Trestnoprávna úprava stalkingu - aktuálne otázky teórie a praxe

Publikované: 12. 05. 2018, čítané: 3163 krát
 

 

Autor člán­ku:

Adam Brieš­ťan­ský

TRES­TNOPRÁVNA ÚPRA­VA STAL­KIN­GU – AK­TUÁLNE OTÁZKY TEÓRIE A PRAXE

 

1. Úvod

Cie­ľom toh­to člán­ku bu­de pres­kú­mať špe­ci­fi­ká na­šej práv­nej úp­ra­vy a po­me­no­vať niek­to­ré prak­tic­ké prob­lé­my, s kto­rý­mi sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy mô­žu vo svo­jej čin­nos­ti stret­núť.

stal­kin­gu ako pa­to­lo­gic­kej po­ru­che osob­nos­ti je v pos­led­ných ro­koch po­čuť po­mer­ne ve­ľa. Ten­to fe­no­mén bol s ľud­skou ci­vi­li­zá­ciou už od jej vzni­ku – os­tat­ne, ako aj ve­ľa os­tat­ných psy­chic­kých po­rúch. Roz­voj ľud­stva však pre stal­ke­rov pri­nie­sol no­vé mož­nos­ti, na kto­ré le­gis­la­tí­va štá­tov v mno­hých prí­pa­doch „nes­tí­ha“ účel­ne rea­go­vať. Ne­tý­ka sa to iba hmot­nop­ráv­nej, ale i pro­ces­nop­ráv­nej úp­ra­vy.

 

2. Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ)

 

Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ v sú­čas­nos­ti tvo­rí jad­ro tres­tnop­ráv­nej anti­stal­kin­go­vej úp­ra­vy. Tu sa na ten­to trest­ný čin po­zrie­me bliž­šie.

 

2.1. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta (§ 360a ods. 1 TZ)

Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 TZ sa skla­dá z dvoch skut­ko­vých pod­stát[1], z čo­ho jed­na je zá­klad­ná a jed­na kva­li­fi­ko­va­ná. Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta, vy­jad­re­ná v § 360a ods. 1 TZ pred­sta­vu­je zá­klad­né, bež­né a v zá­sa­de aj naj­me­nej prís­ne san­kcio­no­va­né ko­na­nie.

V ďal­ších čas­tiach člán­ku sa bliž­šie po­zrie­me na jed­not­li­vé zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty – ob­jekt, ob­jek­tív­nu strán­ku, pá­cha­te­ľa a sub­jek­tív­nu strán­ku.

 

2.1.1. Ob­jekt tres­tné­ho či­nu

 

Ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu je spo­lo­čen­ský vzťah, na za­cho­va­ní kto­ré­ho má spo­loč­nosť zá­ujem do ta­kej mie­ry, že ho chrá­ni Tres­tným zá­ko­nom. Mô­že ním byť nap­rík­lad ži­vot, zdra­vie, ma­je­tok, ob­čian­ske spolu­ži­tie, ale aj zá­ujem na riad­nom pl­ne­ní ve­cí ve­rej­ných, či zá­ujem na ob­ra­ne štá­tu for­mou pl­ne­nia bran­nej po­vin­nos­ti.

Ob­jek­ty sa pod­ľa ich pos­ta­ve­nia z hľa­dis­ka pos­ky­to­va­nej tres­tnop­ráv­nej ochra­ny de­lia na pri­már­ne a se­kun­dár­ne.[2] Ak to­tiž tres­tnop­ráv­na ochra­na prio­rit­ne chrá­ni je­den ob­jekt, no zá­ro­veň pos­ky­tu­je ochra­nu aj ďal­šie­mu (resp. ďal­ším) ob­jek­tom, kto­rým však priz­ná­va niž­šiu mie­ru dô­le­ži­tos­ti, po­tom ho­vo­rí­me o plu­ra­li­te (mno­hos­ti) ob­jek­tov. Kla­sic­kým prík­la­dom je trest­ný čin lú­pe­že pod­ľa § 188 TZ. Pri­már­nym ob­jek­tom pri tom­to tres­tnom či­ne je osob­ná slo­bo­da, se­kun­dár­nym ob­jek­tom ma­je­tok[3].

Ak by sme ma­li z toh­to hľa­dis­ka kva­li­fi­ko­vať skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 360a ods. 1 TZ, mož­no kon­šta­to­vať, že pri­már­nym ob­jek­tom je ob­čian­ske spolu­ži­tie, se­kun­dár­nym ob­jek­tom ľud­ské zdra­vie.

Z ju­di­ka­tú­ry (súd ci­to­val li­te­ra­tú­ru):

Ob­čian­ske spolu­ži­tiesa dá všeo­bec­ne­vy­me­dziť ako súhrn pra­vi­diel sprá­va­nia, kto­rých za­cho­va­nie – nad rá­mec práv­nych no­riem – je pod­ľa všeo­bec­né­ho ná­zo­ru a pres­ved­če­nia nut­nou pod­mien­kou po­koj­né­ho a us­po­ria­da­né­ho spolu­ži­tia ob­ča­nov v da­nom mies­te, ča­se a si­tuá­cii.[4]

Ob­čian­ske spolu­ži­tie však nie je je­di­ným ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu. Skut­ko­vá pod­sta­ta mu­sí byť to­tiž napl­ne­ná „ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta“ (§ 360a ods. 1 TZ).

Je zrej­mé, že oba­va o ži­vot a zdra­vie, či už svo­je ale­bo inej blíz­kej oso­by a ta­kis­to zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta sa ne­ga­tív­ne pri­pi­su­je na du­šev­nom zdra­ví. Holzworth-Mun­roe do­dá­va, že pri dlh­šie tr­va­jú­com pre­nas­le­do­va­ní sa prid­ru­žu­je posttrau­ma­tic­ká stre­so­vá po­ru­cha.[5]Ľud­ská du­ša (psy­chi­ka) je in­teg­rál­nou sú­čas­ťou ľud­ské­ho zdra­via a du­šev­né po­ru­chy ma­jú rov­na­kú vá­hu ako po­ru­chy akej­koľ­vek inej or­gá­no­vej sús­ta­vy. Z to­ho dô­vo­du mož­no po­ve­dať, že se­kun­dár­nym ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu je ľud­ské zdra­vie.

 

2.1.2. Ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu

 

Ďal­ším zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je je­ho ob­jek­tív­na strán­ka. Ob­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu vy­jad­ru­je von­kaj­šiu cha­rak­te­ris­ti­ku tres­tné­ho či­nu. Cha­rak­te­ri­zu­je spô­sob spá­chania či­nu a je­ho nás­led­ky.[6]

Pri po­su­dzo­va­ní, či doš­lo k napl­ne­niu skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (os­tat­ne, nie­len toh­to tres­tné­ho či­nu) bý­va­jú v teó­rii i praxi naj­väč­šie prob­lé­my prá­ve s ob­jek­tív­nou strán­kou. Je to naj­mä pre­to, že v konštruk­cii ob­jek­tív­nej strán­ky toh­to tres­tné­ho či­nu sa vy­sky­tu­jú via­ce­ré zna­ky, kto­ré spô­so­bu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my. Ide napr. o zna­ky dl­ho­do­bo, zhor­šiť kva­li­tu ži­vo­ta, atď.

Skut­ko­vá pod­sta­ta § 360a ods. 1 TZ je roz­de­le­ná do dvoch čas­tí a naj­viac sa to pre­ja­vu­je prá­ve na ob­jek­tív­nej strán­ke.

Na to, aby pá­cha­teľ napl­nil ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu, mu­sia byť ku­mu­la­tív­ne spl­ne­né dve pod­mien­ky:

1. Pá­cha­teľ mu­sí poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­do­vať nad únos­nú mie­ru. Ivor do­dá­va, že únos­nú mie­ru zá­ko­no­dar­ca vy­me­dzil pre­dov­šet­kým ča­som (dl­ho­do­bo) a in­ten­zi­tou (spô­so­bi­losť vzbu­diť v obe­ti dô­vod­nú oba­vu o jej ži­vot ale­bo zdra­vie; ale­bo ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by; ale­bo zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta).[7]Tie­to zna­ky mu­sia byť väč­ši­nou spl­ne­né ku­mu­la­tív­ne, no za ur­či­tých pod­mie­nok mô­žu byť spl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne, čo v ďal­ších čas­tiach člán­ku bliž­šie roz­ve­diem. Tre­ba po­dot­knúť, že znak in­ten­zi­ty mô­že byť spl­ne­ný cel­kom štyr­mi al­ter­na­tív­ny­mi spô­sob­mi:

A. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o je­ho ži­vot

B. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o je­ho zdra­vie

C. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o ži­vot je­ho blíz­kej oso­by

D. vzbu­de­nie u poš­ko­de­né­ho oba­vu o zdra­vie je­ho blíz­kej oso­by

E. zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

Tie­to spô­so­by mô­žu byť napl­ne­né al­ter­na­tív­ne. Ak mô­že­me kon­šta­to­vať spl­ne­nie as­poň jed­né­ho z nich, mô­že­me tým pá­dom kon­šta­to­vať aj napl­ne­nie zna­ku in­ten­zi­ty.

Tre­ba po­dot­knúť, že prá­ve v tej­to čas­ti skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­sky­tu­jú prob­lé­mo­vé zna­ky (kto­ré spô­so­bu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my).

2. Dru­há pod­mien­ka sú­vi­sí s in­ten­zi­tou spá­chania či­nu, av­šak z dô­vo­du vy­ššej preh­ľad­nos­ti som ju vy­me­dzil sa­mos­tat­ne.

Jej nad­väz­nosť na in­ten­zi­tu zá­ko­no­dar­ca vy­me­dzil nas­le­dov­nou for­mu­lá­ciou:

..ta­kým spô­so­bom, že[tu sú me­no­va­né spô­so­by napl­ne­nia zna­ku in­ten­zi­ty], tým, že:

a) sa vy­hrá­ža ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou je­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be,

b) vy­hľa­dá­va je­ho osob­nú blíz­kosť ale­bo ho sle­du­je,

c) ho kon­tak­tu­je pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by ale­bo elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li,

atď.

Pr­vá pod­mien­ka ho­vo­rí o tom, že trest­ný čin mož­no spá­chať pre­nas­le­do­va­ním, a ta­kis­to po­pi­su­je, aké „vlas­tnos­ti“ to­to pre­nas­le­do­va­nie mu­sí mať –mu­sí byť dl­ho­do­bé, in­ten­zív­ne, atď. To­to však na vy­jad­re­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu nes­ta­čí. Iba ta­ká­to kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu by bo­la príl­iš vág­na a neur­či­tá. Prá­vo mu­sí byť ur­či­té, inak sa na­rú­ša prin­cíp práv­nej is­to­ty, kto­rý je jed­ným zo zá­klad­ných prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu.[8]S tým ďa­lej sú­vi­sí aj zá­sa­da nullum cri­men si­ne le­ge cer­ta – po­žia­dav­ka ur­či­tos­ti práv­nej nor­my.[9]Pod­ľa roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Mar­ga­re­ta a Ro­ger An­der­sso­nov­ci v. Švéd­sko[10] mu­sia byť vnút­roš­tát­ne zá­ko­ny for­mu­lo­va­né dos­ta­toč­ne pres­ne, aby umož­ňo­va­li oso­bám pred­ví­dať nás­led­ky svo­jich či­nov.

Ta­ké­to pra­vid­lá, či už vy­chá­dza­jú­ce z práv­nej teórie, ale­bo z roz­sud­kov štras­bur­ské­ho sú­du, vy­tvá­ra­jú na zá­ko­no­dar­cu veľ­ké ná­ro­ky. V tom­to prí­pa­de sa s ná­rok­mi zá­ko­no­dar­ca vy­spo­ria­dal tak, že ko­na­nie, kto­ré v pr­vej čas­ti od­se­ku vy­me­dzil ako pre­nas­le­do­va­nie s ur­či­tý­mi špe­ci­fi­ka­mi, v ďal­šej čas­ti od­se­ku (v texte za pís­me­na­mi) špe­ci­fi­ko­val a pre­ci­zo­val. Vy­tvo­ril tak cel­ko­vo päť spô­so­bov, aký­mi mož­no ob­jek­tív­nu strán­ku napl­niť.

Tie­to spô­so­by mô­žu byť spl­ne­né al­ter­na­tív­ne. Dá sa te­da po­ve­dať, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu si mô­že „vy­brať“ niek­to­rý zo spô­so­bov, uve­de­ných za pís­me­na­mi. Pá­cha­teľ mô­že napl­niť iba je­den zo spô­so­bov, no mô­že ich napl­niť aj viac, či do­kon­ca všet­ky. Mu­sí však napl­niť as­poň je­den.

Ak by sme chce­li cha­rak­ter ob­jek­tív­nej strán­ky zhr­núť, tak tre­ba po­ve­dať, že aby sme moh­li pá­cha­te­ľo­vo ko­na­nie po­sú­diť ako trest­ný čin pod­ľa § 360a TZ, mu­sí spĺňať tri pod­mien­ky:

1. prí­tom­nosť zna­ku ča­su

2. prí­tom­nosť zna­ku in­ten­zi­ty

3. prí­tom­nosť as­poň jed­né­ho zna­ku, vy­jad­re­né­ho za pís­me­na­mi od­se­ku

V ďal­ších čas­tiach člán­ku bliž­šie po­pí­šem jed­nak zna­ky, kto­ré špe­ci­fi­ku­jú pre­nas­le­do­va­nie (dl­ho­do­bo, dô­vod­ná oba­va, atď.), a jed­nak tiež spô­so­by ko­na­nia, vy­jad­re­né v jed­not­li­vých pís­me­nách.

 

A. Vzťah me­dzi zna­kom ča­su a zna­kom in­ten­zi­ty

 

Zá­ko­no­dar­ca v texte skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­me­dzil ko­na­nie pá­cha­te­ľa ako pre­nas­le­do­va­nie (kto iné­ho...pre­nas­le­du­je...). Zo zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty vy­plý­va, že to­to pre­nas­le­do­va­nie mu­sí mať ur­či­té špe­ci­fi­ká, kto­ré Ivor na­zý­va pre­nas­le­do­va­ním nad únos­nú mie­ru.[11] Ide o znak ča­su a znak in­ten­zi­ty.

Vo vzťa­hu k to­mu, či mož­no tie­to zna­ky napl­niť ku­mu­la­tív­ne, ale­bo al­ter­na­tív­ne, mož­no zvo­liť dva inter­pre­tač­né pos­tu­py:

1. Ak by sme up­lat­ni­li gra­ma­tic­ký vý­klad, priš­li by sme k zá­ve­ru, že tie­to zna­ky mu­sia byť up­lat­ne­né ku­mu­la­tív­ne. Us­ta­no­ve­nie to­tiž znie nas­le­dov­ne:

„Kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je ta­kým spô­so­bom, že...“

Zo zne­nia toh­to us­ta­no­ve­nia by gra­ma­tic­kým vý­kla­dom vy­plý­va­lo, že na špe­ci­fi­ko­va­nie ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia mu­sí byť ko­na­nie jed­nak dl­ho­do­bé a jed­nak mu­sí byť napl­ne­né ur­či­tým, v zá­ko­ne špe­ci­fi­ko­va­ným spô­so­bom.

2. K da­nej nor­me však mož­no zvo­liť aj iné for­my vý­kla­du, nap­rík­lad his­to­ric­ký vý­klad. Pri his­to­ric­kom vý­kla­de sa skú­ma­jú dô­vo­dy, kto­ré vied­li zá­ko­no­dar­cu k pri­ja­tiu da­nej práv­nej úp­ra­vy. Pros­tried­kom, kto­rým mô­že­me zis­tiť da­né dô­vo­dy, mô­že byť nap­rík­lad dô­vo­do­vá sprá­va.[12]

Z dô­vo­do­vej sprá­vy k zá­ko­nu, kto­rým sa pri­jal trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia:

Úče­lom návr­hu zá­ko­na v čl. II...je účin­ne rea­go­vať na opa­ku­jú­ce po­ru­šo­va­nia vy­me­dze­ných spo­lo­čen­ských vzťa­hov s dô­ra­zom na po­sú­de­nie ich spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti, u kto­rých sa ich do­te­raj­šia ochra­na iný­mi od­vet­via­mi prá­va hod­no­tí ako neú­čin­ná.

Ak by sme v tom­to prí­pa­de up­lat­ni­li his­to­ric­ký vý­klad, priš­li by sme k zá­ve­ru, že zna­ky mô­žu byť napl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne. Ži­vot to­tiž mô­že pri­niesť aj si­tuácie, ke­dy stal­ker poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­du­je po do­bu, kto­rá sí­ce mô­že byť vy­hod­no­te­ná ako nie dl­ho­do­bá, no s vy­so­kou in­ten­zi­tou.

 

Prík­lad:

Pá­cha­teľ (stal­ker) svo­ju bý­va­lú par­tner­ku pre­nas­le­du­je po do­bu troch dní. Po­čas toh­to nie dl­ho­do­bé­ho ob­do­bia jej v ča­so­vom roz­me­dzí zhru­ba kaž­dých de­sať mi­nút po­sie­la uráž­li­vé SMS sprá­vy, v no­ci ju ob­ťa­žu­je čas­tým vo­la­ním na te­le­fón a do bu­do­vy pod­kro­via, kde spá­va dcé­ra poš­ko­de­nej, há­dže ka­me­ne. Ta­ké­to ko­na­nie sa te­da ne­vyz­na­ču­je dl­ho­do­bos­ťou, no za­to o to vy­ššou in­ten­zi­tou.

Je mož­né po­le­mi­zo­vať, kto­rý vý­klad je správ­nej­ší (ho­ci v prá­ve je po­jem správ­ny vý­klad re­la­tív­ny po­jem), no pod­stat­né je, že k vý­kla­du, kto­rý up­lat­ňu­je mož­nosť al­ter­na­tív­ne­ho napl­ne­nia zna­kov, sa prik­lo­ni­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Naj­vyš­ší súd sa s tým­to vý­kla­dom sto­tož­ňu­je a ne­vi­dí pres­ved­či­vý dô­vod k to­mu, aby sa od ne­ho od­chý­lil, av­šak ne­mie­ni tým apriór­ne vy­lú­čiť, že v kon­krét­nom prí­pa­de, kto­rý sa vy­zna­ču­je ne­ja­ký­mi mi­mo­riad­ny­mi okol­nos­ťa­mi mô­že byť znak „dl­ho­do­bo“ napl­ne­ný aj ko­na­ním spa­da­jú­cim do krat­šie­ho ča­so­vé­ho úse­ku ale­bo za­hr­ňu­jú­cim niž­ší po­čet čias­tko­vých úto­kov. Mu­sí ísť o prí­pa­dy, v kto­rých sa ob­ťa­žu­jú­ce ko­na­nie vy­zna­ču­je neo­by­čaj­nou zá­važ­nos­ťou a mi­mo­riad­nou in­ten­zi­tou. Ne­mož­no však dôjsť tak ďa­le­ko, aby bol ab­so­lút­ne pop­re­tý vý­znam zá­kon­né­ho zna­ku „dl­ho­do­bo“ v zmys­le ča­so­vé­ho vy­me­dzenia a aby bol ten­to znak za­me­ne­ný či sto­tož­ne­ný s os­tat­ný­mi znak­mi ob­jek­tív­nej strán­ky uva­žo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.[13]

Ak by sme ma­li vy­vo­diť zá­ver, po­tom mô­že­me kon­šta­to­vať, že znak ča­su a znak in­ten­zi­ty

-       mu­sia byť napl­ne­né ku­mu­la­tív­ne, ak in­ten­zi­ta tres­tné­ho či­nu ne­do­sa­hu­je pri­veľ­kú zá­važ­nosť. Zá­važ­nosť tres­tné­ho či­nu tre­ba po­sú­diť, či sa na­mi uva­žo­va­ný prí­pad ne­ja­kým spô­so­bom vy­my­ká z rám­ca bež­ne po­su­dzo­va­ných prí­pa­dov ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia.[14]

-       mô­žu byť spl­ne­né aj al­ter­na­tív­ne, in­ten­zi­ta tres­tné­ho či­nu však mu­sí byť mi­mo­riad­ne vy­so­ká, resp. ta­ká vy­so­ká, aby moh­la kom­pen­zo­vať níz­ku mie­ru ča­su, po aký bol trest­ný čin pá­cha­ný. Nes­mie však byť ab­so­lút­ne pop­re­tý zmy­sel tres­tné­ho či­nu, kto­rý už len z prin­cí­pu spo­čí­va v opa­ko­va­ných čias­tko­vých úto­koch, vy­ko­ná­va­ných po dlh­šiu ča­so­vú do­bu.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.

 

B. Znak ča­su

 

Jed­ným zo zna­kov, kto­rým zá­ko­no­dar­ca pre­nas­le­do­va­nie špe­ci­fi­ku­je, je znak ča­su. Zá­ko­no­dar­ca v zne­ní skut­ko­vej pod­sta­ty ten­to znak vy­me­dzil poj­mom „dl­ho­do­bo“ („kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je...“).

Prís­lov­ka dl­ho­do­bo sa dá chá­pať veľ­mi ši­ro­ko. Prá­ve pre­to s tým­to zna­kom čas­to vzni­ka­jú ap­li­kač­né prob­lé­my. V sú­vis­los­ti s vy­me­dze­ním toh­to zna­ku sa roz­vi­nu­lo nie­koľ­ko hypo­téz.

1. Znak dl­ho­do­bos­ti sa naj­čas­tej­šie chá­pe kva­li­ta­tív­ne. Pod poj­mom kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie mož­no ro­zu­mieť, že pri sta­no­vo­va­ní toh­to zna­ku sa upúš­ťa od vy­me­dzenia mi­ni­mál­ne­ho poč­tu čias­tko­vých úto­kov, či mi­ni­mál­nej do­by, kto­rú mož­no po­va­žo­vať za ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie. To­to chá­pa­nie je me­nej prak­tic­ké a pri­ná­ša väč­šie množ­stvo ap­li­kač­ných prob­lé­mov. Na dru­hej stra­ne väč­šmi ref­lek­tu­je reál­nu prax, ke­dy mô­že stal­king pre­bie­hať aj po krat­ší čas, no s vy­ššou in­ten­zi­tou.

Kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku ča­su pod­po­ru­je dok­trí­na[15]. V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né po­dot­knúť, že kým Šamál vo svo­jom ko­men­tá­ri zmie­ňu­je aj kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku dl­ho­do­bos­ti (sta­no­ve­nie mi­ni­mál­ne­ho poč­tu čias­tko­vých úto­kov a mi­ni­mál­nej do­by pá­chania či­nu), Vi­sin­ger sa zmie­ňu­je vý­hrad­ne o kva­li­ta­tív­nom chá­pa­ní. Šamá­lov poh­ľad si mož­no aj pre­to os­vo­ji­la ju­di­ka­tú­ra, kto­rá v roz­hod­nu­tí, kto­ré uve­diem, z veľ­kej mie­ry ci­tu­je prá­ve zo Šamá­lov­ho ko­men­tá­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Dl­ho­do­bos­ťou je pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pot­reb­né ro­zu­mieť pri­naj­men­šom nie­koľ­ko vy­nú­te­ných kon­tak­tov ale­bo po­ku­sov o kon­tak­ty, kto­ré zá­ro­veň mu­sia byť spô­so­bi­lé v poš­ko­de­nom vy­vo­lať dô­vod­nú oba­vu. Oje­di­ne­lé ale­bo ná­hod­né pre­ja­vy, ho­ci ne­žia­dú­ce­ho sprá­va­nia, tie­to po­žia­dav­ky nespĺňa­jú. Spra­vid­la te­da pôj­de o sús­tav­ne, vy­tr­va­lo, tvr­do­šij­ne a sys­te­ma­tic­ky vy­ko­ná­va­né ko­na­nia, vy­bo­ču­jú­ce z bež­ných no­riem sprá­va­nia, kto­ré mô­žu v niek­to­rých prí­pa­doch aj ne­bez­peč­ne gra­do­vať.[16]

Tiež je pot­reb­né upo­zor­niť, že spl­ne­nie po­žia­dav­ky dl­ho­do­bos­ti je do­za­ista zá­vis­lé od for­my ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia a in­ten­zi­ty, s akou bo­li zá­ko­nom vy­me­no­va­né for­my ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia ko­na­ním ob­vi­ne­né­ho napl­ne­né, pri­čom pla­tí, že čím zá­važ­nej­šia for­ma a vy­ššia in­ten­zi­ta jej napĺňa­nia, tým krat­šia do­ba pos­ta­čí pre vy­slo­ve­nie zá­ve­ru, že ide o ko­na­nie dl­ho­do­bé.

So Šamá­lom súh­la­sí tiež nov­ší ju­di­kát Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý som už skôr ci­to­val.[17]

Znak dl­ho­do­bos­ti sa te­da ne­dá po­su­dzo­vať sa­mos­tat­ne. Vždy mu­sí­me vziať do úva­hy zá­važ­nosť ko­na­nia pá­cha­te­ľa (napr. za­sla­nie ne­ja­kej jed­nos­lov­nej na­dáv­ky cez SMS ver­zus ob­ťa­žo­va­nie a za­stra­šo­va­nie poš­ko­de­né­ho ces­tou do prá­ce) a ta­kis­to in­ten­zi­tu (po­sie­la­nie v prie­me­re pia­tich SMS správ s vý­hraž­ným ob­sa­hom za ho­di­nu sa hod­no­tí inak ako za­sla­nie jed­nej SMS sprá­vy za týž­deň, ho­ci by SMS sprá­va ma­la rov­na­ký ob­sah).

2. Kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie zna­ku ča­su na jed­nej stra­ne pri­ná­ša väč­šiu mie­ru ref­lexie reál­nej dy­na­mi­ky stal­kin­gu, na dru­hej stra­ne pri­ná­ša aj viac ap­li­kač­ných prob­lé­mov. Na­koľ­ko člo­vek má ten­den­ciu si ve­ci zjed­no­du­šo­vať (mno­hok­rát až pri­veľ­mi), ok­rem kva­li­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia zna­ku ča­su sa vy­vi­nu­lo aj je­ho kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie. Pri kvan­ti­ta­tív­nom chá­pa­ní sa sta­no­vu­je mi­ni­mál­ne množ­stvo čias­tko­vých úto­kov, kto­ré mož­no spá­chať, aby bo­lo mož­né ko­na­nie po­sú­diť ako ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie; a ta­kis­to akú dl­hú do­bu mu­sí pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho pre­nas­le­do­vať, aby bo­la mož­ná kva­li­fi­ká­cia ako ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie.

Vo vzťa­hu ku kva­li­ta­tív­ne­mu chá­pa­niu je naj­re­le­van­tnej­ší ná­zor Šamá­la, kto­rý sa prik­lá­ňa k úlo­he kvan­ti­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia ako pod­por­né­ho hľa­dis­ka pri po­su­dzo­va­ní, či bol ale­bo ne­bol napl­ne­ný znak ča­su.[18] Ten­to ná­zor má pod­po­ru aj v ju­di­ka­tú­re.[19]

Ok­rem Šamá­la sa k vzťa­hu me­dzi kva­li­ta­tív­nym a kvan­ti­ta­tív­nym chá­pa­ním vy­jad­ril tiež Vi­sin­ger, kto­rý však pre­sa­dzu­je ab­so­lút­nu do­mi­nan­ciu kva­li­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia a o pod­por­nom kvan­ti­ta­tív­nom chá­pa­ní sa vô­bec nez­mie­ňu­je.[20] Ab­so­lút­ne opač­ný ná­zor za­stá­va Van­tuch, kto­rý za­sa ne­ref­lek­tu­je kva­li­ta­tív­ne chá­pa­nie.[21] Ná­zo­ry Vi­sin­ge­ra a Van­tu­cha však ma­jú mi­no­rit­né za­stú­pe­nie a ne­ma­jú re­le­van­tnú pod­po­ru v ju­di­ka­tú­re.

Neexis­tu­je jed­not­ný ná­zor na vy­me­dzenie kvan­ti­ta­tív­ne­ho chá­pa­nia zna­ku ča­su. V dok­trí­ne sa da­jú náj­sť dva ná­zo­ry, kto­rý­mi sa kvan­ti­ta­tív­ne chá­pa­nie vy­me­dzu­je.

-       Naj­re­le­van­tnej­ší ná­zor má opäť Šamál, kto­rý uvá­dza, že ko­na­nie pá­cha­te­ľa mu­sí tr­vať mi­ni­mál­ne šty­ri týž­dne a mu­sí spo­čí­vať v mi­ni­mál­ne de­sia­tich čias­tko­vých úto­koch.[22] Ten­to ná­zor pre­fe­ru­je ju­di­ka­tú­ra[23] a súh­la­sia s ním aj ďal­šie prís­pev­ky k prob­le­ma­ti­ke stal­kin­gu.[24]Tre­ba po­ve­dať, že jed­nou z auto­riek člán­ku, na kto­rý od­ka­zu­jem, je Edi­ta Pfun­dtner, kto­rá v jú­ni 2011 ako pos­lan­ky­ňa Ná­rod­nej ra­dy SR pred­lo­ži­la do Ná­rod­nej ra­dy SR návrh zá­ko­na, kto­rým sa mal do Tres­tné­ho zá­ko­na dopl­niť trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia. V augus­te 2011 vza­la svoj návrh späť, zrej­me kvô­li to­mu, že už v ap­rí­li 2011 vlá­da pred­lo­ži­la do Ná­rod­nej ra­dy SR návrh zá­ko­na, kto­rým sa za­vá­dzal trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia to­tož­nou for­mou ako v návr­hu Pfun­dtner.

-       Iný ná­zor za­stá­va Iza­ko­vič[25], kto­rý sa po­kú­ša po­jem dl­ho­do­bo vy­svet­liť ana­lo­gic­ky s vy­uži­tím poj­mu po dl­hší čas pod­ľa § 138 písm. b) TZ a do­dá­va, že us­tá­le­ná súd­na prax chá­pe po­jem po dl­hší čas ako ob­do­bie pre­vy­šu­jú­ce šesť me­sia­cov. V sú­vis­los­ti s tým­to poh­ľa­dom vi­dím dva prob­lé­my:

o    Pred­stav­me si, že chce­me na zá­kla­de tej­to ana­ló­gie sú­diť ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý ko­nal po do­bu sied­mich me­sia­cov. S vy­uži­tím ana­ló­gie mô­že­me ko­na­nie pá­cha­te­ľa po­sú­diť ako trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia. Na­rá­ža­me tu však na zá­sa­du, kto­rá pla­tí v slo­ven­skom tres­tnom prá­ve a pod­ľa kto­rej je pou­ži­tie ana­ló­gie v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa nep­rí­pus­tné.[26]

o    Chá­pa­nie ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia ako ko­na­nia, tr­va­jú­ce­ho dlh­šie než šesť me­sia­cov, je ne­žia­dú­ce aj z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka. Psy­cho­pa­to­lo­gic­ké po­ru­chy, kto­ré ma­jú tres­tnop­ráv­nu re­le­van­ciu, by sa už z lo­gi­ky ve­ci ma­li „pod­chy­tiť“ v sko­rých ob­do­biach roz­vo­ja po­ru­chy. Me­nej ri­zi­ko­vé for­my stal­kin­gu sa ukon­čia do dvoch týž­dňov, av­šak dl­ho­do­bej­šie epi­zó­dy však zvyk­nú pretr­vá­vať me­sia­ce až ro­ky.[27] Le­ho­ta šies­tich me­sia­cov sa mi aj z toh­to dô­vo­du zdá byť kraj­ne nev­hod­nou.

Tre­ba po­ve­dať, že v Iza­ko­vi­čo­vom člán­ku Iza­ko­vič hneď po po­ku­se

o vy­svet­le­nie jed­ným dy­chom pril­ožil tiež ná­zor Pfun­dtner o de­sia­tich úto­koch

v prie­be­hu šty­roch týž­dňov, pri­čom ani jed­né­mu poh­ľa­du nep­ri­sú­dil vy­ššiu

vá­hu.

 

C. Znak in­ten­zi­ty – dô­vod­ná oba­va

 

Pre špe­ci­fi­ká­ciu pre­nas­le­do­va­nia sa v § 360a ods. 1 TZ pou­ží­va ok­rem zna­ku ča­su eš­te je­den znak – znak in­ten­zi­ty. Ak by sme chce­li ten­to znak bliž­šie kon­kre­ti­zo­vať, mô­že­me si po­môcť nap­rík­lad Krát­kym slov­ní­kom slo­ven­ské­ho ja­zy­ka (ďa­lej len KSSJ). KSSJ de­fi­nu­je po­jem in­ten­zi­ta ako stu­peň si­ly, mo­hut­nos­ti, účin­nos­ti apod.

Tre­ba po­dot­knúť, že znak ča­su na špe­ci­fi­ká­ciu pre­nas­le­do­va­nia nes­ta­čí. Pre­nas­le­do­va­nie mô­že byť vy­ko­ná­va­né po dl­hú do­bu, ale po­kiaľ chý­ba in­ten­zi­ta ko­na­nia, vy­trá­ca sa spo­lo­čen­ská zá­važ­nosť pá­cha­te­ľov­ho ko­na­nia.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ poš­ko­de­né­mu po do­bu dvoch ro­kov po­sie­la uráž­li­vé SMS sprá­vy vo frek­ven­cii zhru­ba jed­nu sprá­vu za šesť me­sia­cov. Sprá­vy ne­ma­jú vý­hraž­ný pod­tón a ob­sa­hu­jú zväč­ša uráž­ky. Pri ta­kom­to ko­na­ní chý­ba spo­lo­čen­ská zá­važ­nosť ko­na­nia, na­koľ­ko ta­ké­to ko­na­nie nie je pre spo­loč­nosť ta­ké zá­važ­né, aby naň rea­go­va­la pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Je mož­né naň rea­go­vať pros­tried­ka­mi pries­tup­ko­vé­ho prá­va – viď pries­tu­pok pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu pod­ľa § 49 ods. 1. písm. a) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch.

Zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril dva al­ter­na­tív­ne spô­so­by, aký­mi mož­no napl­niť znak in­ten­zi­ty. Pr­vým je vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy o ži­vot ale­bo zdra­vie poš­ko­de­né­ho, ale­bo o ži­vot ale­bo zdra­vie je­ho blíz­kej oso­by (ďa­lej len vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy). Dru­hým je zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho pod­stat­ným spô­so­bom, kto­ré­mu sa bu­dem ve­no­vať nes­kôr.

Skôr ako sa pre­su­nie­me k vý­kla­du poj­mu dô­vod­ná oba­va, je pot­reb­né de­fi­no­vať po­jem blíz­ka oso­ba, kto­rý sa v konštruk­cii skut­ko­vej pod­sta­ty vy­uží­va vo vzťa­hu k vzbu­de­niu dô­vod­nej oba­vy ako al­ter­na­tív­na mož­nosť.

Pod­ľa § 127 ods. 4 TZ sa za blíz­ku oso­bu po­va­žu­je prí­buz­ný v pria­mom po­ko­le­ní, os­vo­ji­teľ, os­vo­je­nec, sú­ro­de­nec a man­žel.

Tá­to práv­na nor­ma ďa­lej uvá­dza, že iné oso­by v ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re sa po­va­žu­jú za nav­zá­jom blíz­ke oso­by len vte­dy, ak by uj­mu, kto­rú utr­pe­la jed­na z nich, dru­há prá­vom po­ci­ťo­va­la ako vlas­tnú uj­mu.

Z toh­to mô­že­me vy­vo­diť dve pod­mien­ky, kto­ré mu­sia byť spl­ne­né ku­mu­la­tív­ne:

1. Na to, aby sme moh­li oso­bu po­va­žo­vať za blíz­ku oso­bu, to mu­sí byť oso­ba v „ro­din­nom ale­bo ob­dob­nom po­me­re“. Za ta­kú­to oso­bu sa dá po­va­žo­vať nap­rík­lad šva­gor, snú­be­nec, strý­ko, syn­ovec.[28]

2. Uj­mu, kto­rá utr­pí jed­na oso­ba, mu­sí dru­há oso­ba prá­vom po­ci­ťo­vať ako vlas­tnú uj­mu.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Otáz­ku, či by sve­dok uj­mu spo­čí­va­jú­cu v ne­bez­pe­čen­stve tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rú by svo­jou vý­po­ve­ďou mo­hol spô­so­biť ob­vi­ne­né­mu, s kto­rým je v po­me­re ro­din­nom ale­bo ro­din­né­mu ob­dob­nom (nie však v sú­ro­de­nec­kom, man­žel­skom, dru­hov­skom, os­vo­je­nec­kom ale­bo v pria­mom po­ko­le­ní prí­bu­zen­skom), po­ci­ťo­val prá­vom ako uj­mu vlas­tnú v zmys­le § 100 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku., tre­ba po­su­dzo­vať nie­len z hľa­dis­ka mo­men­tál­nych vzťa­hov k ob­vi­ne­né­mu, ale tiež so zre­te­ľom na ďal­šie v kon­krét­nom prí­pa­de reál­ne exis­tu­jú­ce a po dl­hší čas tr­va­jú­ce ci­to­vé a ro­din­né, resp. ro­din­ným vzťa­hom ob­dob­né a pre ro­din­ný ži­vot sved­ka dô­le­ži­té väz­by a vzťa­hy, kto­ré vo svo­jom súhr­ne ma­jú pod­stat­ný vý­znam pre po­sú­de­nie uve­de­nej otáz­ky.“[29]

Ďalej je pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na § 127 ods. 5 TZ. V tej­to práv­nej nor­me sa uvá­dza ok­ruh tres­tných či­nov (me­dzi kto­ré pat­rí aj ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie pod­ľa § 360a TZ), pri kto­rých sa blíz­kou oso­bou ro­zu­mie aj bý­va­lý man­žel, druh, bý­va­lý druh, ro­dič spo­loč­né­ho di­eťa­ťa a oso­ba, kto­rá je vo vzťa­hu k nim blíz­kou oso­bou, ako aj oso­ba, kto­rá s pá­cha­te­ľom ži­je ale­bo ži­la v spo­loč­nej do­mác­nos­ti.

Pri ana­lý­ze vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru dô­le­ži­té slo­vo dô­vod­ná. KSSJ de­fi­nu­je vý­raz dô­vod­ný ako opod­stat­ne­ný, op­ráv­ne­ný, od­ôvod­ne­ný. Už z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du te­da vy­plý­va, že oba­va mu­sí mať reál­ny pod­klad v ma­te­riál­nom sve­te. Nes­ta­čí te­da iba kon­šta­to­va­nie poš­ko­de­né­ho, že pod­mien­ky, kto­rým je vy­sta­ve­ný, naň­ho pô­so­bia ako oba­va.

Vý­raz oba­va KSSJ de­fi­nu­je ako po­cit sties­ne­nos­ti, strach. Z lo­gi­ky ve­ci vy­plý­va, že ten­to po­cit sties­ne­nos­ti mu­sí byť v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s okol­nos­ťa­mi, kto­ré ju pod­mie­ňu­jú.

Pre vy­svet­le­nie vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va si po­mô­že­me ju­di­ka­tú­rou.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Vy­hrá­ža­nie mu­sí byť spô­so­bi­lé vzbu­diť u poš­ko­de­né­ho dô­vod­nú oba­vu, t. j. vy­šší stu­peň ties­ni­vé­ho po­ci­tu z to­ho, čím sa mu vy­hrá­ža.[30]

Ten­to ju­di­kát, ho­ci star­šie­ho dá­ta, pri­nie­sol práv­nu de­fi­ní­ciu vý­ra­zu dô­vod­ná oba­va.

V od­bor­nej ve­rej­nos­ti pa­nu­je dis­ku­sia o po­va­he dô­vod­nej oba­vy.

1. Pred­sta­vi­te­ľom naj­re­le­van­tnej­šie­ho ná­zo­ru je Šamál.[31] Pod­ľa Šamá­la nie je ne­vyh­nut­né, aby reál­ne doš­lo k vzbu­de­niu dô­vod­nej oba­vy v my­šlien­ko­vom sve­te poš­ko­de­né­ho. Na jej vznik však mu­sia byť pod­kla­dy, kto­ré dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že je reál­na mož­nosť na to, aby dô­vod­ná oba­va vznik­la. So Šamá­lom súh­la­sím a ve­dú ma k to­mu dva dô­vo­dy.

-       Gra­ma­tic­ký vý­klad práv­nej nor­my. Práv­na nor­ma je for­mu­lo­va­ná nas­le­dov­ne:

ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu“.

Slo­ve­so „môcť vzbu­diť“ je v pod­mie­ňo­va­com spô­so­be. To­to dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­je zá­ver, že k napl­ne­niu toh­to zna­ku sta­čí po­ten­ciál­ne ri­zi­ko vzni­ku dô­vod­nej oba­vy, resp. „pod­mien­ka“, kto­rá mô­že pod­mie­niť jej vznik.

-       Te­leolo­gic­ký vý­klad práv­nej nor­my, t. j. hľa­da­nie jej úče­lu.[32] Ho­ci exis­tu­jú ju­di­ká­ty i ná­zo­ry dok­trí­ny, kto­ré vy­svet­ľu­jú de­fi­ní­ciu dô­vod­nej oba­vy, ne­dá sa oča­ká­vať, že kaž­dý poš­ko­de­ný bu­de tú­to de­fi­ní­ciu poz­nať a bu­de pod­ľa nej ko­na­nie pá­cha­te­ľa v prak­tic­kom ži­vo­te po­su­dzo­vať. My­šlien­ko­vé sve­ty ľu­dí sú rôz­ne a nad tým, čo je­den po­va­žu­je za dô­vod­nú oba­vu, dru­hý mô­že len máv­nuť ru­kou. S ta­kým­to sta­vom sa však spo­loč­nosť nes­mie zmie­riť, pre­to­že z praxe sú zná­me prí­pa­dy, ke­dy pre­nas­le­do­va­nie skon­či­lo smr­ťou ale­bo za­bi­tím poš­ko­de­né­ho.[33]Poš­ko­de­ný­mi mô­žu byť oso­by z rôz­nych spo­lo­čen­ských vrs­tiev a ne­dá sa vždy oča­ká­vať, že sa­my od­had­nú ne­bez­pe­čen­stvo pá­cha­te­ľov­ho ko­na­nia. Je te­da ne­vyh­nut­né tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať aj ta­ké ko­na­nia, kto­ré poš­ko­de­ný nev­ní­ma ako dô­vod­nú oba­vu.

Viac ako ná­zo­ry dok­trí­ny však za­vá­ži to, že k to­mu­to vý­kla­du sa prik­lo­ni­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Dô­vod­ná oba­va však ne­mu­sí vznik­núť, sta­čí mož­nosť vzni­ku ta­kej­to oba­vy.[34]

Dô­vod­ná oba­va ne­mu­sí vznik­núť, jej vznik však mu­sí byť reál­ny,...[35]

Dô­vod­ná oba­va však ne­mu­sí vznik­núť, av­šak jej vznik mu­sí byť reál­ny,...[36]

2. Opač­ný ná­zor ako Šamál má Je­lí­nek.[37] Je­lí­nek tvr­dí, že sub­jek­tív­ne vní­ma­nie ko­na­nia pá­cha­te­ľa poš­ko­de­ným je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou k to­mu, aby bol napl­ne­ný znak in­ten­zi­ty. Opie­ra sa pri­tom o psy­chia­tric­kú de­fi­ní­ciu stal­kin­gu, pod­ľa kto­rej o stal­king ide až vte­dy, keď poš­ko­de­ný dos­ta­ne strach z pre­nas­le­do­va­nia.

Je­lín­kov ná­zor je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vhod­ný iba v psy­chia­trii, kde sa ne­po­su­dzu­jú tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky ko­na­nia stal­ke­ra. V tres­tnom prá­ve je však Je­lín­kov ná­zor nev­hod­ný z dô­vo­dov, kto­ré som uvie­dol vy­ššie.

Šamá­lov spô­sob je v zá­sa­de vhod­nej­ší ako Je­lín­kov, ale pri­ná­ša väč­šie množ­stvo ap­li­kač­ných ťaž­kos­tí pri po­su­dzo­va­ní, či sú reál­ne pod­kla­dy na vznik dô­vod­nej oba­vy. Pri po­su­dzo­va­ní reál­nos­ti pod­mie­nok vzni­ku dô­vod­nej oba­vy nes­mie­me brať do úva­hy iba izo­lo­va­ný pre­jav pá­cha­te­ľa. Ži­vot mô­že pri­niesť aj si­tuácie, ke­dy by ne­bo­lo vhod­né na ko­na­nie pá­cha­te­ľa rea­go­vať pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va.

Prík­lad:

V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku po­su­dzo­va­li izo­lo­va­ne, priš­li by sme k zá­ve­ru, že je spô­so­bi­lá vy­vo­lať u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu o ži­vot jej man­že­la. Tre­ba však brať do úva­hy aj to, že man­žel­ka poz­ná svoj­ho star­šie­ho bra­ta a vie, že svo­je vy­hráž­ky ne­mys­lí váž­ne a tak­to sa vy­jad­ru­je v zá­pa­le emó­cii. Tak­že vy­hráž­ka nie­len­že ne­vy­vo­lá u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu, ale ani neexis­tu­jú reál­ne pod­kla­dy na to, aby oba­vu vy­vo­la­li, keď­že nap­rík­lad via­ce­ro ľu­dí z ok­ru­hu star­šie­ho bra­ta man­žel­ky bu­de sved­čiť o tom, že jej brat má ob­čas ne­po­koj­nú po­va­hu, no ni­ko­mu by ne­do­ká­zal ub­lí­žiť.

Zá­sa­dy, v rám­ci kto­rých tre­ba po­su­dzo­vať si­tuáciu, pri­nies­la aj ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Dô­vod­ná oba­va ne­mu­sí vznik­núť, jej vznik však mu­sí byť reál­ny, pre­to je pot­reb­né sta­ros­tli­vo hod­no­tiť po­va­hu a zá­važ­nosť ta­ké­ho­to vy­hrá­ža­nia sa, vy­hľa­dá­va­nia osob­nej blíz­kos­ti, sle­do­va­nia, kon­tak­to­va­nia či ob­me­dzo­va­nia v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta, na­koľ­ko je pot­reb­né od­lí­šiť ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie od pre­ja­vov, pri kto­rých sí­ce bo­li pou­ži­té napr. sil­né slo­vá, ale v sku­toč­nos­ti o nič zá­važ­né neš­lo.[38]

Pod­rob­nej­šie to opi­su­je nov­ší ju­di­kát.                                     

Z ju­di­ka­tú­ry:

Pri­tom sa ne­mož­no za­me­rať iba na vlast­ný ob­sah slov­né­ho vy­hlá­se­nia pá­cha­te­ľa, ale vý­ro­ky je pot­reb­né hod­no­tiť v spo­je­ní s ďal­ším ko­na­ním pá­cha­te­ľa. Zá­ver, či ide o vy­hráž­ky spô­so­bi­lé vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu z ich us­ku­toč­ne­nia, je nut­né po­su­dzo­vať na zá­kla­de kom­plexné­ho po­sú­de­nia si­tuácie... Či je vy­hrá­ža­nie spô­so­bi­lé v inom vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu, je pot­reb­né po­sú­diť so zre­te­ľom ku všet­kým okol­nos­tiam prí­pa­du, naj­mä k po­va­he vy­hráž­ky, k fy­zic­kým a cha­rak­te­ro­vým vlas­tnos­tiam pá­cha­te­ľa v po­rov­na­ní s fy­zic­ký­mi a po­va­ho­vý­mi vlas­tnos­ťa­mi poš­ko­de­né­ho, k ich vzá­jom­né­mu vzťa­hu, apod.[39]

Na zá­ver uve­diem eš­te je­den ju­di­kát:

Po­kiaľ je vy­hrá­ža­nie spre­vá­dza­né sprá­va­ním, kto­ré ilus­tru­je od­hod­la­nie pá­cha­te­ľa spl­niť vy­hráž­ku (šermov­an­ie no­žom či poz­dvih­nu­tím zbra­ne, ges­tom naz­na­ču­jú­com pod­re­za­nie kr­ku), bu­de tiež mož­né vy­vo­diť, že ta­ká­to vy­hráž­ka je spô­so­bi­lá vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu.[40]

Iza­ko­vič do­dá­va k prak­tic­kým prob­lé­mom, tý­ka­jú­cim sa po­žia­dav­ky kom­plexné­ho po­su­dzo­va­nia ob­sa­hu vy­jad­re­nia pá­cha­te­ľa, to­to:

Len vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho (na­vy­še za­zna­me­na­né len do zá­pis­ni­ce o po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia, kde sa ani ne­vy­ža­du­je ta­ká kva­li­ta pou­če­ní) pod­lo­že­né kó­pia­mi vy­tla­če­nej ko­mu­ni­ká­cie (napr. emai­lo­vej, SMS, cez so­ciál­ne sie­te a pod.)  nep­reu­ka­zu­jú dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la prá­ve po­doz­ri­vá oso­ba. V praxi sa to­tiž ne­raz už vy­skyt­lo, že pred­lo­že­ná SMS, resp. emai­lo­vá ko­mu­ni­ká­cia zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa, bo­la ne­kom­plet­ná, resp. vy­tr­hnu­tá z kon­textu ve­ci. Aj pri tom­to dru­hu tres­tnej čin­nos­ti je pre­to ne­vyh­nut­né, aby bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej oso­by hod­no­te­ná v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku a to i v kon­texte s iný­mi dô­kaz­mi.[41]

 

D. Znak in­ten­zi­ty – zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pod­stat­ným spô­so­bom

 

Znak in­ten­zi­ty, kto­ré­ho pod­sta­tu som bliž­šie po­pí­sal vy­ššie, sa dá napl­niť dvo­ma al­ter­na­tív­ny­mi spô­sob­mi. Jed­ným z nich je vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy o ži­vot ale­bo zdra­vie poš­ko­de­né­ho, ale­bo ži­vot ale­bo zdra­vie jej blíz­kej oso­by, o kto­rom som už ho­vo­ril. Dru­hým z tých­to dvoch spô­so­bov je zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pod­stat­ným spô­so­bom.

Ako za­ují­ma­vé sa mi v tom­to bo­de vi­dí po­rov­na­nie s čes­kou práv­nou úp­ra­vou. Ho­ci má čes­ká tres­tnop­ráv­na úp­ra­va stal­kin­gu veľ­mi blíz­ko k tej slo­ven­skej, čes­ký zá­ko­no­dar­ca uvá­dza len je­den spô­sob napl­ne­nia zna­ku in­ten­zi­ty – vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy. Zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pod­stat­ným spô­so­bom ako al­ter­na­tív­ny spô­sob neu­vá­dza. Ten­to fakt po­va­žu­jem za ur­či­tý ne­dos­ta­tok čes­kej anti­stal­kin­go­vej úp­ra­vy, kto­rá je inak dosť ďa­le­ko pred na­šou – bo­la za­ve­de­ná skôr a v jej dôs­led­ku Naj­vyš­ší súd ČR za vy­še osem ro­kov jej účin­nos­ti vy­tvo­ril bo­ha­tú ju­di­ka­tú­ru.

Je vi­dieť, že zá­ko­no­dar­ca net­res­tá kaž­dé zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta. To je po­cho­pi­teľ­né, na­koľ­ko ta­ká­to práv­na úp­ra­va by vied­la k neudr­ža­teľ­ným dôs­led­kom a ne­reš­pek­to­va­la by zá­sa­du pri­me­ra­nos­ti pri vý­me­re tres­tu.[42]

To, aké vy­so­ké mu­sí byť to­to zhor­še­nie, zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril slo­va­mi „pod­stat­ným spô­so­bom“. Ta­ké­to po­mer­ne vág­ne vy­jad­re­nie (na dru­hej stra­ne, ťaž­ko by sa hľa­da­lo vy­jad­re­nie me­nej vág­ne) je opäť pred­me­tom po­le­mi­ky.

Pri de­fi­ní­cii toh­to zna­ku som opäť na­ra­zil na proti­chod­né ná­zo­ry.

1. Ako naj­re­le­van­tnej­ší mi prí­de ná­zor Bur­du[43], kto­rý de­fi­nu­je zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta tak­to:

Za zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta tre­ba po­va­žo­vať ta­ký po­sun v kva­li­te ži­vo­ta, kto­rý oso­ba sub­jek­tív­ne vní­ma ako ne­ga­tí­vum.

Ten­to ná­zor pod­po­ri­la a čias­toč­ne spres­ni­la aj ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

„Zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pred­sta­vu­je ta­ký po­sun v kva­li­te ži­vo­ta, kto­rý oso­ba sub­jek­tív­ne vní­ma ako ne­ga­tí­vum, pri­čom to­to naj­čas­tej­šie spo­čí­va v psy­chic­kej trau­me, ale­bo as­poň v ne­po­ko­ji z to­ho, že pre­nas­le­do­va­nie mô­že pok­ra­čo­vať, ale­bo sa mô­že vy­vi­núť do tvr­dších ata­kov.Zá­ro­veň us­ta­no­ve­nie § 360a Tres­tné­ho zá­ko­na vy­ža­du­je, aby sa pre­nas­le­do­va­nie jed­noz­nač­ne us­ku­toč­ňo­va­lo pro­ti vô­li pre­nas­le­do­va­né­ho. [44]

S tým­to ná­zo­rom súh­la­sím s vý­hra­da­mi, kto­ré pod­rob­nej­šie ro­zo­be­riem nes­kôr.

2. Iný ná­zor má Iza­ko­vič[45], kto­rý de­fi­nu­je zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta tak­to:

Pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta spo­čí­va v ta­kom ob­me­dze­ní do­te­raj­šie­ho ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, ku kto­ré­mu dôj­de pro­ti je­ho vô­li ne­žia­du­ci­mi zá­sah­mi pá­cha­te­ľa do osob­nej, ro­din­nej, ale i pro­fe­sij­nej sfé­ry ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, pri­čom mô­že ísť naj­čas­tej­šie o ob­me­dzenia v ro­vi­ne zá­uj­mo­vej, kul­túr­nej, špor­to­vej a pod. Roz­ho­du­jú­cim pri­tom bu­de i v tých­to sú­vis­los­tiach vždy hľa­dis­ko sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­nej uj­my poš­ko­de­né­ho, aj keď ur­či­tým spô­so­bom ob­jek­ti­vi­zo­va­né, te­da nik­dy hod­no­te­nie pod­ľa aké­ho­si sprie­me­ro­va­né­ho ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

Ten­to poh­ľad na pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pri­nie­sol ju­di­kát Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý pri­tom ci­to­val Šamá­la.[46]

Za dô­le­ži­té však po­va­žu­jem poz­na­me­nať, že da­ný ju­di­kát Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR ne­ho­vo­ril o pod­stat­nom zhor­še­ní kva­li­ty ži­vo­ta, čo os­tat­ne, ani nie je mož­né, na­koľ­ko ta­ký­to znak čes­ká anti­stal­kin­go­vá le­gis­la­tí­va neob­sa­hu­je. Ju­di­kát ho­vo­ril o zna­ku „ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta.“ Pou­ži­tie ana­ló­gie sa mi v tom­to prí­pa­de vi­dí spor­né, na­koľ­ko po­kiaľ by sa na zá­kla­de toh­to vý­kla­du mal od­sú­diť pá­cha­teľ, šlo by o ana­ló­giu v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, a te­da o nep­rí­pus­tnú ana­ló­giu. Na­vy­še má vý­raz „ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta“ pod­ľa môj­ho ná­zo­ru od­liš­nú de­fi­ní­ciu ako vý­raz „pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta“. Ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pred­sta­vu­je ur­či­tú mo­di­fi­ká­ciu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. Iza­ko­vič uvá­dza prík­la­dy (ho­ci ako pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta), kto­ré by sa ako prík­la­dy ob­me­dzo­va­nia v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta da­li pou­žiť:

Z praxe je mož­né uviesť prí­pad, ke­dy poš­ko­de­ná oso­ba bo­la opa­ko­va­ne nú­te­ná me­niť svo­je te­le­fón­ne čís­lo, aby sa tak vy­hla ne­žia­du­cim ata­kom pá­cha­te­ľa, nás­led­ne bo­la nú­te­ná zme­niť i svo­je za­mes­tna­nie, pri­čom ko­na­nie pá­cha­te­ľa gra­do­va­lo až do ta­kej mie­ry, že poš­ko­de­ná bo­la pri­nú­te­ná vy­hľa­dať psy­cho­lo­gic­kú po­moc.[47]

Tre­ba v tej­to sú­vis­los­ti po­ve­dať, že znak „ho inak ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta“ ob­sa­hu­je ako al­ter­na­tív­ny spô­sob spá­chania tres­tné­ho či­nu aj § 360a ods. 1 písm. e) TZ. V na­šej práv­nej úp­ra­ve sa vy­ža­du­je ok­rem spl­ne­nia jed­né­ho z al­ter­na­tív­nych spô­so­bov spá­chania či­nu aj napl­ne­nie zna­ku ča­su a zna­ku in­ten­zi­ty, kto­rý mô­že byť napl­ne­ný buď dô­vod­nou oba­vou ale­bo pod­stat­ným zhor­še­ním kva­li­ty ži­vo­ta.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ pri pre­nas­le­do­va­ní (ku­mu­la­tív­ne):

a) ne­napl­ní znak in­ten­zi­ty for­mou spl­ne­nia dô­vod­nej oba­vy,

b) trest­ný čin spá­cha tak, že poš­ko­de­né­ho inak ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta.

Tu je vi­dieť, že v ko­na­ní a my­šlien­kach poš­ko­de­né­ho tre­ba roz­lí­šiť me­dzi zhor­še­ním kva­li­ty ži­vo­ta pod­stat­ným spô­so­bom a ob­me­dzo­va­ním v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta. Mô­žu sa tu to­tiž vy­skyt­núť dve even­tua­li­ty:

-       Ak pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho ob­me­dzu­je v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta tak, že u poš­ko­de­né­ho to pred­sta­vu­je sú­čas­ne aj zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta, po­tom ide o trest­ný čin.

-       Mô­že sa však vy­skyt­núť aj si­tuácia, ke­dy pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho ob­me­dzu­je v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta, no ne­dôj­de k zhor­še­niu je­ho kva­li­ty. Pá­cha­teľ mô­že te­le­fo­nic­kým te­ro­rom pri­nú­tiť poš­ko­de­né­ho, aby si zme­nil te­le­fón­ne čís­lo, no to na je­ho psy­chi­ku ne­mu­sí vplý­vať, pre­to­že poš­ko­de­ný si mô­že po­ve­dať, že má „aj iné sta­ros­ti, ako rie­šiť ne­ja­ké­ho hlu­pá­ka“. Pá­cha­teľ mô­že poš­ko­de­né­ho vy­hľa­dá­va­ním osob­nej blíz­kos­ti pri­nú­tiť, aby zme­nil ces­tu do prá­ce, no ani to poš­ko­de­né­ho ne­mu­sí za­ťa­žo­vať. V ta­kom­to prí­pa­de by ne­bol napl­ne­ný znak zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta a te­da by o trest­ný čin neš­lo.

Už skôr som spo­mí­nal, že s Bur­do­vou de­fi­ní­ciou pod­stat­né­ho zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta súh­la­sím, ale s ur­či­tý­mi vý­hra­da­mi. Bur­da ho­vo­rí, že zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta mu­sí poš­ko­de­ný sub­jek­tív­ne vní­mať ako ne­ga­tí­vum. Súh­la­sím, že sub­jek­tív­ne vní­ma­nie je dô­le­ži­té, no osob­ne by som ne­zat­ra­co­val ani ob­jek­tív­ne vní­ma­nie zhor­še­nia kva­li­ty, ale iba ako pod­por­né (sub­si­diár­ne) hľa­dis­ko.

Či­ta­teľ sa mô­že pý­tať, pre­čo v tom­to prí­pa­de nep­re­sa­dzu­jem pot­re­bu ob­jek­tív­ne­ho vní­ma­nia pod­stat­né­ho zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta. Áno, súh­la­sím, že aj pri prí­ko­riach, v dôs­led­ku kto­rých do­chá­dza k pod­stat­né­mu zhor­še­niu kva­li­ty ži­vo­ta hro­zí vy­stup­ňo­va­nie ak­ti­vi­ty pá­cha­te­ľa a na­po­kon aj tvrd­šie ata­ky. Na dru­hej stra­ne však net­re­ba pri­chá­dzať k akej­si „ko­lek­tív­nej pa­ra­no­ji“ vo „vy­hľa­dá­va­ní“ stal­kin­gu a rov­na­ko net­re­ba pri­chá­dzať do extré­mu. Osob­ne sa dom­nie­vam, že zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pod­stat­ným spô­so­bom je me­nej spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­ný dôs­le­dok stal­kin­gu ako vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy. Pri vzbu­de­ní dô­vod­nej oba­vy to­tiž jes­tvu­je vždy o nie­čo opod­stat­ne­nej­šia oba­va, že pá­cha­teľ vo svo­jom ko­na­ní dôj­de ku kraj­ne spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­ným ak­ti­vi­tám – k úto­ku na ľud­ské zdra­vie, či ľud­ský ži­vot. Nao­pak, k zhor­še­niu kva­li­ty ži­vo­ta mô­že dôjsť aj vte­dy, keď pá­cha­teľ ani len ne­po­mýš­ľa na to, že by svoj­mu poš­ko­de­né­mu ale­bo ko­mu­koľ­vek iné­mu fy­zic­ky ub­lí­žil – nap­rík­lad pri za­sla­ní ob­scén­nej SMS sprá­vy.

 

E. Vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou ťaž­kou uj­mou

 

Po vý­poč­te zna­kov, kto­ré mu­sí ku­mu­la­tív­ne ob­sa­ho­vať ďal­šie ko­na­nie, prej­de­me k vý­poč­tu zna­kov, kto­ré bliž­šie pre­ci­zu­jú kon­krét­nu for­mu spá­chania stal­kin­gu. Tie­to spô­so­by mô­žu byť napl­ne­né al­ter­na­tív­ne.

Pr­vým zo spô­so­bov, vy­jad­re­ným v § 360a ods. 1 písm. a) je ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý sa „...vy­hrá­ža ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou je­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be“. Len do­dám, že pod vý­ra­zom „je­mu“ zá­ko­no­dar­ca poš­ko­de­né­ho.

Az­da kaž­dé­mu, kto je v prá­ve as­poň tro­cha zna­lý, na­pad­ne, či zá­ko­no­dar­ca pod vý­ra­zom „vy­hrá­ža sa ub­lí­že­ním na zdra­ví“ mys­lel iba ub­lí­že­nie na zdra­ví v zmys­le § 156 TZ ale­bo aj ťaž­ké ub­lí­že­nie na zdra­ví v zmys­le § 155 TZ či smrť (§ 144 a § 145 TZ – úk­lad­ná vraž­da a vraž­da).

Pre za­čia­tok je dob­ré si ujas­niť poj­my. Smr­ťou sa pod­ľa § 142 ods. 2 TZ chá­pe bio­lo­gic­ká (ce­reb­rál­na) smrť moz­gu. Kli­nic­ká smrť sa za smrť ne­po­va­žu­je[48], ale to v tom­to prí­pa­de nie je re­le­van­tné, pre­to­že v mo­men­te, ke­dy pá­cha­teľ vy­slo­ví svo­ju vy­hráž­ku, eš­te ne­vie ani to, či ju reali­zu­je, nie eš­te to, či nás­led­kom reali­zá­cie vy­hráž­ky vznik­ne u poš­ko­de­né­ho kli­nic­ká, ale­bo ce­reb­rál­na smrť.

Za ťaž­kú uj­mu na zdra­ví sa pod­ľa § 142 ods. 1 TZ po­va­žu­je spô­so­be­nie uj­my na zdra­ví uve­de­nej v § 123 ods. 3 TZ. Pod­ľa tej­to práv­nej nor­my sa za ťaž­kú uj­mu na zdra­ví po­va­žu­je len váž­na po­ru­cha zdra­via ale­bo váž­ne ocho­re­nie, kto­rou je zmr­za­če­nie, stra­ta ale­bo pod­stat­né zní­že­nie pra­cov­nej spô­so­bi­los­ti, ochro­me­nie údu, stra­ta ale­bo pod­stat­né os­la­be­nie fun­kcie zmys­lo­vé­ho ús­tro­jen­stva, poš­ko­de­nie dô­le­ži­té­ho or­gá­nu, zo­hyz­de­nie, vy­vo­la­nie pot­ra­tu ale­bo usmr­te­nie plo­du, mu­či­vé út­ra­py, ale­bo po­ru­cha zdra­via tr­va­jú­ca dl­hší čas.

Ub­lí­že­ním na zdra­ví pod­ľa § 123 ods. 2 TZ sa ro­zu­mie ta­ké poš­ko­de­nie zdra­via iné­ho, kto­ré si ob­jek­tív­ne vy­žia­da­lo le­kár­ske vy­šet­re­nie, ošet­re­nie ale­bo lie­če­nie, po­čas kto­ré­ho bol nie iba na krát­ky čas sťa­že­ný ob­vyk­lý spô­sob ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho.

Ak uj­ma na zdra­ví ne­napĺňa zna­ky ani ťaž­kej uj­my na zdra­ví, ani ub­lí­že­nia na zdra­ví, dá sa po­sú­diť ako drob­né ub­lí­že­nie na zdra­ví pod­ľa § 49 ods. 1 písm. d) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch. Spi­šia­ko­vá do­dá­va, že za drob­né ub­lí­že­nie na zdra­ví tre­ba po­va­žo­vať napr. drob­né po­dlia­ti­ny, od­re­ni­ny, pre­chod­né bo­les­ti ale­bo ne­voľ­nosť, ne­patr­né ran­ky, hu­ča­nie v ušiach, apod.[49]

Ak te­da chce­me vy­rie­šiť otáz­ku, či mô­že­me ok­rem vy­hrá­ža­nia sa ub­lí­že­ním na zdra­ví kri­mi­na­li­zo­vať aj vy­hrá­ža­nie sa ťaž­kým ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo smr­ťou, mô­že­me sa na vec po­zrieť via­ce­rý­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi:

-       Pou­ži­tím gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du sa zdá, že kri­mi­na­li­zo­vať vy­hrá­ža­nie sa ťaž­kým ub­lí­že­ním na zdra­ví a smr­ťou nie je mož­né. Ub­lí­že­nie na zdra­ví je to­tiž v zá­ko­ne jas­ne de­fi­no­va­né a od ťaž­ké­ho ub­lí­že­nia na zdra­ví je od­lí­še­né.

-       Ok­rem to­ho však mô­že­me pou­žiť aj lo­gic­ký vý­klad, kon­krét­ne vý­kla­do­vé pra­vid­lo od men­šie­ho k väč­šie­mu (ar­gu­men­tum a mi­no­ri ad maius).[50] Ak sa za kri­mi­na­li­zo­va­né po­va­žu­je vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví, lo­gic­ky by sa ma­lo po­va­žo­vať za kri­mi­na­li­zo­va­né aj vy­hrá­ža­nie sa ťaž­kým ub­lí­že­ním na zdra­ví, ale­bo smr­ťou.

-       Rov­na­ko ako vý­sle­dok lo­gic­ké­ho vý­kla­du by nám vy­šiel aj vý­sle­dok te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du (ho­ci, pod­ľa Pro­cház­ku sa ar­gu­men­ty a for­tio­ri, „o to viac“ tra­dič­ne po­va­žu­jú za lo­gic­ké, ma­jú však v pod­sta­te te­leolo­gic­kú štruk­tú­ru, či­že do­ká­žu spo­ľah­li­vo fun­go­vať len v prí­pa­de, ak je mož­né spo­ľah­li­vo ur­čiť úmy­sel nor­mot­vor­cu[51]). Úče­lom zá­ko­na je chrá­niť jed­not­liv­cov pred vy­hrá­ža­ním sa ub­lí­že­ním na zdra­ví, kto­ré je spô­so­bi­lé spô­so­biť psy­chic­kú zá­ťaž. Bo­lo by ab­so­lút­ne nez­my­sel­né kri­mi­na­li­zo­vať ub­lí­že­nie na zdra­ví a ťaž­šiu uj­mu nek­ri­mi­na­li­zo­vať. To­to je te­da v na­šej práv­nej úp­ra­ve ur­či­tým ne­dos­tat­kom, no za le­gis­la­tív­nu chy­bu by som to ne­po­va­žo­val, le­bo te­leolo­gic­kým a lo­gic­kým vý­kla­dom je mož­né dos­pieť k pres­ved­če­niu, že za tres­tné tre­ba po­va­žo­vať aj ťaž­ké ub­lí­že­nie na zdra­ví a smrť.

Inou ťaž­kou uj­mousa ro­zu­mie uj­ma nap­rík­lad na cti, dob­rej po­ves­ti, v ro­din­nom ži­vo­te, mô­že sme­ro­vať k roz­vra­tu man­žel­stva, k za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia za si­tuácie, ke­dy sa ťaž­ká uj­ma ja­ví ob­jek­tív­ne a ke­dy ju na­pad­nu­tý ako ťaž­kú uj­mu po­ci­ťu­je. Mu­sí ísť o neop­ráv­ne­né ko­na­nie...mô­že byť aj za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia v dôs­led­ku ozná­me­nia tres­tné­ho či­nu, kto­rým pá­cha­teľ poš­ko­de­né­mu hro­zí...[52]Ivor dopĺňa, že „ta­kou­to uj­mou mô­že byť aj vy­hrá­ža­nie sa spô­so­be­ním ško­dy veľ­ké­ho roz­sa­hu (pod­pá­le­ním do­mu) ale­bo ško­dy na ve­ci ume­lec­kej hod­no­ty, ku kto­rej mô­že mať poš­ko­de­ný mi­mo­riad­ny ci­to­vý vzťah, ale­bo tiež vy­hrá­ža­nie sa [smr­ťou, ťaž­kou uj­mou na zdra­ví, ub­lí­že­ním na zdra­ví]oso­be blíz­kej poš­ko­de­né­mu (vy­hrá­ža­nie sa ro­di­čo­vi, že mu zmr­za­čí di­eťa). Pod­stat­né je, aby iš­lo o vy­hráž­ku, kto­rej prí­pad­né us­ku­toč­ne­nie by ten, ko­mu sa vy­hrá­ža­lo, po­ci­ťo­val ako vlas­tnú ťaž­kú uj­mu“.[53]

Čo sa tý­ka Ivo­ro­vej de­fi­ní­cie, rád by som upria­mil po­zor­nosť na to, že za mož­nosť inej ťaž­kej uj­my po­va­žu­je aj vy­hrá­ža­nie sa oso­be blíz­kej poš­ko­de­né­mu. Tá­to oso­ba mu­sí byť z ok­ru­hu osôb, blíz­kych poš­ko­de­né­mu (blíz­ka oso­ba). K poj­mu blíz­ka oso­ba poz­ri vý­klad ku zna­ku dô­vod­nej oba­vy.

Vy­hráž­ka je hroz­ba ur­či­tý­mi dôs­led­ka­mi, kto­ré spra­vid­la ma­jú pre obeť vy­hráž­ky ne­ga­tív­ny vý­znam. For­ma vy­hráž­ky mô­že byť rôz­na. Naj­čas­tej­šie pôj­de o vy­hráž­ky ver­bál­nou for­mou, no ne­vy­lu­ču­jú sa ani vy­hráž­ky pí­som­nou for­mou. So sú­čas­ným roz­vo­jom tech­ni­ky je veľ­mi ak­tuál­na aj hroz­ba vy­hrá­žok pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných pros­tried­kov (SMS, e-mai­ly, so­ciál­na sieť). Vy­hráž­ka mô­že byť za ur­či­tých okol­nos­tí pred­ne­se­ná aj for­mou kon­klu­den­tné­ho ko­na­nia (napr. ges­tom pod­re­za­nia kr­ku; ges­tom na­mie­re­nia piš­to­le a stla­če­nia ko­hú­ti­ka; vi­di­teľ­né no­se­nie piš­to­le na opas­ku; pood­kry­tie sa­ka, pri kto­rom sa uká­že piš­toľ; po­lo­že­nie piš­to­le na stôl; vho­de­ním ná­bo­jov do poš­to­vej schrán­ky, atď.) Mu­sí však byť dos­ta­toč­ne kon­krét­na na to, aby z jej for­my bo­lo mož­né vy­vo­diť jej ob­sah.

Ivor dopĺňa, že vždy tre­ba „sta­ros­tli­vo zhod­no­tiť zá­važ­nosť vy­hráž­ky a od­li­šo­vať ne­bez­peč­né vy­hrá­ža­nie od iných hru­bých, aro­gan­tných, ag­re­sív­nych či vul­gár­nych ver­bál­nych pre­ja­vov, kto­ré nie sú pre­či­nom, ale iba pries­tup­kom.[54]

Tre­ba po­ve­dať, že z ob­sa­hu vy­hráž­ky mu­sí byť jas­né, vo­či ko­mu je sme­ro­va­ná. Vy­hráž­ka mu­sí byť sme­ro­va­ná vo­či jed­nej, ale­bo vo­či dvom oso­bám. Vy­hrá­ža­nie sa väč­šie­mu poč­tu osôb (trom a viac) za­kla­dá znak zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pod­ľa § 360a ods. 2 písm. b) TZ s vy­uži­tím § 138 písm. j) TZ a § 129 ods. 1 TZ.

Pri skú­ma­ní, či bol napl­ne­ný ten­to znak, sa nes­kú­ma, či vy­hráž­ka vzbu­di­la dô­vod­nú oba­vu, resp. bo­la spô­so­bi­lá ju vzbu­diť. Ak bo­lo preu­ká­za­né, že vy­hráž­ka bo­la pred­ne­se­ná, ne­do­ká­za­la však vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu, po­tom sa v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia uve­die, že znak vy­hrá­ža­nia sa pod­ľa § 360a bol napl­ne­ný, ne­bo­lo však preu­ká­za­né napl­ne­nie zna­ku dô­vod­nej oba­vy.

Ak sa ad­re­sát vy­hráž­ky ne­doz­vie, že mu bo­lo vy­hrá­ža­né, znak vy­hrá­ža­nia sa nie je napl­ne­ný. Je to lo­gic­ké, le­bo úče­lom vy­hrá­ža­nia sa je psy­chic­ky pô­so­biť na poš­ko­de­né­ho. A ak sa poš­ko­de­ný o vy­hráž­ke ne­doz­vie, po­tom nie je vy­hráž­ka ani len spô­so­bi­lá na poš­ko­de­né­ho pô­so­biť. S tým­to zá­ve­rom súh­la­sí aj ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Ne­vy­ža­du­je sa, aby ten, ko­mu je vy­hrá­ža­né, bol vy­hrá­ža­niu prí­tom­ný. Pos­ta­čí, ak je vy­hráž­ka ad­re­so­va­ná poš­ko­de­né­mu ta­kým spô­so­bom, že si je pá­cha­teľ ve­do­mí, že sa poš­ko­de­ný o nej doz­vie, napr. pros­tred­níc­tvom ďal­šej oso­by, te­le­fo­nic­ky, lis­tom ale­bo inak.

pozn. aut. Inak sa mô­že poš­ko­de­ný o vy­hráž­ke doz­ve­dieť napr. pri kon­klu­den­tnej vy­hráž­ke, napr. za­ne­chanie ná­bo­jov v poš­to­vej schrán­ke; za­ne­chanie no­ža pred vcho­dom do do­mu, atď.

Za­ují­ma­vou by bo­la otáz­ka, čo v prí­pa­de, ak sa poš­ko­de­ný o vy­hráž­ke doz­vie, resp. doz­vie sa, že je mu vy­hrá­ža­né, ale ne­doz­vie sa o ob­sa­hu vy­hráž­ky, resp. doz­vie sa o ňom v ur­či­tom up­ra­ve­nom, mo­di­fi­ko­va­nom zne­ní, čo má za nás­le­dok, že správ­ne ne­roz­lí­ši po­ten­ciál­ny dôs­le­dok spl­ne­nia vy­hráž­ky. Pri roz­li­šo­va­ní me­dzi dôs­led­ka­mi smrť ver­zus ťaž­ké ub­lí­že­nie na zdra­ví ver­zus ub­lí­že­nie na zdra­ví je ta­ká­to otáz­ka práv­ne ire­le­van­tná, pre­to­že zá­ko­no­dar­ca san­kcio­nu­je všet­ky tie­to ko­na­nia. Pod­stat­nou by sa tá­to otáz­ka stá­va­la, ke­by šlo o roz­li­šo­va­nie me­dzi jed­ným zo san­kcio­no­va­ných ko­na­ní a drob­ným ub­lí­že­ním na zdra­ví, kto­ré nie je Tres­tným zá­ko­nom san­kcio­no­va­né. Ilus­truj­me si to na prík­la­de.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ, kto­ré­ho štve, že je­ho man­žel­ka sa s ním ro­ziš­la, sa dl­ho­do­bo stre­tá­va so svo­jím pria­te­ľom, kto­ré­mu sa opa­ko­va­ne zdô­ve­ru­je, že man­žel­ku by naj­rad­šej zmlá­til tak, že by do kon­ca ži­vo­ta os­ta­la na in­va­lid­nom vo­zí­ku. Pá­cha­teľ oča­ká­va, že je­ho pria­teľ ozná­mi man­žel­ke, čo jej hro­zí a tak dú­fa, že je­ho man­žel­ka bu­de tým stra­chom tr­pieť. Pria­teľ tak aj uro­bí, no vy­hráž­ku neod­ci­tu­je pres­ne, le­bo man­žel­ku nech­ce zby­toč­ne vy­de­siť a na­mies­to vý­ra­zu „zmlá­til by som ju tak, že by do kon­ca ži­vo­ta os­ta­la na in­va­lid­nom vo­zí­ku“ pou­ži­je vý­raz „ud­rel by som ju tak, že by si mu­se­la za­sta­vo­vať kr­vá­ca­nie“. Ub­lí­že­nie na zdra­ví, pri kto­rom vzni­ka­jú iba drob­né ra­ny, sa kva­li­fi­ku­je ako drob­né ub­lí­že­nie na zdra­ví. Poš­ko­de­ný si te­da ne­do­ká­že uro­biť kom­plex­ný úsu­dok o tom, čím je mu vy­hrá­ža­né a je vy­ššia prav­de­po­dob­nosť, že vy­hráž­ku ne­bu­de ref­lek­to­vať. V da­nom prí­pa­de te­da znak vy­hrá­ža­nia sa ne­bu­de spl­ne­ný.

To, aké po­ci­ty v poš­ko­de­nom za­ne­cha­la vy­hráž­ka, apod., sa už skú­ma v rám­ci skú­ma­nia, či doš­lo k napl­ne­niu zna­ku dô­vod­nej oba­vy. Ak poš­ko­de­ný vy­hráž­ke ne­po­ro­zu­mel, pre­to­že pá­cha­teľ ju ne­for­mu­lo­val kon­krét­ne, chý­ba napl­ne­nie zna­ku vy­hrá­ža­nia sa. Ak poš­ko­de­ný vy­hráž­ke ne­po­ro­zu­mel, ho­ci pá­cha­teľ ju for­mu­lo­val kon­krét­ne, vec sa skú­ma v rám­ci po­su­dzo­va­nia, či doš­lo k napl­ne­niu dô­vod­nej oba­vy.

 

F. Sle­do­va­nie a vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti

 

V § 360a ods. 1 písm. b) je vy­jad­re­ný ďal­šia al­ter­na­tív­na mož­nosť, kto­rá pre­ci­zu­je for­mu spá­chania tres­tné­ho či­nu. Ide o for­mu­lá­ciu „vy­hľa­dá­va je­ho osob­nú blíz­kosť ale­bo ho sle­du­je“.

Rov­na­ko ako v písm. a), aj tu sa dá tá­to časť skut­ko­vej pod­sta­ty napl­niť dvo­ma mož­nos­ťa­mi: vy­hľa­dá­va­ním osob­nej blíz­kos­ti, ale­bo sle­do­va­ním. Tie­to mož­nos­ti sa mô­žu napl­niť al­ter­na­tív­ne.

Ju­di­ka­tú­ra de­fi­nu­je poj­my vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti a sle­do­va­nie rov­na­ko.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti a sle­do­va­nie poš­ko­de­né­ho je tre­ba vy­kla­dať v ši­ro­kom zmys­le slo­va, le­bo je­di­ne tak sa dá napl­niť zá­mer zá­ko­no­dar­cu účin­ne ochrá­niť je­din­ca pred zá­važ­ný­mi útok­mi do je­ho súk­ro­mia. Pod ten­to po­jem je pre­to pot­reb­né za­hr­núť naj­rôz­nej­šie spô­so­by slie­de­nia, ob­ťa­žo­va­nia, do­tie­ra­nia, „spre­vá­dzania“, „po­zo­ro­va­nia“ (napr. den­né ča­ka­nie pred do­mom, „sprie­vod“ pri ces­te do za­mes­tna­nia a nas­päť do­mov, na ná­ku­poch, tzv. „noč­né hliad­ky“ pred by­tom poš­ko­de­né­ho, po­zo­ro­va­nie ďa­le­koh­ľa­dom, apod.), kto­ré sú v zá­sa­de vždy ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lé vzbu­diť po­ža­do­va­nú dô­vod­nú oba­vu.[55]

Osob­ne však ne­po­va­žu­jem za vhod­né po­va­žo­vať da­né poj­my za to­tož­né. Za to­tož­né ich to­tiž ne­po­va­žu­je ani zá­ko­no­dar­ca, na­koľ­ko vy­lu­čo­va­cou spoj­kouale­bo zá­ko­no­dar­ca vy­jad­ril, že mož­nos­ti sú dve – ale­bo sle­do­va­nie ale­bo vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti.

Vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blíz­kos­ti je ko­na­nie, pri kto­rom pá­cha­teľ vstu­pu­je do zó­ny poš­ko­de­né­ho, kto­rá sa už dá po­va­žo­vať za osob­nú blíz­kosť. Je jas­né, že nie je mož­né ta­kú­to zó­nu vy­me­dziť nap­rík­lad na štvor­co­vé met­re. To, že pá­cha­teľ sa nap­rík­lad na­chá­dza me­ter od poš­ko­de­né­ho, eš­te ne­mu­sí zna­me­nať, že vy­hľa­dá­va je­ho osob­nú blíz­kosť. Pá­cha­teľ a poš­ko­de­ný to­tiž ani ne­mu­sia ve­dieť, že sú blíz­ko se­ba – nap­rík­lad ich od­de­ľu­je múr. To, či pá­cha­teľ opa­ko­va­ne vy­hľa­dá­va osob­nú blíz­kosť poš­ko­de­né­ho, tre­ba po­su­dzo­vať in­di­vi­duál­ne, pod­ľa da­ných mies­tnych a ča­so­vých po­me­rov.

Sle­do­va­nie je ko­na­nie, pri kto­rom pá­cha­teľ mo­ni­to­ru­je po­hyb a ak­ti­vi­ty poš­ko­de­né­ho. Na roz­diel od vy­hľa­dá­va­nia osob­nej blíz­kos­ti pri sle­do­va­ní pá­cha­teľ ne­mu­sí byť v blíz­kos­ti poš­ko­de­né­ho – mô­že ho sle­do­vať pros­tred­níc­tvom ka­mier, od­po­čú­va­cích za­ria­de­ní, apod. Ak si však pá­cha­teľ z ta­ké­ho­to sle­do­va­nia vy­ho­to­vu­je do­ku­men­tá­ciu, ide o trest­ný čin ochra­ny súk­ro­mia v obyd­lí pod­ľa § 194a TZ. Ak ide o pre­jav súk­rom­nej po­va­hy a pá­cha­teľ ho sprís­tup­ní tre­tej oso­be, ale­bo ho inak pou­ži­je (zrej­me na ko­mer­čné úče­ly), ide o trest­ný čin po­ru­še­nia dô­ver­nos­ti ús­tne­ho pre­ja­vu a iné­ho pre­ja­vu osob­nej po­va­hy pod­ľa § 377 TZ. Pri sle­do­va­ní sa pá­cha­teľ mô­že aj po­hy­bo­vať v sú­la­de s po­hy­bom poš­ko­de­né­ho. Pod­stat­né je, že kým pri vy­hľa­dá­va­ní osob­nej blíz­kos­ti je cie­ľom pá­cha­te­ľa dos­tať sa do osob­nej blíz­kos­ti poš­ko­de­né­ho, pri sle­do­va­ní je cie­ľom pá­cha­te­ľa mo­ni­to­ro­vať čin­nosť poš­ko­de­né­ho a poz­nať je­ho kro­ky.

Ak si chce­me od­po­ve­dať na otáz­ku, či sa poš­ko­de­ný mu­sí doz­ve­dieť o tom, že je sle­do­va­ný, v pr­vom ra­de si tre­ba uve­do­miť, že pri sle­do­va­ní, ke­dy je čin­nosť pá­cha­te­ľa skry­tá, tre­ba roz­lí­šiť dve mož­nos­ti:

-       Ak pá­cha­teľ sle­du­je poš­ko­de­né­ho ta­kým spô­so­bom, že poš­ko­de­ný sa za žiad­nych okol­nos­tí ne­mô­že doz­ve­dieť, že je sle­do­va­ný, ho­ci by aj ne­ve­del, kým, po­tom mô­že­me usú­diť, že ho­ci znak sle­do­va­nia je napl­ne­ný, znak dô­vod­nej oba­vy napl­ne­ný nie je. U poš­ko­de­né­ho to­tiž nie­len­že nev­zni­ká dô­vod­ná oba­va, ale ani nie je reál­ne, aby uň­ho oba­va vznik­la, le­bo o čin­nos­ti pá­cha­te­ľa ne­vie.

Prík­lad:

Poš­ko­de­ný sa po­hy­bu­je na pries­tran­stve, kto­ré je sní­ma­né tzv. on­li­ne web­ka­me­ra­mi, t. j. ka­me­ra­mi, mo­ni­to­ru­jú­ci­mi ve­rej­né pries­tran­stvo, zá­znam z kto­rých mož­no voľ­ne sle­do­vať on­li­ne na inter­ne­te. Ak pá­cha­teľ ta­ký­to zá­znam z on­li­ne web­ka­me­ry sle­du­je, poš­ko­de­ný ne­mô­že ni­ja­ko ve­dieť o je­ho čin­nos­ti. Pod­mien­kou by však v ta­kom­to prí­pa­de bo­lo, že poš­ko­de­ný buď ne­vie o prí­tom­nos­ti on­li­ne web­ka­me­ry, ale­bo ne­vie, že da­ná ka­me­ra slú­ži ako on­li­ne web­ka­me­ra.

-       Ak pá­cha­teľ sle­du­je poš­ko­de­né­ho ta­kým spô­so­bom, že poš­ko­de­ný sa za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že doz­ve­dieť, že je sle­do­va­ný, ho­ci by aj ne­ve­del kým, po­tomu poš­ko­de­né­ho jes­tvu­jú reál­ne pred­pok­la­dy na to, aby u nej vznik­la dô­vod­ná oba­va.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Pod­ľa sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry všeo­bec­ných sú­dov, mož­no úmy­sel tak ako iné for­my za­vi­ne­nia (mo­tív, poh­nút­ku) zis­tiť aj na pod­kla­de iných dô­ka­zov, nie­len z priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho.[56]

Prík­lad:

Pá­cha­teľ sle­du­je svo­ju su­se­du ďa­le­koh­ľa­dom cez ok­no. Nie je pod­stat­né, či si ho poš­ko­de­ná všim­la, pod­stat­né je, že vý­hľad cez jej ok­no pos­ky­tu­je ta­ké po­zo­ro­va­cie pod­mien­ky, že poš­ko­de­ná je schop­ná zba­dať pá­cha­te­ľa s ďa­le­koh­ľa­dom v proti­ľah­lom ok­ne.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ sle­du­je ak­ti­vi­ty poš­ko­de­né­ho v ky­berpries­to­re ta­kým spô­so­bom, že mu na po­čí­tač nain­šta­lu­je key­log­ger (prog­ram, kto­rý za­zna­me­ná­va stla­če­nie klá­ves a ta­ké­to in­for­má­cie od­osie­la pá­cha­te­ľo­vi). Po­kiaľ má poš­ko­de­ný ta­kú úro­veň po­čí­ta­čo­vých zna­los­tí, že je schop­ný key­log­ger od­ha­liť; po­kiaľ si poš­ko­de­ný po­vedz­me pra­vi­del­ne kon­tro­lu­je po­čí­tač anti­ví­ru­so­vý­mi prog­ra­ma­mi, kto­ré sú schop­né od­ha­liť key­log­ger; po­kiaľ má key­log­ger ta­ké sprá­va­nie, že aj pou­ží­va­teľ so sla­bý­mi po­čí­ta­čo­vý­mi zna­los­ťa­mi je schop­ný od­ha­liť, že s po­čí­ta­čom nie­čo nie je v po­riad­ku; po­tom sú tu dô­vod­né pod­kla­dy na vznik dô­vod­nej oba­vy – ho­ci poš­ko­de­ný ne­vie, kto ju sle­du­je.

V praxi veľ­mi čas­to do­chá­dza k si­tuáciám, ke­dy je vy­ko­ná­va­ná naj­ľah­šia for­ma sle­do­va­nia, a zá­ro­veň az­da aj naj­ľah­šia for­ma stal­kin­gu vô­bec. Je ním pa­sív­ne sle­do­va­nie ak­ti­vi­ty poš­ko­de­né­ho v ky­berpries­to­re. Pri ta­kej­to for­me stal­kin­gu pá­cha­teľ ne­za­sa­hu­je do súk­ro­mia poš­ko­de­né­ho, pre­to­že vy­hľa­dá­va iba ta­ké in­for­má­cie, kto­ré o se­be poš­ko­de­ný zve­rej­ní sám. Väč­ši­nou prev­lá­da ná­zor, že za ta­ké­to ko­na­nie pá­cha­teľ ne­mô­že niesť tres­tnop­ráv­ny, do­kon­ca ani pries­tup­ko­vý pos­tih. Tre­ba si však uve­do­miť, že niek­to­ré so­ciál­ne sie­te umož­ňu­jú pou­ží­va­te­ľom vi­dieť, kto si ich pro­fil, resp. ak­ti­vi­ty na so­ciál­nej sie­ti zob­ra­zo­val. Poš­ko­de­ný tu ne­mu­sí ve­dieť, kto je pá­cha­te­ľom, po­kiaľ však vi­dí, že je­ho pro­fil si opa­ko­va­ne zob­ra­zu­je jed­na oso­ba, prí­pad­ne jed­na IP ad­re­sa, sú tu pod­kla­dy na vznik dô­vod­nej oba­vy. Nie je re­le­van­tné ani to, či si poš­ko­de­ný pre­ze­rá vý­pis úč­tov (prí­pad­ne IP adries), kto­ré si je­ho pro­fil zob­ra­zo­va­li, pod­stat­né je, že je tu mož­nosť, že dô­vod­ná oba­va vznik­ne.

Tre­ba však po­ve­dať, že tu tre­ba viac ako in­de brať do úva­hy ma­te­riál­ny znak tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 10 TZ nej­de o pre­čin, ak vzhľa­dom na spô­sob vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ky, okol­nos­ti, za akých bol čin spá­cha­ný, mie­ru za­vi­ne­nia a poh­nút­ku pá­cha­te­ľa je je­ho zá­važ­nosť ne­patr­ná. Pre­či­nom je buď ned­ban­li­vost­ný trest­ný čin, ale­bo úmy­sel­ný trest­ný čin, za kto­rý TZ us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou päť ro­kov. Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a ods. 1 TZ) us­ta­no­vu­je hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by na je­den rok, te­da ide o pre­čin. Z to­ho vy­plý­va, že pri ňom mož­no up­lat­niť ma­te­riál­ny znak tres­tné­ho či­nu. Väč­ši­na ko­na­ní, pri kto­rom do­chá­dza k sle­do­va­niu ak­ti­vi­ty poš­ko­de­né­ho v ky­berpries­to­re, te­da pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nie je tres­tná.

Sa­moz­rej­me, ak cha­rak­ter a pod­mien­ky tej-kto­rej so­ciál­nej sie­te neu­mož­ňu­jú vi­dieť, kto si pre­ze­ral pro­fil poš­ko­de­né­ho, po­tom tu pod­kla­dy na vznik dô­vod­nej oba­vy nie sú.

Čo sa tý­ka prak­tic­kých prob­lé­mov, čas­to sa stá­va, že pri vy­hľa­dá­va­ní osob­nej blíz­kos­ti sa pá­cha­teľ ob­ra­ňu­je tým, že vy­hľa­da­nie osob­nej blíz­kos­ti je z je­ho stra­ny čis­to ná­hod­né a v sku­toč­nos­ti ho v úmys­le ne­mal.

Prík­lad z ju­di­ka­tú­ry:

Ďalej ob­vi­ne­ný na­mie­tol, že dom poš­ko­de­nej nes­le­do­val, iba pre­chá­dzal oko­lo ces­tou k ob­chod­né­mu par­tne­ro­vi... Iba z pre­jaz­du vo­zid­la sa ne­dá vy­vo­dzo­vať sle­do­va­nie, ho­ci je mu kla­de­né za vi­nu „sle­do­va­nie oko­lia do­mu“.[57]

Z hľa­dis­ka stra­té­gie ob­ha­jo­by ide o dob­rú tak­ti­ku a pre proti­stra­nu je ťaž­ké ta­ké­to ar­gu­men­ty vy­vrá­tiť.

 

G. Kon­takt pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by, elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho

 

Ďal­šou, v po­ra­dí tre­ťou mož­nos­ťou napl­ne­nia tres­tné­ho či­nu je vy­jad­re­ná v § 360a ods. 1 písm. c) TZ. Je for­mu­lo­va­ná tak­to:

ho [poš­ko­de­né­ho]kon­tak­tu­je pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by ale­bo elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li.

Pre tú­to mož­nosť je kľú­čo­vý po­jem kon­takt. KSSJ de­fi­nu­je vý­raz kon­takt ako styk, sú­čin­nosť. Sú tu vy­jad­re­né šty­ri mož­nos­ti, aký­mi mož­no kon­takt vy­ko­nať – pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by; elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by; pí­som­ne; ale­bo inak pro­ti je­ho vô­li. Slo­ven­ský zá­ko­no­dar­ca na pr­vé mies­to za­ra­dil kon­takt pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by, čím zvo­lil kon­zer­va­tív­nej­šiu ces­tu ako čes­ký zá­ko­no­dar­ca, kto­rý sa roz­ho­dol v po­dob­nom us­ta­no­ve­ní na pr­vé mies­to za­ra­diť kon­takt pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by. Ko­na­nie čes­ké­ho zá­ko­no­dar­cu ne­mož­no hod­no­tiť inak ako pre­zie­ra­vé a prog­re­sív­ne, na­koľ­ko je veľ­mi prav­de­po­dob­né, že s roz­vo­jom tech­ni­ky bu­de pria­mo úmer­ne stú­pať aj po­čet spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­ných ja­vov, kto­ré sa pros­tred­níc­tvom nej de­jú.

Kon­takt pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by spo­čí­va v si­tuá­cii, ke­dy me­dzi pá­cha­te­ľom a poš­ko­de­ným fi­gu­ru­je eš­te tre­tia oso­ba – pros­tred­ník. Pri ta­kom­to kon­tak­to­va­ní pá­cha­teľ ne­kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho sa­mot­né­ho, ale pros­tred­ní­ka, kto­ré­ho sa naj­čas­tej­šie pý­ta na zá­le­ži­tos­ti, tý­ka­jú­ce sa poš­ko­de­né­ho, prí­pad­ne poš­ko­de­né­mu po ňom nie­čo od­ka­zu­je (for­mu­lá­cie ty­pu od­káž­te X, že...). Po­kiaľ pá­cha­teľ ne­vie, že pros­tred­ník o ob­sa­hu ich ko­mu­ni­ká­cie po­vie poš­ko­de­né­mu, po­tom je je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť vy­lú­če­ná, na­koľ­ko pôj­de o ko­na­nie z ned­ban­li­vos­ti (poz­ri vý­klad k sub­jek­tív­nej strán­ke skut­ko­vej pod­sta­ty). Naj­vyš­ší súd ČR ju­di­ko­val, že sna­ha kon­takt pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by mô­že byť bra­ný rov­na­ko zá­važ­ne ako sna­ha pria­my kon­takt.[58]

Z ju­di­ka­tú­ry:

Mat­ka poš­ko­de­nej aj jej druh sú oso­ba­mi, kto­ré ná­le­žia k naj­už­šie­mu ro­din­né­mu kru­hu poš­ko­de­nej. Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný sa sna­žil zís­kať prís­tup k poš­ko­de­nej pros­tred­níc­tvom tých­to osôb mu­se­lo byť poš­ko­de­nou vní­ma­né po­dob­ne, ak nie rov­na­ko in­ten­zív­ne, ako sna­ha o pria­my kon­takt s ňou.

Elek­tro­nic­ká ko­mu­ni­kač­ná služ­ba je aká­koľ­vek služ­ba, kto­rou mož­no ko­mu­ni­ko­vať v elek­tro­nic­kej po­do­be. Mô­že mať roz­ma­ni­té po­do­by – od dnes už „kla­sic­kých“ fo­riem ako te­le­fo­ná­ty (či už na mo­bil ale­bo pev­nú lin­ku), e-mai­ly, SMS sprá­vy; cez rôz­ne ap­li­ká­cie ako Sky­pe, ICQ, Mes­sen­ger; až po so­ciál­ne sie­te ako nap­rík­lad Fa­ce­book. Je ire­le­van­tné, či da­ná služ­ba slú­ži pri­már­ne na ko­mu­ni­ká­ciu, ale­bo či má iný účel. Ta­kou­to služ­bou mô­žu byť nap­rík­lad aj rôz­ne dis­kus­né fó­ra so špe­cia­li­zá­ciou na ur­či­tý zá­uj­mo­vý ok­ruh ľu­dí; ďa­lej tiež dis­kus­né por­tá­ly spra­vo­daj­ských webstrá­nok. Mô­žu ni­mi byť tiež elek­tro­nic­ké hry, kto­ré sa hra­jú pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu a hrá­čom umož­ňu­jú po­sie­lať si me­dzi se­bou sprá­vy.

Ne­vy­žia­da­né­mu kon­tak­tu pros­tried­ka­mi elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie sa ve­nu­je aj ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

Za vy­tr­va­lý kon­takt pros­tried­ka­mi elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie je po­va­žo­va­né naj­mä opa­ko­va­né za­sie­la­nie ne­vy­žia­da­ných e-mai­lo­vých správ (čas­to s vul­gár­nym ale­bo ag­re­sív­nym ob­sa­hom), za­hl­co­va­nie elek­tro­nic­kej poš­ty spa­mom, zá­mer­ná dis­tri­bú­cia po­čí­ta­čo­vých ví­ru­sov, opa­ko­va­né od­ka­zy, ne­vy­žia­da­né te­le­fo­ná­ty ako na mo­bil­ný te­le­fón, tak aj na pev­nú lin­ku... Je pred­sta­vo­va­ný tiež tzv. te­le­fón­nym te­ro­rom, ke­dy je obeť vy­sta­ve­ná opa­ko­va­ným ano­nym­ným te­le­fo­ná­tom, čas­to s ob­scén­nym a vý­hraž­ným ob­sa­hom, pri­čom je spra­vid­la vy­ru­šo­va­ná nie­len v den­nej, ale aj v noč­nej do­be.[59]

Na tom­to mies­te si do­vo­lím s ju­di­ká­tom po­le­mi­zo­vať. Ju­di­kát za vy­tr­va­lý kon­takt pros­tried­ka­mi elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie po­va­žu­je tiež zá­mer­nú dis­tri­bú­ciu po­čí­ta­čo­vých ví­ru­sov. Tre­ba upo­zor­niť, že dis­tri­bú­ciou po­čí­ta­čo­vých ví­ru­sov ne­do­chá­dza k ni­ja­ké­mu kon­tak­tu. Za ne­vy­žia­da­ný kon­takt pros­tried­ka­mi elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie by som ta­kú­to dis­tri­bú­ciu za­ra­dil až vte­dy, ak by ví­rus nap­rík­lad ob­sa­ho­val po­kyn, pod­ľa kto­ré­ho má na ob­ra­zov­ke po­čí­ta­ča zob­ra­ziť sprá­vu od pá­cha­te­ľa. V ta­kom prí­pa­de by pri­chá­dzal do úva­hy sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) s tres­tným či­nom neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu (§ 247a TZ). Tiež upo­zor­ňu­jem na to, že súd pou­ží­va nep­res­nú od­bor­nú ter­mi­no­ló­giu – vý­raz po­čí­ta­čo­vý ví­rus nie je schop­ný v se­be sub­su­mo­vať všet­ky ne­žia­dú­ce prog­ra­my, kto­ré oh­ro­zu­jú fun­go­va­nie po­čí­ta­čo­vých sys­té­mov. Vhod­nej­šie je tie­to prog­ra­my po­me­no­vať vý­ra­zom mal­vér.

Pí­som­ný kon­takt v se­be za­hŕňa všet­ky for­my pí­som­nej ko­mu­ni­ká­cie, pri kto­rých sa ne­vyu­ží­va elek­tro­nic­ká for­ma. Ten­to kon­takt v se­be za­hŕňa pre­dov­šet­kým „tra­dič­né pí­som­né for­my ko­mu­ni­ká­cie, aký­mi sú lis­ty, poh­ľad­ni­ce, lís­toč­ky, apod.[60] Za ta­kú­to for­mu kon­tak­tu však po­va­žu­jem nap­rík­lad aj gra­fi­ty (ná­pi­sy a ob­ra­zy, vy­tvá­ra­né spre­jom na fa­sá­dach bu­dov), iné dru­hy ná­pi­sov na mú­roch, či na iných pred­me­toch (napr. na poš­to­vej schrán­ke, na dve­rách do by­tu; na textí­lii, atď.)

Pri iných spô­so­boch kon­tak­tu si po­mô­žem vy­jad­re­ním Šamá­la, kto­rý do­dá­va, že „vy­tr­va­lé kon­tak­to­va­nie za­hŕňa tiež za­sie­la­nie ne­vy­žia­da­ných pred­me­tov a drob­ných po­zor­nos­tí“.

Kon­takt ne­mu­sí byť sme­ro­va­ný pria­mo k poš­ko­de­né­mu. Za kon­takt mož­no po­va­žo­vať aj si­tuáciu, ke­dy pá­cha­teľ zve­rej­ní člá­nok na inter­ne­te, ale­bo v no­vi­nách, v kto­rom pria­mo či skry­to kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho. Ob­dob­ne tre­ba po­su­dzo­vať vy­tvá­ra­nie gra­fi­tov na ste­nách, ke­dy je v zá­sa­de ko­mu­ni­ká­cia ve­rej­ná, no pre­jav pá­cha­te­ľa mô­že byť mie­re­ný na poš­ko­de­né­ho. Tre­ba po­ve­dať, že na ve­rej­nos­ti pred­ne­se­nej ko­mu­ni­ká­cie ne­zá­le­ží.

Za­čnem roz­bo­rom za­ují­ma­vej otáz­ky – vzťa­hu­je sa vý­raz pro­ti je­ho vô­li na kon­ci nor­my iba na časť nor­my (ale­bo inak) ale­bo na ce­lú nor­mu?

Osob­ne si mys­lím, že ten­to vý­raz sa vzťa­hu­je na ce­lú nor­mu. Ve­die ma k to­mu pre­dov­šet­kým te­leolo­gic­ký vý­klad. Kon­takt, kto­rý sa us­ku­toč­ňu­je v sú­la­de s vô­ľou poš­ko­de­né­ho, sa ne­dá hod­no­tiť ako spo­lo­čen­sky ne­bez­peč­ný, ho­ci by aj ob­sa­hom kon­tak­tu bo­li po­vedz­me ob­scén­ne ale­bo inak nep­rís­toj­né pre­ja­vy.

Mô­že­me te­da po­ve­dať, že kon­takt sa mu­sí pre­dov­šet­kým vy­ko­nať pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho. V praxi však mô­že dôjsť k si­tuá­cii, ke­dy pá­cha­teľ ne­vie, že kon­takt, kto­rý ini­ciu­je, sa ko­ná pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho. Poš­ko­de­ný to­tiž buď ne­mu­sí pre­ja­viť, že kon­takt sa vy­ko­ná­va pro­ti je­ho vô­li, ale­bo to pre­ja­ví, no pá­cha­teľ si to vy­lo­ží inak. Dôjsť tiež mô­že k si­tuá­cii, ke­dy poš­ko­de­ný v pr­vot­ných fá­zach ko­mu­ni­ká­cie pre­ja­ví vô­ľu pok­ra­čo­vať v nej, no v ďal­ších fá­zach ko­mu­ni­ká­cie už ne­má vô­ľu v nej pok­ra­čo­vať.

Prík­lad:

Pá­cha­teľ si na so­ciál­nej sie­ti pí­še s poš­ko­de­nou. V pr­vot­ných fá­zach ko­mu­ni­ká­cie pô­so­bia pá­cha­te­ľo­ve pre­ja­vy ne­vin­ne a poš­ko­de­ná mô­že dať naj­avo, že s ko­mu­ni­ká­ciou súh­la­sí (nap­rík­lad frá­za­mi ako „už som sa ne­ve­de­la doč­kať, ke­dy si za­sa bu­de­me môcť pí­sať“). Nes­kôr však mô­že pá­cha­teľ za­čať ko­mu­ni­ko­vať ob­scén­ne, aro­gan­tne, vul­gár­ne, ba až ag­re­sív­nym spô­so­bom. Poš­ko­de­ná vý­slov­ne nep­re­ja­ví svoj ne­súh­las s ta­kým­to od­klo­nom ko­mu­ni­ká­cie, ho­ci v my­šlien­ko­vom sve­te s ním ne­mu­sí súh­la­siť. Pá­cha­teľ sa však dom­nie­va, že s ko­mu­ni­ká­ciou na­ďa­lej súh­la­sí, pri­čom svoj pred­pok­lad za­kla­dá na pre­ja­ve súh­la­su, kto­rý poš­ko­de­ná da­la v pr­vot­ných fá­zach ko­mu­ni­ká­cie.

Tu ho­vo­rí­me o ne­ga­tív­nom skut­ko­vom omy­le. „Ne­ga­tív­ny skut­ko­vý om­yl nas­ta­ne vte­dy, ak pá­cha­teľ ne­poz­ná niek­to­rú sku­toč­nosť, kto­rá sa vy­ža­du­je na napl­ne­nie zna­kov uve­de­ných v Tres­tnom zá­ko­ne“.[61] V tom­to prí­pa­de pá­cha­teľ ne­ve­del, že je­ho ko­na­nie sa ko­ná pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho, čo je sku­toč­nosť, kto­rú skut­ko­vá pod­sta­ta vy­ža­du­je. Pod­ľa Ivo­ra: „Skut­ko­vý om­yl ne­ga­tív­ny pá­cha­te­ľa os­pra­vedl­ňu­je pre je­ho ne­ve­do­mosť, a pre­to je tu vy­lú­če­ná tres­tná zod­po­ved­nosť za úmy­sel­ný trest­ný čin ale­bo ned­ban­li­vost­ný trest­ný čin spá­cha­ný z ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti.[62] Pre tres­tnosť tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie (bliž­šie poz­ri časť o sub­jek­tív­nej strán­ke tres­tné­ho či­nu), pre­to mô­že­me kon­šta­to­vať, že po­kiaľ pá­cha­teľ ne­vie, že kon­takt sa us­ku­toč­ňu­je pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho, po­tom je je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť vy­lú­če­ná.

Pri skú­ma­ní, či doš­lo k napl­ne­niu toh­to spô­so­bu napl­ne­nia tres­tné­ho či­nu, tre­ba vždy sta­ros­tli­vo skú­mať, či pri ko­mu­ni­ká­cii ne­bol napl­ne­ný ne­ja­ký iný spô­sob pá­chania tres­tné­ho či­nu. Ak nap­rík­lad pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho kon­tak­to­val a po­čas kon­tak­tu sa mu vy­hrá­žal ub­lí­že­ním na zdra­ví, po­tom mô­že­me kon­šta­to­vať, že napl­nil spô­sob uve­de­ný v § 360a ods. 1 písm. a) (vy­hrá­ža­nie sa).

 

H. Zneu­ži­tie osob­ných úda­jov

 

V po­ra­dí pos­led­nou, taxatív­ne ur­če­nou mož­nos­ťou napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty je § 360a, ods. 1 písm. d). Zne­nie pís­me­na:

zneu­ži­je je­ho osob­né úda­je na účel zís­ka­nia osob­né­ho ale­bo iné­ho kon­tak­tu

Osob­ný­mi údaj­mi sú pod­ľa § 2 zá­ko­na č. 18/2018 Z. z. o ochra­ne osob­ných úda­jov úda­je tý­ka­jú­ce sa iden­ti­fi­ko­va­nej fy­zic­kej oso­by ale­bo iden­ti­fi­ko­va­teľ­nej fy­zic­kej oso­by, kto­rú mož­no iden­ti­fi­ko­vať pria­mo ale­bo ne­pria­mo, naj­mä na zá­kla­de všeo­bec­ne pou­ži­teľ­né­ho iden­ti­fi­ká­to­ra, iné­ho iden­ti­fi­ká­to­ra, ako je nap­rík­lad me­no, priez­vis­ko, iden­ti­fi­kač­né čís­lo, lo­ka­li­zač­né úda­je, ale­bo on­li­ne iden­ti­fi­ká­tor, ale­bo na zá­kla­de jed­nej ale­bo via­ce­rých cha­rak­te­ris­tík ale­bo zna­kov, kto­ré tvo­ria jej fy­zic­kú iden­ti­tu, fy­zio­lo­gic­kú iden­ti­tu, ge­ne­tic­kú iden­ti­tu, psy­chic­kú iden­ti­tu, men­tál­nu iden­ti­tu, eko­no­mic­kú iden­ti­tu, kul­túr­nu iden­ti­tu ale­bo so­ciál­nu iden­ti­tu.

Len poz­na­me­nám, že da­ný zá­kon na­do­bud­ne účin­nosť až 25.5.2018, či­že v ak­tuál­nej do­be (26.4.2018) eš­te účin­ný nie je. Do 25.5.2018 je účin­ný sta­rý zá­kon – zá­kon č. 122/2013 Z. z. o ochra­ne osob­ných úda­jov.

Pri vý­ra­ze zneu­ži­tie osob­ných úda­jov si po­mô­že­me KSSJ, kto­rý de­fi­nu­je po­jem zneu­žiť ako vy­užiť na zlé, ne­čes­tné cie­le. Pôj­de te­da o ko­na­nia, pri kto­rých pá­cha­teľ s osob­ný­mi údaj­mi na­rá­ba spô­sob­mi, kto­ré sa po­va­žu­jú za neak­cep­to­va­teľ­né. Po­môcť si mô­že­me aj čl. 19 ods. 3 Ústa­vy SR, kto­rý us­ta­no­vu­je: „Kaž­dý má prá­vo na ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným zhro­maž­ďo­va­ním, zve­rej­ňo­va­ním ale­bo iným zneu­ží­va­ním úda­jov o svo­jej oso­be.“ Tu Ústa­va SR uvá­dza ur­či­té prík­la­dy, aký­mi spô­sob­mi mož­no zneu­ží­vať osob­né úda­je. Zhro­maž­ďo­va­ním osob­ných úda­jov bu­de ich sys­te­ma­tic­ké zbie­ra­nie. „Zve­rej­ne­ním osob­ných úda­jov sa ro­zu­mie pub­li­ko­va­nie, uve­rej­ne­nie ale­bo vy­sta­ve­nie osob­ných úda­jov na ve­rej­nos­ti pros­tred­níc­tvom ma­so­vo­ko­mu­ni­kač­ných pros­tried­kov, ve­rej­ne prís­tup­ných po­čí­ta­čo­vých sie­tí, ve­rej­ným vy­sta­ve­ním di­ela, ve­rej­ným vy­hlá­se­ním, uve­de­ním vo ve­rej­nom zoz­na­me, v re­gis­tri, ich umies­tne­ním na úrad­nej ta­bu­li ale­bo na inom ve­rej­ne prís­tup­nom mies­te.[63]

Zneu­žiť osob­né úda­je je pot­reb­né na účel zís­ka­nia osob­né­ho ale­bo iné­ho kon­tak­tu. Osob­ným kon­tak­tom je kon­takt, pri kto­rom sa má pá­cha­teľ s poš­ko­de­ným fy­zic­ky stret­núť. Iným kon­tak­tom mô­že byť nap­rík­lad e-mai­lo­vá ad­re­sa. Vál­ko­vá uvá­dza, že pre tres­tnosť ko­na­nia pá­cha­te­ľa je ire­le­van­tné, či ku kon­tak­tu reál­ne doš­lo a o aký druh kon­tak­tu šlo.[64]

Pre zhro­maž­ďo­va­nie osob­ných úda­jov uveď­me prík­lad Kuch­tu, kto­rý po­pi­su­je si­tuáciu, ke­dy pá­cha­teľ kon­tak­tu­je oso­by, blíz­ke poš­ko­de­né­mu, prí­pad­ne rôz­ne in­šti­tú­cie (nap­rík­lad te­le­fón­ne­ho ope­rá­to­ra) a pod rôz­ny­mi zá­mien­ka­mi sa od nich sna­ží doz­ve­dieť ad­re­su poš­ko­de­né­ho, či je­ho te­le­fón­ne čís­lo.[65]

Pri zve­rej­ňo­va­ní osob­ných úda­jov si za­sa po­mô­že­me Pro­cház­ko­vou, kto­rá uvá­dza prík­lad, ke­dy pá­cha­teľ zve­rej­ní in­ze­rát s po­nu­kou ero­tic­kých slu­žieb a kon­tak­tom na poš­ko­de­né­ho.[66]

Čo sa tý­ka iné­ho zneu­ži­tia osob­ných úda­jov, tu si mô­že­me po­môcť Šamá­lom, kto­rý uvá­dza si­tuáciu, ke­dy pá­cha­teľ zneu­ži­je osob­né úda­je poš­ko­de­né­ho k ob­jed­na­niu to­va­ru ale­bo slu­žieb bez je­ho ve­do­mia.[67]

 

I. Ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta

 

V § 360a ods. 1 sú pod pís­me­na­mi a) až d) vy­me­dze­né az­da naj­čas­tej­šie for­my, aký­mi mož­no trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pá­chať. Ne­mož­no však po­va­žo­vať za pos­ta­ču­jú­ce kri­mi­na­li­zo­vať iba tak­to taxatív­ne vy­me­no­va­né ko­na­nia. Dôjsť to­tiž mô­že aj k rôz­nym si­tuáciám, ke­dy je spl­ne­ný znak ča­su aj in­ten­zi­ty a zá­ro­veň je pá­cha­te­ľo­vo ko­na­nie z psy­chia­tric­ké­ho hľa­dis­ka mož­né de­fi­no­vať ako stal­king. Zá­ko­no­dar­ca sa s tým­to prob­lé­mom vy­spo­ria­dal ob­dob­ne ako čes­ký zá­ko­no­dar­ca – tým, že uvie­dol eš­te je­den spô­sob pá­chania či­nu. Je ním aké­koľ­vek ďal­šie sprá­va­nie, kto­rým pá­cha­teľ poš­ko­de­né­ho ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta.

Zne­nie pred­met­nej nor­my:

ho inak ob­me­dzu­je v je­ho ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta

V texte nor­my je pou­ži­té vy­me­dzo­va­cie zá­me­no inak. Z to­ho vy­plý­va, že sprá­va­nie nes­mie napl­niť niek­to­rý z ďal­ších spô­so­bov pou­ži­tých v pís­me­nách a) až d).

Od ob­me­dzo­va­nia v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta tre­ba roz­li­šo­vať pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta (znak in­ten­zi­ty). Kým zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pred­sta­vu­je po­sun v kva­li­te ži­vo­ta, kto­rý poš­ko­de­ná oso­ba sub­jek­tív­ne vní­ma ako ne­ga­tí­vum[68], ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta pred­sta­vu­je ur­či­tú mo­di­fi­ká­ciu ži­vo­ta (bliž­šie poz­ri vý­klad k zna­ku zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta).

Pri po­ku­se de­fi­no­vať vý­raz ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta mô­že­me ľah­ko pre­pad­núť po­ku­še­niu sna­žiť sa vý­raz „ob­vyk­lý spô­sob ži­vo­ta“ de­fi­no­vať ako aký­si bež­ný, „prie­mer­ný“ ži­vot poš­ko­de­né­ho. S tým­to ná­zo­rom je však v roz­po­re dok­trí­na, kon­krét­ne ná­zor Šamá­la. Eš­te dô­le­ži­tej­šie je, že Šamá­lov ná­zor si os­vo­ji­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry (súd ci­to­val li­te­ra­tú­ru):

Za ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta je pot­reb­né po­va­žo­vať ta­ké ob­me­dzenie do­te­raj­šie­ho ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, ku kto­ré­mu dôj­de pro­ti je­ho vô­li ne­žia­dú­ci­mi zá­sah­mi pá­cha­te­ľa do sfé­ry je­ho osob­né­ho, ro­din­né­ho, ale aj pro­fes­né­ho ži­vo­ta; mô­že ísť o ob­me­dzenie v ro­vi­ne zá­uj­mo­vej, kul­túr­nej, špor­to­vej apod. Roz­ho­du­jú­ce pri­tom bu­de aj v tých­to sú­vis­los­tiach vždy hľa­dis­ko sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­nej uj­my poš­ko­de­né­ho, ho­ci ur­či­tým spô­so­bom ob­jek­ti­vi­zo­va­né, nie te­da hod­no­te­nie pod­ľa aké­ho­si „sprie­me­ro­va­né­ho“ ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta.[69]

Z ju­di­ka­tú­ry:

Za ob­me­dzo­va­nie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta je pot­reb­né po­va­žo­vať ta­ké ob­me­dzenie do­te­raj­šie­ho ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, ku kto­ré­mu dôj­de pro­ti je­ho vô­li ne­žia­dú­ci­mi zá­sah­mi pá­cha­te­ľa do sfé­ry je­ho...ži­vo­ta, do­kon­ca mô­žu byť za­siah­nu­té ob­ťa­žu­jú­cim ko­na­ním pá­cha­te­ľa všet­ky tie­to sfé­ry. Mô­že ísť o ob­me­dzenie v ro­vi­ne...a to aj tý­ka­jú­ce sa spo­loč­ných čin­nos­tí s ro­din­ný­mi prís­luš­ník­mi poš­ko­de­né­ho, napr. s je­ho deť­mi, ke­dy poš­ko­de­ný ne­bu­de môcť v dôs­led­ku pre­nas­le­do­va­nia ob­vi­ne­né­ho vy­ko­ná­vať ta­ké­to svo­je ob­vyk­lé ak­ti­vi­ty ale­bo bu­dú tie­to ak­ti­vi­ty pod­stat­ne na­ru­še­né.[70]

Ako už bo­lo v ju­di­ká­toch spo­me­nu­té, k da­né­mu ob­me­dzo­va­niu mu­sí do­chá­dzať pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho. Ne­mož­no te­da kri­mi­na­li­zo­vať ko­na­nia, vo­či vy­ko­ná­va­niu kto­rých poš­ko­de­ný ne­má vý­hra­dy. K vô­li a jej pre­ja­vom bliž­šie poz­ri vý­klad k zna­ku „kon­takt pros­tred­níc­tvom tre­tej oso­by, elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne ale­bo inak pro­ti vô­li poš­ko­de­né­ho“.

Ko­na­nie mu­sí mať cha­rak­ter ur­či­tých ne­žia­dú­cich zá­sa­hov. Ju­di­kát ďa­lej vy­me­nú­va, akých sfér sa ne­žia­dú­ci zá­sah mô­že dot­knúť. Osob­ný ži­vot sa bu­de skla­dať z ta­kých pre­ja­vov, kto­ré sú v zá­sa­de súk­rom­nej­šie­ho, prí­pad­ne aj in­tím­nej­šie­ho cha­rak­te­ru (nap­rík­lad vzťah poš­ko­de­né­ho s je­ho pria­teľ­kou; po­li­tic­ké pre­fe­ren­cie poš­ko­de­né­ho, a pod.) Ro­din­ný ži­vot sa skla­dá z pre­ja­vov, kto­ré poš­ko­de­ný reali­zu­je v rám­ci ro­di­ny (napr. nez­ho­dy me­dzi deť­mi a ro­dič­mi; reali­zá­cia ro­din­nej os­la­vy; smrť prí­buz­né­ho, a pod.) Pro­fes­ný ži­vot sa za­sa skla­dá z ta­kých pre­ja­vov, kto­ré mož­no pri­pí­sať k prá­ci poš­ko­de­né­ho, resp. k ta­kej čin­nos­ti, z kto­rej má poš­ko­de­ný zisk (napr. vzťah poš­ko­de­né­ho s je­ho ko­le­ga­mi a na­dria­de­ným; je­ho zisk v pod­ni­ka­teľ­skej ak­ti­vi­te, a pod.) Sa­moz­rej­me, exis­tu­jú aj ďal­šie ro­vi­ny, v kto­rých člo­vek napĺňa svoj ži­vot. Ju­di­kát ich aj ďa­lej spo­mí­na – ro­vi­na zá­uj­mo­vá, kul­túr­na, špor­to­vá.

Pre prík­lad ob­me­dzenia vo sfé­re ro­din­né­ho ži­vo­ta uve­diem prík­lad, kto­rý ako da­né ob­me­dzenie uz­na­la ju­di­ka­tú­ra.

Z ju­di­ka­tú­ry:

...ob­me­dzil ich v ich ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta (ke­dy sa poš­ko­de­né cí­ti­li byť ob­me­dzo­va­né vo svo­jom po­hy­be a ak­ti­vi­tách, ke­dy ob­vi­ne­ný ok­rem iné­ho za­brá­nil poš­ko­de­nej v od­cho­de ot­vo­re­ním dve­rí jej vo­zid­la, v kto­rom viez­la nepl­no­le­tú dcé­ru, a ne­do­vo­lil jej od­ísť do do­by, než vy­slo­vi­la súh­las s je­ho po­žia­dav­ka­mi...[71]

To, či reál­ne k ob­me­dzeniu v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta doš­lo, mu­sí zhod­no­tiť sám poš­ko­de­ný. Z to­ho vy­plý­va, že roz­ho­du­jú­ce bu­de, ako poš­ko­de­ný uj­mu sub­jek­tív­ne po­ci­ťu­je. Ju­di­kát dopĺňa, že da­né hľa­dis­ko sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­nej uj­my poš­ko­de­né­ho by ma­lo byť ur­či­tým spô­so­bom ob­jek­ti­vi­zo­va­né. To za­vá­dza úlo­hu sub­si­diár­ne­ho ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka. Pri sub­si­diár­nom up­lat­ňo­va­ní ta­ké­ho­to hľa­dis­ka sa tre­ba za­me­rať na to, či je as­poň ur­či­tá mož­nosť, že da­né ko­na­nie spô­so­bí uj­mu, t. j. ob­me­dzenie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta.

Prík­lad:

Uvie­dol som tu prík­lad z ju­di­ka­tú­ry k ob­me­dzo­va­niu vo sfé­re ro­din­né­ho ži­vo­ta. Ko­na­nie v tom­to prík­la­de spo­čí­va­lo v tom, že ob­vi­ne­ný za­brá­nil poš­ko­de­nej v tom, aby od­iš­la svo­jim mo­to­ro­vým vo­zid­lom tým, že ot­vo­ril dve­re vo­zid­la, v kto­rom viez­la nepl­no­le­tú dcé­ru a tým jej zne­mož­nil od­ísť (poš­ko­de­ná by tu ris­ko­va­la, že jej dcé­ra sa zra­ní). V da­nom prí­pa­de ob­vi­ne­ný na svo­ju ob­ha­jo­bu tvr­dil, že sa iba sna­žil o kon­takt s nepl­no­le­tou dcé­rou. Pred­stav­me si te­da, že je to reál­ne tak (tým­to sa nech­cem dot­knúť poš­ko­de­nej, ani jej dcé­ry, na­koľ­ko ve­rím, že roz­su­dok sú­du bol správ­ny). Pred­stav­me si, že pá­cha­teľ sa v blíz­kos­ti do­mu poš­ko­de­nej (je­ho bý­va­lej man­žel­ky) opa­ko­va­ne roz­prá­va so svo­jou dcé­rou. Poš­ko­de­nej to veľ­mi nie je po vô­li, ale reš­pek­tu­je to a z jej ko­na­nia je zrej­mé, že je s tým uz­ro­zu­me­ná. Jed­né­ho dňa sa však poš­ko­de­ná kvô­li hád­ke so svo­jim bý­va­lým man­že­lom ob­rá­ti na po­lí­ciu a po­dá naň­ho tres­tné ozná­me­nie. To­to ozná­me­nie by správ­ne ma­lo byť od­miet­nu­té so zá­ve­rom, že so sku­tok nie je tres­tným či­nom, na­koľ­ko nie je ani mi­ni­mál­ny pod­klad na to, aby da­né ko­na­nie spô­so­bi­lo ob­me­dzenie v ob­vyk­lom spô­so­be ži­vo­ta.

Vál­ko­vá dopĺňa, že pri po­su­dzo­va­ní skut­ku sa tre­ba za­me­rať tiež na to, akú úro­veň ob­me­dzenia v kva­li­te ži­vo­ta je schop­ný po­cí­tiť kon­krét­ny poš­ko­de­ný. Nap­rík­lad u osôb ve­rej­ne zná­mych sa dá oča­ká­vať vy­šší prah cit­li­vos­ti na ur­či­tý zá­ujem os­tat­ných o ich ži­vot, ro­di­nu, prá­cu, atď.[72] Sa­moz­rej­me, aj tu tre­ba kaž­dý prí­pad po­su­dzo­vať cit­li­vo a aj s oh­ľa­dom na ďal­šie fak­ty a sku­toč­nos­ti. Rád by som tiež pou­ká­zal na ná­zor Kroš­lá­ka, kto­rý oso­by ve­rej­ne zná­me za­ují­ma­vým spô­so­bom di­fe­ren­cu­je.

Do jed­nej sku­pi­ny to­tiž pa­tria oso­by ve­rej­ne čin­né (tzv. pub­lic fi­gu­res), do ďal­šej sku­pi­ny oso­by ve­rej­ne zná­me a po­tom oso­by, kto­ré ne­ja­kým spô­so­bom (dob­ro­voľ­ne/ne­dob­ro­voľ­ne) vstú­pi­li na ve­rej­nú scé­nu. V rám­ci os­tat­nej sku­pi­ny je pot­reb­né roz­li­šo­vať me­dzi oso­ba­mi, kto­ré sa svo­jím vlas­tným ko­na­ním pri­či­ni­li o to, že vstú­pi­li na ve­rej­nú scé­nu (napr. pá­cha­te­lia me­dia­li­zo­va­ných tres­tných či­nov), a me­dzi oso­ba­mi, kto­ré sa svo­jím ko­na­ním o to ne­zap­rí­či­ni­li (napr. obe­te tres­tných či­nov). Na opač­nom proti­pó­le sú súk­rom­né oso­by, kto­ré v po­rov­na­ní s uve­de­ný­mi ka­te­gó­ria­mi po­ží­va­jú pl­nú ochra­nu.[73]

 

2.1.3. Pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu

 

Tre­tím zna­kom tres­tné­ho či­nu je je­ho pá­cha­teľ, ale­bo sub­jekt. Pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu je tres­tne zod­po­ved­ná oso­ba, kto­rá svo­jím ko­na­ním napl­ni­la všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu.[74]

Mys­lím si, že čo sa tý­ka pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia, ab­so­lút­ne pos­ta­čí od­kaz na Ivo­ra:

Pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu[ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia] mô­že byť kto­rá­koľ­vek tres­tne zod­po­ved­ná fy­zic­ká oso­ba.

Od ro­ku 2016 u nás fun­gu­je tiež tres­tná zod­po­ved­nosť práv­nic­kých osôb. Tá­to tres­tná zod­po­ved­nosť sa však vzťa­hu­je iba na ur­či­té tres­tné či­ny, kto­ré sú taxatív­ne vy­me­no­va­né v § 3 zá­ko­na č. 91/2016 Z. z. o tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb. Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia me­dzi ne ne­pat­rí.

K tres­tnej zod­po­ved­nos­ti fy­zic­kých osôb uve­diem iba toľ­ko, že tá­to zod­po­ved­nosť (na­zý­va­ná tiež de­lik­tuál­na spô­so­bi­losť) je ur­če­ná ve­kom a prí­čet­nos­ťou.

Čo sa tý­ka ve­ku, tak pod­ľa § 22 TZ nie je tres­tne zod­po­ved­ným ten, kto v ča­se spá­chania či­nu inak tres­tné­ho ne­dovŕšil štr­nás­ty rok svoj­ho ve­ku.

Čo sa tý­ka prí­čet­nos­ti, pod­ľa § 23 TZ nie je tres­tne zod­po­ved­ným ten, kto pre du­šev­nú po­ru­chu v ča­se spá­chania či­nu inak tres­tné­ho ne­mo­hol roz­poz­nať je­ho proti­práv­nosť a ov­lá­dať je­ho ko­na­nie.

Oso­bit­nou cha­rak­te­ris­ti­kou v rám­ci prí­čet­nos­ti, na kto­rú tre­ba upria­miť po­zor­nosť, je trest­ný čin opil­stva pod­ľa § 363 ods. 1 TZ. Ten­to trest­ný čin spo­čí­va v ko­na­ní, pri kto­rom sa pá­cha­teľ po­ži­tím ale­bo ap­li­ká­ciou ná­vy­ko­vej lát­ky uve­die do sta­vu nep­rí­čet­nos­ti, v kto­rom sa do­pus­tí ko­na­nia, kto­ré má inak zna­ky tres­tné­ho či­nu. Ak sa však pod­ľa § 363 ods. 2 TZ uve­die do sta­vu nep­rí­čet­nos­ti v úmys­le spá­chať trest­ný čin (ac­tio li­be­ra in cau­sa) – napr. tzv. na­pi­tie sa na gu­ráž, v úmys­le do­dať si od­va­hu na spá­chanie tres­tné­ho či­nu – po­tom je pou­ži­tie tres­tné­ho či­nu opil­stva vy­lú­če­né.[75]

Na zá­ver eš­te uve­diem, že pod­ľa § 95 ods. 1 mla­dis­tvý mlad­ší ako pät­násť ro­kov, kto­rý v ča­se spá­chania či­nu ne­do­sia­hol ta­kú úro­veň ro­zu­mo­vej a mrav­nej vy­spe­los­ti, aby mo­hol roz­poz­nať je­ho proti­práv­nosť ale­bo ov­lá­dať svo­je ko­na­nie, nie je za ten­to čin tres­tne zod­po­ved­ný.

 

2.1.4. Sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu

 

Pos­led­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je je­ho sub­jek­tív­na strán­ka. Sub­jek­tív­nou strán­kou tres­tné­ho či­nu ro­zu­mie­me vnú­tor­nú strán­ku tres­tné­ho či­nu, kto­rá cha­rak­te­ri­zu­je zna­ky tý­ka­jú­ce sa psy­chi­ky pá­cha­te­ľa vo vzťa­hu k tres­tné­mu či­nu.[76]

Sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu má vždy je­den ob­li­ga­tór­ny znak, a tým je za­vi­ne­nie. Za­vi­ne­nie je vnú­tor­ný psy­chic­ký vzťah pá­cha­te­ľa k ob­jek­tív­nym zna­kom pá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Vy­jad­ru­je psy­chic­ký vzťah pá­cha­te­ľa k po­ru­che či oh­ro­ze­niu ob­jek­tu tres­tné­ho či­nu, ale­bo pred­me­tu úto­ku, ako aj ku ko­na­niu uve­de­né­mu v Tres­tnom zá­ko­ne, kto­ré ich vy­vo­lá­va, ale aj k nás­led­ku tres­tné­ho či­nu.[77]

Ro­zoz­ná­va­me úmy­sel­né a ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­nie. Úmy­sel sa ďa­lej di­fe­ren­cu­je na úmy­sel pria­my a úmy­sel ne­pria­my. Pri pria­mom úmys­le pá­cha­teľ vie, že svo­jím ko­na­ním mô­že na­ru­šiť chrá­ne­ný zá­ujem (ob­jekt tres­tné­ho či­nu) a ta­ký­to nás­le­dok chce spô­so­biť (§ 15 písm. a) TZ).

Prík­lad:

Pá­cha­teľ opa­ko­va­ne kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by. Pri tom­to ko­na­ní vie, že mô­že na­ru­šiť ob­čian­ske spolu­ži­tie a aj ho chce na­ru­šiť (napr. ne­ná­vi­dí poš­ko­de­né­ho a chce mu spô­so­biť út­ra­py).

Pri ne­pria­mom úmys­le pá­cha­teľ rov­na­ko vie, že svo­jím ko­na­ním mô­že na­ru­šiť ob­jekt tres­tné­ho či­nu. Na roz­diel od pria­me­ho úmys­lu však je­ho úmy­sel nes­me­ru­je k to­mu, aby ten­to ob­jekt na­ru­šil. Av­šak pre prík­lad, že ob­jekt reál­ne napl­ní, je s tým uz­ro­zu­me­ný (§ 15 písm. b) TZ).

Prík­lad:

Pá­cha­teľ opa­ko­va­ne kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by. Pri tom­to ko­na­ní vie, že mô­že na­ru­šiť ob­čian­ske spolu­ži­tie, no je mu jed­no, či ho na­ru­ší, ale­bo nie.

Di­fe­ren­co­va­ním ned­ban­li­vos­ti sa ne­mu­sí­me za­obe­rať, na­koľ­ko pre tres­tnosť tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. Ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­nie, prí­pad­ne žiad­ne za­vi­ne­nie te­da v prí­pa­de toh­to tres­tné­ho či­nu nep­ri­chá­dza do úva­hy.

 

2.2. Kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta (§ 360a ods. 2)

 

Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ ne­má iba jed­nu skut­ko­vú pod­sta­tu. Skla­dá sa z dvoch skut­ko­vých pod­stát – jed­nej zá­klad­nej a jed­nej kva­li­fi­ko­va­nej. Kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta sa skla­dá zo zna­kov, kto­ré zá­važ­nosť či­nu na­vy­šu­jú. Pri kaž­dom tres­tnom či­ne to­tiž exis­tu­jú ur­či­té spô­so­by, kto­rý­mi mož­no zvý­šiť zá­važ­nosť to­ho – kto­ré­ho tres­tné­ho či­nu. Trest­ný zá­kon sí­ce poz­ná po­ľah­ču­jú­ce a pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti (§ 36 a 37 TZ), av­šak tie­to okol­nos­ti sú v zá­sa­de všeo­bec­né­ho cha­rak­te­ru a sú for­mu­lo­va­né tak, aby „se­de­li“ na kaž­dý trest­ný čin. Ich plat­nosť je te­da všeo­bec­ná a uni­ver­zál­na.

Na roz­diel od nich okol­nos­ti, kto­ré na­vy­šu­jú zá­važ­nosť či­nu mu­sí zá­ko­no­dar­ca pri kaž­dom tres­tnom či­ne sta­ros­tli­vo vy­brať tak, aby bo­li čo naj­vhod­nej­šie vo vzťa­hu k cha­rak­te­ru da­né­ho tres­tné­ho či­nu. Nap­rík­lad, ta­kou­to okol­nos­ťou je pri tres­tnom či­ne úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 TZ úmy­sel zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech. Ne­bo­lo by však vhod­né sta­no­viť tú­to okol­nosť v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne nepl­ne­nia od­vod­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 380 TZ, čo je trest­ný čin, kto­rý má úpl­ne iný, ako ma­jet­ko­vý cha­rak­ter.

Spá­chanie či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom pod­mie­ňu­je po­vin­nosť štá­tu rea­go­vať pro­ti ta­ké­mu­to ak­tu účin­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi tres­tnej rep­re­sie. Pre­to bý­va­jú v kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tné sadz­by vy­ššie, ako v zá­klad­ných skut­ko­vých pod­sta­tách. Pre po­rov­na­nie, pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tná sadz­ba sta­no­ve­ná až na je­den rok, kým v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te je tres­tná sadz­ba sta­no­ve­ná na šesť me­sia­cov až tri ro­ky. Pre­to sa zna­ky, pou­ži­té v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te na­zý­va­jú okol­nos­ti, pod­mie­ňu­jú­ce pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, ale­bo tiež oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my.

V kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te § 360a ods. 2 sú pou­ži­té šty­ri oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my – spá­chanie či­nu na chrá­ne­nej oso­be (§ 360a ods. 2 písm. a), spá­chanie či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (§ 360a ods. 2 písm. b), spá­chanie či­nu z oso­bit­né­ho mo­tí­vu (§ 360a ods. 2 písm. c), a spá­chanie či­nu ve­rej­ne (§ 360a ods. 2 písm. c).

Pod­ľa § 38 ods. 1 TZ, na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu, ne­mož­no pri­hliad­nuť o. i. ako na okol­nosť, pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. Ide o vy­jad­re­nie zá­sa­dy ne bis in idem (nie dvak­rát v tej is­tej ve­ci), kto­rej ap­li­ká­ciou sa za­bra­ňu­je dup­li­cit­né­mu tres­ta­niu za je­den sku­tok.[78]

Prík­lad:

Pá­cha­teľ sa opa­ko­va­ne vy­hrá­ža ťaž­kým ub­lí­že­ním na zdra­ví oso­be, blíz­kej poš­ko­de­né­mu. Do­pus­tí sa te­da tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. a) TZ. Ako oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem sa v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te dá vy­užiť znak „chrá­ne­ná oso­ba“. V § 139 je vy­jad­re­ný vý­po­čet osôb, kto­ré sa da­jú po­va­žo­vať za chrá­ne­nú oso­bu. Za ta­kú­to oso­bu mož­no po­va­žo­vať aj blíz­ku oso­bu (§ 139 písm. c) TZ). Na­koľ­ko je však spá­chanie tres­tné­ho či­nu na blíz­kej oso­be zna­kom pá­cha­te­ľov­ho tres­tné­ho či­nu, tú­to okol­nosť ne­mož­no pá­cha­te­ľo­vi opa­ko­va­ne pri­čí­tať ako okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by (nie dvak­rát v tej is­tej ve­ci, nie dup­li­cit­né­mu tres­ta­niu).

V nas­le­dov­ných riad­koch vy­me­nu­jem a bliž­šie po­pí­šem tie spô­so­by napl­ne­nia oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných zna­kov, kto­ré pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ pri­chá­dza­jú do úva­hy v naj­vyš­šej mie­re (sú te­da tak­po­ve­diac naj­ref­lek­to­va­nej­šie).

 

2.2.1.Chrá­ne­ná oso­ba

 

Chrá­ne­nou oso­bou je oso­ba, vo­či kto­rej je obzvlášť nep­rí­pus­tné viesť útok, resp. oh­ro­ziť ne­ja­ký chrá­ne­ný zá­ujem na jej ško­du. Je to buď kvô­li jej vy­ššej zra­ni­teľ­nos­ti – či už všeo­bec­ne (di­eťa, oso­ba vy­ššie­ho ve­ku, te­hot­ná že­na), vo vzťa­hu k pá­cha­te­ľo­vi (blíz­ka oso­ba, od­ká­za­ná oso­ba), ale­bo je útok vo­či nej nep­rí­pust­ný vo vzťa­hu k ochra­ne ve­rej­né­ho zá­uj­mu (ve­rej­ný či­ni­teľ, sve­dok, zna­lec, tl­moč­ník ale­bo prek­la­da­teľ, oso­ba po­ží­va­jú­ca ochra­nu pod­ľa me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va).

V § 139 je me­no­va­ných cel­ko­vo de­sať osôb, resp. ka­te­gó­rii osôb, kto­ré sú po­va­žo­va­né za chrá­ne­né oso­by; no iba pri troch z nich me­no­va­nie a bliž­šie po­pí­sa­nie mož­no opí­sať za re­le­van­tné z hľa­dis­ka tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia.

-       Blíz­ka oso­ba. Pre vý­klad poj­mu blíz­ka oso­ba poz­ri vý­klad k zna­ku in­ten­zi­ty – dô­vod­ná oba­va. Do­dám, že v prí­pa­de § 360a ods. 1 písm. a) (vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou poš­ko­de­né­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be) je ap­li­ko­va­nie toh­to oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu v prí­pa­de pá­chania tres­tné­ho či­nu pro­ti blíz­kej oso­be (vy­hrá­ža­nie sa jej) vy­lú­če­né kvô­li § 38 ods. 1 TZ a zá­sa­de ne bis in idem.

-       Od­ká­za­ná oso­ba. Pod­ľa § 127 ods. 9 sa za od­ká­za­nú oso­bu na úče­ly TZ ro­zu­mie oso­ba, kto­rá svo­jou vý­ži­vou, vý­cho­vou, hmot­ným ale­bo iným za­opat­re­ním ale­bo sta­ros­tli­vos­ťou je od­ká­za­ná na pá­cha­te­ľa. Vý­ži­vou bý­va od­ká­za­né di­eťa vo­či ro­di­čom, vý­cho­vou žiak vo­či uči­te­ľo­vi; resp. vy­cho­vá­va­te­ľo­vi; iným za­opat­re­ním ale­bo sta­ros­tli­vos­ťou zve­re­nec vo­či tré­ne­ro­vi.[79]

-       Sve­dok, zna­lec, tl­moč­ník ale­bo prek­la­da­teľ. Tu by som sa rád za­me­ral pre­dov­šet­kým na sved­ka. Sved­kom sa ro­zu­mie oso­ba, kto­rá vy­po­ve­da­la ako sve­dok v tres­tnom, ob­čian­skom, správ­nom ale­bo inom ko­na­ní.[80] Ivor ho­vo­ril tiež o ob­čian­skom ko­na­ní, čo je od ro­ku 2016 už za­sta­ra­ný ek­vi­va­lent vý­ra­zu ci­vil­ný pro­ces. Ci­vil­ný pro­ces sa ria­di dvo­ma kó­dexmi – zá­ko­nom č. 160/2015 Z. z. Ci­vil­ným spo­ro­vým po­riad­kom a zá­ko­nom č. 161/2015 Z. z. Ci­vil­ným mi­mos­po­ro­vým po­riad­kom. Ci­vil­ným mi­mos­po­ro­vým po­riad­kom sa spra­vu­je tiež ko­na­nie o roz­vod man­žel­stva (§ 92 – 100 Ci­vil­né­ho mi­mos­po­ro­vé­ho po­riad­ku). Prá­ve pri roz­vo­de man­žel­stva čas­to do­chá­dza me­dzi roz­vá­dza­jú­ci­mi sa man­žel­mi k rôz­nym nez­ho­dám, kto­ré mô­žu po­ten­ciál­ne viesť aj k ne­bez­peč­né­mu pre­nas­le­do­va­niu.

 

2.2.2. Zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia

 

Ak pá­cha­teľ pá­cha trest­ný čin zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia, zna­me­ná to, že je­ho ko­na­nie v rám­ci pá­chania tres­tné­ho či­nu má ur­či­tú vlas­tnosť, kto­rá zá­važ­nosť či­nu zvy­šu­je. Rov­na­ko ako pri chrá­ne­nej oso­be, aj pri zá­važ­nej­šom spô­so­be ko­na­nia, kto­rý je up­ra­ve­ný v § 138 TZ, zá­ko­no­dar­ca sta­no­vil cel­ko­vo de­sať spô­so­bov, resp. ob­las­tí ko­na­nia, ako mož­no pá­chať sku­tok zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia. Tu sa po­zrie­me na tri z nich.

-       Po dl­hší čas. V zá­sa­de pla­tí, že ten­to oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem ne­mož­no pou­žiť, na­koľ­ko znak ča­su (dl­ho­do­bo) je zna­kom tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (zá­sa­da ne bis in idem). Tre­ba však upria­miť po­zor­nosť na to, že znak ča­su mô­že byť napl­ne­ný aj ko­na­ním spa­da­jú­cim do krat­šie­ho ča­so­vé­ho úse­ku, ak je to­mu in­ten­zi­ta či­nu zod­po­ve­da­jú­ca.[81] Za ta­kých okol­nos­tí by sme hypo­te­tic­ky ten­to oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem moh­li up­lat­niť.

-       Ná­si­lím, hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia ale­bo hroz­bou inej ťaž­kej uj­my. Ná­si­lím sa ro­zu­mie kaž­dé fy­zic­ké pô­so­be­nie na­mie­re­né pro­ti te­les­nej in­teg­ri­te na­pad­nu­té­ho, kto­ré slú­ži na pre­ko­na­nie ale­bo zne­mož­ne­nie je­ho, či už kla­de­né­ho, ale­bo oča­ká­va­né­ho, od­po­ru.[82] Hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia sa ro­zu­mie hroz­ba ta­kým ná­si­lím, kto­ré má byť vy­ko­na­né ih­neď, ak sa na­pad­nu­tý ne­pod­ro­bí vô­li útoč­ní­ka.[83] Hroz­bou inej ťaž­kej uj­my sa ro­zu­mie ta­ké ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­ré mô­že viesť k uj­me, nap­rík­lad na cti, dob­rej po­ves­ti, v ro­din­nom ži­vo­te, za si­tuácie, ke­dy sa ťaž­ká uj­ma ja­ví ob­jek­tív­ne ke­dy ju na­pad­nu­tý ako ťaž­kú uj­mu po­ci­ťu­je. Mu­sí ísť o neop­ráv­ne­né ko­na­nie.[84]

-       Vy­uži­tím ties­ne, nes­kú­se­nos­ti, od­ká­za­nos­ti ale­bo po­dria­de­nos­ti. Tu sa chcem za­me­rať naj­mä na vý­raz od­ká­za­nosť. Ne­mož­no ob­vi­ne­né­ho od­sú­diť sú­čas­ne za spá­chanie tres­tné­ho či­nu na chrá­ne­nej oso­be (od­ká­za­ná oso­ba) a spá­chanie tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (vy­uži­tím od­ká­za­nos­ti) kvô­li zá­sa­de ne bis in idem.

 

2.2.3. Oso­bit­ný mo­tív

 

Pá­cha­teľ v niek­to­rých prí­pa­doch pá­cha trest­ný čin z mo­tí­vu, kto­rý spo­loč­nosť od­su­dzu­je ako obzvlášť ha­neb­ný. Vo­či tres­tným či­nom, pá­cha­ným z ta­ké­ho­to oso­bit­né­ho mo­tí­vu sa spo­loč­nosť brá­ni účin­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi tres­tnej rep­re­sie. V § 140 TZ je vy­me­no­va­ných päť ok­ru­hov ko­na­nia, aký­mi mož­no spá­chať čin z oso­bit­né­ho mo­tí­vu. Vy­me­nu­jem z nich dva.

-       Z poms­ty. Poms­ta je for­ma od­pla­ty vo­či nie­ko­mu za ur­či­té ko­na­nie, kto­ré­ho sa dru­há oso­ba do­pus­ti­la (napr. po­žia­da­la o roz­vod); resp. ne­do­pus­ti­la (napr. ne­po­moh­la pá­cha­te­ľo­vi v nú­dzi).

-       So sexuál­nym mo­tí­vom. V tom­to prí­pa­de pá­cha­teľ pá­cha trest­ný čin pre­to, aby us­po­ko­jil svo­je sexuál­ne pot­re­by. Ivor do­dá­va, že pri sexuál­nych tres­tných či­noch (zná­sil­ne­nie pod­ľa § 199 TZ, sexuál­ne ná­si­lie pod­ľa § 200 TZ, sexuál­ne zneu­ží­va­nie pod­ľa § 201 TZ, sú­lož me­dzi prí­buz­ný­mi pod­ľa § 203 TZ) nep­ri­chá­dza do úva­hy pou­ži­tie toh­to oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu kvô­li zá­sa­de ne bis in idem.[85]

 

2.2.4. Ve­rej­ne

 

Ako pos­led­nú okol­nosť, pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, zá­ko­no­dar­ca uvie­dol znak „ve­rej­ne“. Ten­to znak ne­mož­no po­me­no­vať ako oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem, na­koľ­ko oso­bit­ný­mi kva­li­fi­kač­ný­mi poj­ma­mi sú pod­ľa § 138 – 143 TZ iba zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia, chrá­ne­ná oso­ba, oso­bit­ný mo­tív, tres­tné či­ny extré­miz­mu, tres­tné či­ny te­ro­riz­mu, ne­bez­peč­né zos­ku­pe­nie, ťaž­ká uj­ma na zdra­ví ale­bo smrť a smrť via­ce­rých osôb. Zna­kom „ve­rej­ne“ to­tiž ne­mož­no pos­tih­núť spá­chanie kaž­dé­ho tres­tné­ho či­nu. Ide o znak, kto­rý sa ty­pic­ky pou­ží­va naj­mä pri tres­tných či­noch pro­ti iným prá­vam a slo­bo­dám (oho­vá­ra­nie pod­ľa § 373 TZ; ne­bez­peč­né vy­hrá­ža­nie pod­ľa § 360 TZ; neop­ráv­ne­né nak­la­da­nie s osob­ný­mi údaj­mi pod­ľa § 374 TZ, atď.). Pou­ží­va sa však aj pri ďal­ších tres­tných či­noch (ob­me­dzo­va­nie slo­bo­dy vy­zna­nia pod­ľa § 193 TZ; ší­re­nie toxiko­má­nie pod­ľa § 174 TZ; roz­ši­ro­va­nie extré­mis­tic­kých ma­te­riá­lov pod­ľa § 422b TZ).

Pod­ľa § 122 ods. 2 mož­no znak „ve­rej­ne“ napl­niť dvo­ma spô­sob­mi:

-       Ob­sa­hom tla­čo­vi­ny ale­bo roz­ši­ro­va­ním spi­su, fil­mom, roz­hla­som, te­le­ví­ziou, pou­ži­tím po­čí­ta­čo­vej sie­te ale­bo iným ob­dob­ne účin­ným spô­so­bom. Iným ob­dob­ne účin­ným spô­so­bom mô­že byť nap­rík­lad vy­ve­se­ním na úrad­nej ta­bu­li ob­ce. Ak pá­cha­teľ spá­cha trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a ods. 1 písm. d) (zneu­ži­tie osob­ných úda­jov na účel zís­ka­nia osob­né­ho ale­bo iné­ho kon­tak­tu) tak, že osob­né úda­je zve­rej­ní niek­to­rým zo spô­so­bov, kto­rý som po­pí­sal vy­ššie, po­tom je pou­ži­tie zna­ku ve­rej­ne vy­lú­če­né kvô­li zá­sa­de ne bis in idem.

-       Pred viac ako dvo­ma sú­čas­ne prí­tom­ný­mi oso­ba­mi. Znak spá­chania tres­tné­ho či­nu „pred viac ako dvo­ma sú­čas­ne prí­tom­ný­mi oso­ba­mi“, ne­zahŕňa oso­by, na kto­rých bol trest­ný čin spá­cha­ný, te­da poš­ko­de­ných tres­tným či­nom.[86]

 

3. Vzťah k iným us­ta­no­ve­niam

 

Pri vy­ko­ná­va­ní stal­kin­gu čas­to do­chá­dza k pre­lí­na­niu tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia s iný­mi tres­tný­mi čin­mi. V tej­to čas­ti člán­ku krát­ko po­pí­šem tie­to ďal­šie de­lik­ty a zhr­niem ich vzťah s tres­tným či­nom ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ).

Jed­no­čin­ný sú­beh­tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 TZ a tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ je vy­lú­če­nýz dô­vo­du po­me­ru špe­cia­li­ty.[87] Po­mer špe­cia­li­ty spo­čí­va v ap­li­ko­va­ní špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, t. j. skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rá má zú­že­ný roz­sah a zá­kon­né zna­ky všeo­bec­né­ho us­ta­no­ve­nia sú v nej ur­či­tým spô­so­bom kon­kre­ti­zo­va­né.[88] V na­šom prí­pa­de je trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 TZ všeo­bec­nou skut­ko­vou pod­sta­tou a trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ špe­ciál­nou skut­ko­vou pod­sta­tou. Vy­hrá­ža­nie sa smr­ťou, ťaž­kým ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo ub­lí­že­ním na zdra­ví za si­tuácie, ke­dy za po­mo­ci ďal­ších zna­kov mô­že­me inak preu­ká­zať napl­ne­nie zna­kov tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ za­kla­dá zna­ky tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ.

Opač­ný ná­zor v tej­to otáz­ke má Šamál, kto­rý za­stá­va ná­zor, že jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia s tres­tným či­nom ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia je mož­ný.[89] Na­priek Šamá­lo­vej mi­mo­riad­nej auto­ri­te však za­stá­vam ná­zor, že jed­no­čin­ný sú­beh je v tom­to prí­pa­de vy­lú­če­ný.

Jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 – 156 TZ a tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ je mož­ný, ak pá­cha­teľ svo­jím ko­na­ním vy­vo­lal u pá­cha­te­ľa psy­chic­kú uj­mu. Psy­chic­ká uj­ma mu­sí spĺňať pod­mien­ky ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 123 ods. 2 TZ – poš­ko­de­nie zdra­via, ob­jek­tív­na po­žia­dav­ka na le­kár­ske vy­šet­re­nie, ošet­re­nie ale­bo lie­če­nie a sťa­že­nie ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho po­čas nie krát­ke­ho čas (pod­ľa ju­di­ka­tú­ry po do­bu sied­mich dní[90]). Naj­vyš­ší súd ČR v jed­nom prí­pa­de ju­di­ko­val, že k sú­be­hu da­ných tres­tných či­nov je mož­né dôjsť pri úz­kos­tne-dep­re­sív­nej po­ru­che (pres­ná di­ag­nó­za pod­ľa Me­dzi­ná­rod­nej kla­si­fi­ká­cie cho­rôb nie je v ju­di­ká­te sta­no­ve­ná).[91]Pod­ľa § 155 TZ je tres­tným ko­na­nie, pri kto­rom pá­cha­teľ iné­mu spô­so­bí ťaž­kú uj­mu na zdra­ví. Jed­ným z tých­to spô­so­bov je po­ru­cha zdra­via tr­va­jú­ca dl­hší čas (§ 123 ods. 3 písm. i) TZ). Ta­kou­to po­ru­chou je po­ru­cha, kto­rá si ob­jek­tív­ne vy­žia­da­la lie­če­nie, prí­pad­ne aj pra­cov­nú nes­chop­nosť, v tr­va­ní naj­me­nej 42 ka­len­dár­nych dní, po­čas kto­rých zá­važ­ne ov­plyv­ňo­va­la ob­vyk­lý spô­sob ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (§ 123 ods. 4 TZ). Tu by som rád dal do po­zor­nos­ti je­den star­ší ju­di­kát, kto­rý uvá­dza, že ta­kou­to po­ru­chou mô­že byť aj du­šev­ná po­ru­cha tr­va­jú­ca dl­hší čas.[92]

Ivor do­dá­va, že je mož­ný tiež sú­beh toh­to tres­tné­ho či­nu s tres­tným či­nom ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy (§ 183 TZ), poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci (§ 245 – 246 TZ) a vý­tr­žníc­tva (§ 364 TZ).[93] Šamál dopĺňa (pri kva­li­fi­ká­cii tres­tných či­nov bu­dem uvá­dzať slo­ven­ské us­ta­no­ve­nia), že mož­ný je tiež sú­beh s tres­tným či­nom po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy (194 TZ), oho­vá­ra­nia (§ 373 TZ) a tý­ra­nia zvie­rat (§ 378 TZ).

Ďalej je pot­reb­né ve­no­vať po­zor­nosť tiež fak­tic­kým kon­zum­pciám. Fak­tic­ká kon­zum­pcia vzni­ká, ak po­ru­še­nie či oh­ro­ze­nie zá­uj­mov chrá­ne­ných jed­ným tres­tnop­ráv­nym us­ta­no­ve­ním je v kon­krét­nom prí­pa­de bez­výz­nam­ným pros­tried­kom ale­bo pod­rad­ným, ved­ľaj­ším pro­duk­tom hlav­nej (zá­važ­nej­šej) tres­tnej čin­nos­ti pos­tih­nu­tej iným tres­tnop­ráv­nym us­ta­no­ve­ním. Ivor ako prík­lad uvá­dza poš­ko­de­nie zá­mky pri krá­de­ži vlá­ma­ním, či za­stre­le­nie psa pri vraž­de.[94] Tre­ba po­ve­dať, že vzťah fak­tic­kej kon­zum­pcie je ná­hod­ný, vy­tvá­ra sa pod­ľa okol­nos­tí kon­krét­ne­ho prí­pa­du. V žiad­nom prí­pa­de ne­vyp­lý­va iba z teo­re­tic­ké­ho po­rov­ná­va­nia no­riem.[95] Šamál[96] sa ve­nu­je naj­mä sú­be­hu tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) s tres­tným či­nom úk­lad­nej vraž­dy (§ 144 TZ), resp. vraž­dy (§ 145 TZ). Pod­ľa Šamá­la nas­tá­va fak­tic­ká kon­zum­pcia vte­dy, ak sa pá­cha­teľ poš­ko­de­né­mu vy­hrá­ža usmr­te­ním a nás­led­ne svo­je vy­hráž­ky aj us­ku­toč­ní. Ak však bo­lo pre­nas­le­do­va­nie poš­ko­de­né­ho eš­te pred vraž­dou ta­ké in­ten­zív­ne, že ho ne­pok­rý­va iba vý­raz vy­hrá­ža­nie sa smr­ťou (napr. opa­ko­va­né fy­zic­ké aj slov­né úto­ky, poš­ko­dzo­va­nie ve­cí; resp. ko­na­nie, kto­ré poš­ko­de­né­ho psy­chic­ky ni­čí), po­tom je mož­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) a úk­lad­nej vraž­dy (§ 144 TZ), resp. vraž­dy (§ 145 TZ).

 

4. Vy­bra­né prak­tic­ké prob­lé­my

 

Pri ap­li­ká­cii prá­va or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi čas­to do­chá­dza k ur­či­tým prob­lé­mom, kto­ré sú zväč­ša spô­so­be­né ne­do­ko­na­los­ťa­mi v zá­ko­noch. Ta­ké­to ne­do­ko­na­los­ti sa bež­ne ozna­ču­jú ako le­gis­la­tív­ne chy­by. V bež­nom ži­vo­te je čas­té tiež po­me­no­va­nie „di­ery v zá­ko­noch“. V zá­sa­de by ne­ma­li vzni­kať vô­bec, ale tre­ba si uve­do­miť, že ta­ké­to chy­by sa väč­ši­nou od­ha­lia až pri prak­tic­kom ap­li­ko­va­ní to­ho-kto­ré­ho in­šti­tú­tu.

Ok­rem le­gis­la­tív­nych chýb exis­tu­jú tiež us­ta­no­ve­nia, kto­ré mož­no nie sú ab­so­lút­ne ne­do­ko­na­lé a je mož­né, že zá­ko­no­dar­ca ich nas­ta­vil naj­lep­šie, ako mo­hol. Zväč­ša sú vý­sled­kom ap­li­ká­cie ju­di­ka­tú­ry do­má­cich sú­dov i štras­bur­ské­ho sú­du. V ap­li­kač­nej praxi však pri ap­li­ká­cii ta­kých­to us­ta­no­ve­ní nie­ke­dy do­chá­dza k prob­lé­mom ta­ké­ho roz­sa­hu, že v rám­ci da­né­ho prí­pa­du vy­znie­va rie­še­nie sú­du až ab­sur­dne. Žiaľ, zá­ko­no­dar­ca má v ta­kých­to prí­pa­doch ru­ky zvia­za­né, le­bo ak exis­tu­je roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR a Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, že ne­ja­ká si­tuácia sa má rie­šiť po­mo­cou rie­še­nia A, po­tom na to zrej­me exis­tu­je pád­ny dô­vod a nie je žia­du­ce ta­kú­to nor­mu me­niť. Zme­na by v ta­kých­to prí­pa­doch moh­la pri­niesť viac ško­dy ako úžit­ku.

Dok­trí­na však mô­že po­môcť tým, že na niek­to­ré prak­tic­ké prob­lé­my pou­ká­že a tým uchrá­ni ľu­dí od nep­rí­jem­ných prek­va­pe­ní, kto­ré na nich mô­žu ča­kať. V tej­to čas­ti člán­ku vy­me­nu­jem dva zá­klad­né prak­tic­ké prob­lé­my, kto­ré v rám­ci ap­li­ká­cie tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) vzni­ka­jú.

 

4.1. Dis­po­zič­né prá­vo poš­ko­de­né­ho

 

Jed­ným z práv poš­ko­de­né­ho je prá­vo „dis­po­no­vať“ s tres­tným stí­ha­ním. Je vy­jad­re­né v § 211 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len TP) a je­ho pod­sta­ta spo­čí­va v tom, že pri taxatív­ne vy­me­no­va­ných tres­tných či­noch mož­no tres­tné stí­ha­nie za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, tak v ňom pok­ra­čo­vať, iba so súh­la­som poš­ko­de­né­ho. Me­dzi tie­to tres­tné či­ny pat­rí aj ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie (§ 360a TZ). Pod­mien­kou však je, aby sa tres­tné stí­ha­nie tý­ka­lo ta­kej oso­by, kto je vo vzťa­hu  poš­ko­de­né­mu oso­bou, vo­či kto­rej by mal poš­ko­de­ný ako sve­dok prá­vo od­oprieť vý­po­veď. Ta­ké­to oso­by sú vy­me­no­va­né v § 130 TP.

Poš­ko­de­ný po­čas stal­kin­gu pre­chá­dza rôz­ny­mi du­šev­ný­mi stav­mi a nie je vy­lú­če­né, že za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že pá­cha­te­ľa aj brá­niť.

Pod­ľa § 211 ods. 2 TP je dis­po­zič­né prá­vo poš­ko­de­né­mu od­op­re­té o. i. aj vte­dy, ak tres­tným či­nom bo­la spô­so­be­ná smrť.

Pod­ľa § 212 ods. 4 TP sa má za to, že súh­las poš­ko­de­né­ho s tres­tným stí­ha­ním bol ude­le­ný, ak je z okol­nos­tí prí­pa­du nes­por­né, že súh­las ne­bol da­ný ale­bo zno­vu ude­le­ný iba pre­to, že poš­ko­de­ný je v ties­ni, je mu vy­hrá­ža­né, je pod nát­la­kom, v zá­vis­los­ti ale­bo po­dria­de­nos­ti.

 

4.2. Inter­ne­to­vá ano­ny­mi­ta

 

Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a TZ je veľ­mi čas­to pá­cha­ný elek­tro­nic­kou for­mou. V § 360a ods. 1 písm. c) TZ je kri­mi­na­li­zo­va­né ko­na­nie, v rám­ci kto­ré­ho pá­cha­teľ kon­tak­tu­je poš­ko­de­né­ho. Ta­ký­to kon­takt je mož­ný aj pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by.

Ty­pic­kým zna­kom inter­ne­tu je je­ho ano­ny­mi­ta. Na elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­be pá­cha­teľ ne­mu­sí vy­stu­po­vať pod svo­jím pra­vým me­nom, ale pod vy­mys­le­nou pre­zýv­kou. Ak aj poš­ko­de­ný má po­doz­re­nie, kto je pá­cha­te­ľom, mô­že byť prob­le­ma­tic­ké do­ká­zať to.

V § 118 TP je sta­no­ve­ný tres­tnop­ro­ces­ný in­šti­tút po­rov­ná­va­nia úda­jov v in­for­mač­ných sys­té­moch. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy pres­kú­mať úda­je v rôz­nych in­for­mač­ných sys­té­moch a da­ta­bá­zach (aj v in­for­mač­ných sys­té­moch ko­mer­čných in­šti­tú­cii[97], te­da nap­rík­lad fir­my, kto­rá pre­vádz­ku­je so­ciál­nu sieť. Ta­ký­to in­šti­tút však mož­no vy­užiť iba pri úmy­sel­ných tres­tných či­noch, za­kto­ré zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by pre­vy­šu­jú­cou tri ro­ky, pri ko­rup­cii ale­bo pri iných úmy­sel­ných tres­tných či­noch, pri kto­rých na ko­na­nie za­vä­zu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va. Trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) nespĺňa ani jed­nu z tých­to ka­te­gó­rii.

Exis­tu­je tiež in­šti­tút ozná­me­nia úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke (§ 116 TP), pri kto­rom súd mô­že vy­dať prí­kaz na zis­te­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke. Ne­tý­ka sa to iba te­le­fón­nych ho­vo­rov, ale aj SMS správ, MMS správ a ďal­ších. Ten­to in­šti­tút sa tý­ka o. i. aj taxatív­ne vy­me­no­va­ných tres­tných či­nov, me­dzi kto­ré pat­rí aj trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 116 ods. 1 TP). Vzťa­hu­je sa však iba na te­le­ko­mu­ni­kač­nú pre­vádz­ku. Ko­mu­ni­ká­cia, kto­rá pre­bie­ha cez so­ciál­ne sie­te, aj ke­by oba­ja účas­tní­ci ko­mu­ni­ká­cie na prís­tup k so­ciál­nej sie­ti pou­ží­va­li mo­bil­né za­ria­de­nie, nie je spô­so­bi­lá byť pres­kú­ma­va­nou v rám­ci ozná­me­nia úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke.

Ďalej je pot­reb­né poz­na­me­nať, že veľ­ká väč­ši­na so­ciál­nych sie­tí má síd­lo v cu­dzi­ne. Je sí­ce mož­né vy­užiť do­žia­da­nie do cu­dzi­ny o práv­nu po­moc pod­ľa § 532 TP, av­šak vo vzťa­hu k to­mu-kto­ré­mu štá­tu mô­že byť vý­kon ta­ké­ho­to do­žia­da­nia prob­le­ma­tic­ký, obzvlášť, ak s da­ným štá­tom ne­má Slo­ven­ská re­pub­li­ka uzat­vo­re­nú me­dzi­ná­rod­nú zmlu­vu, kto­rá sa tý­ka jus­tič­nej spolu­prá­ce v tres­tných ve­ciach. Ak však ide o spolu­prá­cu me­dzi člen­ský­mi štát­mi EÚ, mož­no vy­užiť spolu­prá­cu na zá­kla­de Schen­gen­ské­ho vy­ko­ná­va­cie­ho do­ho­vo­ru, kto­rý up­ra­vu­je vzá­jom­nú po­moc v zá­uj­me pre­ven­cie a ob­jas­ňo­va­nia tres­tných či­nov (čl. 39 Schen­gen­ské­ho vy­ko­ná­va­cie­ho do­ho­vo­ru).[98]

 

5. Zá­ver

 

Stal­king sa v sú­čas­nej do­be stá­va mno­ho­roz­mer­ným fe­no­mé­nom. Ho­ci ide o psy­chia­tric­ký fe­no­mén, vzni­ká pot­re­ba k to­mu, aby sa obe­tiam stal­kin­gu pos­ky­to­va­la tiež práv­na ochra­na. Väč­ši­na vy­spe­lých štá­tov pri­ja­la anti­stal­kin­go­vú le­gis­la­tí­vu a hod­no­tím veľ­mi po­zi­tív­ne, že tak uro­bi­la aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka.

Slo­ven­ská anti­stal­kin­go­vá le­gis­la­tí­va sa však, rov­na­ko ako aj le­gis­la­tí­vy ďal­ších štá­tov, stre­tá­va s veľ­kým množ­stvom prob­lé­mov, kto­ré so se­bou ap­li­kač­ná prax pri­ná­ša. Jed­nak ide o teo­re­tic­ké prob­lé­my, te­da správ­nu inter­pre­tá­ciu prob­le­ma­tic­kých poj­mov v us­ta­no­ve­niach Tres­tné­ho zá­ko­na, no ide tu aj o prak­tic­ké prob­lé­my, kto­ré sú­vi­sia naj­mä s roz­vo­jom tech­ni­ky.

Tech­ni­ka so se­bou pri­ná­ša veľ­ké množ­stvo po­zi­tív­nych fe­no­mé­nov, no zá­ro­veň pri­ná­ša aj ne­ga­tív­ne ja­vy. Stal­king sa vo veľ­kej mie­re spá­ja s ko­na­ním, kto­ré sa de­je v ky­berpries­to­re. Ano­ny­mi­ta ky­berpries­to­ru umož­ňu­je pá­cha­te­ľom mi­ni­ma­li­zo­vať ri­zi­ko do­la­pe­nia. Zá­ro­veň tiež vzras­tá psy­chic­ké pô­so­be­nie na obeť. Za všet­ko ho­vo­rí fakt, že ky­ber­ši­ka­no­va­nie je v sú­čas­nej do­be pos­ta­ve­né na ro­veň kla­sic­ké­mu ši­ka­no­va­niu, s kto­rým sa naj­mä na ško­lách stre­tá­va­me už ce­lé de­sať­ro­čia. Tech­no­ló­gie pri­ná­ša­jú ob­rov­ské mož­nos­ti, aký­mi mož­no obeť pri­viesť až k sa­mov­raž­de. Opa­ko­va­né po­sie­la­nie uráž­li­vých správ, ver­bál­ne ata­ky pros­tred­níc­tvom so­ciál­nych sie­tí, nep­retr­ži­té te­le­fo­ná­ty na mo­bil­ný te­le­fón a ďal­šie for­my stal­kin­gu sú schop­né spô­so­biť ob­rov­ské ne­ga­tív­ne dôs­led­ky.

S roz­vo­jom tech­ni­ky vy­vstá­va­jú na zá­ko­no­dar­cu ob­rov­ské po­žia­dav­ky. Zá­ko­no­dar­ca mu­sí skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu for­mu­lo­vať tak, aby zod­po­ve­da­la sú­čas­ným mož­nos­tiam pá­chania da­né­ho skut­ku.

Je však pot­reb­né do­dať, že ho­ci štát je po­vin­ný tres­tnop­ráv­ne chrá­niť ľu­dí pred stal­kin­gom a ďal­ší­mi for­my ky­ber­ši­ka­ny, ob­rov­ská zod­po­ved­nosť le­ží tiež na na­šich ple­ciach. Pri pou­ží­va­ní so­ciál­nych sie­tí je ne­vyh­nut­né pou­ží­vať zdra­vý ro­zum a zvá­žiť, či je nao­zaj ne­vyh­nut­né mať dva­násť úč­tov na šies­tich so­ciál­nych sie­ťach. V tom­to kon­texte vy­znie­va zná­my vý­rok „kto nie je na Fa­ce­boo­ku, neexis­tu­je“ veľ­mi zá­bav­ne.



[1] K poj­mu skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poz­ri IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 96.

[2]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 115.

[3]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 110.

[4]Naj­vyš­ší správ­ny súd ČR sp. zn. 7 As 12/2010. Pod­ľa: ČER­VENÝ, Z., ŠLAUF, V., TAU­BER, M. Přes­tup­ko­vé prá­vo. Ko­men­tář k zá­ko­nu o přes­tup­cích včetně textů sou­vi­se­jí­cích před­pisů. 16. vyd. Pra­ha : Lin­de, 2009. ISBN 978-80-7201-768-3, s. 125.

[5]IZÁKOVÁ, Ľ., ANDRÉ, I., GRONSKÝ, M. Stal­king a je­ho fo­ren­zno-psy­chia­tric­ké po­su­dzo­va­nie. In Psy­chia­tria pre prax. ISSN 1335-9584, 2015, č. 1, s. 11. Pod­ľa: HOLTZWORTH-MUN­ROE, A., SMUT­ZLER, N., JOU­RI­LES, E.N., et al.Vic­tims of do­mes­tic vio­len­ce. In A.S. BELLACK, M. HER­SEN. Com­pre­hen­si­ve Cli­ni­cal Psy­cho­lo­gy, vol. 9. Oxford : Per­ga­mon, 1998. ISBN 978-0-08-042707-2.

[6]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 119.

[7]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 461.

[8]KROŠLÁK, D., BER­DI­SOVÁ, L., GÁBRIŠ, T., et. al. Ústav­né prá­vo. 1 vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-511-8, s. 225.

[9]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 29.

[10]Mar­ga­re­ta a Ro­ger An­der­sso­nov­ci v. Švéd­sko, sťaž­nosť č. 61/1990/252/323.

[11]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 461.

[12]PROCHÁZKA, R., KÁČER, M.Teória prá­va. Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-89603-14-5, s. 239.

[13]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 7 Tdo 832/2015.

[14]Ibi­dem.

[15]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 11 – 12. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3295-3296. Pod­ľa VI­SIN­GER, R. Jak pos­ti­ho­vat stal­king? Za­myš­le­ní nad no­vou práv­nou úp­ra­vou. In Trestněpráv­ní re­vue. ISSN 1213-5313, 2009, vol. 8, no. 11, s. 334.

[16]Naj­vyš­ší súd ČR, sp. zn. 8 Tdo 1082/2011.

[17]Naj­vyš­ší súd ČR, sp. zn. 7 Tdo 832/2015.

[18]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 11. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3295-3296.

[19]Naj­vyš­ší súd ČR, sp. zn. 8 Tdo 1082/2011, Naj­vyš­ší súd ČR, sp. zn. 7 Tdo 832/2015.

[20]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 11 – 12. Pod­ľa VI­SIN­GER, R. Jak pos­ti­ho­vat stal­king? Za­myš­le­ní nad no­vou práv­nou úp­ra­vou. In Trestněpráv­ní re­vue. ISSN 1213-5313, 2009, vol. 8, no. 11, s. 334.

[21]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 12. Pod­ľa VAN­TUCH, P. K pos­ti­hu stal­kin­gu (ne­bez­peč­né­ho pro­nás­le­do­vá­ní) pod­le § 354 tres­tní­ho zá­ko­ní­ku. In Tres­tní prá­vo. ISSN 1211-2860, 2011, vol. 15, no. 2, s. 7.

[22]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 11. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3295-3296.

[23]Naj­vyš­ší súd ČR, sp. zn. 7 Tdo 832/2015.                                                                               

[24]IZA­KO­VIČ, M. Stal­king – trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia [on­li­ne]. s.l. : Práv­ne lis­ty, 2017-04-02 [cit. 2018-04-10]. Dos­tup­né na inter­ne­te: <http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a554-stal­king-trest­ny-cin-ne­bez­pec­ne­ho-pre­nas­le­do­va­nia>. Pod­ľa PFUN­DTNER, E., ŠAN­TA, J. Ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie – stal­king. In Jus­tič­ná re­vue. ISSN 1335-6461, 2012, č. 2, s. 273.

[25]IZA­KO­VIČ, M. Stal­king – trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia [on­li­ne]. s.l. : Práv­ne lis­ty, 2017-04-02 [cit. 2018-04-10]. Dos­tup­né na inter­ne­te: <http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a554-stal­king-trest­ny-cin-ne­bez­pec­ne­ho-pre­nas­le­do­va­nia>.

[26]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 51.

[27]IZÁKOVÁ, Ľ., ANDRÉ, I., GRONSKÝ, M. Stal­king a je­ho fo­ren­zno-psy­chia­tric­ké po­su­dzo­va­nie. In Psy­chia­tria pre prax. ISSN 1335-9584, 2015, č. 1, s. 10. Pod­ľa: ME­LOY, J.R., et. al. The Psy­cho­lo­gy of Stal­king: Cli­ni­cal and Fo­ren­sic Per­spec­ti­ves. San Di­ego : Aca­de­mic Press, 1998. ISBN 978-0124905610, s. 139 – 161.

[28]Ju­di­kát uve­rej­ne­ný v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe 11/2006.

[29]R 11/1995.

[30]R 38/1971.

[31]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 16. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3298.

[32]PROCHÁZKA, R., KÁČER, M.Teória prá­va. Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-89603-14-5, s. 239.

[33]IZÁKOVÁ, Ľ., ANDRÉ, I., GRONSKÝ, M. Stal­king a je­ho fo­ren­zno-psy­chia­tric­ké po­su­dzo­va­nie. In Psy­chia­tria pre prax. ISSN 1335-9584, 2015, č. 1, s. 10.

[34]R 38/1971.

[35]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011.

[36]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1107/2013.

[37]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 16. Pod­ľa JELÍNEK, J., et. al. Tres­tní prá­vo hmot­né: obec­ná část, zvláš­tní část. 2. vyd. Pra­ha : Le­ges, 2010. ISBN 978-80-7502-236-3, s. 26-27.

[38]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011.

[39]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1107/2013.

[40]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 282/2011.

[41]IZA­KO­VIČ, M. Stal­king – trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia [on­li­ne]. s.l. : Práv­ne lis­ty, 2017-04-02 [cit. 2018-04-10]. Dos­tup­né na inter­ne­te: <http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a554-stal­king-trest­ny-cin-ne­bez­pec­ne­ho-pre­nas­le­do­va­nia>.

[42]Po­rov­naj ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 6/2009 (zá­sa­da trik­rát a dosť) a ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 (as­pe­rač­ná zá­sa­da).

[43]DAŇKO, M., ME­ZEI., M. Ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie na inter­ne­te. In LEN­HART, J., AN­DRAŠKO, J., HA­MUĽÁK, J. Inter­net ako pries­tor mož­né­ho po­ru­šo­va­nia práv: Bra­tis­lav­ské práv­nic­ké fó­rum 2016. Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2016, ISBN 978-80-7160-432-7, s. 19. Pod­ľa BUR­DA, E. ČENTÉŠ, J. KO­LESÁR, J., et. al. Trest­ný zá­kon. Ko­men­tár. Oso­bit­ná časť. Pra­ha : C. H. Beck, 2011, ISBN 978-80-7400-394-3, s. 1206.

[44]Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve 3To/57/2017.

[45]IZA­KO­VIČ, M. Stal­king – trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia [on­li­ne]. s.l. : Práv­ne lis­ty, 2017-04-02 [cit. 2018-04-10]. Dos­tup­né na inter­ne­te: <http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a554-stal­king-trest­ny-cin-ne­bez­pec­ne­ho-pre­nas­le­do­va­nia>.

[46]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. Pra­ha : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-80-7400-178-9, s. 3006-3011.

[47]IZA­KO­VIČ, M. Stal­king – trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia [on­li­ne]. s.l. : Práv­ne lis­ty, 2017-04-02 [cit. 2018-04-10]. Dos­tup­né na inter­ne­te: <http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a554-stal­king-trest­ny-cin-ne­bez­pec­ne­ho-pre­nas­le­do­va­nia>.

[48]R 41/1976.

[49]SPIŠIAKOVÁ, H. Zá­kon o pries­tup­koch – ko­men­tár. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-187-5, s. 306.

[50]PROCHÁZKA, R., KÁČER, M.Teória prá­va. Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-89603-14-5, s. 238.

[51]PROCHÁZKA, R., KÁČER, M. Teória prá­va. Bra­tis­la­va : C. H. Beck, 2013. ISBN 978-80-89603-14-5, s. 238.

[52]R 27/1982.

[53]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 460.

[54]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 461.

[55]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011.

[56]Naj­vyš­ší súd SR sp. zn. 1 To 9/2014. Pri sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­re sa súd od­vo­lá­val na R 60/1972 a nás­led­ne R 24/2005.

[57]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011..

[58]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011.

[59]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011. K rov­na­ké­mu vý­kla­du sa sú­dy nak­lo­ni­li tiež pri roz­hod­nu­tiach Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011 a Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1107/2013.

[60]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011, Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011.

[61]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 179.

[62]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 179.

[63]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 493.

[64]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 32. Pod­ľa VÁLKOVÁ, H. Čes­ká po­do­ba stal­kin­gu pod­le § 354 TZ v šir­ších než jen tres­tnop­ráv­ních sou­vis­los­tech. In Trestněpráv­ní re­vue. ISSN 1213-5313, 2009, vol. 8, no. 9, s. 262.

[65]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 32. Pod­ľa KUCH­TA, J., et. al. Kurs tres­tní­ho prá­va. Tres­tní prá­vo hmot­né. Zvláš­tní část. Pra­ha : C. H. Beck, 2009. ISBN 978-80-7400-047-8, s. 490.

[66]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 33. Pod­ľa roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pra­ha – zá­pad zo dňa 7. jú­na 2011, sp. zn. 2  T 79/2011.

[67]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 32. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3298.

[68]DAŇKO, M., ME­ZEI., M. Ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie na inter­ne­te. In LEN­HART, J., AN­DRAŠKO, J., HA­MUĽÁK, J. Inter­net ako pries­tor mož­né­ho po­ru­šo­va­nia práv: Bra­tis­lav­ské práv­nic­ké fó­rum 2016. Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2016, ISBN 978-80-7160-432-7, s. 19. Pod­ľa BUR­DA, E. ČENTÉŠ, J. KO­LESÁR, J., et. al. Trest­ný zá­kon. Ko­men­tár. Oso­bit­ná časť. Pra­ha : C. H. Beck, 2011, ISBN 978-80-7400-394-3, s. 1206.

[69]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 8 Tdo 1082/2011. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. Pra­ha : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-80-7400-178-9, s. 3006-3011.

[70]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011.

[71]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 3 Tdo 1378/2011.

[72]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 31. Pod­ľa VÁLKOVÁ, H. Čes­ká po­do­ba stal­kin­gu pod­le § 354 TZ v šir­ších než jen tres­tnop­ráv­ních sou­vis­los­tech. In Trestněpráv­ní re­vue. ISSN 1213-5313, 2009, vol. 8, no. 9, s. 261.

[73]KROŠLÁK, D., BER­DI­SOVÁ, L., GÁBRIŠ, T., et. al. Ústav­né prá­vo. 1 vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-511-8, s. 325.

[74]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 134.

[75]Pod­rob­nej­šie poz­ri IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 467-469.

[76]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 159.

[77]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 160.                   

[78]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 22.

[79]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 33.

[80]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 35.

[81]Naj­vyš­ší súd ČR sp. zn. 7 Tdo 832/2015.                         

[82]R 63/1978.

[83]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 26.

[84]Ibi­dem.

[85]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 38.

[86]Ju­di­kát uve­rej­ne­ný v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe 51/2010.

[87]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 462.

[88]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 315.

[89]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 42. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3300.

[90]R 16/1986.

[91]Naj­vyš­ší súd ČR 8 Tdo 1503/2011.

[92]R 51/1983.

[93]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : oso­bit­ná časť 2. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-585-9, s. 462.

[94]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo hmot­né : všeo­bec­ná časť 1. 3. vyd. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-509-5, s. 319.

[95]R 10/1987.

[96]PROCHÁZKOVÁ, L. Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní. Pra­ha : Uni­ver­zi­ta Karlo­va, 2013, s. 42. Pod­ľa ŠAMÁL, P., et. al. Tres­tní zá­ko­ník : ko­men­tář. 2. vyd. Pra­ha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-428-5, s. 3300.

[97]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo pro­ces­né 1. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-593-4, s. 398.

[98]IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHO­RA, J. Tres­tné prá­vo pro­ces­né2. Bra­tis­la­va : Wol­ters Kluwer, 2017. ISBN 978-80-8168-618-4, s. 434.


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia