K možnosti súbehu disciplinárneho konania a trestného konania proti prokurátorovi

Publikované: 22. 06. 2020, čítané: 2047 krát
 

 

Jo­zef Čen­téš, prof. JUDr. PhD.

Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta

Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky

An­drej Be­leš, JUDr., PhD.

Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta

 

K mož­nos­ti sú­be­hu dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi

V os­tat­nom ob­do­bí v laic­kej aj od­bor­nej ve­rej­nos­ti na Slo­ven­sku re­zo­nu­je prob­le­ma­ti­ka ko­na­nia niek­to­rých pred­sta­vi­te­ľov jus­tí­cie, v prí­pa­de kto­rých exis­tu­je po­doz­re­nie, že ne­ko­na­li v sú­la­de so zá­ko­nom a vý­raz­ne zní­ži­li dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v jus­tí­ciu. Auto­ri toh­to člán­ku sú pres­ved­če­ní, že tie­to oso­by svo­jím ko­na­ním vrh­li tieň ne­dô­ve­ry na čes­tných sud­cov a pro­ku­rá­to­rov, pre kto­rých je ich prá­ca pos­la­ním a napl­ne­ním hod­nôt, pre kto­rú si vy­bra­li svo­je po­vo­la­nie. Je pot­reb­né chrá­niť pro­fe­sij­nú česť a re­pu­tá­ciu a pod­po­ro­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti k jus­tí­cii, ako kon­šta­tu­je Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ESĽP) v sú­vis­los­ti s dis­cip­li­nár­ny­mi ko­na­nia­mi.[1] Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom dô­ve­ry ve­rej­nos­ti je to­tiž adek­vát­ne zá­kon­né vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti za ta­ké­to proti­práv­ne ko­na­nie.

Jed­ným z par­ciál­nych prob­lé­mov, kto­ré sa v sú­čas­nos­ti v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky rie­šia, je nes­por­ne prob­le­ma­ti­ka mož­nos­ti san­kcio­no­va­nia ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok. Pred­me­tom dis­kur­zu je to, či mož­no v prí­pa­de san­kcio­no­va­nia pro­ku­rá­to­ra za ten is­tý sku­tok ap­li­ko­vať zá­sa­du ne bis in idem ale­bo nie. V prí­pa­de, ak áno, za akých pod­mie­nok. K mož­nos­ti ta­ké­ho­to san­kcio­no­va­nia za­stá­va­me nas­le­du­jú­ci práv­ny ná­zor. 

1.      Ne bis in idem a Trest­ný po­ria­dok

Zá­sa­da ne bis in idem, kto­rú mož­no pre­lo­žiť ako nie dvak­rát o tom is­tom (v to­tož­nej ve­ci) za­ka­zu­je dvo­ji­té stí­ha­nie, sú­de­nie ale­bo pot­res­ta­nie za ten is­tý sku­tok tej is­tej oso­by, pri­čom jej zmys­lom je do­siah­nuť, aby oso­ba bo­la za je­den sku­tok san­kcio­no­va­ná len raz. V tom­to zmys­le tá­to zá­sa­da pred­sta­vu­je ga­ran­ciu, aby to­tož­ný sub­jekt ne­bol opa­ko­va­ne stí­ha­ný a san­kcio­no­va­ný za to­tož­ný sku­tok or­gán­mi ap­li­ká­cie prá­va.

       Zá­sa­du ne bis in idem us­ta­no­vu­je Trest­ný po­ria­dok  v § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 písm. e).

       Pod­ľa § 2 ods. 8  Tres­tné­ho po­riad­ku ni­ko­ho ne­mož­no tres­tne stí­hať za čin, za kto­rý už bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný ale­bo os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Tá­to zá­sa­da ne­vy­lu­ču­je up­lat­ne­nie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v sú­la­de so zá­ko­nom.

Pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e)Tres­tné­ho po­riad­ku tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né ak ide o oso­bu, pro­ti kto­rej sa skor­šie tres­tné stí­ha­nie pre ten is­tý sku­tok skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom sú­du ale­bo bo­lo prá­vop­lat­ne za­sta­ve­né, pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né a ob­vi­ne­ný sa os­ved­čil ale­bo skon­či­lo schvá­le­ním zmie­ru a za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, ak roz­hod­nu­tie ne­bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né.

       Zo zne­nia ci­to­va­ných práv­nych no­riem vy­plý­va, že sa ich pô­sob­nosť vzťa­hu­je vý­luč­ne na ob­lasť tres­tné­ho prá­va. Trest­ný po­ria­dok us­ta­no­vu­je zá­sa­du ne bis in idem vo vzťa­hu k tres­tné­mu stí­ha­niu, kto­ré prá­vop­lat­ne skon­či­lo niek­to­rým z taxatív­ne us­ta­no­ve­ných spô­so­bov, kto­rý­mi sú od­sú­de­nie, os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by, za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia a os­ved­če­nie sa ob­vi­ne­né­ho, schvá­le­nie zmie­ru a za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, ak roz­hod­nu­tie ne­bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né. Pou­ži­tie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov nie je v roz­po­re so zá­sa­dou ne bis in idem, pre­to­že sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ich pou­ži­tie sú ta­ké vý­znam­né, že po­žia­dav­ka práv­nej is­to­ty mu­sí pred ni­mi us­tú­piť.[2]

      Up­lat­ne­nie ne­mož­nos­ti za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia zna­me­ná pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (pro­ku­rá­tor, po­li­cajt) po­vin­nosť, aby v pos­tu­pe pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia roz­hod­li o od­lo­že­ní ve­ci pod­ľa §197 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia Trest­ný po­ria­dok us­ta­no­vu­je po­vin­nosť pro­ku­rá­to­ra za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku (v ta­kom­to prí­pa­de je op­ráv­ne­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie tiež po­li­cajt, av­šak len vte­dy, ak sa vie­dlo tres­tné stí­ha­nie len tzv. vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku). V súd­nom ko­na­ní v prí­pa­de spl­ne­nia pod­mie­nok pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku súd je po­vin­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie na pod­kla­de § 241 ods. 1 písm. c), § 244 ods. 1 písm. c), § 281 ods. 1, § 290 ods. 1 ale­bo § 320 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.  

     Ap­li­ká­cia zá­sa­dy ne bis in idem na pod­kla­de § 9 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku nep­red­sta­vu­je vý­raz­nej­ší ap­li­kač­ný prob­lém. Vo  vzťa­hu k skú­ma­nej prob­le­ma­ti­ke ap­li­kač­ný prob­lém však spô­so­bu­je ap­li­ká­cia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.

2.      Us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku

       Zá­sa­du ne bis in idem mož­no vy­vo­diť aj z ap­li­ká­cie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa kto­ré­ho tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né, ak to us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.[3]

    Z us­ta­no­ve­nia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va (ob­li­ga­tór­ne) ne­mož­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo ak bo­lo za­ča­té ne­mož­nosť pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom stí­ha­ní a za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, ak tak us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.

Zá­sa­da ne bis in idem je us­ta­no­ve­ná v me­dzi­ná­rod­ných do­ku­men­toch, kto­rý­mi sú naj­mä:

- člá­nok 14 ods. 7 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, kto­rý us­ta­no­vu­je, že tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať pro­ti to­mu, pro­ti ko­mu sa pred­chá­dza­jú­ce stí­ha­nie pre ten­to čin skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du, kto­rým bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný vin­ným ale­bo kto­rým bol spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ný.

- člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len ,,Do­ho­vor“), kto­rý us­ta­no­vu­je, že nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní po­dlie­ha­jú­com prá­vo­mo­ci  rov­na­ké­ho štá­tu za trest­ný čin, za kto­rý už bol os­lo­bo­de­ný ale­bo  od­sú­de­ný ko­neč­ným roz­sud­kom pod­ľa zá­ko­na a tres­tné­ho po­riad­ku toh­to štá­tu.[4]

- člá­nok 54 Schen­gen­ské­ho do­ho­vo­ru, kto­rý us­ta­no­vu­je, že oso­ba prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná jed­nou zo zmluv­ných strán nes­mie byť pre ten is­tý čin stí­ha­ná inou zmluv­nou stra­nou, a to za  pred­pok­la­du, že v prí­pa­de od­sú­de­nia bol trest už od­py­ka­ný ale­bo sa prá­ve od­py­ká­va ale­bo pod­ľa prá­va štá­tu, v kto­rom bol roz­su­dok vy­ne­se­ný, už ne­mô­že byť vy­ko­na­ný.

- člá­nok 50 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie, kto­rý us­ta­no­vu­je, že nik­to  nes­mie byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní za čin, za kto­rý už bol v Únii os­lo­bo­de­ný ale­bo  od­sú­de­ný ko­neč­ným tres­tným roz­sud­kom pod­ľa zá­ko­na.[5]

      V ap­li­kač­nej praxi sa mož­no stret­núť s ná­zor­mi, že us­ta­no­ve­nia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku nie je kon­for­mné so zne­ním § 215 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa kto­ré­ho pro­ku­rá­tor mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak o skut­ku ob­vi­ne­né­ho bo­lo už prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té dis­cip­li­nár­ne iným or­gá­nom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo o inom správ­nom de­lik­te (...). Ob­dob­ne § 241 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku umož­ňu­je sa­mo­sud­co­vi a § 244 ods. 1 písm. d)  Tres­tné­ho po­riad­ku se­ná­tu za rov­na­kých pod­mie­nok ako § 215 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie (ob­dob­ne poz­ri aj § 281 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

        Práv­na úp­ra­va ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ak­cep­tu­je ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre sku­tok ob­vi­ne­né­ho, za kto­rý už bo­lo vo vzťa­hu k ne­mu prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té aj v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní, pri­čom v príp­rav­nom ko­na­ní umož­ňu­je pro­ku­rá­to­ro­vi a v súd­nom ko­na­ní sú­du fa­kul­ta­tív­ne za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie. K tej­to práv­nej úp­ra­ve za­ují­ma­me práv­ny ná­zor, že nie kaž­dé prá­vop­lat­né dis­cip­li­nár­ne roz­hod­nu­tie vy­tvá­ra pre­káž­ku k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem.[6]

          S pri­hliad­nu­tím na za­me­ra­nie toh­to člán­ku sa v ďal­šom texte za­me­ria­me na pre­zen­to­va­nie náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, v kto­rých prí­pa­doch vy­tvá­ra zá­sa­da ne bis in idem pre­káž­ku san­kcio­no­va­nia ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok, a v kto­rých prí­pa­doch to­mu tak ne­bu­de. Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom na zvlád­nu­tie toh­to zá­me­ru bu­de ob­jas­niť zá­klad­né okol­nos­ti vzťa­hu­jú­ce sa k člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru a roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP.

3.      Člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru

      Vo vzťa­hu k zá­sa­de ne bis in idem mož­no zvý­raz­niť, že Do­ho­vor v člán­ku 4 ods. 1 pro­to­ko­lu č. 7 ne­za­ka­zu­je, aby ko­na­nie v rám­ci kto­ré­ho sú uk­la­da­né tres­ty, bo­lo roz­de­le­né do rôz­nych fáz a v ich rám­ci po­tom bo­li pos­tup­ne ale­bo pa­ra­lel­ne uk­la­da­né rôz­ne san­kcie za proti­práv­ne ko­na­nie ma­jú­ce  tres­tnop­ráv­nu po­va­hu. Je ve­cou zmluv­ných štá­tov, aby si vy­bra­li pros­tried­ky, kto­ré ve­dú k ochra­ne  špe­ci­fic­kých zá­uj­mov  fy­zic­kej oso­by, za­ru­če­ných v člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru. Zmluv­né štá­ty sú pod­ľa ESĽP op­ráv­ne­né k to­mu, aby v rám­ci svo­jich práv­nych sys­té­mov zvo­li­li ta­ké práv­ne rie­še­nia, kto­ré bu­dú rea­go­vať na proti­spo­lo­čen­ské sprá­va­nie pros­tred­níc­tvom rôz­nych nav­zá­jom sa dopl­ňu­jú­cich ko­na­ní, kto­ré tvo­ria je­den ko­he­rent­ný ce­lok za pod­mien­ky, že spo­lu nep­red­sta­vu­jú nad­mer­né bre­me­no  pre dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by. Ta­ké­to práv­ne sys­té­my, kto­ré sú za­lo­že­né na „in­teg­ro­va­nom“ prís­tu­pe  k proti­práv­ne­mu ko­na­niu, a naj­mä tie umož­ňu­jú­ce  ve­de­nie  pa­ra­lel­ných ko­na­ní vo vzťa­hu k jed­né­mu proti­práv­ne­mu ko­na­niu rôz­ny­mi or­gán­mi pre rôz­ne or­gá­ny pre rôz­ne úče­ly, sú v sú­la­de s Do­ho­vo­rom.[7]

     Proti­práv­ne ko­na­nie (sku­tok) fy­zic­kej oso­by, v niek­to­rých prí­pa­doch mô­že napl­niť tak skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho de­lik­tu (tres­tné­ho či­nu), ako aj správ­ne­ho de­lik­tu. Sú­be­hom san­kcie a správ­nej san­kcie v sú­vis­los­ti s up­lat­ne­ním  zá­sa­dy ne bis in idem sa za­obe­ral tak ESĽP, ako aj Súd­ny dvor Európ­skej únie.

     Na zá­kla­de tej­to roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pred­pok­la­dom up­lat­ne­nia zá­sa­dy ne bis in idem je te­da to, aby bo­li da­né tri zá­klad­né kom­po­nen­ty:

  1. tres­tné ob­vi­ne­nie,
  2. to­tož­nosť skut­ku a
  3. to­tož­nosť sub­jek­tu.

3.1 Po­jem „tres­tné ob­vi­ne­nie (ale­bo trest­ný čin)

        Po­jem tres­tné ob­vi­ne­nie či trest­ný čin de­fi­nu­je ESĽP auto­nóm­ne, čo zna­me­ná, že ne­po­va­žu­je za tres­tné ob­vi­ne­nie len čin (sku­tok), kto­rý je vy­slo­ve­ne ozna­če­ný vnút­roš­tát­nym po­riad­kom za trest­ný čin. Tá­to sku­toč­nosť má vý­znam pri ap­li­ká­cii zá­sa­dy ne bis in idem, na­koľ­ko pod ochra­nu pos­ky­to­va­nú čl. 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru mož­no pod­ra­diť aj ta­ké proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré slo­ven­ským práv­nym po­riad­kom nie je ozna­če­né za trest­ný čin, ale ide nap­rík­lad o pries­tu­pok.

      Kri­té­riá pre po­sú­de­nie tres­tnej po­va­hy de­lik­tu vy­plý­va­jú z roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku z 8.jú­na 1976[8]a mož­no ich su­ma­ri­zo­vať nas­le­du­jú­cim spô­so­bom: Pr­vým kri­té­riom je práv­na kva­li­fi­ká­cia po­ru­še­nia vo vnút­roš­tát­nom prá­ve, dru­hým je sa­mot­ná po­va­ha de­lik­tu a tre­tím po­va­ha a stu­peň prís­nos­ti san­kcie, kto­rá hro­zí dot­knu­tej oso­be. Uve­de­né kri­té­riá ma­jú al­ter­na­tív­nu po­va­hua na ap­li­ko­va­nie člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru sa vy­ža­du­je napl­ne­nie mi­ni­mál­ne jed­né­ho kri­té­ria.

        Práv­na kva­li­fi­ká­cia po­ru­še­nia vo vnút­roš­tát­nom prá­ve je pod­stat­ná z hľa­dis­ka to­ho, či de­likt pat­rí do tres­tné­ho ale­bo správ­ne­ho prá­va. Ak je de­likt (sku­tok) práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin, ob­sah poj­mu tres­tné ob­vi­ne­nie je napl­ne­ný, tak ide o de­likt v zmys­le Do­ho­vo­ru. V prí­pa­de, ak de­likt nie je pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va tres­tným či­nom, po­su­dzu­jú sa os­tat­né dve kri­té­riá.

       Po­va­ha de­lik­tu z hľa­dis­ka chrá­ne­né­ho zá­uj­mu (všeo­bec­ný, par­ti­ku­lár­ny) sa skú­ma z hľa­dis­ka, či je da­ný práv­ny pred­pis ad­re­so­va­ný neur­či­té­mu (všeo­bec­né­mu) ok­ru­hu osôb - tres­tná po­va­ha[9] ale­bo iba ur­či­tej špe­ci­fic­kej sku­pi­ne osôb, kto­ré ma­jú oso­bit­né pos­ta­ve­nie, pri­čom po­dlie­ha­jú sú­bo­ru oso­bit­ných napr. dis­cip­li­nár­nych pra­vi­diel napr. sud­co­via, pro­ku­rá­to­ri, vo­ja­ci,[10] resp. prís­luš­ní­ci oz­bro­je­ných bez­peč­nos­tných zbo­rov[11] ale­bo od­sú­de­ní.[12]

       Pri skú­ma­ní dru­hé­ho kri­té­ria sa tiež skú­ma účel san­kcie, kto­rá sa za čin (sku­tok) uk­la­dá. Pri tom­to skú­ma­ní je pod­stat­nou okol­nos­ťou či účel san­kcie je pre­ve­tív­no-rep­re­sív­ny (as­poň čias­toč­ne) ale­bo re­pa­rač­ný. Pre­ven­tív­ny účel za­hŕňa od­ra­de­nie od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti v bu­dúc­nos­ti, te­da či san­kcia bo­la ulo­že­ná ako trest s cie­ľom od­ra­diť od ďal­šie­ho pá­chania ta­kých­to či­nov, nie s cie­ľom bez­pros­tred­ne za­me­dziť pá­cha­te­ľo­vi v tom, aby vo svo­jej tres­tnej čin­nos­ti pok­ra­čo­val (napr. rôz­ne opat­re­nia ma­jú­ce za cieľ za­brá­niť vo­di­čo­vi, kto­rý skon­zu­mo­val al­ko­ho­lic­ké ná­po­je, aby mo­hol ďa­lej pok­ra­čo­vať v jaz­de). Re­pa­rač­ný účel za­hŕňa eko­no­mic­kú náh­ra­du napr. v prí­pa­de úro­ku z omeš­ka­nia.

      V prí­pa­de, ak nie je spl­ne­né niek­to­ré z pr­vých dvoch tzv. en­ge­lov­ských kri­té­rií tak sa skú­ma tre­tie kri­té­rium, kto­rým je stu­peň prís­nos­ti san­kcie, kto­rá hro­zí dot­knu­tej oso­be. Pri tom­to skú­ma­ní sa po­zor­nosť za­me­ria­va na druh a stu­peň zá­važ­nos­ti (resp. tvr­dos­ti).

       Z hľa­dis­ka tre­tie­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria je roz­ho­du­jú­cou okol­nos­ťou zá­važ­nosť san­kcie, kto­rú mož­no za čin (de­likt) ulo­žiť (wha­tis at sta­ke), a nie san­kcia sku­toč­ne ulo­že­ná[13]. Av­šak ur­či­tú re­le­van­ciu mô­že mať aj vý­ška san­kcie, kto­rá bo­la sku­toč­ne ulo­že­ná[14] ne­mô­že však zní­žiť zá­važ­nosť san­kcie, kto­rej ulo­že­nie hro­zi­lo.

            En­ge­lov­ské kri­té­riá sú ďa­lej dopl­ne­né tes­tom kom­ple­men­tár­nos­ti, na zá­kla­de kto­ré­ho je mož­né pri­pus­tiť dvo­ji­té ve­de­nie ko­na­nia a dvo­ji­tý pos­tih to­tož­né­ho pá­cha­te­ľa za to­tož­ný sku­tok, ho­ci na zá­kla­de en­ge­lov­ských ide o ko­na­nia tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Av­šak pr­vok bis ne­bu­de napl­ne­ný vzhľa­dom na ur­či­té kri­té­riá – kri­té­riá kom­ple­men­tár­nos­ti, kto­ré ESĽP pod­rob­ne de­fi­no­val v roz­hod­nu­tí A. a B. pro­ti Nór­sku z ro­ku 2016[15]. Kom­ple­men­tár­ne ko­na­nia mu­sia byť kom­bi­no­va­né in­teg­ro­va­ným spô­so­bom tak, aby vy­tvo­ri­li sú­vis­lý ce­lok.[16] To zna­me­ná, že mu­sia spĺňať nas­le­du­jú­ce kri­té­riá:

·        rôz­ne ko­na­nia sle­du­jú úče­ly, kto­ré sa nav­zá­jom dopĺňa­jú, a to nie­len abstrak­tne, ale aj kon­krét­ne, te­da rie­šia rôz­ne as­pek­ty spo­lo­čen­sky zá­važ­né­ho ko­na­nia;

·        sú­beh ko­na­ní je pred­ví­da­teľ­ný;

·        za­bra­ňu­je sa dup­li­ci­te pri zhro­maž­ďo­va­ní, ako aj po­su­dzo­va­ní dô­ka­zov, naj­mä pros­tred­níc­tvom pri­me­ra­nej inter­ak­cie me­dzi rôz­ny­mi prís­luš­ný­mi or­gán­mi;

·        za­bra­ňu­je sa to­mu, že dot­knu­tá oso­ba bu­de na­po­kon zná­šať nad­mer­né bre­me­no; to­to ri­zi­ko sa mi­ni­ma­li­zu­je, ak exis­tu­je kom­pen­zač­ný me­chan­izmus ur­če­ný na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby cel­ko­vá vý­ška ulo­že­ných san­kcií bo­la pri­me­ra­ná.[17]

Kri­té­riá kom­ple­men­tár­nos­ti te­da pred­sta­vu­jú zú­že­nie ši­ro­ké­ho vý­kla­du en­ge­lov­ských kri­té­rií, a te­da aj ochra­ny.

3.2  To­tož­nosť skut­ku

       Pre ap­li­kač­nú prax or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va pri po­su­dzo­va­ní to­tož­nos­ti skut­ku z hľa­dis­ka zá­sa­dy ne bis in idem je in­špi­ra­tív­ny roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP vo ve­ci Zo­lo­tuk­hin v. Rus­ko z 10. feb­ruára 2009, z kto­ré­ho mož­no vy­vo­diť, že ESĽP po­va­žu­je pri up­lat­ne­ní zá­sa­dy ne bis in idem za roz­ho­du­jú­cu to­tož­nosť skut­ku za­lo­že­nom na ,,to­tož­nom skut­ku či v pod­stat­ných čr­tách to­tož­nom skut­ku“, a nie je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Pod­ľa ESĽP to­tož­nosť skut­ku je da­ná vte­dy, keď kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti sa tý­ka­jú to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho a sú neod­de­li­teľ­ne spä­té v ča­se a v mies­te,[18] kto­rých exis­ten­cia mu­sí byť preu­ká­za­ná na úče­ly od­sú­de­nia ale­bo za­ča­tia tres­tné­ho ko­na­nia.[19]

        Pri tom­to po­su­dzo­va­ní sa pre­lí­na hmot­nop­ráv­na a pro­ces­nop­ráv­na prob­le­ma­ti­ka skut­ku. Z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho je pod­stat­né to, či po­pis skut­ko­vých okol­nos­tí za­kla­dá vo svo­jom súhr­ne je­den sku­tok ale­bo dva sa­mos­tat­né skut­ky spá­cha­né vo viac­čin­nom sú­be­hu. Ak pôj­de o je­den sku­tok, z hľa­dis­ka pro­ces­nop­ráv­ne­ho vzni­ká po prá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí o skut­ku pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej (re­siu­di­ca­tae) pre prí­pad­né ďal­šie ko­na­nie.  Prio­rit­ne je tak úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v príp­rav­nom ko­na­ní vy­rie­šiť, či vzne­se­niu ob­vi­ne­nia kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be za sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin neb­rá­ni pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej. Zá­sa­da ne bis in idem sa to­tiž ak­ti­vi­zu­je oka­mi­hom za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be v prí­pa­de, ak pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie o kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be na­do­bud­lo úči­nok ve­ci roz­hod­nu­tej.[20]

      Poz­na­me­ná­va­me, že po­jem sku­tok v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je vo všeo­bec­nej ro­vi­ne de­fi­no­va­ný. V Tres­tnom zá­ko­ne je ur­či­tým špe­ci­fic­kým spô­so­bom us­ta­no­ve­né to, čo pred­sta­vu­je sku­tok v prí­pa­de pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.[21] Po­ňa­tie pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v tres­tnom prá­ve hmot­nom sa od­li­šu­je od je­ho kon­cep­cie v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom. Za­tiaľ čo tres­tné prá­vo hmot­né chá­pe jed­not­li­vé (čias­tko­vé) úto­ky ako je­den sku­tok, za kto­rý uk­la­dá je­den spo­loč­ný trest (§ 41 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na), tres­tné prá­vo pro­ces­né  chá­pe (§ 10 ods. 16 Tres­tné­ho po­riad­ku) čias­tko­vý útok (čias­tko­vé úto­ky) pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ako sa­mos­tat­ný sku­tok (ak zá­kon neus­ta­no­vu­je inak). Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že ak je tres­tné stí­ha­nie vo vzťa­hu k niek­to­ré­mu z jed­not­li­vých (čias­tko­vých) úto­kov nep­rí­pus­tné, ne­vy­lu­ču­je tá­to sku­toč­nosť stí­ha­nie pre os­tat­né (čias­tko­vé) úto­ky.[22] Ak aj súd pá­cha­te­ľa prá­vop­lat­ne od­sú­di za niek­to­ré čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho tvo­rí stá­le iba je­den sku­tok, resp. je­den trest­ný čin, mô­že byť ten­to pá­cha­teľ stí­ha­ný a od­sú­de­ný, pri­čom vo vzťa­hu ku kaž­dé­mu jed­not­li­vé­mu (čias­tko­vé­mu) úto­ku sa mu­sí za­čať tres­tné stí­ha­nie a zá­ro­veň kaž­dý jed­not­li­vý útok mu­sí byť uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu po­dá­va­nej ob­ža­lo­by.[23]

3.3 To­tož­nosť sub­jek­tu

       Po­sú­de­nie to­tož­nos­ti skut­ku v prí­pa­de jej pá­cha­te­ľa (fy­zic­kej oso­by) nes­pô­so­bu­je ap­li­kač­né prob­lé­my. V sú­vis­los­ti s úp­ra­vou tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb v Slo­ven­skej re­pub­li­ke mož­no zvý­raz­niť, že tres­tné stí­ha­nie fy­zic­kej oso­by neb­rá­ni to­mu, aby pre ten is­tý sku­tok bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie aj pro­ti práv­nic­kej oso­be. Vy­chá­dza sa z to­ho, že ide o dva od­liš­né práv­ne sub­jek­ty, čo neb­rá­ni vy­vo­de­niu tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, prí­pad­ne ad­mi­nis­tra­tív­nej zod­po­ved­nos­ti pre to­tož­ný sku­tok. V tom­to prí­pa­de sa zá­sa­da ne bis in idem neup­lat­ní.

4.      Dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi

4.1 Dis­cip­li­nár­na zod­po­ved­nosť pro­ku­rá­to­ra

Zá­klad­ným práv­nym pred­pi­som, kto­rý us­ta­no­vu­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi je  zá­kon č. 154/2001 Z. z. o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry“).

Pod­ľa § 187 ods. 1 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry pro­ku­rá­tor je dis­cip­li­nár­ne zod­po­ved­ný za

a) dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie,

b) ko­na­nie, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na,[24] a ko­na­nie, kto­ré mô­že byť pos­tih­nu­teľ­né san­kcia­mi pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.[25]

          O dis­cip­li­nár­nom pre­vi­ne­ní pro­ku­rá­to­ra roz­ho­du­je dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia zria­de­ná na Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ,,dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia“). Ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na pre­jed­ná­va or­gán op­ráv­ne­ný na pre­jed­na­nie pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na ale­bo dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia. Ak pries­tu­pok pro­ku­rá­to­ra pre­jed­nal ale­bo so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra pre­jed­ná­va or­gán op­ráv­ne­ný na pre­jed­na­nie pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, pro­ku­rá­to­ra už ne­mož­no dis­cip­li­nár­ne stí­hať za spá­chanie pries­tup­ku, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.

4.2 Po­sú­de­nie ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra

       Pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok sú pod­stat­né dru­hé a tre­tie tzv. en­ge­lov­ské kri­té­riá.

      Z hľa­dis­ka dru­hé­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria je pod­stat­ná po­va­ha de­lik­tu. Ak de­likt pred­sta­vu­je ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku up­lat­ní sa to­to kri­té­rium. Za­ují­ma­me práv­ny ná­zor, že v ta­kom­to prí­pa­de je ire­le­van­tné, kto­rý sub­jekt pre­jed­ná­va ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, roz­ho­du­jú­ce je, či je sa­mot­né ko­na­nie sub­su­mo­va­teľ­né pod­ľa práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý je ad­re­so­va­ný neur­či­té­mu (všeo­bec­né­mu) ok­ru­hu osôb (nap­rík­lad zá­kon o pries­tup­koch). Všeo­bec­nosť ad­re­sá­ta práv­nej nor­my, ako aj všeo­bec­nosť chrá­ne­né­ho zá­uj­mu je v ta­kom­to prí­pa­de za­cho­va­ná. Z tých­to dô­vo­dov by ta­ké­to ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra pou­ží­va­lo ochra­nu na zá­kla­de tzv. dru­hé­ho en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria a ne­bo­lo by sú­čas­ne mož­né viesť tres­tné stí­ha­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi pre to­tož­ný sku­tok.

       Náš ná­zor  pod­po­ru­je­me aj ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý za­ujal práv­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho k po­ru­še­niu zá­sa­dy ne bis in idem do­chá­dza v prí­pa­de vy­ne­se­nia dvoch po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin (sku­tok) kva­li­fi­ko­va­ných v obid­voch prí­pa­doch ako trest­ný čin (tzn. v kom­bi­ná­cii trest­ný čin – trest­ný čin), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných naj­skôr ako trest­ný čin a po­tom ako pries­tu­pok (tzn. v kom­bi­ná­cii trest­ný čin – pries­tu­pok), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných naj­skôr ako pries­tu­pok a po­tom ako trest­ný čin (tzn. v kom­bi­ná­cii pries­tu­pok - trest­ný čin), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných v obid­voch prí­pa­doch ako pries­tu­pok (tzn. v kom­bi­ná­cii pries­tu­pok - pries­tu­pok).[26] Sku­toč­nosť, že pries­tup­ku je pot­reb­né priz­nať tres­tnop­ráv­nu po­va­hu vy­plý­va aj z uzne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 20. ap­rí­la 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011, v kto­rom bo­lo kon­krét­ne  pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch priz­na­ná tres­tnop­ráv­na po­va­ha.[27]

         Od­liš­ná si­tuácia je v prí­pa­de, ak sa pre­jed­ná­va ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré pred­sta­vu­je dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie (kto­ré ne­má zna­ky pries­tup­ku). V ta­kom­to prí­pa­de sa  neup­lat­ní tzv. dru­hé en­ge­lov­ské kri­té­rium, pre­to­že dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie sa vzťa­hu­je len na  ur­či­tú špe­ci­fic­kú sku­pi­nu osôb (pro­ku­rá­to­ri), kto­ré ma­jú oso­bit­né pos­ta­ve­nie, pri­čom po­dlie­ha­jú  sú­bo­ru oso­bit­ných dis­cip­li­nár­nych pra­vi­diel, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na os­tat­né oso­by. San­kčná zod­po­ved­nosť pri dis­cip­li­nár­nych de­lik­toch to­tiž mô­že vznik­núť len vo vnút­ri ur­či­tej or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry, má inter­né účin­ky, pri­čom ab­sen­tu­jú exter­né účin­ky[28]. Tá­to zod­po­ved­nosť sa vy­vo­dzu­je vo­či špe­ci­fic­kej sku­pi­ne osôb so vzťa­hom k or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­re ur­či­tých or­gá­nov ale­bo in­šti­tú­cií (napr. na zá­kla­de me­no­va­nia, voľ­by, pra­cov­nej zmlu­vy)[29] – te­da dis­cip­li­nár­ne de­lik­ty sle­du­jú par­ti­ku­lár­ne zá­uj­my tých­to or­gá­nov ale­bo in­šti­tú­cií, či­že napr. pro­ku­ra­tú­ry.

        V ta­kom­to prí­pa­de by pri­chá­dza­lo do úva­hy po­sú­diť tzv. tre­tie en­ge­lov­ské kri­té­rium(prís­nosť hro­zia­cej san­kcie).

4.3 Ulo­že­nie dis­cip­li­nár­ne­ho opat­re­nia pro­ku­rá­to­ro­vi

Pod­ľa § 189 ods. 1 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry sa pro­ku­rá­to­ro­vi za dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nia ulo­ží dis­cip­li­nár­ne opat­re­nia, kto­rým mô­že­byť :

a) pí­som­né po­kar­ha­nie,

b) zní­že­nie zá­klad­né­ho pla­tu až o 15 % naj­viac na tri me­sia­ce; pri opä­tov­nom dis­cip­li­nár­nom pre­vi­ne­ní, kto­ré­ho sa pro­ku­rá­tor do­pus­til v ča­se pred za­hla­de­ním dis­cip­li­nár­ne­ho opat­re­nia, naj­viac na šesť me­sia­cov.

Za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie sa pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa § 117 ods. 3 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry ulo­ží dis­cip­li­nár­ne opat­re­nie, kto­rým mô­že byť:

a) zní­že­nie zá­klad­né­ho pla­tu o 15 % až 50 %, naj­viac na je­den rok,

b) od­vo­la­nie z fun­kcie ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra,

c) pre­lo­že­nie na pro­ku­ra­tú­ru niž­šie­ho stup­ňa,

d) zba­ve­nie fun­kcie pro­ku­rá­to­ra.

Dru­hy dis­cip­li­nár­nych opat­re­ní, ich zá­važ­nosť a ci­teľ­nosť v dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi sú zjav­ne od­liš­né ako dru­hy san­kcií, ich zá­važ­nosť a ci­teľ­nosť v tres­tnom ko­na­ní. Od­ňa­tie práv spo­je­ných s pos­ta­ve­ním štát­ne­ho za­mes­tnan­ca, ako sú zní­že­nie pla­tu, pre­lo­že­nie na „úrad“ niž­šie­ho stup­ňa, príp. aj zba­ve­nie fun­kcie, sú ty­pic­ký­mi san­kcia­mi dis­cip­li­nár­nych pred­pi­sov, ako bo­lo uve­de­né v prí­pa­de Krem­zow pro­ti Ra­kús­ku[30]. Od­ňa­tie práv spo­je­ných s pro­fe­sio­nál­nym pos­ta­ve­ním štát­ne­ho za­mes­tnan­ca vrá­ta­ne stra­ty dô­chod­ko­vých práv sú ty­pic­ký­mi dis­cip­li­nár­ny­mi san­kcia­mi bez tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Hroz­ba zba­ve­nia fun­kcie ako naj­ci­teľ­nej­šia, resp. naj­tvrd­šia san­kcia v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní ne­do­sa­hu­je zá­važ­nosť hroz­by ulo­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, príp. ďal­ších tres­tov v tres­tnom ko­na­ní. A for­tio­ri, tú­to zá­važ­nosť ne­do­sa­hu­jú mier­nej­šie san­kcie, kto­ré je mož­né ulo­žiť v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní. Tre­tie tzv. en­ge­lov­ské kri­té­rium te­da nie je spl­ne­né.

Ho­ci sa ESĽP ne­zao­be­ral dis­cip­li­nár­ny­mi ko­na­nia­mi vo­či pro­ku­rá­to­rom, uve­de­ný zá­ver je mož­né pod­po­riť ďal­ší­mi roz­hod­nu­tia­mi (ok­rem prí­pa­du Krem­zow), v kto­rých súd adek­vát­ne vy­lú­čil tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia vo­či sud­com:

·         De­mel pro­ti Ra­kús­ku,[31]

·         Olek­sandr Vol­kov pro­ti Uk­ra­ji­ne,[32]

·         Di­Gio­van­ni pro­ti Ta­lian­sku,[33]

·         Stu­rua pro­ti Gru­zín­sku,[34]

·         Ka­me­nos pro­ti Cyp­ru,[35]

·         Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku.[36]

V os­tat­nom uve­de­nom roz­hod­nu­tí ESĽP zdô­raz­nil (s od­ka­zom na roz­hod­nu­tie o dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo­či ak­vo­ká­to­vi vo ve­ci Müller-Har­tburg[37]), že us­ta­no­ve­nia o dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov nie sú za­me­ra­né na ve­rej­nosť všeo­bec­ne, ale pô­so­bia in­šti­tu­cio­nál­ne – ich úče­lom je chrá­niť česť a po­vesť po­vo­la­nia a udr­žia­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v jus­tí­ciu.

          Zvý­raz­ňu­je­me, že vo vzťa­hu k sud­com (prí­pad­ne pro­ku­rá­to­rom) by pod­ľa ESĽP pri­chá­dza­lo do úva­hy po­sú­de­nie tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru san­kcie v dis­cip­li­nár­ne­mu ko­na­ní v zmys­le tre­tie­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria v prí­pa­de stra­ty fun­kcie a ne­mož­nos­ti vy­ko­ná­vať práv­nic­ké po­vo­la­nie. Slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok umož­ňu­je v prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra, zba­ve­nie fun­kcie pro­ku­rá­to­ra, av­šak neu­mož­ňu­je ulo­žiť san­kciu spo­čí­va­jú­cu v ne­mož­nos­ti vy­ko­ná­vať práv­nic­ké po­vo­la­nie. Z tých­to dô­vo­dov za­stá­va­me ná­zor, že roz­hod­nu­tie v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi, nie je pre­káž­kou na ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia pre ten is­tý sku­tok (ak ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra ne­má zna­ky pries­tup­ku). Na po­rov­na­nie uvá­dza­me, že ta­kým­to spô­so­bom vy­lo­žil roz­ho­do­va­ciu čin­nosť ESĽP vo vzťa­hu k dis­cip­li­nár­ne­mu ko­na­niu pro­ti sud­ky­ni Naj­vyš­ší súd Čes­kej re­pub­li­ky.[38]

           V prí­pa­de sú­be­hu tres­tnej san­kcie a dis­cip­li­nár­nej san­kcie sú op­ráv­ne­né prís­luš­né or­gá­ny – pro­ku­rá­tor v pred­súd­nom ko­na­ní, resp. súd v súd­nom ko­na­ní skú­mať pod­mien­ky  fa­kul­ta­tív­ne­ho ap­li­ko­va­nia § 197 ods. 2, § 215 ods. 2 písm. b), resp.  § 241 ods. 1 písm. e), § 244 ods. 1 písm. d), § 281 ods. 2 ale­bo § 290 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vy­vo­dzo­va­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi v prí­pa­de spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok zna­me­ná ne­vyh­nut­ný pr­vok okam­ži­tej reak­cie na po­ru­šo­va­nie je­ho zá­kon­ných po­vin­nos­tí, kto­rý ne­má tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter a kto­rý je mož­no up­lat­niť pop­ri tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti. Niek­to­ré proti­práv­ne skut­ky pro­ku­rá­to­ra mô­žu pred­sta­vo­vať vý­luč­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­cich z ich sta­vov­ských pred­pi­sov (napr. sprá­va­nie pro­ku­rá­to­ra na ve­rej­nos­ti, kto­ré zni­žu­je váž­nosť pro­ku­ra­tú­ry pod­ľa § 188 ods. 1 písm. c) zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry). Niek­to­ré proti­práv­ne skut­ky ok­rem napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty dis­cip­li­nár­ne­ho de­lik­tu v zmys­le uve­de­ných zá­ko­nov mô­žu napl­niť aj skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, nás­led­kom čo­ho vzni­ká pot­re­ba adek­vát­nej tres­tnop­ráv­nej reak­cie.

Zá­ver

        Na pod­kla­de sku­toč­nos­tí, kto­rým ve­nu­je­me po­zor­nosť v tom­to člán­ku za­stá­va­me práv­ny ná­zor, že nie kaž­dé prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie dis­cip­li­nár­nym or­gá­nom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo o inom správ­nom de­lik­te pred­sta­vu­je pre­káž­ku k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi za to­tož­ný sku­tok. Z toh­to dô­vo­du or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy pri svo­jom roz­ho­do­va­ní sú po­vin­né skú­mať spl­ne­nie pod­mie­nok k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem, pri­čom pri svo­jom pos­tu­pe mu­sia reš­pek­to­vať re­le­van­tné práv­ne nor­my. Pri spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok v tres­tnom stí­ha­ní pri­már­ne pos­tu­pu­jú pod­ľa § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré us­ta­no­vu­je ob­li­ga­tór­ne pod­mien­ky nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Fa­kul­ta­tív­ne pod­mien­ky k roz­ho­do­va­niu ap­li­ku­jú tie­to or­gá­ny v prí­pa­de, keď je vy­lú­če­ná ap­li­ká­cia pod­mie­nok nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku. Nut­nosť reš­pek­to­va­nia tých­to pod­mie­nok zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du mož­no zvý­raz­niť aj tým, že v prí­pa­de, ak tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né, pri­čom ne­reš­pek­to­va­lo zá­kon­né pod­mien­ky  us­ta­no­ve­né v § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku (bo­lo nep­rí­pus­tné), mô­že ta­ké­to roz­hod­nu­tie byť zru­še­né ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom pod­ľa § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku; ak ta­ké­to tres­tné stí­ha­nie bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né v súd­nom ko­na­ní mô­že byť ta­ké­to roz­hod­nu­tie zru­še­né naj­vyš­ším sú­dom z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. k) Tres­tné­ho po­riad­ku.

            Ak sa v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo­či pro­ku­rá­to­ro­vi pre­jed­ná­va dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie (kto­ré ne­má zna­ky pries­tup­ku), dru­hé en­ge­lov­ské kri­té­rium sa neup­lat­ní. ESĽP po­su­dzu­je tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter dis­cip­li­nár­nych ko­na­ní na zá­kla­de tre­tie­ho en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria – zá­važ­nos­ti (tvr­dos­ti) san­kcie. K dis­po­zí­cii je naj­me­nej se­dem roz­hod­nu­tí ESĽP vo vzťa­hu k dis­cip­li­nár­nym ko­na­niam vo­či sud­com, čo mož­no adek­vát­ne ap­li­ko­vať aj na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nia vo­či pro­ku­rá­to­rom. V tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že stra­ta práv spo­je­ných s fun­kciou, napr. dô­chod­ko­vých práv ale­bo aj zba­ve­nie fun­kcie sú dis­cip­li­nár­ne san­kcie bez tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Pre­to sa ga­ran­cia ne bis in idem neup­lat­ní.

Zá­ro­veň uvá­dza­me, že zá­kon­né  up­lat­ne­nie pod­mie­nok vo vzťa­hu k vy­vo­de­niu dis­cip­li­nár­nej a tres­tnej zod­po­ved­nos­ti zna­me­ná ne­vyh­nut­ný pr­vok okam­ži­tej reak­cie na po­ru­šo­va­nie zá­kon­ných po­vin­nos­tí kon­krét­nej oso­by. Ak k ta­kej reak­cii nep­ri­chá­dza, proti­práv­ne ko­na­jú­cej oso­be tak mô­že byť umož­ne­né opa­ko­va­nie po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí, resp. pá­chania proti­práv­nej čin­nos­ti. Z hľa­dis­ka ab­sen­cie ge­ne­rál­nej pre­ven­cie, je tak ve­rej­nos­ti de­monštro­va­né, že nás­led­kom proti­práv­ne­ho ko­na­nia nie je okam­ži­tá reak­cia sub­jek­tu op­ráv­ne­né­ho viesť dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie, ale nás­led­kom je vý­luč­ne re­la­tív­ne zdĺha­vé tres­tné ko­na­nie. Sú­beh vy­vo­dzo­va­nia dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti na jed­nej stra­ne a tres­tnop­ráv­ne­ho san­kcio­no­va­nia na stra­ne dru­hej má tak svoj prak­tic­ký zmy­sel.

 

 

 

 

 



[1] Roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku, č. 55391/13, 57728/13, 74041/13 zo 6. no­vem­bra 2018, ods. 125.

[2]ČENTÉŠ, J. a kol.: Trest­ný po­ria­dok s ko­men­tá­rom. Euro­kó­dex Po­rad­ca pod­ni­ka­te­ľa, Ži­li­na, 2006, s. 33.

[3]Us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né vní­mať v kon­texte s  člán­kom 7 ods. 5 Ústa­vy, kto­rý us­ta­no­vu­je, že me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, na kto­rých vy­ko­na­nie nie je pot­reb­ný zá­kon, a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­ré pria­mo za­kla­da­jú prá­va ale­bo  po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb a kto­ré bo­li ra­ti­fi­ko­va­né a vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi a člán­kom 154c ods. 1 Ústa­vy, kto­rý us­ta­no­vu­je, že Me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd.  Ci­to­va­ný­mi člán­ka­mi priz­ná­va Ústa­va vy­bra­ným me­dzi­ná­rod­ným zmlu­vám pred­nosť pred zá­kon­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom me­dzi tie­to zmlu­vy pat­rí aj Do­ho­vor, kto­ré­ho člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 mož­no ap­li­ko­vať vo vzťa­hu k § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.

[4]Slo­ven­ský prek­lad člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru nie je úpl­ne pres­ný pre­to­že v po­rov­na­ní s ori­gi­ná­lom v an­glic­kom ja­zy­ku a vo fran­cúz­skom ja­zy­ku nep­res­ne pou­ží­va slo­ven­ské ter­mí­ny ,,trest­ný čin“, ,,tres­tné ko­na­nie“, ,,od­sú­de­nie“ a ,,roz­su­dok“. Tým poz­me­ňu­je i cel­ko­vý vý­znam textu ci­to­va­né­ho člán­ku toh­to pro­to­ko­lu. Pod­stat­né v da­nom kon­texte je pre­dov­šet­kým to, že slo­vo ,,de­likt“ (vo fran­cúz­skom zne­ní ,,infra­ction“, v an­glic­kom zne­ní ,,of­fen­ce“) za­mie­ňa za slo­vá ,,trest­ný čin“ (vo fran­cúz­skom zne­ní ,,infra­ction­cri­mi­nal­le“, v an­glic­kom zne­ní ,,cri­mi­na­lof­fen­ce“). Usu­dzo­vať na to mož­no nie­len z vý­slov­né­ho zne­nia toh­to člán­ku, ale aj z je­ho po­rov­na­nia s pred­chá­dza­jú­ci­mi člán­ka­mi Do­ho­vo­ru – s člán­ka­mi 2 a 3, v kto­rých je pou­ži­tý ter­mín ,,cri­mi­na­lof­fen­ce“ (v an­glic­kej ver­zii) a ter­mín ,,infra­ction­cri­mi­nel­le“ (vo fran­cúz­skej ver­zii), a to v sú­vis­los­ti s vy­me­dze­ním prá­va na od­vo­la­nie v tres­tných ve­ciach a na od­škod­ne­nie v prí­pa­de ne­zá­kon­né­ho od­sú­de­nia. Pri­tom za sme­ro­daj­nú je pot­reb­né po­va­žo­vať ori­gi­nál­nu ver­ziu v an­glic­kom ja­zy­ku a vo fran­cúz­skom ja­zy­ku a v nad­väz­nos­ti na to i sku­toč­nosť, že an­glic­ké­mu ter­mí­nu ,,of­fen­ce“ a fran­cúz­ske­mu poj­mu ,,infra­ction“ v slo­ven­skom ja­zy­ku zod­po­ve­da­jú ter­mí­ny trest­ný čin i pries­tu­pok, resp. po­ru­še­nie zá­ko­na kva­li­fi­ko­va­teľ­né buď ako pries­tu­pok ale­bo ako trest­ný čin. Bliž­šie poz­ri napr. VAĽO, M.: Ne bis in idem v slo­ven­skom (európ­skom) tres­tnom prá­ve a pot­res­ta­nie za pries­tu­pok. In: Jus­tič­ná re­vue, 61, 2009, č. 6-7, s. 764, ČENTÉŠ, J.: Tres­tné či­ny da­ňo­vé a zá­sa­da ne bis in idem, In: Práv­na úp­ra­va správ­ne­ho tres­ta­nia [elek­tro­nic­ký zdroj]. - Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2015, s. 74-83 [CD-ROM].[Práv­na úp­ra­va správ­ne­ho tres­ta­nia : ve­dec­ká kon­fe­ren­cia. Bra­tis­la­va, 6.11.2015]. Poz­ri aj II. ÚS 185/2014.

[5]K pô­sob­nos­ti a účin­kom Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie v ko­na­niach pred súd­mi a iný­mi or­gán­mi práv­nej ochra­ny pod­rob­nej­šie  poz­ri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. a kol.: Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie v ko­na­niach pred or­gán­mi súd­nej ochra­ny v Slo­ven­skej re­pub­li­ke. Uni­ver­zi­ta Pav­la Jo­ze­fa Šafá­ri­ka v Ko­ši­ciach, Práv­nic­ká fa­kul­ta, Equili­bria, s. r.o., 2016, 256 s.

[6]BE­LEŠ, A., HA­VEL­KOVÁ, M.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem pri dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach vo vä­zen­stve. In: Jus­tič­ná re­vue, 69, 2017, č. 2, s. 149-162,ČENTÉŠ, J.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem v roz­hod­nu­tiach slo­ven­ských sú­dov = Ap­plyin­gthep­rin­cip­le of ne bis in idem in de­ci­sions of Slo­vak courts. In: JELÍNEK, J.: Tres­tní prá­vo pro­ces­ní - mi­nu­lost a bu­douc­nost. - Pra­ha: Le­ges, 2016, s. 129-142. ČENTÉŠ, J.: Sú­beh tres­tné­ho ko­na­nia a da­ňo­vé­ho ko­na­nia a zá­sa­da ne bis idem, Jus­tič­ná re­vue, 69, 2017, č. 6-7.

[7]Pod­rob­nej­šie poz­ri roz­su­dok vo ve­ci A. a B. pro­ti Nór­sku, č. 24130/11, 29758/11 z 15. no­vem­bra 2016.

[8]En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku, č. 5100/71 z 8. jú­na 1976, ods. 82.

[9]Ka­du­bec pro­ti Slo­ven­sku z 2. sep­tem­bra 1998, Lau­ko v. Slo­ven­sko z 2. sep­tem­bra 1998.

[10]En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku z 8. jú­na 1976.

[11]Bliž­šie BE­LEŠ, A.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem pri dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach prís­luš­ní­kov oz­bro­je­ných bez­peč­nos­tných zbo­rov. Zbor­ník z me­dzi­ná­rod­nej ve­dec­kej kon­fe­ren­cie dok­to­ran­dov a mla­dých ve­dec­kých pra­cov­ní­kov Míľ­ni­ky prá­va v stre­doeuróp­skom pries­to­re 2017, or­ga­ni­zo­va­nej Uni­ver­zi­tou Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­kou fa­kul­tou, v dňoch 30.3. – 1.4.2017, s. 684-691.

[12]Ezah a Con­norspro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 9. ok­tób­ra 2003.

[13]Cam­bell a Fellpro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 28. jú­na 1984, Jus­si­la v. Fín­sko z 23.no­vem­bra 2006.

[14]Tam­tiež, resp.Ezah a Con­norspro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 9. ok­tób­ra 2003.

[15]Roz­su­dok A. a B. pro­ti Nór­sku, č. 24130/11, 29758/11 z 15. no­vem­bra 2016.

[16]Tam­tiež, ods. 130.

[17]Tam­tiež, ods. 132.

[18]Zo­lo­tuk­hin v. Rus­ko z 10. feb­ruára 2009 (bod 84 – ,,inextri­cab­ly­lin­ked in ti­me and spa­ce“). Poz­ri tiež Ruot­sa­lai­nen v. Fín­sko zo 16. jú­na 2009. R.T. v. Švaj­čiarsko z 30. má­ja 2000 a Nil­sson v. Švéd­sko z 13. de­cem­bra 2005.

[19]GŘIV­NA, T.: To­tož­nost skut­ku de fac­to a de iure. Iden­ti­ty of anAct De Fac­to a De iure. In: JELÍNEK, J.: Tres­tní prá­vo pro­ces­ní - mi­nu­lost a bu­douc­nost. - Pra­ha: Le­ges, 2016,  s. 113 a nasl.

[20]KOL­CUN, J., KOL­CU­NOVÁ, M.: Hmot­nop­ráv­ne as­pek­ty zá­sa­dy NE BIS IN IDEM. In: Trest­ný čin - je­ho hmot­nop­ráv­ne a kri­mi­no­lo­gic­ké vy­jad­re­nie [elek­tro­nic­ký zdroj]. - Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2013, s. 71-76 [CD-ROM], [Trest­ný čin - je­ho hmot­nop­ráv­ne a kri­mi­no­lo­gic­ké vy­jad­re­nie : me­dzi­ná­rod­ná ve­dec­ká kon­fe­ren­cia. Bra­tis­la­va, 15.11.2012].

[21]Pod­ľa § 122 ods. 10 Tres­tné­ho zá­ko­na za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin sa po­va­žu­je, ak pá­cha­teľ pok­ra­čo­val v pá­cha­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu. Tres­tnosť všet­kých čias­tko­vých úto­kov sa po­su­dzu­je ako je­den trest­ný čin, ak všet­ky čias­tko­vé úto­ky to­ho is­té­ho pá­cha­te­ľa spá­ja ob­jek­tív­na sú­vis­losť v ča­se, spô­so­be ich pá­chania a v pred­me­te úto­ku, ako aj sub­jek­tív­na sú­vis­losť, naj­mä jed­no­tia­ci zá­mer pá­cha­te­ľa spá­chať uve­de­ný trest­ný čin; to nep­la­tí vo vzťa­hu k čias­tko­vým úto­kom spá­cha­ným mi­mo úze­mia Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

[22]Ust. § 9 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.K prob­le­ma­ti­ke pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu poz­ri aj roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP vo ve­ci Roh­le­na  v. Čes­ká re­pub­li­ka z 27.1.2015, naj­mä súh­las­né sta­no­vis­ko sud­cu Pin­tu de Al­bu­gerque (bod 9). Sú­čas­ne mož­no­dopl­niť, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. PL. ÚS 9/2017 dňa 24. má­ja 2017 pri­jal na ďal­šie ko­na­nie návrh Kraj­ské­ho sú­du v T. na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de § 9 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku s člán­kom 50 ods. 5 Ústa­vy, člán­kom 40 ods. 5 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a s člán­kom 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru.

[23]Pri­me­ra­ne poz­ri uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du zo 14. jú­la 2016, sp. zn. 4 Tdo 15/2015.

[24]Nap­rík­lad § 2 zá­ko­na Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 92 zá­ko­na č. 543/2002 Z.z. o ochra­ne prí­ro­dy a kra­ji­ny v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 77 zá­ko­na č. 364/2004 Z.z. o vo­dách a o  zme­ne zá­ko­na Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (vod­ný zá­kon) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 11 zá­ko­na č. 377/2004 Z.z. o ochra­ne ne­faj­čia­rov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

[25]Nap­rík­lad 13 ods. 3, § 15 ods. 2 a § 35 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 154/1994 Z.z. o mat­ri­kách v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 91 ods. 1 písm. d) pia­ty bod zá­ko­na č. 251/2012 Z.z.  o ener­ge­ti­ke a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.

[26]R 125/2012.

[27]Uzne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 20. ap­rí­la 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011. Poz­ri tiež  pri­me­ra­ne roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Ska­li­ca z 11. no­vem­bra 2019, sp. zn. 6T/115/2018 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 21. ap­rí­la 2020, sp. zn. 3To/24/2020.

[28]MA­CHA­JOVÁ, J., SO­BI­HARD, J.: Iné správ­ne de­lik­ty. In  MA­CHA­JOVÁ, J. a kol.: Všeo­bec­né správ­nep­rá­vo. 5. ak­tua­li­zo­va­né vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex, 2010, s. 289.

[29]CE­PEK, B.: Správ­ne dis­cip­li­nár­ne de­lik­ty. In VRAB­KO, M. a kol.: Správ­ne prá­vo hmot­né. Všeo­bec­ná časť. Bra­tis­la­va: C. H. Beck, 2012, s. 306-307.

[30]Roz­hod­nu­tie Ko­mi­sie vo ve­ci Krem­zow pro­ti Ra­kús­ku, č. 16417/90 zo 7. no­vem­bra 1990.

[31]Roz­hod­nu­tie Ko­mi­sie vo ve­ci De­mel pro­ti Ra­kús­ku, 30993/96 zo 16. ap­rí­la 1998.

[32]Olek­sandr Vol­kov pro­ti Uk­ra­ji­ne, č. 21722/11 z 9. ja­nuá­ra 2013, ods. 93 až 95.

[33]Di­Gio­van­ni pro­ti Ta­lian­sku, č. 51160/06 z 9. jú­la 2013, ods. 35.

[34]Stu­rua pro­ti Gru­zín­sku, 45729/05 z 28. mar­ca 2017, ods. 28.

[35]Ka­me­nos pro­ti Cyp­ru, č. 147/07 z 31. ok­tób­ra 2017, ods. 50 až 53.

[36]Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku, č. 55391/13, 57728/13, 74041/13 zo 6. no­vem­bra 2018, ods. 125 a nasl.

[37]Müller-Har­tburg pro­ti Ra­kús­ku, č. 47195/06 z 19. feb­ruára 2013, ods. 47 a 48.

[38]Uzne­se­nie Nej­vyš­ší­ho­sou­du Čes­ké re­pub­li­ky z 18. de­cem­bra 2019, sp. zn. 8 Tdo 1283/2019.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia