"Chytenie" podozrivého mobilným telefónom a analogická aplikácia ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por.

Publikované: 12. 11. 2018, čítané: 1441 krát
 

 

„Chy­te­nie“ po­doz­ri­vé­ho mo­bil­ným te­le­fó­nom a ana­lo­gic­ká ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por.

 Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je na pod­kla­de roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov pok­ra­čo­vať v ne­kon­čia­cej dis­ku­sii[1] a v ap­li­kač­nej praxi vy­slo­ve­ne spor­nej prob­le­ma­ti­ke zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né súk­rom­nou oso­bou (t. j. oso­bou od­liš­nou od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní) bez súh­la­su nah­rá­va­nej oso­by a ich nás­led­nej dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti, či ne­pou­ži­teľ­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom[2]. K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že ro­zo­be­ra­ná prob­le­ma­ti­ka do­po­siaľ ne­bo­la rie­še­ná (ofi­ciál­nou) ju­di­ka­tú­rou, či zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, pri­čom za­hŕňa rôz­ne spek­trum čin­nos­ti súk­rom­nej oso­by pri vy­ho­to­vo­va­ní obr­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by (nap­rík­lad vy­ho­to­va­nie zjav­ným ale­bo uta­jo­va­ným spô­so­bom na ve­rej­nos­ti, v súk­ro­mí, pros­tred­níc­tvom iných osôb a po­dob­ne).

 Niž­šie uve­de­ná roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov sa kon­krét­ne za­obe­ra­la si­tuáciou, v kto­rej doš­lo k vy­ho­to­ve­niu ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu mo­bil­ným te­le­fó­nom na ve­rej­nom pries­tran­stve, pri­čom sve­dok mo­bil­ným te­le­fó­nom cie­le­ne (úmy­sel­ne) sys­te­ma­tic­ky (opa­ko­va­ne, iš­lo o dva skut­ky) za­zna­me­ná­val ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho vo­či poš­ko­de­nej oso­be, kto­ré ma­lo (ale­bo moh­lo mať) pod­ľa je­ho ná­zo­ru zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Iš­lo tu te­da o zá­mer­né nah­rá­va­nie inej oso­by a jej ko­na­nia na ve­rej­nom pries­tran­stve (na uli­ci), pri­čom po­doz­ri­vá oso­ba o tej­to sku­toč­nos­ti ve­de­la (na­koľ­ko vi­de­la, že ju iná oso­ba nah­rá­va mo­bil­ným te­le­fó­nom). Ta­ké­to cie­le­né (úmy­sel­né) nah­rá­va­nie inej oso­by bez jej súh­la­su sa pri­tom dos­tá­va do kon­flik­tu s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že zob­ra­ze­nie inej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­ted­níc­tvom vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­vej sním­ky, či ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu bez jej súh­la­su je vždy zá­sa­hom do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti oso­by, kto­rej sním­ka sa vy­ho­to­vu­je. Ty­pic­kým prík­la­dom zá­sa­hu do toh­to prá­va je nap­rík­lad (cie­le­né, sys­te­ma­tic­ké) fo­tog­ra­fo­va­nie inej oso­by na uli­ci bez súh­la­su fo­tog­ra­fo­va­né­ho[3]. Ta­ká­to práv­na úp­ra­va je lo­gic­ká, na­koľ­ko štát ne­má zá­ujem na tom, aby me­dzi jed­not­li­vý­mi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi do­chá­dza­lo k špe­ho­va­niu, či sle­do­va­niu, res­pek­tí­ve k nah­rá­dzaniu čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a aby si iné oso­by bez súh­la­su kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by moh­li úmy­sel­ne vy­ho­to­vo­vať jej po­do­biz­ne (sním­ky, vi­deá) a vy­uží­vať ich na rôz­ne úče­ly[4].

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci iš­lo (zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né) o proti­práv­ne ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho, kto­rý na uli­ci nú­til poš­ko­de­nú oso­bu k ur­či­té­mu ko­na­niu a to aj za pou­ži­tia ná­si­lia. Sve­dok bol pri tom­to ko­na­ní po­doz­ri­vé­ho prí­tom­ný a ked­že po­doz­ri­vý s tým­to ko­na­ním nep­res­tal ani v prí­tom­nos­ti sved­ka, roz­ho­dol sa sve­dok na­tá­čať (do­ku­men­to­vať) ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho na svoj mo­bil­ný te­le­fón (sa­moz­rej­me bez súh­la­su po­doz­ri­vé­ho). Nás­led­ne bo­la pri­vo­la­ná po­lí­cia, pri­čom vo ve­ci bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie ako aj vzne­se­né ob­vi­ne­nie po­doz­ri­vej oso­be s tým, že mo­bil­ná nah­ráv­ka ko­na­nia po­doz­ri­vé­ho bo­la od­ov­zda­ná po­lí­cii a tvo­ri­la je­den z us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov ob­vi­ne­né­ho.

 V ko­na­ní pred sú­dom ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­né­ho na­mie­ta­la ten­to ob­ra­zo­vý zá­znam prá­ve pre ab­sen­ciu súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. vy­chá­dza­la z to­ho, že nah­ráv­ka ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ko­na­nia bo­la vy­ho­to­ve­ná v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a te­da ide o dô­kaz ne­zá­kon­ný (ne­zá­kon­nosť vy­plý­va­jú­ca z mi­mot­res­tnej práv­nej nor­my), kto­rý nie je mož­né vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom.

 Ok­res­ný súd a nás­led­ne aj kraj­ský súd (poz­ri niž­šie uve­de­né nos­né dô­vo­dy) sa s tým­to ná­zo­rom ob­ža­lo­va­né­ho v da­nej tres­tnej ve­ci nes­to­tož­ni­li, av­šak kraj­ský súd neak­cep­to­val vý­klad sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý ho vie­dol k zá­ve­ru o zá­kon­nos­ti a tým aj o prí­pus­tnos­ti vy­ho­to­ve­né­ho dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní a je­ho dô­vo­dy nah­ra­dil dô­vod­mi vlas­tný­mi.

 Kraj­ský súd od­mie­tol bez­bre­hé ak­cep­to­va­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né v roz­po­re so zá­ko­nom, av­šak ak­cep­to­val ur­či­té vý­nim­ky, kto­ré mô­žu spô­so­biť, že pôj­de o ko­na­nie sú­lad­né so zá­ko­nom a to aj na­priek to­mu, že na vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu ne­bol da­ný súh­las fy­zic­kej oso­by, kto­rej sa zá­znam tý­ka. Roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du mož­no za­uj­me tým, že na po­su­dzo­va­ný prí­pad bol ap­li­ko­va­ný tzv. kon­cept „chy­te­nia“ po­doz­ri­vé­ho mo­bil­ným te­le­fó­nom, kto­rý vy­chá­dza z ana­lo­gic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por.

 Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku sp. zn. 2T/98/2016 zo dňa 19.03.2018 k vy­ššie naz­na­če­nej prob­le­ma­ti­ke pou­ži­tia vy­ho­to­ve­né­ho ob­ra­zo­ve­né­ho zá­zna­mu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho uvie­dol, že

 „kaž­dá súk­rom­ná oso­ba má dis­po­zič­né prá­vo k zá­zna­mu o svo­jej ko­reš­pon­den­cii. V da­nom prí­pa­de ob­ra­zo­vý zá­znam na­to­če­ný mo­bil­ným te­le­fó­nom vo vzťa­hu ku skut­kom  za­bez­pe­če­ný jed­nou z ko­mu­ni­ku­jú­cich osôb i bez vý­slov­né­ho súh­la­su ďal­šej ko­mu­ni­ku­jú­cej oso­by (ob­ža­lo­va­né­ho) mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­tý ako dô­kaz­ný pros­trie­dok na do­ku­men­to­va­nie a preu­ka­zo­va­nie po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na. Prí­pus­tnosť ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku je pot­reb­né po­su­dzo­vať s oh­ľa­dom na reš­pek­to­va­nie prá­va na súk­ro­mie za­kot­ve­né­ho v člán­ku 8 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len "Do­ho­vor) a i s oh­ľa­dom na člá­nok 6 Do­ho­vo­ru o prá­ve na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie.

 Člá­nok 6 Do­ho­vo­ru ne­za­kot­vu­je žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov ale­bo ich po­su­dzo­va­ní, pre­to­že je to v pr­vom ra­de zá­le­ži­tos­ťou vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy a vnút­roš­tát­nych sú­dov. Kon­tro­le zo stra­ny sú­du po­dlie­ha hod­no­te­nie dô­ka­zov vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi iba do tej mie­ry, či to nie je zjav­ne nep­ri­me­ra­né ale­bo svoj­voľ­né.

 V tres­tnom ko­na­ní sa ne­mô­že súk­rom­ná oso­ba do­má­hať bez­tres­tnos­ti s od­ka­zom na po­ru­šo­va­nie svoj­ho prá­va na súk­ro­mie - ko­reš­pon­den­ciu (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka mo­bil­né­ho te­le­fó­nu), ak tá­to oso­ba sa­ma v rám­ci ko­reš­pon­den­cie po­ru­ši­la op­ráv­ne­né zá­uj­my inej oso­by chrá­ne­né Tres­tným zá­ko­nom, pre­to­že ochra­na jej súk­ro­mia kon­čí tam, kde za­čí­na ochra­na súk­ro­mia a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov dru­hej oso­by.

 Ko­reš­po­den­ciou pod­ľa člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru - tre­ba na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia ro­zu­mieť prá­vo na ne­ru­še­nú a ne­cen­zu­ro­va­nú ko­mu­ni­ká­ciu s iný­mi, us­ku­toč­ňo­va­nú pros­tried­ka­mi slú­žia­ci­mi na ko­mu­ni­ká­ciu - i ob­ra­zo­vý pre­nos.

 Pod­ľa člán­ku 2 ods. 3 Ústa­vy SR - kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.

 V da­nom prí­pa­de bol pod­stat­ný mo­tív a dô­vod, kto­rý vie­dol sved­ka k vy­ho­to­ve­niu pred­met­né­ho ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sku­toč­nosť, aby bo­la za­bez­pe­če­ná a hlav­ne preu­ká­za­ná nea­dek­vát­nosť sprá­va­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k poš­ko­de­nej.

 V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je, že ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal len sku­toč­nosť, že ne­dal súh­las na zve­rej­ne­nie tých­to nah­rá­vok. Z je­ho stra­ny ne­bol na­miet­nu­tý ob­sah zve­rej­ne­nej nah­ráv­ky, auten­tic­kosť nah­ráv­ky. Tým, že ne­na­mie­tal ob­sah - súd mal za to, že ten­to bol prav­di­vý vo vzťa­hu ku poš­ko­de­nej. Pred­met­né  ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky tak ne­zos­ta­li osa­mo­te­né a ne­bo­li vy­ho­to­ve­né cie­le­ne, len za tým úče­lom, aby bo­li na­mie­re­né pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky ne­bo­li len jed­ným z dô­ka­zov preu­ka­zu­jú­cich vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, na kto­rej by ma­la byť preu­ká­za­ná vi­na ob­ža­lo­va­né­ho. Ďal­ší­mi dô­kaz­mi - bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, vý­po­ve­de sved­kov ako i zá­zna­mov zo stra­ny po­lí­cie, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v tej­to ve­ci.  

 Ochra­ny svoj­ho súk­ro­mia sa ne­mô­že ús­peš­ne do­vo­lá­vať oso­ba (ob­ža­lo­va­ný), kto­rá svo­jím úmy­sel­ným ko­na­ním na­rú­ša po­koj­ný stav súk­rom­né­ho ži­vo­ta inej oso­by. Le­gi­tím­ny ve­rej­ný zá­ujem štát­nych or­gá­nov na ochra­ne spo­loč­nos­ti (jed­not­liv­cov) pred zá­važ­ný­mi tres­tný­mi čin­mi ale­bo na od­ha­ľo­va­ní, ob­jas­ne­ní a pot­res­ta­ní ta­kej čin­nos­ti, je zá­sad­ne nad­ra­de­ný (prio­rit­ný) zá­uj­mu pá­cha­te­ľa zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti na ochra­ne sfér svo­jej osob­nos­ti.

 Ani prí­pad­ná ne­zá­kon­nosť dô­ka­zu zís­ka­né­ho po­ru­še­ním člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru eš­te nes­pô­so­bu­je je­ho ne­pou­ži­teľ­nosť v tres­tnom ko­na­ní a za ur­či­tých okol­nos­tí nie je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces (člá­nok 6 Do­ho­vo­ru) v dôs­led­ku pou­ži­tia ta­ké­ho dô­ka­zu dot­knu­té. Je pot­reb­né skú­mať, či bo­li vy­uži­té všet­ky mož­nos­ti mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu do zá­klad­né­ho prá­va či slo­bo­dy inej oso­by, t. j. či jed­né­mu prá­vu ne­bo­la ne­dô­vod­ne pos­kyt­nu­tá pred­nosť pred dru­hým prá­vom.

 Súd v tej­to čas­ti pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Khan v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok zo dňa 12.má­ja 1998) kde tiež sťa­žo­va­teľ ne­na­mie­tal auten­tic­kosť zá­zna­mu, ale na­pa­dol je­ho pou­ži­tie. Súd zdô­raz­nil, že sku­toč­nosť, že ne­bol ús­peš­ný, ne­bo­la pri hod­no­te­ní Sú­du roz­ho­du­jú­ca. Súd roz­ho­dol, že pou­ži­tie dô­ka­zu, kto­rý sa zís­kal po­ru­še­ním člán­ku 8, nie je v roz­po­re s po­žia­dav­ka­mi spra­vod­li­vos­ti, kto­ré sú ob­siah­nu­té v člán­ku 6.

 Pred­met­né ob­ra­zo­vé zá­zna­my  bo­li od­ov­zda­né po­lí­cii ne­bo­li pou­ži­té (zneu­ži­té) na žiad­ny iný účel, ale na od­ha­le­nie proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho us­ved­če­nie. Iš­lo te­da o le­gi­tím­ny cieľ  v zmys­le vy­ššie ci­to­va­ných úvah.

 Na­viac dô­kaz pred­lo­že­ný poš­ko­de­nou (ako už súd viac­krát zvý­raz­nil) ne­bol osa­mo­te­ným dô­ka­zom a je­di­ným dô­ka­zom us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom - nao­pak pred­met­ný dô­kaz (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka) len "dok­res­li­la si­tuáciu" - ako pod­por­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok poš­ko­de­nej. Hlav­ným a te­da nos­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, ako i sved­kov, kto­ré bo­li po­čas ce­lé­ho do­ka­zo­va­nia ne­men­né. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky do­ku­men­to­va­li vie­ro­hod­nosť tvr­de­nia poš­ko­de­nej a ne­bo­li te­da vy­ho­to­ve­né svoj­voľ­ne.

 V kon­texte s tým po­tom ne­mož­no vy­slo­viť, že zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia poš­ko­de­nej a zá­ujem na pos­ti­hu ob­ža­lo­va­né­ho za prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie je za­ned­ba­teľ­ný, či men­ší ako zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia ob­ža­lo­va­né­ho, a pre­to súd uzat­vá­ra, že uve­de­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok bol pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia pou­ži­teľ­ný a je­ho ob­sah súd pre­to po­su­dzo­val ako pl­no­hod­not­ný dô­kaz“.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­do­val na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo­či vy­ššie uve­de­né­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, pri­čom vo svo­jom uz­ne­se­ní sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018 uvie­dol k po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ke a k od­ôvod­ne­niu ok­res­né­ho sú­du nas­le­do­vé:

 „pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sú pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky prí­pus­tným dô­ka­zom, pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­chy­bil, po­kiaľ ich vy­ko­nal na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako dô­kaz.

 Kraj­ský súd sa však nes­to­tož­nil s práv­ny­mi úva­ha­mi, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa vied­li k zá­ve­ru o prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia tých­to ob­ra­zo­vých zá­zna­mov. Súd pr­vé­ho stup­ňa v pod­sta­te dos­pel k zá­ve­ru, že je mož­né „kon­ta­mi­no­vať“ tres­tné ko­na­nie ne­zá­kon­ným dô­ka­zom a to fak­tic­ky len pre­to, že ta­ký­to dô­kaz je v sú­la­de s iný­mi dô­kaz­mi ak vo svo­jom súhr­ne s iný­mi dô­kaz­mi ne­po­ru­šu­je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces. Ta­ký­to zjed­no­du­še­ný zá­ver nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por.) ne­mož­no obísť len všeo­bec­ným pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rý na­vy­še ani žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov nes­ta­no­vu­je. Z us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že za dô­kaz mô­že slú­žiť len to, čo bo­lo zís­ka­né pod­ľa zá­ko­na (t. j. v sú­la­de so zá­ko­nom), pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj sú­dy mô­žu hod­no­tiť iba dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­nej v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. te­da evi­den­tne vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio) zá­kaz pou­ži­tia ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (so špe­ci­fic­ký­mi vý­nim­ka­mi ako nap­rík­lad vý­nim­kou uve­de­nou v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por.). Ig­no­ro­va­nie pred­met­ných vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku iba s la­ko­nic­kým pou­ka­zom na Do­ho­vor (kto­ré­ho zá­kla­dom je, aby vnút­roš­tát­ny or­gán pos­tu­po­val v pr­vom ra­de v sú­la­de s vlas­tným prá­vom) ne­mô­že od­ôvod­niť pou­ži­tie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní.

 Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že je v zá­sa­de nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba (te­da oso­ba od­liš­ná od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du) nah­rá­va­la bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav iné­ho sys­te­ma­tic­ky, či dl­ho­do­bo len za tým úče­lom, aby ta­kú­to nah­ráv­ku moh­la nie­ke­dy vy­užiť a to nap­rík­lad aj ako dô­kaz v súd­nom, či inom ko­na­ní. Ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho us­ta­no­ve­nie § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vo všeo­bec­nos­ti Trest­ný po­ria­dok do­vo­ľu­je za­zna­me­ná­vať hla­so­vé, či ob­ra­zo­vé pre­ja­vy iných osôb a pou­ží­vať ich k dô­kaz­ným úče­lom je nut­né po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tne exten­zív­ny. Vzťah us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka k Tres­tné­mu po­riad­ku je ta­ký, že tu ide o dve zá­kon­né nor­my v zá­sa­de na se­be ne­zá­vis­lé, sto­ja­ce ved­ľa se­ba. Sa­mot­ný zá­ujem zís­kať in­for­má­cie pou­ži­teľ­né nes­kôr v tres­tnom, či inom ko­na­ní ako dô­kaz (ob­vyk­le prá­ve pro­ti oso­be, kto­rej hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav je nah­rá­va­ný) nie je dos­ta­toč­ným zá­uj­mom od­ôvod­ňu­jú­cim po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie. Pre­to­že tu o po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie nes­por­ne ide, zna­me­nal by prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, po­kiaľ by bez ďal­šie­ho hod­no­te­nia od­ôvod­ne­nos­ti prie­lo­mu do súk­ro­mia inej oso­by pre­be­ra­li tak­to zís­ka­né in­for­má­cie do dô­kaz­né­ho zá­kla­du pre­jed­ná­va­nej ve­ci fak­tic­ky akú­si kon­va­li­dá­ciu ne­zá­kon­nos­ti us­ku­toč­ne­nej v súk­rom­nej sfé­re vy­ko­na­nou ich úrad­ným pos­tu­pom. Pre­to nes­ta­čí len for­mál­ne zhod­no­te­nie prí­pus­tnos­ti tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií z hľa­dis­ka ich dô­le­ži­tos­ti pre po­sú­de­nie me­ri­ta ve­ci spo­lu s po­sú­de­ním auten­ti­ci­ty za­zna­me­na­né­ho pre­ja­vu ur­či­tej oso­by. Na stra­ne dru­hej však od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ab­so­lút­ny zá­kaz pou­ži­tia tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií pre dô­kaz­né úče­ly však nep­la­tí. Aj tu pla­tia vý­nim­ky, kto­ré mô­žu ta­ké­to zá­sa­hy za ur­či­tých kon­krét­nych pod­mie­nok od­ôvod­niť. Aj v súk­rom­nej sfé­re mu­sí pla­tiť, že exis­tu­jú okol­nos­ti, za kto­rých je ten­to zá­sah do­vo­le­ný, prí­pad­ne za akých vý­sle­dok ta­ké­ho­to (aj ne­do­vo­le­né­ho) zá­sa­hu je do­vo­le­né vy­užiť ako dô­kaz.

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že ako všeo­bec­né pra­vid­lo mu­sí pla­tiť nep­rí­pus­tnosť zís­ka­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny súk­rom­nej oso­by (a je bez vý­zna­mu, či ide o fy­zic­kú oso­ba ale­bo práv­nic­kú oso­ba, nap­rík­lad de­tek­tív­nu služ­bu) za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 11 a § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov inej oso­by bez jej súh­la­su. Je nut­né skon­šta­to­vať, že je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby súk­rom­ná oso­ba cie­le­ne po­ru­šo­va­la uve­de­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka s tým, že tak ro­bí z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la byť pou­ži­teľ­ná nie­ke­dy v blíz­kej, či vzdia­le­nej bu­dúc­nos­ti v tres­tnom, či inom ko­na­ní. Špe­ho­va­nie iných a vy­ho­to­vo­va­nie ich po­do­biz­ní, či za­chy­tá­va­nie ich hla­sov na zá­zna­mo­vé za­ria­de­nie s úmys­lom, že „mož­no pos­kyt­nú ne­ja­ký dô­kaz pro­ti se­be“ cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré by ma­lo byť to­le­ro­va­né, či chrá­ne­né štá­tom a kto­ré by ma­lo byť pos­ta­ve­né na rov­na­kú úro­veň ako je zís­ka­va­nie dô­ka­zov zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. bez po­ru­šo­va­nia práv­nych pred­pi­sov. Účel by tu cel­kom ur­či­te ne­mal pre­lo­miť spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu a z dô­vo­du tej­to ne­zá­kon­nos­ti by mal byť ta­ký­to dô­kaz vy­lú­če­ný pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. a ako ta­ký by ne­mal byť vô­bec hod­no­te­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, či súd­mi (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, či iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su neu­mož­ňu­je štá­tu, či súk­rom­ným oso­bám za­zna­me­ná­va­nie hla­so­vých pre­ja­vov, či ob­ra­zo­vých po­do­biz­ní inej oso­by a to len z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia dô­ka­zu pro­ti ta­kej­to oso­be. Ta­ké­to pri­vi­lé­gium ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dy (res­pek­tí­ve aj iné sub­jek­ty pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov) a aj to len v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch a spra­vid­la len na pod­kla­de roz­hod­nu­tia, či súh­la­su sud­cu.

Z uve­de­né­ho pra­vid­la nep­rí­pus­tnos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka mož­no vy­vo­diť ur­či­té vý­nim­ky (na­po­kon, kaž­dé pra­vid­lo má svo­je vý­nim­ky). Pod tie­to vý­nim­ky mô­žu však spa­dať len hra­nič­né (oje­di­ne­lé) si­tuácie, t. j. len ta­ké mi­mo­riad­ne (vý­ni­moč­né) si­tuácie, v kto­rých doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ko­na­ním, kto­ré má zna­ky, či sa blí­ži svoj­po­mo­ci, či ko­na­niu v kraj­nej nú­dzi zo stra­ny oso­by, kto­rá ta­ké­to po­ru­še­nie spô­so­bi­la, res­pek­tí­ve, ak ide o ko­na­nie, kto­ré vy­chá­dza z vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por. Ak ko­na­nie ur­či­tej oso­by mož­no pod­ra­diť nap­rík­lad pod svoj­po­moc v zmys­le § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, res­pek­tí­ve pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por., ne­pôj­de o ko­na­nie ne­le­gál­ne a pre­to ani „vý­stup“ z toh­to ko­na­nia (dô­kaz) ne­mož­no ozna­čiť za ne­zá­kon­ný. Ta­ký­to dô­kaz má po­tom pa­ra­met­re zá­kon­né­ho dô­ka­zu a je mož­né ho vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a nás­led­ne aj hod­no­tiť v rám­ci zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no pod­ra­diť pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. (do­ku­men­to­va­nie ko­na­nia kon­krét­nej oso­by, kto­ré by moh­lo vy­ka­zo­vať zna­ky tres­tné­ho či­nu). Pod pred­met­né us­ta­no­ve­nie mož­no pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ana­lo­gic­ky sub­su­mo­vať aj prí­pa­dy, v kto­rých je nap­rík­lad kon­krét­na oso­ba spo­zo­ro­va­ná inou oso­bou ako sa do­púš­ťa tres­tnej čin­nos­ti, prí­pad­ne je ta­ká­to oso­ba spo­zo­ro­va­ná ako ute­ká z mies­ta či­nu bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a iná oso­ba si ta­kú­to ute­ka­jú­cu oso­bu nah­rá nap­rík­lad na te­le­fón, res­pek­tí­ve vy­ho­to­ví je­ho fo­tog­ra­fiu za úče­lom zdo­ku­men­to­va­nia po­doz­ri­vej oso­by, či jej ko­na­nia.

Aj v ta­kých­to prí­pa­doch pôj­de sí­ce o ko­na­nie, kto­ré je for­mál­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, av­šak zá­ro­veň ide o ko­na­nie, kto­ré sa ma­te­riál­ne blí­ži za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by zo stra­ny inej oso­by, t. j. pôj­de o ko­na­nie ob­dob­né to­mu­to in­šti­tú­tu  a pre­to dô­ka­zy tak­to zís­ka­né bu­dú v tres­tnom ko­na­ní prí­pus­tné. V zá­sa­de to­tiž us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. umož­ňu­je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by pris­tih­nu­tej na mies­te či­nu, či bez­pros­tred­ne po ňom akej­koľ­vek oso­be. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak je v sú­la­de so zá­ko­nom ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by (fy­zic­ké brá­ne­nie v jej po­hy­be), po­tom sa cel­kom ur­či­te zá­ko­nu ne­prie­či ani ta­ké ko­na­nie, kto­rým prí­de k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu po­doz­ri­vej oso­by, čo je me­nej zá­važ­nej­ší zá­sah vo­či po­doz­ri­vej oso­be ako jej ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a v niek­to­rých prí­pa­doch mô­že byť aj bez­peč­nej­ším spô­so­bom „za­is­te­nia“ po­doz­ri­vej oso­by než je jej fy­zic­ké ob­me­dzenie.

Pred­met­né práv­ne zá­ve­ry ap­li­ko­val od­vo­la­cí súd aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad. Pri skut­koch uve­de­ných v bo­doch 2 a 3 na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku doš­lo k ob­ra­zo­vé­mu do­ku­men­to­va­niu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý sa do­púš­ťal ná­sil­né­ho ko­na­nia vo­či poš­ko­de­nej.

 Ob­ra­zo­vý zá­znam te­da za­chy­tá­val iba vý­sek ur­či­té­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a bol od­ov­zda­ný po­lí­cii, pri­čom ne­bol žiad­nym iným spô­so­bom vy­uži­tý, či zneu­ži­tý. Vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sa tu v obid­voch prí­pa­doch blí­ži ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por., na­koľ­ko do­chá­dza k do­ku­men­to­va­niu proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bo­lo vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu v obid­voch prí­pa­doch zá­kon­né, t. j. iš­lo o zá­kon­ný dô­kaz, kto­rý súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal zá­kon­ným spô­so­bom a kto­rý aj správ­ne vy­hod­no­til vo vzťa­hu k os­tat­ným vy­ko­na­ným dô­ka­zom“.

K uve­de­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam mož­no do­dať, že aj v ta­kých­to prí­pa­doch by zho­to­vi­teľ ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu inej oso­by pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­ko­nom, po­kiaľ by vý­sle­dok svoj­ho sna­že­nia (nah­ráv­ku inej fy­zic­kej oso­by) nap­rík­lad zve­rej­nil na inter­ne­te a po­dob­ne.

Oh­ľad­ne po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky je nut­né uviesť, že mož­né pod­por­né vy­uži­tie roz­hod­nu­tí vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov Čes­kej re­pub­li­ky tu bu­de prob­le­ma­tic­ké, na­koľ­ko Trest­ný po­ria­dok Čes­kej re­pub­li­ky ne­má us­ta­no­ve­nie, kto­ré by bo­lo zhod­né (či po­dob­né) s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 2 slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­ve nao­pak, na roz­diel od us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por., čes­ký Trest­ný po­ria­dok vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že za dô­kaz mô­že slú­žiť „všet­ko“, t. j. ne­ho­vo­rí nič o tom, že by to­to „všet­ko“ ma­lo ale­bo mu­se­lo byť aj zá­kon­né)[5].

 



[1] poz­ri nap­rík­lad

Gaj­di­čiar, V., Stri­gá­čo­vá, D.: Prí­pus­tnosť súk­rom­nej nah­ráv­ky pri tres­tno-pro­ces­nom do­ka­zo­va­ní v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve, Jus­tič­ná re­vue. 2014, roč. 66, č. 6 – 7, s. 831 a nasl.,

Ky­jac, Z.: Pou­ži­tie in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov v tres­tnom ko­na­ní. Od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, Wol­ters Kluwer, 2015, s. 265 a nasl.,

Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe č. 3/2017

Ivor, J.: Mo­ni­to­ro­va­nie ka­me­ro­vým sys­té­mom ako efek­tív­ny dô­kaz­ný pros­trie­dok, pub­li­ko­va­né v Do­ka­zo­vá­ní v tres­tním říze­ní v kon­textu prá­va na spra­ved­li­vý pro­ces. Pra­ha: Le­ges, 2018, s. 283 a nasl.,

[2] nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 1To/42/2010 zo dňa 22.04.2010 a kri­ti­ku toh­to roz­hod­nu­tia v roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a189-suk­rom­na-di­kta­fo­no­va-nah­rav­ka-a-ne­za­kon­nost-do­ka­zu,

uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 4/2014 zo dňa 02.04.2014 a kri­ti­ka toh­to roz­hod­nu­tia v člán­ku Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe č. 3/2017

[3] k uved­neé­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Fe­ke­te, I.: Ob­čian­sky zá­kon­ník 1. Veľ­ký ko­men­tár, Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex 2011, s. 120 a nasl.

[4] od ta­kej­to si­tuácie je nut­né od­lí­šiť prí­pa­dy, v kto­rých do­chá­dza na ve­rej­nom pries­tran­stve k ná­hod­né­mu za­chy­te­niu kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom fo­toa­pa­rá­tu, či ka­me­ry. Ty­pic­ky, nap­rík­lad tur­ista pri fo­tog­ra­fo­va­ní kul­túr­nej pa­miat­ky ná­ho­dou za­chy­tí inú fy­zic­kú oso­bu ako pá­cha trest­ný čin; v ta­kom­to prí­pa­de ide o ved­ľaj­ší, nech­ce­ný vý­sle­dok čin­nos­ti fy­zic­kej oso­by, pri­čom pou­ži­tie ta­ké­ho­to ná­hod­nou čin­nos­ťou súk­rom­nej oso­by zís­ka­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní spra­vid­la nev­zbu­dzu­je žiad­ne pod­stat­né po­chyb­nos­ti o svo­jej zá­kon­nos­ti. Sa­moz­rej­me, aby by sa tur­ista roz­ho­dol vy­užiť vy­ho­to­ve­né sním­ky inej fy­zic­kej oso­by aj na iný účel, než je ich od­ov­zda­nie po­lí­cii (nap­rík­lad by ich umies­tnil na web, či vy­ho­to­ve­ný vi­deo zá­znam by „za­ve­sil“ na youtu­be) iš­lo by už o ko­na­nie ne­le­gál­ne.

[5] ten­to prís­pe­vok bol pod­po­ro­va­ný Agen­tú­rou na pod­po­ru vý­sku­mu a vý­vo­ja na zá­kla­de Zmlu­vy č. APVV-15-0272.

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia