Aktuálna rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie k vydávaniu európskeho zatýkacieho rozkazu

Publikované: 06. 07. 2019, čítané: 289 krát
 

 

Auto­ri:

Alexan­dra Ko­kav­co­vá, Ma­rek Pa­ra, Mi­chal Man­dzák

 

AK­TUÁLNA ROZ­HO­DO­VA­CIA PRAX SÚDNE­HO DVO­RA EURÓPSKEJ ÚNIE K VY­DÁVA­NIU EURÓPSKE­HO ZA­TÝKA­CIE­HO ROZ­KA­ZU

roz­hod­nu­tia Súd­ne­ho dvo­ra EÚ zo dňa 27.05.2019, C-509/18; C-508/18; C-82/19

 

"Jsme po­vin­ní vy­hovět ev­rop­ské­mu za­tý­ka­cí­mu roz­ka­zu, nemě­li jsme ji­nou mož­nost", zdô­vod­nil ver­dikt zo dňa 29.05.2019 sud­ca Mar­tin VRBÍK, vo ve­ci vy­da­nia čes­ké­ho ob­ča­na ka­mio­nis­tu Ja­ros­la­va N. do Ne­mec­ka za úče­lom tres­tné­ho stí­ha­nia pre po­kus vraž­dy ne­bez­peč­nou jaz­dou na zá­kla­de európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vy­da­né­ho ne­mec­kým pro­ku­rá­to­rom.

zdroj: https://www.id­nes.cz/br­no/zpra­vy/soud-ri­dic-ka­mion-ja­ros­lav-no­vot­ny-po­kus-o-vraz­du-vy­da­ni-ne­mec­ko-br­no.A190529_130243_br­no-zpra­vy_vh

 

 

Pod­ne­tom k na­pí­sa­niu toh­to prís­pev­ku bol roz­ruch vy­vo­la­ný vy­da­ním čes­ké­ho ob­ča­na pre me­dia­li­zo­va­nú ne­bez­peč­nú jaz­du nák­lad­ným mo­to­ro­vým vo­zid­lom na tres­tné stí­ha­nie do Spol­ko­vej re­pub­li­ky Ne­mec­ko, pri­čom ne­mec­ký pro­ku­rá­tor sku­tok veľ­mi prís­ne kva­li­fi­ko­val ako po­kus tres­tné­ho či­nu Vraž­da, čo ne­zod­po­ve­da­lo práv­nym zvyk­los­tiam v Čes­kej re­pub­li­ke. Vy­da­nie čes­ké­ho ob­ča­na do Ne­mec­ka za úče­lom tres­tné­ho stí­ha­nia pre tak neob­vyk­le kva­li­fi­ko­va­ný sku­tok, bo­lo vní­ma­né ako ru­ti­nér­sky prís­tup sú­du do­žia­da­né­ho štá­tu, tj. Čes­kej re­pub­li­ky, čo­mu sa brá­nil prís­luš­ný sud­ca od­vo­lá­va­júc sa na po­vin­nosť reš­pek­to­vať vy­so­ký stu­peň dô­ve­ry me­dzi člen­ský­mi štát­mi Európ­skej únie (ďa­lej len „EÚ“) a ne­mož­nosť ne­reš­pek­to­vať európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz (ďa­lej len „EZR“) vy­da­ný iným člen­ským štá­tom. V ča­se je­ho roz­ho­do­va­nia však už pre­bie­ha­li pred SDEÚ ko­na­nia C-509/18; C-508/18; C-82/19 s pria­mym do­pa­dom na ním po­su­dzo­va­ný prí­pad, čo bu­de oz­rej­me­né niž­šie v texte.

Rov­na­ko v na­šej praxi sme za­zna­me­na­li ur­či­tú zdr­žan­li­vosť vnút­roš­tát­nych sú­dov ako or­gá­nov vy­ko­ná­va­jú­cich EZR vy­da­ný iným člen­ským štá­tom EÚ. Z náš­ho poh­ľa­du je prá­ve úlo­hou ob­haj­cov pou­ka­zo­va­ním na oso­bit­né (čas­to nes­práv­ne vní­ma­né ako čis­to „for­mál­ne“) práv­ne prob­lé­my na­rú­šať a brá­niť „auto­ma­tic­ké­mu“ vy­ko­ná­va­niu EZR. Vnút­roš­tát­ny nor­mot­vor­ca aj z toh­to dô­vo­du pre­zie­ra­vo (na roz­diel od vy­dá­va­nia EZR v prís­luš­nos­ti ok­res­ných sú­dov), zve­ril prá­vo­moc roz­ho­do­vať o vy­ko­na­ní EZR troj­člen­ným se­ná­tom kraj­ských sú­dov, ga­ran­tu­jú­cich vy­šší stu­peň kva­li­ty roz­ho­do­va­nia. V da­nom prí­pa­de má to­tiž už len sa­mot­né vy­ko­ná­va­cie ko­na­nie pre vy­žia­da­nú dra­ma­tic­ké dôs­led­ky (spre­vá­dza­nej spra­vid­la pred­bež­nou resp. vy­dá­va­cou väz­bou), z čo­ho sa od­ví­ja po­vin­nosť sú­du dôs­led­ne reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vy­žia­da­nej oso­by v zmys­le Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta EÚ“) s dô­ra­zom na ju­di­ka­tú­ru Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie (ďa­lej len „SDEÚ“).

V úvo­de však zdô­raz­ňu­je­me, že nes­po­chyb­ňu­je­me vý­znam EZR (pozn. za­ve­de­ný Rám­co­vým roz­hod­nu­tím 2002/584/SVV zo dňa 13.06.2002, kto­ré bo­lo zme­ne­né Rám­co­vým roz­hod­nu­tím Ra­dy 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009) pre jus­tič­nú spolu­prá­cu člen­ských štá­toch EÚ, kto­rá je za­lo­že­ná na zá­sa­de vzá­jom­né­ho reš­pek­to­va­nia súd­nych roz­hod­nu­tí, pre­ja­vu­jú­cej sa v po­vin­nos­ti člen­ské­ho štá­tu vy­ko­nať EZR. Člen­ský štát EÚ je te­da v zá­sa­de po­vin­ný EZR vy­ko­nať, čo mož­no do­vo­diť aj z kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry SDEÚ: „európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz za­ve­de­ný Rám­co­vým roz­hod­nu­tím 2002/584/SVV je pr­vým kon­krét­nym opat­re­ním v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, kto­rým sa vy­ko­ná­va zá­sa­da vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia, ozna­čo­va­ná Európ­skou ra­dou ako zá­klad­ný ka­meň 'spolu­prá­ce' v ob­las­ti súd­nic­tva ... me­chan­izmus EZR je za­lo­že­ný na vy­so­kej mie­re dô­ve­ry me­dzi štát­mi EÚ“.

Po­ve­da­né inak vyko­ná­va­jú­ce súd­ne or­gá­ny mô­žu v zá­sa­de od­miet­nuť vy­ko­nať ta­ký­to za­ty­kač len z dô­vo­dov ne­vy­ko­na­nia, kto­ré sú vy­čer­pá­va­jú­cim spô­so­bom up­ra­ve­né v rám­co­vom roz­hod­nu­tí 2002/584, pri­čom vý­kon európ­ske­ho za­ty­ka­ča mož­no po­dria­diť iba pod­mien­kam, kto­ré sú taxatív­ne sta­no­ve­né v člán­ku 5 toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia. V dôs­led­ku to­ho pla­tí, že vzhľa­dom na to, že vy­ko­na­nie európ­ske­ho za­ty­ka­ča pred­sta­vu­je zá­sa­du, od­miet­nu­tie vy­ko­na­nia je po­ňa­té ako vý­nim­ka, kto­rá sa mu­sí vy­kla­dať reš­trik­tív­ne (roz­su­dok SDEU zo dňa 25.07.2018, Mi­nis­ter for Jus­ti­ce and Equali­ty, Ne­dos­tat­ky súd­ne­ho sys­té­mu, C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41, ako aj ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra; Roz­hod­nu­tie SDEÚ zo dňa 13.12.2018, SUT, C-514/17, EC­LI:EU:C:2018:1016, bod 28 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

Po­vin­nosť člen­ských štá­tov EÚ však za­hŕňa po­vin­nosť pres­kú­mať dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv ga­ran­to­va­ných Char­tou zá­klad­ných práv EÚ, kto­rej pô­sob­nosť je da­ná tým, že sa vy­ko­ná­va prá­vo Únie (roz­sud­ky zo dňa 06.03.2014, Si­ra­gu­sa, C‐206/13, EU:C:2014:126, bod 25 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra; ako aj zo dňa 10.07.2014, Ju­lián Her­nán­dez a iné, C‐198/13, EU:C:2014:2055, bod 37).

V uve­de­nom vý­zna­me je pr­vo­ra­dou po­vin­nos­ťou slo­ven­ské­ho jus­tič­né­ho or­gá­nu roz­ho­du­jú­ce­ho o vy­ko­na­ní EZR po­sú­diť otáz­ku, či EZR vy­dal or­gán (iné­ho) člen­ské­ho štá­tu EÚ, kto­rý má po­va­hu jus­tič­né­ho or­gá­nu v zmys­le Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy zo dňa 13.06.2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­mi 2002/584/SVV zme­ne­né Rám­co­vým roz­hod­nu­tím Ra­dy 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009 (ďa­lej len „Rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2002/584“).

Vy­ko­ná­va­jú­cim súd­nym or­gá­nom nes­pô­so­bu­je ap­li­kač­né prob­lé­my ove­re­nie, či EZR vy­dal or­gán ur­če­ný člen­ským štá­tom EÚ v ozná­me­ní pod­ľa čl. 6 Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia ulo­že­nom na Ge­ne­rál­nom sek­re­ta­riá­te Ra­dy.

Spor­né však je to, či tak­to ur­če­ný jus­tič­ný or­gán člen­ským štá­tom EÚ je vy­ko­ná­va­jú­ci súd zá­väz­ný a či ho mu­sí bez­pod­mie­neč­ne reš­pek­to­vať. Rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2002/584 to­tiž pred­pok­la­dá, že EZR je op­ráv­ne­ný vy­dať jus­tič­ný or­gán, a nie aký­koľ­vek or­gán člen­ské­ho štá­tu. Po­jem jus­tič­ný or­gán je auto­nóm­nym poj­mom prá­va EÚ, čo v pod­sta­te zna­me­ná, že ho pot­reb­né vy­lo­žiť pod­ľa pra­vi­diel a zá­sad prá­va EÚ jed­not­ným spô­so­bom.

Zá­sa­da vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia však vy­ža­du­je, aby v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584 bo­li vy­ko­ná­va­né len EZR v zmys­le člán­ku 1 ods. 1 toh­to roz­hod­nu­tia. Z uve­de­né­ho člán­ku vy­plý­va, že za­ty­kač je „súd­ne roz­hod­nu­tie“, čo vy­ža­du­je, aby bol vy­da­ný „súd­nym or­gá­nom“ v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 pred­met­né­ho rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia (viď roz­sud­ky zo dňa 10.11.2016, Pol­to­rak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, bod 28, a zo dňa 10.11.2016, Ko­val­ko­vas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bod 29).

Pr­vým pre­lo­mo­vým roz­hod­nu­tím SDEÚ k uve­de­ným otáz­kam je roz­su­dok SDEÚ zo dňa 10.11.2016 vo ve­ci C-477/16 PPU, v kto­rom bo­lo ju­di­ko­va­né, že jus­tič­ným or­gá­nom nie je Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti Li­tov­skej re­pub­li­ky, a pre­to ne­mô­že vy­dať EZR, pri­čom na tom­to mies­te z uve­de­né­ho roz­sud­ku ci­tu­je­me:

Po­jem 'súd­ny or­gán' uve­de­ný v člán­ku 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2002/584/SVV z 13. jú­na 2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­mi, zme­ne­né­ho a dopl­ne­né­ho rám­co­vým roz­hod­nu­tím Ra­dy 2009/299/SVV z 26. feb­ruára 2009, je auto­nóm­nym poj­mom prá­va Únie a ten­to člá­nok 6 ods. 1 sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­ni to­mu, aby or­gán vý­kon­nej mo­ci, akým je Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti Li­tov­skej re­pub­li­ky, bol ur­če­ný za 'súd­ny or­gán [vy­dá­va­jú­ci za­ty­kač]' v zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia, tak­že európ­sky za­ty­kač vy­da­ný ta­kým or­gá­nom na úče­ly vý­ko­nu roz­sud­ku, kto­rým sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ne­mož­no po­va­žo­vať za 'súd­ne roz­hod­nu­tie' v zmys­le člán­ku 1 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584, zme­ne­né­ho a dopl­ne­né­ho rám­co­vým roz­hod­nu­tím 2009/299.

Z uve­de­né­ho ne­vyh­nut­ne a nes­po­chyb­ni­teľ­ne vy­plý­va po­vin­nosť vy­ko­ná­va­jú­ce­ho súd­ne­ho or­gá­nu do­žia­da­né­ho štá­tu ne­vy­ko­nať EZR vy­da­ný mi­nis­ter­stvom spra­vod­li­vos­ti Li­tov­skej re­pub­li­ky, le­bo sa ne­jed­ná o jus­tič­ný or­gán, tak ako to pred­pok­la­dá Rám­co­vé roz­hod­nu­tie č. 2002/584.

SDEÚ v naj­nov­šom roz­hod­nu­tí (v spo­je­ných ve­ciach) pri­ja­tom dňa 27.05.2019 rie­šil si­tuáciu, či pro­ku­rá­tor, kon­krét­ne ne­mec­ký a li­tov­ský pro­ku­rá­tor, je op­ráv­ne­ný vy­dať EZR, t.j. či je mož­né pro­ku­rá­to­ra tých­to kra­jín po­va­žo­vať za jus­tič­ný or­gán v zmys­le Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584. Aj na­priek to­mu, že Ge­ne­rál­ny ad­vo­kát (ďa­lej len „GA“) Cam­pos Sán­chez-Bor­do­na vo svo­jich návr­hoch na roz­hod­nu­tie pred­ne­se­ných dňa 30.04.2019 navr­ho­val SDEÚ roz­hod­núť v obid­voch ve­ciach to­tož­ne a to tak, že pro­ku­rá­to­ri nie sú op­ráv­ne­ní vy­dá­vať EZR, tak SDEÚ pri­jal roz­diel­ne zá­ve­ry.

Je pri­tom zrej­mé, že aj v iných člen­ských štá­toch EÚ vy­dá­va EZR pro­ku­rá­tor, tak ako nap­rík­lad v Ra­kús­kej re­pub­li­ke, v dôs­led­ku čo­ho je dô­vod­né oča­ká­vať, že skôr, či nes­kôr pri­bud­nú vý­kla­do­vé sta­no­vis­ko SDEÚ aj v tej­to otáz­ke, keď­že ko­mu­ni­ká­cia sú­dov so SDEÚ je pre­jav práv­nej kul­tú­ry EU.

V pr­vom ra­de si však do­vo­lí­me pou­ká­zať na úva­hy GA M. Cam­pos Sán­chez-Bor­do­na v návr­hoch roz­hod­nu­tia v spo­je­ných ve­ciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU:

„32. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pr­vá z tých­to po­žia­da­viek, te­da po­žia­dav­ka tý­ka­jú­ca sa účas­ti na vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti, pos­ta­ču­je na to, aby sa za 'súd­ne or­gá­ny' ne­po­va­žo­va­li in­šti­tú­cie, o kto­rých je všeo­bec­ne zná­me, že pa­tria k vý­kon­nej mo­ci (opäť ide o po­lí­ciu ale­bo or­gán sa­mot­nej vlá­dy). Bez oh­ľa­du na to, že tá­to po­žia­dav­ka mô­že slú­žiť na von­kaj­šie vy­me­dzenie pred­met­né­ho poj­mu (te­da na je­ho ne­ga­tív­ne vy­me­dzenie), je však jej vý­znam pre po­zi­tív­ne vy­me­dzenie toh­to poj­mu (vy­me­dzenie je­ho ob­sa­hu) spo­je­ný s dru­hou po­žia­dav­kou, kto­rá sa tý­ka ná­le­ži­té­ho za­ru­če­nia zá­klad­ných práv, o kto­ré ide v ko­na­ní o vy­da­ní a vy­ko­na­ní európ­ske­ho za­ty­ka­ča ...

33. 'Vy­ko­ná­vať spra­vod­li­vosť' v pra­vom zmys­le slo­va zna­me­ná 'vy­ko­ná­vať súd­nic­tvo', te­da roz­ho­do­vať (ius di­ce­re), čo je úlo­ha, kto­rú v práv­nom štá­te pl­nia vý­luč­ne sú­dy, kto­ré sú sú­čas­ťou súd­nej mo­ci štá­tu ...

87. Pred­pok­la­dom tej­to ne­zá­vis­los­ti vnút­roš­tát­ne­ho or­gá­nu, kto­rý vy­dá­va európ­sky za­ty­kač, pri­tom je, že dot­knu­tý or­gán vy­ko­ná­va svo­je úlo­hy sa­mos­tat­ne, ni­ko­mu hie­rar­chic­ky ne­po­dlie­ha ale­bo nie je po­dria­de­ný a od ni­ko­ho nep­ri­jí­ma prí­ka­zy ale­bo inštruk­cie, bez oh­ľa­du na ich pô­vod, čím je chrá­ne­ný pred von­kaj­ší­mi zá­sah­mi ale­bo tlak­mi, kto­ré by moh­li oh­ro­ziť ne­zá­vis­losť roz­ho­do­va­nia je­ho čle­nov a ov­plyv­niť ich roz­hod­nu­tia“

Veľ­ká ko­mo­ra SDEÚ roz­hod­la tak, že li­tov­ský pro­ku­rá­tor má po­va­hu jus­tič­né­ho or­gá­nu, v dôs­led­ku čo­ho je op­ráv­ne­ný vy­dať EZR, ale ne­mec­ký pro­ku­rá­tor ne­má po­va­hu jus­tič­né­ho or­gá­nu a te­da nie je op­ráv­ne­ný vy­dať EZR.

Ten­to roz­diel vzhlia­dol SDEÚ v okol­nos­ti, že ne­mec­ký pro­ku­rá­tor (na roz­diel od li­tov­ské­ho pro­ku­rá­to­ra) je 'po­ky­no­va­teľ­ný' mi­nis­trom spra­vod­li­vos­ti (pred­sta­vi­te­ľom vý­kon­nej mo­ci), kto­rý mu mô­že ulo­žiť - po­dať zá­väz­ný po­kyn ('Weisungsrecht') ako pos­tu­po­vať v tres­tnej ve­ci.

SDEÚ opäť pri­po­me­nul auto­nóm­ny vý­znam poj­mu 'jus­tič­ný or­gán' a ju­di­ko­val, že sa ne­mu­sí jed­nať strik­tne len o súd, ci­tu­je­me roz­su­dok spo­je­né ve­ci C‑508/18 a C‑82/19 PPU:

50. „V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né v pr­vom ra­de pri­po­me­núť, že Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že vý­raz 'súd­ny or­gán', kto­rý sa na­chá­dza v tom­to us­ta­no­ve­ní, neoz­na­ču­je len sud­cov ale­bo sú­dy člen­ské­ho štá­tu, ale v šir­šom zmys­le sa mô­že vzťa­ho­vať aj na or­gá­ny, kto­ré sa po­die­ľa­jú na vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti v tres­tných ve­ciach v tom­to člen­skom štá­te, naj­mä na roz­diel od správ­nych or­gá­nov ale­bo po­li­caj­ných or­gá­nov, kto­ré sú sú­čas­ťou vý­kon­nej mo­ci (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky z 10. no­vem­bra 2016, Pol­to­rak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, bo­dy 33 a 35, ako aj z 10. no­vem­bra 2016, Ko­val­ko­vas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bo­dy 34 a 36).

Nas­le­dov­ne na zá­kla­de zá­vis­los­ti pro­ku­ra­tú­ry od vý­kon­nej mo­ci SDEÚ uzav­rel, že pro­ku­rá­tor ne­mô­že vy­dať EZR, a te­da nie je jus­tič­ným or­gá­nom (spo­je­né ve­ci C-508/18 a C-82/19):

88. „Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že vzhľa­dom na to, že dot­knu­tá pro­ku­ra­tú­ra v obid­voch spo­roch vo ve­ci sa­mej je pri pri­jí­ma­ní roz­hod­nu­tia o vy­da­ní európ­ske­ho za­ty­ka­ča vy­sta­ve­ná ri­zi­ku ov­plyv­ňo­va­nia zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci, pod­ľa všet­ké­ho tá­to pro­ku­ra­tú­ra nespĺňa jed­nu z po­žia­da­viek ne­vyh­nut­ných na to, aby bo­la po­va­žo­va­ná za 'súd­ny or­gán vy­dá­va­jú­ci za­ty­kač' v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584, a to po­žia­dav­ku zá­ru­ky ne­zá­vis­lé­ho pos­tu­pu pri vy­dá­va­ní za­ty­ka­ča.“

Vy­sta­vu­jú­ci jus­tič­ný or­gán te­da mu­sí byť spô­so­bi­lý pl­niť svo­je úlo­hy ne­zá­vis­le (nes­tran­ne a ob­jek­tív­ne) zoh­ľad­ňu­júc všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du sved­čia­ce tak v nep­ros­pech ako aj v pros­pech dot­knu­té­ho ob­vi­ne­né­ho, resp. vy­žia­da­nej oso­by, a to bez vply­vu exis­tu­jú­ce­ho ri­zi­ka, že je­ho roz­ho­do­va­cie pro­ce­sy sú pred­me­tom exter­ných po­ky­nov ale­bo na­ria­de­ní zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci. Ab­sen­cia ne­zá­vis­los­ti ne­mec­kých pro­ku­rá­to­rov vy­plý­va z us­ta­no­ve­ní §§ 146, 147 GVG ('Ge­rich­tsver­fas­sun­gsge­setz'), pri­čom pod­ľa zá­sa­dy le­ga­li­ty ne­mu­sia pro­ku­rá­to­ri v prin­cí­pe po­kyn exeku­tí­vy spl­niť, av­šak pod­ľa zne­nia prís­luš­né­ho ne­mec­ké­ho zá­ko­na nie je vy­lú­če­né, že mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti vy­vi­nie vplyv na roz­ho­do­va­ciu prá­vo­moc pro­ku­rá­to­ra pri vy­da­ní EZR.

Naj­vyš­šia súd­na in­štan­cia v rám­ci EÚ te­da pri­ja­la jed­noz­nač­ný zá­ver, že ne­mec­ký pro­ku­rá­tor nie je op­ráv­ne­ný vy­ko­nať EZR. Pred­met­né súd­ne roz­hod­nu­tie mu­sí mať inter­pre­tač­ný vý­znam aj pre všet­ky jus­tič­né or­gá­ny člen­ských štá­tov EÚ roz­ho­du­jú­cich o vy­ko­na­ní EZR vy­da­né­ho ne­mec­kým pro­ku­rá­to­rom jed­not­li­vých spol­ko­vých re­pub­lík. Ap­li­ku­júc uve­de­né roz­hod­nu­tie na me­dia­li­zo­va­ný prí­pad z Čes­kej re­pub­li­ky sa ja­ví byť zrej­mé, že vy­ko­na­nie EZR ne­bo­lo ne­vyh­nut­ne nut­né a bo­lo mi­ni­mál­ne na­mies­te spo­chyb­niť plat­nosť EZR z dô­vo­du ab­sen­cie po­va­hy súd­ne­ho or­gá­nu, pri­čom bo­lo po­vin­nos­ťou ob­ha­jo­by tú­to sku­toč­nosť na­mie­tať a pou­ká­zať na ap­li­kač­né prob­lé­my poj­mu 'jus­tič­ný or­gán' vy­dá­va­jú­ci EZR. Vy­da­nie do iné­ho člen­ské­ho štá­tu EÚ má pri­tom pre vy­žia­da­nú oso­bu zne­vý­hod­ňu­jú­ci do­pad, mi­ni­mál­ne z dô­vo­du ja­zy­ko­vej ba­rié­ry, ako aj sťa­že­né­ho prís­tu­pu k ob­ha­jo­be.

Pred­met­nú pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku ne­po­lo­žil SDEÚ ne­mec­ký súd, ale sú­dy z Írska, keď­že ne­mec­ké or­gá­ny po­va­žo­va­li svo­ju vnút­roš­tát­nu úp­ra­vu za sú­lad­nú s prá­vom EÚ, na­priek to­mu, že Ne­mec­ký zväz sud­cov dl­hší čas po­ža­do­val re­for­mu GVG ('Ge­rich­tsver­fas­sun­gsge­setz') a od­strá­ne­nie „po­ky­no­va­teľ­nos­ti“ ne­mec­kých pro­ku­rá­to­rov exeku­tí­vou. Po­kiaľ ma­jú do bu­dúc­na v Ne­mec­ku EZR vy­dá­vať sú­dy, bu­de ne­vyh­nut­né na tú­to zme­nu nas­ta­viť prís­luš­nosť sú­dov a ko­na­nie o EZR, čo vy­ža­du­je (z dô­vo­du do­te­raj­šej ab­sen­cie) oso­bit­nú práv­nu úp­ra­vu.

V dôs­led­ku uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia SDEÚ je viac ako 5000 v sú­čas­nos­ti ne­mec­ký­mi pro­ku­rá­tor­mi vy­sta­ve­ných a do­po­siaľ do­žia­da­ný­mi štát­mi ne­vy­ko­na­ných EZR zrej­me nep­lat­ných, pri­čom bu­de za­ují­ma­vé sle­do­vať, aký vý­voj z poh­ľa­du uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia SDEÚ zvo­lia ne­mec­ké or­gá­ny vo vnút­roš­tát­nom pries­to­re oh­ľa­dom osôb, kto­ré bo­li na zá­kla­de to­tož­ným spô­so­bom vy­sta­ve­ných a už vy­ko­na­ných EZR vy­da­né do Ne­mec­ka za úče­lom tres­tné­ho stí­ha­nia, pre­dov­šet­kým po­kiaľ sa na­chá­dza­jú na­ďa­lej vo väz­be. Vy­da­nie do Ne­mec­ka na zá­kla­de EZR, kto­rý je evi­den­tne v roz­po­re s prá­vom EÚ mu­sí za­kla­dať pro­ces­ný pred­pok­lad pre pre­pus­te­nie dot­knu­tej oso­by, či osôb z väz­by.

Ďal­šou za­ují­ma­vou otáz­ku bu­de roz­ho­do­va­cia čin­nosť slo­ven­ských jus­tič­ný or­gá­nov, a to naj­mä po­kiaľ sa jed­ná o pre­bie­ha­jú­ce ko­na­nia o vy­ko­na­ní EZR vy­da­ných ne­mec­ký­mi pro­ku­rá­tor­mi s dô­ra­zom naj­mä na ďal­šie po­ne­chanie vy­žia­da­nej oso­by vo vy­dá­va­cej väz­be. Do úva­hy to­tiž nep­ri­chá­dza ani pred­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky pod­ľa čl. 267 ZFEÚ, keď­že o tej­to otáz­ke už SDEÚ roz­ho­dol (t.j. je nes­por­né, že ne­mec­ký EZR ne­mož­no vy­ko­nať). V uve­de­nom vý­zna­me je mož­né od­ká­zať na roz­su­dok zo dňa 06.10.1982, CIL­FIT, 283/11, v kto­rom SDEÚ vy­me­dzil tri vý­nim­ky ke­dy sa vnút­roš­tát­ne sú­dy ne­mu­sia ob­ra­cať na SDEÚ so žia­dos­ťa­mi o vý­klad prá­va EÚ, kde jed­nou z nich je sku­toč­nosť, že o tej­to otáz­ke vý­kla­du prá­va EÚ už SDEÚ roz­ho­dol (ac­te éc­laire).

V ďal­ších prís­pev­koch sa bu­de­me ve­no­vať ap­li­kač­ným prob­lé­mom vy­vstá­va­jú­cim v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním EZR, a to ap­li­ká­ciou zá­sa­dy efek­ti­vi­ty a ek­vi­va­len­cie, pre­dov­šet­kým po­sú­de­ním (i) prá­va vy­žia­da­nej oso­by na­hlia­dať do kom­plet­né­ho spi­su z pred­bež­né­ho vy­šet­ro­va­nia ve­de­né­ho prís­luš­nou pro­ku­ra­tú­rou vy­ko­ná­va­jú­ce­ho štá­tu; (ii) prí­pa­du ak sa pod­ľa vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy vy­dá­va­jú­ce­ho štá­tu po­die­ľa na vy­da­ní EZR via­ce­ro or­gá­nov, (napr. vy­da­nie EZR pro­ku­rá­to­rom a od­súh­la­so­va­nie sú­dom), (iii) otáz­ky, kto­rý z tých­to na vy­da­ní EZR po­die­ľa­jú­cich sa or­gá­nov je op­ráv­ne­ný na do­žia­da­nie vy­ko­ná­va­jú­ce­ho štá­tu dopĺňať po­vin­né ná­le­ži­tos­ti EZR, te­da či len je­den z tých­to or­gá­nov ale­bo oba, a ak len je­den, tak kto­rý z dvoch me­no­va­ných, (iv) prí­pa­dov ča­so­vo ob­me­dze­ných EZR vy­dá­va­ných nap­rík­lad ra­kús­ky­mi or­gán­mi a po­dob­ne.

Uve­de­né vy­ššie načr­tnu­té si­tuácie vy­ža­du­jú aj pria­mu ko­mu­ni­ká­ciu jus­tič­ných or­gá­nov štá­tu pô­vo­du s or­gán­mi vy­ko­ná­va­jú­ce­ho štá­tu, kto­rú pred­pok­la­dá Rám­co­vé roz­hod­nu­tie č. 2002/584 v člán­ku 10 ods. 5: „Všet­ky prob­lé­my sú­vi­sia­ce s pos­tú­pe­ním ale­bo pra­vos­ťou všet­kých do­ku­men­tov pot­reb­ných pre vý­kon európ­ske­ho za­ty­ka­ča sa vy­rie­šia pros­tred­níc­tvom pria­mych kon­tak­tov me­dzi zú­čas­tne­ný­mi súd­ny­mi or­gán­mi ale­bo, ak je to vhod­né, pros­tred­níc­tvom ús­tred­ných or­gá­nov člen­ských štá­tov“, ako aj us­ta­no­ve­nie § 19 ods. 5 zák. č. 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze (ďa­lej len „ZoEZR“).

Po­dob­ná si­tuácia ne­vyh­nut­nos­ti pria­me­ho kon­tak­tu nas­tá­va v praxi spra­vid­la z dô­vo­du pot­re­by zís­ka­nia do­da­toč­ných in­for­má­cií, či už k ove­re­niu to­tož­nos­ti vy­žia­da­nej oso­by, prí­pad­ne k mo­men­tu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ale­bo k cel­ko­vé­mu zne­niu skut­ko­vej ve­ty, kto­ré sku­toč­nos­ti sú ne­vyh­nut­né pre po­sú­de­nie pre­ká­žok vo vy­ko­na­ní EZR, kto­rý­mi sú nap­rík­lad preml­ča­nie a pod.

Prá­ve v si­tuá­cii, keď pod­ľa vnút­roš­tát­nych pred­pi­sov na vy­dá­va­ní EZR par­ti­ci­pu­jú via­ce­ré or­gá­ny, nap­rík­lad for­mou vy­da­nia (exeku­tí­vou 'po­ky­no­va­teľ­ným') pro­ku­rá­to­rom, ale so súh­la­som sú­du, vy­vstá­va­jú ďal­šie otáz­ky oh­ľa­dom pria­me­ho kon­tak­tu. Nie je to­tiž zrej­mé, či vnút­roš­tát­ny or­gán vy­ko­ná­va­jú­ce­ho štá­tu sa má pri pria­mom kon­tak­te so štá­tom pô­vo­du ob­rá­tiť na súd ale­bo na pro­ku­ra­tú­ru, a to na­priek ozna­če­niu pro­ku­rá­to­ra vy­dá­va­jú­ce­ho štá­tu ako kon­takt­ný or­gán vo vy­da­nom EZR. Pred­met­né po­chyb­nos­ti sú o to váž­nej­šie, keď ra­kús­ka práv­na úp­ra­va vy­chá­dza z ma­te­riál­ne­ho poj­mu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, za­tiaľ čo slo­ven­ská z for­mál­ne­ho poj­mu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Pred­met­ná roz­diel­nosť prís­tu­pu k ob­vi­ne­niu, v prí­pa­de pre­ve­ro­va­nia (zne­nia) skut­ku tvo­ria­ce­ho pred­met ob­vi­ne­nia v štá­te vy­dá­va­jú­com EZR a je­ho ap­li­ká­cie na pod­mien­ky preml­ča­nia pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku EZR vy­ko­ná­va­jú­ce­ho štá­tu, mô­že spô­so­bo­vať via­ce­ré vý­kla­do­vé otáz­ky.

Zá­ve­rom je mož­né uviesť, že v rám­ci ko­na­nia pod­ľa člán­ku 267 ZFEÚ pri­ná­le­ží vý­luč­ne vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, kto­rý vec pre­jed­ná­va a kto­rý mu­sí prev­ziať zod­po­ved­nosť za roz­hod­nu­tie spo­ru, aby s pri­hliad­nu­tím na oso­bi­tos­ti kon­krét­ne­ho prí­pa­du po­sú­dil pot­re­bu pre­ju­di­ciál­ne­ho roz­hod­nu­tia na vy­da­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia, ako aj re­le­van­tnosť otá­zok po­lo­že­ných Súd­ne­mu dvo­ru. Pre­to po­kiaľ sa pred­lo­že­né otáz­ky tý­ka­jú vý­kla­du prá­va Únie, Súd­ny dvor je v zá­sa­de po­vin­ný roz­hod­núť (roz­su­dok SDEÚ, zo dňa 26.02.2013, Ste­fa­no Mello­ni, C-399/11, bod 28).

Pod­ľa bo­du 29 roz­sud­ku SDEÚ C-399/11 mô­že byť pred­pok­lad re­le­van­tnos­ti pre­ju­di­ciál­nych otá­zok po­lo­že­ných vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi vy­vrá­te­ný len vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch, keď je zjav­né, že po­ža­do­va­ný vý­klad us­ta­no­ve­ní prá­va Únie uve­de­ných v tých­to otáz­kach ne­má ni­ja­kú sú­vis­losť s exis­ten­ciou ale­bo pred­me­tom spo­ru vo ve­ci sa­mej, ale­bo ak ide o hypo­te­tic­ký prob­lém ale­bo tiež ak Súd­ny dvor ne­dis­po­nu­je skut­ko­vý­mi a práv­ny­mi pod­klad­mi pot­reb­ný­mi na uži­toč­nú od­po­veď na otáz­ky, kto­ré mu bo­li po­lo­že­né.

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia