Ústava SR vs. ústavné zásady a princípy v rozhodovacej činnosti súdov v SR

 

JUDr. Ma­rián Šev­čík, CSc.,

autor je ad­vo­ká­tom,dl­ho­roč­ným

vy­so­koš­kol­ským uči­te­ľom na Práv­nic­kej fa­kul­te

Tr­nav­skej uni­ver­zi­ty a bý­va­lým ve­dú­cim slu­žob­né­ho úra­du

Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR

 

      Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky vs. ús­tav­né zá­sa­dy a prin­cí­py v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov v Slo­ven­skej re­pub­li­ke.

Ano­tá­cia: autor na zá­kla­de roz­bo­ru zá­sad a prin­cí­pov, na kto­rých je konštruo­va­ná Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky ana­ly­zu­je roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov v Slo­ven­skej re­pu­blie­ke, a to na zá­kla­de ap­li­ká­cie zá­klad­né­ho práv­ne­ho in­šti­tú­tu Práv­ny štát, ako aj pos­tup­né kreo­va­nie toh­to práv­ne­ho in­šti­tú­tu  v po­do­be ma­te­riál­na zá­sa­da práv­ne­ho štá­tu na kon­krét­nych vy­bra­tých súd­nych roz­hod­nu­tiach.

Kľú­čo­vé slo­vá : ús­ta­va, zá­sa­dy, prin­cí­py, , roz­ho­do­va­cia čin­nosť, spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie, pred­ví­da­teľ­né roz­hod­nu­tie, práv­ny štát.

Pou­ži­té skrat­ky : SNR -  Slo­ven­ská ná­rod­ná ra­da, NR SR – Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, NBU – Ná­rod­ný bez­peč­nost­ný úrad , ÚS SR – Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

                                                            I.

      Na­mies­to úvo­du do naz­na­če­nej prob­le­ma­ti­ky sa žia­da poz­na­me­nať, že zá­ujem od­bor­nej a laic­kej ve­rej­nos­ti o načr­tnu­tú prob­le­ma­ti­ku je zvý­še­ný až keď sa prís­luš­né roz­hod­nu­tia sú­dov vy­hla­su­jú v kau­zách, o kto­rých pre­dov­šet­kým in­for­mu­jú mé­diá, a až nás­led­ne  o nich doz­vie ob­čian­ska ve­rej­nosť.

      Ve­rej­nosť nep­re­ja­vu­je zá­ujem o roz­hod­nu­tiach sú­dov (ok­rem dot­knu­tých účas­tní­kov súd­ne­ho ko­na­nia) na­priek to­mu, že naj­mä pros­tried­ky inter­ne­tu sprís­tup­ňu­jú ano­ny­mi­zo­va­né súd­ne roz­hod­nu­tia a nas­le­du­je dis­ku­sia v elek­tro­nic­kých mé­diách, ob­vyk­le us­tá­le­né­ho ok­ru­hu dis­ku­té­rov, pri­čom či­ta­teľ  aj zo zve­rej­ne­ných dis­kus­ných prís­pev­kov na inter­ne­te má po­cit, že nas­ta­la re­ne­san­cia hr­mad­né­ho po­ro­de­nia po­ly­his­to­rov.

      Nie je to te­da pre sú­čas­nú do­bu bez­výz­nam­ný poz­na­tok, že mé­diá (je ire­le­van­tné, či je to elek­tro­nic­ké mé­dium ale­bo prin­to­vé mé­dium) sa sna­žia nie­len pos­ky­to­vať in­for­má­cie zo súd­nych sie­ní, ale aj ov­plyv­ňo­vať roz­hod­nu­tia sú­dov. Aj k to­mu­to poz­nat­ku je dos­ta­tok  dô­kaz­ných pros­tried­kov.

      Vy­ššie uve­de­né kon­šta­to­va­nie pra­me­ní i  z his­to­ric­ké­ho exkur­zu  a  v poh­ľa­de  na do­bo­vú tlač pou­ka­zu­je na to, že v na­šich ze­me­pis­ných šír­kach je to až no­to­ric­ká skú­se­nosť a poz­na­tok.

      V pä­de­sia­tych ro­koch mi­nu­lé­ho sto­ro­čia aj na Slo­ven­sku to bo­li prá­ve mé­diá, kto­ré nie­len že sa sta­li tri­bú­nou ve­rej­ne for­mo­va­nej mien­ky ob­ča­nov, ale dos­lo­va a do pís­me­na ov­plyv­ňo­va­li súd­ne ver­dik­ty[1], pri­čom s mno­hý­mi ďaľ­ší­mi sme sa ne­ma­li mož­nosť oboz­ná­miť, na­koľ­ko sa ich auto­ri neprhlá­si­li k svo­jím pí­sač­kám a sve­do­mie ich ne­doh­rýz­lo. 

      Oso­bit­ne v sú­čas­nos­ti priam gro­tes­kne pô­so­bí vý­jav v den­nej tla­či, ked sa pí­še o ve­ciach, kto­ré sú vy­ná­ša­né zo ži­vých, te­da eš­te ne­roz­hod­nu­tých  spi­sov, a nas­le­du­je pre­ja­ve­ná nes­po­koj­nosť, keď súd pod­ľa že­la­nia no­vi­nár­skych auto­rov ne­vyh­lá­si oča­ká­va­ný ver­dikt, hľa­da­jú po­chy­be­nia v práv­nej úva­he sú­dov.

                                                            II.

      V prie­be­hu ro­kov 2018 – 2021 pod­ľa mo­jej mien­ky si oso­bit­nú po­zor­nosť za­slu­hu­jú tie­to šty­ri  súd­ne ver­dik­ty v naz­na­še­nom ča­so­vom sle­de :

   1.Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn.: US SR PL US 21/20114-96 zo dňa 30.01.01.2019  vo ve­ci prob­le­ma­ti­ky NBU ver­zus sud­co­via,

    2.roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va sp. zn.. 7 Co / 372/2015-359 zo dňa 22.08.2018,.  po­mo­ci),

  3.roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va sp. zn.: 4 Sa / 47/2016- 58 zo dňa 27.05.2020, potvr­de­né Naj­vyš­ším sú­dom SR sp. zn.: 9 Sžsk/68/2020 zo dňa 02.06.2021,

4.Uz­ne­se­nie Ústav­né­ho  sú­du SR sp. zn.: II. ÚS 349/2021-25 ( sťa­žo­va­teľ JUDr. Š. Ha­ra­bín ).

     Vy­ššie uve­de­né súd­ne roz­hod­nu­tia pred­sta­vu­jú rôz­ne práv­ne si­tuácie, s kto­rý­mi  sa ob­čan na Slo­ven­sku sko­ro vždy stret­ne, te­da nie je ab­so­lút­ne prav­di­vé tvr­de­nie, že ob­čan sa na Slo­ven­sku na súd ob­vyk­le dos­ta­ne prie­mer­ne je­den raz.

     Autor toh­to prís­pev­ku  ich vy­bral nie­len z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka ich ak­tuál­nos­ti, ale pre­dov­šet­kým ako ná­hod­né vy­bra­tie z ce­lej mno­ži­ny prí­pa­dov, s kto­rý­mi sa nie­len ako ob­čan stre­tol, ale tiež bez oh­ľa­du na to, či sú to ve­rej­ne zná­me ale­bo nez­ná­me oso­by v ši­ro­kej ob­čian­skej spo­loč­nos­ti a ve­rej­nos­ti.

     Sú to práv­ne si­tuácie, keď ob­čan Slo­ven­skej re­pub­li­ky  je v pos­ta­ve­ní sud­cu, te­da ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ob­ča­na, keď je v pos­ta­ve­ní pra­cov­ní­ka v služ­bách štá­tu,  ale­bo keď je v pos­ta­ve­ní ob­ča­na, do­ža­du­jú­ce­ho  sa po­mo­ci zo stra­ny štá­tu pri stra­te pri­jí­mu na den­no­den­né ži­vo­by­tie – služ­ba štá­tu pri ak­tív­nej po­mo­ci v za­mes­tna­nos­ti ale­bo ob­ča­na, kto­rý sa do­má­ha práv­nej ochra­ny v si­tuá­cii, keď sa úče­lo­vo me­nia pra­vid­lá bez to­ho, aby sa reš­pek­to­va­la ča­so­vá pos­tup­nosť práv­ne­ho vzťa­hu, zrej­me s úmys­lom po­prieť zá­klad­né člo­ve­čen­ské pra­vid­lo – ne­chaj žiť, bu­deš žiť.

      Pre všet­ky vy­ššie uve­de­né súd­ne roz­hod­nu­tia je spo­loč­né to, že sa od­oh­rá­va­jú v rám­ci spo­je­né­ho práv­ne­ho poj­mu “ práv­ny štát “ a to v kon­texte práv­ne­ho a spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ver­dik­tu vo ve­ci  ne­zá­vis­los­ti sú­dov a sud­cov  od štát­nej sprá­vy, v da­nom prí­pa­de špe­cia­li­zi­zo­va­nej štát­nej sprá­vy siu ge­ne­ris ( NBU ),  že pra­cov­ný po­mer tr­vá, že ob­ča­no­vi je up­re­té prá­vo na po­moc v nú­dzi pri napl­ne­ní ak­tív­nej za­mes­tna­nos­ti, že aj sud­ca je  len ten ob­čan, kto­rý má prá­vo up­lat­niť si aj ak­tív­ne vo­leb­né prá­vo, nie­len pa­sív­ne vo­leb­né prá­vo bez új­my na stra­te svoj­ho pô­vod­né­ho za­mes­tna­nia.

                                                           III.

      Špe­ci­fic­kosť vy­ššie uve­de­ných súd­nych roz­hod­nu­tí je v tom, že  sa za­obe­ra­li napl­ne­ním poj­mu práv­ny štát pod­ľa čl. 1 ods. 1 pr­vá ve­ta ...” Slo­ven­ská re­pub­li­ka  je zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát “ ...s tým, že sa v nich rôz­nym spô­so­bom napĺňa poj­mo­vé vy­me­dzenie práv­ny štát.

      Keď si všim­ne­me práv­nu teóriu vo všeo­bec­nos­ti, te­da nie­len ve­dy ús­tav­né­ho prá­va, tak dos­lo­va má­me do či­ne­nia s poj­mo­vým vy­me­dze­ním toh­to poj­mu  v sym­bió­ze dvoch  zá­klad­ných poj­mov, a to po­jem práv­ny a po­jem štát.

      Pod poj­mom práv­ny sa vo všeo­bec­nos­ti chá­pe spo­je­nie, kto­ré ho­vo­rí o sú­la­de s práv­nym po­riad­kom, te­da de­mok­ra­tic­kým práv­nym po­riad­kom/ prá­vom, te­da strik­tne od­li­šu­jú­cim od sta­vu v roz­po­re s prá­vom / nep­rá­vom.

      Vo všeo­bec­nos­ti sa štát nie­len v od­bor­nej i v ob­čian­skej ve­rej­nos­ti vní­ma ako oso­bit­ná práv­nic­ká oso­ba, ku kto­rej sa nie­len je­ho prís­luš­ní­ci, ale aj iné oso­by ži­jú­ce na je­ho úze­mí s je­ho súh­la­som utie­ka­jú k ochra­ne a žia­da­jú­ci  o pos­kyt­nu­tie po­mo­ci pri ich ži­vot­ných si­tuá­ciýách, keď sú bez­bran­ný­mi oso­ba­mi, oso­ba­mi v nú­dzi, oso­ba­mi, keď už vlas­tný­mi si­la­mi ne­do­ká­žu rie­šiť svo­ju ži­vot­nú si­tuáciu.

      Aj pre­to je ten­to práv­ny in­šti­tút do slo­ven­skej ús­ta­vy za­čle­ne­ný ako tr­va­lý práv­ny in­šti­tút, kto­rý nie je jed­no­ra­zo­vo kon­zu­mo­va­teľ­ný ob­čian­skou ve­rej­nos­ťou. Je to te­da zo­sú­la­de­nie sym­bió­zy prá­va na ži­vot v štá­te s pra­vid­la­mi na exis­ten­ciu sluš­né­ho ži­vo­ta pri tr­va­lom  za­cho­va­ní ele­men­tár­nych zá­sad a prin­cí­pov je­ho fun­go­va­nia.

                                                              IV.

      Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že práv­ny štát je poj­mom o vy­me­dze­ní je­ho zá­klad­ných zá­sad a prin­cí­pov nie­len pri je­ho pos­tu­lo­va­ní, ale pri aj je­ho napl­ňa­ní.

      Ob­vyk­le sa pod zá­sa­da­mi a prin­cíp­mi, kto­ré sa vo všeo­bec­nos­ti vní­ma­jú ako slov­né vy­jad­re­nia pro mis­cu­se, vní­ma a chá­pe ako pr­vok, nie­len vý­stav­by práv­ne­ho po­riad­ku, ale aj ako pr­vok pri roz­ho­do­va­ní prís­luš­ných štát­nych or­gá­nov, od kto­rých sa nes­mú od­klo­niť, te­da rov­nosť pred zá­ko­nom, rov­na­ký prís­tup k pros­tried­kom práv­nej ochra­ny, prá­vo na spra­vod­li­vé za­ob­chá­dzanie s ob­ča­nom, a tiež aj pod vply­vom európ­skej ju­di­ka­tú­ry, na pred­ví­da­teľ­né aj súd­ne roz­hod­nu­tie, nie­len sú­dov, ale všet­kých or­gá­nov, kto­ré v štá­te pô­so­bia.

      Prob­le­mat­ka prin­cí­pov zá­sad a prin­cí­pov nie je na Slo­ven­sku no­vá. Má svo­je zá­kla­dy a  ko­re­ne napr. v Zá­kon­ní­ku prá­ce ( zák. č. 65 / 1965 Zb. v plat­nom zne­ní, tiež v zák. č. 40/1964 Zb. v plat­nom zne­ní a oso­bit­ne tiež v dis­ku­siách, kto­ré od­zne­li  v pr­vej po­lo­vi­ci 80 .ro­kov mi­nu­lé­ho sto­ro­čia.

      Je len sym­pto­ma­tic­ké, že sa tak  ne­dia­lo hlav­ne  na pô­de teórie štá­tu a prá­va, ale na pô­de plá­no­va­cích or­gá­nov (od­ka­zu­jem na za­ují­ma­vú po­le­mi­ku vo vte­daj­ších do­bo­vých Hos­po­dár­skych no­vi­nách, tiež na  ča­so­pis Práv­ny ob­zor a v ňom uve­rej­ne­ný po­le­mic­ký prís­pe­vok  Doc. JUDr. Já­na Voj­tka, CSc z vte­daj­šie­ho Ústa­vu hos­po­dár­ske­ho prá­va ŠA ČSSR, pra­co­vis­ko Bra­tis­la­va).

       Zrej­me to­mu tak bo­lo aj pre­to, že dr­ži­te­ľom tzv. ze­le­ných pe­čia­tok cen­zú­ry hos­po­dár­ska po­le­mi­ka a dis­ku­sia unik­la ich po­zor­nos­ti ale­bo jej ne­ro­zu­me­li.

      Po pri­ja­tí Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ús­tav­ný zá­kon vte­daj­šej SNR č. 460/1992 Zb. ) ten­to po­jem ( práv­ny štát ) pre­šiel pri­ro­dze­ným vý­vo­jom.

      Už to nie je len for­mál­nop­ráv­ny in­šti­tút, ale je to už aj preg­nan­tnej­šie ap­li­ko­va­nie v po­lo­he ma­te­riál­ne­ho poj­mu vy­me­dzenia práv­ny štát.

      Aj z toh­to as­pek­tu sú vy­bra­té súd­ne roz­hod­nu­tia  po­núk­nu­té ako vhod­né prík­la­dy na ana­lý­zu napl­ne­nia toh­to práv­ne­ho in­šti­tú­tu.

      V uve­de­nom kon­texte – ma­te­riál­ny roz­mer poj­mu práv­ny štát  - sa pop­ri for­mál­nop­ráv­nom vy­me­dze­ní ak­cen­tu­je ma­te­riál­na strán­ka, te­da ak­cen­to­va­nie na ús­tav­ne ga­ran­to­va­nú ne­zá­vis­losť sú­dov a sud­cov vo svo­jej čin­nos­ti od po­li­tic­kých or­gá­nov a ga­ran­to­va­nie via­za­nos­ti len na auto­ri­tu de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho po­riad­ku, te­da ga­ran­cie na roz­ho­do­va­nie prae­ter le­gem.

       Je to te­da ob­jek­tív­na od­po­veď na jav, keď NBU vzni­kal v hek­tic­kej a v net­ran­spa­ren­tnej po­do­be, a je­ho roz­ho­do­va­cia čin­nosť sa sta­la v pr­vom ko­le pries­ku­mu do­mé­nou or­gá­nu zria­de­né­ho na pô­de NR SR kreo­va­né­ho na po­li­tic­kom kľú­či – zá­stup­co­via parla­men­tných strán pod­ľa reál­nych vo­leb­ných vý­sled­kov  tu no­mi­no­va­li svo­jich pos­lan­cov – a te­da ob­jek­tív­ne sa ne­moh­lo oča­ká­vať roz­hod­nu­tie, kto­ré by bo­lo práv­nym, ale len pre­dov­šet­kým po­li­tic­kým roz­hod­nu­tím, te­da pre­lo­me­nie zá­sad troj­de­le­nia mo­ci v štá­te a pop­re­tie konštruk­cie vzá­jom­ných kon­trol a bŕzd. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v cit. Ná­le­ze pre­ja­vil jed­noz­nač­ne práv­ny ná­zor, že sud­ca ne­mô­že byť vo svo­jej čin­nos­ti zá­vis­lým od svoj­vô­le NBU ( veď ke­dy­koľ­vek pod­ľa plat­nej práv­nej úp­ra­vy mô­že mu byť od­ňa­tá pre­vier­ka ) a te­da ako sud­ca skon­čil .

      V dru­hom prí­pa­de  - prá­vo na prá­cu i za­cho­va­nie tra­lé­ho pra­cov­né­ho po­me­ru – je pre­ja­vom ma­te­riál­ne­ho substrá­tu poj­mu práv­ny štát aj z hľa­dis­ka spra­vod­li­vos­ti a súd­nej kon­tro­ly or­gá­nov štá­tu. Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va  v tom­to prí­pa­de je oso­bit­ný  z via­ce­rých as­pek­tov. Súd sa v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de dos­lo­va nez­ľa­kol  viac­ná­sob­ne kreo­va­ných to­tož­ných osôb ako  ús­tav­ných či­ni­te­ľov pri svo­jích úva­hách a roz­ho­do­va­ní, a to na­priek to­mu, že súd kon­tro­lo­val zá­kon­nosť pos­tu­pu tých­to osôb.

       V tre­ťom prík­la­de – služ­by za­mes­tna­nos­ti -  súd­na moc kon­tro­lo­va­la uni­so­no, te­da pr­vos­tup­ňo­vý a dru­hos­tup­ňo­vý súd -  skon­šta­to­va­li, že roz­hod­nu­tie Ústre­dia prá­ce, so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny ( ďa­lej len ús­tre­die ) do­vie­dlo vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti svo­je práv­ne roz­hod­nu­tie  do ab­sur­dnej nes­pra­vod­li­vos­ti, pri­čom pr­vos­tup­ňo­vý or­gán ko­nal v sú­la­de so zá­ko­nom a dru­hos­tup­ňo­vý  zá­kon­né roz­hod­nu­tie zme­nil ako ne­zá­kon­né  v nep­ros­pech ob­ča­na.

      Vo štvr­tom prí­pa­de autor toh­to prís­pev­ku nech­ce  ob­ha­jo­vať ve­rej­ne zná­mu oso­bu ( ne­má k to­mu man­dát ), ale chce pou­ká­zať na to, že  prin­cí­py ús­tav­ných ga­ran­cií ne­dos­ta­li adek­vát­nu ochra­nu, za­dos­ťu­či­ne­nie a od­oz­vu. Nek­ri­tu­zu­jem vy­da­né Uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du, ale po­le­mi­zu­jem o ňom v rám­ci ús­tav­ných zvyk­los­tí, kto­ré v ňom  ne­naš­li vy­svet­le­nie.

      Jed­nou z pr­vých poz­ná­mok je práv­ne kla­si­fi­ko­va­nie or­gá­nu sud­cov­skej sa­mos­prá­vy, kto­rý vzni­kol v  zá­klad­nej práv­nej úp­ra­ve  o vý­ko­ne  sud­cov­skej čin­nos­ti.

      Vy­slo­vu­jem ná­zor, že ke­by vzni­kol mi­mo rám­ca tej­to práv­nej úp­ra­vy, tak by ar­gu­men­tá­cia, s kto­rou ar­gu­men­tu­je vo svo­jich úva­hách ús­tav­ný súd zrej­me bo­la ak­cep­to­va­teľ­ná, ale opak sved­čí to­mu, že je to súd­ny or­gán so všet­ký­mi je­ho vlas­tnos­ťa­mi a cha­rak­te­ris­ti­ka­mi ako súd­ny or­gán , veď roz­ho­du­je o oso­bách, kto­ré  sú nie­len ve­rej­ný­mi či­ni­teľ­mi, ale pod­ľa  du­cha plat­né­ho zne­nia ús­ta­vy, sú to oso­by, kto­ré sú pos­ta­ve­né na ro­veň ús­tav­ných či­ni­te­ľov.

      Na dopl­ne­nie si do­vo­ľu­jem uviesť po­le­mic­ký prík­lad zo su­sed­né­ho Ra­kús­ka ako per ana­lo­giam, keď po pá­de pr­vej vlá­dy aj sú­čas­né­ho ra­kús­ke­ho kan­ce­lá­ra, nas­tú­pi­la do kan­ce­lár­ske­ho kres­la  nie bez­výz­nam­ná ús­tav­ná sud­ky­ňa, a po náv­ra­te exkan­ce­lá­ra  sa vrá­ti­la na po­zí­ciu  sud­ky­ne  ra­kús­ke­ho ús­tav­né­ho sú­du.

      Nik­to pri­tom ne­po­chy­bu­je o tom, že Ra­kús­ko  je de­mok­ra­tic­ký práv­ny štát pô­so­bia­ci v pries­to­re Európ­skej únie, kto­ré­ho čle­nom je aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka.

      Pri po­rov­na­ní so sta­vom ako je spo­me­nu­tý ra­kús­ky prík­lad sa zák. NR SR č. 282/ 2019 Z.z. ja­ví len ako úče­lo­vá práv­na úp­ra­va pro­ti am­bí­ciam sťa­žo­va­te­ľa.

      Zá­ver

      Práv­ny štát pred­sta­vu­je nie­len práv­nu ga­ran­ciu pre všet­kých účas­tní­kov súd­nych ko­na­ní, ale aj zá­vä­zok, že bo­hy­ňa spra­vod­li­vos­ti na zá­kla­de prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu bu­de roz­ho­do­vať spra­vod­li­vo, nes­tran­ne a v rám­ci štan­dar­dne de­mok­ra­tic­ky pri­ja­tých práv­nych úp­rav.       

 

 

 

 

 

 

Diskusia