Podrobenie sa dychovej skúške a zákaz sebaobviňovania

Publikované: 14. 10. 2019, čítané: 1590 krát
 

 

Mgr. Pat­rik Jo­keľ

práv­ny ča­ka­teľ pro­ku­ra­tú­ry, Ok­res­ná pro­ku­ra­tú­ra Rož­ňa­va

 Pod­ro­be­nie sa dy­cho­vej skúš­ke a zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia

 Úvod

Pra­vi­del­nou a ne­vyh­nut­nou sú­čas­ťou slo­ven­ských ciest sú po­li­caj­né hliad­ky, kto­ré v tom­to sme­re vy­ko­ná­va­jú jed­nu zo svo­jich úloh ply­nú­cu zo zá­ko­na č. 171/1993 Z. z. o Po­li­caj­nom zbo­re, a sí­ce do­hlia­dať na bez­peč­nosť a ply­nu­losť ces­tnej pre­máv­ky a spolu­pô­so­biť pri jej ria­de­ní. Sa­moz­rej­mos­ťou jed­not­li­vých kon­trol vy­ko­ná­va­ných u vo­di­čov je spra­vid­la zis­ťo­va­nie mož­nej prí­tom­nos­ti ná­vy­ko­vej lát­ky pri ria­de­ní mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Ta­ké­to kon­tro­ly ne­raz kon­čia od­ob­ra­tím vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia, ulo­že­ním po­ku­ty, či v hor­šom prí­pa­de za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a ob­vi­ne­ním kon­krét­ne­ho vo­di­ča. Za­znie­va­jú hla­sy, že z ta­ké­ho­to ko­na­nia vo­di­čov sa stá­va ná­rod­ný šport, pri­čom aj sa­mot­ný autor po­va­žu­je to­to ko­na­nie za nep­rí­pus­tné. Cie­ľom toh­to člán­ku je však pou­ká­zať na tren­dy za­zna­me­na­né v za­hra­ni­čí, v rám­ci kto­rých v sú­vis­los­ti s pos­kyt­nu­tím „dy­cho­vej vzor­ky“ vy­stu­pu­je do pop­re­dia zá­sa­da zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia (ne­mo te­ne­tur seip­sum ac­cu­sa­re), a pri kto­rých ne­mož­no vy­lú­čiť, že sa raz sta­nú ak­tuál­ny­mi aj v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky.


1.      Z ak­tuál­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti v USA

V Spo­je­ných štá­toch ame­ric­kých, v štá­te Geor­gia, to­tiž ta­moj­ší naj­vyš­ší súd (The Sup­re­me Court of Geor­gia) v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Ole­vik v. TheS­ta­te[1]z ro­ku 2017, pri­jal zá­ve­ry, pod­ľa kto­rých nú­te­nie oso­by vdých­nuť do prís­tro­ja na zis­ťo­va­nie prí­tom­nos­ti al­ko­ho­lu je se­baob­vi­ňu­jú­cim ak­tom, kto­rý je v roz­po­re s Ústa­vou štá­tu Geor­gia. To­to roz­hod­nu­tie sa sta­lo pre­lo­mo­vým pre­ce­den­som a zme­ni­lo dov­te­daj­ší spô­sob roz­ho­do­va­nia ta­moj­ších sú­dov aj v iných ob­dob­ných prí­pa­doch. Tá­to prax však v ne­dáv­nom ob­do­bí za­šla eš­te ďa­lej, keď Naj­vyš­ší súd štá­tu Geor­gia v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Elliott v. The Sta­te[2] z 18. feb­ruára 2019 uvie­dol, že mož­nosť štá­tu pou­žiť od­miet­nu­tie dy­cho­vej skúš­ky ako dô­kaz pro­ti ob­vi­ne­né­mu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je tak­tiež po­ru­še­ním ús­ta­vou ga­ran­to­va­nej ochra­ny pro­ti se­baob­vi­ňo­va­niu. Je pot­reb­né uviesť, že tie­to roz­hod­nu­tia spô­so­bi­li znač­ný roz­ruch naj­mä od­bor­nej ve­rej­nos­ti, a pre­to bu­de za­ují­ma­vé sle­do­vať vý­voj tej­to prob­le­ma­ti­ky v bu­dúc­nos­ti, a to vrá­ta­ne kon­ti­nen­tál­ne­ho práv­ne­ho sys­té­mu. Naj­vyš­ší súd USA (The U. S. Sup­re­me Court) sa v tom­to sme­re dl­ho­do­bo pridr­žia­va lí­nie, pod­ľa kto­rej nú­te­nie oso­by vdých­nuť do prís­tro­ja na zis­ťo­va­nie prí­tom­nos­ti al­ko­ho­lu nie je po­ru­še­ním zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia za­kot­ve­né­ho v V. Do­dat­ku ame­ric­kej ús­ta­vy[3]. Ar­gu­men­ty, kto­rý­mi ten­to súd zdô­vod­ňu­je svo­je sta­no­vis­ko, sú v zá­sa­de nas­le­dov­né:

-         ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je pri­vi­lé­gium, nie prá­vo,

-         pos­tup v rám­ci tzv. im­plied con­sent sus­pen­sion, čo je oso­bit­ný druh ko­na­nia pri od­miet­nu­tí dy­cho­vej skúš­ky, pri kto­rom do­chá­dza k od­ob­ra­tiu vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia (v pod­mien­kach SR je ta­ké­to ko­na­nie po­su­dzo­va­né pod­ľa § 289 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na) má po­va­hu ad­mi­nis­tra­tív­nu a nie rep­re­sív­nu,

-         nú­te­nie oso­by k vdých­nu­tiu do prís­tro­ja je me­nej in­va­zív­ny krok ako nú­te­nie k od­ob­ra­tiu vzor­ky kr­vi,

-         umož­ňu­je to tzv. dok­trí­na search in­ci­dent to arrest[4](pre­hliad­ka ako sú­časť za­tknu­tia/za­dr­ža­nia), te­da iný­mi slo­va­mi, že pod­ro­be­nie sa dy­cho­vej skúš­ke je chá­pa­né ako sú­časť pos­tu­pu pri za­sta­ve­ní vo­zid­la a nás­led­nej kon­tro­le, pri­čom vý­zna­mo­vo tú­to dok­trí­nu mož­no v pod­mien­kach SR zrej­me naj­vhod­nej­šie pri­rov­nať k osob­nej pre­hliad­ke pod­ľa § 99 ods. 3, 4 Tres­tné­ho po­riad­ku (ďa­lej len „Tr. por.“)

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sa pos­tu­pom ča­su vy­tvo­ri­li dva roz­lič­né poh­ľa­dy na uve­de­nú prob­le­ma­ti­ku, pri­čom je­den z nich po­va­žu­je nú­te­nie pá­cha­te­ľa k pos­kyt­nu­tiu „dy­cho­vej vzor­ky“ za proti­ús­tav­né, dru­hý však prin­ci­piál­ne po­va­žu­je jaz­du pod vply­vom al­ko­ho­lu (DUI – dri­ving un­der in­fluen­ce) za na­toľ­ko nep­rí­pus­tné ko­na­nie, že po­ru­še­nie ús­ta­vy za tým ne­vi­dí, resp. ako­by v tom­to sme­re priz­ná­val vý­nim­ku z ús­tav­nej ochra­ny.

 

2.      Zá­sa­da zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia

Uve­de­ná zá­sa­da zoh­rá­va v tres­tnom pro­ce­se nes­mier­ne vý­znam­nú úlo­hu a je sú­čas­ťou kaž­dé­ho de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho po­riad­ku, ne­vy­ní­ma­júc ten slo­ven­ský. Svo­je vy­jad­re­nie tak im­pli­cit­ne na­chá­dza v čl. 47 ods. 1 Ústa­vy SR, resp. čl. 37 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­ré za­kot­vu­jú prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de. V zá­klad­ných pred­pi­soch tres­tné­ho prá­va tú­to zá­sa­du na­chá­dza­me vy­jad­re­nú pop­ri § 2 ods. 10 Tr. por.(vy­hľa­dá­va­cia zá­sa­da), pod­ľa kto­ré­ho: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. ....,“ aj v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 12 Tr. por., ozna­čo­va­nom aj ako zá­sa­da zá­kon­nos­ti do­ka­zo­va­nia[5], pod­ľa kto­ré­ho „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom ...“. Uve­de­né us­ta­no­ve­nia sú vy­jad­re­ním to­ho, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú po­vin­nosť sa­mi vy­hľa­dá­vať sku­toč­nos­ti pot­reb­né pre tres­tné ko­na­nie. Mož­no te­da uza­vrieť, že zá­sa­da zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia vy­jad­ru­je po­vin­nosť štá­tu ob­jas­ňo­vať tres­tné či­ny, zhro­maž­ďo­vať dô­ka­zy a preu­ká­zať vi­nu bez to­ho, aby nú­til po­doz­ri­vé ale­bo ob­vi­ne­né oso­by k priz­na­niu či pos­kyt­nu­tiu dô­ka­zov o svo­jej tres­tnej čin­nos­ti. Ako pí­še C. Bec­ca­ria, je „pro­ti sa­mot­nej pri­ro­dze­nos­ti, aby sa ob­vi­ne­ný ih­neď sám ob­ža­lo­val.“[6]

Po­vin­nosť reš­pek­to­vať tú­to zá­sa­du pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku vy­plý­va tak­tiež aj z jej me­dzi­ná­rod­ných zá­väz­kov, a to pre­dov­šet­kým z čl. 6 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv. Z hľa­dis­ka je­ho ob­sa­hu tu na­chá­dza­me dve op­ráv­ne­nia ko­reš­pon­du­jú­ce so zá­sa­dou zá­ka­zu in­kri­mi­ná­cie vlas­tnej oso­by, a to prá­vo ml­čať a prá­vo ne­po­die­ľať sa na vlas­tnom ob­vi­ne­ní. Re­zo­lú­cia XV. Me­dzi­ná­rod­né­ho kon­gre­su tres­tné­ho prá­va priš­la tak­tiež so zá­ve­rom, že „Nik­to nie je po­vin­ný ak­tív­nym spô­so­bom pris­pieť, pria­mo ale­bo ne­pria­mo, k vlas­tné­mu od­sú­de­niu.“[7]

K prak­tic­kej ap­li­ká­cii jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní je pot­reb­né uviesť, že uve­de­nú zá­sa­du je pot­reb­né vy­kla­dať exten­zív­ne, a pre­to sa dom­nie­vam, že us­ta­no­ve­nia § 121 ods. 1, 2 Tr. por. resp. § 130 ods. 2 Tr. por. (prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať) je nut­né ana­lo­gic­ky vzťa­ho­vať na aké­koľ­vek ak­tív­ne ko­na­nie, kto­ré sa vy­ža­du­je od ob­vi­ne­né­ho, príp. sved­ka. Zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia by to­tiž ne­mal byť li­mi­to­va­ný iba na vý­po­veď, ale za­hŕňať akú­koľ­vek for­mu ak­ti­vi­ty (napr. skúš­ka pís­ma, pos­kyt­nu­tie hes­la a pod.). Ústav­nej ochra­ne pro­ti se­baob­vi­ňo­va­niu je to­tiž pot­reb­né dať pred­nosť aj vte­dy, ak by to v tom-kto­rom ko­na­ní moh­lo viesť k dô­kaz­nej nú­dzi[8].

 

3.      Sú­čas­ná prax v Slo­ven­skej re­pub­li­ke

Z ame­ric­ké­ho kon­ti­nen­tu sa pre­to te­raz pre­suň­me na Slo­ven­sko. Pod­ľa ak­tuál­nej práv­nej úp­ra­vy je ko­na­nie pá­cha­te­ľa v po­do­be ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pod vply­vom al­ko­ho­lu kva­li­fi­ko­va­né jed­nak ap­li­ká­ciou zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch a v prí­pa­de prek­ro­če­nia hra­ni­ce 1 pro­mi­le je ta­ké­to ko­na­nie kva­li­fi­ko­va­né pod­ľa § 289 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej len „Tr. zák.“)ako trest­ný čin oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky.

Pod­ľa § 289 ods. 1 Tr. zák. „Kto vy­ko­ná­va v sta­ve vy­lu­ču­jú­com spô­so­bi­losť, kto­rý si pri­vo­dil vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky, za­mes­tna­nie ale­bo inú čin­nosť, pri kto­rých by mo­hol oh­ro­ziť ži­vot ale­bo zdra­vie ľu­dí ale­bo spô­so­biť znač­nú ško­du na ma­jet­ku, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na je­den rok.“ To­to us­ta­no­ve­nie te­da pos­ti­hu­je ko­na­nie, ke­dy je pri vý­ko­ne ur­či­tej čin­nos­ti ale­bo za­mes­tna­nia zis­te­ná prí­tom­nosť ná­vy­ko­vej lát­ky. Pod­ľa § 289 ods. 2 Tr. zák. „Rov­na­ko ako v od­se­ku 1 sa pot­res­tá, kto sa pri vý­ko­ne za­mes­tna­nia ale­bo inej čin­nos­ti uve­de­nej v od­se­ku 1 od­miet­ne pod­ro­biť vy­šet­re­niu na zis­te­nie ná­vy­ko­vej lát­ky, kto­ré sa vy­ko­ná­va dy­cho­vou skúš­kou ale­bo orien­tač­ným tes­to­va­cím prís­tro­jom, ale­bo sa od­miet­ne pod­ro­biť le­kár­ske­mu vy­šet­re­niu od­be­rom a vy­šet­re­ním kr­vi ale­bo iné­ho bio­lo­gic­ké­ho ma­te­riá­lu, či nie je ov­plyv­ne­ný ná­vy­ko­vou lát­kou, ho­ci by to pri vy­šet­re­ní ne­bo­lo spo­je­né s ne­bez­pe­čen­stvom pre je­ho zdra­vie.“Tým­to us­ta­no­ve­ním je sa­mos­tat­nou zá­klad­nou skut­ko­vou pod­sta­tou pos­ti­ho­va­né ko­na­nie spo­čí­va­jú­ce v od­miet­nu­tí pod­ro­be­nia sa zis­ťo­va­niu prí­tom­nos­ti ná­vy­ko­vej lát­ky, ke­dy sa auto­ma­tic­ky pre­zu­mu­je si­tuácia, ako ke­by prí­tom­nosť ná­vy­ko­vej lát­ky bo­la reál­ne zis­te­ná. Ďal­šie dva od­se­ky uve­de­né­ho pa­rag­ra­fu tvo­ria tak­tiež sa­mos­tat­né skut­ko­vé pod­sta­ty, av­šak pre úče­ly toh­to člán­ku ich nie je pot­reb­né bliž­šie ro­zo­be­rať.

V prí­pa­de dy­cho­vej skúš­ky tak ide o veľ­mi vý­znam­ný, a v pod­sta­te je­di­ný roz­ho­du­jú­ci a us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, kto­rý dos­ta­toč­ne preu­ka­zu­je vi­nu pá­cha­te­ľa, čo zvy­čaj­ne umož­ňu­je po­dob­né prí­pa­dy pre­jed­nať pos­tu­pom pod­ľa § 204 Tr. por. (su­perrých­le ko­na­nie). Je­di­ným úče­lom vdých­nu­tia do prís­tro­ja je tak pos­kyt­núť dô­kaz, kto­rý mô­že byť nás­led­ne pou­ži­tý pro­ti da­nej oso­be, pri­čom sa od tej­to oso­by cel­kom zjav­ne vy­ža­du­je ak­tív­ne ko­na­nie. Ak dôj­de k od­miet­nu­tiu, nas­tá­va fik­cia zis­te­nia prí­tom­nos­ti ná­vy­ko­vej lát­ky a nás­led­ný pos­tih. Ak to te­da zhr­nie­me, s is­tou dáv­kou zve­li­če­nia by sa da­lo uviesť, že štát oso­be neu­mož­ňu­je reali­zo­vať jej ús­tav­ne ga­ran­to­va­né prá­vo, ba do­kon­ca ju za reali­zá­ciu toh­to prá­va tres­tá. Ne­mu­sí ísť a sa­moz­rej­me ani nej­de o nú­te­nie v po­do­be hro­zieb ako sú po­ku­ty ale­bo od­ob­ra­tie vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia. V tom­to prí­pa­de pos­ta­ču­je vi­sia­ca hroz­ba tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu pod­ľa § 289 ods. 2 Tr. zák., kto­rá je evi­den­tne dos­ta­toč­ne pres­ved­či­vá k pod­ro­be­niu sa dy­cho­vej skúš­ke.

 

4.      K mož­nos­tiam bu­dú­cej práv­nej úp­ra­vy

Bu­de pre­to za­ují­ma­vé sle­do­vať, či sa nie­ke­dy s ta­kou­to ar­gu­men­tá­ciou bu­dú mu­sieť za­obe­rať aj OČTK a sú­dy v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a ako sa v ta­kom prí­pa­de s uve­de­nou zá­le­ži­tos­ťou vy­spo­ria­da­jú. Nie je tiež mož­né vy­lú­čiť, že v ur­či­tom ča­so­vom ho­ri­zon­te bu­de nut­né pris­tú­piť aj k úp­ra­ve sú­čas­nej le­gis­la­tí­vy.

Z poh­ľa­du auto­ra ako je­den z mož­ných návr­hov pri­chá­dza do úva­hy vy­ho­to­vo­vať v rám­ci dy­cho­vej skúš­ky zá­pis­ni­cu o jej vy­ko­na­ní,vrá­ta­ne ná­le­ži­té­ho pou­če­nia o vý­zna­me dy­cho­vej skúš­ky ako i o prá­ve neob­vi­ňo­vať sám se­ba, kto­rej sú­čas­ťou by bol aj súh­las kon­tro­lo­va­nej oso­by, aby bo­lo zrej­mé, že dy­cho­vá skúš­ka bo­la vy­ko­na­ná na zá­kla­de jej súh­la­su a dob­ro­voľ­ne. V prí­pa­de od­miet­nu­tia pod­ro­biť sa dy­cho­vej skúš­ke by vzhľa­dom na exis­ten­ciu dô­vod­né­ho po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu nas­le­do­va­lo za­dr­ža­nie a prí­kaz po­li­caj­ta so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra na vy­ko­na­nie od­be­ru kr­vnej vzor­ky pod­ľa § 155 ods. 2 a 4 Tr. por. (vrá­ta­ne do­čas­né­ho od­ňa­tia vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia), čím bu­de sa­moz­rej­me za­brá­ne­né da­nej oso­be pok­ra­čo­vať v ďal­šej jaz­de. Od­ob­ra­tie vzor­ky kr­vi to­tiž mož­no pod­ra­diť pod tzv. non com­mu­ni­ca­ti­ve act (úkon pa­sív­nej, neak­tív­nej po­va­hy)[9], te­da ako úkon, ku kto­ré­ho str­pe­niu mož­no ob­vi­ne­né­ho do­nu­co­vať bez to­ho, aby bol po­ru­še­ný zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu. Ako uvie­dol Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky, „na úko­ny ... spo­čí­va­jú­ce v od­ob­ra­tí pa­cho­vej sto­py, od­ob­ra­tí vzor­ky vla­sov a bu­kál­ne­ho ste­ru, kto­rých cie­ľom je zís­ka­nie ob­jek­tív­ne exis­tu­jú­cich dô­ka­zov pre fo­rén­zne vy­šet­re­nia, a kto­ré ne­vy­ža­du­jú ak­tív­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho ale­bo po­doz­ri­vé­ho,ale ibastr­pe­nie ich vy­ko­na­nia, ne­mož­no po­ze­rať ako na úko­ny, kto­rý­mi by bol ob­vi­ne­ný či po­doz­ri­vý do­nu­co­va­ný k ús­tav­ne nep­rí­pus­tné­mu se­baob­vi­ňo­va­niu.“(sta­no­vis­ko Pl. ÚS-st 30/10 z 30.11.2010). Naz­na­če­ným pos­tu­pom by tak bo­lo mož­né vy­hnúť sa mož­nej ús­tav­nej ne­sú­lad­nos­ti do­po­siaľ za­uží­va­nej praxe.

Zá­ver

Pre­dos­tre­tý člá­nok v žiad­nom prí­pa­de ne­mal am­bí­ciu zne­va­žo­vať sú­čas­né nas­ta­ve­nie práv­nej úp­ra­vy. Pred­sta­vu­je iba pros­tú ap­li­ká­ciu všeo­bec­ne plat­nej práv­nej zá­sa­dy na kon­krét­ny prí­pad a upo­zor­ňu­je, že vzhľa­dom na niek­to­ré roz­ho­do­va­cie tren­dy mô­že po­dob­ná si­tuácia nas­tať aj u nás. Je pre­to aj is­tým ape­lom k za­mys­le­niu sa, či nie je pot­reb­né do ur­či­tej mie­ry up­ra­viť do­te­raj­šie le­gis­la­tív­ne za­kot­ve­nie zis­ťo­va­nia prí­tom­nos­ti ná­vy­ko­vej lát­ky. Ako to­tiž bo­lo naz­na­če­né, ak­tuál­ne už mož­no ba­dať prik­lá­ňa­nie sa niek­to­rých (za­hra­nič­ných) súd­nych in­šti­tú­cií k vy­hod­no­te­niu za­uží­va­ných pos­tu­pov ako ús­tav­ne neudr­ža­teľ­ných. Autor bu­de tak­tiež vďač­ný za aké­koľ­vek ná­zo­ry os­tat­ných ko­le­gov z práv­nej teórie i praxe a ich poh­ľad na té­mu, kto­rá je pred­me­tom toh­to člán­ku.

Zoz­nam pou­ži­tých zdro­jov:

Li­te­ra­tú­ra:

1.      BEC­CA­RIA, C.: O zlo­či­noch a tres­toch. Bra­tis­la­va: Kallig­ram, 2009.128 s.ISBN 978-80-8101-252-5

2.      HOLLÄNDER, P.: Zrod a sú­čas­nosť prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur (hypo­stá­zia jed­né­ho zá­klad­né­ho prá­va). In:HUL­LA, P.; TICHÝ, L. (ed.): Prin­cíp spra­vod­li­vos­ti v tres­tnom a správ­nom súd­nom ko­na­ní. Pe­zi­nok: Jus­tič­ná aka­dé­mia, 2016. 218 s. ISBN 978-80-970207-9-8

3.      KO­LESÁR, J.: Per­spek­tí­vy do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní s dô­ra­zom na zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie. Prie­vi­dza: Ci­ti­com, 2010. 177 s. ISBN 978-80-89433-00-1

 

Inter­ne­to­vé zdro­je:

Charles­ton Cri­mi­nal­De­fen­se: DUI Breath Test And Rig­htA­gain­stSelf-In­cri­mi­na­tion.(19.02.2019) Dos­tup­né na: https://www.gbslawfirm.com/dui-breath-tests-and-the-right-against-self-in­cri­mi­na­tion/

 

Súd­ne roz­hod­nu­tia:

Roz­hod­nu­tie The­Sup­re­me­Court of Geor­gia vo ve­ci Ole­vik v. The Sta­te, S17A0738. Dos­tup­né na: https://www.leag­le.com/de­ci­sion/in­ga­co20171016142

Roz­hod­nu­tie The­Sup­re­me­Court of Geor­gia vo ve­ci Elliott v. The Sta­te, S18A1204. Dos­tup­né na: https://law.jus­tia.com/ca­ses/geor­gia/sup­re­me-court/2019/s18a1204.html

Sta­no­vis­ko Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, sp. zn. Pl. ÚS-st 30/10

 



[1] Bliž­šie poz­ri: Ole­vik v. The Sta­te, S17A0738. Dos­tup­né na: https://www.leag­le.com/de­ci­sion/in­ga­co20171016142

[2] Bliž­šie poz­ri: Elliot v. The Sta­te, S18A1204. Dos­tup­né na: https://law.jus­tia.com/ca­ses/geor­gia/sup­re­me-court/2019/s18a1204.html

[3]Dos­lov­né zne­nie V. Do­dat­ku Ústa­vy USA: „No per­son shallbe­held to answer­for a ca­pi­tal, or ot­herwisein­fa­mous­cri­me, un­less on a pre­sen­tment or in­dic­tment of a Grand Ju­ry, except in ca­se­sa­ri­sing in the­land or na­val­for­ces, or in the­Mi­li­tia, when in ac­tual­servic­e in ti­me of War or pub­lic­dan­ger; nor shalla­ny per­son be­sub­jec­tfor­the­sa­meof­fen­ce to betwice­put in jeo­par­dy of li­fe or limb; nor shallbe­com­pelled in anyc­ri­mi­nal­ca­se to be a wit­nes­sa­gain­sthim­self, nor be­dep­ri­ved of li­fe, li­ber­ty, or pro­per­ty, wit­hout­duep­ro­cess of law; nor shallpri­va­tep­ro­per­ty­be­ta­ken­for­pub­li­cu­se, wit­hout just com­pen­sa­tion.“

[4] Bliž­šie poz­ri: Charles­ton Cri­mi­nal­De­fen­se: DUI Breath Test And Rig­htA­gain­stSelf-In­cri­mi­na­tion.(19.02.2019) Dos­tup­né na: https://www.gbslawfirm.com/dui-breath-tests-and-the-right-against-self-in­cri­mi­na­tion/

[5] KO­LESÁR, J.: Per­spek­tí­vy do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní s dô­ra­zom na zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie. Prie­vi­dza: Ci­ti­com, 2010, s. 20.

[6]BEC­CA­RIA, C.: O zlo­či­noch a tres­toch. Bra­tis­la­va: Kallig­ram, 2009. s. 110.

[7]Od­po­rú­ča­nie č. 20 Re­zo­lú­cie (Re­so­lu­tion of the­Fif­teenth Inter­na­tio­nal Con­gress of Pe­nalLaw, Rio de Ja­nei­ro, 4 – 10 Sep­tem­ber 1994)

[8]HOLLÄNDER, P.: Zrod a sú­čas­nosť prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur (hypo­stá­zia jed­né­ho zá­klad­né­ho prá­va). In: HUL­LA, P.; TICHÝ, L. (ed.): Prin­cíp spra­vod­li­vos­ti v tres­tnom a správ­nom súd­nom ko­na­ní. Pe­zi­nok: Jus­tič­ná aka­dé­mia, 2016. s. 29.

[9]Tam­tiež, s. 34.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia