Prečo SR v súvislosti so zavedením protiepidemických obmedzení porušuje článok 15 Európskeho dohodovu?

 

Mgr. Pe­ter Kos­ka

Práv­nic­ká fa­kul­ta

Uni­ver­si­té de Stras­bourg

Pre­čo SR v sú­vis­los­ti so za­ve­de­ním proti­epi­de­mic­kých ob­me­dze­ní po­ru­šu­je čl. 15 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ĽP?

Slo­ven­ská Re­pub­li­ka, tak ako aj väč­ši­na os­tat­ných člen­ských štá­tov Ra­dy Európy, ne­reš­pek­to­va­la de­ro­gač­nú pro­cedúru v zmys­le čl. 15 Európske­ho do­ho­vo­ru o ľudských prá­vach v sú­vis­los­ti s pos­tup­ným za­vá­dza­ním proti­ví­ru­so­vých opat­re­ní a je de fac­to na­pad­nu­teľ­ná pred Európskym sú­dom v Štras­bur­gu za prou­še­nie zá­klad­ných ľudských práv.

20.ap­rí­la 2020, Fréde­ric Sud­re, dl­ho­ročne pôso­bia­ci ako vy­so­koš­kol­ský pro­fe­sor Európskej ochra­ny ľudských práv vo Fran­cúz­sku a zá­ro­veň ria­di­teľ In­šti­tú­tu európskej ochra­ny ľudských práv, pub­li­ko­val člá­nok, v kto­rom pou­ka­zu­je na fakt, že člen­ské štá­ty Ra­dy Európy pri za­vá­dza­ní ochran­ných opat­re­ní ne­pos­tu­pu­jú  v sú­la­de s Európskym do­ho­vo­rom, a to z dô­vo­du ig­no­ro­va­nia člán­ku č. 15, kto­rý up­ra­vu­je možnosť štá­tov pro­vizórne od­stú­piť od ich záväz­kov chrá­niť prá­va a slo­bo­dy člo­ve­ka.

Dos­lovné zne­nie čl.15 je nas­le­dovné:

1.
V prí­pa­de voj­ny ale­bo akého­koľ­vek iného oh­ro­ze­nia exis­ten­cie štá­tu, mô­že kto­rá­koľvek Vy­so­ká zmluv­ná stra­na pri­jat ̌opat­re­nia sme­ru­jú­ce k od­stú­pe­niu od zá­väz­kov vy­plý­va­jú­cich z toh­to do­ho­vo­ru v roz­sa­hu, v akom to bez­pros­tred­ne vy­ža­du­je na­lie­ha­vosťsi­tuácie a za pred­pok­la­du, že tie­to opat­re­nia sú zlučiteľné s jej iný­mi zá­väz­ka­mi podľa me­dzi­ná­rodného prá­va.

2. Podľa toh­to us­ta­no­ve­nia nie je možné od­stú­piťod člán­ku 2, s vý­nim­kou úmr­tí spô­so­be­ných do­vo­le­ný­mi voj­no­vými čin­mi a od člán­kov 3, 4 (od­sek 1) a 7.

3. Kaž­dá Vy­so­ká zmluv­ná stra­na, kto­rá vy­uži­je svo­je prá­vo od­stú­piťod zá­väz­kov, v pl­nom roz­sa­hu in­for­mu­je ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka Ra­dy Európy o opat­re­niach, ktoré pri­ja­la a o ich dô­vo­doch. Ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka Ra­dy Európy in­for­mu­je tiež o tom, ke­dy tie­to opat­re­nia stra­ti­li plat­nosťa od­ke­dy sa us­ta­no­ve­nia do­ho­vo­ru zno­va vy­ko­ná­va­jú v pl­nom roz­sa­hu.

F.Sud­re kri­ti­zu­je člen­ské štá­ty (ok­rem tých 10, ktoré ap­li­ko­va­li le­gi­tím­ny pos­tup, a to Al­bán­sko, Arménsko, Estónsko, Gru­zín­sko, Lo­tyš­sko, Se­verné Ma­cedónsko, Ru­mun­sko, San Ma­rí­no, Srbsko, Mol­dav­sko) z dô­vo­du, že neup­lat­ni­li de­ro­gač­nú klau­zu­lu (čl.15) pred za­ve­de­ním bez­peč­nos­tných opat­re­ní v sú­vis­los­ti s ve­rej­ným oh­ro­ze­ním spo­lo­čenského zdra­via, ktoré je spô­so­bené ak­tuál­nou pandémiou.

Pre­čo je ne­vyh­nutné, aby hlav­ní pred­sta­vi­te­lia štá­tov strik­tne dodr­žia­va­li túto pro­cedúru pred­tým, než sa roz­hod­nú ap­li­ko­vať dô­le­ži­tý zá­sah do ľudských práv, ktoré me­dzi­ná­rodné do­ku­men­ty či ús­ta­vy jed­not­li­vých štá­tov, priz­ná­va­jú každému jed­not­liv­co­vi?

Na jed­nej stra­ne je pot­reb­né si uve­do­miť, že rad pri­ja­tých opat­re­ní je ne­vyh­nut­ný pre boj s tou­to zá­važ­nou ná­ka­zou, a te­da je lo­gic­ké, že mu­sia ne­vyh­nut­ne za­sa­ho­vať aj do sfé­ry ľud­ských práv. Av­šak, tie­to opat­re­nia sú pri­jí­ma­né na is­tý ob­me­dze­ný čas pot­reb­ný na pos­tup­né od­strá­ne­nie jed­not­li­vých ri­zík, kto­ré sú s ví­ru­som Co­vid-19 spo­je­né. Po­ve­da­né opač­ne, nes­mú na­ru­šo­vať zá­klad­né hod­no­ty de­mok­ra­cie a prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu po dl­hší čas než je nut­né.

Čl. 15 (Od­stú­pe­nie vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách) te­da us­ta­no­vu­je práv­ny rá­mec pre prí­pad vý­ni­moč­nej si­tuácie akou sú nap­rík­lad čas voj­ny, voj­no­vý stav, nú­dzo­vý stav, oh­ro­ze­nie ve­rej­né­ho zdra­via a pod. Pod­ľa § 3 toh­to člán­ku, člen­ský štát vop­red in­for­mu­je ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka Ra­dy Euró­py o pri­ja­tých opat­re­niach, kto­ré na­vy­še mu­sí aj od­ôvod­niť. Ta­kis­to člen­ské šta­ty in­for­mu­jú ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka aj o ukon­če­ní plat­nos­ti tých­to opat­re­ní a o dá­tu­me, ke­dy bu­de vy­ko­ná­vať ob­sah Do­ho­vo­ru vy­ko­ná­vať opäť v pl­nom roz­sa­hu.

Po­dob­ne ako Fran­cúz­sko či os­tat­né spolu­zak­la­da­jú­ce štá­ty Ra­dy Euró­py, ani Slo­ven­ská Re­pub­li­ka ne­pos­tu­po­va­la v sú­la­de so zne­ním čl.15, pri­čom to­to hro­mad­né ne­reš­pek­to­va­nie mô­že mať znač­né dôs­led­ky pre pos­ta­ve­nie a sta­bi­li­tu európ­ské­ho prá­va, ale aj všeo­bec­ne prá­va ako ta­ké­ho.

Pri­tom exis­tu­jú­ce pod­mien­ky sú up­ra­ve­né jas­ne. Štá­ty mô­žu pris­tú­piť k ap­li­ká­cii tej­to klau­zu­ly v prí­pa­de, ak exis­tu­je „aké­koľ­vek ve­rej­né oh­ro­ze­nie exis­ten­cie štá­tu.“ Ako ob­vyk­le, Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va ten­to ter­mín inter­pre­to­val za po­mo­ci svo­jej ju­di­ka­tú­ry, a to vo svo­jom roz­hod­nu­tí Lawless pro­ti Írskej re­pub­li­ke z 1961. Z dô­vo­du, že ge­ne­rál­ny ria­di­teľ jas­ne de­fi­no­val Co­vid-19 ako „pan­dé­miu“, je te­da zrej­mé, že to­to ocho­re­nie mô­že­me kla­si­fi­ko­vať ako „ve­rej­né ne­bez­pe­čen­stvo“.

Sa­moz­rej­me, sa­mot­ná do­čas­ná de­ro­gá­cia Do­ho­vo­ru má fa­kul­ta­tív­nu po­va­hu, a nep­red­sta­vu­je te­da po­vin­nosť pre člen­ské štá­ty ku nej aj pris­tú­piť. Na­vy­še štá­ty dis­po­nu­jú ši­ro­kým roz­sa­hom vlas­tnych uvá­že­ní v sú­vis­los­ti s opat­re­nia­mi, kto­ré na­po­kon zvo­lia a Európ­ske spo­lo­čen­stvo im po­ne­chá­va prá­vo slo­bod­ne zhod­no­tiť, či ni­mi pri­ja­té opat­re­nia vy­ža­du­jú sa­mot­né ap­li­ko­va­nie čl.15 (skon­šta­to­va­né v roz­hod­nu­tí z ro­ku 1978 Írsko pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu), a to vo vzťa­hu k prá­vam a slo­bo­dám chrá­ne­ným Európ­skym do­ho­vo­rom.

V prí­pa­de, že sa kon­krét­ny štát roz­hod­ne pri­jať do­čas­né reš­trik­cie dek­la­ru­je zá­ro­veň, že kla­sic­ké opat­re­nia nie sú v bo­ji s ko­ro­na­ví­ru­som účin­né. Na dru­hej stra­ne, je pto­reb­né si uve­do­miť, že kon­krét­ne pri­ja­té ob­me­dzenia ne­ga­tív­ne za­sa­hu­ju do in­di­vi­duál­nop­ráv­nej sfé­ry osôb. Jed­no z naj­ra­di­kál­nej­ších opat­re­ní, kto­rým je ob­me­dzenie vy­chá­dzania, li­mi­tu­je pod­stat­ne ši­ro­kú ra­du práv up­ra­ve­ných v Do­ho­vo­re a je­ho Príl­ohách, či ús­ta­vách člen­ských štá­tov: prá­vo na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta,prá­vo na ochra­nu oby­dlia, prá­vo vy­ko­ná­vať pro­fe­sio­nál­nu čin­nosť, slo­bo­da pre­vo­va­nia ná­bo­žen­stvo či vie­ru, slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia a zdru­žo­va­nia,prá­vo na vzde­la­nie, slo­bo­da po­hy­bu atď.

Tým, že Slo­ven­ská re­pub­li­ka (ako aj väč­ši­na os­tat­ných člen­ských štá­tov) nep­rik­ro­či­la k if­nor­mo­va­niu Ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka Ra­dy Euró­py pod­ľa čl.15 § 3, po­ru­ši­la nás­led­ne vlas­tné po­vin­nos­ti sú­via­ce s reš­pek­to­va­ním sa­mot­né­ho Do­ho­vo­ru. Je pot­reb­né si uve­do­miť, že ten­to člá­nok 15 nep­red­sta­vu­je len akú­si for­mál­nu pod­mien­ku pre mož­nosť do­čas­ne sa uchý­liť k za­ve­de­niu ochran­ných opat­re­ní, ale zá­ro­veň ga­ran­tu­je ochra­nu práv ob­ča­nov pro­ti vý­ko­nu štát­nej svoj­vô­le. Mô­žem uviesť prík­lad, kto­rý som spo­mí­nal v mi­nu­lom člán­ku, a to v sú­vis­los­ti s pr­vot­ným prip­ra­vo­va­ným návr­hom no­ve­ly zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách zo stra­ny vlá­dy SR, kto­rý up­ra­vo­val mož­nosť od­po­čú­va­nia te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi, a te­da je­ho pri­ja­tie by reál­ne pred­sta­vo­val nep­ri­me­ra­ný zá­sah do osob­nej in­teg­ri­ty člo­ve­ka. To, že Slo­ven­ská re­pub­li­ka ne­reš­pek­to­va­la pos­tup up­ra­ve­ný v čl.15 vy­tvá­ra stav práv­nej neis­to­ty oh­ro­zu­jú­ci prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu, pre­to­že bez oh­ľa­du na pri­jí­ma­né opat­re­nia, pok­ra­ču­je z práv­ne­ho hľa­dis­ka do­te­raj­ší stav „nor­mál­nej“ ap­li­ká­cie Do­ho­vo­ru v pnom roz­sa­hu. Pre­to osob­ne vní­mam ako veľ­mi tref­ný ná­zov spo­mí­na­né­ho člán­ku od Fré­de­ri­ca Sud­re, kto­rý znie „Európ­sky do­ho­vor o ľud­ských prá­vach a je­ho ulo­že­nie do ka­ran­té­ny“ ( La mi­se en quaran­ti­ne de la Con­ven­tion Euro­péen­ne des droits de l’hom­me)^[1].

Zhr­nu­júc vy­ššie uve­de­né fak­ty a sú­vis­los­ti, je nut­né skon­šta­to­vať, že Slo­ven­ská Re­pub­li­ka (ako aj iné člen­ské štá­ty) sa z dô­vo­du nep­ris­tú­pe­nia k ve­rej­no-for­mál­ne­mu ak­tu pod­ľa de­ro­gač­nej klau­zu­ly oc­ti­la v práv­ne pa­ra­doxnej si­tuá­cii, pre­to­že de ju­re sa na všet­ky jej pos­tu­py stá­le hľa­dí ako ke­by bo­li vy­ko­ná­va­né za nor­mál­ne­ho sta­vu, t.j. v pl­nom roz­sa­hu pal­tnos­ti a účin­nos­ti Európ­ske­ho do­ho­vo­ru pre ľud­ské prá­va. Z to­ho vy­plý­va, že ak by sa je­den zo sku­pi­ny navr­ho­va­te­ľov pod­ľa čl. 34 Do­ho­vo­ru (jed­not­li­vec, mi­mov­lád­na or­ga­ni­zá­cia ale­bo sku­pi­na osôb) roz­ho­dol po­dať na Európ­sky súd v Sťras­bur­gu sťaž­nosť pro­ti Slo­ven­skej Re­pub­li­ke za po­ru­še­nie jed­nej z ka­te­gó­rie up­ra­ve­ných ľud­ských práv, súd by tej­to sťaž­nos­ti s veľ­kou prav­de­po­dob­nos­ťou mo­hol vy­ho­vieť a nás­led­ne ten­to štát vo svo­jom roz­hod­nu­tí san­kcio­no­vať.

 

Diskusia