Dôvody povinnej obhajoby vznikajú až vznesením obvinenia, nie zadržaním

       Dô­vo­dy po­vin­nej ob­ha­jo­by vzni­ka­jú až vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, nie za­dr­ža­ním

Autor: JUDr. Ľubo­mír Ma­chá­ček       

            V mo­jom člán­ku sa po­kú­sim spo­chyb­niť ná­zor niek­to­rých OČTK, že už pri za­dr­ža­ní oso­by pod­ľa § 85 ods. 1 TP vzni­ká ná­rok na po­vin­nú ob­ha­jo­bu z dô­vo­dov uve­de­ných v § 37 ods. 1Tr. por. s tým, že nás­led­ne je pot­reb­né pos­tu­po­vať  pod­ľa § 40 Tr. por. (us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu). Ako prík­lad uve­diem za­dr­ža­nie oso­by vo ve­ku 17 ro­kov (mla­dis­tvý), kto­rý má  ná­rok na po­vin­nú ob­ha­jo­bu už od mo­men­tu za­dr­ža­nia (§ 37 ods. 1, písm. d/ TP) a tak­tiež s pou­ka­zom na § 85 ods. 6 TP – kaž­dá oso­ba má prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu.

 Vy­ššie uve­de­ný práv­ny ná­zor po­va­žu­jem za ab­so­lút­ne nes­práv­ny, kto­rý si za­mie­ňa via­ce­ro práv­nych poj­mov. V pr­vom ra­de je pot­reb­né pou­ká­zať na zne­nie § 37 ods. 1 TP, v kto­rom je uve­de­né, že po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí mať ob­vi­ne­ný ob­haj­cu už v príp­rav­nom ko­na­ní, ak nas­ta­nú okol­nos­ti uve­de­né v pís­me­nách a) až e), pri­čom pre náš prík­lad je dô­le­ži­té pís­me­no d), kto­ré rie­ši prí­pa­dy, ak je ve­de­né ko­na­nie pro­ti mla­dis­tvé­mu. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že nut­nosť po­vin­nej ob­ha­jo­by vzni­ká až po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie mo­men­tom za­dr­ža­nia.

 Tak­tiež do­chá­dza k za­mie­ňa­niu dvoch poj­mov a to:  prá­vo na zvo­le­nie ob­haj­cu uve­de­né v § 85 ods. 6 TP a po­vin­nosť ob­haj­cu us­ta­no­viť (§ 40 TP). Oso­ba má prá­vo si zvo­liť ob­haj­cu tým, že ho pí­som­ne spl­no­moc­ní na svo­je za­stu­po­va­nie v tres­tnom ko­na­ní (§ 39 TP), pri­čom je vý­slov­ne na tej­to oso­be, že či to­to prá­vo vy­uži­je ale­bo nie (jed­ná sa o fa­kul­ta­tív­ny in­šti­tút). Kaž­dá za­dr­ža­ná oso­ba má prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu, av­šak zo žiad­ne­ho us­ta­no­ve­nia Tr. por. ne­mož­no vy­vo­diť, že ak ku zvo­le­niu ob­haj­cu ne­dôj­de, vzni­ká po­vin­nosť za­dr­ža­nej oso­be ob­haj­cu us­ta­no­viť pod­ľa § 40 Tr. por.

 Pod­ľa § 40 Tr. por., ak ob­vi­ne­ný ne­má ob­haj­cu v prí­pa­de, v kto­rom ho mu­sí mať (nie mô­že mať), ur­čí sa mu le­ho­ta na zvo­le­nie ob­haj­cu. Ak v tej­to le­ho­te ne­bu­de ob­haj­ca zvo­le­ný, mu­sí mu byť ob­haj­ca bez meš­ka­nia us­ta­no­ve­ný. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že aj pri dô­vo­doch po­vin­nej ob­ha­jo­by má ob­vi­ne­ný pri­már­ne mož­nosť zvo­liť si ob­haj­cu sám a až, keď tú­to mož­nosť (prá­vo) ne­vyu­ži­je vznik­ne po­vin­nosť pre súd ob­haj­cu us­ta­no­viť. Tu tre­ba zdô­raz­niť, že zá­ko­no­dar­ca pra­cu­je  vý­luč­ne s poj­mom ob­vi­ne­ný, nie za­dr­ža­ný.

 Do tre­ti­ce je pot­reb­né pou­ká­zať na § 336 TP, z kto­ré­ho vy­plý­va, že mla­dis­tvý mu­sí mať ob­haj­cu po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, te­da nie už pri za­dr­ža­ní.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, je pri za­dr­ža­ní mla­dis­tvé­ho ab­so­lút­ne pos­ta­ču­jú­ce, keď  OČTK vy­ro­zu­mie je­ho zá­kon­né­ho zá­stup­cu, príp. ďal­šie oso­by uve­de­né v § 34 ods. 4 TP, nás­led­ne umož­ní za­dr­ža­né­mu mla­dis­tvé­mu, resp. je­ho zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi vy­užiť prá­vo na zvo­le­nie ob­haj­cu. Ak ku zvo­le­niu ob­haj­cu ne­dôj­de vy­po­ču­je za­dr­ža­né­ho aj bez prí­tom­nos­ti ob­haj­cu a nás­led­ne roz­hod­ne o ďal­šom pos­tu­pe. V prí­pa­de nás­led­né­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, už sa­moz­rej­me vzni­ká dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by a je pot­reb­né pos­tu­po­vať v in­ten­ciách § 37 a § 40 Tr. po­riad­ku. Av­šak v prí­pa­de, ak sa OČTK roz­hod­ne, že za­dr­ža­né­ho – mla­dis­tvé­ho pre­pus­tí zo za­dr­ža­nia bez to­ho, aby mu vznie­sol ob­vi­ne­nie, sú všet­ky pro­ces­né úko­ny pl­ne v sú­la­de so zá­ko­nom, aj v prí­pa­de, ak ne­mal mla­dis­tvý ob­haj­cu.

 Dom­nie­vam sa, že súd ne­má zá­kon­né op­ráv­ne­nie us­ta­no­vo­vať ob­haj­cu pod­ľa § 40 TP oso­bám, kto­ré sa ne­na­chá­dza­jú v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, ale sú „iba“ v po­zí­cii za­dr­ža­nej oso­by pod­ľa § 85 ods. 1 Tr. po­riad­ku. Čis­to hypo­te­tic­ky je­di­nou vý­nim­kou by bol prí­pad, ak by sa jed­na­lo o ná­rok na bez­plat­nú ob­ha­jo­bu, tak ako je to uve­de­né v § 34 ods. 3 TP, na­koľ­ko to­to us­ta­no­ve­nie sa vzťa­hu­je aj na prí­pa­dy pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia (§ 85 ods. 5 TP).

 Ak by chcel zá­ko­no­dar­ca už za­dr­ža­ným oso­bám priz­nať „ná­rok“ na po­vin­nú ob­ha­jo­bu (§ 37 TP), uvie­dol by to expli­cit­ne v zne­ní§ 85 ods. 5 TP, tak ako to uro­bil pri  § 34, § 121 až 124 Tr. por., keď­že us­ta­no­vil, že tie­to sa pri­me­ra­ne pou­ži­jú aj vte­dy, ak je za­dr­ža­ná oso­ba vy­po­čú­va­ná v ča­se, keď pro­ti nej eš­te ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

 Na zá­ver by som eš­te uvie­dol, že v praxi som sa stre­tol aj s ná­zo­rom, že dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by vzni­ká už v prí­pa­de, ak je oso­ba za­dr­ža­ná pod­ľa § 85 ods. 1 TP, nás­led­ne dôj­de k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia a je spra­co­va­ný návrh na jej vä­zob­né stí­ha­nie. Pri vy­vrá­te­ní toh­to ná­zo­ru si po­mô­žem ju­di­ka­tú­rou: 

 Dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 36 ods. 1, písm. a) TP (te­raz § 37 ods. 1, písm. a) TP) – ak je ob­vi­ne­ný vo väz­be – vzni­ká až vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by, a nie za­dr­ža­ním ob­vi­ne­né­ho ale­bo vzne­se­ním ob­vi­ne­nia za­dr­ža­nej oso­be. Na uve­de­nom ne­mô­že nič zme­niť ani sku­toč­nosť, že le­ho­ta väz­by za­čí­na ply­núť odo dňa za­dr­ža­nia ale­bo za­tknu­tia ob­vi­ne­né­ho. (roz­hod­nu­tie NS ČSR z 15. de­cem­bra 1978, sp. zn. 6 Tz 65/1978).