K otázke, či možno správcu konkurznej podstaty uviesť do omylu v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu

 

K otáz­ke, či mož­no správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty uviesť do omy­lu v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du

 

            Abstrakt: Člá­nok sa za­obe­rá tým ako správ­ne práv­ne kva­li­fi­ko­vať ko­na­nia, v kto­rých ve­ri­teľ prih­lá­si do kon­kur­zu neexis­tu­jú­cu ale­bo nad­hod­no­te­nú poh­ľa­dáv­ku a či v ta­kých­to prí­pa­doch mož­no sku­tok kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin pod­vo­du, res­pek­tí­ve, či mož­no správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty po­va­žo­vať za oso­bu ko­na­jú­cu v omy­le.

 

Cie­ľom to­ho prís­pev­ku je za­my­slieť sa nad tým ako správ­ne práv­ne kva­li­fi­ko­vať prí­pa­dy, v kto­rých „vy­ro­be­ný, či vy­mys­le­ný“ ve­ri­teľ prih­lá­si do kon­kur­zu fik­tív­nu (neexis­tu­jú­cu) poh­ľa­dáv­ku, prí­pad­ne aj tvr­dí, že je za­bez­pe­če­ný ve­ri­teľ[1], res­pek­tí­ve sku­toč­ný ve­ri­teľ prih­lá­si do kon­kur­zu svo­ju reál­ne exis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku vo­či úpad­co­vi, av­šak tú­to neop­ráv­ne­ne nad­hod­no­tí.

V ap­li­kač­nej praxi ta­ké­to proti­práv­ne ko­na­nia zo stra­ny údaj­ných, či sku­toč­ných ve­ri­te­ľov úpad­cu bý­va­jú spra­vid­la práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., pri­čom sa vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že oso­bou uvá­dza­nou do omy­lu zo stra­ny (fik­tív­nych, či nad­hod­no­te­ných) ve­ri­te­ľov je správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty s tým, že ško­dou by tu ma­la byť su­ma rov­na­jú­ca sa prih­lá­se­nej neexis­tu­jú­cej poh­ľa­dáv­ke (ak bo­la ale­bo by moh­la byť v kon­kur­ze us­po­ko­je­ná ce­lá), res­pek­tí­ve su­ma rov­na­jú­ca sa po­mer­nej čas­ti, kto­rá by bo­la ta­ké­mu­to ve­ri­te­ľo­vi vy­pla­te­ná, po­kiaľ by spe­ňa­žo­va­ný ma­je­tok úpad­cu ne­bol schop­ný pok­ryť všet­ky poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov v ich ce­los­ti. Pri pou­ži­tí práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du nie je ap­li­kač­ná prax jed­not­ná v tom, či má byť poš­ko­de­nou oso­bou úpad­ca ale­bo zvyš­ní (sku­toč­ní) ve­ri­te­lia.

            O správ­nos­ti pou­ži­tia tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cie však mož­no mať ur­či­té po­chyb­nos­ti. V pr­vom ra­de je po­chyb­ným, či správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, pri pres­kú­má­va­ní príh­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok, mož­no po­va­žo­vať za oso­bu, kto­rú je mož­né uviesť do omy­lu v zmys­le zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák. a po­chyb­ným je aj to, či ne­pop­re­tie prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky zo stra­ny správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty mož­no po­va­žo­vať za vy­ko­na­nie ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie správ­com kon­kur­znej pod­sta­ty v dôs­led­ku kto­rej by kon­krét­nej oso­be vznik­la ško­da na ma­jet­ku, na­koľ­ko v tej­to fá­ze kon­kur­zu ne­vy­ko­ná­va správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty žiad­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, kto­rý­mi by sa us­po­ko­jo­va­li poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov, kto­ré bo­li prih­lá­se­né do kon­kur­zu.

            K zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že k to­mu, aby bo­li napl­ne­né zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák. je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ (v da­nom prí­pa­de fik­tív­ny ale­bo skut­koč­ný ve­ri­teľ) uvie­dol inú oso­bu do omy­lu, prí­pad­ne vy­užil jej om­yl (v da­nom prí­pa­de om­yl – ne­ve­do­mosť správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty), ďa­lej, aby oso­ba (správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty) v dôs­led­ku svoj­ho omy­lu vy­ko­na­la ur­či­tú ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu (t. j. úh­ra­du poh­ľa­dá­vok ve­ri­te­ľov zo spe­ňa­že­né­ho ma­jet­ku úpad­cu), pri­čom tou­to dis­po­zí­ciou vznik­ne na cu­dzom ma­jet­ku (spra­vid­la na ma­jet­ku ve­ri­te­ľov, kto­rí si prih­lá­si­li sku­toč­ne exis­tu­jú­ce poh­ľa­dáv­ky) ško­da naj­me­nej ma­lá a zá­ro­veň sa pá­cha­teľ ale­bo niek­to iný obo­ha­tí.

 Zo zne­nia zá­ko­na č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­ci (ďa­lej len zá­kon o kon­kur­ze) pri­tom vy­plý­va, že v ča­se prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok ve­ri­te­ľov sa žiad­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie s ma­jet­kom úpad­cu zo stra­ny správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ne­reali­zu­jú a pre­to v tej­to fá­ze kon­kur­zu ani ne­do­chá­dza k ta­kej ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cii správ­com kon­kur­znej pod­sta­ty, z kto­rej by bo­li uh­rá­dza­né prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov. Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že v tej­to fá­ze kon­kur­zu ne­mô­že len z dô­vo­du prih­lá­se­nia fik­tív­nej, či ned­hod­no­te­nej poh­ľa­dáv­ky vznik­núť na ma­jet­ku úpad­cu, či iných (sku­toč­ných) ve­ri­te­ľov žiad­na ško­da. Už z tých­to sku­toč­nos­tí je zrej­mé, že v ča­se prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok ve­ri­te­ľov ne­mô­že prísť k napl­ne­niu všet­kých zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák., t. j. ne­mô­že ísť o do­ko­na­ný trest­ný čin pod­vo­du, pre­to­že ab­sen­tu­je znak spô­so­be­nia ško­dy ako aj vy­ko­na­nie ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie oso­bou ko­na­jú­cou v omy­le.

 Zos­tá­va te­da po­sú­diť, či prih­la­so­va­nie fik­tív­nych, res­pek­tí­ve úmy­sel­ne nad­hod­no­te­ných poh­ľa­dá­vok do kon­kur­zu zo stra­ny ve­ri­te­ľov by moh­lo byť po­sú­de­né as­poň ako po­kus tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 14 ods. 1 Tr. zák., te­da ako ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­ré úmy­sel­ne sme­ru­je k to­mu, aby bol správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty (a v ko­neč­nom dôs­led­ku kon­kurz­ný súd) ok­la­ma­ný v tom, kto je sku­toč­ný ve­ri­teľ úpad­cu, či aká je sku­toč­ná vý­ška poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa a aby správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty v dôs­led­ku toh­to svoj­ho omy­lu us­po­ko­jil prih­lá­se­ných ve­ri­te­ľov nás­led­ne, po­čas kon­kur­zu, t. j. po spe­ňa­že­ní  ma­jet­ku na zá­kla­de rozvr­hu. Iš­lo by tu te­da o ko­na­nie pá­cha­te­ľa sme­ro­va­né do bu­dúc­nos­ti s tým, že napl­ne­ná by bo­la len tá časť zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du spo­čí­va­jú­ca v úmy­sel­nom uvá­dza­ní inej oso­by do omy­lu.

 Z hľa­dis­ka správ­nos­ti pou­ži­tia uve­de­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie je pre­to pot­reb­né ve­no­vať po­zor­nosť to­mu, či správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty (res­pek­tí­ve kon­kurz­ný súd) ne­má pri pres­kú­ma­va­ní prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok ve­ri­te­ľov ob­dob­né pos­ta­ve­nie ako súd v spo­ro­vom ko­na­ní a či kon­kurz nie je fak­tic­ky oso­bit­ným súd­nym ko­na­ním. Ak by to­mu tak bo­lo, po­tom by ma­lo byť vy­lú­če­né, aby správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty (či kon­kurz­ný súd) mo­hol byť po­va­žo­va­ný za oso­bu, kto­rú je mož­né uviesť do omy­lu a tým by bo­la úpl­ne vy­lú­če­ná aj práv­na kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 Od­bor­nej ve­rej­nos­ti je už po­mer­ne zná­me, že otáz­kou, či súd mô­že byť uve­de­ný do omy­lu, sa za­obe­ral Naj­vyš­ší súd Čes­kej re­pub­li­ky v uz­ne­se­ní 11 Tdo 229/2004, kto­ré bo­lo pub­li­ko­va­né v Zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk ČR (R 24/2006), pri­čom práv­ne zá­ve­ry toh­to roz­hod­nu­tia mož­no vzhľa­dom na po­dob­nú práv­nu úp­ra­vu a prí­pus­tnú kom­pa­ra­tív­nu me­tó­du vý­kla­du prá­va vy­užiť aj v práv­nych pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky a to aj na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty a fá­zu kon­kur­zu tý­ka­jú­cu sa prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok.

 Naj­vyš­ší súd ČR v uve­de­nom roz­hod­nu­tí po­su­dzo­val prí­pad, kto­rý bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du a v kto­rom sa ob­ža­lo­va­ný sna­žil uviesť do omy­lu súd tak, že v súd­nom ko­na­ní up­lat­ňo­val lis­ti­nu ozna­če­nú ako „zmen­ka bez pro­tes­tu“, pri­čom na vy­ho­to­ve­nie zmen­ky zneu­žil poš­ko­de­ným bian­ko pod­pí­sa­ný hla­vič­ko­vý pa­pier ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, kto­rý mal k dis­po­zí­cii z iných dô­vo­dov. Naj­vyš­ší súd ČR sa s práv­nou kva­li­fi­ká­ciu skut­ku ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du nes­to­tož­nil. Uvie­dol, že spo­ro­vé ob­čian­skop­ráv­ne ko­na­nie  po­dlie­ha za­sa­dám pre­jed­na­nia ve­ci a zis­ťo­va­nia sta­vu bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a vý­sle­dok dô­kaz­né­ho ko­na­nia sa od­ví­ja od ini­cia­tí­vy a ak­ti­vi­ty účas­tní­kov. Tie­to pro­ces­nop­ráv­ne zá­sa­dy umož­ňu­jú ža­lo­va­né­mu, aby sa prí­pad­ným nes­práv­nym či nep­rav­di­vým tvr­de­niam ža­lob­cu brá­nil a vy­vra­cal ich. Účas­tní­ci ko­na­nia sú po­vin­ní ozna­čiť dô­ka­zy k preu­ká­za­niu svo­jich tvr­de­ní, pri­čom súd po­tom roz­hod­ne, kto­rý z navr­ho­va­ných dô­ka­zov vy­ko­ná. Aj v spo­ro­vých ko­na­niach mô­že súd vy­ko­nať iné, než účas­tník­mi navr­ho­va­né dô­ka­zy v prí­pa­doch, ke­dy  pot­re­ba ich vy­ko­na­nia ku zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu vy­šla v prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia naj­avo. Za si­tuácie, keď je súd po­vin­ný zis­ťo­vať skut­ko­vý stav bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a je sú­čas­ne mies­tom hľa­da­nia prá­va, uve­de­ná zá­kon­ná úp­ra­va z po­va­hy ve­ci vy­lu­ču­je mož­nosť za­ra­diť súd roz­ho­du­jú­ci v spo­re, me­dzi oso­by, kto­ré mô­žu byť uve­de­né do omy­lu pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Na­vy­še, vy­da­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia nie je ani ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou. Vzhľa­dom na uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru a v nej pou­ži­tú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že súd ne­mô­že ko­nať v omy­le v zmys­le tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, t. j. súd je sub­jekt, kto­rý je nes­pô­so­bi­lý na uve­de­nie do omy­lu. Naj­vyš­ší súd ČR tu nad­via­zal na star­šiu, tzv. pred­mní­chov­skú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá tak­tiež kon­šta­to­va­la, že v oby­čaj­nom za­ža­lo­va­ní neop­ráv­ne­ných ná­ro­kov ale­bo v tvr­de­ní nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí v ci­vil­nom spo­re, nie je mož­né vi­dieť ľsti­vé pred­stie­ra­nie, kto­ré by bo­lo spô­so­bi­lé na ok­la­ma­nie sú­du (R 383/1921, 1664/1924)[2].

 K to­mu, či správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty mô­že byť uve­de­ný do omy­lu

 Práv­na ar­gu­men­tá­cia oh­ľad­ne nes­pô­so­bi­los­ti sú­du na uve­de­nie do omy­lu v zmys­le zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du má svo­ju lo­gi­ku a mož­no ju pri­me­ra­ne vztiah­nuť aj na iné ko­na­nia ve­de­né pred súd­mi a to nap­rík­lad aj na kon­kur­zné ko­na­nie a na kon­kurz­ný súd (i keď je nut­né brať do úva­hy aj ur­či­té špe­ci­fi­ká kon­kur­zné­ho ko­na­nia).

 Rov­na­ko tak mož­no tú­to ar­gu­men­tá­ciu pri­me­ra­ne pou­žiť aj na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty vo fá­ze kon­kur­zu, v kto­rej pres­kú­ma­va poh­ľa­dáv­ky prih­lá­se­né zo stra­ny ve­ri­te­ľov úpad­cu. V tom­to sme­re mož­no pri­po­me­núť, že po­vin­nos­ťou správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty je vy­ko­ná­vať svo­ju pô­sob­nosť s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou. Tá­to po­vin­nosť správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty sa vzťa­hu­je aj na pres­kú­ma­va­nie prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok, pri­čom sa­mot­ný prie­beh kon­kur­zu slú­ži aj k ove­ro­va­niu prih­la­so­va­ných poh­ľa­dá­vok a má me­chan­izmus tzv. po­pie­ra­nia poh­ľa­dá­vok.

 Pod­ľa § 32 ods. 1 zá­ko­na o kon­kur­ze správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty mu­sí kaž­dú prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku po­rov­nať s úč­tov­nou a inou do­ku­men­tá­ciou úpad­cu, zoz­na­mom zá­väz­kov, pri­čom správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pri­hliad­ne aj na vy­jad­re­nia úpad­cu a iných osôb a vy­ko­ná aj vlas­tné šet­re­nie. Ak pri skú­ma­ní zis­tí, že poh­ľa­dáv­ka je spor­ná, je po­vin­ný ju v spor­nom roz­sa­hu po­prieť.

Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty by sám mal zis­ťo­vať sku­toč­ný stav ve­ci oh­ľad­ne prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok (ne­má len akú­si evi­den­čnú po­vin­nosť vo vzťa­hu k prih­la­so­va­ným poh­ľa­dáv­kam), je po­vin­ný pres­kú­mať úč­tov­níc­tvo úpad­cu a zis­ťo­vať, či má prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka od­raz v úč­tov­níc­tve úpad­cu, pri­čom ak zis­tí, že je prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka spor­ná, mu­sí ju po­prieť. Prá­vo pres­kú­mať a po­rieť prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky má te­da správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty, pri­čom pres­kú­ma­ním prih­láš­ky sa ro­zu­mie zis­ťo­va­nie, či prih­láš­ka má sta­no­ve­né for­mál­ne a ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti, či bo­la po­da­ná včas na sú­de a u správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty a či sa úda­je v tých­to prih­láš­kach zho­du­jú. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty mu­sí pri kaž­dej poh­ľa­dáv­ke pres­kú­mať práv­ny dô­vod vzni­ku, vy­má­ha­teľ­nosť, po­ra­die, vý­šku, za­bez­pe­če­nie za­bez­pe­čo­va­cím prá­vom a po­ra­die za­bez­pe­čo­va­cie­ho prá­va. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty je pri­tom po­vin­ný po­prieť poh­ľa­dáv­ku v spor­nom roz­sa­hu. Prih­lá­se­nie poh­ľa­dáv­ky je pri­tom for­mou up­lat­ne­nia prá­va na sú­de s tým, že správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty vy­ko­ná pop­re­tie poh­ľa­dáv­ky tak, že roz­sah pop­re­tia a dô­vo­dy pop­re­tia za­pí­še do zoz­na­mu poh­ľa­dá­vok[3]. Ve­ri­teľ prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky pri­tom tak­tiež dis­po­nu­je ur­či­tý­mi op­ráv­ne­nia­mi oh­ľad­ne po­pie­ra­nia poh­ľa­dá­vok, pri­čom prá­vo po­dať pod­net na pop­re­tie poh­ľa­dáv­ky mô­že dať aj úpad­ca.

 Preh­ľad o prih­lá­se­ných poh­ľa­dáv­kach by pre­to ma­li mať nie­len prih­lá­se­ní ve­ri­te­lia (v zmys­le zá­sa­dy „prá­vo pat­rí bde­lým“ by ma­li byť ve­ri­te­lia v kon­kur­ze ak­tív­ni a sa­mi si zis­ťo­vať kto všet­ko sa ako ve­ri­teľ príh­lá­sil do kon­kur­zu, aká je vý­ška jed­not­li­vých poh­ľa­dá­vok, či aké je ich dek­la­ro­va­né za­bez­pe­če­nie), ale aj sa­mot­ný úpad­ca, pri­čom mô­žu na­mie­tať (sa­mos­tat­ne ak ide o ve­ri­te­ľov, či pros­tred­níc­tvom správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ak ide o úpad­cu) ur­či­té nez­rov­na­los­ti oh­ľad­ne prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok. Úpad­ca pri­tom v ap­li­kač­nej praxi čas­to ne­zos­tá­va iba pri upo­zor­ňo­va­ní správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, ale po­dá­va aj tres­tné ozná­me­nia na kon­krét­nych ve­ri­te­ľov z dô­vo­du, že ide o prih­lá­se­nie neexis­tu­jú­cej poh­ľa­dáv­ky, res­pek­tí­ve aj na sa­mot­né­ho správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty z dô­vo­du ne­pop­re­tia poh­ľa­dáv­ky kon­krét­ne­ho ve­ri­te­ľa. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky sú pod­ro­bo­va­né ove­ro­va­niu svo­jej pra­vos­ti, či prav­di­vos­ti, res­pek­tí­ve vý­šky ale­bo aj sku­toč­nos­ti, či sú za­bez­pe­če­né. Všet­ky prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky sú sú­ča­ťou zoz­na­mu prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok a iní ve­ri­te­lia, či sám úpad­ca mô­že vo­či nim na­mie­tať zá­ko­nom o kon­kur­ze pred­pí­sa­ným spô­so­bom[4]. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pri­tom ne­mô­že poh­ľa­dáv­ku, kto­rá sa v kon­kur­ze up­lat­ňu­je prih­láš­kou, us­po­ko­jiť z ma­jet­ku, kto­rý po­dlie­ha kon­kur­zu, pre­to­že ta­ké­to poh­ľa­dáv­ky mož­no us­po­ko­jiť len rozvr­hom vý­ťaž­ku zo spe­ňa­že­nia ta­ké­ho­to ma­jet­ku.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca už vy­tvo­re­ním toh­to me­cha­niz­mu v kon­kur­ze do ur­či­tej mie­ry pred­ví­dal mož­nosť prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok, kto­ré mô­že úpad­ca (pod­ne­tom u správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty) ale­bo ve­ri­teľ na­pad­núť nap­rík­lad pre­to, že sa dom­nie­va, že ide o poh­ľa­dáv­ku neexis­tu­jú­cu. Úče­lom tej­to práv­nej úp­ra­vy oh­ľad­ne po­pie­ra­nia poh­ľa­dá­vok je te­da to, aby sa v kon­kur­ze us­po­ko­jo­va­li iba poh­ľa­dáv­ky, kto­ré nev­zbu­dzu­jú po­chyb­nos­ti o svo­jej exis­ten­cii, či o svo­jej vý­ške.

 Za ta­kých­to okol­nos­tí, keď správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty má po­vin­nosť pod­rob­ne pres­kú­ma­vať všet­ky as­pek­ty prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky a to aj po­rov­ná­va­ním poh­ľa­dáv­ky a úč­tov­ných dok­la­dov úpad­cu a keď re­le­vat­né úko­ny sme­ru­jú­ce k pop­re­tiu kon­krét­nej prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky mô­že vy­ko­nať aj úpad­ca, či iný prih­lá­se­ný ve­ri­teľ nie je mož­né správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty po­va­žo­vať za oso­bu, kto­rá by moh­la byť uve­de­ná do omy­lu v zmys­le zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Pri ove­ro­va­ní prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok sta­no­vu­je zá­kon o kon­kur­ze pod­rob­ný me­chan­izmus kon­tro­ly prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok ako aj spô­so­by pop­re­tia poh­ľa­dá­vok spor­ných. Zá­kon tu te­da po­čí­ta so zis­ťo­va­ním sku­toč­né­ho sta­vu ve­ci, t. j. sta­no­vu­je „si­to“ pre prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky, cez kto­ré by ne­ma­li prejsť poh­ľa­dáv­ky spor­né.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa vy­ššie uve­de­ná ar­gu­men­tá­cia tý­ka­jú­ca sa nes­pô­so­bi­los­ti sú­du a to aj kon­kur­zné­ho byť uve­de­ný do omy­lu vzťa­hu­je aj na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty v rám­ci pres­kú­ma­va­nia prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok. Na­po­kon, v kon­kur­ze v ko­neč­nom dôs­led­ku roz­ho­du­je vždy súd a to nie­len o vy­hlá­se­ní kon­kur­zu, ale aj o je­ho ukon­če­ní a tak prih­la­so­va­nie fik­tív­nych poh­ľa­dá­vok v ko­neč­nom dôs­led­ku uvá­dza do omy­lu kon­kurz­ný súd[5]. Pri prih­la­so­va­ní poh­ľa­dá­vok v kon­kur­ze ide o oso­bit­ný spô­sob vy­má­ha­nia poh­ľa­dáv­ky, t. j. ide o špe­ci­fic­ké súd­ne ko­na­nie, pre kto­ré je ty­pic­ký veľ­ký po­čet účas­tní­kov, kto­rí si up­lat­ňu­jú svo­je poh­ľa­dáv­ky vo­či dl­žní­ko­vi[6]. Prih­la­so­va­nie poh­ľa­dá­vok v kon­kur­ze je te­da oso­bit­ný spô­sob up­lat­ne­nia prá­va na sú­de.[7]

 K uve­de­nej ar­gu­men­tá­cii mož­no pod­por­ne uviesť, že oby­čaj­né klam­stvo nie je uvá­dza­ním do omy­lu tam, kde tvr­de­nie po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu a kde mi­mo lži­vé ko­na­nie ne­bo­lo uro­be­né nič, čím by sa pres­kú­ma­va­nie sťa­ži­lo[8]. Ak má te­da oso­ba, kto­rá je uvá­dza­ná do omy­lu po­vin­nosť (vy­plý­va­jú­cu zo zá­ko­na, tak ako je to­mu pri správ­co­vi kon­kur­znej pod­sta­ty) pres­kú­ma­vať tvr­de­nia iných osôb a to pros­tried­ka­mi bež­ne dos­tup­ný­mi a v ob­dob­ných prí­pa­doch aj bež­ne pou­ží­va­ný­mi, nie je mož­né len uve­de­nie nep­rav­dy, bez ďal­šie­ho, po­va­žo­vať za „uvá­dzanie do omy­lu“ v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 Čes­ká od­bor­ná li­te­ra­tú­ra[9] v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na tres­tnú vec ve­de­nú na Mes­tskom sú­de v Pra­he pod sp. zn. 57T/1/2010, kto­ré­ho od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok zo dňa 15.06.2010 bol zru­še­ný roz­sud­kom Vr­chné­ho sú­du v Pra­he pod sp. zn. 12 To/88/2010 a ob­vi­ne­ný bol os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Skut­ko­vo iš­lo o prí­pad, v kto­rom ob­vi­ne­ný v úmys­le vy­lá­kať fi­nan­čné pros­tried­ky, prih­lá­sil do kon­kur­zu poh­ľa­dáv­ku, kto­rú ma­la mať ob­chod­ná spo­loč­nosť v me­ne kto­rej ko­nal vo­či úpad­co­vi vo vý­ške 60 mi­lió­nov Kč a kto­rej exis­ten­ciu správ­ky­ňa kon­kur­znej pod­sta­ty uz­na­la a kon­kurz­ný súd ju schvá­lil a ur­čil k us­po­ko­je­niu a to aj na­priek to­mu, že tá­to poh­ľa­dáv­ka neexis­to­va­la a bo­la za­lo­že­ná na fa­loš­ných do­ku­men­toch, pri­čom k vy­pla­te­niu pl­ne­nia z kon­kur­znej pod­sta­ty ne­doš­lo len v dôs­led­ku zá­sa­hu po­lí­cie. Mes­tský súd uz­nal ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho zo spá­chania po­ku­su tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Vrch­ný súd však zru­šil od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok a ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­dil pod ob­ža­lo­by a to s pou­ka­zom na vy­ššie uvá­dza­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (R 24/2006), na­koľ­ko ten kto bol v ko­neč­nom dôs­led­ku uvá­dza­ný do omy­lu bol kon­kurz­ný súd, av­šak súd nie je spô­so­bi­lým sub­jek­tom na uve­de­nie do omy­lu.

 K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke je nut­né uviesť aj to, že časť od­bor­nej ve­rej­nos­ti pri­púš­ťa spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du v prí­pa­doch, v kto­rých sú v kon­kur­ze príh­lá­se­né fik­tív­ne, či nad­hod­no­te­né poh­ľa­dáv­ky s tým, že ve­ri­teľ ako pá­cha­teľ uvá­dza do omy­lu os­tat­ných dot­knu­tých ve­ri­te­ľov, t. j. nie kon­kurz­ný súd[10]. O správ­nos­ti toh­to ná­zo­ru mož­no mať op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti. Je sí­ce mož­né pri­pus­tiť ar­gu­men­ty, že v dôs­led­ku ta­ké­ho­to ko­na­nia fik­tív­ne­ho, či nad­hod­no­te­né­ho ve­ri­te­ľa mô­žu a spra­vid­la aj sú dot­knu­té prá­va, či zá­uj­my os­tat­ných ve­ri­te­ľov (nap­rík­lad oh­ľad­ne hla­so­va­nia ve­ri­te­ľov na schô­dzi ve­ri­te­ľov v zmys­le § 35 zá­ko­na o kon­kur­ze), av­šak ve­ri­te­lia nie sú oso­by, kto­ré by v kon­kur­ze vy­ko­ná­va­li, bez ďal­šie­ho, re­le­van­tné ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, či moh­li nak­la­dať s ma­jet­kom úpad­cu. V prí­pa­de ve­ri­te­ľov v kon­kur­ze te­da mô­že ísť o oso­by, kto­ré ne­ve­dia, že príh­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka iné­ho ve­ri­te­ľa je neexis­tu­jú­ca, res­pek­tí­ve nad­hod­no­te­ná, prí­pad­ne, že nej­de o za­bez­pe­če­né­ho ve­ri­te­ľa, av­šak tá­to ne­ve­do­mosť ve­ri­te­ľov nie je to­tož­ná s omy­lom oso­by op­ráv­ne­nej v dôs­led­ku svoj­ho omy­lu na vy­ko­ne­nie ma­jet­ko­vej dis­po­zí­cie, tak ako to vy­ža­du­je zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 Hlav­ným ar­gu­men­tom pro­ti pou­ži­tiu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du v prí­pa­doch prih­la­so­va­nia neexis­tu­jú­cich, či nad­hod­no­te­ných poh­ľa­dá­vok do kon­kur­zu je však to, že ta­ké­to ko­na­nie je pl­ne pok­ry­té zá­klad­nou skut­ko­vou pod­sta­tou úpl­ne iné­ho tres­tné­ho či­nu a to tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že v prí­pa­doch, v kto­rých ve­ri­teľ úmy­sel­ne prih­lá­si do kon­kur­zu neexis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku, či nad­hod­no­te­nú poh­ľa­dáv­ku nie je mož­né ta­ké­to ko­na­nie práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin pod­vo­du a to ani v štá­diu po­ku­su. Ale­bo po­ve­da­né inak, je na­ča­se za­ne­chať mož­nos­ti pou­ži­tia tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cie a tým aj úva­hy o tom, či správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty mô­že ale­bo ne­mô­že byť uvá­dza­ný do omy­lu v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a za­me­rať po­zor­nosť na mož­nos­ti vy­uži­tia (pou­ži­tia) iných tres­tných či­nov.

 K mož­nos­tiam práv­nej kva­li­fi­ká­cie proti­práv­nych ko­na­ní tý­ka­jú­cich sa prih­la­so­va­nia neexis­tu­jú­cich, či nad­hod­no­te­ných poh­ľa­dá­vok

 Sku­toč­nosť, že ko­na­nie ve­ri­te­ľa, kto­rý úmy­sel­ne prih­lá­si do kon­kur­zu neexis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku, res­pek­tí­ve svo­ju exis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku úmy­sel­ne nad­hod­no­tí nie je mož­né (či vhod­né) práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin pod­vo­du však nez­na­me­ná, že nej­de vô­bec o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku.

 Ta­ké­to proti­práv­ne ko­na­nia ve­ri­te­ľa je nut­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 písm. b) Tr. zák. (prí­pad­ne v štá­diu po­ku­su)[11], na­koľ­ko cie­ľom (úmys­lom) ve­ri­te­ľa (fik­tív­ne­ho, či nad­hod­no­te­né­ho) je zma­riť (úpl­ne ale­bo čias­toč­ne) mož­nosť us­po­ko­je­nia (sku­toč­ných) ve­ri­te­ľov úpad­cu, kto­rí sú prih­las­ní do kon­kur­zu a zís­kať tak neop­ráv­ne­ne ma­jet­ko­vý pros­pech pre se­ba. Prih­lá­se­nie fik­tív­nej poh­ľa­dáv­ky napĺňa znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 písm. b) Tr. zák. spo­čí­va­jú­ci v „up­lat­ne­ní neexis­tu­jú­cej poh­ľa­dáv­ky na ma­je­tok dl­žní­ka“, v prí­pa­de nad­hod­no­te­nej poh­ľa­dáv­ky je nut­né po­va­žo­vať za neexis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku tú časť prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky, kto­rá je nad­hod­no­te­ná a v prí­pa­de pred­stie­ra­nia fik­tív­ne­ho za­bez­pe­če­nia poh­ľa­dáv­ky pôj­de o napl­ne­nie zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty spo­čí­va­jú­ce­ho v „up­lat­ňo­va­ní neexis­tu­jú­ce­ho prá­va na ma­je­tok dl­žní­ka“[12].

 Prá­ve tie­to zna­ky („up­lat­ní neexis­tu­jú­ce prá­vo, či poh­ľa­dáv­ku na ma­je­tok dl­žní­ka“) pok­rý­va­jú uvá­dzanie nep­rav­dy (kla­ma­nie) zo stra­ny fik­tív­nych, či nad­hod­no­te­ných ve­ri­te­ľov pri prih­la­so­va­ní fik­tív­nych, či nad­hod­no­te­ných poh­ľa­dá­vok. V tom­to sme­re je tu pre­to trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu pod­vo­du a nie je žiad­ny dô­vod, aby tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia ne­bo­la pou­ži­tá vo vy­ššie uvá­dza­ných prí­pa­doch.

 V praxi sa vy­sky­tu­jú aj prí­pa­dy, v kto­rých je po­doz­re­nie, že ve­ri­teľ up­lat­ňu­je svo­ju neexis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku v kon­kur­ze po do­ho­de (v sú­čin­nos­ti) s úpad­com, na­koľ­ko cie­ľom ta­ké­ho­to spo­loč­né­ho pos­tu­pu je za­cho­va­nie čas­ti ma­jet­ku úpad­cu na úkor os­tat­ných ve­ri­te­ľov. Úpad­ca sa tu spra­vid­la do­hod­ne s inou oso­bou, že tá bu­de pred­stie­rať pos­ta­ve­nie ve­ri­te­ľa s kon­krét­nou (prí­pad­ne aj za­bez­pe­če­nou) poh­ľa­dáv­kou s tým, že ta­kým­to spô­so­bom bu­de z kon­kur­zu nás­led­ne vy­ve­de­ná časť, prí­pad­ne aj ce­lý re­le­vant­ný ma­je­tok úpad­cu (o ta­ké­to prí­pa­dy pôj­de naj­mä pri pred­stie­ra­ní za­bez­pe­čo­va­cie­ho prá­va – v praxi hlav­ne prá­va zá­lož­né­ho) a ten mu nás­led­ne ta­ký­to vy­ro­be­ný ve­ri­teľ vrá­ti za od­me­nu späť. V prí­pa­de vy­ro­be­né­ho ve­ri­te­ľa by iš­lo o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 písm. b) Tr. zák. a v prí­pa­de úpad­cu by iš­lo o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. b), prí­pad­ne písm. c) Tr. zák., pri­čom pred­met­né tres­tné či­ny by bo­li spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve v zmys­le § 20 Tr. zák.

 Rov­na­ko tak nie je vy­lú­če­né, že do ce­lej po­pí­sa­nej sché­my „vý­ro­by“ ve­ri­te­ľov a proti­práv­ne­ho zís­ka­va­nia ma­jet­ku v kon­kur­ze je za­po­je­ný aj správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty, kto­ré­ho úlo­hou je ne­po­prieť neexis­tu­jú­cu poh­ľa­dáv­ku up­lat­ňo­va­nú ve­ri­te­ľom. V ta­kom­to prí­pa­de by ta­ké­to ko­na­nie správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ma­lo byť pri­már­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák. s tým, že správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty po­ru­šil svo­ju po­vin­nosť ko­nať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou[13], kto­rá za­hŕňa po­žia­dav­ku na ko­na­nie s pot­reb­ný­mi zna­los­ťa­mi, ide te­da o sta­ros­tli­vosť, kto­rú by vy­na­lo­ži­la bež­ne sta­ros­tli­vá a po­zor­ná oso­ba v po­dob­ných si­tuáciách a pri vza­tí do úva­hy všet­kých in­for­má­cií, kto­ré sú ro­zum­ne prís­tup­né. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty dos­to­jí po­vin­nos­ti ko­nať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou vte­dy, po­kiaľ bu­de vy­ko­ná­vať svo­je roz­hod­nu­tia v dob­rej vie­re a zá­ro­veň ne­bu­de mať na pred­me­te roz­ho­do­va­nia osob­ný zá­ujem, bu­de o pred­me­te roz­ho­do­va­nia in­for­mo­va­ný v roz­sa­hu, o kto­rom sa dom­nie­va, že je pri­me­ra­ný okol­nos­tiam a bu­de ra­cio­nál­ne pres­ved­če­ný o tom, že roz­hod­nu­tie, kto­ré vy­ko­ná­va je v naj­lep­šom zá­uj­me ve­ri­te­ľov, t. j. s úče­lom kon­kur­zné­ho ko­na­nia. K po­ru­še­niu tej­to po­vin­nos­ti pri­tom mô­že prísť aj opo­me­nu­tím ta­ké­ho ko­na­nia, ku kto­ré­mu bol správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pod­ľa okol­nos­tí po­vin­ný, nap­rík­lad aj z dô­vo­du úmy­sel­nej  ne­čin­nos­ti správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty pri po­pie­ra­ní poh­ľa­dá­vok[14].

 Pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že v prí­pa­de ak je prih­lá­se­nie neexis­tu­jú­cej poh­ľa­dáv­ky spre­vá­dza­né zo stra­ny ve­ri­te­ľa, prí­pad­ne aj v spolu­prá­ci s úpad­com, fal­šo­va­ním re­le­van­tných lis­ti­ných dok­la­dov je mož­né skú­mať aj to, či ne­doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 Tr. zák. (fa­šo­va­nie úč­tov­níc­tva), prí­pad­ne aj tres­tné­ho či­nu fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by pe­ňa­zí a cen­ných pa­pie­rov pod­ľa § 270 Tr. zák. (nap­rík­lad v prí­pa­de, v kto­rom ve­ri­teľ dok­la­du­je svo­ju poh­ľa­dáv­ku fa­loš­nou zmen­kou).

 Na­mies­to zá­ve­ru

Na­mies­to zá­ve­ru je mož­né spo­me­núť za­ují­ma­vý pro­ces­ný prob­lém, kto­rý sa vy­sky­tol v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci a sú­vi­sel s po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia úpad­cu na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ako aj spriaz­ne­ných ve­ri­te­ľov správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, kto­rí si ma­li v kon­kur­ze prih­la­so­vať neexis­tu­jú­ce poh­ľa­dáv­ky a správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty ich úmy­sel­ne ne­pop­rel. Ob­chod­ná spo­loč­nosť, kto­rá bo­la úpad­com ma­la v tres­tnom ko­na­ní pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho, pri­čom šta­tu­tár­ny or­gán úpad­cu spl­no­moc­nil na za­stu­po­va­nie poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ad­vo­ká­ta.  Súd, po po­da­ní ob­ža­lo­by, vy­zval spl­no­moc­ne­né­ho zá­stup­cu poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, aby do­lo­žil, či má súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty na za­stu­po­va­nie úpad­cu v tres­tnom ko­na­ní (správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty v da­nom ko­na­ní ob­ža­lo­va­ný ne­bol), na­koľ­ko vy­hlá­se­ním kon­kur­zu šta­tu­tár­ny or­gán úpad­cu „kon­čí“ a nah­rá­dza ho správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Ten­to pos­tup sú­du je pot­reb­né ozna­čiť za nes­práv­ny. Pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o kon­kur­ze (nap­rík­lad § 44 a nas­le­du­jú­ce zá­ko­na o kon­kur­ze) pre­chá­dza na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty op­ráv­ne­nie nak­la­dať s ma­jet­kom po­dlie­ha­jú­cim kon­kur­zu a op­ráv­ne­nie ko­nať za úpad­cu vo ve­ciach tý­ka­jú­cich sa toh­to ma­jet­ku s tým, že práv­ne úko­ny úpad­cu uro­be­né po­čas kon­kur­zu, ak uk­ra­cu­jú ma­je­tok po­dlie­ha­jú­ci kon­kur­zu vo­či je­ho ve­ri­te­ľom sú neú­čin­né. Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio), že v os­tat­ných ve­ciach, kto­ré sa bez­pros­tred­ne ne­tý­ka­jú nak­la­da­nia s ma­jet­kom po­dlie­ha­jú­cim kon­kur­zu, mô­žu a ko­na­jú šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti a aj ich práv­ne úko­ny sú nie­len plat­né ale aj účin­né a ne­pot­re­bu­jú na ne súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty. Šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti, na kto­rú bol vy­hlá­se­ný kon­kurz, pre­to „ne­kon­čia“ úpl­ne vo ve­de­ní spo­loč­nos­ti, ale len po­tiaľ, po­kiaľ ide o nak­la­da­nie s ma­jet­kom spo­loč­nos­ti. Vý­kon práv poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní nie je nak­la­da­ním s ma­jet­kom úpad­cu (do­ka­zo­va­nie vi­ny, prí­pad­ne tres­tu a náh­ra­dy ško­dy ani neuk­ra­cu­je ma­je­tok úpad­cu) a pre­to šta­tu­tár­ne or­gá­ny mô­žu aj bez súh­la­su správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty spl­no­moc­niť svoj­ho zá­stup­cu na za­stu­po­va­nie v tres­tnom ko­na­ní. Nak­la­da­ním s ma­jet­kom úpad­cu by moh­lo byť hra­de­nie práv­ne­ho za­stu­po­va­nia z ma­jet­ku úpad­cu, na čo by šta­tu­tár­ne or­gá­ny pot­re­bo­va­li súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, av­šak tá­to otáz­ka sa tý­ka vnú­tor­né­ho vzťa­hu klien­ta a práv­ne­ho zá­stup­cu a nie je úlo­hou sú­du zis­ťo­vať, či je práv­ny zá­stup­ca pla­te­ný z fi­nan­čných pros­tried­kov úpad­cu, či šta­tu­tár­nych or­gá­nov, res­pek­tí­ve, či za­stu­pu­je úpad­cu za­dar­mo. Vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám je pre­to ude­le­nie pl­nej mo­ci šta­tu­tár­ny­mi zá­stup­ca­mi úpad­cu bez súh­la­su správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty práv­ne pre­fek­tné.

 

Zoz­nam pou­ži­tej li­te­ra­tú­ry:

 

Ďuri­ca, M. Zá­kon o kon­kur­ze a reš­tru­ku­ra­li­zá­cii. Ko­men­tár. Bra­tis­la­va: C.H.Beck, 2012

 

Kallab, J.: Tres­tní prá­vo hmot­né plat­né v ze­mi čes­ké a mo­rav­skos­lez­ské, část obec­ná i zvláš­tní, Me­lan­trich a.s., Pra­ha 1935

 

Pú­ry, F. Úpad­ko­vé tres­tné či­ny v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2015

 

Pú­ry, F. Pa­cha­te­lé tres­tných či­nu sou­vi­se­jí­cích s úpad­kem a in­sol­ven­čním říze­ním. Práv­ní roz­hle­dy 12/2013, s. 419

 

Pú­ry, F. Mož­nos­ti tres­tní­ho pos­ti­hu po­ru­še­ní po­vin­nos­ti pé­če řád­né­ho hos­po­dáře o ci­zí ma­je­tek. Práv­ní roz­hle­dy 15/2010, s. 541

 

Šam­ko, P.: Trest­ný čin pod­vo­du. Ko­men­tár s ju­di­ka­tú­rou. Bra­tis­la­va. Iura Edi­tion, 2012

 

 

 

Diskusia