Sú uznesenia vlády obmedzujúce základné práva a slobody počas núdzového stavu nulitné?

Publikované: 17. 02. 2021, čítané: 11033 krát
 

 

JUDr. Lu­káš Skur­ka, ad­vo­kát 

Sú uz­ne­se­nia vlá­dy ob­me­dzu­jú­ce zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu nu­lit­né?

Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky prik­ro­či­la k pri­jí­ma­niu uz­ne­se­ní, kto­rý­mi s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dzi­la up­lat­ňo­va­nie ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať. Ten­to práv­ny stav od uve­de­né­ho dňa tr­vá s rôz­ny­mi mo­di­fi­ká­cia­mi dod­nes. Me­dzi laic­kou i práv­nic­kou od­bor­nou ve­rej­nos­ťou sa ve­dú dis­ku­sie o práv­nej po­va­he tých­to uz­ne­se­ní, o ich zá­väz­nos­ti a vy­nú­ti­teľ­nos­ti, pri­čom sa vy­skyt­li práv­ne ná­zo­ry o údaj­nej proti­ús­tav­nos­ti, ne­zá­kon­nos­ti, neú­čin­nos­ti, ne­zá­väz­nos­ti, ne­vy­ko­na­teľ­nos­ti, ba až o nu­li­te (ni­čot­nos­ti) tých­to uz­ne­se­ní. Tým­to člán­kom sa pre­to sna­ží­me vniesť viac svet­la do pre­bie­ha­jú­cej od­bor­nej dis­ku­sie a cel­kom apo­li­tic­ky, vec­ne a ne­zau­ja­to by sme chce­li pris­pieť k náj­de­niu správ­nej od­po­ve­de na nas­le­du­jú­ce otáz­ky:  Mô­že vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy? Ak áno, na zá­kla­de aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su? Akú po­va­hu má ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy? Mu­sí ob­čan spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú ta­kým­to ob­me­dzu­jú­cim uz­ne­se­ním vlá­dy a ak áno, kto­rý práv­ny pred­pis mu ta­kú­to po­vin­nosť uk­la­dá?

Vý­voj nú­dzo­vé­ho sta­vu na Slo­ven­sku

S účin­nos­ťou od 16. mar­ca 2020 vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „vlá­da“) na zá­kla­de ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu (ďa­lej len „Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu“)[1] vy­hlá­si­la nú­dzo­vý stav pre ob­lasť vy­bra­ných pos­ky­to­va­te­ľov ús­tav­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti.[2] Ten­to nú­dzo­vý stav tr­val do 13. jú­na 2020, ke­dy ho vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ukon­či­la.[3]

S účin­nos­ťou od 1. ok­tób­ra 2020 vlá­da opäť vy­hlá­si­la nú­dzo­vý stav ten­tok­rát pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ob­do­bie 45 dní[4] a ďal­ším uz­ne­se­ním zo dňa 11. no­vem­bra 2020 ho predĺži­la na ob­do­bie ďal­ších 45 dní[5] s tr­va­ním do 29. de­cem­bra 2020.

No­ve­lou Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti  štá­tu účin­nou od 29. de­cem­bra 2020[6] doš­lo k za­kot­ve­niu mož­nos­ti  v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas predĺžiť tr­va­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu z pô­vod­ných 90 dní naj­viac o ďal­ších 40 dní, a to aj opa­ko­va­ne.[7] Nás­led­ne s účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da predĺži­la na ce­lom úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky tr­va­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu na ob­do­bie 40 dní s tr­va­ním do 7. feb­ruára 2021.[8]

Po­čas tr­va­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu vlá­da pri­ja­la ce­lý rad roz­hod­nu­tí vo for­me uz­ne­se­nia vlá­dy, kto­rý­mi doš­lo k ob­me­dzeniu zá­klad­ných práv a slo­bôd. Pr­výk­rát sa tak sta­lo uz­ne­se­ním vlá­dy zo dňa 6. ap­rí­la 2020, kto­rým vlá­da ob­me­dzi­la slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania od 8. do 13. ap­rí­la 2020, t.j. po­čas veľ­ko­noč­ných sviat­kov, s prís­luš­ný­mi vý­nim­ka­mi a zá­ro­veň v tom­to ob­do­bí za­ká­za­la up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať s vý­nim­kou osôb ži­jú­cich v spo­loč­nej do­mác­nos­ti.[9] Uve­de­ný zá­kaz a ob­me­dzenia tr­va­li len krát­ko, do 13. ap­rí­la 2020.

Po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky však prik­ro­či­la vlá­da dňa 12. ok­tób­ra 2020 k pri­ja­tiu uz­ne­se­nia, kto­rým s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu naj­skôr za­ká­za­la up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb, ok­rem osôb ži­jú­cich v jed­nej do­mác­nos­ti[10] a s účin­nos­ťou od 24. ok­tób­ra 2020 k to­mu­to zá­ka­zu pri­bud­lo aj ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania ďal­ším uz­ne­se­ním vlá­dy.[11] Ten­to stav tr­vá s rôz­ny­mi ob­me­na­mi nep­retr­ži­te do dneš­né­ho dňa.

práv­ny zá­klad ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd

Slo­ven­ská re­pub­li­ka je v zmys­le Ústa­vy zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát.[12] V práv­nom štá­te, v kto­rom sú ako je­ho neod­de­li­teľ­né sú­čas­ti ok­rem iných vy­jad­re­né ta­ké prin­cí­py, aký­mi sú práv­na is­to­ta a spra­vod­li­vosť (prin­cíp ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu), čo mož­no spo­ľah­li­vo vy­vo­diť z člán­ku 1 ús­ta­vy, sa oso­bit­ný dô­raz kla­die na ochra­nu tých práv, kto­ré sú pred­me­tom jej úp­ra­vy.[13]

člán­ku 2 Ústa­vy je za­kot­ve­ný dô­le­ži­tý vzťah me­dzi no­si­teľ­mi štát­nej mo­ci a iný­mi sub­jek­ta­mi prá­va, kto­rý tvo­rí je­den zo zá­klad­ných pi­lie­rov práv­ne­ho štá­tu. Pre or­gá­ny štát­nej (ve­rej­nej) mo­ci pla­tí ús­tav­ná maxima, „čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né“ vy­jad­re­ná v us­ta­no­ve­ní Ústa­vy pod­ľa kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de Ústa­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.[14] Uve­de­ný ús­tav­ný prin­cíp v mi­nu­los­ti roz­vie­dol aj Ústav­ný súd SR:

„Ústav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci vy­jad­re­ný v čl. 2 ods. 2 Ústa­vy ho­vo­rí o via­za­nos­ti štát­nych or­gá­nov ús­ta­vou a zá­kon­mi. Štát­ne or­gá­ny nie sú op­ráv­ne­né ko­nať, ak ich na to nespl­no­moc­ní zá­kon a ak ko­na­jú, sú po­vin­né ko­nať iba spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vil zá­kon. Tá­to zá­sa­da za­bez­pe­ču­je v štá­te pre je­ho oby­va­te­ľov práv­nu is­to­tu – ma­jú mož­nosť pred­ví­dať nie­len nás­led­ky svo­jich práv­nych úko­nov, mož­nos­ti a spô­so­by up­lat­ne­nia svo­jich práv vo­či štá­tu, ale pre­dov­šet­kým ko­na­nie štát­nych or­gá­nov a ich zmy­sel.“[15]

Pre ob­ča­nov pla­tí iná ús­tav­ná maxima, to­tiž „čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, je do­vo­le­né“ a je v Ústa­ve vy­jad­re­ná v us­ta­no­ve­ní, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.[16] Us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 23 Ústa­vy tak vo svo­jej kom­ple­men­ta­ri­te spo­loč­ne vy­tvá­ra­jú účin­ný práv­ny zá­klad sys­té­mu ochra­ny všet­kých osôb pred ne­ga­tív­nou čin­nos­ťou štá­tu, čo svoj­ho ča­su vy­slo­vil už aj Ústav­ný súd SR:

V práv­nom štá­te práv­ny po­ria­dok ne­chrá­ni štát­nu moc pred ob­čan­mi. Práv­ny po­ria­dok v práv­nom štá­te ur­ču­je pos­tup or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy tak, aby ne­bo­li po­ru­šo­va­né prá­va ob­ča­nov.“[17]

Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým bez oh­ľa­du na poh­la­vie, ra­su, far­bu ple­ti, ja­zyk, vie­ru a ná­bo­žen­stvo, po­li­tic­ké, či iné zmýš­ľa­nie, ná­rod­ný ale­bo so­ciál­ny pô­vod, prís­luš­nosť k ná­rod­nos­ti ale­bo et­nic­kej sku­pi­ne, ma­je­tok, rod ale­bo iné pos­ta­ve­nie.[18] S vy­me­dze­ním vzťa­hu me­dzi no­si­teľ­mi štát­nej mo­ci a ich ad­re­sát­mi za­kot­ve­nom v člán­ku 2 ods. 2 a 3 Ústa­vy, úz­ko sú­vi­sí ďal­šie jej us­ta­no­ve­nie, kto­ré slú­ži pre­dov­šet­kým na ochra­nu jed­not­liv­ca pred ve­rej­nou mo­cou. Ide o us­ta­no­ve­nie člán­ku 13 ods. 1 Ústa­vy, kto­ré sta­no­vu­je, že:

Po­vin­nos­ti mož­no uk­la­dať

a) zá­ko­nom ale­bo na zá­kla­de zá­ko­na, v je­ho me­dziach a pri za­cho­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd,

b) me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou pod­ľa čl. 7 ods. 4, kto­rá pria­mo za­kla­dá prá­va a po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ale­bo

c)  na­ria­de­ním vlá­dy pod­ľa čl. 120 ods. 2.

Ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie sta­no­vu­je for­mál­nu pod­mien­ku pre za­ťa­že­nie jed­not­liv­ca práv­ny­mi po­vin­nos­ťa­mi, kto­rou je, že ta­ká­to po­vin­nosť mu­sí byť ur­če­ná v ús­tav­ne uz­na­nom pra­me­ni prá­va, kto­rým je vý­luč­ne jed­na z uve­de­ných šty­roch fo­riem: (1) zá­kon, (2) vy­ko­ná­va­cí pred­pis k zá­ko­nu vy­da­ný na zá­kla­de vý­slov­né­ho spl­no­moc­ne­nia us­ta­no­ve­né­ho v zá­ko­ne a v roz­sa­hu ude­le­né­ho spl­no­moc­ne­nia, (3) me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va uve­de­ná vo vý­poč­te člán­ku 7 ods. 4, ak pria­mo za­kla­dá po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb ale­bo (4) na­ria­de­nie vlá­dy.[19]

Pod­ľa všeo­bec­nej práv­nej teórie je sub­jek­tív­ne prá­vo chá­pa­né ako mie­ra fak­tic­kej mož­nos­ti sprá­va­nia sub­jek­tu, kto­rá je ob­jek­tív­nym prá­vom (zá­ko­nom) chrá­ne­ná pro­ti neop­ráv­ne­né­mu ru­še­niu nie­kým iným, vrá­ta­ne štá­tu sa­mot­né­ho.[20] Sub­jek­tív­ne prá­vo je však poj­mom kom­ple­men­tár­nym k poj­mu sub­jek­tív­nej po­vin­nos­ti (a vi­ce ver­sa), kto­rú práv­na teória de­fi­nu­je ako mie­ru ur­či­té­ho sprá­va­nia, na kto­ré­ho us­ku­toč­ne­nie, po­kiaľ ne­bo­lo us­ku­toč­ne­né dob­ro­voľ­ne, pou­ži­je prís­luš­ný štát­ny or­gán štát­nu do­nu­co­va­ciu moc.[21] Kom­ple­men­ta­ri­ta sub­jek­tív­ne­ho prá­va a sub­jek­tív­nej po­vin­nos­ti je po­tom vy­jad­re­ná v po­vin­nos­ti ne­mi­nem lae­de­re,  t.j. vo všeo­bec­nej po­vin­nos­ti kaž­dé­ho ne­ru­šiť prá­va to­ho dru­hé­ho. V tom­to zmys­le je po­tom pot­reb­né vní­mať aj mož­nosť uk­la­dať sub­jek­tív­ne po­vin­nos­ti zo stra­ny štá­tu len niek­to­rou z taxatív­ne ur­če­ných fo­riem ob­jek­tív­ne­ho prá­va v zmys­le člán­ku 13 ods. 1 Ústa­vy.

Od mož­nos­ti uk­la­da­nia po­vin­nos­tí je pot­reb­né dôs­led­ne od­li­šo­vať mož­nosť úp­ra­vy me­dzí, te­da vy­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd vrá­ta­ne mož­nos­tí ich ob­me­dzenia. Ob­me­dze­ním prá­va sa pri­tom ro­zu­mie zá­sah do „pries­to­ru prá­va“, te­da me­dzi hra­ni­ce, kto­rý­mi je prá­vo vy­me­dze­né.[22] Pod­ľa dô­le­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 13 ods. 2 Ústa­vy SR me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou vý­luč­ne for­mou zá­ko­na.[23] To­to us­ta­no­ve­nie má na mys­li nor­ma­tív­ne ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd, te­da vy­tvo­re­nie ma­te­riál­nych pod­mie­nok ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd v zá­ko­ne, po spl­ne­ní kto­rých je mož­né reali­zo­vať ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy aj v ap­li­kač­nej ro­vi­ne. Ten­to zá­ver vy­plý­va z nad­vä­zu­jú­cich us­ta­no­ve­ní člán­ku 13 ods. 34 Ústa­vy up­ra­vu­jú­cich pod­mien­ky ob­me­dzenia zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd:

(3) Zá­kon­né ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sia pla­tiť rov­na­ko pre všet­ky prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú us­ta­no­ve­né pod­mien­ky.

(4) Pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel. Ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.

Zá­kon­mi, kto­ré v ča­se vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu sta­no­vu­jú mož­nos­ti a pod­mien­ky „úp­ra­vy me­dzí“ zá­klad­ných práv a slo­bôd, t.j. ich ob­me­dzenia, sú ús­tav­ný zá­kon č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu“) a zá­kon č. 387/2002 Z.z. o ria­de­ní štá­tu v krí­zo­vých si­tuáciách mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Zá­kon o krí­zo­vých si­tuáciách“).

Keď­že uz­ne­se­nia­mi vlá­dy vy­da­ný­mi po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu doš­lo k ob­me­dzeniu dvoch ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd – prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať a slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu, pre pot­re­by toh­to exkur­zu po­va­žu­je­me za pot­reb­né pri­po­me­núť si struč­ne ich ús­tav­nop­ráv­nu úp­ra­vu.

Ústa­va v člán­ku 23 za­ru­ču­je kaž­dé­mu slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, s tým, že kaž­dý, kto sa op­ráv­ne­ne zdr­žia­va na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, má prá­vo to­to úze­mie slo­bod­ne opus­tiť. Slo­bo­da po­hy­bu a po­by­tu mô­že byť ob­me­dze­ná zá­ko­nom, ak je to ne­vyh­nut­né pre bez­peč­nosť štá­tu, udr­ža­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku, ochra­nu zdra­via ale­bo ochra­nu práv a slo­bôd iných a na vy­me­dze­ných úze­miach aj v zá­uj­me ochra­ny prí­ro­dy. Slo­bo­da po­hy­bu za­ru­ču­je voľ­nosť pri pre­sú­va­ní sa na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky (v prí­pa­de pou­ží­va­nia nap­rík­lad mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la mô­že byť for­mál­ne ob­me­dze­ná po­vin­nos­ťou dr­žby plat­né­ho vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na) a pri prek­ra­čo­va­ní jej hra­ni­ce (for­mál­nym ob­me­dze­ním toh­to prá­va je za­sa plat­ný ces­tov­ný dok­lad).[24] Slo­bo­da po­by­tu je zas vy­jad­re­ná prá­vom na do­čas­né ale­bo tr­va­lé usa­de­nie sa na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vo vzťa­hu k ob­ča­nom je to­to prá­vo for­mál­ne ob­me­dze­né zá­kon­nou evi­den­čnou po­vin­nos­ťou nah­lá­se­nia tr­va­lé­ho a pre­chod­né­ho po­by­tu.

Člá­nok 28 Ústa­vy za­sa za­ru­ču­je prá­vo po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať, pri­čom pod­mien­ky vý­ko­nu toh­to prá­va us­ta­no­ví zá­kon v prí­pa­doch zhro­maž­ďo­va­nia na ve­rej­ných mies­tach, ak ide o opat­re­nia v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­né na ochra­nu práv a slo­bôd iných, ochra­nu ve­rej­né­ho po­riad­ku, zdra­via a mrav­nos­ti, ma­jet­ku ale­bo pre bez­peč­nosť štá­tu. Zhro­maž­de­nie sa nes­mie pod­mie­ňo­vať po­vo­le­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy. Slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia slú­ži v zá­sa­de pre­dov­šet­kým k pre­zen­tá­cii a vý­me­ne my­šlie­nok v ot­vo­re­nej spo­loč­nos­ti a k for­mo­va­niu ot­vo­re­nej spo­loč­nos­ti. Je bez­pros­tred­ne pre­via­za­ná so slo­bo­dou zdru­žo­va­nia a hlav­ne so slo­bo­dou pre­ja­vu.[25]

Ma­te­riál­ne ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu, ako aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ur­ču­je oso­bit­ný práv­ny pred­pis – Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu v je­ho člán­ku 5 ods. 4, pod­ľa kto­ré­ho mož­no v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vy­hlá­se­né­ho z dô­vo­du oh­ro­ze­nia ži­vo­ta a zdra­via osôb v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom pan­dé­mie v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, kto­rým mô­že byť aj ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kon­krét­ne ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním.[26]

Na­priek sku­toč­nos­ti, že sa­mot­ný Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu vý­slov­ne nes­ta­no­vu­je, kto­rý štát­ny or­gán má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu a akým for­mál­nym ak­tom tak či­ní, je mož­né ja­zy­ko­vým a sys­te­ma­tic­kým vý­kla­dom dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu aj s oh­ľa­dom na us­ta­no­ve­nia Ústa­vy a Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách dos­pieť k zá­ve­ru, že tou­to prá­vo­mo­cou v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu dis­po­nu­je prá­ve vlá­da.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia člán­ku 6 ods. 2 písm. a) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu vlá­da zod­po­ve­dá za ob­ra­nu a bez­peč­nosť štá­tu, pri­čom pod­ľa us­ta­no­ve­nia člán­ku 1 ods. 3 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu pod po­jem bez­peč­nosť štá­tu pat­rí ok­rem iné­ho aj ochra­na ži­vo­ta a zdra­via osôb. Ok­rem to­ho vlá­da pod­ľa člán­ku 6 ods. 2 písm. f) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu pri­jí­ma opat­re­nia na zmier­ne­nie a od­stra­ňo­va­nie škôd a iných nás­led­kov spô­so­be­ných v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Pô­sob­nosť or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci pri ria­de­ní štá­tu v krí­zo­vých si­tuáciách mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu, prá­va a po­vin­nos­ti práv­nic­kých osôb a fy­zic­kých osôb pri príp­ra­ve na krí­zo­vé si­tuácie mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu a pri ich rie­še­ní, up­ra­vu­je ďal­ší zá­kon – Zá­kon o krí­zo­vých si­tuáciách. Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 2 písm. b) Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách je:

krí­zo­vým ria­de­ním mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu (ďa­lej len „krí­zo­vé ria­de­nie") súhrn ria­dia­cich čin­nos­tí or­gá­nov krí­zo­vé­ho ria­de­nia, kto­ré sú za­me­ra­né na ana­lý­zu a vy­hod­no­te­nie bez­peč­nos­tných ri­zík a oh­ro­ze­ní, plá­no­va­nie, pri­jí­ma­nie pre­ven­tív­nych opat­re­ní, or­ga­ni­zo­va­nie, reali­zá­ciu a kon­tro­lu čin­nos­tí vy­ko­ná­va­ných pri príp­ra­ve na krí­zo­vé si­tuácie a pri ich rie­še­ní.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 1 písm. a) Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách vlá­da ako vr­chol­ný or­gán krí­zo­vé­ho ria­de­nia pri­jí­ma opat­re­nia na pred­chá­dzanie krí­zo­vým si­tuáciám a na ich rie­še­nie. Ok­rem to­ho vlá­da vý­slov­ne na zá­kla­de § 10b Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách prá­vo­moc v krí­zo­vej si­tuá­cii pod­ľa toh­to zá­ko­na uk­la­dať po­vin­nos­ti a vy­ža­do­vať pl­ne­nie opat­re­ní hos­po­dár­skej mo­bi­li­zá­cie v roz­sa­hu us­ta­no­ve­nom oso­bit­ným pred­pi­som.

 

Uz­ne­se­nia vlá­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu

Ako už bo­lo spo­me­nu­té v úvo­de, vlá­da prik­ro­či­la poč­núc od 12. ok­tób­ra 2020 k pri­jí­ma­niu uz­ne­se­ní, kto­rý­mi s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu naj­skôr ob­me­dzi­la up­lat­ňo­va­nie ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať[27] a nes­kôr od 24. ok­tób­ra 2020 pris­tú­pi­la aj k ob­me­dzeniu slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu za­ve­de­ním zá­ka­zu vy­chá­dzania.[28]

Vlá­da svo­ju prá­vo­moc vy­dá­vať opat­re­nia v tej­to ob­las­ti v pred­met­ných uz­ne­se­niach od­vo­dzu­je z us­ta­no­ve­nia člán­ku 5 ods. 3 písm. g) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu účin­né­ho do 28. de­cem­bra 2020[29] a nes­kôr z us­ta­no­ve­nia člán­ku 5 ods. 4 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu účin­né­ho od 29. de­cem­bra 2020.[30] Ako už bo­lo spo­me­nu­té, Ústa­va sta­no­vu­je, že me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou len zá­ko­nom. Jed­ným z ta­kých­to zá­ko­nov je prá­ve Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu, kto­ré­ho zá­klad­né us­ta­no­ve­nia za­kot­vu­jú, že:

zá­klad­nou úlo­hou ve­rej­nej mo­ci v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu je vy­ko­ná­vať všet­ky pot­reb­né opat­re­nia na ob­ra­nu štá­tu a za­cho­va­nie je­ho bez­peč­nos­ti, na ochra­nu ži­vo­ta a zdra­via osôb, na ochra­nu ma­jet­ku, na dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd, na od­vrá­te­nie oh­ro­ze­nia ale­bo na ob­no­vu na­ru­še­né­ho hos­po­dár­stva, naj­mä riad­ne­ho fun­go­va­nia zá­so­bo­va­nia, dop­ra­vy a ve­rej­ných slu­žieb v ob­ciach a na riad­ne fun­go­va­nie ús­tav­ných or­gá­nov.[31]

            Ci­to­va­ný ús­tav­ný zá­kon de­fi­nu­je po­jem bez­peč­nosť ako stav, v kto­rom je za­cho­vá­va­ný mier a bez­peč­nosť štá­tu, je­ho de­mok­ra­tic­ký po­ria­dok a zvr­cho­va­nosť, územ­ná ce­lis­tvosť a ne­dot­knu­teľ­nosť hra­níc štá­tu, zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a v kto­rom sú chrá­ne­né ži­vo­ty a zdra­vie osôb, ma­je­tok a ži­vot­né pros­tre­die.[32] Tak­tiež de­fi­nu­je po­jem krí­zo­vá si­tuácia, kto­rým sa ro­zu­mie ob­do­bie, po­čas kto­ré­ho je bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­ná ale­bo na­ru­še­ná bez­peč­nosť štá­tu a ús­tav­né or­gá­ny mô­žu po spl­ne­ní pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných v tom­to ús­tav­nom zá­ko­ne na jej rie­še­nie vy­po­ve­dať voj­nu, vy­hlá­siť voj­no­vý stav ale­bo vý­ni­moč­ný stav, ale­bo nú­dzo­vý stav.

            Uz­ne­se­nie vlá­dy zo dňa 30. sep­tem­bra 2020, kto­rým doš­lo k vy­hlá­se­niu nú­dzo­vé­ho sta­vu pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky,[33] bo­lo na­pad­nu­té na Ústav­nom sú­de SR, o kto­rom Ústav­ný súd SR 14. ok­tób­ra 2020 roz­ho­dol, že to­to uz­ne­se­nie vlá­dy je v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 a člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy a člán­kom 1 ods. 1 až 4 a člán­kom 5 ods. 1 až 3 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu. Ho­ci žia­den z navr­ho­va­te­ľov toh­to ko­na­nia pria­mo ne­na­pa­dol for­mu, akou bol nú­dzo­vý stav vy­hlá­se­ný, t. j. uz­ne­se­ním vlá­dy, Ústav­ný súd SR expli­cit­ne vy­slo­vil, že da­né uz­ne­se­nie je v sú­la­de s Ústa­vou aj s Ústav­ným zá­ko­nom o bez­peč­nos­ti štá­tu.[34] Za da­né­ho práv­ne­ho sta­vu je pre­to pot­reb­né uve­de­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR pl­ne reš­pek­to­vať a po­va­žo­vať vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu vlá­dou na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky za plat­né a zá­väz­né. Pre­to za da­ných okol­nos­tí neob­sto­ja ná­miet­ky o práv­nej nu­li­te vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu dňa 30. sep­tem­bra 2020. Pred­me­tom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vlá­dy však bo­lo len sa­mot­né vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd bo­li vy­ko­na­né až nas­le­du­jú­ci­mi uz­ne­se­nia­mi vlá­dy, kto­ré do­siaľ na Ústav­nom sú­de SR na­pad­nu­té ne­bo­li a ne­bo­li pre­to ani pred­me­tom pres­kú­ma­nia ich sú­lad­nos­ti s Ústa­vou a s Ústav­ným zá­ko­nom o bez­peč­nos­ti štá­tu. Pre­to ak o tej­to otáz­ke Ústav­ný súd SR eš­te ne­roz­ho­do­val, sú aké­koľ­vek sta­no­vis­ká k sú­lad­nos­ti ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd s Ústa­vou, vrá­ta­ne toh­to náš­ho, len vy­jad­re­ním práv­ne­ho ná­zo­ru ich auto­ra.

            Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu v účin­ný do 28. de­cem­bra 2020 umož­ňo­val v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, a ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ur­če­nom ča­se a zá­ka­zom vstu­pu na pos­tih­nu­té ale­bo bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­né úze­mie, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním.[35] S účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 doš­lo k zme­ne ob­sa­hu tej­to prá­vo­mo­ci, ke­dy

v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vy­hlá­se­né­ho z dô­vo­du oh­ro­ze­nia ži­vo­ta a zdra­via osôb v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom pan­dé­mie mož­no v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, kto­rým mô­že byť aj ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to naj­viac v roz­sa­hu pod­ľa od­se­ku 3 písm. a), b), e), g), h) ale­bo písm. j).

            Te­da od 29. de­cem­bra 2020 mož­no v ča­se tr­va­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu z dô­vo­du pan­dé­mie ok­rem iné­ho ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, ako aj ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním. Ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se uve­de­ný ús­tav­ný zá­kon od 29. de­cem­bra 2020 vý­slov­ne umož­ňu­je len v prí­pa­de vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu na roz­diel od pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­vy účin­nej do 28. de­cem­bra 2020, ke­dy zá­kon po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne uvá­dzal aj mož­nosť za­ve­de­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se.[36] Je pre­to otáz­nym, či je zá­kaz vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se za­hr­nu­tý vo všeo­bec­nej mož­nos­ti ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu. Dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­li­zo­va­ným us­ta­no­ve­niam ús­tav­né­ho zá­ko­na o mož­nos­tiach ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd sta­no­vu­je:

S rov­na­kým cie­ľom sa up­ra­vu­je aj mož­nosť ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a slo­bo­du po­by­tu tak, aby bo­li nes­por­ne po­vo­le­né nie len vý­raz­né ob­me­dzenia vo for­me zá­ka­zu vy­chá­dzania, ale aj ob­me­dzenia, kto­ré sub­tíl­nej­šie rea­gu­jú na po­žia­dav­ky rie­še­nia krí­zo­vej si­tuácie v nú­dzo­vom sta­ve, a te­da viac napĺňa­jú po­žia­dav­ku pro­por­cio­na­li­ty.

            Ak zne­nie us­ta­no­ve­nia práv­ne­ho pred­pi­su nie je príl­iš jas­né, sia­ha sa po dô­vo­do­vej sprá­ve s oča­ká­va­ním ná­le­ži­té­ho zdô­vod­ne­nia, vy­svet­le­nia, po­cho­pe­nia zmys­lu a úče­lu prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia. Dô­vo­do­vá sprá­va k zá­ko­nu však nie je pra­me­ňom prá­va a nie je ani práv­ne zá­väz­ná. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de však dô­vo­do­vá sprá­va vy­jad­ru­je ne­jas­ný úmy­sel zá­ko­no­dar­cu, kto­rý je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru v roz­po­re so schvá­le­ným a práv­ne zá­väz­ným zne­ním ús­tav­né­ho zá­ko­na. Kla­die­me si te­da otáz­ku, pre­čo zá­ko­no­dar­ca od 29. de­cem­bra 2020 vy­pus­til dov­te­daj­šiu vý­slov­nú zá­kon­nú zmien­ku o mož­nos­ti ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania aj v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu, kým ta­kú­to mož­nosť vý­slov­ne na­ďa­lej po­ne­chal pre prí­pa­dy vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu – člá­nok 2 ods. 3 písm. g)člá­nok 4 ods. 4 písm. h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu? No­ta be­ne ak pred­chá­dza­jú­ce zne­nie ús­tav­né­ho zá­ko­na do 28. de­cem­bra 2020 mož­nosť ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne pri­púš­ťa­lo.

Za pou­ži­tia vý­kla­do­vé­ho pra­vid­la ar­gu­men­tum a for­tio­ri by bo­lo mož­né vy­vo­diť zá­ver, že ak má vlá­da prá­vo v nú­dzo­vom sta­ve ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, po­tom má sú­čas­ne aj prá­vo sta­no­viť zá­kaz vy­chá­dzania, kto­ré je im­pli­cit­ne ob­siah­nu­té vo všeo­bec­nom op­ráv­ne­ní ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu. His­to­ric­kým, ja­zy­ko­vým a sys­te­ma­tic­kým vý­kla­dom textu práv­nej nor­my by však bo­lo mož­né dôjsť aj k opač­né­mu zá­ve­ru, a sí­ce, že pod­ľa no­vej práv­nej úp­ra­vy účin­nej od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da už ne­má mož­nosť vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu, pre­to­že na roz­diel od vy­hlá­se­nej voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu ús­tav­ný zá­kon mož­nosť vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne ne­do­vo­ľu­je. Ak by mal zá­ko­no­dar­ca úmy­sel za­kot­viť mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania aj v prí­pa­de nú­dzo­vé­ho sta­vu, ur­či­te by to pod­ľa náš­ho ná­zo­ru uvie­dol aj v texte ús­tav­né­ho zá­ko­na, ako to uro­bil v je­ho texte účin­nom do 28. de­cem­bra 2020. Av­šak tým, že zá­ko­no­dar­ca vý­slov­nú mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu z ús­tav­né­ho zá­ko­na os­tat­nou no­ve­lou vy­pus­til, je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru zrej­mé, že tým vy­jad­ril svoj úmy­sel ob­me­dziť mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania len pre prí­pad voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu. A keď­že v zmys­le us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 2 Ústa­vy SR štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon, je mož­né dos­pieť k cel­kom lo­gic­ké­mu zá­ve­ru, že vlá­de od 29. de­cem­bra 2020 už nep­ri­ná­le­ží prá­vo­moc vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Nech sa už te­da prik­lo­ní­me ku kto­rej­koľ­vek inter­pre­tá­cii, mož­nosť dvo­ja­ké­ho práv­ne­ho vý­kla­du dot­knu­té­ho dô­le­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na roz­hod­ne nep­ris­pie­va k práv­nej is­to­te a ta­ká­to inter­pre­tač­ne dvoj­znač­ná práv­na úp­ra­va ne­má pod­ľa náš­ho ná­zo­ru v práv­nom sys­té­me práv­ne­ho štá­tu čo hľa­dať.

Ak sa však vrá­ti­me k všeo­bec­nej otáz­ke mož­nos­ti ob­me­dzo­va­nia niek­to­rých zá­klad­ných práv a slo­bôd, uve­de­né zá­ve­ry o exis­ten­cii prá­vo­mo­ci vlá­dy ob­me­dziť po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu niek­to­ré zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok vy­plý­va­jú ok­rem iné­ho aj z už spo­me­nu­té­ho ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR, v kto­rom sa vý­slov­ne uvá­dza:

Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu te­da vy­plý­va, že vlá­da mô­že po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dziť zá­klad­né prá­va tak, ako to bo­lo na zá­kla­de uz­ne­se­nia č. 114/2020, ale nie je po­vin­ná tak uro­biť.[37]

            Ďal­šou ne­me­nej dô­le­ži­tou otáz­kou je, akú for­mál­nop­ráv­nu po­va­hu ma­jú uz­ne­se­nia vlá­dy ob­me­dzu­jú­ce zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Ide o nor­ma­tív­ny práv­ny akt vlá­dy ale­bo ide o in­di­vi­duál­ny práv­ny akt, prí­pad­ne o tzv. hyb­rid­ný práv­ny akt ma­jú­ci tak pr­vky nor­ma­tív­ne, ako aj pr­vky in­di­vi­duál­ne­ho práv­ne­ho ak­tu? Na zod­po­ve­da­nie tých­to otá­zok je pot­reb­né pres­kú­mať us­ta­no­ve­nia Ústa­vy, ako aj oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su – zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Zá­kon o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy“).

            Pod­ľa člán­ku 108 Ústa­vy vlá­da je vr­chol­ným or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci.člán­ku 119 Ústa­vy sú rám­co­vo za­kot­ve­né ús­tav­né prá­vo­mo­ci vlá­dy, z kto­rých vy­plý­va, že:

Vlá­da roz­ho­du­je v zbo­re

n) o návr­hu na vy­hlá­se­nie voj­no­vé­ho sta­vu, o návr­hu na na­ria­de­nie mo­bi­li­zá­cie oz­bro­je­ných síl, o návr­hu na vy­hlá­se­nie vý­ni­moč­né­ho sta­vu a o návr­hu na ich skon­če­nie, o vy­hlá­se­ní a skon­če­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu,

r) o ďal­ších otáz­kach, ak to us­ta­no­ví zá­kon.

            V oboch prí­pa­doch ús­ta­vo­dar­ca zvo­lil úvod­nú for­mu­lá­ciu „vlá­da roz­ho­du­je v zbo­re o...“, z kto­rej vy­plý­va, že ak­ty vy­da­né v rám­ci da­nej kom­pe­ten­cie sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tím (po­rov. čl. 86 písm. c), čl. 102 ods. 1 písm. u), čl. 102 ods. 2, čl. 107 Ústa­vy). Ok­rem to­ho je ten­to zá­ver pod­po­re­ný aj us­ta­no­ve­ním § 1aa Zá­ko­na o or­ga­ni­zá­cii vlá­dy, pod­ľa kto­ré­ho:

Vlá­da roz­ho­du­je spra­vid­la for­mou uz­ne­se­nia vlá­dy; uz­ne­se­nie vlá­dy ne­po­dlie­ha pres­kú­ma­niu sú­dom.

            Te­da roz­hod­nu­tie vlá­dy má spra­vid­la for­mu „uz­ne­se­nia vlá­dy“ a nie je pres­kú­ma­teľ­né sú­dom v rám­ci správ­ne­ho súd­nic­tva. Ho­ci vlá­da roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia pri­jí­ma for­mou uz­ne­se­nia, pod­ľa náš­ho ná­zo­ru by v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ma­lo byť správ­ne zve­rej­ne­né to­to roz­hod­nu­tie pod for­mál­nym náz­vom „roz­hod­nu­tie vlá­dy“ a nie pod náz­vom „uz­ne­se­nie vlá­dy“. Uve­de­ný for­mál­ny ne­dos­ta­tok už bol v mi­nu­los­ti pred­me­tom kri­ti­ky a prí­či­nou pod­ľa nás nes­práv­ne­ho zá­ve­ru o práv­nej nu­lit­nos­ti a práv­nej ne­zá­väz­nos­ti ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia vlá­dy.

            Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 12 ods. 1 oso­bit­né­ho zá­ko­na:

Zbier­ka zá­ko­nov je štát­nym pub­li­kač­ným nás­tro­jom Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V zbier­ke zá­ko­nov sa uve­rej­ne­ním vy­hla­su­jú

a) práv­ne pred­pi­sy,

b) iné práv­ne ak­ty pod­ľa § 13 (ďa­lej len „iný akt“) a

c) ak­ty me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va pod­ľa § 20.

            Oso­bit­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 1 ods. 1 ob­sa­hu­je aj le­gál­nu de­fi­ní­ciu poj­mu „všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis“ v le­gis­la­tív­nej skrat­ke „práv­ny pred­pis“, pod­ľa kto­ré­ho:

Ten­to zá­kon up­ra­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá tvor­by všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej len „práv­ny pred­pis“), kto­rý­mi sú Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny, na­ria­de­nia vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „na­ria­de­nie vlá­dy“), vy­hláš­ky a opat­re­nia mi­nis­terstiev, os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy, iných or­gá­nov štát­nej sprá­vy a Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska a ich vy­hla­so­va­nie v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „zbier­ka zá­ko­nov“).[38]

Zá­kon te­da dôs­led­ne roz­li­šu­je me­dzi „práv­nym pred­pi­som“ a „iný­mi ak­ta­mi“, pri­čom roz­hod­nu­tie vlá­dy o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, ani na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia vlá­dy o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd nie sú me­dzi práv­ny­mi pred­pis­mi taxatív­ne vy­me­no­va­ný­mi v § 1 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na, ale sú vý­slov­ne ako tzv. „iný akt“ spo­me­nu­té prá­ve v us­ta­no­ve­ní § 13 písm. e) oso­bit­né­ho zá­ko­na:

Iný­mi ak­tmi, kto­ré sa vy­hla­su­jú v zbier­ke zá­ko­nov, sú

e) roz­hod­nu­tia vlá­dy o ude­le­ní am­nes­tie vo ve­ciach pries­tup­kov, roz­hod­nu­tia vlá­dy, ak tak us­ta­no­vu­je oso­bit­ný pred­pis, a uz­ne­se­nia vlá­dy, o kto­rých roz­hod­la, že sa ma­jú vy­hlá­siť v zbier­ke zá­ko­nov. [39]

Ako už bo­lo spo­me­nu­té vy­ššie, po­vin­nos­ti mož­no uk­la­dať zá­ko­nom ale­bo na zá­kla­de zá­ko­na, v je­ho me­dziach a pri za­cho­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd, a me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou vý­luč­ne for­mou zá­ko­na. Vlá­da ako vr­chol­ný or­gán vý­kon­nej mo­ci svo­ji­mi uz­ne­se­nia­mi vy­dá­va­ný­mi v nú­dzo­vom sta­ve ob­me­dzu­jú­ci­mi zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy neuk­la­dá no­vé po­vin­nos­ti, kto­ré zá­kon ne­poz­ná. Vlá­da ni­mi len ap­li­ku­je prá­vo vy­jad­re­né v Ústa­ve SR, ús­tav­ných zá­ko­noch a zá­ko­noch a v rám­ci svo­jej prá­vo­mo­ci a kom­pe­ten­cie zá­kon len vy­ko­ná­va. Na zá­kla­de člán­ku 5 ods. 4 v spo­je­ní s člán­kom 5 ods. 3 písm. g)h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu za úče­lom ochra­ny ži­vo­ta a zdra­via v nú­dzo­vom sta­ve je vlá­da op­ráv­ne­ná ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať a na ten účel pri­jí­mať ur­či­té opat­re­nia v zá­ko­nom sta­no­ve­nej for­me a v zá­ko­nom sta­no­ve­nom roz­sa­hu. Uve­de­né opat­re­nia pri­jí­ma for­mou roz­hod­nu­tia na zá­kla­de zá­ko­na, kto­ré je kaž­dý, ko­ho sa ta­ké­to roz­hod­nu­tie tý­ka po­vin­ný reš­pek­to­vať. Ta­ká­to po­vin­nosť vy­plý­va pre kaž­dé­ho pria­mo z us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 3 Ústa­vy, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá. Práv­ne pred­pi­sy, ako to vy­ply­nu­lo z do­te­raz ci­to­va­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, však v tom­to prí­pa­de umož­ňu­jú, aby vlá­da, ak to uz­ná za vhod­né a pri­me­ra­né, ob­me­dzi­la ur­či­té zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v zá­ko­nom sta­no­ve­nom roz­sa­hu, čo vlá­da aj uro­bi­la svo­ji­mi uz­ne­se­nia­mi. Tie­to uz­ne­se­nia sú vo svo­jej pod­sta­te roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy ako ak­tmi ap­li­ká­cie prá­va, kto­rý­mi do­chá­dza k pria­mej reali­zá­cii jej prá­vo­mo­ci vy­nu­co­vať od ob­ča­nov pl­ne­nie zá­ko­nom sta­no­ve­ných po­vin­nos­tí str­pieť do­čas­né ob­me­dzenie vý­ko­nu svo­jich zá­klad­ných práv a slo­bôd v zá­ko­nom sta­no­ve­nom ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu, na ne­vyh­nut­ný čas a z dô­vo­du pred­ví­da­né­ho pria­mo zá­ko­nom. Tým sú bez ďal­šie­ho napl­ne­né aj ús­tav­né po­žia­dav­ky pre ta­ké­to ob­me­dzenie.

Uve­de­né kon­šta­to­val už aj Ústav­ný súd SR, keď uvie­dol:

„Rov­na­ko čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu vy­me­dzu­je tri dru­hy roz­hod­nu­tí vlá­dy sú­vi­sia­cich s nú­dzo­vým sta­vom: (a) roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, (b) roz­hod­nu­tie o skon­če­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a (c) roz­hod­nu­tie o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd a ulo­že­ní po­vin­nos­tí (to ne­vy­lu­ču­je, že roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní a ob­me­dze­ní ne­mô­že byť v jed­nom uz­ne­se­ní). Na­po­kon tú­to kon­cep­ciu naz­na­ču­je aj dô­vo­do­vá sprá­va k čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu: „V sú­la­de s prin­cí­pom po­zi­tív­ne­ho vy­me­no­va­nia sa v od­se­ku 3 návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na vy­me­dzu­je sú­pis zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­ré mô­že vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­me­dziť na oh­ro­ze­nom úze­mí pri vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu ale­bo po­čas je­ho tr­va­nia. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že tak uro­biť len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia. V nad­väz­nos­ti na čl. 51 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky zve­ru­je návrh ús­tav­né­ho zá­ko­na vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky prá­vo­moc ob­me­dziť taxatív­ne vy­me­no­va­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, a to s cie­ľom rie­šiť nú­dzo­vý stav v štá­te. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že ob­me­dziť všet­ky pod­mien­ky prá­va a slo­bo­dy sú­čas­ne ale­bo len niek­to­ré z nich, pri­čom je pri roz­ho­do­va­ní o tom­to roz­sa­hu via­za­ná zá­važ­nos­ťou oh­ro­ze­nia bez­peč­nos­ti v sú­vis­los­ti s nú­dzo­vým sta­vom. Všet­ky ci­to­va­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy však mož­no ob­me­dziť len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas.“ Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu te­da vy­plý­va, že vlá­da mô­že po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dziť zá­klad­né prá­va tak, ako to bo­lo na zá­kla­de uz­ne­se­nia č. 114/2020, ale nie je po­vin­ná tak uro­biť. (bod 60)

Ako už bo­lo uve­de­né, na zá­kla­de nú­dzo­vé­ho sta­vu mož­no fa­kul­ta­tív­ne uz­ne­se­ním vlá­dy pria­mo ob­me­dziť zá­klad­né prá­va ale­bo ulo­žiť po­vin­nos­ti. Ok­rem to­ho sa vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach práv­ne­ho po­riad­ku na­chá­dza po­jem, resp. okol­nosť nú­dzo­vé­ho sta­vu, kto­rý v prí­pa­de vy­hlá­se­nia spô­so­bu­je pred­ví­da­né nás­led­ky, pri­čom exis­ten­cia a po­va­ha ak­ti­vač­ných účin­kov nú­dzo­vé­ho sta­vu v kon­krét­nom práv­nom pred­pi­se sú po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu niek­de jed­noz­nač­né a na iných mies­tach je pot­reb­né ich inter­pre­to­vať. (bod 62)“

 

Zá­ver

Cie­ľom toh­to člán­ku bo­lo náj­de­nie od­po­ve­dí na nas­to­le­né otáz­ky: Mô­že vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy? Ak áno, na zá­kla­de aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su? Akú po­va­hu má ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy? Mu­sí ob­čan spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú ta­kým­to ob­me­dzu­jú­cim uz­ne­se­ním vlá­dy a ak áno, kto­rý práv­ny pred­pis mu ta­kú­to po­vin­nosť uk­la­dá?

Na zá­kla­de do­siaľ uve­de­né­ho je pre­to mož­né zhr­núť a uza­vrieť, že roz­hod­nu­tie vlá­dy o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, ako aj naň nad­vä­zu­jú­ce roz­hod­nu­tia o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy, te­da in­di­vi­duál­ny­mi práv­ny­mi ak­tmi s pr­vka­mi nor­ma­tív­nos­ti (up­ra­vu­je spo­lo­čen­ské vzťa­hy rov­na­ké­ho dru­hu). Tie­to roz­hod­nu­tia je pot­reb­né vní­mať ako ak­ty ap­li­ká­cie prá­va vlá­dou ako vr­chol­né­ho or­gá­nu vý­kon­nej mo­ci, kto­rou vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc ob­me­dzo­vať v zá­ko­nom sta­no­ve­ných prí­pa­doch, za pod­mie­nok a v zá­kon­nom roz­sa­hu zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy ga­ran­to­va­né Ústa­vou. Z ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní plat­ných práv­nych pred­pi­sov je pre­to zrej­mé, že uz­ne­se­nia vlá­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ne­ma­jú po­va­hu práv­ne­ho pred­pi­su, ako by to bo­lo nap­rík­lad pri na­ria­de­niach vlá­dy (po­dzá­kon­ný práv­ny pred­pis), ale ide o iné ak­ty zve­rej­ňo­va­né v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Tie­to iné ak­ty sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy vy­dá­va­ný­mi na zá­kla­de člán­ku 5 ods. 4 v spo­je­ní s člán­kom 5 ods. 3 písm. g)h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, čo pred­pok­la­dá aj Ústa­va. Te­da slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok umož­ňu­je, aby vlá­da svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu pria­mo ob­me­dzi­la zá­klad­né práv a slo­bo­dy v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas. Uve­de­ný práv­ny zá­ver potvr­dil aj Ústav­ný súd SR.

Za da­ných okol­nos­ti pre­to neob­sto­jí zá­ver, že by vlá­dou vy­da­né uz­ne­se­nia ob­me­dzu­jú­ce zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu bo­li nu­lit­ný­mi ak­tmi, te­da práv­ne ne­jes­tvu­jú­ci­mi a že by bo­li ako ta­ké pre oby­va­te­ľov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­zá­väz­ný­mi. Prá­ve nao­pak, ako to už potvr­dil aj Ústav­ný súd SR, uz­ne­se­nia vlá­dy ob­me­dzu­jú­ce niek­to­ré prá­va a slo­bo­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu na zá­kla­de Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, sú roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy v sú­vis­los­ti s nú­dzo­vým sta­vom, kto­ré je vlá­da na zá­kla­de ci­to­va­né­ho zá­ko­na op­ráv­ne­ná v nú­dzo­vom sta­ve vy­dá­vať. Z to­ho vy­plý­va, že ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sia ad­re­sá­ti tých­to uz­ne­se­ní vlá­dy pl­ne reš­pek­to­vať. V opač­nom prí­pa­de sa ich ne­reš­pek­to­va­nie stá­va proti­práv­nym ko­na­ním, kto­ré mô­že byť san­kcio­no­va­né.

Na­priek uve­de­né­mu je však na dru­hej stra­ne práv­ne otáz­nym, či po zme­ne Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu s účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da nep­rek­ra­ču­je svo­ju prá­vo­moc, keď ob­me­dzu­je slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu vy­hlá­se­ným zá­ka­zom vy­chá­dzania v kon­krét­nych ho­di­nách, pre­to­že uve­de­ný ús­tav­ný zá­kon mož­nosť za­ve­de­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu, na roz­diel od vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu, už vý­slov­ne neu­vá­dza. Do­kiaľ však ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy ne­bo­lo práv­ne re­le­van­tným spô­so­bom zru­še­né, je pre kaž­dé­ho práv­ne zá­väz­né a kaž­dý je po­vin­ný ho reš­pek­to­vať. Tie­to uz­ne­se­nia vlá­dy by pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ma­li mať správ­ne ná­zov „roz­hod­nu­tie vlá­dy“, ako to vy­plý­va zo sa­mot­nej Ústa­vy i za­uží­va­nej praxe iných vr­chol­ných štát­nych or­gá­nov (pre­zi­dent, pred­se­da Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky), no ten­to for­mál­ny ne­dos­ta­tok ne­má pod­ľa náš­ho ná­zo­ru vplyv na ich zá­väz­nosť a ne­mož­no ich bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať len z toh­to dô­vo­du za nu­lit­né.

Keď­že Ústav­ný súd SR pod­ľa čl. 129 ods. 6 Ústa­vy SR roz­ho­du­je o tom, či roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní vý­ni­moč­né­ho sta­vu ale­bo nú­dzo­vé­ho sta­vu a na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia bo­li vy­da­né v sú­la­de s ús­ta­vou ale­bo s ús­tav­ným zá­ko­nom, v prí­pa­de po­chyb­nos­tí tu jes­tvu­je mož­nosť pres­kú­ma­nia kon­krét­ne­ho uz­ne­se­nia vlá­dy Ústav­ným sú­dom SR. V ta­kom­to prí­pa­de by však mu­sel návrh na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de roz­hod­nu­tia o vy­hlá­se­ní vý­ni­moč­né­ho sta­vu a ďal­ších roz­hod­nu­tí nad­vä­zu­jú­cich na to­to roz­hod­nu­tie na Ústav­nom sú­de SR po­dať niek­to­rý z op­ráv­ne­ných sub­jek­tov, kto­rým je pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na len (1) naj­me­nej pä­ti­na pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, (2) pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, (3) vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo (4) ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

                       

Autor: JUDr. Lu­káš Skur­ka, ad­vo­kát

Stav k 24. ja­nuá­ru 2021

 



[1] čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[2] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 114/2020 uve­rej­ne­né pod č. 45/2020 Z.z.

[3] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 366/2020 uve­rej­ne­né pod č. 147/2020 Z.z.

[4] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 587/2020 uve­rej­ne­né pod č. 268/2020 Z.z.

[5] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 718/2020 uve­rej­ne­né pod č. 315/2020 Z.z.

[6] Ústav­ný zá­kon č. 414/2020 Z.z. kto­rým sa me­ní a dopĺňa ús­tav­ný zá­kon č. 227/2002 Z. z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[7] čl. 5 ods. 2 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov účin­ný od 29.12.2020

[8] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 807/2020 uve­rej­ne­né pod č. 427/2020 Z.z.

[9] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 207/2020 uve­rej­ne­né pod č. 72/2020 Z.z.

[10] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 645/2020 uve­rej­ne­né pod č. 284/2020 Z.z.

[11] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 678/2020 uve­rej­ne­né pod č. 290/2020 Z.z.

[12] čl. 1 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[13] Ná­lez Ústav­né­ho sú­du, sp. zn. I. ÚS 54/2002 z 13. no­vem­bra 2002

[14] čl. 2 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[15] Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. II. ÚS 58/01 z 31. ok­tób­ra 2001

[16] čl. 2 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[17] Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. II. ÚS 62/99 zo 14. jú­la 1999

[18] čl. 12 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[19] Dr­go­nec, J.: Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky – Ko­men­tár. Šamo­rín: Heu­ré­ka, 2004, pr­vé vy­da­nie, s. 108 – 109.

[20] KNAPP, V.: Teorie prá­va, 1. vy­dá­ní. Pra­ha, C.H.Beck 1995, s. 194

[21] KNAPP, V.: Teorie prá­va, 1. vy­dá­ní. Pra­ha, C.H.Beck 1995, s. 199

[22] Dr­go­nec, J.: Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky – Ko­men­tár. Šamo­rín: Heu­ré­ka, 2004, pr­vé vy­da­nie, s. 110.

[23] čl. 13 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[24] SVÁK, J, CI­BUL­KA, Ľ.: Ústav­né prá­vo Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Oso­bit­ná časť. Bra­tis­la­va: EUROKÓDEX, s.r.o. a Pa­neu­róp­ska vy­so­ká ško­la, 2013, 5. ak­tua­li­zo­va­né vy­da­nie, s. 63

[25] Roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. II. ÚS 348/09

 

[26] čl. 5 ods. 4 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[27] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 645/2020 uve­rej­ne­né pod č. 284/2020 Z.z.

[28] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 678/2020 uve­rej­ne­né pod č. 290/2020 Z.z.

[29] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 207/2020 uve­rej­ne­né pod č. 72/2020 Z.z.

[30] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 808/2020 uve­rej­ne­né pod č. 453/2020 Z.z.

[31] čl. 1 ods. 2 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[32] čl. 1 ods. 3 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[33] Uz­ne­se­nie vlá­dy SR č. 587/2020 uve­rej­ne­né pod č. 268/2020 Z.z.

[34] Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL ÚS 22/2020-104 zo dňa 14.10.2020

[35] čl. 5 ods. 3 písm. g) a h) ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní účin­nom do 28.12.2020

[36] čl. 2 ods. 3 písm. g) a čl. 4 ods. 4 písm. h) ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov účin­né­ho od 29.12.2020

[37] bod 60 nálezu Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL ÚS 22/2020-104 zo dňa 14.10.2020

[38] § 1 ods. 1) zá­kona č. 400/2015 Z.z. o tvor­be práv­nych pred­pi­sov a o Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov

[39] § 13 písm. e) zá­kona č. 400/2015 Z.z. o tvor­be práv­nych pred­pi­sov a o Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia