Zbytočný hon na Davida Lindtnera

 

                       Zbytočný hon na Davida Lindtnera

V uplynulých dňoch som si so záujmom prečítal v médiách vyjadrenia viacerých právnikov (napríklad predsedu Súdnej rady SR, Jána Mazáka, či advokátky Viktórie Hellenbart)[1], ktorí dospeli k záveru, že sudca, ktorý má prerušený výkon funkcie sudcu je stále sudcom, funkcia sudcu mu nezanikla dňom prerušenia jej výkonu a preto nie je možné zapísať sudcu s prerušeným výkonom funkcie do zoznamu advokátov.

Tieto vyjadrenia zazneli v kontexte s konaním Davida Lindtnera[2], ktorému bol prerušený výkon funkcie sudcu a následne bol zapísaný do zoznamu advokátov. V tejto súvislosti vyslovila advokátka Viktória Hellenbart aj výhradu, že Slovenská advokátska komora nemala zapísať Davida Lindtnera do zoznamu advokátov, nakoľko sú tu pochybnosti o jeho spoľahlivosti, čo má dokresľovať fakt, že pred novinármi výslovne neoľutoval komunikáciu s Mariánom Kočnerom. K uvedenému vyjadreniu sa pripojili aj štyria ďalší advokáti, ktorí vidia nespoľahlivosť Davida Lindtnera pre výkon advokácie navyše v tom, že komentoval živé veci.

1/ funkcia sudcu a výkon funkcie sudcu

Som názoru, že neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila tomu, aby David Lindtner mohol realizovať výkon advokácie, a to aj za situácie, že mu nezanikla funkcia sudcu.

Zákon o sudcoch (č. 385/2000 Z.z.) zjavne rozlišuje medzi funkciou sudcu a výkonom funkcie sudcu. Nedá sa prerušiť funkcia sudcu, ale dá sa prerušiť jej výkon. Je to pomerne evidentný a zákonom predpokladaný rozdiel s tým, že pri prerušení výkonu funkcie sudcu nezaniká funkcia sudcu, ale dočasne zaniká možnosť vykonávať funkciu sudcu (dôraz tu treba klásť na slovo „výkon“ a nie na slovo „funkcia“). Práve z tohto dôvodu nie je možné akceptovať argumenty, že David Lindtner nemohol alebo nemal byť zapísaný do zoznamu advokátov preto, že mu nezanikla funkcia sudcu, nakoľko prerušenie výkonu funkcie sudcu a následný výkon inej činnosti sudcu počas prerušenia výkonu funkcie sudcu (napríklad výkon funkcie člena vlády, štátneho tajomníka alebo výkon advokácie) nemá nič spoločné so zánikom funkcie sudcu. V žiadnom prípade teda neplatí, z hľadiska zákona o sudcoch, premisa predsedníčky súdnej rady, či advokátky Viktórie Hellenbart, že ak sudca chce pôsobiť ako advokát, mal by sa funkcie sudcu vzdať. Nerozhoduje preto, že sudca aj ďalej zostáva sudcom, nakoľko podstatným je iba to, či sudcovi zanikla (aj keď len dočasne) možnosť vykonávať funkciu sudcu, t. j. výkon funkcie sudcu.

V tomo smere je nutné zopakovať, že David Lindtner má prerušený výkon funkcie sudcu, to znamená, že mu síce nezanikla funkcia sudcu, ale (dočasne) má pozastavený jej výkon.

Táto okolnosť má rozhodujúci význam, pretože zákon o sudcoch pozná iba nezlučiteľnosť výkonu funkcie sudcu s iným výkonom inej funkcie, či povolania (opätovne treba dať dôraz na spojenie „výkon funkcie“), t. j. len výkon funkcie sudcu (nie funkcia samotná) je nezlučiteľný s výkonom advokácie.

Pokiaľ má teda sudca prerušený výkon funkcie, tak mu nič nebráni v tom, aby vykonával povolanie advokáta a to platí aj opačne. Rovnako mu nič nebráni v tom, aby mohol vykonávať napríklad funkciu prezidenta, člena vlády, štátneho tajomníka a podobne. Ak by sme trvali na závere, že výkon advokácie môže realizovať sudca až potom, ako sa vzdá funkcie sudcu, museli by sme dospieť zároveň k záveru, že aj funkciu člena vlády, štátneho tajomníka, či prezidenta môže sudca vykonávať iba vtedy, ak sa vzdá funkcie sudcu, čo zo zákona o sudcoch v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť (práve naopak; ak sa sudca napríklad stane predsedom vlády nezaniká mu funkcia sudcu, ale sa mu iba preruší výkon funkcie sudcu).

Neprijateľným je preto len to, aby sudca realizoval výkon funkcie sudcu a zároveň (súčasne) napríklad výkon advokácie, či výkon funkcie člena vlády a podobne. Alebo povedané inak, ak sudca vykonáva funkciu sudcu nesmie vykonávať funkciu inú; ak však sudca funkciu sudcu nevykonáva, pretože má prerušený jej výkon, nič mu nebráni v tom, aby vykonával funkciu inú, napríklad aby vykonával povolanie advokáta.

Uvedenému záveru nebráni ani to, že výkon funkcie sudcu sa prerušuje z rodinných alebo osobných dôvodov. Práve preverovanie osoby Mariána Kočnera a jeho komunikácie, v ktorej sa ocitol aj dotknutý sudca zo strany polície mohlo byť tým osobným dôvodom, ktorý viedol sudcu k záveru, že nateraz nebude vykonávať funkciu sudcu a to prípadne až do skončenia vyšetrovania.

Slovenskej advokátskej komore preto nič nebránilo v tom, aby Davidovi Lindtnerovi umožnila vykonávať povolanie advokáta, nakoľko v čase rozhodovania predsedníctva komory už nevykonával funkciu sudcu a boli splnené aj ďalšie zákonné podmienky na výkon advokácie. Predsedníctvo komory preto nemuselo vyčkávať so svojim rozhodnutím na výsledok šetrenia osobitnej komisie súdnej rady, tak ako to naznačuje Viktória Hellenbart, nakoľko akýkoľvek výsledok rokovania tejto komisie by nemohol zvrátiť fakt, že David Lindtner spĺňal zákonom požadované podmienky na zápis do zoznamu advokátov (t. j. neexistovalo a ani po rokovaní komisie nemohlo existovať právoplatné rozhodnutie disciplinárneho orgánu, ktoré by Davidovi Lindtnerovi ukladalo disciplinárne opatrenie a to odvolanie z funkcie sudcu).

2/ podmienka spoľahlivosti na výkon advokácie

Pokiaľ niektorí advokáti verejne spochybnili splnenie zákonnej podmienky týkajúcej sa spolahlivosti Davida Lindtnera a to z dôvodu, že mal v komunikácii s Mariánom Kočnerom komentovať živé veci, či preto, že výslovne neľutuje komunikáciu s Mariánom Kočnerom, tak nejde o okolnosti, ktoré by boli relevantné pre posudzovanie spoľahlivosti. Spoľahlivosť je v zákone o advokácii vymedzená negatívne, t. j. zákon uvádza, kto sa za spoľahlivého nepovažuje. Spoľahlivým teda nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Len pripomeniem, že povinnosťami advokáta sú napríklad povinnosť presadzovať práva a záujmy klienta, povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou, povinnosť dodržiavať pravidlá profesijnej etiky, povinnosť mlčanlivosti a podobne. Doposiaľ som nezachytil, pri ktorej zo zákonných povinností advokáta by mala vzniknúť pochybnosť, že by ju David Lindtner nemal alebo nemohol vykonávať čestne a svedomito.

Pokiaľ štyria advokáti, ktorí sa pripojili k vyhláseniu Viktórie Hellenbart dávali pochybnosti o spoľahlivosti Davida Lindtnera do súvisu s tým, že komunikoval s Mariánom Kočnerom živé veci, tak je nutné uviesť, že David Lindtner vo svojej komunikácii s Mariánom Kočnerom, ktorá bola zverejnená, komentoval výhradne veci, ktoré nerozhodoval ako sudca, nešlo teda o živé veci, ktoré by mu napadli na vybavenie v konaní pred súdom, nešlo ani o ich verejné kometovanie a už vôbec nešlo o veci, v ktorých by bol obvinený Marián Kočner. Navyše, z jeho strany išlo najmä o komentovanie právne, t. j. zaujímal určitý právny postoj k sporným právnym otázkam, ktoré rezonovali v odbornej verejnosti (napríklad účinná ľútosť pri daňovom trestnom čine, či možnosť usvedčiť obžalovaného na podklade výpovede spoluobžalovaného).

 Podľa môjho názoru nešlo pri komentovaní živých vecí zo strany Davida Lindtnera o taký spôsob komunikácie, ktorý by ho, sám osebe, diskvalifikoval ako nespoľahlivého pre výkon povolania advokáta. Napokom, problémom tu nebol ani tak obsah komunikácie a ani to, že išlo o komunikáciu s trestne stíhanou osobou, ako skôr to, že išlo o komunikovanie s Mariánom Kočnerom.

Je však nutné pripustiť, že komunikácia sudcu s trestne stíhanou osobou a poskytovanie právnych názorov takejto osobe môže, až do úplného vyšetrenia celej veci, vyvolávať určité pochybnosti z hľadiska výkonu funkcie sudcu a to aj napriek tomu, že nešlo o veci, ktoré by sa týkali sudcu, či trestne stíhanej osoby, avšak celkom určite nevyvoláva žiadne pochybnosti ohľadne výkonu advokácie, pretože podstatou povolania advokáta realizujúceho výkon advokácie v trestných veciach je práve komunikácia medzi advokátom a trestne stíhanými osobami.

Pokiaľ ide o námietku advokátky Viktórie Hellenbart, že David Lindtner pred novinármi výslovne neoľutoval to, že komunikoval s Mariánom Kočnerom, tak ide o výhradu, ktorá nemá odpodstatnenie. David Lindtner sa vzdal funkcie predsedu súdu Okresného súdu Bratislava III, následne požiadal o prerušenie výkonu funkcie sudcu, priznal komunikáciu s Mariánom Kočnerom a verejne, prostredníctvom rozhovoru v médiách, ako aj pred osobitnou komisiou súdnej rady sa ku komunikácii s Mariánom Kočnerom vyjadril a prezentoval svoj názor, o ktorom si každý môže urobiť záver vlastný. To, že sa takýto postup zdá niekomu, zo svojho subjektívneho hľadiska, nedostatočný, a že mal podľa neho „urobiť ešte viac“ nemôže byť kritérium posudzovania podmienky spoľahlivosti potrebnej pre výkon advokácie.

Keď už sme pri vyjadrovaní ľútosti, tak mi nie je celkom jasné, ako by mal David Lindtner prejaviť ľútosť, aby sa to všetkým (respektíve Viktórii Hellenbart) zdalo dostatočné. Má zvolať tlačovú besedu, kde má vykonať akúsi sebakritiku? Má sa verejne odsúdiť a dožadovať sa exeplárneho potrestania? Alebo si má pred verejnosťou kľaknúť a žiadať o odpustenie? A ak by sa aj na verejnosti primerane a dostatočne kajal, potom by už spĺňal podmienku spoľahlivosti pre výkon advokácie? Alebo je potrebné, aby urobil ešte niečo špeciálne?

Myslím, že nič sa nemá preháňať a to ani sebekritika, a už vôbec by sa advokáti nemali predháňať v tak trochu hysterických výzvach na odsúdenie, či kritizovanie tohto druhého. Podstatnejším pri hodnotení spoľahlivosti Davida Lindtnera, než dookola vyjadrované slová ľútosti, by malo byť hodnotenie jeho pôsobenia vo výkone funkcie sudcu a prokurátora, ktoré vykonával dvadsať rokov, a toho, ako sa ku komunikácii s Mariánom Kočnerom postavil, a aké dôsledky z toho pre seba vyvodil.

Vzhľadom na vyššie uvedené argumnety považujem hon na Davida Lindtnera ohľadne jeho prípadného pôsobenia v advokácii za úplne zbytočný, ktorý začína pripomínať hon na čarodejnice z minulosti. To platí o to viac, keď už roky pôsobia vo výkone funkcie sudcu osoby, ktoré majú prerušený výkon advokácie a nikomu to doposiaľ nevadilo, a ani nevadí.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia