Trestný čin prekrúcania (ohýbania) práva

Publikované: 26. 04. 2020, čítané: 3894 krát
 

 

                                    Trest­ný čin prek­rú­ca­nia (ohý­ba­nia) prá­va

Prog­ra­mo­vé vy­hlá­se­nie vlá­dy SR, ok­rem iné­ho, uvá­dza, že vlá­da zvá­ži za­ve­de­nie tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va do Tres­tné­ho zá­ko­na a to pod­ľa vzo­ru ne­mec­kej práv­nej úp­ra­vy.

Ne­zaš­ko­dí pre­to, po­zrieť sa as­poň v struč­nos­ti na úp­ra­vu a vý­klad toh­to tres­tné­ho či­nu v Spol­ko­vej re­pub­li­ke Ne­mec­ko a za­my­slieť sa nie­len nad tým, aké sú mož­né ús­ka­lia de­fi­no­va­nia toh­to tres­tné­ho či­nu, res­pek­tí­ve je­ho do­ka­zo­va­nia, ale aj nad tým, či je za­ve­de­nie toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­vyh­nut­né a či ko­na­nia, kto­ré má pok­rý­vať, nie sú pos­tih­nu­teľ­né už aj exis­tu­jú­ci­mi tres­tný­mi čin­mi.

Po­kiaľ ide o ná­zov toh­to tres­tné­ho či­nu tak mož­no ho­vo­riť o prek­ru­co­va­ní (prek­rú­ca­ní, prek­rú­te­ní) prá­va, či ohý­ba­ní prá­va, av­šak v práv­nych pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky by bol zrej­me naj­výs­tiž­nej­ším náz­vom trest­ný čin zneu­ži­tia prá­va ale­bo trest­ný čin zneu­ži­tia zá­ko­na.

Pod­ľa § 339 tres­tné­ho zá­ko­na Spol­ko­vej re­pub­li­ky Ne­mec­ko sa tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va (Rech­tsbeu­gung) do­pus­tí sud­ca, iná úrad­ná oso­ba ale­bo zmie­ro­va­cí sud­ca, kto­rý sa pri po­jed­ná­va­ní ale­bo roz­ho­do­va­ní v práv­nej ve­ci (vo ve­ci prá­va) do­pus­tí prek­rú­ca­nia (ohý­ba­nia) prá­va (zneu­ži­tia zá­ko­na) v pros­pech ale­bo na uj­mu inej stra­ny (zvý­hod­ňu­je ale­bo poš­ko­dzu­je nie­ko­ho ko­ho sa je­ho ko­na­nie, či roz­hod­nu­tie do­tý­ka) s tým, že tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy je vo vý­me­re od jed­né­ho ro­ku do päť ro­kov.

Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ochra­na vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti, či zá­ujem na riad­nom up­lat­ňo­va­ní (vý­kla­de) práv­nych no­riem štá­tu a to nie­len v sú­la­de s ich ja­zy­ko­vým vy­jad­re­ním, ale aj v sú­la­de s ich vý­zna­mom (ob­sa­hom), či úče­lom.

Sub­jekt tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va

Z de­fi­ní­cie tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va mož­no zis­tiť, že sa ne­tý­ka iba ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia sud­cov, ale tý­ka sa fak­tic­ky roz­ho­do­va­nia ve­rej­ných či­ni­te­ľov (nap­rík­lad aj pro­ku­rá­to­ra), ako aj iných osôb, kto­ré mô­žu vy­ko­ná­vať re­le­van­tnú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť v práv­nych ve­ciach (nap­rík­lad roz­hod­cov roz­ho­du­jú­cich v roz­hod­cov­skom ko­na­ní). Po­kiaľ sa te­da mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti ne­cha­lo opa­ko­va­ne po­čuť, že by ma­lo ísť o trest­ný čin, kto­rý by mal vý­hrad­ne do­pa­dať na roz­ho­do­va­nie sud­cov, tak zos­ta­lo ne­vys­vet­li­teľ­ným pre­čo by to tak ma­lo byť. V práv­nych ve­ciach to­tiž roz­ho­du­je ce­lé spek­trum ve­rej­ných či­ni­te­ľov, či aj iných osôb a pre­to, ak by mal byť ten­to trest­ný čin za­ve­de­ný do náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku, nie je od­pos­tat­ne­ným zu­žo­vať sub­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu iba na sud­cov. Sub­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu by mal byť vy­me­dze­ný tak, že sa ho mô­že do­pus­tiť aký­koľ­vek ve­rej­ný či­ni­teľ (nap­rík­lad sud­ca, pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, no­tár, súd­ny exekú­tor, pri­má­tor, pra­cov­ník ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí s roz­ho­do­va­cou prá­vo­mo­cou, mi­nis­ter, pra­cov­ník správ­cu da­ne s roz­ho­do­va­cou prá­vo­mo­cou, po­mer­ne ši­ro­ké roz­ho­do­va­cie prá­vo­mo­ci má nap­rík­lad aj vy­šší súd­ny úrad­ník a po­dob­ne), prí­pad­ne aj iné oso­by, kto­ré ne­mu­sia mať ne­vyh­nut­ne pri roz­ho­do­va­ní pos­ta­ve­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ale mô­žu roz­ho­do­vať o pod­stat­ných práv­nych otáz­kach (nap­rík­lad roz­hod­ca v roz­hod­cov­skom ko­na­ní, či správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty).

Pá­cha­te­ľom, či spolu­pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va mô­že byť iba špe­ciál­ny sub­jekt, av­šak nie je vy­lú­če­né, aby iná oso­ba bo­la v pos­ta­ve­ní účat­ní­ka na tom­to tres­tnom či­ne (nap­rík­lad ad­vo­kát, kto­rý úmy­sel­ne pos­kyt­ne sud­co­vi ná­vod na zjav­ne nes­práv­nu ap­li­ká­ciu práv­nej nor­my v pros­pech je­ho klien­ta, res­pek­tí­ve nap­rík­lad ozna­mo­va­teľ, kto­rý po do­ho­de s po­li­caj­tom uve­die úmy­sel­ne nep­rav­di­vé in­for­má­cie o údaj­nej tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by, kto­ré nás­led­ne po­li­cajt úmy­sel­ne vy­uži­je na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, ho­ci vie, že tres­tné ozná­me­nie je lži­vé, res­pek­tí­ve vie, že do­po­siaľ ne­má žiad­ne dô­ka­zy o tres­tnej čin­nso­ti inej oso­by).

Trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va mož­no spá­chať aj ne­pria­mo, t. j. ako tzv. ne­pria­my pá­cha­teľ. Nap­rík­lad v se­nát­nej ve­ci pred­se­da se­ná­tu úmy­sel­ne ok­la­me prí­se­dia­cich oh­ľad­ne pod­stat­ných práv­nych sku­toč­nos­tí pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du, čím ich fak­tic­ky ov­plyv­ní tak, že hla­su­jú za ur­či­té roz­hod­nu­tie, kto­ré sa prie­či zá­ko­nu, av­šak sám pred­se­da se­ná­tu hla­su­je pro­ti nim, pro­ti ich roz­hod­nu­tiu s vý­sled­kom, že zos­ta­ne preh­la­so­va­ný (na stra­nej jed­nej pred­se­da se­ná­tu hla­so­val za zrej­mý vý­klad práv­nej nor­my, na stra­ne dru­hej však ne­pria­mo úmy­sel­ne spô­so­bil, že vý­sle­dok roz­ho­do­va­cie­ho pro­ce­su bol v roz­po­re s ob­sa­hom práv­nej nor­my).

(Ko­lek­tív­ny pá­cha­teľ) Po­kiaľ bu­de náš zá­ko­no­dar­ca kon­ci­po­vať skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va, ne­mal by za­bú­dať aj na to, že pri ve­rej­ných či­ni­te­ľoch mô­že exis­to­vať aj ko­lek­tív­ne roz­ho­do­va­nie. Ty­pic­kým je to v prí­pa­doch, keď súd roz­hod­nu­je v se­ná­te (nap­rík­lad na od­vo­la­com, či do­vo­la­com sú­de). Vzhľa­dom k to­mu, že nap­rí­kald v tres­tnom ko­na­ní je po­ra­da se­ná­tu ne­ve­rej­ná a o ob­sa­hu po­ra­dy sú účas­tní­ci po­vin­ní za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť (ide o zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti) ne­bu­de jed­no­du­chým v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­va­ním us­tá­liť kto zo se­ná­tu ako hla­so­val. Som ná­zo­ru, že ne­ve­rej­nú po­ra­du se­ná­tu tre­ba za­cho­vať (inak za­ují­ma­vým prob­lé­mom je aj to, či mož­no uta­jo­va­ným spô­so­bom vy­ho­to­vo­vať ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé nah­ráv­ky z po­ra­dy se­na­tu ako do­ka­zo­va­nie mož­nej tres­tnej čin­nos­ti čle­nov se­ná­tu pri roz­ho­do­va­ní, na­koľ­ko by sa ta­kým­to spô­so­bom ob­chá­dza­la zá­ko­nom ulo­že­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti).

Na stra­ne dru­hej by však bo­lo vhod­ným, aby aj v tres­tnom ko­na­ní zá­ko­no­dar­ca pris­tú­pil k to­mu, že umož­ní zve­rej­ne­nie ne­súh­las­né­ho sta­no­vis­ka preh­la­so­va­né­ho čle­na se­ná­tu, kto­ré by sa do­ru­čo­va­lo spo­loč­ne s roz­hod­nu­tím väč­ši­ny. Ta­ká­to zme­na práv­nej úp­ra­vy by bo­la vhod­ná aj v prí­pa­de, ak sa trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va do na­šej práv­nej úp­ra­vy vô­bec ne­za­ve­die (preh­la­so­va­ný člen se­ná­tu by mal mať prá­vo na zve­rej­ne­nie svoj­ho dis­en­tu).

Ob­jak­tív­na a sub­jek­tív­na strán­ka tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va

Po­kiaľ ide o ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va, tak ne­mec­ké zne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu ho­vo­rí, že špe­ciál­ny sub­jekt sa do­pus­tí „prek­rú­ca­nia (ohý­ba­nia) prá­va (zneu­ži­tia zá­ko­na). Ne­mec­ký Trest­ný zá­kon už ďa­lej ne­vys­vet­ľu­je (ani v náz­na­koch), čo sa ro­zu­mie pod „prek­rú­ca­ním prá­va“, t. j. o čo v sku­toč­nos­ti ide. Zá­ko­no­dar­ca te­da pou­žil znač­ne vág­ny práv­ny po­jem, kto­rý nie je v zá­ko­ne bliž­šie de­fi­no­va­ný a vý­klad toh­to poj­mu je po­ne­cha­ný na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov. Zrej­me je zby­toč­né uvá­dzať, že vý­klad neur­či­té­ho poj­mu „prek­rú­te­nia prá­va“ v zmys­le tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je v ne­mec­kej ap­li­kač­nej praxi po­mer­ne spor­ný a práv­na ve­da ne­zried­ka na­pá­da vý­klad toh­to poj­mu, či je­ho zu­žo­va­nie roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou vr­cho­lo­vých sú­dov v Spol­ko­vej re­pub­li­ke Ne­mec­ko.

Vo všeo­bec­nos­ti mož­no pre­to uviesť as­poň niek­to­ré vo­dít­ka vy­uží­va­né pri sta­no­ve­ní hra­níc vý­kla­du poj­mu „prek­rú­te­nie prá­va“.

Ohý­ba­nie (prek­rú­ca­nie) prá­va v zmys­le § 339 ne­mec­ké­ho tres­tné­ho zá­ko­na je úmy­sel­né nes­práv­ne vy­lo­že­nie (up­lat­ne­nie) prá­va ve­rej­ným či­ni­te­ľom ale­bo roz­hod­com pri ko­na­ní ale­bo roz­ho­do­va­ní prí­pa­du (ve­ci) v pros­pech ale­bo na úkor inej oso­by (ide o tzv. zvrá­te­nú spra­vod­li­vosť). 

Pod­stat­ným (zá­sad­ným) vo­dít­kom tu je, že tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­ným pod­ľa toh­to tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť len po­ru­še­nie zá­ko­na (sa­mé oso­be – bez ďal­šie­ho). Ten­to zá­ver je lo­gic­ký aj v na­šich práv­nych pod­mien­kach, na­koľ­ko sám zá­ko­no­dar­ca pred­pok­la­dá, že roz­ho­do­va­cia čin­nosť ve­rej­ných či­ni­te­ľov mô­že byť aj chyb­ná, za­ťa­že­ná nes­práv­nym pos­tu­pom, res­pek­tí­ve myl­ná a pre­to zá­ko­nom up­ra­vil ce­lý sys­tém riad­nych ako aj mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov, kto­ré slú­žia na náp­ra­vu mož­ných skut­ko­vých a práv­nych po­chy­be­ní pri roz­ho­do­va­ní. Po­kiaľ te­da zá­ko­no­dar­ca po­čí­ta s mož­ný­mi chy­ba­mi or­gá­nov ap­li­ku­jú­cich prá­vo pri ko­na­ní ako aj pri roz­ho­do­va­ní a sta­no­vu­je spô­sob ich mož­nej náp­ra­vy, po­tom len oby­čaj­né (nor­mál­ne) po­ru­še­nie zá­ko­na, chyb­ný vý­klad práv­nej nor­my, nes­práv­ne hod­no­te­nie dô­ka­zov, či ne­do­ta­toč­ne vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie, ne­mô­žu, sa­mé oso­be, napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu a to ani tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va. Zá­ko­no­dar­ca to­tiž po­čí­ta s tým, že aj sud­ca, či iný ve­rej­ný či­ni­teľ mô­že byť oso­ba omyl­ná, chy­bu­jú­ca a pre­to za oby­čaj­né omy­ly, chy­by, nes­práv­ne vý­kla­dy práv­nej nor­my ne­mô­že byť vy­vo­dzo­va­ná tres­tnop­ráv­na zos­do­ved­nosť (nap­rík­lad ak pro­ku­rá­tor zru­ší uz­ne­se­nie po­li­caj­ta pos­tu­pom pod­ľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. ako ne­zá­kon­né, nez­na­me­ná to, že bu­de nut­né po­li­caj­ta tres­tnop­ráv­ne stí­hať za trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va, pre­to­že iba po­ru­še­nie zá­ko­na, bez ďal­šie­ho, nie je tres­tným či­nom).

Čo je te­da to ďal­šie, čo by ma­lo pris­tú­piť k po­ru­še­niu zá­ko­na, či nes­práv­ne­mu vý­kla­du zá­ko­na, aby už moh­lo ísť o tes­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Aby moh­la byť napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va mu­sí ísť, v zmys­le ne­mec­kej práv­nej úp­ra­vy, o úmy­sel­né váž­ne (pod­stat­né) ig­no­ro­va­nie zmys­lu (úče­lu) práv­nej nor­my, či jej úpl­né ig­no­ro­va­nie pri roz­ho­do­va­ní. K po­ru­še­niu zá­ko­na, či vý­kla­du práv­nej nor­my pro­ti jej zmys­lu ale­bo úče­lu mu­sí pre­to pris­tú­piť úmy­sel­né za­vi­ne­nie roz­ho­do­va­cie­ho sub­jek­tu, te­da ve­do­mosť o tom, že zneu­ží­va práv­nu nor­mu, aby svo­jím roz­hod­nu­tím úmy­sel­ne pos­ky­tol neop­ráv­ne­nú vý­ho­du, či neop­ráv­ne­nú uj­mu ad­re­sá­to­vi roz­hod­nu­tia ako aj to, že ide o zá­sad­né (pod­stat­né) po­ru­še­nie vý­kla­du práv­nej nor­my, kto­ré cel­kom ur­či­te mô­že ov­plyv­niť vý­sle­dok roz­ho­do­va­cie­ho pro­ce­su ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa.

Pre napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va ne­bu­de pre­to sta­čiť ani úmy­sel­né nes­práv­ne ap­li­ko­va­nie práv­nej nor­my, ak to­to po­chy­be­nie nie je zá­važ­né (pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie), ale pôj­de nap­rík­lad iba o úmy­sel­ne nes­práv­ny vý­klad práv­nej nor­my v ne­pod­stat­nej čias­tko­vej otáz­ke, kto­rá ne­ma­la žiad­ny ale­bo len za­ned­ba­teľ­ný vplyv na cel­ko­vé roz­hod­nu­tie. Ne­mec­ká ju­di­ka­tú­ra uvá­dza, že o tom, či doš­lo k pod­stat­né­mu (zá­sad­né­mu) po­ru­še­niu zá­ko­na, sa mu­sí roz­hod­núť na pod­kla­de cel­ko­vé­ho po­sú­de­nia ob­jek­tív­nych a sub­jek­tív­nych okol­nos­tí.

Trest­ný pos­tih by sa mal pre­to ob­me­dzo­vať iba na zá­važ­né ve­do­mé po­chy­be­nia (úmy­sel­né roz­ho­do­va­nie pro­ti zmys­lu zá­ko­na nap­rík­lad za vy­uži­tia ire­le­van­tných úvah) mo­ti­vo­va­né sna­hou zvý­hod­niť ale­bo poš­ko­diť ad­re­sá­ta roz­ho­do­va­nia. Pod­ľa ne­mec­kej ju­di­ka­tú­ry, by ma­li byť tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­ní len tí pá­cha­te­lia, kto­rí sa úmy­sel­ne a v pod­stat­nom sme­re od­vrá­tia od slov a zmys­lu zá­ko­na.

Ne­mec­ká ju­di­ka­tú­ra zdô­raz­ňu­je, že nes­ta­čí nap­rík­lad iba ab­surd­ný vý­klad zá­ko­na, ale mu­sí zá­ro­veň dôjsť aj k ve­do­mé­mu (úmy­sel­né­mu) znu­ži­tiu prá­va (prek­rú­te­niu prá­va), te­da k zjav­né­mu nes­prá­van­mu up­lat­ňo­va­niu zá­ko­na v tom sme­re, že neop­ráv­ne­ne zvý­hod­ňu­je ale­bo zne­vý­hod­ňu­je účas­tní­ka ko­na­nia. Ve­rej­ný či­ni­teľ mu­sí ko­nať úmy­sel­ne, ve­do­me nes­práv­ne, mu­sí te­da pri­naj­men­šom pri­pus­tiť mož­nosť, že je­ho, v kon­krét­nom prí­pa­de, pou­ži­tý práv­ny ná­zor je ne­kon­zis­tent­ný (nap­rík­lad nie je rov­na­ký aký vy­užil v ob­dob­ných prí­pa­doch v pred­chá­dza­jú­cich svo­jich roz­hod­nu­tiach a svo­ju zme­nu ná­zo­ru žiad­nym spô­so­bom neo­dô­vod­nil), pri­čom si zá­ro­veň mu­sí byť ve­do­mí zá­sad­né­ho vý­zna­mu prek­rú­te­né­ho vý­kla­du prá­va. Hru­bý nes­práv­ny vý­klad práv­nej nor­my by mo­hol naz­na­čo­vať úmy­sel­né za­vi­ne­nie, av­šak ne­mu­sí to byť pra­vid­lom (zá­važ­né  nes­práv­ne po­ru­še­nie vý­kla­do­vých pra­vi­diel mô­že byť aj ned­ban­li­vos­tné, spô­so­be­né nap­rík­lad nev­zde­la­nos­ťou, či nes­kú­se­nos­ťou ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa).

Po­kiaľ bu­de vý­klad práv­nej nor­my spor­ný, na­koľ­ko sa­mot­né zne­nie zá­ko­na bu­de ne­jas­né, umož­ňu­jú­ce rôz­ny vý­klad, a ne­bu­de exis­to­vať k vý­kla­du ta­kej­to spor­nej práv­nej nor­my žiad­na us­tá­le­ná ju­di­ka­tú­ra, po­tom chýb­né roz­hod­nu­tie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ne­bu­de môcť byť nik­dy tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­né, pre­to­že ve­rej­ný či­ni­teľ mu­sí roz­hod­núť aj v ta­kých­to prí­pa­doch, a nie je mož­né mu vy­tý­kať, že ne­kor­šie roz­hod­nu­tie, nap­rík­lad na­dria­de­né­ho or­gá­nu ozna­či­lo ta­ký­to je­ho vý­klad za nes­práv­ny.

Ve­rej­ný či­ni­teľ te­da fak­tic­ky úmy­sel­ne zneu­ži­je kon­krét­nu práv­nu nor­mu tak, že pou­ži­je ta­ký vý­klad práv­nej nor­my, kto­rý sa evi­den­tne prie­či úče­lu práv­nej nor­my a to s cie­ľom zvý­hod­niť ale­bo poš­ko­diť to­ho, ko­ho sa roz­hod­nu­tie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa mô­že do­tý­kať (nap­rík­lad sa tak­to zvý­hod­ní kon­krét­na stra­na súd­ne­ho spo­ru ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, stra­na spo­ru v roz­hod­cov­skom ko­na­ní, da­ňo­vý sub­jekt v da­ňo­vom ko­na­ní a po­dob­ne). Ne­mec­ká od­bor­ná ve­rej­nosť pri­po­mí­na, že sa­mot­ná túž­ba ale­bo my­šlien­ka ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ko­nať spra­vod­li­vo ale­bo ro­biť správ­nu vec ne­vy­lu­ču­je trest­ný pos­tih za spá­chanie tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va (to, že ve­rej­ný či­ni­teľ nap­rík­lad vzne­sie ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be bez dô­ka­zov, na­koľ­ko je pres­ved­če­ný, že spá­cha­la trest­ný čin a „ne­mô­že jej to prejsť“, te­da ne­vy­lu­ču­je spá­chanie tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va).

Po­kiaľ ho­vo­rí­me o prek­rú­te­ní prá­va (prá­vom mys­lí­me v na­ších práv­nych po­me­roch pub­li­ko­va­né práv­ne pred­pi­sy a na ne nad­vä­zu­jú­cu ju­di­ka­tú­ru), tak ne­mu­sí ísť iba o úmy­sel­né zneuž­tie hmot­né­ho prá­va (nap­rík­lad úmy­sel­né nes­práv­ne up­lat­ňo­va­nie zá­ko­na, úmy­sel­né vy­uži­tie vý­kla­du už zru­še­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nie je cel­kom ob­sa­ho­vo to­tož­ný s no­vým práv­nym pred­pi­som, prí­pad­ne úmy­sel­né opo­me­nu­tie kon­krét­ne­ho práv­ne­ho pred­pi­su pri roz­ho­do­va­ní), ale mô­že ísť aj o úmy­sel­né znu­ži­tie pro­ces­né­ho prá­va, kto­ré má ale­bo reál­ne mô­že mať nás­led­ne bez­pros­tred­ný vplyv na roz­hod­nu­tie (nap­rík­lad úmy­sel­né spô­so­bo­va­nie prie­ťa­hov v ko­na­ní, úmy­sel­né ne­zís­ka­nie, ig­no­ro­va­nie, či za­ta­jo­va­nie dô­ka­zu, či už us­ved­ču­jú­ce­ho ale­bo vy­vi­ňu­jú­ce­ho).

            V zmys­le ne­mec­ké­ho vý­kla­du skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va by bo­lo mož­né, v na­šich práv­nych po­me­roch, po­va­žo­vať za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu nap­rík­lad si­tuáciu, ak by po­li­cajt po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vo ve­ci bol sí­ce čin­ný, av­šak úmy­sel­ne by vy­ko­ná­val nez­my­sel­né pro­ces­né úko­ny s cie­ľom aby sa po­doz­ri­vá oso­ba vy­hla ob­vi­ne­niu, t. j. pro­ces­né úko­ny, kto­ré by nes­me­ro­va­li k dôs­led­né­mu ob­jas­ne­niu stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu a je­ho pá­cha­te­ľa a to s úmys­lom, aby na­po­kon doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia (po­li­cajt by sí­ce for­mál­ne pos­tu­po­val v in­ten­ciách slov zá­ko­na, vy­ko­ná­val by pro­ces­né úko­ny, av­šak ko­nal by zjav­ne pro­ti zmys­lu, úče­lu - du­chu zá­ko­na, kto­ré­ho cie­ľom je riad­ne a po­kiaľ mož­no rých­le od­ha­le­nie pá­cha­te­ľa a je­ho nás­led­né tres­tné stí­ha­nie a nie na­ťa­ho­va­nie ča­su s cie­ľom do­siah­nuť preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia). Ob­dob­ná si­tuácia je mož­ná aj v ko­na­ní pred sú­dom, keď niek­to­rí sud­co­via vy­uží­va­jú v se­nát­nych ve­ciach in­šti­tút prí­se­dia­ce­ho k to­mu, aby pros­tred­níc­tvom ne­ho od­ro­čo­va­li hlav­né po­jed­ná­va­nia z dô­vo­du nep­rí­tom­nos­ti prí­se­dia­ce­ho (nap­rík­lad prí­se­dia­ci bol opa­ko­va­ne oboz­ná­me­ný pred­se­dom se­ná­tu, že ne­mu­sí cho­diť na hlav­né po­jed­ná­va­nia, na­koľ­ko sa hlav­né po­jed­ná­va­nie ko­nať ne­bu­de, a pro­ces­ným stra­nám za­se pred­se­da se­ná­tu na po­jed­ná­va­ní po­ve­dal, že prí­se­dia­ci sa ne­dos­ta­vil, nap­rík­lad z dô­vo­du cho­ro­by, ale­bo aj bez os­pra­vedl­ne­nia a pre­to sa ne­mô­že vo ve­ci ko­nať). Súd te­da vo ve­ci prie­bež­ne ko­nal, nap­rík­lad vy­ko­nal šes­tnásť po­jed­ná­va­cích dní, av­šak iba pri dvoch z nich sa aj sku­toč­ne ko­na­lo a do­ka­zo­va­lo. Tak­to pos­tup­ne pred­se­da se­ná­tu spô­so­bil prie­ťa­hy v ko­na­ní, kto­ré bo­li spô­so­be­né ne­zá­vis­le na ko­na­ní ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ob­haj­cu a nás­led­ne ich súd mu­sel kom­pen­zo­vať pri roz­sud­ku a to zní­že­ním tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod zá­ko­nom sta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by (čo bo­lo na­po­kon aj cie­ľom ko­na­jú­ce­ho pred­se­du se­ná­tu a zna­me­na­lo ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na­mies­to ne­pod­mie­neč­né­ho). Zjav­ne aj tu by sa da­lo ho­vo­riť o zneu­ží­va­ní prá­va zo stra­ny pred­se­du se­ná­tu, o prek­rú­te­ní zmys­lu zá­ko­na, keď sa po­jed­ná­va­nia ne­ma­jú vy­ko­ná­vať iba pre­to, aby sa šta­tis­tic­ky vy­ka­zo­va­la čin­nosť sud­cu, ale ma­jú sa vy­ko­ná­vať pre­to, aby sa na nich vie­dlo do­ka­zo­va­nie a vec bo­la roz­hod­nu­tá v pri­me­ra­nej le­ho­te.

            Po­kiaľ bol v slo­ven­skom den­ní­ku pub­li­ko­va­ný prí­pad, v kto­rom iš­lo o ko­rup­ciu po­li­caj­ta s tým, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd uz­nal po­li­caj­ta vin­ným a od­vo­la­cí súd zru­šil ten­to od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok, na­koľ­ko bol ná­zo­ru, že „od­po­čú­va­nie“ bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom a prá­ve to­to zru­šu­jú­ce roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du dá­val den­ník do sú­vi­su s tres­tným či­nom prek­rú­ca­nia prá­va, tak je nut­né uviesť, že zru­še­nie roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa z dô­vo­du mož­nej ne­zá­kon­nos­ti niek­to­ré­ho zo zís­ka­ných dô­ka­zov by ne­moh­lo napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu toh­to tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko úlo­hou od­vo­la­cie­ho sú­du je, na pod­kla­de od­vo­la­nia, pres­kú­mať aj ko­na­nie kto­ré pred­chá­dza­lo na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku, t. j. po­sú­diť aj zá­kon­nosť zís­ka­nia dô­ka­zov. Od­vo­la­cí súd je pre­to op­ráv­ne­ný, ale aj po­vin­ný pres­kú­mať spô­sob na­do­bud­nu­tia, či zís­ka­nia dô­ka­zu a mô­že dos­pieť aj k zá­ve­ru, že ur­či­tý dô­kaz bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ne (a ten­to svoj zá­ver vy­svet­liť vo svo­jom roz­hod­nu­tí). Sku­toč­nosť, že súd pr­vé­ho stup­ňa, po­li­ti­ci, či no­vi­ná­ri ma­jú iný práv­ny ná­zor, nez­na­me­ná, že zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du iš­lo o zneu­ži­tie prá­va, či o zjav­né a pod­stat­né po­ru­še­nie (prek­rú­te­nie) zá­ko­na.

Po­kiaľ bu­de do náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku za­ve­de­ný trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va, tak bu­de zrej­me nut­né neus­tá­le zdô­raz­ňo­vať a vy­svet­lo­vať, že súd (a to do­kon­ca ani Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd) nie je ur­če­ný na boj s kri­mi­na­li­tou (súd nie je or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, ne­má dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vi­ny a nie je ani predĺže­nou ru­kou, či spolu­pra­cov­ní­kom pro­ku­rá­to­ra, či po­lí­cie) a súd­ne ko­na­nie nie je ko­na­ním, kto­ré je ur­če­né na to, aby bo­li vy­hla­so­va­né vý­hrad­ne od­su­dzu­jú­ce roz­sud­ky, res­pek­tí­ve aby bo­lo auto­ma­tic­ky súd­nym vý­ro­kom o vi­ne „potvr­de­né“ všet­ko čo pred­lo­ží po­lí­cia pro­ku­rá­to­ro­vi a pro­ku­rá­tor sú­du. Ko­na­nie pred sú­dom je pries­tor pre pro­ku­rá­to­ra, aby pre­zen­to­val dô­ka­zy o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom po­kiaľ dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vi­ny neu­ne­sie, je spra­vod­li­vým roz­hod­nu­tím aj roz­hod­nu­tie os­lo­bo­dzu­jú­ce. Zru­še­nie od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, či rov­no os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho na pod­kla­de vlas­tné­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov a ich zá­kon­nos­ti, kto­ré sa mô­že od­li­šo­vať od ná­zo­ru sú­du pr­vé­ho stup­ňa (či od ná­zo­ru mé­dií a po­li­ti­kov) ne­mož­no pre­to nik­dy, sa­mé oso­be, po­va­žo­vať za napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu a to ani tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va (sa­moz­rej­me, mý­liť sa mô­že aj od­vo­la­cí súd a pre­to zá­ko­no­dar­ca na náp­ra­vu mož­ných práv­nych omy­lov za­vie­dol in­šti­tút do­vo­la­nia, pri kto­rom má mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti vý­raz­né kom­pe­ten­cie na na­pad­nu­tie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du).

            Aby sa da­lo ho­vo­riť o zneu­ži­tí prá­va v ta­kých­to prí­pa­doch, mu­se­lo by ísť o evi­den­tné (hru­bé) pop­re­tie zá­ko­na, o ta­ký vý­klad práv­nej nor­my, kto­rý nez­ne­sie ani mi­ni­mál­ne kri­té­riá lo­gic­ké­ho vý­kla­du (je nez­my­sel­ný), res­pek­tí­ve o si­tuáciu, ke­dy by roz­hod­nu­tie žiad­ny vý­klad práv­nej nor­my, či ho­do­no­te­nie dô­ka­zov ani neob­sa­ho­va­lo a bo­lo by tak zjav­ne svoj­voľ­né. V ta­kom­to prí­pa­de by sa da­lo ho­vo­riť o mož­nom napl­ne­ní skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu prek­rú­te­nia prá­va. To sa však ne­tý­ka iba os­lo­bo­dzu­jú­cich roz­sud­kov, či roz­hod­nu­tí, kto­ré zru­šu­jú od­su­dzu­jú­ce roz­sud­ky, ale aj opač­nej si­tuácie, t. j. roz­sud­kov o vi­ne, či roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa zru­šu­jú os­lo­bo­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tia (či roz­hod­nu­tí o vza­tí do väz­by). Skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va by v tres­tnom ko­na­ní moh­li napĺňať nap­rík­lad aj bez­dô­vod­né vý­ro­ky o vi­ne (ale nap­rík­lad aj ne­pod­lo­že­né vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by s vy­mys­le­ný­mi, skres­le­ný­mi dô­vod­mi väz­by, res­pek­tí­ve s neu­ve­de­ním žiad­nych kon­krét­nych dô­vo­dov a to nap­rík­lad aj zo stra­ny sťaž­nos­tné­ho sú­du) mo­ti­vo­va­né preh­na­nou sna­hou nap­rík­lad „za­pá­čiť“ sa mé­diám, či po­li­tic­kej „ná­la­de“ a to bez oh­ľa­du na pro­du­ko­va­né dô­ka­zy. Ten­to zá­ver pla­tí hlav­ne na tzv. me­diál­ne sle­do­va­né prí­pa­dy, v kto­rých mé­diá čas­to vy­ná­ša­jú od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok bez oh­ľa­du na za­bez­pe­če­né dô­ka­zy a ich kva­li­tu (vie­ro­hod­nosť) a ne­zried­ka už v za­čiat­koch vy­šet­ro­va­nia chcú mať sku­toč­né­ho, či dom­ne­lé­ho pá­cha­te­ľa vo väz­be a fak­tic­ky „tla­čia“ po­lí­ciou, pro­ku­rá­to­ra a súd k roz­hod­nu­tiu, kto­ré bu­de sú­lad­né s ich pos­toj­mi (a čas­to sa sta­ne, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sud­ca to­mu­to tla­ku pod­ľah­nú a roz­hod­nú nie pod­ľa to­ho, čo je v spi­se, ale pod­ľa to­ho, čo sa pí­še v no­vi­nách).

            Trest­ný čin prek­rú­ca­nia prá­va a ju­di­ka­tú­ra

            Po­kiaľ ide o roz­ho­do­va­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa (nap­rík­lad sud­cu, či pro­ku­rá­to­ra) a to sí­ce v sú­la­de s práv­nou nor­mou, av­šak v roz­po­re s ju­di­ka­tú­rou, tak je nut­né uviesť, že nič neb­rá­ni to­mu, aby sa nap­rík­lad sud­ca od­chý­lil od ju­di­ka­tú­ry vr­cho­lo­vých sú­dov (ju­di­ka­tú­rou tu mám na mys­li riad­ne pub­li­ko­va­nú us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, nie oje­di­ne­lé roz­hod­nu­tie), ak ten­to svoj od­klon vo svo­jom roz­hod­nu­tí ná­le­ži­te a pod­rob­ne vy­svet­lí (prá­ve ta­kým­to spô­so­bom do­chá­dza k zme­nám v ju­di­ka­tú­re, či k pot­reb­nej „dis­ku­sii“ o prá­ve me­dzi súd­mi – k uve­de­né­mu poz­ri bliž­šie Bo­bek, M. a kol.: Ju­di­ka­tu­ra a práv­ní ar­gu­men­ta­ce. 2 vy­dá­ní. Pra­ha: Audi­to­rium, 2013).

Z hľa­dis­ka tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va by te­da ne­ma­lo byť prob­le­ma­tic­kým, ak ve­rej­ný či­ni­teľ roz­hod­ne pro­ti ju­di­ka­tú­re. Prob­lém by mo­hol nas­tať vte­dy, ak by ve­rej­ný či­ni­teľ úmy­sel­ne ig­no­ro­val ju­di­ka­tú­ru (ve­del by o nej, ale roz­ho­dol by v roz­po­re s ňou, aby vy­ho­vel kon­krét­nej pro­ces­nej stra­ne), prí­pad­ne by ju úmy­sel­ne v roz­hod­nu­tí de­zin­terpre­to­val, res­pek­tí­ve by ju bez ná­le­ži­té­ho vy­svet­le­nia od­mie­tol pou­žiť.

            Za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou sú aj rôz­ne sta­no­vis­ká, kto­rý­mi mô­že byť ten kto­rý ve­rej­ný či­ni­teľ pri svo­jom roz­ho­do­va­ní via­za­ný, a to za si­tuácie po­kiaľ roz­hod­ne v roz­po­re s ni­mi. Nap­rík­lad sta­no­vis­ká ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra sú zá­väz­né pre všet­kých pro­ku­rá­to­rov a pred­pok­la­dá sa, že sa ni­mi bu­dú ria­diť. Na stra­ne dru­hej, mô­že exis­to­vať iný or­gán ve­rej­nej mo­ci, kto­rý ozna­čí ta­ké­to sta­no­vis­ko za práv­ne nes­práv­ne. Ta­ký­to prí­pad nas­tal nap­rík­lad pri sta­no­vis­ku ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý sa tý­kal vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du, kto­ré ozna­či­li sú­dy (a to vrá­ta­ne nej­vyš­šie­ho sú­du) za nes­práv­ny. Po­kiaľ by pro­ku­rá­tor pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­väz­ným sta­no­vis­kom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, av­šak v sú­la­de s práv­nym ná­zo­rom sú­dov na to­to sta­no­vis­ko, zrej­me len ťaž­ko by sa da­lo dos­pieť k zá­ve­ru, že zneu­žil prá­vo v zmys­le tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va, keď ne­vyk­la­dal trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du aj na­ďa­lej v sú­la­de so sta­no­vis­kom ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

            Trest­ný čin prek­rú­te­nia prá­va a trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa

Roz­diel me­dzi tres­tným či­nom prek­rú­te­nia (ohý­ba­nia, či znu­ži­tia) prá­va (zá­ko­na) a tres­tným či­nom zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa mož­no zrej­me vi­dieť v tom, že pri tres­tnom či­ne zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa je nut­né, aby ve­rej­ný či­ni­teľ vy­slo­ve­ne po­ru­šil zá­kon (vy­ko­ná­va­nie prá­vo­mo­ci spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu v zmys­le § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) ale­bo prek­ro­čil zá­kon (prek­ro­čil svo­ju zá­kon­nú prá­vo­moc v zmys­le § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.), kým pri tres­tnom či­ne prek­rú­te­nia (znu­ži­tia) prá­va nej­de o „kla­sic­ké“ po­ru­še­nie zá­ko­na a ani o prek­ro­če­nie prá­vo­mo­ci, ale ide o ve­do­mé zneu­ži­tie (vy­uži­tie) vý­kla­du práv­nej nor­my v zjav­nom roz­po­re s jej úče­lom s cie­ľom zvý­hod­niť ale­bo poš­ko­diť ad­re­sá­ta roz­hod­nu­tia ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. Pri tres­tnom či­ne prek­rú­te­nia prá­va ide pre­to fak­tic­ky stá­le eš­te o roz­ho­do­va­nie v me­dziach zá­ko­na, av­šak pro­ti je­ho zmys­lu.

Na stra­ne dru­hej je mož­né pri­pus­tiť aj ta­ký vý­klad, že žiad­ny roz­diel me­dzi tý­mi­to tres­tný­mi čin­mi v sku­toč­nos­ti nie je, na­koľ­ko v slo­ven­ských práv­nych pod­mien­kach je mož­né skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vy­kla­dať aj tak, že za­hŕňa nie­len „tvr­dé“ po­ru­še­nie zá­ko­na (ko­na­nie pro­ti slo­vám zá­ko­na), ale aj ob­chá­dzanie zá­ko­na, či je­ho zneu­ži­tie, čo by sa da­lo vy­vo­diť vý­kla­dom slov „vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu“. Zá­ko­nu to­tiž od­po­ru­je aj úmy­sel­ný nes­práv­ny vý­klad zá­ko­na, kto­rý je sí­ce v je­ho slov­ných hra­ni­ciach, ale prie­čí sa je­ho zmys­lu (ob­sa­hu, úče­lu).

Prob­le­ma­tic­kým by mo­hol byť, v na­šich práv­nych po­me­roch, aj vzá­jom­ný vzťah tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a no­vé­ho tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va, na­koľ­ko ich jed­no­čin­ný sú­beh by bol zrej­me vy­lú­če­ný z dô­vo­du špe­cia­li­ty s tým, že špe­ciál­nym us­ta­no­ve­ním by tu bol asi trest­ný čin prek­rú­ca­nia prá­va, kto­rý by bol for­mu­lo­va­ný už­šie (t. j. len na zneu­ži­tie vý­kla­du ob­sa­hu práv­nej nor­my).

Do­ka­zo­va­nie a trest­ný čin prek­rú­ca­nia prá­va

Po­kiaľ ide o do­ka­zo­va­nie tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va, tak, ak bu­de ten­to trest­ný čin za­ve­de­ný do Tres­tné­ho zá­ko­na, bu­de za­ují­ma­vé sle­do­vať pos­tup pri do­ka­zo­va­ní zna­ku „prek­rú­ca­nia (ohý­ba­nia) prá­va“. Ako už bo­lo uve­de­né, ten­to po­jem za­hŕňa hlav­ne znu­ži­tie prá­va, zneu­ži­tie kon­krét­nej práv­nej nor­my na roz­hod­nu­tie, kto­ré ob­sah práv­nej nor­my nep­red­pok­la­dá, či úpl­ne po­pie­ra.

Po­li­cajt pri za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci bu­de pre­to mu­sieť for­mu­lo­vať sku­tok tak, aby z ne­ho bo­lo zrej­mé, že doš­lo k zneu­ži­tiu prá­va, t. j. sku­tok by mal ob­sa­ho­vať as­poň v hru­bých ry­soch aj správ­ny vý­klad práv­nej nor­my, od kto­ré­ho sa mal ve­rej­ný či­ni­teľ (ne­mu­sí to byť iba sud­ca) úmy­sel­ne od­klo­niť. Nas­le­do­vať by ma­lo do­ka­zo­va­nie, pri­čom bu­de nie­ke­dy prob­le­ma­tic­kým ur­čiť, aký­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi by sa mal ob­jas­ňo­vať znak „prek­rú­te­nie prá­va“. V tot­mo sme­re bu­dú v ko­na­niach pred­kla­da­né rôz­ne od­bor­né po­sud­ky, či od­bor­né vy­jad­re­nia a to od práv­ni­kov, vy­so­kých škôl, zá­uj­mo­vých or­ga­ni­zá­cií a po­dob­ne, kto­ré bu­dú oz­rej­mo­vať vý­klad práv­nej nor­my zo svoj­ho poh­ľa­du a pod­ľa to­ho, či ich do spi­su za­kla­dá ob­vi­ne­ný, res­pek­tí­ve po­li­cajt sa bu­dú spra­vid­la lí­šiť aj ich zá­ve­ry (zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie je nut­né od­miet­nuť, na­koľ­ko by sa fak­tic­ky zna­lec­ky do­ka­zo­va­li práv­ne otáz­ky, čo by bo­lo v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom). Do ur­či­tej mie­ry pri tom­to tres­tnom či­ne te­da nep­la­tí zá­sa­da, že súd (a v šir­šom zmys­le aj or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní) poz­ná prá­vo (a pub­li­ko­va­nú ju­di­ka­tú­ru), na­koľ­ko v ta­kom­to ko­na­ní by sa ma­lo do­ka­zo­vať čo prá­vo v sku­toč­nos­ti je a či ne­bo­lo ve­rej­ným či­ni­te­ľom pri roz­ho­do­va­ní zneu­ži­té.

Na­vy­še, zrej­me nik­to ne­po­chy­bu­je o tom, že za­ve­de­nie tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va by na na­šom úze­mí spus­ti­lo vl­nu tres­tných ozná­me­ní (na ta­ké­to ozná­me­nie by fak­tic­ky sta­čil len iný práv­ny ná­zor, než sa ob­ja­vil v roz­hod­nu­tí), kto­ré by po­dá­va­li hlav­ne oso­by, kto­rým nap­rík­lad ne­bo­lo v súd­nom či inom ko­na­ní vy­ho­ve­né (t. j. ve­rej­ný či­ni­teľ ne­roz­ho­dol pod­ľa ich pred­stáv), res­pek­tí­ve by tres­tné ozná­me­nia po­dá­va­li aj iné oso­by, kto­rých sa na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa sí­ce vô­bec ne­tý­ka­lo, av­šak bo­li by s ta­kým­to roz­hod­nu­tím nes­po­koj­ní (nap­rík­lad po­li­ti­ci, no­vi­ná­ri, kve­ru­lan­ti a po­dob­ne), čim by moh­lo dôjsť nie­len k za­hl­te­niu po­lí­cie, ale hlav­ne by ta­ké­to ko­na­nie o tres­tnom ozná­me­ní slú­ži­lo ako aké­si ďal­šie op­rav­né ko­na­nie, v kto­rom by sa mi­mo kla­sic­ké riad­ne a mi­mo­riad­ne op­rav­né pros­tried­ky pres­kú­ma­va­la opä­tov­ne (do­ka­zo­va­ním) správ­nosť pô­vod­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, pos­tu­pu a roz­hod­nu­tia ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa.

Ako to asi vy­ze­rá v ne­mec­kej praxi (s množ­stvom na se­ba nad­vä­zu­jú­cich ko­na­ní) mo­žo ilus­tro­vať na ne­dá­va­nom za­ují­ma­vom prí­pa­de z ro­ku 2018, v kto­rom bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie (na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ad­vo­ká­tov poš­ko­de­né­ho XY) pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu prek­rú­ca­nia prá­va, kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť pro­ku­rá­tor a sud­ca z mes­ta Chem­nitz a to na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že pro­ku­rá­tor navr­hol a sud­ca vy­dal prí­kaz na za­tknu­tie oso­by XY (ako po­doz­ri­vé­ho z ná­sil­né­ho úro­ku vo­či inej oso­be, pri­čom iš­lo o trest­ný čin, kto­rý vy­vo­lal znač­ný oh­las ve­rej­nos­ti a spus­til de­monštrá­cie) a to na­priek to­mu, že na vy­da­nie prí­ka­zu na za­tknu­tie ne­bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky a vo­či pred­met­nej oso­be ani neexis­to­va­li re­le­van­tné dô­ka­zy, že by sa moh­la do­pus­tiť stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti. Vznik­lo pre­to po­doz­re­nie, že pro­ku­rá­tor ako aj sud­ca tak­to pos­tu­po­va­li na pod­kla­de po­li­tic­kých a nie práv­nych dô­vo­dov, na­koľ­ko tým­to za­tknu­tím (a vza­tím do väz­by XY) ma­li pred­stie­rať ús­peš­né ko­na­nie pro­ti pá­cha­te­ľo­vi ná­sil­nej tres­tnej čin­nos­ti a to z dô­vo­du, aby upo­ko­ji­li ve­rej­nosť (ako aj mé­diá), kto­rá bo­la roz­ru­še­ná útok­mi na cu­dzin­cov a aby sa tak os­la­bi­li pra­vi­co­vé ne­po­ko­je, kto­ré v tom ča­se pre­bie­ha­li v Sas­ku, naj­mä v mes­te Chem­nitz. Ob­vi­ne­ný XY bol nás­led­ne pre­pus­te­ný po 23 dňoch väz­by a vy­šet­ro­va­nie pro­ti ne­mu bo­lo na­po­kon fak­tic­ky za­sta­ve­né s tým, že neexis­to­va­lo po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu. Tres­tné ko­na­nie ve­de­né na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia na pro­ku­rá­to­ra a sud­cu bo­lo nás­led­ne prá­vop­lat­ne za­sta­ve­né pro­ku­rá­to­rom, pri­čom poš­ko­de­ný (XY) po­dal ďa­lej na súd návrh na vy­nú­te­né ko­na­nie, t. j. aby súd fak­tic­ky na­ria­dil pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom stí­ha­ní a po­da­nie ob­ža­lo­by (ide o ko­na­nie pod­ľa § 172 ne­mec­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré za ur­či­tých okol­nos­tí umož­ňu­je, aby bo­lo pres­kú­ma­né prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra o ne­pok­ra­čo­va­ní v tres­tnom stí­ha­ní v oso­bit­nom súd­nom ko­na­ní s tým, že vý­sled­kom toh­to  ko­na­nia mô­že byť aj na­ria­de­nie pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom stí­ha­ní a to aj pro­ti vô­li pro­ku­ra­tú­ry – len pri­po­me­niem, že po­da­nie ob­ža­lo­by vo ve­rej­nom zá­uj­me pro­ti vô­li or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či bez ich in­ge­ren­cie, tak­tiež spo­mí­na prog­ra­mo­vé vy­hlá­se­nie vlá­dy SR).

Zá­ver

Netvr­dím, že nie je mož­né uva­žo­vať o za­ve­de­ní no­vé­ho tres­tné­ho či­nu pre­kú­ca­nia (obý­ba­nia, znu­ži­tia) prá­va do náš­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak som ná­zo­ru, že naj­skôr by mal zá­ko­no­dar­ca pris­tú­piť k ana­lý­ze to­ho, ako by ma­la vy­ze­rať de­fi­ní­cia toh­to tres­tné­ho či­nu, čo s neur­či­tý­mi práv­ny­mi poj­ma­mi, kto­ré by ob­sa­ho­va­la, ako by prí­pad­ne ta­ké­to neur­či­té práv­ne poj­my moh­li byť v zá­ko­ne de­fi­no­va­né (as­poň vo všeo­bec­nos­ti, tak ako sú vy­kla­da­né poj­my v us­ta­no­ve­ní § 122 a nas­le­du­jú­ce Tr. zák.), kto by sa mo­hol toh­to tres­tné­ho či­nu do­pus­tiť a hlav­ne je ne­vyh­nut­né zod­po­ve­dať otáz­ku, či je sku­toč­ne pot­reb­né za­viesť ta­ký­to trest­ný čin do náš­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, t. j., či už exis­tu­jú­ce tres­tné či­ny ne­do­ká­žu pok­ryť prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré by mal ten­to no­vý trest­ný čin pos­ti­ho­vať. Rov­na­ko tak, by mal zá­ko­no­dar­ca uviesť pres­ved­či­vé dô­vo­dy, pre­čo je ne­vyh­nut­né vy­tvo­riť ta­ký­to no­vý trest­ný čin (to, že mé­diá príl­eži­tos­tne ne­súh­la­sia s niek­to­rý­mi os­lo­bo­dzu­jú­ci­mi roz­hod­nu­tia­mi sú­dov nie je pos­ta­ču­jú­cim dô­vo­dom).

Nie je nut­né sa po­náh­ľať s mož­ný­mi le­gis­la­tív­ny­mi zme­na­mi. To pla­tí o to viac, keď nap­rík­lad tres­tné ve­ci stí­ha­né v Ne­mec­ku ako trest­ný čin prek­rú­ca­nia prá­va by v na­šich práv­nych po­me­roch moh­li byť práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pod­ľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., res­pek­tí­ve ako trest­ný čin ma­re­nia úlo­hy ve­rej­ným či­ni­te­ľom pod­ľa § 327 Tr. zák.

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia