Možnost tzv. systémové podjatosti monokratického justičního orgánu

Publikované: 26. 05. 2021, čítané: 3988 krát
 

 

JUDr. To­máš So­kol, ad­vo­kát

    Mož­nost tzv. sys­té­mo­vé pod­ja­tos­ti mo­nok­ra­tic­ké­ho jus­tič­ní­ho or­gá­nu

Po­kus o ana­lý­zu ap­li­ka­ce prá­va v ji­né ze­mi a ji­ném práv­ním prostředí, než ve kte­rém autor ži­je a větši­nově pra­cu­je, může něko­mu připa­dat ja­ko dost od­váž­ný po­čin, mož­ná do­kon­ce dr­zost. Naj­mě, jde-li o tzv. ži­vou kau­zu, v níž jsem ja­ko ob­háj­ce an­ga­žo­ván. Vá­hal jsem, zda se něče­ho po­dob­né­ho mám do­pus­tit, ale té­ma mi připa­dá tak lá­ka­vé, že jsem neo­do­lal. Po­leh­ču­jí­cí okol­nos­tí je, že re­le­van­tní práv­ní úp­ra­vy obou ze­mích jsou dost po­dob­né, má­me shod­nou Lis­ti­nu zá­klad­ních prá­va a svo­bod a nad­to na­še práv­ní sys­té­my pro­zařuje (jak se říká u nás) ju­di­ka­tu­ra ESLP. Tak­že snad tak vel­ká trou­fa­lost to ne­bu­de.

Prob­lém, kte­rý po­va­žu­ji za tak silně ak­tuál­ní, spo­čí­vá v mož­nos­ti to­ho, co se v ČR na­zý­vá ge­ne­rál­ní či sys­té­mo­vá pod­ja­tost (na Slo­ven­sku za­uja­tost¨). Te­dy stav, kdy nel­ze vý­slovně ozna­čit úřed­ní­ka za za­uja­té­ho s ob­vyk­lým pou­ka­zem na je­ho vztah k věci či dot­če­né osobě a z to­ho ply­nou­cí po­chyb­nost o ne­zau­ja­tos­ti, ale lze mít důvod­nou po­chyb­nost o je­ho ne­zau­ja­tos­ti vzhle­dem k to­mu, jak se cho­vá je­ho nadříze­ný, byť věc přímo ne­vyřizu­je. Nej­vyš­ší správ­ní soud ČR (dá­le NSS) tak­to na­zý­vá napřík­lad vztah, kdy „…úřed­ní oso­ba je za­městnan­cem územ­ní­ho sa­mos­práv­né­ho cel­ku, kte­rý sám má zá­jem na vý­sled­ku říze­ní[1]. Jak z dal­ší­ho vy­ply­ne, nej­de pou­ze o za­městnan­ce územ­ní­ho sa­mos­práv­né­ho cel­ku.

V da­ném případě mám kon­krétně na­mys­li spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra, je­hož fun­kce a pos­ta­ve­ní je up­ra­ve­no v § 24a z. č. 154/2001 Z.z.o pro­ku­rá­to­rech a práv­ních če­ka­te­lích pro­ku­ra­tu­ry ve znění pozdějších před­pisů, a kte­rý byl do své fun­kce zvo­len dne 5. 2. 2021. Než přis­tou­pím k ana­lý­ze vy­světle­ní proč se dom­ní­vám, že v kon­krét­ním případě lze ho­vořit o sys­té­mo­vé za­uja­tos­ti pro­ku­rá­torů Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry dí­ky za­uja­tos­ti je­jich nadříze­né­ho,  je nut­no se zmí­nit o pos­ta­ve­ní pro­ku­rá­to­ra v tres­tním pro­ce­su Slo­ven­ské re­pub­li­ky pod­le Tr.po­riad­ku Slo­ven­ské re­pub­li­ky.

Pod­le § 2 od­st.5 Tr. por. „Pro­ku­rá­tor v tres­tnom ko­na­ní za­stu­pu­je štát.“

Pod­le od­stav­ce 10 té­hož us­ta­no­ve­ní: „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom­nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

Asi ne­ní spo­ru o tom, proč nemůže ve věci roz­ho­do­vat soud­ce, u něhož exis­tu­jí reál­né (ob­jek­tiv­ní či sub­jek­tiv­ní) po­chyb­nos­ti o je­ho ne­zau­ja­tos­ti. Připo­me­nout lze to­li­ko to, že pod­le ná­rod­ní i me­zi­ná­rod­ní ju­di­ka­tu­ry ne­ní třeba za­uja­tost pro­ka­zo­vat, pos­ta­ču­je to­li­ko přiměřená mí­ra po­dezření, kon­krétně vy­jádřená v § 31 od­st. 1 Tr.por. , pod­le něhož:

„ Z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca (ďa­lej len „prí­se­dia­ci“), pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník, vy­šší súd­ny úrad­ník, súd­ny ta­jom­ník, asis­tent pro­ku­rá­to­ra a za­pi­so­va­teľ, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní“.

Po­ža­da­vek ne­zau­ja­tos­ti se stejně ja­ko soud­ce tý­ká pro­ku­rá­to­ra, po­li­cis­ty, ale i po­moc­ných osob (§ 25 Tr.por.).

Ve slo­ven­ském tres­tním prá­vu ne­ní expli­citně za­kot­ve­na po­vin­nost pro­ku­rá­to­ra nést důkaz­ní břeme­no ja­ko v čes­kém prá­vu, v němž pod­le § 2 od­st. 5 tr. řádu je stát­ní zá­stup­ce v říze­ní před sou­dem po­vi­nen „…do­ka­zo­vat vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho“. Účas­tník říze­ní s tak­to de­fi­no­va­nou úlo­hou zřejmě ne­mu­sí být ne­zau­ja­tý. Což, po­kud jde o tres­tní říze­ní v ČR, již nep­la­tí v je­ho před­soud­ní, příp­rav­né fá­zi. Po­dobně dle úp­ra­vy v Tr. por. (§ 2 od­st. 10) jsou or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­ná­ní, te­dy i pro­ku­rá­tor, po­vin­ný„…s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňo­vat okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu,  ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho prospěch nutně mu­sí být ne­zau­ja­tý, aby mohl tu­to fun­kci pl­nit.“ Lze te­dy předev­ším kon­sta­to­vat, že po­kud je ne­zau­ja­tost i pod­mín­kou řád­né­ho vý­ko­nu fun­kce po­moc­né oso­by, tím spí­še to mu­sí pla­tit pro pro­ku­rá­to­ra, kte­rý je ne­po­chybně do­mi­nus li­tis příp­rav­né­ho říze­ní a je vy­ba­ven řadou roz­ho­do­va­cích pra­vo­mo­cí, kte­ré mo­hou vý­znamně za­sa­ho­vat do práv ob­viněné­ho.  Po­ža­da­vek na ne­zau­ja­tost pro­ku­rá­to­ra v příp­rav­ném říze­ní je te­dy srov­na­tel­ný s po­ža­dav­kem na ne­zau­ja­tost soud­ce, a pod­le mé­ho přesvědče­ní i veš­ke­rá ju­di­ka­tu­ra a případně od­bor­ná li­te­ra­tu­ra, za­bý­va­jí­cí se prob­lé­mem za­uja­tos­ti soud­ce může být vzta­že­na i na pro­ku­rá­to­ra.

Pod­le § 2 zá­ko­na č. 153/2001 Z. z. o pro­ku­ra­tú­re, ve znění pozdějších před­pisů (dá­le ZoP) je pro­ku­ra­tu­ra  „…sa­mos­tat­ná hie­rar­chic­ky us­po­ria­da­ná jed­not­ná sús­ta­va štát­nych or­gá­nov na če­le s ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom, v kto­rej pô­so­bia pro­ku­rá­to­ri vo vzťa­hoch po­dria­de­nos­ti a na­dria­de­nos­ti“. Svo­ji působ­nost vy­ko­ná­va­jí pro­ku­rá­toři pod­le § 4 lit a) ZoP mi­mo ji­né ….tres­tným stí­ha­ním osôb po­doz­ri­vých zo spá­chania tres­tných či­nov a do­zo­rom nad za­cho­vá­va­ním zá­kon­nos­ti pre­dza­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v roz­sa­hu pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a v príp­rav­nom ko­na­ní“. Důle­ži­té je us­ta­no­ve­ní § 6 ZoP, pod­le kte­ré­ho je nadříze­ný pro­ku­rá­tor op­rávněn „…vy­dať po­dria­de­né­mu pro­ku­rá­to­ro­vi po­kyn, ako má pos­tu­po­vať v ko­na­ní a pripl­ne­ní úloh“, případně „...vy­ko­nať úko­ny po­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra ale­bo roz­hod­núť, že ich vy­ko­ná iný po­dria­de­ný pro­ku­rá­tor“.  Ve vzta­hu k spe­ciál­ní­mu pro­ku­rá­to­ro­vi tu­to obec­nou úp­ra­vu dopl­ňu­je spe­ciál­ní úp­ra­va v §55b ZoP, je­hož od­st. 1 up­ra­vu­je shod­ným způso­bem působ­nost pro­ku­rá­torů Úřadu spe­ciál­ní pro­ku­ra­tu­ry a § 55e ZoP, dle kte­ré­ho „Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor ria­di a kon­tro­lu­je čin­nosť pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry a os­tat­ných osôb ur­če­ných na pl­ne­nie úloh Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry (ďa­lej len „oso­ba ur­če­ná na pl­ne­nie úloh Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry"). Na pl­ne­nie úloh Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry je špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný vy­dá­vať prí­ka­zy a po­ky­ny, kto­ré sú zá­väz­né pre všet­ky oso­by ur­če­né na pl­ne­nie úloh Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry“.

Us­ta­no­ve­ní § 4 z.č.154/2001 Z.z. o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry ve znění pozdějších před­pisů up­ra­vu­je hie­rar­chic­ký vztah pro­ku­rá­torů, přičemž ur­ču­je, že „Na če­le slu­žob­né­ho úra­du je ve­dú­ci slu­žob­né­ho úra­du…“a

de­fi­nu­je, kdo je ve­dou­cím slu­žeb­ní­ho úřadu a stno­ví, že jím je i „…špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor, zá­stup­ca špe­ciál­ne­ho ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra…“

Pod­le § 30 lit a) to­ho­to zá­ko­na pak „Ve­dú­ci pro­ku­rá­tor je po­vin­ný naj­mä ria­diť, or­ga­ni­zo­vať a kon­tro­lo­vať pl­ne­nie slu­žob­ných po­vin­nos­tí je­mu po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov“.       

I bez de­tail­ní­ho roz­bo­ru lze na zá­kladě vý­še uve­de­né­ho for­mu­lo­vat dva pr­vé zá­věry:

 - Po­ža­da­vek na to, aby neexis­to­va­ly po­chyb­nos­ti o ne­zau­ja­tos­ti pro­ku­rá­to­ra (sub­jek­tiv­ní i ob­jek­tiv­ní) je stejně in­ten­ziv­ní, ja­ko ob­dob­ný po­ža­da­vek v případě soud­ce.

  Nadříze­ný pro­ku­rá­tor, zej­mé­na v pos­ta­ve­ní ve­dou­cí­ho pro­ku­rá­to­ra, může zce­la le­gálně ov­liv­ňo­vat roz­ho­do­vá­ní svých podříze­ných, může jim kon­krét­ní případ od­ej­mout a pověřit je­ho vy­řizo­vá­ním ji­né­ho pro­ku­rá­to­ra, ane­bo sia­tra­ho­vat vý­kon úlo­hy podříze­né­ho.

Případ­nou ná­mit­ku, že za­uja­tost pro­ku­rá­to­ra nemůže před­sta­vo­vat zá­sad­ní prob­lém, pro­to­že vše na­ko­nec stejně zhod­no­tí soud, bu­de-li roz­ho­do­vat, lze od­mít­nout ze dvou důvodů. Jed­ním je již zmíně­ný fakt, že pro­ku­rá­tor je pá­nem příp­rav­né­ho říze­ní a dá­le s tím, že ne­ní jis­té, zda by tres­tní říze­ní dospělo až k po­dá­ní ob­ža­lo­by, kdy­by pro­ku­rá­tor neb­yl za­uja­tý a se stej­nou peč­li­vos­tí hod­no­til ne­jen důka­zy svědčí­cí v nep­rospěch ob­viněné­ho, ale i důka­zy svědčí­cí v je­ho prospěch.

S opo­rou ce­lé řady ju­di­kátů všech úrov­ní včetně ESLP lze for­mu­lo­vat pa­ra­dig­ma, pod­le něhož fair pro­ces nel­ze vést un­fair, ro­zuměj ne­zá­kon­ný­mi prostřed­ky.  Nik­do ne­ní po­vi­nen a prio­ri věřit v ne­vi­nu ob­viněné­ho, což ale nez­na­me­ná sis­ta­ci zá­sa­dy pre­sum­pce ne­vi­ny. Ov­šem kaž­dý má prá­vo věřit, že ti, kte­rým by­la svěřena moc, v tom­to případě pra­vo­mo­ci or­gá­nu čin­né­ho v tres­tním říze­ní, ji vy­ko­ná­va­jí pou­ze a vý­hradně zá­kon­ným způso­bem. Te­dy napřík­lad, že nej­sou za­uja­tí.

Má­me-li se za­bý­vat sys­té­mo­vou za­uja­tos­tí, te­dy po­chyb­nos­tmi o ne­zau­ja­tos­ti podříze­ných ve­dou­cí­ho pro­ku­rá­to­ra vy­věra­jí­cí z důvod­né po­chyb­nos­ti o je­ho ne­zau­ja­tos­ti „…pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka“, je třeba se asi obecně zmí­nit o kla­si­fi­ka­ci těchto po­chyb­nos­tí. Pro zá­věr o sys­té­mo­vé za­uja­tos­ti zřejmě ne­bu­de pos­ta­čo­vat jen po­chyb­nost, kte­rá vy­lu­ču­je kon­krét­ní oso­bu, ale zřejmě bu­de mu­set jít spí­še o jis­to­tu, že ten­to ve­dou­cí pro­ku­rá­tor je – ob­jek­tivně – za­uja­tý. A je­ho za­uja­tost je tak sil­ná, že od­ůvod­ňu­je oba­vu z ov­livnění podříze­ných.

            V ju­di­ka­tuře se ho­voří o dvo­jím po­su­zo­vá­ní nes­tran­nos­ti. V již zmíněném roz­hod­nu­tí NSS (od­kaz 1) je připo­me­nu­ta ju­di­ka­tu­ra ESLP a mi­mo ji­né je zde na to­to té­ma uve­de­no v od­st.14: „Rovněž ju­di­ka­tu­ra Ev­rop­ské­ho sou­du pro lid­ská prá­va vy­chá­zí pod­le pr­vní­ho se­ná­tu z dvo­jí­ho tes­tu po­su­zo­vá­ní nes­tran­nos­ti soud­ce, přičemž zá­věry zde vy­slo­ve­né lze vztáh­nout i na po­sou­ze­ní nes­tran­nos­ti roz­ho­du­jí­cí úřed­ní oso­by. Sub­jek­tiv­ní test je za­lo­žen na zá­kladě osob­ní­ho přesvědče­ní soud­ce v da­né věci, ob­jek­tiv­ní test sle­du­je exis­ten­ci dos­ta­teč­ných zá­ruk, že je mož­no v tom­to oh­le­du vy­lou­čit ja­kou­ko­liv le­gi­tim­ní po­chyb­nost (srov. roz­su­dek ze dne 22. 4. 1994 ve věci Sa­rai­va de Car­val­ho vs. Por­tu­gal­sko, stíž­nost č. 15651/89, či roz­su­dek ze dne 20. 5. 1998 ve věci Gaut­rin a dal­ší vs. Fran­cie, stíž­nos­ti č. 21257-21260/93)“.

Zdůraz­ňu­ji, že ju­di­kát mlu­ví ne­jen o soud­ci, ale ta­ké o roz­ho­du­jí­cí úřed­ní osobě.

Jak z dal­ší­ho vy­ply­ne, bu­dou­cí spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor úto­čil na kon­krét­ní oso­bu pa­na JUDr. Zo­ros­la­va Kollá­ra (dá­le jen ZK), později ob­viněné­ho, mi­ni­málně ní­že uve­de­ný­mi vý­ro­ky. K če­muž do­dá­vám, že ci­ta­ce vý­roků jsem obdr­žel s řádně ozna­če­ným zdro­jem, a te­dy ne­mám důvod nevěřit v je­jich auten­tič­nost. Zej­mé­na, když pan spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor ty­to vý­ro­ky nik­dy ne­popřel. Spí­še nao­pak. Nut­no též připo­me­nout, že někte­ré z vý­roků by­ly vy­slo­ve­ny před tím, než byl spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor zvo­len do té­to fun­kce. Ov­šem tím, že ob­dobně se vy­jadřoval po svém zvo­le­ní, ze všech těchto vý­roků uči­nil je­den pok­ra­ču­jí­cí sku­tek, z če­hož je třeba vy­chá­zet i při zkou­má­ní, zda zde je důvod k le­gál­ním po­chyb­nos­tem o ne­zau­ja­tos­ti.

Již v ro­ce 2004 tvr­dil bu­dou­cí pan spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor o pa­nu JUDr. Kollá­ro­vi, že soud­ní spor, kte­rý ve­de je přík­la­dem kon­kur­zní ma­fie. Po­dobně v člán­ku SI­TA s náz­vem „Ža­lo­by v kau­ze SCP Ru­žom­be­rok vy­ka­zu­jí zna­ky špe­ku­la­tiv­nos­ti“, stej­ný autor tvr­dí, že za ža­lo­ba­mi vi­dí „bí­lé lí­meč­ky“, přičemž za vý­znam­né­ho před­sta­vi­te­le „bí­lých lí­mečků“ ozna­čil pa­na JUDr. Kollá­ra. A to s do­dat­kem, že zma­ni­pu­lo­va­né spo­ry by­ly je­ho do­mé­nou.

V roz­ho­vo­ru pro Pos­toj TV uvedl, že JUDr. Kollár byl v mno­ha přípa­dech kon­kur­zní ma­fie za­ple­te­ný. Což dopl­nil o in­for­ma­ci, že k to­mu­to zá­věru dospěl, když na Mi­nis­ter­stvu spra­vedl­nos­ti SR (zřejmě ja­ko mi­nistr) řešil přípa­dy kon­kur­zní ma­fie.

V dis­ku­si zpra­vo­daj­ské­ho me­dia Ak­tua­li­ty 3. 12. 2009 tvr­dil, že JUDr. Kollár má ko­nexe na sou­dy a je­ho zá­jmy se střetá­va­jí se zá­jmem ji­né oso­by.

 V po­dob­ném du­chu pok­ra­čo­val bu­dou­cí spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor i na­dá­le, když na svém Fa­ce­boo­ko­vém úč­tu dne 24. břez­na 2020 uveřej­nil sta­tus s nad­pi­sem „Je Zo­ros­lav Kollár ma­fián?“. Pro­to­že v té době byl autor ještě ad­vo­kát, byl na zá­kladě stíž­nos­ti vy­zván k vy­jádření. Na vý­zvu před­sed­kyně re­viz­ní ko­mi­se SAK vý­slovně uvedl, že Zo­ros­lav Kollár je ma­fián, s je­ho jmé­nem se set­kal v sou­vis­los­ti s prověřová­ním a vy­šetřová­ním tzv. kon­kur­zní ma­fie. K to­mu do­dal, že ozna­če­ní ta­ko­vých­to osob, ja­ko u ma­fiánů pok­lá­dá za důvod­né a op­rávněné a ne­ní ocho­ten se om­lu­vit.

Dne 28. 10. 2020 kvi­to­val za­dr­že­ní pa­na JUDr. Kollá­ra tvr­ze­ním, že byl za­dr­žen je­den z nej­vlivnějších bí­lých lí­mečků na Slo­ven­sku a že je zřejmě popr­vé za 30 roků šan­ce vy­čis­tit Augiášův chlív. K če­muž do­dá­vám, že po­jem „bí­lý lí­me­ček“ ne­má zna­čit ty­pic­kou sou­část us­tro­je­ní dot­če­né oso­by, ale je v pod­statě syn­onym zlo­čin­ce, kte­rý své zlo­či­ny pá­chá v ob­le­ku a s bí­lým lí­meč­kem. Byť obecně ten­to po­jem de­ho­nes­tu­jí­cí ob­sah ne­má viz [2].

Po­zo­ru­hod­ný je pak vý­rok jme­no­va­né­ho ze dne 1. 2. 2021, učině­ný v rám­ci veřej­né­ho vý­sle­chu kan­di­dátů na fun­kci spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra. V něm, teh­dy již stí­ha­né­ho pa­na JUDr. Kollá­ra ozna­čil za vý­znam­né­ho před­sta­vi­te­le or­ga­ni­zo­va­né kri­mi­na­li­ty.

Na ad­re­su ta­ko­vých­to vý­roků lze předev­ším říci, že ne­zá­vis­le na tom, kým by­ly pro­ne­se­ny, by­ly v da­né sou­vis­los­ti způso­bi­lé po­ru­šit prá­vo JUDr. Zo­ros­la­va Kollá­ra prá­va na ochra­nu osob­nos­ti, kte­ré up­ra­vu­je § 11 ob­čan­ské­ho zá­ko­ní­ku. Přitom prá­vo na ochra­nu důstoj­nos­ti je dle čl. 10 Lis­ti­ny zá­klad­ních práv a svo­bod ús­tav­ním prá­vem. Po­dobně lze uva­žo­vat o po­ru­še­ní prá­va chráněné­ho Úmlu­vou o ochraně lid­ských práv a zá­klad­ních svo­bod.

Po­jem ma­fie a otáz­ka, zda tvr­ze­ní, že někdo je, či byl ve spo­je­ní s ma­fií může být zá­sa­hem do osob­nos­tní­ho prá­va, by­la sou­dy v ČR řeše­na hned v něko­li­ka přípa­dech[3]. S drob­nou nad­sáz­kou lze říci, že ozna­če­ní něko­ho za ma­fiá­na je vcel­ku ob­lí­be­nou uráž­kou. V někte­rých nás­led­ných spo­rech by­la úspěšná tak­to ozna­če­ná oso­ba, někdy by­ly ža­lo­by za­mít­nu­ty, ale vždy šlo o kon­text[4]. V da­ném případě je kon­text zřej­mý. Autor vý­roků zce­la jed­noz­načně ho­voří ne­jen o ma­fiá­nech, ale i o zlo­čin­cích, bí­lých lí­meč­cích, kri­mi­na­litě apod. V rám­ci roz­hod­nu­tí  ESLP a stejně soudů ná­rod­ních se pro do­vo­le­nost ul­ti­ma­tiv­ních vý­roků vy­ža­du­je, aby neš­lo o pou­hé zneu­ži­tí svo­bo­dy slo­va, ale aby by­lo zřej­mé, že autor vý­roků má pro svá skut­ko­vá, případně hod­no­tí­cí, tvr­ze­ní re­le­van­tní důka­zy a důvo­dy. Důka­zy zjevně autor in­kri­mi­no­va­ných vý­roků mít ne­mohl, pro­to­že by je jistě předal or­gánům čin­ným v tres­tním říze­ní, jak by­lo je­ho po­vin­nos­tí. Ji­nou věcí až udi­vu­jí­cí leh­kost, s ja­kou oso­ba prá­va zna­lá pop­sa­ným způso­bem po­ru­ši­la takřka „pos­vát­nou“ zá­sa­du pre­sum­pce ne­vi­ny.

Ne­ní am­bi­cí to­ho­to člán­ku řešit vý­sle­dek případ­né­ho spo­ru na ochra­nu osob­nos­ti, ov­šem zá­věr o za­uja­tos­ti spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra se zdá být zce­la jas­ný. Ni­ko­liv jen z hle­dis­ka sub­jek­tiv­ní­ho po­su­zo­vá­ní, te­dy le­gi­tim­ní po­chyb­nos­ti o ne­zau­ja­tos­ti, ale i z hle­dis­ka ob­jek­tiv­ní­ho. Vel­mi stručně lze říci, že pan spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor pa­na JUDr. Zo­ros­la­va Kollá­ra hodně ne­má rád, rád to dá­vá naj­evo, ale ni­jak nep­ro­ka­zu­je. Zbý­vá otáz­ka, zda se ta­to aver­ze může přená­šet i na podříze­né pa­na spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra. Te­dy, zda lze le­gi­timně po­chy­bo­vat o tom, že ti­to podříze­ní z něja­kých důvodů nepřevez­mou ná­zor na pa­na JUDr. Kollá­ra od své­ho nadříze­né­ho a zda jím ne­bu­dou ov­livněni při roz­ho­do­vá­ní v je­ho věci.

Na tom­to místě je třeba připo­me­nout reálii, jež spo­čí­vá ve vzne­se­né ná­mit­ce za­uja­tos­ti spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra a i je­ho podříze­ných a roz­hod­nu­tí o ní. Ná­mit­ka je přílo­hou a tak ne­ní třeba se za­bý­vat je­jím ob­sa­hem. Fak­tic­ky by­la za­mít­nu­ta  prí­ka­zem Ge­ne­rál­né­ho pro­ku­rá­to­ra SR ze dne 23.3.2021, kte­rý je též přilo­žen. Po­ne­chám stra­nou zjev­ný roz­por v hod­no­ce­ní mož­né za­uja­tos­ti spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra.  V případě os­tat­ních pro­ku­rá­torů půso­bí­cích na ÚŠP GP SR Ge­ne­rál­ní pro­ku­rá­tor SR uvedl, že „…ne­bo­li zis­te­né žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, od­ôvod­ňu­jú­ce po­chyb­nosť o nes­tran­nom ale­bo ne­zau­ja­tom ko­na­ní kto­ré­ho­koľ­vek z nich, v dôs­led­ku čo­ho ab­sen­tu­je re­le­vant­ný dô­vod na od­ňa­tie a pri­de­le­nie ve­ci na vý­kon do­zo­ru inej pro­ku­ra­tú­re“.

Je zjev­né, že to,co se na­zý­vá ge­ne­rál­ní či sys­té­mo­vá za­uja­tost ne­by­lo vůbec uva­žo­vá­no a te­dy jde o zce­la no­vý rozměr prob­lé­mu. Bez as­pi­ra­ce na to, že ten­to po­jem a vše, co s ním sou­vi­sí, mu­sí nutně pro­nik­nout do slo­ven­ské­ho práv­ní­ho prostředí, lze pou­ká­zat na to, jak je nah­lí­že­no na ten­to prob­lém NSS.

NSS v již zmíněném us­ne­se­ní (od­kaz 1, od­st.69) de­fi­nu­je sys­té­mo­vou za­uja­tost ja­ko ri­zi­ko za­uja­tos­ti za­lo­že­né na sku­teč­nos­ti, že úřed­ní oso­ba je za­městnan­cem územ­ní­ho sa­mos­práv­né­ho cel­ku, kte­rý sám má zá­jem na vý­sled­ku říze­ní. Že nej­de jen o za­městnan­ce územ­ní­ho sa­mos­práv­né­ho cel­ku je zřej­mé a je to i patr­né z dal­ší­ho textu us­ne­se­ní. V od­stav­ci 70 je dos­lovně uve­de­no: „Po­dob­ným způso­bem ja­ko u úřed­níků územ­ních sa­mos­práv­ných celků je třeba sys­té­mo­vé ri­zi­ko pod­ja­tos­ti vní­mat u za­městnanců stá­tu vy­stu­pu­jí­cích ja­ko úřed­ní oso­by, ne­boť i pro ně pla­tí stej­ná práv­ní úp­ra­va pod­ja­tos­ti pod­le obou správ­ních řádů ja­ko pro úřed­ní­ky územ­ních sa­mos­práv­ných celků“.

  Pro nap­ros­tou ko­rek­tnost je třeba poz­na­me­nat to, co ta­ké uvá­dí us­ne­se­ní NSS, to­tiž, že pos­ta­ve­ní úřed­níků územ­ních sa­mos­práv­ných celků je mno­hem „vrat­ší“, než pos­ta­ve­ní stát­ních za­městnanců, ne­boť úřed­ní­ky územ­ních sa­mos­práv­ných celků lze pro­pus­tit ze za­městná­ní re­la­tivně snad­no, op­ro­ti stát­ním úřed­níkům. To již bez­prostředně sou­vi­sí s pro­ku­rá­to­ry, ne­boť i je­jich pos­ta­ve­ní je, exis­tenčně re­la­tivně pev­né. Sou­časně je ale třeba brát v úva­hu i šir­ší reali­tu a prak­tic­ké zku­še­nos­ti. Na tom­to zá­kladě lze dospět k zá­věru, že i přes poměrně sta­bil­ní pra­cov­ní či slu­žeb­ní vztah pro­ku­rá­to­ra exis­tu­je ce­lá řada mož­nos­tí, jak zce­la le­gálně ov­liv­nit pos­tup pro­ku­rá­to­ra, napřík­lad sho­ra zmíněný­mi po­ky­ny. Čímž se opět svra­cí­me k cel­ko­vé­mu kon­textu.Ten je la­ko­nic­ky vy­jádřen sen­ten­cí, pod­le níž spra­vedl­nost mu­sí být ne­jen za­jištěna, ale mu­sí být ta­ké zjištěna (ro­zuměj vi­di­tel­ná).[5]

Na zá­věr si může kaž­dý po­lo­žit otáz­ku, zda by ja­ko ob­vině­ný měl či neměl le­gi­tim­ní po­chyb­nos­ti o ne­zau­ja­tos­ti podříze­ných v případě, že je­jich nadříze­ný by na je­ho ad­re­su pro­nesl ta­ko­vé vý­ro­ky, jak se to­mu sta­lo v da­ném případě. Já jsem přesvědčen, že po tak silně a nah­las de­monstro­va­né aver­zi ve­dou­cí­ho pro­ku­rá­to­ra, do­kon­ce kde­si na hra­ni­ci ci­vil­ní­ho de­lik­tu, prostě nel­ze věřit v ne­zau­ja­tost je­ho ani je­ho podříze­ných.

 A kto­mu ještě pos­led­ní poz­nám­ka. V da­ném případě se pan spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor jed­no­ho ze sé­rie in­kri­mi­no­va­ných vý­roků do­pus­til při veřej­ném vý­sle­chu ja­ko je­den z mož­ných kan­di­dátů na fun­kci spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra. Pod­le mé­ho ná­zo­ru nel­ze vý­rok, vy­slo­ve­ný při ta­ko­vé příle­ži­tos­ti, vní­mat ji­nak, než ja­ko prog­ra­mo­vé proh­lá­še­ní, kte­ré je­ho auto­ra jed­nak za­va­zu­je a jed­nak oh­ro­žu­je. Za­va­zu­je ho k to­mu, aby se v případě své­ho zvo­le­ní po­ku­sil pro­ká­zat prav­di­vost svých vý­roků. A oh­ro­žu­je, pro­to­že po­kud JUDr. Zo­ros­lav Kollár od­sou­zen ne­bu­de, bu­dou uve­de­né vý­ro­ky nutně půso­bit ja­ko pom­lu­va. A to už po­mí­jím reálně mož­nou si­tua­ci, kte­rá by nas­ta­la, po­kud by pan JUDr. Zo­ros­lav Kollár na pa­na spe­ciál­ní­ho pro­ku­rá­to­ra po­dal ža­lo­bu na ochra­nu osob­nos­ti, dí­ky če­muž by se tres­tní říze­ní proměni­lo v sou­část ci­vil­ní­ho spo­ru, v němž by pro­ti sobě stá­li pan spe­ciál­ní pro­ku­rá­tor a pan JUDr. Zo­ros­lav Kollár.


Nas­le­du­je ús­tav­ná sťaž­nosť, kto­rá ob­sa­ho­vo pok­rý­va po­da­nú ná­miet­ku za­uja­tos­ti, roz­hod­nu­tie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR o nej ako aj pod­rob­nú ar­gu­men­tá­ciu oh­ľad­ne ge­ne­rál­nej, či sys­té­mo­vej za­uja­tos­ti.

 

V Bra­tis­la­va, dňa 27.04.2021

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky
Hlav­ná 110
042 65 Ko­ši­ce

 

 

ÚSTAVNÁ SŤAŽ­NOSŤ

 

 

Sťa­žo­va­teľ :                           JUDr. Zo­ros­lav Kollár

dá­tum nar. XXXXXXX

                                               tr. byd­lis­ko: XXXXXXXX

 

                                               (ďa­lej len ako „Sťa­žo­va­teľ“)

 

Za­st. :                                    JUDr. To­máš So­kol, ad­vo­kát

so síd­lom: Ko­mi­nár­ska 2,4, 831 04 Bra­tis­la­va

                                    SAK  SC 858729

e-mail: XXXXXXXX

                                                          

Mgr. Mar­tin Be­rec, ad­vo­kát

                                               so síd­lom: Mos­to­vá 185/2, 811 02  Bra­tis­la­va

                                               IČO: 42 142 440

SAK: 5129

e-mail: XXXXXXXX

 

(ďa­lej len ako „ad­vo­kát“)

 

Or­gán ve­rej­nej mo­ci :           Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Štú­ro­va 2

812 85 Bra­tis­la­va 1

 

(ďa­lej aj ako „Or­gán ve­rej­nej mo­ci“)

 

pod­ľa čl. 127 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky 
a pod­ľa zá­ko­na  č. 314/2018 Z. z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov

 

1.      Úvod­né zhr­nu­tie ús­tav­nej sťaž­nos­ti

 

Vá­že­ný Ústav­ný súd,

 

Sťa­žo­va­teľ tým­to po­dá­va pros­tred­níc­tvom spl­no­moc­ne­ných ad­vo­ká­tov ús­tav­nú sťaž­nosť pod­ľa čl. 127 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 460/1992 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Ústa­va SR“) ako aj us­ta­no­ve­nia § 122 a nasl. zá­ko­na č. 314/2018 Z.z. o Ústav­nom sú­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „ZoÚS“), na­koľ­ko má za to, že Upo­ve­do­me­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 15.03.2021 so sp. zn. VII/3 Gv 76/19/1000-692 (ďa­lej len „Upo­ve­do­me­nie“) ako aj­Prí­ka­zom Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra zo dňa 23.03.2021 so sp. zn. IV Spr 229/21/1000-2 (ďa­lej len „Prí­kaz“)doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va Sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR, čl. 6 ods. 3, písm. c)Do­ho­vo­ru  o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ako aj čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd. V dôs­led­ku tej­to sťaž­nos­ti Sťa­žo­va­teľ navr­hu­je, aby jej ús­tav­ný súd vy­ho­vel, vy­slo­vil po­ru­še­nie dot­knu­tých zá­klad­ných práv a slo­bôd Sťa­žo­va­te­ľa, zru­šil Upo­ve­do­me­nie a Prí­kaz, a zá­ro­veň pri­ká­zal Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci ko­nať o ná­miet­ke za­uja­tos­ti.

Sťaž­nosť je od­ôvod­ne­ná nas­le­dov­ne.

2.      Tres­tné stí­ha­nie Sťa­žo­va­te­ľa

2.1.   Uz­ne­se­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 27. 10. 2020, č. j. VII3 Gv 76/19/1000-374, bo­lo vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi za­ča­té tres­tné stí­ha­nie a sú­čas­ne vo­či ne­mu vzne­se­né ob­vi­ne­nie vo ve­ci zlo­či­nu pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) zá­ko­na č. 300/2005 Z. z., Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej aj ako „Trest­ný zá­kon), kto­ré­ho sa mal Sťa­žo­va­teľ do­pus­tiť for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na.

2.2.   Na zá­kla­de návr­hu Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 29. 10. 2020, č. j. VII3 Gv 76/19/1000-396 bol Sťa­žo­va­teľ Uz­ne­se­ním Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du zo dňa 31.10.2020 vza­tý do väz­by.

3.      Zvo­le­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR a zme­na do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra

3.1.   Dňa 05.02.2021 bol JUDr. Da­niel Lip­šic v zmys­le § 24a zá­ko­na č. 154/2001 Z.z. o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „ZoPPČP“) zvo­le­ný Ná­rod­nou ra­dou SR za špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR (ďa­lej len „špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor“). Dňa 15.02.2021 zlo­žil sľúb do rúk pred­se­du Ná­rod­nej ra­dy SR, čím mu za­ča­lo ply­núť se­dem­roč­né fun­kčné ob­do­bie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

3.2.   Po vy­me­no­va­ní špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra doš­lo v tres­tnej ve­ci Sťa­žo­va­te­ľa  k zme­ne pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Tá­to zme­na vy­plý­va zo zá­pis­ni­ce zo dňa 26.02.2021, č. k. 6 Tp/4/2020 o vý­slu­chu Sťa­žo­va­te­ľa pred roz­hod­nu­tím sú­du o žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du, kde za pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR už nie je uve­de­ná JUDr. Va­lé­ria Si­mo­no­vá, ale JUDr. Mar­tin No­ciar. Tá­to zme­na sú­vi­se­la s po­ky­nom, resp. prí­ka­zom  špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rým bol pred­chá­dza­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi od­ňa­tý do­zo­ro­va­ný spis a pri­de­le­ný iné­mu pro­ku­rá­to­ro­vi. Dô­vo­dom mal údaj­ne byť zdra­vot­ný stav a pred­čas­ný od­chod do dô­chod­ku. 

4.      Vzne­se­nie ná­miet­ky za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR­Sťa­žo­va­te­ľom

4.1.   Za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra

Po­da­ním Sťa­žo­va­te­ľa zo dňa 05.03.2021, ad­re­so­va­ným špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi doš­lo k vzne­se­niu ná­miet­ky za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vo­či oso­be Sťa­žo­va­te­ľa, a to z dô­vo­du vý­ro­kov, kto­ré bo­li špe­ciál­nym pro­ku­rá­to­rom ad­re­so­va­né sťa­žo­va­te­ľo­vi pred vy­me­no­va­ním do fun­kcie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Sťa­žo­va­teľ bol naz­va­ný špe­ciál­nym pro­ku­rá­to­rom ozna­če­nia­mi ako ma­fián, bie­ly go­lier, oso­ba tvo­ria­ca Augiá­šov chliev, pred­sta­vi­teľ kon­kur­znej ma­fie, oso­ba ma­jú­ca do­jem bez­tres­tnos­ti a stá­tia nad zá­ko­nom, pred­sta­vi­teľ or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­ty...Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal v ná­miet­ke za­uja­tos­ti na prá­vo na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR, kto­ré je pre­miet­nu­té do čl. 2 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, a tak­tiež § 31 zá­ko­na č. 301/2005 Z.z. Tres­tný­po­ria­dokv zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej aj ako „Trest­ný po­ria­dok)v po­do­be vy­lú­če­nia osôb z tres­tné­ho ko­na­nia v prí­pa­de ich za­uja­tos­ti. Vy­lú­če­niu ta­kej oso­by a or­gá­nu pred­chá­dza po­su­dzo­va­nie sub­jek­tív­ne­ho a ob­jek­tív­ne­ho tes­tu nes­tran­nos­ti ako sú­čas­ti tzv. Teórie zda­nia, pod­ľa kto­rej nes­ta­čí, že oso­ba je sub­jek­tív­ne nes­tran­ná, ale mu­sí sa ako ta­ká aj ob­jek­tív­ne ja­viť v očiach strán. Pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa z vý­ro­kov špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že nespĺňa vy­ššie uve­de­né po­žia­dav­ky na ne­zau­ja­tosť, na­koľ­ko z ich ob­sa­hu je zrej­mé, že do­po­siaľ ve­rej­ne pre­ja­vo­val vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi ná­zo­ry, kto­ré sú v roz­po­re s pre­zum­pciou ne­vi­ny.

4.2.   Za­uja­tosť Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR

Sťa­žo­va­teľ tak­tiež uvie­dol, že v prí­pa­de za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra je pot­reb­né vy­lú­čiť z ko­na­nia aj všet­kých pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Pou­ká­zal pri­tom na zá­kon č. 153/2001 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „ZoP“), z kto­ré­ho vy­plý­va hie­rar­chic­ké, mo­nok­ra­tic­ké a su­bor­di­nač­né pos­ta­ve­nie pro­ku­rá­to­rov, prá­vo­moc špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ria­diť a kon­tro­lo­vať po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov, kto­rá je je­ho neod­ňa­teľ­nou po­vin­nos­ťou ako ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 30ZoPPČP ako aj §55e ZoP a v tej sú­vis­los­ti vy­dá­vať zá­väz­né prí­ka­zy a po­ky­ny.

4.3.   Zá­ve­reč­ný návrh ná­miet­ky za­uja­tos­ti

Sťa­žo­va­teľ žia­dal, aby na zá­kla­de spo­me­nu­tej za­uja­tos­ti doš­lo k vy­lú­če­niu všet­kých pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR vrá­ta­ne špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra z úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia (str. 2 po­da­nia),a zá­ro­veň aby doš­lo k pri­ká­za­niu ve­ci prís­luš­nej ok­res­nej pro­ku­ra­tú­re a k vy­lú­če­niu ve­ci na sa­mos­tat­né ko­na­nie (str. 13 po­da­nia).

Dô­kaz:           Ná­miet­ka za­uja­tos­ti

5.      Vy­ba­ve­nie ná­miet­ky za­uja­tos­ti Prí­ka­zom

Dňa 22.03.2021 bo­lo ad­vo­ká­to­vi Sťa­žo­va­te­ľa do­ru­če­né Upo­ve­do­me­nie, kto­rým bo­lo Sťa­žo­va­te­ľo­vi ozná­me­né, že je­ho po­da­nie ozna­če­né ako Ná­miet­ka za­uja­tos­ti v zmys­le § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku bo­lo pod­ľa ob­sa­hu vy­hod­no­te­né ako návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci inej pro­ku­ra­tú­re pod­ľa § 201 ods. 6, písm. a) a § 23 ods. 1 a 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom to­to po­da­nie bo­lo to­ho dňa pred­lo­že­né spo­lu so spi­so­vým ma­te­riá­lom z dô­vo­du prís­luš­nos­ti ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi SR na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.Za Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR ko­nal do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor, JUDr. Mar­tin No­ciar.

Dô­kaz:      Upo­ve­do­me­nie

Dňa 26.03.2021 bol ad­vo­ká­to­vi Sťa­žo­va­te­ľa do­ru­če­ný Prí­kaz, kto­rým mu bo­lo ozná­me­né, že:

-       z hľa­dis­ka ob­sa­hu bo­lo je­ho po­da­nie zo dňa 05.03.2021 po­sú­de­né nie ako ná­miet­ka za­uja­tos­ti, ale ako žia­dosť Sťa­žo­va­te­ľa o od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu. Sťa­žo­va­teľ ňou to­tiž údaj­ne ne­na­mie­tal za­uja­tosť kon­krét­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­ko­ná­va­jú­ce­ho do­zor ale­bo za­uja­tosť iných pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, ale ním na­mie­tal za­uja­tosť Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR ako cel­ku;

-       spis bol pred­lo­že­ný ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi z Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR spo­lu s pí­som­ným vy­jad­re­ním všet­kých pro­ku­rá­to­rov vrá­ta­ne špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, že sa ne­cí­tia byť za­uja­tí;

-       Sťa­žo­va­teľ údaj­ne neuvie­dol žiad­ne ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­chyb­nos­ti o nes­tran­nom ale­bo za­uja­tom ko­na­ní či už do­zo­ru­jú­ce­ho ale­bo aké­ho­koľ­vek iné­ho pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR;

-       Sa­mot­ná exis­ten­cia v mi­nu­los­ti me­dia­li­zo­va­ných vý­ro­kov špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o oso­be Sťa­žo­va­te­ľa nie je re­le­van­tným dô­vo­dom na pre­zu­mo­va­nie za­uja­tos­ti ani do­zo­ru­jú­ce­ho ani os­tat­ných pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, a te­da ani dô­le­ži­tým dô­vo­dom, kto­rý by od­ôvod­ňo­val od­ňa­tie ve­ci to­mu­to or­gá­nu pro­ku­ra­tú­ry;

-       v ko­na­ní žiad­ne­ho z pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR vrá­ta­ne špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­bo­li zis­te­né žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, od­ôvod­ňu­jú­ce po­chyb­nosť o nes­tran­nom ale­bo ne­zau­ja­tom ko­na­ní kto­ré­ho­koľ­vek z nich, v dôs­led­ku čo­ho ab­sen­tu­je re­le­vant­ný dô­vod na od­ňa­tie a pri­de­le­nie ve­ci na vý­kon do­zo­ru inej pro­ku­ra­tú­re;

-       ani hie­rar­chic­ké pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry, v kto­rom pô­so­bia pro­ku­rá­to­ri vo vzťa­hoch na­dria­de­nos­ti a po­dria­de­nos­ti, ani zá­kon­né op­ráv­ne­nia na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra, nie sú ta­ký­mi sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré by či už v prí­pa­de zis­te­nej za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra brá­ni­li vy­ko­ná­vať op­ráv­ne­nia na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra v kon­krét­nej ve­ci iné­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ako je špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor;

-       vec neod­ní­ma Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR.

Dô­kaz:            Prí­kaz

6.      Prí­pus­tnosť po­da­nia ús­tav­nej sťaž­nos­ti – spl­ne­nie pod­mien­ky up­lat­ne­nia prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty

6.1.   Ústav­ný roz­mer prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty

V čl. 127 ods. 1 Ústa­vy SR je za­kot­ve­ný prin­cíp sub­si­dia­ri­ty, kto­rý zna­me­ná, že ús­tav­ný súd mô­že ko­nať o na­mie­ta­nom po­ru­še­ní práv sťa­žo­va­te­ľa a vec­ne sa za­obe­rať sťaž­nos­ťa­mi iba vte­dy, ak sa sťa­žo­va­teľ ne­mô­že do­má­hať ochra­ny svo­jich práv pred všeo­bec­ným sú­dom. Na­mie­ta­né po­ru­še­nie niek­to­ré­ho zo zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd te­da auto­ma­tic­ky ne­zak­la­dá aj prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du na ko­na­nie o nich. Po­kiaľ ús­tav­ný súd pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní sťaž­nos­ti fy­zic­kej oso­by ale­bo práv­nic­kej oso­by zis­tí, že ochra­ny to­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, po­ru­še­nie kto­rých na­mie­ta, sa sťa­žo­va­teľ mô­že do­môcť vy­uži­tím je­mu dos­tup­ných a aj účin­ných práv­nych pros­tried­kov náp­ra­vy, prí­pad­ne iným zá­kon­ne up­ra­ve­ným spô­so­bom pred iným sú­dom ale­bo pred iným štát­nym or­gá­nom, mu­sí ta­kú­to sťaž­nosť od­miet­nuť z dô­vo­du ne­dos­tat­ku svo­jej prá­vo­mo­ci na jej pre­ro­ko­va­nie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústav­ný súd pred­sta­vu­je v tej­to sú­vis­los­ti ul­ti­ma­ra­tioin­šti­tu­cio­nál­ny me­chan­izmus, kto­rý nas­le­du­je až v prí­pa­de ne­fun­kčnos­ti všet­kých os­tat­ných or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, kto­ré sa na ochra­ne ús­tav­nos­ti po­die­ľa­jú. Opač­ný zá­ver by zna­me­nal po­pie­ra­nie prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du pod­ľa zá­sad uve­de­ných v § 53 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

6.2.   Prí­pus­tnosť po­da­nia sťaž­nos­ti v prí­pa­de Sťa­žo­va­te­ľa

Spl­ne­nie pod­mie­nok po­da­nia sťaž­nos­ti Sťa­žo­va­teľ vy­vo­dzu­je z nas­le­dov­ných us­ta­no­ve­ní prís­luš­ných práv­nych pred­pi­sov:

-       § 181 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, z kto­ré­ho vy­plý­va, že pro­ti prí­ka­zu op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný;

-       § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, z kto­ré­ho vy­plý­va, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor zru­ší prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra ale­bo po­li­caj­ta, ak ta­kým roz­hod­nu­tím ale­bo v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon.V kon­krét­nom prí­pa­de bol prí­kaz vy­da­ný sa­mot­ným ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom, a na­koľ­ko z da­né­ho us­ta­no­ve­nia ne­vyp­lý­va mož­nosť auto­re­me­dú­ry, má sa za to, že vy­uži­tie toh­to mi­mo­riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku je vy­lú­če­né;

-       § 31 ods. 5 ZoP, z kto­ré­ho vy­plý­va, že pos­tu­pom pod­ľa toh­to zá­ko­na sa ne­mož­no do­má­hať pres­kú­ma­nia zá­kon­nos­ti roz­hod­nu­tia vy­da­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ani pres­kú­ma­nia zá­kon­nos­ti pos­tu­pu pro­ku­rá­to­ra v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne pos­tu­pu spo­čí­va­jú­ce­ho v pres­kú­ma­ní pos­tu­pu po­li­caj­ta v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

Rov­na­ký zá­ver o ne­mož­nos­ti pres­kú­ma­nia sa vzťa­hu­je aj naU­po­ve­do­me­nie.Ta­ká­to lis­ti­na je vo svo­jej pod­sta­te pro­ces­ným úko­nom or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, in­for­mu­jú­ce­ho stra­nu o za­mýš­ľa­nom pro­ces­nom úko­ne, vo­či kto­ré­ho vý­sled­ku je spra­vid­la prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok. Vo­či Upo­ve­do­me­niu však nie je prí­pus­tný­žia­den op­rav­ný pros­trie­dok, čo od­ôvod­ňu­je po­da­nie tej­to sťaž­nos­ti.

Spl­ne­nie pod­mie­nok pre po­da­nie sťaž­nos­ti tak­tiež vy­plý­va z roz­ho­do­va­cej praxe ús­tav­né­ho sú­du, a to napr. z Uz­ne­se­nia Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sosp. zn. III. ÚS 37/2016 z 2. feb­ruára 2016: Ako zo sťaž­nos­ti vy­plý­va, sťa­žo­va­teľ­ke bol prí­kaz ok­res­né­ho sú­du na do­mo­vú pre­hliad­ku do­ru­če­ný v deň jej vy­ko­na­nia, t. j. 9. ok­tób­ra 2013. Od uve­de­né­ho mo­men­tu bo­la s ob­sa­hom prí­ka­zu a s je­ho od­ôvod­ne­ním oboz­ná­me­ná, a te­da ak bo­la pres­ved­če­ná, že tým­to prí­ka­zom doš­lo k zá­sa­hu do jej zá­klad­ných práv,ma­la mož­nosť do­má­hať sa ich ochra­ny pred or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci k to­mu po­vo­la­ným, t. j. pred ús­tav­ným sú­dom[6].“

Sťa­žo­va­te­ľo­vi je sa­moz­rej­me zná­my práv­ny ná­zor ús­tav­né­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho je pries­kum ús­tav­nos­ti pos­tu­pu OČTK v príp­rav­nom ko­na­ní spra­vid­la mož­ný až po tom, čo o ná­miet­kach sťa­žo­va­te­ľa roz­hod­li všeo­bec­né sú­dy ako sú­dy pl­nej ju­ris­dik­cie pri pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by pod­ľa § 241 ods. 1 písm. f) Tres­tné­ho po­riad­ku, resp. pri od­vo­la­ní pro­ti roz­sud­ku pod­ľa § 306 a nasl. Tres­tné­ho po­riad­ku (napr. I. ÚS 214/2016-14). Prí­pad Sťa­žo­va­te­ľa si však vy­ža­du­je oso­bit­ný prís­tup, kto­rý je de­ter­mi­no­va­ný nas­le­dov­ný­mi či­ni­teľ­mi :

1. vä­zob­né stí­ha­nie Sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré sa po­va­žu­je za ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho stí­ha­nia, pri kto­rom je vždy pot­reb­né skú­mať exis­ten­ciu dô­vo­dov na jej tr­va­nie. Od­ďa­ľo­va­nie do­má­ha­nia sa ús­tav­ných práv Sťa­žo­va­te­ľom až do mo­men­tu pres­kú­ma­nia ob­ža­lo­by by s oh­ľa­dom na sú­čas­nú pan­de­mic­kú si­tuáciu ako aj na­mie­ta­né nez­ne­si­teľ­né pod­mien­ky ko­lúz­nej väz­by zna­me­na­lo ha­zar­do­va­nie so ži­vo­tom Sťa­žo­va­te­ľa;

2. op­ráv­ne­nia pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­rý ok­rem po­ky­nov vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, kto­rý­mi ur­ču­je prie­beh a sme­ro­va­nie vy­šet­ro­va­nia svo­jou pro­ces­nou ak­ti­vi­tou vplý­va na dĺžku po­by­tu ob­vi­ne­né­ho vo väz­be (naj­mä prí­kaz na pre­pus­te­nie na slo­bo­du, po­da­nie sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu sú­du o pre­pus­te­ní z väz­by).

3. na­mie­ta­ná za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a po­doz­re­nie zo sys­té­mo­vej za­uja­tos­ti Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, kto­rá mô­že mať vplyv na pro­ces­nú ak­ti­vi­tu do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra (viď čl. 11.5. sťaž­nos­ti, str. 21) a na tr­va­nie väz­by Sťa­žo­va­te­ľa. Tá­to sku­toč­nosť sa­ma ose­be je nez­lu­či­teľ­ná so zá­klad­ný­mi prá­va­mi Sťa­žo­va­te­ľa.

Všet­ky vy­ššie uve­de­né pr­vky vo svo­jej spo­ji­tos­ti spô­so­bu­jú, že pries­kum po­ru­še­nia zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du nie je mož­né od­sú­vať na nes­kôr, ale je pot­reb­né us­ku­toč­niť ho eš­te pred pos­tú­pe­ním ve­ci všeo­bec­né­mu sú­du.

Sú­čas­ne je tre­ba pri­po­me­núť to, čo už bo­lo uve­de­né na ad­re­su ve­rej­ne us­ku­toč­ne­ných vý­ro­kov JUDr. Lip­ši­ca o Sťa­žo­va­te­ľo­vi. Po­su­dzo­va­nie za­uja­tos­ti mô­že byť is­te veľ­mi sub­tíl­nou zá­le­ži­tos­ťou a väč­ši­no­vo je zrej­mé na mies­te za­obe­rať sa od­miet­nu­tou ná­miet­kou za­uja­tos­ti až v kon­texte s ce­lým prie­be­hom prís­luš­né­ho ko­na­nia. To by však ne­ma­lo pla­tiť v prí­pa­de, ke­dy po­su­dzo­va­ná oso­ba pri­ja­la fun­kciu po­tom, čo jas­ne dek­la­ro­va­la svoj ne­ga­tív­ny pos­toj k oso­be, nad kto­rou te­raz mô­že vy­ko­ná­vať a tak­tiež vy­ko­ná­va zve­re­nú prá­vo­moc. Tro­chu nad­ne­se­ne po­ve­da­né, dek­la­ro­va­la svoj po­li­tic­ký prog­ram, kto­ré­ho nápl­ňou bol boj so Sťa­žo­va­te­ľom.

7.      Iden­ti­fi­ká­cia Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, kto­rý po­ru­šil zá­klad­né prá­va Sťa­žo­va­te­ľa

Ako Sťa­žo­va­teľ roz­vi­nie v ob­sa­hu tej­to sťaž­nos­ti, v kon­krét­nom prí­pa­de doš­lo k sú­bež­né­mu po­ru­še­niu je­ho zá­klad­ných práv Or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, a to jed­nak:

-       do­zo­ru­jú­cim pro­ku­rá­to­rom, kto­rý po­da­nie ná­miet­ky za­uja­tos­ti­po­sú­dil ako návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci a vec pos­tú­pil na roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi,

-       špe­ciál­nym pro­ku­rá­to­rom, kto­rý ne­roz­ho­dol o po­da­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti,

-       ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom, kto­rý vec nev­rá­til špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi na roz­hod­nu­tie, ani ne­roz­ho­dol sám o ná­miet­ke, aby na­po­kon­roz­ho­dol pred­čas­ne o od­ňa­tí a pri­ká­za­ní ve­ci Prí­ka­zom, kto­rý je ob­sa­ho­vo nep­res­kú­ma­teľ­ný.

Za Or­gán ve­rej­nej mo­ci sú Sťa­žo­va­te­ľom spo­loč­ne ozna­če­né všet­ky vy­ššie uve­de­né sub­jek­ty, na­koľ­koz us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 1 písm. a) ZoP  vy­plý­va, že pro­ku­ra­tú­ra je tvo­re­ná ok­rem iných aj ge­ne­rál­nou pro­ku­ra­tú­rou, kto­re­jo­so­bit­nou sú­čas­ťou s pô­sob­nos­ťou pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky je Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry.Všet­ci pro­ku­rá­to­ri te­da pô­so­bia v rám­ci jed­né­ho a to­ho is­té­ho štát­ne­ho or­gá­nu, od kto­ré­ho sub­jek­ti­vi­ty sú od­vo­de­né aj ich jed­not­li­vé fun­kcie.

8.      Iden­ti­fi­ká­cia prá­vop­lat­né­ho­roz­hod­nu­tia, opat­re­nia a iné­ho zá­sa­hu, kto­rý­mi bo­lo za­siah­nu­té do zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa

8.1.   Prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie

Prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, kto­rým ma­lo dôjsť k zá­sa­hu do zá­klad­né­ho prá­va Sťa­žo­va­te­ľa je Prí­kaz, iden­ti­fi­ko­va­ný na str. 2 tej­to sťaž­nos­ti.Prí­ka­zu priz­ná­va sta­tus roz­hod­nu­tia us­ta­no­ve­nie § 162 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré ho de­fi­nu­je v ods. 1 v sú­vis­los­ti so sú­dom a v ods. 2, ve­ta dru­háv sú­vis­los­ti s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, kde je uve­de­né, že prí­ka­zom roz­ho­du­jú, kde to zá­kon vý­slov­ne us­ta­no­vu­je.

8.2.   Opat­re­nie

Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta sťaž­nos­ťou ok­rem zá­sa­hu do je­ho zá­klad­né­ho prá­va for­mou prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia aj zá­sah v po­do­be opat­re­nia za kto­ré je mož­né po­va­žo­vať Upo­ve­do­me­nie. Sťa­žo­va­teľ pri de­fi­ní­cii opat­re­nia pou­ka­zu­je per ana­lo­giam na dô­vo­do­vú sprá­vu k Správ­ne­mu súd­ne­mu po­riad­ku, kto­rá de­fi­nu­je v us­ta­no­ve­ní § 3 po­jem opat­re­nie - pod opat­re­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy sa ro­zu­mie správ­ny akt or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy od­liš­ný od roz­hod­nu­tia (ne­po­me­no­va­ný ako roz­hod­nu­tie a ne­po­va­žo­va­ný za roz­hod­nu­tie), kto­rý bol vy­da­ný or­gá­nom ve­rej­nej sprá­vy v ad­mi­nis­tra­tív­nom ko­na­ní, t.j. pri vý­ko­ne je­ho pô­sob­nos­ti v ob­las­ti ve­rej­nej sprá­vy a kto­ré­ho účin­ka­mi mô­žu byť prá­va, prá­vom chrá­ne­né zá­uj­my a po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb pria­mo dot­knu­té. V praxi sú ta­ký­mi­to opat­re­nia­mi aj­sa­mot­né lis­ty or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy, kto­rý­mi sa ozna­mu­je, že ne­bo­lo vy­ho­ve­né návr­hom ale­bo žia­dos­tiam fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb, ak tým mô­žu byť pria­mo dot­knu­té ich prá­va, prá­vom chrá­ne­né zá­uj­my ale­bo po­vin­nos­ti.Ta­kým­to opat­re­ním je aj spo­me­nu­té Upo­ve­do­me­nie, kto­rým bo­lo Sťa­žo­va­te­ľo­vi ozná­me­né, že je­ho po­da­nie bo­lo po­sú­de­né ako návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci a pos­tú­pe­né na vy­ba­ve­nie na­dria­de­né­mu or­gá­nu – ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re.

8.3.   Iný zá­sah

K zá­sa­hu do zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa doš­lo ok­rem roz­hod­nu­tia a opat­re­nia aji­ným zá­sa­hom, kto­rým je pod­ľa ná­zo­ru Sťa­žo­va­te­ľa opo­me­nu­tie roz­hod­nu­tia o je­ho ná­miet­ke za­uja­tos­ti špe­ciál­nym pro­ku­rá­to­rom. Sťa­žo­va­teľ pri de­fi­ní­cii iné­ho zá­sa­hu opäť pou­ka­zu­je per ana­lo­giam na dô­vo­do­vú sprá­vu k Správ­ne­mu súd­ne­mu po­riad­ku, kto­rá uvá­dza v us­ta­no­ve­ní § 3, čo sa ro­zu­mie pod poj­mom iný zá­sah. Na roz­diel od roz­hod­nu­tia ale­bo opat­re­nia má iný zá­sah or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy čis­to fak­tic­kú po­va­hu, či­že nep­re­beh­lo pri ňom žiad­ne for­ma­li­zo­va­né ad­mi­nis­tra­tív­ne ko­na­nie a je vý­sled­kom okam­ži­té­ho up­lat­ne­nia op­ráv­ne­nia or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy na mies­te sa­mom.Pri inom zá­sa­hu sa vy­ža­du­je pria­me dot­knu­tie na prá­vach, prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­moch ale­bo po­vin­nos­tiach fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb.

Sťa­žo­va­teľ je pres­ved­če­ný, že v je­ho prí­pa­de doš­lo roz­hod­nu­tím Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci v po­do­be Prí­ka­zu, opat­re­ním Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci v po­do­be Upo­ve­do­me­nia a iným zá­sa­hom v po­do­be ne­roz­hod­nu­tia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o ná­miet­ke za­uja­tos­ti k zá­sa­hu do je­ho zá­klad­ných práv.

9.      Iden­ti­fi­ká­cia po­ru­še­ných zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa

9.1.   Zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR na inú práv­nu ochra­nu

Pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Uve­de­ný člá­nok ús­ta­vy priz­ná­va Sťa­žo­va­te­ľo­vi dva dru­hy ochra­ny – pros­tred­níc­tvom súd­nej mo­ci a pros­tred­níc­tvom iné­ho or­gá­nu. V kon­krét­nej ve­ci Sťa­žo­va­te­ľa ide o tres­tné stí­ha­nie je­ho oso­by, v da­nom prí­pa­de vä­zob­né, kto­ré je v sú­čas­nos­ti vo fá­ze príp­rav­né­ho – pred­súd­ne­ho ko­na­nia. Z toh­to dô­vo­du sa Sťa­žo­va­teľ neod­vo­lá­va na prá­va ga­ran­to­va­né súd­nou mo­cou, ale iným or­gá­nom ako ga­ran­tom inej práv­nej ochra­ny.

V rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia doš­lo pod­ľa ná­zo­ru Sťa­žo­va­te­ľa k spl­ne­niu pred­pok­la­dov vy­lú­če­nia oso­by, kto­rá sa po­die­ľa na úko­noch tres­tné­ho ko­na­nia. Z tých­to dô­vo­dov bo­la Sťa­žo­va­te­ľom po­da­ná ná­miet­ka za­uja­tos­ti v zmys­le § 31 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku vo­či špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi. Ako bu­de nes­kôr vy­svet­le­né v tej­to sťaž­nos­ti, o pred­met­nej ná­miet­ke mal v zmys­le § 32 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku roz­ho­do­vať or­gán, kto­ré­ho nes­tran­nosť je ná­miet­kou spo­chyb­ňo­va­ná. V da­nom prí­pa­de je to pod­ľa sťa­žo­va­te­ľa špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor a o sťaž­nos­ti pro­ti je­ho roz­hod­nu­tiu má roz­ho­do­vať v zmys­le § 32 ods. 5, písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku bez­pros­tred­ne na­dria­de­nýp­ro­ku­rá­tor, kto­rým je ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor.

Z vy­ššie uve­de­né­ho mož­no uza­vrieť, že pre príp­rav­né ko­na­niečl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR­ga­ran­tu­je Sťa­žo­va­te­ľo­vi prá­vo do­má­hať sa svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lej a nes­tran­nej pro­ku­ra­tú­re, kto­rá je v kon­krét­nom prí­pa­de tým­to iným or­gá­nom Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti poz­na­me­nal, že pod­sta­tou zá­klad­né­ho prá­va na inú práv­nu ochra­nu (napr. or­gá­nom štát­nej sprá­vy)je umož­niť kaž­dé­mu reál­ny prís­tup k ta­ké­mu or­gá­nu a to­mu zod­po­ve­da­jú­ca je­ho po­vin­nosť o ve­ci ko­nať tak, aby ne­doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­no-pro­ces­ných prin­cí­pov up­ra­ve­ných v dru­hej hla­ve sied­me­ho od­die­lu ús­ta­vy (I. ÚS 84/97).Z to­ho poh­ľa­du je pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa ne­vyh­nut­né inter­pre­to­vať prá­vo na inú práv­nu ochra­nu ob­dob­ne ako prá­vo na súd­nu ochra­nu a pri­pí­sať mu rov­na­kú ob­sa­ho­vú náplň do maximál­ne mož­nej mie­ry, do akej je to prí­pus­tné. Kon­krét­ne, pod inú práv­nu ochra­nu pos­ky­to­va­nú or­gá­nom Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR je po­tom pot­reb­né sub­su­mo­vať aj :

-       prá­vo na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re,

-       prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, kto­ré je v da­nom prí­pa­de tvo­re­né:

o   prá­vom na ne­zá­vis­lé­ho a nes­tran­né­ho pro­ku­rá­to­ra a

o   prá­vom na dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra.

O tom, že uve­de­né ús­tav­né prá­vo je pre­miet­nu­té aj do jed­not­li­vých tres­tnop­ráv­nych pred­pi­sov, sved­čí nap­rík­lad :

-       § 2 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý má prá­vo, aby je­ho tres­tná vec bo­la spra­vod­li­vo a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom v je­ho prí­tom­nos­ti tak, aby sa mo­hol vy­jad­riť ku všet­kým vy­ko­ná­va­ným dô­ka­zom, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.V kon­krét­nom prí­pa­de je pot­reb­né chá­pať tres­tné ko­na­nie ako ce­lok, te­da vrá­ta­ne príp­rav­né­ho ko­na­nia, kto­ré­ho pá­nom – do­mi­nus­li­tis­je pro­ku­rá­tor;

-       §2 ods. 10 pos­led­ná ve­ta Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa kto­ré­ho Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie;

-       § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­ré­ho z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca (ďa­lej len „prí­se­dia­ci“), pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník, vy­šší súd­ny úrad­ník, súd­ny ta­jom­ník, asis­tent pro­ku­rá­to­ra a za­pi­so­va­teľ, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní. Vy­lú­če­nie oso­by v tres­tnom ko­na­ní je do­siah­nu­tím cie­ľa, aby vo ve­ci roz­ho­do­val ne­zá­vis­lý a nes­tran­ný or­gán, te­da aj pro­ku­rá­tor.

9.2.   Zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd 

Pod­ľa čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny kaž­dý sa mô­že do­má­hať us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v ur­če­ných prí­pa­doch na inom or­gá­ne.

Ústav­nop­ráv­ny zá­klad ochra­ny prá­va je tvo­re­ný aj Lis­ti­nou zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­rá­je in­kor­po­ro­va­nou sú­čas­ťou Slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku s účin­nos­ťou od 8. feb­ruára 1991. Keď­že zne­nie člán­ku Lis­ti­ny je v pod­sta­te zhod­né so zne­ním ús­ta­vou za­kot­ve­né­ho zá­klad­né­ho prá­va, Sťa­žo­va­teľ v tom­to sme­re pri­me­ra­ne od­ka­zu­je na ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v pre­chá­dza­jú­com bo­de sťaž­nos­ti.

9.3.   Zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 6 ods. 3, písm. c) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd

Pod­ľa spo­me­nu­té­ho člán­ku kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va: ob­ha­jo­vať sa osob­ne ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu pod­ľa vlas­tné­ho vý­be­ru, ale­bo po­kiaľ ne­má dos­ta­tok pros­tried­kov na za­pla­te­nie ob­haj­cu, aby sa mu pos­ky­tol bez­plat­ne, ak to zá­uj­my spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­jú;

Z uve­de­né­ho člán­ku pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa vy­plý­va nie­len prá­vo Sťa­žo­va­te­ľa na ob­ha­jo­bu, ale aj prá­vo na vy­tvo­re­nie ta­kých pod­mie­nok, kto­ré za­bez­pe­čia jej us­ku­toč­ni­teľ­nosť a efek­tív­nosť. V kon­krét­nom prí­pa­de to zna­me­ná, že ak bo­la po­da­ná ob­ha­jo­bou ná­miet­ka za­uja­tos­ti pod­ľa § 31 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku, je le­gi­tím­nym oča­ká­va­ním Sťa­žo­va­te­ľa, že o ta­kom pro­ces­nom úko­ne je­ho ob­ha­jo­by bu­de roz­hod­nu­té v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom. Ako bu­de uve­de­né niž­šie, v da­nom prí­pa­de ten­to pos­tup dodr­ža­ný ne­bol.

10.  Po­ru­še­nie zá­klad­ných práv Úra­dom špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ryGe­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR

10.1. Od­ňa­tie prá­va na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re a po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu

Pod­ľa kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny do­chá­dza vte­dy, ak je ko­mu­koľ­vek od­miet­nu­tá mož­nosť do­má­hať sa svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de, pre­dov­šet­kým, ak by všeo­bec­ný súd  od­mie­tol ko­nať a roz­ho­do­vať o po­da­nom návr­hu fy­zic­kej oso­by ale­bo práv­nic­kej oso­by (II. ÚS  8/2001, IV. ÚS 115/03).

Pod­ľa § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca (ďa­lej len „prí­se­dia­ci“), pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník, vy­šší súd­ny úrad­ník, súd­ny ta­jom­ník, asis­tent pro­ku­rá­to­ra a za­pi­so­va­teľ, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní.

Ako bo­lo spo­me­nu­té vy­ššie,me­dzi zá­klad­né in­šti­tu­cio­nál­ne me­cha­niz­my tres­tné­ho pro­ce­su, slú­žia­ce na za­bez­pe­če­nie ga­ran­cií ús­ta­vou for­mu­lo­va­né­ho prá­va na nes­tran­ný súd, pat­rí us­ta­no­ve­nie § 31 zá­ko­na Tres­tné­ho po­riad­ku, za­kot­vu­jú­ce sys­tém vy­lú­če­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sud­cov a ďal­ších par­ti­ci­pu­jú­cich sub­jek­tov tres­tné­ho ko­na­nia v prí­pa­de ich za­uja­tos­ti. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, súd ale­bo iná oso­ba v ňom úrad­ne čin­ná, nes­mú byť v tres­tnej ve­ci pria­mo, ale ani ne­pria­mo za­in­te­re­so­va­né, pri­čom v da­nej sú­vis­los­ti tre­ba za­brá­niť akým­koľ­vek po­chyb­nos­tiam vzbu­dzu­jú­cim nes­tran­nosť. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zá­klad­né prá­vo na pre­ro­ko­va­nie a roz­hod­nu­tie ve­ci nes­tran­ným sú­dom je v tres­tnom ko­na­ní ga­ran­to­va­né naj­mä pros­tred­níc­tvom in­šti­tú­tu vy­lú­če­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sú­du a iných osôb.Práv­ny štát mu­sí ga­ran­to­vať ne­zá­vis­losť a nes­tran­nosť ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rý sa za­bez­pe­čí, ok­rem iné­ho, in­šti­tú­tom vy­lú­če­nia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, sú­du a iných úrad­ných osôb z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, ak sú spl­ne­né zá­kon­né dô­vo­dy.

Pod­ľa § 32 ods.3 Tres­tné­ho po­riad­ku o vy­lú­če­ní z dô­vo­dov uve­de­ných v § 31 na zá­kla­de ná­miet­ky vzne­se­nej niek­to­rou zo strán v iných prí­pa­doch ako pod­ľa od­se­ku 2 roz­ho­du­je or­gán, kto­ré­ho sa tie­to dô­vo­dy tý­ka­jú.

Po­da­ním zo dňa 05.03.2021 bo­la Sťa­žo­va­te­ľom vzne­se­ná v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci ná­miet­ka za­uja­tos­ti vo­či špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ako aj vo­či ce­lé­mu Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia Upo­ve­do­me­nia a Prí­ka­zu, ná­miet­ka bo­la do­zo­ru­jú­cim­pro­ku­rá­to­rom, JUDr. Mar­ti­nom No­cia­rom pred­lo­že­ná dňa 16.03.2021 ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi bez to­ho, aby o nej špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pred­tým roz­ho­dol. Dô­vo­dom ta­ké­ho pos­tu­pu bo­lo, žeÚrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR po­da­nie Sťa­žo­va­te­ľa ne­po­sú­dil ako ná­miet­ku za­uja­tos­ti, ale ako návrh na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci.

Z ob­sa­hu Upo­ve­do­me­nia nie je Sťa­žo­va­te­ľo­vi zrej­mé, aký­mi vý­kla­do­vý­mi pos­tup­mi sa do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor pri po­su­dzo­va­ní  po­da­nia Sťa­žo­va­te­ľa spra­vo­val. Z ob­sa­hu Sťa­žo­va­te­ľom po­da­nej ná­miet­ky jed­noz­nač­ne vy­plý­va­li dô­vo­dy na­mie­ta­nia za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, dô­vo­dy, pre kto­ré sa po­va­žo­va­li všet­ci pro­ku­rá­to­ri Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR za za­uja­tých ako aj dô­le­ži­té dô­vo­dy pre kto­ré je ne­vyh­nut­né ich vy­lú­če­nie a nás­led­ne roz­hod­núť o od­ňa­tí a pri­ká­za­ní ve­ci iné­mu or­gá­nu.

Tým­to ko­na­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SRdoš­lo pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa for­mou opat­re­niaa iné­ho zá­sa­hu k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va Sťa­žo­va­te­ľa na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re ako k iné­mu or­gá­nu ochra­ny prá­va. Zá­ro­veň tým doš­lo pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa k od­miet­nu­tiu spra­vod­li­vos­ti (de­ne­ga­tioius­ti­tiae), v dôs­led­ku čo­ho na­ďa­lej vo ve­ci ko­ná za­uja­tý or­gán. Tým­to pos­tu­pom doš­lo v ne­pos­led­nom ra­de aj k od­op­re­tiu prá­va na účin­nú ob­ha­jo­bu, keď­že o ná­miet­ke vzne­se­nej ob­ha­jo­bou špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor ne­ko­nal.

10.2.     Od­ňa­tie prá­va na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re v po­do­be ne­mož­nos­ti pres­kú­mať roz­hod­nu­tie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra

Pod­ľa § 32 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ti roz­hod­nu­tiu pod­ľa od­se­kov 2 a 3 je prí­pus­tná sťaž­nosť.

Pos­tu­pom Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, kto­rý ne­roz­ho­dol o ná­miet­ke za­uja­tos­ti, a tú­to spo­lu so spi­som pos­tú­pil na roz­hod­nu­tiu ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi bo­la Sťa­žo­va­te­ľo­vi od­ňa­tá mož­nosť pres­kú­mať roz­hod­nu­tie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra in­štan­čne vy­šším or­gá­nomna­dria­de­ným pro­ku­rá­to­rom.Ako bo­lo spo­me­nu­té vy­ššie, Upo­ve­do­me­nieani Prí­kaz­nie je mož­né na­pad­núť žiad­nym op­rav­ným pros­tried­kom, čím je Sťa­žo­va­teľ od­ká­za­ný ob­rá­tiť sa na pos­led­nú mož­nú roz­ho­do­va­ciu auto­ri­tu, kto­rou je ús­tav­ný súd.

11.  PO­RUŠENIE ZÁKLADNÝCH PRÁV GE­NERÁLNYM PRO­KURÁTO­ROM

11.1.                   Po­ru­še­nie prá­va na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re v po­do­be nev­rá­te­nia ve­ci

Pod­ľa § 32 ods. 4, písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku o sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu pod­ľa od­se­kov 2 a 3 roz­ho­du­je bez­pros­tred­ne na­dria­de­ný pro­ku­rá­tor, ak ide o roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra.

Pod­ľa vy­ššie uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia sa aj v prí­pa­de roz­hod­nu­tia o ná­miet­ke za­uja­tos­ti jed­nou zo strán up­lat­ňu­je re­víz­nyp­rin­cíp, ke­dy o sťaž­nos­ti účas­tní­ka roz­ho­du­je na­dria­de­ný or­gán. Tým­to je za­bez­pe­če­ný pries­kum hmot­nop­ráv­nych a pro­ces­ných pod­mie­nok, na kto­rých je za­lo­že­né roz­hod­nu­tie dot­knu­té­ho or­gá­nu, čo pris­pie­va k spra­vod­li­vé­mu pro­ce­su. Mož­no skrá­te­ne po­ve­dať, že v prí­pa­de na­dria­de­né­ho or­gá­nu pla­tí, že kde niet roz­hod­nu­tia, niet ani sťaž­nos­ti pro­ti ta­ké­mu roz­hod­nu­tiu, ani roz­hod­nu­tia o ta­kej sťaž­nos­ti.

Pre­to po­kiaľ je na­dria­de­né­mu or­gá­nu pred­lo­že­ný spis s ná­miet­kou za­uja­tos­ti bez to­ho, aby bo­lo o nej dot­knu­tým or­gá­nom roz­hod­nu­té, je úlo­hou na­dria­de­né­ho or­gá­nu vrá­tiť vec or­gá­nu, kto­ré­ho za­uja­tosť sa na­pá­da, aby o nej ko­nal a roz­ho­dol. V kon­krét­nom prí­pa­de však tak­to ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­pos­tu­po­val. Tým, že vec nev­rá­til späť špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi s po­ky­nom, aby o ná­miet­ke ko­nal, po­ru­šil prá­vo Sťa­žo­va­te­ľa na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re a zma­ril tým prá­vo na efek­tív­nu ob­ha­jo­bu.

11.2.     Po­ru­še­nie prá­va na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re v po­do­be ne­roz­hod­nu­tia o ná­miet­ke

Ako bo­lo uve­de­né vy­ššie, Sťa­žo­va­te­ľo­vi bol zo stra­ny Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci do­ru­če­ný Prí­kaz. Z us­ta­no­ve­nia § 162 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va, že prí­ka­zom roz­ho­du­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní iba tam, kde to zá­kon vy­slo­ve­ne us­ta­no­vu­je. Z us­ta­no­ve­ní §§ 31 ani 32 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­vyp­lý­va, že sa o ná­miet­ke za­uja­tos­ti má roz­ho­do­vať prí­ka­zom. To zna­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní o nej roz­ho­du­jú uz­ne­se­ním.

Oboz­ná­miac sa s ob­sa­hom Prí­ka­zu je Sťa­žo­va­te­ľo­vi zrej­mé, že tak ako o ná­miet­ke ne­roz­ho­dol špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor, tak o nej ne­roz­ho­dol ani ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor.Tým doš­lo k re­ťa­ze­niu zá­sa­hu do zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré re­zul­to­va­li do po­da­nia tej­to sťaž­nos­ti.

Sa­moz­rej­me, Sťa­žo­va­te­ľo­vi je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok za­vá­dza pri roz­ho­do­va­ní o ná­miet­ke pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi prís­nu in­štan­čnosť. Ak by však o ná­miet­ke roz­ho­dol ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor,Sťa­žo­va­te­ľo­vi by pos­ky­tol as­poň ur­či­tú ná­dej v tom, že je­ho zá­klad­ným prá­vam sa pro­ku­ra­tú­ra sna­ží za­dos­ťu­či­niť. To sa však nes­ta­lo, čo v Sťa­žo­va­te­ľo­vi vy­vo­lá­va bez­ná­dej.

11.3.     Po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v po­do­be ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia Prí­ka­zu

Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces vy­ža­du­je, aby roz­hod­nu­tia sú­du bo­li zdô­vod­ne­né a pres­ved­či­vé...Ta­ký­to pos­tup vy­plý­va z pot­re­by tran­spa­ren­tnos­ti vy­slu­ho­va­nia spra­vod­li­vos­ti, kto­rá je ne­vyh­nut­nou sú­čas­ťou kaž­dé­ho jus­tič­né­ho ak­tu. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia je aj zá­ru­kou to­ho, že vý­kon spra­vod­li­vos­ti nie je ar­bit­rárny.“(III. ÚS 311/07).

„Po­kiaľ všeo­bec­ný súd dos­pe­je k roz­hod­nu­tiu bez to­ho, aby sa vo svo­jom roz­hod­nu­tí vy­spo­ria­dal so všet­ký­mi roz­ho­du­jú­ci­mi sku­toč­nos­ťa­mi tvo­ria­ci­mi zá­klad pre to­to roz­hod­nu­tie, tre­ba roz­hod­nu­tie všeo­bec­né­ho sú­du po­va­žo­vať za ar­bit­rárne, te­da za roz­por­né s čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a sčl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru.“ (I. ÚS 265/05).

„...ar­bit­rárnosť a zjav­ná neo­dô­vod­ne­nosť roz­hod­nu­tí všeo­bec­ných sú­dov je naj­čas­tej­šie da­ná roz­po­rom sú­vis­los­ti ich práv­nych ar­gu­men­tov a skut­ko­vých okol­nos­tí pre­ro­kú­va­ných prí­pa­dov spra­vid­la­mi for­mál­nej lo­gi­ky ale­bo ab­sen­ciou jas­ných a zro­zu­mi­teľ­ných od­po­ve­dí na všet­ky práv­ne a skut­ko­vo re­le­van­tné otáz­ky sú­vi­sia­ce spred-me­tom súd­nej ochra­ny, t. j. s up­lat­ne­ním ná­ro­kov, a ob­ra­nou pro­ti ta­ké­mu up­lat­ne­niu...“(III. ÚS 307/2012, III. ÚS 11/2011)

Už skôr bo­lo Sťa­žo­va­te­ľom pre­zen­to­va­né, že pod po­jem iná práv­na ochra­na je ne­vyh­nut­né po­dria­diť aj prá­vo na dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia. V kon­krét­nom prí­pa­de to zna­me­ná, že kva­li­ta­tív­ne kri­té­ria práv­nej ar­gu­men­tá­cie, for­mál­nej lo­gi­ky a zro­zu­mi­teľ­nej od­po­ve­di je ne­vyh­nut­né oča­ká­vať aj od prí­ka­zu, vy­da­né­ho or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Na­po­kon, ten­to pred­pok­lad vy­plý­va aj z jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku:

-       pod­ľa § 182 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak ten­to di­el neus­ta­no­vu­je nie­čo iné, pou­ži­jú sa na prí­kaz pri­me­ra­ne us­ta­no­ve­nia pr­vé­ho di­elu tej­to hla­vy o roz­sud­ku;

-       pod­ľa § 168 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ak roz­su­dok ob­sa­hu­je od­ôvod­ne­nie, súd v ňom struč­ne uve­die, kto­ré sku­toč­nos­ti vzal za do­ká­za­né, o kto­ré dô­ka­zy svo­je skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra a aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov, naj­mä ak si nav­zá­jom od­po­ru­jú. Z od­ôvod­ne­nia mu­sí byť zrej­mé, ako sa súd vy­rov­nal s ob­ha­jo­bou, pre­čo ne­vy­ho­vel návr­hom na vy­ko­na­nie ďal­ších dô­ka­zov a aký­mi práv­ny­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val, keď po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na v otáz­ke vi­ny a tres­tu. Ak roz­su­dok ob­sa­hu­je ďal­šie vý­ro­ky, tre­ba od­ôvod­niť aj tie­to vý­ro­ky;

-       pod­ľa § 201 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku o od­ňa­tí a pri­ká­za­ní ve­ci me­dzi or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní roz­ho­du­je prí­ka­zom s pri­me­ra­ným od­ôvod­ne­ním.

Pre­to Sťa­žo­va­teľ oča­ká­val, že Prí­kaz, kto­rý prev­zal bu­de spĺňať všet­ky zá­ko­nom po­ža­do­va­né kri­té­riá, bu­de vnú­tor­ne ko­he­rent­ný, lo­gic­ky vy­svet­li­teľ­ný a zod­po­vie jas­ne a zro­zu­mi­teľ­ne všet­ky re­le­van­tné otáz­ky.

Opak však bol prav­dou.Sťa­žo­va­te­ľa v pr­vom ra­de prek­va­pi­lo, že­ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor bez ďal­šie­ho si os­vo­jil kon­šta­to­va­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry a po­da­nie Sťa­žo­va­te­ľa z hľa­dis­ka je­ho ob­sa­hu po­sú­dil ako žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci iné­mu or­gá­nu a nie ako ná­miet­ku za­uja­tos­ti vo­či oso­be špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý v da­nej ve­ci do­zor ne­vy­ko­ná­va ani ako ná­miet­ku za­uja­tos­ti vo­či oso­be niek­to­ré­ho z os­tat­ných pro­ku­rá­to­rov.

Už v úvo­de ná­miet­ky za­uja­tos­ti (str. 2) to­tiž Sťa­žo­va­teľ uvá­dza : „...tým­to po­dá­vam ná­miet­ku za­uja­tos­ti vo­či všet­kým pro­ku­rá­to­rom Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR vrá­ta­ne Vás ako špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a žia­dam, aby bo­li vy­lú­če­ní z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pod vy­ššie uve­de­nou spi­so­vou znač­kou.Ná­miet­ku za­uja­tos­ti od­ôvod­ňu­jem nas­le­dov­ne.“Zá­ro­veň v zá­ve­re ná­miet­ky (čl. 10) Sťa­žo­va­teľ uvá­dza: „Z dô­vo­dov uve­de­ných v tej­to ná­miet­ke vy­ššie pre­to žia­da­mo vy­lú­če­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR z vy­ko­ná­va­nia úko­nov v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní...“ Z po­da­nia Sťa­žo­va­te­ľa ozna­če­né­ho ako ná­miet­ka za­uja­tos­ti te­da jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že dô­vo­dom na vy­lú­če­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR má byť za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

V roz­po­re s po­čia­toč­ným tvr­de­ním však sám ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v ďal­šej čas­ti od­ôvod­ne­nia pri­chá­dza k rov­na­ké­mu zis­te­niu, že ide o ná­miet­ku za­uja­tos­ti, keď v Prí­ka­ze vý­slov­ne uvá­dza:

„....po­da­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­rým na­mie­ta za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ÚŠP

...v po­da­ní pou­ka­zu­je pri­már­ne na exis­ten­ciu za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ÚŠP

...opod­stat­ne­nosť ná­miet­ky za­uja­tos­ti od­ôvod­ňu­je vý­rok­mi

...v sú­vis­los­ti s na­mie­ta­nou za­uja­tos­ťou ce­lé­ho or­gá­nu

...ob­vi­ne­ný ne­na­mie­ta za­uja­tosť kon­krét­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ÚŠP

...ob­vi­ne­ný neuvie­dol v po­da­nej žia­dos­ti žiad­ne ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­rý by od­ôvod­ňo­va­li po­chyb­nos­ti o nes­tran­nom ale­bo za­uja­tom ko­na­ní

...sa­mot­ná exis­ten­cia v mi­nu­los­ti me­dia­li­zo­va­ných vý­ro­kov špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra nie je re­le­van­tným dô­vo­dom na pre­zu­mo­va­nie za­uja­tos­ti ani do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a anios­tat­ných pro­ku­rá­to­rov ÚŠP GP SR

...v ko­na­ní žiad­ne­ho z pro­ku­rá­to­rov toh­to úra­du vrá­ta­ne špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­bo­li zis­te­né žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­chyb­nosť o nes­tran­nom ale­bo ne­zau­ja­tom ko­na­ní...“

Sám ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor te­da ci­to­val sku­toč­nos­ti, od­ôvod­ňu­jú­ce skú­ma­nie otá­zok sú­vi­sia­cich so za­uja­tos­ťou.

Pre Sťa­žo­va­te­ľa je po­tom ne­po­cho­pi­teľ­né, ako mo­hol ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor dôjsť k zá­ve­ru, že po­da­nie Sťa­žo­va­te­ľa mož­no po­va­žo­vať iba za žia­dosť o od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci a nie za ná­miet­ku za­uja­tos­ti. Z ob­sa­hu Prí­ka­zu to­tiž vy­plý­va, že po­da­ním Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal nes­tran­nosť a ne­zau­ja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pre je­ho ve­rej­né vý­ro­ky a z dô­vo­du hie­rar­chie i za­uja­tosť všet­kých pro­ku­rá­to­rov Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SRa od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci žia­dal ako nás­le­dok na­mie­ta­nej za­uja­tos­ti. 

11.4. Po­ru­še­nie prá­va na prís­tup k pro­ku­ra­tú­re v po­do­be nep­rí­pus­tné­ho vý­kla­du práv­nej nor­my

Pod­ľa sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (nap­rík­lad IV. ÚS 77/02) do ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pat­rí prá­vo kaž­dé­ho na to, aby sa v je­ho ve­ci roz­ho­do­va­lo pod­ľa re­le­van­tnej práv­nej nor­my, kto­rá má zá­klad v plat­nom práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo v ta­kých me­dzi­ná­rod­ných zmlu­vách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom, kto­rý pred­pi­su­je zá­kon. Sú­čas­ne má kaž­dý prá­vo na to, aby sa v je­ho ve­ci vy­ko­nal vý­klad dot­knu­tej práv­nej nor­my, kto­rý je v sú­la­de s ús­ta­vou, čo je zá­klad­ným pred­pok­la­dom pre ús­tav­ne kon­for­mnú ap­li­ká­ciu tej­to práv­nej nor­my na zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci (II. ÚS 410/06).

Od­hliad­nuc od to­ho, že­na­mie­ta­ný pos­tup Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci sa zú­žil len na vy­da­nie Prí­ka­zu, Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že Prí­kaz tr­pí zá­sad­nou va­dou v po­do­be nep­rí­pus­tnej inter­pre­tá­cie práv­nej nor­my uve­de­nej v § 23 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pod­ľa § 23 ods. 1 TP z dô­le­ži­tých dô­vo­dov mô­že byť vec prís­luš­né­mu sú­du od­ňa­tá a pri­ká­za­ná iné­mu sú­du to­ho is­té­ho dru­hu a stup­ňa.

Z da­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že pred­pok­la­dom od­ňa­tia a pri­ká­za­nia ve­ci je exis­ten­cia dô­le­ži­tých dô­vo­dov. Ako vy­plý­va, z niž­šie uve­de­nej ju­di­ka­tú­ry, za dô­le­ži­té dô­vo­dy od­ňa­tia sa po­va­žu­je napr. za­uja­tosť or­gá­nu.

-       R 101/2000–II: Me­dzi dô­le­ži­té dô­vo­dy na od­ňa­tie a pri­ká­za­nie ve­ci v zmys­le § 23 Tres­tné­ho po­riad­ku pat­rí aj vy­lú­če­nie všet­kých sud­cov prís­luš­né­ho sú­du z roz­ho­do­va­nia. Na ta­ké roz­hod­nu­tie ale ne­pos­ta­ču­je, ak sú da­né dô­vo­dy uve­de­né v § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku na vy­lú­če­nie z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia len niek­to­rých sud­cov prís­luš­né­ho sú­du z ko­na­nia. (Up­ra­ve­né zne­nie).

Sťa­žo­va­teľ však zá­ro­veň do­dá­va, žeu­ve­de­ný zá­ver o pot­re­be vy­lú­če­nia všet­kých sud­cov sa neap­li­ku­je na prí­pad Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Pri ňom, na roz­diel od sús­ta­vy sú­dov, prí­tom­nosť, hie­rar­chic­ké­ho, mo­nok­ra­tic­ké­ho a su­bor­di­nač­né­ho pos­ta­ve­nia to­tiž spô­so­bu­je, že už sa­mot­ná za­uja­tosť ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra auto­ma­tic­ky kon­ta­mi­nu­je, a tým vy­lu­ču­je an­ga­žo­va­nosť i je­mu po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov. Ten­to nás­le­dok je da­ný tým, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor z ti­tu­lu svo­jej neod­ňa­teľ­nej zá­kon­nej po­vin­nos­ti uve­de­nej v §30 ZoPPČP § 55e ZoP kon­tro­lu­je, us­mer­ňu­je a ria­di po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov a v tej­to sú­vis­los­ti im vy­dá­va zá­väz­né po­ky­ny a prí­ka­zy.

-       R 80/2001: Dô­le­ži­tý­mi dô­vod­mi v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 23 Tres­tné­ho po­riad­ku tre­ba ro­zu­mieť pre­dov­šet­kým ta­ké okol­nos­ti, kto­ré za­bez­pe­ču­jú nes­tran­nosť a ob­jek­ti­vi­tu súd­ne­ho ko­na­nia ako hlav­ný pred­pok­lad spra­vod­li­vé­ho roz­hod­nu­tia.

Ak je te­da pred­pok­la­dom od­ňa­tia ve­ci za­uja­tosť or­gá­nu, od­ňa­tiu mu­sí pred­chá­dzať roz­hod­nu­tie o za­uja­tos­ti, v da­nom prí­pa­de o ná­miet­ke za­uja­tos­ti vzne­se­nej Sťa­žo­va­te­ľom. To sa však v prí­pa­de Sťa­žo­va­te­ľa nes­ta­lo.

Or­gán ve­rej­nej mo­ci roz­ho­dol Prí­ka­zom eš­te pred­tým, než doš­lo k roz­hod­nu­tiu o ná­miet­ke za­uja­tos­ti. Pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa nie je prí­pus­tné, aby ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor obi­šiel ini­cia­tí­vu Sťa­žo­va­te­ľa tým, že je­ho po­da­nie po­sú­di na­mies­to ná­miet­ky za­uja­tos­ti ako žia­dosť o od­ňa­tie, v kto­rej si sám pre­ju­di­ciál­ne po­sú­di otáz­ku za­uja­tos­ti. Ta­ký pos­tup je nut­né po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tnú inter­pre­tá­ciu práv­nej nor­my, resp. za ohý­ba­nie prá­va. Na­mie­ta­ný Prí­kaz je pot­reb­né po­va­žo­vať aj z toh­to dô­vo­du za práv­ny akt od­po­ru­jú­ci ús­ta­ve.

11.5.                   Po­ru­še­nie prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v po­do­be svoj­vô­le Prí­ka­zu

V prí­pa­de, ak ús­tav­ný súd po­sú­di pos­tup Or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci ako správ­ny a zá­kon­ný, Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je aj na nes­práv­ne vy­hod­no­te­nie otáz­ky exis­ten­cie dô­le­ži­tých dô­vo­dov v po­do­be za­uja­tos­ti.

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v Prí­ka­ze uvie­dol:

Sa­mot­ná exis­ten­cia v mi­nu­los­ti me­dia­li­zo­va­ných vý­ro­kov špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra o oso­be Sťa­žo­va­te­ľa pred je­ho nás­tu­pom do fun­kcie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra nie je re­le­van­tným dô­vo­dom na pre­zu­mo­va­nie za­uja­tos­tia­ni do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a ani os­tat­ných pro­ku­rá­to­rov ÚŠP GP SR.

...v ko­na­ní žiad­ne­ho z pro­ku­rá­to­rov toh­to úra­du vrá­ta­ne špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­bo­li zis­te­né žiad­ne kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li po­chyb­nosť o nes­tran­nom ale­bo ne­zau­ja­tom ko­na­níkto­ré­ho­koľ­vek z nich...“

Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor po­dal pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa ne­dos­ta­toč­nú od­po­veď na roz­siah­lu ar­gu­men­tá­ciu Sťa­žo­va­te­ľa, pou­ka­zu­jú­cu na za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, resp. tej­to sa úče­lo­vo vy­hol, v dôs­led­ku čo­ho je je­ho roz­hod­nu­tie nep­res­kú­ma­teľ­né. V pr­vom ra­de Sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­pos­ky­tol práv­ny ná­zor na tzv. Teóriu zda­nia[7], kto­rá sa má up­lat­ňo­vať aj pri roz­ho­do­va­ní pro­ku­rá­to­ra o je­ho ne­zau­ja­tos­ti v zmys­le § 31 Tres­tné­ho po­riad­ku. Rov­na­ko tak sa ne­vys­po­ria­dal s roz­sia­hlou ju­di­ka­tú­rou ESĽP, pod­po­ru­jú­cou Teóriu zda­nia. Všet­ky Sťa­žo­va­te­ľo­ve ar­gu­men­ty to­tiž vy­vra­ca­jú nes­tran­nosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra prá­ve s pou­ka­zom na je­ho :

1. pô­so­be­nie v exeku­tí­ve, kde vy­tvá­ral zoz­nam osôb or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu, kam za­ra­dil aj Sťa­žo­va­te­ľa –to pred­sta­vu­jú ob­jek­tív­ne okol­nos­ti, na zá­kla­de kto­rých sa mô­že ja­viť, že je za­uja­tý;

2. mi­nu­lé vý­ro­ky na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa - tie pred­sta­vu­jú sub­jek­tív­ne okol­nos­ti, na zá­kla­de kto­rých sa ja­ví, že je za­uja­tý.

Uve­de­né vý­ro­ky prek­ra­ču­jú všeo­bec­ne uz­ná­va­nú hra­ni­cu či li­mit slo­bo­dy slo­va, v kto­rých rám­ci sa mož­no do­pus­tiť i vý­ro­kov zne­po­ko­ju­jú­cich a zra­ňu­jú­cich. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor bez ro­zum­né­ho dô­vo­du a bez akých­koľ­vek dô­ka­zov svo­ji­mi vý­rok­mi za­sia­hol česť a dôs­toj­nosť Sťa­žo­va­te­ľa. Nej­de te­da o sa­mot­né vý­ro­ky, z kto­rých by bo­lo mož­né v už exis­tu­jú­com ko­na­ní vy­vo­dzo­vať aprio­ri ná­zor to­ho, kto ich eš­te mať ne­má a má byť ne­zau­ja­tý. Ide či pres­nej­šie iš­lo o jed­noz­nač­né ve­rej­né vy­me­dzenia JUDr. Lip­ši­ca vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi ako ab­so­lút­ne bez­úhon­nej oso­be, čo ne­mož­no ozna­čiť inak ako hru­bé uráž­ky. Prav­de­po­dob­ne te­da ako po­ru­še­nie § 11 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. A ne­mož­no ani pre­hlia­dať, že JUDr. Lip­šic bol v do­be, ke­dy vý­ro­ky pres­ne špe­ci­fi­ko­va­né v ná­miet­ke za­uja­tos­ti ad­vo­kát a zjav­ne pre­zen­to­val svo­ju kan­ce­lá­riu ako sub­jekt bo­ju­jú­ci pro­ti ta­kým, ako je Sťa­žo­va­teľ. 

Ne­mož­no opo­me­núť ani to, že niek­to­ré z uráž­li­vých vý­ro­kov po­chá­dza­jú z ob­do­bia tes­ne pred­chá­dza­jú­ce­ho voľ­be JUDr. Lip­ši­ca do fun­kcie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra (1.2.2020). Dô­vod­ne sa te­da mož­no dom­nie­vať, že te­raj­ší špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor už vte­dy pra­co­val na svo­jom ob­ra­ze od­por­cu tých, kto­rí po­ru­šu­jú zá­ko­ny. Čo by ur­či­te bo­lo úpl­ne v po­riad­ku a nao­pak žia­dú­ci pred­pok­lad pre voľ­bu do fun­kcie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Te­da to­ho, kto ne­ma­lú časť toh­to bo­ja bu­de reali­zo­vať a mať k to­mu ne­ma­lé prá­vo­mo­ci. Čo ale roz­hod­ne nie je v po­riad­ku je, že JUDr. Lip­šic sa nie­len šty­li­zo­val do ro­le bo­jov­ní­ka, ale mi­ni­mál­ne v prí­pa­de Sťa­žo­va­te­ľa úpl­ne ad­res­ne uvá­dzal, s kým bo­jo­val a kto je po­ru­šo­va­teľ zá­ko­na. Te­da de­monštro­val v tom­to sme­re úpl­ne jas­nú pred­sta­vu. A de­monštro­val ju tak os­tro a ne­kom­pro­mis­ne, že to te­raz nut­ne ve­die nie­len k po­chyb­nos­tiam o je­ho ne­zau­ja­tos­ti ako špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, ale aj k pres­ved­če­niu, že ani ne­mô­že ko­nať inak než v du­chu tých­to os­trých vý­ro­kov na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa. Ak to mož­no inter­pre­to­vať skôr v emoč­nej ro­vi­ne, JUDr. Lip­šic dl­ho­do­bo de­monštro­val svo­ji­mi ve­rej­ný­mi vý­rok­mi od­por k oso­be Sťa­žo­va­te­ľa a svo­je pres­ved­če­nie, že je to v pod­sta­te us­ved­če­ný zlo­či­nec, že je vy­lú­če­né, aby sa dnes k ne­mu sprá­val inak než prá­ve ako k us­ved­če­né­mu zlo­čin­co­vi. Te­da v žiad­nom prí­pa­de nes­tran­ne. Čo ne­mož­no ozna­čiť inak, než že ta­ký prís­tup a pos­tup ve­rej­ne sľú­bil. Po­tom by ale ne­ma­lo zmy­sel po­chy­bo­vať o tom, či snáď nie je ne­zau­ja­tý, keď sám jas­ne uvie­dol, že je.

Sťa­žo­va­teľ po­va­žu­je za úpl­ne ne­dos­ta­toč­né, ak sa ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor us­po­ko­jil s pí­som­ným vy­jad­re­ním špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, že sa ne­cí­ti byť v pred­met­nej ve­ci za­uja­tý a ne­ref­lek­tu­je na to, či sa aj tak ja­ví. Prá­ve na tú­to sku­toč­nosť upo­zor­ňu­je spo­me­nu­tá ju­di­ka­tú­ra ESĽP a pod­mie­ňu­je ju ne­vyh­nut­nos­ťou vy­ko­na­nia sub­jek­tív­ne­ho a ob­jek­tív­ne­ho tes­tu.Roz­ho­du­jú­ce však nie je sub­jek­tív­ne sta­no­vis­ko, ale exis­ten­cia ob­jek­tív­nych sku­toč­nos­tí, so zre­te­ľom na kto­ré mô­žu vzni­kať po­chyb­nos­ti o nes­tran­nos­ti.Ne­mož­no sa us­po­ko­jiť len so sub­jek­tív­nym hľa­dis­kom nes­tran­nos­ti, ale je pot­reb­né skú­mať, či da­ná oso­ba pos­ky­tu­je zá­ru­ky nes­tran­nos­ti aj z ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka, te­da či mož­no usu­dzo­vať, že by za­uja­tá moh­la byť.

V tom­to oh­ľa­de Sťa­žo­va­teľ opäť pou­ka­zu­je na prík­la­dy z ju­di­ka­tú­ry za­hra­nič­ných i tu­zem­ských sú­dov, v kto­rej bo­la up­lat­ne­ná tzv. Teória zda­nia. V tom­to sme­re pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa nie je pre­káž­kou, že v ci­to­va­ných roz­hod­nu­tiach bo­la pred­me­tom po­sú­de­nia ne­zau­ja­tosť sud­cov a nie pro­ku­rá­to­rov. To­tiž ob­jek­tív­na strán­ka za­uja­tos­ti ako sú­časť Teórie zda­nia pred­pok­la­dá skú­ma­nie z poh­ľa­du, či mož­no mať po­chyb­nos­ti o ne­zau­ja­tos­ti sud­cu.

Ak si to­to pra­vid­lo prek­lo­pí­me do ro­vi­ny Tres­tné­ho po­riad­ku, zis­tí­me, že práv­na nor­ma uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­sa­hu­je úpl­ne iden­tic­ké kri­té­rium skú­ma­nia za­uja­tos­ti tak v prí­pa­de sud­cov ako aj v prí­pa­de pro­ku­rá­to­rov. Viď di­kcia z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca (ďa­lej len „prí­se­dia­ci“), pro­ku­rá­tor, po­li­cajt, pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník, vy­šší súd­ny úrad­ník, súd­ny ta­jom­ník, asis­tent pro­ku­rá­to­ra a za­pi­so­va­teľ, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti...

Pre­to ju­di­ka­tú­ru ESĽP, ús­tav­né­ho či naj­vyš­šie­ho sú­du tý­ka­jú­cu sa za­uja­tos­ti sud­cov mož­no v pl­nej mie­re ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať aj na prí­pad špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Te­raz späť k už spo­me­nu­tej ju­di­ka­tú­re ESĽP :

-       In­dra pro­ti  Slo­ven­sku (roz­su­dok z 1. feb­ruára 2005). Sťa­žo­va­teľ In­dra sa v ko­na­ní pred ESĽP sťa­žo­val, že sud­ky­ňa S., kto­rá bo­la člen­kou troj­člen­né­ho se­ná­tu mes­tské­ho sú­du, kto­rý v ro­ku 1985 od­mie­tol od­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa v ko­na­ní tý­ka­jú­com sa pre­pus­te­nia z je­ho pra­cov­né­ho po­me­ru v ro­ku 1982, sa nes­kôr zú­čas­tni­la ako člen­ka se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du na pre­jed­ná­va­ní sťa­žo­va­te­ľov­ho do­vo­la­nia v re­ha­bi­li­tač­nom ko­na­ní tý­ka­jú­com sa toh­to pre­pus­te­nia. Po­kiaľ ide o ob­jek­tív­ne kri­té­rium, ESĽP sa dom­nie­val, že do úva­hy mu­sí byť vza­tá sku­toč­nosť, že pô­vod­né ko­na­nie aj re­ha­bi­li­tač­né ko­na­nie sa vzťa­ho­va­li na rov­na­ké sku­toč­nos­ti. To moh­lo pod­ľa ná­zo­ru Sú­du vy­vo­lať u sťa­žo­va­te­ľa od­ôvod­ne­né oba­vy, že sud­ky­ňa S. ne­bu­de pris­tu­po­vať k je­ho prí­pa­du s po­ža­do­va­nou nes­tran­nos­ťou. Z poh­ľa­du ESĽP tie­to okol­nos­ti ob­jek­tív­ne od­ôvod­ňo­va­li sťa­žo­va­te­ľo­ve oba­vy, že sud­ky­ni S. chý­ba pot­reb­ná nes­tran­nosť.

 

-       Neš­ťák pro­ti Slo­ven­sku (roz­su­dok z 27. feb­ruára 2007). ESĽP pri­po­me­nul, že hlav­ným dô­vo­dom sťa­žo­va­te­ľo­vej ná­miet­ky bo­lo, že sud­co­via kraj­ské­ho sú­du, kto­rí roz­ho­do­va­li o je­ho od­vo­la­ní, pred­tým roz­ho­do­va­li o otáz­kach tý­ka­jú­cich sa je­ho väz­by a už vop­red bo­li to­ho ná­zo­ru, čo aj vy­slo­vi­li, že spá­chal pred­met­ný trest­ný čin. V tom­to prí­pa­de na­pad­nu­tý se­nát kraj­ské­ho sú­du vy­slo­vil vý­ro­ky, kto­ré naz­na­čo­va­li, že sťa­žo­va­teľ sa do­pus­til uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu eš­te pred­tým, ako bo­lo ko­na­nie pro­ti ne­mu skon­če­né. Tie­to vy­jad­re­nia bo­li uve­de­né v roz­hod­nu­tí, kto­ré nas­le­do­va­lo po ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí, na kto­rom sa zú­čas­tni­la pro­ku­ra­tú­ra, ale na kto­rom sa ne­moh­la zú­čas­tniť ob­ha­jo­ba. ESĽP zis­til, že vy­slo­ve­nie ta­kých­to vý­ro­kov v da­nom kon­texte moh­lo vy­vo­lať od­ôvod­ne­nú a ob­jek­tív­ne os­pra­vedl­ni­teľ­nú oba­vu oh­ľa­dom nes­tran­nos­ti toh­to sú­du. V pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de ten is­tý se­nát kraj­ské­ho sú­du za­mie­tol sťa­žo­va­te­ľo­vo od­vo­la­nie, pro­ti kto­ré­mu ne­bol prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok a uz­na­nie vi­ny a je­ho od­sú­de­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť. ESĽP pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že doš­lo k po­ru­še­niu sťa­žo­va­te­ľov­ho prá­va pod­ľa člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru na ko­na­nie pred nes­tran­ným sú­dom.

Sťa­žo­va­teľ pri­po­mí­na k obom vy­ššie uve­de­ným prí­pa­dom, že z me­dia­li­zo­va­ných vý­ro­kov špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra je zrej­mé, že sa prí­pad­mi Sťa­žo­va­te­ľa za­obe­ral už po­čas pô­so­be­nia na Mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti SR, pri­čom Sťa­žo­va­te­ľa v tej­to sú­vis­los­ti ozna­čil ako čle­na zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.

 

-       Pro­co­la pro­ti Luxem­bur­sku (roz­su­dok z 28. sep­tem­bra 1995, ods. 45) a vo ve­ci McGon­nell pro­ti  Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (roz­su­dok z 8. feb­ruára 2000, ods. 55 – 58), v kto­rých ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že ku­mu­lá­cia le­gis­la­tív­nych a súd­nych fun­kcií je v roz­po­re s prin­cí­pom nes­tran­nos­ti. Vo ve­ci Pro­co­la šty­ria sud­co­via Štát­nej ra­dy ap­li­ko­va­li pri roz­ho­do­va­ní zá­kon, pri príp­ra­ve kto­ré­ho bo­li čin­ní ako po­rad­co­via vlá­dy. ESĽP dos­pel k zá­ve­ru, že uve­de­né ku­mu­lo­va­nie fun­kcií moh­lo op­ráv­ne­ne vy­vo­lať po­chyb­nosť o nes­tran­nos­ti sú­du.

V tom­to oh­ľa­de Sťa­žo­va­teľ pri­po­mí­na, že to bol prá­ve špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor, kto­rý vy­tvo­ril za svoj­ho pô­so­be­nia vo fun­kcii mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti návrh re­ko­di­fi­ká­cie Tres­tné­ho zá­ko­na a Tres­tné­ho po­riad­ku, sú­čas­ťou kto­ré­ho bo­lo aj kreo­va­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry a Špe­ciál­ne­ho sú­du. Ako špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor te­da v sú­čas­nos­ti ap­li­ku­je zá­ko­ny, kto­ré prip­ra­vo­val a za­stá­va fun­kciu v úra­de, kto­ré­ho kreo­va­nie navr­hol a na je­ho vzni­ku sa vý­znam­nou mie­rou po­die­ľal. Pod­ľa ná­zo­ru Sťa­žo­va­te­ľa je tým­to po­ru­še­ný prin­cíp nes­tran­nos­ti.Tá­to ná­miet­ka by ur­či­te ne­bo­la dô­vod­ná bez vy­ššie opí­sa­né­ho kon­textu. To­tiž JUDr. Lip­šic prip­ra­vo­val  ur­či­tý exeku­tív­ny me­chan­izmus, av­šak ne­po­chyb­ne s ve­do­mím, že by mal pos­lú­žiť pro­ti Sťa­žo­va­te­ľo­vi.

Sťa­žo­va­teľ vo svo­jej ná­miet­ke pou­ká­zal prá­ve na prí­pa­dy, ke­dyob­sah ob­dob­ných vy­jad­re­ní vy­slo­ve­ných sud­com v rám­ci je­ho pre­chá­dza­jú­ce­ho pô­so­be­nia vo ve­rej­nej fun­kcii pos­lan­ca Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sme­ru­jú­ci pro­ti kon­krét­nej oso­be, resp. ne­ga­tív­ne hod­no­te­nie (vy­jad­re­nie) osob­nos­tných (vlas­tnos­tí) ale­bo od­bor­ných (schop­nos­tí) kva­lít tej­to oso­by, kto­rá sa nás­led­ne sta­ne účas­tní­kom ko­na­nia, v kto­rom má o jej prá­vach a prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­moch roz­ho­do­vať uve­de­ný sud­ca,mô­že mať za nás­le­dok vy­vo­la­nie od­ôvod­ne­ných po­chyb­nos­tí tej­to oso­by ako účas­tní­ka, tý­ka­jú­cich sa nes­tran­nos­ti toh­to sud­cu vo­či nej pri roz­ho­do­va­ní v jej ve­ci (Uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 20. ok­tób­ra 2010, sp. zn. I. ÚS 352/2010-6).

Spo­me­nu­tý prí­pad je ako­by od­zr­kad­le­ním prí­pa­du špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý v pred­chá­dza­jú­com pô­so­be­ní v exeku­tí­ve ozna­čil Sťa­žo­va­te­ľa ti­tul­mi, kto­ré sú pred­me­tom sú­čas­né­ho vy­šet­ro­va­nia, kto­ré do­zo­ru­je Úrad špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Zá­ro­veň vý­ko­nom svo­jich zá­kon­ných po­vin­nos­tí v pô­sob­nos­ti ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra kon­tro­lu­je, ria­di a or­ga­ni­zu­je po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov, kto­rí tým de fac­to zdie­ľa­jú je­ho za­uja­tosť, keď­že po­ky­ny a prí­ka­zy, kto­ré v tej­to sú­vis­los­ti vy­dá­va resp. v bu­dúc­nos­ti vy­dá sú pre nich zá­väz­né!

Tak­tiež Sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal nap­rí­pad za­uja­tos­ti sud­cu pre je­ho skor­šie vy­jad­re­nia k ob­vi­ne­ným oso­bám je vy­lú­če­nie sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, Ju­ra­ja Kli­men­ta z roz­ho­do­va­nia o ob­vi­ne­ných v kau­ze Búr­ka. Ten svo­jím vý­ro­kom o han­be za­dr­ža­ných a ob­vi­ne­ných pod­ľa ne­ho po­ru­šil prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­vi­ne­ných. „Ak sud­ca ve­do­mý si, že v kon­krét­nej ve­ci, kto­rá bo­la me­diál­ne vý­raz­nou mie­rou pre­zen­to­va­ná, poz­na­júc pred­met ko­na­nia, ako aj oso­by, kto­rých sa tres­tné stí­ha­nie do­tý­ka, vy­hlá­si na ich ad­re­su, že by sa ma­li han­biť za to, že bo­li za­dr­ža­ní, ob­vi­ne­ní a niek­to­rí z nich i vza­tí do väz­by, pre­zu­mu­je tým, že ta­ké­to ko­na­nie od­su­dzu­je, diš­tan­cu­je sa od ne­ho a nie je to ko­na­nie, kto­ré by bo­lo pre ne­ho pri­ja­teľ­né.“

Ako bo­lo uve­de­né,de­sig­no­va­ný špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor v ob­do­bí pred svo­jim vy­me­no­va­ním do toh­to úra­du na­ďa­lej pok­ra­čo­val vo vy­jad­ro­va­ní sa k oso­be Sťa­žo­va­te­ľa, z čo­ho vy­plý­va exis­ten­cia okol­nos­tí na­rú­ša­jú­cich je­ho nes­tran­nosť a vy­vo­lá­va zá­važ­né po­chyb­nos­ti o je­ho ne­zau­ja­tos­ti.

Sub­jek­tív­ny a ob­jek­tív­ny test pri po­su­dzo­va­ní sťaž­nos­tí na po­ru­še­nie prá­va na nes­tran­ný súd pri­tom up­lat­ňu­je vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti aj sa­mot­ný ús­tav­ný súd :

-       III. ÚS 24/05 z 13. ap­rí­la 2005, v kto­rom ús­tav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že naj­vyš­ší súd po­ru­šil prá­va sťa­žo­va­te­ľa na pre­ro­ko­va­nie ve­ci nes­tran­ným sú­dom. Exis­to­va­li po­chyb­nos­ti práv­ne­ho zá­stup­cu o ne­zau­ja­tos­ti sud­ky­ne JUDr. K. S. s oh­ľa­dom na po­mer sud­ky­ne k práv­ne­mu zá­stup­co­vi ža­lo­va­né­ho v spo­re o ochra­nu osob­nos­ti, a to z dô­vo­du, že ten za­stu­po­val ako práv­ny zá­stup­ca Ing. J. L., kto­ré­ho sud­ky­ňa JUDr. K. S. ža­lu­je v práv­nej ve­ci ochra­ny osob­nos­ti za vý­ro­ky, kto­ré Ing. J. L. uvie­dol na mar­go jej pos­tu­pu v spo­re Union ban­ka c/a Slo­ven­ský ply­ná­ren­ský prie­my­sel. Ústav­ný súd poz­na­me­nal, že uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du z 28. ja­nuá­ra 2004 ma­lo byť v otáz­ke dô­vo­dov, pre­čo sud­ky­ňa kraj­ské­ho sú­du nie je vy­lú­če­ná, jas­né a zrej­mé s pri­hliad­nu­tím na zá­važ­nosť toh­to roz­hod­nu­tia a aj s oh­ľa­dom na to, že pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu od­vo­la­nie nie je prí­pus­tné. Naj­vyš­ší súd sa mal pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du pod­rob­nej­šie za­obe­rať otáz­kou ob­jek­tív­nej strán­ky za­uja­tos­ti zá­kon­nej sud­ky­ne, ako aj oboz­ná­miť sa so spi­som ko­na­nia o ochra­nu osob­nos­ti a až po dôk­lad­nom zis­te­ní skut­ko­vé­ho sta­vu vy­dať roz­hod­nu­tie, či je zá­kon­ná sud­ky­ňa vy­lú­če­ná ale­bo nie, a to­to roz­hod­nu­tie pod­rob­ne od­ôvod­niť, po­kiaľ ide o dô­vo­dy na vy­lú­če­nie, resp. ne­vy­lú­če­nie zá­kon­nej sud­ky­ne tý­ka­jú­ce sa ob­jek­tív­nej strán­ky za­uja­tos­ti.

Po­dob­nosť uve­de­né­ho prí­pa­du s ve­cou Sťa­žo­va­te­ľa sa po­do­bá ak­ti­vi­te špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý sa po­čas pô­so­be­nia v po­li­tic­kej exeku­tí­ve po­die­ľal na vy­tvo­re­ní zoz­na­mu osôb or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu, me­dzi kto­ré za­ra­dil i Sťa­žo­va­te­ľa. 

 

-       Ná­lez III. ÚS 46/04 z 20. ap­rí­la 2005, v kto­rom dos­pel ús­tav­ný súd k zá­ve­ru o po­ru­še­ní prá­va sťa­žo­va­teľ­ky na pre­ro­ko­va­nie ve­ci nes­tran­ným sú­dom. Ústav­ný súd uvie­dol, že v kon­krét­nych okol­nos­tiach uve­de­nej ve­ci ok­res­ný súd tým, že nep­re­jed­nal ná­miet­ku za­uja­tos­ti vzne­se­nú sťa­žo­va­teľ­kou po­da­ním do­ru­če­ným sú­du 14. mar­ca 1994, ho­ci roz­su­dok o ob­me­dze­ní spô­so­bi­los­ti sťa­žo­va­teľ­ky na práv­ne úko­ny zo 14. ap­rí­la 1993 na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť až 26. jú­la 1994 (te­da v ča­se vzne­se­nia ná­miet­ky za­uja­tos­ti sťa­žo­va­teľ­ka eš­te ne­bo­la prá­vop­lat­ne ob­me­dze­ná v spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny), doš­lo ne­ko­na­ním ok­res­né­ho sú­du k de­ne­ga­tioius­ti­tiae (od­miet­nu­tiu spra­vod­li­vos­ti) tým, že ok­res­ný súd sa ná­miet­kou sťa­žo­va­teľ­ky vô­bec ne­zao­be­ral v ča­se, keď bol po­vin­ný v sú­la­de s plat­ným prá­vom v da­nej ve­ci ko­nať, a zá­ro­veň uve­de­ným pos­tu­pom sťa­žo­va­teľ­ka ne­ma­la mož­nosť ob­ra­ny pro­ti uve­de­nej ne­čin­nos­ti ok­res­né­ho sú­du po­da­ním op­rav­né­ho pros­tried­ku pro­ti uz­ne­se­niu o pre­ru­še­ní ko­na­nia.

Spo­me­nu­tým ná­le­zom Sťa­žo­va­teľ zdô­raz­ňu­je pot­re­bu roz­hod­núť o je­ho ná­miet­ke za­uja­tos­ti, o kto­rej Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR od­mie­tol ko­nať.

Up­lat­ňo­va­nie Teórie zda­nia pri po­su­dzo­va­ní mož­nej za­uja­tos­ti vy­plý­va aj z uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo 16. augus­ta 2002 sp. zn. Ndt 58/02. Naj­vyš­ší súd uve­de­ným uz­ne­se­ním roz­ho­dol, že pred­sed­níč­ka se­ná­tu kraj­ské­ho sú­du JUDr. S. S. je vy­lú­če­ná z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Ing. I. L., ve­de­nej na Kraj­skom sú­de v B. pod sp. zn. 1 T PT 25/01 pod­ľa § 30 ods. 1 TP. Av­šak okol­nos­ťa­mi ko­na­nia za­in­te­re­so­va­ných or­gá­nov, naj­mä pre­be­ra­nie ma­te­riá­lu na mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti 17. jú­la 2002 pod­pred­se­dom kraj­ské­ho sú­du za prí­tom­nos­ti sud­cu – pred­se­du se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v B. JUDr. I. Š., do 2. jú­la 2002 ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa sek­cie tres­tné­ho prá­va mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti, kde v ro­koch 1999 a 2000 bo­la na stá­ži JUDr. S. S., bo­la všeo­bec­ne na­vo­de­ná si­tuácia, kto­rá reál­ne moh­la de­ter­mi­no­vať ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie kraj­ské­ho sú­du. Vý­znam­né, resp. roz­ho­du­jú­ce z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia vzne­se­nej ná­miet­ky za­uja­tos­ti kon­krét­nej súd­nej oso­by, t. j. pred­sed­níč­ky se­ná­tu kraj­ské­ho sú­du, však bo­lo vy­jad­re­nie pod­pred­se­du kraj­ské­ho sú­du JUDr. T. K. 20. jú­la 2002: „Roz­hod­li sme sa vy­dať za­tý­ka­cí roz­kaz...,“ po­sil­ne­nej je­ho vý­ro­kom pred roz­hod­nu­tím o väz­be, že pod­ľa je­ho ná­zo­ru dô­vo­dy väz­by sú da­né, v kon­texte s vy­jad­re­ním mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti z 19. jú­la 2002 v roz­hla­so­vej sta­ni­ci OKEY, že „... sú všet­ky dô­vo­dy pre to, aby bo­la uva­le­ná väz­ba“ v súhr­ne pred­sta­vu­jú okol­nos­ti, kto­ré sú spô­so­bi­lé vy­vo­lať znač­né po­chyb­nos­ti o ob­jek­ti­vi­te a nes­tran­nos­ti ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia pro­ces­nej sud­ky­ne – pred­sed­níč­ky se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v B. – v dôs­led­ku jej vzťa­hu k ve­ci, čo je pod­ľa § 30 ods. 1 TP zá­kon­ným dô­vo­dom na jej vy­lú­če­nie z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia v da­nej ve­ci.

Ana­lo­gic­ky k spo­me­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu sa špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa dis­kva­li­fi­ko­val z roz­ho­do­va­nia vo ve­ci me­dia­li­zo­va­ný­mi vý­rok­mi na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa, keď už po­čas pô­so­be­nia na Mi­nis­ter­stve spra­vod­li­vos­ti SR ozna­čil Sťa­žo­va­te­ľa za čle­na zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.

S oh­ľa­dom na uve­de­né pre­to pí­som­né vy­jad­re­nie špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ad­re­so­va­né ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi so spi­som, že sa ne­cí­ti byť za­uja­tý, neob­sto­jív po­rov­na­ní s je­ho pre­chá­dza­jú­ci­mi vý­rok­mi, kto­ré us­ku­toč­nil v mi­nu­los­ti ako člen exeku­tí­vy, resp. pos­la­nec a ad­vo­kát. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor te­da ne­mô­že ús­peš­ne prejsť tes­tom ob­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka Teórie zda­nia, le­bo s oh­ľa­dom na je­ho pô­so­be­nie v exeku­tí­ve sa prá­ve pre je­ho vý­ro­ky mô­že ja­viť, resp. mož­no z nich usu­dzo­vať, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor by mo­hol byť za­uja­tý. Od­ôvod­ne­nie Prí­ka­zu pre­to ne­dá­va Sťa­žo­va­te­ľo­vi zá­ru­ku v tom, že príp­rav­né ko­na­nie ve­die ne­zá­vis­lý a nes­tran­ný pro­ku­rá­tor.

Mož­no snáď i do­dať, že je mož­né veľ­mi ús­peš­ne po­chy­bo­vať o prav­di­vos­ti toh­to vy­hlá­se­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. O tom, aké vý­ro­ky v mi­nu­los­ti špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor ad­re­so­val Sťa­žo­va­te­ľo­vi a čo z to­ho mož­no vy­vo­dzo­vať bo­lo uve­de­né vy­ššie. Tie­to vý­ro­ky bo­li buď pre­ja­vom vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ale­bo dek­la­rá­ciou už spo­me­nu­té­ho po­li­tic­ké­ho prog­ra­mu, kto­ré­ho kon­krét­nym bo­dom je pos­tih Sťa­žo­va­te­ľa za je­ho zjav­nék­ri­mi­nál­ne sprá­va­nie. Za vy­lú­če­né mož­no po­va­žo­vať, že by za pár dní ale­bo me­sia­cov aký­koľ­vek člo­vek zme­nil svo­je vnú­tor­né pres­ved­če­nie, kto­ré pred­tým vy­jad­ro­val dl­ho­do­bo a s ta­kou expre­si­vi­tou. Na si­tuá­cii by nič nez­me­ni­lo ani to, ak by te­raj­ší špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor  iba pred­stie­ral od­por ku Sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby si tým za­is­til akú­si po­pu­la­ri­tu či zvý­šil šan­cu na me­no­va­nie do te­raj­šej fun­kcie. Po­tom je za­se vy­lú­če­né, aby už jed­nu sľú­be­nú lí­niu opus­til a sprá­val sa k Sťa­žo­va­te­ľo­vi sku­toč­ne neut­rál­ne. S is­tým ho­vo­ro­vým nad­ne­se­ním mož­no po­ve­dať, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor sa stal väz­ňom svo­jej pred­chá­dza­jú­cej ré­to­ri­ky, kto­rá moh­la mať rôz­ny dô­vod, ale tak­mer ur­či­te vy­lu­ču­je je­ho ne­zau­ja­tosť.

Všet­ky spo­me­nu­té prí­pa­dy z roz­ho­do­va­cej praxe sú­dov sa ná­pad­ne po­do­ba­jú na kon­krét­nu vec Sťa­žo­va­te­ľa, v kto­rej je za­uja­tá oso­ba sto­ja­ca na če­le Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry v po­zí­cii pá­na príp­rav­né­ho ko­na­nia. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pria­mo ale­bo ne­pria­mo pros­tred­níc­tvom iné­ho po­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry ako do­mi­nus­li­tis­vy­ko­ná­va napr. do­zor pod­ľa § 230 Tres­tné­ho po­riad­ku, us­ku­toč­ňu­je vý­znam­né pro­ces­né úko­ny pod­ľa § 231 Tres­tné­ho po­riad­ku v po­do­be od­klo­nov, a tak­tiež roz­ho­du­je o tom, či bu­de Sťa­žo­va­teľ pre­pus­te­ný z väz­by. Svo­jím pô­so­be­ním sa po­die­ľa­na napĺňa­ní tzv. vy­hľa­dá­va­cej zá­sa­dy a zá­sa­dy ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu, za­kot­ve­ných v § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku, pod­ľa kto­rých or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd pos­tu­pu­jú v ko­na­ní tak, aby ná­le­ži­te zis­ti­li skut­ko­vý stav ve­ci, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom pre ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.

Pod­mien­ka ná­le­ži­te zis­tiť skut­ko­vý stav ve­ci, zna­me­ná, že v tres­tnom ko­na­ní mu­sia byť všet­ky okol­nos­ti tres­tné­ho či­nu zis­te­né v ta­kom roz­sa­hu, aby bo­lo mož­né vzhľa­dom na kon­krét­ne štá­dium tres­tné­ho ko­na­nia roz­hod­núť. Zis­ťu­je sa sku­tok, kto­rý je pred­me­tom ko­na­nia, vo všet­kých okol­nos­tiach ma­jú­cich vý­znam pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú v ko­na­ní tak, aby bol skut­ko­vý stav ve­ci zis­te­ný čo naj­úpl­nej­šie, aby moh­li byť zoh­ľad­ne­né všet­ky sku­toč­nos­ti sved­čia­ce pre aj pro­ti oso­be, pro­ti kto­rej sa ko­na­nie ve­die.

Ak by os­ta­la otáz­ka za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ne­vy­rie­še­ná, neodstrá­ni­li by sa po­chyb­nos­ti v tom, či doš­lo k ná­le­ži­té­mu zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu skut­ku, pre kto­rý sa ve­die vy­šet­ro­va­nie, či bo­li zis­te­né všet­ky okol­nos­ti skut­ku, a naj­mä, či bo­li zoh­ľad­ne­né sku­toč­nos­ti sved­čia­ce nie­len pro­ti, ale naj­mä v pros­pech Sťa­žo­va­te­ľa, pro­ti kto­ré­mu sa tres­tné stí­ha­nie ve­die. Ne­ho­vo­riac o tom, že v zmys­le § 31 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku úkon, kto­rý vy­ko­na­la vy­lú­če­ná oso­ba, ne­mô­že byť pod­kla­dom na roz­hod­nu­tie v tres­tnom ko­na­ní. V prí­pa­de za­uja­tos­ti by te­da moh­lo dôjsť ku kom­pro­mi­to­va­niu vý­sled­kov ce­lé­ho dov­te­dy vy­ko­na­né­ho vy­šet­ro­va­nia, čo je sa­ma ose­be okol­nosť, kto­rá by iš­la na ťar­chu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.

Zá­ve­rom sa ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor v na­pad­nu­tom Prí­ka­ze nes­práv­ne vy­jad­ril k ar­gu­men­tá­cii Sťa­žo­va­te­ľa, keď uvie­dol, že ani pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry, ani zá­kon­né op­ráv­ne­nia na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra nie sú sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré by v prí­pa­de zis­te­nej za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra brá­ni­li vy­ko­ná­vať opat­re­nia na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra v kon­krét­nej ve­ci iné­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ako je špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor sa to­tiž vy­jad­ril iba k op­ráv­ne­niu pod­ľa § 29 ZoPPČP, ne­vy­jad­ril sa však k po­vin­nos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, ulo­že­nej mu us­ta­no­ve­ním § 30 ZoPPČP a §55e­ZoPPČP, kto­ré za­kla­dá špe­ciál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ako ve­dú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi po­vin­nosť ria­diť, or­ga­ni­zo­vať a kon­tro­lo­vať pl­ne­nie slu­žob­ných po­vin­nos­tí je­mu po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov.

Tá­to sku­toč­nosť pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa jed­noz­nač­ne potvr­dzu­je­hie­rar­chic­ké, mo­nok­ra­tic­ké a su­bor­di­nač­né us­po­ria­da­nie pro­ku­ra­tú­ry, v dôs­led­ku čo­ho pla­tí, že za­uja­tosť slu­žob­ne na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra ako ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra dis­kva­li­fi­ku­je z vý­ko­nu do­zo­ru aj slu­žob­ne po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov. Ten­to zá­ver pla­tí o to viac, ak je za­uja­tým špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor, kto­rý sto­jí na če­le úra­du a kto­ré­mu sú po­dria­de­ní všet­ci pro­ku­rá­to­ri Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR. Uve­de­né te­da zne­mož­ňu­je do­zo­ro­va­niek­to­rým­koľ­vek pro­ku­rá­to­rom Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR vrá­ta­ne JUDr. Mar­ti­na­No­cia­ra, kto­ré­ho čin­nosť v ko­neč­nom dôs­led­ku ria­di zá­väz­ný­mi po­kyn­mi a prí­kaz­mi špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor.

Prá­ve z toh­to dô­vo­du bo­la ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa ad­re­so­va­ná Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR en­block, a te­da tý­ka sa všet­kých pro­ku­rá­to­rov, nie­len špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Sťa­žo­va­teľ pre­to oča­ká­va, že o tej­to ná­miet­ke roz­hod­ne nie­len špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor, ale aj kaž­dý je­den pro­ku­rá­tor toh­to úra­du.

Ústav­ne vy­ža­do­va­ná nes­tran­nosť a ne­zá­vis­losť pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR, kto­rá je pre­miet­nu­tá do tzv. Teó­rii zda­nia, mu­sí byť nie­len ima­nen­tná oso­be rep­re­zen­tu­jú­cej kon­krét­ny or­gán ve­rej­nej mo­ci, ale aj or­gá­nu sui­ge­ne­ris, čo však z dô­vo­dov uve­de­ných vy­ššie pri Úra­de špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR vo vzťa­hu k oso­be Sťa­žo­va­te­ľa ab­sen­tu­je!

O do­sa­hu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra na vec Sťa­žo­va­te­ľa na­po­ve­dá i pos­tup JUDr. Mar­ti­na No­cia­ra v ko­na­ní Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku so sp. zn. 6TP/4/2020 o návr­hu Sťa­žo­va­te­ľa na pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du. Ten­to do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor v po­da­ní zo dňa 11.03.2021 s náz­vom Dopl­ne­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti od tre­tie­ho od­se­kustr. 2 po dru­hý od­sek str. 5 dos­lov­ne prev­zal tvr­de­nie a pos­toj špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra k otáz­ke mož­nos­ti kaucie pri ko­lúz­nej väz­be, kto­rý bol pub­li­ko­va­ný v Den­ní­ku N dňa 10.03.2021 s náz­vom „Je mož­ná kaucia pri ko­lúz­nej väz­be?

V tom­to oh­ľa­de Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je aj na me­dia­li­zo­va­né vy­jad­re­nie Ini­cia­tí­vy ad­vo­ká­tov za práv­ny štát z 2. ap­rí­la 2021,kto­rá skon­šta­to­va­la, že „dozo­ro­va­nie tak­mer všet­kých zá­važ­ných káuz zo stra­ny no­vé­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Da­nie­la Lip­ši­ca je pre je­ho vý­raz­ný kon­flikt zá­uj­mov prak­tic­ky ne­mož­né.“ Pod­ľa Mar­ha­vé­ho je otáz­ne, či vô­bec v ne­ja­kých expo­no­va­ných kau­zách bu­de môcť Da­niel Lip­šic vy­ko­ná­vať kom­pe­ten­cie do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra, a to vzhľa­dom na je­ho pred­chá­dza­jú­cu vý­raz­nú an­ga­žo­va­nosť ako ad­vo­ká­ta ale­bo sved­ka. Na­te­raz sa to ja­ví tak, že fun­kcia špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra je v pod­sta­te pa­ra­ly­zo­va­ná je­ho kon­flik­tom zá­uj­mov.[8]

Rov­na­ko tak ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor neuvie­dol, z aké­ho kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia ZoP ale­bo ZoPPČP vy­plý­va mož­nosť vý­ko­nu opat­re­ní na­dria­de­né­ho pro­ku­rá­to­ra v kon­krét­nej ve­ci iné­mu pro­ku­rá­to­ro­vi ako je špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. Pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa ta­ké us­ta­no­ve­nie neexis­tu­je, na­koľ­ko nie je mož­né vy­ma­niť sa z do­sa­hu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra ako ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rý je vždy po­vin­ný up­lat­ňo­vať ria­dia­ci, or­ga­ni­zač­ný a kon­trol­ný vplyv na je­mu po­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov. Od­ôvod­ne­nie Prí­ka­zu je pre­to ne­dos­ta­toč­né, a keď­že ide o vec zá­sad­né­ho vý­zna­mu (ako na­po­kon kaž­dá tres­tná vec), svoj­voľ­né a ar­bit­rár­ne.

11.6.                   Reš­pek­to­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­nya­ko pred­pok­lad ne­zau­ja­tos­ti

Už skôr bo­lo Sťa­žo­va­te­ľom kon­šta­to­va­né, že nes­trannosť sa oby­čaj­ne de­fi­nu­je ako nep­rí­tom­nosť pred­sud­ku (za­uja­tos­ti). Ten­to in­šti­tút sa nás­led­ne inter­pre­tu­je v spo­ji­tos­ti so zá­klad­ným prá­vom v čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy ako stav, ke­dy o prá­ve dot­knu­té­ho sub­jek­tu roz­ho­du­je nes­tran­ný a ne­zau­ja­tý sud­ca ale­bo v prí­pa­de inej práv­nej ochra­ny iný or­gán, vždy však­spô­so­bom napĺňa­jú­cim spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces.To zna­me­ná, že ta­ký sud­ca ale­bo or­gán priz­ná­va sub­jek­tu všet­ky prá­va na ochra­nu je­ho práv a prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­mov a reš­pek­tu­je zá­sa­dy, na kto­rých spo­čí­va pro­ces, v kto­rom sa ochra­ny práv do­vo­lá­va.

Jed­nou z ta­kých­to zá­sad, up­lat­ňu­jú­cich sa v tres­tnom ko­na­ní je ne­po­chyb­ne zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny, pod­ľa kto­rej kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu. Tá­to zá­sa­da za­bez­pe­ču­je oso­be, vo­či kto­rej sa ko­na­nie ve­die, že sa s ňou bu­de za­ob­chá­dzať ako s ne­vin­nou. Oso­ba, vo­či kto­rej sa ko­na­nie ve­die, te­da ne­má po­vin­nosť preu­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu, ale nao­pak, tú­to po­vin­nosť ma­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. V prí­pa­de po­chyb­nos­tí oh­ľa­dom vi­ny po­tom pla­tí „in du­bio pro reo“; v po­chyb­nos­ti v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny je za­kot­ve­ná ok­rem § 2 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku aj v čl. 50 ods. 2 Ústa­vy SR, a tak­tiež v čl. 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru, z čo­ho vy­plý­va, že ide zá­sa­du tvo­ria­cu zá­klad­ný pi­lier práv­ne­ho štá­tu a sa­mot­né vý­cho­dis­ko pre up­lat­ne­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.

K po­ru­še­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP dôj­de vte­dy, ak pred zis­te­ním vi­ny zá­kon­ným spô­so­bom štát­ne or­gá­ny svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi ale­bo pos­to­jom naz­na­ču­jú, že ob­vi­ne­ný je vin­ný. Mô­že k to­mu dôjsť i v prí­pa­de, ak nej­de o for­mál­ne kon­šta­to­va­nie vi­ny; sta­čí od­ôvod­ne­nie, z kto­ré­ho vy­plý­va, že súd ale­bo iný dot­knu­tý or­gán po­va­žu­je ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho, pre­to­že pred­čas­né vy­slo­ve­nie ta­ké­ho­to ná­zo­ru sa­mot­ným sú­dom ne­vyh­nut­ne po­ru­ší spo­mí­na­nú pre­zum­pciu (poz­ri napr. roz­sud­ky Deweer v. Bel­gic­ko z 27. feb­ruára 1980, ods. 56 a 37 a Alle­net de Ri­be­mont v. Fran­cúz­sko z 10. feb­ruára 1995, ods. 35 – 36).

Pod­ľa ESĽP je cie­ľom člán­ku 6 ods. 2 ochra­na pred ne­priaz­ni­vým ov­plyv­ňo­va­ním spra­vod­li­vé­ho tres­tné­ho ko­na­nia za­uja­tý­mi vy­hlá­se­nia­mi, uro­be­ný­mi v úz­kej sú­vis­los­ti s tým­to ko­na­ním. Ten­to člá­nok za­ka­zu­je pred­čas­né vy­slo­ve­nie ná­zo­ru sa­mot­ným sú­dom, že oso­ba „ob­vi­ne­ná z tres­tné­ho či­nu“ je vin­ná, pred tým, ako bo­la jej vi­na zis­te­ná v sú­la­de so zá­ko­nom, ale vzťa­hu­je sa aj na vy­hlá­se­nia uro­be­né iný­mi ve­rej­ný­mi či­ni­teľ­mi o pre­bie­ha­jú­com tres­tnom stí­ha­ní, kto­ré na­bá­da­jú ve­rej­nosť ve­riť vo vi­nu ob­vi­ne­né­ho a pre­ju­di­ku­jú hod­no­te­nie skut­ko­vých okol­nos­tí kom­pe­ten­tným súd­nym or­gá­nom (pre zhr­nu­tie re­le­van­tnej ju­di­ka­tú­ry poz­ri nap­rík­lad Khuz­hin a ďal­ší pro­ti Rus­ku, č. 13470/02, ods. 93, 23. ok­tó­ber 2008, s ďal­ší­mi od­kaz­mi). 

K po­ru­še­niu prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny dôj­de, ak pred zis­te­ním vi­ny zá­kon­ným spô­so­bom súd­ne roz­hod­nu­tia ale­bo vy­hlá­se­nia ve­rej­ných či­ni­te­ľov, tý­ka­jú­ce sa oso­by ob­vi­ne­nej z tres­tné­ho či­nu, naz­na­ču­jú ná­zor, že tá­to oso­ba je vin­ná. Ak aj nej­de o for­mál­ne kon­šta­to­va­nie vi­ny, pos­ta­ču­je ur­či­tá úva­ha, z kto­rej vy­plý­va, že súd ale­bo aký­koľ­vek iný or­gán po­va­žu­je ob­vi­ne­né­ho za vin­né­ho. Je pot­reb­né ro­biť zá­sad­ný roz­diel me­dzi vý­rok­mi, kto­ré iba vy­jad­ru­jú stav po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a jas­ným vy­hlá­se­ním, že oso­ba spá­cha­la dot­knu­tý trest­ný čin, bez to­ho, aby bo­la prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná. ESĽP vždy dôs­led­ne zdô­raz­ňo­val pot­re­bu, aby ve­rej­ní či­ni­te­lia vá­ži­li slo­vá vo svo­jich vy­hlá­se­niach uro­be­ných pred tým, ako bo­la oso­ba sú­de­ná a uz­na­ná vin­nou z kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (poz­ri Böhmer pro­ti Ne­mec­ku, č. 37568/97, ods. 54 a 56, 3. ok­tó­ber 2002; a Neš­ťák pro­ti Slo­ven­sku, č. 65559/01, ods. 88 a 89, 27. feb­ruár 2007[9]).

Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je aj na Štan­dar­dy pro­fe­sij­nej zod­po­ved­nos­ti a ur­če­nie zá­klad­ných po­vin­nos­tí a práv pro­ku­rá­to­rov (Stan­dards of pro­fes­sio­nalres­pon­si­bi­li­ty and sta­te­ment of thees­sen­tial­du­ties and rights of pro­se­cu­tors) pri­ja­tý Me­dzi­ná­rod­nou or­ga­ni­zá­ciou pro­ku­rá­to­rov, (Inter­na­tio­nal As­so­cia­tion of Pro­se­cu­tors), dňa 23.4.1999, z kto­ré­ho čl. 3 Nes­tran­nosť (Im­par­tia­li­ty) vy­plý­va po­vin­nosť pro­ku­rá­to­rov:

-       ko­nať nes­tran­ne,

-       ne­byť ov­plyv­ne­ní in­di­vi­duál­ny­mi zá­uj­ma­mi ale­bo ve­rej­ným či me­diál­nym tla­kom,

-       ko­nať ob­jek­tív­ne.[10]

Za zmien­ku sto­jí spo­me­núť i Sta­no­vis­ko č. 9 (2014) Po­rad­nej ra­dy európ­skych pro­ku­rá­to­rov (CCPE) Vý­bo­ru mi­nis­trov Ra­dy Euró­py o európ­skych pra­vid­lách a zá­sa­dách tý­ka­jú­cich sa pro­ku­rá­to­rov, tzv. Rím­ska char­ta zo 17.12.2014, kto­rá zdô­raz­ňu­je napr. v bo­de VI po­vin­nosť pro­ku­rá­to­rov dodr­žia­vať naj­vyš­šie etic­ké a pro­fe­sio­nál­ne nor­my a sprá­vať sa vždy nes­tran­ne a ob­jek­tív­ne.Ma­li by sa pre­to usi­lo­vať o to, aby bo­li po­va­žo­va­ní za ne­zá­vis­lých a nes­tran­ných, ma­li by sa zdr­žať po­li­tic­kých ak­ti­vít nez­lu­či­teľ­ných so zá­sa­dou nes­tran­nos­ti a ne­ma­li by ko­nať v prí­pa­doch, v kto­rých ich osob­né zá­uj­my ale­bo ich vzťa­hy so za­in­te­re­so­va­ný­mi stra­na­mi by moh­li brá­niť ich úpl­nej nes­tran­nos­ti.[11]

Prá­vo na ne­zá­vis­lé­ho a nes­tran­né­ho sud­cu, resp. v pred­met­nom prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra je sub­jek­tu v tres­tnom ko­na­ní ga­ran­to­va­né naj­mä pros­tred­níc­tvom in­šti­tú­tu vy­lú­če­nia za­uja­tej oso­by v zmys­le § 31 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­kiaľ sub­jekt na­do­bud­ne pres­ved­če­nie, že u oso­by zú­čas­tňu­jú­cej sa na tres­tnom ko­na­ní mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre jej po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, má prá­vo na­mie­tať jej za­uja­tosť.

Bo­la to prá­ve per­so­nál­na za­uja­tosť špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­rú na­mie­tal Sťa­žo­va­teľ. Ten ho to­tiž v mi­nu­los­ti ozna­čil za pred­sta­vi­te­ľa or­ga­ni­zo­va­né­ho zlo­či­nu, za bie­ly go­lier, čle­na kon­kur­znej ma­fie, za oso­bu, kto­rá ma­la vplyv na sud­cov, a tak­tiež pra­co­val v úra­de, kto­rý za­čle­nil Sťa­žo­va­te­ľa do or­ga­ni­zo­va­nej sku­pi­ny. Iš­lo pri­tom o vý­ro­ky, kto­ré bo­li špe­ciál­nym pro­ku­rá­tor dl­ho­do­bo pre­zen­to­va­né. Pr­vý z vý­ro­kov bol da­to­va­ný v ča­se, keď oso­ba špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za­stá­va­la eš­te fun­kciu mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti.Pos­led­ný z vý­ro­kov na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa je pri­tom da­to­va­ný v ob­do­bí po zvo­le­ní, ale pre­chá­dza­jú­ci vy­me­no­va­niu špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra.

Be­rúc do úva­hy:

-       uve­de­né vý­ro­ky špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, naj­mä vý­rok o údaj­nom vply­ve Sťa­žo­va­te­ľa na sud­cov,

-       sku­toč­nosť, že Sťa­žo­va­teľ je tres­tne stí­ha­ný pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu za­sa­ho­va­nia do ne­zá­vis­los­ti sú­dov pod­ľa § 342 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na,

-       sú­vis­losť tres­tné­ho ko­na­nia s vý­rok­mi špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra,

-       do­zor v tom­to ko­na­ní vy­ko­ná­va Úrad špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, kto­rý ria­di špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor,

exis­tu­je dô­vod­ný pred­pok­lad o za­uja­tos­ti špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vo vzťa­hu k oso­be Sťa­žo­va­te­ľa.

Pod­ľa Sťa­žo­va­te­ľa neexis­tu­je pád­nej­ší ar­gu­ment o za­uja­tos­ti ako ten, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor pre­ju­di­ko­val hod­no­te­nie skut­ko­vých okol­nos­tí v otáz­ke za­sa­ho­va­nia Sťa­žo­va­te­ľa do ne­zá­vis­los­ti sú­dov, po­ru­šu­júc pri­tom zá­sa­du pre­zum­pcie ne­vi­ny. Uve­de­ný pred­pok­lad potvr­dzu­je aj to, že vý­ro­ky bu­dú­ce­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa nep­res­ta­li ani po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo­či Sťa­žo­va­te­ľo­vi (27.10.2020), od mo­men­tu kto­ré­ho sa na Sťa­žo­va­te­ľa vzťa­ho­va­la spo­me­nu­tá zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny.

Sťa­žo­va­teľ je pre­to pres­ved­če­ný, že prá­ve v dôs­led­ku exis­tu­jú­cich pred­sud­kov vo­či oso­be Sťa­žo­va­te­ľa špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor od­mie­tol roz­hod­núť o ná­miet­ke za­uja­tos­ti Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, a to i na­priek to­mu, že ná­miet­ka mu bo­la ad­re­so­va­ná. Ide tu o učeb­ni­co­vý prík­lad Teórie zda­nia.

Do mo­men­tu, kým ne­bu­de roz­hod­nu­té o ná­miet­ke Sťa­žo­va­te­ľa, nie je mož­né vy­hod­no­tiť ako zá­kon­né a re­le­van­tné pro­ces­né úko­ny zo stra­ny Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, us­ku­toč­ne­né­po vy­me­no­va­ní špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Jed­ným z nich je napr. i od­ňa­tie ve­ci JUDr. Va­lé­rii Si­mo­no­vej a jej pri­de­le­nie JUDr. Mar­ti­no­vi No­cia­ro­vi.V tom­to sme­re Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. II. ÚS 111/2018 z 23. má­ja2018, v zmy­sel kto­ré­ho ak ob­vi­ne­ný v ná­miet­ke za­uja­tos­ti uvá­dza okol­nos­ti zna­me­na­jú­ce proti­zá­kon­ný, resp. svoj­voľ­ný pos­tup sud­cu v ko­na­ní (nap­rík­lad vy­jad­re­nie sud­cov­ho ná­zo­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho), tre­ba ta­kú­to ná­miet­ku za­uja­tos­ti po­va­žo­vať za spô­so­bi­lú ná­miet­ku v zmys­le § 32 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku, o dô­vod­nos­ti či ne­dô­vod­nos­ti kto­rej sa pre­to mu­sí zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom ko­nať a roz­hod­núť.

Be­rúc do úva­hy vy­ššie uve­de­né a ap­li­ku­júc Teóriu zda­nia je evi­den­tné, že u špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra­vy­vo­la­lo je­ho pô­so­be­nie v exeku­tí­ve ako aj je­ho vý­ro­ky na ad­re­su Sťa­žo­va­te­ľa exis­ten­ciu okol­nos­ti, z kto­rých sa mô­že ja­viť, že špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor je za­uja­tý vo­či oso­be Sťa­žo­va­te­ľa, na­koľ­ko hru­bo a opa­ko­va­ne po­ru­šil prá­vo Sťa­žo­va­te­ľa na pre­zum­pciu ne­vi­ny. Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor však spô­so­bom, akým vy­ba­vil ná­miet­ku za­uja­tos­tiv zá­važ­nom po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv Sťa­žo­va­te­ľa na­ďa­lej pok­ra­ču­je.

12.  SŤAŽ­NOSTNÝ PE­TIT

Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­ných skut­ko­vých a práv­nych tvr­de­ní Sťa­žo­va­teľ žia­da Ústav­ný súd SR, aby je­ho ús­tav­nej sťaž­nos­ti vy­ho­vel nas­le­dov­ným ná­le­zom:

12.1. Zá­klad­né prá­vo Sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a pod­ľa čl. 36 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd,prá­vo na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 6 ods. 3, písm. c) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských prá­va­zák­lad­ných slo­bôd Upo­ve­do­me­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 15.03.2021 so sp. zn. VII/3 Gv 76/19/1000-692,ne­ko­na­ním Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR o ná­miet­ke za­uja­tos­ti a Prí­ka­zom Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 23.03.2021 so sp. zn. IV Spr 229/21/1000-2 p o r u š e n é b o l i.

 

12.2. Upo­ve­do­me­nie Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 15.03.2021 so sp. zn. VII/3 Gv 76/19/1000-692 a Prí­kaz Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR zo dňa 23.03.2021 so sp. zn. IV Spr 229/21/1000-2 s a z r u š u j e a vec sa vra­cia Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re SR na ďal­šie ko­na­nie.

 

12.3. Pri­ka­zu­je sa Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR ko­nať a roz­hod­núť o ná­miet­ke za­uja­tos­ti.

 

12.4. Sťa­žo­va­te­ľo­vi sa p r i z n á v a náh­ra­da trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia.


[1] Viz Us­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho správ­ní­ho sou­du ze dne 20.11.2012 č.j.1 As 89/2010 - 119, od­st. 69 dos­tup­né na http://www.nssoud.cz

[2]Bí­lé lí­meč­ky je ozna­če­ní so­ciál­ní třídy ad­mi­nis­tra­tiv­ních pra­cov­níků, ma­na­žerů, spe­cia­listů apod. Po­jem se v an­gloa­me­ric­kém světě pou­ží­vá přinej­men­ším od ro­ku 1910; auto­rem je patrně ame­ric­ký spi­so­va­tel Up­ton­Sin­clair.

https://cs.wiki­pe­dia.org/wiki/B%C3%ADl%C3%A9_l%C3%AD­me%C4%8Dky

[3]  Viz napřík­lad us­ne­se­ní Ústav­ní­ho sou­du ČR ze dne 7.70.2016, sp.zn. II.ÚS 3341/16, dos­tup­né na http://na­lus.usoud.cz. ne­bo roz­su­dek NS ČR ze dne 28.02.2011sp.zn. 30 Cdo 5021/2008, dos­tup­né na www.nsoud.cz.

[4] Viz roz­su­dek NS ČR ze dne 31.10.2006, sp.zn. 30 Cdo 954/2006, dos­tup­né na www.nsoud.cz.

[5]Viz  De­Cub­ber­ver­sus i Bel­gii, ža­lo­by č. 9186/80, roz­su­dek ze dne 26. 10. 1984, od­st. 26. Dos­tup­né nahttps://hu­doc.echr.coe.int/eng#{"fulltext":["De­Cub­ber"],"do­cu­men­tcollec­tio­nid2":["GRANDCHAM­BER","CHAM­BER"]}

[6] Pos­tup pod­ľa čl. 127 Ústa­vy SR.

[7] nes­ta­čí, že sud­ca je sub­jek­tív­ne nes­tran­ný, ale mu­sí sa ako ta­ký aj ob­jek­tív­ne ja­viť v očiach strán.

[8]http://www.net­ky.sk/cla­nok/do­zo­ro­va­nie-tak­mer-vset­kych-za­vaz­nych-kauz-zo-stra­ny-da­nie­la-lip­si­ca-je-prak­tic­ky-ne­moz­ne

[9]ESĽP poz­na­me­nal, že kraj­ský súd v uz­ne­se­ní z 11. ok­tób­ra 2000 uvie­dol, že bo­lo preu­ká­za­né, že sťa­žo­va­teľ sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný, že je­ho mo­tí­vom bo­la sna­ha zís­kať pe­nia­ze na úh­ra­du svo­jich dl­hov a že spô­sob, kto­rým bol trest­ný čin spá­cha­ný, sved­čí o stup­ni na­ru­še­nia sťa­žo­va­te­ľa. ESĽP zdô­raz­nil, že je pot­reb­né dôs­led­ne roz­li­šo­vať me­dzi vý­ro­kom, že oso­ba je iba po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, a jas­ným vy­hlá­se­ním sú­du bez to­ho, aby exis­to­va­lo ko­neč­né od­su­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie, že oso­ba spá­cha­la pred­met­ný trest­ný čin. ESĽP zis­til, že na­pad­nu­té vy­hlá­se­nia v pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de ob­sa­ho­va­li vy­jad­re­nie sťa­žo­va­te­ľo­vej vi­ny pred tým, ako bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia