Skutočne možno použiť ako dôkaz v trestnom konaní nezákonne získané súkromné nahrávky?

Publikované: 16. 04. 2019, čítané: 3485 krát
 

 

Sku­toč­ne mož­no pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní ne­zá­kon­ne zís­ka­né súk­rom­né nah­ráv­ky?[1]

 Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je pok­ra­čo­vať v od­bor­nej dis­ku­sii[2] o spor­nej prob­le­ma­ti­ke zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né súk­rom­nou oso­bou (t. j. oso­bou od­liš­nou od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní) bez súh­la­su nah­rá­va­nej oso­by a ich nás­led­nej dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti, či ne­pou­ži­teľ­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom. Rie­še­nie naz­na­če­nej otáz­ky je vy­slo­ve­ne spor­né aj v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va[3], pri­čom ro­zo­be­ra­ná prob­le­ma­ti­ka ne­bo­la do­po­siaľ rie­še­ná (ofi­ciál­nou) ju­di­ka­tú­rou, či zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du SR[4].

 Pod poj­mom „súk­rom­ná nah­ráv­ka“ je v ap­li­kač­nej praxi nut­né ro­zu­mieť naj­mä prí­pa­dy vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zov­ných, zvu­ko­vých, či ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých nah­rá­vok zo stra­ny fy­zic­kých, či práv­nic­kých osôb (nap­rík­lad de­tek­tív­nej služ­by), kto­ré zob­ra­zu­jú po­do­bu, pre­jav, res­pek­tí­ve obo­je kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by a to bez súh­la­su tej­to zob­ra­zo­va­nej (či nah­rá­va­nej) fy­zic­ky oso­by, pri­čom ide buď o nah­ráv­ky vy­ho­to­ve­né uta­je­ným spô­so­bom (nah­rá­va­ná oso­ba ne­vie, že je nah­rá­va­ná), res­pek­tí­ve neu­ta­jo­va­ným spô­so­bom, av­šak pro­ti vô­li nah­rá­va­nej oso­by (nap­rík­lad fy­zic­ká oso­ba na ve­rej­nos­ti vi­dí, že je nah­rá­va­ná inou oso­bou a vy­slo­ví svoj ne­súh­las s ta­kým­to pos­tu­pom). Po­kiaľ ide o za­ria­de­nia, kto­ré sa spra­vid­la vy­uží­va­jú na vy­ho­to­vo­va­nie ta­kých­to zá­zna­mov tak ide hlav­ne o fo­te­nie, či vy­ho­to­vo­va­nie vi­deo­nah­rá­vok inej oso­by, či jej pre­ja­vov pros­tred­níc­tvom mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, fo­toa­pa­rá­tu, di­kta­fó­nu, či ka­me­ro­vé­ho sys­té­mu.

 A prá­ve po­su­dzo­va­nie (ne)zá­kon­nos­ti vy­ho­to­vo­va­nia ta­kých­to zá­zna­mov a od nej sa od­ví­ja­jú­cej pro­ces­nej (ne)pou­ži­teľ­nos­ti ta­kých­to zá­zna­mov vy­ho­to­ve­ných súk­rom­nou oso­bou v tres­tnom ko­na­ní je v praxi po­mer­ne spor­né, na­koľ­ko na­rá­ža na us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. ako aj na us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. V tom­to sme­re tre­ba zdô­raz­niť, že cie­le­né (úmy­sel­né) nah­rá­va­nie inej oso­by bez jej súh­la­su sa vždy dos­tá­va do kon­flik­tu s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pri­čom zob­ra­ze­nie inej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­ted­níc­tvom vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­vej sním­ky, či ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu bez jej súh­la­su je vždy zá­sa­hom do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti oso­by, kto­rej sním­ka, či zá­znam sa vy­ho­to­vu­je. Ty­pic­kým prík­la­dom zá­sa­hu do toh­to prá­va je nap­rík­lad (cie­le­né, sys­te­ma­tic­ké) fo­tog­ra­fo­va­nie inej oso­by na uli­ci bez súh­la­su fo­tog­ra­fo­va­né­ho[5].

 Ta­ká­to práv­na úp­ra­va (§ 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) je lo­gic­ká, na­koľ­ko štát ne­má zá­ujem na tom, aby me­dzi jed­not­li­vý­mi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi do­chá­dza­lo k špe­ho­va­niu, či sle­do­va­niu, res­pek­tí­ve k nah­rá­dzaniu čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a aby si iné oso­by bez súh­la­su kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by moh­li úmy­sel­ne vy­ho­to­vo­vať jej po­do­biz­ne (sním­ky, vi­deá) a vy­uží­vať ich na rôz­ne úče­ly[6].

 Časť od­bor­nej li­te­ra­tú­ry ako aj časť or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va sa už dlo­ho­do­bo sna­ží „pre­ko­nať“ us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ako aj us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. rôz­ny­mi vý­klad­mi sme­ru­jú­ci­mi k to­mu, aby sa moh­li súk­rom­né nah­ráv­ky vy­uží­vať na us­ta­ľo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci v tres­tnom ko­na­ní a to aj na­priek to­mu, že bo­li vy­ho­to­ve­né (zís­ka­né) v roz­po­re so zá­ko­nom (us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) a pre­to by správ­ne ma­li byť v tres­tnom ko­na­ní od­miet­nu­té (§ 119 ods. 2 Tr. por.).

 Je po­zo­ru­hod­né ako sa na­priek po­mer­ne jed­noz­nač­né­mu zne­niu us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. stá­le vy­sky­tu­je sna­ha kon­ta­mi­no­vať tres­tné ko­na­nie ne­zá­kon­ný­mi dô­kaz­mi a ten­to pos­tup os­pra­vedl­niť rôz­ny­mi, skôr sub­jek­tív­ny­mi hod­no­to­vý­mi pos­toj­mi, než ob­jek­tív­nym vý­kla­dom prá­va.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né ve­no­vať po­zor­nosť jed­not­li­vým ar­gu­men­tom, kto­ré sa uvá­dza­jú ako od­ôvod­ne­nie mož­né­ho kon­ta­mi­no­va­nia tres­tné­ho ko­na­nia ne­zá­kon­ne vy­ho­to­ve­ný­mi súk­rom­ný­mi nah­ráv­ka­mi.

 1/ vy­uži­tie čes­kej ju­di­ka­tú­ry vr­cho­lo­vých sú­dov, kto­rá za ur­či­tých okol­nos­tí pri­púš­ťa pou­ži­tie aj ne­zá­kon­ne vy­ho­to­ve­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní

 Spra­vid­la pr­vým a čas­to aj nos­ným ar­gu­men­tom za vy­uží­va­nie aj ne­zá­kon­ne vy­ho­to­ve­ných súk­rom­ných nah­rá­vok v tres­tnom ko­na­ní v SR bý­va od­kaz na po­mer­ne bo­ha­tú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, či Ústav­né­ho sú­du ČR[7], z kto­rej vy­plý­va, že s oh­ľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 89 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho v ČR zá­sad­ne ne­mož­no vy­lú­čiť mož­nosť, aby bol ako dô­kaz pou­ži­tý aj (ob­ra­zo­vý, či zvu­ko­vý) zá­znam, kto­rý bol vy­ho­to­ve­ný súk­rom­nou oso­bou bez súh­la­su osôb, kto­rých ob­raz, či hlas bol tak­to za­zna­me­ne­ný. Vy­chá­dza sa tu z to­ho, že ani dô­kaz zís­ka­ný za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ne­mô­že byť a prio­ri vy­lú­če­ný ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom vy­uži­teľ­ným dô­ka­zom mô­že byť za pod­mien­ky, že zá­sah do súk­ro­mia je od­vo­di­teľ­ný zá­uj­mom na stra­ne to­ho, kto zá­znam za­do­vá­žil a nás­led­ne pou­žil.

 Vy­uži­tie ju­di­ka­tú­ry če­ských vr­cho­lo­vých sú­dov aj v práv­nych pod­mien­kach SR te­da vy­chá­dza z kom­pa­ra­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va. Tu však tre­ba zdô­raz­niť, že kom­pa­ra­tív­na (po­rov­ná­va­cia) me­tó­da vý­kla­du prá­va pri­chá­dza do úva­hy iba v prí­pa­doch, ak je práv­na úp­ra­va v cu­dzi­ne (v da­nom prí­pa­de v ČR) zhod­ná ale­bo as­poň vý­raz­ne po­dob­ná s práv­nou úp­ra­vou v SR. Po­kiaľ tak nie, a práv­na úp­ra­va v ČR je do­kon­ca vý­raz­ne ob­sa­ho­vo od­liš­ná ako v SR, po­tom je nut­né ta­kú­to me­tó­du vý­kla­du prá­va od­miet­nuť, na­koľ­ko ju­di­ka­tú­ra če­ských vr­cho­lo­vých sú­dov vy­kla­dá ob­sa­ho­vo od­liš­nú práv­nu úp­ra­vu.

 Tak je to­mu aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, na­koľ­ko us­ta­no­ve­nie § 89 ods. 2 čes­ké­ho Tres­tné­ho po­riad­ku znie tak, že za „dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť k ob­jas­ne­niu ve­ci...“[8]. Z ob­sa­ho­vé­ho zne­nia toh­to us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že po­jem „všet­ko“ nes­pá­ja iba a len s poj­mom „zá­kon­né všet­ko“ a pre­to mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že za ur­či­tých okol­nos­tí je mož­né vy­užiť na ob­jas­ne­nie ve­ci aj ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz. A prá­ve vr­cho­lo­vé čes­ké sú­dy hľa­da­jú a vy­me­dzu­jú vo svo­jej ju­di­ka­tú­re hra­ni­ce (pries­tor), v kto­rých je mož­né pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní aj ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz.

 Na úze­mí SR však pla­tí ob­sa­ho­vo (z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti) di­amat­rál­ne od­liš­ná prá­va úp­ra­va.

 Pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. „za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo  z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su“. Z ob­sa­ho­vé­ho vy­me­dzenia pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia je zr­je­mé, že po­jem „všet­ko“ via­že vý­hrad­ne na „zá­kon­né všet­ko“, t. j. po­jem „všet­ko“ sa spá­ja len s ta­kým dô­kaz­ným pros­tried­kom, kto­rý bol zís­ka­ný pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, res­pek­tí­ve pod­ľa iné­ho zá­ko­na. Mu­sí ísť te­da o dô­kaz zá­kon­ný, na­koľ­ko iba vte­dy mož­no po­ve­dať, že bol zís­ka­ný pos­tu­pom pred­pok­lad­ným Tres­tným po­riad­kom, či iným oso­bit­ným pred­pi­som. Ale­bo po­ve­da­né inak, „všet­ko“ čo sí­ce mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jes­ne­nie ve­ci a čo sa ne­zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su nie je mož­né po­va­žo­vať v tres­tnom ko­na­ní za dô­kaz (§ 119 ods. 2 Tr. por. ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

Na roz­diel od práv­nej úp­ra­vy v ČR, v práv­nych pod­mien­kach SR už zá­ko­no­dar­ca sám vy­me­dzil pries­tor, v kto­rom sa mu­sia po­hy­bo­vať zís­ka­né dô­ka­zy a tým­to pries­to­rom je len a vý­hrad­ne pries­tor zá­kon­ný. Všet­ko, čo je mi­mo hra­níc pries­to­ru zá­kon­nos­ti, zá­ko­no­dar­ca vy­ňal z poj­mu „všet­ko“ a tým pá­dom aj vy­uži­teľ­nos­ti ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní. Na tie­to vý­znam­né roz­die­ly me­dzi čes­kou a slo­ven­skou práv­nou úp­ra­vou na­po­kon upo­zor­ňu­je aj sa­mot­ná čes­ká od­bor­ná li­te­ra­tú­ra[9].

Sku­toč­nosť, že v práv­nych pod­mien­kach SR kla­die zá­ko­no­dar­ca zrej­mý dô­raz na zá­kon­nosť zís­ka­ných dô­ka­zoch mož­no ne­po­chyb­ne vy­vo­diť aj zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia vy­me­dze­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 12 Tr. por. pod­ľa kto­rej „or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom...“. Z uve­de­nej zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia te­da vy­plý­va, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd ne­mô­žu vô­bec po­jať do hod­no­te­nia dô­ka­zov ta­ké dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né ne­zá­kon­ne. A prá­ve na tú­to zá­klad­nú zá­sa­du tres­tné­ho ko­na­nia nás­led­ne nad­vä­zu­je us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por.

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že pri­pus­tiť ne­zá­kon­ne zís­ka­nú súk­rom­nú nah­ráv­ku ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní v práv­nych pod­mien­kach SR nie je mož­né len s od­ka­zom na práv­nu ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v roz­hod­nu­tiach vr­cho­lo­vých sú­dov ČR, pre­to­že sa vzťa­hu­je na vý­klad ob­sa­ho­vo od­liš­né­ho us­ta­no­ve­nia než je us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 12 Tr. por., či us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. nie je mož­né opo­me­núť (ig­no­ro­vať) iba s pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru sú­dov cu­dzieho štá­tu, kto­rý ne­má rov­na­kú práv­nu úp­ra­vu ako SR.

 2/ vy­uži­tie ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ESĽP), kto­rá za ur­či­tých okol­nos­tí pri­púš­ťa pou­ži­tie aj ne­zá­kon­ne vy­ho­to­ve­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní

 Ďal­ším ar­gu­men­tom zá­stan­cov vy­uži­tia aj ne­zá­kon­ne zís­ka­ných súk­rom­ných nah­rá­vok v tres­tnom ko­na­ní je od­kaz a vy­uži­tie ju­di­ka­tú­ry ESĽP. V tom­to sme­re sa od­ka­zu­je spra­vid­la na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Schenk pro­ti Švaj­čiarsku[10], z kto­ré­ho vy­plý­va, že po­kiaľ bol dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s vnút­roš­tát­nym prá­vom, tá­to sku­toč­nosť sa­ma ose­be ne­mu­sí byť po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le člán­ku 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských prá­va a zá­klad­ných slo­bôd. ESĽP spra­vid­la ozna­čí ve­de­né tres­tné ko­na­nie ako spra­vod­li­vé vo svo­jom cel­ku, ak sí­ce bo­la pri­pus­te­ná ne­zá­kon­ne zís­ka­ná nah­ráv­ka v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz, ale neš­lo o je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz a ak bo­li dodr­ža­né prá­va ob­ha­jo­by spo­čí­va­jú­ce v mož­nos­ti spo­chyb­niť ta­ký­to dô­kaz.

Aj v prí­pa­de bez­bre­hé­ho pre­be­ra­nia (opi­so­va­nia) ju­di­ka­tú­ry ESĽP do práv­nej ar­gu­men­tá­cie vnút­roš­tát­ne­ho sú­du pri­tom mož­no mať re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o tom, či mož­no vnút­roš­tát­ne prá­vo ig­no­ro­vať len s pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru ESĽP a fak­tic­ky nah­rá­dzať us­ta­no­ve­nia vnút­roš­tát­ne­ho prá­va ju­di­ka­tú­rou ESĽP. Aby bo­lo tres­tné ko­na­nie spra­vod­li­vé, ma­lo by byť pos­ta­ve­né na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li zís­ka­né a vy­ko­na­né v sú­la­de s vnút­roš­tát­nym prá­vom. Nie je mož­né, aby vnút­roš­tát­ny súd re­zig­no­val na vnút­roš­tát­nu práv­nu úp­ra­vu do­ka­zo­va­nia, kto­rá je pre ne­ho zá­väz­ná a svoj ne­zá­kon­ný pro­ces­ný pos­tup v zmys­le vnút­roš­tát­ne­ho prá­va prek­le­nul od­ka­zom na „cel­ko­vú spra­vod­li­vosť ko­na­nia“ v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018, kto­rý k rie­še­nej prob­le­ma­ti­ke uvie­dol, že  re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por.) ne­mož­no obísť len všeo­bec­ným pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rý na­vy­še ani žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov nes­ta­no­vu­je. Z us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že za dô­kaz mô­že slú­žiť len to, čo bo­lo zís­ka­né pod­ľa zá­ko­na (t. j. v sú­la­de so zá­ko­nom), pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj sú­dy mô­žu hod­no­tiť iba dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­nej v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. te­da evi­den­tne vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio) zá­kaz pou­ži­tia ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (so špe­ci­fic­ký­mi vý­nim­ka­mi ako nap­rík­lad vý­nim­kou uve­de­nou v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por.). Ig­no­ro­va­nie pred­met­ných vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku iba s la­ko­nic­kým pou­ka­zom na Do­ho­vor (kto­ré­ho zá­kla­dom je, aby vnút­roš­tát­ny or­gán pos­tu­po­val v pr­vom ra­de v sú­la­de s vlas­tným prá­vom) ne­mô­že od­ôvod­niť pou­ži­tie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní“.

Tie­to zá­ve­ry na­po­kon vy­plý­va­jú aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP, kto­rý opa­ko­va­ne ju­di­ku­je, že Do­ho­vor ne­re­gu­lu­je prí­pus­tnosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko tá­to ob­lasť je v pr­vom ra­de ve­cou vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a ESĽP nep­ri­ná­le­ží vy­slo­vo­vať in abstrac­to zá­kaz pou­ži­tia ne­ja­ké­ho ne­zá­kon­ne zís­ka­né­ho dô­ka­zu. Je­di­né, čo mô­že vy­ko­nať, je po­sú­diť spra­vod­li­vosť tres­tné­ho ko­na­ní ako cel­ku[11].

Po­kiaľ sa čas­to pri pri­pus­te­ní ne­zá­kon­ne zís­ka­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní ar­gu­men­tu­je vy­ššie uve­de­ný­mi zá­ver­mi ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­chá­dza­jú­cej z to­ho, že je nut­né skú­mať, či ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz bol je­di­ným, či iba jed­ným z via­ce­rých us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov a či ho mal mož­nosť ob­ža­lo­va­ný v tres­tnom ko­na­ní spo­chyb­niť, tak je pot­reb­né do­dať, že Trest­ný po­ria­dok neu­mož­ňu­je obísť us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por. ani z dô­vo­du, že ne­zá­kon­ne zís­ka­ná súk­rom­ná nah­ráv­ka je len jed­ným z us­ve­ču­jú­cich dô­ka­zov pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, res­pek­tí­ve, že ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca ma­li mož­nosť sa k to­mu­to dô­ka­zu vy­jad­riť a spo­chyb­niť ho. Tu tre­ba opä­tov­ne zdô­raz­niť, že ne­zá­kon­nosť zís­ka­nia dô­ka­zu vy­lu­ču­je ta­ký­to dô­kaz z us­ta­ľo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci ako aj z hod­no­te­nia or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, či súd­mi.

Na­vy­še, ak je ta­ký­to ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz len jed­ným z us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov, tak nie je vô­bec nut­né na ňom ale­bo aj na ňom za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom mož­nosť ob­ha­jo­by vy­jad­riť sa k ta­ké­mu­to dô­ka­zu je len ilu­zór­na, na­koľ­ko ob­ha­jo­ba na­mie­ta spra­vid­la ne­zá­kon­nosť ta­ké­ho­to dô­ka­zu a súd, ak pou­ži­je vy­ššie uve­de­ný ar­gu­ment ju­di­ka­tú­rou ESĽP, tú­to ná­miet­ku „od­bi­je“ tým, že ide len o je­den z via­ce­rých us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu a pre­to tres­tné ko­na­nie ako ce­lok bo­lo spra­vod­li­vé.

Nah­rá­dzanie po­ru­še­nia vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy od­ka­zom na kon­krét­ne roz­hod­nu­tie ESĽP, kto­ré zo sub­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci vy­ho­vu­je or­gá­nom ap­li­ká­cie prá­va, nie je mož­né ak­cep­to­vať. Na­po­kon, ani tým­to sú­dom vy­tvo­re­né mož­nos­ti pri­pus­te­nia ne­zá­kon­ne zís­ka­nej nah­ráv­ky v prí­pa­doch ak nej­de o je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz a bo­lo dodr­ža­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu ne­vyz­nie­va­jú veľ­mi pres­ved­či­vo.

Nie je mož­né ak­cep­to­vať, aby prís­pus­tnosť či nep­rí­pus­tnosť kon­krét­ne­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní zá­vi­se­la od to­ho, či v tres­tnej ve­ci exis­tu­jú aj iné us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy (a vte­dy je mož­né pri­pus­tiť aj ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz), res­pek­tí­ve neexis­tu­jú (a vte­dy už pri­pus­te­nie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu nep­ri­chá­dza do úva­hy). Pro­ces­ná vy­uži­teľ­nosť kon­krét­ne­ho dô­ka­zu ne­mô­že zá­vi­sieť od ná­ho­dy spo­čí­va­jú­cej v tom, či sa or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní po­da­rí ale­bo ne­po­da­rí zhro­maž­diť aj iné us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy o prí­pad­nej vi­ne ob­vi­ne­né­ho.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že zá­ve­ry roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci Schenk, či na ne­ho nad­vä­zu­jú­cich roz­hod­nu­tí nie sú od­bor­nou ve­rej­nos­ťou pri­jí­ma­né bez­výh­rad­ne a bo­li kri­ti­zo­va­né už v ča­se je­ho vy­da­nia. Sto­jí za po­zor­nosť nap­rík­lad spo­loč­ný dis­ent šty­roch sud­cov, kto­rí na­mie­ta­li, že zá­kon­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní má pre po­sú­de­nie spra­vod­li­vos­ti tres­tné­ho ko­na­nia zá­sad­ný vý­znam. Zdô­raz­ni­li, že žiad­ny súd nes­mie, bez to­ho, aby sa spro­ti­vil dob­rej sprá­ve spra­vod­li­vos­ti, brať do úva­hy dô­kaz, kto­rý bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ne. Po­kiaľ tak uro­bí, ko­na­nie ne­mô­že byť spra­vod­li­vé v zmys­le Do­ho­vo­ru. Sku­toč­nosť, že vnút­roš­tát­ne sú­dy za­lo­ži­li, ho­ci aj len čias­toč­ne, uz­na­nie vi­ny na ne­zá­kon­nom dô­ka­ze, vied­la tých­to šty­roch dis­en­tu­jú­cich sud­cov k zá­ve­ru, že ko­na­nie ne­moh­lo byť spra­vod­li­vé[12].

S tým­to zá­ve­rom je nut­né sa sto­tož­niť, na­koľ­ko prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces ne­mô­že byť za­ru­če­né ak od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho je za­lo­že­né na dô­ka­zoch, kto­ré bo­li zís­ka­né za po­ru­še­nia prá­va na súk­ro­mie v zmys­le člán­ku 8 Do­ho­vo­ru[13]. Sa­moz­rej­me, pod­stat­ným tu mu­sí byť po­sú­de­nie o akú ne­zá­kon­nosť ide, na­koľ­ko drob­né, či for­mál­ne ne­zá­kon­nos­ti pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu eš­te ne­mu­sia byť ta­ké­ho pod­stat­né­ho (zá­važ­né­ho) cha­rak­te­ru, že bu­dú zna­me­nať zá­sah do prá­va na súk­ro­mie, či do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces[14].

 3/ ar­gu­ment spo­čí­va­jú­ci v tom, že ak by sa neu­mož­ni­lo v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pou­ži­tie ne­zá­kon­ne zís­ka­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky v tres­tnom ko­na­ní ne­bo­lo by mož­né v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť aký­koľ­vek zá­znam za­chy­tá­va­jú­ci pre­ja­vy pá­cha­te­ľov[15]

 Ďal­ší z ar­gu­men­tov slú­žia­cich na „vtiah­nu­tie“ ne­zá­kon­ne zís­ka­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky do do­ka­zo­va­nia spo­čí­va v tom, že ak by sa neu­mož­ni­lo v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pou­ži­tie ne­zá­kon­ne zís­ka­nej súk­rom­nej nah­ráv­ky v tres­tnom ko­na­ní ne­bo­lo by mož­né v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť aký­koľ­vek zá­znam za­chy­tá­va­jú­ci pre­ja­vy pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov, nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu vý­ro­by det­skej por­nog­ra­fie pod­ľa § 368 Tr. zák.

Ten­to ar­gu­ment je vy­slo­ve­ne nes­práv­ny a vô­bec sa ne­tý­ka po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky.

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne vý­ro­by det­ské­ho por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela pod­ľa § 368 ods. 1 Tr. zák. je vy­ho­to­vo­va­nie det­skej por­nog­ra­fie zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu. Trest­ný zá­kon te­da za­ka­zu­je vy­ho­to­vo­va­nie ta­ké­ho­to ma­te­riá­lu. V tom­to sme­re je pre­to bez vý­zna­mu, či di­eťa kto­ré je zob­ra­zo­va­né na por­nog­ra­fic­ké úče­ly da­lo ale­bo ne­da­lo súh­las pá­cha­te­ľo­vi na vy­ho­to­ve­nie ta­ké­ho­to zá­zna­mu, na­koľ­ko sa pos­ti­hu­je aj v prí­pa­de súh­la­su di­eťa­ťa. Vý­ro­ba det­ské­ho por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela je za­ká­za­ná za kaž­dých okol­nos­tí a nie je tu mož­nosť inej voľ­by. Us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka (a prí­pad­ný súh­las, či ne­súh­las zob­ra­zo­va­nej oso­by) tu pre­to neh­rá žiad­nu úlo­hu, pre­to­že vy­ho­to­ve­nie súk­rom­nej nah­ráv­ky je tu za­ká­za­né pria­mo Tres­tným zá­ko­nom a už sa­mo ose­be je tres­tným či­nom. Trest­ný zá­kon má v tom­to sme­re pred­nosť pred us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Nah­ráv­ka di­eťa­ťa, kto­rú vy­ho­to­vil pá­cha­teľ te­da mô­že byť pou­ži­tá ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko preu­ka­zu­je prá­ve je­den zo zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vý­ro­by det­ské­ho por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela. Ob­dob­ne je to aj v prí­pa­doch tres­tné­ho či­nu ochra­ny súk­ro­mia v obyd­lí pod­ľa § 194a Tr. zák. (na­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie za pou­ži­tia ITP), či tres­tné­ho či­nu po­ru­še­nia dô­ver­nos­ti ús­tne­ho pre­ja­vu a iné­ho pre­ja­vu osob­nej po­va­hy pod­ľa § 377 Tr. zák. (na­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie v ne­ve­rej­ných pries­to­roch).

Nap­ro­ti to­mu, v tom­to prís­pev­ku vy­me­dze­ná prob­le­ma­ti­ka sa tý­ka spra­vid­la vy­ho­to­vo­va­nia nah­rá­vok súk­rom­ný­mi oso­ba­mi na ve­rej­nom pries­tran­stve, či v mies­tach ve­rej­nos­ti prís­tup­ných (uli­ca, ka­via­reň, ob­chod­ný dom, ve­rej­né ga­rá­že, vo­zid­lá MHD, ško­ly, ne­moc­ni­ce, ki­ná). Ta­ké­to vy­ho­to­vo­va­nie zá­zna­mov súk­rom­ný­mi oso­ba­mi nie je pos­ti­ho­va­né Tres­tným zá­ko­nom (ako trest­ný čin, t. j. tak ako je to nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne vý­ro­by det­skej por­nog­ra­fie), ale mô­že byť v ko­lí­zii prá­ve s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pri­čom spra­vid­la za­chy­tá­va nie­čo, čo by moh­lo byť vý­zna­me­né pre ob­jas­ňo­va­nie tres­tné­ho či­nu (a pre­to by ta­ká nah­ráv­ka moh­la byť vý­znam­ná ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní)[16].

4/ ar­gum­net, že us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o za­do­va­žo­va­ní dô­ka­zov sa tý­ka­jú iba or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du a nie súk­rom­ných osôb a že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku neus­ta­no­vu­je pra­vid­lá pre za­bez­pe­čo­va­nie súk­rom­nej nah­ráv­ky

 Aj ten­to ar­gu­ment je nut­né ozna­čiť za myl­ný. Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. sa tý­ka to­ho čo a za akých pod­mie­nok mô­že byť dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní a nie to­ho kto dô­kaz za­bez­pe­ču­je. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa pre­to vzťa­hu­je na zís­ka­va­nie dô­ka­zov nie­len zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ale aj súk­rom­ných osôb.

To na­po­kon vy­plý­va z ce­lé­ho kon­textu us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní vy­uži­tý (vy­ko­na­ný) aj dô­kaz, kto­rý bol zís­ka­ný pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní te­da ne­mu­sí byť vždy zís­ka­ný len pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­mu­sí byť vždy zís­ka­ný (vy­pát­ra­ný) len zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Na­vy­še, us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 3 Tr. por. vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že dô­ka­zy mô­žu ob­sta­rá­vať aj stra­ny na vlas­tné nák­la­dy. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie te­da jed­noz­nač­ne pred­pok­la­dá a umož­ňu­je ak­ti­vi­tu pro­ces­ných strán pri ob­sta­rá­va­ní dô­ka­zov vy­uži­teľ­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Zá­klad­nou pod­mien­kou na pri­pus­te­nie dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní tak pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj pre súk­rom­né oso­by je to, aby bol dô­kaz ob­sta­ra­ný zá­kon­ne, t. j. v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, či oso­bit­ným zá­ko­nom.

Ak sa te­da nie­ke­dy na­mie­ta, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku nes­ta­no­vu­je pre súk­rom­né oso­by pra­vid­lá pre za­bez­pe­če­nie zá­zna­mu vy­ho­to­ve­né­ho súk­rom­nou oso­bou, tak ide o ná­miet­ku nes­práv­nu, na­koľ­ko ta­kou­to nor­mou je prá­ve us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por., kto­ré sta­no­vu­je pod­mien­ku prí­pus­tnos­ti dô­ka­zu do tres­tné­ho ko­na­nia a tou je pod­mien­ka zá­kon­nos­ti, te­da pod­mien­ka sta­no­vu­jú­ca, že dô­kaz mu­sí byť zís­ka­ný pos­tu­pom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su. Ta­kým­to oso­bit­ným pred­pi­som je aj Ob­čian­sky zá­kon­ník s tým, že pri vy­ho­to­vo­va­ní súk­rom­ných nah­rá­vok iných osôb mu­sí byť reš­pek­to­va­né us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. 

Po­mer­ne prek­va­pi­vou v tom­to sme­re je tres­tná roz­ho­do­va­cia čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR[17], kto­rý v tres­tnej ve­ci skon­šta­to­val, že vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov uta­jo­va­ným spô­so­bom mô­že ko­li­do­vať s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Na roz­diel od ve­rej­nop­ráv­nych úp­rav (tres­tnop­ráv­nej a ad­mi­nis­tra­tív­nej) však súk­rom­nop­ráv­na úp­ra­va dô­kaz­nú pou­ži­teľ­nosť zá­zna­mu v tres­tnom ko­na­ní neob­me­dzu­je (ob­sa­hu­je len san­kcie uve­de­né v § 13 a 16 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), ne­vy­ní­ma te­da ta­ký zá­znam z de­fi­ní­cie „všet­ké­ho“ čo mô­že byť pou­ži­té ako dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. Zá­znam ako dô­kaz­ný pros­trie­dok však mu­sí byť or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom za­bez­pe­če­ný na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom.

S tým­to ná­zo­rom sa ne­mož­no sto­tož­niť. Ob­čian­sky zá­kon­ník ne­má am­bí­cie (dô­vod) sta­no­vo­vať san­kcie ne­pou­ži­teľ­nos­ti kon­krét­ne­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní. Ob­čian­sky zá­kon­ník tu up­ra­vu­je prob­le­ma­ti­ku ochra­ny osob­nos­ti a sta­no­vu­je nep­rí­pus­tnosť zá­sa­hov do súk­ro­mia fy­zic­kej oso­by bez jej súh­la­su. Tú­to práv­nu úp­ra­vu pri­tom mu­sia reš­pek­to­vať nie­len súk­rom­né fy­zic­ké oso­by, ale aj štát­ne or­gá­ny, a to aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pri do­ka­zo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. Nie je pre­to mož­né pri­pus­tiť dô­ka­zy zís­ka­né po­ru­še­ním Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka len la­ko­nic­kým od­ka­zom na to, že ide o súk­rom­nop­ráv­ny pred­pis. Aj tu ide o zá­kon, pri­čom Trest­ný zá­kon, či Trest­ný po­ria­dok nie je nad­ra­de­ný Ob­čian­ske­mu zá­kon­ní­ku.

San­kciu ne­pou­ži­teľ­nos­ti ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu sta­no­vu­je pri­tom pria­mo us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por., kto­ré pre pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zu vy­ža­du­je, aby bol dô­kaz zís­ka­ný v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom ale­bo oso­bit­ným zá­ko­nom. Ta­ký­to oso­bit­ným zá­ko­nom (kto­rým spra­vid­la je súk­rom­nop­ráv­ny pred­pis) mô­že byť aj Ob­čian­sky zá­kon­ník a ak je dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s ním je ne­zá­kon­ný a tým pá­dom aj vy­lú­če­ný zo všet­ké­ho v zmys­le § 119 ods. 2 Tr. por. (ar­gu­men­tum a con­trá­rio). Po­žia­dav­ka zá­kon­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu je vy­slo­ve­ne vy­jad­re­ná aj v zá­klad­nej zá­sa­de tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 12 Tr. por. pod­ľa kto­rej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy hod­no­tia len dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (t. j. dô­ka­zy zís­ka­né v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom ale­bo iným práv­nym pred­pi­som nie sú spô­so­bi­lé na us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a ne­mô­žu byť ani hod­no­te­né v tres­tnom ko­na­ní). Nie je mož­né pri­pus­tiť, aby pod­kla­dom pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci v tres­tnom ko­na­ní bo­li ne­zá­kon­né dô­ka­zy, kto­ré by sa pri­pus­ti­li len z to­ho dô­vo­du, že bo­li zís­ka­né iba v roz­po­re so súk­rom­nop­ráv­ny­mi nor­ma­mi[18].

Nie je mož­né ak­cep­to­vať ta­ký zá­ver, že pri za­bez­pe­čeo­va­ní dô­ka­zov exis­tu­jú dve ka­te­gó­rie (dru­hy) ne­zá­kon­nos­ti a to ne­zá­kon­nosť spô­so­be­ná or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve sú­dom, kto­rá má za nás­le­dok ne­pou­ži­teľ­nosť ta­ké­ho­to dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní a ne­zá­kon­nosť spô­so­be­ná súk­rom­ný­mi oso­ba­mi, kto­rá je to­le­ro­va­teľ­ná a pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du mož­no us­ta­ľo­vať skut­ko­vý stav ve­ci aj na pod­kla­de ta­ké­ho­to ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu. Umož­niť súk­rom­ným oso­bám zís­ka­vať dô­ka­zy ne­zá­kon­ne nie je mož­né os­pra­vedl­niť, pre­to­že ot­vá­ra dve­re svoj­vô­ľi, kto­rá mô­že kon­čiť až v si­tuáciách, v kto­rých sa bu­dú zís­ka­vať dô­ka­zy aj pros­tred­níc­tvom pá­chania ma­jet­ko­vej, či ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti.

5/ ar­gum­net ap­li­ká­ciou tes­tu pro­por­cio­na­li­ty – po­rov­na­nie vá­hy ve­rej­né­ho zá­uj­mu na pos­ti­hu kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a ulo­že­nie san­kcie je­ho pá­cha­te­ľo­vi so zá­uj­mom jed­not­liv­ca, aby dô­ka­zy v je­ho nep­ros­pech bo­li za­do­vá­že­né zá­kon­nou ces­tou

 Ten­to ar­gu­ment pre vy­uži­tie ne­zá­kon­ne zís­ka­ných súk­rom­ných nah­rá­vok v tres­tnom ko­na­ní vy­chá­dza z to­ho, že je nut­né pri­hliad­nuť na vá­hu ve­rej­né­ho zá­uj­mu na pos­ti­hu za kon­krét­ny trest­ný čin a na ulo­že­nie je­ho san­kcie pá­cha­te­ľo­vi a tú­to po­rov­nať so zá­uj­mom jed­not­liv­ca, aby dô­ka­zy v je­ho nep­ros­pech bo­li za­do­vá­že­né zá­kon­nou ces­tou. Tak­to zís­ka­ná in­for­má­cia mô­že byť dô­ka­zom len za pod­mien­ky, že zá­sah do súk­ro­mia je od­vo­di­teľ­ný pre­va­žu­jú­cim zá­uj­mom na stra­ne to­ho, kto in­for­má­ciu ta­kým­to spô­so­bom vy­ho­to­vil a nás­led­ne pou­žil. Ko­ho zá­ujem pre­va­žu­je by ma­lo byť v kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de po­ne­cha­né na zvá­že­nie sú­du[19].

 Pred­met­ný ar­gu­ment vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti už len z to­ho dô­vo­du, že pl­ne zá­vi­sí nie od ob­jek­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va, ale od hod­no­to­vé­ho (sub­jek­tív­ne­ho) nas­ta­ve­nia sud­cu (prí­pad­ne po­li­caj­ta ale­bo pro­ku­rá­to­ra), kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je. Neexis­tu­jú to­tiž žiad­ne ob­jek­tív­ne kri­té­riá pri ap­li­ká­cii kto­rých by sa da­lo pred­ví­dať či u kon­krét­nej oso­by, kto­rá roz­ho­du­je pre­vá­ži ve­rej­ný zá­ujem na pos­ti­hu za spá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pre­vá­ži zá­ujem jed­not­liv­ca, aby dô­ka­zy v je­ho nep­ros­pech bo­li za­do­vá­že­né v sú­la­de so zá­ko­nom.

 Od­bor­ná li­te­ra­tú­ra[20] sa sí­ce sna­ží ten­to sub­jek­tív­ny pos­tup „vťa­ho­va­nia“ ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu do tres­tné­ho ko­na­nia ob­jek­ti­vi­zo­vať za vy­tvá­ra­nia via­ce­rých špe­ci­fic­kých kri­té­rií (nap­rík­lad aká je po­va­ha tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie, či vy­ho­to­ve­ním zá­zna­mu bol sle­do­va­ný le­gi­tím­ny cieľ ale­bo nie, či ide o je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz a po­dob­ne), av­šak aj tie­to kri­té­riá sú za­lo­že­né čis­to na sub­jek­tív­nom hod­no­to­vom na­ze­ra­ní na vý­klad prá­va, sú po­mer­ne vág­ne a umož­ňu­jú „scho­vať“ pod se­ba prak­tic­ky aký­koľ­vek (ľu­bo­vol­ný) ob­sah.

 Nie je pri­tom jas­né pre­čo vô­bec bo­li vy­tvo­re­né, keď k otáz­ke ne­zá­kon­nos­ti dô­ka­zov exis­tu­je us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. ako aj us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 12 Tr. por., kto­ré neu­mož­ňu­jú ich pre­lo­me­nie na pod­kla­de li­te­ra­tú­rou uvá­dza­ných špe­ci­fic­kých sub­jek­tív­nych kri­té­rií.

 Na­vy­še, nie je mož­né ani pau­šál­ne tvr­diť, že zá­ujem na tom, aby us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy bo­li zís­ka­né zá­kon­nou ces­tou je len zá­uj­mom jed­not­liv­ca a te­da že tu sto­jí na jed­nej stra­ne ve­rej­ný zá­ujem (ako ur­či­tý vy­šší prin­cíp) a na stra­ne dru­hej (len) zá­ujem jed­not­liv­ca. Som ná­zo­ru, že zá­ujem na tom, aby pá­cha­te­ľom bo­la preu­ká­za­ná ich tres­tná čin­nosť iba dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi v sú­la­de so zá­ko­nom je tak­tiež zá­uj­mom ve­rej­ným a nie iba zá­uj­mom jed­not­liv­ca. Cel­kom ur­či­te nie je vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa tres­tná čin­nosť pá­cha­te­ľom preu­ka­zo­va­la v roz­po­re so zá­ko­nom, res­pek­tí­ve, aby súk­rom­né oso­by za­bez­pe­čo­va­li dô­ka­zy za po­ru­še­nia práv­ne­ho po­riad­ku, prí­pad­ne aby ta­kou­to čin­nos­ťou sup­lo­va­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

 Pri bez­bre­hom ap­li­ko­va­ní toh­to spô­so­bu práv­nej ar­gu­men­tá­cie by po­tom bo­lo mož­né os­pra­vedl­niť aké­koľ­vek po­ru­še­nie zá­ko­na v do­ka­zo­va­ní ve­rej­ným zá­uj­mom na ob­jas­ňo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti a zis­ťo­va­ní jej pá­cha­te­ľa. Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. nie je vy­jad­re­ním práv­ne­ho for­ma­liz­mu, kto­ré mu­sí, či má us­tú­piť hod­no­to­vé­mu na­ze­ra­niu or­gá­nu ap­li­ká­cie prá­va, kto­rý je ná­zo­ru, že ve­rej­ný zá­ujem (nech už to­to slov­né spo­je­nie zna­me­ná čo­koľ­vek) mô­že „zlo­miť“ zá­kon­nosť pri zís­ka­va­ní dô­ka­zov ak je to ne­vyh­nut­né na pod­po­re­nie kon­krét­nej dô­kaz­nej si­tuácie. Práv­ne nao­pak, us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. je práv­nou nor­mou, kto­rej ob­sah je zrej­mý a je nut­né ho reš­pek­to­vať.

 Ke­dy je te­da mož­né pou­žiť (vy­užiť) nah­ráv­ku inej oso­by, kto­rá bo­la vy­ho­to­ve­ná súk­rom­nou oso­bou ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní?

 Z hľa­dis­ka mož­né­ho vy­uži­tia súk­rom­ných nah­rá­vok inej oso­by v tres­tnom ko­na­ní mož­no uzat­vo­riť, že ako všeo­bec­né pra­vid­lo mu­sí pla­tiť nep­rí­pus­tnosť zís­ka­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny súk­rom­nej oso­by  za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 11 a § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov inej oso­by bez jej súh­la­su, nap­rík­lad uta­jo­va­ným spô­so­bom (a je bez vý­zna­mu, či ide o fy­zic­kú oso­bu ale­bo práv­nic­kú oso­ba). Je nep­ri­ja­teľ­né, aby súk­rom­ná oso­ba cie­le­ne (úmy­sel­ne) po­ru­šo­va­la uve­de­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka s tým, že tak ro­bí z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la byť pou­ži­teľ­ná nie­ke­dy v blíz­kej, či vzdia­le­nej bu­dúc­nos­ti v tres­tnom, či inom ko­na­ní. Špe­ho­va­nie iných a vy­ho­to­vo­va­nie ich po­do­biz­ní, či za­chy­tá­va­nie ich hla­sov na zá­zna­mo­vé za­ria­de­nie uta­jo­va­ným spô­so­bom s úmys­lom, že „mož­no pos­kyt­nú ne­ja­ký dô­kaz pro­ti se­be“ cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré by ma­lo byť to­le­ro­va­né, či chrá­ne­né štá­tom a kto­ré by ma­lo byť pos­ta­ve­né na rov­na­kú úro­veň ako je zís­ka­va­nie dô­ka­zov zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. bez po­ru­šo­va­nia práv­nych pred­pi­sov. Účel by tu cel­kom ur­či­te ne­mal pre­lo­miť spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu a z dô­vo­du tej­to ne­zá­kon­nos­ti by mal byť ta­ký­to dô­kaz vy­lú­če­ný pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. a ako ta­ký by ne­mal byť vô­bec hod­no­te­ný or­gán­mi čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, či súd­mi (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, či iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su neu­mož­ňu­je štá­tu, či súk­rom­ným oso­bám sys­te­ma­tic­ké za­zna­me­ná­va­nie hla­so­vých pre­ja­vov, či ob­ra­zo­vých po­do­biz­ní inej oso­by a to len z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia dô­ka­zu pro­ti ta­kej­to oso­be. Ta­ké­to pri­vi­lé­gium ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dy (res­pek­tí­ve aj iné sub­jek­ty pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov) a aj to len v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch a spra­vid­la len na pod­kla­de roz­hod­nu­tia, či súh­la­su sud­cu[21].

V tom­to sme­re nut­né opä­tov­ne zvý­raz­niť, že je nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba (te­da oso­ba od­liš­ná od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du) nah­rá­va­la uta­jo­va­ným spô­so­bom ob­ra­zo­vý, či zvu­ko­vý pre­jav iné­ho cie­le­ne len za tým úče­lom, aby ho vzá­pä­tí pou­ži­la ako dô­kaz v tres­tnom, či inom ko­na­ní. Ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho us­ta­no­ve­nie § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vo všeo­bec­nos­ti Trest­ný po­ria­dok do­vo­ľu­je za­zna­me­ná­vať hla­so­vé pre­ja­vy iných osôb a pou­ží­vať ich k dô­kaz­ným úče­lom je nut­né po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tne exten­zív­ny. Vzťah us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka k Tres­tné­mu po­riad­ku je ta­ký, že tu ide o dve zá­kon­né nor­my v zá­sa­de na se­be ne­zá­vis­lé, sto­ja­ce ved­ľa se­ba. Sa­mot­ný zá­ujem zís­kať in­for­má­cie pou­ži­teľ­né nes­kôr v tres­tnom, či inom ko­na­ní ako dô­kaz (ob­vyk­le prá­ve pro­ti oso­be, kto­rej pre­jav je nah­rá­va­ný) nie je dos­ta­toč­ným zá­uj­mom od­ôvod­ňu­jú­cim po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie. A pre­to­že tu o po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie nes­por­ne ide, zna­me­nal by prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, po­kiaľ by bez ďal­šie­ho hod­no­te­nia od­ôvod­ne­nos­ti prie­lo­mu do súk­ro­mia inej oso­by pre­be­ra­li tak­to zís­ka­né in­for­má­cie do dô­kaz­né­ho zá­kla­du pre­jed­ná­va­nej ve­ci fak­tic­ky akú­si kon­va­li­dá­ciu ne­zá­kon­nos­ti us­ku­toč­ne­nej v súk­rom­nej sfé­re vy­ko­na­nou ich úrad­ným pos­tu­pom. Pre­to nes­ta­čí len for­mál­ne zhod­no­te­nie prí­pus­tnos­ti tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií z hľa­dis­ka ich dô­le­ži­tos­ti pre po­sú­de­nie me­ri­ta ve­ci spo­lu s po­sú­de­ním auten­ti­ci­ty za­zna­me­na­né­ho hla­so­vé­ho pre­ja­vu ur­či­tej oso­by[22].

Na stra­ne dru­hej však tre­ba zdô­raz­niť aj to, že ab­so­lút­ny zá­kaz pou­ži­tia súk­rom­ných nah­rá­vok pre dô­kaz­né úče­ly nep­la­tí. Aj tu pla­tia vý­nim­ky, kto­ré mô­žu ta­ké­to zá­sa­hy za ur­či­tých kon­krét­nych pod­mie­nok od­ôvod­niť.

Mô­že sa tak však stať iba vte­dy, ak z okol­nos­tí vy­ho­to­ve­nia súk­rom­nej nah­ráv­ky bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí vy­plý­va (a ten­to zá­ver mu­sí byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia), že tá­to bo­la vy­ho­to­ve­ná nap­rík­lad za ta­kých okol­nos­tí, pri kto­rých iš­lo o reali­zá­ciu vý­ko­nu prá­va zo stra­ny oso­by, kto­rá nah­ráv­ku vy­ho­to­vi­la. Op­ráv­ne­ný vý­kon prá­va po­tom spô­so­bu­je ta­ký stav, že vy­ho­to­ve­nie súk­rom­nej nah­ráv­ky nie je po­ru­še­ním zá­ko­na, ale prá­ve nao­pak, prá­vom pred­pok­la­da­ným ko­na­ním. Keď­že tu pôj­de o pos­tup v sú­la­de so zá­ko­nom, ne­pôj­de o dô­kaz ne­zá­kon­ný a tým pá­dom ho bu­de mož­né vy­ko­nať v tres­tnom ko­na­ní a prí­pa­de aj na ňom za­lo­žiť od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho.

Do ka­te­gó­rie zá­sa­hov do prá­va na súk­ro­mie zo stra­ny súk­rom­ných osôb, kto­ré bu­de v sú­la­de s prá­vom mož­no za­ra­diť tie­to prí­pa­dy:

a) svoj­po­moc v zmys­le § 6  Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka

Pod­ľa § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, ak hro­zí neop­ráv­ne­ný zá­sah do prá­va bez­pros­tred­ne, mô­že ten, kto je tak­to oh­ro­ze­ný pri­me­ra­ným spô­so­bom zá­sah od­vrá­tiť.

Svoj­po­moc je mož­ná vte­dy, ak sa ne­dá do­vo­lať po­mo­ci zo stra­ny ve­rej­nej mo­ci. Ide tu o vý­nim­ku z pra­vid­la, že ochra­na sub­jek­tív­nych práv pat­rí zá­sad­ne štát­nym or­gá­nom. Len cel­kom vý­ni­moč­ne a to vte­dy, ak hro­zí bez­pros­tred­né ne­bez­pe­čen­stvo, že by práv­na ochra­na štát­nym or­gá­nom priš­la nes­ko­ro, umož­ňu­je Ob­čian­sky zá­kon­ník, aby fy­zic­ká oso­ba sa­ma, ak­tív­ne a pri­me­ra­ným spô­so­bom od­vrá­ti­la neop­ráv­ne­ný zá­sah. Do­vo­le­ná ob­ran­ná svoj­po­moc je okol­nos­ťou vy­lu­ču­jú­cou proti­práv­nosť a je mož­ná iba cel­kom vý­ni­moč­ne[23].

Sú­čas­ťou svoj­po­mo­ci je nie­len to, že sa bez­pros­tred­ne na­pad­nu­tý mô­že (má prá­vo) brá­niť pro­ti neop­ráv­ne­né­mu zá­sa­hu, ale aj to, že si ten­to svoj pos­tup mô­že do­ku­men­to­vať (nap­rík­lad si vy­ho­to­vu­je ob­ra­zo­vý, zvu­ko­vý ale­bo ob­ra­zo­vov­zvu­ko­vý zá­znam o ko­na­ní útoč­ní­ka). Mu­sí ísť však o ko­na­nie útoč­ní­ka, kto­ré hro­zí bez­pros­tred­ne (t. j. má byť vy­ko­na­né ih­neď), res­pek­tí­ve ide o ko­na­nie útoč­ní­ka, pri kto­rom neop­ráv­ne­ný zá­sah už nas­tal a ne­bol ukon­če­ný. Sku­toč­nosť, že sa poš­ko­de­ný brá­ni pro­ti neop­ráv­ne­né­mu zá­sa­hu pri­tom nez­na­me­ná, že sa vo­či ne­mu mu­sí aj ub­rá­niť. O svoj­po­moc te­da nej­de len vte­dy, ak je ús­peš­ná.

V ap­li­kač­nej praxi bo­lo ako svoj­po­moc nap­rík­lad po­sú­de­né ko­na­nie poš­ko­de­nej (man­žel­ky ob­ža­lo­va­né­ho), kto­rý ju fy­zic­ky na­pa­dol, pri­čom poš­ko­de­nej sa po­da­ri­lo tes­ne pred fy­zic­kým úto­kom za­pnúť nah­rá­va­cie za­ria­de­nie na svo­jom mo­bil­nom te­le­fó­ne a tak­to (z čas­ti aj ob­ra­zo­vo) zdo­ku­men­to­vať prie­beh skut­ku (t. j. fy­zic­ký útok man­že­la, svo­ju ob­ra­nu ako aj slov­ný pre­jav man­že­la, kto­rý sa jej pri úto­ku aj vy­hrá­žal). Tá­to nah­ráv­ka bo­la pou­ži­tá v tres­tnom ko­na­ní ako zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz, na­koľ­ko bo­lo skon­šta­to­va­né, že pri ko­na­ní poš­ko­de­nej bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky svoj­po­mo­ci v zmys­le § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. iš­lo o ko­na­nie zá­kon­né a to vrá­ta­ne ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho do­ku­men­to­va­nia prie­be­hu skut­ku.

Ob­dob­ne to bo­lo aj v prí­pa­de ve­de­nom pre trest­ný čin zná­sil­ne­nia, pri kto­rom poš­ko­de­ná do­ká­za­la za­chy­tiť prie­beh skut­ku na zvu­ko­vý zá­znam, kto­rý bol nás­led­ne pou­ži­tý ako zá­kon­ný dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní na pod­po­ru sve­dec­kej vý­po­ve­de poš­ko­de­nej.

V tej­to sú­vis­los­ti je však nut­né zdô­raz­niť, že cel­kom ur­či­te za ko­na­nie, kto­ré sa blí­ži pod­mien­kam do­vo­le­nej svoj­po­mo­ci ale­bo kraj­nej nú­dzi nie je mož­né ozna­čiť prí­pad z praxe, v kto­rom doš­lo jed­ným z man­že­lov k na­mon­to­va­niu sle­do­va­cie­ho za­ria­de­nia pria­mo do obý­vač­ky by­tu s tým, že iš­lo o cie­le­né ce­lo­roč­né nah­rá­va­nie toh­to pries­to­ru so zá­me­rom, že dru­hý z man­že­lov sa skôr, či nes­kôr do­pus­tí proti­práv­ne­ho ko­na­nia a to do­má­ce­ho ná­si­lia.

Za ne­zá­kon­né a zjav­ne sa vy­my­ka­jú­ce pod­mien­kam svoj­po­mo­ci je nut­né ozna­čiť aj prí­pa­dy, v kto­rých iš­lo o mo­ni­to­ro­va­nie (pries­to­ro­vé za vy­uži­tia skry­tých ka­me­ro­vých sys­té­mov) kan­ce­lá­rií, či mo­to­ro­vých vo­zi­diel ob­chod­ných par­tne­rov, res­pek­tí­ve osôb, kto­ré spolu­pô­so­bi­li v šta­tu­tár­nych or­gá­noch ob­chod­ných spo­loč­nos­tí (nap­rík­lad mo­ni­to­ro­va­nie jed­né­ho ko­na­te­ľa zo stra­ny dru­hé­ho ko­na­te­ľa tej is­te ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, v kto­rej pô­so­bi­li spo­loč­ne).

b) ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por.

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por. mô­že kto­koľ­vek ob­me­dziť osob­nú slo­bo­du inej oso­by, kto­rá bo­la pris­tih­nu­tá pri tres­tnom či­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom, ak je to pot­reb­né na zis­te­nie jej to­tož­nos­ti, za­brá­ne­nie úte­ku, za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov ale­bo za­brá­ne­niu ďal­šie­mu pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti.

Z dô­vo­du nut­nos­ti za­bez­pe­če­nia dô­ka­zov o oso­be mož­né­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a je­ho to­tož­nos­ti mož­no to­to us­ta­no­ve­nie ana­lo­gic­ky vtiah­nuť aj na prí­pa­dy, pri kto­rých prí­de k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad krá­de­že, vý­tr­žníc­tva, vraž­dy, ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia a po­dob­ne), pri­čom po­doz­ri­vá oso­ba bu­de nap­rík­lad ute­kať z mies­ta či­nu bez­pros­tred­ne po je­ho spá­cha­ní a iná oso­ba si ta­kú­to ute­ka­jú­cu oso­bu nah­rá nap­rík­lad na mo­bil­ný te­le­fón, res­pek­tí­ve vy­ho­to­ví je­ho fo­tog­ra­fiu. Mô­že ísť aj o prí­pa­dy, pri kto­rých fy­zic­ká oso­ba nap­rík­lad nah­rá na mo­bil­ný te­le­fón ce­lý prie­beh tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad fy­zic­ký útok pá­cha­te­ľa na poš­ko­de­né­ho).

V ta­kých­to prí­pa­doch ide sí­ce o ko­na­nie, kto­ré je for­mál­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, av­šak zá­ro­veň ide o ko­na­nie, kto­ré sa ma­te­riál­ne blí­ži za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by zo stra­ny inej oso­by, t. j. pôj­de o ko­na­nie ob­dob­né to­mu­to in­šti­tú­tu a pre­to dô­ka­zy tak­to zís­ka­né bu­dú v tres­tnom ko­na­ní prí­pus­tné, na­koľ­ko tu pôj­de o op­ráv­ne­ný vý­kon prá­va v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por.

Po­kiaľ to­tiž us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. umož­ňu­je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by pris­tih­nu­tej na mies­te či­nu, či bez­pros­tred­ne po ňom akej­koľ­vek oso­be a fak­tic­ky akým­koľ­vek pri­me­ra­ným spô­so­bom, kto­rým sa do­siah­ne účel toh­to us­ta­no­ve­nia, po­tom sa cel­kom ur­či­te zá­ko­nu ne­prie­či ani ta­ké ko­na­nie, kto­rým prí­de k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by, či k ob­ra­zo­vo zvu­ko­vé­mu zdo­ku­men­to­va­niu prie­be­hu tres­tné­ho či­nu pros­tred­níc­tvom zá­zna­mu po­doz­ri­vej oso­by, čo je me­nej zá­važ­nej­ší zá­sah vo­či po­doz­ri­vej oso­be ako jej ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a na­vy­še, je aj me­nej ne­bez­peč­ný pre oso­bu, kto­rá zá­znam vy­ho­to­vu­je. Od súk­rom­nej oso­by, kto­rá nap­rík­lad nah­rá na svoj mo­bil­ný te­le­fón prie­beh tres­tné­ho či­nu vraž­dy, cel­kom ur­či­te ne­mož­no vy­ža­do­vať, aby zá­ro­veň aj pos­tu­po­va­la pod­ľa § 85 ods. 2 Tr. por. a ob­me­dzi­la pá­cha­te­ľa na osob­nej slo­bo­de, ak vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa, či okol­nos­ti prí­pa­du by bo­lo ta­kým­to ko­na­ním zjav­ne sa­ma vy­sta­ve­ná ne­bez­pe­čen­stvu. V ta­kých­to prí­pa­doch je pre­to mož­né pos­tu­po­vať aj ana­lo­gic­ky v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por. a po­doz­ri­vú oso­by, či oso­by, res­pek­tí­ve prie­beh skut­ku, kto­rý by mo­hol vy­ka­zo­vať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu za­chy­tiť na nah­rá­va­cie za­ria­de­nie a  o prí­pa­de aj uta­jo­va­ným spô­so­bom[24].

K uve­de­né­mu ana­lo­gic­ké­mu ar­gu­men­tu vy­uži­tia § 85 ods. 2 Tr. por. je nut­né uviesť, že ana­ló­gia v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom je prí­pus­tná. Na­vy­še, v da­nom prí­pa­de ani nej­de o ana­ló­giu v nep­ros­pech po­doz­ri­vé­ho, kto­rá by za­sa­ho­va­la do je­ho práv viac (nad­mie­ru) než je umož­ne­ný zá­sah do osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por. Je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že sa tu sí­ce pos­tu­pu­je ob­dob­ne ako je uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 85 ods. 2 Tr. por. („chy­te­nie po­doz­ri­vé­ho“ pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu), av­šak s tým, že zá­sah do práv po­doz­ri­vej oso­by je mi­ni­mál­ny (len za­chy­te­nie prie­be­hu skut­ku vrá­ta­ne po­dzri­vej oso­by fo­tog­ra­fic­ky, či pros­tred­níc­tvom vi­dea). Nah­rá­va sa skôr sa­most­ný prie­beh skut­ku (mož­né spá­chanie tres­tné­ho či­nu), kto­rý vy­tvá­ra po­doz­ri­vá oso­ba svo­jím ko­na­ním. Fak­tic­ky je to ana­ló­gia v pros­pech po­doz­ri­vé­ho, na­koľ­ko ten, kto za­chy­tá­va prie­beh skut­ku vo­lí (čas­to z dô­vo­du vlas­tnej bez­peč­nos­ti) na­mies­to in­ten­zív­ne­ho zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy pdooz­ri­vé­ho (ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy pdoz­roi­vé­ho v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por.) zá­sah ne­po­rov­na­teľ­ne mier­nej­ší, kto­rý sa tý­ka iba vy­ob­ra­ze­nia po­doz­ri­vé­ho.

c) do­da­toč­ný súh­las nah­rá­va­nej oso­by

V ap­li­kač­nej praxi sa mô­žu vy­syt­núť prí­pa­dy, v kto­rých bo­li nap­rík­lad ob­ra­zo­vé zá­zna­my kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by vy­ho­to­ve­né uta­je­ným spô­so­bom (bez ve­do­mia) tej­to fy­zic­kej oso­by, res­pek­tí­ve na­priek jej vý­slov­né­mu ne­súh­la­su, t. j. v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, av­šak nás­led­ne tá­to fy­zic­ká oso­ba svoj súh­las ude­lí a chce, aby sa tie­to ob­ra­zo­vé zá­zna­my vy­uži­li ako dô­ka­zy v tres­tnom ko­na­ní.

V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je za­lo­že­né na ochra­ne hod­nôt ľud­skej osob­nos­ti, kto­ré sa tý­ka­jú pre­ja­vov osob­nej po­va­hy fy­zic­kej oso­by. Do tých­to hod­nôt mož­no za­sa­ho­vať len so súh­la­som dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by. Ak s ta­kým­to zá­sa­hom dot­knu­tá oso­ba súh­la­sí, ide o zá­sah le­gál­ny, kto­rý sa ne­prie­či us­ta­no­ve­niu § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Nie je žiad­ny dô­vod na to, pre­čo by pos­tup v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ne­mo­hol byť „nap­ra­ve­ný“ do­da­toč­ným súh­la­som dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by, na­koľ­ko ochra­na us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sa tý­ka iba a vý­slov­ne dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by, s mož­nos­ťou dob­ro­voľ­né­ho pri­pus­te­nia zá­sa­hov do vlas­tných osob­nos­tných práv.

Ta­ký­to do­da­toč­ný súh­las dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by by však mal byť riad­ne a po­do­rob­ne za­do­ku­men­to­va­ný v prís­luš­nej zá­spis­ni­ci o vý­slu­chu tej­to oso­by. Ak sa tak sta­ne, po­tom po­čia­toč­ná re­la­tív­na ne­zá­kon­nosť zís­ka­né­ho dô­ka­zu „od­pad­ne“ a dô­kaz bu­de vy­uži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní.

d) pá­cha­teľ si nah­rá­va svo­ju obeť

V ne­pos­led­nom ra­de je nut­né uviesť aj prí­pa­dy, v kto­rých si sám pá­cha­teľ (res­pek­tí­ve spolu­pá­cha­teľ) za­zna­me­ná­va pá­chanie vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa do­púš­ťa vo­či inej fy­zic­kej oso­be (nap­rík­lad pá­cha­teľ si nah­rá­va ako zná­sil­ňu­je že­nu, res­pek­tí­ve ako mu­čí inú oso­bu, či dr­ží inú oso­bu uväz­ne­nú v mies­tnos­ti a po­dob­ne).

Vý­klad us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pri­tom za­lo­že­ný na tom, že dot­knu­tá fy­zic­ká oso­ba má slo­bod­nú vô­ľu a slo­bod­ne sa mô­že roz­hod­núť, či dá ale­bo ne­dá súh­las v zmys­le § 12 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Na­ru­ši­teľ tú­to vô­ľu dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by buď ne­reš­pek­tu­je ale­bo ani ne­zis­ťu­je (nap­rík­lad pri vy­ho­to­vo­va­ní zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by uta­jo­va­ným spô­so­bom).

V prí­pa­doch, pri kto­rých bol spá­cha­ný trest­ný čin ale­bo je eš­te pá­cha­ný a pá­cha­teľ (ale­bo spolu­pá­cha­teľ) si obeť, kto­rá je pod vply­vom pá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, za­zna­me­ná­va, je nut­né vy­chá­dzať z to­ho, že vô­ľa oso­by pro­ti kto­rej je pá­cha­ný trest­ný čin nie je nik­dy slo­bod­ná. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa ta­ká­to oso­ba ani ne­mô­že reál­ne (ra­cio­nál­ne) roz­ho­do­vať v zmys­le § 12 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a ap­li­ká­cia toh­to us­ta­no­ve­nia tu vô­bec nep­ri­chá­dza do úva­hy. Prá­ve pre­to je nut­né pri­pus­tiť, že ta­ké­to zá­zna­my obe­tí vy­ho­to­vo­va­né pá­cha­teľ­mi nie sú ne­zá­kon­né a pre­to ich mož­no pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní ako dô­ka­zy. Sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu sám vy­ho­to­vu­je dô­ka­zy o svo­jej tres­tnej čin­nos­ti (nap­rík­lad nah­rá­va­nie si zná­sil­ne­nia) nie je to­tiž v roz­po­re so zá­ko­nom.

 Zá­ver:

 Nos­ným vý­cho­dis­ko­vým bo­dom pri úva­hách či umož­niť, res­pek­tí­ve neu­mož­niť prie­nik ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov do do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní by ma­lo byť poz­na­nie, že zis­ťo­va­niu skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci nie je mož­né úče­lo­vo obe­to­vať zá­kon­nosť ako nos­ný pi­lier spra­vod­li­vé­ho tres­tné­ho pro­ce­su. Ani prav­da ne­mô­že byť zis­ťo­va­ná za kaž­dú ce­nu. Po­kiaľ sa pri­pus­tí po­ru­šo­va­nie zá­ko­na pri zís­ka­va­ní dô­ka­zov zo stra­ny súk­rom­ných osôb, po­tom je to ces­ta, kto­rú mož­no ozna­čiť za ko­niec tres­tné­ho pro­ce­su (akých­koľ­vek pra­vi­diel do­ka­zo­va­nia), na­koľ­ko ot­vá­ra dve­re aké­mu­koľ­vek po­ru­šo­va­niu zá­ko­na. Nie je pre­to mož­né re­zig­no­vať na to, akým spô­so­bom bol dô­kaz zís­ka­ný, res­pek­tí­ve ig­no­ro­vať ne­zá­kon­nosť je­ho zís­ka­nia a to len z dô­vo­du, že nám ob­sah toh­to dô­ka­zu vy­ho­vu­je pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci ne­vyh­nut­né­ho na roz­hod­nu­tie.

 Vý­raz­ným le­gis­la­tív­nym ne­dos­tat­kom sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy je sku­toč­nosť, že po­su­dzo­va­nie pou­ži­teľ­nos­ti, res­pek­tí­ve ne­pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mov zís­ka­ných súk­rom­ný­mi oso­ba­mi v tres­tnom ko­na­ní ne­má žiad­nu vý­slov­nú práv­nu úp­ra­vu, t. j. žiad­ne jas­né, zru­zu­mi­teľ­né a pred­ví­da­teľ­né pra­vid­lá. Roz­hod­nu­tia or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va sú tak v po­dob­ných prí­pa­doch čas­to veľ­mi proti­chod­né a ne­mož­no tu ho­vo­riť ani o us­tá­le­nej súd­nej praxi, kto­rá by as­pon nah­rá­dza­la ab­sen­tu­jú­cu práv­nu úp­ra­vu.

 De le­ge fe­ren­da by bo­lo vhod­ným pri­jať sa­mos­tat­ný zá­kon, kto­rý by sa tý­kal po­su­dzo­va­nia pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov vo všeo­bec­nos­ti (pra­vid­lá by pla­ti­li bez oh­ľa­du na to, či by iš­lo o dô­kaz zís­ka­ný súk­rom­ný­mi oso­ba­mi ale­bo štá­tom), t. j. iš­lo by o práv­nu nor­mu, kto­rá by sa za­obe­ra­la ne­zá­kon­nos­ťou dô­ka­zov, nep­rí­pus­tnos­ťou dô­ka­zov a sta­no­vo­va­la by aj nás­led­ky s tým spo­je­né (nap­rík­lad dok­trí­nu ovo­cia z ot­rá­ve­né­ho stro­mu), pri­čom by ma­la ob­sa­ho­vať aj prí­pa­dy (uve­de­né as­poň de­monštra­tív­ne), ke­dy pri vy­ho­to­vo­va­ní zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by vy­ho­to­ve­nej zo stra­ny súk­rom­nej oso­by neh­rá us­ta­no­ve­nie § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka žiad­nu úlo­hu, t. j. prí­pa­dy, za akých by sa v tres­tnom ko­na­ní mo­hol ta­ký­to dô­kaz pou­žiť.

 

 

 



[1] tá­to prá­ca bo­la pod­po­ro­va­ná Agen­tú­rou na pod­po­ru vý­sku­mu a vý­vo­ja na zá­kla­de Zmlu­vy č. APVV-15-0272.

 

[2] poz­ri nap­rík­lad

Gaj­di­čiar, V., Stri­gá­čo­vá, D.: Prí­pus­tnosť súk­rom­nej nah­ráv­ky pri tres­tno-pro­ces­nom do­ka­zo­va­ní v slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve, Jus­tič­ná re­vue. 2014, roč. 66, č. 6 – 7, s. 831 a nasl.,

Čen­téš, J.: Od­po­čú­va­nie – pro­ces­nop­ráv­ne a hmot­nop­ráv­ne as­pek­ty. Bra­tis­la­va: C.H.Beck, 2013

Šam­ko, P.: K zá­kon­nos­ti zís­ka­va­nia dô­ka­zov (nad jed­ným roz­hod­nu­tím Ústav­né­ho sú­du SR, Zo súd­nej praxe. 2015, č. 4

Ky­jac, Z.: Pou­ži­tie in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov v tres­tnom ko­na­ní. Od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, Wol­ters Kluwer, 2015, s. 265 a nasl.,

Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe č. 3/2017

Ivor, J.: Mo­ni­to­ro­va­nie ka­me­ro­vým sys­té­mom ako efek­tív­ny dô­kaz­ný pros­trie­dok, pub­li­ko­va­né v Do­ka­zo­vá­ní v tres­tním říze­ní v kon­textu prá­va na spra­ved­li­vý pro­ces. Pra­ha: Le­ges, 2018, s. 283 a nasl.,

Zá­ho­ra, J. et al.: Ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my v tres­tnom ko­na­ní, Bra­tis­la­va: Wol­ters Kluwer, 2018

[3] nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 1To/42/2010 zo dňa 22.04.2010 a kri­ti­ku toh­to roz­hod­nu­tia v roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a189-suk­rom­na-di­kta­fo­no­va-nah­rav­ka-a-ne­za­kon­nost-do­ka­zu,

uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 4/2014 zo dňa 02.04.2014 a kri­ti­ku toh­to roz­hod­nu­tia v člán­ku Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe č. 3/2017

[4] naz­na­če­ná prob­le­ma­ti­ka za­hŕňa rôz­ne spek­trum čin­nos­ti súk­rom­nej oso­by pri vy­ho­to­vo­va­ní obr­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by (nap­rík­lad vy­ho­to­va­nie zjav­ným ale­bo uta­jo­va­ným spô­so­bom na ve­rej­nos­ti, v súk­ro­mí, v ob­chod­ných pries­to­roch, pros­tred­níc­tvom iných osôb, nap­rík­lad de­tek­tív­nej služ­by a po­dob­ne).

 

[5] k uvede­nému poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Fe­ke­te, I.: Ob­čian­sky zá­kon­ník 1. Veľ­ký ko­men­tár, Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex 2011, s. 120 a nasl.

[6] od ta­kej­to si­tuácie je nut­né od­lí­šiť prí­pa­dy, v kto­rých do­chá­dza na ve­rej­nom pries­tran­stve k ná­hod­né­mu za­chy­te­niu kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom fo­toa­pa­rá­tu, či ka­me­ry. Ty­pic­ky, nap­rík­lad tur­ista pri fo­tog­ra­fo­va­ní kul­túr­nej pa­miat­ky ná­ho­dou za­chy­tí inú fy­zic­kú oso­bu ako pá­cha trest­ný čin; v ta­kom­to prí­pa­de ide o ved­ľaj­ší, nech­ce­ný vý­sle­dok čin­nos­ti fy­zic­kej oso­by, pri­čom pou­ži­tie ta­ké­ho­to ná­hod­nou čin­nos­ťou súk­rom­nej oso­by zís­ka­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní spra­vid­la nev­zbu­dzu­je žiad­ne pod­stat­né po­chyb­nos­ti o svo­jej zá­kon­nos­ti. Ak by sa tur­ista roz­ho­dol vy­užiť vy­ho­to­ve­né sním­ky inej fy­zic­kej oso­by aj na iný účel, než je ich od­ov­zda­nie po­lí­cii (nap­rík­lad by ich umies­tnil na web, či vy­ho­to­ve­ný vi­deo zá­znam by „za­ve­sil“ na youtu­be) iš­lo by už o ko­na­nie ne­le­gál­ne.

[7] nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo/459/2007 zo dňa 03.05.2007, uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. I. ÚS 604/2010 a po­dob­ne

[8] ob­sa­ho­vo zhod­né us­ta­no­ve­nie ob­sa­ho­val aj Trest­ný po­ria­dok účin­ný na úze­mí SR do 31.12.2005.

[9] Za­ora­lo­vá, P.: Pro­ces­ní pou­ži­tel­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní a je­jí me­ze. Pra­ha: Le­ges, 2018, s. 59 a nasl. a s. 73

[10] roz­hod­nu­tie ESĽP zo dňa 12.07.1988, č. 10862/84

[11] roz­hod­nu­tie ESĽP zo dňa 12.07.1988, č. 10862/84

[12] poz­ri bliž­šie Ne­jed­lý, J.: Zá­kon­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní ve svět­le Ev­rop­ské úm­lu­vy o ochraně lid­ských práv a zá­klad­ných svo­bod, Uni­ver­zi­ta Karlo­va v Pra­ze, Práv­nic­ká fa­kul­ta, Pra­ha, 2013, s. 96 a nasl.

[13] na­po­kon, prá­vo na súk­ro­mie v zmys­le člán­ku 8 Do­ho­vo­ru za­kot­vu­je ako pr­vú pod­mien­ku je­ho mož­né­ho ob­me­dzenia prá­ve po­žia­dav­ku le­ga­li­ty. Je mož­né sku­toč­ne tvr­diť, že ob­me­dzenia uve­de­né v člán­ku 8 Do­ho­vo­ru pla­tia iba pre štát­ne or­gá­ny a pre­to súk­rom­né oso­by mô­žu zís­ka­vať dô­ka­zy za po­ru­še­nia vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, pre­to­že sa ich ne­tý­ka­jú us­ta­no­ve­nia Do­ho­vo­ru? Ta­ký­to zjed­no­du­še­ný vý­klad vzá­jom­né­ho vzťa­hu vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy a Do­ho­vo­ru nie je mož­né pri­pus­tiť.

[14] Je nut­né sa pri­po­jiť k od­bor­nej kri­ti­ke roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP, kto­rá, a cel­kom op­ráv­ne­ne, kri­ti­zu­je sú­čas­ný prís­tup ESĽP z nie­koľ­kých zá­sad­ných dô­vo­dov. Hlav­ným dô­vo­dom je sku­toč­nosť, že ju­di­ka­tú­ra ESĽP ve­die k pa­ra­doxné­mu a cel­kom nev­hod­né­mu zá­ve­ru, že ne­zá­kon­ný dô­kaz zís­ka­ný za po­ru­še­nia člán­ku 8 Do­ho­vo­ru mož­no pou­žiť v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia. ESĽP tým­to svo­jim ju­di­ka­tór­nym prís­tu­pom cel­kom ne­po­cho­pi­teľ­ne pos­ve­cu­je uží­va­nie dô­ka­zov zís­ka­ných za po­ru­še­nia člán­ku 8 Do­ho­vo­ru v tres­tnom ko­na­ní a tým pá­dom aj sa­mot­né po­ru­šo­va­nie toh­to us­ta­no­ve­nia za úče­lom zís­ka­nia pot­reb­ných dô­ka­zov vy­šet­ru­jú­ci­mi or­gán­mi. Vy­šet­ro­va­cie or­gá­ny člen­ských štá­tov sa to­tiž mô­žu pod­ľa svoj­ho voľ­né­ho uvá­že­nia roz­hod­núť, ke­dy sa im op­la­tí po­ru­šo­vať prá­vo na súk­ro­mie osôb spa­da­jú­cich pod ich ju­ris­dik­ciu (ten­to zá­ver mož­no pri­me­ra­ne pou­žiť aj na ko­na­nie súk­rom­ných osôb nap­rík­lad pri zís­ka­va­ní ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých dô­ka­zov uta­jo­va­ným spô­so­bom) a ke­dy už nie. Ta­ký­to prís­tup zá­sad­ným spô­so­bom os­la­bu­je vý­znam zá­ka­zu zís­ka­vať dô­ka­zy za po­ru­še­nia člán­ku 8 Do­ho­vo­ru, pre­to­že prá­vo za­ru­če­né v člán­ku 8 Do­ho­vo­ru sa tak stá­va iba prá­vom teo­re­tic­kým (ilu­zór­nym). Je evi­den­tné, že člá­nok 3 Do­ho­vo­ru (zá­kaz mu­če­nia a iné­ho ne­ľud­ské­ho a po­ni­žu­jú­ce­ho za­ob­chá­dzania ale­bo tres­tu) ob­sa­hu­je ab­so­lút­ny zá­kaz, za­tiaľ čo zá­kaz zá­sa­hov do súk­ro­mia v zmys­le člán­ku 8 Do­ho­vo­ru je len re­la­tív­ny. Mož­no po­cho­piť ná­zor, že nap­rík­lad mu­če­nie pred­sta­vu­je vy­ššiu mie­ru zá­važ­nos­ti než ne­zá­kon­ný od­pos­luch. Mož­no však sku­toč­ne pres­ved­či­vo tvr­diť, že ne­zá­kon­né od­po­čú­va­nie te­le­fó­nu (ale nap­rík­lad aj dl­ho­do­bé mo­ni­to­ro­va­nie inej oso­by vy­ko­ná­va­né uta­jo­va­ným spô­so­bom za pou­ži­tia vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov) je me­nej zá­važ­né, ako ne­reali­zo­va­ná vy­hráž­ka mu­če­ním, kto­rá tr­vá nie­koľ­ko mi­nút? Ju­di­ka­tú­ra ESĽP je tak cha­rak­te­ris­tic­ká mi­ni­ma­lis­tic­kou kon­cep­ciou nie­len prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, ale aj prá­va na ochra­nu súk­ro­mia. Je pri­tom cel­kom zrej­mé, že v dneš­nej do­be mo­der­ných tech­no­ló­gií, ke­dy sa zá­sa­hy do súk­ro­mia stá­va­jú stá­le jed­no­duch­ší­mi a čas­tej­ší­mi, je efek­tív­na ochra­na súk­ro­mia pot­reb­nej­šia než ke­dy­koľ­vek pred­tým. K uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie Ne­jed­lý, J.: Zá­kon­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní ve svět­le Ev­rop­ské úm­lu­vy o ochraně lid­ských práv a zá­klad­ných svo­bod, Uni­ver­zi­ta Karlo­va v Pra­ze, Práv­nic­ká fa­kul­ta, Pra­ha, 2013, s. 100 a 101

 

[15] Zá­ho­ra, J. et al.: Ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my v tres­tnom ko­na­ní, Bra­tis­la­va: Wol­ters Kluwer, 2018, s. 244

 

[16] je roz­diel v tom, keď nap­rík­lad oso­ba zná­sil­ní že­nu (to Trest­ný zá­kon za­ka­zu­je) od si­tuácie, keď si iná oso­ba nah­rá­va zná­sil­ne­nie (nah­rá­va­nie zná­sil­ne­nia Trest­ný zá­kon, na roz­diel od zná­sil­ne­nia sa­mot­né­ho, ne­za­ka­zu­je). Z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky je pre­to nut­né od­lí­šiť prí­pa­dy pri kto­rých už sa­mot­né vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov je tres­tným či­nom (nap­rík­lad vý­ro­ba det­ské­ho por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela, kde pod­sta­tou toh­to tres­tné­ho či­nu je zá­kaz vy­ho­to­vo­va­nia ob­ra­zo­vých zá­zna­mov, kto­ré vy­ka­zu­jú zna­ky det­ské­ho por­nog­ra­fic­ké­ho di­ela) od prí­pa­dov, pri kto­rých vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov tres­tné nie je, ale len za­chy­tá­va nie­čo (spra­vid­la prie­beh skut­ku), kto­rý už tres­tným mô­že byť.

[17] uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 4/2014 zo dňa 02.04.2014

[18] na­po­kon, po­ru­še­nie us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka san­kcio­nu­je Trest­ný zá­kon aj hmot­nop­ráv­ne a to nap­rík­lad skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu po­ru­še­nia dô­ver­nos­ti ús­tne­ho pre­ja­vu a iné­ho pre­ja­vu osob­nej po­va­hy pod­ľa § 377 Tr. zák. K uve­de­né­mu poz­ri aj Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe č. 3/2017

 

[19] Zá­ho­ra, J. et al.: Ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my v tres­tnom ko­na­ní, Bra­tis­la­va: Wol­ters Kluwer, 2018, s. 248, 249

[20] Zá­ho­ra, J. et al.: Ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my v tres­tnom ko­na­ní, Bra­tis­la­va: Wol­ters Kluwer, 2018, s. 247 a nasl.

 

[21] k uve­de­né­mu poz­ri Šam­ko, P.: Zá­kon­nosť a pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní zís­ka­ných uta­jo­va­nou čin­nos­ťou de­tek­tív­nej služ­by, Zo súd­nej praxe, č. 3/2017

[22] pri­me­ra­ne Sta­no­vis­ko Nej­vyš­ší­ho stát­ní­ho za­stu­pi­tel­ství ČR ke sjed­no­ce­ní vý­kla­du zá­konů a ji­ných práv­ních před­pisů k pou­ži­tel­nos­ti mag­ne­to­fo­no­vé­ho zá­zna­mu roz­ho­vo­ru ja­ko důka­zu v tres­tním říze­ní, Por. č. 2/2004, SL 750/2001.

 

 

[23] k uvede­nému poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Fe­ke­te, I.: Ob­čian­sky zá­kon­ník 1. Veľ­ký ko­men­tár, Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex 2011, s. 72 a nasl.

 

[24] tá­to kon­cep­cia bo­la vy­uži­tá aj v uz­ne­se­ní Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia