Nad jedným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

 

JUDr. Jo­zef Maj­chrák, Fi­nan­čná sprá­va SR

Nad jed­ným sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

I.

Tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­ja­lo dňa 29.11.2017 sta­no­vis­ko sp. zn. TPj 39–60/20170 uve­rej­ne­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov SR 8/2017 ako sta­no­vis­ko č. 71(ďa­lej len „Sta­no­vis­ko“) na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie § 46 ods.3, § 256 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku vo vzťa­hu k up­lat­ňo­va­niu ná­ro­kov na náh­ra­du ško­dy v tzv. ad­héz­nom ko­na­ní pod­ľa § 46 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to z hľa­dis­ka ob­sa­hu kon­ku­ru­jú­cich si roz­hod­nu­tí: A/ k ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy, up­lat­ňo­va­ným v ko­na­ní o da­ňo­vých tres­tných či­noch; B/ k ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy, up­lat­ňo­va­ným v ko­na­ní o tres­tných či­noch pro­ti ži­vot­né­mu pros­tre­diu. To­to Sta­no­vis­ko bo­lo vzhľa­dom na ne­jed­not­nú prax or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov pri po­su­dzo­va­ní tých­to otá­zok veľ­mi pot­reb­né. Sta­no­vis­ko však pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ne­vy­rie­ši­lo nas­to­le­né otáz­ky kom­plexne a jed­noz­nač­ne. Vzhľa­dom na svo­je od­bor­né za­me­ra­nie sa vy­jad­rím k prob­le­ma­ti­ke up­lat­ňo­va­nia náh­ra­dy ško­dy poš­ko­de­ným v tres­tnom ko­na­ní o da­ňo­vých tres­tných či­noch.

Pod­ľa zá­ve­rov Sta­no­vis­ka si poš­ko­de­ný v tres­tnom ko­na­ní o da­ňo­vých tres­tných či­noch (ďa­lej len „DTČ“) ne­mô­že v ad­héz­nom ko­na­ní up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy. Ci­tu­jem zoS­ta­no­vis­ka:

“Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 29. no­vem­bra 2017, sp. zn. Tpj 39 - 60/2017, na zjed­no­te­nie vý­kla­du a ap­li­ká­cie § 46 ods. 3, § 256 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku vo vzťa­hu k up­lat­ňo­va­niu ná­ro­kov na náh­ra­du ško­dy v tzv. ad­héz­nom ko­na­ní (§ 46 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku), a to z hľa­dis­ka ob­sa­hu kon­ku­ru­jú­cich si roz­hod­nu­tí: A/ k ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy, up­lat­ňo­va­ným v ko­na­ní o da­ňo­vých tres­tných či­noch; B/ k ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy, up­lat­ňo­va­ným v ko­na­ní o tres­tných či­noch pro­ti ži­vot­né­mu pros­tre­diu.

A/

I. Ma­jet­ko­vé ná­ro­ky štá­tu, vy­plý­va­jú­ce z pred­pi­sov o jed­not­li­vých dru­hoch da­ní, o kto­rých vo svo­jej pô­sob­nos­ti pr­vot­ne roz­ho­du­je prís­luš­ný správ­ny or­gán pos­tu­pom pod­ľa Da­ňo­vé­ho po­riad­ku (zá­kon č. 563/2009 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov), vrá­ta­ne ná­ro­ku, kto­rý vy­plý­va z da­ňov­ní­kom neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie za­pla­te­nej da­ne z pri­da­nej hod­no­ty ale­bo spot­reb­nej da­ne, ma­jú ad­mi­nis­tra­tív­nop­ráv­nu po­va­hu a roz­hod­nu­tia o nich po­dlie­ha­jú pries­ku­mu správ­ne­ho sú­du pod­ľa Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku (zá­kon č. 162/2015 Z. z. v zne­ní zá­ko­na č. 88/2017 Z. z.). Tie­to ná­ro­ky nie sú ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy, kto­rý je mož­né up­lat­niť v tres­tom ko­na­ní pod­ľa § 46 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku - tzv. ad­héz­ne ko­na­nie (súd o ich priz­na­ní ne­roz­ho­du­je ani v ko­na­ní pod­ľa Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku - zá­kon č. 160/2015 Z. z. v zne­ní zá­ko­na č. 87/2017 Z. z., na­koľ­ko nej­de o vec pa­tria­cu do pô­sob­nos­ti sú­dov). Je te­da vy­lú­če­né prek­rý­va­nie, te­da kon­flikt pô­sob­nos­ti or­gá­nov (správ­ne­ho or­gá­nu a sú­du), resp. dup­li­ci­ta v roz­ho­do­va­ní o tom is­tom ná­ro­ku.

Na zá­ve­re pod­ľa pred­chá­dza­jú­cich od­se­kov nič ne­me­ní okol­nosť, že dot­knu­tý ma­jet­ko­vý ná­rok (s da­ňo­vým hmot­nop­ráv­nym­pod­kla­dom) kvan­ti­ta­tív­ne zod­po­ve­dá pri da­ňo­vom tres­tnom či­ne, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia, kva­li­fi­kač­né­mu mo­men­tu roz­sa­hu či­nu (zna­ku ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pri da­ňo­vých tres­tných či­noch pod­ľa § 276 až § 278 Tres­tné­ho zá­ko­na). Rov­na­ko je z poh­ľa­du ad­héz­ne­ho ko­na­nia ire­le­van­tné, ak da­ňo­vý ná­rok sme­ru­je pro­ti práv­nic­kej oso­be a ob­vi­ne­nou z vec­ne sú­vi­sia­ce­ho da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu je len fy­zic­ká oso­ba, kto­rej ko­na­ním bol trest­ný čin spá­cha­ný; nej­de o dup­li­cit­ne za­lo­že­ný ná­rok na náh­ra­du ško­dy pro­ti ta­ké­mu pá­cha­te­ľo­vi.

Aj na­priek ne­mož­nos­ti up­lat­niť da­ňo­vý ma­jet­ko­vý ná­rok v ad­héz­nom ko­na­ní je Slo­ven­ská re­pub­li­ka, za­stú­pe­ná prís­luš­ným or­gá­nom (uve­de­ným v pr­vom od­se­ku toh­to bo­du), v tres­tnom ko­na­ní o da­ňo­vom tres­tnom či­ne poš­ko­de­ným s prá­va­mi pod­ľa § 46 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (a pod­ľa po­va­hy ve­ci aj pod­ľa os­tat­ných od­se­kov toh­to us­ta­no­ve­nia, ok­rem od­se­kov 3 a 4).

II. Ak je v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa § 46 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pos­tu­pom pod­ľa § 256 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní up­lat­ne­ný da­ňo­vý ma­jet­ko­vý ná­rok uve­de­ný v bo­de I. (ako ná­rok na náh­ra­du ško­dy pro­ti ob­vi­ne­nej fy­zic­kej ale­bo práv­nic­kej oso­be), súd poš­ko­de­né­ho nep­ri­pus­tí na hlav­né po­jed­ná­va­nie (len) s up­lat­ne­ným ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy uz­ne­se­ním pod­ľa § 256 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, pou­ži­júc reš­trik­tív­ny vý­klad toh­to us­ta­no­ve­nia (poš­ko­de­ný zos­ta­ne v pos­ta­ve­ní stra­ny vo zvyš­ku svo­jich pro­ces­ných práv). Ta­ký pos­tup sa aj v prí­pa­de, ak o ná­ro­ku už bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té v ko­na­ní pod­ľa Da­ňo­vé­ho po­riad­ku, up­lat­ní na­mies­to pos­tu­pu pod­ľa § 256 ods. 4, § 46 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku (keď­že pre­káž­ka res iudi­ca­ta sa tý­ka len ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, o kto­rom už bo­lo roz­hod­nu­té, nie iné­ho ná­ro­ku).

B/

I. Práv­ne ve­ty uve­de­né v bo­doch I. a II. čas­ti A/ sa pri­me­ra­ne pou­ži­jú aj na aký­koľ­vek iný ma­jet­ko­vý ná­rok, kto­rý nie je pod­ľa svoj­ho hmot­nop­ráv­ne­ho pod­kla­du (te­da práv­ne­ho pred­pi­su up­ra­vu­jú­ce­ho ta­ký ná­rok) ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy ale­bo tzv. mo­rál­nej ško­dy v zmys­le § 287 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (ná­rok pod­ľa § 13 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka). Pri tej­to cha­rak­te­ris­ti­ke ná­ro­ku te­da nej­de o kva­li­fi­kač­ný mo­ment tres­tné­ho či­nu, aj keď mô­že ísť o rov­na­kú hod­no­tu v jej pe­ňaž­nom vy­čís­le­ní.“

II.

Prob­le­ma­ti­ka ško­dy ako nás­led­ku spá­chania DTČ a pre­dov­šet­kým prob­le­ma­ti­ka prí­pus­tnos­ti ad­héz­ne­ho ko­na­nia v prí­pa­de tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ je však pod­ľa môj­ho ná­zo­ru prob­le­ma­ti­kou pod­stat­ne roz­sia­hlej­šou a zlo­ži­tej­šou ako je uve­de­né v Sta­no­vis­ku.

Ne­jed­not­ný prís­tup k tej­to prob­le­ma­ti­ke pretr­vá­va v praxi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len „OČTK“) a sú­dov v pod­sta­te od za­čiat­ku r. 1993, ke­dy vstú­pi­la do plat­nos­ti no­vá sús­ta­va da­ní a k pá­chaniu DTČ  za­ča­lo do­chá­dzať  vo väč­šom roz­sa­hu a no­vý­mi for­ma­mi. Ten­to ne­jed­not­ný prís­tup sa od­ra­zil aj v roz­hod­nu­tiach OČTK a sú­dov, keď v skut­ko­vo to­tož­ných ve­ciach čas­to dos­pe­li k roz­diel­nym zá­ve­rom o ško­de ako nás­led­ku spá­chania DTČ a k roz­diel­nym zá­ve­rom o prí­pus­tnos­ti ad­héz­ne­ho ko­na­nia v tres­tnom ko­na­ní o DTČ.

Na­priek to­mu, že tá­to sku­toč­nosť bo­la v praxi tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ všeo­bec­ne zná­ma, tres­tnop­ráv­ne ko­lé­gium Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­ja­lo k tej­to otáz­ke zjed­no­cu­jú­ce Sta­no­vis­ko až v ro­ku 2017. Aj zo stra­ny Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky  dl­ho­do­bo ab­sen­to­va­li aké­koľ­vek ak­ti­vi­ty na od­strá­ne­nie ne­jed­not­nos­ti v po­su­dzo­va­ní tej­to otáz­ky as­poň v príp­rav­nom ko­na­ní.

Je pot­reb­né uve­do­miť si, že vy­rie­še­nie tej­to otáz­ky má zá­važ­né dôs­led­ky na niek­to­ré pos­tu­py a roz­hod­nu­tia OČTK a sú­dov v tres­tnom ko­na­ní o DTČ. Ide  nap­rík­lad o roz­hod­nu­tie, či je mož­né v tres­tnom ko­na­ní o DTČ za­is­tiť pos­tu­pom pod­ľa § 50 Tres­tné­ho po­riad­ku ma­je­tok ob­vi­ne­né­ho na us­po­ko­je­nie ná­ro­ku poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom. Po­kiaľ za­stá­va­me ná­zor, že v tres­tnom ko­na­ní o niek­to­rých DTČ, napr. v tres­tnom ko­na­ní o pod­vo­doch na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty je mož­né za ur­či­tých okol­nos­ti v ad­héz­nom ko­na­ní up­lat­niť vo­či ob­vi­ne­ným ná­rok na náh­ra­du ško­dy, je mož­né za­is­tiť ma­je­tok ob­vi­ne­ných pos­tu­pom pod­ľa § 50 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ak  za­stá­va­me opač­ný ná­zor, ten­to pos­tup nie je mož­ný. Za­is­te­nie ma­jet­ku ob­vi­ne­ných je však vždy váž­ny zá­sah do vlas­tníc­ke­ho prá­va a pri tom­to zá­sa­hu by ne­ma­li byť aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti o je­ho op­ráv­ne­nos­ti a zá­kon­nos­ti.

Da­ňo­vé tres­tné či­ny sú uve­de­né v tre­ťom di­ele pia­tej hla­vy oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Za DTČ sa po­va­žu­jú pre­dov­šet­kým tres­tné či­ny uve­de­né v § 276 až § 278 Tres­tné­ho zá­ko­na, či­že trest­ný čin skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tres­tné­ho zá­ko­na, trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tres­tné­ho zá­ko­na, trest­ný čin da­ňo­vý pod­vod pod­ľa § 277a Tres­tné­ho zá­ko­na a trest­ný čin ne­zap­la­te­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Da­ňo­vé pod­vo­dy na da­ni z pri­da­nej hod­no­ty (ďa­lej len DPH) a spot­reb­ných da­niach (ďa­lej len SD) spo­čí­va­jú­ce v neop­ráv­ne­nom up­lat­ňo­va­ní ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH a SD sú od 1.10.2012 kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin da­ňo­vý pod­vod pod­ľa § 277a Tres­tné­ho zá­ko­na. Ten­to trest­ný čin bol od 1.1.2006 do 1.10.2012 kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods.1, ali­nea dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na,od 1.9.1999 do 31.12.2005 ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 148a, ods.1, ali­nea dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, do 1.9.1999 ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005.

Neod­vá­dzanie pred­dav­kov na da­ni zo zá­vis­lej čin­nos­ti a neod­vá­dzanie pois­tné­ho bo­li do 1.9.1999  kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, ale­bo ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 255 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005, či­že ako ma­jet­ko­vé de­lik­ty.

Da­ňo­vé pod­vo­dy na iných dru­hoch da­ní ako je DPH a SD, pre­dov­šet­kým na da­ni z príj­mov zo zá­vis­lej čin­nos­ti, však bo­li vždy kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 ale­bo ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006.

Trest­ný čin pod­vo­du je ma­jet­ko­vý de­likt, je­ho nás­led­kom je spô­so­be­nie ma­jet­ko­vej ško­dy poš­ko­de­né­mu. Poš­ko­de­ný si pre­to mô­že v prí­pa­de spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu up­lat­niť vo­či ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ma­jet­ko­vej ško­dy v zmys­le § 46 ods.3 Tres­tné­ho zá­ko­na. V tom­to sme­re exis­tu­je množ­stvo prá­vop­lat­ných roz­sud­kov –  nap­rík­lad ak­tuál­ny roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Po­važ­ská Bys­tri­ca sp. zn. sp. zn. 2T/52//2018 z 22.2.2019, kto­rým súd od­sú­dil pá­cha­te­ľa za spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu uvie­dol správ­cu da­ne do omy­lu o svo­jom ná­ro­ku (resp. aj o ná­ro­ku iných osôb) na vy­pla­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. Vo svo­jich po­da­niach ad­re­so­va­ných správ­co­vi da­ne uvá­dzal, že mu vzni­kol prep­la­tok na da­ni z príj­mov, kto­rý mu však reál­ne nev­zni­kol, pri­čom správ­ca da­ne mu ten­to neop­ráv­ne­ne, pod­vod­ne up­lat­ne­ný ná­rok na vrá­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov vy­pla­til. Pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pod­vo­du do­lo­žil svo­je po­da­nia fa­loš­ný­mi dok­lad­mi, kto­ré ma­li potvr­dzo­vať je­ho ná­rok, resp. ná­rok aj iných osôb, na vy­pla­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. Pod­ľa prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku sa tým pá­cha­teľ do­pus­til pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na, spô­so­bil poš­ko­de­né­mu – Fi­nan­čné­mu ria­di­teľ­stvu Slo­ven­skej re­pub­li­ky  ško­du vo vý­ške neop­ráv­ne­ne, pod­vod­ne up­lat­ne­né­ho a nás­led­ne aj vrá­te­né­ho prep­lat­ku na da­ni z príj­mov, pri­čom tú­to ško­du je od­sú­de­ný pá­cha­teľ po­vin­ný poš­ko­de­né­mu nah­ra­diť. Z ci­to­va­né­ho roz­sud­ku je zrej­mé, že súd po­va­žu­je za ško­du vý­šku neop­ráv­ne­ne, pod­vod­ne up­lat­ne­né­ho a nás­led­ne aj vy­pla­te­né­ho prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. V ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du o tej­to tres­tnej ve­ci neexis­to­va­li roz­hod­nu­tia správ­cu da­ne vy­da­né v da­ňo­vom ko­na­ní, kto­ré by sa tý­ka­li jed­not­li­vých prí­pa­dov neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. Zo sta­no­vis­ka správ­cu da­ne je zrej­mé, že oso­be od­sú­de­nej za trest­ný čin pod­vo­du (ani iným oso­bám) nie je mož­né ani v bu­dúc­nos­ti vy­ru­biť  daň z príj­mov v jed­not­li­vých prí­pa­doch neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. (Vzhľa­dom na zlo­ži­tosť a roz­sia­hlosť da­ňo­vej prob­le­ma­ti­ky sa ob­me­dzí­me na to­to kon­šta­to­va­nie).

V sú­vis­los­ti s tým­to prí­pa­dom vy­vstá­va­jú via­ce­ré otáz­ky:

1./ Po­kiaľ dôj­de k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na ta­kým spô­so­bom, že pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu si neop­ráv­ne­ne, pod­vod­ným spô­so­bom up­lat­ní ná­rok na vrá­te­nie prep­lat­ku na da­ni z príj­mov, kto­rý je mu aj neop­ráv­ne­ne vrá­te­ný, ide  o DTČ  ale­bo o ma­jet­ko­vý de­likt.

 2./V prí­pa­de ak dos­pe­je­me k zá­ve­ru, že ide  o da­ňo­vý de­likt, (aj keď je kva­li­fi­ko­va­ný ako ma­jet­ko­vý trest­ný čin), vy­vstá­va otáz­ka, či si mô­že poš­ko­de­ný v ad­héz­nom ko­na­ní up­lat­niť vo­či ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy 2a./ v prí­pa­de ak nie je mož­né ob­vi­ne­né­mu z toh­to tres­tné­ho či­nu do­ru­biť  daň z príj­mov z dô­vo­du neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­niu prep­lat­ku na da­ni z príj­mov, 2b./ v prí­pa­de, ak je mož­né pá­cha­te­ľo­vi toh­to tres­tné­ho či­nu vy­ru­biť  daň z príj­mov z dô­vo­du neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­niu prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. (Je zrej­mé, že v da­nom prí­pa­de ne­bu­de mož­né jed­noz­nač­ne od­po­ve­dať na otáz­ku, či sa jed­ná o ma­jet­ko­vý trest­ný čin ale­bo sa jed­ná o da­ňo­vý de­likt. Ko­na­nie pá­cha­te­ľa ho­re uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, či­že ma­jet­ko­vé­ho de­lik­tu, ale aj ur­či­té pr­vky da­ňo­vé­ho de­lik­tu. Pre­to je z uve­de­né­ho  as­pek­tu zrej­me ire­le­van­tné, či ten­to trest­ný čin naz­ve­me ma­jet­ko­vým de­lik­tom s ur­či­tý­mi pr­vka­mi da­ňo­vé­ho de­lik­tu, ale­bo ho naz­ve­me da­ňo­vým de­lik­tom kva­li­fi­ko­va­ným ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je­me aj na sku­toč­nosť, že pá­cha­teľ da­ňo­vé­ho pod­vo­du na DPH a SD ko­ná ob­dob­ným spô­so­bom ako pá­cha­teľ vy­ššie uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na, uvá­dza správ­cu da­ne do omy­lu o svo­jom ná­ro­ku na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH ale­bo SD,  je­ho ko­na­nie je však kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin da­ňo­vý pod­vod pod­ľa § 277a Tres­tné­ho zá­ko­na, či­že ako DTČ . Pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa§ 276 Tres­tné­ho zá­ko­nau­vá­dza správ­cu da­ne do omy­lu o vý­ške svo­jej da­ňo­vej po­vin­nos­ti, či­že je­ho ko­na­nie­má tak­tiež pod­vod­ný cha­rak­ter. )

Po­kiaľ by sme zá­ve­ry uve­de­né v Sta­no­vis­ku ap­li­ko­va­li na da­ný prí­pad tak, že by sme dos­pe­li k zá­ve­ru, že poš­ko­de­ný si ne­mô­že v da­nom prí­pa­de up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­vi­ne­né­muv ad­héz­nom ko­na­ní, je zno­vu pot­reb­né po­sú­diť a zod­po­ve­dať via­ce­ro otá­zok.

Trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na je ma­jet­ko­vý de­likt, je­ho nás­led­kom pre­to mu­sí byť spô­so­be­nie ma­jet­ko­vej ško­dy poš­ko­de­né­mu. V prí­pa­de spá­chania do­ko­na­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, (tak ako v prí­pa­de kaž­dé­ho iné­ho do­ko­na­né­ho ma­jet­ko­vé­ho de­lik­tu) mu­sí byť poš­ko­de­né­mu spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da, kto­rá spo­čí­va v zmen­še­ní, resp. zne­hod­no­te­ní ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho. Ško­da ako nás­le­dok spá­chania do­ko­na­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du je ob­li­ga­tór­nym pr­vkom ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu. V prí­pa­de neexis­ten­cie ško­dy ako nás­led­ku spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu nie je mož­né ho­vo­riť o ob­jek­tív­nej strán­ke skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu a nás­led­ne ani o skut­ko­vej pod­sta­te toh­to tres­tné­ho či­nu a o tres­tnom či­ne ako ta­kom.Sku­toč­nosť, že ško­da je v prí­pa­de spá­chania ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov ob­li­ga­tór­nym pr­vkom ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tých­to tres­tných či­nov vy­plý­va aj z via­ce­rých roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.  (Viď Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR zo dňa 29.05.2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013, Ná­lez ús­tav­né­ho sú­du SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011. Z tých­to roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­plý­va, že nás­led­kom spá­chania  tres­tné­ho  či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 mu­sí byť spô­so­be­nie ško­dy poš­ko­de­né­mu.)

Je evi­den­tné, že v od­sú­de­nom prí­pa­de doš­lo k pod­vod­né­mu od­cu­dzeniu roz­poč­to­vých pros­tried­kov štá­tu z úč­tu správ­cu da­ne v štát­nej pok­lad­ni­ci, nás­led­kom toh­to ko­na­nia pá­cha­te­ľa sa zmen­šil ma­je­tok poš­ko­de­né­ho a bo­la mu spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da vo vý­ške pod­vod­ne od­cu­dze­ných roz­poč­to­vých pros­tried­kov. Je zrej­mé, že za vý­šku ma­jet­ko­vej ško­dy je pot­reb­né v da­nom prí­pa­de po­va­žo­vať vý­šku pod­vod­ne od­cu­dze­ných fi­nan­čných pros­tried­kov štá­tu ho­re uve­de­ným spô­so­bom.  Na tom­to zá­ve­re - že nás­led­kom ko­na­nia pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na ho­re uve­de­ným spô­so­bom je ma­jet­ko­vá ško­da spô­so­be­ná poš­ko­de­né­mu – ne­mô­že nič zme­niť sku­toč­nosť, či doš­lo ale­bo ne­doš­lo v da­ňo­vom ko­na­ní k vy­da­niu roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi bo­la  da­ňo­vé­mu sub­jek­tu vy­ru­be­ná  daň z dô­vo­du, že si neop­ráv­ne­ne up­lat­nil prep­la­tok na da­ni z príj­mov. Po­kiaľ doš­lo k spá­chaniu do­ko­na­né­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­ré­ho nás­led­kom je ma­jet­ko­vá ško­da, mô­že si poš­ko­de­ný up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní ná­rok­na náh­ra­du ško­dy vo­či ob­vi­ne­né­mu.

Je­di­ný dô­vod, kto­rý brá­ni up­lat­ne­niu náh­ra­dy ško­dy poš­ko­de­né­mu v ad­héz­nom ko­na­ní je dô­vod uve­de­ný v § 46 ods.4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­ľa § 46 ods.4 Tres­tné­ho po­riad­ku poš­ko­de­ný si ne­mô­že up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy v tres­tnom ko­na­ní, ak bo­lo o je­ho ná­ro­ku už roz­hod­nu­té v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní ale­bo inom prís­luš­nom ko­na­ní.

Ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie je ko­na­nie pod­ľa Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku. Iné prís­luš­né ko­na­nie, v kto­rom je mož­né up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy je napr. ko­na­nie o pries­tup­ku pod­ľa zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, v tom­to sme­re je re­le­van­tné us­ta­no­ve­nie § 70 ods. 2 toh­to zá­ko­na.

Aké­koľ­vek roz­hod­nu­tie v da­ňo­vom ko­na­ní, kto­rým bo­lo roz­hod­nu­té o vy­ru­be­ní da­ne, však nie je roz­hod­nu­tím o ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, tak ako to pred­pok­la­dá § 46 ods.4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ako je zrej­mé z prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní da­ňo­vé­ho po­riad­ku, pred­me­tom da­ňo­vé­ho ko­na­nia, resp. v šir­šom zmys­le pred­me­tom sprá­vy da­ní nie je zis­ťo­va­nie ško­dy ani roz­ho­do­va­nie o náh­ra­de ško­dy. Pred­me­tom da­ňo­vé­ho ko­na­nia sú iné sku­toč­nos­ti, da­ňo­vé ko­na­nie sa ria­di iným zá­sa­da­mi a pos­tup­mi ako tres­tné ko­na­nie ale­bo ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie. Pod­ľa § 2 písm. a), písm. c)zá­ko­na č. 563/2009 Z.z. o sprá­ve da­ní (da­ňo­vý po­ria­dok) a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov,sprá­vou da­ní sa ro­zu­mie pos­tup sú­vi­sia­ci so správ­nym zis­te­ním da­ne a za­bez­pe­če­ním úh­ra­dy da­ne a ďal­šie čin­nos­ti pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo oso­bit­ných pred­pi­sov.Da­ňo­vým ko­na­ním je ko­na­nie, v kto­rom sa roz­ho­du­je o prá­vach a po­vin­nos­tiach da­ňo­vých sub­jek­tov. Da­ňo­vý po­ria­dok ani iný da­ňo­vý pred­pis ne­má us­ta­no­ve­nie z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že v da­ňo­vom ko­na­ní sa zis­ťu­je ško­da, resp. že sa v da­ňo­vom ko­na­ní roz­ho­du­je o náh­ra­de ško­dy. Ško­da ako nás­le­dok spá­chania tres­tné­ho či­nu sa zis­ťu­je a do­ka­zu­je vý­luč­ne v tres­tnom ko­na­ní – viď v tom­to sme­re § 119 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku. Iný zá­ver  lo­gic­ky nie je prí­pust­ný, ako som uvie­dol, v prí­pa­de spá­chania do­ko­na­né­ho ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu je ško­da pred­me­tom do­ka­zo­va­niav tres­tnom ko­na­ní ako kaž­dý iný pr­vok ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Exis­ten­cia ško­dy a jej vý­ška ako nás­le­dok spá­chania tres­tné­ho či­nu mô­že byť pre­to pred­me­tom do­ka­zo­va­nia len tres­tné­ho ko­na­nia, nie da­ňo­vé­ho ko­na­nia ani iné­ho ko­na­nia.

Je evi­den­tné, že s tý­mi­to as­pek­tmi po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky sa Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom Sta­no­vis­ku ne­zao­be­ral a ne­vys­po­ria­dal  sa s ni­mi. Je pre­to otáz­ne, či sa zá­ve­ry Sta­no­vis­ka vzťa­hu­jú na všet­ky da­ňo­vé de­lik­ty bez oh­ľa­du na ich kva­li­fi­ká­ciu, ale­bo sa vzťa­hu­jú len na DTČ uve­de­né v tre­ťom di­ele pia­tej hla­vy oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

Ak sa zá­ve­ry Sta­no­vis­ka vzťa­hu­jú na všet­ky da­ňo­vé de­lik­ty, te­da aj na pod­vo­dy na iných dru­hoch da­ní ako je DPH a SD, kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du, tak je pot­reb­né zod­po­ve­dať aj na ďal­šie otáz­ky. Je pre­dov­šet­kým pot­reb­né vy­svet­liť, ako je mož­né, že nás­led­kom spá­chania ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu, tres­tné­ho či­nu pod­vo­du (kva­li­fi­ko­va­né­ho ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale­bo ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005) nie je ma­jet­ko­vá ško­da, kto­rú by si mo­hol poš­ko­de­ný up­lat­niť v ad­héz­nom ko­na­ní, aj keď to­mu neb­rá­nia okol­nos­ti uve­de­né v § 46 ods.4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ však po­va­žu­je­me da­ňo­vé pod­vo­dy na DPH a SD spo­čí­va­jú­ce v neop­ráv­ne­nom up­lat­ňo­va­ní ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH a SD za špe­ciál­ny druh pod­vo­du, ma­jet­ko­vé­ho de­lik­tu, kto­rý je od 1.9.1999 vo vzťa­hu špe­cia­li­ty a sub­si­dia­ri­ty k us­ta­no­ve­niu § 250 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31.12.2005 a k  us­ta­no­ve­niu § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1.1.2006, tak nas­to­le­nú otáz­ku je pot­reb­né vy­svet­liť aj pri da­ňo­vých pod­vo­doch na DPH a SD bez oh­ľa­du na ich kva­li­fi­ká­ciu.

III.

V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né pou­ká­zať aj na inú sku­toč­nosť. Sta­no­vis­ko pred­pok­la­dá, že v kaž­dom prí­pa­de tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ je vy­ko­ná­va­né aj da­ňo­vé ko­na­nie a zá­ve­ry toh­to da­ňo­vé­ho ko­na­nia sú v sú­la­de so zá­ver­mi Tres­tné­ho ko­na­nia. Ten­to pred­pok­lad však nie je vždy správ­ny. V sú­čas­nej do­be sú vy­ko­ná­va­né via­ce­ré tres­tné ko­na­nia o DTČ, väč­ši­nou o roz­sia­hlych pod­vo­doch na DPH a da­ni z príj­mov, naj­čas­tej­šie kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin da­ňo­vý pod­vod pod­ľa § 277a Tres­tné­ho zá­ko­na, ako trest­ný čin skrá­te­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tres­tné­ho zá­ko­na, ale­bo ich jed­no­čin­ný sú­beh, kde nie je z roz­lič­ných dô­vo­dov vy­ko­na­né da­ňo­vé ko­na­nie-  ide nap­rík­lad o tres­tné ko­na­nia ve­de­né na Pre­zí­diu PZ pod ČVS:PPZ-14/BOK-Z-2006, ČVS:PPZ-106/BPK-S-2009.[1] Roz­sah neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie NO DPH, resp. vý­šku skrá­te­nej da­ne si vy­šet­ro­va­teľ kvan­ti­fi­ku­je väč­ši­nou na úvod tres­tné­ho ko­na­nia sám, nes­kôr  ich spres­ní  po­mo­cou dô­kaz­ných  pros­tried­kov ako  je od­bor­né vy­jad­re­nie, zna­lec­ký po­su­dok a po­dob­ne. (Ta­ký­to pos­tup je mož­ný v tres­tnom ko­na­ní o DTČ aj z dô­vo­du, že OČTK a súd po­su­dzu­jú pred­bež­né otáz­ky, kto­ré sa vy­sky­tu­jú v tých­to tres­tných ko­na­niach sa­mos­tat­ne, pos­tu­pom pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie sú via­za­ní zá­ver­mi da­ňo­vých or­gá­nov o tých­to otáz­kach, pre­to­že ide  o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho. Sú to nap­rík­lad pred­bež­né otáz­ky o vý­ške skrá­te­nej da­ne, o vý­ške neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu  DPH ale­bo SD, o vý­ške neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­né­ho prep­lat­ku na da­ni z príj­mov. Roz­hod­nu­tia da­ňo­vých or­gá­nov be­rie OČTK a súd do úva­hy a hod­no­tí ich pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ako kaž­dý iný dô­kaz.[2] Aj z dô­vo­du, že OČTK a súd po­su­dzu­jú tie­to pred­bež­né otáz­ky v tres­tnom ko­na­ní o DTČ sa­mos­tat­ne, mô­žu ich po­sú­diť bez oh­ľa­du na to, ako o tých­to otáz­kach roz­ho­dol da­ňo­vý or­gán, prí­pad­ne bez oh­ľa­du na to, či da­ňo­vý or­gán o nich vô­bec roz­ho­dol. Zhod­ne s ho­re uve­de­nou ju­di­ka­tú­rou uvá­dza aj Šam­ko, že pod­mien­kou vy­vo­de­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie DTČ nie je ani to, aby pa­ra­lel­ne s tres­tným ko­na­ním pre­bie­ha­lo aj da­ňo­vé ko­na­nie, resp. aby sa vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia v da­ňo­vom ko­na­ní zho­do­va­li (napr. čo do roz­sa­hu za­ta­je­nej vlas­tnej po­vin­nos­ti) s vý­sled­ka­mi do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní.[3])

Tak­tiež sa vy­skyt­li prí­pa­dy tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ, kde sa zá­ve­ry da­ňo­vé­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia zá­sad­ne od­li­šu­jú. Pod­ľa zá­ve­rov da­ňo­vé­ho ko­na­nia si da­ňo­vý sub­jekt up­lat­nil ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH op­ráv­ne­ne, pod­ľa zá­ve­rov tres­tné­ho ko­na­nia si da­ňo­vý sub­jekt up­lat­nil ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH neop­ráv­ne­ne. Ako prík­lad mož­no uviesť  tres­tné ko­na­nie ve­de­né na KR PZ Nit­ra pod ČVS: KRP-180/2-VYS-NR-2014, sú­čas­nej do­be na Ok­res­nom sú­de Nit­ra pod sp. zn.  5T/121/2015. Pod­ľa zá­ve­rov da­ňo­vé­ho ko­na­nia si da­ňo­vý sub­jekt – ob­chod­ná spo­loč­nosť - up­lat­nil ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH op­ráv­ne­ne. Pod­ľa zá­ve­rov tres­tné­ho ko­na­nia si da­ňo­vý sub­jekt up­lat­nil ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH neop­ráv­ne­ne a ko­na­teľ da­ňo­vé­ho sub­jek­tu sa do­pus­til pod­vo­du na DPH kva­li­fi­ko­va­né­ho ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods.1, ali­nea dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na. Pro­ku­rá­tor žia­dal v príp­rav­nom ko­na­ní Fi­nan­čné ria­di­teľ­stvo Slo­ven­skej re­pub­li­ky o vy­ko­na­nie opa­ko­va­nej da­ňo­vej kon­tro­ly, kto­rá by s naj­väč­šou prav­de­po­dob­nos­ťou dos­pe­la k opač­ným zá­ve­rom o op­ráv­ne­nos­ti up­lat­ňo­va­nia nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH ako pr­vá da­ňo­vá kon­tro­la. Tá­to opa­ko­va­ná kon­tro­la ne­moh­la byť vy­ko­na­ná, pre­to­že ob­chod­ná spo­loč­nosť, pros­tred­níc­tvom kto­rej sa pod­ľa zá­ve­rov tres­tné­ho ko­na­nia pá­cha­la tres­tná čin­nosť, sa me­dzi­tým zlú­či­la s inou ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou a tá za­nik­la vý­ma­zom z ob­chod­né­ho re­gis­tra.

 Pod­ľa Sta­no­vis­ka nie je mož­né up­lat­ňo­vať v tres­tnom ko­na­ní o DTČ ná­rok na náh­ra­du ško­dy z dô­vo­du je­ho dup­li­ci­ty, pre­to­že už bol up­lat­ne­ný v da­ňo­vom ko­na­ní. V po­pi­so­va­nom prí­pa­de to však nep­la­tí, v da­ňo­vom ko­na­ní ne­bo­lo vy­da­né roz­hod­nu­tie, kto­rým by bo­la da­ňo­vé­mu sub­jek­tu vy­ru­be­ná daň  z dô­vo­du neop­ráv­ne­né­ho up­lat­ňo­va­nia ná­ro­ku na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH. Pre­to aj v zmys­le zá­ve­rov Sta­no­vis­ka by nič ne­ma­lo brá­niť to­mu, aby si v tom­to prí­pa­de poš­ko­de­ný up­lat­nil vo­či ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy a aby bol s tým­to ná­ro­kom pri­pus­te­ný na hlav­né po­jed­ná­va­nie. (Vy­chá­dzam opäť z pred­pok­la­du, že da­ňo­vý pod­vod na DPH kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin neod­ve­de­nie da­ne a pois­tné­ho pod­ľa§ 277 ods.1, ali­nea dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na je špe­ciál­ny druh pod­vo­du, je to ma­jet­ko­vý de­likt a je vo vzťa­hu špe­cia­li­ty a sub­si­dia­ri­ty k tres­tné­mu či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na. Pri for­mu­lo­va­ní toh­to zá­ve­ru vy­chá­dzam ok­rem iné­ho aj zo sku­toč­nos­ti, že tie­to da­ňo­vé de­lik­ty bo­li do 1.9.1999 kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 tres­tné­ho zá­ko­na. Tak­tiež vy­chá­dzam z to­ho, že pod­sta­ta da­ňo­vé­ho pod­vo­du na DPH a da­ňo­vé­ho­pod­vo­du na da­ni z príj­mov je zhod­ná, ale­bo veľ­mi po­dob­ná. Pá­cha­teľ da­ňo­vé­ho pod­vo­du na DPH tak­tiež správ­co­vi da­ne dek­la­ru­je, že má ná­rok na vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH, ho­ci ten­to ná­rok ne­má, uvá­dza ho do omy­lu o tej­to sku­toč­nos­ti a v prí­pa­de ak dôj­de k vrá­te­niu neop­ráv­ne­ne up­lat­ne­né­ho nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH, do­chá­dza k pod­vod­né­mu od­cu­dzeniu roz­poč­to­vých pros­tried­kov štá­tu z úč­tu správ­cu da­ne v štát­nej pok­lad­ni­ci. Je zrej­mé, že do­chá­dza k zmen­še­niu ma­jet­ku štá­tu o su­mu  pod­vod­ne od­cu­dze­ných roz­poč­to­vých pros­tried­kov. Neexis­tu­je pre­to žiad­ny lo­gic­ky dô­vod na to, aby da­ňo­vý pod­vod na da­ni z príj­mov kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tres­tné­ho zá­ko­na bol po­va­žo­va­ný za ma­jet­ko­vý de­likt a da­ňo­vé pod­vo­dy na DPH a SD (bez oh­ľa­du na ich kva­li­fi­ká­ciu od 1.9.1999) ne­bo­li po­va­žo­va­né svo­jou pod­sta­tou za ma­jet­ko­vé de­lik­ty, bez oh­ľa­du na to, kde sú za­ra­de­né v sys­te­ma­ti­ke oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.)

Ob­dob­ná si­tuácia nas­tá­va aj vte­dy, keď sa ve­die tres­tné ko­na­nie pre DTČ, av­šak doš­lo k zá­ni­ku prá­va vy­ru­biť daň.[4] Ak sa v ta­kom prí­pa­de (kde doš­lo k zá­ni­ku prá­va vy­ru­biť daň) ve­die ko­na­nie pre da­ňo­vý pod­vod na akom­koľ­vek dru­hu da­ni, kde doš­lo k pod­vod­né­mu od­cu­dzeniu roz­poč­to­vých pros­tried­kov štá­tu, nie je mož­né da­ňo­vé­mu sub­jek­tu, pros­tred­níc­tvom kto­ré­ho bo­la  tres­tná čin­nosť pá­cha­ná, do­ru­biť daň. Pá­cha­te­lia roz­sia­hlych pod­vo­dov na DPH, kto­ré pá­cha­li pros­tred­níc­tvom ob­chod­ných spo­loč­nos­ti, sa v mi­nu­los­ti čas­to sna­ži­li po spá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti o zá­nik ta­kej­to ob­chod­nej spo­loč­nos­ti vý­ma­zom z ob­chod­né­ho re­gis­tra. Po­kiaľ sa im to po­da­ri­lo,opäť  nas­ta­la si­tuácia, keď už ne­bo­lo mož­né vy­ru­biť daň  ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, pros­tred­níc­tvom kto­rej bo­la pá­cha­ná  tres­tná čin­nosť. Je zrej­mé, že na ta­ké­to prí­pa­dy DTČ sa zá­ve­ry Sta­no­vis­ka ne­da­jú ap­li­ko­vať, nie je mož­né v ta­kých­to prí­pa­doch ho­vo­riť o dup­li­cit­ne za­lo­že­nom ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy.(Aj keď som uvie­dol, že roz­hod­nu­tie o vy­ru­be­ní da­ne v da­ňo­vom ko­na­ní nie je roz­hod­nu­tím o ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, ale vy­chá­dzam z to­ho, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom Sta­no­vis­ku po­va­žu­je uve­de­né roz­hod­nu­tie za roz­hod­nu­tie o náh­ra­de ško­dy).

IV.

Zá­ver: Sta­no­vis­ko vy­jad­ru­je len všeo­bec­ne, že v tres­tnom ko­na­ní o DTČ nie je mož­né up­lat­ňo­vať ná­rok na náh­ra­du ško­dy. Ako som už uvie­dol, Sta­no­vis­ko vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že v da­ňo­vom ko­na­ní bo­lo vy­da­né vec­ne sú­vi­sia­ce roz­hod­nu­tie o vy­ru­be­ní da­ne. Tá­to si­tuácia sa však ne­vys­ky­tu­je v kaž­dom prí­pa­de tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ. Sta­no­vis­ko vy­chá­dza z ná­zo­ru, že vec­ne sú­vi­sia­ce roz­hod­nu­tie vy­da­né v da­ňo­vom ko­na­ní je roz­hod­nu­tím o ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy v zmys­le § 46 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ten­to zá­ver však ne­má opo­ru v plat­nom da­ňo­vom po­riad­ku ani v inom da­ňo­vom pred­pi­se. Sta­no­vis­ko ne­dá­va jed­noz­nač­nú od­po­veď na otáz­ku, či je vo vy­ššie uve­de­ných  prí­pa­doch DTČ prí­pus­tné ad­héz­ne ko­na­nie. Je zrej­mé, že aj zo spo­mí­na­ných dô­vo­dov bu­de sa­mot­né Sta­no­vis­ko v praxi tres­tné­ho ko­na­nia o DTČ pred­me­tom vý­kla­du. Zjed­no­cu­jú­ce Sta­no­vis­ko Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky  by však ne­ma­lo byť pred­me­tom ďal­šie­ho vý­kla­du, ma­lo by po­su­dzo­va­nú prob­le­ma­ti­ku vy­svet­liť kom­plexne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí.

Práv­ne ná­zo­ry pre­zen­to­va­né v člán­ku sú osob­ný­mi ná­zor­mi auto­ra, nie je ich mož­né sto­tož­ňo­vať s ná­zor­mi a sta­no­vis­ka­mi za­mes­tná­va­te­ľa auto­ra člán­ku.

 

Diskusia