Vynútená pravda

 

Autor:

Mgr. Lu­cia Bur­do­vá

his­to­rik Ma­lo­kar­pat­ské­ho mú­zea v Pe­zin­ku 

                                                                 Vy­nú­te­ná prav­da

Mu­če­nie ako sú­čať pro­ces­né­ho prá­va v mes­tskom súd­nic­tve ma­lo­kar­pat­ských miest

 Me­dzi ja­vy, kto­ré pou­ka­zu­jú na ne­dos­tat­ky na­šej spo­loč­nos­ti  pat­rí pop­ri iných, v mi­nu­los­ti bež­ne pou­ží­va­né mu­če­nie. Aj keď z hľa­dis­ka sú­čas­nej etic­kej nor­my mu­če­nie od­su­dzu­je­me, ke­dy­si tvo­ri­lo bež­nú prax tres­tné­ho sys­té­mu ap­li­ko­va­nú pri vy­po­čú­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho. Prí­tom­nosť a pou­ží­va­nie mu­če­nia ako for­my vý­slu­chu, či tres­tu na úze­mí ma­lo­kar­pat­ských miest dok­la­da­jú v mú­zeách za­cho­va­né mu­čia­ce nás­tro­je. Tie do­ku­men­tu­jú nie­len prie­beh tres­tné­ho ko­na­nia, ale ich exis­ten­cia je ob­ra­zom pre nás dnes už ne­po­cho­pi­teľ­nej  kru­tos­ti.

Mu­če­nie bo­lo ako sú­časť tres­tné­ho pro­ce­su pros­tried­kom vy­uží­va­ným pri vy­po­čú­va­ní ob­vi­ne­ných osôb. O je­ho pou­ži­tí roz­ho­do­va­li v prí­pa­de slo­bod­ných miest mes­tské sú­dy, kto­ré ma­li v ru­kách vý­kon­nú súd­nu prá­vo­moc. Pl­nú súd­nu kom­pe­ten­ciu ma­li od 17. sto­ro­čia, po zis­ku pri­vi­lé­gií slo­bod­ných krá­ľov­ských miest, aj mes­tské sú­dy Pe­zin­ka, Svä­té­ho Ju­ra a Mod­ry. Na zá­kla­de prá­va Ius gla­dii, kto­ré v rám­ci pri­vi­lé­gií mes­tá na­do­bud­li, moh­li sú­diť všet­kých zlo­čin­cov, kto­rí spá­cha­li tres­tné či­ny na ich úze­mí, vy­ná­šať roz­sud­ky a vy­ko­ná­vať tres­ty, vrá­ta­ne tres­tu hr­del­né­ho, te­da tres­tu smr­ti. Mes­tský súd, kto­ré­ho člen­mi bol rich­tár s mes­tskou ra­dou, roz­ho­do­val v ma­jet­ko­vop­ráv­nych, ob­čian­skop­ráv­nych i v tres­tnop­ráv­nych zá­le­ži­tos­tiach a ok­rem sa­mot­né­ho po­jed­ná­va­nia mal na sta­ros­ti aj vy­po­čú­va­nie ob­vi­ne­nej oso­by. A prá­ve v tres­tnop­ráv­nych zá­le­ži­tos­tiach prik­ra­čo­va­li mes­tské sú­dy v rám­ci vy­po­čú­va­nia, vzhľa­dom k zá­važ­nos­ti pre­jed­ná­va­né­ho zlo­či­nu, k tor­tú­re ob­vi­ne­né­ho, te­da k mu­če­niu. Di­alo sa tak naj­mä pri po­doz­re­ní zo spá­chania zá­važ­né­ho de­lik­tu, za kto­rý hro­zil  trest smr­ti, čo bo­la v pr­vom ra­de vraž­da, lú­pež ale­bo ma­jet­ko­vé de­lik­ty, ako napr. krá­dež.

Mu­če­nie bo­lo, ako for­ma vý­slu­chu, vy­uží­va­né k zís­ka­niu priz­na­nia, ak sa pred sú­dom sto­ja­ca oso­ba nep­riz­na­la dob­ro­voľ­ne. V mno­hých prí­pa­doch sa súd us­po­ko­jil s dob­ro­voľ­nou vý­po­ve­ďou ob­ža­lo­va­né­ho. Keď však pod­ľa ná­zo­ru sú­du vý­po­veď úpl­ná ne­bo­la, prí­pad­ne, keď vy­po­čú­va­ný po­pie­ral spá­chanie zlo­či­nu, pris­tu­po­val súd k po­lo­že­niu tzv. útr­pnej otáz­ky - tor­tú­re. Vy­po­čú­va­nie ako aj mu­če­nie ma­li za­uží­va­ný pos­tup. Prie­beh vy­po­čú­va­nia sa pí­som­ne za­zna­me­ná­val, pri­čom ob­vi­ne­né­mu bo­li kla­de­né dop­re­du vy­pra­co­va­né otáz­ky, kto­ré sa tý­ka­li pod­rob­nos­tí zlo­či­nu či je­ho osob­ných po­me­rov. Stí­ha­nie za­čí­nal mes­tský súd väč­ši­nou na zá­kla­de súk­rom­né­ho návr­hu poš­ko­de­nej stra­ny, príp. na návrh prí­buz­ných poš­ko­de­nej oso­by, no ne­raz vzhľa­dom k zá­važ­nos­ti či­nu, pris­tú­pil k po­jed­ná­va­niu aj z vlas­tnej ini­cia­tí­vy. Od­sú­de­niu ob­vi­ne­né­ho pred­chá­dza­lo do­ka­zo­va­nie, kto­ré ma­lo viesť k us­ved­če­niu do­tyč­nej oso­by zo spá­chania zlo­či­nu. V do­ka­zo­va­ní, kto­ré­ho sú­čas­ťou bol vý­sluch, zoh­rá­va­la dô­le­ži­tú ro­lu prí­tom­nosť sved­kov. Tí vy­po­ve­da­li eš­te pred za­sad­nu­tím mes­tskej ra­dy, pri­čom ich vý­po­veď sa nás­led­ne ove­ro­va­la pred sú­dom. Za úpl­ný dô­kaz sa po­va­žo­va­la zhod­ná vý­po­veď naj­me­nej dvoch bez­úhon­ných sved­kov, pri­čom vý­po­veď jed­né­ho sved­ka sa pok­la­da­la za po­lo­vič­ný dô­kaz. Úpl­ným dô­ka­zom bo­lo aj priz­na­nie pá­cha­te­ľa. Ob­ža­lo­va­ný sa mo­hol priz­nať dob­ro­voľ­ne, ale­bo na zá­kla­de po­lo­že­nia útr­pnej otáz­ky – mu­če­nia. K to­mu sa pris­tu­po­va­lo, ak ob­vi­ne­ný po­pie­ral vi­nu a od­mie­tal sa priz­nať dob­ro­voľ­ne, pri­čom ne­bo­li k dis­po­zí­cii ani vý­po­ve­de sved­kov, ale­bo ak se­nát uz­nal pô­vod­nú vý­po­veď za ne­dos­ta­ču­jú­cu. Cie­ľom mu­če­nia bo­lo fy­zic­kým, ale­bo psy­chic­kým nát­la­kom zís­kať úpl­né priz­na­nie k pre­šet­ro­va­né­mu de­lik­tu. Spo­čiat­ku bo­lo mu­če­nie pou­ží­va­né, res­pek­tí­ve ma­lo byť pou­ží­va­né pri vy­šet­ro­va­ní ťaž­kých zlo­či­nov, av­šak to­to pra­vid­lo sa ne­dodr­žia­va­lo a pos­tup­ne sa z toh­to mi­mo­riad­ne­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku stal dô­kaz­ný pros­trie­dok riad­ny.

Na­priek dneš­né­mu poh­ľa­du na mu­če­nie z per­spek­tí­vy ľud­skej kru­tos­ti, bez­hla­vo sa up­lat­ňu­jú­cej na vy­po­čú­va­ných oso­bách, pla­ti­li aj pri ňom ur­či­té pra­vid­lá. Mu­če­nie sa nes­me­lo stup­ňo­vať do ta­kej mie­ry, kto­rá by na mu­če­nom za­ne­cha­la tr­va­lé sto­py, ale­bo za­prí­či­ni­la je­ho tr­va­lú in­va­li­di­tu. čo sa nie vždy dôs­led­ne dodr­žia­va­lo. Rov­na­ko pla­ti­la vý­nim­ka pri vy­bra­ných oso­bách. Do úva­hy sa bral vek, zdra­vot­ný stav, slo­bod­ný či šľach­tic­ký pô­vod. Mu­če­niu ne­ma­li byť vy­sta­ve­né di­ev­ča­tá mlad­šie ako 16 ro­kov či chlap­ci do ve­ku 14 ro­kov. Nes­me­lo sa up­lat­ňo­vať na te­hot­ných že­nách a na že­nách po pô­ro­de. Ob­me­dzenia pla­ti­li aj pri star­ších ľu­ďoch, mu­ži nad 60 ro­kov sa moh­li mu­čiť len ak bo­li zdra­ví a spod tor­tú­ry ma­li byť vy­ňa­té aj cho­ré a zra­ne­né oso­by, a to do do­by než sa uz­dra­via. Sa­mot­né mu­če­nie sa zá­ro­veň nes­me­lo vy­ko­ná­vať vo svia­toč­ný deň a v bež­né dni sa ma­lo vy­ko­ná­vať len do­po­lud­nia. V tor­tú­re sa však ob­vyk­le pok­ra­čo­va­lo aj v poo­bed­ňaj­ších ho­di­nách, v ta­kom prí­pa­de  sa mal vy­po­čú­va­nej oso­be pos­kyt­núť čas na zo­ta­ve­nie s ma­lým množ­stvom jed­la a vo­dy. Pres­táv­ka ma­la byť mu­če­né­mu do­pria­ta aj pri na­ria­de­ní vy­ššie­ho stup­ňa mu­če­nia, ak sa po­čas pr­vé­ho stup­ňa nep­riz­nal. Exis­to­va­lo via­ce­ro stup­ňov mu­če­nia a kaž­dé­mu stup­ňu zod­po­ve­da­li aj mu­čia­ce nás­tro­je, kto­ré ma­li ok­rem spô­so­bo­va­nia bo­les­ti aj psy­cho­lo­gic­ký úči­nok. Než sa pris­tú­pi­lo k sa­mot­nej tor­tú­re bý­va­lo zvy­kom, že vy­po­čú­va­né­ho kon­fron­to­va­li s ukáž­kou mu­či­diel a de­tail­ne ho oboz­ná­mi­li s ich fun­kciou. Do­tyč­né­mu uká­za­li mu­čia­reň, po­pí­san­li jed­not­li­vé spô­so­by mu­če­nia ako aj stu­peň bo­les­ti, kto­rú do­ká­za­li mu­čia­ce nás­tro­je spô­so­biť. De­monštrá­cia ma­la mať od­stra­šu­jú­ci úči­nok a ma­la pri­nú­tiť ob­vi­ne­nú oso­bu k priz­na­niu, ako to mô­že­me vi­dieť i na súd­nom pro­ce­se s Mar­ci­nom Kas­som z Chtel­ni­ce. To­mu sa v ro­ku 1648 po­da­ri­lo dva krát utiecť z pe­zin­skej mes­tskej väz­ni­ce, pri­čom ju ako vy­plý­va z je­ho nás­led­nej vý­po­ve­de, poš­ko­dil. Pre­to­že spo­čiat­ku nech­cel nič priz­nať, mal sa na zá­kla­de väč­ši­no­vé­ho roz­hod­nu­tia mes­tské­ho se­ná­tu pod­ro­biť tor­tú­re, konkr. mu­če­niu na škrip­coch. Mu­čid­lá, kto­ré mu uká­za­li, vy­vo­la­li v me­no­va­nom s veľ­kou prav­de­po­dob­nos­ťou strach, keď­že eš­te pred mu­če­ním sa priz­nal. Vo svo­jej vý­po­ve­di uvie­dol, že po­čas služ­by u rôz­nych gaz­dov kra­dol a pre­dá­val ko­ne, kra­vy, ov­ce, šat­stvo, ok­rá­dal po­ces­tných a so svo­jim spo­loč­ní­kom za­bil dvoch ľu­dí. Ako uvie­dol: „po­rú­ba­li sme jed­né­ho sed­lá­ka, kte­rý nám nech­ctel da­ko­va­ti, kdy sme ho poz­dra­vi­li a zem­rel.“ Nie je pre­to prek­va­pe­ním, že ob­ža­lo­va­ný bol od­sú­de­ný k tres­tu smr­ti. Roz­su­dok znel: „pro ta­ko­vé teh­dy skut­ky,  zlý a ne­po­rád­ny ve­de­ný ži­vot je­ho, naš­lo slo­vut­né prá­vo, aby mis­tro­vi do rúk od­dán, na pop­rav­né mís­to ve­den bil a tam audy a kos­ti je­ho za ži­va la­ma­ni, te­lo pak je­ho mr­tve do ko­le­sa vple­te­no bi­lo, a ma­la ši­be­ni­ca nad ko­le­som na zna­me­ní kra­dé­ží je­ho vy­sta­vea bi­ti má, je­mu si­ce hriš­ni­ku ku hroz­nej za­slu­ži­lej  po­ku­ty a štrá­fu, ji­ním pak ku straš­li­vé­mu prík­la­du.“

V prí­pa­de, že k oča­ká­va­nej vý­po­ve­di, resp. priz­na­niu na­priek to­mu ne­doš­lo, pris­tu­po­va­lo sa k tor­tú­re, pri kto­rej bol prí­tom­ný rich­tár, súd­ny pi­sár za­zna­me­ná­va­jú­ci vý­po­veď ako aj ďal­šie dve oso­by, zväč­ša čle­no­via mes­tskej ra­dy, prí­pad­ne iné oso­by pod prí­sa­hou. Vý­kon tor­tú­ry mal na sta­ros­ti kat. Ten do Pe­zin­ka do­chá­dzal zväč­ša z Bra­tis­la­vy, keď­že Pe­zi­nok, po­dob­ne ako Svä­tý Jur, či Mod­ra vlas­tné­ho ka­ta ne­mal. Dô­vo­dov moh­lo byť via­cej, ok­rem iné­ho aj sku­toč­nosť, že vy­dr­žia­va­nie ka­ta bo­lo fi­nan­čne ná­roč­né, čo si naj­mä men­šie mes­tá ne­moh­li do­vo­liť a pre­to si ka­ta rad­šej naj­íma­li ad hoc.

Po­čas mu­če­nia klá­dol rich­tár vy­po­čú­va­né­mu otáz­ky. V prí­pa­de, že mu­če­nie ne­vie­dlo k priz­na­niu, mo­hol rich­tár na­ria­diť mu­če­nie ďal­šie.  Mu­če­nie sa ma­lo opa­ko­vať maximál­ne tri krát, keď sa ob­vi­ne­ný ani po tre­ťom mu­če­ní nep­riz­nal, mal byť pre­pus­te­ný. Te­re­zián­sky zá­kon­ník v da­nej ve­ci nap­rík­lad upo­zor­ňo­val, že po­kiaľ niek­to vy­dr­ží tri stup­ne mu­če­nia bez priz­na­nia, má byť preh­lá­se­ný  za ne­vin­né­ho.  K  to­mu  však do­chá­dza­lo len veľ­mi oje­di­ne­le a tor­tú­ra sa ne­raz opa­ko­va­la aj tri - šty­ri krát. Ak aj vy­po­čú­va­ná oso­ba bo­la pre­pus­te­ná, vte­daj­šia spo­loč­nosť ne­ra­da pri­jí­ma­la me­dzi se­be tých, kto­rí si preš­li mu­če­ním, keď­že už sa­mot­né po­doz­re­nie zo zlo­či­nu bo­lo han­bou. Vo väč­ši­ne prí­pa­dov k pre­pus­te­niu ne­do­chá­dza­lo a vy­po­čú­va­ný sa po­čas tor­tú­ry priz­nal. Doz­na­nie zís­ka­né pri mu­če­ní mu­se­lo byť nás­led­ne potvr­de­né, keď­že až po­tom zís­ka­lo na plat­nos­ti. Ten­to pos­tup nám prib­li­žu­je pro­ces s Já­nom Puš­ká­rom z ro­ku 1652, kto­rý sa oci­tol pred mes­tským sú­dom v Pe­zin­ku vo ve­ci za­bi­tia a krá­de­že. Keď­že pr­vá vý­po­veď Já­na Puš­ká­ra bo­la vy­hod­no­te­ná ako ne­dos­ta­toč­ná, pris­tú­pil mes­tský súd k mu­če­niu. Ján Puš­kár sa na mu­čid­lách vy­znal nie­len z po­čet­ných krá­de­ží hy­di­ny, ale aj z úte­ku v pu­tách, keď bol pre prá­ve pre krá­dež hy­di­ny za­is­te­ný v kaš­tie­li v Su­chej. Svo­je doz­na­nie nás­led­ne dob­ro­voľ­ne potvr­dil pred mes­tským sú­dom, kde preh­lá­sil: Mo­ji mi­li pa­ni, čo sem je­den­krat na mu­kach vy­znal, to i te­raz vy­zna­vam a na to sem ta­ke ve­leb­nu sva­tost pa­nie pri­jal, a i chcem na to um­ri­ti. Než pro­sim i pre Pa­na Bo­ha, mo­ji mi­li pa­ni, aby ste mi ra­či­li od­pus­ti­ti a tu mi­lost da­ti, hle­di­ce na muj sta­ry vek a di­et­ky, aby to­li­ko hla­va ma me­šem sťa­ta by­la a ne­ji­nu smr­ti z sve­ta zi­šel. Roz­hod­nu­tím se­ná­tu bol od­sú­de­ný na trest smr­ti obe­se­ním, kto­rý bol be­rúc do úva­hy pros­bu sú­de­né­ho, zmier­ne­ný na pop­ra­vu sťa­tím.

A ako mu­če­nie pre­bie­ha­lo? Ako sme uvied­li, exis­to­va­lo nie­koľ­ko stup­ňov mu­če­nia a všeo­bec­ne za­ži­té tri stup­ne sa ne­raz prek­ra­čo­va­li. Kaž­dé­mu stup­ňu mu­če­nia pri­ná­le­ža­li špe­ciál­ne mu­čia­ce nás­tro­je, prí­pad­ne sa pou­ži­tie jed­not­li­vých mu­čia­cich nás­tro­jov a pros­tried­kov kom­bi­no­va­lo. Me­dzi čas­té pos­tu­py pat­ri­lo na­tiah­nu­tie mu­če­nej oso­by na škri­pec, ale­bo reb­rík. Mu­če­nie ma­lo tr­vať prib­liž­ne ho­di­nu, čo sa ne­raz prek­ra­čo­va­lo a po kaž­dom vý­slu­chu, ma­la byť pí­som­ne za­chy­te­ná vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho. V prí­pa­de, že vý­po­veď mu­če­nej oso­by bo­la neus­po­ko­ji­vá, pris­tú­pi­lo sa k ďal­šie­mu stup­ňu. Ob­vi­ne­né­mu moh­la byť na­sa­de­ná špa­nielska čiž­ma, ale­bo bol mu­če­ný pros­tred­níc­tvom pa­leč­ni­ce. Me­dzi za­uží­va­né for­my mu­če­nia pat­ri­lo aj vy­krú­ca­nie údov pov­ra­zom, opa­ľo­va­nie na­tiah­nu­té­ho na škrip­ci oh­ňom za pou­ži­tia svieč­ky, fak­le, ale­bo ho­rú­ce­ho že­le­za, za­rá­ža­nie ko­vo­vých klin­cov, ale­bo ten­kých drie­vok pod nech­ty. Po­ra­die jed­not­li­vých fo­riem mu­če­nia bý­va­lo rôz­ne, čas­to sa za­čí­na­lo pa­leč­ni­cou ako pr­vos­tup­ňo­vou for­mou mu­če­nia, kto­rú strie­da­la špa­nielska čiž­ma, ako dru­hý stu­peň a na­ťa­ho­va­nie na reb­rík, či škri­pec. Z toh­to hľa­dis­ka je pre nás za­ují­ma­vý po­pis tor­tú­ry z mes­ta Mod­ry, kto­rá bo­la vy­ko­na­ná na is­tom Já­no­vi Ham­bur­skom ob­vi­ne­nom spo­lu s Jur­kom Hor­nia­kom v ro­ku 1609 z krá­de­že hu­sí a pra­siat. Kým vy­ššie me­no­va­ný Hor­niak bol po­čas súd­ne­ho pro­ce­su vy­po­čú­va­ný riad­nym vý­slu­chom, je­ho spolu­vin­ník Ham­bur­ský bol pod­ro­be­ný vy­po­čú­va­niu mi­mo­riad­ne­mu. Po­čas pr­vé­ho vý­slu­chu bol po­lo­že­ný na de­reš., kde vy­po­ve­dal s kým sa stý­kal a kde vša­de cho­dil. Nás­led­ne ho oto­či­li na chr­bát a dva krát sa ho spý­ta­li na ďal­šie pries­tup­ky. Pri pr­vej otáz­ke priz­nal, že uk­ra­dol svi­ňu a pri dru­hej, že ju spo­lu s dru­hom za­ko­pa­li. Mu­če­nie tým­to nes­kon­či­lo a vý­sluch pok­ra­čo­val pou­ži­tím svieč­ky. Tak­to bol Ján Ham­bur­ský vy­po­čú­va­ný dva krát, pri­čom na šies­tu otáz­ku vy­znal, že za­bil ov­cu. Na dru­hý deň bol k de­re­šu pri­pú­ta­ný opäť. Pri pos­led­nej je­de­nás­tej otáz­ke po mu­če­ní svieč­kou vy­zra­dil me­ná svo­jich spolu­vin­ní­kov, s kto­rý­mi kra­dol v Bra­tis­la­ve. Po vy­po­ču­tí vy­nie­sol súd roz­su­dok, na zá­kla­de kto­ré­ho bol Ján Ham­bur­ský od­sú­de­ný na trest smr­ti sťa­tím. Po­dob­ný pro­ces, ke­dy bo­li oso­by po­doz­ri­vé z krá­de­že pod­ro­be­né mu­če­niu rie­ši­la Mod­ra aj v ro­ku 1649.

Me­tó­dy, kto­ré ke­dy­si pat­ri­li k bež­ným a nor­mál­nym pros­tried­kom pri súd­nych pro­ce­soch a kto­ré z poh­ľa­du mo­der­nej do­by od­su­dzu­je­me, nám dod­nes pri­po­mí­na­jú pred­me­ty pria­mo spo­je­né s vý­ko­nom útr­pné­ho prá­va. Ide o mu­čid­lá, nás­tro­je špe­ciál­ne zos­tro­je­né k na­vo­dzo­va­niu prud­kej bo­les­ti, kto­rú by bo­lo mož­né pos­tup­ne zvy­šo­vať a pri­nú­tiť tak člo­ve­ka k priz­na­niu. Je pot­reb­né uviesť, že iš­lo o bo­lesť re­gu­lo­va­nú, mu­či­te­lia vždy ve­de­li, čo ro­bia, akú si­lu ma­jú za­po­jiť a aké ná­ra­die pou­žiť. K naj­zná­mej­ším a naj­pou­ží­va­nej­ším mu­čia­cim nás­tro­jom pat­ril škri­pec. Je­ho po­čiat­ky mô­že­me sle­do­vať až do sta­ro­ve­ku. Mo­hol mať rôz­ne po­do­by, av­šak zá­klad­ný prin­cíp bol rov­na­ký. Úči­nok škrip­ca spo­čí­val v na­ťa­ho­va­ní te­la vy­po­čú­va­nej oso­by. Ra­me­ná mu­če­né­ho sa pri­pev­ni­li k trá­mu na jed­nej stra­ne, ale­bo pri­via­za­li o pov­raz a te­lo sa pos­tup­ne na­pí­na­lo. K na­pí­na­niu te­la do­chá­dza­lo buď vlas­tnou vá­hou, ak mu­če­ní vi­sel, ale­bo pros­tred­níc­tvom pov­ra­zov pri­via­za­ných k no­hám, kto­ré bo­li uťa­ho­va­né na­vi­ja­kom. Spo­čiat­ku te­lo od­olá­va­lo tým, že sa na­pí­na­li sva­ly na ru­kách a no­hách, ako aj sva­ly bruš­né. V is­tom oka­mi­hu však sva­ly na kon­ča­ti­nách po­vo­li­li a sva­lo­vé vlák­na sa pretrh­li. Nás­led­né na­ťa­ho­va­nie po­ru­ši­lo sva­ly bru­cha, a ak sa v mu­če­ní pok­ra­čo­va­lo ďa­lej, doš­lo po­ru­še­niu vnú­tor­ných or­gá­nov a k vy­kĺbe­niu kon­ča­tín. Te­lo obe­te bý­va­lo na­tiah­nu­té až o 30-50cm. Škrip­ce moh­li mať vo­do­rov­nú, šik­mú či zvis­lú konštruk­ciu. Má­va­li tvar reb­rí­ka šik­mo op­re­té­ho o ste­nu, ale­bo jed­no­du­ché­ho dre­ve­né­ho val­ca s na­vi­tým  la­nom, pros­tred­níc­tvom kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný vy­ťa­ho­va­ný sme­rom na­hor. Pos­led­ný typ škrip­ca sa za­cho­val aj v Pe­zin­ku a je mož­né ho vi­dieť v expo­zí­cii Ma­lo­kar­pat­ské­ho mú­zea. Ide o dre­ve­ný va­lec na oboch kon­coch opat­re­ný ko­va­ný­mi, že­lez­ný­mi zde­ra­mi. Ako uvá­dza pô­vod­ná do­ku­men­tá­cia, škri­pec bol zís­ka­ný ná­le­zom v sta­rej rad­ni­ci, kde sa na­chá­dza­lo mes­tské vä­ze­nie. Bol pri­pev­ne­ný do skôb za­pra­ve­ných do mú­ru, otá­ča­jú­cich sa na os­kách. Otá­ča­nie sa pre­vá­dza­lo po­mo­cou že­lez­nej ty­če, kto­rá sa za­sú­va­la do dvoch di­er vy­vŕta­ných do dre­ve­né­ho val­ca kol­mo jed­na na dru­hú. Dl­hý pov­raz, kto­rý bol na­vi­nu­tý na škrip­ci, sa pre­ve­sil cez dre­ve­né ko­lies­ko upev­ne­né na stro­pe, pri­čom sa k je­ho kon­cu pri­via­za­li ru­ky vy­po­čú­va­né­ho. Otá­ča­ním dre­ve­né­ho val­ca sa pov­raz na­ví­jal a pri­pú­ta­ná oso­ba bo­la na­ťa­ho­va­ná tak, že vi­se­la vo vzdu­chu. Pre zos­tre­nie mu­če­nia mo­hol byť vy­po­čú­va­ný vy­ťa­ho­va­ný s ru­ka­mi za chr­btom, čo bo­la tech­ni­ka spô­so­bu­jú­ca luxáciu ra­men­ných kĺbov, ale­bo mo­hol byť za­ťa­že­ný zá­va­žím. Ďal­ším s ob­ľu­bou pou­ží­va­ným nás­tro­jom spô­so­bu­jú­cim bo­lesť bo­la pa­leč­ni­ca. Fun­go­va­la na prin­cí­pe tla­ku. A ako vy­plý­va z jej náz­vu, bo­la ur­če­ná na dr­ve­nie pal­cov, resp. pr­stov rúk.  Tvo­ri­li ju dva plá­ty to že­le­za, príp. dre­va, kto­ré sa po­mo­cou skrut­ky sťa­ho­va­li. Me­dzi plá­ty sa umies­tňo­va­li pal­ce. Tlak na ne sa re­gu­lo­val otá­ča­ním skrut­ky. Pou­ži­tie pa­leč­ni­ce ma­lo za nás­le­dok po­mliaž­de­nie tka­ni­va a je­ho uvoľ­ne­nie od kĺbov, ne­raz však mu­če­nie pok­ra­čo­va­lo do dr­ve­nia pr­stov až na kosť. Pa­leč­ni­ce bo­li prak­tic­ké z to­ho hľa­dis­ka, že bo­li sklad­né, ľah­ko pre­nos­né a ve­de­li spô­so­biť maximál­nu bo­lesť pri mi­ni­mál­nom úsi­lí. Ori­gi­nál pa­leč­ni­ce zo 17. sto­ro­čia sa na­chá­dza tak­tiež  v zbier­kach Ma­lo­kar­pat­ské­ho mú­zea v Pe­zin­ku. Rov­na­ko ako pri škrip­ci ide o ná­lez z bý­va­lej rad­ni­ce. Po­zos­tá­va z ko­vo­vé­ho rá­mu, v stre­de so skrut­kou. Vr­chná časť skrut­ky je ukon­če­ná ru­ko­vä­ťou. Zos­po­du  je ku skrut­ke pri­pev­ne­ný dre­ve­ný plát, roz­de­le­ný na dve čas­ti, me­dzi kto­ré sa vkla­da­li prs­ty mu­če­nej oso­by. Otá­ča­ním ru­ko­vä­te sa skrut­ka po­sú­va­la sme­rom do­le, čím me­dzi dre­ve­ný­mi plát­mi do­chá­dza­lo k zvie­ra­niu pal­cov. Pô­vod­ne bo­la, ako sa doz­ve­dá­me zo za­cho­va­nej do­ku­men­tá­cie, pri­pev­ne­ná na dos­ke vsa­de­nej do mú­ru. Na dos­ke sa ma­li z pra­vej a ľa­vej stra­ny na­chá­dzať že­lez­né oká, do kto­rých sa pre­vlie­kal pov­raz. Ten slú­žil k pri­pú­ta­niu mu­če­né­ho. Zvláš­tnos­ťou je, že pa­leč­ni­ca z Pe­zin­ka je ty­po­lo­gic­ky iná než zvy­čaj­ne pou­ží­va­né pa­leč­ni­ce. Ob­ja­vi­li sa ná­zo­ry, že mô­že ísť skôr o druh li­su na pa­pier, ale­bo pe­ča­te­nie. Naj­prav­de­po­dob­nej­šie je, že mož­ný lis bol pris­pô­so­be­ný vziš­lým pot­re­bám a pre­ro­be­ný a pris­pô­so­be­ný na mu­čia­ci nás­troj. Ok­rem škrip­ca a pa­leč­ni­ce, exis­to­val rad ďal­ších nás­tro­jov a pros­tried­kov pou­ží­va­ných pri mu­če­ní. Niek­to­ré bo­li oso­bi­te zos­tro­je­né pre jed­not­li­vé for­my mu­če­nia, iné moh­li mať via­ce­ro vy­uži­tí. Me­dzi ta­ké pat­ril nap­rík­lad de­reš, ako sme moh­li vi­dieť na prí­pa­de Já­na Ham­bur­ské­ho. Bo­la to jed­no­du­chá dre­ve­ná la­vi­ca s ko­vo­vý­mi úchyt­mi na pri­pú­ta­nie oso­by, kto­rá slú­ži­la pre vý­kon tres­tov pa­li­co­va­ním, či pri mu­če­ní. To  moh­lo byť vy­ko­na­né via­ce­rý­mi spô­sob­mi, v na­šom prí­pa­de sve­tel­ným trá­pe­ním, ke­dy kat pá­lil mu­če­né­ho svieč­ka­mi, či fak­ľa­mi na rôz­ne čas­ti te­la. K iným špe­ciál­nym nás­tro­jom pou­ží­va­ným pre vý­kon tor­tú­ry pat­ri­la mno­hým zná­ma špa­nielska čiž­ma. Jej fun­kcia po­dob­ne ako pri pa­leč­ni­ci spo­čí­va­la vo vy­uží­va­ní tla­ku. Bol to nás­troj po­zos­tá­va­jú­ci z dvoch ko­vo­vých ale­bo dre­ve­ných od­de­li­teľ­ných čas­tí, me­dzi kto­ré sa vkla­da­la no­ha obe­te. Obe čas­ti sa pri mu­če­ní uťa­ho­va­li skrut­ka­mi, čím sa stup­ňo­val tlak na lýt­ko. Nás­led­kom to­ho do­chá­dza­lo k po­mliaž­de­niu sva­lov, no­ha sa pos­tup­ne kr­va­vi­la a de­for­mo­va­la. Pri sil­nej­šom uťa­ho­va­ní do­chá­dza­lo k zlo­me­niu kos­ti. Vnú­tor­ná stra­na špa­nielskej čiž­my bý­va­la v niek­to­rých prí­pa­doch pok­ry­tá hrot­mi, kto­ré sa pri uťa­ho­va­ní za­bá­ra­li do tka­ni­va, až pre­ra­zi­li sva­ly a dos­ta­li sa ku kos­ti, kto­rú dr­vi­li. Bo­les­ti­vý tlak, res­pek­tí­ve sťa­ho­va­nie spô­so­bo­va­la aj šnu­ro­vač­ka, pri kto­rej bol mu­če­ný pri­via­za­ný os­trým ten­kým špa­gá­tom po ce­lom te­le, prí­pad­ne bo­la špa­gá­tom omo­ta­ná len ur­či­tá časť te­la, naj­mä pred­lak­tie. Uťa­ho­va­ním sa špa­gát za­rý­val čo­raz hlb­šie do tka­ni­va mu­če­nej oso­by, po­ru­šil ko­žu a pre­ni­kol k sva­lu. Ok­rem už spo­mí­na­ných nás­tro­jov, exis­to­val rad ďal­ších po­mô­cok, kto­rých dô­my­sel­nosť nás dnes šo­ku­je, hruš­ka vkla­da­ná do úst, kto­rá roz­ťa­ho­va­la če­ľusť, dr­tič hla­vy, kto­rý vy­ví­jal tlak na leb­ku mu­če­nej oso­by, ros­pra­šo­vač vria­ce­ho olo­va a mno­ho iných. Ako sme moh­li vi­dieť, rôz­no­ro­dosť mu­či­diel bo­la pes­trá Av­šak sa­mot­né nás­tro­je nie sú zod­po­ved­né za pod­stu­po­va­né utr­pe­nie, sú iba sved­ka­mi ľud­skej vy­na­lie­za­vos­ti a schop­nos­ti pô­so­biť bo­lesť.  Ich zos­tro­je­nie, pou­ži­tie a konštruk­cia pou­ka­zu­jú na fan­tá­ziu a kru­tú dô­my­sel­nosť člo­ve­ka, kto­rú vy­ko­ná­val v me­ne spra­vod­li­vos­ti. Spra­vod­li­vos­ti, kto­rá bo­la sú­čas­ťou jes­tvu­jú­ce­ho práv­ne­ho sys­té­mu. Ten vy­chá­dzal zo zá­ko­nov kra­ji­ny ako aj z prá­va oby­ča­jo­vé­ho, čo sa tý­ka­lo aj tres­tnop­ráv­nych zá­le­ži­tos­tí.

 V tres­tnop­ráv­nom sys­té­me neexis­to­va­la dl­ho ko­di­fi­ká­cia a tres­tné prá­vo ne­bo­lo uce­le­né a sys­te­mi­zo­va­né. Mes­tá sa pri súd­nych pro­ce­soch pridŕža­li prá­va mes­tské­ho, zvy­ko­vé­ho a dos­tup­ných zá­ko­nov kra­ji­ny, pri­čom čer­pa­li aj zo zá­ko­nov oko­li­tých kra­jín, naj­mä Ra­kús­ka a Svä­tej rí­še rím­skej. Vy­chá­dza­li nie­len z Tri­par­ti­ta, ale aj z tres­tné­ho zá­kon­ní­ka Ka­ro­la V. (Con­sti­tu­tio Cri­mi­na­lis Ca­ro­li­na) vy­da­né­ho v ro­ku 1532 pre kra­ji­ny Svä­tej rí­še rím­skej a z tres­tné­ho zá­kon­ní­ka Dol­né­ho Ra­kús­ka (Praxis cri­mi­na­lis Fer­di­nan­dea)  z ro­ku 1656. La­tin­ský prek­lad Fer­di­nan­dey bol vďa­ka Mar­ti­no­vi Szen­ti­vá­nyi­mu v ro­ku 1696 za­pra­co­va­ný do zbier­ky uhor­ských zá­ko­nov. Pod­ľa Fer­di­nan­dea, kto­rá vy­chá­dza­la z Ca­ro­li­ny, tvo­ri­lo mu­če­nia zá­klad tres­tné­ho ko­na­nia a bo­lo po­va­žo­va­né za je­di­ný pros­trie­dok ako sa do­pát­rať prav­dy, ak ne­bo­lo mož­né zís­kať sve­dec­kú vý­po­veď, ok­rem iné­ho ur­čo­va­la pro­ces­né ko­na­nie a jed­not­li­vé tres­tné či­ny. Rie­ši­la pod­mien­ky za­dr­ža­nia, spô­sob vy­šet­ro­va­nia, či za­tknu­tie. Na­priek to­mu, že Fer­di­nan­dea v Uhor­sku nik­dy ne­na­do­bud­la plat­nosť, bo­la práv­nym pros­tried­kom, z kto­ré­ho uhor­ské a me­dzi ni­mi aj ma­lo­kar­pat­ské mes­tá čer­pa­li.

Pot­re­ba ko­di­fi­ká­cie a re­for­my tres­tné­ho prá­va sa pos­tu­pom ča­su stá­va­la stá­le viac a viac na­lie­ha­vej­šou. Sna­hu o úp­ra­vu tres­tnop­ráv­ne­ho pro­ce­su sa po­kú­šal rie­šiť zá­kon­ník Má­rie Te­ré­zie, kto­rý sa za­obe­ral aj otáz­kou útr­pné­ho prá­va. Na­priek to­mu, že mu­če­nie ako for­ma vy­po­čú­va­nia v súd­nom pro­ce­se pretr­va­lo, bo­li do je­ho pou­ží­va­nia vne­se­né ur­či­té pra­vid­lá a ná­vod ako pri ňom správ­ne pos­tu­po­vať, sa stal sú­čas­ťou príl­oh no­vé­ho zá­kon­ní­ka. Pod­ľa  The­re­sia­ny ma­lo mu­če­nie vy­chá­dzať z dvoch vzo­rov: štvor­stup­ňo­vé­ho praž­ské­ho (po­zos­tá­va­jú­ce­ho z pou­ži­tia pa­leč­ni­ce, šnu­ro­va­nia rúk spre­du, na­tiah­nu­tia na reb­rík a pá­le­nia svieč­ka­mi) a troj­stup­ňo­vé­ho vie­den­ské­ho (pa­leč­ni­ca, šnu­ro­va­nie rúk zo­za­du a vy­ťa­ho­va­nie te­la za ru­ky do vzdu­chu). Mi­mo tú­to hie­rar­chiu sa na­chá­dza­lo na­sa­de­nie špa­nielskej čiž­my, kto­ré však bo­lo mož­né pou­žiť ako al­ter­na­tí­vu mies­to niek­to­ré­ho z uve­de­ných stup­ňov. Tor­tú­re bo­la v no­vom zá­kon­ní­ku ve­no­va­ná i ob­ra­zo­vá príl­oha, v kto­rej kaž­dé­mu spô­so­bu mu­če­nia pri­ná­le­ža­lo nie­koľ­ko ry­tín. Tie vy­ob­ra­zo­va­li po­môc­ky ur­če­né k mu­če­nie, po ich ukáž­ke nas­le­do­va­la jed­na, príp. dve ná­zor­né ry­ti­ny uka­zu­jú­ce ich pou­ži­tie v  praxi. Vy­da­nie The­re­sia­ny bo­lo ne­po­chyb­ne kro­kom vpred op­ro­ti sta­vu, kto­rý bol dov­te­dy prí­tom­ný v tres­tnej praxi, no us­ta­no­ve­nia v nej ma­li stá­le cha­rak­ter feu­dál­ne­ho prá­va. Mu­če­nie zos­ta­lo sú­čas­ťou súd­nych pro­ce­sov a na­ďa­lej pretr­val tzv. prin­cíp pre­zum­pcie vi­ny, čo zna­me­na­lo, že stí­ha­nie pred­pok­la­da­lo u ob­ža­lo­va­né­ho vi­nu, až po­kiaľ ho súd neos­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by. Rov­na­ko úče­lom tres­tu bo­la stá­le poms­ta pá­cha­te­ľo­vi za spô­so­be­nú ško­du a kru­tosť tres­tov zos­ta­la tak­tiež za­cho­va­ná. My­šlien­ky a duch os­vie­ten­stva sa však za­sta­viť ne­dal a v ro­ku 1776 Má­ria Te­ré­zia mu­če­nie úpl­ne za­ká­za­la. Na­mies­to ne­ho súd mo­hol vin­ní­ka pos­lať na ga­le­je, od­sú­diť na vle­če­nie čl­nov, ve­rej­né prá­ce či po­byt v po­lep­šov­ni. Men­ší de­lik­ven­ti ma­li byť pa­li­co­va­ní, že­ny bi­čo­va­né a vy­sta­ve­né na pra­nie­roch.

K väč­šej zme­ne priš­lo až za vlá­dy Jo­ze­fa II., kto­rý v ro­ku 1787 vy­dal Všeo­bec­ný zá­kon­ník o zlo­či­noch a tres­toch za ne. Zá­kon­ník Jo­ze­fa II. vy­chá­dzal z os­vie­te­nec­kej fi­lo­zo­fie. Ob­sa­ho­val mo­der­né, pok­ro­ko­vé pr­vky. Ob­me­dzo­val svoj­vô­ľu sud­cov pri vy­dá­va­ní roz­sud­kov a po­su­nom vpred bo­la aj sku­toč­nosť, že nik­to ne­mo­hol byť od­sú­de­ný za ko­na­nie, kto­ré ne­bo­lo v zá­ko­ne vý­slov­ne preh­lá­se­né za tres­tné. Ni­ko­mu ne­mo­hol byť zá­ro­veň ulo­že­ný iný trest, než ten, aký mu za vy­ko­na­ný sku­tok zá­kon na­ria­ďo­val. Me­dzi no­vo­za­ve­de­né pok­ro­ko­vé pr­vky v tres­tnop­ráv­nom ko­na­ní pat­ril aj fakt, že roz­sud­ky sa mu­se­li vy­hla­so­vať ve­rej­ne. Zá­kon­ník tak­tiež de­fi­no­val pri­ťa­žu­jú­ce a po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti, spolu­pá­cha­teľ­stvo, sta­no­vo­val pod­mien­ky pre zá­nik tres­tnos­ti pá­cha­te­ľa, za­vá­dzal tres­tnosť po­ku­su a aj ná­vod na trest­ný čin. Pop­ri tých­to pred­nos­tiach mal zá­kon­ník aj is­té ne­dos­tat­ky. V plat­nos­ti stá­le os­ta­li te­les­né tres­ty, kto­ré bo­li ne­raz veľ­mi kru­té. Sna­ha Jo­ze­fa II. o pre­sa­de­nie no­vé­ho zá­kon­ní­ka v ce­lej mo­nar­chii však v Uhor­sku na­ra­zi­la, po­dob­ne ako to­mu bo­lo v prí­pa­de The­re­sia­ny na vl­nu ne­vô­le. Uhor­ské sta­vy po­va­žo­va­li po­čin Jo­ze­fa II. uviesť v plat­nosť trest­ný zá­kon­ník a po­ria­dok za proti­ús­tav­ný. Pred smr­ťou Jo­zef II. to­to na­ria­de­nie pre­to od­vo­lal a zba­vil ho plat­nos­ti v ce­lom Uhor­sku. K po­su­nu vpred voš­lo až tak­mer o sto ro­kov nes­kôr v ro­ku 1878, vy­da­ním sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka pre zlo­či­ny a pre­či­ny.

Pos­tup­né re­for­my, od­strá­ne­nie mu­če­nia z tres­tnop­ráv­ne­ho pro­ce­su, úp­ra­va  a zru­še­nie te­les­ných tres­tov, od­ňa­tie súd­nej agen­dy mes­tám, od­strá­ni­li feu­dál­ne pr­vky v tres­tnom prá­ve a ot­vo­ri­li dve­re tvor­be mo­der­né­ho tres­tnop­ráv­ne­ho sys­té­mu. 

Pou­ži­té pra­me­ne a li­te­ra­tú­ra

 Le­hot­ská, D.: De­ji­ny Mod­ry, 1158-1958, Vy­da­va­teľ­stvo Slo­ven­skej aka­dé­mie vied, Bra­tis­la­va, 1961.

Ho­lák, J.: Be­da od­sú­de­ným/Ako sa za feu­da­liz­mu sú­di­lo na Slo­ven­sku, Vy­da­va­teľ­stvo Os­ve­ta, Mar­tin, 1974.

Du­choň, M. a Du­cho­ňo­vá D.: Zlo­čin v mes­te, Spo­loč­nosť His­to­ria a His­to­ric­ký ús­tav SAV, Bra­tis­la­va, 2014.

Brian, I.: Ději­ny mu­če­ní, Svoj­tka&Co, Pra­ha, 2003.

Du­bov­ský J.: Pe­ri­pe­tie slo­bo­dy (Pe­zin­ská čí­tan­ka), Mes­to Pe­zi­nok, Pe­zi­nok, 1997.

Ma­lý, K. a Si­vák, F.: De­ji­ny štá­tu a prá­va v Čes­ko- Slo­ven­sku do ro­ku 1918, Ob­zor, Bra­tis­la­va, 1992.

Mi­nis­ter­stvo vnút­ra SR, Štát­ny ar­chív v Bra­tis­la­ve, po­boč­ka Mod­ra, Li­ber cri­mi­na­lium re­rum.

Fo­to: Ar­chív Ma­lo­kar­pat­ské­ho mú­zea v Pe­zin­ku; MV SR, Štát­ny ar­chív v Bra­tis­la­ve, po­boč­ka Mod­ra, Wiki­pé­dia.

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia