Nesprávne konanie zo strany policajtov a prokurátorov ako príčina justičných omylov

 

Bar­bo­ra F.

Nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov a jus­tič­né omy­ly v USA

V tom­to člán­ku si naj­prv uká­že­me šta­tis­ti­ku oh­ľa­dom hlav­ných fak­to­rov, kto­ré vied­li k nes­pra­vod­li­vým od­sú­de­niam v USA. Po­tom sa za­me­riam na je­den z tých­to fak­to­rov, a to na nes­práv­ne ko­na­nie, naj­mä zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov, kto­ré­mu sa bu­dem ve­no­vať na pod­kla­de zve­rej­ne­nej ame­ric­kej sprá­vy z ro­ku 2020, kto­rá má ná­zov Go­ver­nment Mis­con­duct and Con­vic­ting the In­no­cent: The Ro­le of Pro­se­cu­tors, Po­li­ce and Ot­her Law En­for­ce­ment. Tá­to sprá­va vy­chá­dza z ana­lý­zy 2 400 prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions.

Na strán­ke The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions - https://www.law.umich.edu/spe­cial/exone­ra­tion/Pa­ges/Exone­ra­tion­sCon­trib­Fac­tor­sByC­ri­me.aspx sa uvá­dza, že od ro­ku1989 v USA pre­beh­lo (ku dňu 26. 3. 2021)2755 re­ha­bi­li­tá­cií,pri­čom sa v rám­ci tých­to prí­pa­dov:

-          nes­práv­na iden­ti­fi­ká­cia oči­tým sved­kom ob­ja­vi­la v 28 %,

-          kri­vá prí­sa­ha, ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie ob­ja­vi­li v 60 %,

-          fa­loš­né doz­na­nie ob­ja­vi­lo v 12 %,

-          fa­loš­ný, ale­bo za­vá­dza­jú­ci fo­renz­ný dô­kaz ob­ja­vi­li v 24 %,

-          nes­práv­ne ko­na­nie (naj­mä zo stra­ny po­lí­cie a pro­ku­ra­tú­ry) ob­ja­vi­lo v 55 %.

Ame­ric­ká or­ga­ni­zá­cia In­no­cen­ce Pro­ject, kto­rá sa za­obe­rá re­ha­bi­li­tá­cia­mi nes­pra­vod­li­vo od­sú­de­ných, a to na pod­kla­de tes­tov DNA a re­for­ma­mi v ob­las­ti jus­tí­cie, na svo­jej strán­ke https://in­no­cen­cep­ro­ject.org/dna-exone­ra­tions-in-the-uni­ted-sta­tes/ uvá­dza, že od ro­ku 1989 pre­beh­lo v USA 375 re­ha­bi­li­tá­cií na zá­kla­de tes­tov DNA, pri­čom z tých­to 375 prí­pa­dov:

-          69 % ob­sa­ho­va­lo nes­práv­nu iden­ti­fi­ká­ciu oči­tým sved­kom,

-          43 % ob­sa­ho­va­lo nes­práv­ny fo­renz­ný dô­kaz,

-          29 % ob­sa­ho­va­lo fa­loš­né doz­na­nie,

-          17 % ob­sa­ho­va­lo nep­rav­di­vé vý­po­ve­de vä­zen­ských in­for­má­to­rov.

Hlav­né ka­te­gó­rie nes­práv­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov vy­plý­va­jú­ce z ame­ric­kej sprá­vy

V úvo­de sme si pred­sta­vi­li hlav­né fak­to­ry, kto­ré pod­ľa šta­tis­tík ve­dú k nes­pra­vod­li­vým od­sú­de­niam v USA. V ďal­šej čas­ti  sa za­me­riam na hlav­né ka­te­gó­rie nes­práv­ne­ho ko­na­nia  (naj­mä zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov), a to na pod­kla­de zis­te­ní vy­plý­va­jú­cich z vy­ššie uve­de­nej ame­ric­kej sprá­vy. Pod­ľa úda­jov The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, nes­práv­ne ko­na­nie (naj­mä zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov) je v rám­ci ve­dú­cich prí­čin jus­tič­ných omy­lov, na dru­hom mies­te. Na strán­ke re­gis­tra https://www.law.umich.edu/spe­cial/exone­ra­tion/Pa­ges/Exone­ra­tion­sCon­trib­Fac­tor­sByC­ri­me.aspx mô­že­me vi­dieť aj pod­rob­nej­šie šta­tis­ti­ky s oh­ľa­dom na jed­not­li­vé dru­hy tres­tných či­nov. Z tých­to šta­tis­tík vy­plý­va, že nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov a iných or­gá­nov (of­fi­cial mis­con­duct) sa ob­ja­vi­lo:

-          v prí­pa­doch sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia de­tí v 43 %,

-          v prí­pa­doch sexuál­nych úto­kov v 39 %,

-          v prí­pa­doch vrážd v 72 %,

-          v prí­pa­doch dr­žby, ale­bo pre­da­ja drog v 44 %,

-          v prí­pa­doch os­tat­ných tres­tných či­nov v 45 %.

Vy­ššie zmie­ne­ná ame­ric­ká sprá­va z ro­ku 2020, kto­rá má ná­zov Go­ver­nment Mis­con­duct and Con­vic­ting the In­no­cent: The Ro­le of Pro­se­cu­tors, Po­li­ce and Ot­her Law En­for­ce­ment a je zve­rej­ne­ná na strán­ke The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions:http://www.law.umich.edu/spe­cial/exone­ra­tion/Do­cu­ments/Go­ver­nment_Mis­con­duct_and_Con­vic­ting_the_In­no­cent.pdf,  po­pi­su­je jed­not­li­vé dru­hy nes­práv­ne­ho ko­na­nia, naj­mä zo stra­ny po­li­caj­tov a pro­ku­rá­to­rov,kto­ré pris­pe­li k od­sú­de­niu ne­vin­ných ľu­dí v USA. Vy­chá­dza pri­tom z ana­lý­zy 2400 prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions.  Niek­to­ré z uve­de­ných nes­práv­nych ko­na­ní sú úmy­sel­né, niek­to­ré nie. Sprá­va tiež upo­zor­ňu­je na to, že kvô­li ne­dos­tat­ku dát sa sys­te­ma­tic­ky nes­kú­ma­lo nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny ad­vo­ká­tov, kto­ré sa pre­ja­vu­je nea­dek­vát­nou, neú­čin­nou ob­ha­jo­bou a nes­práv­ne ko­na­nie zo stra­ny sud­cov, kto­ré sa tiež po­die­ľa­jú na nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­niach (s. 10). Tu sa zá­ro­veň kon­šta­tu­je, že naj­čas­tej­šie sa nes­práv­ne ko­na­nie ob­ja­vi­lov prí­pa­doch vrážd (72 %).

Sprá­va pou­ka­zu­je na tých­to 5 hlav­ných ka­te­gó­rií nes­práv­ne­ho ko­na­nia (sú uve­de­né v chro­no­lo­gic­kom po­ra­dí od po­čia­toč­né­ho vy­šet­ro­va­nia až po od­sú­de­nie) – s. 11:

1.      ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov

2.      nes­práv­ne ko­na­nie v rám­ci vý­slu­chov

3.      vy­fab­ri­ko­va­nie dô­ka­zov

4.      za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných – ide o naj­čas­tej­ší typ nes­práv­ne­ho ko­na­nia, kto­rý sa ob­ja­vil v 44 % všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií

5.      nes­práv­ne ko­na­nie pred sú­dom

Na s. 10 sa uvá­dza, že nes­práv­ne ko­na­nie or­gá­nov pris­pe­lo k nes­pra­vod­li­vým od­sú­de­niam v 54 % re­ha­bi­li­tá­cií.Na s. 4 sa kon­šta­tu­je, že:

-          po­li­caj­ti bo­li zod­po­ved­ní za nes­práv­ne ko­na­nie v rám­ci vý­slu­chov, za väč­ši­nu ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov, vy­fab­ri­ko­va­nie dô­ka­zov, za to, že za­ta­ji­li dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných a do­pus­ti­li sa kri­vej prí­sa­hy na sú­de

-         pro­ku­rá­to­ri sa do­pus­ti­li nes­práv­ne­ho ko­na­nia, kto­ré spo­čí­va­lo v tom, že vo ve­ľa prí­pa­doch ov­plyv­ňo­va­li sved­kov, ďa­lej nes­práv­ne ko­na­li v rám­ci súd­nych po­jed­ná­va­ní a bo­li zod­po­ved­ní za väč­ši­nu za­ta­jo­va­nia dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných.

Te­raz si bliž­šie pred­sta­ví­me jed­not­li­vé ty­py nes­práv­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov a fo­ren­zných ana­ly­ti­kov, kde si ta­ké­to ko­na­nie uká­že­me aj v rám­ci kon­krét­nych prí­pa­dov re­ha­bi­li­to­va­ných osôb.

1.     Ov­plyv­ňo­va­nie  sved­kov (wit­ness tam­pe­ring)

Na s. 63 sprá­va v rám­ci tej­to prob­le­ma­ti­ky  uvá­dza, že ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov(oby­čaj­ne zo stra­ny po­li­caj­tov), sa ob­ja­vi­lo v 17 % re­ha­bi­li­tá­cií -or­gá­ny tuov­plyv­ňo­va­li sved­kov k pos­kyt­nu­tiu fa­loš­né­ho dô­ka­zu, ale­bo k za­ml­ča­niu správ­ne­ho dô­ka­zu (409 z 2400 prí­pa­dov).

Na s. 63 – 64 sa upo­zor­ňu­je na to, že exis­tu­je via­ce­ro fo­riem ov­plyv­ňo­va­nia sved­kov, ale všet­ky spa­da­jú do dvoch zá­klad­ných ty­pov nes­práv­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny OČTK:

„Hroz­by -v 4 % re­ha­bi­li­tá­cií, or­gá­ny pou­ží­va­li hroz­by k to­mu, aby do­nú­ti­li sved­kov zme­niť ich sve­dec­tvo (130 z 2400 prí­pa­dov). Sved­kom bo­lo po­ve­da­né, že ak ne­bu­dú spolu­pra­co­vať oni, ale­bo ich blíz­ki prí­buz­ní, bu­dú ob­vi­ne­ní z tres­tných či­nov, dos­ta­nú trest vä­ze­nia, ..., prí­du o sta­ros­tli­vosť o de­ti atď.Všet­ci sved­ko­via, kto­rí sa po­dria­di­li tým­to hroz­bám, ve­de­li, že bo­li pod­ve­de­ní... budˇ kla­ma­ním, ale­bo úmy­sel­ným za­ta­je­ním dô­ka­zu v pros­pech ob­ha­jo­by.

Ma­ni­pu­lá­cia- v 13 % re­ha­bi­li­tá­cií, or­gá­ny skres­li­li sve­dec­kú vý­po­veď bez pou­ži­tia hro­zieb (305 z 2400 prí­pa­dov). Niek­to­rí sved­ko­via bo­li ko­rum­po­va­ní, aby zme­ni­li svo­ju vý­po­veď, na zá­kla­de to­ho, že im bo­la sľú­be­ná zho­vie­va­vosť v ich vlas­tných tres­tných ve­ciach, ale­bo pri­ja­li iné be­ne­fi­ty: pri­vi­lé­giá vo vä­ze­ní, pre­pus­te­nie z väz­by, dro­gy, pe­nia­ze, atď. Os­tat­ní bo­li ok­la­ma­ní fa­loš­ným dô­ka­zom o vi­ne ob­ža­lo­va­ných, ale­bo bo­li vlá­ka­ní do po­zí­cie, že si mys­le­li, že vi­de­li ve­ci, kto­ré sa nes­ta­li. Niek­to­rí bo­li jed­no­du­cho po­žia­da­ní, aby kla­ma­li (ale­bo, aby si ne­cha­li prav­du pre se­ba) a oni súh­la­si­li, že to uro­bia. Niek­to­rí sved­ko­via, kto­rí bo­li vma­ni­pu­lo­va­ní k to­mu, aby po­da­li fa­loš­né sve­dec­tvo si to neu­ve­do­mi­li, iní áno.“.

Ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov sa naj­čas­tej­šie ob­ja­vu­je me­dzi naj­hor­ší­mi ná­sil­ný­mi tres­tný­mi čin­mi -  v prí­pa­doch vrážd (23%) a v prí­pa­doch sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia de­tí (28%).

Na s. 67 sprá­va de­fi­nu­je ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov ako„úmy­sel­né a ús­peš­né úsi­lie pri­nú­tiť sved­ka k po­da­niu nep­rav­di­vé­ho dô­ka­zu, ale­bo k za­ta­je­niu sku­toč­né­ho dô­ka­zu.“. Uvá­dza k to­mu aj tie­to kon­krét­ne prí­pa­dy:

- Prí­pad Jua­na Joh­nso­na,v rám­ci kto­ré­ho po­li­cajt hro­zil oči­té­mu sved­ko­vi ob­vi­ne­ním z vraž­dy, ak od­miet­ne iden­ti­fi­ko­vať Joh­nso­na na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v ro­ku 1991 v Chi­ca­gu. Joh­nson bol od­sú­de­ný na 30 ro­kov. V ro­ku 2004 bol re­ha­bi­li­to­va­ný.

- Prí­pad Deb­ry Browno­vej, kde po­li­cajt v rám­ci príp­ra­vy na pro­ces vo ve­ci vraž­dy v Uta­hu v ro­ku 1995, ho­vo­ril so sved­kom, kto­rý krát­ko po vraž­de vi­del mu­ža so zbra­ňou a veľ­kou ho­to­vos­ťou, a po­ve­dal mu,,aby ml­čal ak vie, čo je pre ne­ho dob­ré.“. D. Browno­vá bo­la v ro­ku 1995 od­sú­de­ná na do­ži­vo­tie a v ro­ku 2013 bo­la re­ha­bi­li­to­va­ná.

- V prí­pa­de­Sa­mi­ho Le­ku, po­li­caj­ti ro­bi­li nát­lak na vá­ha­vú dvo­ji­cu, aby iden­ti­fi­ko­va­la Le­ku, pri­čom obom po­ve­da­li, že oni ve­dia, že Le­ka je vrah a tiež po­ve­da­li man­žel­ke, že jej man­žel už iden­ti­fi­ko­val Le­ku. Le­ka bol od­sú­de­ný v ro­ku 1990 na 20 ro­kov. V ro­ku 2002 bol re­ha­bi­li­to­va­ný.Tu auto­ri sprá­vy kon­šta­tu­jú, že aj pou­ží­va­nie klam­stiev, pres­vied­ča­nie, ale­bo do­nu­co­va­nie sved­kov k vý­po­ve­diam je nes­práv­nym ko­na­ním, ak sa po­li­caj­ti pri­tom ne­zau­jí­ma­jú o to, čo sve­dok v sku­toč­nos­ti vi­del.

Na s. 26 sprá­va v sú­vis­los­ti s prob­le­ma­ti­kou sve­dec­kých vý­po­ve­dí upo­zor­ňu­je na­nes­práv­nu iden­ti­fi­ká­ciu zo stra­ny oči­tých sved­kov, kto­rá ako sme vi­de­li, pat­rí me­dzi ve­dú­ce fak­to­ry, kto­ré sa po­die­ľa­jú na nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­niach v USA. Auto­ri sprá­vy pre­to ho­vo­ria o nut­nos­ti zlep­še­nia pro­ce­dúr v rám­ci iden­ti­fi­ká­cie oči­tý­mi sved­ka­mi, s cie­ľom re­duk­cie­jus­tič­ných omy­lov a nes­práv­ne­ho ko­na­nia v rám­ci iden­ti­fi­kač­ných pos­tu­pov. Do ro­ku 2020, 31 štá­tov USA re­for­mo­va­lo svo­ju me­to­di­ku v sú­vis­los­ti s iden­ti­fi­ká­cia­mi. Ame­ric­ká or­ga­ni­zá­cia In­no­cen­ce Pro­ject v tej­to sú­vis­los­ti,  na svo­jej strán­ke https://in­no­cen­cep­ro­ject.org/eyewit­ness-iden­ti­fi­ca­tion-re­form/po­pi­su­je spô­sob, ako zvý­šiť pres­nosť iden­ti­fi­ká­cie zo stra­ny oči­tých sved­kov.  Prob­le­ma­ti­ke nes­práv­nej iden­ti­fi­ká­cie zo stra­ny oči­tých sved­kov sa ve­nu­jú aj tie­to za­ují­ma­vé člán­ky zve­rej­ne­né na strán­ke re­gis­tra https://www.law.umich.edu/spe­cial/exone­ra­tion/Pa­ges/Eyewit­ness-Iden­ti­fi­ca­tions.aspx.

2.     Nes­práv­ne ko­na­nie v rám­ci vý­slu­chov

Na s. 64 sa uvá­dza, že 12 % re­ha­bi­li­to­va­ných sa fa­loš­ne doz­na­lo ku zlo­či­nom, za kto­ré bo­li od­sú­de­ní (292 z 2400 prí­pa­dov), pri­čom to zvy­čaj­ne uro­bi­li v dôs­led­ku tla­ku po­lí­cie. Doz­ve­dá­me sa tu tiež, že „Niek­to­ré ty­py tla­ku a klam­stiev, kto­ré mô­žu byť nes­práv­nym ko­na­ním...  sú po­vo­le­né v rám­ci vý­slu­chov po­doz­ri­vých, pod­ľa všet­ké­ho na zá­kla­de teórie, že keď­že vin­ní po­doz­ri­ví ma­jú oči­vid­né a zá­važ­né mo­tí­vy kla­mať o svo­jej vi­ne, po­lí­cia mu­sí pri­pus­tiť – v rám­ci hra­níc – za­stra­šo­va­nie, ús­ko­ky a klam­stvá, aby zis­ti­la  prav­du. Po­lí­cia však nie­ke­dy prek­ro­čí tie­to hra­ni­ce a do­pus­tí sa nes­práv­ne­ho ko­na­niav rám­ci vý­slu­chov. To­to uro­bi­li (ako vie­me)v 57 % re­ha­bi­li­tá­cií,  kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia(fal­se con­fes­sions) (165 z 292 prí­pa­dov); tri štvr­ti­ny tých­to re­ha­bi­li­tá­cií sa tý­ka­li vrážd (126 zo 165 prí­pa­dov). V tak­mer dvoch tre­ti­nách prí­pa­dov, v kto­rých nes­práv­ne ko­na­nie po­lí­cie vie­dlo k fa­loš­ným doz­na­niam, po­lí­cia pou­ži­la fy­zic­ké ná­si­lie, ale­bo sa ním vy­hrá­ža­la (105 zo 165 prí­pa­dov). Po­lo­vi­ca zo všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií v USA, v kto­rých bo­li doz­na­nia vy­nú­te­né ná­si­lím, sa ob­ja­vi­la v Chi­ca­gu, kde bo­lo ná­si­lie pou­ži­té k zís­ka­niu viac než dvoch tre­tín fa­loš­ných doz­na­ní v re­ha­bi­li­tá­ciách (52 zo 75 prí­pa­dov); na zvy­šok kra­ji­ny pri­pa­da­la me­nej než štvr­ti­na (53 z 217 prí­pa­dov).“.

Klam­stvá, sľu­by a hroz­by 

Na s. 14 sprá­va upo­zor­ňu­je na to, že v USA sú v rám­ci vý­slu­chov niek­to­ré klam­stvá, sľu­by a hroz­by po­vo­le­né, niek­to­ré sú však za­ká­za­né.Väč­ši­na nes­práv­ne­ho ko­na­nia v rám­ci vý­slu­chov po­zos­tá­va zo za­ká­za­ných lží, sľu­bov a hro­zieb.

Vy­šet­ro­va­te­lia v USA mô­žu pri vý­slu­choch kla­mať oh­ľa­dom fak­tov, kto­ré sa tý­ka­jú vy­šet­ro­va­nia (napr. “naš­li sme va­še od­tlač­ky pr­stov“),ale ne­mô­žu kla­mať oh­ľa­dom zá­ko­na (napr. “dos­ta­ne­te trest smr­ti“). Dá­vať vág­ne sľu­by, je po­vo­le­né (napr. “ak sa doz­ná­te, mô­že­me vám po­môcť“), ale kon­krét­ne sľu­by po­vo­le­né nie sú (napr. “ak sa doz­ná­te, pro­ku­rá­tor ne­bu­de žia­dať trest smr­ti“). Sprá­va tu ďa­lej upo­zor­ňu­je, že „V 20 % re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, po­lí­cia kla­ma­la oh­ľa­dom zá­ko­na, ale­bo oh­ľa­dom pris­ľú­be­nia nás­led­kov, kto­ré ne­moh­la za­ru­čiť. Po­lí­cia mô­že hro­ziť väz­bou, v prí­pa­de, že po­doz­ri­vý sa ne­doz­ná...a pro­ku­rá­to­ri mô­žu hro­ziť ob­ža­lo­bou nie­ko­mu, kto nes­po­lup­ra­cu­je. Hroz­by pro­ti tre­tím stra­nám sú však za­ká­za­né – napr. že za­dr­žia par­tne­ra, ale­bo di­eťa po­doz­ri­vej oso­by... Hroz­by pro­ti tre­tím stra­nám  bo­li pou­ži­té v 8 % re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia.“.

K po­vo­le­ným vý­slu­cho­vým prak­ti­kám v USA

Na s. 14 sa pou­ka­zu­je na to,  že aj­niek­to­ré po­vo­le­né vý­slu­cho­vé prak­ti­ky pris­pie­va­jú k vzni­ku fa­loš­ných doz­na­ní. K ta­kým­to po­vo­le­ným vý­slu­cho­vým prak­ti­kám pa­tria:

-          po­vo­le­né sľu­by a hroz­by,

-          kla­ma­nie oh­ľa­dom vy­šet­ro­va­nia,

-          oboz­ná­me­nie po­doz­ri­vé­ho s de­tail­mi zlo­či­nu,

-          vy­po­čú­va­nie mla­dis­tvé­ho bez ro­di­ča, ale­bo po­ruč­ní­ka.

Jed­na, ale­bo via­ce­ré z tých­to tak­tík, pris­pe­li k 70 % fa­loš­ných doz­na­ní, pri­čom„V tre­ti­ne re­ha­bi­li­tá­cií, kde bo­li doz­na­nia zo stra­ny spolu­ob­ža­lo­va­né­ho, sa re­ha­bi­li­to­va­ná oso­ba tiež doz­na­la, vo zvyš­ku nie...všet­ky fa­loš­né doz­na­nia – zo stra­ny spolu­ob­ža­lo­va­ných, ako aj zo stra­ny re­ha­bi­li­to­va­ných osôb – pris­pe­li k od­sú­de­niam v 21 % re­ha­bi­li­tá­cií.“(s. 14).

PRÍPA­DY FRAN­KA STERLIN­GA, BOB­BY­HO JOH­NSO­NA A EDWAR­DA BA­KE­RA

Na s. 78 sa uvá­dza, že ná­si­lie a iné ty­py zlé­ho sprá­va­nia zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľov v rám­ci vý­slu­chov, vy­ús­ti­li do 165 fa­loš­ných doz­na­ní, kto­ré uro­bi­li re­ha­bi­li­to­va­né oso­by – 7 % zo všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií (165 z 2 400 prí­pa­dov), 57 % z tých s fa­loš­ný­mi doz­na­nia­mi (165 z 292 prí­pa­dov). Na s. 78 – 80 sa v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na tie­to dva prí­pa­dy.

V pr­vom prí­pa­de vraž­dy z ro­ku 1988, Frank Sterling spo­čiat­ku tr­val na svo­jej ne­vi­ne a nech­cel sa doz­nať. Nes­kôr bol zhyp­no­ti­zo­va­ný a vy­šet­ro­va­te­lia mu za­ča­li kla­mať o tom, že ma­jú dô­ka­zy pro­ti ne­mu, pri­čom mu uka­zo­va­li fot­ky obe­te z mies­ta či­nu a ho­vo­ri­li mu de­tai­ly oh­ľa­dom vraž­dy, o kto­rých ne­mal po­ňa­tia. Nás­led­ne po­li­caj­ti nah­ra­li na vi­deo 20 mi­nú­to­vé doz­na­nie Sterlin­ga. V tej­to sú­vis­los­ti je­dô­le­ži­té do­dať, že ne­nah­ra­li vý­sluch, kto­rý to­mu pred­chá­dzal. Sprá­va upo­zor­ňu­je na to, že o tak­ti­kách, kto­ré pou­ži­li vy­šet­ro­va­te­lia v tom­to prí­pa­de, je sí­ce zná­me, že mô­žu viesť k vzni­ku fa­loš­ných doz­na­ní, ale nep­red­sta­vo­va­li nes­práv­ne ko­na­nie (mis­con­duct) - s. 79.Tu auto­ri sprá­vy od­ka­zu­jú aj na tie­to za­ují­ma­vé od­bor­né člán­ky auto­rít, ve­nu­jú­ce sa prob­le­ma­ti­ke fa­loš­ných doz­na­ní, kto­ré ako sme vi­de­li, pa­tria me­dzi ve­dú­ce prí­či­ny jus­tič­ných omy­lov v USA, pri­čom tu je pot­reb­né zdô­raz­niť, že fa­loš­né doz­na­nia sa de­jú na ce­lom sve­te: SAUL KAS­SI­Net al., Po­li­ce-In­du­ced Con­fes­sions: Risk Fac­tors and Re­com­men­da­tions, kto­rý je dos­tup­ný tu:https://web.williams.edu/Psy­cho­lo­gy/Fa­cul­ty/Kas­sin/fi­les/Whi­te%20Pa­per%20-%20LHB%20(2010).pdf a SAUL KAS­SIN, Fal­se Con­fes­sions: Cau­ses, Con­sequen­ces, and Im­pli­ca­tions for Re­form, kto­rý je zve­rej­ne­ný tu: https://jour­nals.sa­ge­pub.com/doi/pdf/10.1177/2372732214548678.Zá­ve­rom tej­to čas­ti len do­dám, že v ro­ku 2010 bol Sterling re­ha­bi­li­to­va­ný na zá­kla­de tes­tov DNA.

V prí­pa­de 16 roč­né­ho Bob­by­ho Joh­nso­na iš­lo o vraž­du že­ny z ro­ku 2006. Po­lí­cia za­ča­la vy­po­čú­vať 16 roč­né­ho B. Joh­nso­na bez prí­tom­nos­ti ro­di­čov. Joh­nso­no­vi sa za­čal vy­šet­ro­va­teľ Cla­ren­ce Willoug­hby vy­hrá­žať tres­tom smr­ti, ak sa ne­doz­ná. Po­ve­dal Joh­nso­no­vi, že ak sa ne­doz­ná, nik­dy viac neu­vi­dí svo­ju ro­di­nu a ok­la­mal ho, že po­lí­cia má fy­zic­ký dô­kaz, kto­rý ho spá­ja so zlo­či­nom. Na­ko­niec po­li­caj­ti nah­ra­li Joh­nso­no­vo doz­na­nie, kto­ré si spo­lu s po­li­caj­tmi pred­tým nac­vi­čil. O nie­koľ­ko dní nes­kôr ba­lis­tic­ké tes­ty do­ká­za­li, že Joh­nso­no­vo doz­na­nie bo­lo ne­kon­zis­ten­tné s fy­zic­kým dô­ka­zom, a pre­to mu po­li­caj­ti po­ve­da­li, že mu­sí “op­ra­viť“ svo­je doz­na­nie, aby dos­tal niž­ší trest, v dôs­led­ku čo­ho Joh­nson uro­bil dru­hé, op­ra­ve­né nah­ra­né doz­na­nie. Joh­nson uro­bil do­ho­du o vi­ne a tres­te a bol od­sú­de­ný na 38 ro­kov. V ro­ku 2015 bol re­ha­bi­li­to­va­ný. Sprá­va tu pou­ka­zu­je na tie­to sku­toč­nos­ti: po­lí­cia v tom­to prí­pa­de pred­stie­ra­la, že uro­bi­la s  Joh­nso­nom “do­ho­du o vi­ne a tres­te“(tú však mô­žu uro­biť len pro­ku­rá­to­ri),kla­ma­la oh­ľa­dom zá­ko­na (v sku­toč­nos­ti to­tiž Joh­nso­no­vi ako mla­dis­tvé­mu neh­ro­zil trest smr­ti) a hro­zi­la mu, že už nik­dy neu­vi­dí svo­ju ro­di­nu. Auto­ri sprá­vy tu upo­zor­ňu­jú, že všet­ky tie­to prak­ti­ky sú za­ká­za­né a mô­žu viesť k san­kcio­no­va­niu po­lí­cie a vy­lú­če­niu doz­na­ní ako dô­ka­zov(s. 80).

Na s. 80–81 sa uvá­dza, že fa­loš­né doz­na­nia sa ob­ja­vi­li v 12 % zná­mych re­ha­bi­li­tá­cií (292 z 2 400 prí­pa­dov). Tak­mer 70 % fa­loš­ných doz­na­ní v zná­mych prí­pa­doch re­ha­bi­li­tá­cií, sa ob­ja­vi­lo v prí­pa­doch vrážd (204 z 292 prí­pa­dov). Väč­ši­na fa­loš­ných doz­na­ní v prí­pa­doch re­ha­bi­li­tá­cií bo­la zís­ka­ná do­nu­co­va­cím nes­práv­nym ko­na­ním v rám­ci vý­slu­chov, cel­ko­vo 57 % (s. 82).

Fy­zic­ké ná­si­lie, ale­bo hroz­ba bez­pros­tred­né­ho ná­si­lia, pred­sta­vu­je naj­bež­nej­ší typ nes­práv­ne­ho ko­na­nia v rám­ci vý­slu­chov, kto­ré­ho vý­sled­kom sú fa­loš­né doz­na­nia, pri­čom ten­to typ sa ob­ja­vil v 64 % vý­slu­chov, kde sa vy­skyt­lo nes­práv­ne ko­na­nie (105 zo 165 prí­pa­dov) - s. 83. Tu sa tie­žu­vá­dza prí­pad Edwar­da Ba­ke­ra, kto­ré­ho pri vý­slu­chu po­li­caj­ti v Illi­nois pri­via­za­li k sto­lič­ke a bi­li pa­li­ca­mi.

Na s. 26 auto­ri sprá­vy kon­šta­tu­jú, že je pot­reb­né pri­jať re­for­my na zre­du­ko­va­nie nes­práv­ne­ho ko­na­nia zo stra­ny OČTK. Tu ho­vo­riaaj o dô­le­ži­tos­ti nah­rá­va­nia ce­lých vý­slu­chov, na­koľ­ko po­va­žu­jú nah­rá­va­nie ce­lých vý­slu­chov za naj­efek­tív­nej­ší pros­trie­dok na za­brá­ne­nie vzni­ku fa­loš­ných doz­na­ní a nes­práv­ne­ho ko­na­nia v rám­ci vý­slu­chov.

Ame­ric­ká or­ga­ni­zá­cia In­no­cen­ce Pro­ject, kto­rá tiež upo­zor­ňu­je na dô­le­ži­tosť ta­kej­to re­for­my, na svo­jej strán­ke uvá­dza, že me­dzi štá­ty, kto­ré po­ža­du­jú nah­rá­va­nie vý­slu­chov pa­tria: Alas­ka, Co­lo­ra­do, Con­nec­ti­cut, Illi­nois, In­dia­na, Kan­sas, Mai­ne, Ma­ry­land, Mas­sa­chu­setts, Mi­chi­gan, Min­ne­so­ta, Mis­sou­ri, Mon­ta­na, Neb­ras­ka, Ne­va­da, New Jer­sey, New Mexico, New York, North Ca­ro­li­na, Ok­la­ho­ma, Ore­gon, Texas, Utah, Ver­mont, Vir­gi­nia, Was­hin­gton D.C. a Wis­con­sin - https://in­no­cen­cep­ro­ject.org/fal­se-con­fes­sions-re­cor­ding-inter­ro­ga­tions/.

Vi­de­li sme, že ne­vin­ní ľu­dia mô­žu uro­biť fa­loš­né doz­na­nia. Ne­vin­ní ľu­dia však mô­žu uro­biť aj do­ho­dy o vi­ne a tres­te (guil­ty pleas), čo je tak­tiež prob­lém. Tu sa pre­to žia­da uviesť nie­koľ­ko dô­le­ži­tých sku­toč­nos­tí. Via­ce­ré ame­ric­ké or­ga­ni­zá­cie upo­zor­ňu­jú na to, že do­ho­dy o vi­ne a tres­te ro­bia aj ne­vin­ní ľu­dia pre­to, aby si zní­ži­li tres­ty.  Sprá­va  kon­šta­tu­je, že v USA bo­li do­ho­dy o vi­ne a tres­te up­lat­ne­né v pri­naj­men­šom 95 % tres­tných roz­sud­kov (s. 18).Or­ga­ni­zá­cia In­no­cen­ce Pro­ject v rám­ci svoj­ho člán­ku z ro­ku 2018https://in­no­cen­cep­ro­ject.org/guil­ty-plea-prob­lem-web­si­te-re-launch-to­day/uvá­dza, že pod­ľa The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, 18  % re­ha­bi­li­to­va­ných osôb uro­bi­lo do­ho­du o vi­ne a tres­te.Tu zá­ro­veň do­dá­va, že­to­to per­cen­to rep­re­zen­tu­je len má­lo šťas­tných ľu­dí, kto­rí uro­bi­li do­ho­du o vi­ne a tres­te a bo­li schop­ní do­siah­nuť zvrá­te­nie svo­jich roz­sud­kov, na­koľ­ko to­to je obzvlášť ťaž­ké do­siah­nuť v prí­pa­doch, kde bo­li uro­be­né do­ho­dy o vi­ne a tres­te. Pre­to si aj In­no­cen­ce Pro­ject v tej­to sú­vis­los­ti kla­die pál­či­vú otáz­ku: koľ­ko ne­vin­ných ľu­dí v USA uro­bi­lo do­ho­du o vi­ne a tres­te pre­to, aby do­siah­li niž­ší trest?

3.     Vy­fab­ri­ko­va­nie  dô­ka­zov

Na s. 15 sa uvá­dza, že vy­fab­ri­ko­va­nie dô­ka­zov sa ob­ja­vi­lo v 10 % prí­pa­dov, kon­krét­ne v tých­to 3. po­do­bách:

·         Fo­renz­ný pod­vod(fo­ren­sic fraud), kto­rý sa tu de­fi­nu­je ako „ve­do­mé fal­šo­va­nie fo­ren­zné­ho dô­ka­zu s cie­ľom na­po­môcť od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho“, sa ob­ja­vil v 3 % re­ha­bi­li­tá­cií, pri­čom ten­to pod­vod spá­cha­li zvy­čaj­ne fo­ren­zní ana­ly­ti­ci. Vo viac než tre­ti­ne prí­pa­dov ana­ly­ti­ci uro­bi­li zá­znam o tom, že­napr. vla­sy, krv, sli­ny, či sper­mie ob­ža­lo­va­ných sa zho­do­va­li, ale­bo bo­li kon­zis­ten­tné s tý­mi, kto­ré sa naš­li na mies­te či­nu, ho­ci v sku­toč­nos­ti tes­ty do­ká­za­li opak. V prib­liž­ne štvr­ti­ne prí­pa­dov, fo­ren­zní sved­ko­via preh­lá­si­li, že ob­ža­lo­va­ní moh­li byť zdro­jom kr­vi, od­tlač­kov pr­stov, ale­bo sper­mií z mies­ta či­nu, po tom ako fo­ren­zné tes­ty uká­za­li, že­to bo­lo ne­mož­né. Sprá­va na s. 99 kon­šta­tu­je, že fo­renz­ný pod­vod sa ob­ja­vil v 75 z 2 400 prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií. V 83 % tých­to prí­pa­doch pod­vod spá­cha­li fo­ren­zní ana­ly­ti­ci, vrá­ta­ne dvoch prí­pa­dov, v kto­rých sa pro­ku­rá­tor tiež po­die­ľal na pod­vo­de (62 zo 75 prí­pa­dov). V 16 % prí­pa­dov spá­cha­li fo­renz­ný pod­vod po­li­caj­ti (12 zo 75 prí­pa­dov), vrá­ta­ne dvoch prí­pa­dov, na kto­rých sa po­die­ľal aj pro­ku­rá­tor. V jed­nom prí­pa­de spá­chal fo­renz­ný pod­vod pro­ku­rá­tor sám.

V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né roz­li­šo­vať fo­renz­ný pod­vod od ne­ko­rek­tné­ho fo­ren­zné­ho dô­ka­zu, kto­rý ne­bol dôs­led­kom úmy­sel­né­ho fal­šo­va­nia dô­ka­zu. Fa­loš­ný, ale­bo za­vá­dza­jú­ci fo­renz­ný dô­kaz pris­pel k štvr­ti­ne preu­ká­za­ných nes­pra­vod­li­vých od­sú­de­ní (590 z 2 400 prí­pa­dov). Vo väč­ši­ne tých­to prí­pa­dov fo­ren­zní exper­ti po­chy­bi­li, ale­bo spo­lie­ha­li na ve­dec­ké pos­tu­py, ale­bo pres­ved­če­nia, kto­ré bo­li nes­kôr zdis­kre­di­to­va­né (s. 98). V os­tat­ných prí­pa­doch pra­cov­ní­ci sí­ce ko­na­li nes­práv­ne, ale neš­lo z ich stra­ny o pod­vod –naj­čas­tej­šie za­ta­ji­li fo­ren­zné in­for­má­cie, kto­ré moh­li po­môcť ob­ža­lo­va­ným (s. 99).

·         Fa­loš­né zlo­či­ny, kto­ré bo­li po­lí­ciou vy­fab­ri­ko­va­né v 5 % re­ha­bi­li­tá­cií, kde po­li­caj­ti podstr­či­li dô­ka­zy na mies­to či­nu a tvr­di­li, že ich tam naš­li (napr. dro­gy ale­bo zbra­ne), ale­bo fa­loš­ne tvr­di­li, že po­doz­ri­ví na nich za­úto­či­li, čo sa sta­lo zvy­čaj­ne vte­dy, keď chce­li za­kryť vlas­tné ná­si­lie pro­ti tým­to ob­ža­lo­va­ným.

·         Vy­fab­ri­ko­va­né doz­na­nia(fab­ri­ca­ted con­fes­sions)sa ob­ja­vi­li  v asi 2 % re­ha­bi­li­tá­cií, kde po­li­caj­ti vy­fab­ri­ko­va­li doz­na­nia ob­ža­lo­va­ných, kto­rí sa v sku­toč­nos­ti ne­doz­na­li (s. 16). Na s. 103 sau­vá­dza, že  12 % re­ha­bi­li­tá­cií ob­sa­ho­va­lo fa­loš­né doz­na­nia (292 z 2 400 prí­pa­dov). V 12  % re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa ob­ja­vi­li fa­loš­né doz­na­nia, sa ob­ža­lo­va­ní vô­bec ne­doz­na­li (36 z 292 prí­pa­dov).

Sprá­va tu pou­ka­zu­jeaj na prí­pad Oma­ra Aguirre, kto­ré­ho po­lí­cia vy­po­čú­va­la v prí­pa­de vraž­dy v Chi­ca­gu v ro­ku 1997. Aguirre ne­ve­del po an­glic­ky ani pí­sať, ani čí­tať. Po­li­caj­ti mu na zá­ver­výs­lu­chu po­ve­da­li, že ak chce ísť do­mov, mu­sí naj­prv pod­pí­sať do­ku­ment v an­glič­ti­ne. On to bez pre­čí­ta­nia pod­pí­sal a na pro­ce­se ten­to do­ku­ment pred­lo­ži­li ako je­ho doz­na­nie.

Vo veľ­kej väč­ši­ne prí­pa­dov re­ha­bi­li­tá­cií, kde sa ob­ja­vi­li vy­fab­ri­ko­va­né doz­na­nia, po­lí­cia vy­fab­ri­ko­va­la ús­tne doz­na­nia (31 z 36 prí­pa­dov) – s. 103. Tak to bo­lo aj v prí­pa­de­Ro­ber­ta Hay­sa, kto­rý za­vo­lal po­lí­ciu v ro­ku 1992, pre­to­že po­čul, že je­ho 8 roč­ná dcé­ra po­ve­da­la po­lí­cii, že ju otec zná­sil­nil. Otec to­to ob­vi­ne­nie od­mie­tol, pri­čom je­ho dcé­ra nes­kôr svo­je tvr­de­nie nie­koľ­kok­rát od­vo­la­la s tým, že ju mat­ka do­nú­ti­la k to­mu, aby ob­vi­ni­la ot­ca. De­tek­tív však pred sú­dom sved­čil, že Hays sa doz­nal k zlo­či­nu. Hays bol nás­led­ne od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie. V ro­ku 2007 sud­ca zis­til, že de­tek­tív kla­mal a vy­mys­lel si doz­na­nie, a že Hays bol ne­vin­ný, v dôs­led­ku čo­ho bol Hays okam­ži­te pre­pus­te­ný (s. 103).

4.     Za­ta­jo­va­nie  dô­ka­zov  v pros­pech ob­ža­lo­va­ných

Na s. 65sa uvá­dza, že za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných je naj­čas­tej­šou ka­te­gó­riou nes­práv­ne­ho ko­na­nia a ob­ja­vi­lo sa v  44 % všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií, t. j. v 1 064 z 2 400 prí­pa­dov. Dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných za­ta­ju­jú po­li­caj­ti aj pro­ku­rá­to­ri. Od pro­ku­rá­to­rov sa pri­tom po­ža­du­je, aby od­kry­li všet­ky dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných. Ma­jú te­da po­vin­nosť prez­ra­diť ob­ha­jo­be dô­ka­zy v pros­pech ob­ža­lo­va­ných.

Na s. 16 sa kon­šta­tu­je, že za­ta­jo­va­nie dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných sa ob­ja­vi­lo v 61 % prí­pa­dov vrážd a napr. v  27 % prí­pa­dov sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia de­tí. Na s. 16 -17 sa tiež doz­ve­dá­me, že:

-          pro­ku­rá­to­ri za­ta­jo­va­li ta­ké­to dô­ka­zy v 73 % prí­pa­dov, kde sa ta­ké­to ko­na­nie ob­ja­vi­lo,

-          po­li­caj­ti za­ta­ji­li ta­ké­to dô­ka­zyv 33 % prí­pa­dov,

-          fo­ren­zní ana­ly­ti­ci tak uro­bi­li v 6 % prí­pa­dov,

-          v 13% bo­li za­ta­je­né fy­zic­ké pred­me­ty ako ob­le­če­nie, zbra­ne a pod.

HLAVNÉ KA­TEGÓRIE ZA­TA­JENÝCH DÔKA­ZOV, KTORÉ BO­LI V PROS­PECH OB­ŽA­LO­VANÝCH (s. 17 – 18 Sprá­vy)

Auto­ri sprá­vy uvá­dza­jú, že me­dzi hlav­né ka­te­gó­rie za­ta­je­ných dô­ka­zov v pros­pech ob­ža­lo­va­ných pa­tria:

·         Na­bá­da­nie k sve­dec­tvu pro­ti re­ha­bi­li­to­va­nej oso­be - bo­lo za­ta­je­né v 21 % re­ha­bi­li­tá­cií. Na s. 122 sa pí­še, že na­bá­da­nie k sve­dec­tvu mô­že mať po­do­bu sľu­bov, ale­bo hro­zieb. Nap­rík­lad v prí­pa­de Ada­ma Mi­ran­du, kde sa jed­na­lo o vraž­du, bo­lo ko­run­né­mu sved­ko­vi ob­ža­lo­by po­ve­da­né, že ak ne­bu­de sved­čiť pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu, on sám bu­de ob­ža­lo­va­ný. Naj­čas­tej­šie má za­ta­je­né na­bá­da­nie k fa­loš­né­mu sve­dec­tvu po­do­bu do­ho­dy s pro­ku­rá­to­rom (deal), o tom, že sa za­miet­nu, ale­bo zmier­nia ob­vi­ne­nia pro­ti sved­kom (sve­dok pri­tom mô­že byť spolu­ob­ža­lo­va­ný za rov­na­ký trest­ný čin ako re­ha­bi­li­to­va­ná oso­ba, ale­bo mô­že če­liť ob­vi­ne­niam, kto­ré s tým­to tres­tným či­nom ne­sú­vi­sia).

V prí­pa­de pro­ce­su s Mi­chaelom Hus­hom z ro­ku 2001, kto­rý sa tý­kal vraž­dy, spolu­ob­ža­lo­va­ný kri­vo sved­čil, že Hash a tre­tí ob­ža­lo­va­ný za­stre­li­li obeť – uká­za­lo sa to­tiž, že uro­bil  taj­nú do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom o zmier­ne­ní je­ho vlas­tné­ho ob­vi­ne­nia z vraž­dy 2. stup­ňa a tres­tu na 6 ro­kov a 8 me­sia­cov. V tom­to prí­pa­de kri­vo sved­čil aj vä­zen­ský in­for­má­tor, kto­rý po­ve­dal, že Hash sa mu vo väz­be doz­nal k vraž­de – ob­ha­jo­be pri­tom ne­bo­lo po­ve­da­né, že in­for­má­tor mal do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom, o zní­že­ní tres­tu z 15 na 5 ro­kov a že ten­to in­for­má­tor po­dob­ne sved­čil pro­ti ďal­ším, pri­naj­men­šom 20. ob­ža­lo­va­ným.

Prob­le­ma­ti­ke vý­po­ve­dí vä­zen­ských in­for­má­to­rov sa na strán­ke re­gis­tra ve­nu­je ten­to za­ují­ma­vý člá­nok z ro­ku 2015: https://www.law.umich.edu/spe­cial/exone­ra­tion/Pa­ges/Jail­hou­se-In­for­mants.aspx, kde sa uvá­dza, že 8 % všet­kých re­ha­bi­li­to­va­ných osôb uve­de­ných v The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, bo­lo od­sú­de­ných sčas­ti­na zá­kla­de nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí vä­zen­ských in­for­má­to­rov(máj 2015).

Auto­ri sprá­vy kon­šta­tu­jú, že nie­ke­dy sú sve­dec­tvá fi­nan­čne mo­ti­vo­va­né. Tak to bo­lo aj v prí­pa­de pro­ce­su s  Joh­nom Thom­pso­nom v ro­ku 1985, kto­rý sa tý­kal vraž­dy. Sve­dok tu sved­čil, že po­čul, že sa Thom­pson priz­nal k vraž­de, pri­čom sa nes­kôr uká­za­lo, že pro­ku­rá­tor za­ta­jil od­me­nu 15 000 do­lá­rov, kto­rú zís­kal ten­to sve­dok za svo­je sve­dec­tvo od ro­di­ny obe­te (s. 123).

Zá­ve­rom tej­to čas­ti pri­po­mí­nam, že pod­ľa šta­tis­ti­ky The Na­tio­nal Re­gis­try of Exone­ra­tions, sa v 60 % re­ha­bi­li­tá­cií ob­ja­vi­la kri­vá prí­sa­ha ale­bo fa­loš­né ob­vi­ne­nie zo stra­ny sved­kov ob­ža­lo­by, v dôs­led­ku čo­ho ide o hlav­ný fak­tor, kto­rý pris­pie­va k jus­tič­ným omy­lom v USA.

·         Ne­kon­zis­ten­tné vý­po­ve­de zo stra­ny sved­kov ob­ža­lo­by –vý­po­ve­de kto­ré bo­li v roz­po­re s ich sve­dec­tva­mi pred sú­dom,bo­li za­ta­je­né v 14 % re­ha­bi­li­tá­cií. V tej­to sú­vis­los­ti sa na s. 123 pou­ka­zu­je na prí­pad Ja­me­sa Ha­ley­ho, kto­rý bol od­sú­de­ný za vraž­du v ro­ku 1972 po tom, ako pria­teľ­ka obe­te a spolu­bý­va­jú­ca obe­te sved­či­li, že vi­de­li Ha­leya v su­sed­stve, v ča­se zlo­či­nu. Pria­teľ­ka obe­te tiež sved­či­la, že vi­de­la Ha­leya, ako spá­chal vraž­du. Ha­ley bol od­sú­de­ný na do­ži­vo­tie. Po 34. ro­koch sa zis­ti­lo, že ob­ža­lo­ba za­ta­ji­la sprá­vy, o tom, že obe že­ny pô­vod­ne po­ve­da­li po­lí­cii, že Ha­ley­ho viac ako me­siac ne­vi­de­li.

·         Trest­ný re­gis­ter a his­tó­ria ne­čes­tnos­ti sved­kov ob­ža­lo­by - bo­li za­ta­je­né v 4 % re­ha­bi­li­tá­cií. Na s. 123 sav rám­ci tej­to prob­le­ma­ti­ky upo­zor­ňu­je nap­rí­pad od­sú­de­nia Ge­rar­da San­do­val-Gon­za­le­za, kde sa nes­kôr zis­ti­lo, že ob­ha­jo­be ne­bo­lo po­ve­da­né, že fe­de­rál­ny agent, kto­rý sved­čil pro­ti San­do­val-Gon­za­le­zo­vi, fal­šo­val pod­pis svoj­ho ve­dú­ce­ho v sprá­ve v inom prí­pa­de.

·         Fo­ren­zné tes­ty v pros­pech ob­ža­lo­va­ných -  bo­li za­ta­je­né v 6 % re­ha­bi­li­tá­cií, vrá­ta­ne tých, kto­ré pres­ved­či­vo do­ka­zo­va­li ne­vi­nu re­ha­bi­li­to­va­ných osôb (s. 18).Tus­prá­va zmie­ňu­je prí­pad vraž­dy z ro­ku 2000, kde bo­li ob­ža­lo­va­ní: Ken­neth Ka­go­nyer, Ro­bert Wil­coxson, Larry Williams, Jr., Da­mian Mills a Ted­dy Is­bell z North Ca­ro­li­na. V tom­to prí­pa­de sa pred súd­nym po­jed­ná­va­ním ro­bi­li tes­ty DNA z vrec­ko­viek a ru­ka­víc, kto­ré za­ne­cha­li pá­cha­te­lia a tie­to tes­ty do­ká­za­li, že žiad­ny z ob­ža­lo­va­ných ne­mal účasť na zlo­či­ne, pri­čo­mob­ža­lo­ba ten­to dô­kaz za­ta­ji­la (s. 124). Všet­ci bo­li od­sú­de­ní a v ro­koch 2011 – 2015  bo­li re­ha­bi­li­to­va­ní.

·         Al­ter­na­tív­ni po­doz­ri­ví bo­li za­ta­je­ní v 12 % všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií – v 20 % re­ha­bi­li­tá­cií oh­ľa­dom vrážd(123 zo 608 prí­pa­dov) a v 6 % os­tat­ných prí­pa­dov – s.18 a 126.

·         Vy­lú­če­nie zo stra­ny oči­té­ho sved­ka, te­da­dô­kaz, že oči­tý sve­dok po­ve­dal, že re­ha­bi­li­to­va­ná oso­ba nie je pá­cha­teľ - bol za­ta­je­ný v 2% re­ha­bi­li­tá­cií(s. 18).

·         Ali­bi bo­lo za­ta­je­né v 1 % re­ha­bi­li­tá­cií(s. 18).

·         Dô­kaz o tom, že ne­bol spá­cha­ný žiad­ny zlo­čin -  bol za­ta­je­ný v 6 % re­ha­bi­li­tá­cií(s. 18), pri­čom vo väč­ši­ne prí­pa­dov po­lí­cia za­ta­ji­la fakt, že ona sa­ma fa­loš­ne ob­vi­ni­la ob­ža­lo­va­ných. Na s. 127 sa doz­ve­dá­me, že vo viac než tre­ti­ne zná­mych re­ha­bi­li­tá­cií,bol ob­ža­lo­va­ný od­sú­de­ný za zlo­čin, kto­rý sa vô­bec nes­tal (883 z 2 400 prí­pa­dov). V  prib­liž­ne 70% re­ha­bi­li­tá­cií, kde bol za­ta­je­ný dô­kaz o tom, že sa žiad­ny zlo­čin nes­tal, po­lí­cia podstr­či­la ne­vin­ným ob­ža­lo­va­ným dro­gy (80 zo 112 prí­pa­dov) – s. 128.

5.     Nes­práv­ne ko­na­nie pred sú­dom

Ten­to typ nes­práv­ne­ho ko­na­nia sa ob­ja­vil v 23% všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií(546 z 2 400 prí­pa­dov) – s. 129.Pod ta­ké­to ko­na­nie spa­dá(s. 18 - 19):

·         Kri­vá prí­sa­ha zo stra­ny po­li­caj­tov(po­li­ce per­ju­ry), kto­rá sa ob­ja­vi­la v 11 % po­jed­ná­va­ní s re­ha­bi­li­to­va­ný­mi oso­ba­mi. Na s. 129 sprá­va uvá­dza, že or­gá­ny kri­vo pri­sa­ha­li v 13 % všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií (304 z 2 400 prí­pa­dov).84 % z prí­pa­dov, kde sa ob­ja­vi­la kri­vá prí­sa­ha, ob­sa­ho­va­lo kri­vú prí­sa­hu zo stra­ny po­li­caj­tov (256 z 304 prí­pa­dov), pri­čom prib­liž­ne 18 % ob­sa­ho­va­lo kri­vú prí­sa­hu zo stra­ny fo­ren­zných ana­ly­ti­kov a hŕstka ob­sa­ho­va­la kri­vú prí­sa­hu zo stra­ny oboch. V 7% všet­kých re­ha­bi­li­tá­cií , po­li­caj­ti kla­ma­li oh­ľa­dom in­for­má­cií zís­ka­ných od nie­ko­ho iné­ho. Ove­ľa čas­tej­šie však po­lí­cia kla­ma­la oh­ľa­dom sprá­va­nia sa v rám­ci vy­šet­ro­va­nia: o tom čo sve­dok po­ve­dal, atď. Naj­bež­nej­šie sa kri­vé prí­sa­hy zo stra­ny  po­li­caj­tov tý­ka­lis­prá­va­nia v rám­ci vý­slu­chov, kde sa doz­na­li ne­vin­ní ob­ža­lo­va­ní (s. 18). Auto­ri sprá­vy tiež pri­po­mí­na­jú, že v jed­nej z pred­chá­dza­jú­cich čas­tí bo­li uve­de­né prí­pa­dy kri­vých prí­sah, kde pra­cov­ní­ci “vy­fab­ri­ko­va­li dô­kaz“ v po­do­be na­pí­sa­nej fa­loš­nej sprá­vy, ale­bo v po­do­be kri­vé­ho sve­dec­tva o ve­ciach, o kto­rých tvr­di­li, že ich po­ču­li, ale­bo vi­de­li a tie­to­sil­ne us­ved­čo­va­li ob­ža­lo­va­ných z tres­tných či­nov.Do tej­to ka­te­gó­rie spa­dá väč­ši­na zná­mych kri­vých prí­sah zo stra­ny fo­ren­zných ana­ly­ti­kov, prí­pa­dy v kto­rých po­li­caj­ti kri­vo sved­či­li, že ob­ža­lo­va­ní sa doz­na­li, ho­ci sa v sku­toč­nos­ti ne­doz­na­li a prí­pa­dy v kto­rých po­li­caj­ti podstr­či­li dro­gy ne­vin­ným po­doz­ri­vým, ale­bo fa­loš­ne tvr­di­li, že bo­li na­pad­nu­tí (s. 129 - 130).

Na s. 130 sa pou­ka­zu­je na prí­pad Ste­ve­na Dewit­ta, kto­rý bol od­sú­de­ný za vraž­du. Na po­jed­ná­va­ní v ro­ku 1992 po­li­cajt kla­mal, že oči­tý sve­dok po­ve­dal, že vrah šo­fé­ro­val vo­zid­lo s do­čas­nou poz­ná­va­cou znač­kou, kde bo­li čís­la v po­ra­dí “818“, ako mal Dewitt, keď ho za­sta­vi­li. 10 ro­kov po od­sú­de­ní Dewit­ta ob­ha­jo­ba ob­ja­vi­la dô­kaz, že oči­tý sve­dok v sku­toč­nos­ti po­ve­dal, že do­čas­ná poz­ná­va­cia znač­ka ob­sa­ho­va­la čís­la “829“ a že po­lí­cia za­sta­vi­la sku­toč­né­ho vra­ha krát­ko po zlo­či­ne, kto­rý jaz­dil na aute, kde do­čas­ná poz­ná­va­cia znač­ka ob­sa­ho­va­la prá­ve čís­la “829“, ale nav­zdo­ry to­mu, ho ne­cha­la od­ísť. V ro­ku 2004 bol Dewitt re­ha­bi­li­to­va­ný.

Auto­ri sprá­vy upo­zor­ňu­jú, že za­chy­ti­li len časť prí­pa­dov kri­vých prí­sah zo stra­ny po­lí­cie, na­koľ­ko len má­lo­ke­dy ma­jú prís­tup k zá­pis­ni­ciam, ale­bo iným de­tail­ným in­for­má­ciám, tý­ka­jú­cich sa sve­dec­tva pred sú­dom. V dôs­led­ku to­ho sa doz­ve­da­jú o kri­vých prí­sa­hách pred sú­dom len ak ide o oči­vid­né prí­pa­dy (s. 19).

·         Nes­práv­ne ko­na­nie pro­ku­rá­to­rov pred sú­dom

Pro­ku­rá­to­ri po­vo­li­li kri­vú prí­sa­hu zo stra­ny sved­ka v  8% re­ha­bi­li­tá­cií(neu­po­zor­ni­li na to súd) - s. 19. Tu sa tiež uvá­dza, že naj­bež­nej­ší­mi klam­stva­mi sú tie, kto­ré sa tý­ka­jú vý­hod­né­ho za­ob­chá­dzania so sved­kom – te­da klam­stvá tý­ka­jú­ce sa sku­toč­nos­ti, že sved­ko­via pri­ja­li be­ne­fi­ty vý­me­nou za svo­je sve­dec­tvá.Na s. 132 sau­po­zor­ňu­je na to, že pro­ku­rá­tor má po­vin­nosť pred­sta­viť dô­kaz v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho - v tej­to sú­vis­los­ti, fakt, že sve­dok ob­ža­lo­by kla­mal. Tu sa po­pi­su­je prí­pad, kde fo­renz­ný ana­ly­tik kri­vo sved­čil  na po­jed­ná­va­ní  s Ulys­seom Charle­som v prí­pa­de zná­sil­ne­nia, že v prí­pa­de jed­nej z obe­tí ne­zis­til žiad­ne sper­mie. Pro­ku­rá­tor pri­tom ve­del, že fo­renz­ný ana­ly­tik v sku­toč­nos­ti na­šiel sper­mie, kto­ré ale ne­moh­li po­chá­dzať od Charle­sa, ale za­ta­jil to.Auto­ri sprá­vy uvá­dza­jú, že bež­nou for­mou kri­vých prí­sah zo stra­ny sved­kov mô­žu byť klam­stvá oh­ľa­dom do­hôd s pro­ku­rá­tor­mi (s. 133).

Pro­ku­rá­to­ri kla­ma­li pred sú­dom v  4% re­ha­bi­li­tá­cií (s. 19). Ide o prí­pa­dy, kde bol jas­ný dô­kaz o tom, že pro­ku­rá­to­ri kla­ma­li, pre­to v sku­toč­nos­ti mô­že byť to­to per­cen­to vy­ššie. Tu sa tiež uvá­dza, že asi po­lo­vi­cu klam­stiev pro­ku­rá­to­rov tvo­ri­li klam­stvá v zá­ve­reč­nej re­či – bež­ne iš­lo o prí­pa­dy, kde pro­ku­rá­tor zo­pa­ko­val, ale­bo potvr­dil kri­vú prí­sa­hu sved­ka, o kto­rej ve­del, ale neu­po­zor­nil na to - napr.na klam­stvo sved­ka o tom, že ne­mal žiad­nu do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom.

Auto­ri sprá­vy upo­zor­ňu­jú, že me­dzi nes­práv­ne ko­na­nie pro­ku­rá­to­rov pred sú­dom pa­tria aj nes­práv­ne tvr­de­nia pro­ku­rá­to­rov v zá­ve­reč­ných re­čiach, ale­bo pri krí­žo­vom vý­slu­chu (s. 19). Pro­ku­rá­to­ri te­da mô­žu ko­nať nes­práv­ne v rám­ci po­jed­ná­va­ní aj bez to­ho, aby kla­ma­li. Pro­ku­rá­to­ri nes­práv­ne ar­gu­men­to­va­li (bez to­ho aby kla­ma­li)v rám­ci zá­ve­reč­ných re­čí v 3 % re­ha­bi­li­tá­cií.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia