Mlčanlivosť advokáta v incidenčnom spore

Publikované: 19. 04. 2020, čítané: 1328 krát
 

 

JUDr. Mar­tin Bu­zin­ger, PhD.

autor je ad­vo­kát,

špe­cia­li­zu­je sa na ús­tav­né prá­vo

 

Ml­čan­li­vosť ad­vo­ká­ta v in­ci­den­čnom spo­re

Na Kraj­skom sú­de v Bra­tis­la­ve od ro­ku 2006, te­da už 14 ro­kov, pre­bie­ha spor o ur­če­nie pra­vos­ti prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky, kto­rých účas­tní­kom (ža­lob­com) je bý­va­lý práv­ny zá­stup­ca (ad­vo­kát) ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, na kto­rú bol vy­hlá­se­ný kon­kurz, a správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty úpad­cu (ža­lo­va­ný).

Prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka pred­sta­vu­je od­me­nu za práv­ne služ­by, kto­ré ža­lob­ca pos­ky­tol ob­chod­nej spo­loč­nos­ti do vy­hlá­se­nia kon­kur­zu. Exis­ten­ciu svo­jej poh­ľa­dáv­ky ža­lob­ca v ko­na­ní ok­rem iné­ho preu­ka­zu­je aj pí­som­ným uz­na­ním dl­hu čo do dô­vo­du a vý­šky, kto­ré mu dal klient eš­te pred vy­hlá­se­ním kon­kur­zu na zá­kla­de ča­so­vej a vec­nej špe­ci­fi­ká­cie us­ku­toč­ne­ných práv­nych slu­žieb.

Kraj­ský súd v prie­be­hu ko­na­nia pod­ľa v tom ča­se plat­né­ho us­ta­no­ve­nie § 100 ods. 1 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku za­ujal pred­bež­ný práv­ny ná­zor, a to že uve­de­né pí­som­né uz­na­nie dl­hu po­va­žu­je za ab­so­lút­ne nep­lat­ný práv­ny úkon. Ho­ci ten­to svoj práv­ny ná­zor súd od­ôvod­nil veľ­mi nep­res­ved­či­vým spô­so­bom a v zrej­mom roz­po­re s us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre ža­lob­cu sa tým­to pos­tu­pom sú­du, kto­rým doš­lo k pop­re­tiu práv­nej dom­nien­ky exis­ten­cie dl­hu za­lo­že­nej pí­som­ným uz­na­ním dl­hu dl­žní­kom, vý­raz­ne zhor­ši­la pro­ces­ná si­tuácia, keď­že súd svo­jím pred­bež­ným práv­nym po­sú­de­ním ve­ci fak­tic­ky pre­nie­sol dô­kaz­né bre­me­no o (ne)exis­ten­cii dl­hu zo stra­ny ža­lo­va­né­ho na ža­lob­cu.

Súd ža­lob­cu nás­led­ne vy­zval, aby pod hroz­bou za­miet­nu­tia ža­lo­by preu­ká­zal exis­ten­ciu svo­jej poh­ľa­dáv­ky za pos­kyt­nu­té práv­ne služ­by iným spô­so­bom, pre­dov­šet­kým pred­lo­že­ním ča­so­vej a vec­nej špe­ci­fi­ká­cie práv­nych slu­žieb.

Na uve­de­nú vý­zvu ža­lob­ca rea­go­val vy­jad­re­ním, že sú­dom po­ža­do­va­nú ča­so­vú a vec­nú špe­ci­fi­ká­ciu pos­kyt­nu­tých práv­nych slu­žieb v súd­nom ko­na­ní ako dô­kaz pred­lo­žiť nes­mie, pre­to­že jej ob­sah je pred­me­tom zá­kon­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, kto­rou je ako ad­vo­kát via­za­ný a bý­va­lý klient ho na­priek via­ce­rým je­ho žia­dos­tiam tej­to po­vin­nos­ti nez­ba­vil. 

Ža­lo­va­ný správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty nao­pak vy­jad­ril ná­zor, že ča­so­vá a vec­ná špe­ci­fi­ká­cia vy­ko­na­nej prá­ce pre klien­ta nie je pred­me­tom ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru, kto­rý si bez aké­ho­koľ­vek od­ôvod­ne­nia os­vo­jil aj kraj­ský súd, ak by aj ča­so­vá a vec­ná špe­ci­fi­ká­cia vy­ko­na­nej prá­ce vy­ho­to­ve­nej pre klien­ta bo­la pred­me­tom ml­čan­li­vos­ti, na uve­de­nú si­tuáciu je pot­reb­né ap­li­ko­vať § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii[1], pod­ľa kto­ré­ho ad­vo­kát ne­má po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť v ko­na­ní pred sú­dom ale­bo iným or­gá­nom, ak pred­me­tom ko­na­nia je spor me­dzi ním a klien­tom ale­bo je­ho práv­nym nás­tup­com.

Nás­led­ne na zá­kla­de žia­dos­ti ža­lob­cu pred­sed­níc­tvo Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry uz­ne­se­ním č. 40/11/2011 pri­ja­lo sta­no­vis­ko k vý­kla­du in­šti­tú­tu ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta up­ra­ve­né­ho v § 23 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, pod­ľa kto­ré­ho má ža­lob­ca, vzhľa­dom na cha­rak­ter súd­ne­ho spo­ru, pos­tu­po­vať v sú­la­de s § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii. 

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né sta­no­vis­ko pred­sed­níc­tva Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry, kraj­ský súd na po­jed­ná­va­ní v pred­met­nej práv­nej ve­ci vy­jad­ril nas­le­du­jú­ci práv­ny ná­zor k uve­de­nej otáz­ke ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta: „Pod­ľa ná­zo­ru sú­du vzhľa­dom na ust. § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, v tom­to prí­pa­de ad­vo­kát ne­má po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť, pre­to­že pred­met spo­ru je me­dzi ním a práv­nym nás­tup­com klien­ta.“

Dom­nie­vam sa, že uve­de­ný práv­ny ná­zor sú­du aj pred­sed­níc­tva Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry, kto­rý ani je­den z uve­de­ných or­gá­nov ni­ja­ko neo­dô­vod­nil, je nes­práv­ny, pre­to­že je v zrej­mom roz­po­re s plat­ným práv­nym po­riad­kom.  

Pod­ľa § 23 ods. 1 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii je ad­vo­kát po­vin­ný za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­ve­del v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom ad­vo­ká­cie, ak oso­bit­ný pred­pis na úse­ku pred­chá­dzania a od­ha­ľo­va­nia le­ga­li­zá­cie príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a fi­nan­co­va­nia te­ro­riz­mu neus­ta­no­vu­je inak.

Pod­ľa § 9 ods. 1 Ad­vo­kát­ske­ho po­riad­ku je ad­vo­kát po­vin­ný za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých ve­ciach, o kto­rých sa doz­ve­del pri vý­ko­ne ad­vo­ká­cie (§ 23 zá­ko­na), ako aj osob­ných úda­joch chrá­ne­ných oso­bit­ným zá­ko­nom.

Na otáz­ku, či ča­so­vá špe­ci­fi­ká­cia vy­ko­na­nej prá­ce vy­ho­to­ve­ná pre klien­ta je pred­me­tom ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta pod­ľa § 23 ods. 1 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii a § 9 ods. 1 Ad­vo­kát­ske­ho po­riad­ku, je pot­reb­né od­po­ve­dať jed­noz­nač­ne áno. Po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť „o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa (ad­vo­kát) doz­ve­del v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom ad­vo­ká­cie“ (§ 23 ods. 1 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii) či „o všet­kých ve­ciach, o kto­rých sa doz­ve­del pri vý­ko­ne ad­vo­ká­cie“ (§ 9 ods. 1 Ad­vo­kát­ske­ho po­riad­ku) lo­gic­ky za­hŕňa aj ča­so­vú špe­ci­fi­ká­ciu prá­ce vy­ko­na­nej pre klien­ta, pre­to­že tá­to ob­sa­hu­je ča­so­vú a vec­nú kon­kre­ti­zá­ciu práv­nych slu­žieb pos­kyt­nu­tých klien­to­vi, te­da sku­toč­nos­ti sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom ad­vo­ká­cie. Ča­so­vá špe­ci­fi­ká­cia vy­ko­na­nej prá­ce na­vy­še ob­sa­hu­je in­for­má­cie dô­ver­né­ho cha­rak­te­ru, kto­rých sprís­tup­ne­nie tre­tej oso­be mô­že (bý­va­lé­mu) klien­to­vi spô­so­biť uj­mu.

Práv­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho je v pred­met­nom súd­nom spo­re, resp. v akom­koľ­vek inom ob­dob­nom in­ci­den­čnom spo­re, v otáz­ke po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta pot­reb­né pos­tu­po­vať pod­ľa § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, t. j. po­va­žo­vať správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty za klien­ta či práv­ne­ho nás­tup­cu klien­ta (úpad­cu), je v zjav­nom roz­po­re s via­ce­rý­mi práv­ny­mi pred­pis­mi, us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou a v ne­pos­led­nom ra­de aj s práv­nou lo­gi­kou.

V uve­de­nej či ob­dob­nej práv­nej ve­ci v žiad­nom prí­pa­de nej­de o spor ad­vo­ká­ta a klien­ta, resp. práv­ne­ho nás­tup­cu klien­ta. Účas­tní­kom súd­ne­ho ko­na­nia (ža­lo­va­ným) nie je (bý­va­lý) klient ža­lob­cu (ob­chod­ná spo­loč­nosť v kon­kur­ze – úpad­ca), ale správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty. V pred­met­nom (in­ci­den­čnom) súd­nom ko­na­ní o ur­če­nie pra­vos­ti prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky te­da ža­lob­ca nie je v spo­re s (bý­va­lým) klien­tom (klient ža­lob­co­vi pred vy­hlá­se­ním kon­kur­zu poh­ľa­dáv­ku ža­lob­cu za pos­kyt­nu­té práv­ne služ­by pí­som­ne uz­nal čo do dô­vo­du aj vý­šky a na pries­kum­nom po­jed­ná­va­ní ža­lob­com up­lat­ne­nú poh­ľa­dáv­ku ne­pop­rel), ale so správ­com kon­kur­znej pod­sta­ty uve­de­nej spo­loč­nos­ti (úpad­cu), kto­rý má sa­mos­tat­nú práv­nu sub­jek­ti­vi­tu od­de­le­nú od práv­nej sub­jek­ti­vi­ty úpad­cu (bý­va­lé­ho klien­ta).

Ako uvie­dol Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v roz­sud­ku sp. zn. 5 Cdo 17/98 z 27. má­ja 1998, vy­hlá­se­ním kon­kur­zu nes­trá­ca úpad­ca práv­nu sub­jek­ti­vi­tu, te­da ani spô­so­bi­losť byť účas­tní­kom ko­na­nia a pro­ces­nú spô­so­bi­losť (spô­so­bi­losť sa­mos­tat­ne ko­nať pred sú­dom).

Keď­že ža­lob­cov (bý­va­lý) klient vy­hlá­se­ním kon­kur­zu ako práv­ny sub­jekt ne­za­ni­kol a vzhľa­dom na sku­toč­nosť, že pred­met­né kon­kur­zné ko­na­nie vo­či úpad­co­vi stá­le pre­bie­ha, je lo­gic­ké a zrej­mé, že ob­jek­tív­ne ne­mô­že mať práv­ne­ho nás­tup­cu. Práv­ny ná­zor vy­jad­re­ný kraj­ským sú­dom, že ža­lo­va­ný je „práv­nym nás­tup­com“ úpad­cu (t. j. práv­ne­ho sub­jek­tu, kto­rý stá­le exis­tu­je), ne­má opo­ru v plat­nom práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky, us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­re sú­dov, v práv­nej ve­de a ani v ra­cio­nál­nom uva­žo­va­ní, a pre­to je ar­bit­rár­ny.

V tej­to sú­vis­los­ti je tiež pot­reb­né pou­ká­zať na zne­nie § 23 ods. 2 pr­vá ve­ta zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, pod­ľa kto­ré­ho poz­ba­viť ad­vo­ká­ta po­vin­nos­ti za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť mô­že klient a po smr­ti či zá­ni­ku klien­ta iba je­ho práv­ny nás­tup­ca. Práv­nym nás­tup­com ad­vo­ká­tov­ho klien­ta te­da z hľa­dis­ka ja­zy­ko­vé­ho a lo­gic­ké­ho vý­kla­du cit. us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o ad­vo­ká­cii mô­že byť len ta­ký práv­ny sub­jekt, kto­rý vstú­pil do práv a po­vin­nos­tí klien­ta po „smr­ti“ klien­ta (ak klien­tom bo­la fy­zic­ká oso­ba) ale­bo „zá­ni­ku“ klien­ta (ak klien­tom bo­la práv­nic­ká oso­ba).

Po­jem „práv­ny nás­tup­ca klien­ta“ uve­de­ný v § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii je v sú­la­de s me­tó­dou sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du práv­nych no­riem ako aj z hľa­dis­ka te­leolo­gic­ké­ho (e ra­tio­ne le­gis) vý­kla­du pot­reb­né vy­kla­dať v kon­texte cit. zne­nia § 23 ods. 2 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, čo ne­po­chyb­ne vy­lu­ču­je, aby ža­lo­va­ný (správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty) bol práv­nym nás­tup­com práv­ne­ho sub­jek­tu (úpad­cu), kto­rý ne­za­ni­kol, keď­že práv­ne stá­le exis­tu­je a v zmys­le cit. ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky si úpad­ca aj po vy­hlá­se­ní kon­kur­zu na­ďa­lej za­cho­vá­va svo­ju práv­nu sub­jek­ti­vi­tu aj spô­so­bi­losť byť účas­tní­kom ko­na­nia a pro­ces­nú spô­so­bi­losť (spô­so­bi­losť sa­mos­tat­ne ko­nať pred sú­dom).

Správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ne­mož­no po­va­žo­vať ani za zá­stup­cu úpad­cu. Pod­ľa zá­ko­na č. 328/1991 Zb. o kon­kur­ze a vy­rov­na­ní v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, kto­rý sa na pred­met­né kon­kur­zné ko­na­nie ap­li­ku­je, má správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty ako zvlášt­ny pro­ces­ný sub­jekt v kon­kur­znom ko­na­ní sa­mos­tat­né pos­ta­ve­nie ako vo­či úpad­co­vi, tak vo­či kon­kur­zným ve­ri­te­ľom a nie je ho mož­né po­va­žo­vať za zá­stup­cu kon­kur­zných ve­ri­te­ľov a ani za zá­stup­cu úpad­cu.[2]

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­du­jú­ci ako súd do­vo­la­cí v roz­sud­ku sp. zn. 1 M Ob­do V 10/2006 z 31. jú­la 2007 kon­šta­to­val, že v in­ci­den­čnom spo­re je správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty v pos­ta­ve­ní účas­tní­ka ko­na­nia so všet­ký­mi prá­va­mi a po­vin­nos­ťa­mi v zmys­le pro­ces­ných pred­pi­sov up­ra­ve­ných v Ob­čian­skom súd­nom po­riad­ku.

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pred­met­ný súd­ny (in­ci­denč­ný) spor me­dzi ža­lob­com a ža­lo­va­ným o pra­vosť poh­ľa­dáv­ky prih­lá­se­nej v kon­kur­znom ko­na­ní nie je spo­rom me­dzi ad­vo­ká­tom a klien­tom ale­bo je­ho práv­nym nás­tup­com v zmys­le § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii. Ako ad­vo­kát je pre­to ža­lob­ca v súd­nom ko­na­ní po­vin­ný za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť v sú­la­de s § 23 ods. 1 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii a § 9 ods. 1 Ad­vo­kát­ske­ho po­riad­ku.

Pos­tup kraj­ské­ho sú­du za­lo­že­ný na svoj­voľ­nom vý­kla­de § 23 ods. 5 zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, kto­rým kraj­ský súd, pod hroz­bou za­miet­nu­tia ža­lo­by, nú­til ža­lob­cu ako stra­nu spo­ru po­ru­šiť po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta, kto­rá mu vy­plý­va zo zá­ko­na o ad­vo­ká­cii a Ad­vo­kát­ske­ho po­riad­ku, je z uve­de­ných dô­vo­dov ne­zá­kon­ný, po­ru­šu­jú­ci zá­klad­né prá­vo ad­vo­ká­ta ako stra­ny spo­ru na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces a zá­ro­veň aj zá­klad­né prá­vo je­ho (bý­va­lé­ho) klien­ta na práv­nu po­moc.

V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né pri­po­me­núť sta­no­vis­ko Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky uve­de­né v ná­le­ze sp. zn. III. ÚS 566/2016, že k pre­lo­me­niu ochra­ny súk­ro­mia, vrá­ta­ne do­vo­le­né­ho zá­sa­hu do po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, mô­že zo stra­ny ve­rej­nej mo­ci dôjsť iba cel­kom vý­ni­moč­ne, ak je to ne­vyh­nut­né a účel sle­do­va­ný ve­rej­ným zá­uj­mom nie je mož­né do­siah­nuť inak. Pri ne­dodr­ža­ní niek­to­rej pod­mien­ky ide o zá­sah proti­ús­tav­ný. Pre­to ak práv­ny po­ria­dok pri­púš­ťa pre­lom do tej­to ochra­ny, us­ku­toč­ňu­je sa tak iba a vý­luč­ne v zá­uj­me ochra­ny de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti (napr. II. ÚS 28/96).

Ob­dob­ne aj Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 3533/18 kon­šta­to­val, že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti je zá­klad­ným pred­pok­la­dom pre pos­ky­to­va­nie práv­nej po­mo­ci a tým aj ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou fun­go­va­nia de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Ad­vo­ká­ti to­tiž v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti vy­ko­ná­va­jú zá­sad­nú úlo­hu, ob­ha­jo­bu strán spo­ru v súd­nom ko­na­ní, kto­rú by ne­bo­li schop­ní za­bez­pe­čiť, po­kiaľ by ne­moh­li za­ru­čiť dô­ver­nosť vý­me­ny in­for­má­cií (po­rov­naj roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Mi­chaud pro­ti Fran­cúz­sku zo 6. de­cem­bra 2012, č. sťaž­nos­ti 12323/11). Vý­kon pro­fe­sie ad­vo­ká­ta te­da vy­chá­dza z dô­ver­né­ho vzťa­hu me­dzi ad­vo­ká­tom a klien­tom a z dô­ve­ry klien­ta v ml­čan­li­vosť ad­vo­ká­ta (napr. ná­lez sp. zn. IV. ÚS 799/15). Svo­jím vý­zna­mom je te­da ml­čan­li­vosť ad­vo­ká­ta sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces (po­rov­naj uz­ne­se­nie sp. zn. III. ÚS 3988/13).

Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ke v uve­de­nom ná­le­ze tiež zdô­raz­nil, že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta ako pred­pok­lad pre riad­ny vý­kon ad­vo­ká­cie, a te­da aj ne­vyh­nut­ná pod­mien­ka fun­go­va­nia de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, má ne­po­chyb­ne ús­tav­nop­ráv­ny roz­mer. Všeo­bec­né sú­dy to­tiž ma­jú po­vin­nosť pos­kyt­núť ochra­nu oso­bám, kto­ré pros­tred­níc­tvom ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta čer­pa­jú zá­klad­né prá­vo na práv­nu po­moc. V prí­pa­doch nep­rí­pus­tné­ho pre­lo­me­nia ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta, čo by zá­kla­du ad­vo­kát­skej pro­fe­sie, však do­chá­dza tiež k zá­sa­hu do práv ad­vo­ká­tov, pre­to­že je im dot­knu­tá dô­ve­ra, na kto­rej je vy­bu­do­va­ný vzá­jom­ný vzťah ad­vo­ká­ta a je­ho klien­tov. Up­lat­ňo­va­ním vlas­tné­ho zá­klad­né­ho prá­va na vý­kon ad­vo­ká­cie, pod­ľa člán­ku 26 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd („Lis­ti­na“), te­da ad­vo­kát zá­stup­ne up­lat­ňu­je aj zá­klad­né prá­vo svo­jich (dot­knu­tých) klien­tov na práv­nu po­moc pod­ľa člán­ku 37 ods. 2 Lis­ti­ny, pre­to­že obid­ve zá­klad­né prá­va sú v ta­kom­to prí­pa­de dot­knu­té sú­čas­ne (poz­ri ná­lez sp. zn. II. ÚS 889/10).

V ko­na­niach, v kto­rých jed­nou zo strán spo­ru je ad­vo­kát, pri­čom pred­met spo­ru sa ako­koľ­vek do­tý­ka zá­kon­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, sú sú­dy po­vin­né pos­tu­po­vať s mi­mo­riad­nou sta­ros­tli­vos­ťou tak, aby nep­rí­pus­tným spô­so­bom, t. j. v roz­po­re s kri­té­ria­mi le­ga­li­ty, le­gi­ti­mi­ty a pro­por­cio­na­li­ty, ne­za­siah­li do práv ad­vo­ká­ta a je­ho klien­tov.

 

 

 

 



[1] Zá­kon č. 586/2003 Z. z. o ad­vo­ká­cii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 455/1991 Zb. o živ­nos­ten­skom pod­ni­ka­ní (živ­nos­ten­ský zá­kon) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

[2] Sta­no­vis­ko ob­čian­skop­ráv­ne­ho a ob­chod­né­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo 17. jú­na 1998, Cpjn 19/98, č. 52, XiX, Zbier­ka súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk 7/1998. In: Ďuri­ca, Mi­lan: Kon­kur­zné prá­vo na Slo­ven­sku a v Európ­skej únii. Euro­kó­dex, 2006, s. 150.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia