Dôvernosť vzťahu klienta a advokáta a jej prednosť pred povinnosťou oznámiť trestnú činnosť

Publikované: 13. 12. 2020, čítané: 1028 krát
 

 

Bc. Bar­ba­ra Bar­to­vi­čo­vá

Práv­nic­ká fa­kul­ta Tr­nav­skej uni­ver­zi­ty v Tr­na­ve

Dô­ver­nosť vzťa­hu klien­ta a ad­vo­ká­ta by ma­la mať vždy pred­nosť pred práv­nou po­vin­nos­ťou ozná­miť tres­nú čin­nosť

Stať sa dob­rým ad­vo­ká­tom mô­že byť čas­tok­rát zlo­ži­tej­šie ako sa zdá. Nie­len­že je pot­reb­né do­siah­nuť práv­nic­ké vzde­la­nie, ab­sol­vo­vať kon­ci­pien­tsku prax pri kto­rej mô­že­te mať po­cit no­vo­do­bé­ho „ot­ro­ka“ a ús­peš­ne zlo­žiť ad­vo­kát­ske skúš­ky, kto­ré sa svo­jou ná­roč­nos­ťou ani zďa­le­ka ne­po­do­ba­jú pre­chádz­ke ru­žo­vou zá­hra­dou, ale pri bu­do­va­ní por­tfó­lia klien­tov je tak­mer ne­vyh­nut­nos­ťou vy­bu­do­vať si me­no dô­ve­ry­hod­né­ho a spo­ľah­li­vé­ho člo­ve­ka. Ako je nám všet­kým dob­re zná­me,bu­do­va­nie dob­ré­ho me­na sto­jí ve­ľa úsi­lia a aj tá naj­men­šia chy­bič­ka ho mô­že úpl­ne zrui­no­vať.

Jed­ný­mi z naj­dô­le­ži­tej­ších po­vin­nos­tí ad­vo­kát­ske­ho po­vo­la­nia sú chrá­ne­nie a pre­sa­dzo­va­nie práv svoj­ho klien­ta. Ďal­šou zo zá­klad­ných a pri­már­nych po­vin­nos­tí ad­vo­ká­ta je za­cho­vá­va­nie ml­čan­li­vos­ti. Pre prá­cu ad­vo­ká­ta je ne­vyh­nut­nos­ťou za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť. Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti slú­ži naj­mä zá­uj­mom vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti, ale aj ochra­ne zá­uj­mov klien­ta. Z toh­to dô­vo­du má po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti zo stra­ny ad­vo­ká­ta ná­rok na oso­bit­nú ochra­nu zo stra­ny štá­tu.  Už pri skla­da­ní sľu­bu, kto­rým je pod­mie­ne­ný vstup do ad­vo­kát­skej ko­mo­ry, ad­vo­kát sľu­bu­je pri vý­ko­ne svoj­ho po­vo­la­nia za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach o kto­rých sa pri vý­ko­ne svoj­ho po­vo­la­nia doz­ve­del. Tú­to ml­čan­li­vosť je ad­vo­kát po­vin­ný dodr­žia­vať nie len po­čas svoj­ho vý­ko­nu ad­vo­ká­cie, ale aj po jej skon­če­ní a ta­kis­to nie len po­čas za­stu­po­va­nia klien­ta ale­bo po­čas je­ho ži­vo­ta, ale aj po je­ho smr­ti.

V práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky však mô­že­me náj­sť ukot­ve­ných do­ved­na šesť vý­ni­miek, kto­ré aj ad­vo­ká­to­vi po­vo­ľu­jú, resp. pri­ka­zu­jú po­ru­šiť ml­čan­li­vosť. Pr­vá z vý­ni­miek, ke­dy mô­že ad­vo­kát „pres­tať“ ml­čať, nas­tá­va vte­dy, ak ho  je­ho klient tej­to je­ho po­vin­nos­ti poz­ba­ví. Sa­moz­rej­me je len a len na ad­vo­ká­to­vi, či bu­de  o sku­toč­nos­tiach, kto­ré sa pri vý­ko­ne svoj­ho po­vo­la­nie doz­ve­del, ho­vo­riť ale­bo nie. Ak ad­vo­kát usú­di, že „od­ml­ča­nie“ ur­či­tých sku­toč­nos­tí, by bo­lo na ško­du je­ho klien­ta, mô­že o nich aj na­priek ude­le­né­mu súh­la­su na­ďa­lej ml­čať. Dru­há z vý­ni­miek mô­že nas­tať, ak sa ad­vo­kát dos­ta­ne do ko­na­nia pred sú­dom ale­bo iným or­gá­nom, kto­ré­ho pred­me­tom je je­ho spor s klien­tom, bý­va­lým klien­tom ale­bo je práv­nym zá­stup­com. Tre­ťou z vý­ni­miek bu­de, ak sa ad­vo­kát sta­ne oso­bou vy­stu­pu­jú­cou v ko­na­ní, kto­ré­ho pred­me­tom je ochra­na pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo ochra­na pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu. Štvr­tá vý­nim­ka nas­ta­ne, ak sa vo­či ad­vo­ká­to­vi ve­die dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie. Vte­dy pri­ro­dze­ne ne­má po­vin­nosť za­cho­vá­va­nia ml­čan­li­vos­ti, ale je po­vin­ný pos­ky­to­vať ad­vo­kát­skej ko­mo­re v tom­to ko­na­ní sú­čin­nosť. Ta­kis­to nao­zaj po­cho­pi­teľ­nou a ro­zum­nou vý­nim­kou je, že ad­vo­kát ne­má po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti vo­či svo­jím spolu­pra­cov­ní­kom, na­koľ­ko aj tí­to sú via­za­ní ml­čan­li­vos­ťou. U ad­vo­ká­tov je zvy­kom, si  pri naj­íma­ní spolu­pra­cov­ní­kov za­bez­pe­čiť ich ml­čan­li­vosť aj v pra­cov­nej zmlu­ve. Pos­led­ná z  vý­ni­miek je ukot­ve­ná nie len v zá­ko­ne o ad­vo­ká­cií (zá­kon č. 586/2003 Z. z. - § 23 ods. 9), ale aj v Tres­tnom zá­ko­ne(zá­kon č. 300/2005 Z.z.. - § 341 ods. 1).Tá­to po­vo­le­ná a viac me­nej po­vin­ná vý­nim­ka ho­vo­rí o si­tuá­cií, ke­dy sa ad­vo­kát pri vý­ko­ne svo­jej pro­fe­sie doz­vie, že iný prip­ra­vu­je ale­bo pá­cha trest­ný čin za kto­rý hro­zí pá­cha­te­ľo­vi trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by naj­me­nej de­sať ro­kov ale­bo ide o niek­to­rý z tres­tným či­nov ko­rup­cie. Niek­to­ré z tých­to vý­ni­miek z ml­čan­li­vos­ti však mô­žu pre nás vy­tvá­rať v ur­či­tých si­tuáciách etic­kú di­le­mu.

„Pre­čo by som ma­la mať di­le­mu, ak mi zá­kon jas­ne ho­vo­rí čo  mám ro­biť?“ Pre prá­cu ad­vo­ká­ta je ne­vyh­nut­nos­ťou, aby mu je­ho klient dô­ve­ro­val a zve­ril mu aj to čo by nik­dy ni­ja­kej inej oso­be ne­po­ve­dal. Oso­ba, kto­rá pri­chá­dza za ad­vo­ká­tom zväč­ša pot­re­bu­je po­môcť prá­ve vo ve­ciach a v si­tuáciách tý­ka­jú­cich sa prá­va. Pre­to, aby ad­vo­kát mo­hol ús­peš­ne za­stu­po­vať svoj­ho klien­ta však pot­re­bu­je ve­dieť o ce­lej si­tuá­cii prav­du. Tú­to by mu je­ho klient ne­bol ochot­ný po­ve­dať bez to­ho, aby mal po­cit is­to­ty a dô­ve­ry v svoj­ho ad­vo­ká­ta. Klient bez po­ci­tu is­to­ty nie­len­že ne­do­ká­že,ale čas­to krát aj z oba­vy o vlast­ný ži­vot,ani ho­vo­riť ne­mô­že. Tú­to is­to­tu klient na­do­bú­da aj vďa­ka to­mu, že je po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti ukot­ve­ná v práv­nych pred­pi­soch. Ako to už ale bý­va, kaž­dá di­le­ma má svo­je „ALE“. Ke­by ho ne­ma­la, ne­bol by ani žia­den prob­lém v roz­ho­do­va­ní, a te­da ani žiad­na di­le­ma. Naj­väč­šou di­le­mou, kto­rá vo vzťa­hu k ml­čan­li­vos­ti ad­vo­ká­ta vznik­ne je spo­je­ná prá­ve s pos­led­nou šies­tou vý­nim­kou z ml­čan­li­vos­ti. Keď­že kaž­dý, kto sa chce vy­hnúť spá­chaniu tres­tné­ho či­nu (nep­re­ka­ze­nie tres­tné­ho či­nu), je po­vin­ný­ho v prí­pa­de, ak sa o ňom doz­vie, ozná­miť. „Čo však ak sa o ňom doz­vie ad­vo­kát od svoj­ho klien­ta?“ Na jed­nej stra­ne bu­de stáť za­cho­va­nie je­ho ml­čan­li­vos­ti a tým pá­dom aj dô­ve­ra zo stra­ny klien­ta,čo­ho dôs­led­kom však bu­de oh­ro­ze­nie je­ho bez­úhon­nos­ti a po­ru­še­nie zá­ko­na. Na stra­ne dru­hej bu­de stáť spl­ne­nie si svo­jich zá­kon­ných po­vin­nos­tí, ale z to­ho vy­ply­nies­tra­ta dô­ve­ry nie­len dot­knu­té­ho klien­ta, ale aj všet­kých ďal­ších bu­dú­cich po­ten­cio­nál­nych klien­tov, bez kto­rých je exis­ten­cia vo sve­te ad­vo­ká­cie tak­mer ne­mož­ná.

Roz­ho­do­va­nie v tej­to ve­ci je nao­zaj veľ­mi zlo­ži­té. „Pre­čo ?“ Pre­to­že v oboch prí­pa­doch ad­vo­kát ris­ku­je svo­ju ka­rié­ru. Pri ozná­me­ní, že sa chys­tá trest­ný čin, stra­tí ad­vo­kát dô­ve­ru svo­jich klien­tov a te­da stra­tí klien­tov cel­ko­vo. A všet­ci dob­re vie­me, že ro­biť ad­vo­ká­ta bez klien­tov je ne­mož­né. Na dru­hej stra­ne, ak ten­to chys­ta­ný trest­ný čin neoz­ná­mi­te sa­mi sa dos­ta­ne­te do po­zí­cie pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu. A nech si vra­ví kto chce čo chce, ad­vo­kát s ozna­če­ním - pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu nie je zrov­na lá­kad­lom pre klien­tov (aj keď vždy exis­tu­jú sa­moz­rej­me vý­nim­ky).

Prá­ve pre­to je tá­to di­le­ma nao­zaj zlo­ži­tá. A je prá­ve o to hor­šie, že tú­to di­le­mu v nás vy­tvá­ra sám náš práv­ny po­ria­dok a zá­ko­no­dar­ca. Je­den zá­kon to­tiž­to pri­ka­zu­je ml­čan­li­vosť, dru­hý za­sa pri­ka­zu­je ho­vo­riť. A me­dzi tý­mi­to dvo­mi mlyn­ský­mi ka­meň­mi sto­jí va­ša ka­rié­ra ad­vo­ká­ta, pre kto­rú ste sa toľ­ko nad­re­li a mno­ho krát za­va­le­ný prá­cou ani nes­pa­li. Áno, ako rie­še­nie by sa moh­lo ja­viť neb­ra­nie ta­kých klien­tov, pri kto­rých je veľ­ký pred­pok­lad, že by Vám nie­čo ta­ké­to moh­li po­ve­dať. To však nie je ce­los­po­lo­čen­ským rie­še­ním, pre­to­že nie­ke­dy mô­že aj „mi­lá sta­rá ba­bič­ka“ uk­rý­vať rôz­ne ta­jom­stvá.

Otáz­kou te­da aj na­ďa­lej os­tá­va: „Ako mô­že­me tú­to di­le­mu vy­rie­šiť ?“ Jed­ným z rie­še­ní by bo­lo up­ra­viť zá­ko­ny tak, aby ml­čan­li­vosť a oh­la­so­va­nie tres­tné­ho či­nu nep­ri­chá­dza­li do ko­lí­zie. V tom­to prí­pa­de by tak moh­li vznik­núť dve ro­vi­ny rie­še­nia. Pr­vou by bo­lo po­ne­chanie sú­čas­né­ho sta­vu ml­čan­li­vos­ti tak, aby zos­ta­lo oh­la­so­va­nie príp­ra­vy tres­tné­ho či­nu po­vin­ným, a tým pá­dom by sme sa všet­ci (aj ad­vo­kát aj klient)mu­se­li zmie­riť s tým, že ak sa ad­vo­kát o nie­čom ta­kom­to doz­vie je po­vin­ný tú­to príp­ra­vu tres­tné­ho či­nu oh­lá­siť. Po­zi­tí­vom by bo­lo, že by to v nás ne­vyt­vá­ra­lo žiad­nu di­le­mu, či po­cit oh­ro­ze­nia svo­jej ka­rié­ry, pre­to­že by kaž­dý dop­re­du ve­del, že ad­vo­kát je po­vin­ný tie­to sku­toč­nos­ti ozna­mo­vať. Ne­ga­tí­vom by však ur­či­te bo­lo, že klien­ti by svo­jim ad­vo­ká­tom za­ml­čia­va­li prav­du a te­da aj prá­ca ad­vo­ká­tov by bo­la o to ťaž­šia, pre­to­že za­stu­po­vať nie­ko­ho vo ve­ci o kto­rej ne­vie­te tak­mer nič sa rov­ná tak­mer is­to preh­ra­né­mu spo­ru. Dru­hou ro­vi­nou by bo­lo zru­še­nie po­vin­nos­ti po­ru­šiť ml­čan­li­vosť v prí­pa­de príp­ra­vy tres­tné­ho či­nu. Pri tej­to ro­vi­ne by klien­ti s kľu­dom ve­de­li po­ve­dať svo­jím ad­vo­ká­tom všet­ko. Po­zi­tí­vom by te­da bo­lo, že ad­vo­ká­ti by na zá­kla­de in­for­mo­va­nos­ti o všet­kých sku­toč­nos­tiach ve­de­li prip­ra­viť efek­tív­nej­šiu ob­ha­jo­bu a klien­ti by sa ne­mu­se­li báť ho­vo­riť a te­da by aj vzťah ad­vo­kát – klient bol viac dô­ver­nej­ší. Aj tu nám ale vzni­ká ne­ga­tí­vum a tým je, že ak by ad­vo­kát ve­del, že je­ho klient sa chys­tá spá­chať trest­ný čin ne­mo­hol by s tým z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­nej ro­vi­ny nič ro­biť a moh­li by tak vzni­kať si­tuácie, kto­rým by sa oh­lá­se­ním da­lo za­brá­niť.

„Kto­ré rie­še­nie je te­da lep­šie ?“ Aj keď by sa moh­lo zdať, že lep­ším by bo­lo pr­vé rie­še­nie, pred­sa len nik­to nech­ce ris­ko­vať vznik tres­tnej čin­nos­ti, ja si mys­lím, že nao­pak lep­ším rie­še­ním by bo­lo tú­to po­vin­nosť ad­vo­ká­ta zru­šiť. Som to­ho ná­zo­ru, že ad­vo­kát má v ru­kách aj iné pros­tried­ky, kto­rý­mi by svoj­ho klien­ta ve­del pres­ved­čiť aby sa pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti vy­hý­bal. Mno­ho klien­tov, naj­mä v tres­tných ve­ciach, to­tiž­to be­rie svo­jich ad­vo­ká­tov ako „spa­si­te­ľov“ a te­da som zá­stan­com to­ho, že aj ta­kým­to spô­so­bom vie­me vzni­ku tres­tnej čin­nos­ti za­brá­niť, neoh­ro­ziť pri tom dô­ver­nosť vzťa­hu ad­vo­kát – klient a ne­chať ad­vo­ká­tov ro­biť si svo­ju prá­cu tak ako ve­dia. Sa­moz­rej­me, vždy sa mô­žu náj­sť vý­nim­ky, kto­ré sa v ur­či­tom bo­de bu­dú ja­viť ako čier­na škvr­na ta­kej­to práv­nej úp­ra­vy, ale net­re­ba za­bú­dať, že vý­nim­ky potvr­dzu­jú pra­vid­lo. A pre­to už len na zá­ver a na pod­čiarknu­tie ná­zo­ru, že „dô­ver­nosť vzťa­hu klien­ta a ad­vo­ká­ta by ma­la mať vždy pred­nosť pred práv­nou po­vin­nos­ťou ozná­miť tres­nú čin­nosť“ by som uvied­la ci­tát jed­né­ho z naj­vplyv­nej­ších fi­lo­zo­fov 20. sto­ro­čia Ra­kú­ša­na Ludwiga Wit­tgen­stei­na: „O čom sa ne­dá ho­vo­riť, o tom tre­ba ml­čať !“


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia