V pochybnostiach v prospech väzby - odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu

 

       Tr­va­nie väz­by na zá­kla­de vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov, v po­chyb­nos­tiach v pros­pech väz­by, Co­vid 19 a od­liš­né sta­no­vis­ko sud­cu Ústav­né­ho sú­du SR

         Ústav­ný súd SR uz­ne­se­ním sp. zn. III. ÚS/388/2020 zo dňa 08.10.2020 od­mie­tol ús­tav­nú sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý je tres­tne stí­ha­ný pre da­ňo­vé tres­tné či­ny. V ča­se po­da­nia ús­tav­nej sťaž­nos­ti bol sťa­žo­va­teľ vo väz­be už tak­mer 2 ro­ky, vä­zob­ný dô­vod bol us­tá­le­ný pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. s tým, že sťa­žo­va­te­ľa ma­li us­ved­čo­vať pre­dov­šet­kým vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov. Súd pr­vé­ho stup­ňa sí­ce vy­ko­nal nie­koľ­ko hlav­ných po­jed­ná­va­ní, av­šak do­ka­zo­va­nie sa vie­dlo iba spo­ra­dic­ky. Ústav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že roz­hod­nu­tia sú­dov o väz­be ne­bo­li vág­ne a nep­res­ved­či­vé s tým, že roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je roz­ho­do­va­ním o vi­ne a ko­neč­né hod­no­te­nie dô­ka­zov (a to aj oh­ľad­ne vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov) je vy­hra­de­né roz­ho­do­va­niu vo ve­ci sa­mej a nas­le­du­je zá­sad­ne po ukon­če­ní do­ka­zo­va­nia.

     Za­ují­ma­vým na tom­to roz­hod­nu­tí ús­tav­né­ho sú­du je od­liš­né ne­súh­las­né sta­no­vis­ko sud­cu ús­tav­né­ho sú­du JUDr. Pet­ra Stra­ku k uz­ne­se­niu sp. zn. III. ÚS 388/2020 zo dňa 08.10.2020.

         Preh­la­so­va­ný sud­ca ús­tav­né­ho sú­du k ve­ci uvie­dol, že

Sťa­žo­va­teľ v ús­tav­nej sťaž­nos­ti na­mie­tal sku­toč­nosť, že všeo­bec­né sú­dy sa ne­vy­jad­ri­li k je­ho ná­miet­ke ob­siah­nu­tej v od­ôvod­ne­ní uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Ko­ši­ciach z 30.10.2019 v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 4Tos/91/2019. Ná­miet­ka spo­čí­va­la v tom, že s pos­tu­pom ča­su vä­zob­né­ho stí­ha­nia je pot­reb­né aj na vä­zob­né dô­vo­dy pri­hlia­dať inak. V prie­be­hu tak­mer dvoch ro­kov tr­va­nia väz­by ne­po­chyb­ne pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa mu­se­lo dôjsť k os­la­be­niu väz­by. Sťa­žo­va­teľ dô­vo­dil, že ako tres­tné ko­na­nie pok­ra­ču­je a vy­ví­ja sa, tak sa mu­sí vy­ví­jať aj ar­gu­men­tá­cia sme­rom k väz­be – dô­kaz­ná si­tuácia sa mu­sí po­sil­ňo­vať, po­doz­re­nia ve­ri­fi­ko­vať a nie je mož­né roz­hod­nu­tie o väz­be auto­ma­tic­ky bez ďal­šie­ho predl­žo­vať. Rov­na­ko je pot­reb­né pos­tu­pom ča­su skú­mať aj even­tuál­nu mož­nosť nah­ra­de­nia dô­vo­dov väz­by mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi. Sú to váž­ne vý­hra­dy, kto­ré pod­ľa mňa jed­noz­nač­ne ma­jú ús­tav­nop­ráv­nu re­le­van­ciu a ma­li sme sa ni­mi za­obe­rať.

V tom­to sme­re sud­ca ús­tav­né­ho sú­du ne­súh­la­sil s tým, ako sa väč­ši­na se­ná­tu vy­spo­ria­da­la s úlo­hou ka­júc­ni­kov v tres­tnom pro­ce­se. Dos­pel k zá­ve­ru, že ús­tav­ný súd sa mal otáz­ke ka­júc­ni­kov nie­len ve­no­vať, ale mal vy­me­dziť aj le­gál­ne man­ti­ne­ly toh­to in­šti­tú­tu. V tej­to sú­vis­los­ti dal do po­zor­nos­ti mož­nú ziš­tnosť vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka, čo by pod­ľa ne­ho ma­lo byť re­le­van­tným pre vä­zob­né roz­ho­do­va­nie.

 A na­po­kon, na pod­kla­de ju­di­ka­tú­ry ESLP pou­ká­zal sud­ca ús­tav­né­ho sú­du na to, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka mô­že od­ôvod­niť väz­bu na za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia, av­šak po­čas jej tr­va­nia ta­ké­to vý­po­ve­de strá­ca­jú re­le­van­ciu, hlav­ne ak sa neod­ha­lil vo vy­šet­ro­va­ní žiad­ny ďal­ší dô­kaz. To­to tvr­de­nie je, do ur­či­tej mie­ry, v proti­kla­de so sú­čas­nou ap­li­kač­nou praxou, keď vý­po­veď ka­júc­ni­ka, či via­ce­rých ka­júc­ni­kov zo za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia čas­to pos­ta­ču­je aj na vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie tr­va­jú­ce dl­hé me­sia­ce, či na via­ce­ré (opa­ko­va­né) predl­žo­va­nia le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní a to na­priek to­mu, že žiad­ne ďal­šie pod­stat­né dô­ka­zy vy­šet­ro­va­nie neod­ha­li­lo, res­pek­tí­ve pos­tup vo vy­šet­ro­va­ní je s vý­raz­ný­mi prie­ťah­mi, keď me­dzi jed­not­li­vý­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi sú ne­zried­ka aj dl­hé týž­dne ne­čin­nos­ti, čo je hlav­ným dô­vo­dom pre­čo ne­moh­lo byť vy­šet­ro­va­nie skon­če­né.

 Sud­ca ús­tav­né­ho sú­du v tom­to sme­re vo svo­jom dis­en­te zdô­raz­nil, že

Rov­na­ko som po­va­žo­val za vhod­né za­obe­rať sa aj otáz­kou tzv. sved­kov ka­júc­ni­kov, kto­rých spo­loč­nosť v os­tat­nom ča­se vní­ma vcel­ku in­ten­zív­ne. Je pre­to dô­le­ži­té dok­tri­nál­ne, aj na plat­for­me se­nát­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du, vy­me­dziť le­gál­ne man­ti­ne­ly toh­to in­šti­tú­tu. Úče­lom je eli­mi­ná­cia prek­va­pi­vých roz­hod­nu­tí, kto­ré pris­pie­va­jú k es­ka­lá­cii spo­lo­čen­skej ner­vo­zi­ty. V kon­krét­nej ve­ci vý­hra­da spo­čí­va­la v tom, že prá­ve ka­jú­ci sa sved­ko­via ih­neď po za­dr­ža­ní sťa­žo­va­te­ľa zís­ka­li je­ho ma­je­tok, pri­čom ús­tav­ný súd bez hl­bšej ana­lý­zy kon­šta­to­val, že hĺbko­vé hod­no­te­nie dô­ka­zov je vy­hra­de­né roz­ho­do­va­niu vo ve­ci sa­mej a nas­le­du­je zá­sad­ne po ukon­če­ní do­ka­zo­va­nia. S uve­de­ným sa sí­ce in ge­re súh­la­siť dá, no ziš­tnosť sve­dec­kej vý­po­ve­de, kto­rá by moh­la im­pli­ko­vať fak­tic­kú vý­ho­du, je jed­noz­nač­ne ve­cou re­le­van­tnou pre roz­ho­do­va­nie o vä­zob­nom stí­ha­ní. Uve­de­né pla­tí ad maius v prí­pa­de, ak ide o roz­hod­nu­tia o predĺže­ní väz­by (naj­mä v prí­pa­de ak sa oba­vy z úče­lo­vos­ti vä­zob­ne stí­ha­né­ho napl­nia). Sú­čas­ne ta­ký­to prís­tup ús­tav­né­ho sú­du po­va­žu­jem za roz­por­ný aj s ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, pod­ľa kto­rej: V prí­pa­doch predl­žo­va­nia väz­by mô­žu sí­ce na za­čiat­ku vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov pri­ja­teľ­ne od­ôvod­niť väz­bu, ale v prie­be­hu ča­su ne­vyh­nut­ne strá­ca­jú re­le­van­ciu, naj­mä ak pos­tup vo vy­šet­ro­va­ní neod­ha­lil ďal­ší dô­kaz (roz­su­dok La­bi­ta vs. Ta­lian­sko, sťaž­nosť č. 26772/95).

Dis­en­tu­jú­ci sud­ca ús­tav­né­ho sú­du pou­ká­zal aj na to, že väz­ba nie je tres­tom a nes­mie byť pros­tried­kom na zís­ka­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho ale­bo na uľah­če­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Aj tu je však ap­li­kač­ná prax iná, na­koľ­ko neus­tá­le sme sved­ka­mi to­ho, že tí ob­vi­ne­ní, kto­rí sa priz­na­jú k vzne­se­nej tres­tnej čin­nos­ti sú pre­pus­te­ní zo za­dr­ža­nia (ak vô­bec za­dr­ža­ní bo­li), či z väz­by a tí, kto­rí ob­vi­ne­nie po­pie­ra­jú sú do väz­by vza­tí.

Sku­toč­ným dô­vo­dom na po­da­nie návr­hu na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra je tak zrej­me nie­ke­dy prá­ve nes­po­lup­rá­ca ob­vi­ne­né­ho s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní s tým, že nás­led­né vy­me­dzenie vä­zob­né­ho dô­vo­du je čas­to len vág­ne (neur­či­té, ne­kon­krét­ne - pou­ži­te­né prak­tic­ky na akú­koľ­vek tres­tnú vec) ale­bo ide iba o od­kaz na po­va­hu spá­cha­né­ho skut­ku, z kto­ré­ho sa zá­ro­veň aj vy­vo­dzu­je auto­ma­tic­ky dô­vod väz­by (zá­važ­nosť skut­ku pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie sa tak čas­to a nes­práv­ne po­va­žu­je za ta­kú okol­nosť, z kto­rej me­cha­nic­ky vy­plý­va aj vä­zob­ný dô­vod). Ta­ké­to vy­me­dzenie dô­vo­du väz­by pri vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by sa po­tom cyk­lic­ky opa­ku­je vo všet­kých ďal­ších vä­zob­ných uz­ne­se­niach a to prí­pad­ne až dov­te­dy, po­kiaľ sa ob­vi­ne­ný k stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti nep­riz­ná (ako mô­že za­nik­núť nap­rík­lad pre­ven­tív­ny dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. len pre­to, že sa ob­vi­ne­ný priz­nal je zá­ha­dou; rov­na­ko tak, ako mô­že pri ob­vi­ne­nom, kto­rý po­pie­ra vi­nu vznik­núť nap­rík­lad ko­lúz­ny dô­vod väz­by ale­bo na­ďa­lej tr­vať v si­tuá­cii, keď pod­stat­ní sved­ko­via sú už vy­po­ču­tí a ne­bo­lo zis­te­né nič, z čo­ho by sa da­la vy­vo­dzo­vať kon­krét­na, nie všeo­bec­ná, oba­va z mož­né­ho ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov). Na­vy­še, náh­ra­dy in­šti­tú­tu väz­by sú súd­mi až príl­iš čas­to od­mie­ta­né a to iba z for­mál­nych dô­vo­dov, na­priek to­mu, že by reál­ne moh­li eli­mi­no­vať kon­šta­to­va­ný dô­vod väz­by a ma­li by mať pred­nosť pred vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by, res­pek­tí­ve pred ďal­ším tr­va­ním väz­by.

Sku­toč­nosť, že aj v me­diál­nom pries­to­re je vza­tie, pre­pus­te­nie, či predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní už tra­dič­ne chá­pa­né a spá­ja­né vý­hrad­ne s tým, či sa ob­vi­ne­ný priz­ná ale­bo nep­riz­ná (ale­bo po­ve­da­né inak, či sťa­žu­je ale­bo uľah­ču­je prie­beh vy­šet­ro­va­nia) mož­no de­monštro­vať na ne­dáv­nej me­diál­nej kri­ti­ke sú­dov, kto­ré si do­vo­li­li pus­tiť z väz­by na slo­bo­du dvoch ob­vi­ne­ných (iš­lo o nep­redĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní) ho­ci „oba­ja pri­tom dod­nes s po­lí­ciou nes­po­lup­ra­cu­jú a vi­nu po­pie­ra­jú“. Iný no­vi­nár v inom člán­ku za­se uvie­dol, že ak „chce byť ob­vi­ne­ný stí­ha­ný na slo­bo­de, mu­sí si to za­slú­žiť priz­na­ním“. Kaž­dé­mu (aj nep­ráv­ni­ko­vi) by pri­tom ma­lo byť v 21. sto­ro­čí jas­né, že tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­de je pra­vid­lom a vä­zob­né by ma­lo byť len vý­nim­kou z toh­to pra­vid­la. Na­vy­še, úče­lom tres­tné­ho ko­na­nia (§ 1 Tr. por.) nie je do­siah­nuť priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a už vô­bec nie „mať“ ob­vi­ne­né­ho vo väz­be.

Dis­en­tu­jú­ci sud­ca ús­tav­né­ho sú­du uvá­dza:

Stá­le pla­tí, že väz­ba nie je tres­tom, ale je vý­luč­ne pro­ces­ným opat­re­ním, kto­ré­ho úče­lom je do­čas­ne za­is­tiť oso­bu ob­vi­ne­nú z tres­tné­ho či­nu pre pot­re­by pre­bie­ha­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia. Ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že mať san­kčnú po­va­hu ani vý­chov­né pos­la­nie, pri­čom nes­mie byť ani pros­tried­kom na zís­ka­nie priz­na­nia ale­bo uľah­če­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Pre­to si do­vo­lím po­le­mi­zo­vať aj so sa­mot­ným dô­vo­dom pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., kto­rý sa pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vo svet­le kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí ve­ci mí­ňal so svo­jím zmys­lom (oba­va z pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti). Vždy to­tiž má ísť o kon­krét­nu sku­toč­nosť, z kto­rej vy­plý­va, že hro­zí ne­bez­pe­čen­stvo, že ob­vi­ne­ný bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú je stí­ha­ný, res­pek­tí­ve v ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti (t. j. opa­ko­vať zhod­nú, res­pek­tí­ve ob­dob­nú tres­tnú čin­nosť, prí­pad­ne do­ko­ná trest­ný čin, kto­rý zos­tal v štá­diu po­ku­su ale­bo vy­ko­ná trest­ný čin, kto­rý prip­ra­vo­val). Ne­bez­pe­čen­stvo pá­chania ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti mu­sí byť na­vy­še bez­pros­tred­ne hro­zia­ce.

Vä­zob­né stí­ha­nie sa pod­ľa môj­ho ná­zo­ru mí­ňa­lo svoj­mu úče­lu, pri­čom ani ča­so­vý od­stup vo ve­ci sú­dy ne­mo­ti­vo­val pria­mo úmer­ne zvy­šo­vať ná­ro­ky na pot­re­bu vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Kde­si za ho­ri­zon­tom v tej­to sú­vis­los­ti vi­dím do­kon­ca nep­rí­pus­tnú ap­li­ká­ciu in­šti­tú­tu v po­chyb­nos­tiach v pros­pech väz­by. Rov­na­ko tak by ús­tav­né­mu sú­du ma­lo pre­ká­žať, že sa­mot­né ko­na­nie tr­vá dl­ho (2 ro­ky), pri­čom reali­ta uka­zu­je, že ani s hlav­ný­mi po­jed­ná­va­nia­mi sa súd adek­vát­ne ne­po­náh­ľa. Opä­tov­ne ak­cen­tu­jem, že väz­ba nes­mie nah­rá­dzať trest.

Ako sud­com ús­tav­né­ho sú­du nám mu­sí špe­ciál­ne zá­le­žať na ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných prá­vach a slo­bo­dách, pri­čom oso­bit­né mies­to mu­sí mať, za kaž­dých okol­nos­tí, prá­vo na osob­nú slo­bo­du. Pre­to pri väz­be ako naj­zá­važ­nej­šom zá­sa­hu do práv ob­vi­ne­né­ho a do je­ho osob­nej slo­bo­dy mu­sí­me byť vždy ná­le­ži­te os­tra­ži­tí. Vy­ža­du­je si to­tiž po ce­lý čas jej tr­va­nia súd­nu kon­tro­lu zá­kon­nej a ús­tav­nej kom­pa­ti­bi­li­ty (III. ÚS 26/01). Všeo­bec­ný súd mu­sí s oso­bit­ným zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be (roz­su­dok ESLP vo ve­ci Toth vs. Ra­kús­ka, sťaž­nosť č. 11894/85).

Sud­ca ús­tav­né­ho sú­du kri­ti­zo­val aj lik­na­vý pos­tup sú­dov vo vy­ko­ná­va­ní do­ka­zo­va­nia, kto­ré ne­ko­na­li vo ve­ci aj s pou­ka­zom na ší­re­nie ocho­re­nia Co­vid-19 (pou­kaz na Co­vid-19 je po­mer­ne čas­tý ar­gu­ment aj or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pre­čo vo vä­zob­nej tres­tnej ve­ci ko­na­jú v príp­rav­nom ko­na­ní po­ma­ly ale­bo vy­ko­ná­va­jú pro­ces­né úko­ny s dl­hý­mi ča­so­vý­mi od­stup­mi).

V tom­to sme­re sud­ca ús­tav­né­ho sú­du uvie­dol, že

Pos­tup sú­dov, kto­ré vo vä­zob­nej ve­ci v prie­be­hu tak­mer sied­mych me­sia­cov vy­po­ču­jú iba dvoch sved­kov, jed­noz­nač­ne ne­se­dí s po­žia­dav­kou na urý­chle­né pre­jed­ná­va­nie vä­zob­ných ve­cí. K sku­toč­nos­ti, že súd zru­šil po­jed­ná­va­nie z dô­vo­du, že neexis­to­va­li us­mer­ne­nia Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR oh­ľad­ne ší­re­nia cho­ro­by Co­vid – 19 sud­ca uvie­dol, že Co­vid – 19 nie je a ani ne­mô­že byť viac ako osob­ná slo­bo­da. Rov­na­ko nej­de ani o uni­ver­zál­ny ar­gu­ment, kto­rým sa dá os­pra­vedl­niť čo­koľ­vek, pri­čom le­gi­ti­mi­zu­je aké­koľ­vek kro­ky štát­nych or­gá­nov a sú­dov. Je pre mňa ne­po­cho­pi­teľ­né, ak sud­ca ako rep­re­zen­tant ne­zá­vis­lej súd­nej mo­ci pod­mie­ni svo­je roz­hod­nu­tie ak­tom mo­ci vý­kon­nej, do­kon­ca za si­tuácie, keď iné tres­tné ko­na­nia (kto­ré bo­li pre­jed­ná­va­né za kon­štan­tnej me­diál­nej po­zor­nos­ti) reál­ne pre­bie­ha­li a do­ka­zo­va­nie sa ply­nu­le vy­ko­ná­va­lo.

Nie je dô­le­ži­té, koľ­ko ter­mí­nov hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia súd plá­nu­je, ale je roz­ho­du­jú­ce, aby pri­ná­ša­li reál­ny po­sun v do­ka­zo­va­ní, sme­ru­júc k prá­vop­lat­né­mu skon­če­niu prí­pa­du.

Sud­ca ús­tav­né­ho sú­du svo­je ne­súh­las­né sta­no­vis­ko uzat­vo­ril tak, že

sťa­žo­va­teľ pred­lo­žil ús­tav­né­mu sú­du jas­nú a vý­stiž­nú sťaž­nosť. Ním na­mie­ta­ný zá­sah do zá­klad­ných práv chrá­ne­ných ús­ta­vou (prá­vo na osob­nú slo­bo­du) vo svet­le kon­krét­nych skut­ko­vých okol­nos­tí po­va­žu­jem za na­toľ­ko vý­znam­ný, že sme sa ním ma­li me­ri­tór­ne za­obe­rať.

Tre­ba ve­riť, že ús­tav­ný súd sa k vy­ššie nas­to­le­ným otáz­kam v bu­dú­cich svo­jich roz­hod­nu­tiach vy­jad­rí, na­koľ­ko, tak ako to uvie­dol aj sud­ca ús­tav­né­ho sú­du, je nut­né ju­di­ka­tór­ne vy­me­dziť le­gál­ne man­ti­ne­ly in­šti­tú­tu spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho, roz­sah je­ho vý­hod a to aj v spo­ji­tos­ti s vy­uží­va­ním väz­by pri tom­to in­šti­tú­te a nás­led­ným „hro­ma­de­ním“ ka­júc­ni­kov v tej is­tej ve­ci.

Rov­na­ko tak tre­ba dú­fať, že zá­ko­no­dar­ca v ro­ku 2021 „pre­ko­pe“ in­šti­tút väz­by v Tres­tnom po­riad­ku a to mi­ni­mál­ne tak, aby maximál­ne le­ho­ty tr­va­nia väz­by bo­li krat­šie ako v sú­čas­nos­ti, na­koľ­ko ich sú­čas­ná dĺžka zvá­dza naj­mä or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní k po­ma­lé­mu ve­de­niu do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní, k dl­hým ča­so­vým od­stu­pom me­dzi jed­not­li­vý­mi pro­ces­ný­mi úkon­mi a k na­du­ží­va­niu väz­by spo­je­nej s opa­ko­va­ný­mi mož­nos­ťa­mi predl­žo­va­nia le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní.

V tom­to sme­re by moh­la byť in­špi­ra­tív­na práv­na úp­ra­va in­šti­tú­tu väz­by v Čes­kej re­pub­li­ke, v kto­rej nie­len že je tr­va­nie ko­lúz­nej väz­by ča­so­vo oh­ra­ni­če­né, ale aj maximál­ne le­ho­ty tr­va­nia väz­by sú vý­raz­ne krat­šie (1 rok pri pre­či­noch, 2 ro­ky pri zlo­či­noch, 3 ro­ky pri obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­noch a 4 ro­ky pri tres­tných či­noch, za kto­ré mož­no ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest). Za­ují­ma­vos­ťou čes­kej práv­nej úp­ra­vy, hod­nou nas­le­do­va­nia, je aj to, že z uve­de­ných maximál­nych le­hôt pri­pa­dá na príp­rav­né ko­na­nie iba jed­na tre­ti­na (te­da nie po­lo­vi­ca ako je to na úze­mí SR). Rov­na­ko tak je in­špi­ra­tív­nym sys­tém roz­ho­do­va­nia o ďal­šom tr­va­ní väz­by, kto­rá sa pres­kú­ma­va v príp­rav­nom ko­na­ní po­vin­ne kaž­dé tri me­sia­ce (do úva­hy by moh­lo pri­chá­dzať aj za­ve­de­nie pra­vid­la, že pro­ku­rá­tor v príp­rav­nom ko­na­ní mô­že žia­dať o predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by iba raz).

Zme­ny by sa cel­kom ur­či­te ma­li dot­knúť aj po­mie­nok vý­ko­nu väz­by na úze­mí SR, kto­ré sú zo stra­ny Európ­ske­ho vý­bo­ru na za­brá­ne­nie mu­če­nia a ne­ľud­ské­ho, či po­ni­žu­jú­ce­ho za­ob­chá­dzania ale­bo tres­ta­nia dl­ho­do­bo a opa­ko­va­ne kri­ti­zo­va­né (naj­mä pod­mien­ky vý­ko­nu ko­lúz­nej väz­by, kto­ré sú na úrov­ni stre­do­ve­ku) a ich od­po­rú­ča­nia zo stra­ny SR ig­no­ro­va­né.

 

 

 

Diskusia