Chaim Perelman: Právna logika - Nová rétorika

Chaïm Pe­rel­man

PRÁVNA LO­GI­KA – NOVÁ RÉTO­RI­KA

Či­ta­teľ kto­rý oča­ká­va, že prá­ca práv­ne­ho fi­lo­zo­fa 20. sto­ro­čia, Chaïma Pe­rel­ma­na s od­stra­šu­jú­cim náz­vom Práv­na lo­gi­ka, bu­de prepl­ne­ná na pr­vý poh­ľad nez­ro­zu­mi­teľ­ný­mi znak­mi a sym­bol­mi vý­ro­ko­vej ale­bo práv­nej lo­gi­ky, bu­de veľ­mi skla­ma­ný. Prá­ca naj­mä v čas­ti No­vá ré­to­ri­ka, pri­chá­dza z prek­va­pi­vo za­ují­ma­vý­mi pos­treh­mi tý­ka­jú­ci­mi sa spô­so­bu ako aj štruk­tú­ry od­ôvod­ňo­va­nia práv­nych roz­hod­nu­tí, kto­rá má po­ten­ciál po­zi­tív­ne ov­plyv­niť aj za­beh­nu­té­ho sud­cu, pro­ku­rá­to­ra, vy­šet­ro­va­te­ľa či iné­ho ap­li­ká­to­ra práv­nych no­riem a to v po­do­be kto­rá je pre či­ta­te­ľa veľ­mi pri­ja­teľ­ná.

V úvod­nej ka­pi­to­le sa Pe­rel­man za­obe­rá prob­lé­mom usu­dzo­va­nia, ako du­šev­nej ak­ti­vi­ty, z kto­rej mož­no vy­čí­tať mo­tív, ná­zo­ry ale­bo štruk­tú­ru uva­žo­va­nia. Ďalej do­chá­dza k pres­ved­če­niu, že práv­na lo­gi­ka ako ta­ká neexis­tu­je, te­da že ne­na­chá­dza­me vlas­tnú lo­gic­kú štruk­tú­ru prá­va, prá­vo však vy­uží­va nás­tro­je lo­gi­ky a lo­gic­ké pos­tu­py for­mál­nej lo­gi­ky. Prá­vo je ar­gu­men­ta­tív­na ve­da. Uve­de­né kon­šta­to­va­nie sa­moz­rej­me ve­die k prob­lé­mu re­la­ti­vi­ty v prá­ve, keď: „ten kto v prá­ve mu­sí roz­hod­núť, či už je to zá­ko­no­dar­ca, sud­ca, mu­sí prev­ziať zod­po­ved­nosť. Ako­koľ­vek dob­ré sú dô­vo­dy, aký­mi mô­že po­do­prieť svo­je tvr­de­nie, je­ho osob­né za­an­ga­žo­va­nie je ne­vyh­nut­né. Iba veľ­mi zried­ka­vo sa to­tiž stá­va, že by dob­ré dô­vo­dy v pros­pech ne­ja­ké­ho roz­hod­nu­tia ne­bo­li vy­va­žo­va­né viac či me­nej dob­rý­mi dô­vod­mi v pros­pech iné­ho roz­hod­nu­tia: tie­to dô­vo­dy sa väč­ši­nou ne­da­jú po­rov­nať vý­poč­tom, vá­že­ním ale­bo me­ra­ním, ich po­sú­de­nie sa mô­že od­li­šo­vať od jed­né­ho člo­ve­ka k dru­hé­mu, tak­že pri­ja­té roz­hod­nu­tie dos­tá­va roz­hod­ne osob­ný cha­rak­ter.“

 Aj keď je te­da prá­vo re­la­tív­ne, má v se­be ab­so­lút­ny ko­rek­tív, vo for­me spra­vod­li­vos­ti, ho­ci je tre­ba po­ve­dať, že ani ob­sah poj­mu spra­vod­li­vosť nie je ab­so­lút­ny. Od­vo­la­nie sa na spra­vod­li­vosť má po­va­hu ab­so­lút­ne­ho – „uzat­vá­ra­cie­ho“ ar­gu­men­tu. Pe­čať toh­to uzat­vá­ra­cie­ho ar­gu­men­tu spra­vod­li­vos­ti vtlá­ča auto­ri­ta ( Ústav­ný súd SR, Súd­ny dvor EÚ, Me­dzi­ná­rod­ný súd pre ľud­ské prá­va apod.) Pre­to je všeo­bec­ne ak­cep­to­va­teľ­ná len ta­ká ar­gu­men­tá­cia a od­ôvod­ňo­va­nie, kto­ré sa opie­ra a zá­ro­veň „vtes­ná“ do me­dzí naz­na­če­ných in­štan­čne vy­šším or­gá­nom.

            V tej­to čas­ti tak­tiež Pe­rel­man nad­vä­zu­je na prob­le­ma­ti­ku vý­kla­du zá­ko­nov súd­mi. V ro­ku 1790 ma­li fran­cúz­ske sú­dy zá­kaz inter­pre­tá­cie práv­nych no­riem. V prí­pa­de inter­pre­tač­ných nez­rov­na­los­tí sa mu­se­li ob­rá­tiť so žia­dos­ťou o vý­klad k zá­ko­no­dar­né­mu or­gá­nu. Idea ne­bo­la zlá, ľud pros­tred­níc­tvom zá­ko­no­dar­né­ho zbo­ru pri­jí­ma zá­ko­ny a te­da len on mô­že po­dá­vať ich vý­klad a pre­to nie je vhod­né aby sud­co­via ako ús­ta zá­ko­na roz­ví­ja­li prá­vo. V praxi sa však uve­de­ný mo­del neos­ved­čil, sud­co­via sa pa­so­va­li do po­zí­cie nič ne­ve­dia­cich a pri kaž­dom prob­lé­my po­ža­do­va­li od zá­ko­no­dar­né­ho zbo­ru vý­klad. Fun­go­va­nie sú­dov sa ab­nor­mál­ne zhor­ši­lo. Pra­vid­lá mu­se­li byť zru­še­né. Vý­sa­du vý­kla­du prá­va bo­lo opä­tov­ne po­ne­cha­né sú­dom.

            V dru­hej po­lo­vi­ci pri­ná­ša Pe­rel­man poh­ľad na vý­voj inter­pre­tá­cie prá­va od Na­po­leo­na po sú­čas­nosť. Za zmien­ku ok­rem iné­ho ur­či­te sto­jí kon­šta­to­va­nie, že zá­kon je jas­ný vte­dy, keď inter­pre­tá­cia ne­vy­vo­lá­va spo­ry a to je vte­dy, keď prá­vom pred­pok­la­da­ný stav: „ne­vy­vo­lá­va oso­bit­ný zá­ujem strán, pre­to­že žiad­nej z nich nep­ri­ná­ša­jú vý­ho­du.“

            K prob­le­ma­ti­ke vý­vo­ja pri­ra­ďu­je a vy­svet­ľu­je tri dru­hy me­dzier v prá­ve ( in­tra le­gem, prae­ter le­gem, con­tra le­gem), ako aj tri­násť hlav­ných ar­gu­men­tov pou­ží­va­ných v prá­ve ( a con­tra­rio, a si­mi­li, apod.) ďa­lej pok­ra­ču­je cez 64 práv­nych to­pík ( Lex pos­te­rion de­ro­gat le­gi prio­ri, Lex spe­cia­lis de­ro­gat le­gi ge­ne­ra­li, Fa­vor le­gi­ti­ma­tis, In du­bio pro reo) kto­ré ro­zo­be­rá či už vo väč­šom ale­bo men­šom roz­sa­hu. Pri prob­lé­me práv­nych to­pík tak­tiež ne­dá nes­po­me­núť Pe­rel­ma­nom od­kaz na Ger­har­da Stuc­ka: „O vý­be­re jed­nej z nich (to­pík ne­roz­ho­du­jú úva­hy všeo­bec­né­ho cha­rak­te­ru, kto­ré sú plat­né vždy a vša­de, ale skôr sku­toč­nosť, že ne­ja­ká tech­ni­ka vý­kla­du v pri da­nom prí­pa­de umož­ňu­je po zvá­že­ní všet­kých kla­dov a zá­po­rov a pres­kú­ma­ní účin­kov toh­to roz­hod­nu­tia tak v da­nom prí­pa­de, ako aj pri pre­ce­den­soch rov­na­ké­ho dru­hu dos­pieť k spra­vod­li­vej­šie­mu a pri­ja­teľ­nej­šie­mu roz­hod­nu­tiu.“

            Po pr­vej čas­ti, kto­rá má vý­raz­ne teo­re­tic­kej­ší cha­rak­ter nas­le­du­je voľ­nej­šie la­de­ná dru­há časť tý­ka­jú­ca sa ré­to­ri­ky. Ré­to­ri­ku de­fi­no­val už Aris­to­te­les ako ume­nie schop­né v kaž­dom da­nom prí­pa­de vy­stih­núť to, čo je pres­ved­či­vé. To zna­me­ná, že bež­nom ja­zy­ku má­me „iné“ ja­zy­ky. Má­me ja­zyk slan­go­vý, ho­vo­ro­vý, bás­nic­ký, práv­nic­ký a pod. Tie sa „vy­vi­nu­li“ v pod­sta­te z ré­to­ric­kých dô­vo­dov, te­da aby v ur­či­tej sku­pi­ne do­ká­za­li pô­so­biť in­ten­zív­nej­šie a pres­ved­či­vej­šie.

            Pe­rel­man chá­pe práv­nu lo­gi­ku z poh­ľa­du ré­to­ri­ky. Ako tvr­dí: „za­tiaľ čo úlo­hou for­mál­nej lo­gi­ky je zo­sú­la­diť zá­ve­ry s pre­mi­sa­mi, úlo­hou práv­nej lo­gi­ky je uká­zať pri­ja­teľ­nosť pre­mís. Tá vy­ply­nie z dô­kaz­ných pros­tried­kov, ar­gu­men­tá­cie a hod­nôt, kto­ré sa v spo­re pro­ti se­be pos­ta­via, sud­ca mu­sí me­dzi ni­mi roz­hod­núť aby mo­hol vy­slo­viť a od­ôvod­niť svoj roz­su­dok.“

            Ten kto chce up­lat­ňo­vať prá­vo ur­či­tým spô­so­bom mu­sí byť schop­ný ten­to pos­tup od­ôvod­niť. To si vy­ža­du­je: „po­rov­na­nie al­ter­na­tív vy­plý­va­jú­cich z jed­nej či dru­hej pred­kla­da­nej nor­my, zhod­no­tiť ich pred­ví­da­teľ­né nás­led­ky v prak­tic­kom, ľud­skom, eko­no­mic­kom a spo­lo­čen­skom ži­vo­te a vy­brať ta­kú kto­rá v tom­to po­rov­na­ní na nes­tran­ných vá­hach priaz­ni­vých a ne­priaz­ni­vých nás­led­kov pri­ne­sie naj­men­šie ne­vý­ho­dy a naj­väč­šie vý­ho­dy... Od­ôvod­ne­nie tak­tiež mu­sí dos­ta­toč­ne uka­zo­vať, že sa zho­du­je s plat­ným prá­vom, ako ho chá­pu vy­ššie in­štan­cie a mien­ka kva­li­fi­ko­va­ných práv­ni­kov....Nik­dy dos­ta­toč­ne neo­ce­ní­me vý­znam, aký vo všet­kých tých­to dis­ku­siách pri­ná­le­ží uz­ná­va­nej tra­dí­cii ako sa pre­ja­vu­je v súd­nych ko­na­nia , in­šti­tú­ciách a ju­di­ka­tú­re. V tom­to zmys­le up­lat­ňo­va­nie poj­mov, kto­rých sa stra­ny do­vo­lá­va­jú, aby svo­je rie­še­nie vy­dá­va­li za zhod­né s li­te­rou i du­chom zá­ko­na, ako spra­vod­li­vé a ro­zum­né, ne­mô­že vy­jad­ro­vať čis­to sub­jek­tív­nu mien­ku. V up­lat­ňo­va­ní tých­to poj­mov sa pre­ja­vu­je inter­sub­jek­tív­ny as­pekt, kto­rý op­ráv­ňu­je zho­da s fun­go­va­ním súd­ne­ho apa­rá­tu a so štát­ny­mi in­šti­tú­cia­mi.“

            Na zá­ver tre­ba dopl­niť, že Pe­rel­ma­no­ve pos­tre­hy tý­ka­jú­ce sa úlo­hy ré­to­ri­ky (pres­ved­čo­va­nie) v prá­ve sú prak­tic­ké z hľa­dis­ka od­bú­ra­va­nia príl­iš­né­ho for­ma­liz­mu od­vo­lá­va­jú­ce sa len na bez­du­ché ko­pí­ro­va­nie práv­nych no­riem v od­ôvod­ne­niach či stro­hé­ho nor­ma­ti­viz­mu kto­rý vlas­tne len roz­ši­ru­je a dopĺňa vý­ro­ko­vú časť a na­bá­da nás k prev­za­tiu zod­po­ved­nos­ti za spo­lo­čen­ské do­pa­dy prá­va. Od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí nie sú sa­moú­čel­né. Veľ­mi čas­to opo­mí­na­nou a pod­ce­ňo­va­nou vlas­tnos­ťou je ich edu­kač­ná schop­nosť od­ôvod­ne­nia. Stra­nám je ne­vyh­nut­né vy­svet­liť nie­len AKO roz­ho­dol da­ný or­gán ale aj PRE­ČO je ta­ké­to roz­hod­nu­tie spra­vod­li­vé, vhod­né či spo­lo­čen­sky uži­toč­né. Tým sa pod­ľa Pe­rel­ma­na zvy­šu­je auto­ri­ta, ale aj úc­ta k práv­ne­mu po­riad­ku. A v tej­to ob­las­ti má­me ako spo­loč­nosť čo do­há­ňať.

Zdroj: PE­REL­MAN, CH. Práv­na lo­gi­ka, No­vá ré­to­ri­ka, Bra­tis­la­va: Kallig­ram, 2009. 260 s. ISBN 978-80-8101-811-4

Diskusia