Dôveryhodnosť v trestnom konaní

Publikované: 11. 09. 2020, čítané: 1237 krát
 

 

npor. JUDr. Mi­ros­lav Sr­ho­lec - vy­šet­ro­va­teľ

                                         Dô­ve­ry­hod­nosť v tres­tnom ko­na­ní

Pred­me­tom uve­de­né­ho člán­ku je za­ují­ma­vá té­ma ap­li­kač­nej praxe OČTK a to dô­ve­ry­hod­nosť/vie­ro­hod­nosť/hod­no­ver­nosť[1] (ďa­lej len dô­ve­ry­hod­nosť) v tres­tnom ko­na­ní. Am­bí­ciou člán­ku je prib­lí­že­nie prob­le­ma­ti­ky dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní. Autor by rád upria­mil po­zor­nosť na veľ­ký pro­ces­ný vý­znam toh­to at­ri­bú­tu (či vlas­tnej kva­li­ty), a mož­nú ap­li­ká­ciu po­su­dzo­va­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti zo stra­ny OČTK.

V pod­mien­kach ap­li­kač­nej praxe OČTK je dô­ve­ry­hod­nosť ako vlas­tnosť dô­kaz­né­ho pros­tried­ku/dô­ka­zu či oso­by v po­za­dí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Autor má však za to, že z hľa­dis­ka tres­tné­ho ko­na­nia a ap­li­kač­nej praxe je na mies­te za­mys­le­nie sa a tak­tiež ur­či­té „zjed­no­te­nie“ vý­zna­mu a ná­ro­kov na zá­kon­né po­su­dzo­va­nie toh­to at­ri­bú­tu.

Hneď v úvo­de autor pou­ká­že na us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa tý­ka ob­sa­hu po­su­dzo­va­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti, na­koľ­ko uve­de­ná lo­gic­ká pro­ce­dú­ra spa­dá do tzv. vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia (OČTK) za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du.Uve­de­ný li­mit pred­sta­vu­je zá­sad­né oh­ra­ni­če­nie sna­hy o pres­né po­pí­sa­nie ap­li­ká­cie v zá­sa­de, te­da nie je mož­né da­nú té­mu zo stra­ny auto­ra ob­siah­nuť di­rek­tív­ne, pre­di­ka­tív­ne či kom­plexne. Zjed­no­du­še­ne mož­no uviesť, že OČTK po­su­dzu­je spi­so­vú si­tuáciu pod­ľa „sub­jek­tív­ne­ho“ po­sú­de­nia. Na inom mies­teuž autor pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že uve­de­ný „sub­jek­tív­ny ná­zor OČTK“ je roz­diel­ny od sub­jek­tív­ne­ho ná­zo­ru fy­zic­kých osôb a to v tom zmys­le, že sa jed­ná o kva­li­fi­ko­va­nú dom­nien­ku štát­ne­ho or­gá­nu,  kto­rú by sme si moh­li prib­lí­žiť vo for­me, že sa jed­ná o dom­nien­ku re­le­van­tnú z hľa­dis­ka za­uží­va­nej ap­li­kač­nej praxe. Zjed­no­du­še­ne dom­nien­ku, kto­rú by na­do­bud­la väč­ši­na OČTK po po­sú­de­ní iden­tic­ké­ho prí­pa­du[2], na­viac zá­ve­ry mu­sia byť pres­kú­ma­teľ­né a lo­gic­ky správ­ne.  Uve­de­ný pos­tu­lát je na dru­hej stra­ne nut­né oh­ra­ni­čiť v po­do­be, že vnú­tor­né pres­ved­če­nie OČTK sa­mo o se­be nie je ar­gu­men­tom pri sta­ros­tli­vom po­su­dzo­va­ní okol­nos­tí prí­pa­du.Autor chcel uve­de­nou za­chádz­kou len pri­po­me­núť sku­toč­nosť, že v práv­nom štá­te je aj „voľ­ná úva­ha“ re­gu­lo­va­ná a ne­jed­ná sa o svoj­vô­ľu OČTK, ale o zá­ver pri­ja­tý na zá­kla­de sta­ros­tli­vé­ho a kva­li­fi­ko­va­né­ho  uvá­že­nia.

Ďal­ším ob­me­dze­ním ob­sa­hu člán­ku je sa­mot­ná prak­tic­ká ma­ni­pu­lá­cia sú­dov a or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s poj­mom dô­ve­ry­hod­nosť/vie­ro­hod­nosť/hod­no­ver­nosť sved­ka/vý­po­ve­de/dô­ka­zu, kto­rá je v praxi mi­mo­riad­ne vág­na, ne­jed­not­ná či roz­diel­na, a te­da pre úče­ly člán­ku  ne­pou­ži­teľ­ná.

Sa­moz­rej­mos­ťou je krát­ke, ne­vy­čer­pá­va­jú­ce nor­ma­tív­ne de­fi­lé, kto­ré uve­die či­ta­te­ľa do de­ja:

Ako nor­ma­tív­ne prib­lí­že­nie uve­die­me už tra­dič­ne § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku: Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.“

Pod­ľa § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd hod­no­tia dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne ne­zá­vis­le od to­ho, či ich ob­sta­ral súd, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ale­bo niek­to­rá zo strán.“

Pod­ľa § 34 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Ob­vi­ne­ný má prá­vu na za­čiat­ku ko­na­nia pro­ti svo­jej oso­be vy­jad­riť sa ku všet­kým sku­toč­nos­tiam kto­ré sa mu kla­dú za vi­nu a k dô­ka­zom o nich, má však prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať. Mô­že uvá­dzať okol­nos­ti, navr­ho­vať, pred­kla­dať a ob­sta­rá­vať dô­ka­zy slú­žia­ce na je­ho ob­ha­jo­bu, ro­biť návr­hy a po­dá­vať žia­dos­ti a op­rav­né pros­tried­ky.“

Pod­ľa § 85 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Za­dr­ža­ná oso­ba má prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu a ra­diť sa s ním už v prie­be­hu za­dr­ža­nia  bez prí­tom­nos­ti tre­tej oso­by; má prá­vo po­ža­do­vať aby ob­haj­ca bol prí­tom­ný pri jej vý­slu­chu pod­ľa od­se­kov 4, iba­že je ob­haj­ca v le­ho­te uve­de­nej v od­se­ku 4 ne­dos­tih­nu­teľ­ný.“

Pod­ľa § 127 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku: „Kaž­dý je po­vin­ný dos­ta­viť sa na pred­vo­la­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du a vy­po­ve­dať ako sve­dok o tom, čo mu je zná­me o tres­tnom či­ne a o pá­cha­te­ľo­vi ale­bo o okol­nos­tiach dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie. (ods. 2) Kaž­dý je po­vin­ný na­po­má­hať spl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti.

Pod­ľa § 201 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku „Po­li­cajt za­do­va­žu­je dô­ka­zy bez oh­ľa­du na to, či sved­čia v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho; pri­tom pos­tu­pu­je pod­ľa § 3. Ob­vi­ne­ný nes­mie byť ni­ja­kým spô­so­bom k vý­slu­chu a k priz­na­niu ne­zá­kon­ne nú­te­ný. Od­op­re­tie vý­po­ve­de sa nes­mie pou­žiť ako dô­kaz pro­ti ob­vi­ne­né­mu.“

Dô­ve­ry­hod­nosť ako vlas­tnosť:

            Z hľa­dis­ka pred­me­tu prís­pev­ku mož­no uviesť, že dô­ve­ry­hod­nosť dô­kaz­né­ho pros­tried­ku/dô­ka­zu je ur­či­tá (nie len)pre­po­ži­ča­ná vlas­tnosť dô­ka­zuna zá­kla­de pô­vo­du, pô­vod­cu, či no­si­te­ľa dô­kaz­né­ho pros­tried­ku. Dô­ve­ry­hod­nosť dô­kaz­né­ho pros­tried­ku/dô­ka­zu je pre­to nut­né od­de­liť od je­ho vlas­tnej dô­kaz­nej hod­no­ty. Zre­du­ko­va­ním ja­zy­ko­vé­ho vý­zna­mu dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, pre vý­kla­do­vé cie­le bu­de­me roz­li­šo­vať me­dzi va­li­di­tou dô­kaz­né­ho pros­tried­ku tj. vlas­tnej hod­no­ty dô­ka­zu, kto­rý je mož­né po­su­dzo­vať na zá­kla­de exis­ten­cie iných dô­kaz­ných pros­tried­kov a dô­ve­ry­hod­nos­ťou dô­ka­zu, o kto­rej mô­že­me ho­vo­riť v prí­pa­doch, keď sa­mot­ný dô­kaz neu­mož­ňu­je ob­jek­tív­ne po­sú­de­nie svo­jej vlas­tnej dô­kaz­nej hod­no­ty. V skrat­ke, keď dô­kaz­ný pros­trie­dok nie je mož­né z ur­či­tých prí­čin re­le­van­tne (na­priek sna­he) va­li­do­vať, ale mu­sí­me sa us­krom­niť a po­su­dzo­vať je­ho hod­no­tu na zá­kla­de je­ho pô­vo­du, pô­vod­cu a pod. te­da hod­no­te­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti[3]. Autor má za to, že sa­mot­né hod­no­te­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní nie je sa­mo o se­be dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní, ale len vy­jad­re­nie hod­no­ty po­su­dzo­va­né­ho dô­ka­zu.

            Ne­jed­noz­nač­nosť prís­tu­pu k dô­ve­ry­hod­nos­ti v ap­li­kač­nej praxi OČTK a sú­dov vy­chá­dza pod­ľa ná­zo­ru auto­ra z dvoch proti­chod­ných ten­den­cií. Pr­vou je lo­gic­ká správ­nosť úsud­kov, kto­rá by ma­la viesť OČTK ku skep­tic­ké­mu prís­tu­pu ku všet­kým dô­kaz­ným pros­tried­kom prí­tom­ným v tres­tnom ko­na­ní, kým sa nep­reu­ká­že ich prav­di­vosť, te­da nie­čo v zmys­le hes­la in­ves­ti­ga­tív­nych no­vi­ná­rov: ak vám ma­ma po­vie, že vás ľú­bi, over­te si to, naj­lep­šie dvak­rát.

            Dru­hým proti­pó­lom je ús­tav­ná po­žia­dav­ka na dôs­toj­nosť oso­by (napr. sved­kov, ob­vi­ne­ných apod.) v tres­tnom ko­na­ní, kto­rá sa via­že k úc­te k tým­to oso­bám zo stra­ny štát­nych or­gá­nov a prís­tup by sme moh­li sta­no­viť opač­ne, tj. ak vám ma­ma po­vie, že vás ľú­bi, tak to pla­tí­kým sa nep­reu­ká­že opak. Oba prís­tu­py sú v praxi za­uží­va­né bez jas­nej­ších kri­té­rií, čo sa­mot­né pnu­tie len zvý­raz­ňu­je. Pr­vot­né na­pä­tie vo­či da­ným vý­cho­dis­kám však z hľa­dis­ka náš­ho prís­tu­pu, mož­no uvoľ­niť kon­šta­to­va­ní, že kým skep­tic­ký prís­tup mož­no via­zať k sa­mot­ným dô­ka­zom, ús­tav­ný mož­no pri­ra­diť k oso­bám prí­tom­ným v tres­tnom ko­na­ní, te­da dô­ve­ry­hod­nosť pri­ra­ďu­je­me buď k dô­vod­nos­ti ale­bo dôs­toj­nos­ti. Ako sme si však da­ným uvoľ­ne­ním po­moh­li?

Dô­ve­ry­hod­nosť sved­ka

Ústav­nop­ráv­ny kon­cept kla­die po­žia­dav­ku na OČTK, aby reš­pek­to­va­li dôs­toj­nosť ob­ča­nov, k tej­to dôs­toj­nos­ti je mož­né pri­ra­diť aj sku­toč­nosť, že štát­ne or­gá­ny ne­bu­dú po­va­žo­vať tvr­de­nia ob­ča­na pri­már­ne za lož, po­lop­rav­du, ne­re­le­van­tné tvr­de­nia či úsud­ky, kto­ré mož­no brať na ľah­kú vá­hu. V tres­tnom ko­na­ní je mož­né sa stret­núť s kon­šta­tá­ciou o pl­nej, čias­toč­nej či žiad­nej dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­kov. Naj­čas­tej­šie sa pou­ka­zu­je na sku­toč­nos­ti napr. pre­doš­lej kri­mi­nál­nej mi­nu­los­ti, roz­po­roch vo vlas­tných vý­po­ve­diach, kto­ré dô­ve­ry­hod­nosť zni­žu­jú či rôz­ne osob­né zá­uj­my či mo­tí­vy vzhľa­dom k vý­sled­ku tres­tné­ho ko­na­nia. Rôz­nych ko­rek­to­rov dô­ve­ry­hod­nos­ti pri­ná­ša prax via­ce­ro. Z hľa­dis­ka roz­ho­do­va­cej praxe sú­dov, kto­rú za­chy­til autor naj­čas­tej­šie po­su­dzo­va­nie mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať tak, že kaž­dý je v zá­sa­de dô­ve­ry­hod­ný, kým sa uve­de­ná „aura“ ur­či­tým spô­so­bom nes­po­chyb­ní.

Autor má za to, že poc­ti­vý prís­tup OČTK k dô­ve­ry­hod­nos­ti osôb v tres­tnom ko­na­ní by sa mal tý­kať vý­hrad­ne ko­rek­tné­ho prís­tu­pu ku všet­kým účas­tní­kom tres­tné­ho ko­na­nia a úc­tou k prá­vam tých­to osôb. Je pot­reb­né si uve­do­miť, že dô­ve­ry­hod­ná oso­ba mô­že do tres­tné­ho ko­na­nia pris­pieť dô­ve­ry­hod­ným dô­kaz­ným pros­tried­kom (napr. vie­ro­hod­ný vý­sluch o prie­be­hu uda­los­ti) av­šak kau­za­li­ta me­dzi vie­ro­hod­ným sved­kom a z ne­ho vy­plý­va­jú­cich vie­ro­hod­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov v tres­tnom ko­na­ní nep­la­tí. V tres­tnom ko­na­ní je to­tiž úpl­ne bež­né, že dô­ve­ry­hod­ná oso­ba pred­lo­ží ne­dô­ve­ry­hod­ný dô­kaz a nao­pak oso­ba, kto­rú mož­no po­va­žo­vať za spo­ľah­li­vo ne­dô­ve­ry­hod­nú, mô­že po­dať veľ­mi spo­ľah­li­vé sve­dec­tvo o tres­tnej čin­nos­ti na kto­rej napr. ne­má osob­ný zá­ujem.

Z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va je pod­ľa ná­zo­ru auto­ra pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť z dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­kov na dô­ve­ry­hod­nosť dô­ka­zov, o kto­ré je pot­reb­né sa bez­výh­rad­ne v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti opie­rať.

Dô­ve­ry­hod­nosť dô­ka­zov

Auto­ro­vý­mi zá­ver­mi o tres­tnop­ráv­nej ne­re­le­van­tnos­ti dô­ve­ry­hod­nos­ti osôb sa te­da dos­tá­va­me k po­su­dzo­va­niu dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­ka­zov, kto­ré pa­tria do sfé­ry voľ­nej úva­hy OČTK. V ur­či­tej tres­tnej ve­ci pris­tú­pi­me k vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, resp. po­doz­ri­vé­ho, kto­rý sa na úkon dos­ta­vil s práv­nym zá­stup­com, kto­rý štan­dar­dne navr­hol man­dan­to­vi vy­užiť svo­je prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať. Nás­led­ne po oboz­ná­me­ní sa s dô­vod­mi vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi v spi­se, už ako napr. ob­vi­ne­ný pos­kyt­ne „na mie­ru“ ši­tú vý­po­veď tzv. „per­fect sto­ry“, kto­rá v se­be vy­svet­ľu­je, vy­vra­cia či ba­ga­te­li­zu­je všet­ky os­tat­né dô­kaz­né pros­tried­ky ta­kým spô­so­bom, že v tres­tnom ko­na­ní nas­tá­va z hľa­dis­ka po­sú­de­nia skut­ku pa­to­vá si­tuácia, kto­rú spô­so­bil náš zá­ko­no­dar­ca. Na jed­nej stra­ne na­no­vo kon­ci­po­val tres­tné ko­na­nia ako „sú­ťaž rov­ných zbra­ní pred sú­dom“, kde ma­jú vy­stu­po­vať ob­ha­jo­ba a ob­ža­lo­ba ako rov­no­cen­ní sú­pe­ri, na dru­hej stra­ne pri­ká­zal jed­nos­tran­né, aby hra­li OČTK s kar­ta­mi na sto­le a to v po­do­be napr. práv na na­hliad­nu­tie do spi­su, preš­tu­do­va­nia spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, účas­ti na úko­noch pod. Mož­nosť pris­pô­so­bo­vať ob­ha­jo­va­ciu tak­ti­ku v pod­sta­te bez­tres­tne a de fac­to on­li­ne k spi­so­vej si­tuá­cií, mož­no len ťaž­ko naz­vať fé­ro­vý sú­boj.

V da­nom prí­pa­de by OČTK pod­ľa auto­ra ne­ma­lo za­ují­mať či ob­vi­ne­ný je ale­bo nie je dô­ve­ry­hod­ná oso­ba, či je to ve­rej­ný fun­kcio­nár resp. prís­luš­ník ur­či­té­ho poh­la­via ale­bo et­nic­kej či ná­rod­nos­tnej sku­pi­ny­či prís­luš­ník inej so­cie­ty. V da­nom prí­pa­de mu­sí OČTK pos­kyt­núť oso­be dos­ta­toč­ný pries­tor na ap­li­ká­ciu svo­jich práv v tres­tnom ko­na­ní a mu­sí riad­ne ak­cep­to­vať vy­uží­va­nie práv sved­kov, po­doz­ri­vých a ob­vi­ne­ných. Zá­ro­veň mu­sí do­hliad­nuť na pl­ne­nie všet­kých po­vin­nos­tí tých­to osôb v tres­tnom ko­na­ní. Na dru­hej stra­ne je pod­ľa auto­ra pot­reb­ný „skep­tic­ký“ prís­tup k dô­ka­zom[4] bez oh­ľa­du na pô­vod, pô­vod­cu či no­si­te­ľa a pri­hlia­da­nie k dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­ka­zov. Prá­vo sub­jek­tu tres­tné­ho ko­na­nia od­miet­nuť spon­tán­nu či vy­čer­pá­va­jú­cu vý­po­veď, od­miet­nuť po­dať od­po­veď na po­lo­že­né otáz­ky či od­po­ve­dať vy­hý­ba­vo, prá­vo dôk­lad­né­ho preš­tu­do­va­nia dô­kaz­ných pros­tried­kov o po­doz­re­niach z tres­tnej čin­nos­ti ako aj prá­vo ob­vi­ne­né­ho na po­da­nie (aj) úče­lo­vej vý­po­ve­de je ne­vyh­nut­néab­so­lút­ne ak­cep­to­vať[5].

Na dru­hej stra­ne však mož­no kon­šta­to­vať, že z hľa­dis­ka OČTK ga­ran­cia pries­to­ru pre sved­kov, po­doz­ri­vých či ob­vi­ne­ných­na reali­zá­cius­vo­jich práv v tres­tnom ko­na­ní, nez­na­me­ná  zá­ko­nom vy­ža­do­va­nú servil­it­u či sub­mi­si­vi­tu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Zá­ko­no­dar­ca naš­ťas­tie v žiad­nej práv­nej nor­me neur­ču­je po­vin­nosť OČTK po­vin­ne sa ne­chať opí­jať rož­kom či ve­riť tá­ra­ni­nám.

Z poh­ľa­du auto­ra a po­vin­nos­ti skep­tic­ké­ho prís­tu­pu k dô­ve­ry­hod­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní mož­no kon­šta­to­vať, že OČTK je (v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch) op­ráv­ne­né vy­hod­no­tiť ne­dô­ve­ry­hod­nosť dô­kaz­né­ho pros­tried­kua z ne­ho vy­plý­va­jú­ce­ho dô­ka­zu napr. úče­lo­vej vý­po­ve­di a v ďal­šom ko­na­ní na ňu po lo­gic­kej úva­he tzv. vy­spo­ria­da­ní sa, jed­no­du­cho nep­ri­hlia­dať.

 Ob­dob­ne to pla­tí aj v prí­pa­de ak napr. ob­vi­ne­ný pris­tú­pi k nes­pon­tán­nej či se­lek­tív­nej vý­po­ve­di, na kto­rú má v zá­sa­de prá­vo, av­šak je pot­reb­né uviesť, že OČTK sú v rám­ci vlas­tnej úva­hy op­ráv­ne­né po­su­dzo­vať dô­ve­ry­hod­nosť tých­to vý­po­ve­dí a je tak­tiež pot­reb­né uviesť, že úče­lo­vý či se­lek­tív­ny dô­kaz mô­že byť vy­hod­no­te­ný v zmys­le „všet­ko čo po­vie­te mô­že byť pou­ži­té pro­ti vám[6]. Uve­de­né zá­ve­ry pla­tia, pod­ľa auto­ra o to viac, ak v spi­se jes­tvu­je dô­kaz, kto­rý umož­ňu­je kva­li­fi­ko­va­ne spo­chyb­niť ob­sah ta­kej­to vý­po­ve­de.

Ur­čo­va­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku má sig­na­li­zač­ný vý­znam aj pri sta­no­ve­ní naj­prav­de­po­dob­nej­ších vy­šet­ro­va­cích ver­zii. Z práv­ne­ho hľa­dis­ka tres­tné­ho ko­na­nia pred­sta­vu­je vý­sluch ob­vi­ne­né­ho hlav­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok vo­či oso­be vo­či kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie[7]. Tu má ale autor za to, že „väč­ši­nu“ od­miet­nu­tí či ob­me­dzo­va­ní spon­tán­ne­ho vý­slu­chu mož­no nás­led­ne vy­hod­no­tiť ako pod­klad pre od­miet­nu­tie či ob­me­dzenie dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku resp. dô­ka­zu v po­do­be vý­slu­chu napr. ob­vi­ne­né­ho.

Ako na dô­ve­ry­hod­nosť sved­ka/dô­kaz­né­ho pros­tried­ku.

Ako už autor načr­tol z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti v rám­ci voľ­nej úva­hy by sa ma­li OČTK zdr­žať po­su­dzo­va­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov na zá­kla­de ich no­si­te­ľa, te­da napr. „cti­hod­nej“ oso­by. OČTK ma­jú ku kaž­dej oso­be bez oh­ľa­du na jej dô­ve­ry­hod­nosť pris­tu­po­vať s úc­tou k ich dôs­toj­nos­ti, kto­rá je bez­vý­ni­moč­ne ga­ran­to­va­ná ús­ta­vou, reš­pek­tu­júc ich pro­ces­né prá­va, sluš­nosť a slu­žob­nú eti­ku. Z poh­ľa­du auto­ro­vej ar­gu­men­tá­cie je hod­no­te­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­ka v tres­tnom ko­na­ní v pod­sta­te bez práv­ne­ho vý­zna­mu a nie je mož­né ju vy­užiť ani ar­gu­men­tač­ne.

Na dru­hej stra­ne sú OČTK v ur­či­tých prí­pa­doch po­vin­né riad­ne sa vy­spo­ria­dať s dô­ve­ry­hod­nos­ťou dô­ka­zu, a to na zá­kla­de sta­ros­tli­vé­ho a pres­kú­ma­teľ­né­ho pro­ce­su hod­no­te­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti dô­kaz­ných pros­tried­kov resp. dô­ka­zov. Autor uz­ná­va, že vo via­ce­rých prí­pa­doch je v pod­sta­te ne­mož­né od­de­liť dô­ve­ry­hod­nos­ťsved­ka od dô­ve­ry­hod­nos­ti od sa­mot­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov či dô­ka­zov, av­šak zá­ro­veň mož­no uviesť, že zá­klad­né nas­ta­ve­nie po­su­dzo­va­nia sa má od­ví­jať pri­már­ne od hod­no­ty sa­mot­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní. Uve­de­ný prís­tup je „šľa­pa­ním ťaž­kej ces­ty“ pri do­ka­zo­va­ní, av­šak z poh­ľa­du auto­ra je da­ný prís­tup zá­kon­ný a správ­ny.

Dô­ve­ry­hod­nosť štát­ne­ho or­gá­nu

Pri da­nej prob­le­ma­ti­ke autor pou­ká­že na je­den prak­tic­ký prob­lém, kto­rý sa pri po­su­dzo­va­ní vy­ná­ra a tým je dô­ve­ry­hod­nosť štát­ne­ho or­gá­nu resp. oso­by po­ve­re­nej vý­ko­nom prá­vo­mo­ci. Skú­si­me si jed­no­du­chý prí­pad. Oso­ba v pos­ta­ve­ní pro­ku­rá­to­ra/sud­cu/po­li­caj­ta sa v ča­se osob­né­ho voľ­na sta­ne sved­kom ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu. Vzhľa­dom k cha­rak­te­ru toh­to tres­tné­ho či­nu sa náš po­li­cajt/sud­ca/pro­ku­rá­tor dos­ta­ne do si­tuácie, kde prie­beh a spá­chanie tres­tné­ho či­nu po­pi­su­je, av­šak pá­cha­teľ a spriaz­ne­ní 2 sved­ko­via po­pi­su­jú prie­beh uda­los­ti od­liš­ne, exkul­pač­ne v pros­pech pá­cha­te­ľa.

V da­nom prí­pa­de sa náš sve­dok do­ža­du­je uz­na­nia svo­jej dô­ve­ry­hod­nos­ti skrz svoj vý­kon po­vo­la­nia. Z hľa­dis­ka prís­tu­pu auto­ra nie je mož­né „zvý­raz­ňo­vať“ vý­znam pos­kyt­nu­té­ho sve­dec­tva len na zá­kla­de za­stá­va­nej fun­kcie sved­ka. V prí­pa­de po­su­dzo­va­nia po­doz­re­nia by mal prís­luš­ný or­gán nep­ri­hliad­nuť na sta­tus po­li­caj­ta/sud­cu/pro­ku­rá­to­ra a pris­tu­po­vať v da­nej si­tuá­cií v pros­pech pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko ne­bo­lo mož­né preu­ká­zať prie­beh uda­los­tí tak, ako to tvr­dí náš sve­dok.

Ak by sme na uve­de­ný prís­tup hod­no­te­nia dô­ka­zovv praxi bez­výh­rad­ne pris­tú­pi­li, tak napr. dva­ja po­li­caj­ti by nik­dy ne­moh­li svo­jou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou us­ved­čiť viac ako jed­né­ho pá­cha­te­ľa (te­da v prí­pa­doch, kde nie sú k dis­po­zí­cií iné dô­kaz­né pros­tried­ky). O čo hor­šie by sa s uve­de­ným nas­ta­ve­ním napr. preu­ka­zo­va­lo di­vác­ke ná­si­lie a pod. Uve­de­ný prís­tup je pod­ľa auto­ra nes­práv­ny.

Autor by rád upria­mil po­zor­nosť na sku­toč­nosť, že v prí­pa­de,keď sa náš po­li­cajt/sud­ca/ pro­ku­rá­tor stal sved­kom tres­tné­ho či­nu mi­mo svo­ju slu­žob­nú čin­nosť resp. vý­kon svo­jej prá­vo­mo­ci a kom­pe­ten­cie ( tj. v ci­vi­le[8]) je pot­reb­né vy­hod­no­co­vať ta­ké­to sve­dec­tvo v tres­tnom ko­na­ní ako „ďal­šie“, pri kto­rom je v zá­sa­de mož­né aj hod­no­te­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti.

Opač­ná si­tuácia však pod­ľa auto­ra nas­tá­va, ak by náš „sve­dok“po­li­cajt resp. pro­ku­rá­tor bo­li sved­ka­mi tres­tnej čin­nos­ti pri pl­ne­ní svo­jich úloh, reali­zá­cie svo­jej prá­vo­mo­ci a kom­pe­ten­cie, kde pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, nie je práv­ne mož­né ani hod­no­te­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti po­li­caj­ta/sud­cu/pro­ku­rá­to­ra[9] a tak­tiež nie je mož­né hod­no­te­nie „dô­ve­ry­hod­nos­ti“ dô­ka­zu, na­koľ­ko sa ne­jed­ná o zis­te­nie „len“ fy­zic­kej oso­by, ale jed­ná sa o zis­te­nie štát­ne­ho or­gá­nu, v da­nom prí­pa­de ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. V spo­me­nu­tom prí­pa­de by bo­lo na mies­te len po­su­dzo­va­nie v kva­li­ta­tív­nej ro­vi­ne tj. či napr. mo­hol „štát­ny or­gán“ vní­mať si­tuáciu z da­né­ho mies­ta, mal dos­ta­toč­ný preh­ľad z mies­ta svoj­ho po­zo­ro­va­nia atď.Spo­mí­na­nou od­boč­kou chcel autor len pou­ká­zať na mož­ný roz­sah a ob­sah poj­mov dô­ve­ry­hod­nosť/vie­ro­hod­nosť/hod­no­ver­nosť v tres­tnom ko­na­ní ako aj na prob­le­ma­tic­ký cha­rak­ter ce­lej té­my.

Zá­ve­rom autor len opä­tov­ne pri­po­me­nie, že pred­lo­že­né pos­tre­hy nep­red­sta­vu­jú vý­kla­do­vé sta­no­vis­ko OČTK vo všeo­bec­nos­ti, ale pred­sta­vu­jú len čias­toč­né vo­dít­ka, kto­rý­mi sa či­ta­teľ­mô­že/ne­mu­sí ria­diť v prí­pa­de, ak by bol ochot­ný sám sa za­my­slieť nad pred­ne­se­nou té­mou. Autor má za to, že dô­ve­ry­hod­nosť/vie­ro­hod­nosť v zmys­le hod­no­ver­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní má v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti svo­je mies­to, na­koľ­ko má pria­my do­sah na vý­sled­ky tres­tné­ho ko­na­nia. Ako ta­ké by sa však uve­de­né po­su­dzo­va­nie ma­lo opie­rať o pres­kú­ma­teľ­ný a od­ôvod­ne­ný pos­tup, kto­rý vy­lú­či im­port súk­rom­ných ná­zo­rov osôb v pos­ta­ve­ní OČTK do tres­tné­ho ko­na­nia. Ako ta­ký te­da mu­sí stáť na uvá­že­ných zá­kla­doch, jed­nak ga­ran­cie pro­ces­ných práv účas­tní­kov tres­tné­ho ko­na­nia, reš­pek­to­va­nia ús­tav­ných man­ti­ne­loch ako aj práv­ne ak­cep­to­va­teľ­ných zá­ve­rov lo­gic­kých úsud­kov.

 

 

 

 



[1] Autor uve­de­né poj­my za­mie­ňa zá­mer­ne, ho­ci si uve­do­mu­je jem­né sé­man­tic­ké roz­die­ly. Za­mie­ňa­nie slú­ži ako ukáž­ka šír­ky da­nej prob­le­ma­ti­ky.

[2] Ur­či­te nej­de o pres­né či ove­ri­teľ­né kri­té­rium, na vý­kla­do­vé cie­le nám ale pos­ta­čí.

[3]Uve­de­ná kon­cep­cia slú­ži ako vý­kla­do­vá barlič­ka. V praxi sa uve­de­né po­su­dzo­va­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ne­vyu­ží­va, nao­pak,v praxi je bež­né chá­pa­nie dô­ve­ry­hod­nos­ti ako syn­ony­ma pre „kom­plex­ný pro­ces“ hod­no­te­nia všet­kých dô­ka­zov.

[4]Ob­sa­hom toh­to prís­tu­pu má byť fal­zi­fi­ká­cia. Tá­to ma­lá poz­nám­ka pod čia­rou, ob­sa­hu­je pod­sta­tu časť ob­sa­hu poj­mu vy­šet­ro­va­cej zá­sa­dy.

[5] Aj úče­lo­vá vý­po­veď resp. ne­vy­po­ve­da­nie je su­már­nou in­for­má­ciou v tres­tnom ko­na­ní, kto­rá mô­že pri ši­kov­nom prís­tu­pe na­po­môcť riad­ne­mu oz­rej­me­niu ve­ci, pre­to ju mož­no po­va­žo­vať za vý­znam­ný a po­zi­tív­ny ope­ra­tív­ny pr­vok vý­po­ve­de, na­priek zá­por­nej hod­no­te dô­ka­zu z hľa­dis­ka dô­ve­ry­hod­nos­ti z tres­tnop­ro­ces­né­ho hľa­dis­ka.

[6] Tu dá­va autor do po­zor­nos­ti § 201 ods. 4 TP, kde zá­ko­no­dar­ca ur­čil, „...Od­op­re­tie vý­po­ve­de sa nes­mie pou­žiť ako dô­kaz pro­ti ob­vi­ne­né­mu.“ Uve­de­ná for­mu­lá­cia však ne­vy­lu­ču­je, že vý­sluch pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia v prí­pa­de sved­ka,  ale skôr po­doz­ri­vé­ho v prí­pa­doch od­miet­nu­tia po­da­nia vý­po­ve­de resp. se­lek­tív­ne­ho oz­rej­me­nia ve­ci, ne­mož­no hod­no­tiť rám­ci voľ­nej úva­hy ako ne­dô­ve­ry­hod­ný vý­sluch.

[7]Sa­moz­rej­me, dob­rý vy­šet­ro­va­teľ sa má o ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho z hľa­dis­ka preu­ká­za­nia vi­ny, spo­lie­hať ako na pos­led­ný mož­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok.

[8] Autor pa­mä­tá na si­tuácie reak­ti­vá­cie napr. prís­luš­ní­ka PZ mi­mo služ­by, kto­rý sa do služ­by uve­die ús­tnym vy­hlá­se­ním v zmys­le zá­ko­na o PZ

[9] Autor už pou­ká­zal na práv­nu ire­le­van­ciu toh­to po­sú­de­nia v tres­tnom ko­na­ní


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia