Trestné činy vrážd podľa prvej hlavy Trestného zákona

Bc. Bar­ba­ra Bar­to­vi­čo­vá

Práv­nic­ká fa­kul­ta Tr­nav­skej uni­ver­zi­ty v Tr­na­ve

Tres­tné či­ny vrážd pod­ľa pr­vej hla­vy Tres­tné­ho zá­ko­na

Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­va“) chrá­ni zá­klad­né ľud­ské prá­va a slo­bo­dy. Jed­ným z ta­kých­to práv je aj prá­vo na ži­vot up­ra­ve­né v Čl. 15 Ústa­vy[1]. Cie­ľom us­ta­no­ve­nia čl. 15 ods. 1 Ústa­vy je za­bez­pe­čiť ochra­nu kaž­dé­ho jed­not­liv­ca (fy­zic­kej oso­by) pred akým­koľ­vek svoj­voľ­ným poz­ba­ve­ním ži­vo­ta uro­be­né­ho iným. Slo­vo „kaž­dý“ zna­me­ná, že prá­vo na ži­vot pat­rí oso­be bez akej­koľ­vek dis­kri­mi­ná­cie, te­da bez oh­ľa­du na poh­la­vie, rod, ra­su, ná­rod­nosť, ná­bo­žen­ské pres­ved­če­nie, ma­je­tok, so­ciál­ne pos­ta­ve­nie atď. Štát má po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu naj­mä z prin­cí­pu rov­nos­ti pred zá­ko­nom (čl. 2 ods. 1 Ústa­vy) za­bez­pe­čiť, aby si bol pri reali­zá­cii toh­to prá­va kaž­dý rov­ný s iný­mi. Ochra­na toh­to prá­va štát­nou mo­cou nie je via­za­ná napr. na ob­čian­stvo fy­zic­kej oso­by, mies­to ani op­ráv­ne­nosť jej po­by­tu na na­šom úze­mí. Prá­vo na ži­vot pô­so­bí er­ga om­nes – vo­či všet­kým. To zna­me­ná, že sa za­ka­zu­je útok ale­bo zá­sa­hy  kto­rej­koľ­vek fy­zic­kej oso­by ale­bo práv­nic­kej oso­by a štá­tu. Ústa­va bez­vý­ni­moč­ne za­ka­zu­je trest smr­ti. Zá­ro­veň vy­me­dzu­je strik­tné vý­nim­ky, kto­rých pod­sta­tou je, že prá­vo na ži­vot ne­bu­de v niek­to­rých prí­pa­doch môcť byť pl­ne ga­ran­to­va­né ale­bo poz­ba­ve­nie ži­vo­ta ne­bu­de tres­tne ani dis­cip­li­nár­ne stí­ha­né[2].

Prá­vo na ži­vot by ne­moh­lo byť za­bez­pe­če­né, ak by sa na je­ho reali­zá­cii ne­po­die­ľal pria­mo štát. Štá­tu te­da z prá­va na ži­vot vy­plý­va­júdve zá­klad­né po­zi­tív­ne po­vin­nos­ti: po­vin­nosť chrá­niť ži­vot (tzv. hmot­nop­ráv­na po­vin­nosť) a po­vin­nosť za­bez­pe­čiť vy­šet­re­nie, resp. ob­jas­ne­nie okol­nos­tí stra­ty ži­vo­ta, vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti a pos­kyt­nu­tie náp­ra­vy (tzv. pro­ces­ná po­vin­nosť)^[3].

Zá­klad­ným pros­tried­kom ochra­ny ľud­ské­ho ži­vo­ta pred svoj­voľ­ným, te­da neop­ráv­ne­ným ko­na­ním iných osôb, kto­ré­ho úmy­sel­ným nás­led­kom je smrť, je tres­tnop­ráv­na úp­ra­va. Zá­kon č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon (ďa­lej len “Trest­ný zá­kon”) v pr­vom di­ely pr­vej hla­vy oso­bit­nej čas­ti vy­me­dzu­je tri skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov, kto­ré sa tý­ka­jú uve­de­né­ho ko­na­nia a v sú­la­de so svo­ji­mi vy­me­dzenia­mi sa ozna­ču­jú ako vraž­da. Ide o úk­lad­nú vraž­du, vraž­du a vraž­du no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa mat­kou.

Vraž­da je pod­ľa § 145 Tres­tné­ho zá­ko­na úmy­sel­ným tres­tným či­nom a vo všet­kých svo­jich od­se­koch je obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom[4]. Vraž­da v zmys­le § 145 ods. 1[5] nas­ta­ne vte­dy, ak niek­to iné­ho úmy­sel­ne usmr­tí. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 145 ods.1 je zá­klad­nou[6], jed­no­du­chou[7] a opis­nou[8] skut­ko­vou pod­sta­tou. Ob­jek­tom­toh­to tres­tné­ho či­nu je ľud­ský ži­vot. Ob­jek­tív­nu strán­ku cha­rak­te­ri­zu­je spô­so­be­nie smr­ti iné­mu, čím ro­zu­mie­me zba­ve­nie ži­vo­ta ži­vé­ho člo­ve­ka, bez oh­ľa­du na­to aké bo­li pri tom pou­ži­té pros­tried­ky. Pri vraž­de je sub­jek­tív­nou strán­kou úmy­sel­né za­vi­ne­nie. „Pri tres­tnom čine vraždy úmy­sel pácha­teľa, čo aj ne­pria­my (even­tuál­ny), mu­sí sme­ro­vať k usmr­te­niu člo­ve­ka. Ak by pácha­teľ ko­nal v úmys­le oh­ro­ziť ale­bo poško­diť iný za­́ujem chráne­ný tres­tným za­́ko­nom (napr. ľud­ské zdra­vie), pričom je­ho ko­na­nie by ma­lo za násle­dok smrť člo­ve­ka, no vo vzťahu k to­mu­to násled­ku by ne­bol da­ný úmy­sel, ne­bol by pácha­teľ tres­tne zod­po­ved­ný za vraždu. Pri tres­tnom čine vraždy te­da vôľa pácha­teľa, či už vo for­me chce­nia ale­bo uz­ro­zu­me­nia, mu­sí sme­ro­vať aj k násled­ku, kto­rým je smrť iného člo­ve­ka, pričom vzťah pácha­teľa k to­mu­to násled­ku mu­sí byť ak­tív­ny[9]“.Úmy­sel je dos­ta­toč­ne zrej­mý aj z okol­nos­tí a in­ten­zi­ty vy­ko­na­né­ho úto­ku, naj­mä ak pá­cha­teľ pou­ži­je zbraň spô­so­bi­lú iné­ho usmr­tiť a útok zá­mer­ne ve­die pro­ti tým čas­tiam ľud­ské­ho te­la, kde sú ulo­že­né or­gá­ny dô­le­ži­té pre ži­vot. V prí­pa­doch, ke­dy pá­cha­teľ po­pie­ra úmy­sel usmr­tiť poš­ko­de­né­ho, je nut­né otáz­ku je­ho za­vi­ne­nia vy­vo­diť ne­pria­mo z okol­nos­tí tres­tné­ho či­nu ob­jek­tív­nej po­va­hy, kon­krét­ne z okol­nos­tí, za kto­rých k úto­ku doš­lo, čo úto­ku pred­chá­dza­lo, ako bol útok zreali­zo­va­ný, akým pred­me­tom pá­cha­teľ úto­čil, či pá­cha­teľ úto­čil pro­ti ta­kej čas­ti te­la, kde sú ži­vot­ne dô­le­ži­té or­gá­ny, akou si­lou (in­ten­zi­tou) úto­čil a po­dob­ne[10].Pred­me­tom úto­ku na ži­vot je iba ži­vý člo­vek, kto­rým je už di­eťa v oka­mi­hu, ke­dy pres­ta­lo byť ľud­ským plo­dom[11] až do oka­mi­hu smr­ti v bio­lo­gic­kom zmys­le. V zmys­le § 142 ods. 2 sa za smrť[12]po­va­žu­je bio­lo­gic­ká smrť moz­gu (tzv. ce­reb­rál­na smrť), kto­rá nas­ta­ne tr­va­lým a so ži­vo­tom nez­lú­či­teľ­ným poš­ko­de­ním moz­go­vé­ho tka­ni­va nás­led­kom me­cha­nic­ké­ho spô­so­bu a/ale­bo ne­dos­tat­ku kys­lí­ka. Ten­to stav je ko­neč­ný a nev­rat­ný. Za smrť nie je po­va­žo­va­ný stav tzv. kli­nic­kej smr­ti, pri kto­rej sí­ce tiež do­chá­dza k za­sta­ve­niu vi­tál­nych fun­kcií, naj­mä čin­nos­ti sr­dca a dý­chania, av­šak ob­no­ve­nie tých­to fun­kcií je vzhľa­dom na znač­ný pok­rok le­kár­skej ve­dy mož­ný. Smrť člo­ve­ka však mož­no spá­chať tak ak­tív­nym ná­sil­ným ko­na­ním (napr. bod­nu­tie no­žom, zho­de­nie z le­še­nia), ak­tív­nym ne­ná­sil­ným ko­na­ním (uzav­re­tie vo veľ­kej prie­my­sel­nej chlad­nič­ke), ako aj opo­me­nu­tím ko­na­nia, na kto­ré je pá­cha­teľ pod­ľa okol­nos­tí a svo­jich po­me­rov po­vin­ný (napr. pá­cha­teľ ne­po­dá ru­ku oso­be, kto­rá vi­sí z úte­su, ho­ci tak mô­že uro­biť bez ne­bez­pe­čen­stva pre se­ba, pre­to­že chce, aby da­ná oso­ba za­hy­nu­la)[13]. Sub­jekt toh­to tres­tné­ho či­nu je všeo­bec­ný a te­da pá­cha­te­ľom mô­že byť kto­koľ­vek. V zmys­le § 19 ods. 1 je pá­cha­te­ľom ten, kto trest­ný čin spá­cha sám.

Zá­ko­no­dar­ca tres­tným zá­ko­nom od­čle­nil od  práv­nej úp­ra­vy vraž­dy úk­lad­nú vraž­dua vy­me­dzil ju ako sa­mos­tat­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, čo má zmy­sel z hľa­dis­ka tres­ta­nia pá­cha­te­ľa. Úklad­ná vraž­da je v Tres­tom zá­ko­ne up­ra­ve­ná us­ta­no­ve­nia­mi § 144. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu úk­lad­nej vraž­dy pod­ľa § 144 ods. 1 tres­tné­ho zá­ko­na je zá­klad­ná, jed­no­du­chá a opis­ná. Úklad­ná vraž­da a vraž­da­sú z hľa­dis­ka ob­sa­hu skut­ko­vej pod­sta­ty tak­mer zhod­né, pre­to­že pri úk­lad­nej vraž­de sú sub­jekt, sub­jek­tív­na strán­ka a ob­jekt rov­na­ké ako pri „oby­čaj­nej“ vraž­de. Roz­die­lom je­len ob­jek­tív­na strán­ka.Pri úk­lad­nej vraž­de je ob­jek­tív­na strán­ka roz­ší­re­ná a je ňou spô­so­be­nie smr­ti[14] iné­mu s vop­red uvá­že­nou poh­nút­kou. Slo­ven­ský Naj­vyš­ší súd cha­rak­te­ri­zu­je vop­red uvá­že­nú poh­nút­ku ako „si­tuáciu ke­dy si pá­cha­teľ vop­red, t.j. pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu zvá­ži roz­ho­du­jú­ce okol­nos­ti vy­ko­na­nia či­nu vrá­ta­ne ur­če­nia mies­ta a ča­su spá­chania či­nu, pou­ži­tia zbra­ne, či iné­ho pros­tried­ku vhod­né­ho na usmr­te­nie obe­te s cie­ľom, aby doš­lo k ús­peš­né­mu vy­ko­na­niu či­nu, tzn. že si čin z hľa­dis­ka vy­ko­na­nia nap­lá­nu­je. Nie je však pot­reb­né, aby ta­ký plán bol pre­mys­le­ný do naj­men­ších de­tai­lov, pos­ta­čí rám­co­vé vy­me­dzenie ro­zum­ných sku­toč­nos­tí vy­ko­na­nia či­nu v pred­sta­ve pá­cha­te­ľa, kto­ré nás­led­ne mô­že byť pri sa­mot­nom us­ku­toč­ňo­va­ní dopl­ňo­va­né, či me­ne­né vzhľa­dom na kon­krét­ne okol­nos­ti prí­pa­du a vý­voj si­tuácie. Vop­red uvá­že­ná poh­nút­ka sa vzťa­hu­je nie len na sa­mot­né roz­hod­nu­tie, pri kto­rom pá­cha­teľ dop­re­du zva­žu­je všet­ky okol­nos­ti sved­čia­ce pre úmy­sel­né usmr­te­nie tak aj pro­ti ne­mu, ale za­hŕňa i voľ­bu vhod­ných pros­tried­kov pre us­ku­toč­ne­nie spô­so­bu vy­ko­na­nia usmr­te­nia iné­ho, pri­čom z hľa­dis­ka ča­so­vé­ho je tu ur­či­tý od­stup od vlas­tné­ho spô­so­bu spá­chania tres­tné­ho či­nu vraž­dy, pre­to­že ide vo svo­jej pod­sta­te o nap­lá­no­va­nie vy­ko­na­nia ta­ké­ho či­nu. Na dru­hej stra­ne nie je vy­ža­do­va­ná ne­ja­ká zvláš­tna ra­fi­no­va­nosť, de­tail­né pre­mys­le­nie ce­lej si­tuácie, roz­plá­no­va­nie jed­not­li­vých fáz úto­ku, ani zvá­že­nie všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich okol­nos­tí, ale pos­ta­čí i nap­lá­no­va­nie v pod­sta­te „pri­mi­tív­ne“ v zá­vis­los­ti na ro­zu­mo­vej úrov­ni pá­cha­te­ľa, ke­dy ta­ký pá­cha­teľ dop­re­du zvá­žil pod­stat­né okol­nos­ti pre vy­ko­na­nie či­nu. Nie je roz­ho­du­jú­ce, či vlas­tné nap­lá­no­va­nie bo­lo vy­ko­na­né v ta­kom roz­sa­hu, kto­rý za­is­ťu­je ús­peš­né usmr­te­nie iné­ho, pop­rí­pa­de či ko­na­nie pá­cha­te­ľa dos­pe­lo as­poň do štá­dia po­ku­su, pre­to­že tres­tná je i príp­ra­va úk­lad­nej vraž­dy s vop­red uvá­že­nou poh­nút­kou“^[15].

Za­kot­ve­ním us­ta­no­ve­nie § 144 o úk­lad­nej vraž­de bo­la naj­mä pot­re­ba dôs­led­ne od­lí­šiť vraž­du spá­cha­nú na zá­kla­de spon­tán­ne­ho, mo­men­tál­ne­ho roz­hod­nu­tia („oby­čaj­ná“ vraž­da), od tej vraž­dy, kto­rú si pá­cha­teľ vop­red roz­vá­žil, ne­raz aj dl­ho prip­ra­vo­val a do­ko­na­le nap­lá­no­val, prí­pad­ne sa o jej do­ko­na­nie už aj po­kú­sil (úk­lad­ná vraž­da).O úk­lad­nú vraž­du pôj­de spra­vid­la vte­dy, ak ide o vraž­du na ob­jed­náv­ku, keď bo­la sľú­be­ná od­me­na za vy­ko­na­nie či­nu ale­bo, keď pá­cha­teľ od­me­nu dô­vod­ne oča­ká­va ale­bo, keď ide o pre­mys­le­ný prí­pad vraž­dy, pri kto­rej má pá­cha­teľ v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech bez­pros­tred­ne, ale­bo do­da­toč­ne, nap­rík­lad aj fy­zic­kou lik­vi­dá­ciou svoj­ho ve­ri­te­ľa. Na roz­diel od vraž­dy (§ 145 TZ) pri úk­lad­nej vraž­de (§ 144 TZ) pôj­de o prí­pa­dy zlo­ži­tej­šie na príp­ra­vu, vy­ža­du­jú­ce si ur­či­tý pred­chá­dza­jú­ci plán a koor­di­ná­ciu v ča­se, pries­to­re i pros­tried­koch. Ta­ký­to pos­tup pá­cha­te­ľa mu­sí vždy sme­ro­vať k cie­ľu usmr­tiť obeť za kaž­dú ce­nu, ako nás­le­dok pred­chá­dza­jú­cej príp­ra­vy, či už ako akt poms­ty, ne­ná­vis­ti, žiarli­vos­ti ale­bo ziš­tnos­ti[16]. Pri úk­lad­nej vraž­de mu­sí úmy­sel ob­sa­ho­vať vop­red uvá­že­nú poh­nút­ku, kto­rou sa ro­zu­mie sfor­mu­lo­va­né roz­hod­nu­tie usmr­tiť iné­ho, kto­ré pretr­vá­va po­čas dlh­šie­ho ča­so­vé­ho ob­do­bia pred usmr­te­ním člo­ve­ka. Aby moh­lo ísť o uvá­že­né roz­hod­nu­tie, mu­sí byť as­poň čias­toč­ne spra­co­va­né ro­zu­mo­vou zlož­kou vô­le pá­cha­te­ľa. Nes­ta­čí len emo­cio­nál­ne roz­hod­nu­tie.Ďal­ším roz­die­lom a dô­ka­zom, že pri úk­lad­nej vraž­de ide o váž­nej­šiu for­mu je aj fakt, že za jej spá­chanie sa trest od­ňa­tia slo­bo­dy po­hy­bu­je v roz­me­dzí od dvad­sať do dvad­sať­päť ro­kov, nap­ro­ti to­mu pri vraž­de je trest „len“ v roz­me­dzí pät­násť až dvad­sať ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

To, že sú si tie­to dva ty­py vrážd skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi veľ­mi po­dob­né pod­čiar­ku­jú aj ich od­se­ky 2. Obe v tom­to od­se­ku na­vy­šu­jú trest od­ňa­tia slo­bo­dy na dvad­sať­päť ro­kov ale­bo na do­ži­vo­tie. V oboch prí­pa­doch je skut­ko­vá pod­sta­ta od­se­ku 2 kva­li­fi­ko­va­nou[17] skut­ko­vou pod­sta­tou k od­se­ku 1.  V us­ta­no­ve­niach od­se­kov 2 sú za­kot­ve­né zá­važ­nej­šie for­my spá­chania tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v od­se­ku 1 (v prí­pa­de § 144 ide o úk­lad­nú vraž­du a v prí­pa­de § 145 o vraž­du) z hľa­dis­ka napl­ne­nia jed­not­li­vých kva­li­fi­kač­ných zna­kov. Skut­ko­vé pod­sta­ty od­se­kov 2 sú tak­mer to­tož­né. Pri úk­lad­nej vraž­de je však do skut­ko­vej pod­sta­ty dopl­ne­ný aj kva­li­fi­kač­ný znak: „a už bol od­sú­de­ný za trest­ný čin vraž­dy“. Zna­me­ná to te­da, že k spá­chaniu úk­lad­nej vraž­dy zá­važ­nej­ším spô­so­bom prí­de aj vte­dy, ak už bol pá­cha­teľ v mi­nu­los­ti od­sú­de­ný za trest­ný čin vraž­dy. Ďal­šie us­ta­no­ve­nia od­se­kov 2 sú to­tož­né. Ide naj­mä o spá­chanie tres­tné­ho či­nu (vraž­dy a úk­lad­nej vraž­dy) na dvoch oso­bách. V tom­to prí­pa­de ne­mô­že ísť o usmr­te­nie viac ako dvoch osôb, ale prá­ve dvoch osôb. Usmr­te­nie via­ce­rých osôb je zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia. Spá­chanie tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia je ta­kis­to jed­nou zo zá­važ­nej­ších fo­riem. O tom, čo je zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia ho­vo­rí § 138 Tres­tné­ho zá­ko­na.Zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia sa ro­zu­mie pá­chanie tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou (nep­la­tí pri vraž­de a úk­lad­nej vraž­de), po dl­hší čas[18], su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom[19], ná­si­lím[20], hroz­bou bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia[21] ale­bo hroz­bou inej ťaž­kej uj­my[22], vlá­ma­ním[23], ľsťou[24], vy­uži­tím ties­ne[25], nes­kú­se­nos­ti[26], od­ká­za­nos­ti ale­bo po­dria­de­nos­ti[27], po­ru­še­ním dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z pá­cha­te­ľov­ho za­mes­tna­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie ale­bo ulo­že­nej mu pod­ľa zá­ko­na[28], or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou[29], ale­bo na via­ce­rých oso­bách[30]. Ďal­ším pred­pok­la­dom spá­chania tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­šou for­mou je spá­chanie tres­tné­ho či­nu na chrá­ne­nej oso­be[31]. Kva­li­fi­kač­ným zna­kom je aj ko­na­nie z oso­bit­né­ho mo­tí­vu^[32] ale­bo v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech^[33].

Od­se­ky 3 tých­to dvoch vrážd sú to­tož­né. Ta­kis­to ako pri od­se­ku 2 ide aj tu o kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu a sú v nich uve­de­né zá­važ­nej­šie for­my spá­chania tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v od­se­ku 1( § 144 – úk­lad­ná vraž­da, § 145 – vraž­da). Napl­ne­ním tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty sa v oboch ty­poch vrážd pá­cha­teľ pot­res­tá na do­ži­vo­tie. Jed­not­li­vý­mi kva­li­fi­kač­ný­mi znak­mi na napl­ne­nie zá­važ­nej­šej for­my spá­chania tres­tné­ho či­nu v zmys­le od­se­kov 3 sú, ak pá­cha­teľ spá­cha trest­ný čin a už bol za ta­ký čin od­sú­de­ný, spá­cha ho v ne­bez­peč­nom zos­ku­pe­ní^[34]ale­bo za krí­zo­vej si­tuácie^[35].

Tre­ťou skut­ko­vou pod­sta­tou s ozna­če­ním vraž­da je vraž­da no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa mat­kou pod­ľa§ 146 Tres­tné­ho zá­ko­na. Trest­ný čin spá­cha­ný pod­ľa toh­to pa­rag­ra­fu je zlo­či­nom. Skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to pa­rag­ra­fu je pri­vi­le­go­va­nou[36] skut­ko­vou pod­sta­tou k § 145 Tres­tné­ho zá­ko­na. Trest­ný čin spá­cha­ný pod­ľa toh­to pa­rag­ra­fu je zlo­či­nom. Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ži­vot no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa. V tom­to prí­pa­de sub­jekt nie je všeo­bec­ný ale kon­krét­ny a je ním mat­ka no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa. Sub­jek­tív­nou strán­kou je úmy­sel­né za­vi­ne­nie. Ob­jek­tív­nou strán­kou tres­tné­ho či­nu je usmr­te­nie no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa v roz­ru­še­ní spô­so­be­nom pô­ro­dom. Úmy­sel­né zba­ve­nie ži­vo­ta  no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa mat­kou je mie­re­nej­šie tres­ta­né, ak sa ho mat­ka v roz­ru­še­ní spô­so­be­nom pô­ro­dom do­pus­tí pri pô­ro­de ale­bo hneď po ňom. Obe dve uve­de­né pod­mien­ky mu­sia byť spl­ne­né sú­čas­ne, pre­to­že ak by jed­na z nich ab­sen­to­va­la, iš­lo by o trest­ný čin vraž­dy pod­ľa § 144 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Pre lep­šie po­cho­pe­nie da­né­ho pa­rag­ra­fu je lep­šie vy­svet­liť si niek­to­ré poj­my. No­vo­na­ro­de­ným di­eťa­ťom[37] sa ro­zu­mie di­eťa od za­čiat­ku pô­ro­du, a to aj vte­dy, ak cel­kom neo­pus­ti­lo mat­ki­no te­lo, a nie je od ne­ho cel­kom od­de­le­né. Až do po­čiat­ku pô­ro­du ide o ľud­ský plod. No­vo­na­ro­de­né di­eťa mu­sí byť ži­vé a tak vy­vi­nu­té, aby bo­lo schop­né mi­mo­ma­ter­ni­co­vé­ho ži­vo­ta as­poň po ur­či­tý čas. Pri tom­to tres­tnom či­ne je naj­viac dis­ku­to­va­ným zna­kom – roz­ru­še­nie spô­so­be­né pô­ro­dom. Už Naj­vyš­ší súd Čes­kos­lo­ven­skej fe­de­ra­tív­nej re­pub­li­ky[38] po­va­žo­val za pot­reb­né uviesť, že pô­rod­níc­ka prax potvr­dzu­je, že ur­či­té roz­ru­še­nie spô­so­be­né pô­ro­dom sa vy­sky­tu­je u kaž­dej ro­dič­ky. Je­ho in­ten­zi­ta je de­ter­mi­no­va­ná ce­lým ra­dom sku­toč­nos­tí vzťa­hu­jú­cich sa nie­len k prie­be­hu sa­mé­ho pô­ro­du, ale aj sku­toč­nos­tí do­lie­ha­jú­cich na ro­dič­ku po­čas te­ho­ten­stva (napr. so­ciál­ne as­pek­ty – ne­dos­ta­tok fi­nan­čným pros­tried­kov, ab­sen­cia ro­din­né­ho zá­ze­mia, han­ba z pô­ro­du ne­man­žel­ské­ho di­eťa­ťa, atď.). Poz­na­nie a hod­no­te­nia tých­to sku­toč­nos­tí s pri­hliad­nu­tím na in­di­vi­duál­nu psy­chi­ku tej-kto­rej ro­dič­ky umož­ňu­je po­sú­diť ich vplyv na jej vô­ľu a ko­na­nie v ča­sepô­ro­dua hneď po ňom. Ak stav roz­ru­še­nia vy­vo­la­ný súhr­nným vply­vom tých­to sku­toč­nos­tí na psy­chi­ku ro­dič­ky v ča­sepô­ro­dua hneď po ňom ob­me­dzu­je jej vô­ľu ko­nať v zá­uj­me ži­vo­ta di­eťa­ťa, ide o stav pá­cha­teľ­ky pred­pok­la­da­ný v us­ta­no­ve­ní § 146 Tres­tné­ho zá­ko­na. Roz­ru­še­nie spô­so­be­né pô­ro­dom je zvlášt­ny znak to­ho­to tres­tné­ho či­nu a ne­mož­no ho za­mie­ňať so všeo­bec­ný­mi pod­mien­ka­mi tres­tnej zod­po­ved­nos­ti vy­jad­re­ný­mi v us­ta­no­ve­niach o nep­rí­čet­nos­ti a zmen­še­nej prí­čet­nos­ti. Pre po­sú­de­nie otáz­ky, či ob­vi­ne­ná ko­na­la v tom­to psy­chic­kom sta­ve, je roz­ho­du­jú­cim pod­kla­dom po­su­dok znal­ca-pô­rod­ní­ka. Pri­tom nie je pod­stat­né, či bo­li na­ru­še­né schop­nos­ti ob­vi­ne­nej roz­poz­nať ne­bez­peč­nosť svoj­ho ko­na­nia a ov­lá­dať ho.

            Vy­ššie ro­zob­ra­té tres­tné či­ny vrážd sú tres­tný­mi čin­mi pro­ti ži­vo­tu. Vraž­dy sú už od ne­pa­mä­ti sú­čas­ťou spo­loč­nos­ti, kto­rá ich spá­chanie tres­tá a od­cu­dzu­je. Pre­to nech už sú dô­vo­dy na spá­chanie vraž­dy aké­koľ­vek vždy tre­ba mať na pa­mä­ti, že si­tuácia sa dá vy­rie­šiť aj inak ako vraž­dou.

Diskusia