Ako naformulovať skutkovú vetu

 

Ako na­for­mu­lo­vať skut­ko­vú ve­tu

 

JUDr. Ing. Ti­mo­tej Ba­ďo

pro­ku­rá­tor

 

         Nas­le­du­jú­ci prís­pe­vok sa za­obe­rá for­mu­lá­ciou skut­ko­vej ve­ty vo vý­ro­koch pro­ces­ných a me­ri­tór­nych roz­hod­nu­tí. Ana­ly­zu­je, čo ne­vyh­nut­ne mu­sí byť sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty, čo jej sú­čas­ťou nao­pak byť ne­mô­že, resp. čo by skut­ko­vá ve­ta ob­sa­ho­vať ne­ma­la. Prís­pe­vok su­ma­ri­zu­je chy­by, kto­rých sa pri tvor­be skut­ku pra­vi­del­ne do­púš­ťa­jú po­li­caj­né or­gá­ny. Kri­ti­ke bu­de pod­ro­be­ná aj časť roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov, kto­rá sa do skut­ko­vej ve­ty sna­ží za­vá­dzať for­mu­lá­cie, kto­ré so skut­kom, v je­ho tres­tnop­ráv­nom po­ní­ma­ní, ne­ma­jú nič spo­loč­né.

                                          I.            Všeo­bec­ne o skut­ku a skut­ko­vej ve­te

Pod skut­kom ro­zu­mie­me všet­ky pre­ja­vy pá­cha­te­ľa, kto­ré ma­jú od­raz v ma­te­riál­nom sve­te, sú vý­znam­né z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va a sú pok­ry­té za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa.

Skut­kom je aj po­kus tres­tné­ho či­nu a príp­ra­va na zlo­čin.

Skut­ko­vú ve­tu tvo­ria ob­li­ga­tór­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a vec­né, mies­tne, ča­so­vé a iné sú­vis­los­ti, kto­ré spá­ja­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty v skut­ko­vý dej (sku­tok).

Vec­né, mies­tne, ča­so­vé a iné sú­vis­los­ti mô­že­me ozna­čiť aj ako pa­ra­met­re skut­ku, pri­čom tie­to sa vo vý­znam­nej čas­ti prek­rý­va­jú s tzv. „zá­klad­ný­mi kri­mi­na­lis­tic­ký­mi otáz­ka­mi“.

Zá­klad­né kri­mi­na­lis­tic­ké otáz­ky sme­ru­jú k zís­ka­niu in­for­má­cií: Kto? Čo? Ke­dy? Kde? Ako? Čím? Pre­čo?

              II.            Zna­ky tres­tné­ho či­nu a os­tat­né po­vin­né ná­le­ži­tos­ti skut­ko­vej ve­ty

Zna­ky tres­tné­ho či­nu sú ur­če­né kon­krét­nou skut­ko­vou pod­sta­tou uve­de­nou v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Je ne­vyh­nut­né aby skut­ko­vá ve­ta ob­sa­ho­va­la všet­ky zna­ky zá­klad­nej ako aj kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Skut­ko­vá ve­ta (po­pis skut­ku) mu­sí bez­pod­mie­neč­ne ob­sa­ho­vať úpl­ný po­pis sku­toč­nos­tí roz­hod­ných pre napl­ne­nie všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty (viď Ná­lez ÚS SR sp. zn. III. ÚS 509/2015).

Po­kiaľ po­li­cajt nap­rík­lad za­čne tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zá­ko­na, av­šak opo­me­nie v skut­ko­vej ve­te uviesť ob­li­ga­tór­ny znak, kto­rý by vy­jad­ro­val neop­ráv­ne­nosť pre­cho­vá­va­nia, je ta­ké­to uz­ne­se­nie pot­reb­né vy­hod­no­tiť ako ne­zá­kon­né, pre­to­že tým po­li­cajt za­čal tres­tné stí­ha­nie pre sku­tok, kto­rý nie je vý­znam­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va. Tres­tné prá­vo ne­mô­že pos­ti­ho­vať inú ako neop­ráv­ne­nú dr­žbu omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok.^[1]Sku­tok vý­znam­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va je iba ten sku­tok, kto­rý je ob­jek­tív­ne mož­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tih­núť.

V práv­nej praxi po­li­caj­ti bež­ne for­mu­lu­jú sku­tok pre tres­tné či­ny pod­vo­du nas­le­dov­ne: „Dňa 12.01.2019 v ok­re­se Bra­tis­la­va II si oso­ba X.Y. od oso­by A.B. po­ži­ča­la v ho­to­vos­ti su­mu 5000 Eur, pri­čom tú­to su­mu do dneš­né­ho dňa nev­rá­ti­la a nes­kôr sa sta­la ne­kon­tak­tnou.“.

Tak­to for­mu­lo­va­ný sku­tok rov­na­ko nie je skut­kom, kto­rý je vý­znam­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va, na­koľ­ko v tres­tnom ko­na­ní nie je mož­né pos­ti­ho­vať nev­rá­te­nie pô­žič­ky. Pre ab­sen­ciu zna­ku „uve­de­nia do omy­lu“ v skut­ko­vej ve­te, je mož­né ten­to sku­tok po­su­dzo­vať prá­ve len ako ob­čian­skop­ráv­ny vzťah a nie ako trest­ný čin pod­vo­du.

Skut­ko­vá ve­ta ne­vy­ža­du­je, aby znak tres­tné­ho či­nu bol v nej uve­de­ný v je­ho dos­lov­nom zne­ní, t. j. tak ako ho po­pi­su­je ta-kto­rá skut­ko­vá pod­sta­ta. Ak je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty „uve­de­nie do omy­lu“, pos­ta­ču­je, ak v skut­ko­vej ve­te je ten­to po­jem (znak) nah­ra­de­ný vý­zna­mo­vo ob­dob­ným poj­mom, napr. „ok­la­mal“, „po­mý­lil“,„vy­vo­lal nes­práv­nu pred­sta­vu“ a pod. Pre úpl­nosť skut­ko­vej ve­ty pos­ta­ču­je, ak ob­sa­hu­je poj­my a gra­ma­tic­ké for­mu­lá­cie, kto­ré vý­zna­mo­vo zod­po­ve­da­jú (všet­kým) zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Si­tuáciu, keď ur­či­tý po­jem v skut­ko­vej ve­te ne­zod­po­ve­dá zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty, mož­no de­monštro­vať na nas­le­du­jú­com prík­la­de pre­či­nu pod­ľa § 171 ods. 1 Tr. zá­ko­na:„Pá­cha­teľ dňa 12.01.2019 v mes­te Brez­no, na uli­ci Svä­to­ján­skej č. 12 v by­te č. 3 neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­val pre vlas­tnú pot­re­bu za­ta­ve­nú in­jek­čnú strie­kač­ku s bie­lou kryš­ta­lic­kou lát­kou.“

Tak­to for­mu­lo­va­ná skut­ko­vá ve­ta neo­pi­su­je sku­tok, kto­rý je vý­znam­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va, na­koľ­ko pre­cho­vá­vať in­jek­čnú strie­kač­ku s bie­lou kryš­ta­lic­kou lát­kou nie je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke tres­tným či­nom. Po­jem „za­ta­ve­ná in­jek­čná strie­kač­ku s bie­lou kryš­ta­lic­kou lát­kou“ vý­zna­mo­vo ne­zod­po­ve­dá poj­mu omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka.

V naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach nie je vý­nim­kou ani for­mu­lá­cia skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pre pre­čin usmr­te­nia pod­ľa § 149 ods. 1 Tr. zá­ko­na v nas­le­du­jú­cej po­do­be: „Dňa 12.01.2019 v mes­te Ska­li­ca, v mes­tskom par­ku bol náj­de­ný zos­nu­lý X. X. nar. 14.12.1952.“

Skut­ko­vý dej v tom­to prí­pa­de zod­po­ve­dá náj­de­niu mŕtve­ho, pri­čom náj­de­nie mŕtve­ho nie je v práv­nych pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tným či­nom.

Na dru­hú stra­nu je pre úpl­nosť pot­reb­né do­dať, že skut­ko­vá ve­ta mu­sí byť od­ra­zom práv­nej ve­ty, nie však jej kó­piou. Je nep­rí­pus­tné for­mu­lo­vať skut­ko­vú ve­tu spô­so­bom, že tá­to sí­ce vo vý­sled­ku ob­sa­hu­je všet­ky zá­kon­né zna­ky da­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, ale je nep­res­kú­ma­teľ­ná v tom, akým kon­krét­nym ko­na­ním a za akých kon­krét­nych okol­nos­tí ma­lo dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu.

Nep­rí­pus­tná je v tom­to sme­re nap­rík­lad nas­le­du­jú­ca for­mu­lá­cia skut­ko­vej ve­ty: „V ča­se od 20:11 hod dňa 09.12.2016 do 09:50 hod dňa 10.12.2016 ako ošet­ru­jú­ca le­kár­ka Ne­moc­ni­ce s po­lik­li­ni­kou Nit­ra, a.s., Špi­tál­ska 6, Nit­ra, pri pos­ky­to­va­ní zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti pa­cien­to­vi A. B., po­čas je­ho hos­pi­ta­li­zá­cie v na Od­de­le­ní vnú­tor­né­ho le­kár­stva - mu­ži za­ned­ba­la le­kár­sku sta­ros­tli­vosť, a to tak, že ne­dodr­ža­la všet­ky zá­sa­dy správ­nej lieč­by, nes­práv­ne vy­hod­no­ti­la zá­važ­nosť sta­vu pa­cien­ta, pos­tu­py v pos­ky­to­va­ní zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti pa­cien­to­vi bo­li nes­práv­ne, nás­led­kom čo­ho u pa­cien­ta A. B. dňa 10.12.2018 v ča­se o 09:50 h nas­ta­la smrť“.

Tak­to for­mu­lo­va­ná skut­ko­vá ve­ta sí­ce ob­sa­hu­je všet­ky zá­kon­né zna­ky pre­či­nu pod­ľa § 149 Tr. po­riad­ku, nie je však mož­né z nej zis­tiť kon­krét­ne tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tné ko­na­nie - kon­krét­nu okol­nosť, resp. okol­nos­ti, kto­ré spô­so­bi­li smrť pa­cien­ta, a tak vy­hod­no­tiť prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi ko­na­ním a nás­led­kom (kau­zál­ny nexus).

NS SR vo ve­ci sp. zn. 2 Tdo 38/2016 k ozna­če­nej prob­le­ma­ti­ke uvá­dza: „Skut­ko­vá ve­ta nie je to­tož­ná s práv­nou ve­tou a spra­vid­la ne­pou­ží­va ter­mi­no­ló­giu práv­nej ve­ty, aj keď sa nie­ke­dy pou­ži­té vý­ra­zy a for­mu­lá­cie skut­ko­vej a práv­nej ve­ty ne­vyh­nut­ne prek­rý­va­jú (zho­du­jú). Skut­ko­vá ve­ta však mu­sí s dos­ta­toč­nou ob­sa­ho­vou ur­či­tos­ťou vy­jad­ro­vať všet­ky skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie“.

Vec­né, mies­tne, ča­so­vé a iné sú­vis­los­ti (pa­ra­met­re skut­ku) tvo­ria aké­si „po­jít­ka“ zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Ukot­vu­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty v ča­se a pries­to­re a zo zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty vy­tvá­ra­jú lo­gic­ký a ča­so­vo har­mo­ni­zo­va­ný dej. Ich vý­znam spo­čí­va aj v tom, aby je­den sku­tok bol jed­noz­nač­ne iden­ti­fi­ko­va­teľ­ný a ne­za­me­ni­teľ­ný s iným skut­kom.

Me­dzi pa­ra­met­re skut­ku mož­no pri­ra­diť aj tie čas­ti skut­ko­vej ve­ty, kto­ré ur­ču­jú, že trest­ný čin bol spá­cha­ný niek­to­rou for­mou tres­tnej sú­čin­nos­ti. Po­kiaľ ide o spolu­pá­cha­teľ­stvo, mu­sí byť tá­to okol­nosť v skut­ko­vej ve­te vy­me­dze­ná aj gra­ma­tic­ky, napr. „po vzá­jom­nej do­ho­de“, „spo­loč­ným ko­na­ním“,„v spo­loč­nom úmys­le“ atď. Ak bol trest­ný čin spá­cha­ný vo for­me ne­pria­me­ho pá­cha­teľ­stva, mu­sí skut­ko­vá ve­ta opi­so­vať oso­bu, kto­rá bo­la pou­ži­tá ako ži­vý nás­troj, a aj to, akým spô­so­bom bo­la „pou­ži­tá“ ne­pria­mym pá­cha­te­ľom.

Je však pot­reb­né zdô­raz­niť, že mie­ra (kva­li­ta) dô­kaz­nej si­tuácie sa v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia vy­ví­ja. Zme­na mies­ta spá­chania skut­ku ale­bo zme­na v ča­se je­ho spá­chania nie sú okol­nos­ti, kto­ré by zme­ni­li iden­ti­tu skut­ku. Iden­ti­tu skut­ku ju­di­kač­ná prax sú­dov vy­me­dzu­je po­mer­ne ši­ro­ko:„Pod­sta­ta skut­ku ne­bu­de po­ru­še­ná, ak sa zme­nia okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa mies­ta, ča­su spá­chania či­nu, roz­sa­hu nás­led­kov, spô­so­bu vy­ko­na­nia či­nu, poh­nút­ky či­nu ale­bo for­my za­vi­ne­nia. Z to­ho po­tom vy­plý­va, že to­tož­nosť skut­ku ne­na­ru­šu­jú zme­ny v jed­not­li­vých okol­nos­tiach, kto­ré in­di­vi­dua­li­zu­jú sku­tok, ok­rem iné­ho i čo do mies­ta a ča­su spá­chania, spô­so­bu vy­ko­na­nia a poh­nút­ky či­nu, ako aj for­my za­vi­ne­nia“ (uz­ne­se­nie NS SR sp. zn. 3T­do/86/2017).

V praxi je prob­le­ma­tic­ké for­mu­lo­va­nie skut­ko­vých viet pri sú­be­hu tres­tných či­nov. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní čas­to ne­roz­li­šu­jú ty­py kon­ku­ren­cie tres­tných či­nov.

Viac­čin­ný sú­beh pred­pok­la­dá exis­ten­ciu mi­ni­mál­ne dvoch skut­kov. Bež­ne sa však stá­va, že v ta­kých­to prí­pa­doch sú v uz­ne­se­niach dva skut­ky zmie­ša­né do jed­nej skut­ko­vej ve­ty,  a to nap­rík­lad nas­le­du­jú­cim spô­so­bom: „Dňa 16.06.2018 v ča­se prib­liž­ne o 23.00 h v mes­te Bra­tis­la­va na Zá­moc­kej uli­ci, na kto­rej na la­vič­ke se­del M. A., toh­to je­den­krát ud­rel zov­re­tou päs­ťou do ob­las­ti no­sa, pri­čom mu nes­pô­so­bil žiad­ne zra­ne­nie, a nás­led­ne na so­ciál­nej sie­ti In­stag­ram pod me­nom La­ci­ka212 umies­tnil vý­hraž­nú sprá­vu, kto­rá ob­sa­ho­va­la text „M. A. za­bi­jem ťa a aj ce­lú tvo­ju ro­di­nu!, čo u poš­ko­de­né­ho vzbu­di­lo dô­vod­nú oba­vu o je­ho zdra­vie a zdra­vie je­ho blíz­kych.“.

Z ci­to­va­nej skut­ko­vej ve­ty je ne­po­chyb­né, že opi­su­je dve ko­na­nia a tiež dva roz­lič­né tres­tnop­ráv­ne nás­led­ky, er­go ide o dva tres­tné či­ny spá­cha­né vo viac­čin­nom sú­be­hu. V prí­pa­de dru­hé­ho skut­ku ab­sen­tu­jú je­ho pa­ra­met­re (napr. mies­to spá­chania, čas skut­ku, hmot­ný pred­met úto­ku). Sku­tok č. 2 by bez nad­via­za­nia na sku­tok č. 1 ne­bol skut­kom v je­ho tres­tnop­ráv­nom po­ní­ma­ní.

Sku­tok mu­sí mať vý­po­ved­nú hod­no­tu sám o se­be. Nie je prí­pus­tné aby čo do svo­jich pa­ra­met­rov ale­bo zna­kov od­ka­zo­val na iný sku­tok ale­bo na od­ôvod­ne­nie.

Ob­dob­ne sa tiež vy­sky­tu­jú for­mu­lá­cie skut­ko­vých viet v nas­le­du­jú­com zne­ní: „V pres­ne ne­zis­te­ný deň v ja­nuá­ri 2018 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se me­dzi 21.00 - 23.00 hod. na uli­ci Hollé­ho v mes­te Ko­ši­ce, po tom, čo sa do­pus­til ko­na­nia v bo­de 1, poš­ko­de­nej X.Y. pril­ožil ku kr­ku nôž a po­ve­dal jej, že o tom nes­mie ni­ko­mu po­ve­dať.“.

Ta­kú­to for­mu­lá­ciu skut­ko­vej ve­ty mož­no po­va­žo­vať za ne­dos­ta­toč­nú, na­koľ­ko jej chý­ba pa­ra­me­ter vec­nej sú­vis­los­ti. Čo do vý­znam­nej čas­ti skut­ko­vé­ho de­ja, skut­ko­vá ve­ta od­ka­zu­je na iný sku­tok to­ho is­té­ho pá­cha­te­ľa. Sku­tok č. 2 je de fac­to od­ká­za­ný na exis­ten­ciu skut­ku č. 1. Ide viac­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov, čím nie je vy­lú­če­né, že pre sku­tok č. 1 mô­že byť ob­ža­lo­va­ný os­lo­bo­de­ný a pre sku­tok č. 2 od­sú­de­ný. Za ta­kej­to si­tuácie by sku­tok č. 2 stra­til svo­ju vý­znam­nú vec­nú sú­vis­losť (okol­nos­ti, za kto­rých doš­lo k tres­tné­mu či­nu), na­koľ­ko by už viac ne­mo­hol v tom­to sme­re od­ka­zo­vať na sku­tok č. 1.

Mož­no uza­vrieť, že po­kiaľ ide o viac­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov, skut­ko­vá ve­ta mu­sí byť vy­me­dze­ná znak­mi a pa­ra­met­ra­mi skut­ku tak, aby bo­lo mož­né sa­mos­tat­ne roz­hod­núť o kaž­dom tres­tnom či­ne, kto­rý bol spá­cha­ný vo viac­čin­nom sú­be­hu.

Ten­to zá­ver pla­tí aj na čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.

V tých­to sú­vis­los­tiach mož­no ci­to­vať z uz­ne­se­nia NS SR sp. zn. 3T­do/54/2016: „Kaž­dý čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu mu­sí byť pres­ne špe­ci­fi­ko­va­ný (čo, kto, ke­dy, kde, ako...), le­bo iba tak­to us­tá­le­ný a do­ká­za­ný stav mô­že tvo­riť, ako je­den „ma­lý sku­tok" v súhr­nne s ďal­ší­mi, je­den „veľ­ký" pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin – sku­tok.“

Z roz­hod­nu­tia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 3To/23/2017: „Je ne­vyh­nut­né, aby pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne bol ten­to v ob­ža­lo­be uve­de­ný tak, aby zo skut­ku bo­lo zrej­mé, aký­mi kon­krét­ny­mi čias­tko­vý­mi útok­mi bol pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin spá­cha­ný.“

A zá­ve­rom z roz­hod­nu­tia Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re sp. zn. 1To/54/2018 vy­be­rám nas­le­du­jú­ce: „Trest­ný po­ria­dok v § 10 ods. 16 up­ra­vu­je, že aj kaž­dý jed­not­li­vý čias­tko­vý útok sa po­va­žu­je za sku­tok, a te­da o kaž­dom ta­kom­to skut­ku (čias­tko­vom úto­ku) sa mu­sí me­ri­tór­ne – či už od­sú­de­ním ale­bo os­lo­bo­de­ním – roz­hod­núť. Pri opač­nom vy­me­dzí skut­ku je po­tom nep­rí­pus­tné bez os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku vy­pus­tiť zo skut­ku bliž­šie nei­den­ti­fi­ko­va­teľ­né čias­tko­vé úto­ky.“

Ako pro­ku­rá­tor sa bež­ne stre­tá­vam s pou­ží­va­ním poj­mu „vy­pus­te­nie skut­ku“. K uve­de­né­mu však mož­no bez ďal­šie­ho preh­lá­siť, že v tres­tnom prá­ve nič ta­ké ako vy­pus­te­nie skut­ku neexis­tu­je!

V zmys­le plat­né­ho práv­ne­ho sta­vu, v zá­sa­de je mož­né zo skut­ko­vej ve­ty vy­pus­tiť iba „ko­na­nie“ ale­bo je­ho časť, nik­dy nie skut­ky ale­bo čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.

Vy­pus­te­nie ko­na­nia ale­bo je­ho čas­ti je nao­pak úpl­ne bež­ný a práv­ne kon­form­ný pos­tup, kto­rý sa na­zý­va aj „mo­di­fi­ká­cia skut­ku“.Ta­ký­to pos­tup je mož­ný je­di­ne v prí­pa­doch, ak ko­na­nie, kto­ré má byť zo skut­ko­vej ve­ty vy­pus­te­né, sa­mos­tat­ne nie je skut­kom ale­bo čias­tko­vým úto­kom pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.

Naj­čas­tej­ším je vy­púš­ťa­nie ko­na­nia pri tres­tných či­noch tr­vá­cich ale­bo tres­tných či­noch hro­mad­ných. Nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia pod­ľa § 360a Tr. zá­ko­na, ak skut­ko­vá ve­ta ob­sa­hu­je, že pá­cha­teľ sa pred­met­né­ho či­nu do­pus­til tým, že poš­ko­de­nej neus­tá­le vy­pi­so­val SMS, emai­ly, neus­tá­le jej vy­vo­lá­val, fy­zic­ky ju pre­nas­le­do­val v prá­ci aj do­ma, pre­pi­chol jej gu­mu na aute a zis­ťo­val si in­for­má­cie o jej súk­rom­nom ži­vo­te a pod., ale v ko­na­ní pred sú­dom sa preu­ká­že, že pá­cha­teľ sí­ce vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom ko­nal, av­šak ok­rem prí­pa­du, že pre­pi­chol gu­mu na aute, je mož­né tú­to sku­toč­nosť zo skut­ko­vej ve­ty vy­pus­tiť. Ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v pre­pich­nu­tí gu­my na aute v tom­to prí­pa­de nie je sa­mos­tat­ným skut­kom, je iba ko­na­ním.

Dô­le­ži­té je však roz­li­šo­vať aj me­dzi vy­púš­ťa­ním skut­ku a vy­púš­ťa­ním tres­tné­ho či­nu. Vy­pus­te­nie tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa­mos­tat­ne (sám o se­be) nie je skut­kom, je pri jed­no­čin­nom sú­be­hu, kto­rý pred­pok­la­dá exis­ten­ciu vždy len jed­né­ho skut­ku mož­né, a to hneď vo via­ce­rých prí­pa­doch.

Nap­rík­lad ak jed­no­čin­ným sú­be­hom bo­li spá­cha­né dva tres­tné či­ny, pri­čom v ča­se roz­ho­do­va­nia o nich vy­jde naj­avo, že me­nej zá­važ­nej­ší zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin je preml­ča­ný, ta­ké­to ko­na­nie (ta­ký­to trest­ný čin) sa zo skut­ko­vej ve­ty vy­pus­tí, na­koľ­ko roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia nep­ri­chá­dza do úva­hy, pre­to­že exis­tu­je iba je­den sku­tok a pre zá­važ­nej­ší zbie­ha­jú­ci sa trest­ný čin tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né ne­bo­lo.

Vy­pus­te­nie je mož­né aj v prí­pa­doch, ak jed­no­čin­ným sú­be­hom bo­li spá­cha­né dva tres­tné či­ny, pri­čom pri jed­nom zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov je dô­vod­né up­lat­niť us­ta­no­ve­nie o účin­nej ľú­tos­ti (napr. jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tr. zá­kon a tres­tné­ho či­nu da­ňo­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 277a Tr. zá­ko­na). V ta­kých­to prí­pa­doch opäť do­chá­dza k vy­pus­te­niu „oľu­to­va­né­ho“ tres­tné­ho či­nu – k vy­pus­te­niu ko­na­nia, kto­ré nie je sa­mos­tat­ným skut­kom.

Vy­pus­te­nie ko­na­nia je mož­né aj pri jed­no­čin­nom sú­be­hu tres­tných či­nov v prí­pa­doch ak sa v nes­kor­šej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia preu­ká­že, že na zbie­ha­jú­ci sa pre­čin je dô­vod­né ap­li­ko­vať us­ta­no­ve­nie o ma­te­riál­nom ko­rek­tí­ve. Ko­na­nie zod­po­ve­da­jú­ce ne­patr­nej zá­važ­nos­ti bu­de zo skut­ku vy­pus­te­né (k uve­de­né­mu viďTpj 57/2016). 

Vy­púš­ťa­nie okol­nos­tí zo skut­ko­vej ve­ty je mož­né iba v prí­pa­doch, ak ide o ko­na­nie, kto­ré sa­mos­tat­ne nie je skut­kom ale­bo čias­tko­vým úto­kom pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, a bez kto­ré­ho zvyš­né ko­na­nie nes­trá­ca cha­rak­ter sa­mos­tat­ne sto­ja­ce­ho skut­ku. Ak by ko­na­nie, kto­ré má byť vy­pus­te­né, bo­lo ta­ké­ho vý­zna­mu, že zvyš­ná časť sa­ma o se­be nie je skut­kom (a te­da lo­gic­ky ani tres­tným či­nom) mu­sí byť o ce­lom skut­ku roz­hod­nu­té v pros­pech pá­cha­te­ľa os­lo­bo­de­ním spod ob­ža­lo­by ale­bo za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia.

Dô­le­ži­té je roz­li­šo­vať tiež prí­pa­dy, keď bol trest­ný čin spá­cha­ný jed­not­li­vý­mi di­el­či­mi útok­mi, kto­ré vzhľa­dom na ča­sa mies­to spá­chania­nie je mož­no od se­ba od­de­liť spô­so­bom, že ich je mož­né za­de­fi­no­vať ako sa­mos­tat­né čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Prík­la­dom uve­de­né­ho je nas­le­du­jú­ce skut­ko­vá ve­ta: „V ob­do­bí od 01.06.2016 do 01.06.2018 v Ska­li­ci, v pries­to­roch spo­loč­nos­ti XY, ako pre­daj­ca spo­loč­nos­ti pos­tup­ne pri­jal ho­to­vosť od 2000 zá­kaz­ní­kov v cel­ko­vej vý­ške 125 000 Eur, kto­ré však do spo­loč­nos­ti riad­ne ne­zaúč­to­val, a tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky si po­ne­chal a pou­žil ich pre vlas­tnú pot­re­bu.“

Pri vy­ššie po­pí­sa­nej si­tuá­cii by bo­lo prak­tic­ky ne­mož­né za­de­fi­no­vať kaž­dý je­den z 2000 úč­tov­ných prí­pa­dov ako čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ sa jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky pre svo­ju sú­vis­losť (bez­pros­tred­nú nad­väz­nosť) ne­da­jú od se­ba od­lí­šiť mies­tom a ča­som spá­chania, je sú­čet tých­to ko­na­ní pot­reb­né po­va­žo­vať za jed­no sú­vis­lé ko­na­nie – za je­den sku­tok, a to bez ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia o pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne (§ 122 ods. 10 Tres­tné­ho zá­ko­na).

K uve­de­né­mu z roz­hod­nu­tia NS ČR č. R 43/2011: „Ak sa pá­cha­teľ do­púš­ťal tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry tým, že po­čas dl­hšej do­by (napr. aj nie­koľ­ko ro­kov) na svo­jom pra­co­vis­ku  prie­bež­ne pre­dá­val zve­re­né te­le­fón­ne kar­ty za úče­lom vlas­tné­ho obo­ha­te­nia, pri­čom to­to je­ho sú­vis­lé ko­na­nie ne­bo­lo mož­né roz­de­liť na jed­not­li­vé di­el­čie úto­ky, nej­de o pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom či­ne, ho­ci sú napl­ne­né niek­to­ré je­ho zna­ky. V ta­kom­to prí­pa­de ide o je­di­ný sku­tok z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho, ako aj z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho.“

Pre úpl­nosť však tre­ba zá­ve­rom do­dať, že vy­ššie pre­zen­to­va­né práv­ne ná­zo­ry tý­ka­jú­ce sa tres­tných či­nov, kto­ré sú spá­cha­ní di­el­či­mi útok­mi ne­mož­no po­va­žo­vať za práv­ne per­fek­tné (bez­chyb­né), na­koľ­ko z uve­de­né­ho vy­plý­va, že či sa ur­či­tý sku­tok, kto­rý je spá­cha­ný via­ce­rý­mi di­el­či­mi útok­mi, bu­de po­su­dzo­vať ako sku­tok je­di­ný a ne­de­li­teľ­ný ale­bo ako sku­tok spá­cha­ný čias­tko­vý­mi útok­mi pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu zá­le­ží len od schop­nos­tí a mož­nos­tí OČTK vy­ko­ná­va­ným do­ka­zo­va­ním za­de­fi­no­vať jed­not­li­vé di­el­čie úto­ky v ča­se a pries­to­re tak, aby moh­li byť opí­sa­né ako čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Kon­cep­ciu skut­ku po­tom ne­de­fi­nu­je pá­cha­teľ ako pô­vod­ca tres­tné­ho či­nu, ale ak­ti­vi­ta a mož­nos­ti OČTK, čo sa ja­ví ako práv­ne spo­chyb­ni­teľ­né.   

Ďal­šou spor­nou otáz­kou oh­ľa­dom skut­ko­vej ve­ty je, či jej sú­čas­ťou ma­jú byť okol­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ur­či­tú tres­tnú sadz­bu, resp. jej úp­ra­vu. Uve­de­nou otáz­kou sa ak­tuál­ne za­obe­ra­lo tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium NS SR, pod­ľa kto­ré­ho sú­čas­ťou skut­ku ne­ma­jú byť okol­nos­ti, kto­ré up­ra­vu­jú tres­tnú sadz­bu uve­de­nú v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, ale iba tie, kto­ré od­ôvod­ňu­jú pou­ži­tie tres­tnej sadz­by pod­ľa všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (t. j. zá­sa­da trik­rát a dosť a trest zá­ka­zu čin­nos­ti na do­ži­vo­tie). Tým­to doš­lo k pre­ko­na­niu skor­šie­ho ná­zo­ru NS SR, že sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty ma­jú byť aj okol­nos­ti pod­ľa § 38 ods. 5 a 6 Tr. zá­ko­na.

           III.            Nes­práv­ne a nad­by­toč­né for­mu­lá­cie skut­ko­vej ve­ty

Me­dzi nad­by­toč­né for­mu­lá­cie skut­ko­vých viet mož­no za­ra­diť ci­to­va­nie zá­ve­rov zna­lec­kých po­sud­kov, od­bor­ných vy­jad­re­ní a pí­som­ných potvr­de­ní. Pri tres­tných či­noch, kto­rých nás­led­kom je uj­ma na zdra­ví, je ty­pic­ká nas­le­du­jú­ca for­mu­lá­cia: „...kto­rý utr­pel ťaž­ké zra­ne­nia, a to trieš­ti­vú zlo­me­ni­nu ľa­vej ra­men­nej kos­ti s prie­mer­nou a pri­me­ra­nou do­bou lie­če­nia v tr­va­ní naj­me­nej 10 týž­dňov pod­ľa Zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. 70/17 vy­pra­co­va­né­ho prof. MUDr. X.Y., CSc.“.

Ale­bo pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na:

„...čo zod­po­ve­dá hod­no­te naj­me­nej 5.163,20,- Eur, pod­ľa od­bor­né­ho vy­jad­re­nia NPJ NA­KA PPZ“.

Dô­kaz­né pros­tried­ky a dô­ka­zy net­vo­ria sú­časť skut­ko­vej ve­ty! Or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo, kto­rý tak­to for­mu­lo­val skut­ko­vú ve­tu, zrej­me re­zig­no­val na vlas­tnú my­šlien­ko­vú čin­nosť spo­čí­va­jú­cu vo vy­hod­no­co­va­ní dô­ka­zov. Vy­hod­no­co­vať dô­ka­zy mô­že vý­luč­né or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd. Ak sú v skut­ko­vej ve­te uve­de­né ci­tá­cie dô­kaz­ných pros­tried­kov ale­bo dô­ka­zov, mô­že uve­de­né im­pli­ko­vať, že or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo pre­ne­chal vy­hod­no­co­va­nie dô­ka­zov sub­jek­tom, kto­ré na to nie sú op­ráv­ne­né.

Ak by sme pri­pus­ti­li správ­nosť dis­po­no­va­nia zna­lec­kých po­sud­kov, od­bor­ných vy­jad­re­ní ale­bo pí­som­ných potvr­de­ní do skut­ko­vej ve­ty, po­tom si rov­na­ko dob­re ob­há­ji­me exis­ten­ciu aj iných dô­kaz­ných pros­tried­kov ale­bo dô­ka­zov v skut­ko­vej ve­te. Nap­rík­lad: „Pod­ľa vy­jad­re­nia sved­ka A. B.pá­cha­teľ C. D. na­pa­dol poš­ko­de­nú E. F.“.Ale­bo „Pod­ľa ka­me­ro­vé­ho zá­zna­mu pá­cha­teľ na­mie­ril zbraň na poš­ko­de­né­ho A. B.“.A tak po­dob­ne.

NS SR vo svo­jom uz­ne­se­ní sp. zn. 6Tdo/82/2017 k pred­met­nej prob­le­ma­ti­ku uvá­dza: „K for­mál­nej úp­ra­ve zne­nia skut­ku, naj­vyš­ší súd do­dá­va, že v ňom ne­mož­no od­ka­zo­vať na zna­lec­ké po­sud­ky či od­bor­né vy­jad­re­nia a po­dob­ne, na­koľ­ko ide vždy o zá­ver sú­du. Spô­sob, akým súd dos­pel k skut­ko­vým zis­te­niam, uve­de­ním zdro­ja in­for­má­cie, ko­na­jú­ci súd vy­jad­rí až v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia.“

Ďal­ší­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré sa v skut­ku nes­práv­ne uvá­dza­jú, sú zna­ky iné­ho tres­tné­ho či­nu, než pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie. Naj­ty­pic­kej­ším prík­la­dom je uvá­dzanie ob­vyk­lej jed­no­ra­zo­vej dáv­ky pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na. Na to, aby bo­lo mož­né pre­cho­vá­va­nia omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako zlo­čin pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na, sa ne­vy­ža­du­je aby v ňom bo­lo vy­jad­re­né, že množ­stvo za­is­te­nej omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky pre­vy­šu­je de­sať ob­vyk­lých jed­no­ra­zo­vých dá­vok (viď uz­ne­se­nie NS SR sp. zn. 1 Tdo 2/2016).

Na dru­hú stra­nu NS SR v svo­jom roz­hod­nu­tí sp. zn. 6Tdo/22/2019 uvie­dol, že po­kiaľ účin­ná lát­ka omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky nie je uve­de­ná v skut­ko­vej ve­te, sku­tok ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na.

S tým­to práv­nym ná­zo­rom si do­vo­lím ne­súh­la­siť, a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

Zá­kon­ným zna­kom na­pos­le­dy ozna­če­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu nie je „účin­ná lát­ka“. Do­kon­ca ním nie je ani hmot­nosť omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, na­koľ­ko roz­sah tres­tné­ho či­nu sa ur­ču­je jej ce­nou na čier­nom tr­hu. Zna­kom skú­ma­né­ho tres­tné­ho či­nu je iba omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka. Ak by tá­to ne­ma­la dos­ta­toč­nú účin­nosť (účin­nú lát­ku v dos­ta­toč­nej kon­cen­trá­cii), ne­bo­lo by ju mož­né v zmys­le § 2 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach po­va­žo­vať za omam­nú ale­bo psy­chot­rop­nú lát­ku. Účin­ná lát­ka je ima­nen­tnou (ne­diel­nou) sú­čas­ťou omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky. Bez účin­nej lát­ky dos­ta­toč­nej kon­cen­trá­cie niet omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky.Ak je te­da v skut­ko­vej ve­te vy­jad­re­ná omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka je zá­ro­veň vy­jad­re­né, že tá­to lát­ka, v se­be ob­sa­hu­je dos­ta­toč­nú kon­cen­trá­ciu účin­nej lát­ky na to, aby ju bo­lo mož­né po­va­žo­vať za omam­nú ale­bo psy­chot­rop­nú lát­ku.

V praxi nie je vy­lú­če­né aby bol pá­cha­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za trest­ný čin pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na spo­čí­va­jú­ci v dis­tri­bú­cii omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky kon­co­vým uží­va­te­ľom (dí­ler­stvo), a to len na pod­kla­de sve­dec­kých vý­po­ve­dí a zá­zna­mov ITP, bez to­ho aby sku­toč­ne doš­lo k za­is­te­niu omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky (viď uz­ne­se­nie NS SR sp. zn. 3T­do/33/2018, roz­su­dok KS ZA sp. zn. 1To 75/2018, uz­ne­se­nie KS NR, sp. zn 1To 88/2017 a ďal­šie).

V ta­kých­to prí­pa­doch omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka bu­de ne­vyh­nut­ne tvo­riť sú­časť skut­ko­vej ve­ty, av­šak účin­ná lát­ka bu­de ab­sen­to­vať vzhľa­dom na fakt, že žiad­na omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka, kto­rú by bo­lo mož­né zna­lec­ky skú­mať za­is­te­ná ne­bo­la. Ak by sme pri­ja­li naj­vyš­ším sú­dom vy­slo­ve­ný práv­ny ná­zor, nik­dy by ne­bo­lo mož­né stí­hať tres­tné či­ny pod­ľa § 172 Tr. zá­ko­na bez sku­toč­né­ho za­is­te­nia omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky.

Nas­le­du­jú­cou otáz­kou, kto­rá vy­vo­lá­va dis­ku­siu je, či sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty ma­jú byť od­ka­zy na jed­not­li­vé us­ta­no­ve­nia oso­bit­ných zá­ko­nov. Nap­rík­lad pri tres­tných či­noch v dop­ra­ve od­kaz na niek­to­ré us­ta­no­ve­nie zá­ko­na č. 8/2009 Z. z. o ces­tnej pre­máv­ke ale­bo napr. pri tres­tnom či­ne py­tliac­tva od­kaz na zá­kon č. 139/2002 Z. z. o ry­bár­stve atď.

Uve­de­nou otáz­kou sa za­obe­ral NS SR v roz­sud­kusp. zn. 1 TdoV 7/2016, v kto­rom uvie­dol: „V skut­ko­vej ve­te ne­má byť ozna­če­ný (ani) do Tres­tné­ho zá­ko­na in­teg­ro­va­ný práv­ny pred­pis, resp. je­ho us­ta­no­ve­nie (aj keď by to ne­bo­lo re­le­van­tnou chy­bou). Skut­ko­vá ve­ta ob­sa­hu­je po­pis skut­ku tak, aby zod­po­ve­dal tres­tnop­ráv­nej kva­li­fi­ká­cii, čo je pod­mie­ne­né (aj) správ­nou ap­li­ká­ciou sú­vi­sia­cich pred­pi­sov. Vo vzťa­hu k ta­kým pred­pi­som je re­le­van­tné od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku.“

Pred­met­nou otáz­kou sa naj­nov­šie za­obe­ral aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 4To/52/2019, kde uvie­dol: „Vzhľa­dom k to­mu, že nej­de o blan­ket­nú skut­ko­vú pod­sta­tu (pozn. trest­ný čin oh­ro­ze­nie ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 Tr. zá­ko­na), nie je ani nut­ným, aby skut­ko­vá ve­ta vý­ro­ku o vi­ne ob­sa­ho­va­la aký­koľ­vek od­kaz na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na, tak ako to bo­lo uve­de­né v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ako aj v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lob­né­ho návr­hu (ob­dob­ne je to nap­rík­lad aj pri da­ňo­vých tres­tných či­noch, kto­ré nie sú blan­ket­ný­mi skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi a nie je pre­to nut­né v skut­ko­vých ve­tách od­ka­zo­vať aj na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia da­ňo­vých zá­ko­nov, ale pos­ta­čí prí­pad­ne iba pou­ká­zať na ne v od­vod­ne­ní roz­hod­nu­tia).“

Vý­kla­dom a con­tra­rio k vy­ššie uve­de­né­mu mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že po­kiaľ má skut­ko­vá pod­sta­ta cha­rak­ter blan­ket­nej nor­my, vy­ža­du­je sa aby skut­ko­vá ve­ta ob­sa­ho­va­la (pod­ľa jej po­va­hy) buď od­kaz na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su ale­bo od­kaz na všeo­bec­ne zá­väz­ný pred­pis na ur­či­tom úse­ku.

Kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su je ob­li­ga­tór­nym zna­kom nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zá­ko­na, kde zá­kon­ným zna­kom je:„po­ru­še­nie všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som us­ta­no­ve­nej po­vin­nos­ti“. Trest­ný zá­kon v tom­to prí­pa­de te­da vy­ža­du­je, aby bo­la v skut­ko­vej ve­te vy­me­dze­ná kon­krét­na po­vin­nosť vy­plý­va­jú­ca zo všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rá bo­la pá­cha­te­ľom po­ru­še­ná.

Zá­kon­ným zna­kom pri niek­to­rých iných tres­tných či­noch je všeo­bec­ne zá­väz­ný pred­pis na ur­či­tom úse­ku, nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne sub­ven­čné­ho pod­vo­du pod­ľa § 225 Tr. zá­ko­na je to všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis, kto­rý up­ra­vu­je pod­mien­ky pos­ky­to­va­nia sub­ven­cii, do­tá­cii a pod. Pri tres­tnom či­ne po­ru­šo­va­nia ochra­ny ras­tlín a ži­vo­čí­chov pod­ľa § 305 Tr. zá­ko­na je to všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis na ochra­nu prí­ro­dy a kra­ji­ny. V ta­kých­to prí­pa­doch (ako zá­kon­ný znak) pos­ta­ču­je v skut­ko­vej ve­te uve­de­nie od­ka­zu na všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis ako ce­lok.

V sú­vis­los­ti s uve­de­ným sú­vi­sí aj prob­le­ma­ti­ka to­ho či je po­vin­nos­ťou uvá­dzať v skut­ko­vej ve­te kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia zá­ko­na pri napl­ne­ní kva­li­fi­ko­va­né­ho zna­kuz­na­ku pod­ľa § 138 písm. h) Tr. zá­ko­na. Som to­ho ná­zo­ru, že for­mu­lá­cia ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia, kto­rá (zjed­no­du­še­ne) znie:„po­ru­še­nie dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti ulo­že­nej pá­cha­te­ľo­vi pod­ľa zá­ko­na“ vy­jad­ru­je po­žia­dav­ku, aby v skut­ko­vej ve­te bo­lo uve­de­né kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie zá­ko­na, kto­ré­ho po­ru­še­ním pá­cha­teľ napl­nil pred­met­ný kva­li­fi­ko­va­ný znak. Po­kiaľ by skut­ko­vá ve­ta ob­sa­ho­va­la len od­kaz na oso­bit­ný zá­kon bez kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia ne­bo­lo by mož­né ur­čiť či po­vin­nosť, kto­rú pá­cha­teľ po­ru­šil a kto­rá za­kla­dá je­ho tres­tnú zod­po­ved­nosť je po­vin­nosť „dô­le­ži­tá“. Ne­mož­no sa us­po­ko­jiť s tým, že sku­tok dopl­ní (vy­svet­lí) od­ôvod­ne­nie uz­ne­se­nia ale­bo roz­sud­ku, pre­to­že iba sku­tok na­do­bú­da práv­nu zá­väz­nosť, a pre­to by mal byť dos­ta­toč­ne zro­zu­mi­teľ­ný a jed­noz­nač­ný sám o se­be. Sku­tok od­po­ve­dá na otáz­ku, čo­ho sa pá­cha­teľ do­pus­til, pri­čom od­ôvod­ne­nie rie­ši otáz­ky, na zá­kla­de akých úvah or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo de­ter­mi­no­val, že sku­tok sa stal, ten­to je tres­tným či­nom a kto sku­tok spá­chal. Iden­tic­ké zá­ve­ry pla­tia aj pre pre­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 158 Tr. zá­ko­na, kto­rý je z hľa­dis­ka štruk­tú­ry skut­ko­vej pod­sta­ty v tom­to sme­re prak­tic­ky to­tož­ný s us­ta­no­ve­ním § 138 písm. h) Tr. zá­ko­na.

Ďal­šou spor­nou otáz­kou je, či skut­ko­vá ve­ta mu­sí ob­sa­ho­vať for­mu­lá­ciu, z kto­rej by bo­lo mož­né vy­vo­diť for­mu za­vi­ne­nia. NS SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 6 Tdo 18/2019 uvá­dza: „Naj­vyš­ší súd pre úpl­nosť poz­na­me­ná­va, že pre napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zá­ko­na sa vy­ža­du­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. V ža­lo­va­nom skut­ku pro­ku­rá­tor neuvie­dol ta­ké slov­né vy­jad­re­nie, vy­plý­va­jú­ce zo zá­kon­ne zís­ka­ných  dô­ka­zov, kto­ré by úmy­sel ob­vi­ne­nej bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ka­zo­va­lo.“

Opač­ný ná­zor je po­tom vy­jad­re­ný v skor­šom roz­hod­nu­tí NS SR sp. zn. 2Tdo 49/2011: „Sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu ne­mu­sí byť v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku vy­jad­re­ná tak, aby to zna­me­na­lo prev­za­tie zá­kon­nej de­fi­ní­cie prís­luš­nej for­my za­vi­ne­nia do po­pi­su zis­te­né­ho skut­ku. Sub­jek­tív­nu strán­ku ko­na­nia pá­cha­te­ľa poj­mo­vo vy­me­dzu­je práv­na ve­ta, po­kiaľ je for­ma za­vi­ne­nia vý­slov­ne uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (dot­knu­tej zá­klad­nej ale­bo kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te). Inak for­ma za­vi­ne­nia vy­plý­va z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na.“

Prik­lá­ňam sa ku správ­nos­ti dru­hé­ho ci­to­va­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru. Ako bo­lo v úvo­de prís­pev­ku uve­de­né, skut­ku zod­po­ve­da­jú pre­ja­vy pá­cha­te­ľa, kto­ré ma­jú od­raz v ma­te­riál­nom sve­te a sú pok­ry­té pá­cha­te­ľo­vým za­vi­ne­ním. Te­da v skut­ku ma­jú od­raz len tie ko­na­nia (tie pre­ja­vy vô­le), kto­ré sú za­vi­ne­né. Ak je do skut­ko­vej ve­ty dis­po­no­va­né ur­či­té ko­na­nie, to­to ko­na­nie je vždy za­vi­ne­né. V prí­pa­doch, keď mô­že byť ur­či­tá skut­ko­vá pod­sta­ta napl­ne­ná ako úmy­sel­ným, tak aj ned­ban­li­vos­tným ko­na­ním (napr. trest­ný čin za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zá­ko­na), o akú z fo­riem za­vi­ne­nie ide, za­de­fi­nu­je práv­na ve­ta. A con­tra­rio po­kiaľ ide o ko­na­nie ne­za­vi­ne­né, nie je dô­vod, aby bo­lo sú­čas­ťou skut­ku, a pre­to zdô­raz­ňo­va­nia za­vi­ne­nia v skut­ku po­va­žu­jem za ne­ná­le­ži­té.

Nie je na mies­te, aby všet­ko, čo má vplyv na hmot­nop­ráv­ne chá­pa­nie skut­ku, bo­lo ob­siah­nu­té v skut­ko­vej ve­te. Po­tom by sme rov­na­ko dob­re moh­li do skut­ko­vej ve­ty za­kom­po­no­vať aj to, že pá­cha­teľ bol v ča­se či­nu prí­čet­ný, ne­ko­nal v kraj­nej nú­dzi či nut­nej ob­ra­ne ale­bo inej okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­cej proti­práv­nosť ale­bo tiež, že ne­ko­nal v skut­ko­vom omy­le, či do skut­ku za­kom­po­no­vať okol­nos­ti vy­jad­ru­jú­ce, že sku­tok pre­či­nu je dos­ta­toč­ne zá­važ­ný.

Od vy­ššie uve­de­né­ho je však pot­reb­né roz­li­šo­vať si­tuácie, keď je sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako spá­cha­ný na chrá­ne­nej oso­be pod­ľa § 139 ods. 1 Tr. zá­ko­na. V ta­kom­to prí­pa­de mu­sí skut­ko­vá ve­ta ob­sa­ho­vať aj okol­nos­ti uve­de­né v § 139 ods. 2 Tr. zá­ko­na. Okol­nos­ti, že trest­ný čin bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s pos­ta­ve­ním, sta­vom ale­bo ve­kom chrá­ne­nej oso­by sú okol­nos­ti skut­ko­vé a tiež hmot­nop­ráv­ne a vzťa­hu­jú sa ku kon­krét­nej oso­be pá­cha­te­ľa a ku kon­krét­ne­mu skut­ku (ide o zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu), a pre­to mu­sia zvo­le­nú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ref­lek­to­vať aj v skut­ko­vej ve­te.   

Ďal­ší­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré sa v skut­ko­vej ve­te pra­vi­del­ne vy­sky­tu­jú, av­šak jej sú­čas­ťou byť ne­ma­jú, sú okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa pos­tu­pov a pro­ces­ných úko­nov or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci. Bež­né sú v tých­to sú­vis­los­tiach nas­le­du­jú­ce for­mu­lá­cie: „...pri­čom uve­de­nú vec po pred­chá­dza­jú­com pou­če­ní na vý­zvu po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka dob­ro­voľ­ne vy­dal pod­ľa § 89 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.“ ale­bo „...pri­čom u ne­ho pri do­mo­vej pre­hliad­ke pod­ľa § 100 Tr. po­riad­ku vy­ko­na­nej na prí­kaz su­du pre príp­rav­né ko­na­nie bo­li náj­de­né...“.

Us­ta­no­ve­nia § 199 ods. 3, § 206 ods. 3, § 163 ods. 3 a § 234 písm. c) Tr. po­riad­ku sí­ce kla­dú po­žia­dav­ku, aby v skut­ko­vej ve­te bo­li ob­siah­nu­té „iné okol­nos­ti, za kto­rých ku skut­ku doš­lo tak, aby sku­tok ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným skut­kom“, av­šak okol­nos­ti, za kto­rých doš­lo ku skut­ku, ne­mož­no za­mie­ňať s okol­nos­ťa­mi, za kto­rých priš­lo k je­ho od­ha­le­niu ale­bo roz­kry­tiu. Okol­nos­ti skut­ku sa tý­ka­jú vý­luč­ne pá­cha­te­ľa a je­ho ko­na­nia, a nie or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, kto­ré tres­tnú čin­nosť pá­cha­te­ľa od­ha­ľu­jú.

Ďal­šou za­ují­ma­vos­ťou oh­ľa­dom skut­ko­vej ve­ty, na kto­rú pou­ká­zal NS SR v Zbier­ke sta­no­vísk roz­hod­nu­tí SR č. 6/2016, je, že sku­tok by ne­mal ob­sa­ho­vať for­mu­lá­cie ako:„mal spá­chať“, „mal spô­so­biť“ a pod. Za­ují­ma­vos­ťou je, že NS SR tak­to ne­po­su­dzo­val skut­ko­vú ve­tu roz­sud­ku, ale skut­ko­vú ve­tu ob­ža­lo­by. Zdô­raz­nil tiež, že ta­ké­to for­mu­lá­cie mô­žu byť sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty v prí­pa­doch, ak ide o skut­ky, kto­ré bo­li spá­cha­ne ako po­kus tres­tné­ho či­nu.

K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že po­kiaľ pro­ku­rá­tor for­mu­lu­je skut­ko­vú ve­tu ob­ža­lo­by pri do­ko­na­nom tres­tnom či­ne vy­ššie vy­tý­ka­ným spô­so­bom, po­tom aj ce­lé od­ôvod­ne­nie ob­ža­lo­by „mu­sí“ po­ní­mať v rov­na­kom du­chu – slov­ný­mi spo­je­nia­mi„mal spô­so­biť“,„mal uviesť do omy­lu“,„mal od­cu­dziť“ a pod. Tým sa pod­ľa môj­ho ná­zo­ru strá­ca ce­lá ar­gu­men­tač­ná si­la ob­ža­lo­by a naštr­bu­je sa tým su­ve­rén­ne pos­ta­ve­nie (vy­stu­po­va­nie) pro­ku­rá­to­ra na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­rý ta­kú­to ob­ža­lo­bu za­stu­pu­je. Pou­ží­va­nie ci­to­va­ných for­mu­lá­cii nie je mož­né ob­há­jiť ani sna­hou o reš­pek­to­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Z člán­ku 4 ods. 1 Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy č. 2016/343 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní vy­plý­va, že zo zdr­ža­nia sa ve­rej­ných vy­hlá­se­ní o vi­ne sú vy­ňa­té úko­ny pro­ku­rá­to­ra, kto­ré ma­jú za cieľ do­ká­zať vi­nu ob­vi­ne­nej oso­by, a tiež pro­ku­rá­tor­ské roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy (kam mož­no ne­po­chyb­ne za­ra­diť aj ob­ža­lo­bu ako roz­hod­nu­tie sui ge­ne­ris).

Ďalej tiež po­li­caj­ti čas­to pri for­mu­lá­cii skut­ko­vých viet za­mie­ňa­jú zá­kon­ný znak „ško­da“ a „roz­sah“ tres­tné­ho či­nu. Tie­to dva poj­my nie sú ob­sa­ho­vo to­tož­né. Po­kiaľ sa pre tres­tnú zod­po­ved­nosť vy­ža­du­je spô­so­be­nie ško­dy, nie je mož­né ten­to vý­znam­ný zá­kon­ný znak svoj­voľ­ne v skut­ko­vej ve­te­za­mie­ňať s „roz­sa­hom“ tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko „roz­sah“ je po­jem šir­ší ako po­jem „ško­da“, pri­čom pri zá­me­ne tých­to zá­kon­ných poj­moch ne­vyh­nut­ne do­chá­dza k nep­rí­pus­tné­mu roz­ši­ro­va­niu pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.

                                   IV.            Okol­nos­ti vy­lú­če­né zo skut­ko­vej ve­ty

Okol­nos­ti, kto­ré by ne­ma­li byť sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty, no na­priek to­mu sa sta­nú jej sú­čas­ťou, vo väč­ši­ne prí­pa­dov nes­pô­so­bu­jú ne­zá­kon­nosť to­ho-kto­ré­ho roz­hod­nu­tia. Exis­tu­jú vša­kaj opač­né prí­pa­dy.

Pred­chá­dza­jú­ca ka­pi­to­la sa za­obe­ra­la aj otáz­kou, že sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty by ne­ma­li byť ci­tá­cie zna­lec­kých po­sud­kov, od­bor­ných vy­jad­re­ní a pí­som­ných potvr­de­ní, pri­čom ta­ké­to ci­tá­cie nes­pô­so­bu­jú ne­zá­kon­nosť skut­ko­vej ve­ty. V tých­to prí­pa­doch ide o ta­ký cha­rak­ter dô­kaz­ných pros­tried­kov, kto­ré ur­či­tú sku­toč­nosť dô­le­ži­tú pre tres­tné ko­na­nie ob­jek­ti­vi­zu­jú. Od­liš­ným prí­pa­dom však je ak skut­ko­vá ve­ta ob­sa­hu­je for­mu­lá­cie ty­pu: „...čím poš­ko­de­nej spô­so­bil váž­nu uj­mu na prá­vach pod­ľa jej vlas­tné­ho vy­jad­re­nia.“, Ale­bo: „..čím mu spô­so­bil ško­du na od­cu­dze­ných ve­ciach vo vý­ške 500 Eur pod­ľa vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho.“.

Nie je prí­pus­tné aby sub­jek­tív­ne vní­ma­nie poš­ko­de­né­ho ov­plyv­ňo­va­lo hmot­nop­ráv­ne chá­pa­nie skut­ku a aby sku­toč­nos­ti, kto­ré mu­sia byť v tres­tnom ko­na­ní ob­jek­tív­ne ve­ri­fi­ko­va­teľ­né, bo­li nah­ra­de­né sub­jek­tív­ny­mi vy­jad­re­nia­mi ale­bo po­cit­mi poš­ko­de­né­ho. Uj­ma, kto­rá bo­la spô­so­be­ná poš­ko­de­né­mu, bez oh­ľa­du na to, či ide o uj­mu na ma­jet­ko­vých hod­no­tách ale­bo osob­nos­tných prá­vach, mu­sí byť v tres­tnom ko­na­ní preu­ká­za­ná vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním, pri­čom po­žia­dav­ka na kva­li­tu dô­kaz­nej ma­té­rie sa od­ví­ja od fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia (k uve­de­né­mu viď ďal­šia ka­pi­to­la).

Ak by sme pri­ja­li zá­ver, že vní­ma­nie poš­ko­de­né­ho má vplyv na tres­tnop­ráv­ne po­ní­ma­nie skut­ku, a te­da de fac­to na tres­tnú zod­po­ved­nosť, do­chá­dza­lo by tým k ab­sur­dným si­tuáciám. Dva­ja pá­cha­te­lia, kto­rí by iden­tic­kým spô­so­bom psy­chic­ky tý­ra­li svo­je man­žel­ky, by sa pot­res­ta­li v zá­vis­los­ti od to­ho či to ich man­žel­ky po­ci­ťo­va­li ako psy­chic­ké tý­ra­nie.

Ob­dob­ne sa je v praxi mož­né stret­núť aj s (nes­práv­nym) ná­zo­rom, že pri tres­tnom či­ne ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 Tr. zá­ko­na je tres­tnop­ráv­ne vý­znam­nou sku­toč­nos­ťou či ko­na­nie pá­cha­te­ľa u poš­ko­de­né­ho vzbu­di­lo dô­vod­nú oba­vu.

Kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom nie je „vzbu­de­nie dô­vod­nej oba­vy“, ale je ním „ko­na­nie, kto­ré mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu.“. Ozna­če­ný trest­ný čin je tres­tným či­nom oh­ro­zo­va­cím, je te­da bez vý­zna­mu, či nás­le­dok vo for­me dô­vod­nej oba­vy nao­zaj nas­tal. Ak by sme pri­ja­li zá­ver opač­ný, v praxi by to zna­me­na­lo, že ak by pá­cha­teľ napr. zob­ral poš­ko­de­né­mu strel­nú zbraň, na­mie­ril ju na poš­ko­de­né­ho so slo­va­mi „Tak a te­raz ťa za­bi­jem! Stre­lím ťa do hla­vy!“ne­bol by za to­to ko­na­nie tres­tne zod­po­ved­ný, ak by poš­ko­de­ný vy­po­ve­dal, že on sa pred­sa ni­čo­ho ne­bál, na­koľ­ko ve­del, že zbraň ne­bo­la na­bi­tá.

Tiež som sa v praxi stre­tol aj s ná­zo­rom, že po­kiaľ ide o trest­ný čin pod­vo­du spo­čí­va­jú­ci v sto­če­ní ki­lo­met­rov na pre­dá­va­nom vo­zid­le, ško­da sa bu­de od­ví­jať od to­ho ako sa poš­ko­de­ný vy­jad­rí k otáz­ke či by pred­met­né vo­zid­lo kú­pil ak by ve­del, že má sto­če­né ki­lo­met­re. V tom­to prí­pa­de by na hmot­nop­ráv­ne zna­ky tres­tné­ho či­nu (konkr. na nás­le­dok) mal vplyv sub­jek­tív­ny ná­zor poš­ko­de­né­ho, prí­pad­ne aj je­ho roz­mar, ak by ten­to svoj pos­toj v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia nie­koľ­kok­rát zme­nil – asi kú­pil – ur­či­te ne­kú­pil – vlas­tne kú­pil. Uve­de­ný prís­tup je pot­reb­né dô­raz­ne od­miet­nuť.

Iden­tic­ké zá­ve­ry lo­gic­ky a ne­vyh­nut­ne pla­tia aj na prí­pa­dy ak sa poš­ko­de­ný vy­jad­rí, že mu tres­tným či­nom žiad­na ško­da nev­znik­la, resp. mu ne­bol spô­so­be­ný iný tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok. V tres­tnom ko­na­ní je nás­led­ky pot­reb­né preu­ká­zať vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním. Poš­ko­de­ný mô­že mať rôz­ne dô­vo­dy, pre kto­ré mô­že o vznik­nu­tých nás­led­koch uvá­dzať nep­rav­du ale­bo byť k nim ľa­hos­taj­ný. Je pre­to iba úlo­hou OČTK vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním zis­tiť exis­ten­ciu a roz­sah tres­tnop­ráv­ne vý­znam­né­ho nás­led­ku.

Mož­no pre­to uza­vrieť, že sub­jek­tív­ne vní­ma­nie hmot­nop­ráv­nych okol­nos­tí a pa­ra­met­rov skut­ku je ne­vyh­nut­né zo skut­ko­vej ve­ty vy­lú­čiť.

Po­kiaľ ide o ča­so­vé vy­me­dzenie skut­ku, sku­tok nie je mož­né oh­ra­ni­čiť vág­nym poj­mom ako „po sú­čas­nosť“, „až do­po­siaľ“ a pod. Je zrej­mé, že tak­to for­mu­lo­va­ný sku­tok by mal vy­jad­ro­vať sku­toč­nosť, že pá­cha­te­ľaj na­ďa­lej pok­ra­ču­je v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, čo je však nep­rí­pus­tné. Uz­ne­se­nie pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku ne­mô­že vy­jad­ro­vať, že nie­čo bu­de (mô­že byť) spá­cha­né v bu­dúc­nos­ti. Pred­met­né uz­ne­se­nie na­vy­še mu­sí vy­chá­dzať z dô­ka­zov za­bez­pe­če­ných v ča­se je­ho vy­da­nia, a tak ip­so fac­to ne­mô­že za­hŕňať aj ko­na­nie, kto­ré sa mô­že ale­bo má stať po je­ho vy­da­ní (k uve­de­né­mu viď uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To/62/2016). Na­priek uve­de­né­mu však nie je vy­lú­če­né, aby ko­na­nie, kto­ré­ho sa pá­cha­teľ do­pus­til me­dzi vy­da­ním uz­ne­se­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku do je­ho ozná­me­nia, sa nes­kôr sta­lo sú­čas­ťou skut­ku, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ale iba v prí­pa­de, ak tan­go­va­né ko­na­nie nie je sa­mo o se­be skut­kom, resp. čias­tko­vým úto­kom pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.

Tiež nie je mož­né, aby sú­čas­ťou skut­ko­vej ve­ty bo­li skut­ky, pre kto­ré ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie. Uve­de­né sa mô­že ja­viť ako sa­moz­rej­mos­ťou, ale je mož­né sa stret­núť s prí­pad­mi tres­tných či­nov ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 Tr. zá­ko­na, kde po­li­cajt za­hr­nie v skut­ko­vej ve­te návr­hu na po­da­nie ob­ža­lo­by nep­la­te­nie da­ne ale­bo pois­tné­ho z ob­do­bia od ozná­me­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do preš­tu­do­va­nia spi­su.

V skut­ko­vej ve­te ne­mož­no pou­ží­vať cu­dzo­ja­zyč­né slo­vá, kto­ré nie sú bež­ne za­uží­va­né bez to­ho aby bol ich ek­vi­va­lent v skut­ko­vej ve­te uve­de­ný aj v Slo­ven­skom ja­zy­ku. V tom­to sme­re sú bež­né nas­le­du­jú­ce for­mu­lá­cie: „non le­ge ar­tis“, „cau­sa mor­tis“ či uvá­dzanie la­tin­ských náz­vov ras­tlín a ži­vo­čí­chov bez sú­čas­né­ho uve­de­nia slo­ven­ské­ho po­me­no­va­nia. Skut­ko­vé ve­ty ne­mô­žu od ad­re­sá­ta vy­ža­do­vať aby ich čí­tal so slov­ní­kom v ru­ke.

                            V.            Mie­ra is­to­ty o zna­koch tres­tné­ho či­nu

Tres­tné ko­na­nie pre­chá­dza via­ce­rý­mi fá­za­mi, pri­čom na pos­tup me­dzi jed­not­li­vý­mi fá­za­mi sa vy­ža­du­je rôz­na mie­ra kva­li­ty dô­kaz­nej ma­té­rie. Na vy­da­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. po­riad­ku pos­ta­ču­je ne­roz­ptý­le­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Na vy­da­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku sa vy­ža­du­je dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu kon­krét­nou oso­bou. A zá­ve­rom, na vy­da­nie od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sa vy­ža­du­je 100%-ná is­to­ta o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu kon­krét­nou oso­bou.

Bež­ne je mož­né sa stret­núť s praxou, že po po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia po­li­cajt od­miet­ne tres­tné ozná­me­nie pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. po­riad­ku s tým, že uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né za­lo­žiť na dom­nien­kach.

Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nie pri­tom nie je ni­čím iným ako len dom­nien­kou o tres­tnom či­ne! Ak po po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia a vy­ko­na­ní všet­kých dos­tup­ných úko­nov pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. po­riad­ku pretr­vá­va ne­roz­ptý­le­né po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu, er­go ak nie je na 100% vy­lú­če­né, že o trest­ný čin nej­de, je po­li­cajt po­vin­ný za­čať tres­tné stí­ha­nie a skut­ko­vú ve­tu for­mu­lo­vať tak, aby zod­po­ve­da­la niek­to­rej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu, a úkon­mi po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vy­lú­čiť po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Ak by sme pri­ja­li opač­ný zá­ver, uve­de­né by zna­me­na­lo, že mož­ný pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu by uni­kol tres­tnej zod­po­ved­nos­ti len pre li­mi­tá­ciu us­ta­no­ve­nia § 196 ods. 2 Tr. po­riad­ku.

Naj­väč­šmi sa dom­nien­ky o tres­tnom či­ne v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pre­ja­via, ak sa tres­tné stí­ha­nie za­čí­na vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho, neo­pa­ko­va­teľ­né­ho ale­bo za­is­ťo­va­cie­ho úko­nu. Po­li­cajt je v tých­to prí­pa­doch po­vin­ný vy­ho­to­viť uz­ne­se­nie pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. po­riad­ku „ih­neď“ (§ 199 ods. 1 tre­tia ve­ta Tr. po­riad­ku). Me­dzi vy­ko­na­ním napr. ob­hliad­ky mies­ta či­nu a za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia neexis­tu­je z práv­ne­ho hľa­dis­ka ča­so­vý pries­tor na vy­ko­na­nie a za­bez­pe­če­nie akých­koľ­vek ďal­ších dô­ka­zov, a tak by po­li­cajt mal skut­ko­vú ve­tu for­mu­lo­vať len na zá­kla­de poz­nat­kov zis­te­ných pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu (spra­vid­la si však po­li­cajt pred vy­da­ním spo­me­nu­té­ho uz­ne­se­nia za­bez­pe­čí aj os­tat­né dô­ka­zy, kto­ré mu po­mô­žu kon­ci­po­vať skut­ko­vú ve­tu, aj keď Trest­ný po­ria­dok s ta­kým­to pos­tu­pom vy­slo­ve­ne ne­po­čí­ta).^[2]

Ak te­da po­li­cajt vy­ko­ná ob­hliad­ku mies­ta či­nu k zom­re­tej oso­be, správ­na je nas­le­du­jú­ca for­mu­lá­cia skut­ko­vej ve­ty:„Nez­ná­my pá­cha­teľ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se, naj­nes­kôr dňa 25.07.2019 v ok­re­se Ban­ská Štiav­ni­ca do­po­siaľ ne­zis­te­ným spô­so­bom, z ned­ban­li­vos­ti spô­so­bil smrť poš­ko­de­né­ho A. B. nar. 12.12.1950.“, a to bez oh­ľa­du na to, že tak­mer všet­ko uve­de­né v skut­ko­vej ve­te je dom­nien­kou, na­koľ­ko v ča­se vy­ko­na­nia ob­hliad­ky mies­ta či­nu nik­to spo­ľah­li­vo ne­vie, ako sku­toč­ne zom­re­la poš­ko­de­ná oso­ba a či vô­bec zom­re­la v dôs­led­ku cu­dzieho za­vi­ne­nia.

Te­da aj v prí­pa­doch, ak sa tres­tné stí­ha­nie ne­za­čí­na vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho, neo­pa­ko­va­teľ­né­ho ale­bo za­is­ťo­va­cie­ho úko­nu, je po­li­cajt po­vin­ný za­čať tres­tné stí­ha­nie na dom­nien­kach, ak sa do­po­siaľ vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním ne­roz­ptý­li­lo po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu.

Po­kiaľ ide o uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, sú na je­ho vy­da­nie spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky vte­dy, ak exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu kon­krét­nou oso­bu a zá­ro­veň exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie o napl­ne­ní kaž­dé­ho jed­né­ho zá­kon­né­ho zna­ku dot­knu­tej skut­ko­vej pod­sta­ty.Nie je práv­ne há­ji­teľ­ný pos­tup pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku, ak o niek­to­rom zá­kon­nom zna­ku je mie­ra is­to­ty z je­ho napl­ne­nia niž­šia než „dô­vod­né po­doz­re­nie“. Ak nap­rík­lad pri vy­dá­va­ní uz­ne­se­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku pre trest­ný čin lú­pe­že exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie o kaž­dom zna­ku ob­jek­tív­nej strán­ky, ale neexis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie o poh­nút­ke (kto­rá je v tom­to prí­pa­de vy­jad­re­ná gra­ma­tic­kou for­mu­lá­ciou „v úmys­le zmoc­niť sa cu­dzej ve­ci“ a je zá­kon­ným zna­kom) nie je mož­né pos­tup pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku ob­há­jiť.

Dô­le­ži­té je tiež poz­na­me­nať, že po­kiaľ dô­kaz­ná si­tuácia umož­ňu­je pos­tup pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku, je nie­len zá­kon­nou mož­nos­ťou, ale aj zá­kon­nou po­vin­nos­ťou uve­de­ným spô­so­bom pos­tu­po­vať. Po­kiaľ od ur­či­té­ho mo­men­tu exis­tu­je dô­kaz­ná ma­té­ria, kto­rá od­ôvod­ňu­je vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, av­šak na­priek to­mu sa na­ďa­lej tres­tné stí­ha­nie ve­die „vo ve­ci“, všet­ky úko­ny tres­tné­ho ko­na­nia­tak­to vy­ko­na­né mô­žu stra­tiť svo­ju dô­kaz­nú re­le­van­ciu. „Je nep­rí­pus­tné viesť tres­tné stí­ha­nie len „vo ve­ci“ pri spl­ne­ní pod­mie­nok (aj) pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. po­riad­ku, te­da so zjav­ným a jed­noz­nač­ne špe­ci­fi­ko­va­ným a ne­za­me­ni­teľ­ne zná­mym pá­cha­te­ľom, bez to­ho, aby zá­ro­veň bo­lo vzne­se­né aj ob­vi­ne­nie tej­to oso­be. Ne­reš­pek­to­va­nie uve­de­né­ho pos­tu­pu reál­ne zna­me­ná, že po­doz­ri­vý sí­ce je ma­te­riál­ne ob­vi­ne­ný, ale for­mál­ne nie, čím sa tej­to oso­be za­brá­ni­lo up­lat­ňo­vať pro­ces­né prá­va ob­vi­ne­né­ho, napr. po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky, návr­hy na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia, na­ze­rať do spi­su, zvo­liť si ob­haj­cu atp.“ (sta­no­vis­ko č. 19 zo Zbier­ky sta­no­vísk NS a sú­dov SR č. 2/2016)

Rov­na­ký prin­cíp je pot­reb­né ap­li­ko­vať aj na zna­ky kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát tak, aby ne­doš­lo k pod­kva­li­fi­ko­va­niu skut­ku. Pod­kva­li­fi­ká­cia skut­ku mô­že viesť k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu a vo vý­sled­ku k ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v tres­tnom ko­na­ní v ča­se, ke­dy bol sku­tok con­tra le­gem pod­kva­li­fi­ko­va­ný. Ak nap­rík­lad v ča­se vzne­se­nia ob­vi­ne­nia je dô­vod­né vzniesť ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, nie je mož­né zvo­liť mier­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Práv­na kva­li­fi­ká­cia pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin za­kla­dá dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by, čím sa ob­vi­ne­né­mu pod­kva­li­fi­ko­va­ním skut­ku oklieš­ťu­je je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu (k uve­de­né­mu viď Za­char a Čier­ny pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke, roz­su­dok z 21. jú­la 2015, sťaž­nosť č. 29376/12 a 29384/12).

Po­kiaľ ide o dô­kaz­nú ma­té­riu (kva­li­tu dô­ka­zov) v ča­se po­da­nia ob­ža­lo­by v praxi ne­zried­ka nas­tá­va­jú pa­ra­doxné si­tuácie. Pod­ľa teórie tres­tné­ho prá­va sa na po­da­nie ob­ža­lo­by vy­ža­du­je vy­ššia mie­ra is­to­ty ako na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Tá­to po­žia­dav­ka je vy­jad­re­ná aj v § 234 ods. 1 Tr. po­riad­ku: „Ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd...“ Trest­ný po­ria­dok však expli­cit­ne neup­ra­vu­je, akým spô­so­bom roz­hod­núť v príp­rav­nom ko­na­ní, ak sa úkon­mi vy­ko­na­ný­mi po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia dô­kaz­ná si­tuácia os­la­bí do ta­kej mie­ry, že už viac ne­do­sa­hu­je ani mie­ru „dô­vod­né­ho po­doz­re­nia“, kto­rá sa vy­ža­du­je pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, av­šak tiež ne­do­sa­hu­je ani mie­ru roz­ptý­le­né­ho po­doz­re­nia. Nas­tá­va­jú si­tuácie, keď ani pro­ku­rá­tor neo­ča­ká­va ús­peš­né od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho, no na­priek to­mu je „po­vin­ný“po­dať ob­ža­lo­bu. V sú­čas­nos­ti (na­neš­ťas­tie) nie je všeo­bec­ne ak­cep­to­va­né, aby pro­ku­rá­tor s pou­ka­zom na zá­klad­né zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia, za pou­ži­tia pro­ces­nej ana­ló­gie us­ta­no­ve­nia § 215 Tr. po­riad­ku, up­lat­nil zá­sa­du in du­bio pro reo v príp­rav­nom ko­na­ní.

Po­kiaľ ide o vy­da­nie od­su­dzu­jú­ce­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia, niet po­le­mi­ky o vy­ža­do­va­nej mie­re is­to­ty. Na vy­da­nie od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sa vy­ža­du­je 100%-ná mie­ra is­to­ty o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu a zá­ro­veň o kaž­dom jed­nom zá­kon­nom zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rá sa mu kla­die za vi­nu - vy­ža­du­je sa ten naj­vyš­ší mož­ný stu­peň is­to­ty, kto­rý mož­no od ľud­ské­ho poz­na­nia po­ža­do­vať (uz­ne­se­nie NS SR sp. zn. 4To 3/2016).

Skut­ko­vé ve­tu je vždy pot­reb­né pris­pô­so­biť (pri za­cho­va­ní iden­ti­ty skut­ku) mo­men­tál­ne vy­dá­va­né­mu pro­ces­né­mu ale­bo me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu. Po­kiaľ nap­rík­lad pri­chá­dza do úva­hy za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pro­ku­rá­to­rom pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. po­riad­ku, pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom z dô­vo­du napl­ne­nia okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­cej proti­práv­nosť je pro­ku­rá­tor po­vin­ný tie­to okol­nos­tí (napr. okol­nos­ti nut­nej ob­ra­ny) do skut­ko­vej ve­ty pred­met­né­ho me­ri­tór­ne­ho uz­ne­se­nia dis­po­no­vať – mo­di­fi­ko­vať sku­tok pri za­cho­va­ní je­ho iden­ti­ty.

                                               VI.            Zá­ver

Správ­nej for­mu­lá­cii skut­ku je pot­reb­né ve­no­vať ná­le­ži­tú po­zor­nosť. Jej nes­práv­ne for­mu­lo­va­nie vo väč­ši­ne prí­pa­dov sí­ce ne­vy­vo­lá­va zá­važ­né pro­ces­né nás­led­ky, av­šak zá­važ­né ne­dos­tat­ky skut­ko­vej ve­ty mô­žu vo vý­sled­ku viesť k vy­dá­va­niu os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­hod­nu­tí.

 

 

 

 

Od­ka­zy pod čia­rou:

[1] Op­ráv­ne­nú dr­žbu omam­nej ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky up­ra­vu­jú via­ce­ré zá­ko­ny, napr. zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re. Op­ráv­ne­ná je aj dr­žba omam­nej lát­ky ale­bo psy­chot­rop­nej lát­ky, kto­rá je len na čas, kto­rý bez­pros­tred­ne pred­chá­dza jej kon­zu­má­cii. Op­ráv­ne­ná dr­žba mô­že byť napr. aj tá dr­žba, keď ro­dič zo­be­rie svoj­mu zá­vis­lé­mu syn­ovi omam­nú ale­bo psy­chot­rop­nú lát­ku za úče­lom od­ov­zda­nia po­lí­cii. Op­ráv­ne­ná dr­žba je tiež dr­žba, kto­rá sa vy­ko­ná­va na pod­kla­de po­vo­le­nia Mi­nis­ter­stva zdra­vot­níc­tva SR.

[2] K prob­le­ma­ti­ke for­mu­lá­cies­kut­ko­vých viet uz­ne­se­ní pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. po­riad­ku v prí­pa­doch ak bo­lo tres­tné stí­ha­nie za­ča­té vy­ko­na­ním neod­klad­né­ho, neo­pa­ko­va­teľ­né­ho ale­bo za­is­ťo­va­cie­ho úko­nu poz­ri: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a589-k-prob­le­ma­ti­ke-vec­nej-pris­lus­nos­ti-po­li­caj­tov-pri-vy­ko­na­va­ni-ob­hliad­ky-mies­ta-ci­nu?fb_com­ment_id=1592261977492649_1594334360618744

 

Diskusia