npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec – vy­šet­ro­va­teľ PZ

                    Pár poz­ná­mok k no­ve­li­zá­cií zá­ko­nom č. 54/2019 Z.z.

Autor na­mies­to úvo­du za­ci­tu­je sám se­ba: „Jed­ným z dl­ho­do­bo za­beh­nu­tých sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa tres­tné­ho prá­va v pod­mien­kach SR je trend pod­prie­mer­ných no­ve­li­zá­cií tres­tnop­ráv­nych kó­dexov. Vý­nim­kou v tom­to tren­de nie je ani zá­kon ... Z hľa­dis­ka za­cho­va­nia nor­mál­nos­ti je však pot­reb­né na tie­to ne­dos­tat­ky upo­zor­ňo­vať.“[1] V pred­lo­že­nom člán­ku autor ref­lek­tu­je zá­kon č. 54/2019 Z.z., kon­krét­ne čl. II. kto­rý sa tý­ka no­ve­li­zá­cie Tres­tné­ho po­riad­ku. Dô­vo­dom člán­ku je pod­ľa ná­zo­ru auto­ra sla­bá kri­ti­ka[2] prak­ti­kov k pred­me­tu no­ve­li­zá­cie a do­sah no­ve­ly na ap­li­kač­nú prax.

Vy­chá­dza­júc z dô­vo­do­vej sprá­vy mož­no kon­šta­to­vať, že pre­doš­lý zá­kon č. 307/2014 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov už ne­pos­ta­čo­val na­koľ­ko: „Ap­li­kač­ná prax up­ly­nu­lých šty­roch ro­kov pou­ká­za­la aj na sla­bé mies­ta sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­ré ne­moh­li byť v ča­se tvor­by te­raj­šie­ho zá­ko­na zná­me ani pred­ví­da­né. Uká­za­lo sa,že te­raj­ší zá­kon sa ne­dos­tal do šir­šie­ho spo­lo­čen­ské­ho po­ve­do­mia, čo je jed­na z prí­čin je­ho ne­dos­ta­toč­né­ho vy­uží­va­nia zo stra­ny whis­tleb­lowerov, ako aj to ,že je vhod­nej­šie up­red­nos­tniť zve­re­nie pos­ky­to­va­nia ochra­ny, ako aj pro­pa­gá­ciu zá­ko­na a sú­vi­sia­ce čin­nos­ti, sa­mos­tat­né­mu a na ten­to účel špe­cia­li­zo­va­né­mu štát­ne­mu or­gá­nu, pred vy­ko­ná­va­ním tej­to čin­nos­ti in­špek­ciou prá­ce, kto­rá pl­ní sí­ce prí­buz­né úlo­hy, ale sle­du­je pri­már­ne iný cieľ. Tak­tiež sa uká­za­lo,že je pot­reb­né zvá­žiť mož­nosť pos­kyt­núť whis­tleb­lowero­vi pos­ta­ve­nie ozna­mo­va­te­ľa s prá­vom ro­biť návr­hy na vy­ko­na­nie dô­ka­zov ale­bo na ich dopl­ne­nie a pred­kla­dať dô­ka­zy, a ob­dob­ne aj úra­du ak pos­ky­tu­je whis­tleb­lowero­vi ochra­nu v tres­tnom ko­na­ní, čo sú­čas­ná práv­na úp­ra­va neu­mož­ňu­je.“

„Návrh zá­ko­na je v sú­la­de s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ús­tav­ný­mi zá­kon­mi,ná­lez­mi Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, os­tat­ný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi  pred­pis­mi, me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi a iný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná a s prá­vom Európ­skej únie.“

Za zmien­ku sto­jí, že navr­ho­va­te­ľom bol Úrad vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a uve­de­ná no­ve­la ne­bo­la vý­sled­kom tran­spo­zič­né­ho pro­ce­su. Pre his­to­ric­ký mo­ment tej­to úp­ra­vy ne­mož­no nes­po­me­núť vy­pra­co­va­nie v Ska­li­ci dňa 06.11.2018.

            Autor sa­moz­rej­me ví­ta akú­koľ­vek kva­li­fi­ko­va­nú práv­nu úp­ra­vu tý­ka­jú­cu sa zlep­še­nia pos­ta­ve­nia whis­tleb­lowerov, av­šak v člán­ku sa za­me­ria len na hod­no­te­nie do­sa­hu do tres­tnop­ráv­nej praxe OČTK a to prá­ve čl. II zá­ko­na. Z dô­vo­do­vej sprá­vy[3]:

„K bo­dom 1 (§ 54a)

Navr­hu­je sa up­ra­viť pro­ces­né pos­ta­ve­nie ozna­mo­va­te­ľa roz­ší­re­ním je­ho prá­va  ro­biť návr­hy na vy­ko­na­nie dô­ka­zov resp. ich dopl­ne­nie ako aj prá­vo pred­kla­dať dô­ka­zy. Cie­ľom tej­to úp­ra­vy je umož­niť ozna­mo­va­te­ľo­vi, kto­rý je zna­lý od­bor­nej strán­ky prob­le­ma­ti­ky v ob­las­ti kto­rej sa vy­šet­ru­je po­doz­re­nia na spá­chanie tres­tné­ho či­nu na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­hľa­dá­vať a za­bez­pe­čo­vať re­le­van­tné dô­ka­zy za úče­lom ich vy­hod­no­te­nie v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia a to naj­mä v prí­pa­doch, ke­dy z po­va­hy ve­ci or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mu­sia ne­vyh­nut­ne dis­po­no­vať pot­reb­nou od­bor­nos­ťou. Tak­tiež sa navr­hu­je rov­na­ké pro­ces­né pos­ta­ve­nie zve­riť aj Úra­du na ochra­nu ozna­mo­va­te­ľov proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, a to v tých prí­pa­doch, ak ozna­mo­va­teľ po­žia­dal o pos­kyt­nu­tie ochra­ny a tá mu bo­la tým­to úra­dom pos­kyt­nu­tá.

K bo­dom2až9(§69ods.1,§206ods.5,§214ods.4,§215ods.  5a 6,§216ods.5,§ 218 ods. 3, § 228 ods. 6 a § 230 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku)

V kon­texte bo­du1 a s cie­ľom umož­niť ozna­mo­va­te­ľom ak­tív­ne pô­so­biť v pro­ce­se od­ha­ľo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti a na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní za­is­ťo­vať dô­ka­zy v pred­súd­nej eta­pe tres­tné­ho ko­na­nia sa v bo­doch 2až 9 navr­hu­je umož­niť ozna­mo­va­te­ľom na­ze­rať do spi­sov, roz­ší­riť no­ti­fi­kač­nú po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vo vzťa­hu k ozna­mo­va­te­ľom po­kiaľ ide o uz­ne­se­nie o roz­ší­re­ní ob­vi­ne­nia, uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní, o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní, o pre­ru­še­ní ale­bo o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, ako aj o opat­re­niach pro­ku­rá­to­ra v rám­ci je­ho do­zo­ru nad zá­kon­nos­ťou pred za­čiat­kom tres­tné­ho ko­na­nia a rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia. Zá­ro­veň sa navr­hu­je aby mo­hol ozna­mo­va­teľ  pro­ti tým­to pro­ces­ným roz­hod­nu­tiam po­dať sťaž­nosť.“

            Kým autor prej­de k sa­mot­ným do­sa­hom no­ve­ly, ne­dá ne­zos­tať pri sa­mot­nej dô­vo­do­vej sprá­ve o tro­chu dlh­šie ako si to sa­ma za­slu­hu­je. Aj keď ne­má nor­ma­tív­ny vý­znam, mož­no na zá­kla­de nej spoz­nať, nie­len či sám pred­kla­da­teľ „dis­po­nu­je pot­reb­nou od­bor­nos­ťou“.Zdá sa, že pod­ľa ná­zo­ru ÚV SR sú ozna­mo­va­te­lia tres­tnej čin­nos­ti v pre­važ­nej mie­re „zna­lý od­bor­nej strán­ky prob­le­ma­ti­ky v ob­las­ti kto­rej sa vy­šet­ru­je po­doz­re­nia“,ur­či­te by aj či­ta­teľ rád na­hlia­dol do šta­tis­tic­kých uka­zo­va­te­ľov[4] z kto­rých vy­chá­dzal navr­ho­va­teľ, na­koľ­ko prak­ti­ci ma­jú di­amet­rál­ne od­liš­né skú­se­nos­ti. Ďal­ším čriep­kom je pred­sta­va navr­ho­va­te­ľa: že OČTK sú v prí­pa­doch „ke­dy z po­va­hy ve­ci  or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mu­sia ne­vyh­nut­ne dis­po­no­vať pot­reb­nou od­bor­nos­ťou“ stra­te­né a tá­pu v nes­mier­nej tme. Ak by bol navr­ho­va­teľ zna­lý ele­men­tár­nych zá­kla­dov tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho zis­til by, že tie­to prí­pa­dy Trest­ný po­ria­dok rie­ši už dl­ho­do­bo a to in­šti­tút­mi: od­bor­ný kon­zul­tant (§ 151 TP), od­bor­nou čin­nos­ťou (§ 141 TP) či zna­lec­kou čin­nos­ťou (§ 142 TP). Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra je len my­šlien­ka auto­ma­tic­ké­ho pri­ra­de­nia ozna­mo­va­te­ľa ako pro­ces­nop­ráv­nej oso­by me­dzi oso­by dis­po­nu­jú­ce od­bor­ný­mi, ne­zried­ka ve­dec­ký­mi poz­nat­ka­mi, sces­tná. Autor nao­zaj ne­ro­zu­mie „lo­gi­ke“ navr­ho­va­te­ľa kto­rý zdá sa, pred­pok­la­dá, že kaž­dý je­den ozna­mo­va­teľ tres­tné­ho či­nu je a) whis­terblower a zá­ro­veň b) je od­bor­ne zna­lá oso­ba, kto­rá má dous­mer­ňo­vať OČTK. De­ra­vosť tej­to lo­gi­ky ne­vyp­lý­va ani tak z ab­sen­cie kon­krét­nych šta­tis­tic­kých úda­jov z kto­rých vy­chá­dzal vo svo­jich dum­kách navr­ho­va­teľ, ale z vlas­tnej proti­chod­nos­ti my­šlien­ko­vých po­cho­dov a to, že sám navr­ho­va­teľ skon­šta­to­val, že v pre­doš­lom 4 roč­nom ob­do­bí plat­nos­ti pre­doš­lé­ho zá­ko­na č. 307/2014 Z.z. „tých whis­terblowerov, až tak ve­ľa ne­bo­lo“ čo si de fac­to vy­žia­da­lo aj sa­mot­nú no­ve­lu zá­ko­nom č. 54/2019 Z.z. Az­da len s krú­te­ním hla­vy a ús­me­vom mož­no chá­pať pred­sta­vu pred­kla­da­te­ľa, že keď ozna­mo­va­te­ľo­vi umož­ní­me na­zrieť do spi­su, ro­biť si s ne­ho kó­pie či poz­nám­ky, do­ru­čí­me mu uz­ne­se­nia vo­či kto­rým bu­de op­ráv­ne­ný po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky, bu­de prá­ve tým­to spô­so­bom schop­ný „na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní za­is­ťo­vať dô­ka­zy v pred­súd­nej eta­pe tres­tné­ho ko­na­nia“.

Cel­kom za­ují­ma­vé je sle­do­vať, zdá sa pres­ved­če­nie navr­ho­va­te­ľa, že do účin­nos­ti tej­to no­ve­ly, ozna­mo­va­te­lia tres­tných či­nov vo svo­jich ozná­me­niach ne­moh­li, mož­no pod­ľa pred­sta­vy aj pod hroz­bou tres­tu, po­pi­so­vať, oz­rej­mo­vať, vy­svet­ľo­vať zo­rien­to­vať či dob­re mie­ne­nou ra­dou us­mer­ňo­vať prá­cu OČTK. Ak by le­gis­la­tív­ny pro­ces fun­go­val as­poň na mi­ni­mál­nej kva­li­ta­tív­nej úrov­ni bo­lo by mož­né kon­šta­to­vať, že aj pre­doš­lá práv­na úp­ra­va ten­to zá­mer ni­ja­kým spô­so­bom neob­me­dzo­va­la a ani ne­za­ka­zo­va­la, nao­pak pos­ky­to­va­la mu dos­ta­toč­ný pries­tor. Ak aj exis­to­va­li ur­či­té aka­de­mic­ké po­chyb­nos­ti, ur­či­te si ne­vy­ža­do­va­li le­gis­la­tív­ny zá­sah a už vô­bec nie ob­dob­né­ho roz­sa­hu.

Auto­ro­vi ne­dá nes­po­me­núť, že dô­vo­do­vé sprá­vy umož­ňu­jú spoz­ná­vať aj sú­čas­né „tren­dy“ tres­tné­ho prá­va pri­čom s tých ne­dáv­nych by sme moh­li na­do­bud­núť pred­sta­vu, že naj­lep­ším lie­kom na ne­dos­tat­ky tres­tné­ho ko­na­nia je zvy­šo­va­nie poč­tu no­vých fo­riem pro­ces­ných osôb (obeť, spl­no­moc­ne­nec, dô­ver­ník, či po no­vom „neooz­na­mo­va­teľ“), kom­plexné rie­še­nia je pot­reb­né rie­šiť skôr in­tui­tív­ne ako em­pi­ric­ky, od­bor­ná eru­do­va­nosť nie je zá­sad­ná, úče­lom príp­rav­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su je on sám o se­be a nes­lú­ži k od­stra­ňo­va­niu ne­dos­tat­kov či zjed­no­co­va­niu práv­nych no­riem a ďal­šie.

Trest­ný po­ria­dok do no­ve­ly č. 54/2019 Z.z. pra­co­val s poj­mom ozna­mo­va­teľ po­mer­ne zro­zu­mi­teľ­ne. V zmys­le § 62 TP sa jed­na­lo o oso­bu, kto­rá po­dá­va ozná­me­nie o sku­toč­nos­tiach, kto­ré sa tý­ka­jú tres­tné­ho či­nu a to jed­nak ús­tne či pí­som­ne. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie v jed­no­du­chos­ti po­pi­so­va­lo pou­če­nie ozna­mo­va­te­ľa. V ďal­ších čas­tiach tres­tné­ho ko­na­nia moh­lo byť pod­ľa vzťa­hu k ozná­me­né­mu skut­ku ozna­mo­va­te­ľo­vi pri­ra­de­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka, sved­ka–poš­ko­de­né­ho s ich pro­ces­nop­ráv­nym op­ráv­ne­nia­mi resp. sa mo­hol dos­tať aj do pos­ta­ve­nia po­doz­ri­vé­ho a pod. Prá­cu s ozna­mo­va­te­ľom pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia up­ra­vo­va­lo us­ta­no­ve­nie § 196 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pre chá­pa­nie prob­le­ma­ti­ky je pot­reb­né uviesť, že us­ta­no­ve­nie § 10 ods. 11 Tres­tné­ho po­riad­ku aj po tej­to „hviez­dnej“ no­ve­le na­ďa­lej uvá­dza, že: „Sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia je kaž­dý, kto má a vy­ko­ná­va vplyv na prie­beh ko­na­nia a ko­mu ten­to zá­kon na us­ku­toč­ne­nie toh­to vply­vu priz­ná­va ur­či­té pro­ces­né prá­va ale­bo uk­la­dá po­vin­nos­ti. V ko­na­ní pred sú­dom je stra­nou ten, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, poš­ko­de­ný, zú­čas­tne­ná oso­ba a pro­ku­rá­tor, rov­na­ké pos­ta­ve­nie ako stra­na má aj zá­stup­ca ob­čian­ske­ho zdru­že­nia, dô­ve­ry­hod­ná oso­ba, ako aj iná oso­ba, na kto­rej návrh ale­bo žia­dosť sa ko­na­nie ve­die ale­bo kto­rá po­da­la op­rav­ný pros­trie­dok a v ko­na­ní pro­ti mla­dis­tvé­mu aj or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly. Ak sa v tom­to zá­ko­ne pou­ží­va po­jem stra­na, ro­zu­mie sa tým v pred­súd­nom ko­na­ní aj sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia, ak z jed­not­li­vé­ho us­ta­no­ve­nia ne­vyp­lý­va nie­čo iné.“ Av­šak no­ve­lou a to čl. II sa ozna­mo­va­teľ stá­va de fac­to sub­jek­tom tres­tné­ho ko­na­nia a nie je už oso­bou s „rov­na­kým pos­ta­ve­ním ako stra­na.“

Z let­mé­ho poh­ľa­du by bo­lo mož­né kon­šta­to­vať: „stra­na sem – stra­na tam, čo na tom“, av­šak ne­ja­ký do­sah to pred­sa len má.

V zmys­le no­ve­ly plat­nej od 01.03.2019 má ozna­mo­va­teľ no­vý re­per­toár práv a to prá­vo ro­biť „návr­hy na vy­ko­na­nie dô­ka­zov ale­bo  ich dopl­ne­nie a pred­kla­dať dô­ka­zy“ kto­ré mô­že pred­lo­žiť naj­nes­kôr do skon­če­nia príp­rav­né­ho ko­na­nia resp. na sú­de v prie­be­hu do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Pod­ľa zá­ko­no­dar­cu aj ozna­mo­va­teľ, kto­rý nie je poš­ko­de­ným sa­mô­že „vý­slov­ným vy­hlá­se­ním  pí­som­ne ale­bo ús­tne  do zá­pis­ni­ce pred OČTK v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom vzdať pro­ces­ných práv“[5] kto­ré mu zá­kon priz­ná­va. Ozna­mo­va­teľ má pod­ľa § 69 TP „prá­vo na­ze­rať do spi­sov s vý­nim­kou  zá­pis­ni­ce o hla­so­va­ní a čas­ti spi­su ob­sa­hu­jú­ce úda­je o to­tož­nos­ti chrá­ne­né­ho sved­ka, oh­ro­ze­né­ho sved­ka ale­bo sved­ka, kto­ré­ho to­tož­nosť je uta­je­ná o to­tož­nos­ti  agen­ta, ro­biť si z nich vý­pis­ky a poz­nám­ky a ob­sta­rá­vať si svo­je tro­vy kó­pie spi­sov a ich čas­tí...“ Ďalej má prá­vo na upo­ve­do­me­nie o roz­ší­re­ní ob­vi­ne­nia, do­ru­ču­je sa mu roz­hod­nu­tie o pos­tú­pe­ní ve­ci, za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­nia, o pre­ru­še­ní tres­tné­ho ko­na­nia tiež opat­re­nia pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 230 ods. 2 písm. a),d),f), g), §230 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku.

V prí­pa­de, ak by sme moh­li chá­pať ozna­mo­va­te­ľa tres­tné­ho či­nu ako oso­bu to­tož­nú s whis­tleb­lowerom, bo­lo by mož­né po­va­žo­vať uve­de­nú úp­ra­vu za, ako tak „po­cho­pi­teľ­nú“. Prob­lém však nas­tá­va, keď si uve­do­mí­me že pre­mi­sa whis­tleb­lower=ozna­mo­va­teľ a opač­ne, pla­tí len v men­tál­nom sve­te navr­ho­va­te­ľa a zá­ko­no­dar­cu. V sku­toč­nos­ti pla­tí, že whis­tleb­lower (pod­ľa zá­ko­na 54/2019 Z.z.) mô­že byť aj ozna­mo­va­teľ (pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) av­šak  ozna­mo­va­teľ (pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku) ne­mu­sí byť zá­ro­veň aj whis­tleb­lower (pod­ľa zá­ko­na 54/2019 Z.z.)[6].

Ako však pris­tú­piť k to­tož­nos­ti resp. ob­sa­hu poj­mu ozna­mo­va­teľ?

1)      (KTO) Ko­mu má OČTK/súd priz­nať prá­va ozna­mo­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní ?

V pred­príp­rav­nom ko­na­ní te­da to­to prá­vo ne­pat­rí po­doz­ri­vé­mu a oso­be(PO,FO) do­žia­da­nej k po­da­niu in­for­má­cií oh­ľad­ne ozná­me­ných okol­nos­tí pod­ľa § 3 Tres­tné­ho po­riad­ku. Poš­ko­de­ný, mô­že byť to­tož­ný s ozna­mo­va­te­ľom, av­šak to nie je pra­vid­lo.

Tak ako tres­tné nor­my neu­vá­dza­jú maximál­ne poč­ty poš­ko­de­ných, tie sa ria­dia vznik­nu­tou uj­mou a „po­die­lom“ na tej­to ško­de resp. uj­me, tak ne­mož­no ur­čiť ani maximál­ny po­čet ozna­mo­va­te­ľov, kto­rí sa do­kon­ca ani ne­ria­dia „po­die­lom“ na ozná­me­ných in­for­má­ciách. Nie je mož­né vy­lú­čiť, že pri kon­krét­nom prí­pa­de bu­dú aj de­siat­ky či stov­ky ozna­mo­va­te­ľov, kto­rí zá­ro­veň nie sú poš­ko­de­ní či sved­ko­via.

Ozna­mo­va­teľ je v zá­sa­de ten, kto ozná­mi ur­či­té špe­ci­fic­ké sku­toč­nos­ti  spa­da­jú­ce do pô­sob­nos­ti OČTK.

2)   (KE­DY) Od ke­dy má OČTK/súd priz­nať prá­va ozna­mo­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní ?

Pod­ľa pô­vod­nej úp­ra­vy mo­hol ozna­mo­va­teľ vy­stu­po­vať len v pred­príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia a do roz­hod­nu­tia v tej­to fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia mo­hol sí­ce k tres­tné­mu ko­na­niu „pris­tú­piť“ av­šak po za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia sa mo­hol už len tran­sfor­mo­vať do po­do­by inej pro­ces­nej oso­by.

V sú­čas­nos­ti to však už nep­la­tí a mož­no uviesť, že ozna­mo­va­teľ mô­že k tres­tné­mu ko­na­niu pris­tu­po­vať v zá­sa­de v ľu­bo­voľ­nom oka­mi­hu, kľú­čo­vé je spl­ne­nie for­mál­nej po­žia­dav­ky po­da­nia ozná­me­nia. Po­vin­nosť, mať ur­či­tý špe­ci­fic­ký vzťah k pred­me­tu tres­tné­ho ko­na­nia po za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia vy­pa­dá­va a to z dô­vo­du kon­šti­tuo­va­nia ozna­mo­va­te­ľa za sa­mos­tat­nú stra­nu tres­tné­ho ko­na­nia.

3)      (AKO) Čím má OČTK/súd po­vin­nosť priz­nať prá­va ozna­mo­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní ?

Aký ob­sah mu­sia spĺňať ozna­mo­va­né sku­toč­nos­ti aby bo­lo mož­né po­va­žo­vať oso­bu za ozna­mo­va­te­ľa? Tu nas­tá­va zá­sad­ný prob­lém. V praxi je čas­té, že tres­tné ozná­me­nia neob­sa­hu­jú ani re­le­van­tné in­for­má­cie k po­doz­re­niu z pá­chania tres­tnej čin­nos­ti. Zjed­no­du­šiť by sme si to moh­li na mi­ni­mál­nych kri­mi­na­lis­tic­kých otáz­kach[7]. V praxi je cel­kom­bež­né,keď oso­ba ozná­mi, len čas, mies­to, a uda­losť kto­rú vní­ma­la (napr. vý­strel), av­šak na os­tat­né otáz­ky od­po­ve­dať ne­vie.

Ozna­mo­va­te­ľom moh­la byť aj oso­ba, kto­rá ne­bo­la pria­mym sved­kom, pri­čom uvied­la, len čo po­va­žu­je za po­doz­ri­vé, bez uda­nia mies­ta, ča­su, to­tož­nos­ti osôb kto­rých sa ma­la údaj­ná tres­tná čin­nosť tý­kať. Tak­tiež bol ozna­mo­va­teľ aj ten, kto sí­ce zod­po­ve­dal dr­vi­vú väč­ši­nu zá­klad­ných kri­mi­na­lis­tic­kých otá­zok, av­šak v oka­mi­hu ich ozná­me­nia už OČTK tý­mi­to in­for­má­cia­mi dis­po­no­va­lo a te­da ozná­me­nie de fac­tonič neoz­rej­mo­va­lo. Do­kon­ca v mi­nu­los­ti bol ozna­mo­va­te­ľom aj ten, kto po­dal tres­tné ozná­me­nie len na zá­kla­de in­for­má­cií zís­ka­ných z ma­so­vo­ko­mu­ni­kač­ných pros­tried­kov.

Mož­no re­le­van­tným spô­so­bom us­tá­liť mi­ni­mál­ny ob­sah ozná­me­nia pre kla­si­fi­ká­ciu auto­ra za ozna­mo­va­te­ľa?

4)      (ČO) Akým spô­so­bom pra­co­vať s ozna­mo­va­te­ľom?

Kým je te­da po no­vom ozna­mo­va­teľ prí­tom­ný v pred­príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia po­li­cajt si vy­sta­čí s us­ta­no­ve­ním § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré po­jed­ná­va pres­ne o tej­to fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia, te­da ok­rem po­vin­nos­ti pou­čo­vať ozna­mo­va­te­ľa(nás­led­ky kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, práv­na po­moc ad­vo­ká­ta atď.), špe­ci­fi­ku­je aj pos­tup OČTK napr. (do­po­ču­tie). Čo však s ozna­mo­va­te­ľom po za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia, resp. po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia? Z us­ta­no­ve­nia je zjav­né, že § 196 ods. 2 Tres­tné­ho priad­ku, ne­bu­de mož­né ap­li­ko­vať po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. V prí­pa­doch špe­ci­fic­ké­ho ozna­mo­va­te­ľa, kto­rý zá­ro­veň nie je poš­ko­de­ným, sved­kom, či po­doz­ri­vým/ob­vi­ne­ným vy­stu­pu­jú ur­či­té vý­kla­do­vé „ne­do­ro­zu­me­nia“. Akých práv­nych no­riem sa má dr­žať OČTK v prí­pa­doch špe­ci­fic­ké­ho ozna­mo­va­te­ľa po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia? Na my­seľ sa na­tís­ka­jú napr.  a) OČTK bu­de ozna­mo­va­te­ľa zá­pis­nič­ne „ig­no­ro­vať“ pri­čom návr­hy bu­de mož­né po­dá­vať pí­som­ne a pou­če­nia bu­de do­ru­čo­va­né pí­som­ne proti­pod­pi­som b) OČTK bu­de mu­sieť vy­tvo­riť vlas­tnú (pseu­do)zá­pis­ni­cu, kto­rá bu­de vý­sled­kom ana­ló­go­va­nia us­ta­no­ve­ní, kto­ré sa tý­ka­jú práv toh­to špe­ci­fic­ké­ho ozna­mo­va­te­ľa c) iné.

V sú­vis­los­ti s po­vin­nos­ťou do­ru­čo­vať uz­ne­se­nia ako aj us­ta­no­ve­ním § 62 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­stu­pu­je, ďal­ší ved­ľaj­ší dôs­le­dok nek­va­lit­nej nor­my, kto­rý­mož­no vy­sle­do­vať v  us­ta­no­ve­ní § 62 ods. 3 TP, dru­há ve­ta[8]v prí­pa­doch, keď bu­de OČTK do­ru­če­né sí­ce re­le­van­tné tres­tné ozná­me­nie, av­šak ozna­mo­va­teľ bu­de ano­nym­ný. OČTK sa tak dos­ta­ne do po­mer­ne ab­sur­dnej si­tuácie:aby roz­hod­nu­tie na­do­bud­lo „prá­vop­lat­nosť“ mu­sí vy­hľa­dať ano­nym­né­ho ozna­mo­va­teľ(na úkor tres­tné­ho ko­na­nia) a roz­hod­nu­tie mu mu­sí do­ru­čiť(!).Či to­to pát­ra­nie po ano­ny­mo­vi bu­de reali­zo­vať po­mo­cou DNA tes­tov na­le­pe­ných zná­mok na obál­ke ozná­me­nia, ve­rej­nej vý­ves­ky na úrad­nej ta­bu­li ale­bo pros­tred­níc­tvom prog­ra­mu Poš­ty pre te­ba, je otáz­ne. Net­re­ba za­bú­dať, že v prí­pa­de pos­tú­pe­nia na pries­tup­ko­vé ale­bo dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie to mu­sí OČTK stih­núť do le­ho­ty 2 ro­kov od spá­chania skut­ku.

Z hľa­dis­ka tres­tné­ho ko­na­nia mož­no ďa­lej uviesť, že no­ve­la do­lik­vi­do­va­la[9] „pos­led­né“ mož­nos­ti tý­ka­jú­ce sa po­dá­va­nia ano­nym­ných tres­tných ozná­me­ní, na­koľ­ko roz­hod­nu­tia (uz­ne­se­nia) mu­sia byť do­ru­čo­va­né ozna­mo­va­te­ľom[10]. Sku­toč­nosť, že ozna­mo­va­teľ aj keď je zná­my­ten­to ne­má, tak ako poš­ko­de­ný či ob­vi­ne­ný, po­vin­nosť uviesť OČTK ad­re­su do­ru­čo­va­nia a tiež via­ce­rým ozna­mo­va­te­ľom ne­mož­no ur­čiť spo­loč­né­ho zá­stup­cu pre do­ru­čo­va­nie je už „len“ ďal­ším­hro­zien­kom v ko­lá­či no­ve­ly, kto­rá: „je v sú­la­de s... os­tat­ný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi...“. Pre­to mož­no s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou, pred­pok­la­dať že sa OČTK sa s od­vo­la­ním na §  62 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­bu­dú za­obe­rať ob­sa­hom tres­tných ozná­me­ní, v prí­pa­doch ne­jas­nej to­tož­nos­ti ozna­mo­va­te­ľa(opäť na úkor tres­tné­ho ko­na­nia).

Net­re­ba za­bú­dať na sku­toč­nosť, že ozna­mo­va­teľ má pod­ľa § 62 ods. 2 TP, ve­ta tre­tia po žia­dos­ti, prá­vo na svo­ju ano­ny­mi­zá­ciu: „Na žia­dosť ozna­mo­va­te­ľa sa v tres­tnom ozná­me­ní neu­ve­dú úda­je o je­ho to­tož­nos­ti. Ma­te­riá­ly, kto­ré umož­ňu­jú zis­te­nie to­tož­nos­ti ta­ké­ho ozna­mo­va­te­ľa, sa uk­la­da­jú na pro­ku­ra­tú­re. Do spi­su sa za­kla­da­jú len s je­ho súh­la­som“. Te­da aby sme si to roz­me­ni­li na drob­né. Ozna­mo­va­teľ má prá­vo na ano­ny­mi­tu, tú má po­vin­nosť za­bez­pe­čiť OČTK. Po vy­žia­da­ní svo­jej ano­ny­mi­ty má na­ďa­lej prá­vo na­hlia­dať do spi­su ro­biť si z ne­ho vý­pis­ky či kó­pie bez to­ho, aby sa o to­tož­nos­ti tej­to oso­by doz­ve­de­li či už poš­ko­de­ní,  ob­ha­jo­ba ale­bo po­doz­ri­ví či ob­vi­ne­ní. Fan­tas­tic­ké, že.

            Skús­me sa ale eš­te raz za­my­slieť nad ob­sa­hom poj­mu ozna­mo­va­teľ. Do no­ve­ly ne­bo­lo pot­reb­né práv­no-teo­re­tic­ké ob­siah­nu­tie poj­mu ozna­mo­va­teľ, na­koľ­ko sa ním chá­pal ten, kto po­dal ozná­me­nie a kto­ré­mu sa do­ru­čo­va­lo upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia či uz­ne­se­nia vo­či kto­rým mo­hol po­dať sťaž­nosť, ak ne­doš­lo k za­ča­tiu tres­tné­ho ozná­me­nia. Ozna­mo­va­teľ bol te­da z hľa­dis­ka pe­rio­di­ci­ty tres­tné­ho ko­na­nia spä­tý s pred­príp­rav­nou fá­zou tres­tné­ho ko­na­nia a svo­je prá­va reali­zo­val prá­ve v tej­to fá­ze a ak sa ozna­mo­va­teľ nep­ret­ran­sfor­mo­val do iné­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia v zá­sa­de už ne­mal v tres­tnom ko­na­ní va­li­di­tu. No­vé (po­čet­né) prá­va ozna­mo­va­te­ľa po no­ve­le ale pred­sta­vu­jú prob­lém pri vý­kla­de. Ozna­mo­va­teľ po no­vom mô­že byť (ak­tív­ne) prí­tom­ný aj po za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia z tres­tné­ho ko­na­nia a „ne­vy­pa­dá­va“ ani v súd­nom ko­na­ní, keď­že aj tam mô­že navr­ho­vať vy­ko­na­nie dô­ka­zov atď.

Pok­ra­čuj­me ale v ďal­ších mož­ných dôs­led­koch no­ve­ly. Skús­me si fik­tív­ny prí­pad. Má­me no­vi­ná­ra, kto­rý má prob­lém dos­tať sa k ob­sa­hu za­ují­ma­vých re­por­tá­ží a pre­to sa roz­hod­ne mo­ni­to­ro­vať mé­dia v prí­pa­de po­doz­re­nia z tej ale­bo onej tres­tnej čin­nos­ti a na ich zá­kla­de bu­de po­dá­vať tres­tné ozná­me­nia s tým, aby sa stal v tých­to ko­na­niach ozna­mo­va­te­ľom. Uve­de­ným in­šti­tú­tom to­tiž na­do­bud­ne exklu­zív­ne prís­tu­po­vé prá­va k spi­su dá sa po­ve­dať li­ve. A nie len to, aby je­ho re­por­tá­že „ma­li šťa­vu“ sám za­čne po­dá­vať návr­hya pros­tred­níc­tvom OČTK sa bu­de do­ža­do­vať vy­ko­ná­va­nia tých či oných dô­kaz­ných pros­tried­kov a tak­to de fac­to„ma­ni­pu­lo­vať“ tres­tné ko­na­nie (!). Sa­mo o se­be by to ne­bo­lo nič zlé, veď pred­sa s uve­de­ný­mi prá­va­mi dis­po­nu­jú aj iné sub­jek­ty tres­tné­ho ko­na­nia, roz­diel však je v tom, že tie­to oso­by reali­zu­jú svo­je prá­va a náš dom­ne­lý no­vi­nár reali­zu­je pros­tred­níc­tvom práv svo­je zá­uj­my.

V  ďal­šom prí­pa­de vy­ne­chá­me no­vi­ná­rov a pri­po­me­nie­me po­čet­ný roj po­li­ti­kov, kto­rí po­lí­ciu a tres­tné ko­na­nie be­rú len ako svo­je efek­tív­ne PR od­de­le­nie so zre­te­ľom len na svo­je po­li­tic­ké pre­fe­ren­cie. Náš dom­ne­lí po­li­tik sa z mé­dií doz­vie, že oso­be XY bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a z toh­to prí­pa­du by moh­li byť „po­li­tic­ké bob­ri­ky“ a pre­to sa roz­hod­ne po­dať for­mál­ne tres­tné ozná­me­nie v kto­rom uve­die ve­rej­ne zná­me in­for­má­cie k to­tož­nos­ti skut­ku, oso­be po­doz­ri­vej z je­ho spá­chania, ča­se, mies­te spá­chania atď. pri­čom uve­die, že má aj iné „zá­ku­lis­né“ in­for­má­cie aby si tak mo­hol po­ľah­ky pri­sad­núť do tres­tné­ho ko­na­nia a dos­tať sa k za­ují­ma­vým in­for­má­ciám a do­sa­hu na tres­tné ko­na­nie.

            Či­ta­teľ si po­vie, že pri ta­kom­to úče­lo­vom pris­tu­po­va­ní je mož­né tú­to oso­bu nep­ri­pus­tiť do tres­tné­ho ko­na­nia. Po­li­caj­ti však ve­dia aké tres­ty hro­zia za od­miet­nu­tie pri­ja­tia tres­tné­ho ozná­me­nia a ak by sme prob­lém chce­li rie­šiť pro­ces­ne je pot­reb­né pou­ká­zať na ab­sen­ciu práv­nej nor­my, kto­rá by OČTK do­vo­ľo­va­la na zá­kla­de ur­či­té­ho po­sú­de­nia, „len tak“ od­ní­mať stra­ne tres­tné­ho ko­na­nia prá­va v tres­tnom ko­na­ní. Od­ôvod­nia ty­pu, že pri no­vi­ná­roch/po­li­ti­koch je ri­zi­ko úni­ku in­for­má­cií väč­šie, nep­red­sta­vu­jú re­le­vant­ný zá­klad a uve­de­ný pred­pok­lad by bo­lo nut­né skú­mať a pod­ľa mož­nos­tí „preu­ká­zať“(zno­vu na úkor tres­tné­ho ko­na­nia).

            Zá­ko­no­dar­ca na jed­nej stra­ne (sí­ce bab­rác­ky) po­má­ha obe­tiam tres­tných či­nov[11], chce ich chrá­niť pred vik­ti­mi­zá­ciou, dru­hot­nou vik­ti­mi­zá­ciou a ďal­ší­mi ne­ga­tív­ny­mi dôs­led­ka­mi tres­tné­ho ko­na­nia a na dru­hej stra­ne ide umož­ňo­vať na­hlia­da­nie do spi­su v pod­sta­te ľu­bo­voľ­né­mu ok­ru­hu osôb po spl­ne­ní for­mál­nych pod­mie­nok ozná­me­nia. Je pot­reb­né si uve­do­miť, že tres­tná čin­nosť sa ne­tý­ka len me­diál­ne expo­no­va­ných prí­pa­dov eko­no­mic­ké­ho cha­rak­te­ru, ale aj mi­mo­riad­ne cit­li­vých prí­pa­dov zná­sil­ne­ní, sexuál­nych zneu­ží­va­ní, čas­to ro­din­ných tra­gé­dií a pod. V mno­hých prí­pa­doch je sa­mot­né tres­tné ko­na­nie svo­jou štruk­tú­rou ne­tak­tné či ne­cit­li­vé. Ďal­šia me­dia­li­zá­cia či po­pu­la­ri­zá­cia okol­nos­tí prí­pa­du bu­de mať na obe­te sot­va te­ra­peu­tic­ký vplyv a len potvr­dí trau­ma­to­lo­gic­kú sché­mu sú­čas­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia, čím mô­že ďa­lej ero­do­vať dô­ve­ry­hod­nosť v OČTK a reál­ne od­rá­dzať tie naj­zra­ni­teľ­nej­šie obe­te od ozná­me­nia tres­tnej čin­nos­ti.

            Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, aj keď OČTK vy­ko­ná po­čet­né ano­ny­mi­zač­né úko­ny[12]( zas na úkor vy­šet­ro­va­nia) v po­do­be ochra­ny osob­ných úda­jov, ban­ko­vé­ho, da­ňo­vé­ho, ob­chod­né­ho ta­jom­stva, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva či zdra­vot­nej do­ku­men­tá­cie[13], je nao­zaj na po­vá­že­ní aký zmy­sel má umož­ňo­vať na­hlia­dať do spi­su nie­ko­mu, kto sa za ozna­mo­va­te­ľa for­mál­ne kla­si­fi­ku­je pos­kyt­nu­tím svo­jich „exklu­zív­nych po­doz­re­ní“.

            Autor ve­rí, že ap­li­kač­ná prax sa s uve­de­ný­mi nás­tra­ha­mi práv­nej nor­my strik­tne vy­spo­ria­da(tiež na úkor tres­tné­ho ko­na­nia) a nep­ri­pus­tí ne­po­vo­la­ným oso­bám prís­tup k spi­so­vé­mu ma­te­riá­lu a neu­mož­ní tak ma­riť a ma­ni­pu­lo­vať vy­šet­ro­va­nie, oh­ro­zo­vať súk­ro­mieobe­tí, sved­kov či poš­ko­de­ných a na­rú­šať pre­zum­pciu ne­vi­ny vy­šet­ro­va­ných[14].Jed­ná sa to­tiž o ima­nen­tné štan­dar­dy pro­fe­sio­nál­nej eti­ky OČTK.

            Aby sme si to te­da na zá­ver zhr­nu­li:

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo po­dá­vať tres­tné ozná­me­nie k ľu­bo­voľ­né­mu skut­ku

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo na svoj sta­tus a pro­ces­né prá­va bez oh­ľa­du na množ­stvo a kva­li­tu ozná­me­ných sku­toč­nos­tí (vy­chá­dza­júc z ap­li­kač­nej praxe do no­ve­ly)

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo na­hlia­dať do spi­su, ro­biť si z ne­ho vý­pis­ky, poz­nám­ky, kó­pie, ho­ci ne­mu­sí mať k tres­tnej ve­ci žiad­ny špe­ci­fic­ký vzťah (vy­chá­dza­júc z ap­li­kač­nej praxe do no­ve­ly)

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo po­žia­dať o ano­ny­mi­zá­ciu svo­jej to­tož­nos­ti v spi­se a te­da „ochra­nu“ pred sved­ka­mi, poš­ko­de­ný­mi či ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo neuviesť ad­re­su do­ru­čo­va­nia

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo na do­ru­čo­va­nie pí­som­nos­tí tres­tné­ho ko­na­nia a to aj v prí­pa­doch, ak jea­no­nym­ný ozna­mo­va­teľ,ano­ny­mi­zo­va­ný ozna­mo­va­teľ ale­bo ozna­mo­va­teľ, kto­rý neuvie­dol ad­re­su do­ru­čo­va­nia pí­som­nos­tí

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky vo­či vy­bra­ným dru­hom roz­hod­nu­tí

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy v tres­tných ve­ciach v kto­rých ne­mu­sí byť za­in­te­re­so­va­ný

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo ne­byť vy­ra­de­ný z tres­tné­ho ko­na­nia na­priek to­mu, že nie je sve­dok, poš­ko­de­ný či ob­vi­ne­ný

-         ozna­mo­va­teľ má prá­vo vzdať sa svo­jich práv

-         ďal­šie

Roz­diel me­dzi fak­tic­kým sta­vom a „ideou navr­ho­va­te­ľa“ kto­rá je za­chy­te­ná v dô­vo­do­vej sprá­ve je tak mar­kant­ný, že strá­ca zmy­sel do­py­to­va­nie sa po „zmys­le“ tej­to no­ve­ly. Čo však k dôs­led­kom uviesť mož­no, je sku­toč­nosť, že ak sa k uve­de­nej no­ve­le OČTK pos­ta­via kon­for­mne či ali­bis­tic­ky, mô­že to v niek­to­rých prí­pa­doch viesť k zme­ne cha­rak­te­ru príp­rav­né­ho ko­na­nia z ne­ve­rej­né­ho na ve­rej­ný, a to je už prob­lém zá­sad­ný.

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra je sú­čas­ný kva­li­ta­tív­ny stav le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su, kto­rý ve­die k práv­nym nor­mám, vo­či kto­rým ma­jú byť jej ad­re­sá­ti (OČTK) re­zer­vo­va­ní či re­zis­ten­tní za ka­tas­tro­fál­ny. Žiaľ, nie je to pr­vá práv­na úp­ra­va ob­dob­nej úrov­ne. Na mies­te je do­py­to­va­nie sa po úlo­hách a čin­nos­ti MS SR, MV SR, GP SR, PPZ.

 

 

 

 

           

           

 

Diskusia