Nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere

Publikované: 01. 11. 2018, čítané: 769 krát
 

 

Na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re

 

JUDr. Mar­tin Bu­zin­ger, PhD.

autor je ad­vo­kát,

v mi­nu­los­ti pô­so­bil ako vy­so­koš­kol­ský uči­teľ

ús­tav­né­ho prá­va na Práv­nic­kej fa­kul­te UK v Bra­tis­la­ve

  

V mé­diách v tých­to dňoch re­zo­nu­je roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad v práv­nom spo­re o vlas­tníc­ke prá­vo k po­zem­kom na­chá­dza­jú­cim sa v ka­tas­tri ob­ce Veľ­ký Slav­kov. Aj keď od­bor­nú a laic­kú ve­rej­nosť za­uja­lo naj­mä vy­jad­re­nie zá­kon­né­ho sud­cu, kto­ré krát­ko po vy­ne­se­ní roz­sud­ku pos­ky­tol prí­tom­ným no­vi­ná­rom, ne­me­nej sto­jí za pov­šim­nu­tie, ako sud­ca ve­rej­ne vy­hlá­se­ný roz­su­dok struč­ne od­ôvod­nil.

 Ho­ci úpl­né od­ôvod­ne­nie pred­met­né­ho roz­sud­ku za­tiaľ nie je zná­me, dom­nie­vam sa, že už sa­mot­né sud­com uve­de­né struč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia vy­tvá­ra znač­né po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

 Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku, s kto­rým bo­la ve­rej­nosť za­tiaľ oboz­ná­me­ná, vy­plý­va, že súd, vy­chá­dza­júc z pred­lo­že­ných dô­ka­zov, po­va­žu­je ža­lo­va­né­ho za dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa spor­ných po­zem­kov. Na­priek tej­to sku­toč­nos­ti však roz­ho­dol v pros­pech ža­lob­cu, keď­že aj ten pod­ľa sú­du ko­nal v dob­rej vie­re, že mu po­zem­ky pa­tria, „pre­to­že ich dal aj do náj­mu, a ne­mož­no te­da kon­šta­to­vať, že šlo o ned­ba­lé­ho vlas­tní­ka“. Sud­ca po­va­žu­je svo­je roz­hod­nu­tie za spra­vod­li­vé, keď­že ža­lob­ca, ako pô­vod­ný (sku­toč­ný) vlas­tník, dos­ta­ne späť do vlas­tníc­tva spor­né po­zem­ky a ža­lo­va­ný zís­ka ná­rok na vrá­te­nie kúp­nej ce­ny od oso­by, od kto­rej spor­né po­zem­ky kú­pil.

 Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sú­dov Čes­kej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va (ďa­lej aj „Súd“), dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá súd­na ochra­na aj pred pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom.  

 Ako nap­rík­lad uvie­dol Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí v uz­ne­se­ní sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. feb­ruára 2013, ochra­nu sku­toč­né­ho vlas­tní­ka, za­ru­čo­va­nú zá­sa­dou „nik­to ne­mô­že pre­viesť viac práv, než má sám“, mož­no pre­lo­miť ochra­nou dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, po­kiaľ je nad akú­koľ­vek po­chyb­nosť zrej­mé, že na­do­bú­da­teľ je dob­ro­my­seľ­ný, že vec riad­ne pod­ľa prá­va na­do­bu­dol (po­rov­naj tiež ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. ok­tób­ra 2012). Dob­rá vie­ra mu­sí byť pri­tom hod­no­te­ná veľ­mi prís­ne, pri­čom pos­kyt­nu­tie ochra­ny dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi sa s pri­hliad­nu­tím na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci mu­sí ja­viť ako spra­vod­li­vé. Pos­kyt­nu­tie tej­to ochra­ny sa vo svo­jich dôs­led­koch pre­ja­ví ako mož­nosť dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa pok­ra­čo­vať v op­ráv­ne­nej dr­žbe.

 Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je vzhľa­dom na his­to­ric­kú prí­buz­nosť práv­nych po­riad­kov Čes­kej re­pub­li­ky a Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­net­ná aj pri ap­li­ká­cii a vý­kla­de prá­va súd­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vrá­ta­ne Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky,  v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 165/11 z 11. má­ja 2011 kon­šta­to­val, že z vý­vo­ja je­ho ju­di­ka­tú­ry jed­noz­nač­ne vy­plý­va roz­ši­ro­va­nie ochra­ny osôb ko­na­jú­cich v dob­rej vie­re v prí­pa­de na­do­bud­nu­tia neh­nu­teľ­nos­ti od nev­las­tní­ka. Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky pri­po­me­nul, že už v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 77/2000 z 23. ja­nuá­ra 2001 za­ujal sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho v prí­pa­de riad­ne­ho na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va vy­plý­va ná­rok na je­ho ochra­nu aj pro­ti pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi za pod­mien­ky, že to­to vec­né prá­vo bo­lo na­do­bud­nu­té v dob­rej vie­re a bez roz­po­ru s us­ta­no­ve­ním § 39 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Opač­ná inter­pre­tá­cia by pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du na­ru­ši­la ce­lý kon­cept práv­nej is­to­ty a ochra­ny na­do­bud­nu­tých práv. Ako ďa­lej ús­tav­ný súd uvie­dol, „oso­be, kto­rá uro­bi­la ur­či­tý práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý, jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav, na­vy­še potvr­de­ný úda­jom z ve­rej­nej, štá­tom ve­de­nej evi­den­cie, mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá ochra­na..

Rov­na­ko aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je práv­ne zá­väz­ná pre všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci Slo­ven­skej re­pub­li­ky, cel­kom jed­noz­nač­ne pos­ky­tu­je súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va aj pred pô­vod­ným vlas­tní­kom. Nap­rík­lad v roz­sud­ku vo ve­ci GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia zo 6. de­cem­bra 2011 (sťaž­nosť č. 7097/10) Súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va sťa­žo­va­teľ­ky po­koj­ne uží­vať svoj ma­je­tok ga­ran­to­va­ný člán­kom 1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu č. 1 k Európ­ske­mu do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd tým, že jej bo­la od­ňa­tá neh­nu­teľ­nosť, kto­rú na­do­bud­la v dob­rej vie­re od nev­las­tní­ka a pri­ká­zal Rus­kej fe­de­rá­cii ob­no­viť vlas­tníc­ke prá­vo sťa­žo­va­teľ­ky k od­ňa­tej neh­nu­teľ­nos­ti a za­pla­tiť jej náh­ra­du ne­ma­jet­ko­vej uj­my a tro­vy ko­na­nia. Súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va Súd pos­ky­tol aj v mno­hých iných svo­jich roz­hod­nu­tiach, napr. BEYELER v. Ta­lian­sko, roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu z 28. má­ja 2002 (sťaž­nosť č. 33202/96), MOS­KAL v. Poľ­sko, roz­su­dok z 15. sep­tem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 10373/05), ÖNE­RYIL­DIZ v. Tu­rec­ko, roz­su­dok z 30. no­vem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 48939/99) či ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, roz­su­dok z 3. ok­tób­ra 2013 (sťaž­nosť č. 2000/09). V prí­pa­de ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, ob­dob­ne ako v prí­pa­de GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia (§ 79), Súd zdô­raz­nil, že sťa­žo­va­teľ­ka, kto­rá ko­na­la v dob­rej vie­re, že je vlas­tní­kom po­zem­kov, by ne­ma­la byť pos­ti­ho­va­ná za po­chy­be­nia správ­nych or­gá­nov (§ 93).

 V sú­vis­los­ti s pred­met­ným súd­nym spo­rom má mi­mo­riad­ny vý­znam naj­mä ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. mar­ca 2016, v kto­rom ús­tav­ný súd, v sú­la­de s vy­ššie uve­de­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va a Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, za­ujal zá­sad­ný pos­toj v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“.[1]

 V uve­de­nom ná­le­ze ús­tav­ný súd ok­rem iné­ho uvie­dol: „Aj keď Ob­čian­sky zá­kon­ník expli­cit­ne neup­ra­vu­je všeo­bec­ný spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam od nev­las­tní­ka iba na zá­kla­de dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, s vý­nim­kou vy­dr­ža­nia ne­mož­no bez­vý­ni­moč­ne tvr­diť – ako to kon­šta­to­va­li všeo­bec­né sú­dy – že sa­mot­ná ab­sen­cia vlas­tníc­ke­ho prá­va pre­vod­cu (do­mi­num auc­to­ris) po­ve­die auto­ma­tic­ky k nep­lat­nos­ti zmlu­vy o pre­vo­de vlas­tníc­ke­ho prá­va. V tom­to sme­re mu­sí dôjsť aj k ur­či­té­mu po­su­nu v do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o no­vé inter­pre­tač­né zá­ve­ry či vý­voj so­ciál­nej reali­ty naj­mä v zmys­le zá­sad­nej ochra­ny tej oso­by, kto­rá ro­bi­la práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý – jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav. Na­vy­še, ak bol potvr­de­ný údaj­mi z ve­rej­nej štá­tom ve­de­nej evi­den­cie a naj­mä, keď ho po­tom ap­ro­bu­je aj prís­luš­ný or­gán ve­rej­nej mo­ci [ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí, súd a pod.].

 Prin­cíp dob­rej vie­ry chrá­nia­ci účas­tní­kov súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov je jed­ným z kľú­čo­vých pre­ja­vov prin­cí­pu práv­nej is­to­ty od­ví­ja­jú­ce­ho sa od prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu. Na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va, po­kiaľ to­to prá­vo na­do­bu­dol v dob­rej vie­re, mu­sí byť pos­ky­to­va­ná ši­ro­ká ochra­na, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by si nik­dy ne­mo­hol byť is­tým svo­jim vlas­tníc­tvom, čo by bo­lo v roz­po­re s po­ňa­tím ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu (po­rov­naj aj R 14/2009). Otáz­kou dob­rej vie­ry ta­ké­ho na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va sa tak všeo­bec­né sú­dy mu­sia vždy riad­ne za­obe­rať pri je­ho spo­chyb­ňo­va­ní tre­ťou oso­bou.

 Ústav­ný súd z hľa­dis­ka pos­kyt­nu­tia ús­tav­nop­ráv­nej ochra­ny mu­sí tak pos­ta­viť na rov­na­kú úro­veň vlas­tníc­ke prá­vo pô­vod­né­ho vlas­tní­ka a na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti no­vým na­do­bú­da­te­ľom na zá­kla­de je­ho dob­rej vie­ry. Tým sa dos­tá­va­jú do vzá­jom­nej ko­lí­zie obid­ve ús­tav­né hod­no­ty – prin­cíp ochra­ny dob­rej vie­ry ďal­šie­ho na­do­bú­da­te­ľa (prin­cíp dob­rej vie­ry, dô­ve­ry v ak­ty štá­tu a práv­nej is­to­ty v de­mok­ra­tic­kom práv­nom štá­te) a prin­cíp ochra­ny vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho vlas­tní­ka (prin­cíp ne­mo plus iuris ad alium tran­sfe­re po­test quam ip­se ha­bet, t. j. nik­to ne­mô­že pre­viesť na iné­ho viac práv, než koľ­ko sám má). Po­kiaľ však ne­mož­no za­cho­vať maximum z obid­voch zá­klad­ných práv (čo pla­tí aj pre ten­to prí­pad), tre­ba pri­hliad­nuť na prin­cíp všeo­bec­nej spra­vod­li­vos­ti, keď je nut­né zva­žo­vať všeo­bec­né sú­vis­los­ti toh­to ty­pu ko­lí­zie zá­klad­ných práv, ako aj in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kon­krét­ne­ho roz­ho­do­va­né­ho prí­pa­du. Vy­ššie ri­zi­ko má niesť ned­ba­lý vlas­tník než na­do­bú­da­teľ v dob­rej vie­re, pre­to­že ten­to nie je schop­ný sa ni­ja­ko doz­ve­dieť o tom, ako vec opus­ti­la vlas­tní­ko­vu sfé­ru a dos­ta­la sa na list vlas­tníc­tva pre­vod­cu po zá­ko­nom ur­če­nom správ­nom (ka­tas­trál­nom) ko­na­ní.“.

 Ústav­ný súd v uve­de­nom ná­le­ze v sú­vis­los­ti s ochra­nou prin­cí­pu dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va tiež pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že k rov­na­kým zá­ve­rom doš­la aj na­ša pred­voj­no­vá ju­di­ka­tú­ra či nes­kor­šia ju­ris­pru­den­cia, ale aj za­hra­nič­ná práv­na úp­ra­va (napr. v Ta­lian­sku, Poľ­skej re­pub­li­ke či Ra­kús­ku), „pre­to ús­tav­ný súd ne­vi­dí dô­vod sa k nim opäť nep­rih­lá­siť a prev­ziať ich tak, že ak sťa­žo­va­teľ pri na­do­bud­nu­tí neh­nu­teľ­nos­tí evi­do­va­ných v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí ko­nal v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, mal by po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu.“.

 Vo svo­jom ná­le­ze ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je aj na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, pre­dov­šet­kým na ná­lez sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. ja­nuá­ra 2016, v kto­rom Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky zhr­nul svo­ju do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru s jas­ným zá­ve­rom o ori­gi­nár­nom spô­so­be na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, kto­ré­mu tre­ba pos­kyt­núť ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu, ak od­vo­dzo­val svo­je vlas­tníc­ke prá­vo k neh­nu­teľ­nos­tiam evi­do­va­ným v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí od práv­ne­ho úko­nu, kto­rý by bol nes­kôr po­sú­de­ný ho­ci aj ab­so­lút­ne nep­lat­ným. Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre ten­to ori­gi­nár­ny spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va je dob­rá vie­ra na­do­bú­da­te­ľa, kto­rú sú všeo­bec­né sú­dy po­vin­né dôs­led­ne po­sú­diť s oh­ľa­dom na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kaž­dé­ho prí­pa­du. Po­tom už zis­te­nie, že oso­ba bo­la v dob­rej vie­re, za­kla­dá pos­kyt­nu­tie ochra­ny jej vlas­tníc­ke­mu prá­vu.

 Uve­de­né práv­ne zá­ve­ry Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­zis­ten­tne potvr­dzu­je aj vo svo­jich nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tiach v ob­dob­ných práv­nych ve­ciach (napr. I ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017, I. ÚS 92/2018).

V spo­re me­dzi pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom a dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom vlas­tníc­ke­ho prá­va pri­chá­dza do úva­hy aj prí­pad­ná ap­li­ká­cia všeo­bec­ne uz­ná­va­nej práv­nej zá­sa­dy „vi­gi­lan­ti­bus iura scrip­ta sunt". Ako v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­to­val nap­rík­lad Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v roz­sud­ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, pod­ľa uve­de­nej práv­nej zá­sa­dy, kto­rá pla­ti­la už v rím­skom prá­ve, „prá­va pa­tria len bde­lým" (po­zor­ným, os­tra­ži­tým, opatr­ným, sta­ros­tli­vým), te­da tým, kto­rí sa ak­tív­ne za­ují­ma­jú o ochra­nu a vý­kon svo­jich práv a kto­rí svo­je pro­ces­né op­ráv­ne­nia up­lat­ňu­jú včas a s dos­ta­toč­nou sta­ros­tli­vos­ťou a pred­ví­da­vos­ťou. V slo­bod­nej spo­loč­nos­ti je to­tiž pre­dov­šet­kým ve­cou no­si­te­ľov práv, aby svo­je prá­va brá­ni­li a sta­ra­li sa o ne, inak ich pod­ce­ne­ním či za­ned­ba­ním mô­žu strá­cať svo­je prá­va ma­jet­ko­vé, osob­né, sa­tis­fak­čné a pod.

Ho­ci je v zmys­le člán­ku 12 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vlas­tníc­ke prá­vo nep­reml­ča­teľ­né, ply­nu­tie ča­su sa­moz­rej­me má práv­ny vý­znam a mô­že viesť k os­la­bo­va­niu vlas­tníc­ke­ho prá­va, prí­pad­ne až k je­ho zá­ni­ku, a to nie­len v sú­vis­los­ti s ap­li­ká­ciou in­šti­tú­tu vy­dr­ža­nia (§ 134 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), ale tiež pri ori­gi­nár­nom na­do­bú­da­ní vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Čím dl­hší čas up­ly­nie od na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, tým má ús­tav­nop­ráv­na ochra­na prin­cí­pu práv­nej is­to­ty bo­na fi­de vlas­tní­ka na po­my­seľ­nej mis­ke váh „väč­šiu vá­hu“ než má ochra­na vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho (sku­toč­né­ho) vlas­tní­ka.

Štát má po­zi­tív­ny zá­vä­zok, aby bol je­ho práv­ny po­ria­dok spo­ľah­li­vý. Ak niek­to pri na­do­bud­nu­tí vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam vy­chá­dza zo štá­tom sta­no­ve­nej evi­den­cie neh­nu­teľ­nos­tí, t. j. ko­ná v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, po­tom je štát po­vin­ný vlas­tníc­ke­mu prá­vu tej­to oso­by pos­kyt­núť pri­me­ra­nú práv­nu ochra­nu. V prí­pa­de po­chy­be­nia štá­tu v evi­den­cii neh­nu­teľ­nos­tí má niesť zod­po­ved­nosť za ško­du spô­so­be­nú pô­vod­né­mu (sku­toč­né­mu) vlas­tní­ko­vi štát, nie dob­ro­my­seľ­ný na­do­bú­da­teľ vlas­tníc­ke­ho prá­va. Súd by ne­mal svo­jím roz­hod­nu­tím v pros­pech pô­vod­né­ho vlas­tní­ka vy­tvá­rať z dob­ro­my­seľ­né­ho vlas­tní­ka ďal­šie­ho poš­ko­de­né­ho.

 Zo struč­né­ho od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad nie je zrej­mé, do akej mie­ry, ako dôk­lad­ne a či vô­bec sa súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ria­dil uve­de­ný­mi práv­ny­mi as­pek­tmi na­do­bú­da­nia vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Súd by mal v pí­som­nom vy­ho­to­ve­ní roz­sud­ku pres­ved­či­vým spô­so­bom vy­svet­liť, pre­čo ža­lo­va­né­mu ako dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va k spor­ným neh­nu­teľ­nos­tiam v sú­la­de s ci­to­va­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou ne­pos­ky­tol ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu. 

 

 

 

 

 

 

 

 



[1] O mi­mo­riad­nom vý­zna­me a dô­le­ži­tos­ti toh­to roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du nas­ved­ču­je aj sku­toč­nosť, že bo­lo uve­rej­ne­né v Bulle­ti­ne ju­di­ka­tú­ry ús­tav­ných sú­dov vy­dá­va­né­ho Be­nát­skou ko­mi­siou ako jed­no z naj­výz­nam­nej­ších roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky za rok 2016. In: https://www.ve­ni­ce.coe.int/fi­les/Bulle­tin/B2017-1-e.pdf


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia