­ha­jo­by o úko­ne mô­že byť dô­vo­dom, pre­čo súd na ta­ký­to dô­kaz ne­bu­de pri­hlia­dať a bu­de ho po­va­žo­vať za nep­ro­ces­ný, ne­kon­tra­dik­tór­ny a pre­to ne­zá­kon­ný.

 V pros­pech opač­né­ho ná­zo­ru, t.j. neu­vá­dzania to­tož­nos­ti, je mož­né ak­cep­to­vať ako do is­tej mie­ry zro­zu­mi­teľ­ný dô­vod, ak­po­li­cajt vy­chá­dza z dos­lov­né­ho gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, a sú­čas­ne sa ob­haj­ca uvá­dzania to­tož­nos­ti vy­po­čú­va­ných osôb ne­do­ža­du­je – v tres­tných ve­ciach, kde je je­den ob­vi­ne­ný a nie­koľ­ko do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich sved­kov, prí­pad­ne kde je skut­ko­vý stav jed­noz­nač­ný, v zá­sa­de nie je dô­vod vo­či to­mu nie­čo na­mie­tať (ani to spra­vid­la ne­bu­de mať kto na­mie­tať). Aký je však le­gi­tím­ny dô­vod dos­lo­va „ta­jiť“ to­tož­nosť vy­po­čú­va­ných osôb pred ob­haj­com, kto­rý sa jej uve­de­nia v upo­ve­do­me­niach o úko­noch do­ža­du­je, spra­vid­la z le­gi­tím­ne­ho dô­vo­du? Do úva­hy pri­chá­dza­jú niek­to­ré z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov, kto­rých le­gi­ti­mi­tu však po­va­žu­jem za otáz­nu:

 -         Šetria sa tým vec­né nák­la­dy (nap­rík­lad to­ner do tla­čiar­ne) a čas po­li­caj­ta, pre­to­že vy­tla­čiť na upo­ve­do­me­nie me­no a priez­vis­ko oso­by zna­me­ná pri­dať nie­koľ­ko slov na­viac, kto­rých na­pí­sa­nie je spo­je­né s ur­či­tý­mi, aj keď mi­ni­mál­ny­mi­nák­lad­mi – ten­to dô­vod po­va­žu­jem za za­ned­ba­teľ­ný a pre­to ne­le­gi­tím­ny;

-         Po­li­cajt vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že príp­ra­va ob­haj­cu na úkon má spo­čí­vať v tom, že pred kaž­dým úko­nom na­zrie do spi­su a bu­de sám zis­ťo­vať z pred­vo­la­ní a do­ru­če­niek, kto bu­de na vy­po­ču­týa­ko sve­dok –ten­to dô­vod po­va­žu­jem za nep­rak­tic­ký, už len z dô­vo­du, že naz­re­tie do spi­su len za úče­lom zis­ťo­va­nia kto bol pred­vo­la­ný pri­dá­va ove­ľa viac zby­toč­nej prá­ce aj po­li­caj­to­vi, aj ob­haj­co­vi;

-         Po­li­cajt si chce za­cho­vať pre­va­hu nad ob­haj­com v tom, aby bol na úkon lep­šie prip­ra­ve­ný, nech­ce, aby mu ob­haj­ca do je­ho prá­ce zby­toč­ne za­sa­ho­val, prí­pad­ne aby sved­ka kon­fron­to­val s fak­ta­mi ale­bo dô­kaz­mi, kto­ré ne­potvr­dzu­jú vzne­se­né ob­vi­ne­nie – ten­to dô­vod po­va­žu­jem za ab­so­lút­ne ne­le­gi­tím­ny, krá­tia­ci prá­va ob­ha­jo­by a sú­čas­ne nep­rak­tic­ký z via­ce­rých dô­vo­dov, nap­rík­lad pre­to, že vý­sluch kaž­dé­ho sved­ka bu­de nes­kôr vy­ko­na­ný aj na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kde sa už pô­vod­ná „in­for­mač­ná vý­ho­da“ po­li­caj­ta úpl­ne strá­ca;

-         V prís­pev­ku na kto­rý rea­gu­jem sa ako zá­sad­ný dô­vod uvá­dza, že ak by po­li­cajt ob­haj­co­vi ozna­mo­val v upo­ve­do­me­ní o úko­noch me­no a priez­vis­ko sved­ka, zma­ril by tým mož­nosť nás­led­ne uta­jiť je­ho to­tož­nosť – ten­to dô­vod sa na pr­vý poh­ľad ja­ví ako le­gi­tím­ny, len­že z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka ním nie je.Ak po­li­cajt poš­le sved­ko­vi pred­vo­la­nie na je­ho me­no, priez­vis­ko a byd­lis­ko, a sve­dok až nás­led­ne po­žia­da o uta­je­nie to­tož­nos­ti (nap­rík­la­daž v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu), tak je otáz­ne, či sa ten­to le­gi­tím­ny cieľ do­sia­hol tým, že na upo­ve­do­me­ní o úko­ne ad­re­so­va­nom ob­haj­co­vi ne­bo­la uve­de­ná to­tož­nosť sved­ka. Pred­vo­la­nie sa na­chá­dza­lo v spi­se, aj do­ru­čen­ka, ob­haj­ca si ho mo­hol pri naz­re­tí do spi­su ke­dy­koľ­vek pre­čí­tať a to­tož­nosť sved­ka zis­tiť. V praxi bu­de ove­ľa čas­tej­ší prí­pad, ke­dy je pot­re­ba uta­jiť iden­ti­tu sved­ka po­li­caj­to­vi veľ­mi dob­ré zná­ma eš­te pred tým, ako sved­ka pred­vo­lá­va, a vý­sluch ta­ké­ho­to uta­je­né­ho sved­ka sa od za­čiat­ku (vrá­ta­ne pred­vo­la­nia) za­bez­pe­ču­je inak. V ta­kom prí­pa­de sa ob­haj­ca mu­sí od­ôvod­ne­ne us­po­ko­jiť s tým, ak na upo­ve­do­me­ní o úko­ne to­tož­nosť sved­ka uve­de­ná ne­bu­de, prí­pad­ne tam bu­de uve­de­né, že pred­me­tom úko­nu je vý­sluch uta­je­né­ho sved­ka. Pri sved­koch, u kto­rých nie je dô­vod­né pred­pok­la­dať zá­ujem na uta­je­ní iden­ti­ty (nap­rík­lad ak ide o me­nej zá­važ­ný pre­či­na­le­bo ak sa sve­dok s ob­vi­ne­ným nav­zá­jom poz­na­jú), a kto­rí jej uta­je­nie ani ne­po­ža­du­jú, ten­to dô­vod le­gi­tím­ny nie je. Rov­na­ko nie je le­gi­tím­ny dô­vod na uta­je­nie to­tož­nos­ti iných ob­vi­ne­ných v tej is­tej tres­tnej ve­ci.

 Súd­na ju­di­ka­tú­ra

 Naj­vyš­ší súd SR v roz­sud­ku 1Tdo V 16/2011 z 19. jú­na 2012 uvie­dol, že „ob­vi­ne­ný resp. je­ho ob­haj­ca mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka... Ob­vi­ne­ný resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je, ko­ná v roz­po­re s člán­kom 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku... Z ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­plý­va bez­pod­mie­neč­ná po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du reš­pek­to­vať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu tým, že mu mu­sí dať mož­nosť zú­čas­tniť sa na vý­slu­chu  sved­ka tak, aby ten­to úkon zod­po­ve­dal po­žia­dav­kám kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia(Un­ter­per­tin­ger pro­ti Ra­kús­ku, 9120/80 z 24. no­vem­bra 1986).“ Ten­to roz­su­dok pl­ne pod­po­ru­je zá­ver, že úda­je o to­tož­nos­ti sved­ka sa v upo­ve­do­me­ní o úko­noch uvá­dzať ma­jú. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ten­to ná­zor nie je pre­ko­na­ný ďal­šou ju­di­ka­tú­rou.

 Po­kiaľ ide o roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR č. 2Tdo V 1/2014 z 19. mar­ca 2015, kto­rý má zna­me­nať „od­klon“ od vy­ššie uve­de­né­ho roz­sud­ku, za zá­sad­né po­va­žu­jem kon­šta­to­va­nie, že „ob­haj­co­via bo­li vy­ro­zu­me­ní o mies­te, ča­se a dru­hu prip­ra­vo­va­ných pro­ces­ných úko­nov a ma­li mož­nosť sa ich zú­čas­tniť. Sved­ko­via bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tí a ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť im klásť otáz­ky...“. Tá dru­há ve­ta je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru kľú­čo­vá– zna­me­ná, že ná­miet­ky ob­ha­jo­by vo­či upo­ve­do­me­niu o vý­slu­chu sved­ka v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li vy­rie­še­né tým, že sve­dok bol nás­led­ne vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom (z čo­ho sa dá usu­dzo­vať, že pô­vod­ný vý­sluch v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia kon­tra­dik­tór­ny ne­bol, a ob­ha­jo­ba ten­to fakt na­mie­ta­la). Za otáz­ne po­va­žu­jem, ako by súd v tej­to is­tej ve­ci roz­ho­dol v prí­pa­de, ak by sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tý ne­bol, nap­rík­lad ak by me­dzi­tým zom­rel, ale­bo by sa vy­skyt­la iná pre­káž­ka, a mu­se­lo by sa vy­chá­dzať len zo zá­pis­ni­ce o je­ho vý­slu­chu v príp­rav­nom ko­na­ní. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru by od­sú­de­nie ne­moh­lo byť za­lo­že­né na ta­kom­to dô­ka­ze.

 Vo vzťa­hu k sta­no­vis­ku Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR VII/1 Gv 112/10/1000-590 z 13. ja­nuá­ra 2014, kto­rým sa vy­jad­ro­va­la k ús­tav­nej sťaž­nos­ti pro­ti roz­sud­ku 2Tdo V 1/2014, pou­ka­zu­jem na kon­šta­tá­ciu „k ná­miet­ke neoz­na­mo­va­nia to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red, aby sa na vý­slu­chy moh­la prip­ra­viť, kon­šta­tu­jem, že me­ná všet­kých sved­kov kto­rí bo­li pred­vo­la­ní na hlav­né po­jed­ná­va­nie a bo­li vy­po­ču­tí kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom, dos­ta­li obe stra­ny me­no­vi­te vop­red aj s pred­pok­la­da­ným dá­tu­mom vy­po­ču­tia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k dis­po­zí­cii...“, čo opä­tov­ne potvr­dzu­je, že ob­ha­jo­bou na­mie­ta­né va­dy príp­rav­né­ho ko­na­nia bo­li vy­rie­še­né nás­led­ným pos­tu­pom sú­du pri or­ga­ni­zá­cii hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. Ak súd pos­ky­to­val ob­ha­jo­be vop­red me­no­vi­tý zoz­nam sved­kov s pred­pok­la­da­ným dá­tu­mom, ke­dy bu­dú na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tí, tiež tak ko­nal nad rá­mec to­ho, čo bol v zmys­le gra­ma­tic­ké­ho zne­nia Tres­tné­ho po­riad­ku po­vin­ný, aby tak umož­nil riad­nu a pl­no­hod­not­nú ob­ha­jo­bu.

 Po­kiaľ ide o ju­di­ka­tú­ru ESĽP, ten­to zdroj poz­na­nia je do znač­nej mie­ry ob­me­dze­ný tým, že príp­rav­né ko­na­nie spra­vid­la pre­bie­ha inak než na Slo­ven­sku, aj s iný­mi nás­led­ka­mi pre kon­tra­dik­tór­nosť pro­ce­su v nás­led­nom ko­na­ní pred sú­dom. Ne­po­chyb­ne však z roz­sud­kov ESĽP vy­plý­va pot­re­ba za­bez­pe­čiť reál­ny vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu. V zá­sa­de všet­ky dô­ka­zy mu­sia byť vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní so za­me­ra­ním na kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia, pri­čom vý­nim­ky mô­žu byť ak­cep­to­va­né len pri reš­pek­to­va­ní práv ob­ha­jo­by, te­da ob­ža­lo­va­né­mu mu­sí byť da­ná mož­nosť od­po­ve­da­jú­cim a dos­ta­toč­ným spô­so­bom spo­chyb­niť a vy­po­čú­vať sved­kov v je­ho nep­ros­pech, buď v mo­men­te ich vý­po­ve­de, ale­bo v nes­kor­šom štá­diu (Tse­ber v. Čes­ká re­pub­li­ka, roz­su­dok z 22. no­vem­bra 2012). Opä­tov­ne je na­mies­te otáz­ka, či mô­že byť ako hlav­ný a roz­ho­du­jú­ci dô­kaz v kon­tra­dik­tór­nom pro­ce­se na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pou­ži­tá zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia, o kto­rom bol ob­haj­ca upo­ve­do­me­ný spô­so­bom, že sa mu vop­red ozná­mi­lo, kaž­dý pra­cov­ný deň v ka­len­dár­nom ro­ku je v tej­to tres­tnej ve­ci ne­ja­ký vý­sluch, bez to­ho aby mo­hol zis­tiť, kto bu­de vy­po­ču­tý. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ta­ký­to pos­tup kri­té­riá nas­ta­ve­né Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va ne­napĺňa.

 V sú­la­de s tým je aj roz­su­dok Al-Hjawaja and Ta­he­ry v. Spo­je­né krá­ľov­stvo, kde ESĽP vy­slo­vil kri­té­riá, za kto­rých je mož­né pri­pus­tiť čí­ta­nie vý­po­ve­de sved­ka, kto­ré­ho ob­ža­lo­va­ný (resp. ob­haj­ca) ne­mal mož­nosť vy­po­čú­vať: „Po pr­vé, mu­sí exis­to­vať zá­važ­ný dô­vod, pre kto­rý nie je mož­né za­bez­pe­čiť vý­sluch sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (nap­rík­lad smrť), a po dru­hé, vý­po­veď sved­ka ne­mož­no po­va­žo­vať za vý­luč­ný ale­bo roz­ho­du­jú­ci dô­kaz na od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho (so­le or de­ci­si­ve ru­le). Ak tie­to pod­mien­ky spl­ne­né nie sú, nej­de bez ďal­šie­ho o po­ru­še­nie člán­ku 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru,ak bo­li po­čas ko­na­nia pos­kyt­nu­té zá­ru­ky, kto­ré dos­ta­toč­ným spô­so­bom vy­va­žu­jú ne­vý­ho­dy ob­ha­jo­by spo­je­né pri­pus­te­ním ta­ké­ho­to dô­ka­zu, za­hr­ňu­jú­ce ob­jek­tív­ne a riad­ne po­sú­de­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu“. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je upo­ve­do­me­nie ob­haj­cu o úko­noch s uve­de­ním to­tož­nos­ti vy­po­čú­va­nej oso­by ro­zum­nej­šie rie­še­nie, než hro­mad­né a ni­čím neo­dô­vod­ne­né „uta­jo­va­nie“ to­tož­nos­ti sved­kov po­li­caj­tmi, vy­rá­ba­nie ne­kon­tra­dik­tór­nych vý­slu­chov v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia ta­kým­to spô­so­bom, a nás­led­né spo­lie­ha­nie sa na to, že súd va­du od­strá­ni riad­nym vy­ko­na­ním dô­ka­zov kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, a v prí­pa­de, ak sa to ne­dá, že aj tak ne­pôj­de o dô­le­ži­tý a roz­ho­du­jú­ci dô­kaz. Pri ta­kom­to chá­pa­ní je ne­po­chyb­ne na­mies­te otáz­ka zmys­lu a úče­lu príp­rav­né­ho ko­na­nia v tej­to po­do­be, ale to je zrej­me té­ma pre sa­mos­tat­ný prís­pe­vok.

 

 

 

 

 

 

Diskusia