Trochu inak o voľnej nedeli v maloobchode z dôvodu Covid-19 a o trestnoprávnej zodpovednosti hlavného hygienika

Publikované: 19. 06. 2020, čítané: 710 krát
 

 

Autor: 

Mgr. Mar­tin Škub­la

Mgr. Ján Pieš­ťan­ský

Škub­la & Par­tne­ri s. r. o.. ad­vo­kát­ska kan­ce­lá­ria


        Tro­chu inak o voľ­nej ne­de­li v ma­lob­cho­de z dô­vo­du Co­vid-1 a o tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka

V nas­le­dov­nom prís­pev­ku by sme sa chce­li za­my­slieť nad ak­tuál­nym prob­lé­mom tzv. zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja v ma­loob­cho­de na zá­kla­de opat­re­nia hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, a to z poh­ľa­du vy­vo­de­nia mož­nej tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti.

Ve­rej­ná dis­ku­sia o zod­po­ved­nos­ti za ne­le­gál­ny zá­kaz ne­deľ­né­ho pre­da­ja

K na­pí­sa­niu toh­to prís­pev­ku nás ve­die sú­čas­ná ve­rej­ná dis­ku­sia, kto­rá sa do­tý­ka aj dru­hej strán­ky spo­je­nej s vý­ko­nom prá­vo­mo­ci or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, kto­rou je zod­po­ved­nosť za ten­to vý­kon.

V na­šich pred­chá­dza­jú­cich člán­koch na té­mu opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka[1] sme uká­za­li vy­so­kú prob­le­ma­tic­kosť me­tó­dy, kto­rú zvo­li­li slo­ven­ské or­gá­ny pri re­gu­lá­cii otá­zok, vy­vo­la­ných pan­dé­miou ocho­re­nia Co­vid-19, keď zá­sa­hy do ús­tav­ných práv pre­važ­ne reali­zo­val nie parla­ment, nie vlá­da, ani nie ten-kto­rý mi­nis­ter, ale fak­tic­ky or­gán štá­tu „štvr­té­ho sle­du“ a po­dria­de­ný mi­nis­tra zdra­vot­níc­tva – hlav­ný hy­gie­nik (ako pred­sta­ve­ný úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva).

Ústav­nop­ráv­ny dis­kom­fort s tým spo­je­ný pri­tom už dáv­no nie je iba úz­ko od­bor­nou práv­nou té­mou. Kým v pr­vých ob­do­biach pan­de­mic­kej si­tuácie sa pre le­gis­la­tív­nu a ap­li­kač­nú im­pro­vi­zá­ciu naš­lo dosť po­cho­pe­nia aj u od­bor­nej ve­rej­nos­ti, me­dzi­tým up­ly­nul dos­ta­tok ča­su, aby re­gu­lač­né pro­ce­sy tý­ka­jú­ce sa vy­hlá­se­ných krí­zo­vých si­tuá­cií ma­li čas za­obliecť sa tou správ­nou práv­nou for­mou a byť pri­jí­ma­né štát­nym or­gá­nom, kto­ré­mu ta­ké­to op­ráv­ne­nie v sú­la­de s ús­tav­ným a práv­nym po­riad­kom pris­lú­cha.

Prá­ve ve­rej­né dis­ku­sie o pretr­vá­va­jú­com zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja pod zá­mien­kou sa­ni­tár­nych po­vin­nos­tí via­za­ných na pos­led­ný deň v týž­dni, po­su­nu­li ta­ké­to úva­hy o kú­sok ďa­lej, keď­že pri­chá­dza­jú v ča­se, keď štát dek­la­ru­je ukon­če­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Ani údaj­ne pretr­vá­va­jú­ca mi­mo­riad­na si­tuácia to­tiž neo­pod­stat­ňu­je za sú­čas­né­ho fak­tic­ké­ho sta­vu epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie tvr­diť, že pre ta­kú­to  mi­mo­riad­nu sa­ni­tá­ciu je eš­te aký­koľ­vek vec­ný dô­vod. A to aj ke­by sme po­mi­nu­li iné, rov­na­ko váž­ne vý­hra­dy k sa­mot­nej ús­tav­nej de­fek­tnos­ti opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka po­čas Co­ro­na krí­zy, o kto­rých sme už v na­šich člán­koch pí­sa­li.

Pri­tom len pre úpl­nosť, v sku­toč­nos­ti je pre­ja­vom mi­mo­riad­nej od­va­hy tvr­diť, že mi­mo­riad­na si­tuácia stá­le tr­vá, keď­že zá­kon­né pod­mien­ky pre jej pretr­vá­va­nie pod­ľa zá­ko­na č. 42/1994Z.z. o ci­vil­nej ochra­ne už dáv­no nie sú napl­ne­né.

Ústav­nop­ráv­ne de­fek­tné opat­re­nia Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v ob­las­ti re­gu­lá­cie ne­deľ­né­ho pre­da­ja tak strá­ca­jú de­fi­ni­tív­ne aj akú­koľ­vek vec­nú le­gi­ti­mi­tu (keď ús­tav­nop­ráv­nu nik­dy ne­ma­li).

Ko­men­tár Pet­ra Tka­čen­ka

Dňa 15.6.2020 pub­li­ko­val por­tál sme.sk za­mys­le­nie ko­men­tá­to­ra Pet­ra Tka­čen­ka pod náz­vom „Ak nie na zá­kon, mo­hol by Mi­kas my­slieť as­poň na se­ba“.[2] A prá­ve ten­to text ilus­tru­je ak­tuál­ny po­sun dis­ku­sie, ako naz­na­čil aj je­ho me­dzi­ti­tu­lok, v kto­rom autor pí­še, že „Je otáz­ka ča­su, ke­dy niek­to­rým pod­ni­ka­te­ľom pras­knú ner­vy a bu­dú sa do­má­hať svo­jich práv.“

Ko­men­tá­tor na mar­go oso­by slo­ven­ské­ho pre­mié­ra na­pí­sal: „Je až ta­ký od­váž­ny a úp­rim­ný, že má sí­ce v parla­men­te viac ako tre­ti­nu pos­lan­cov, vo vlá­de po­lo­vi­cu mi­nis­trov, ale keď chce v ne­de­ľu za­vrieť ob­cho­dy, tak sa na­mies­to pre­sa­de­nia zá­ko­na scho­vá za kilt hlav­né­ho hy­gie­ni­ka ...“.

A pok­ra­čo­val, vý­stiž­ne re­zu­mu­júc pod­sta­tu prob­lé­mu aj z hľa­dis­ka ra­tio­le­gis da­ných opat­re­ní „ Nie je zná­my žiad­ny epi­de­mio­lo­gic­ký dô­vod, pre­čo je nut­né vy­ko­ná­vať de­zin­fek­ciu v se­dem­dňo­vých inter­va­loch, pre­čo prá­ve a len v ma­loob­cho­de, pre­čo mu­sí tr­vať ce­lý deň a pre­čo to mu­sí byť ne­de­ľa. O žiad­ny ví­rus, sa­moz­rej­me, nej­de, a pre­to ne­deľ­nú „sa­ni­tá­ciu“ ani nik­to ne­kon­tro­lu­je, že. Sku­toč­ný dô­vod poz­ná­me a v so­bo­tu mi­mo­voľ­ne priz­nal prav­du aj Gá­bor Gren­del, keď sa vy­znal, že všet­ky roz­hod­nu­tia po­li­ti­kov sú po­li­tic­ký­mi roz­hod­nu­tia­mi. To je prav­da, ale: Po pr­vé, nech to vy­svet­lí svoj­mu pre­mié­ro­vi, kto­rý sa tri me­sia­ce scho­vá­va za kon­zí­liá. A po dru­hé, hlav­ný hy­gie­nik nie je po­li­tik, ne­má man­dát na po­li­tic­ké roz­hod­nu­tia, ale na dodr­žia­va­nie zá­ko­na.“(zvý­raz­ne­né auto­rom toh­to prís­pev­ku).

Ko­men­tá­tor vy­sti­hol pod­sta­tu prob­lé­mu, tkve­jú­ce­ho jed­nak vo vec­nej nep­ri­me­ra­nos­ti ta­kých­to opat­re­ní (vec­ne nie je na ne dô­vod, tak­že tie­to nep­rej­dú žiad­nym, ani naj­li­be­rál­nej­ším, tes­tom pro­por­cio­na­li­ty),a zá­ro­veň v tom, že re­gu­lá­cie, za­sa­hu­jú­ce s uve­de­nou in­ten­zi­tou do zá­klad­ných práv tak pod­ni­ka­te­ľov ako aj spot­re­bi­te­ľov, ne­mô­že pri­jí­mať na to ne­le­gi­ti­mo­va­ný a pre­to aj ne­le­gi­tím­ny or­gán, akým je úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva (ako sme pod­rob­nej­šie ob­jas­ni­li už v na­šich člán­koch1).

Skrát­ka, práv­no-po­li­tic­ké roz­hod­nu­tia, kto­ré ma­jú zá­sad­ne me­niť re­gu­lá­ciu spo­lo­čen­ských vzťa­hov, pris­lú­cha­jú vý­luč­ne zá­ko­no­dar­co­vi, s vý­nim­ka­mi uve­de­ný­mi v ús­tav­nom zá­ko­ne č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu, ke­dy je na ne spl­no­moc­ne­ná vlá­da. Nie však úrad­ní­ko­vi štát­nej hy­gie­nic­kej sprá­vy, kto­rý do­kon­ca ne­má ani len le­gis­la­tív­ne kom­pe­ten­cie, ho­ci pros­tred­níc­tvom svo­jich opat­re­ní pri­jí­ma ip­so­fac­to všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy (v tom­to sme­re od­ka­zu­je­me na ana­lý­zu tzv. hyb­rid­ných ak­tov v na­šich pred­chá­dza­jú­cich člán­koch).

Nó­vum ko­men­tá­ra je však hlav­ne v pou­ká­za­ní na prob­lém zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za ta­ký­to, oči­vid­ne z via­ce­rých hľa­dísk de­fekt­ný vý­kon prá­vo­mo­ci. Pe­ter Tka­čen­ko to­tiž k prí­pad­nej zod­po­ved­nos­ti šé­fa úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva uvá­dza: „Mi­ka­sa ne­po­do­zrie­va­me z úmys­lu obo­ha­tiť se­ba ani uš­ko­diť iné­mu, či­že trest­ný čin az­da ne­pá­cha. Mal by však pa­mä­tať, že vlá­da by chce­la za­viesť hmot­nú zod­po­ved­nosť ve­rej­ných fun­kcio­ná­rov a pri jej vzťa­hu k vlá­de zá­ko­na je mož­né, že s ne­ja­kou ret­roak­ti­vi­tou sa ne­bu­de zdr­žo­vať. Nech sa po­tom Mi­kas nes­ťa­žu­je, že ho nik­to ne­va­ro­val.“ (zvý­raz­ne­né auto­rom toh­to prís­pev­ku).

Ok­rem hmot­nej (ci­vil­nop­ráv­nej) zod­po­ved­nos­ti štá­tu, či prís­luš­né­ho úrad­ní­ka za ne­zá­kon­ný vý­kon je­mu zve­re­nej prá­vo­mo­ci však, pod­ľa na­šej mien­ky, ne­mož­no vy­lú­čiť ani tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pred­sta­ve­né­ho úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, kto­rým je hlav­ný hy­gie­nik.

Kri­ti­ka prob­lé­mo­vej reak­cie štá­tu, nie kon­krét­nej oso­by

Eš­te pred­tým, ako sa pus­tí­me do kon­krét­nych úvah, by sme ra­di zdô­raz­ni­li, že nej­de o kri­ti­ku jed­né­ho člo­ve­ka, ale o všeo­bec­nej­ší prob­lém, kto­rý práv­na ref­lexia doz­nie­va­jú­cej Co­ro­na krí­zy ot­vo­ri­la.

A tým je pod­ľa nás ri­zi­ko ab­sen­cie ve­do­mia zod­po­ved­nos­ti pred­sta­vi­te­ľov štát­nych or­gá­nov za de­for­má­cie práv­nych pra­vi­diel v ap­li­kač­nej praxi. Tie­to pra­vid­lá to­tiž nie na pa­pie­ri, ale reš­pek­to­va­né v praxi, po­má­ha­jú ut­vá­rať to, čo­mu ho­vo­rí­me ma­te­riál­ny práv­ny štát. 

Aj pre­to tre­ba o mož­nej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ho­vo­riť­pri­naj­men­šom v si­tuáciách, keď pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci do­chá­dza k vý­znam­ným exce­som a tie­to exce­sy na­priek opa­ko­va­ným upo­zor­ne­niam pretr­vá­va­jú. 

Ak mô­že­me struč­ne zhr­núť, via­ce­ré opat­re­nia hlav­né­ho hy­gie­ni­ka pri­jí­ma­né pod­ľa zá­ko­na č. 355/2007 Z.z. o  ochra­ne, pod­po­re a roz­vo­ji ve­rej­né­ho zdra­via a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov a už spo­me­nu­té­ho zá­ko­na o ci­vil­nej ochra­ne po­čas Co­ro­na krí­zy, oso­bit­ne opat­re­nia up­ra­vu­jú­ce ob­me­dzenia ne­deľ­né­ho pre­da­ja, tr­pia via­ce­rý­mi ne­dos­tat­ka­mi, pre kto­ré ne­ma­li byť nik­dy pri­ja­té. Sú ak­ta­mi ne­le­gál­ny­mi, ne­le­gi­tím­ny­mi, oso­bu­jú­ci­mi si všeo­bec­ne zá­väz­nú, nor­ma­tív­nu pô­sob­nosť práv­nych pred­pi­sov, ho­ci ni­mi nie sú, re­gu­lu­júc pri­tom me­dze zá­klad­ných práv, ho­ci ich k to­mu, vý­ni­moč­ne op­ro­ti ús­ta­ve (tá pred­pok­la­dá, že ta­ké­to me­dze up­ra­vu­je vý­luč­ne zá­kon) nespl­no­moc­ňu­je ús­ta­va ani ús­tav­ný zá­kon. 

Na­vy­še ak­tuál­ne pri­jí­ma­né vo vý­raz­ne zlep­še­nej epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuá­cii, ke­dy už hy­gie­nic­ké dô­vo­dy neop­ráv­ňu­jú eli­mi­no­vať pre­vádz­ku ob­cho­dov ta­kým ra­di­kál­nym spô­so­bom, ako je na­ria­de­nie po­vin­nej sa­ni­tá­cie v deň, ke­dy by inak moh­li byť ot­vo­re­né pre­vádz­ky tak, ako v iné dni pra­cov­né­ho týž­dňa.

Ob­me­dzenie pre­da­ja z dô­vo­dov spo­lo­čen­ských a kul­túr­nych, ako je to­mu po­čas štát­nych sviat­kov, či niek­to­rých iných sviat­kov, resp. dni pra­cov­né­ho po­ko­ja, up­ra­vu­je zá­kon (Zá­kon­ník prá­ce), keď­že len zá­kon mô­že pri­már­ne up­ra­viť spo­lo­čen­ské vzťa­hy. Zá­kon­ná for­ma re­gu­lá­cie je však nut­ná nie­len v prí­pa­doch uve­de­ných „nee­pi­de­mio­lo­gic­kých“ dô­vo­dov, ale ma­la byť up­lat­ne­ná už aj pri nor­ma­tív­nej re­gu­lá­cii pre­da­ja z dô­vo­dov „epi­de­mio­lo­gic­kých“.

Hlav­ný hy­gie­nik to­tiž ne­mo­hol ani po­čas Co­ro­na krí­zy za­tvo­riť v ne­de­ľu ob­cho­dy en­bloc, aj keď ta­ké­to opat­re­nie moh­lo byť– pri­pus­ťme – as­poň v ur­či­tom ob­do­bí vec­ne žia­du­ce.

Na to bo­li iné práv­ne nás­tro­je, a ako uká­za­li po­čas Co­ro­na krí­zy v ne­jed­nom prí­pa­de aj pos­lan­ci Ná­rod­nej ra­dy SR, nič neb­rá­ni­lo tie­to otáz­ky tak po­ve­diac zo dňa na deň up­ra­viť pria­mo zá­ko­nom, ak ús­tav­ná re­gu­lá­cia nú­dzo­vé­ho sta­vu ne­pos­ky­to­va­la dos­ta­toč­né práv­ne nás­tro­je na rie­še­nie ta­kej­to otáz­ky. 

O to na­lie­ha­vej­šie vy­stu­pu­je ak­tuál­nosť a akút­nosť zru­še­nia ta­kých­to opat­re­ní v dneš­nej do­be (krát­ko po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu).

Niek­to­rým as­pek­tom zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja z dô­vo­du roz­ší­re­nia ocho­re­nia Co­vid-19 ve­nu­je­me pred­pos­led­nú časť toh­to člán­ku. V nas­le­dov­nej čas­ti sa však bu­de­me ve­no­vať tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, vy­chá­dza­júc z pre­mi­sy, že zá­kaz ne­deľ­né­ho pre­da­ja má byť zru­še­ný z uve­de­ných, resp. ďa­lej uvá­dza­ných dô­vo­dov, resp. že nik­dy ne­mal byť za­ve­de­ný. Ak sú tie­to pre­mi­sy správ­ne, mô­že hlav­ný hy­gie­nik ta­kej­to zod­po­ved­nos­ti če­liť a za akých pod­mie­nok?

Ve­rej­ný či­ni­teľ

Hlav­ný hy­gie­nik je pred­sta­ve­ný úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva a pri vy­dá­va­ní opat­re­ní vrá­ta­ne tých, kto­rý­mi re­gu­lo­val a re­gu­lu­je ne­deľ­ný pre­daj v ma­loob­cho­de, vy­stu­pu­je ako ve­rej­ný či­ni­teľ.

Kon­krét­ne pod­ľa § 128 ods. 1 TZ „Ve­rej­ným či­ni­te­ľom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie ... iná oso­ba za­stá­va­jú­ca fun­kciu v or­gá­ne ve­rej­nej mo­ci, ... štát­ny za­mes­tna­nec ale­bo za­mes­tna­nec or­gá­nu štát­nej sprá­vy..., ak sa po­die­ľa na pl­ne­ní úloh spo­loč­nos­ti a štá­tu a pou­ží­va pri­tom prá­vo­moc, kto­rá mu bo­la v rám­ci zod­po­ved­nos­ti za pl­ne­nie tých­to úloh zve­re­ná. Pre tres­tnú zod­po­ved­nosť a ochra­nu ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa sa pod­ľa jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní toh­to zá­ko­na vy­ža­du­je, aby trest­ný čin bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s je­ho prá­vo­mo­cou a zod­po­ved­nos­ťou. ...“.

Je te­da ne­po­chyb­né, že pri­jí­ma­nie opat­re­ní re­gu­lu­jú­cich ne­deľ­ný pre­daj bo­lo čin­nos­ťou, kto­rú hlav­ný hy­gie­nik reali­zo­val v sú­vis­los­ti s je­mu zá­ko­nom zve­rej­ne­nou prá­vo­mo­cou a zod­po­ved­nos­ťou. A rov­na­ko ňou je aj pa­si­vi­ta hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, ak na­priek to­mu, že je už pot­reb­né do­ne­dáv­na pri­jí­ma­né opat­re­nia zru­šiť a on tak riad­ne a včas neu­ro­bí.

Zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa

Pod­ľa § 326 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa (v je­ho zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te) do­pus­tí ten ve­rej­ný či­ni­teľ, kto­rý v úmys­le spô­so­biť iné­mu ško­du ale­bo za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech,

a)              vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu,

b)             prek­ro­čí svo­ju prá­vo­moc, ale­bo

c)              nespl­ní po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z je­ho prá­vo­mo­ci ale­bo z roz­hod­nu­tia sú­du;

za ta­ký­to sku­tok sa pot­res­tá od­ňa­tím slo­bo­dy na dva ro­ky až päť ro­kov.

V opí­sa­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach prí­pa­du sú jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky (prav­de­po­dob­ne) pok­ra­ču­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu napl­ne­né všet­ký­mi tro­ma spô­sob­mi mož­né­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa, ako sú opí­sa­né v ci­to­va­ných pís­me­nách a) až c) vy­ššie.

V pr­vom ra­de ide tom­to prí­pa­de o oči­vid­né prek­ro­če­nie prá­vo­mo­ci (exces) pod­ľa pís­me­na b), keď­že opat­re­nia sú už z opí­sa­ných dô­vo­dov vzťa­ho­va­né na si­tuácie, kto­ré vô­bec ne­ma­li re­gu­lo­vať a na kto­rých nor­ma­tív­nu (všeo­bec­ne zá­väz­nú) re­gu­lá­ciu sa opat­re­nia ako tzv. hyb­rid­né ak­ty ne­ho­dia a ne­ma­jú byť pre­to ani pou­ží­va­né (nao­pak, ta­ká­to nor­ma­tív­na pot­re­ba re­gu­lá­cie prí­pa­dov neur­či­té­ho poč­tu vzťa­hu­jú­cich sa na vop­red neur­či­tý ok­ruh osôb ma­la byť rie­še­ná všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som, pod­ľa nás zá­ko­nom).

Zá­ro­veň kon­krét­ne ja­vo­vé po­do­by vý­ko­nu op­ráv­ne­nia hlav­né­ho hy­gie­ni­ka vy­dá­vať opat­re­nia, vrá­ta­ne zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, pred­sta­vu­jú aj po­ru­še­nie pos­tu­pov, kto­ré mal dodr­žať, aj ak by inak ta­ké­to opat­re­nia vy­dať mo­hol a mal. De­tai­lom, ako kon­krét­ne mal vy­ko­nať prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu – pís­me­no a) – sa však vzhľa­dom na zjav­né napl­ne­nie spô­so­bu pod­ľa pís­me­na b) ne­bu­de­me oso­bit­ne ve­no­vať. Pou­ka­zu­je­me však na prob­le­ma­tic­ký po­mer k ap­li­ká­cii správ­ne­ho po­riad­ku a iné ne­dos­tat­ky, kto­rým sme sa ve­no­va­li bliž­šie v na­šom člán­ku O ne­zá­kon­nos­ti opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v sú­vis­los­ti s CO­VID-19“.

Na­po­kon v skut­ko­vej si­tuá­cii po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu za vý­raz­né­ho zlep­še­nia epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie od­pad­li aj vec­né dô­vo­dy pre le­gi­ti­mi­tu pretr­vá­va­nia zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, aj ke­by sa je­ho pô­vod­né­mu za­ve­de­niu opat­re­ním hlav­né­ho hy­gie­ni­ka ne­da­lo nič vy­tknúť. T.j. vte­dy naj­nes­kôr bol po­vin­ný hlav­ný hy­gie­nik pred­tým za­ve­de­né opat­re­nia zru­šiť. Či­že, ak tak neu­ro­bil, nespl­nil po­vin­nosť vy­plý­va­jú­ci z je­ho prá­vo­mo­ci – pís­me­no c).

Mo­tív ako znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu

Vo vy­ššie cit. člán­ku pán Tka­čen­ko pou­ka­zu­je na prob­lém napl­ne­nia zá­kon­né­ho zna­ku prís­luš­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rým je mo­tív. Ten však pán­Tka­čen­ko vní­ma už­šie, ako ho de­fi­nu­je zá­kon, keď ho vní­ma len v ma­te­riál­nom zmys­le.

Zá­kon pri­tom mo­tív ko­na­nia pá­cha­te­ľa v skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na de­fi­nu­je ako úmy­sel spô­so­biť iné­mu ško­du ale­bo za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech.

A ško­dou je pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na aj iná ako ma­jet­ko­vá uj­ma, nap­rík­lad uj­ma na prá­vach poš­ko­de­né­ho, v okol­nos­tiach prí­pa­du na prá­vach ma­loob­chod­ní­kov, či spot­re­bi­te­ľov reali­zo­vať svo­je prá­va bez ob­me­dzenia opat­re­ním o zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja (viď § 124 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na).

Neop­ráv­ne­ný pros­pech mô­že byť opä­tov­ne nie­len pros­pech ma­jet­ko­vý, zá­kon spres­ňu­je len to, že má ísť o pros­pech neop­ráv­ne­ný, a to či už pros­pech pá­cha­te­ľa ale­bo inej oso­by. Po­dob­ne uvá­dza Prof. JUDr. Jo­zef Čen­téš, PhD., pod­ľa kto­ré­ho „neop­ráv­ne­ný pros­pech pred­sta­vu­je aké­koľ­vek neop­ráv­ne­né ma­te­riál­ne ale­bo ne­ma­te­riál­ne zvý­hod­ne­nie, na kto­ré by ve­rej­ný či­ni­teľ ale­bo iná oso­ba ne­ma­la prá­vo ...“(in: Trest­ný zá­kon, Oso­bit­ná časť, Ko­men­tár – II. di­el,Čen­téš a kol., C.H.Beck, 2011, str. 1072).

V okol­nos­tiach prí­pa­du, ref­lek­tu­júc aj ve­rej­nú dis­ku­siu vrá­ta­ne poz­ná­mok, kto­ré uvie­dol autor Pe­ter Tka­čen­ko,  mô­že byť ta­kým­to pros­pe­chom udr­ža­nie fun­kcie hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, po­li­tic­ké be­ne­fi­ty tých ve­rej­ných pred­sta­vi­te­ľov, kto­rí sa me­diál­ne a po­li­tic­ky hlá­si­li k po­li­tic­ké­mu autor­stvu pri­ja­tých opat­re­ní, av­šak ne­cha­li ich pri­jať hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, čím zo se­ba sňa­li bre­me­no for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia a s tým spo­je­né po­li­tic­ké a práv­ne nák­la­dy ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia.

Sa­moz­rej­me, kľú­čo­vou otáz­kou je, či ta­ké­to poh­nút­ky ma­jú po­do­bu ne­pria­me­ho ale­bo pria­me­ho úmys­lu. Zá­kon to­tiž vy­ža­du­je sku­toč­ný, pria­my úmy­sel spô­so­biť ško­du, či za­do­vá­žiť pros­pech; nes­ta­čí uz­ro­zu­me­nie s ta­kou­to even­tua­li­tou.

My však pre­dos­tie­ra­me všeo­bec­né úva­hy o mož­nos­ti tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, nej­de­me sa za­mýš­ľať nad prí­pad­nou dô­kaz­nou nú­dzou v kon­krét­nej skut­ko­vej si­tuá­cii, čo sa tý­ka preu­ka­zo­va­nia uve­de­né­ho mo­tí­vu.

Pri­tom sa zá­ro­veň ne­mô­že­me ub­rá­niť poz­nám­ke, že pri­naj­men­šom ško­da v po­do­be uj­my na prá­vach dot­knu­tých osôb, ply­nú­ca z pred­met­ných opat­re­ní, mu­sí byť to­mu, kto opat­re­nia pri­jí­ma, resp. ich ne­ru­ší na­priek to­mu, že (už) vie, že sú proti­práv­ne a ne­le­gi­tím­ne, dl­ho­do­bo zrej­má.

T.j. v prí­pa­de ta­kej­to ško­dy / uj­my nej­de o ne­ja­kú náh­lu, okam­ži­tú „boč­nú“ even­tua­li­tu prí­čin­né­ho de­ja, pok­ry­tú až v ča­se jej vy­skyt­nu­tia sa uz­ro­zu­me­ním (ne­pria­mym úmys­lom) pá­cha­te­ľa, ale nao­pak ide o nie­čo, čo­ho si je do­tyč­ný po­ten­ciál­ny pá­cha­teľ dl­ho­do­bo ve­do­mý ako pria­me­ho dôs­led­ku svoj­ho ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v pri­jí­ma­ní a predl­žo­va­ní opat­re­ní o zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja, v kto­rom ko­na­ní na­priek uve­do­mo­va­niu si toh­to je­ho ne­ga­tív­ne­ho dôs­led­ku ve­do­me zotr­vá­va a ďa­lej ho us­ku­toč­ňu­je.

 A prá­ve tie­to dô­vo­dy po­tom pod­ľa nás brá­nia to­mu, aby sa v okol­nos­tiach ta­ké­ho­to prí­pa­du da­lo eš­te ho­vo­riť iba o uz­ro­zu­me­ní a nie už o pria­mom úmys­le spô­so­biť ško­du. 

Neh­ľa­diac pri­tom na dru­hú al­ter­na­tí­vu mo­tí­vu toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­rou je úmy­sel za­do­vá­žiť (se­be / iné­mu) pros­pech z reali­zá­cie tých­to opat­re­ní, kto­ré sú – vo svet­le ci­to­va­né­ho ko­men­tá­ru z por­tá­lu sme.sk - „po­li­tic­ký­mi roz­hod­nu­tia­mi“, pri­jí­ma­ný­mi na­priek to­mu úrad­ní­kom bez po­li­tic­kej le­gi­ti­mi­ty. T.j. na­koľ­ko fak­tic­ký roz­ho­do­va­cí pro­ces pri pri­jí­ma­ní tých­to opat­re­ní pre­be­hol na úrov­ni po­li­tic­kých na­dria­de­ných hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, je mož­né zo súh­la­su hlav­né­ho hy­gie­ni­ka s po­žia­dav­kou tých­to na­dria­de­ných, aby hlav­ný hy­gie­nik pri­jal sám, vo svo­jej prá­vo­mo­ci, na inej úrov­ni od­súh­la­se­né opat­re­nie, zá­mer vy­ho­vieť tým­to oso­bám a pos­kyt­núť im ten be­ne­fit, kto­rý sme vy­ššie opí­sa­li (sňa­tie bre­me­na for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia a s tým spo­je­ných po­li­tic­kých a práv­nych nák­la­dov ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia).

Z ta­kej­to si­tuácie mož­no rov­na­ko od­vo­diť sna­hu even­tuál­ne­ho pá­cha­te­ľa do­siah­nuť pros­pech ak nie svoj, tak zmie­ne­ných po­li­tic­kých pred­sta­vi­te­ľov, kto­rí mu fak­tic­ky na pri­ja­tie opat­re­nia za­ka­zu­jú­ce­ho ne­deľ­ný pre­daj da­li po­li­tic­ký po­kyn.

Kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty - § 326 ods. 2 až 4 Tres­tné­ho zá­ko­na

Z okol­nos­tí, pod­mie­ňu­jú­cich pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa by sme ra­di upo­zor­ni­li na od­sek 2 písm. a) a od­sek 4 písm. b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na.    

Pod­ľa § 326 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a) zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (...).

Zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia sa pod­ľa § 138 písm. b) a j) Tres­tné­ho zá­ko­na ro­zu­mie pá­chanie tres­tné­ho či­nu (ok­rem iné­ho) po dl­hší čas aj na via­ce­rých oso­bách. Je ne­po­chyb­né, že sku­tok bo­lo v da­nom prí­pa­de spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách, čo je da­né nep­rí­pus­tným nor­ma­tív­nym cha­rak­te­rom pred­met­ných opat­re­ní, kto­ré sa dotk­li ce­lých sku­pín pod­ni­ka­te­ľov (ti­sí­ce) a spot­re­bi­te­ľov (mi­lió­ny). Ak be­rie­me do úva­hy, že opat­re­nia ob­me­dzu­jú­ce ne­deľ­ný pre­daj ne­bo­li le­gál­ne ani v úvo­de Co­ro­na krí­zy, nes­por­ne je sku­tok pá­cha­ný po dl­hší čas.

Pod­ľa § 326 ods. 4 písm. b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na de­sať ro­kov až dvad­sať ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 b) a spô­so­bí ním ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu, ale­bo c) za krí­zo­vej si­tuácie.

Ško­dou veľ­ké­ho roz­sa­hu je pod­ľa § 125 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na su­ma do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej päť­sto­ná­so­bok su­my 266 eur, t.j. 133.000 eur. Pred­pok­la­dá­me, že vý­pad­ky tr­žieb a na ne nad­vä­zu­jú­cej zis­ko­vej mar­že ma­loob­cho­du pred­sta­vu­jú aj za re­la­tív­ne krát­ke ob­do­bia pri ta­kom­to ploš­nom zá­ka­ze bez prob­lé­mov su­my vy­so­ko pre­vy­šu­jú­ce spo­me­nu­tú čias­tku.

Krí­zo­vou si­tuáciou je aj už opa­ko­va­ne dis­ku­to­va­ný nú­dzo­vý stav, kto­rý tr­val do­ne­dáv­na (13.6.2020), ako aj mi­mo­riad­na si­tuácia, kto­rá pod­ľa nás už netr­vá, resp. tr­vať ne­má, av­šak vlád­ni pred­sta­vi­te­lia aj hlav­ný hy­gie­nik uni­so­no tvr­dia opak. Bo­lo by is­tým spô­so­bom tra­gi­ko­mic­ké, ak by prá­ve pretr­vá­va­nie toh­to sta­vu (údaj­nej mi­mo­riad­nej si­tuácie v kom­bi­ná­cii s nez­ru­še­ným zá­ka­zom ne­deľ­né­ho pre­da­ja) vie­dlo k up­lat­ne­niu prís­nej­šej tres­tnej sadz­by za da­ný sku­tok.

Vo všeo­bec­nos­ti k spo­me­nu­tým okol­nos­tiam pod­mie­ňu­jú­cim pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by tre­ba pre úpl­nosť s pou­ka­zom na § 18 Tres­tné­ho zá­ko­na do­dať, že na ta­kú­to okol­nosť sa pri­hliad­ne aj vte­dy, ak ta­ký­to ťaž­ší nás­le­dok tres­tné­ho či­nu za­vi­nil pá­cha­teľ iba z ned­ban­li­vos­ti, prí­pad­ne, ak ide o inú sku­toč­nosť ako ťaž­ší nás­le­dok, aj vte­dy, ak by o nej pá­cha­teľ ne­ve­del.

Vý­znam práv­ne­ho omy­lu o mi­mot­res­tných práv­nych nor­mách

Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa – ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré­ho po­vin­nos­ti up­ra­vu­jú rôz­no­ro­dé nor­my ve­rej­né­ho prá­va a kto­rý sa pri po­su­dzo­va­ní even­tua­lít vý­ko­nu svo­jej prá­vo­mo­ci mô­že os­pra­vedl­ňo­vať  ne­ja­kou vlas­tnou, sub­jek­tív­nou ver­ziou vý­kla­du up­lat­ňo­va­ných práv­nych no­riem, je pot­reb­né oso­bit­ne po­sú­diť otáz­ku prí­pad­né­ho práv­ne­ho omy­lu.

Práv­ny om­yl spo­čí­va v nez­na­los­ti ale­bo v myl­nej inter­pre­tá­cii tres­tnop­ráv­nych no­riem ale­bo mi­mot­res­tných práv­nych no­riem.  Ne­ga­tív­ny om­yl o tres­tnop­ráv­nych nor­mách (pá­cha­teľ ne­vie, že ko­na­nie je tres­tné) pá­cha­te­ľa neos­pra­vedl­ňu­je. Om­yl o mi­mot­res­tných nor­mách a ich ob­sa­hu a ap­li­ká­cie na da­ný prí­pad však tre­ba po­sú­diť pod­ľa us­ta­no­ve­ní o skut­ko­vom omy­le.

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sú mi­mot­res­tný­mi nor­ma­mi pri­naj­men­šom všet­ky tie práv­ne nor­my, kto­ré vy­tvá­ra­jú ús­tav­ný a zá­kon­ný rá­mec pre vý­kon prá­vo­mo­ci hlav­né­ho hy­gie­ni­ka. Pod­rob­nej­šie sme sa ni­mi a ich vý­kla­dom za­obe­ra­li už na­šich pre­chá­dza­jú­cich člán­koch.1

Ak by hlav­ný hy­gie­nik v otáz­ke to­ho, či je ale­bo nie je op­ráv­ne­ný vy­dať, resp. po­vin­ný zru­šiť in­kri­mi­no­va­né opat­re­nia, ko­nal v práv­nom omy­le oh­ľad­ne to­ho, ako tie­to net­res­tné práv­ne nor­my správ­ne vy­lo­žiť, t.j. vlas­tne by ko­nal ako­ke­by v omy­le skut­ko­vom, zba­vil by sa zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na, na­koľ­ko ide o trest­ný čin úmy­sel­ný. A ko­na­nie v skut­ko­vom omy­le mô­že na­naj­výš napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu ned­ban­li­vos­tné­ho tres­tné­ho či­nu. 

Skôr, než prej­de­me k ana­lý­ze ned­ban­li­vos­tné­ho „náp­ro­tiv­ku“ tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na, uve­die­me pár „ar­gu­men­tov pro­ti“ v sú­vis­los­ti s rie­še­ním uve­de­nej di­le­my „úmy­sel – ned­ban­li­vosť“.

Ne­ve­do­mosť o správ­nom vý­kla­de práv­nym no­riem má tiež hra­ni­ce, hra­ni­ce da­né ve­do­mos­ťa­mi, skú­se­nos­ťa­mi, pos­ta­ve­ním, či po­vin­nos­ťa­mi po­ten­ciál­ne­ho pá­cha­te­ľa. Uve­do­mo­va­nie si ur­či­tých sku­toč­nos­tí, naj­mä pri tak vy­so­ko pos­ta­ve­nom úrad­ní­ko­vi štá­tu je mož­né pred­pok­la­dať (ako fak­tic­kú pre­zum­pciu).

A nie bez vý­zna­mu bu­de aj ve­rej­ná dis­ku­sia, kto­rá pri­ná­ša ar­gu­men­ty k mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v okol­nos­tiach jed­not­li­vých fáz Co­ro­na krí­zy až do dneš­ných dní, vrá­ta­ne vy­jad­re­ní a člán­kov ve­rej­ne vy­stu­pu­jú­cich práv­ni­kov a kto­rú ten­to úrad­ník vo svo­jom pos­ta­ve­ní mu­sí sám, resp. s po­mo­cou svo­jich po­dria­de­ných, kto­rí mu prip­ra­vu­jú pod­kla­dy pre je­ho roz­ho­do­va­ciu čin­nosť, sle­do­vať.

Sub­jek­tív­nu strán­ku pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu tre­ba pri­tom oso­bit­ne po­su­dzo­vať v ak­tuál­nom ob­do­bí, t.j. po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a v ča­se vý­raz­né­ho zlep­še­nia epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie, ke­dy sú už pred­met­né opat­re­nia neudr­ža­teľ­né nie­len z ús­tav­nop­ráv­nych, či for­mál­nop­ráv­nych dô­vo­dov, ale aj z dô­vo­dov vec­ných. Čo z nich zá­ro­veň ro­bí cel­kom zjav­ne nep­ri­me­ra­né rie­še­nia, na­chá­dza­jú­ce sa tak mi­mo mno­ži­ny tých mož­ných rie­še­ní ak­tuál­nej si­tuácie, kto­ré by bo­li eš­te v me­dziach prá­vo­mo­ci hlav­né­ho hy­gie­ni­ka vy­dá­vať opat­re­nia pod­ľa § 48 zá­ko­na č. 355/2007 Z.z. o  ochra­ne, pod­po­re a roz­vo­ji ve­rej­né­ho zdra­via a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov  A to­ho si už dnes mu­sí byť hlav­ný hy­gie­nik jas­ne ve­do­mý.

Ma­re­nie úlo­hy ve­rej­ným či­ni­te­ľom

Pod­ľa § 327 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ve­rej­ný či­ni­teľ, kto­rý pri vý­ko­ne svo­jej prá­vo­mo­ci z ned­ban­li­vos­ti zma­rí ale­bo pod­stat­ne sťa­ží spl­ne­nie dô­le­ži­tej úlo­hy, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky. Pod­ľa § 327 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­naod­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a spô­so­bí ním znač­nú ško­du ale­bo iný obzvlášť zá­važ­ný nás­le­dok.

Dô­le­ži­tou úlo­hou mô­že byť úlo­ha, kto­rá je hlav­né­mu hy­gie­ni­ko­vi, resp. Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, zve­re­ná, prí­pad­ne úlo­ha, kto­rá je zve­re­ná iným or­gá­nom štá­tu, do kto­rých prá­vo­mo­ci neop­ráv­ne­ne za­sa­hu­je hlav­ný hy­gie­nik.

Ta­kou­to úlo­hou je ne­po­chyb­ne od­vo­la­nie, ukon­če­nie, zru­še­nie opat­re­ní, kto­ré hlav­ný hy­gie­nik na­ria­dil pri rie­še­ní oh­ro­ze­nia ve­rej­né­ho zdra­via a tie­to opat­re­nia pres­ta­li byť opod­stat­ne­ný­mi, prí­pad­ne dos­ta­li sa do roz­po­ru so zá­ko­nom, resp. s ním bo­li v roz­po­re od za­čiat­ku, od ich pri­ja­tia.

Ak te­da hlav­ný hy­gie­nik nez­ru­ší plat­né opat­re­nia, ho­ci sú ús­tav­nop­ráv­ne, zá­kon­ne, ale aj vec­ne neudr­ža­teľ­né (o to viac, že sa vý­raz­ne zlep­ši­la epi­de­mio­lo­gic­ká si­tuácia a sa­ni­tár­ne opat­re­nia via­za­né v ma­loob­cho­de na ne­de­ľu sa ja­via skôr ako zneu­ži­tie prá­va než ako ra­cio­nál­ne opat­re­nie na úse­ku hy­gie­nic­kej sprá­vy), po­tom aj keď ko­ná čo aj len v ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti (t.j. ak aj ne­ve­del, že svo­jím ko­na­ním mô­že po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie zá­uj­mu chrá­ne­né­ho Tres­tným zá­ko­nom  spô­so­biť, no vzhľa­dom na okol­nos­ti a na svo­je osob­né po­me­ry o tom ve­dieť mal a mo­hol), mô­že byť uz­na­ný vin­ným pre sku­tok pod­ľa § 327 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te pre­či­nom s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy do 2 ro­kov.

Pri­tom pri­chá­dza do úva­hy aj pou­ži­tie kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa od­se­ku 2, kto­rý pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by 1 až 5 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy spô­so­be­ním znač­nej ško­dy (naj­me­nej 26.600 eur) ale­bo iné­ho obzvlášť zá­važ­né­ho nás­led­ku. Obzvlášť zá­važ­ný nás­le­dok sí­ce Trest­ný zá­kon ne­de­fi­nu­je, ale v okol­nos­tiach prí­pa­du je ochro­me­nie ma­loob­cho­du v ne­de­ľu z neexis­tu­jú­cich dô­vo­dov po­vin­nej sa­ni­tá­cie ne­po­chyb­ne ta­kým­to nás­led­kom vzhľa­dom na je­ho ce­los­po­lo­čen­ský roz­sah, ako aj cel­ko­vý je­ho do­pad na eko­no­mi­ku slo­ven­ské­ho ma­loob­cho­du.

Pre­zum­pcia zá­kon­nos­ti práv­nych ak­tov a tres­tná zod­po­ved­nosť

Práv­na teória nás učí, že na roz­diel od súk­rom­nop­ráv­nych ko­na­ní ak­ty or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci nie sú pos­tih­nu­té svo­ji­mi prí­pad­ný­mi ne­dos­tat­ka­mi (va­da­mi) auto­ma­tic­ky, ak nej­de o prí­pad tzv. zmä­toč­nos­ti (ni­čot­nos­ti, nu­li­ty).

V tej sú­vis­los­ti sa ho­vo­rí o tzv. pre­zum­pcii správ­nos­ti, resp. zá­kon­nos­ti práv­nych ak­tov, po­kiaľ nie sú v riad­nom, prá­vom up­ra­ve­nom pro­ce­se zru­še­né z dô­vo­du prí­pad­nej ne­zá­kon­nos­ti. Pro­ces­ná ref­lexia uve­de­nej zá­sa­dy sa po­tom v pro­ces­ných po­riad­koch pre­ta­vu­je do us­ta­no­ve­ní o pred­bež­ných otáz­kach.

Trest­ný po­ria­dok za­ují­ma však k iným práv­nym ak­tom v zá­sa­de ta­ké sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho súd ani OČTK nie je ta­kým­to práv­nym ak­tom / roz­hod­nu­tím via­za­ný, ak ide o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho (§ 7 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku).

Inak po­ve­da­né, pre po­sú­de­nie vi­ny hypo­te­tic­ké­ho ob­vi­ne­né­ho v pos­ta­ve­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za vy­ššie uve­de­né skut­ky nie je vô­bec pod­stat­né, či iný or­gán, prí­pad­ne hlav­ný hy­gie­nik sám opat­re­nia, kto­ré pred­sta­vo­va­li po­ru­še­nie ale­bo vy­bo­če­nie z rám­ca prá­vo­mo­ci úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, zru­šil.  Ich zá­kon­nosť si to­tiž mô­že tak OČTK ako aj súd po­sú­diť ne­zá­vis­le na sta­no­vis­ku aké­ho­koľ­vek iné­ho or­gá­nu k ich zá­kon­nos­ti.

Sa­moz­rej­me, ak by exis­to­va­lo roz­hod­nu­tie pres­kú­ma­va­jú­ce ta­ké­to opat­re­nie, prí­pad­ne ho zru­šu­jú­ce, vy­hod­no­til by ho súd ale­bo OČTK v rám­ci do­ka­zo­va­nia ako kaž­dý iný dô­kaz jed­not­li­vo a vo vzá­jom­nej sú­vis­los­ti s os­tat­ný­mi dô­kaz­mi pod­ľa zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov.

Zá­ver

V nad­pi­se toh­to člán­ku sme avi­zo­va­li na­šu am­bí­ciu tro­chu inak ako v do­te­raj­šej dis­ku­sii ref­lek­to­vať prob­lém tzv. „voľ­nej“ ne­de­le v ma­loob­cho­de, za­ve­de­nej ako po­vin­ný sa­ni­tár­ny deň. Pou­ká­za­li sme naj­mä na mož­né pred­pok­la­dy prí­pad­nej tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za pri­jí­ma­nie do­te­raj­ších opat­re­ní, za­ka­zu­jú­cich ne­deľ­ný pre­daj po­čas Co­ro­na krí­zy, resp. pri­naj­men­šom za ich nez­ru­še­nie v ak­tuál­nej epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuá­cii.

Na zá­ver tých­to úvah by sme ra­di zdô­raz­ni­li to, čo vní­ma­me v rám­ci ce­lej prob­le­ma­ti­ky pri­jí­ma­nia opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka na rie­še­nie Co­ro­na krí­zy, ne­vy­ní­ma­júc oso­bit­ný prob­lém zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, za pod­stat­né a kľú­čo­vé.

Slo­ven­ská re­pub­li­ka dek­la­ru­je v úvo­de svo­jej ús­tav­nej lis­ti­ny, že je de­mok­ra­tic­kým a práv­nym štá­tom. Ju­di­ka­tú­ra ús­tav­né­ho sú­du roz­vi­nu­la kon­cept tzv. ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, keď uvá­dza, že „kon­cep­cia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu za­hŕňa po­žia­dav­ku na ob­sa­ho­vú a hod­no­to­vú kva­li­tu práv­nej nor­my, kto­rá má za­is­tiť pri­me­ra­nosť pou­ži­té­ho práv­ne­ho pros­tried­ku im­ple­men­to­va­né­ho vo zvo­le­nej le­gis­la­tív­nej re­gu­lá­cii vo vzťa­hu k le­gi­tím­ne­mu cie­ľu sle­do­va­né­mu zá­ko­no­dar­com a sú­lad zvo­le­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho opat­re­nia s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi a de­mok­ra­tic­ký­mi hod­no­ta­mi. (PL. ÚS 17/08)

V kon­fron­tá­cii s ta­ký­mi­to vy­so­ký­mi cieľ­mi sa ja­ví vlád­nu­tie po­čas Co­ro­na krí­zy ani nie na zá­kla­de vlád­nych „dek­ré­tov“ nah­ra­dzu­jú­cich zá­ko­ny (ús­tav­ný zá­kon up­ra­vu­jú­ci o nú­dzo­vý stav), ale do­kon­ca iba pros­tred­níc­tvom opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka ako mi­mo­riad­ne zá­važ­ný spo­lo­čen­ský a ús­tav­ný exces. A to pre je­ho hl­bo­ký ús­tav­nop­ráv­ny, ale aj de­mok­ra­tic­ký de­fi­cit.

Sku­toč­nosť, že sa ani od­bor­ná ve­rej­nosť vo­či tej­to praxi neo­zý­va­la, ale­bo ozý­va­la spo­ra­dic­ky, vy­po­ve­dá po­tom ve­ľa nie­len o kva­li­te tzv. práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku, ale aj o spo­lo­čen­skom uve­do­me­ní si dô­le­ži­tos­ti „práv­nos­ti“ štá­tu. Ako v tej­to sú­vis­los­ti uvied­li aj čes­ké sú­dy: „Nel­ze brát ze zřete­le, že ja­ká­ko­li kri­ze znač­né­ho roz­sa­hu může mít ne­ga­tiv­ní do­pad ne­je­nom na zdra­ví oby­va­tel či hos­po­dářství stá­tu, nýbrž může ne­ga­tivně za­sáh­nout též po­do­bu stá­tu ja­ko stá­tu práv­ní­ho a de­mok­ra­tic­ké­ho. Jak již se vy­jádřil Nej­vyš­ší správ­ní soud ani v kri­zo­vé době nel­ze re­zig­no­vat na zá­klad­ní pra­vid­la, kte­ré ús­tav­ní zá­kon právě pro ta­ko­vé mi­mořád­né kri­zo­vé si­tua­ce, ja­ké ny­ní če­lí­me, sta­no­ví. Chrá­nit je třeba ne­jen zdra­ví, ži­vo­ty a hos­po­dářství, ale i de­mok­ra­tic­ký ús­tav­ní a práv­ní stát (us­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho správ­ní­ho sou­du ze dne 1. 4. 2020, č. j. Pst 19/2019 – 12, bod 13).“(in: roz­su­dok čes­ké­ho mes­tské­ho sú­du v Pra­he sp. zn. 14A 41/2020 z 23.4.2020)

Nej­de tu pri­tom vô­bec o ne­ja­kú ra­di­kál­nu kri­ti­ku uži­toč­nos­ti a le­gi­tím­nos­ti mno­hých opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v úvo­de Co­ro­na krí­zy, ke­dy sa nad práv­nou for­mou pri­jí­ma­ných opat­re­ní ako zvo­le­ný­mi pros­tried­ka­mi rie­še­nia akút­nej krí­zy da­li tak po­ve­diac mož­no as­poň tro­chu priž­mú­riť oči.

Krí­za však netr­va­la (netr­vá) deň a nič už pre­to neos­pra­vedl­ňu­je ďal­šie pri­jí­ma­nie (resp. udr­žia­va­nie v plat­nos­ti) opat­re­ní, kto­ré sú ma­te­riál­ne práv­ny­mi pred­pis­mi a kto­ré sus­pen­du­jú ús­tav­ne ga­ran­to­va­né a zá­ko­nom up­ra­ve­né prá­va a slo­bo­dy for­mou oby­čaj­ných roz­hod­nu­tí štát­ne­ho or­gá­nu „štvr­té­ho rá­du“ (parla­ment – vlá­da – mi­nis­ter­stvo – je­mu po­dria­de­ný úrad štát­nej sprá­vy). Aj to or­gá­nu, kto­rý práv­ne pred­pi­sy op­ráv­ne­ný pri­jí­mať nie je.

Na­priek to­mu úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva svo­jou fak­tic­kou nor­mot­vor­bou na dlh­šiu do­bu vy­pl­nil pries­tor, kto­rý ma­li vy­pĺňať zá­ko­ny. A časť tých­to kvá­zi le­gis­la­tív­nych „opat­re­ní“ s fak­tic­kou si­lou zá­ko­na pre­ží­va aj do dneš­ných dní. To je ús­tav­nop­ráv­ny škan­dál!

A to o to viac, že v tej­to kra­ji­ne pred pár me­siac­mi v spo­lo­čen­skej dis­ku­sii za­znie­va­la kri­ti­ka vo­či su­sed­né­mu Ma­ďar­sku kvô­li tzv. „or­bá­nov­skej“ sna­he nah­ra­diť parla­ment a vlád­nuť vlád­ny­mi dek­rét­mi. U nás pri­tom vlá­du - kto­rej pre­miér fak­tic­ky pri­jí­mal roz­hod­nu­tia na rie­še­nie Co­ro­na krí­zy s kon­zí­lia­mi od­bor­ní­kov s po­rad­ným hla­som - od for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia od­bre­me­nil oby­čaj­ný úrad po­dria­de­ný len jed­né­mu vlád­ne­mu re­zor­tu (mi­nis­ter­stvu zdra­vot­níc­tva), a to úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva na če­le s hlav­ným hy­gie­ni­kom.

Pri­tom bol dos­ta­tok ča­su či už niek­to­ré z in­kri­mi­no­va­ných opat­re­ní pri­jí­mať for­mou zá­ko­na ale­bo prí­pad­ne roz­ší­riť opat­re­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu v me­dziach plat­né­ho ús­tav­né­ho zá­ko­na, či do­kon­ca roz­ší­riť ús­tav­ný zá­kon o mož­nosť pri­jí­ma­nia ďal­ších opat­re­ní po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Nič z to­ho sa však neudia­lo.

Vo vý­chov­no-vzde­lá­va­cej ob­las­ti sú aj v dôs­led­ku Co­ro­na krí­zy roz­ší­re­né mož­nos­ti slov­né­ho hod­no­te­nia žia­kov. Do­vo­lí­me si te­da ta­ké­to hod­no­te­nie vy­sta­viť aj slo­ven­ské­mu práv­ne­mu štá­tu v sú­vis­los­ti so za­cho­va­ním je­ho zá­sad po­čas Co­ro­na krí­zy. 

Ak by to­to hod­no­te­nie ma­lo byť čo naj­struč­nej­šie, po­tom ho na­mies­to sús­lo­via „práv­ny štát“ vy­jad­ru­jú tie­to dve slo­vá: „kra­ji­na ne-pra­vi­diel“.

Nev­hod­ná a proti­práv­na prax opat­re­ní vy­dá­va­ných hlav­ným hy­gie­ni­kom to­tiž uká­za­la, že u nás nev­lád­nu zá­ko­ny, pra­vid­lá, ale kon­krét­ni ľu­dia na vr­cho­le po­li­tic­kej štruk­tú­ry. Ľudia,kto­rí súc ve­de­ní aj dob­rým úmys­lom, pris­pô­so­bu­jú a ohý­ba­jú si prís­luš­né pra­vid­lá a pos­tu­py pod­ľa to­ho, ako sa­mi uz­na­jú, že je naj­vhod­nej­šie.

Ak sa však pred­pí­sa­né práv­ne for­my nor­ma­tív­nych a iných ak­tov sta­nú ne­dô­le­ži­té, ak sú mo­cen­ské rie­še­nia kon­krét­nych prob­lé­mov pri­jí­ma­né bez pri­hliad­nu­tia na práv­ne pra­vid­lá a nás­led­ne sa len ap­li­ko­va­teľ­né pra­vid­lá hľa­da­jú tak, aby sa dal do­siah­nuť vop­red ur­če­ný, že­la­teľ­ný vý­sle­dok, po­tom nie sme práv­nym štá­tom, či­že kra­ji­nou pra­vi­diel, ale nao­pak sme kra­ji­nou ne-pra­vi­diel.

V kra­ji­ne ne-pra­vi­diel sú for­mál­ne práv­ne pra­vid­lá nep­rí­jem­nou pre­káž­kou, kto­rú tre­ba pre­ko­nať, aby sa vec­ne uži­toč­né opat­re­nia da­li uviesť do praxe.

V kra­ji­ne pra­vi­diel, v práv­nom štá­te sa však rie­še­nia spo­lo­čen­ských prob­lé­mov aj v krí­zo­vých si­tuáciách hľa­da­jú v sú­la­de s práv­ny­mi pra­vid­la­mi a nie na zá­kla­de vop­red sta­no­ve­ných cie­ľov, kto­rým sa pra­vid­lá nás­led­ne pris­pô­so­bu­jú. Pra­vid­lá sme si to­tiž vy­tvo­ri­li prá­ve pre­to, aby sa ni­mi tí, kto­rí ma­jú vlád­nuť, ria­di­li a aby kon­krét­ny pos­tup na­šich moc­ných bol pred­ví­da­teľ­ný, kon­tro­lo­va­teľ­ný a v ne­pos­led­nom ra­de de­mok­ra­tic­ky le­gi­ti­mo­va­ný. A nie aby moc­ní pra­vid­lá ob­chá­dza­li a ro­bi­li si z nich tr­ha­cí ka­len­dár. 

Pre­to ak sa ak­cep­tu­je ti­cho pri­ja­tá, ho­ci oči­vid­ne ne­zá­kon­ná prax hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v sta­ve „oh­ro­ze­nia ve­rej­né­ho zdra­via“ up­ra­vo­vať bez le­gis­la­tív­nej prá­vo­mo­ci, bez ús­tav­né­ho spl­no­moc­ne­nia, do­kon­ca aj bez po­li­tic­kej le­gi­ti­mi­ty, opat­re­nia re­gu­lu­jú­ce mno­ho­ra­ké otáz­ky spo­lo­čen­ských vzťa­hov v ta­kom roz­sa­hu, v akom sa to di­alo po­čas Co­ro­na krí­zy, ne­ma­li by sme už Slo­ven­skú re­pub­li­ku ozna­čo­vať ho­nos­ne ako práv­ny štát.

A jed­ným z ne­vyh­nut­ných kro­kov na ces­te k náp­ra­ve toh­to sta­vu bez­prá­via je okam­ži­té zru­še­nie zá­ka­zu ne­deľ­né­ho  pre­da­ja pod zá­mien­kou sa­ni­tár­ne­ho dňa. Ak to­mu na­po­mô­že dis­ku­sia o mož­nej tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za ús­tav­nop­ráv­ne exce­sy pri za­vá­dza­ní a udr­žia­va­ní toh­to zá­ka­zu, po­tom ten­to člá­nok spl­nil svoj účel.

A úpl­ne na ko­niec: dis­ku­siu o opat­re­niach ta­ké­ho­to do­sa­hu a vý­zna­mu, akým je zá­kaz ne­deľ­né­ho pre­da­ja, tre­ba ko­neč­ne vrá­tiť tam, kde v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te pat­rí – do parla­men­tu.

 

 

 

 




[1])             O ne­zá­kon­nos­ti opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v sú­vis­los­ti s CO­VID-19“ zo dňa 12.6.2020 dos­tup­né na: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a851-o-ne­za­kon­nos­ti-opat­re­ni-ura­du-ve­rej­ne­ho-zdra­vot­nic­tva-sr-v-su­vis­los­ti-s-co­vid-19

Ako sa ob­rá­tiť na súd ale­bo k cha­rak­te­ru opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR“ zo dňa 1.6.2020 dos­tup­né na: https://www.ep­ra­vo.sk/top/clan­ky/ako-sa-ob­ra­tit-na-sud-ale­bo-k-cha­rak­te­ru-opat­re­ni-ura­du-ve­rej­ne­ho-zdra­vot­nic­tva-sr-4814.html


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia