Pre­zum­pcia ne­vi­ny a nes­tran­nosť sud­cu pri pre­jed­ná­va­ní sku­pi­no­vých ve­cí v sa­mos­tat­ných ko­na­niach – cez priz­mu prí­pa­du R. L. a spol.

 

Auto­ri :

JUDr. Ján Hru­ba­la, sud­ca Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du

Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá, vy­ššia súd­na úrad­níč­ka Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du

 

Pre­jed­ná­va­nie sku­pi­no­vých ve­cí vo via­ce­rých sa­mos­tat­ne ve­de­ných ko­na­niach, naj­mä z dô­vo­dov rých­los­ti a hos­po­dár­nos­ti ko­na­nia, ne­bo­lo „ideál­nym rie­še­ním“ ani v mi­nu­los­ti, pri­čom zme­ny pos­ta­ve­ní vy­po­ve­da­jú­cich osôb spô­so­bo­va­li v niek­to­rých ko­na­niach prob­lé­my i prie­ťa­hy., Nik­dy však prob­lém ne­vyús­til do ta­kých roz­me­rov ako v sú­čas­nos­ti, ke­dy pri­či­ne­ním nie­koľ­kých sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa v kon­krét­nych ve­ciach (aj po vy­ko­na­ní nie­koľ­ko dní ale­bo týž­dňov tr­va­jú­ce­ho do­ka­zo­va­nia a ko­na­nia sú­du za­vŕše­né­ho roz­hod­nu­tím vo ve­ci) po od­vo­la­com ko­na­ní me­ní prís­luš­nosť nie­len sud­cu ale­bo se­ná­tu, ale do­kon­ca v jed­nom prí­pa­de i prís­luš­nosť sú­du. Naj­zná­mej­ším z te­raz už sé­rie prí­pa­dov a prí­pad, kde v is­tej fá­ze ko­na­nia doš­lo k zme­ne prís­luš­nos­ti sú­du, je prí­pad R.L., kto­ré­ho pro­ku­ra­tú­ra vi­ní z to­ho, že bol na če­le zlo­či­nec­kej sku­pi­ny. Prá­ve vo svet­le toh­to prí­pa­du sa auto­ri člán­ku po­kú­si­li pred­met­ný prob­lém v čo naj­šir­šom kon­texte vy­svet­liť a ob­há­jiť sta­no­vis­ko, kto­ré k pre­zum­pcii ne­vi­ny a nes­tran­nos­ti sud­cu pri pre­jed­ná­va­ní sku­pi­no­vých ve­cí v sa­mos­tat­ných ko­na­niach za­uja­lo i tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 Na­priek vý­luč­nej prá­vo­mo­ci, po­kiaľ ide o zlo­či­nec­ké sku­pi­ny, Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Pe­zin­ku ur­či­te nie je je­di­ným sú­dom, kto­rý pre­jed­ná­va mno­hovr­stev­nú tres­tnú čin­nosť čle­nov rôz­nych zos­ku­pe­ní, z kto­rých niek­to­rí sa priz­na­jú a niek­to­rí nie. Ta­ký­to sce­nár mô­že nas­tať do­kon­ca už pri pú­hom spolu­pá­cha­teľ­stve dvoch osôb napr. lú­pež­né­ho pre­pad­nu­tia, v rám­ci kto­ré­ho sa jed­na priz­ná­va a dru­há nie. Is­te nám ko­le­go­via tres­tní sud­co­via da­jú za prav­du, že prí­pa­dy schva­ľo­va­nia do­hôd o vi­ne a tres­te a nás­led­né pre­jed­ná­va­nie ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní tý­ka­jú­ce sa ne­doz­ná­va­jú­cich sa ob­vi­ne­ných (prí­pad­ne ko­na­nie in ab­sen­tia jed­né­ho spolu­pá­cha­te­ľa a nás­led­né pre­jed­na­nie ve­ci za je­ho prí­tom­nos­ti po je­ho za­tknu­tí a po pred­chá­dza­jú­com od­sú­de­ní kom­pli­ca) nie je vý­nim­kou tak­mer sa ne­vys­ky­tu­jú­cou a naj­mä na men­ších sú­doch elek­tro­nic­ká po­da­teľ­ňa mô­že spô­so­biť ku­mu­lá­ciu ta­kých­to ve­cí u jed­né­ho sud­cu či se­ná­tu. Zdá sa, že až do ča­su roz­hod­nu­tia se­ná­tu 4 To Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej „naj­vyš­ší súd“) v aj mé­dia­mi sle­do­va­nom prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho R. L. to­to ne­bol žiad­ny prob­lém, po niek­to­rých roz­hod­nu­tiach v tej­to ve­ci však ten­to prob­lém nas­tal.

Veľ­mi zjed­no­du­še­ne – se­nát 4 To je ná­zo­ru, že ak ne­ja­ký sud­ca ale­bo se­nát nap­rík­lad vo ve­ci za­hŕňa­jú­cej de­siat­ky na tres­tnej čin­nos­ti par­ti­ci­pu­jú­cich osôb už umož­nil niek­to­rý z od­klo­nov (do­ho­du o vi­ne a tres­te, priz­na­nie vi­ny...[1]) u ob­vi­ne­ných ale­bo ob­ža­lo­va­ných, pri­čom skut­ko­vá ve­ta u „doz­ná­va­jú­cich sa osôb“ za­hŕňa kon­šta­to­va­nie par­ti­ci­pá­cie tre­tích osôb, do­tyč­ný sud­ca ale­bo se­nát už ne­mô­že pre­jed­ná­vať vec tých­to tre­tích osôb, na­koľ­ko je za­uja­tý[2]. Vo vy­ššie uve­de­nej ve­ci R. L. to doš­lo tak ďa­le­ko, že do­kon­ca od­ňal vec Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du  na­koľ­ko ok­rem jed­né­ho „no­vo priš­lé­ho“ sud­cu na sú­de už ne­bol sud­ca, kto­rý by ne­ja­ký od­klon v s R. L. sú­vi­sia­cich ve­ciach ne­bol bý­val ak­cep­to­val. Zá­ro­veň ten­to se­nát (resp. dva­ja z je­ho čle­nov), inak v pod­sta­te dos­lo­va pre­be­ra­júc ar­gu­men­tá­ciu ob­ha­jo­by, je to­ho ná­zo­ru (opäť zjed­no­du­še­ne), že ak má sud­ca ale­bo se­nát schvá­liť do­ho­du o vi­ne a tres­te, prí­pad­ne ak­cep­to­vať a pri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne vo ve­ci za­hŕňa­jú­cej viac ob­ža­lo­va­ných, mal by tak uči­niť až na zá­ver hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, v pod­sta­te pod­ľa to­ho, ako sa vec v rám­ci kon­tra­dik­tór­ne­ho do­ka­zo­va­nia vy­vi­nie.

Ne­mož­no po­chy­bo­vať o tom, že nas­to­le­ná prob­le­ma­ti­ka je váž­na, o čom sved­čí, že sa sta­la pred­me­tom ro­ko­va­nia aj tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du. Vý­sle­dok, pred­pok­la­dá­me, je zná­my nie­len od­bor­nej ve­rej­nos­ti, a auto­ri člán­ku pa­tria k práv­ni­kom, kto­rí sa s ná­zo­rom ko­lé­gia v pl­nej mie­re sto­tož­ňu­jú. Sta­no­vis­ko ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du[3] mož­no su­ma­ri­zo­vať nas­le­dov­ne:

1.      pre­zum­pcia ne­vi­ny a pre­káž­ka prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­tej ve­ci sa tý­ka len oso­by ob­vi­ne­né­ho v ak­tuál­ne ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní

2.      súd schva­ľu­je do­ho­du o vi­ne a tres­te a pri­jí­ma vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho bez vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia pri­čom to­to roz­hod­nu­tie vy­vo­lá­va práv­ne účin­ky len vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu

3.      ak súd nás­led­ne roz­ho­du­je o ob­ža­lo­be po­da­nej pro­ti iné­mu ob­vi­ne­né­mu vy­ko­ná­va v tom­to sme­re auto­nóm­ne do­ka­zo­va­nie, bez akej­koľ­vek via­za­nos­ti skor­ším schvá­le­ním do­ho­dy ale­bo pri­ja­tím vy­hlá­se­nia o vi­ne a ne­mô­že pri roz­ho­do­va­ní vy­chá­dzať zo schvá­le­nej do­ho­dy ale­bo pri­ja­té­ho vy­hlá­se­nia.

4.      sud­ca, kto­rý sa zú­čas­tnil na roz­ho­do­va­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te ale­bo pri­jal vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho, ne­po­ru­šil pre­zum­pciu ne­vi­ny vo vzťa­hu k inej oso­be, kto­rá sa ma­la pod­ľa skut­ko­vej ve­ty po­die­ľať na tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho a nie je vy­lú­če­ný z nes­kor­šie­ho ko­na­nia o ob­ža­lo­be po­da­nej pro­ti dot­knu­tej „inej oso­be”

Nas­le­dov­ný preh­ľad neaš­pi­ru­je na kom­plexnú ana­lý­zu de­sia­tok roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va so síd­lom v Štras­bur­gu (ďa­lej aj „ESĽP“) za­obe­ra­jú­cich sa prob­le­ma­ti­kou pre­zum­pcie ne­vi­ny a nes­tran­nos­ti sud­cu v tres­tnom ko­na­ní a v tom­to kon­texte prá­va ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces, ale pou­ka­zu­je na šir­ší roz­mer otáz­ky, kto­rý se­nát 4 To v pred­met­nej ve­ci pod­ľa náš­ho ná­zo­ru opo­me­nul[4]. Pri­tom neus­tá­le je pot­reb­né mať na pa­mä­ti kau­zis­tic­ký cha­rak­ter tzv. štras­bur­skej ju­di­ka­tú­ry, čo sa po­kú­si­me roz­viť aj v ďal­ších čas­tiach toh­to prís­pev­ku. Za­tiaľ pos­ta­čí kon­šta­to­va­nie, že ak aj ESĽP kon­šta­tu­je is­té pa­ra­dig­my ako vzo­ry resp. „us­tá­le­né spô­so­by na­ze­ra­nia na ve­ci“, ro­bí to tak­mer bez­výh­rad­ne za sú­čas­né­ho zdô­raz­ne­nia svoj­ho „ALE..., prí­pad­ne „AK... (má tým na mys­li neo­po­mí­na­nie špe­ci­fík kaž­dé­ho prí­pa­du a po­ní­ma­nie prob­lé­mu v kon­texte). Čo te­da kon­krét­ne štras­bur­ský súd ap­li­ku­jú­ci Európ­sky do­ho­vor o ľud­ských prá­vach (ďa­lej „Do­ho­vor“) k tej­to ve­ci po­ve­dal ?

 

Čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru - pre­zum­pcia ne­vi­ny

Sú­čas­ťou člán­ku 6 § 2 Do­ho­vo­ru je aj po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a naj­mä sú­du zdr­žať sa ta­kých vy­jad­re­ní v úz­kej sú­vis­los­ti s tres­tným ko­na­ním, kto­ré by moh­li pod­ko­pať prá­vo ob­vi­ne­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces. Zá­sad­ný roz­diel mu­sí byť me­dzi vy­jad­re­ním, že niek­to je po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a dek­la­ro­va­ním, že spá­chal trest­ný čin pri ab­sen­cii prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o vi­ne. Sku­toč­nosť, či vy­jad­re­nie sud­cu ale­bo ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa je v roz­po­re s prin­cí­pom pre­zum­pcie ne­vi­ny, mu­sí byť po­su­dzo­va­ná v kon­texte všet­kých okol­nos­tí za kto­rých doš­lo k spor­né­mu vy­jad­re­niu[5] pri­čom vy­jad­re­nia sud­cov po­dlie­ha­jú prís­nej­šie­mu hod­no­te­niu ako vy­jad­re­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Pre­zum­pcia ne­vi­ny bu­de po­ru­še­ná v prí­pa­de ak súd­ne roz­hod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa ob­vi­ne­nej oso­by vy­jad­ru­je ná­zor, že je vin­ná pred­tým ako bo­la jej vi­na do­ká­za­ná v sú­la­de so zá­ko­nom. Pos­ta­ču­je, hoc aj v prí­pa­de aké­ho­koľ­vek for­mál­ne­ho kon­šta­to­va­nia, že z od­ôvod­ne­nia vy­plý­va, že súd po­va­žu­je ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho. Čo je však dô­le­ži­té pri ap­li­ká­cii čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru je sku­toč­ný vý­znam spor­né­ho vy­jad­re­nia a nie je­ho dos­lov­ná for­ma.[6]

V prí­pa­de sku­pi­no­vých ve­cí, v kto­rých sú niek­to­rí ob­vi­ne­ní pre­jed­ná­va­ní v sa­mos­tat­ných ko­na­niach, je si­tuácia o čo­si zlo­ži­tej­šia, keď­že na jed­nej stra­ne je tu prá­vo ob­vi­ne­né­ho na pod­rob­né oboz­ná­me­nie sa s po­va­hou a dô­vod­mi ob­vi­ne­nia vy­jad­re­né v čl. 6 § 3 písm. a) Do­ho­vo­ru v zmys­le us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP[7], a kto­ré je pot­reb­né vy­kla­dať aj vo svet­le prá­va ob­vi­ne­né­ho na príp­ra­vu ob­ha­jo­by[8], a na stra­ne dru­hej prá­vo tre­tej oso­by na pre­zum­pciu ne­vi­ny pod­ľa čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru.

Te­da ak sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu spá­chanie tres­tné­ho či­nu v spol­če­ní s inou oso­bou, po­tom v prí­pa­de sto­tož­ne­nia tej­to oso­by or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní tá­to okol­nosť pred­sta­vu­je pod­stat­nú sku­toč­nosť, vo­či kto­rej má nes­kôr ob­vi­ne­ný prá­vo sa brá­niť ako v príp­rav­nom ko­na­ní tak aj v ko­na­ní pred sú­dom. Na dru­hej stra­ne nap­rík­lad v prí­pa­de ob­vi­ne­nia z tres­tné­ho či­nu za­lo­že­nia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tres­tné­ho zá­ko­na je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní opí­sať v skut­ko­vej ve­te štruk­tú­ru zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, vzá­jom­né vzťa­hy, tres­tnú čin­nosť, kto­rú vy­ví­ja­la, ako aj pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho v tej­to štruk­tú­re tak aby bol sku­tok ur­či­tý a ne­za­me­ni­teľ­ný, čo bez uve­de­nia ce­lých mien tých­to tre­tích osôb nie je mož­né[9].

V prí­pa­de stre­tu zá­klad­ných práv je po­vin­nos­ťou sú­du pos­tu­po­vať tak aby z kaž­dé­ho z nich bo­lo za­cho­va­né maximum a nie pri­vi­le­gi­zo­vať prá­va vy­plý­va­jú­ce z jed­né­ho na úkor práv vy­plý­va­jú­cich z dru­hé­ho.

Na uve­de­nú si­tuáciu rea­go­val ESĽP nap­rík­lad vo ve­ci Ka­ra­man[10], kde sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru, na­koľ­ko roz­su­dok, kto­rým bo­li spolu­po­doz­ri­ví uz­na­ní vin­ný­mi z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­vo­du, kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť ako čle­no­via zlo­či­nec­kej sku­pi­ny, ob­sa­ho­val množ­stvo od­ka­zov na úlo­hu, akú zoh­rá­va­la hla­va zlo­či­nec­kej sku­pi­ny a v tom­to kon­texte nie­koľ­kok­rát uvá­dzal ce­lé me­no sťa­žo­va­te­ľa ako me­no oso­by sa­mos­tat­ne tres­tne stí­ha­nej[11]. Nás­led­ne člán­ky v ne­mec­kých a tu­rec­kých no­vi­nách od­ka­zo­va­li na sťa­žo­va­te­ľa ako hlav­né­ho vod­cu zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.

Re­le­van­tné pa­sá­že roz­sud­ku opi­so­va­li za­in­te­re­so­va­nie sťa­žo­va­te­ľa v pod­vod­nom pou­ži­tí fon­dov, kto­ré bo­lo rov­na­ko pred­me­tom pa­ra­lel­ne ve­de­né­ho vy­šet­ro­va­nia vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi a ma­lo pria­me pre­po­je­nie s tým­to ko­na­ním. Na via­ce­rých mies­tach spo­mí­na pl­ným me­nom sťa­žo­va­te­ľa a ozna­ču­je ho ako oso­bu sí­ce „pre­jed­ná­va­nú“ v inom ko­na­ní, ale účas­tnú na proti­práv­nych ko­na­niach (ma­la byť „v po­za­dí“ - be­hind the sce­ne - zneu­ži­tia da­ro­va­ných pros­tried­kov, kon­šta­to­va­nie kto­ré­ho fak­tu bo­lo do­kon­ca vy­hod­no­te­né v pros­pech iných osôb).

Ten­to prí­pad je priam inštruk­táž­nym aj vo vzťa­hu k R. L. Sťa­žo­va­teľ Ze­ke­riya Ka­ra­man, ob­čan Tu­rec­ka, sa to­tiž kon­krét­ne sťa­žo­val, že roz­su­dok schva­ľu­jú­ci do­ho­du o vi­ne a tres­te me­dzi pro­ku­ra­tú­rou a T., E. a G. na via­ce­rých mies­tach spo­mí­na pl­ným me­nom sťa­žo­va­te­ľa a ozna­ču­je ho ako oso­bu sí­ce „pre­jed­ná­va­nú v inom ko­na­ní“, ale účas­tnú na proti­práv­nych ko­na­niach (ako už bo­lo uve­de­né, ma­la byť „v po­za­dí“ - be­hind the sce­ne). ESĽP tu v rám­ci všeo­bec­ných kon­šta­tá­cií išiel re­la­tív­ne ďa­le­ko a po­ve­dal, že „pred­čas­né vý­ro­ky o vi­ne, aj keď nie sú zá­väz­né v sú­vis­los­ti s ozna­če­nou oso­bou, mô­žu mať pre­ju­di­ciál­ny efekt na ko­na­nie pre­bie­ha­jú­ce pro­ti ta­kej­to oso­be a to rov­na­kým spô­so­bom, ako pred­čas­né tvr­de­nia o vi­ne od iných auto­rít...“[12]. Opäť je tu však vý­raz­né „ALE“ – spo­čí­va naj­mä v tom, že vo ve­ci naj­mä G. ne­mec­ký súd dos­lo­va mu­sel us­tá­liť, ako vý­raz­ne tá­to oso­ba bo­la in­teg­ro­va­ná do štruk­tú­ry zlo­či­nec­kej or­ga­ni­zá­cie a súd sa ne­vyh­nut­ne mu­sel za­obe­rať aj úlo­ha­mi ve­dú­cich osôb „be­hind the sce­ne“ vrá­ta­ne sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom ich par­ti­ci­pá­ciu nie­len kon­šta­tu­je, ale aj vy­svet­ľu­je.

V tom­to kon­texte ne­mec­ký súd za­šiel eš­te ďa­lej od sud­cov Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vo ve­ciach sú­vi­sia­cich s R. L., kto­rí len su­cho kon­šta­to­va­li to, čo bo­lo ob­sa­hom priz­na­nia „sú­vi­sia­cich“ osôb, ak­cep­tu­júc to, že ak som čle­nom ne­ja­kej sku­pi­ny, mám mož­nosť po­ve­dať, kto v nej ok­rem mňa a pod­ľa mňa eš­te bol, ak vraž­dím spo­lu s ďal­šou oso­bou a vní­mam, kto to je, v rám­ci „môj­ho“ ko­na­nia mám prá­vo tú­to oso­bu ozna­čiť – to všet­ko za si­tuácie, že uve­de­né tvr­de­nia ma­jú vplyv len na „mo­ju“ vec a tvr­de­nia v tej­to ve­ci sú ne­pou­ži­teľ­né vo ve­ci os­tat­ných.

ESĽP sú­čas­ne pou­ká­zal na všeo­bec­ne zná­mu sku­toč­nosť, že v prí­pa­de zlo­ži­tých tres­tných ve­cí je tak­mer ne­mož­né viesť a ukon­čiť tres­tné ko­na­nie vo­či všet­kým ob­vi­ne­ným na­raz (§ 21). Ak­cep­to­val tiež ná­miet­ku ne­mec­kej vlá­dy, že v zlo­ži­tých tres­tných ve­ciach za­hŕňa­jú­cich nie­koľ­ko osôb, kto­ré ne­mô­žu byť stí­ha­né spo­lu, od­kaz na účasť tre­tích osôb (mô­žu byť stí­ha­né v nes­kor­šom sa­mos­tat­nom ko­na­ní) mô­že byť ne­vyh­nut­ný pre po­sú­de­nie vi­ny tých, kto­rí sú stí­ha­ní v tom­to ko­na­ní (viď aj pozn. pod čia­rou 12). Tres­tné sú­dy sú po­vin­né us­tá­liť re­le­van­tné sku­toč­nos­ti pre po­sú­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­ných tak pre­cíz­ne ako je to len mož­né (to be so pre­ci­se as pos­sib­le) a ne­mô­žu us­tá­le­né skut­ko­vé okol­nos­ti pre­zen­to­vať len ako ne­ja­ké ob­vi­ne­nia ale­bo po­doz­re­nia. Uve­de­né sa vzťa­hu­je aj na sku­toč­nos­ti via­žu­ce sa k účas­ti tre­tích osôb, ho­ci v ta­kom­to prí­pa­de sa súd mu­sí vy­hnúť to­mu, aby pos­ky­tol viac in­for­má­cií, než je ne­vyh­nut­né pre po­sú­de­nie zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­ných v da­nom tres­tnom ko­na­ní.

Rov­na­ko ak­cep­to­val, že z us­ta­no­ve­ní ne­mec­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že vi­nu oso­by ne­mož­no vy­vo­dzo­vať z tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré­ho tá­to oso­ba ne­bo­la účas­tná. Sťa­žo­va­te­ľa ne­mec­ký súd na­zý­val ako oso­bu sa­mos­tat­ne tres­tne stí­ha­nú, čím len zdô­raz­nil, že ne­roz­ho­du­je o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa, ale len o vi­ne tých ob­vi­ne­ných, kto­rých sa tres­tné ko­na­nie tý­ka­lo. Vnút­roš­tát­ne sú­dy v naj­väč­šej mož­nej mie­re šet­ri­li prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na pre­zum­pciu ne­vi­ny a nič ne­vy­lu­čo­va­lo, aby sa sťa­žo­va­te­ľo­vi dos­ta­lo spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su. ESĽP vy­ššie uve­de­né po­va­žo­val za dos­ta­toč­né pro­ces­né zá­ru­ky spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su a ne­kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru.

K od­liš­né­mu zá­ve­ru dos­pel ESĽP vo ve­ci Na­val­nyy a Ofit­se­rov[13] v rám­ci kto­rej súd dal za prav­du sťa­žo­va­te­ľom a vy­slo­vil po­ru­še­nie čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru ga­ran­tu­jú­ce­ho prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces (iš­lo tu o eko­no­mic­kú tres­tnú čin­nosť, v rám­ci pre­jed­ná­va­nia kto­rej v oso­bit­nom ko­na­ní „X“ uči­nil doz­na­nie za­hr­ňu­jú­ce kon­šta­tá­ciu par­ti­ci­pá­cie na tres­tnej ve­ci aj zo stra­ny sťa­žo­va­te­ľov). V rám­ci ko­na­nia vo­či sťa­žo­va­te­ľom rus­ký súd ako dô­kaz pri­pus­til čí­ta­nie pred­chá­dza­jú­ce­ho priz­na­nia sa X v je­ho oso­bit­nom ko­na­ní, čo sťa­žo­va­te­lia z po­cho­pi­teľ­né­ho dô­vo­du na­mie­ta­li – ob­vi­ne­ný má to­tiž iné prá­va než sve­dok pod prí­sa­hou (bez nás­led­kov mô­že uvá­dzať aj nep­rav­di­vé fak­ty). Ná­miet­ky bo­li za­miet­nu­té. Na­vy­še rus­ký súd z pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia ne­chal pre­čí­tať se­dem ďal­ších, ten­tok­rát sve­dec­kých vý­po­ve­dí, pri­čom sved­kov naj­prv vy­po­čú­val pro­ku­rá­tor, po­tom bo­li ich vý­po­ve­de z pred­chá­dza­jú­ce­ho ko­na­nia pre­čí­ta­né a až po­tom sved­kov moh­la vy­po­čuť ob­ha­jo­ba čím bo­li sved­ko­via nú­te­ný zotr­vať na ur­či­tej ver­zii skut­ko­vých okol­nos­tí. Uve­de­né len utvr­di­lo ESĽP v tom, že spô­sob, akým bol vy­ko­na­ný dô­kaz vý­slu­chom sved­ka v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľom pred­sta­vu­je ov­plyv­ňo­va­nie a ma­ni­pu­lá­ciu nez­lu­či­teľ­nú s prin­cíp­mi spra­vod­li­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia. (§ 109).

Ta­kis­to v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku tý­ka­jú­ce­ho sa sťa­žo­va­te­ľov súd pra­co­val s pred­chá­dza­jú­cim schvá­le­ním do­ho­dy o vi­ne a tres­te, ci­to­val z toh­to roz­hod­nu­tia a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj z toh­to „dô­ka­zu“ vy­vo­dzo­val zá­ver o vi­ne sťa­žo­va­te­ľov. Prob­lé­mom pre ESĽP bo­lo i zne­nie § 90 rus­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku[14] tý­ka­jú­ce­ho sa ši­ro­ké­ho po­su­dzo­va­nia „res iudi­ca­ta“ a to aj z vý­sled­kov tzv. zrý­chle­ných ko­na­ní. ( § 107).

Vo svo­jom od­ôvod­ne­ní ESĽP su­ma­ri­zo­val prin­cí­py a pro­ces­né zá­ru­ky ga­ran­to­va­né ob­vi­ne­né­mu v prí­pa­de je­ho stí­ha­nia v sa­mos­tat­nom ko­na­ní, naz­na­če­né v roz­hod­nu­tí Ka­ra­man a to nas­le­dov­ne:

1.      po­vin­nosť zdr­žať sa akých­koľ­vek vy­jad­re­ní, kto­ré mô­žu mať ne­ga­tív­ny vplyv na pre­bie­ha­jú­ce ko­na­nia, a to aj v prí­pa­de, že ta­ké­to vy­jad­re­nia nie sú zá­väz­né; aké­koľ­vek roz­hod­nu­tie pri­ja­té v sa­mos­tat­ných ko­na­niach so sil­ný­mi skut­ko­vý­mi väz­ba­mi mu­sí byť za­lo­že­né na sta­ros­tli­vom po­sú­de­ní všet­kých proti­chod­ných zá­uj­mov a spolu­ob­vi­ne­né­mu mu­sí byť da­ná mož­nosť na­mie­tať pre­jed­ná­va­nie ve­cí v sa­mos­tat­ných ko­na­niach ( § 105).

2.      skut­ko­vé okol­nos­ti pri­pus­te­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré­ho sa da­ná oso­ba ne­zú­čas­tni­la nes­mú mať po­va­hu res iudi­ca­ta; dô­kaz­ná si­tuácia us­tá­le­ná v jed­nom ko­na­ní mu­sí zos­tať čis­to re­la­tív­na a jej účin­ky prís­ne li­mi­to­va­né k pred­met­né­mu ko­na­niu, iný­mi slo­va­mi skut­ko­vé zis­te­nia z jed­né­ho ko­na­nia mô­žu byť pri­pus­te­né v dru­hom ko­na­ní iba v prí­pa­de ich úpl­né­ho a riad­ne­ho pres­kú­ma­nia v dru­hom ko­na­ní. Ak us­tá­le­ný skut­ko­vý stav bol vý­sled­kom ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te a nie súd­ne­ho pries­ku­mu, v dôs­led­ku čo­ho skut­ko­vé okol­nos­ti, o kto­ré sa opie­ra roz­su­dok, sú skôr pred­pok­la­da­né než do­ká­za­né, ako ta­ké nes­mú byť pre­ne­se­né do iné­ho tres­tné­ho ko­na­nia bez ich ďal­šie­ho pres­kú­ma­nia v tom­to ko­na­ní kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom ako kto­ré­koľ­vek iné dô­ka­zy (§ 106).

ESĽP vy­tkol vnút­roš­tát­nym sú­dom v tej­to ve­ci, že re­zig­no­va­li na hľa­da­nie prav­dy z oba­vy z vy­da­nia proti­chod­ných roz­hod­nu­tí v dôs­led­ku čo­ho doš­lo k os­la­be­niu ich spô­so­bi­los­ti vy­ko­ná­vať spra­vod­li­vosť, spô­so­biac tým ne­nap­ra­vi­teľ­né ško­dy na ne­zá­vis­los­ti a nes­tran­nos­ti sú­dov a te­da vo všeo­bec­nos­ti ich schop­nos­ti za­is­tiť spra­vod­li­vé ko­na­nie (§ 108).

Štras­bur­ský súd v ko­neč­nom dôs­led­ku kon­šta­to­val, že súhrn fak­tov toh­to prí­pa­du vie­dol k uj­me sťa­žo­va­te­ľov a vý­sle­dok ko­na­nia cha­rak­te­ri­zo­val ako „zjav­ne nez­my­sel­ný“ (ma­ni­fest­ly un­rea­so­nab­le - § 115 roz­hod­nu­tia). Mož­no len do­dať, že mi­ni­mál­ne me­dzi riad­ka­mi (ale čas­to aj expre­sis ver­bis) sa ESĽP dos­lo­va di­ví, ako sťa­žo­va­te­ľov moh­li rus­ké sú­dy od­sú­diť. Nie má­lo pries­to­ru štras­bur­ský súd ve­no­val aj „po­li­tic­ké­mu po­za­diu“ prí­pa­du, z kto­ré­ho je zrej­mé, že sťa­žo­va­teľ Na­vaľ­nyj je v Rus­kej fe­de­rá­cii zná­my svo­jim bo­jom pro­ti ko­rup­cii a zjav­ne pat­rí k opo­nen­tom sú­čas­né­ho rus­ké­ho pre­zi­den­ta Pu­ti­na resp. sú­čas­nej po­li­tic­kej rep­re­zen­tá­cie Rus­kej fe­de­rá­cie (§ 119).

Za zmien­ku sto­jí aj to, že „prí­pad Na­val­nyy“ sa oci­tol pred ESĽP hneď nie­koľ­kok­rát. Pr­vý krát[15] ESĽP kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 5, čl. 6 a čl. 11 Do­ho­vo­ru, keď vy­hod­no­til v sied­mych prí­pa­doch za­dr­ža­nie sťa­žo­va­te­ľa (z to­ho v dvoch prí­pa­doch bol vza­tý do väz­by) ako svoj­voľ­né poz­ba­ve­nie slo­bo­dy vzhľa­dom na ab­sen­ciu dô­vo­dov ich ne­vyh­nut­nos­ti za da­ných okol­nos­tí a ako nep­ri­me­ra­nú reak­ciu na po­koj­né po­li­tic­ké zhro­maž­de­nia zoh­ľad­niac aj bež­nú prax v Rus­ku, keď po­lí­cia mô­že pre­ru­šiť sí­ce neoh­lá­se­né ale po­koj­né zhro­maž­de­nie a za­dr­žať účas­tní­kov. Sú­čas­ne vy­hod­no­til ko­na­nia o pries­tup­koch ako ko­na­nia v roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su na­koľ­ko sú­dy za­lo­ži­li svo­je roz­hod­nu­tia vý­luč­ne na opi­se prie­be­hu uda­los­tí uve­de­ných prís­luš­ník­mi po­lí­cie bez aké­ho­koľ­vek pre­ve­re­nia tých­to tvr­de­ní od­miet­nuc žia­dos­ti sťa­žo­va­te­ľa o vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia a sús­tav­né­ho kon­šta­to­va­nia za­uja­tos­ti vo vzťa­hu k sved­kom, kto­rí vy­po­ve­da­li v pros­pech sťa­žo­va­te­ľa.

V pos­led­nom prí­pa­de[16] ESĽP kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 7 a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru na­koľ­ko od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa pre pod­vod a pra­nie špi­na­vých pe­ňa­zí bo­lo za­lo­že­né na nep­red­ví­da­teľ­nej ap­li­ká­cii tres­tné­ho prá­va a ko­na­nie bo­lo ar­bit­rár­ne a nes­pra­vod­li­vé. Rus­ké sú­dy pri for­mu­lo­va­ní ob­vi­ne­ní vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi exten­zív­ne a nep­red­ví­da­teľ­ne inter­pre­to­va­li v je­ho nep­ros­pech us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na o ob­chod­nom pod­vo­de. Z uve­de­né­ho dô­vo­du tak sťa­žo­va­teľ ne­mo­hol pred­pok­la­dať, že je­ho ko­na­nie by moh­lo napĺňať skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu pod­vo­du ale­bo ob­chod­né­ho pod­vo­du a te­da ani, že prí­jem z ta­kých­to ob­chod­ných ak­ti­vít za­kla­dá prí­jem z tres­tnej čin­nos­ti, kto­ré­ho pou­ži­tie mô­že pred­sta­vo­vať pra­nie špi­na­vých pe­ňa­zí.

K ob­dob­ným zá­ve­rom ako vo ve­ci Ka­ra­man dos­pel ESĽP aj vo ve­ci Bau­ras[17], kde sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru v tres­tnom ko­na­ní pro­ti ob­vi­ne­né­mu, kto­ré­ho mal sťa­žo­va­teľ na­viesť na vraž­du dvoch osôb z kto­rých smr­ti mal aj pro­fi­to­vať, a to pri­pus­te­ním pou­ži­tia lis­tu ako dô­ka­zu, v kto­rom ob­vi­ne­ný us­ved­čo­val sťa­žo­va­te­ľa, a kto­ré­ho ob­sah bol sú­dom vy­hod­no­te­ný ako prav­di­vý a sú­čas­ne na­mie­tal, že v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka vy­stu­pu­jú­ce­ho v tom­to ko­na­ní ne­mal mož­nosť sa vo­či ob­vi­ne­niam brá­niť. Uve­de­né­ho sa do­má­hal na­priek to­mu, že v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ne­mu sud­ca vy­hod­no­til list iba ako čias­toč­ne prav­di­vý a vo zvyš­ku ako vy­die­ra­nie – cha­rac­te­ris­tic of blac­kmai­ling, pri­čom sťa­žo­va­teľ bol spod ob­ža­lo­by v nás­led­ne ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní pro­ti ne­mu os­lo­bo­de­ný. Ar­gu­ment pro­ku­rá­to­ra v od­vo­la­com ko­na­ní, že súd bol pri hod­no­te­ní lis­tu ako dô­ka­zu via­za­ný hod­no­te­ním tak, ako ho vy­ko­nal súd v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní, od­vo­la­cí súd za­mie­tol (§ 30-32).

ESĽP kon­šta­to­val že sťa­žo­va­teľ ako aj ob­vi­ne­ný, kto­ré­ho tres­tná vec bo­la pre­jed­ná­va­ná skôr, bo­li ob­vi­ne­ní z to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu a te­da skut­ko­vé okol­nos­ti us­tá­le­né v tres­tnom ko­na­ní pro­ti skôr ob­vi­ne­né­mu ako aj práv­ne zá­ve­ry ma­li pria­my vplyv na tres­tné ko­na­nie ve­de­né vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi. Na­vy­še, na­koľ­ko jed­ným z kľú­čo­vých dô­ka­zov bol spor­ný list, súd pre­jed­ná­va­jú­ci tres­tnú vec skôr ob­vi­ne­né­ho sa len ťaž­ko mo­hol vy­hnúť zmien­ke o sťa­žo­va­te­ľo­vej účas­ti na vraž­dách.

Opäť pla­tí už spo­me­nu­té ALE .... ESĽP ak­cep­to­val dô­vo­dy, kto­ré vied­li pro­ku­rá­to­ra k vy­lú­če­niu tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa na sa­mos­tat­né ko­na­nie, te­da že vy­šet­ro­va­nie vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­bo­lo eš­te ukon­če­né, na roz­diel od vy­šet­ro­va­nia vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu (§ 54, § 13). I keď niek­to­ré vy­jad­re­nia v roz­sud­ku vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu bo­li for­mu­lo­va­né spô­so­bom, kto­rý mo­hol vy­vo­lať po­chyb­nosť oh­ľa­dom mož­né­ho pre­ju­di­ko­va­nia vi­ny sťa­žo­va­te­ľa (kon­krét­ne kon­šta­to­va­nie, že vy­jad­re­nia v lis­te, že spolu­ob­vi­ne­ný mal na zá­kla­de prí­ka­zu sťa­žo­va­te­ľa vo vzťa­hu ku kto­ré­mu je ve­de­né sa­mos­tat­né tres­tné ko­na­nie za­vraž­diť oso­bu z dô­vo­du aby ce­lý zisk pri­pa­dol je­mu... je pot­reb­né po­va­žo­vať za prav­di­vé), sú­čas­ne však zo­pa­ko­val, že otáz­ku, či vy­jad­re­nie je v roz­po­re s prin­cí­pom pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né hod­no­tiť v kon­texte všet­kých skut­ko­vých okol­nos­tí. Štras­bur­ský súd „bol spo­koj­ný“, že súd sa v maximál­nej mož­nej vy­hý­bal ozna­če­niu sťa­žo­va­te­ľa ako vin­né­ho, keď  ho ozna­či­li ako oso­bu sa­mos­tat­ne tres­tne stí­ha­nú (§ 18) a vý­slov­ne uvie­dol, že iba v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi mož­no ur­čiť je­ho vi­nu (§ 24). Rov­na­ko ako v tres­tnej ve­ci Ka­ra­man a na roz­diel od roz­hod­nu­tia vo ve­ci Na­val­nyy a Ofit­se­rov pod­ľa ná­rod­né­ho prá­va sú­dy v tres­tnom ko­na­ní pro­ti spolu­ob­vi­ne­né­mu moh­li po­su­dzo­vať vý­luč­ne je­ho vi­nu a účin­ky roz­sud­kov sa vzťa­ho­va­li vý­luč­ne na to­to ko­na­nie. Sú­čas­ne pou­ká­zal na to, že sú­dy v tres­tnom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi vy­ko­na­li no­vé hod­no­te­nie dô­ka­zov vrá­ta­ne spor­né­ho lis­tu, ob­sah kto­ré­ho mal sťa­žo­va­teľ mož­nosť na­mie­tať a od­vo­la­cí súd vý­slov­ne za­mie­tol ná­miet­ku pro­ku­rá­to­ra tý­ka­jú­cu sa via­za­nos­ti sú­du hod­no­te­ním dô­ka­zov vy­ko­na­ných sú­dom v ko­na­ní pro­ti spolu­ob­vi­ne­né­mu (§ 55). Po­sú­diac všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du tak ESĽP ne­kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru.

Za da­ných sú­vis­los­tí je pre­dov­šet­kým pot­reb­né uviesť, že vo všet­kých troch kau­zách (čias­toč­ne ok­rem rus­ké­ho prí­pa­du, kto­rý s pre­zum­pciou ne­vi­ny tiež sú­vi­sel, ale prio­rit­ne sa rie­ši­lo prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces pros­tred­níc­tvom ak­cep­tá­cie pre­zum­pcie ne­vi­ny) sa v zá­sa­de a v pr­vom ra­de rie­šil prin­cíp za­cho­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny vzhľa­dom k zmien­kam o tre­tích oso­bách (sťa­žo­va­te­ľoch) v textoch pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tí tý­ka­jú­cich sa „sú­vi­sia­cich“ osôb. Súd sí­ce opäť zdô­raz­nil, že „do­kon­ca ani „neš­ťas­tne zvo­le­ný ja­zyk (un­for­tu­ne lan­gua­ge – v pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach nad pot­reb­nú mie­ru za­hr­ňu­jú­ci aj tre­tie oso­by) ne­mu­sí byť roz­ho­du­jú­ci“ a „ju­di­ka­tú­ra sú­du po­nú­ka via­ce­ro prík­la­dov, ke­dy ne­bo­lo vy­slo­ve­né po­ru­še­nie čl. 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru aj keď zvo­le­ný „ja­zyk“ (text) do­má­cich auto­rít a sú­dov bol kri­ti­zo­va­ný (viď naj­mä Allen[18]), na­ďa­lej však príz­vu­ku­je zá­klad­nú pre­mi­su – prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny mô­že teo­re­tic­ky byť oh­ro­ze­ný aj pred­čas­ným (pre­ma­tu­re) vy­jad­re­ním vi­ny po­doz­ri­vé­ho uči­ne­né­ho v rám­ci roz­hod­nu­tia (jud­ge­ment) tý­ka­jú­ce­ho sa od­de­le­ne pre­jed­ná­va­né­ho spolu­po­doz­ri­vé­ho“[19]. Či­ní tak za sú­čas­né­ho zdô­raz­ne­nia svoj­ho už spo­me­nu­té­ho „ALE...“, i „AK...“. V zá­sa­de si to­tiž uve­do­mu­je, že zmien­ku o tre­tích na tres­tnej čin­nos­ti par­ti­ci­pu­jú­cich oso­bách  pri for­mu­lo­va­ní skut­ko­vých viet (naj­mä v ko­na­niach in ab­sen­tia ale­bo pri od­klo­noch v mno­hovr­stev­ných ve­ciach) v mno­hých prí­pa­doch nie je mož­né vy­ne­chať, a aj pre­to zdô­raz­ňu­je, že „to, či zmien­ka o tre­tích oso­bách (ich par­ti­ci­pá­cii, vi­ne...) je po­ru­še­ním prin­cí­pu pre­zum­pcie ne­vi­ny, mu­sí byť po­sú­de­né v kon­texte okol­nos­tí, za kto­rých bo­la zmien­ka uči­ne­ná[20]. Súd však nes­mie uro­biť chy­by, aké sa vy­tý­ka­jú do­má­cim auto­ri­tám vo ve­ci Na­val­nyj a Ofit­se­rov (ale ob­dob­ne napr. i v už spo­me­nu­tých ve­ciach Fe­ran­tel­li a San­tan­ge­lo a Ro­jas Mo­ra­les).

 Čl. 6 § 1 Do­ho­vo­ru – nes­tran­nosť sud­cu pre­jed­ná­va­jú­ce­ho sú­vi­sia­ce tres­tné ve­ci v sa­mos­tat­ných ko­na­niach

            V pr­vom ra­de tre­ba zdô­raz­niť, že ESĽP si uve­do­mu­je tzv. teóriu zda­nia vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti aj vo vzťa­hu k reš­pek­to­va­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny (ob­jek­tív­na nes­tran­nosť sa ne­hod­no­tí len pod­ľa sub­jek­tív­ne­ho sta­no­vis­ka sud­cu, ale pod­ľa ob­jek­tív­nych sym­ptó­mov a von­kaj­ších ob­jek­tív­nych sku­toč­nos­tí), kto­rá v ju­di­ka­tú­re toh­to sú­du bo­la roz­vi­tá nie­len v prí­pa­doch Del­court[21], Hausschildt[22] a Ro­jas Mo­ra­les a mno­hých ďal­ších ju­di­ká­toch star­šie­ho dá­ta, ale aj v naj­ak­tuál­nej­ších roz­hod­nu­tiach, kto­ré ESĽP su­ma­ri­zo­val v roz­hod­nu­tiach vo ve­ci Kho­dor­kov­skyi a Le­be­dev[23] a Ah­met Bez­ek a spol.[24]o kto­rých roz­hod­nu­tiach sa eš­te zmie­ni­me.

            V sú­vis­los­ti s pos­to­jom ESĽP si neod­pus­tí­me poz­nám­ku, že aj tu pri­pus­til zná­me vý­chod­niarske „i tak še da, i tak še da“. V zá­sa­de však pla­tí, že nik­dy neo­pus­til ap­li­ká­ciu teórie „zda­nia sa spra­vod­li­vos­ti“. Po­kiaľ ide o „via­ce­ré ko­na­nia“ to­ho is­té­ho sud­cu v sú­vi­sia­cich ve­ciach, v rám­ci kto­rých sa vo svo­jich roz­sud­koch zmie­ňu­je aj o tre­tích oso­bách par­ti­ci­pu­jú­cich na tres­tnej čin­nos­ti bez to­ho, aby „sú­dil“ aj tie­to oso­by, dos­pel k zá­ve­ru, že:

Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že sud­ca už pre­jed­ná­val ve­ci pro­ti spolu­ob­vi­ne­né­mu sa­ma o se­be ne­pos­ta­ču­je na to aby vy­vo­la­la po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti sud­cu. Je bež­nou praxou, že na roz­ho­do­va­ní v tres­tných ve­ciach sa po­die­ľa­jú sud­co­via pred­se­da­jú­ci mno­hým ko­na­niam, v kto­rých vy­stu­pu­je množ­stvo spolu­ob­vi­ne­ných ako ob­ža­lo­va­ných. Prá­ca tres­tných sú­dov by bo­la ab­so­lút­ne zne­mož­ne­ná, ak sa­mot­ná tá­to sku­toč­nosť, by za­kla­dal otáz­ku nes­tran­nos­ti sud­cu. Na­priek to­mu je pres­kú­ma­nie pot­reb­né za úče­lom ur­če­nia, či pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie ob­sa­hu­je ta­ké kon­šta­to­va­nia, kto­ré pre­ju­di­ku­jú vi­nu ob­vi­ne­né­ho.[25]

Naj­sig­ni­fi­kan­tnej­ším „z toh­to súd­ka“ je prí­pad Schwar­zen­berg[26], v kto­rom sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že dva­ja sud­co­via z troch vrá­ta­ne pred­se­du se­ná­tu sa už za­obe­ra­li ve­cou zo za­hra­ni­čia vy­da­né­ho spolu­pá­cha­te­ľa-sťa­žo­va­te­ľa a v rám­ci vy­slo­ve­nia vi­ny v oso­bit­nom ko­na­ní skôr „pre­jed­ná­va­né­ho“ v tom­to zmys­le pr­vé­ho spolu­pá­cha­te­ľa v ši­ro­kom kon­texte kon­šta­to­va­li vi­nu aj sťa­žo­va­te­ľa. ESĽP kon­šta­to­val, že „sa­mot­ný fakt, že sud­ca pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du roz­ho­dol v mi­nu­los­ti o rov­na­kom skut­ku, ne­mô­že sám o se­be od­ôvod­niť oba­vu vo vzťa­hu k je­ho nes­tran­nos­ti“. Zá­ro­veň však do­dal i to, že v po­ra­dí dru­hé ko­na­nie a dru­hý roz­su­dok o tom is­tom skut­ku na­priek evi­den­tné­mu za­kom­po­no­va­niu účas­ti sťa­žo­va­te­ľa na prie­be­hu bru­tál­nej vraž­dy adop­tív­nych ro­di­čov pr­vé­ho zo spolu­pá­cha­te­ľov v je­ho ve­ci „neob­sa­hu­je žiad­ne od­ka­zy na pr­vý roz­su­dok, čo potvr­dzu­je, že sud­co­via na­no­vo zhod­no­ti­li sťa­žo­va­te­ľo­vu tres­tnú vec (...un­der­took a fresh con­si­de­ra­tion of the ap­pli­cant´s ca­se)[27]. Uve­de­né roz­hod­nu­tie pod­rob­ne ana­ly­zo­val aj naj­vyš­ší súd vo ve­ci R.L. v uz­ne­se­ní zo dňa 9. 3. 2017 sp. zn. 5Ndt 3/2017, kto­ré bo­lo vý­cho­dis­ko­vým pod­kla­dom pre nás­led­ne pri­ja­té sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia.

V ďal­šom s ve­cou sú­vi­sia­cim roz­hod­nu­tí vo ve­ci Pop­pe[28] ESĽP po­va­žo­val za roz­ho­du­jú­ce, že sťa­žo­va­te­ľo­vo me­no bo­lo v roz­sud­ku pro­ti spolu­ob­vi­ne­né­mu spo­me­nu­té len ok­ra­jo­vo a sud­co­via ne­kon­šta­to­va­li či sťa­žo­va­teľ je vin­ný zo spá­chania tres­tné­ho či­nu.

V roz­hod­nu­tí vo ve­ci Mi­mi­nos­hvi­li[29] ESĽP kon­šta­to­val, že oba­va sťa­žo­va­te­ľa zo za­uja­tos­ti sud­cu ne­bo­la na­mies­te. Roz­su­dok v sťa­žo­va­te­ľo­vom prí­pa­de ob­sa­ho­val od­kaz na skor­ší roz­su­dok vy­da­ný v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti je­ho bra­to­vi, kto­rý bol čle­nom to­ho is­té­ho gan­gu, ale iba ok­ra­jo­vo. Ne­bo­lo ni­čím preu­ká­za­né, že by sa sud­ca v roz­sud­ku pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi opie­ral o skut­ko­vé zis­te­nia zo skor­šie­ho roz­sud­ku. Sud­ca pre­jed­ná­va­jú­ci sťa­žo­va­te­ľov prí­pad bol po­vin­ný vy­ko­nať no­vé pres­kú­ma­nie ob­vi­ne­ní vzne­se­ných pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi spo­lie­ha­júc sa vý­luč­ne na dô­ka­zy vy­ko­na­né v tom­to ko­na­ní. Sťa­žo­va­te­ľo­vo me­no ne­bo­lo v roz­sud­ku pro­ti je­ho bra­to­vi zmie­ne­né v ob­vi­ňu­jú­com kon­texte. Sú­dy nik­dy ne­pou­ka­zo­va­li na sťa­žo­va­te­ľa ako na pá­cha­te­ľa ale­bo spolu­pá­cha­te­ľa na roz­diel od prí­pa­du Ferran­tel­li a San­tan­ge­lo. Súd v tres­tnej ve­ci pro­ti bra­to­vi sťa­žo­va­te­ľa ne­dos­pel k zá­ve­ru, že sťa­žo­va­teľ je vin­ný, roz­su­dok neob­sa­ho­val zmien­ku o kva­li­fi­ká­ciu ko­na­nia spá­cha­né­ho sťa­žo­va­te­ľom (a con­tra­rio vy­ššie uve­de­né roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Na­val­nyy a Ofit­se­rov).

I keď mno­hí sved­ko­via uvied­li me­no sťa­žo­va­te­ľa ako vod­cu gan­gu a opí­sa­li je­ho úlo­hu v niek­to­rých skut­koch pri­pi­so­va­ných je­ho bra­to­vi, tie­to in­for­má­cie bo­li zrep­ro­du­ko­va­né v roz­sud­ku for­mou  ne­pria­mej re­či (pa­raf­rá­zo­va­ním) a nie hod­no­tia­cich zá­ve­rov sú­du. Z roz­sud­ku je zrej­mé, že in­for­má­cie o sťa­žo­va­te­ľo­vom pô­so­be­ní v gan­gu ne­bo­li pod­mien­kou si­ne qua non pre od­sú­de­nia je­ho bra­ta. Nie je žia­den náz­nak, že súd by ne­dos­pel k rov­na­ké­mu zá­ve­ru o vi­ne sťa­žo­va­te­ľov­ho bra­ta ke­by od­ka­zy na sťa­žo­va­te­ľo­vo me­no bo­li od­strá­ne­né. Z uve­de­ných dô­vo­dov ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že roz­su­dok vy­da­ný pro­ti bra­to­vi sťa­žo­va­te­ľa neob­sa­ho­val ta­ké zis­te­nia, kto­ré by pre­ju­di­ko­va­li otáz­ku vi­ny sťa­žo­va­te­ľa v nás­led­nom ko­na­ní.

V zá­ve­ru ESĽP pri­hlia­dol aj na sku­toč­nosť, že sud­ca v da­ných prí­pa­doch bol sud­com z pro­fe­sie a ako ta­ký bol a prio­ri lep­šie prip­ra­ve­ný od­osob­niť sa od svo­jej pred­chá­dza­jú­cej skú­se­nos­ti z pre­jed­ná­va­nia prí­pa­du pro­ti bra­to­vi sťa­žo­va­te­ľa než nap­rík­lad prí­se­dia­ci ale­bo po­rot­ca.

V roz­hod­nu­tí vo ve­ci Kho­dor­kov­skyi a Le­be­dev[30] ESĽP v pl­nom roz­sa­hu od­ká­zal na svo­je zá­ve­ry z roz­hod­nu­tí vo ve­ci Mi­mi­nos­hvi­li a ďal­šie v kto­rom kon­šta­to­val, že nič v skor­šom roz­sud­ku pro­ti „sú­vi­sia­ce­mu“ Shak­hnov­ské­mu neob­sa­hu­je ta­ké zis­te­nia, kto­ré by pre­ju­di­ko­va­li vi­nu sťa­žo­va­te­ľov v nás­led­nom ko­na­ní, i keď pri­pus­til, že roz­su­dok vo ve­ci pro­ti Shak­hnov­ské­mu by mo­hol za ur­či­tých okol­nos­tí byť hod­no­te­ný tak, že naz­na­ču­je, že dru­hý sťa­žo­va­teľ ne­ja­kým spô­so­bom po­má­hal ob­ža­lo­va­né­mu vo vy­uži­tí in­di­vi­duál­ne­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho plá­nu za­tiaľ čo pr­vý sťa­žo­va­teľ si mu­sel byť mi­ni­mál­ne ve­do­mý ta­kej­to si­tuácie. Uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­li sud­ky­ňou zmie­ne­né za úče­lom opí­sa­nia fik­tív­ne­ho cha­rak­te­ru ob­chod­ných ope­rá­cií, ale ne­moh­li byť vy­kla­da­né tak, že by pou­ka­zo­va­li na to, že sťa­žo­va­te­lia krá­ti­li da­ne rov­na­kým spô­so­bom. Na­vy­še nič neb­rá­ni­lo sud­ky­ni Ko­les­ni­ko­vej, pre­jed­ná­va­jú­cej obe tres­tné ve­ci, aby sa v otáz­ke prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov od­klo­ni­la v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľom od svoj­ho pred­chá­dza­jú­ce­ho ná­zo­ru, keď­že ne­bo­la via­za­ná svo­ji­mi pred­chá­dza­jú­ci­mi skut­ko­vý­mi, práv­ny­mi ale­bo iný­mi zis­te­nia­mi.

Vo ve­ci Ah­met Bez­ek a spol.[31]sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie čl. 6 § 2 Do­ho­vo­ru a 
čl. 6 § 1 Do­ho­vo­ru pou­ka­zu­júc na ab­sen­tu­jú­cu nes­tran­nosť sud­cov na­koľ­ko dva­ja z troch pro­fe­sio­nál­nych sud­cov sa po­die­ľa­li aj na ko­na­ní pro­ti je­ho údaj­né­mu spolu­pá­cha­te­ľo­vi G. L., pri­čom v roz­sud­ku jed­noz­nač­ne vy­jad­ri­li svoj ná­zor na sťa­žo­va­te­ľo­vu účasť na tres­tnom či­ne a tým aj na je­ho sa­mot­nú vi­nu. Na­vy­še na­mie­tal, že pred­se­da­jú­ci sud­ca v ús­tnom od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku pri je­ho vy­hlá­se­ní vy­jad­ril ná­zor, že sťa­žo­va­teľ zoh­ral ove­ľa vý­znam­nej­šiu úlo­hu pri streľ­be než bo­lo uve­de­né v zá­ve­roch po­lí­cie čím pod­nie­til no­vé vy­šet­ro­va­nie vo­či je­ho oso­be. ESĽP, od­ka­zu­júc na svo­ju pred­chá­dza­jú­cu ju­di­ka­tú­ru k da­nej prob­le­ma­ti­ke su­ma­ri­zo­va­nej v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Kho­dor­kov­skiy a Le­be­dev a roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ka­ra­man, od­mie­tol sťaž­nosť ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú pod­ľa čl. 35 §§ 3 (a) a 4 Do­ho­vo­ru po tom, čo kon­šta­to­val, že roz­su­dok vy­da­ný v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi neob­sa­ho­val, žia­den od­kaz na roz­su­dok vy­da­ný vo­či G. L. ok­rem struč­né­ho zhr­nu­tia pred­chá­dza­jú­cich ko­na­ní. Nič ne­naz­na­ču­je to­mu, že by sud­co­via v ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi sa spo­lie­ha­li na zis­te­nia us­tá­le­né v skor­šom roz­sud­ku, prá­ve nao­pak, tr­va­nie ko­na­nia vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi v cel­ko­vej dĺžke 119 dní a dôs­led­nosť hod­no­te­nia sve­dec­kých vý­po­ve­dí v roz­sud­ku naz­na­ču­jú, že roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo za­lo­že­né na no­vom hod­no­te­ní skut­ko­vých okol­nos­tí opie­ra­júc sa o dô­ka­zy vy­ko­na­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (§ 35). Čo sa tý­ka sa­mot­né­ho roz­sud­ku vy­da­né­ho vo­či G. L. súd poz­na­me­ná­va, že množ­stvo od­ka­zov na sťa­žo­va­te­ľa bo­lo vo for­me ne­pria­mej re­či a od­ka­zy nep­red­sta­vo­va­li sa­mot­né zis­te­nia sú­du. Vnút­roš­tát­ny súd od­ká­zal na sťa­žo­va­te­ľo­vu účasť na streľ­be len z dô­vo­du pot­re­by po­sú­de­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ob­vi­ne­né­ho G. L., ko­na­jú­ce­ho v rám­ci spolu­pá­cha­teľ­stva, pri­čom bol po­vin­ný ur­čiť rôz­nu mie­ru, akou sa jed­not­li­vé oso­by ma­li na skut­ku po­die­ľať. (§ 36).

Nap­ro­ti vy­ššie ci­to­va­ným roz­hod­nu­tia zá­klad­ným prob­lé­mom vo ve­ciach Ro­jas Mo­ra­les a Ferran­tel­li a San­tan­ge­lo, na kto­ré od­ka­zu­je aj 4 To se­nát, bo­la sku­toč­nosť, že roz­sud­ky nie­len­že ob­sa­ho­va­li po­čet­né od­ka­zy na sťa­žo­va­te­ľov a ich úlo­hu, akú ma­li zoh­rať pri tres­tnom či­ne a to spô­so­bom ozna­ču­jú­cim ich sa spolu­pá­cha­te­ľov a oso­by pria­mo zod­po­ved­né za trest­ný čin, ale tie­to od­ka­zy na sťa­žo­va­te­ľov bo­li da­né v ta­kej kva­li­te a kvan­ti­te, že vznik­la po­chyb­nosť o  schop­nos­ti sud­cov pos­kyt­núť sťa­žo­va­te­ľom kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie a no­vé po­sú­de­nie dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní („fresh con­si­de­ra­tion“). Na­vy­še sa jed­ná o roz­sud­ky, kto­ré bo­li vy­da­né po vy­ko­na­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, te­da na roz­diel od ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te pred­sta­vo­va­li hod­no­tia­ci zá­ver sa­mot­né­ho sú­du.

 

Pár poz­ná­mok k do­ho­de o vi­ne a tres­te a iným „od­klo­nom“....

Pos­tu­py slo­ven­ských sú­dov, po­kiaľ za­cho­va­li zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­ne­ho ko­na­nia (ad­ver­sa­rial hea­ring), pre­jed­ná­va­jú­cich viacvr­stev­né prí­pa­dy tres­tnej čin­nos­ti vo via­ce­rých ko­na­niach aj vďa­ka via­ce­rým pre­zum­pciu ne­vi­ny chrá­nia­cim us­ta­no­ve­niam slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­mu­sia byť prík­la­dom ve­ci, kde by ich prie­beh akým­koľ­vek spô­so­bom mo­hol na­vo­diť si­tuáciu, v rám­ci kto­rej by „pre­zu­mo­va­nie skut­ko­vej si­tuácie“ v pred­chá­dza­jú­cich sú­vi­sia­cich roz­hod­nu­tiach pre ob­ža­lo­va­ných v pred­met­nej ve­ci akým­koľ­vek spô­so­bom na­rú­ša­lo prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a pre­zum­pciu ne­vi­ny v ich ve­ci. Ko­na­nie o do­ho­de o vi­ne a tres­te me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­ným – mož­nosť pre ob­vi­ne­né­ho do­siah­nuť zmier­ne­nie ob­vi­ne­ní ale­bo zní­že­nie tres­tu vý­me­nou za vy­hlá­se­nie vi­ny ale­bo vy­hlá­se­nie bez ná­mie­tok- je bež­ným in­šti­tú­tom tres­tnop­ráv­nych sys­té­mov európ­skych kra­jín. Je však pot­reb­né do­dať nas­le­dov­né.

Sku­toč­nosť, že ko­na­nie o do­ho­de mô­že viesť k vzda­niu sa niek­to­rých pro­ces­ných práv sa­ma o se­be nep­red­sta­vu­je prob­lém z poh­ľa­du čl. 6 Do­ho­vo­ru, ho­ci je dô­le­ži­té, aby vzda­nie sa práv bo­lo up­ra­ve­né nes­po­chyb­ni­teľ­ným spô­so­bom a bo­lo spre­vá­dza­né mi­ni­mál­ny­mi zá­ru­ka­mi pro­ti je­ho zneu­ži­tiu a neš­lo pro­ti ve­rej­né­mu zá­uj­mu (me­dzi mno­hý­mi poz­ri napr. Natsvlis­hvi­li a To­go­ni­dze[32]).

Tzv. od­klo­ny v tres­tnom pro­ce­se umož­ni­li via­ce­ré us­ta­no­ve­nia v sú­čas­nos­ti plat­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku – zák. č. 301/2005 Z. z.. Spo­čí­va­jú pre­dov­šet­kým v tzv. vy­hlá­se­ní o vi­ne a v mož­nos­ti uzav­re­tia do­ho­dy o vi­ne a tres­tne. V obid­voch prí­pa­doch ide o in­šti­tú­ty umož­ňu­jú­ce tres­tne stí­ha­ným oso­bám v prí­pa­de dek­la­ro­va­nia svo­jej vi­ny zo spá­chania skut­ku po­pí­sa­né­ho v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vzdať sa prá­va na vy­ko­na­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho do­ka­zo­va­nia vo vzťa­hu k doz­ná­va­jú­cim sa oso­bám a vy­užiť tak zá­ko­no­dar­com sta­no­ve­né be­ne­fi­ty nie­len po­kiaľ ide o druh a vý­šku tres­tu, ale i dĺžku ko­na­nia.

V prí­pa­de vy­uži­tia ta­ké­ho­to od­klo­nu (vo svo­jej pod­sta­te v obid­voch prí­pa­doch ide o in­šti­tút, kto­rý sa v an­glo-ame­ric­kej kul­tú­re ozna­ču­je ako „plea bar­gai­ning“) sa zo stra­ny sú­du v zá­sa­de pred­pí­sa­ným a nie ar­bit­rár­nym spô­so­bom skú­ma „kva­li­ta vô­le“ ob­ža­lo­va­né­ho z hľa­dis­ka skú­ma­nia všeo­bec­ných ná­le­ži­tos­tí vô­le vy­jad­re­nej v práv­nom úko­ne, pri­čom de­je sa to v štá­diách ko­na­nia, ke­dy eš­te ku kon­tra­dik­tór­ne­mu ko­na­niu  ani ne­doš­lo.

Tá­to mož­nosť je da­ná v zá­ve­reč­ných štá­diách príp­rav­né­ho ko­na­nia resp. len v úvod­ných štá­diách hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, tý­ka sa mož­nos­ti ukon­če­nia ve­ci len vo vzťa­hu k svo­ju vi­nu priz­ná­va­jú­cim sa  oso­bám, pri­čom súd v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te je op­ráv­ne­ný do­ho­du od­miet­nuť a rov­na­ko je op­ráv­ne­ný nep­ri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne a tres­te. Mu­sí tak však uči­niť v zá­ko­nom pred­pí­sa­nom ča­se a ne­mô­že napr. ča­kať na to, ako do­pad­ne ko­na­nie o spolu­ob­vi­ne­ných, kto­rí sa nep­riz­na­li – ak by tak uči­nil, bo­lo by to nie­len bi­zar­né, ale pria­mo by to po­pie­ra­lo zmy­sel od­klo­nu a v ko­neč­nom dôs­led­ku by to pop­re­lo prá­vo priz­ná­va­jú­cej sa oso­by na včas­nú rek­ciu štá­tu na je­ho pos­toj k ve­ci, kto­ré­ho pod­sta­ta je jed­no­du­chá – chcem sa priz­nať a nech­cem do­ka­zo­va­nie o tom, či vo vzťa­hu k mo­jej oso­be sa sku­tok stal ale­bo nie[33]. Zdô­raz­ňu­je­me, že žiad­ny súd nie je po­vin­ný do­ho­du schvá­liť a priz­na­nie pri­jať – o umož­ne­ní či neu­mož­ne­ní od­klo­nu však mu­sí  roz­hod­núť v pred­pí­sa­nom ko­na­ní a pred­pí­sa­nom ča­se. Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, súd v zá­sa­de ne­mô­že ig­no­ro­vať vô­ľu ob­vi­ne­né­ho či ob­ža­lo­va­né­ho spô­so­bom – poč­kaj si na vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia (on sa to­tiž do­ka­zo­va­nia z rôz­nych dô­vo­dov chce zriecť), tvo­ja ocho­ta ko­nať o do­ho­de o vi­ne a tres­te je pred­čas­ná, tvo­ja vô­ľa priz­nať sa je pred­čas­ná... Čo však mu­sí uro­biť, je že mu­sí skú­mať ob­sah pre­ja­ve­nej vô­le z hľa­dis­ka ná­le­ži­tos­tí práv­ne­ho úko­nu.

V zmys­le všeo­bec­ne ak­cep­to­va­nej teórie pri kaž­dom práv­nom úko­ne sa ten­to skú­ma z hľa­dis­ka „kva­li­ty pre­ja­ve­nej vô­le“ (kaž­dý pre­jav vô­le, nie­len z hľa­dis­ka ci­vil­né­ho prá­va to­tiž sme­ru­je k vzni­ku, zme­ne ale­bo zá­ni­ku tých prá­va a po­vin­nos­tí, kto­ré práv­ne pred­pi­sy spá­ja­jú s tým­to pre­ja­vom). Skú­ma sa te­da ur­či­tosť, zro­zu­mi­teľ­nosť a váž­nosť vô­le, pri­čom ak je práv­ne­mu úko­nu pred­pí­sa­ná for­ma, po­su­dzu­je sa aj dodr­ža­nie tej­to for­my. Z hľa­dis­ka at­ri­bú­tov vô­le sa, sa­moz­rej­me, po­su­dzu­je aj jej slo­bo­da – te­da či napr. práv­ny úkon ne­bol uči­ne­ný v omy­le, kto­rý bol vy­vo­la­ný úmy­sel­ne ale­bo ľsťou.

Pre­ta­viac vy­ššie uve­de­né do kon­krét­nos­tí kaž­dé­ho od­klo­nu, súd nes­kú­ma (a de­fi­ni­tív­ne ani ne­mô­že skú­mať, le­bo k dis­po­zí­cii má len pí­som­né in­for­má­cie zo spi­su a eš­te ne­vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie) „ab­so­lút­nu“ vie­ro­hod­nosť priz­na­nia sa (ako uvie­dol aj ESĽP vo ve­ci Na­val­nyy a Ofit­se­rov, v prí­pa­de vy­da­nia roz­sud­ku na pod­kla­de do­ho­dy o vi­ne a tres­te us­tá­le­ný skut­ko­vý stav nie je vý­sled­kom súd­ne­ho pries­ku­mu ale ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­ným v dôs­led­ku čo­ho skut­ko­vé okol­nos­ti o kto­ré sa opie­ra roz­su­dok sú skôr pred­pok­la­da­né než do­ká­za­né) – snáď s vý­nim­kou zo spi­su vy­plý­va­jú­cej zjav­ne zrej­mej ab­sur­di­ty ta­ké­ho­to kro­ku, keď je napr. evi­den­tné, že niek­to zjav­ne chce zob­rať vi­nu na se­ba z dô­vo­du v ko­neč­nom dôs­led­ku ne­ná­le­ži­tej po­mo­ci dru­hé­mu.

Ta­ká­to si­tuácia však už je skôr od­ra­zom inej ná­le­ži­tos­ti vô­le, než je po­da­nie prav­di­vej ver­zie prie­be­hu uda­los­tí – kon­krét­ne jej váž­nos­ti a slo­bo­dy resp. je to o po­chyb­nos­tiach o váž­nos­ti a slo­bo­de pre­ja­ve­nej vô­le. Ak súd je to­ho ná­zo­ru, že napr. do­ho­da o vi­ne a tres­te (nep­ri­me­ra­ný trest a, prí­pad­ne ale­bo, v ko­neč­nom dôs­led­ku z obid­voch strán do­ho­dy „ob­chod so spra­vod­li­vos­ťou“) ale­bo priz­na­nie sa je „chlad­ný kal­kul“, prí­pad­ne ak súd má ne­bo­daj k dis­po­zí­cii in­for­má­cie ale­bo in­dí­cie preu­ka­zu­jú­ce nát­lak na priz­ná­va­jú­cu sa oso­bu, nie­len že mô­že, ale by aj mal od­klon v pred­pí­sa­nom ča­se od­miet­nuť, čo sa v praxi sú­dov už viac­krát sta­lo. Rov­na­ko sa sta­lo i to, že skut­ko­vá ve­ta u „tre­tích“ osôb bo­la konštruo­va­ná inak, než u osôb doz­ná­va­jú­cich sa, resp. tre­tia oso­ba pô­vod­ne doz­ná­va­jú­cim sa ozna­če­ná ako oso­ba par­ti­ci­pu­jú­ca, bo­la v ko­neč­nom dôs­led­ku spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ná.

Po­kiaľ ide o konštruk­ciu skut­ko­vej ve­ty u oso­by, u kto­rej súd ne­po­chy­bu­je a váž­nos­ti a slo­bo­de vô­le, v zá­sa­de ani ne­má k dis­po­zí­cii mož­nos­ti mo­di­fi­ko­vať priz­na­nie sa ob­ža­lo­va­né­ho. Keď sa te­da niek­to priz­ná, že napr. „bol čle­nom sku­pi­ny, na če­le kto­rej stá­la oso­ba, kto­rú on poz­nal pod ta­kým ale­bo ona­kým me­nom, pod­pi­so­val dok­la­dy úč­tov­níč­ke me­nom... dá­val prí­ka­zy svo­jim po­dria­de­ným, kon­krét­ne to­mu a to­mu..., v skut­ku vo ve­ci priz­ná­va­jú­ce­ho sa niet dô­vo­du skut­ko­vú ve­tu me­niť a ani vy­uži­tie ini­ciá­lok u tre­tích osôb nič ne­mô­že zme­niť na tom, že všet­kým je jas­né, o kom je reč a ko­ho ob­ža­lo­va­ný (ob­vi­ne­ný) ozna­ču­je ako oso­bu par­ti­ci­pu­jú­cu na tres­tnom či­ne. Do­kon­ca aj zvo­le­nie čo naj­me­nej ofen­zív­ne­ho textu v sú­vis­los­ti s ne­vyh­nut­ným ozna­če­ním tre­tích osôb (skut­ko­vá ve­ta mu­sí byť dos­ta­toč­ne ur­či­tá a ne­za­me­ni­teľ­ná s iným skut­kom) u osôb sle­du­jú­cich da­ný prí­pad ne­mô­že ne­viesť k zá­ve­ru, že nie­len doz­ná­va­jú­ca sa oso­ba, ale aj súd a ve­rej­nosť pres­ne vie, o kom je reč. Čo však je úpl­ne jas­né, je to, že ako­koľ­vek for­mu­lo­va­ná vi­na u oso­by, kto­rá sa priz­na­la, nes­mie mať žiad­ny vplyv na kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nia oh­ľad­ne osôb, kto­ré svo­ju vi­nu za v zá­sa­de tie is­té skut­ky, ku kto­rým sa niek­to­rí priz­na­li, pop­re­li.  

 

Všeo­bec­ne k od­ňa­tiu ve­ci a otáz­ke zá­kon­né­ho sud­cu

V po­ra­dí dru­hým roz­hod­nu­tím se­ná­tu 4 To naj­vyš­šie­ho sú­du ako od­vo­la­cie­ho sú­du[34] vo ve­ci R. L. doš­lo k od­ňa­tiu ve­ci Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du a jej pri­ká­za­niu Kraj­ské­mu sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci pod­ľa §§ 325, 23 ods. 2 Tr. por. a § 91 zák. č. 757/2004 Z. z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (to­to roz­hod­nu­tie bo­lo nás­led­ne re­vi­do­va­né roz­hod­nu­tím se­ná­tu 5 To to­ho is­té­ho sú­du). K se­ná­tom 4 To zvo­le­né­mu pos­tu­pu však mô­že od­vo­la­cí súd pris­tú­piť len za vý­ni­moč­ných okol­nos­tí, inak sa sám dos­tá­va do roz­po­ru s čl. 6 § 1 Do­ho­vo­ru ga­ran­tu­jú­ce­ho aj prá­vo na zá­kon­né­ho sud­cu resp. v tom­to prí­pa­de aj na zá­kon­ný súd.

Zá­klad­ným kri­té­riom pre po­sú­de­nie exis­ten­cie dô­le­ži­tých dô­vo­dov je naj­mä fakt, či u mies­tne a vec­ne prís­luš­né­ho sú­du (se­ná­tu) je mož­né za­is­tiť dodr­ža­nie zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia, ako sú uve­de­né v § 2 Tres­tné­ho po­riad­ku., a vy­lú­čiť aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti sú­du (se­ná­tu). Zmie­ne­né dô­le­ži­té dô­vo­dy mu­sia byť zre­teľ­né, zrej­mé a bez­po­chyb­né a ich exis­ten­cia mu­sí byť jed­noz­nač­ne preu­ká­za­ná (ná­lez ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 90/95 zo dňa 7. 12. 1995).

Pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru súd mu­sí byť vždy zria­de­ný zá­ko­nom, pri­čom jas­ne mu­sí byť sta­no­ve­ná je­ho vec­ná i mies­tna prís­luš­nosť. Uve­de­ná po­žia­dav­ka je vy­jad­re­ním zá­sa­dy vlá­dy prá­va, kto­rá je ob­siah­nu­tá v sys­té­me ochra­ny za­ru­čo­va­nej Do­ho­vo­rom a jej pro­to­kol­mi inak by ne­dis­po­no­val le­gi­ti­mi­tou ne­vyh­nut­nou, v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, na pre­jed­na­nie in­di­vi­duál­nych prí­pa­dov.[35]

Pod poj­mom „zá­kon“ je v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru pot­reb­né ro­zu­mieť nie­len práv­ne pred­pi­sy up­ra­vu­jú­ce zria­de­nie a prá­vo­mo­ci súd­nych or­gá­nov ale tiež aké­koľ­vek iné us­ta­no­ve­nia vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v prí­pa­de po­ru­še­nia kto­rých by sa účasť jed­né­ho ale­bo via­ce­rých sud­cov na pre­jed­na­ní ve­ci sta­la ne­zá­kon­nou. Pa­tria sem naj­mä us­ta­no­ve­nia o ne­zá­vis­los­ti čle­nov se­ná­tu, o dĺžke ich fun­kčné­ho ob­do­bia, nes­tran­nos­ti a o exis­ten­cii pro­ces­ných zá­ruk.[36]

Zme­na sud­cu mu­sí byť spre­vá­dza­ná jas­ný­mi pro­ces­ný­mi a or­ga­ni­zač­ný­mi pra­vid­la­mi, ak účasť sud­cu v ďal­šom ko­na­ní nie je mož­ná[37]. Po­kiaľ niek­to na­ria­di zme­nu sud­cu či ne­bo­daj sú­du spô­so­bom, kto­rý nespĺňa pod­mien­ky „ne­mož­nos­ti pok­ra­čo­va­nia vo ve­ci zo zá­ko­na ur­če­ným sud­com ale­bo sú­dom“ bez spl­ne­nia vy­ššie uve­de­ných pod­mie­nok, veľ­mi váž­nym spô­so­bom sa dos­tá­va do ko­lí­zie s ga­ran­to­va­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces dop­re­du pred­ví­da­teľ­ným a zá­ko­nom sta­no­ve­ným sú­dom.

Ne­mož­no súh­la­siť s ná­zo­rom, že prá­vo na zá­kon­né­ho sud­cu vy­jad­re­né v čl. 6 § 1 Do­ho­vo­ru ako aj čl. 48 ods. 1 Ústa­vy sa vzťa­hu­je len na ob­vi­ne­né­ho. V tres­tnom ko­na­ní je súd po­vin­ný dbať na prá­va všet­kých sub­jek­tov zú­čas­tne­ných na ko­na­ní poč­núc ob­vi­ne­ným a je­ho prá­vom na účin­ný vý­kon ob­ha­jo­by ako aj prá­va pro­ku­rá­to­ra v rám­ci ná­le­ži­té­ho ve­de­nia ob­ža­lo­by a v ne­pos­led­nej ra­de aj poš­ko­de­né­ho na účin­né ob­jas­ne­nie proti­práv­ne­ho zá­sa­hu do je­ho práv tres­tným či­nom, naj­mä ak sa jed­ná o zá­sah do práv ga­ran­to­va­ných čl. 2 a 3 Do­ho­vo­ru[38] a náh­ra­du ško­dy up­lat­ňo­va­nú v ad­héz­nom ko­na­ní, na kto­ré sa vzťa­hu­jú prin­cí­py ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho ko­na­nia. Ak te­da se­nát 4 To naj­vyš­šie­ho sú­du za­lo­žil vy­lú­če­nie sud­cov Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du na dô­vo­doch, kto­ré z poh­ľa­du zá­ko­na ale­bo ju­di­ka­tú­ry neob­sto­ja a ne­ma­jú opo­ru ani v Do­ho­vo­re a už vô­bec nie v ju­di­ka­tú­re ESĽP, ako bo­lo ob­jas­ne­né vy­ššie, po­ru­šil tým us­ta­no­ve­nia tý­ka­jú­ce sa zá­kon­né­ho sud­cu v tom­to prí­pa­de do­kon­ca zá­kon­né­ho sú­du, a to bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, že tým vy­ho­vel ná­miet­ke ob­ža­lo­va­ných.

 

Nie­koľ­ko poz­ná­mok k prá­ci s ju­di­ka­tú­rou ESĽP a ko­mu­ni­tár­nym prá­vom (Štras­burg a Brue­sel je dob­rý slu­ha ale zlý pán...)

Ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, ju­di­ka­tú­ra ESĽP má ka­zuis­tic­ký cha­rak­ter a pre­to prá­ca s ňou si vy­ža­du­je vy­so­ko ana­ly­tic­ký prís­tup a dôs­led­né oboz­ná­me­nie sa nie­len s tzv. práv­nou ve­tou ale aj so skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du, špe­ci­fi­ka­mi ná­rod­né­ho prá­va ako aj iný­mi roz­hod­nu­tia­mi ESĽP k da­nej prob­le­ma­ti­ke. V tres­tnej praxi sa stav, ke­dy zá­ko­ny sú nah­ra­dzo­va­né práv­ny­mi ve­ta­mi ju­di­ká­tov, a tie­to práv­ne ve­ty inter­pre­to­va­né ja­zy­ko­vým spô­so­bom sú na­mies­to zá­ko­na pou­ží­va­ne ako plat­né nor­my, ozna­ču­je ako kau­zál­ny po­zi­tiv­izmus. V zá­sa­de sa jed­ná o ne­žia­du­ci jav, ke­dy sú­dy v rám­ci svoj­ho roz­ho­do­va­nia nek­ri­tic­ky ap­li­ku­jú niek­to­ré inter­pre­tač­né zá­ve­ry, ku kto­rým v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním kon­krét­nych prí­pa­dov dos­pe­la pred­chá­dza­jú­ca súd­na prax, pri­čom s tý­mi­to zá­ver­mi pra­cu­jú ako s práv­ny­mi nor­ma­mi, a ako ta­ké ma­jú te­da vplyv na vý­sle­dok súd­ne­ho roz­hod­nu­tia.[39].

Ukáž­ko­vým prík­la­dom akým spô­so­bom je pot­reb­né pra­co­vať s ju­di­ka­tú­rou ESĽP je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru roz­ho­do­va­cia prax Spo­je­né­ho krá­ľov­stva.[40] V roz­hod­nu­tí vo ve­ci Hor­ncast­le[41] brit­ský naj­vyš­ší súd ana­ly­zo­val de­siat­ky roz­hod­nu­tí ESĽP tý­ka­jú­cich sa tzv. so­le and de­ci­si­ve ru­le – up­ra­vu­jú­ce otáz­ku prí­pus­tnos­ti, hod­no­te­nia a za­lo­že­nia vi­ny ob­vi­ne­né­ho na vý­slu­chu sved­ka, kto­ré­mu ob­vi­ne­ný ne­mal mož­nosť klásť otáz­ky, ak sa jed­ná o je­di­ný a roz­ho­du­jú­ci dô­kaz - v kon­texte ná­rod­nej úp­ra­vy v roz­hod­nu­tí vo ve­ci vo ve­ci Hicks[42] od­vo­la­cí súd rov­na­ko ana­ly­zo­val re­le­van­tnú ju­di­ka­tú­ru ESĽP[43] k otáz­ke pre­ven­tív­ne­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa čl. 5 § 1 b), c) Do­ho­vo­ru. Sú­čas­ne v tom­to roz­hod­nu­tí for­mu­lo­val prin­cí­py up­lat­ňu­jú­ce sa pri ap­li­ká­cii ju­di­ka­tú­ry ESĽP, a to nas­le­dov­ne:

1. je po­vin­nos­ťou ná­rod­ných sú­dov vy­ko­ná­vať ná­rod­ným prá­vom uzá­ko­ne­né prá­va ga­ran­to­va­né Do­ho­vo­rom
2. úlo­hou ESĽP je v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­kla­dať ob­sah a vý­znam Do­ho­vo­ru
3. sú­dy sú via­za­né vý­kla­dom us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru pos­kyt­nu­té­ho tzv. Veľ­kou ko­mo­rou až kým nie je zjav­né, že si nes­práv­ne vy­lo­ži­la ale­bo pre­hliad­la pod­stat­nú čr­tu ná­rod­né­ho prá­va ale­bo praxe, kto­rá v prí­pa­de správ­ne­ho vý­kla­du, by vied­la ESĽP k pre­hod­no­te­niu zá­ve­rov
4. rov­na­ký prin­cíp ako v bo­de 3 sa vzťa­hu­je aj na iné roz­hod­nu­tia ESĽP, ako sú roz­hod­nu­tia Veľ­kej ko­mo­ry, v prí­pa­de, ak je tu jed­not­ná a jas­ná lí­nia ta­kých­to roz­hod­nu­tí
5. prá­va ga­ran­to­va­né Do­ho­vo­rom sa reali­zu­jú vo svet­le ná­rod­né­ho prá­va im­ple­men­tu­jú­ce­ho vo všet­kých sme­roch vy­so­ký štan­dard sys­té­mu ochra­ny ľud­ských prá­va sta­no­ve­né­ho Do­ho­vo­rom
6. v prí­pa­de ne­kon­zis­ten­tnos­ti ju­di­ka­tú­ry ESĽP je na ná­rod­nom sú­de aby roz­ho­dol o ob­sa­hu a spô­so­be ap­li­ká­cie prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru - to ma­ke a real ju­di­cial choice

Vzťah me­dzi štras­bur­ským a ná­rod­ný­mi súd­mi ne­mož­no vní­mať ako vzťah na­dria­de­nos­ti a po­dria­de­nos­ti a sú­dy si ne­mož­no za­mie­ňať s or­gán­mi štát­nej sprá­vy. Ten­to vzťah je nik­dy ne­kon­čia­ci di­alóg, kto­rý sám o se­be je ga­ran­tom nie­len správ­nej ap­li­ká­cie práv za­ru­če­ných Do­ho­vo­rom, ale aj ďal­šie­ho roz­vo­ja sys­té­mu ochra­ny zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd v jed­not­li­vých zmluv­ných štá­toch. Otáz­kou však os­tá­va, či vnút­roš­tát­ne sú­dy sú ochot­né ten­to di­alóg viesť spô­so­bom, kto­rý buď ig­no­ro­va­ním štras­bur­skej ju­di­ka­tú­ry ale­bo se­lek­tív­nym vý­be­rom práv­nych viet ne­ve­die k dos­lo­va k de­zin­terpre­tač­ným ab­sur­di­tám.

V sú­vis­los­ti s té­mou člán­ku nie je mož­né nes­po­me­núť aj Smer­ni­cu Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní z 9. mar­ca 2016 (ďa­lej „smer­ni­ca“). Auto­ri člán­ku (a ani súd vo ve­ci R.L.) nes­po­chyb­ňu­jú, že smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (tzv. ko­mu­ni­tár­ne prá­vo) aj pred ich adap­to­va­ním sú vý­znam­ným inter­pre­tač­ným pra­vid­lom aj v rám­ci roz­ho­do­va­nia sú­dov, pri­čom v tom­to prí­pa­de ide o smer­ni­cu, kto­rá vý­raz­ne li­mi­tu­je ozna­čo­va­nie tre­tích osôb za oso­by vin­né „ak eš­te tým­to oso­bám ne­bo­la preu­ká­za­ná vi­na zá­kon­ným spô­so­bom“[44]

Aj me­diál­ne sle­do­va­ný ping pong me­dzi súd­mi v prí­pa­de R.L., cez kto­rý pre­dov­šet­kým ana­ly­zu­je­me nas­to­le­nú té­mu, však nie je prík­la­dom ve­ci, kde by jej prie­beh akým­koľ­vek spô­so­bom mo­hol na­vo­diť si­tuáciu, v rám­ci kto­rej by „pre­zu­mo­va­nie skut­ko­vej si­tuácie“ v pred­chá­dza­jú­cich sú­vi­sia­cich roz­hod­nu­tiach pre ob­ža­lo­va­ných v pred­met­nej ve­ci akým­koľ­vek spô­so­bom na­rú­ša­lo prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a pre­zum­pciu ne­vi­ny v ich ve­ci“. Tre­ba to­tiž eš­te raz zdô­raz­niť, že v prí­pa­doch viacvr­stev­nej kri­mi­na­li­ty pre­jed­ná­va­nej v nie­koľ­kých ko­na­niach tie­to mu­sia kon­čiť roz­hod­nu­tia­mi o vi­ne či ne­vi­ne ob­vi­ne­ných ale­bo ob­ža­lo­va­ných osôb, pri­čom roz­hod­nu­tia o vi­ne zá­ko­ni­te viacvr­stev­na­tosť pre­jed­ná­va­ných prí­pa­dov mu­sia vy­sti­ho­vať – a to aj ne­vyh­nut­ným ozna­če­ním tre­tích osôb (ako už bo­lo uve­de­né, súd si ne­mô­že do­vo­liť napr. v prí­pa­doch ko­rup­cie u pre­jed­ná­va­ní vi­ny pod­plá­ca­jú­cich osôb neoz­na­čiť oso­bu pod­plá­ca­nú, le­bo inak by bol sku­tok neur­či­tý a za­me­ni­teľ­ný s iným). Roz­hod­nu­tia o vi­ne sa však tý­ka­jú len osôb v tej kto­rej ve­ci pos­ta­ve­ných pred súd a, ako už bo­lo uve­de­né, ne­mož­no z nich vy­vo­dzo­vať nič vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám.

Z toh­to poh­ľa­du je po­tom pot­reb­né vy­svet­ľo­vať aj roz­hod­nu­tia o vi­ne, ako o nich ho­vo­rí smer­ni­ca (napr. (16) pream­bu­ly, čl. 4 smer­ni­ce). Všet­ky zá­ru­ky sta­no­ve­né smer­ni­cou je nut­né vzťa­ho­vať na „ko­na­nie o se­be“ a jej zmy­sel je pot­reb­né vy­kla­dať v zmys­le strik­tné­ho ga­ran­to­va­nia prá­va na kon­tra­dik­tór­ny ale­bo iný pro­ces, kto­rý za­bez­pe­čí „nep­re­ná­ša­nie hod­no­tia­cich sú­dov z jed­né­ho roz­sud­ku do dru­hé­ho v se­pa­rát­ne pre­jed­ná­va­ných ve­ciach“. Tre­ba už len do­dať, že aj tá­to smer­ni­ca ako „po­li­tic­ký“ do­ku­ment je od­ra­zom im­ple­men­tá­cie Do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach ESĽP, pri­čom ten­to „od­raz“ (ide o sta­no­ve­nie inter­pre­tač­ných pra­vi­diel, kto­ré sú z toh­to poh­ľa­du v pod­sta­te pra­me­ňom prá­va) je naj­lep­šie od­sle­do­va­teľ­ný prá­ve v ju­di­ka­tú­re ESĽP, kto­rá je opí­sa­ná vy­ššie.

 

Zá­ve­rom

V rám­ci toh­to prís­pev­ku po­va­žu­je­me za pot­reb­né uviesť, že vo ve­ci R. L. je­den z auto­rov toh­to prís­pev­ku ako člen se­ná­tu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý je­ho vec pre­jed­ná­val, nie je len po­zo­ro­va­teľ. Po­va­žu­je­me však nie­len za mož­né, ale do­kon­ca za pot­reb­né v šir­šom kon­texte vy­svet­liť sta­no­vis­ko sud­cov (po­kiaľ nám je zná­me, všet­kých sud­cov sú­du, na kto­rom pra­cu­je­me), kto­rí sa sto­tož­ňu­jú s ná­zo­rom ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du uve­de­né­ho vo vy­ššie ci­to­va­nom sta­no­vis­ku. Sme to­ho ná­zo­ru, že po­kiaľ sa dodr­žia vy­ššie uve­de­né pra­vid­lá, sa­mot­né pre­jed­na­nie sú­vi­sia­cich ve­cí jed­ným se­ná­tom ale­bo jed­ným sud­com vrá­ta­ne zmien­ky o na tres­tnej čin­nos­ti par­ti­ci­pu­jú­cich oso­bách sa­mo o se­be ne­mô­že viesť k „ma­ni­fest­ly un­rea­so­nab­le“ vý­sled­ku ko­na­nia, to­bôž nie k vy­slo­ve­niu za­uja­tos­ti sud­cov.

Po­va­žu­je­me za pot­reb­né eš­te raz zdô­raz­niť,, že prí­pad R. L. nie je je­di­ný „sku­pi­no­vý“ prí­pad, ke­dy niek­to­rí ob­vi­ne­ní vy­uži­li mož­nosť od­klo­nov a niek­to­rí nie. Na­priek to­mu, že ju­di­ka­tú­ra sú­du, na kto­rom pra­cu­je­me, čas­to má vý­hra­dy vo­či neo­dô­vod­ne­né­mu de­le­niu ve­cí v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia, je úpl­ne evi­den­tné, že vo ve­ciach, kde sa stí­ha­jú de­siat­ky ob­vi­ne­ných z rôz­nych dô­vo­dov nie je mož­né ko­nať spo­loč­ne[45]. Ak by ma­lo pla­tiť, že aký­koľ­vek po­čin sud­cu ko­na­jú­ce­ho napr. in ab­sen­tia tre­tích po­doz­ri­vých osôb v rám­ci ve­ci ne­vyh­nut­ne sa za­obe­ra­jú­ci šir­ším kon­textom kri­mi­nál­ne­ho prí­pa­du (za­hr­nu­tie tre­tích osôb do ne­vyh­nut­né­ho opi­su skut­ku napr. v prí­pa­de priz­na­nia sa ale­bo ko­na­nia v nep­rí­tom­nos­ti) je dô­vo­dom na je­ho vy­lú­če­nie, to­tál­ne to zne­fun­kční nie­len čin­nosť Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, ale aj čin­nosť mno­hých ďal­ších, naj­mä men­ších sú­dov, kde tres­tnú agen­du vy­ko­ná­va­jú napr. len dva­ja ale­bo tra­ja trest­ný sud­co­via. Úpl­ne la­pi­dár­nym prík­la­dom je prá­ve prí­pad R. L. – ako kon­šta­tu­je pred­se­da Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v návr­hu na od­ňa­tie ve­ci (vy­chá­dzal z ná­zo­ru v tom ča­se chro­no­lo­gic­ky pos­led­né­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du), na „je­ho“ sú­de os­tal len je­den sud­ca (aj to v ko­lek­tí­ve no­vý), kto­rý ne­mal do či­ne­nia s niek­to­rým z prí­pa­dov tý­ka­jú­cich sa sku­pi­ny oko­lo R. L. Tre­ba len do­dať, že tá­to sku­pi­na ani v sú­vis­los­ti s „kva­li­tou“ ani v sú­vis­los­ti s „kvan­ti­tou“ čin­nos­ti nie je na tom­to sú­de vý­nim­kou.

Od­sú­va­nie od­klo­nov na čas po vy­ko­na­ní kon­tra­dik­tór­ne­ho ko­na­nia po­va­žu­je­me za proti­zá­kon­ný nez­my­sel, rov­na­ko nez­my­sel­ným sa nám ja­ví byť kon­šta­tá­cia za­uja­tos­ti kaž­dé­ho sud­cu, kto­rý dos­tal na stôl „sku­pi­no­vú vec“, v rám­ci kto­rej pred­tým schva­ľo­val ne­ja­kú do­ho­du resp. ak­cep­to­val a pri­jal priz­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho. Na­priek to­mu si do­vo­lí­me for­mu­lo­vať od­kaz, že je pot­reb­né byť opatr­ným a za­hr­nu­tie tre­tích pred súd eš­te ne­pos­ta­ve­ných osôb do skut­ko­vých viet roz­sud­kov je pot­reb­né v čo naj­väč­šej mie­re mi­ni­ma­li­zo­vať. Sa­moz­rej­me, ako je to vy­ššie uve­de­né, naj­mä z dô­vo­dov ná­ro­kov na ur­či­tosť a ne­za­me­ni­teľ­nosť skut­ko­vých viet, to čas­to bez spo­me­nu­tia tre­tích osôb ako osôb par­ti­ci­pu­jú­cich na tres­tnej čin­nos­ti jed­no­du­cho nej­de. Ak niek­to pod­plá­ca a sud­ca uz­ná­va vi­nu na zá­kla­de priz­na­nia sa, ne­mô­že ne­na­pí­sať, ko­ho priz­ná­va­jú­ci ozna­čil ako oso­bu, kto­rú pod­plá­cal, ak sa niek­to priz­nal, že bol čle­nom zlo­či­nec­kej sku­pi­ny a vy­me­nú­va jej hie­rar­chic­kú štruk­tú­ru, sud­ca ne­mô­že ne­vy­me­no­vať priz­ná­va­jú­cim sa ozna­če­né oso­by. Prob­lé­mom mô­že byť je­di­ne si­tuácia, ak sud­ca spô­so­bom „co­py and pas­te“ pre­ne­sie svo­je hod­no­tia­ce sú­dy z jed­né­ho roz­sud­ku do dru­hé­ho a napr. do­ho­da o vi­ne a tres­te tak pred­sta­vu­je vý­cho­dis­ko aj pre ko­na­nie o oso­be, kto­rej sa ne­tý­ka­la.

Exis­tu­je nie­koľ­ko spô­so­bov ako mi­ni­ma­li­zo­vať ofen­zív­nosť ja­zy­ka vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám vo vý­ro­koch a prí­pad­ne aj od­ôvod­ne­niach roz­sud­kov, pri­čom pla­tí zá­sa­da „nič z vý­sled­kov pre­jed­na­nia od­klo­nov doz­ná­va­jú­cich sa osôb nes­mie byť pou­ži­té v kon­tra­dik­tór­nom ko­na­ní osôb, kto­ré svo­ju vi­nu nep­riz­ná­va­jú ako dô­kaz sám o se­be pro­ti nim“. Jed­no z mož­ných rie­še­ní je naz­na­če­né v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku – v skut­ko­vých ve­tách tý­ka­jú­cich sa doz­ná­va­jú­cich sa osôb, mož­no ni­mi ozna­če­né tre­tie na tres­tnej čin­nos­ti par­ti­ci­pu­jú­ce oso­by v sú­la­de so sku­toč­nos­ťou ozna­čiť za oso­by „ni­mi ozna­če­né“. Dru­hé rie­še­nie je ozna­čo­vať „tre­tie oso­by“ ako „oso­by stí­ha­né v sa­mos­tat­nom ko­na­ní“ („se­pa­ra­te­ly pro­se­cu­ted“, ako Ka­ra­ma­na v spo­me­nu­tej ve­ci ozna­čo­val ne­mec­ký súd). Z naj­me­nej šťas­tné (ale prí­pus­tné) po­va­žu­je­me uvá­dzanie ini­ciá­lok „tre­tích osôb“.

Te­da, vy­chá­dza­júc z vy­ššie uve­de­né­ho a pa­raf­rá­zu­júc slo­vá jed­né­ho z pria­te­ľov spolu­auto­ra toh­to člán­ku,  „wor­ding is im­por­tant, the sub­stan­ce is eve­ryt­hing“ (zvo­le­né slo­vá sú dô­le­ži­té, zá­kla­dom je však pod­sta­ta)[46]. „Neš­ťas­tné­mu ja­zy­ku“ by sa sud­co­via ma­li po­kú­siť v čo naj­väč­šej mie­re vy­hnúť, av­šak pod­sta­ta je in­de – v nas­to­le­ní spra­vod­li­vos­ti.   

 

 

Diskusia