Nový trestný čin marenie exekučného konania

Autor: JUDr. Peter Šamko
Publikované: 26. 11. 2011, čítané: 4855 krát
 

 

Zá­ko­nom č. 262/2011, s účin­nos­ťou od 01.09.2011, bol do Tres­tné­ho zá­ko­na za­ve­de­ný no­vý trest­ný čin s náz­vom ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rý je up­ra­ve­ný v us­ta­no­ve­ní § 243a Tr. zák.

Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (§ 243a ods. 1 Tr. zák.) zne­nie:

Kto ma­rí exekuč­né ko­na­nie tým, že

a) uve­die nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku

b) zne­mož­ní, aby sa vec pod­le­ha­jú­ca exekú­cii spí­sa­la a od­had­la

c) za­dr­ží, sfal­šu­je, poz­me­ní ale­bo zni­čí za­zna­me­na­né in­for­má­cie o ma­jet­ku ale­bo fi­nan­čných ak­ti­vi­tách po­vin­né­ho

d) od­strá­ni, poš­ko­dí ale­bo zni­čí hnu­teľ­nú vec po­ja­tú do sú­pi­su

e) ne­vy­dá vec po­dlia­ha­jú­cu exekú­cii,

pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.

Pred­met­ná zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta je te­da roz­de­le­ná na päť sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát, pri­čom ich spá­ja ná­ve­tie v kto­rom je uve­de­ný ich spo­loč­ný nás­le­dok, t. j. ko­na­nia­mi uve­de­ný­mi v jed­not­li­vých pís­me­nách mu­sí dôjsť k „ma­re­niu exekuč­né­ho ko­na­nia“. Uve­de­ný nás­le­dok je tak sú­čas­ťou kaž­dej z pia­tich sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát a bez to­ho, aby bol v kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de napl­ne­ný (spô­so­be­ný), ne­mô­že dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia a to ani vte­dy nie ak by inak bo­li napl­ne­né zna­ky niek­to­rej zo skut­ko­vých pod­stát (ko­na­ní) uve­de­ných pri jed­not­li­vých pís­me­nách.

Dve kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (§ 243a ods.2, ods. 3 Tr. zák.) sú nás­led­ne od­stup­ňo­va­né pod­ľa vý­šky spô­so­be­nej ško­dy.

K uve­de­né­mu no­vé­mu tres­tné­mu či­nu je nut­né uviesť, že je­ho za­ve­de­nie do Tres­tné­ho zá­ko­na bo­lo po­mer­ne prek­va­pi­vé (pre oso­by pra­cu­jú­ce v tres­tnop­ráv­nej ob­las­ti dos­lo­va ne­ča­ka­né) a po­zo­ru­hod­ným je aj zne­nie dô­vo­do­vej sprá­vy k to­mu­to tres­tné­mu či­nu, kto­rá od­ôvo­di­la za­ve­de­nie toh­to tres­tné­ho či­nu v pod­sta­te tak, že ko­na­nia v ňom uve­de­né (proti­práv­ne ko­na­nia po­vin­né­ho) ne­bo­lo mož­né vô­bec do­po­siaľ tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať.

Ten­to zá­ver dô­vo­do­vej sprá­vy vzbu­dzu­je re­le­van­tné po­chyb­nos­ti, na­koľ­ko zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, už na pr­vé pre­čí­ta­nie, pri­po­mí­na naj­mä skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. (a to naj­mä skut­ko­vé pod­sta­ty uve­de­né v § 243a ods. 1 písm. b), d), e) Tr. zák.) a skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 Tr. zák. (a to skut­ko­vé pod­sta­ty uve­de­né v § 243a ods. 1 písm. a), c) Tr. zák.).

Zá­ko­no­dar­ca sa pri kon­ci­po­va­ní toh­to tres­tné­ho či­nu mož­no in­špi­ro­val práv­nou úp­ra­vou I. ČSR (keď­že od ro­ku 1950 až do 01.09.2011 Trest­ný zá­kon ne­poz­nal špe­ciál­ny trest­ný čin, kto­rý by sa tý­kal ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia), kde sa niek­to­ré proti­práv­ne ko­na­nia v rám­ci exekú­cií pos­ti­ho­va­li pod­ľa zá­ko­na č. 78 z 25.05.1883 o tres­toch za zma­re­nie exekú­cie.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru však zá­ko­no­dar­ca za­vie­dol ten­to trest­ný čin bez to­ho, aby ho na­via­zal na tres­tné či­ny, kto­ré už Trest­ný zá­kon poz­ná a aby vô­bec zvá­žil pot­re­bu je­ho za­ve­de­nia.

Opä­tov­ne tre­ba pri­po­me­núť, že v praxi sa niek­to­ré proti­práv­ne ko­na­nia dl­žní­ka (po­vin­né­ho) spá­cha­né v exekuč­nom ko­na­ní pos­ti­ho­va­li ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. Z toh­to poh­ľa­du bu­de pre­to ur­či­te za­ují­ma­vým a hlav­ne prob­le­ma­tic­kým po­su­dzo­va­nie prí­pad­né­ho jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia a poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pri­čom uve­de­né tres­tné či­ny (zrej­me) ne­bu­dú v po­me­re sub­si­dia­ri­ty (na­koľ­ko sa ne­dopĺňa­jú ako nap­rík­lad tres­tné či­ny spre­ne­ve­ry a po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku), ale (zrej­me) bu­dú v po­me­re špe­cia­li­ty (na­koľ­ko si v pod­sta­te kon­ku­ru­jú) s tým, že jed­no­čin­ný sú­beh tých­to dvoch tres­tných či­nov bu­de vy­lú­če­ný (prob­lé­mom bu­de us­tá­liť, kto­rý z uve­de­ných tres­tných či­nov je prá­ve v po­me­re špe­cia­li­ty vo­či dru­hé­mu a kto­rý tak má „pred­nosť“).

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bu­de vhod­ným po­ve­dať si aké ma­jú no­vý trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia a trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spo­loč­né a od­liš­né zna­ky, kto­rý z nich je „up­ra­ve­ný šir­šie“ a v akých sme­roch a za­obe­rať sa aj tým, či ko­na­nia uve­de­né v no­vom tres­tnom či­ne ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia sku­toč­ne ne­moh­li byť, pred 01.09.2011, tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­va­né.

 A) zá­klad­né spo­loč­né zna­ky

 Trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pred­pok­la­dá, zhod­ne ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, dl­žní­ka a ve­ri­te­ľa, poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa vo­či dl­žní­ko­vi, splat­nosť tej­to poh­ľa­dáv­ky a jej dob­ro­voľ­né neuh­ra­de­nie dl­žní­kom. Pos­ta­čí len je­den ve­ri­teľ (t. j. ani je­den z uve­de­ných tres­tných či­nov ne­vy­ža­du­je mno­hosť ve­ri­te­ľov), pri­čom dl­žník ne­mu­sí byť v úpad­ku a do­kon­ca ani ne­mu­sí byť v „kla­sic­kej“ krát­ko­do­bej pla­tob­nej nes­chop­nos­ti.

 B) zá­klad­né roz­diel­ne zna­ky

Pr­vým pod­stat­ným roz­die­lom me­dzi tres­tný­mi čin­mi ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia a poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je ten, že tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa sa mô­že pá­cha­teľ do­pus­tiť ke­dy­koľ­vek, t. j. ne­vy­ža­du­je sa ve­de­nie exekuč­né­ho ko­na­nia, kon­kur­zné­ho ko­na­nia, či vô­bec exis­ten­cia exekuč­né­ho ti­tu­lu, pos­ta­čí zá­väz­ko­vop­ráv­ny vzťah, neuh­ra­de­nie splat­nej poh­ľa­dáv­ky a re­le­van­tné proti­práv­ne ko­na­nie dl­žní­ka. Sa­moz­rej­me, o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa mô­že ísť aj v prí­pa­doch ak sa už exekuč­né ko­na­nie ve­die a ak sa ur­či­té­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia vo­či svoj­mu ma­jet­ku do­pus­til dl­žník už s ve­do­mos­ťou ve­de­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (to pla­tí aj po 01.09.2011).

Nap­ro­ti to­mu, pri tres­tnom či­ne ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia sa vy­ža­du­je už ve­de­nie exekuč­né­ho ko­na­nia vo­či dl­žní­ko­vi (po­vin­né­mu), kto­ré pred­pok­la­dá exis­ten­ciu exekuč­né­ho ti­tu­lu (§ 41 exekuč­né­ho po­riad­ku). Exekuč­né ko­na­nie sa za­čí­na na návrh op­ráv­ne­né­ho, t. j. dňom, keď bol návrh na vy­ko­na­nie exekú­cie do­ru­če­ný exekú­to­ro­vi, av­šak s vý­ko­nom exekú­cie mo­že exekú­tor za­čať až ude­le­ním po­ve­re­nia sú­du na jej vy­ko­na­nie. Exekuč­ný po­ria­dok te­da ro­zoz­ná­va za­ča­tie exekuč­né­ho ko­na­nia a za­ča­tie vy­ko­ná­va­nia exekú­cie.

Z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho (pre mož­né vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia) bu­de pod­stat­ným prá­ve „za­ča­tie vy­ko­ná­va­nia exekú­cie“, pre­to­že re­le­van­tné úko­ny exekú­to­ra vo­či dl­žní­ko­vi (po­vin­né­mu) nas­tá­va­jú až v mo­men­te, keď je súd­ny exekú­tor po­ve­re­ný sú­dom na vy­ko­na­nie exekú­cie a keď do­ru­čí po­vin­né­mu upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie, ke­dy mu zá­ro­veň aj za­ká­že nak­la­da­nie s ma­jet­kom (a to dňom do­ru­če­nia upo­ve­do­me­nia o za­ča­tí exekú­cie). Z toh­to poh­ľa­du bu­de pre­to sa­mot­né po­da­nie návr­hu op­ráv­ne­né­ho, kto­rým sa, for­mál­ne, za­čí­na exekuč­né ko­na­nie, bez­výz­nam­né, pre­to­že ma­te­riál­ne, za­čí­na exekú­cia až vy­da­ním po­ve­ra­nia sú­dom a nás­led­ným do­ru­če­ním upo­ve­do­me­nia po­vin­né­mu o za­ča­tí exekú­cie. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ma­lo byť ná­ve­tie (nás­le­dok) § 243a ods. 1 Tr. zák. for­mu­lo­va­né tak, že pá­cha­teľ „ma­rí vy­ko­ná­va­nie exekú­cie“ a nie, že „ma­rí exekuč­né ko­na­nie“.

Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z to­ho, že trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia je tres­tným či­nom úmy­sel­ným, t. j. vy­ža­du­je ve­do­mosť po­vin­né­ho o tom, že sa vo­či ne­mu za­ča­lo kon­krét­ne exekuč­né ko­na­nie (te­da ve­do­mosť, o akú kon­krét­nu poh­ľa­dáv­ku ide, kto je ve­ri­teľ, z aké­ho kon­krét­ne­ho exekuč­né­ho ti­tu­lu poh­ľa­dáv­ka vy­plý­va a po­dob­ne) a že prí­de k vý­ko­nu exekú­cie (op­rav­ný pros­trie­dok, ná­miet­ky pro­ti exekú­cii, mô­že po­vin­ný up­lat­niť tak­tiež až po­tom ako mu bo­lo do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie). Ak sa po­vin­ný do­pus­tí ko­na­ní uve­de­ných v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, mu­sí mu byť, na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu, preu­ká­za­né, že v ča­se proti­práv­ne­ho ko­na­nia mal ve­do­mosť o tom, že sa vo­či ne­mu exekuč­né ko­na­nie ve­die. To sa bu­de v praxi, spra­vid­la, do­ka­zo­vať tak, že sa bu­de zis­ťo­vať, či po­vin­né­mu bo­lo riad­ne, pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní exekuč­né­ho po­riad­ku, do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie. Nes­ta­čí len ve­do­mosť dl­žní­ka o svo­jich dl­hoch, či prá­vop­lat­ných exekuč­ných ti­tu­loch a je­ho „hru­bá“ pred­sta­va o mož­nos­ti ve­de­nia exekuč­né­ho ko­na­nia vo­či ne­mu v bu­dúc­nos­ti. Úmy­sel­né za­vie­nie tu bu­de vy­ža­do­vať ve­do­mosť o kon­krét­nej exekú­cii v pros­pech kon­krét­ne­ho ve­ri­te­ľa (op­ráv­ne­né­ho).

Ak by sa dl­žník (po­vin­ný) do­pus­til nap­rík­lad úto­kov vo­či svo­jim hnu­teľ­ným ve­ciam a to v ča­se, keď mu eš­te ne­bo­lo do­ru­če­né upo­ve­do­me­nie o za­ča­tí exekú­cie (nap­rík­lad v ča­se keď eš­te vô­bec ne­bol po­da­ný návrh op­ráv­ne­né­ho na vy­ko­na­nie exekú­cie, res­pek­tí­ve v ča­se, keď už ta­ký­to návrh po­da­ný bol, av­šak exekú­tor eš­te ne­bol po­ve­re­ný na vy­ko­na­nie exekú­cie sú­dom a ne­bo­lo ani jas­né či a ke­dy sa tak sta­ne), iš­lo by o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., na­koľ­ko zá­klad­ným úmys­lom dl­žní­ka bo­lo poš­ko­diť ve­ri­te­ľa (o ve­do­mos­ti kto­ré­ho ve­del a aj o neuh­ra­de­nej poh­ľa­dáv­ke po le­ho­te splat­nos­ti). Prí­pad­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku aj ako nap­rík­lad po­kus tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (t. j. ma­re­nie v bu­dúc­nos­ti mož­né­ho exekuč­né­ho ko­na­nia) by nep­ri­chá­dza­la do úva­hy, pre­to­že v tom­to prí­pa­de by bol trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (poš­ko­dzo­va­nie ve­ri­te­ľa je tu „už­šie“ ako ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia, na­koľ­ko v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te ob­sa­hu­je aj špe­ci­fic­ký úmy­sel poš­ko­diť ve­ri­te­ľa). Mož­no pre­to uza­vrieť, že ko­na­nia uve­de­né v § 243a Tr. zák. mu­sia nas­le­do­vať až po­tom, ako po­vin­ný na­do­bud­ne ve­do­mosť o za­ča­tí exekú­cie.

Pod­stat­ným roz­die­lom me­dzi tres­tný­mi čin­mi poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa a ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia je to, že trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa sa tý­ka aké­ho­koľ­vek ma­jet­ku dl­žní­ka, kto­rý by mo­hol byť pou­ži­teľ­ný na úh­ra­du poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, t. j. nie­len hnu­teľ­ných ve­cí, ale nap­rík­lad aj neh­nu­teľ­ných ve­cí, poh­ľa­dá­vok a po­dob­ne (to vy­plý­va z pou­ži­tia poj­mu „ma­je­tok“ uve­de­né­ho v § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák.),

Nap­ro­ti to­mu, trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia sa tý­ka, a to je cel­kom ne­po­cho­pi­teľ­né, len ko­na­ní vo­či ve­ciam (a aj to len hnu­teľ­ným) a po­tom len evi­den­cie ma­jet­ku po­vin­né­ho.

V zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. d) Tr. zák. je vy­slo­ve­ne uve­de­né, že ide len o úto­ky vo­či hnu­teľ­nej ve­ci, pri­čom to, že aj skut­ko­vé pod­sta­ty uve­de­né v § 243a ods. 1 písm. b) a písm. e) Tr. zák. sa tý­ka­jú len hnu­teľ­ných ve­cí vy­plý­va z ich konštruk­cie a z kon­krét­nych spô­so­bov vý­ko­ná­va­nia exekú­cie (o „kla­sic­ké“ spi­so­va­nie a od­ha­do­va­nie ve­cí ide pri „exekú­cii pre­da­jom hnu­teľ­ných ve­cí“ a aj „vy­dať“ mož­no len hnu­teľ­nú vec). Po­kiaľ ide o skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. e) Tr. zák., tak tú mož­no pou­žiť nie­len pri us­po­ko­jo­va­ní práv na pe­ňaž­né pl­ne­nie (exekú­cia pre­da­jom hnu­teľ­ných ve­cí, či cen­ných pa­pie­rov), ale aj na us­po­ko­jo­va­nie práv na ne­pe­ňaž­né pl­ne­nie (exekú­cia od­ob­ra­tím ve­ci ale­bo cen­ných pa­pie­rov). Ok­rem kla­sic­kých hnu­teľ­ných ve­cí, mož­no te­da pod uve­de­né skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia za­ra­diť aj lis­tin­né cen­né pa­pie­re (exekú­cia pre­da­jom cen­ných pa­pie­rov je v exekuč­nom po­riad­ku up­ra­ve­ná ako sa­mos­tat­ný spô­sob vy­ko­ná­va­nia exekú­cie, av­šak lis­tin­né cen­né pa­pie­re ma­jú po­va­hu hnu­teľ­nej ve­ci a pre­to aj spô­sob vý­ko­nu exekú­cie cen­ných pa­pie­rov je ob­dob­ný). Po­chyb­nos­ti vy­vo­lá­va to, či sem mož­no za­ra­diť aj za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re, kto­ré ne­ma­jú ma­te­riál­nu po­do­bu a nie sú pre­to „kla­sic­ký­mi“ hnu­teľ­ný­mi ve­ca­mi. Vzhľa­dom k to­mu, že na exekú­ciu pre­da­jom cen­ných pa­pie­rov sa pod­por­ne pou­ži­jú us­ta­no­ve­nia exekuč­né­ho po­riad­ku, kto­ré sa tý­ka­jú exekú­cie hnu­teľ­ných ve­cí (a to aj v prí­pa­de za­kni­ho­va­ných cen­ných pa­pie­rov) je mož­né, teo­re­tic­ky, pri­pus­tiť, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b) Tr. zák. by sa moh­la tý­kať aj za­kni­ho­va­ných cen­ných pa­pie­rov (na­po­kon, za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re po­va­žu­je vy­slo­ve­ne za vec aj Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 130 ods. 1 písm. c) Tr. zák. aj keď nie za hnu­teľ­nú vec). Za­kni­ho­va­ný cen­ný pa­pier tak bu­de zrej­me je­di­ná, aj keď skôr len teo­re­tic­ká, vý­nim­ka z pra­vid­la, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b) Tr. zák. sa tý­ka len hnu­teľ­ných ve­cí.

V tom­to sme­re nie je vô­bec jas­né, pre­čo bol trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia konštruo­va­ný tak, že ide len o úto­ky na hnu­teľ­né ve­ci po­dlie­ha­jú­ce exekú­cii, keď cel­kom dob­re mož­no, v rám­ci vy­ko­ná­va­nia exekú­cie, úto­čiť aj na neh­nu­teľ­né ve­ci, poh­ľa­dáv­ky, či iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty. Tak nap­rík­lad, pod skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ne­mož­no pod­ra­diť úto­ky dl­žní­ka na pe­nia­ze na úč­te v ban­ke (vkla­dy na úč­toch v ban­ke, tzv. ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze nie sú ve­ci, ale ide o poh­ľa­dáv­ky a zexekuo­vať ich mož­no pri­ká­za­ním poh­ľa­dáv­ky z úč­tu v ban­ke), rov­na­ko ve­ca­mi nie sú (a úto­ky vo­či nim nie sú chrá­ne­né tres­tným či­nom ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia) ani iné pe­ňaž­né poh­ľa­dáv­ky (kto­ré má po­vin­ný vo­či svo­jim dl­žní­kom) a iné ma­jet­ko­vé prá­va (nap­rík­lad prá­vo ma­ji­te­ľa pa­ten­tu, prie­my­sel­né­ho vzo­ru, úžit­ko­vé­ho vzo­ru, ochran­nej znám­ky – tu tak­tiež nej­de o ve­ci, ale ide o prá­va). Pros­tred­níc­tvom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ne­mož­no tres­tnop­ráv­ne pos­tih­núť ani úto­ky dl­žní­ka vo­či ob­chod­né­mu po­die­lu, kto­rý má dl­žník v ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, vo­či neh­nu­teľ­ným ve­ciam a ani vo­či pod­ni­ku (pod­nik je hro­mad­ná vec, je chá­pa­ný ako tzv. uni­ver­zál­na sa­mos­tat­ná vec, kto­rá je spô­so­bi­lým pred­me­tom práv­nych vzťa­hov. Ide o vec sui ge­ne­ris, kto­rá v se­be za­hŕňa ve­ci, prá­va aj iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty a ako ta­ká sa nes­pi­su­je a neod­ha­du­je ako kla­sic­ké hnu­teľ­né ve­ci a ani ne­mož­no ho­vo­riť o tom, že by ju po­vin­ný „ne­vy­dal“ exekú­to­ro­vi v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia). V ne­pos­led­nom ra­de je nut­né uviesť, že skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ne­chrá­nia do­kon­ca ani spô­sob exekú­cie zráž­ka­mi zo mzdy a iných príj­mov (ale­bo po­ve­da­né inak, ak za­mes­tná­va­teľ od­miet­ne zrá­žať zo mzdy po­vin­né­ho, je­ho ko­na­nie ne­napl­ní zna­ky žiad­nej zo skut­ko­vých pod­stát tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia).

Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že nie je vô­bec jas­né, pre­čo sa zá­ko­no­dar­ca pri kon­ci­po­va­ní skut­ko­vých pod­stát tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ob­me­dzil len na úto­ky vo­či ve­ciam (a aj to len hnu­teľ­ným), keď ma­riť exekuč­né ko­na­nie mož­no aj útok­mi na vy­ššie uve­de­né prá­va a iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty, kto­ré sú v ma­jet­ku dl­žní­ka (po­vin­né­ho).

Trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia sa, sa­moz­rej­me, ne­tý­ka hnu­teľ­ných ve­cí, kto­ré sú, exekuč­ným po­riad­kom, vy­lú­če­né z exekú­cie (nap­rík­lad bež­né sú­čas­ti od­evov, zdra­vot­níc­ke pot­re­by, snub­ný pr­sťeň a ob­rúč­ka, štú­dij­ná li­te­ra­tú­ra a po­do­ne). Ak však dl­žník (po­vin­ný) pre­dá ale­bo vy­me­ní ve­ci, kto­ré sú z exekú­cie vy­lú­če­né a na­do­bud­ne, nap­rík­lad inú hnu­teľ­nú vec, kto­rá už z exekú­cie vy­lú­če­ná nie je, bu­de sa skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia vzťa­ho­vať aj na ňu.

Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je v tom­to sme­re pos­ta­ve­ná „šir­šie“, na­koľ­ko umož­ňu­je pos­ti­ho­vať úto­ky dl­žní­ka vo­či aké­mu­koľ­vek svoj­mu ma­jet­ku (t. j. nie­len vo­či hnu­teľ­ným ve­ciam, ale aj vo­či neh­nu­teľ­ným, poh­ľa­dáv­kam a po­dob­ne). Z uve­de­né­ho te­da vy­plý­va, že ak nap­rík­lad dl­žník ma­rí exekuč­né ko­na­nie útok­mi vo­či svoj­mu ma­jet­ku (aké­mu­koľ­vek ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­mu na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa) nap­rík­lad od­stra­ňu­je poh­ľa­dáv­ky, mô­že vznik­núť po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. Z uve­de­né­ho pri­tom lo­gic­ky vy­plý­va aj to, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­va­la aj úto­ky dl­žní­ka vo­či hnu­teľ­ným ve­ciam a to aj v prí­pa­doch, keď sa vo­či dl­žní­ko­vi vie­dlo exekuč­né ko­na­nie. Ko­na­nia uve­de­né v skut­ko­vých pod­sta­tách tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b), d), e) Tr. zák. moh­li pre­to byť tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­né aj pred 01.09.2011 (dô­vo­do­vá sprá­va pre­to sku­toč­ne ne­vyz­nie­va príl­iš pres­ved­či­vo).

Ďal­ším pod­stat­ným a zrej­me naj­pod­stat­nej­ším roz­die­lom me­dzi tres­tným či­nom ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia a tres­tným či­nom poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je to, že pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa mô­že pá­cha­teľ vy­ko­ná­vať aké­koľ­vek dis­po­zí­cie so svo­jim ma­jet­kom (nap­rík­lad mô­že ho pre­viesť na inú oso­bu) a ne­pôj­de o spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu, a to za pod­mien­ky, ak pá­cha­teľ (dl­žník) má eš­te aj dal­ší ma­je­tok z kto­ré­ho by si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku (nap­rík­lad dl­žník da­ru­je svo­je mo­to­ro­vé vo­zid­lo inej oso­be, av­šak ok­rem mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la má eš­te aj neh­nu­teľ­ný ma­je­tok, z kto­ré­ho by ve­ri­teľ mo­hol byť us­po­ko­je­ný). Ak by te­da dl­žník v exekuč­nom ko­na­ní od­strá­nil hnu­teľ­nú vec, kto­rá po­dlie­ha exekú­cii (t. j. po­ru­šil by zá­kaz nak­la­da­nia s ma­jet­kom) neš­lo by o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nie ve­ri­te­ľa, ak by mal eš­te aj ďal­ší ma­je­tok, z kto­ré­ho by poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa moh­la byť us­po­ko­je­ná (uve­de­ný práv­ny zá­ver vy­plý­va z to­ho, že zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je úmy­sel čias­toč­ne ale­bo cel­kom zma­riť us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa s tým, že ak dl­žník má eš­te aj ďal­ší ma­je­tok, z kto­ré­ho mô­že byť ve­ri­teľ us­po­ko­je­ný, nie je ten­to znak skut­ko­vej pod­sta­ty napl­ne­ný).

Nap­ro­ti to­mu, pri tres­tnom či­ne ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia nie je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty „úmy­sel cel­kom ale­bo čias­toč­ne poš­ko­diť ve­ri­te­ľa“ (po­jem ve­ri­teľ sa v tej­to skut­ko­vej pod­sta­te vô­bec ne­vys­ky­tu­je), čo by moh­lo viesť k zá­ve­ru, že v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia by sa vô­bec ne­mu­se­lo do­ka­zo­vať aký ale­bo či vô­bec má eš­te dl­žník ma­je­tok, či ve­ri­teľ má eš­te reál­nu mož­nosť us­po­ko­jiť sa z iné­ho dl­žní­kov­ho ma­jet­ku, prí­pad­ne ako na­lo­žil s vý­ťaž­kom z neop­ráv­ne­né­ho pre­da­ja hnu­teľ­nej ve­ci, kto­rá po­dlie­ha­la exekú­cii.

Z ta­ké­ho­to vý­kla­du by po­tom vy­plý­va­lo, že ak pá­cha­teľ, nap­rík­lad zni­čí vec spí­sa­nú v exekuč­nom ko­na­ní, av­šak bu­de mať k dis­po­zí­cií ce­lý rad iných hnu­teľ­ných ve­cí, či vy­mo­ži­teľ­ných poh­ľa­dá­vok vo­či svo­jim dl­žní­kom, z kto­rých by sa op­ráv­ne­ný mo­hol reál­ne us­po­ko­jiť, napl­ní for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. d) Tr. zák. a z hľa­dis­ka napl­ne­nia tých­to for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty bu­dú bez­výz­nam­né ďal­šie ma­jet­ko­vé po­me­ry dl­žní­ka (mys­lím, že ta­ký­to vý­klad ve­die k preh­na­nej rep­re­sii, na­koľ­ko nie je cel­kom lo­gic­ké pre­čo by mal byť dl­žník tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­va­ný za to, že nap­rík­lad pre­dá hod­no­to­vo bez­výz­nam­nú vec, keď má eš­te aj ďal­ší ma­je­tok, kto­rý je vo väč­šej hod­no­te a prí­pad­ne aj lik­vid­nej­ší).

Pri vy­uži­tí vy­ššie naz­na­če­né­ho vý­kla­du by rov­na­ko ma­li byť napl­ne­né for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia za si­tuácie, ak by pá­cha­teľ uh­ra­dil hnu­teľ­nou ve­cou po­dlie­ha­jú­cou exekú­cii poh­ľa­dáv­ku iné­mu ve­ri­te­ľo­vi než ve­ri­te­ľo­vi v pros­pech kto­ré­ho sa exekú­cia ve­die (úč­tov­ne sa tak ma­je­tok dl­žní­ka nez­men­šu­je, pre­to­že dl­žník uh­ra­dil sku­toč­nú poh­ľa­dáv­ku sku­toč­né­mu ve­ri­te­ľo­vi, av­šak ko­nal pro­ti exekuč­né­mu zá­ka­zu s dis­po­no­va­ním so svo­jim ma­jet­kom). Z hľa­dis­ka for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia by ma­lo byť bez­výz­nam­né ako dl­žník na­lo­žil s ve­cou po­dlie­ha­jú­cou exekú­cii. V tom­to prí­pa­de by však moh­lo ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák., kto­rý by tu bol v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (ak by bol preu­ká­za­ný úmy­sel dl­žní­ka skrá­tiť poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa v pros­pech, kto­ré­ho sa ve­die exekú­cia a to uh­ra­de­ním inej poh­ľa­dáv­ky iné­mu ve­ri­te­ľo­vi v pros­pech, kto­ré­ho sa exekú­cia ne­ve­die).

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru prá­ve ta­ký­to vý­klad (aká­si vi­di­na ľah­šie­ho a me­nej kom­pli­ko­va­né­ho do­ka­zo­va­nia na roz­diel od do­ka­zo­va­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa) vied­li zá­ko­no­dar­cu k to­mu, že za­vie­dol do Tres­tné­ho zá­ko­na trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia. Nad rá­mec uve­de­né­ho je nut­né uviesť, že no­vé tres­tné či­ny by sa ne­ma­li vy­tvá­rať len pre­to, že už exis­tu­jú­ce skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­ve­dia ale­bo nech­cú do­ka­zo­vať.

Na­priek to­mu­to zrej­mé­mu mo­tí­vu zá­ko­no­dar­cu oh­ľad­ne za­ve­de­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia je ne­vyh­nut­né si po­lo­žiť nas­le­du­jú­cu otáz­ku.

Sku­toč­ne sta­čí pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia len neop­ráv­ne­né dis­po­zí­cie s hnu­teľ­ný­mi ve­ci po za­ča­tí vy­ko­ná­va­nia exekú­cie, ak má dl­žník (po­vin­ný) ďal­ší re­le­vant­ný ma­je­tok, kto­rý by mo­hol slú­žiť na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa v exekuč­nom ko­na­ní?

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru sa zá­ko­no­dar­co­vi ne­po­darlio na­for­mu­lo­vať skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia tak, aby na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti sta­či­li len for­mál­ne úko­ny dl­žní­ka vo­či hnu­teľ­ným ve­ciam, kto­ré po­dlie­ha­jú exekú­cii. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né skon­šta­to­vať, že aj pri do­ka­zo­va­ní tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, bu­de ne­vyh­nut­né vy­ko­nať to­tož­né do­ka­zo­va­nie ako pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

Ten­to môj ná­zor vy­chá­dza z to­ho, a na to net­re­ba za­bú­dať, že v ná­ve­tí skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia je uve­de­né „kto ma­rí exekuč­né ko­na­nie“, t. j. zá­klad­ným zna­kom všet­kých pia­tich skut­ko­vých pod­stát uve­de­ných pod jed­not­li­vý­mi pís­me­na­mi je aj spô­so­be­nie nás­led­ku, kto­rý je uve­de­ný prá­ve v ná­ve­tí (ale­bo po­ve­da­né inak, v tzv. uvá­dza­cej ve­te), te­da do­ka­zo­vať bu­de pot­reb­né a ne­vyh­nut­né aj spô­so­be­nie nás­led­ku, kto­rý je vy­jad­re­ný poj­mom „ma­rí exekuč­né ko­na­nie“. Na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia tak ne­bu­de sta­čiť len for­mál­ne zis­te­nie o proti­práv­nych ko­na­niach pá­cha­te­ľa uve­de­ných v jed­not­li­vých pís­me­nách, ale bu­de pot­reb­ným aj zis­tiť (a preu­ká­zať) či ta­ký­mi­to proti­práv­ny­mi ko­na­nia­mi doš­lo k „ma­re­niu exekuč­né­ho ko­na­nia“. To vy­plý­va v ko­neč­nom dôs­led­ku aj z to­ho, že trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia nie je čis­to čin­nos­tným de­lik­tom, ale na napl­ne­nie všet­kých zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­ža­du­je aj spô­so­be­nie nás­led­ku.

V tom­to sme­re bu­de ťa­žis­ko­vým vý­klad poj­mu „ma­re­nie“, kto­rý je nut­né de­fi­no­vať tak (ob­dob­ne ako je to pri tres­tnom či­ne ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia), že pos­ta­čí len ma­re­nie (sťa­žo­va­nie, ka­ze­nie) exekuč­né­ho ko­na­nia a ne­mu­sí prísť aj k zma­re­niu exekuč­né­ho ko­na­nia, t. j. k to­mu, že exekuč­né ko­na­nie ne­bu­de mož­né vy­ko­nať vô­bec (te­da, že op­ráv­ne­ný ne­bu­de v exekuč­nom ko­na­ní us­po­ko­je­ný buď vô­bec ale­bo z čas­ti). Po­jem ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia je pot­reb­né vždy vy­kla­dať v spo­ji­tos­ti s cie­ľom (pod­sta­tou) exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rým je us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (op­ráv­ne­né­ho).

Ak nap­rík­lad má po­vin­ný za­is­te­né fi­nan­čné pros­tried­ky na úč­te v ban­ke a zá­ro­veň má za­ká­za­né dis­po­no­vať s hnu­teľ­ný­mi ve­ci, kto­ré bo­li spí­sa­né a on ten­to zá­kaz ne­reš­pek­tu­je a hnu­teľ­né ve­ci pre­dá (či da­ru­je), ne­pôj­de o spá­chanie pre­či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, na­koľ­ko op­ráv­ne­ný sa bu­de môcť us­po­ko­jiť z fi­nan­čných pros­tried­kov na úč­te v ban­ke a exekuč­né ko­na­nie sa tak vô­bec ne­ma­rí (t. j. cieľ exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rým je us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa mô­že byť spl­ne­ný). Prí­pad­ne má dl­žník eš­te neh­nu­teľ­ný ma­je­tok, kto­rý (po od­strá­ne­ní spí­sa­naých hnu­teľ­ných ve­cí) mô­že byť pre­da­ný a ve­ri­teľ mô­že byť us­po­ko­je­ný (v ta­kom­to prí­pa­de sa tak­tiež nes­ťa­žu­je napl­ne­nie cie­ľu exekuč­né­ho ko­na­nia).

Keď som o skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ho­vo­ril s niek­to­rý­mi súd­ny­mi exekú­tor­mi, tak­tiež len ťaž­ko hľa­da­li čo vlas­tne chrá­ni tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta, ak má dl­žník ma­je­tok, kto­rý „v po­ho­de“ pos­ta­čí k us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa aj na­priek to­mu, že dl­žník po­ru­šil zá­kaz nak­la­da­nia s ma­jet­kom. Pad­li aj ta­ké práv­ne ná­zo­ry, že pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia je ochra­na čo mož­no naj­rý­chlej­šie­ho a naj­účin­nej­šie­ho spô­so­bu vý­ko­nu exekú­cie, t. j. aby sa op­ráv­ne­ný dos­tal k fi­nan­čným pros­tried­kom čo mož­no naj­rý­chle­šie a čo mož­no naj­rý­chlej­ším spô­so­bom s tým, že v niek­to­rých prí­pa­doch by sa da­li pá­cha­te­ľom pre­da­né ve­ci exekuo­vať (pre­dať v rám­ci exekú­cie) rých­lej­šie, ako nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky po­vin­né­ho, kto­ré os­ta­li v je­ho ma­jet­ku (v ta­kom prí­pa­de by sa, pod­ľa tých­to ná­zo­rov, moh­lo to­to sťa­že­nie, spo­ma­le­nie, exekuč­né­ho ko­na­nia hod­no­tiť ako „ma­re­nie“ a moh­lo by ísť o spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu a to na­priek to­mu, že po­vin­ný má ďal­ší ma­je­tok na us­po­ko­je­nie op­ráv­ne­né­ho).

Ten­to ná­zor ne­po­va­žu­jem za správ­ny. V pr­vom ra­de, skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ne­chrá­ni kon­krét­ny spô­sob vý­ko­nu exekú­cie (nap­rík­lad exekú­ciu pre­da­jom hnu­teľ­ných ve­cí, či cen­ných pa­pie­rov), ale chrá­ni exekuč­né ko­na­nie ako ce­lok, t. j. chrá­ni cieľ exekuč­né­ho ko­na­nia a tým je us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa. Ak by tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta chrá­ni­la kon­krét­ny spô­sob vý­ko­nu exekú­cie, mu­se­lo by to byť uve­de­né pria­mo ako znak tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty. Prá­ve pre­to len sťa­že­nie spô­so­bu kon­krét­ne­ho vý­ko­nu exekú­cie ne­mož­no po­va­žo­vať za ma­re­nie cie­ľu exekuč­né­ho ko­na­nia. Na­po­kon, sa­mot­ný exekuč­ný po­ria­dok pri­púš­ťa (§ 65 exekuč­né­ho po­riad­ku), že exekú­tor mô­že vy­ko­nať exekú­ciu v jed­nom exekuč­nom ko­na­ní aj nie­koľ­ký­mi spô­sob­mi.

Po­jem ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia pre­to ne­mož­no de­fi­no­vať pau­šál­ne, t. j. k poj­mu „ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia“ ne­mož­no pris­tu­po­vať len čis­to for­mál­ne, bez to­ho, aby sme zis­ťo­va­li, či sku­toč­ne mô­že ob­jek­tív­ne prísť k pod­stat­né­mu oh­ro­ze­niu úče­lu (cie­ľu) exekuč­né­ho ko­na­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, za ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia ne­mož­no po­va­žo­vať len sa­mot­né od­dia­le­nie skon­če­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky op­ráv­ne­né­ho), pre­to­že od­dia­le­nie skon­če­nia exekuč­né­ho ko­na­nia nez­na­me­ná je­ho zne­mož­ňo­va­nie, res­pek­tí­ve je­ho pod­stat­né sťa­žo­va­nie, t. j. nez­na­me­ná, že ne­mô­že dôjsť k us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa z iné­ho ma­jet­ku dl­žní­ka (po­vin­né­ho).

Mož­no pre­to uza­vrieť, že vý­klad poj­mu „ma­re­nie exekuč­né­ho ko­na­nia“, kto­rý je uve­de­ný v ná­ve­tí zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 Tr. zák. zne­mož­ňu­je, aby sa len for­mál­ne úto­ky po­vin­né­ho vo­či hnu­teľ­ným ve­ciam po­va­žo­va­li za spá­chanie to­ho­to tres­tné­ho či­nu, ak po­vin­ný dis­po­nu­je aj ďal­ším ma­jet­kom reál­ne pou­ži­teľ­ným k us­po­ko­je­niu op­ráv­ne­né­ho. Aj pri tom­to tres­tnom či­ne bu­de pre­to ne­vyh­nut­né do­ka­zo­vať, aký má po­vin­ný ma­je­tok, či by mo­hol po­dlie­hať exekú­cii a či by mo­hol byť (ale­bo bol) ve­ri­teľ cel­kom us­po­ko­je­ný z iné­ho dl­žní­kov­ho ma­jet­ku.

Ten­to zá­ver mož­no vy­znie­va tro­chu ne­lo­gic­ky, pre­to­že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia nie je ško­da a ani to, aby ško­da z ko­na­nia pá­cha­te­ľa bo­la ne­nap­ra­vi­teľ­ná, t. j. aby bol ve­ri­teľ natr­va­lo poš­ko­de­ný, av­šak tú­to ne­lo­gic­kosť nes­pô­so­bu­je vý­klad, ale sa­mot­ná konštruk­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rá, na stra­ne jed­nej, vy­me­dzu­je v jed­not­li­vých pís­me­nách kon­krét­ne proti­práv­ne ko­na­nia, a na stra­ne dru­hej, ob­sa­hu­je všeo­bec­ne po­ja­té ná­ve­tie, kto­ré je tak ši­ro­ké, že zjav­ne pre­sa­hu­je kon­krét­ne proti­práv­ne ko­na­nia uve­de­né v jed­not­li­vých pís­me­nách (na­priek to­mu, že ško­da nie je znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, bu­de zrej­me ne­vyh­nut­ným do­ka­zo­vať o akú kon­krét­nu su­mu bol ve­ri­teľ poš­ko­de­ný a či vô­bec bol ale­bo mo­hol byť, pre­to­že to vy­ža­du­je napl­ne­nie poj­mu „ma­rí exekuč­né ko­na­nie“).

To­mu­to vý­kla­du zod­po­ve­dá aj konštruk­cia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rá je pos­ta­ve­ná na spô­so­be­ní ško­dy. Ak sa bliž­šie za­mys­lí­me nad tým, ko­mu by ko­na­nia­mi uve­de­ný­mi v § 243a ods. 1 Tr. zák. moh­la byť spô­so­be­ná ško­da, dos­pe­je­me k zá­ve­ru, že zrej­me len ve­ri­te­ľo­vi (op­ráv­ne­né­mu). Vý­ška ško­dy tak bu­de pred­pok­la­dať už zma­re­nie us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa cel­kom ale­bo z čas­ti (t. j. neexis­ten­ciu ďal­šie­ho ma­jet­ku po­vin­né­ho, z kto­ré­ho by sa op­ráv­ne­ný mo­hol us­po­ko­jiť) a bu­de zá­vi­sieť od to­ho akú hod­no­tu ma­la nap­rík­lad hnu­teľ­ná vec, kto­rá bo­la od­strá­ne­ná po­vin­ným z je­ho ma­jet­ku (vý­ška ško­dy mô­že do­siah­nuť vý­šku poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa len v te­dy, ak od­strá­ne­né hnu­teľ­né ve­ci bo­li v hod­no­te vý­šky poh­ľa­dáv­ky. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak hod­no­ta od­strá­ne­ných hnu­teľ­ných ve­cí pre­siah­ne vý­šku up­lat­ňo­va­nej poh­ľa­dáv­ky, bu­de vý­škou ško­dy vý­ška poh­ľa­dáv­ky). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že vý­ška neus­po­ko­je­nej poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa ne­bu­de, sa­ma o se­be, aj vý­škou ško­dy (ak je poh­ľa­dáv­ka vo vý­ške 100.000 Euro a po­vin­ný vlas­tní len jed­nu hnu­teľ­nú vec v hod­no­te 30.000 Euro a inak ne­má žiad­ny ma­je­tok na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa, bo­la by vý­škou ško­dy len su­ma 30.000 Euro, pre­to­že len v ta­kej hod­no­te mo­hol op­ráv­ne­ný us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku).

Ne­viem si však cel­kom pred­sta­viť, v kto­rých prí­pa­doch by sa mo­hol sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­vať aj pod­ľa § 243a ods. 2 ale­bo ods. 3 Tr. zák., na­koľ­ko ak sa na napl­ne­nie zna­kov kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty vy­ža­du­je spô­so­be­nie ško­dy (ve­ri­te­ľo­vi), tak by pri­már­ne iš­lo o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., pre­to­že znak „zma­riť, čo i len čias­toč­ne, svoj­ho ve­ri­te­ľa“ je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, kto­rý by tu bol v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (spô­so­be­nie ško­dy ve­ri­te­ľo­vi z ned­ban­li­vos­ti by asi pri­chá­dza­lo do úva­hy len čis­to teo­re­tic­ky).

Zrej­me sa tu ne­bu­de dať vy­chá­dzať ani z to­ho, že pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia (na roz­diel od tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa) mô­že byť sí­ce kto­koľ­vek (všeo­bec­ný sub­jekt a to až na vý­nim­ku uve­de­nú v skut­ko­vej pod­sta­te § 243a ods. 1 písm. a) Tr. zák., z kto­rej zne­nia vy­slo­ve­ne vy­plý­va, že sa jej mô­že do­pus­tiť len dl­žník – ar­gu­men­tum slov „vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku), av­šak, ak iná oso­ba ako dl­žník, bu­de nap­rík­lad od­stra­ňo­vať hnu­teľ­né ve­ci pa­tria­ce do ma­jet­ku dl­žní­ka a po­dlie­ha­jú­ce exekú­cie, dos­pus­ti­la by sa pri­már­ne tak­tiež tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 Tr. zák. (do úva­hy tak pri­chá­dza len ko­na­nie inej oso­by, či sa­mot­né­ho dl­žní­ka, kto­rí by od­stra­ňo­va­li hnu­teľ­né ve­ci z ma­jet­ku dl­žní­ka bez úmys­lu poš­ko­diť ve­ri­te­ľa, ale len v úmys­le pod­stat­ne sťa­žiť, či zma­riť vy­ko­na­ná­va­nie exekú­cie – ta­ké­to ko­na­nie, s iným, než ve­ri­te­ľa poš­ko­dzu­jú­cim úmys­lom si však mož­no len ťaž­ko pred­sta­viť).

Mož­no pre­to uza­vrieť, že ak chcel zá­ko­no­dar­ca tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať len ko­na­nia uve­de­né v jed­not­li­vých pís­me­nách a to bez to­ho, aby sa čo­koľ­vek iné do­ka­zo­va­lo, ne­mal do zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty za­hr­núť aj znak „ma­rí exekuč­né ko­na­nie“, te­da nás­le­dok tres­tné­ho či­nu, ale jed­not­li­vé pís­me­ná ma­li nas­le­do­vať hneď po slo­ve „Kto“ (t. j. mal up­ra­viť trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia len ako de­likt bez nás­led­ku, po­dob­ne ako je to nap­rí­kald pri tres­tnom či­ne pre­vá­dzač­stva. Ta­ká­to práv­na úp­ra­va by však už bo­la zjav­ným pre­pí­na­ním tres­tnej rep­re­sie, na­koľ­ko na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti by sta­či­lo nap­rík­lad aj to, ak by pá­cha­teľ na­mies­to ve­ci spí­sa­nej v exekuč­nom ko­na­ní dal inú vec, za­stu­pi­teľ­nú, a ce­no­vo po­rov­na­teľ­nú).

Z vy­ššie uve­de­ných práv­nych zá­ve­rov mož­no vy­vo­diť, že za­ve­de­nie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. b), d), e) Tr. zák. bo­lo vy­slo­ve­ne nad­by­toč­né, pre­to­že sa da­lo tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nie ve­ri­te­ľa a na­vy­še, zá­ko­no­dar­ca skonštruo­val skut­ko­vú pod­sta­tu no­vé­ho tres­tné­ho či­nu tak, že aj pri ňom sa bu­de vy­ža­do­vať po­dob­né do­ka­zo­va­nie ako pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. Ak je to tak, tak po­tom sa na­týs­ka otáz­ka pre­čo vlas­tne bo­la za­ve­de­ná do Tres­tné­ho zá­ko­na skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, keď na rov­na­kom prin­cí­pe je už za­lo­že­ný trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa a keď prá­ve trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa má ove­ľa šir­šie up­lat­ne­nie (mož­no sa ho do­pus­tiť ke­dy­koľ­vek po splat­nos­ti poh­ľa­dáv­ky a ne­vy­ža­du­je sa ani exekuč­ný ti­tul) a do­kon­ca aj niek­to­ré úto­ky dl­žní­ka vo­či svoj­mu ma­jet­ku v exekuč­nom ko­na­ní (nap­rík­lad úto­ky vo­či neh­nu­teľ­ným ve­ciam, poh­ľa­dáv­kam), bu­de mož­no na­ďa­lej (po 01.09.2011) pos­ti­ho­vať len ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

Eš­te k niek­to­rým zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­num ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia:

Vy­ššie uve­de­né práv­ne úva­hy a roz­bor, sa tý­ka­li naj­mä zá­klad­ných skut­ko­vých pod­stát tres­tné­ho či­mu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 243a ods. 1 písm. b), d), e) Tr. zák., av­šak v struč­nos­ti si mô­že­me nie­čo po­ve­dať aj o zvyš­ných dvoch skut­ko­vých pod­sta­tách uve­de­ných v § 243a ods. 1 písm. a), c) Tr. zák.

K pís­me­nu a) uve­die nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku (§ 243a ods. 1 písm. a) Tr. zák.)

Za­ve­de­nie tej­to kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty vy­vo­lá­va snáď naj­väč­šie roz­pa­ky a po­chyb­nos­ti. Pod­ľa § 54 ods. 2 exekuč­né­ho po­riad­ku mô­že exekú­tor vy­zvať po­vin­né­ho, aby uro­bil pí­som­né vy­hlá­se­nie o svo­jom ma­jet­ku (vy­hlá­se­nie ob­sa­hu­je úda­je o akom­koľ­vek ma­jet­ku po­vin­né­ho, t. j. o úč­toch v ban­ke, hnu­teľ­ných ve­ciach, neh­nu­teľ­ných ve­ciach, iných prá­vach a po­dob­ne). Po­vin­ný tak mu­sí uro­biť do jed­né­ho týž­dňa od do­ru­če­nia vý­zvy. Ak tak neu­ro­bí ale­bo uve­die nep­rav­di­vé, či neúpl­né úda­je, mô­že mu súd ulo­žiť po­riad­ko­vú po­ku­tu.

Vy­hlá­se­nie o ma­jet­ku po­vin­né­ho te­da nie je ob­li­ga­tór­nym zna­kom exekuč­né­ho ko­na­nia (t. j. exekú­tor ne­mu­sí ta­ké­to vy­hlá­se­nie od dl­žní­ka vô­bec žia­dať), av­šak pod­stat­ným je naj­mä to, že pred­met­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­mu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia má tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať len uve­de­nie nep­rav­di­vých úda­jov vo vy­hlá­se­ní, ale nie aj nep­red­lo­že­nie vy­hlá­se­nia o ma­jet­ku (t. j. úpl­né ig­no­ro­va­nie vý­zvy exekú­to­ra). Nie je mi jas­né, pre­čo by mal po­vin­ný uvá­dzať nep­rav­di­vé úda­je vo vy­hlá­se­ní o svo­jom ma­jet­ku, keď vô­bec ne­mu­sí ta­ké­to vy­hlá­se­nie po­dať a hro­zí mu za to „len“ po­riad­ko­vá po­ku­ta. Nespl­ne­nie po­vin­nos­ti pred­lo­žiť vy­hlá­se­nie o ma­jet­ku tu nie je tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­né no­vým tres­tným či­nom a pre­to bu­de pre dl­žní­ka jed­no­duch­ším než kla­mať, neu­ro­biť nič. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­mu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia pod­ľa § 243a ods. 1 písm. a) Tr. zák. je pre­to vy­slo­ve­ne ab­sur­dná.

K pís­me­nu c) za­dr­ží, sfal­šu­je, poz­me­ní ale­bo zni­čí za­zna­me­na­né in­for­má­cie o ma­jet­ku ale­bo fi­nan­čných ak­ti­vi­tách po­vin­né­ho

Pri roz­ho­vo­roch so súd­ny­mi exekú­tor­mi sme ne­ve­de­li prísť na to, od­kiaľ zá­ko­no­dar­ca vô­bec zob­ral ter­mín „fi­nan­čné ak­ti­vi­ty po­vin­né­ho“ a čo kon­krét­ne si pod tým­to ter­mí­nom pred­sta­vu­je. Zhod­li sme sa na tom, že skut­ko­vá pod­sta­te uve­de­ná v pred­met­nom pís­me­ne sa zrej­me bu­de tý­kať naj­mä rôz­nych ma­chi­ná­cií s úč­tov­níc­tvom po­vin­né­ho, kto­ré ak by ne­bo­lo v sú­la­de so sku­toč­ným sta­vom, mo­ho­lo by pod­stat­ne sťa­žiť vý­kon exekuč­né­ho ko­na­nia.

Ak sa pred­met­ná skut­ko­vá pod­sta­ta sku­toč­ne tý­ka naj­mä úč­tov­níc­tva po­vin­né­ho, tak ta­ké­to ko­na­nia bo­lo mož­né pos­ti­ho­vať ako trest­ný čin skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Na­vy­še skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie umož­ňo­va­la a umož­ňu­je šir­šiu ochra­nu, pre­to­že tres­tnop­ráv­ne pos­ti­hu­je aj prí­pa­dy, keď sa úč­tov­níc­vo vô­bec ne­ve­die (§ 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák.). Uve­de­né tres­tné či­ny tu bu­dú zrej­me v po­me­re špe­cia­li­ty s tým, že špe­ciál­nym bu­de trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, kto­rý je pos­ta­ve­ný „už­šie“ pre­to­že pos­ti­hu­je úto­ky na úč­tov­níc­tvo len v rám­ci exekuč­né­ho ko­na­nia. Ak však po­vin­ný vô­bec ne­ve­die úč­tov­níc­tvo (ne­má a ani ne­mal za­zna­me­na­né žiad­ne in­for­má­cie o ma­jet­ku, či fi­nan­čných ak­ti­vi­tách) ne­pôj­de o trest­ný čin ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 243a ods. 1 písm. c) Tr. zák. ne­pos­ti­hu­je ne­ve­de­nie ta­kých­to in­for­má­cií. V ta­kom­to prí­pa­de by pa­ra­doxne, moh­lo ísť o trest­ný čin skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie. Opä­tov­ne tak zá­ko­no­dar­ca vy­tvo­ril skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá už v Tres­tnom zá­ko­ne bo­la a opä­tov­ne ju, zrej­me omy­lom, zú­žil len na ak­tív­ne ko­na­nie pá­cha­te­ľa a opo­me­nul, že nap­rík­lad zni­če­nie úč­tov­níc­tva mô­že byť rov­na­ko zá­važ­né ako ne­ve­de­nie úč­tov­níc­tva.

Na­mies­to zá­ve­ru:

Za­ve­de­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ma­re­nia exekuč­né­ho ko­na­nia ne­bo­lo, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu cel­kom pre­mys­le­né a no­vá skut­ko­vá pod­sta­ta bo­la na­for­mu­lo­va­ná vy­slo­ve­ne „na­rý­chlo“, bez bliž­šie­ho roz­bo­ru to­ho, čo vlas­tne chce up­ra­viť a tres­tnop­ráv­ne pos­ti­ho­vať a už vô­bec sa zá­ko­no­dar­ca ne­za­mýš­lal nad tým, že mož­no vy­tvá­ra skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá bu­de kon­ku­ro­vať už exis­tu­jú­cej skut­ko­vej pod­sta­te. To, že zá­ko­no­dar­ca ne­mal cel­kom ujas­ne­nú prob­le­ma­ti­ku, kto­rú up­ra­vo­val, mož­no vy­vo­diť aj zo zne­nia dô­vo­do­vej sprá­vy, keď vô­bec ne­pos­tre­hol exis­ten­ciu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. Zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu ide pre­to o ďal­šie chaotic­ké us­ta­no­ve­nie, kto­ré len zvý­raz­ní nep­reh­ľad­nosť oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (len tres­tné či­ny pro­ti ma­jet­ku ma­jú cez 40 sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát rôz­nych tres­tných či­nov, čo po­va­žu­jem za neu­ve­ri­teľ­ne vy­so­ké čís­lo, pri kto­rom niet di­vu, že stra­til preh­ľad aj zá­ko­no­dar­ca a vy­tvo­ril pos­tup­ne via­ce­ré nav­zá­jom si kon­ku­ru­jú­ce us­ta­no­ve­nia).

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
K možnosti svedka odmietnuť vypovedať

 ak­tuál­na ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sa za­obe­rá mož­nos­ťa­mi sved­ka, kto­rý bol skôr ob­vi­ne­ný, res­pek­tí­ve je ob­vi­ne­ný z účas­ti na tres­tnom či­ne ob­vi­ne­né­ho, vo ve­ci kto­ré­ho vy­po­ve­dá, od­miet­nuť vý­po­veď

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia