Trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného

 

 Z čas­ti sú tie­to vý­kla­do­vé prob­lé­my spô­so­be­né po­mer­ne kom­pli­ko­va­ným zne­ním sa­mot­nej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák.(1) a z čas­ti aj tým, že pri tom­to tres­tnom či­ne ab­sen­tu­je ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du SR a hlav­ne pod­rob­nej­šie ko­men­tá­re v od­bor­nej li­te­ra­tú­re.

 K zá­klad­ným ap­li­kač­ným prob­lé­mom mož­no za­ra­diť vý­klad poj­mov „deň splat­nos­ti“, „mzda na kto­rú má za­mes­tna­nec ná­rok“, ďa­lej to, ke­dy je pred­met­ný trest­ný čin do­ko­na­ný, či ide o tr­vá­ci ale­bo pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, či v prí­pa­de ne­vyp­la­te­nia mzdy via­ce­rým za­mes­tnan­com pôj­de o je­den sku­tok ale­bo via­ce­ro sa­mos­tat­ných skut­kov a po­dob­ne (2).

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né skon­šta­to­vať, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. ne­má blan­ke­to­vú dis­po­zí­ciu, pre­to­že sa­ma po­pi­su­je za­ká­za­né ko­na­nie, bez to­ho, aby sa vy­slo­ve­ne do­vo­lá­va­la po­ru­še­nia mi­mot­res­tných no­riem, nap­rík­lad zá­kon­ní­ka prá­ce. To­to kon­šta­to­va­nie pla­tí  aj na­priek to­mu, že pri vý­kla­de niek­to­rých tzv. nor­ma­tív­nych zna­kov ob­siah­nu­tých v tej­to skut­ko­vej pod­sta­te (poj­mov ako „za­mes­tna­nec“, „mzda“, „deň splat­nos­ti“ a po­dob­ne) sa pou­ží­va­jú mi­mot­res­tné nor­my a na­priek to­mu, že tres­tnú zod­po­ved­nosť bu­de mož­né spra­vid­la vy­vo­diť za si­tuácie, keď sú­čas­ne prí­de aj k po­ru­še­niu kon­krét­nych mi­mot­res­tných práv­nych no­riem. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že prí­pad­ný om­yl pá­cha­te­ľa oh­ľad­ne ob­sa­hu prís­luš­ných mi­mot­res­tných no­riem, hlav­ne zá­kon­ní­ka prá­ce, je nut­né po­sú­diť ako om­yl skut­ko­vý a nie ako om­yl práv­ny.

 V sú­vis­los­ti s ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. sa po­mer­ne čas­to vy­sky­tu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my v tom, ako pos­tu­po­vať v prí­pa­doch, keď za­mes­tná­va­teľ vo vý­plat­ný deň sí­ce ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy svoj­mu za­mes­tnan­co­vi, av­šak nás­led­ne, nap­rík­lad po nie­koľ­kých dňoch, týž­dňoch ale­bo me­sia­coch už fi­nan­čné pros­tried­ky má, ne­pot­re­bu­je ich na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti a aj na­priek to­mu mzdu za­mes­tnan­co­vi ne­vyp­la­tí. Nap­rík­lad za­mes­tná­va­teľ ne­mal preu­ká­za­teľ­ne v deň vý­pla­ty 13.01.2010 fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy a pre­to mzdu ne­vyp­la­til, av­šak dňa 30.01.2010 fi­nan­čné pros­tried­ky mal a na­priek to­mu mzdu splat­nú v deň 13.01.2010 ne­vyp­la­til.

 Vý­kla­do­vý prob­lém spo­čí­va v tom, či za „deň splat­nos­ti“ mož­no po­va­žo­vať len je­den kon­krét­ny deň vý­pla­ty mzdy (vte­dy by ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa uve­de­né vy­ššie ne­bo­lo mož­né pod­ra­diť pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.) ale­bo či „deň splat­nos­ti“ tre­ba vy­kla­dať tak, že nej­de len o ten­to kon­krét­ny deň (deň vý­pla­ty), ale ide aj o kaž­dý ďal­ší po ňom nas­le­du­jú­ci deň (pri ta­kom­to vý­kla­de by ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa uve­de­né vy­ššie napĺňa­lo for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.).

 Pri rie­še­ní pred­met­né­ho prob­lé­mu je pot­reb­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­ní zá­ko­na č. 311/2001 Z. z. zá­kon­ní­ka prá­ce v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov (ďa­lej len zá­kon­ník prá­ce).

 Pod­ľa § 43 ods.2 zá­kon­ní­ka prá­ce uve­die za­mes­tná­va­teľ v pra­cov­nej zmlu­ve ok­rem iných ná­le­ži­tos­tí aj ďal­šie pra­cov­né pod­mien­ky, a to vý­plat­né ter­mí­ny, pra­cov­ný čas, vý­me­ru do­vo­len­ky a dĺžku vý­po­ved­nej do­by.

 Pod­ľa § 129 ods.1 zá­kon­ní­ka prá­ce je mzda splat­ná po­za­du za me­sač­né ob­do­bie, a to naj­nes­kôr do kon­ca nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca, ak sa v ko­lek­tív­nej zmlu­ve ale­bo v pra­cov­nej zmlu­ve ne­do­hod­lo inak. Pod­ľa § 130 ods.2 zá­kon­ní­ka prá­ce sa mzda vy­plá­ca vo vý­plat­ných ter­mí­noch do­hod­nu­tých v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo v ko­lek­tív­nej zmlu­ve.

 Us­ta­no­ve­nie o splat­nos­ti mzdy sa z poh­ľa­du za­mes­tnan­ca reali­zu­je jej vý­pla­tou, čo zna­me­ná, že deň splat­nos­ti, z hľa­dis­ka za­mes­tná­va­te­ľa, je sú­čas­ne dňom, keď má byť za­mes­tnan­co­vi mzda aj vy­pla­te­ná (3).

 V praxi mô­žu nas­tať dve si­tuácie. V pr­vom prí­pa­de si účas­tní­ci v pra­cov­nej zmlu­ve do­hod­nú kon­krét­ny vý­plat­ný ter­mín (nap­rík­lad, že mzda sa bu­de vy­plá­cať vždy 13. to­ho kto­ré­ho me­sia­ca). V prí­pa­de, ak ter­mín splat­nos­ti mzdy, te­da vý­plat­ný ter­mín, nie je zmluv­ne do­hod­nu­tý a prí­pad­ne ani za­mes­tná­va­te­ľom ur­če­ný inter­ným pred­pi­som, pos­led­ným ter­mí­nom na vý­pla­tu mzdy za pred­chá­dza­jú­ci me­siac je pos­led­ný ka­len­dár­ny deň bež­né­ho me­sia­ca (nap­rík­lad pos­led­ným dňom splat­nos­ti mzdy – vý­plat­ným ter­mí­nom za me­siac ma­rec by bol 30. ap­ríl).

 Z uve­de­né­ho pre­to vy­plý­va, že dňom splat­nos­ti mzdy (vý­plat­ným ter­mí­nom) je vždy len je­den kon­krét­ny deň ur­če­ný buď pria­mo v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo pod­por­ne us­ta­no­ve­nia­mi zá­kon­ní­ka prá­ce. V tom­to sme­re mož­no pod­por­ne vy­chá­dzať aj z us­ta­no­ve­nia § 69 ods.1 písm. b) zá­kon­ní­ka prá­ce, z kto­ré­ho vy­plý­va, že za­mes­tna­nec mô­že pra­cov­ný po­mer okam­ži­te skon­čiť, ak mu za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til mzdu do 15 dní po up­ly­nu­tí jej splat­nos­ti. Z uve­de­nej zá­kon­nej di­kcie je tiež zrej­mé, že dňom splat­nos­ti mzdy mô­že byť len je­den kon­krét­ny deň v me­sia­ci (te­da nie aj kaž­dý iný nas­le­du­jú­ci deň), od kto­ré­ho mož­no nás­led­ne po­čí­tať uve­de­nú zá­kon­nú le­ho­tu.

Tie­to zá­ve­ry je pot­reb­né pou­žiť aj pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák., v kto­rej zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne uvá­dza spo­je­nia „ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu..... v deň ich splat­nos­ti.....ho­ci v ten­to deň.....“ z čo­ho mož­no cel­kom jed­noz­nač­ne usu­dzo­vať, že v zho­de s us­ta­no­ve­nia­mi zá­kon­ní­ka prá­ce sa mys­lí dňom splat­nos­ti mzdy iba je­den kon­krét­ny deň v me­sia­ci.

 Pod­stat­ným pre vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti za pred­met­ný trest­ný čin bu­de pre­to to, či v kon­krét­ny deň splat­nos­ti (vý­plat­ný ter­mín) mal za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky na jej vý­pla­tu, kto­ré ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti a aj na­priek to­mu úmy­sel­ne ne­vyp­la­til svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu na kto­rej vý­pla­tu mal ná­rok. V prí­pa­de, že za­mes­tná­va­teľ dis­po­no­val fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi až po dni splat­nos­ti mzdy a mzdu za­mes­tnan­co­vi  ne­vyp­la­til, ne­mô­že ísť o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 ali­nea pr­vá Tr. zák..

 Opač­ný vý­klad, kto­rý by pri­pus­til, aby za deň splat­nos­ti mzdy bol po­va­žo­va­ný aj aký­koľ­vek nas­le­du­jú­ci deň po vý­plat­nom ter­mí­ne, nie je mož­né ak­cep­to­vať, pre­to­že by iš­lo o nep­rí­pust­ný exten­zív­ny (roz­ši­ru­jú­ci) vý­klad v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa.

 V prí­pa­de, ak by za­mes­tná­va­teľ,  pred dňom splat­nos­ti mzdy, t. j. pred vý­plat­ným ter­mí­nom,  pre­vie­dol fi­nan­čné pros­tried­ky z úč­tu na iný účet v úmys­le, aby tak vy­vo­lal v deň splat­nos­ti mzdy zda­nie, že ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy, mo­hol by sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 ali­nea dru­há Tr. zák., pre­to­že „vy­ko­nal opat­re­nie sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov na vý­pla­tu mzdy svo­jim za­mes­tnan­com“.

 Dô­le­ži­tým ar­gu­men­tom, kto­rý pod­po­ru­je uve­de­né práv­ne úva­hy je aj to, že trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim, pre­to­že k je­ho zá­kon­ným zna­kom pat­rí len spô­so­be­nie, ale nie už udr­žia­va­nie proti­práv­ne­ho sta­vu a aj pre­to ne­mož­no pou­žiť vý­klad, že dňom splat­nos­ti mzdy je aj kaž­dý nas­le­du­jú­ci deň po vý­plat­nom ter­mí­ne.

 To­to kon­šta­to­va­nie je pod­stat­né aj z hľa­dis­ka iných as­pek­tov, nap­rík­lad z poh­ľa­du ur­če­nia mo­men­tu do­ko­na­nia toh­to tres­tné­ho či­nu a za­ča­tia ply­nu­tia preml­ča­cej do­by.

 Ak sa pá­cha­teľ do­pus­tí toh­to tres­tné­ho či­nu, bu­de trest­ný čin do­ko­na­ný v deň splat­nos­ti mzdy (te­da v kon­krét­ny vý­plat­ný deň). V prí­pa­de, ak pá­cha­teľ do 60 dní od do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu, t. j. od dňa splat­nos­ti uh­ra­dí dl­žnú mzdu a trest­ný čin ne­má tr­va­lo ne­priaz­ni­vé nás­led­ky, dôj­de k zá­ni­ku tres­tnos­ti v zmys­le § 86 písm. c) Tr. zák.. Ak by pá­cha­teľ uh­ra­dil dl­žnú mzdu až po up­ly­nu­tí šes­ťde­siat­dňo­vej le­ho­ty, bo­lo by mož­né tú­to sku­toč­nosť po­sú­diť len ako po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť v zmys­le § 36 písm. k) Tr. zák..

 V tom­to sme­re nie je cel­kom jas­né, čo vie­dlo zá­ko­no­dar­cu k to­mu, že zá­nik tres­tnos­ti pti tres­tnom či­ne ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. oh­ra­ni­čil prá­ve do­bou do 60 dní od do­ko­na­nia či­nu a nie nap­rík­lad inou dĺžkou do­by, res­pek­tí­ve spô­so­bom ako je to pri tres­tnom či­ne za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy pod­ľa § 207 Tr. zák. ale­bo tres­tnom či­ne neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 TR. zák.. Po­vin­nosť uh­ra­diť dl­žné vý­živ­né, po­vin­nosť od­viesť zra­ze­nú daň, po­vin­nosť za­pla­tiť daň a po­vin­nosť riad­ne vy­pla­tiť mzdu ma­jú z tres­tno-práv­ne­ho hľa­dis­ka spo­loč­né to, že zá­ko­no­dar­ca dá­va pred­nosť pred tres­tným stí­ha­ním pá­cha­te­ľa to­mu, aby bo­li tie­to po­vin­nos­ti riad­ne spl­ne­né a to prí­pa­de aj po do­ka­na­ní tres­tné­ho či­nu, čo „od­me­ňu­je“ bez­tres­tnos­ťou pá­cha­te­ľa a pre­to nie je dô­vod, aby zá­nik tres­tnos­ti bol pri tých­to tres­tných či­noch sta­no­ve­ný od­liš­ným spô­so­bom. Zá­nik tres­tnos­ti pri tres­tnom či­ne ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho by mal byť up­ra­ve­ný spô­so­bom ako je to pri tres­tnom či­ne za­ned­ba­nia po­vin­nej vý­ži­vy. V ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že mať ne­vyp­la­te­nie mzdy rov­na­ko ne­priaz­ni­vé nás­led­ky ako neuh­rá­dzanie vý­živ­né­ho.

 Po­kiaľ ide o ďal­šie naz­na­če­né ap­li­kač­né prob­lé­my, kto­ré sa v praxi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­sky­tu­jú je nut­né uviesť, že ak pá­cha­teľ v deň splat­nos­ti ne­vyp­la­tí mzdu via­ce­rým svo­jim za­mes­tnan­com jed­ným ko­na­ním, ne­pôj­de o via­ce­ro sa­mos­tat­ných skut­kov, ale pôj­de len o je­den sku­tok (jed­no ko­na­nie), kto­ré spô­so­bí via­ce­ro nás­led­kov. Nap­rík­lad, ak sa pá­cha­teľ, kto­rý má fi­nan­čné pros­tried­ky v deň splat­nos­ti mzdy, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti, roz­hod­ne, že ne­zaš­le mzdu svo­jim pia­tim za­mes­tnan­com na ich ban­ko­vé úč­ty, pôj­de o jed­no ko­na­nie, kto­rým spô­so­bí päť nás­led­kov. Ne­pôj­de pre­to o via­ce­ro čias­tko­vých úto­kov, kto­rých po­čet sa bu­de ro­vať poč­tu za­mes­tnan­cov, kto­rým ne­bo­la vy­pla­te­ná mzda, ale pôj­de tak z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ako aj pro­ces­nop­ráv­ne­ho o jed­no ko­na­nie a  je­den sku­tok. V prí­pa­de, ak by priš­lo k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia oh­ľad­ne jed­né­ho zo za­mes­tnan­cov, ne­bo­lo by mož­né viesť tres­tné stí­ha­nie oh­ľad­ne os­tat­ných, pre­to­že by tu bo­la pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej a prin­cíp ne bis in idem.

 Ak pá­cha­teľ ne­vyp­lá­ca mzdu svo­jim za­mes­tnan­com, nie­koľ­ko me­sia­cov po se­be, pôj­de, za spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 122 ods.10 Tr. zák., o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin. Z hľa­dis­ka pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti je te­da pod­stat­ným to, že pá­cha­teľ ne­vyp­lá­ca mzdu vo via­ce­rých vý­plat­ných ter­mí­noch (vo via­ce­rých dňoch splat­nos­ti), pri­čom je ne­pod­stat­né, či mzdu ne­vyp­lá­ca opa­ko­va­ne via­ce­rým za­mes­tnan­com ale­bo opa­ko­va­ne len jed­né­mu za­mes­tnan­co­vi. Na to, aby iš­lo o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin nie je na pre­káž­ku, ak pá­cha­teľ vy­pla­tí v niek­to­rých me­sia­coch mzdu a v iných nie, pri­čom má po ce­lé ob­do­bie pe­ňaž­né pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy, kto­ré ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Nap­rík­lad pá­cha­teľ dva me­sia­ce po se­be mzdu ne­vyp­la­tí, nás­led­ne tre­tí me­siac mzdu vy­pla­tí a po­tom opä­tov­ne dva me­sia­ce mzdu ne­vyp­lá­ca s tým, že nás­led­ne mu je vzne­se­né a ozná­me­nie ob­vi­ne­nie, pôj­de, za spl­ne­nia os­tat­ných pod­mie­nok, o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, kto­rý bu­de po­zos­tá­vať zo šty­roch čias­tko­vých úto­kov.

 Ďal­ší, po­mer­ne čas­to sa vy­sky­tu­jú­ci ap­li­kač­ný prob­lém, spo­čí­va v tom, či pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, mož­no za­ra­diť prí­pa­dy, v kto­rých sa po roz­via­za­ní pra­cov­né­ho po­me­ru ve­die pra­cov­nop­ráv­ny spor me­dzi za­mes­tnan­com a za­mes­tná­va­te­ľom v ko­na­ní pred sú­dom o nep­lat­nosť roz­via­za­nia pra­cov­né­ho po­me­ru a súd roz­sud­kom roz­hod­ne tak, že nap­rík­lad vy­slo­ví nep­lat­nosť okam­ži­té­ho zru­še­nia pra­cov­né­ho po­me­ru s tým, že za­mes­tnan­co­vi pat­rí náh­ra­da mzdy za ob­do­bie, ke­dy za­mes­tna­nec ne­mo­hol pra­co­vať (nap­rík­lad náh­ra­da mzdy za ob­do­bie od 01.02.2010 do 01.07.2010 v su­me 2.000 Euro) a za­mes­tná­va­teľ ta­ké­to prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du ne­reš­pek­tu­je a za­mes­tnan­co­vi dl­žnú mzdu neuh­ra­dí aj na­priek to­mu, že má fi­nan­čné pros­tried­ky na jej úh­ra­du. V ta­kých­to prí­pa­doch ne­pôj­de o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák., pre­to­že tu ne­mož­no ho­vo­riť o dni splat­nos­ti mzdy (vý­plat­ných ter­mí­noch mzdy), tak ako ich up­ra­vu­je zá­kon­ník prá­ce, ale ide o ne­reš­pek­to­va­nie roz­hod­nu­tia sú­du, čo má za nás­le­dok vy­ko­na­nie roz­hod­nu­tia pros­tred­níc­tvom exekú­cie pod­ľa us­ta­no­ve­ní Exekuč­né­ho po­riad­ku. Ne­reš­pek­to­va­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du vy­da­né­ho pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, kto­ré uk­la­dá jed­né­mu učas­tní­ko­vi súd­ne­ho ko­na­nia po­vin­nosť uh­ra­diť ur­či­tú fi­nan­čnú čias­tku dru­hé­mu účas­tní­ko­vi nie je, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom a to ani vte­dy nie, ak ide o priz­na­nú náh­ra­du mzdy.

 S uve­de­nou prob­le­ma­ti­kou veľ­mi úz­ko sú­vi­sí aj množ­stvo tres­tných ozná­me­ní za­mes­tnan­cov na svo­jich za­mes­tná­va­te­ľov v prí­pa­doch, ak im bo­la mzda vy­pla­te­ná len z čas­ti, pri­čom zvyš­nú časť mzdy im za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til z dô­vo­du, že na ňu ne­ma­jú ná­rok, s čím oni ne­súh­la­sia. Ide tu o po­su­dzo­va­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, kto­rá ho­vo­rí „o ne­vyp­la­te­ní mzdy, na kto­rú má za­mes­tna­nec, v deň splat­nos­ti, ná­rok“. Z uve­de­né­ho zá­kon­né­ho zne­nia mož­no vy­vo­diť, že zá­ko­no­dar­ca pos­ky­tu­je tres­tno-práv­nu ochra­nu len ta­kým mzdo­vým ná­ro­kom za­mes­tnan­ca, kto­ré ma­jú opo­ru v práv­nych pred­pi­soch a vy­plý­va­jú z pra­cov­no-práv­nych zmlúv (nap­rík­lad ve­do­mý ne­le­gál­ny vý­kon tzv. čier­nej prá­ce zo stra­ny za­mes­tnan­ca ne­po­ží­va práv­nu ochra­nu a to ani vte­dy nie, ak ta­ké­mu­to za­mes­tnan­co­vi ne­bo­la nás­led­ne vy­pla­te­ná mzda), pri­čom otáz­kou je, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mô­žu rie­šiť spo­ry me­dzi za­mes­tnan­ca­mi a za­mes­tná­va­teľ­mi oh­ľad­ne mzdo­vých ná­ro­kov a či príp­rav­né ko­na­nie má slú­žiť k to­mu, aby bo­li tie­to spo­ry od­stra­ňo­va­né.

 Načr­tnu­tý prob­lém mož­no de­monštro­vať na kon­krét­nom prík­la­de z praxe, v kto­rom ozna­mo­va­teľ pô­so­bil v práv­nic­kej oso­be ako ria­di­teľ na pod­kla­de pra­cov­nej zmlu­vy a nás­led­ne sa po­tom stal aj šta­tu­tár­nym or­gá­nom v pred­met­nej práv­nic­kej oso­be. Bol te­da nie­len šta­tu­tár­nym or­gá­nom spo­loč­nos­ti, ale aj jej za­mes­tnan­com. Po­tom, čo bol s ním okam­ži­te skon­če­ný pra­cov­ný po­mer, pre­to­že si ako ria­di­teľ a šta­tu­tár­ny or­gán spo­loč­nos­ti v jed­nej oso­be uzat­vá­ral svoj­voľ­ne (sám so se­bou) do­dat­ky k svo­jej pra­cov­nej zmlu­ve, kto­rý­mi si na­vy­šo­val mzdu, kto­rá bo­la pô­vod­ne sta­no­ve­ná na su­mu 1.000 Euro a bol aj od­vo­la­ný z pos­tu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti, po­dal tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, kto­ré od­ôvod­nil v pod­sta­te tak, že mu bo­la vy­pla­te­ná za pos­led­ný me­siac len mzda, kto­rá bo­la uve­de­ná v pra­cov­nej zmlu­ve a nie mzda, kto­rá vy­plý­va­la z uzat­vo­re­ných do­dat­kov k pra­cov­nej zmlu­ve, kto­ré po­va­žu­je za plat­né a účin­né, pre­to­že ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti ne­pot­re­bo­val súh­las ni­ko­ho k za­mes­tná­va­teľ­ským úko­nom a na­viac v tom­to sme­re neexis­to­va­li ani žiad­ne tzv. vnú­tor­né pra­vid­lá fun­go­va­nia spo­loč­nos­ti, kto­ré by mu za­ka­zo­va­li na­vy­šo­vať mzdu za­mes­tnan­com, te­da aj se­be. Na­viac ozna­mo­va­teľ po­va­žo­val okam­ži­té skon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru za nep­lat­né.

 Tres­tné ozná­me­nie ob­sa­ho­va­lo aj lis­tin­né príl­ohy, z kto­rých vy­plý­va­lo, že okam­ži­té zru­še­nie pra­cov­né­ho po­me­ru bo­lo ozna­mo­va­te­ľo­vi riad­ne do­ru­če­né a bo­li v ňom uve­de­né kon­krét­ne okol­nos­ti, kto­ré bo­li zo stra­ny spo­loč­nos­ti ozna­če­né ako hru­bé po­ru­še­nie pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, pri­čom z pre­lo­že­ných lis­tín bo­lo tiež zrej­mé, že spo­loč­nosť vy­pla­ti­la ozna­mo­va­te­ľo­vi všet­ky mzdo­vé ná­ro­ky, kto­ré mu vy­plý­va­li z pô­vod­nej pra­cov­nej zmlu­vy, t. j. len tie mzdo­vé ná­ro­ky, na kto­ré mal pod­ľa ich ná­zo­ru ná­rok.

 Pred­met­né tres­tné ozná­me­nie bo­lo pos­tu­pom pod­ľa § 197 ods.1 písm. d) Tr. por. od­miet­nu­té. V ta­kých­to prí­pa­doch je pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že za­mes­tná­va­teľ bol sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný o po­ru­šo­va­ní pra­cov­nej dis­cip­lí­ny zo stra­ny svoj­ho za­mes­tnan­ca a z to­ho nás­led­ne vy­vo­dil aj prís­luš­né pra­cov­nop­ráv­ne dôs­led­ky s tým, že za­mes­tnan­co­vi vy­pla­til len tú časť mzdy, na kto­rú mal pod­ľa je­ho pres­ved­če­nia ná­rok. Z toh­to sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia po­tom vy­chá­dza­lo aj nás­led­né roz­hod­nu­tie spo­loč­nos­ti o ne­vyp­la­te­ní čas­ti mzdo­vých ná­ro­kov, kto­ré za­mes­tna­nec po­ža­do­val a pre­to ne­mož­no ho­vo­riť o úmys­le, v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, ne­vyp­la­tiť ozna­mo­va­te­ľo­vi mzdu. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sa sí­ce bo­lo mož­né sto­tož­niť s ná­zo­rom ozna­mo­va­te­ľa, že ko­na­teľ spo­loč­nos­ti v zá­sa­de ne­pot­re­bu­je na svo­je roz­hod­nu­tia, kto­ré ro­bí v me­ne spo­loč­nos­ti, súh­las val­né­ho zhro­maž­de­nia, ak spo­lo­čen­ská zmlu­va neur­čí inak, av­šak uzat­vá­ra­nie do­dat­kov k pra­cov­nej zmlu­ve, kto­ré uzat­vá­ral ozna­mo­va­teľ sám so se­bou, keď­že vy­stu­po­val aj v pos­ta­ve­ní za­mes­tnan­ca a aj v pos­ta­ve­ní za­mes­tná­va­te­ľa, mož­no ozna­čiť pri­naj­men­šom za ko­na­nie vzbu­dzu­jú­ce po­chyb­nos­ti v tom, či je ta­ké­to ko­na­nie v sú­la­de s § 135a Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, kto­rý sta­no­vu­je ko­na­te­ľo­vi po­vin­nosť vy­ko­ná­vať svo­ju fun­kciu s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou a v sú­la­de so zá­uj­ma­mi spo­loč­nos­ti a všet­kých jej spo­loč­ní­kov.

 Skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. mož­no te­da pou­žiť len v prí­pa­doch, ak za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu, na kto­rú mal za­mes­tna­nec evi­den­tne, a bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí, ná­rok. Ak však za­mes­tná­va­teľ okam­ži­te zru­ší pra­cov­ný po­mer svoj­mu za­mes­tnan­co­vi a uve­die re­le­van­tné dô­vo­dy, kto­ré ho k to­mu vied­li a vy­pla­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu vo vý­ške, kto­rá je pod­ľa ne­ho op­ráv­ne­ným ná­ro­kom za­mes­tnan­ca, av­šak za­mes­tna­nec je iné­ho ná­zo­ru, nej­de už o tres­tno-práv­nu prob­le­ma­ti­ku, ale ide o ty­pic­ký pra­cov­nop­ráv­ny spor me­dzi za­mes­tná­va­te­ľom a za­mes­tnan­com, kto­rých rie­še­nie spa­dá do kom­pe­ten­cie sú­dov v ko­na­ní vo ve­ciach ob­čian­skop­ráv­nych. Rov­na­ko tak po­sú­de­nie aj iných pra­cov­no-práv­nych otá­zok, nap­rík­lad, či okam­ži­té zru­še­nie pra­cov­né­ho po­me­ru je ale­bo nie je v sú­la­de s práv­ny­mi pred­pis­mi ale­bo, či ab­sen­cie v prá­ci sú ale­bo nie sú riad­ne os­pra­vedl­ne­né, sú otáz­ka­mi, kto­rých rie­še­nie zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní by zna­me­na­lo sup­lo­va­nie čin­nos­ti sú­dov.

 Pred­met­nú prob­le­ma­ti­ku oh­ľad­ne spor­ných mzdo­vých ná­ro­kov, kto­ré sa vy­sky­tu­jú me­dzi za­mes­tnan­ca­mi a za­mes­tná­va­teľ­mi mož­no uza­vrieť tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­žu a ani nie sú op­ráv­ne­né nah­rá­dzať čin­nosť sú­dov v ob­čian­sko-práv­nom ko­na­ní, pre­to­že prá­ve tie zá­ko­no­dar­ca po­vo­lá­va k to­mu, aby roz­ho­do­va­li všet­ky spor­né otáz­ky, ok­rem iné­ho, aj v pra­cov­no-práv­nych ve­ciach. Uve­de­né­mu zod­po­ve­dá aj to, že tres­tné prá­vo má byť up­lat­ňo­va­né len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok k pos­ti­hu ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších prí­pa­dov po­ru­še­nia prá­va a tam, kde pros­tried­ky iných práv­nych od­vet­ví už nie sú účin­né (ide o sub­si­dia­ri­tu tres­tnej rep­re­sie, tzv. prin­cíp ul­ti­ma ra­tio) (4)

 Spor­ným a vy­slo­ve­ne prob­le­ma­tic­kým je rie­še­nie tres­tných ve­cí, v kto­rých sí­ce za­mes­tná­va­teľ má vo vý­plat­ný ter­mín fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du mzdy svo­jim za­mes­tnan­com, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, av­šak ne­dis­po­nu­je ta­kým množ­stvom fi­nan­čných pros­tried­kov, aby us­po­ko­jil mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­cov v pl­nej vý­ške. Nap­rík­lad za­mes­tná­va­teľ má päť za­mes­tnan­cov, kto­rých zmluv­ne do­hod­nu­tá mzda je u kaž­dé­ho z nich vo vý­ške 500 Euro. Cel­ko­vo te­da za­mes­tná­va­teľ vy­plá­ca kaž­dý me­siac mzdy vo vý­ške 2.500 Euro. V kon­krét­ny vý­plat­ný ter­mín dis­po­nu­je však za­mes­tná­va­teľ len fi­nan­čnou čias­tkou 1.000 Euro, kto­rú ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti.

 Otáz­kou je, či v ta­kých­to prí­pa­doch je napl­ne­ný znak, že „za­mes­tná­va­teľ má fi­nan­čné pros­tried­ky na ich vý­pla­tu“ a v klad­nom prí­pa­de, ako má za­mes­tná­va­teľ pos­tu­po­vať pri vy­plá­ca­ní svo­jich za­mes­tnan­cov, aby sa ne­do­pus­til tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák.. Pri rie­še­ní pr­vej otáz­ky je pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho je konštruo­va­ná tak, aby nú­ti­la za­mes­tná­va­te­ľov vy­plá­cať za­mes­tnan­com mzdy v ce­lej ich vý­ške, t. j. v ta­kej vý­ške na akú ma­jú ná­rok a to pod pod­mien­kou, že za­mes­tná­va­te­lia ma­jú na vý­pla­tu miezd fi­nan­čné pros­tried­ky. Z uve­de­né­ho, za pou­ži­tia lo­gic­ké­ho vý­kla­du ar­gu­men­tum a maiore ad mi­nus (od väč­šie­ho k men­šie­mu), mož­no vy­vo­diť zá­ver, že ak má za­mes­tná­va­teľ po­vin­nosť vy­pla­tiť za­mes­tnan­com mzdu v ce­lej vý­ške, ak dis­po­nu­je fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré sa rov­na­jú mzdo­vým ná­ro­kom za­mes­tnan­cov, mu­sí im vý­pla­tu vy­pla­tiť aj vte­dy, ak sí­ce ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na pok­ry­tie ce­lých ich mzdo­vých ná­ro­kov, av­šak dis­po­nu­je ta­kým množ­stvom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré mu umož­nia vy­pla­tiť mzdu za­mes­tnan­com as­poň z čas­ti. Za­mes­tná­va­teľ má te­da „fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy“, v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, vte­dy, ak dis­po­nu­je v deň splat­nos­ti mzdy ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré mu do­vo­ľu­jú vy­pla­tiť mzdy svo­jim za­mes­tnan­com as­poň z čas­ti.

 Ak pri vy­ššie uve­de­nom prík­la­de by za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til mzdu svo­jim za­mes­tnan­com vô­bec, mo­hol by sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák., pri­čom ško­dou by tu ne­bo­la vý­ška ce­lej mzdy za­mes­tnan­ca na kto­rú mal ná­rok, ale len jej po­mer­ná časť, kto­rou za­mes­tná­va­teľ sku­toč­ne dis­po­no­val a za­mes­tnan­co­vi ju ne­vyp­la­til. Za­mes­tná­va­teľ by mal pre­to za­mes­tnan­cov vy­pla­tiť po­mer­ne a rov­no­mer­ne, t. j. pri uve­de­nom prík­la­de tak, že vy­pla­tí kaž­dé­mu za­mes­tnan­co­vi adek­vát­nu čias­tku zo su­my 1.000 Euro. To­to rie­še­nie však nie je z poh­ľa­du za­mes­tná­va­te­ľa až tak bez­prob­lé­mo­vé, na­koľ­ko za­mes­tná­va­teľ mu­sí nás­led­ne vy­rie­šiť otáz­ku, či po­mer­nú časť mzdy vy­pla­tí ako tzv. čis­tú mzdu ale­bo tzv. hru­bú mzdu, z kto­rej by po­tom mal zra­ziť aj prís­luč­né od­vo­dy. Rov­na­ko prob­le­ma­tic­kým sa ja­ví aj z tres­tno-práv­ne­ho poh­ľa­du, kde za­vi­ne­nie za­mes­tná­va­te­ľa, oh­ľad­ne prí­pad­né­ho ne­vyp­la­te­nia po­mer­ných miezd, mô­že vy­lu­čo­vať skut­ko­vý om­yl, res­pek­tí­ve mô­že ísť o prí­pa­dy, v kto­rých za­mes­tná­va­teľ dis­po­nu­je ta­kým ma­lým množ­stvom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­rých po­mer­né roz­de­le­nie me­dzi za­mes­tnan­cov by bo­lo ab­sur­dným (nap­rík­lad za­mes­tná­va­teľ dis­po­nu­je v deň splat­nos­ti mzdy len su­mou 50 Euro a jej po­mer­né roz­de­le­nie me­dzi via­ce­rých za­mes­tnan­cov by bo­lo cel­kom zby­toč­ným). V prí­pa­de ne­vyp­la­te­nia po­mer­ných miezd pri vý­raz­ne níz­kom zos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov v deň ich splat­nos­ti, by zjav­ne neš­lo o spá­chanie tres­tné­ho či­nu a to pre je­ho ne­patr­nú zá­važ­nosť (§ 10 ods.2 Tr. zák.).

 Tie­to ap­li­kač­né prob­lé­my sú­vi­sia aj s tým, že zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. neob­sa­hu­je znak spô­so­be­nia ma­lej ško­dy, tak ako je to u väč­ši­ny ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov. Ide o vý­raz­ný ne­dos­ta­tok sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rý, z hľa­dis­ka for­mál­nych zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, spô­so­bu­je zby­toč­nú kri­mi­na­li­zá­ciu za­mes­tná­va­te­ľov aj v prí­pa­doch ne­vyp­la­te­nia veľ­mi níz­kych čias­tok.

 V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né spo­me­núť aj prob­le­ma­ti­ku vý­kla­du zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, kto­rá sa tý­ka to­ho, ke­dy za­mes­tná­va­teľ „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou“. Pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní je v rám­ci do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní spra­vid­la ná­roč­né po­sú­diť, či za­mes­tná­va­teľ sku­toč­ne „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, či iš­lo o ta­kú si­tuáciu, pri kto­rej mal za­mes­tná­va­teľ up­red­nos­tniť mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­cov, pre­to­že pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Čas­to sa tá­to otáz­ka po­su­dzu­je aj s nie­koľ­ko roč­ným od­stu­pom, pri­čom hra­ni­ca me­dzi „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ a „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ je veľ­mi úz­ka a nie­ke­dy zá­vi­sí len na tom, či za­mes­tná­va­teľ správ­ne ale­bo nes­práv­ne sub­jek­tív­ne vy­hod­no­til otáz­ku za­bez­pe­če­nia svo­jej (spra­vid­la pod­ni­ka­teľ­skej) čin­nos­ti.

 Za­mes­tná­va­teľ ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti vte­dy, ak bez ich okam­ži­té­ho vy­na­lo­že­nia by moh­lo dôjsť k bez­pros­tred­né­mu oh­ro­ze­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa (nap­rík­lad k skon­če­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, k ob­me­dzeniu ale­bo do­čas­né­mu po­zas­ta­ve­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, k ško­dám na ma­jet­ku za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý by sa už ne­dal pou­žiť na čin­nosť za­mes­tná­va­te­ľa a po­dob­ne). Ako prík­lad mož­no uviesť si­tuácie, keď za­mes­tná­va­teľ mu­sí okam­ži­te uh­ra­diť to­var svo­jim do­dá­va­te­ľom, pre­to­že ho ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je na svo­ju vý­ro­bu a bez ne­ho by mu­sel buď ob­me­dziť ale­bo úpl­ne za­sta­viť vý­ro­bu a pre­pus­tiť svo­jich za­mes­tnan­cov, res­pek­tí­ve uh­ra­dí poh­ľa­dáv­ky za elek­tri­nu, náj­om bu­do­vy a po­dob­ne.

 Na zá­ver je pot­reb­né do­dať, že trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. vy­vo­lá­va v praxi aj ďal­šie ap­li­kač­né prob­lé­my (nap­rík­lad v sú­vis­los­ti s náh­ra­dou mzdy pri pre­káž­kach v prá­ci na stra­ne za­mes­tná­va­te­ľa ale­bo za­mes­tnan­ca), av­šak ich rie­še­nie by už pre­sa­ho­va­lo roz­sah toh­to prís­pev­ku. Som však to­ho ná­zo­ru, že pred­met­ný trest­ný čin nie je v sú­čas­nos­ti up­ra­ve­ný dos­ta­toč­ne jas­ne a ur­či­to a naj­mä za­sa­hu­je do čin­nos­ti sú­dov v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní a má am­bí­cie rie­šiť otáz­ky spa­da­jú­ce vý­hrad­ne do ich kom­pe­ten­cie. Nes­chop­nosť štá­tu up­ra­viť súd­ny sys­tém tak, aby sa poš­ko­de­ní za­mes­tnan­ci moh­li rých­lo a účin­ne do­môcť svo­jich op­ráv­ne­ných mzdo­vých ná­ro­kov v prí­pa­doch, ak im ich za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí mzdu v si­tuáciách, keď dis­po­nu­je dos­tat­kom pe­ňaž­ných pros­tried­kov ale­bo aj iným ma­jet­kom, ne­mož­no sup­lo­vať pros­tried­ka­mi tres­tné­ho prá­va. Na­mies­to pre­cíz­nej­šej úp­ra­vy us­ta­no­ve­nia § 214 ods.1 Tr. zák. sa pre­to prik­lá­ňam skôr k to­mu, aby bol trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho úpl­ne vy­pus­te­ný z Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

 Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

1.   tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. sa do­pus­tí ten, kto ako šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by ale­bo fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je za­mes­tná­va­te­ľom, ale­bo ich pro­kur­ista ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tna­co­vi mzdu, plat ale­bo inú od­me­nu za prá­cu, náh­ra­du mzdy ale­bo od­stup­né, na kto­rých vy­pla­te­nie má za­mes­tna­nec ná­rok, v deň ich splat­nos­ti, ho­ci v ten­to deň mal pe­ňaž­né pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou, ale­bo vy­ko­ná opat­re­nia sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov.

2.   pre jed­no­duch­šiu orien­tá­ciu sa v texte člán­ku ho­vo­rí len o ne­vyp­la­te­ní mzdy, av­šak vy­slo­ve­né práv­ne úva­hy mož­no pri­me­ra­ne ap­li­ko­vať aj na ne­vyp­la­te­nie pla­tu, inej od­me­ny za prá­cu, náh­ra­dy mzdy a od­stup­né­ho.

3.   Ry­bá­ro­vá, M. a i.: No­ve­li­zo­va­ný Zá­kon­ník prá­ce. Ko­men­tár s prík­lad­mi. Bra­tis­la­va: Epos, 2007, s. 316

4.   k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio pri eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti poz­ri Šan­ta, J. – Ži­lin­ka, M.: Eko­no­mic­ká tres­tná čin­nosť a prin­cíp ul­ti­ma ra­tio. Jus­tič­ná re­vue, 59, 2007, č. 12, s. 1646 – 1654.

 

 

 

Diskusia