Úvaha nad jedným odôvodnením rozsudku Najvyššieho súdu SR

Publikované: 02. 04. 2019, čítané: 2534 krát
 

 

Naj­vyš­ší súd SR vo svo­jej ak­tuál­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti tý­ka­jú­cej sa ve­ci od­sú­de­né­ho JUDr. Euge­na Ču­ňa a spol. pre trest­ný čin ne­pria­mej ko­rup­cie roz­ho­do­val v od­vo­la­com ko­na­ní roz­sud­kom sp. zn. 5To/8/2018 zo dňa 24.01.2019, pri­čom v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia ve­no­val po­zor­nosť aj mo­jej pub­li­kač­nej čin­nos­ti na webe práv­ne lis­ty a to aj na­priek to­mu, že ja osob­ne som v tej­to kau­ze ne­bol pro­ces­nou stra­nou a ani som v nej ne­roz­ho­do­val ako sud­ca. Ce­lá mo­ja „účasť“ v da­nej ve­ci spo­čí­va­la v tom, že je­den z ob­ža­lo­va­ných si „do­vo­lil“ v rám­ci svo­jej ob­ha­job­nej ar­gu­men­tá­cie prev­ziať časť mo­jej práv­nej ar­gu­men­tá­cie, kto­rú som v mi­nu­los­ti pub­li­ko­val na webe práv­ne lis­ty.

 Ne­zau­ja­tý po­zo­ro­va­teľ by te­da oča­ká­val, že naj­vyš­ší súd sa bu­de za­obe­rať práv­nou ar­gu­men­tá­ciou up­lat­ne­nou v od­vo­la­com ko­na­ní a nie oso­bou, kto­rá tú­to práv­nu ar­gu­men­tá­ciu uve­rej­ni­la na od­bor­nom práv­nom por­tá­li v rám­ci svo­jej pub­li­kač­nej čin­nos­ti. Osob­ná anti­pa­tia k mo­jej oso­be zo stra­ny kon­krét­ne­ho pred­se­du se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du však zjav­ne pre­vá­ži­la nad ra­cio­nál­nym uva­žo­va­ním.

 Naj­vyš­ší súd SR (od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku kon­ci­po­val pred­se­da se­ná­tu JUDr. Ju­raj Kli­ment) v od­ôvod­ne­ní vy­slo­ve­ne uvá­dza (ci­tu­jem z roz­sud­ku s tým, že zvý­raz­ne­nú časť textu zvý­raz­nil vo svo­jom roz­hod­nu­tí naj­vyš­ší súd):

 „Na zá­ver snáď už len krát­ka poz­nám­ka v tom sme­re, že ob­ža­lo­va­ný JUDr. L P v rám­ci svo­jej ob­ha­job­nej ar­gu­men­tá­cii pod bo­dom a.), b.) pou­ka­zo­val aj na člá­nok JUDr. Pet­ra Šam­ka, sud­cu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, pub­li­ko­va­né­ho 15. feb­ruára 2013 na webo­vom por­tá­li „Práv­ne lis­ty“ pod náz­vom „Naj­vyš­ší súd SR o tzv. skry­tej reak­cii po­lí­cie a po­li­caj­nej pro­vo­ká­cii“ a rov­na­ko tak v od­bor­nom ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe č. 5/2012, v kto­rom spo­mí­na­ný sud­ca pub­li­ko­val práv­ne ve­ty, pri­čom práv­nu ve­tu pod III.) ko­men­to­val tou­to poz­nám­kou:

 Poz­nám­ka k práv­nym ve­tám uve­de­ným v bo­de III. (poz­nám­ku dopl­nil JUDr. Pe­ter Šam­ko)

 Práv­ny ná­zor Naj­vyš­šie­ho sú­du SR oh­ľad­ne to­ho, že dô­vod­nosť prí­ka­zov na od­po­čú­va­nie tre­ba po­su­dzo­vať pod­ľa to­ho, či bo­lo nás­led­ne vzne­se­né ob­vi­ne­nie vzbu­dzu­je dô­vod­né po­chyb­nos­ti. Pod­sta­tou dô­vod­nos­ti prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie je po­su­dzo­va­nie je­ho le­ga­li­ty, le­gi­ti­mi­ty a pro­por­cio­nál­nos­ti v ča­se, keď sa prí­kaz vy­dá­va (a to­mu by ma­lo zod­po­ve­dať je­ho od­ôvod­ne­nie, aby bo­lo zrej­mé z čo­ho súd pri je­ho vy­dá­va­ní vy­chá­dzal) a nie v ča­se, keď už aj „pri­ná­ša vý­sled­ky“ v po­do­be vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Naj­vyš­ší súd SR tu v pod­sta­te po­sú­dil dô­vod­nosť prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie pod­ľa to­ho čo sa na pod­kla­de vy­da­né­ho prí­ka­zu zis­ti­lo. Ta­ký­to vý­klad, kto­rý po­su­dzu­je zá­kon­nosť a dô­vod­nosť vy­da­né­ho prí­ka­zu pod­ľa vý­sled­ku po­va­žu­jem za nes­práv­ny, na­koľ­ko je­ho dôs­led­ná ap­li­ká­cia by vied­la k to­mu, že by sa mu­sel pri­pus­tiť aký­koľ­vek spô­sob zís­ka­va­nia dô­ka­zov (a to aj ne­zá­kon­ný), na­koľ­ko pod­stat­ným by bo­lo len to, či vie­dol k ne­ja­ké­mu úče­lu, t. j. či vie­dol k zis­te­niu tres­tnej čin­nos­ti, či pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu. Pod­sta­tou spra­vod­li­vé­ho tres­tné­ho pro­ce­su nie je zis­tiť prav­du za kaž­dú ce­nu a v spra­vod­li­vom tres­tnom pro­ce­se nep­la­tí ani pra­vid­lo, že účel svä­tí pros­tried­ky, ale je­ho pod­sta­tou je hlav­ne dodr­žia­vať „pra­vid­lá hry“, kto­ré sta­no­vu­je Európ­sky do­ho­vor o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, Ústa­va SR a Trest­ný po­ria­dok a me­dzi kto­ré pat­rí aj po­vin­nosť štát­nych or­gá­nov ná­le­ži­te od­ôvod­ňo­vať svo­je roz­hod­nu­tia, to pla­tí o to viac, ak ide o roz­hod­nu­tie, kto­ré za­sa­hu­je do prá­va na súk­ro­mie a vo­či kto­ré­mu nie je mož­né po­dať op­rav­ný pros­trie­dok. Op­ráv­ne­nosť zá­sa­hov do súk­ro­mia sa pri­tom po­su­dzu­je bez oh­ľa­du na to, či ten­to zá­sah vie­dol k ne­ja­ké­mu re­le­van­tné­mu vý­sled­ku pre tres­tné prá­vo, ale pod­ľa to­ho, či tu bo­li dos­ta­toč­né (ma­te­riál­ne) dô­vo­dy na ta­ký­to zá­sah (a to v ča­se zá­sa­hu), či ta­ký­to zá­sah vy­ko­nal na to op­ráv­ne­ný or­gán a či bol zá­sah do súk­ro­mia ne­vyh­nut­ný.

 Od­vo­la­cí se­nát 5T ne­po­va­žo­val za pot­reb­né ani v mi­nu­los­ti a ani te­raz,  čo i len jed­nou ve­tou rea­go­vať na poz­nám­ky, resp. „ob­jed­na­né práv­ne ná­zo­ry“ uve­de­né­ho sud­cu kraj­ské­ho sú­du, v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de k práv­nej ve­te uve­de­nej pod bo­dom III.V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci to za ne­ho spra­vil ús­tav­ný súd v spo­mí­na­nom ná­le­ze z 1. jú­la 2015, sp. zn. II. ÚS 653/2013 a rov­na­ko tak ESĽP v roz­hod­nu­tiach Dra­go­je­vič a Ba­šič pro­ti Chor­vát­sku.

 K dos­lo­va ob­se­sív­nej pot­re­be toh­to sud­cu ko­men­to­vať roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du, zvlášť od­vo­la­cie­ho se­ná­tu 5T (rov­na­ko tak v kau­ze tzv. In­špek­cie MV ), si pred­se­da toh­to se­ná­tu do­vo­lí uviesť len je­den prík­lad:

 V ro­ku 2008 po ver­dik­te Naj­vyš­šie­ho sú­du Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých v prí­pa­de D.C. (Dis­trict of Co­lum­bia) ver­zus Heller (tý­kal sa dru­hé­ho do­dat­ku ús­ta­vy a prá­va jed­not­liv­cov vlas­tniť zbraň - väč­ši­no­vý ná­zor pí­sal sud­ca spra­vo­daj­ca

An­to­nin Sca­lia – prík­lad ap­li­ká­cie „dok­trí­ny or­gi­na­liz­mu“ v praxi) sud­ca fe­de­rál­ne­ho od­vo­la­cie­ho sú­du pre 7. ob­vod Ri­chard Pos­ner na­pí­sal dl­hý člá­nok v „The New Re­pub­lic“ úto­čia­ci na „ori­gi­nal­izmus“Sca­liu pri­rov­ná­va­júc ho k prí­pa­du Roe ver­zus Wade (tým­to roz­hod­nu­tím Naj­vyš­šie­ho sú­du Spo­je­ných štá­tov z ro­ku 1973 bo­li le­ga­li­zo­va­né pot­ra­ty). Ten­to ná­zo­ro­vý kon­flikt vy­vr­cho­lil nes­kôr v rám­ci roz­hod­nu­tia a dis­en­tu sud­cu An­to­ni­na Sca­liu v prí­pa­de Ari­zo­na ver­zus Uni­ted Sta­tes z ro­ku 2012, ke­dy sud­ca Ri­chard Pos­ner na ad­re­su toh­to dis­en­tu a je­ho auto­ra po­ve­dal, že: „v tej­to čas­ti je­ho ná­zo­ru to dá­va imidž kam­pa­ne“, na­rá­ža­júc na je­ho ne­dáv­no vy­da­nú kni­hu– Ma­king your ca­se – (Ako si ob­há­jiť prí­pad) s pod­ti­tu­lom – The art of per­sua­ding Jud­ges (Ume­nie pres­ved­čiť sud­cov). Le­gen­da Naj­vyš­šie­ho sú­du Spo­je­ných štá­tov ame­ric­kých a „or­gi­nal­ista“An­to­nin­Sca­lia rea­go­val na sud­cu Ri­char­da Pos­ne­ra je­mu príz­nač­ným spô­so­bom:

Sca­lia: On je od­vo­la­cím sud­com, však.

Walla­ce: Áno.

Sca­lia: On ne­po­su­dzu­je mo­je roz­hod­nu­tia, po­kiaľ dob­re viem.

Walla­ce: A Vy po­su­dzu­je­te je­ho roz­hod­nu­tia?

Sca­lia: Pres­ne tak to je.

 To­to je pr­vý, ale zá­ro­veň aj pos­led­ný krát, čo od­vo­la­cí se­nát 5T a je­ho ria­dia­ci pred­se­da se­ná­tu ta­kým­to „za­ma­to­vým“ spô­so­bom upo­zor­ňu­je do­tyč­né­ho sud­cu kraj­ské­ho sú­du, aby tým­to „ko­men­to­va­ním“ roz­hod­nu­tí na­dria­de­né­ho sú­du viac nep­rek­ra­čo­val svo­je prá­va a po­vin­nos­ti sud­cu kraj­ské­ho sú­du“.

 Na­priek to­mu, že som pô­vod­ne nech­cel na tie­to in­vek­tí­vy rea­go­vať, pred­sa mi len ne­dá uviesť pár poz­ná­mok:

 1/ na vy­ššie uve­de­ných dô­vo­doch roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du je ná­pad­né to, že by sa v roz­hod­nu­tí sú­du vô­bec ne­ma­li na­chá­dzať (a nie­len tie).

 Z us­ta­no­ve­nia § 168 ods. 1 Tr. por. je zrej­mé, čo by ma­lo od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku ob­sa­ho­vať s tým, že súd by mal uviesť, kto­ré sku­toč­nos­ti vzal za do­ká­za­né, o kto­ré dô­ka­zy svo­je skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra a s aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov, naj­mä ak si nav­zá­jom od­po­ru­jú.Rov­na­ko tak by sa mal súd vy­spo­ria­dať s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho a na­po­kon vy­svet­liť svo­je práv­ne úva­hy, kto­rý­mi sa spra­vo­val.

 Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia sú­du cel­kom ur­či­te nes­lú­ži na to, aby sa v ňom sud­ca „vy­spo­ria­dal“ s oso­bou, kto­rá „ma­la tú dr­zosť“ od­bor­ne po­le­mi­zo­vať v od­bor­nom elek­tro­nic­kom ča­so­pi­se s je­ho práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vy­slo­vil v ne­ja­kom svo­jom pred­chá­dza­jú­com roz­hod­nu­tí a už vô­bec nes­lú­ži na to, aby sa v ňom dá­va­li „za­ma­to­vé upo­zor­ne­nia“ (v pod­sta­te vy­hráž­ky) v tom du­chu, že je nep­ri­ja­teľ­né kri­tic­ky od­bor­ne po­le­mi­zo­vať s roz­hod­nu­tia­mi naj­vyš­šie­ho sú­du. Súd ne­má čo za­ťa­žo­vať pro­ces­né stra­ny svo­ji­mi osob­ný­mi pos­toj­mi vo­či iným oso­bám, oh­ľad­ne kto­rých cí­ti pot­re­bu sa opa­ko­va­ne vy­me­dzo­vať.

 Kaž­dý sud­ca by sa mal ve­dieť pri pí­sa­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia od­osob­niť, mal by ve­dieť pri­jať od­bor­nú kri­ti­ku, či po­le­mi­ku so svo­ji­mi práv­ny­mi ná­zor­mi (ak to ne­vie, tak by mal zvá­žiť inú pro­fe­siu) a v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia sa ve­no­vať iba skut­ko­vým a práv­nym okol­nos­tiam po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du. Roz­hod­nu­tia sú­du by ne­ma­li byť za­ťa­žo­va­né sna­hou ura­ziť to­ho, kto môj ná­zor od­bor­ne kri­ti­zu­je (nap­rík­lad tak, že ho ozna­čím za to­ho, čo pí­še na ob­jed­náv­ku) a to len z dô­vo­du, že mi „doš­li“ od­bor­né ar­gu­men­ty.

 Inak ce­lá sklad­ba od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku naj­vyš­šie­ho sú­du vzbu­dzu­je ur­či­té roz­pa­ky. Naj­vyš­ší súd naj­skôr pou­ží­va struč­nú od­bor­nú ar­gu­men­tá­ciu. Po­tom opi­su­je roz­hod­nu­tia ESLP a na­po­kon pre­chá­dza na úto­ky vo­či kon­krét­nym oso­bám (nap­rík­lad mne) a ne­za­bud­ne pou­rá­žať aj pro­ces­né stra­ny (ob­haj­cu ob­ža­lo­va­né­ho ozna­čí za oso­bu, kto­rá ne­vie čí­tať s po­ro­zu­me­ním, res­pek­tí­ve za oso­bu, kto­rá tú­to schop­nosť pri­bú­da­jú­cim ve­kom pos­tup­ne stra­ti­lanás­led­ne de­tin­sky dos­pe­je k zá­ve­ru, že to je ob­haj­ca „kto sa riad­ne neo­boz­ná­mil s roz­hod­nu­tím a kto to má pop­le­te­né“ a nie súd). K ďal­ším tzv. „práv­nym“ ar­gu­men­tom pou­ži­tým zo stra­ny pred­se­du se­ná­tu v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku mož­no spo­me­núť ozna­če­nie tvr­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho za tvr­de­nia z rí­še a te­raz tú o čer­ve­nej čia­poč­ke“, kto­rý­mi nie­len, že per­ma­nen­tne urá­ža (ob­ža­lo­va­ný) or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale hlav­ne zos­mieš­ňu­je sám se­ba. Pred­se­da se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku do­kon­ca aj špe­ku­lu­je o tom kto mal byť ko­neč­ným ad­re­sá­tom úp­lat­ku, pri­čom uvá­dza, že „v tom­to sme­re sku­toč­ne pla­tí priam le­gen­dár­na ve­ta bý­va­lé­ho po­li­caj­né­ho fun­kcio­ná­ra „Oni ve­dia, že pre­čo aj my vie­me, že pre­čo. Toľ­ko sta­čí po­ve­dať, že my vie­me, že oni ve­dia!“ Od­vo­la­cí se­nát 5T k to­mu len do­dá­va: „A my vie­me. Nie tu­ší­me. My sku­toč­ne vie­me“.

 Nič z vy­ššie uve­de­né­ho by ne­ma­lo byť sú­čas­ťou od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du a už vô­bec nie od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du (ide skôr o ne­vy­da­re­nú sta­ti­ric­kú esej, než od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia sú­du). Naj­mä ar­gu­ment pou­ži­tím „čer­ve­nej čia­poč­ky“ a oso­čo­va­ním pro­ces­ných strán, či ko­ho­koľ­vek iné­ho by ne­mal byť sú­čas­ťou roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov.

 K to­mu, ako by ma­la vy­ze­rať práv­na ar­gu­men­tá­cia sú­du ako aj prá­ca s ju­di­ka­tú­rou by som pre in­špi­rá­ciu od­po­ru­čil od­bor­nú pub­li­ká­ciu Bo­bek, M., Kuhn, Z. a kol.: Ju­di­ka­tu­ra a práv­ní ar­gu­men­ta­ce, 2, přep­ra­co­va­né a ak­tua­li­zo­va­né vy­dá­ní, Pra­ha: Audi­to­rium, 2013.

 2/

Nie je mi jas­né ako pred­se­da se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du dos­pel k zá­ve­ru, že pub­li­ku­jem „ob­jed­na­né práv­ne ná­zo­ry“. Do­po­siaľ som pub­li­ko­val cca 40 člán­kov v od­bor­ných ča­so­pi­soch, vy­dal som dve kni­hy a množ­stvo od­bor­ných člán­kov či roz­hod­nu­tí sú­dov som uve­rej­nil aj na webe práv­ne lis­ty (po­le­mi­zo­val som pri­tom nie­len s roz­hod­nu­tia­mi naj­vyš­šie­ho sú­du, ale aj ús­tav­né­ho sú­du, či ESLP). Až do­te­raz sa mi nes­ta­lo, že by ma niek­to tak­to špe­ku­la­tív­ne ob­vi­nil z pí­sa­nia na ob­jed­náv­ku. Tres­tné prá­vo ma za­ují­ma a pre­to o ňom pí­šem, pri­čom pod­sta­tou od­bor­nej dis­ku­sie je aj po­le­mi­ka, či kri­ti­ka iných práv­nych ná­zo­rov a je bez vý­zna­mu, či sú ob­siah­nu­té v od­bor­ných člán­koch, pub­li­ká­ciách, res­pek­tí­ve v roz­hod­nu­tiach sú­dov.

 Po­kiaľ mi pred­se­da se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du v roz­hod­nu­tí vy­čí­ta „ob­se­sív­nu pot­re­bu“ ko­men­to­vať roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du, zvlášť od­vo­la­cie­ho se­ná­tu 5T, v kto­rom je pred­se­da se­ná­tu, tak to ro­bím z vy­ššie pre­zen­to­va­né­ho zá­uj­mu o práv­ny dis­kurz (bež­ne ko­men­tu­jem aj iné roz­hod­nu­tia iných sú­dov a to nap­rík­lad aj če­ských), do kto­ré­ho by sa mo­hol v od­bor­ných ča­so­pi­soch, či na webe práv­ne­lis­ty.sk za­po­jiť aj ria­dia­ci pred­se­da se­ná­tu 5T naj­vyš­šie­ho sú­du.

 3/

Po­kiaľ ide o mo­je „za­ma­to­vé upo­zor­ne­nie“ (vy­hráž­ku) zo stra­ny pred­se­du se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du, aby som viac svo­jím ko­men­to­va­ním roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du nep­rek­ra­čo­val svo­je prá­va a po­vin­nos­ti sud­cu kraj­ské­ho sú­du, tak je na ško­du ve­ci, že pred­se­da se­ná­tu bliž­šie neuvie­dol, aké kon­krét­ne po­vin­nos­ti sud­cu po­ru­šu­jem tým, že po­le­mi­zu­jem na od­bor­nej bá­ze s roz­hod­nu­tia­mi naj­vyš­šie­ho sú­du (ús­tav­né­ho sú­du a po­dob­ne). Mož­no sa to doz­viem z ne­ja­ké­ho ďal­šie­ho od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia pred­se­du se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du, ale za­tiaľ som ná­zo­ru, že je prá­vom sud­cu od­bor­ne pub­li­ko­vať a je aj pod­sta­tou slo­bod­nej od­bor­nej dis­ku­sie, že žiad­ny práv­ny ná­zor nie je ne­dot­knu­teľ­ný a mô­že sa dos­tať „pod paľ­bu“ iných práv­nych ar­gu­men­tov.

 Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že sku­toč­nosť, že naj­vyš­ší súd je na vr­cho­le hie­rar­chie všeo­bec­ných sú­dov zna­me­ná len to, že je­ho roz­hod­nu­tia je nut­né reš­pek­to­vať. Nez­na­me­ná však to, že roz­hod­ntia naj­vyš­šie­ho sú­du sú imún­ne vo­či od­bor­nej dis­ku­sii (po­le­mi­ke), prí­pad­ne, že by bo­li od­bor­ne ne­dot­knu­teľ­né. Po­le­mi­ka so zá­ver­mi naj­vyš­šie­ho sú­du (ús­tav­né­ho sú­du, ESLP a po­dob­ne) nie je za­ká­za­ná (50. ro­ky mi­nu­lé­ho sto­ro­čia už há­dam mi­nu­li). Mys­lím si, že je čas­to pot­reb­ná a mô­že byť aj pod­net­ná, na­koľ­ko vý­klad prá­va po­sú­va ďa­lej. Tak nap­rík­lad v Čes­kej re­pub­li­ke pre­beh­la v ča­so­pi­se Trestněpráv­ní re­vue v ro­ku 2011 a 2012 od­bor­ná dis­ku­sia (po­le­mi­ka) me­dzi sud­com Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR prof. JUDr. Pav­lom Šáma­lom Ph.D a sud­com Kraj­ské­ho sú­du v Pl­zni JUDr. Pra­vos­la­vom Po­lá­kom, kto­rá sa tý­ka­la roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti naj­vyš­šie­ho sú­du, pri­čom oba­ja si vy­svet­lo­va­li svo­je roz­diel­ne od­bor­né pos­to­je v člán­koch (nie vo svo­jich roz­hod­nu­tiach) a ne­za­da­lo sa, že by ich to urá­ža­lo. Ak­tuál­ne mož­no spo­me­núť aj kri­ti­ku uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR v člán­ku Mgr. Vla­di­mí­ra Hack­la s náz­vom „Něko­lik po­le­mic­kých poz­ná­mek k poj­mu „hnu­tí“ a k otáz­ke pod­ja­tos­ti ve svět­le us­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du sp. zn. 8 Tdo/819/2015“, kto­rý bol pub­li­ko­va­ný v ča­so­pi­se Stát­ní za­stu­pi­tel­ství č. 6/2018.

 Uve­de­nie „prí­ho­dy“ so sud­com An­to­ní­nom Sca­liom (inak práv­ne ná­zo­ry toh­to bý­va­lé­ho sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du USA bo­li po­mer­ne čas­to ter­čom od­bor­nej kri­ti­ky a tak­tiež sa nez­dá, že by mu to ne­ja­ko va­di­lo, či brá­ni­lo viesť od­bor­nú dis­ku­siu, res­pek­tí­ve, že by bo­lo za­ká­za­né de­ba­to­vať o práv­nych ná­zo­roch sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du USA – k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Dos­tál, M.: Tři vý­ro­čí An­tó­nia Sca­lii, Práv­ník č. 7/2016), kto­rá je ob­siah­nu­tá v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du je zrej­me pou­ka­zom na to, že len na­dria­de­ný súd mô­že po­su­dzo­vať roz­hod­nu­tia po­dria­de­né­ho sú­du a nie nao­pak. To­to však nik­to nes­po­chyb­ňu­je. V ko­neč­nom dôs­led­ku to nie je Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako súd po­dria­de­ný, kto­rý by po­le­mi­zo­val s roz­hod­nu­tia­mi naj­vyš­šie­ho sú­du vo svo­jích roz­hod­nu­tiach, ale je to sud­ca, kto­rý tak ko­ná pros­tred­níc­tvom člán­kov, či struč­ných ko­men­tá­rov v rám­ci od­bor­nej dis­ku­sii na od­bor­nom fó­re (mož­no tres­tom za mo­ju pub­li­kač­nú čin­nosť bu­de te­raz ru­še­nie roz­hod­nu­tí vo ve­ciach, v kto­rých som pred­se­dal v do­vo­la­com ko­na­ní).

 Na­mies­to zá­ve­ru si do­vo­lím ci­to­vať zná­me­ho pr­vo­re­pub­li­ko­vé­ho ad­vo­ká­ta JUDr. Ja­ros­la­va Mella­na:

 „Nej­sem z těch, kdož čtou ju­di­ká­ty vkle­če. Ju­di­ka­tu­ra ne­ní nic víc než sub­jek­tiv­ní ná­zor ví­ce méně ob­jek­tiv­ních jed­not­liv­cu“.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia