JUDr. Josef Kepert: Analogie v trestním právu

 V rám­ci tres­tné­ho prá­va ma za­uja­la vy­ni­ka­jú­ca od­bor­ná pub­li­ká­cia s náz­vom „Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu“, kto­rú na­pí­sal JUDr. Jo­sef Ke­pert. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ide o nad­ča­so­vú pub­li­ká­ciu a je neu­ve­ri­teľ­ným, že vy­šla už pred viac ako 70. rok­mi.

 JUDr. Jo­sef Ke­pert pub­li­ko­val svo­ju prá­cu Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu v ro­ku 1938, pri­čom vy­šla vo vy­da­va­teľ­stve Or­bis, Pra­ha a to v rám­ci Zbier­ky spi­sov práv­nych a ná­ro­do­hos­po­dár­skych, kto­ré vy­dá­va­li vte­daj­šie iko­ny prá­va v Čes­kos­lo­ven­sku Ka­rel En­gliš a Fran­ti­šek Weyr.

 Pub­li­ká­cia Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu sa naj­skôr, vo všeo­bec­nos­ti, za­obe­rá lo­gic­kou pod­sta­tou ana­lo­gie, nas­le­du­jú oso­bit­né ka­pi­to­ly o inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii prá­va, v kto­rých autor vý­stiž­ne uvá­dza, že „obec­nou de­fi­ni­ci inter­pre­ta­ce mu­sí­me hle­da­ti v lo­gi­ke a ne v práv­nych kni­hách. Kaž­dá po­si­tiv­ní nor­ma je vý­tvo­rem lid­ským a je te­dy vy­jadřova­ná stej­ným spu­so­bem ako iné myš­len­ko­vé vý­tvo­ry, te­da slo­vy. Vy­jádření slov­ní je su­ro­vi­nou inter­pre­ta­ce. Jád­rem inter­pre­ta­ce je rozřeše­ní poměru me­zi slo­vem a je­ho smys­lem. Slov­ní vý­klad ne­ve­de větši­nou k cí­li. Pri inter­pre­ta­ci jde o to, jak op­ros­ti­ti myš­len­ku od je­jí­ho ty­ra­na, slo­va“. V tom­to sme­re autor pou­ka­zu­je na to, že tu ide o „fias­ko slov­né­ho vý­kla­du, pre­to­že zá­kon nie sú len pís­me­na“.

 Autor ďa­lej pou­ka­zu­je na to, že práv­nic­ká inter­pre­tá­cia sa od os­tat­ných lí­ši svo­jim úče­lom, má práv­ny vý­znam, oz­rej­mu­je práv­ne nás­led­ky, ako aj po­žia­dav­kou my­šlien­ko­vej hos­po­dár­nos­ti v prak­tic­kom mys­le­ní. Väč­ši­na práv­nic­kých inter­pre­tá­cií je vy­ko­ná­va­ná pre pot­re­by kon­krét­nej ap­li­ká­cie. Okam­ži­tá prak­tic­ká pot­re­ba vy­me­dzu­je kruh no­riem, v kto­rých tu­ší­me od­po­veď na otáz­ku, kto­rá má byť vy­rie­še­ná.

 Za­ují­ma­vým je, že autor, a v tom mu tre­ba zrej­me dať za prav­du, od­mie­ta „sub­jek­tív­nu his­to­ric­kú me­tó­du vý­kla­du“, te­da vy­kla­dať nor­my s pou­ka­zom na vô­ľu zá­ko­no­dar­cu (autor ho na­zý­va emi­ric­ký zá­ko­no­dar­ca). Autor zvý­raz­ňu­je, že tí kto­rí vy­kla­da­jú nor­my s pou­ka­zom na vô­ľu zá­ko­no­dar­cu, prik­la­da­jú slo­vám zá­ko­na ten zmy­sel, kto­rý pred­pok­la­da­jú ako my­šlien­ku ich auto­ra. Zo svoj­ho poh­ľa­du tak hľa­da­jú „pra­vý zmy­sel“ slov z akej­si fik­tív­nej vô­le zá­ko­nod­ra­cu, te­da pra­cu­jú s fik­ciou psy­cho­lo­gic­kej vô­le zá­ko­no­dar­cu, kto­rú je však taž­ké spät­ne zis­tiť a us­tá­liť. Autor pri­po­mí­na, že vý­znam vô­le zá­ko­no­dar­cu sa zos­la­bu­je v tej mie­re, ako sa plat­nosť zá­ko­na vzda­ľu­je od svôj­ho pô­vo­du (ak ide o nor­my, kto­ré sú v plat­nos­ti nie­koľ­ko de­sia­tok ro­kov, zrej­me bu­de po­mer­ne ťaž­ké vy­kla­dať tie­to nor­my s pou­ka­zom na vô­lu zá­ko­no­dar­cu). Autor tu vý­stiž­ne ho­vo­rí o vô­li dáv­no zos­nu­lé­ho zá­ko­no­dar­cu s tým, že „zme­ne­né práv­ne ná­zo­ry napĺňa­jú to­tiž poz­dej­šie­ho vy­kla­da­ča a ve­dú ho ne­ve­dom­ky k pre­me­ne zmys­lu zá­ko­na“ (oso­ba, kto­rá zvo­lí ten­to spô­sob vý­kla­du tak spät­ne pri­pi­su­je dáv­no zos­nu­lé­mu zá­ko­no­dor­co­vi svoj no­vý poh­ľad na zmy­sel vy­kla­da­nej nor­my).

 JUDr. Jo­sef Ke­pert vy­zdvi­hu­je skôr lo­gic­ký vý­klad (a con­trá­rio, a si­mi­li a po­dob­ne). Prá­ve lo­gic­ký vý­klad po­va­žu­je za vý­klad, kto­rý „sto­jí na lo­gic­kých prin­cí­poch zá­väz­ných pre kaž­dé­ho my­slia­ce­ho člo­ve­ka a kto­rým mô­že vy­kla­dač op­ra­vo­vať chy­by, vy­svet­lo­vať ne­jas­nos­ti a urov­ná­vať roz­po­ry zá­ko­na“.

 V ka­pi­to­le o ap­li­ká­cii, pou­ka­zu­je autor na úlo­hu sud­cu pri ap­li­ká­cii prá­va a to v si­tuáciách, keď práv­ny po­ria­dok ne­dá­va sud­co­vi žiad­ne vo­dít­ka na rie­še­nie kon­krét­ne­ho prí­pa­du. Autor si kla­die otáz­ku, „ak zá­kon pri­púš­ťa nie­koľ­ko správ­nych rie­še­ní, aké bu­de sta­no­vis­ko sud­cu?“. V tom­to sme­re od­mie­ta, že sud­ca je „ús­ta­mi zá­ko­na“, na­koľ­ko v ta­kom prí­pa­de by sud­ca skon­čil tam kde zá­ko­no­dar­ca, t. j. len pri vý­poč­te mož­ných roz­hod­nu­tí. Sud­ca by tak zly­hal tam, kde by je­ho úlo­ha ma­la len za­čať. Sud­cu ro­bí sud­com to, že má po­vin­nosť zvo­liť zá­väz­ne je­di­né z mož­ných rie­še­ní. Mu­sí byť te­da do­ko­na­lej­ší ako zá­ko­no­dar­ca a na­vy­še sa po­hy­bo­vať v sta­no­ve­ných hra­ni­ciach po­zi­tív­ne­ho prá­va (aby neš­lo o sud­cov­skú ľu­bo­vô­lu). V rám­ci tých­to hra­níc má však sud­ca voľ­ný pries­tor.

 V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na to, že slo­bo­da sud­cu vo vnút­ri hra­níc po­zi­tív­ne­ho prá­va nie je poj­mo­vou oso­bi­tos­ťou kra­jín slo­bod­né­ho hľa­da­nia prá­va, ale sa­moz­rej­mos­ťou. Pri­po­mí­na, že „len ten štát, kto­rý ne­ve­rí svo­jim sud­com, mô­že vo voľ­nos­ti je­ho roz­ho­do­va­nia, báť sa ľu­bo­vô­le. Stu­peň pri­pú­ta­nia sud­cu na li­te­ru zá­ko­na je naj­cit­li­vej­ším me­rít­kom tej­to dô­ve­ry“. Sud­ca mô­že roz­ho­do­vať len pod­ľa zá­ko­na vte­dy, ak sám zá­kon je dôs­led­ným pre­ve­de­ním svo­jich prin­cí­pov (je jas­ný, zro­zu­mi­teľ­ný, nep­ro­ti­re­či­vý a po­dob­ne). V opač­nom prí­pa­de sa „sud­ca mu­sí hrať vždy na zá­ko­no­dar­cu, či sa mu chce ale­bo nech­ce“ a mu­sí vlas­tnou si­lou dopĺňať a tým aj me­niť práv­ny po­ria­dok. Mu­sí od­kryť zmy­sel zá­ko­na pod ná­no­som (čas­to ne­kom­pe­ten­tnej) le­gis­la­tív­nej tech­ni­ky.

 V ďal­ších čas­tiach pub­li­ká­cie autor uvá­dza ši­ro­ký preh­lad a roz­bor ná­zo­rov na ana­ló­giu ako aj na de­fi­ní­ciu ana­ló­gie, kto­rú mož­no v struč­nos­ti cha­rak­te­ri­zo­vať tak, že „pri ana­lo­gii nej­de o ne­ja­kú po­dob­nosť zá­ko­na a da­né­ho prí­pa­du, ale ide o to, že dô­vod, kto­rý zá­ko­no­dar­cu vie­dol k ur­či­tej úp­ra­ve, je rov­na­ký aj u da­né­ho, v zá­ko­ne vy­slo­ve­ne ne­rie­še­né­ho, prí­pa­du“. Autor pou­ka­zu­je na to, že je nut­né strik­tne roz­li­šo­vať me­dzi roz­ši­rú­jú­cim (exten­zív­nym) vý­kla­dom a ana­ló­giou. Tak­tiež vhod­ne poz­na­me­ná­va, že proti­kla­dom ana­ló­gie je ar­gu­men­tum a con­trá­rio (t. j. for­ma lo­gic­ké­ho vý­kla­du), pri­čom „v obid­voch prí­pa­doch ide o po­môc­ky rov­na­kej sna­hy ľud­ské­ho du­cha po spra­co­va­ní svo­jich poz­nat­kov v jed­not­ný ce­lok. Jed­na vy­lu­ču­je dru­hú a obid­ve sa stá­le nav­zá­jom pre­ve­ru­jú“.

 Vo zvyš­nej čas­ti pub­li­ká­cie sa už autor ve­nu­je ana­ló­gii v tres­tnom prá­ve a to oso­bit­ne zá­ka­zom ana­ló­gie (nap­rík­lad ana­ló­giou pri zna­koch skut­ko­vej pod­sta­ty, pri okol­nos­tiach vy­lu­ču­jú­cich proti­práv­nosť, pri ur­če­ní dru­hu tres­tné­ho či­nu a dru­hu tres­tu, pri vý­me­re tres­tu), pri­čom sa ve­nu­je aj his­to­ric­kým ko­re­ňom zá­ka­zu ana­ló­gie a tres­tný­mi sys­té­ma­mi, kto­ré, v tej do­be, ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve po­vo­lo­va­li.

 Po­kiaľ ide o ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve, tak autor upo­zor­ňu­je, že nie je prav­dou, že by ana­ló­gia v tres­tnom prá­ve bo­la úpl­ne vy­lú­če­ná, te­da ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ná. Pou­ka­zu­je naj­mä na ana­ló­giu v pros­pech pá­cha­te­ľa, keď pros­tred­níc­tvom ana­ló­gie mož­no dot­vá­rať (vy­tvá­rať) nap­rík­lad okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­ce proti­práv­nosť (to sa v ko­neč­nom dôs­led­ku uz­ná­va aj v sú­čas­nos­ti, keď pri eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti by moh­lo byť za okol­nosť vy­lu­ču­jú­cu proti­práv­nosť po­va­žo­va­né „ri­zi­ko v ko­mer­čnej sfé­re“ a k prí­pa­dom prí­pus­tnej ana­ló­gie v pros­pech pá­cha­te­ľa mož­no za­ra­diť, v sú­la­de s auto­rom, aj nap­rík­lad zá­nik tres­tnos­ti pri účas­tní­ko­vi ana­lo­gic­ky pod­ľa zá­ni­ku po­ku­su tres­tné­ho či­nu). Za po­ve­ru ozna­ču­je autor aj to, že by sa, za všet­kých okol­nos­tí, ma­lo v tres­tnom prá­ve pos­tu­po­vať pod­ľa rie­še­nia, kto­ré je ob­vi­ne­né­mu priaz­ni­vej­šie (k to­mu poz­ri aj časť prís­pev­ku, kto­rý je uve­de­ný na tej­to strán­ke pod náz­vom „Zá­sa­dy uk­la­da­nia tres­tov – po­le­mi­ka s ju­di­ka­tú­rou“, kto­rý tak­tiež vy­chá­dza z to­ho, že zá­sa­da „in du­bio pro reo“ je zá­sa­dou skut­ko­vou a pro­ces­nou a ne­má čo ro­biť pri vý­kla­de us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho prá­vo hmot­né­ho a ne­mož­no ju za­mie­nať s ana­ló­giou). Autor uzat­vá­ra, že aj pre ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve pla­tí, že kaž­dá ge­ne­ra­li­zá­cia je nes­práv­na a to tak sna­ha po úpl­nom vy­lú­če­ní ana­ló­gie v tres­tnom prá­ve ako aj sna­ha pri­pus­tiť ana­ló­giu vša­de tam, kde by vý­sle­dok zna­me­nal vý­ho­du pre pá­cha­te­ľa.

 Autor od­mie­ta, a v ro­ku 1938 to sa­moz­rej­mosť ne­bo­la, ana­ló­giu pri roz­ši­ro­va­ní zna­kov skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov (a to nie­len zá­klad­ných, ale aj kva­li­fi­ko­va­ných), pri­čom opä­tov­ne zdô­raz­ňu­je, že je nut­né od­lí­šiť re­konštruk­ciu práv­nej nor­my pros­tred­níc­tvom vý­kla­du (a to nap­rík­lad aj prí­pus­tné­ho exten­zív­ne­ho vý­kla­du) od ana­ló­gie. Rov­na­ko od­mie­ta ana­ló­giu v otáz­ke tres­tu s tým, že trest má byť sta­no­ve­ný zá­ko­nom a nes­mie byť vy­me­ra­ný ani prís­nej­šie a ani mier­nej­šie, než zá­kon, pod­ľa po­va­hy tres­tné­ho či­nu a oso­by pá­cha­te­ľa, pred­pi­su­je. Tres­tná sadz­ba uve­de­ná v zá­ko­ne je te­da pre sud­cu zá­väz­ná a aká­koľ­vek ana­ló­gia je vy­lú­če­ná. Roz­ho­do­va­nie sud­cu vo vnút­ri tej­to sadz­by je už inou ve­cou a do­mé­nou sud­cu (tu tre­ba do­dať, že v pod­mien­kach sú­čas­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na v SR je sud­ca ob­me­dze­ný aj vnút­ri tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by a to naj­mä us­ta­no­ve­ním § 38 Tr. zák., čo je evi­den­tne zna­kom ne­dô­ve­ry štá­tu k sud­com).

 Pri zá­sa­de le­ga­li­ty, kto­rá vy­tý­či­la sláv­ne zá­sa­dy ako žiad­ny trest­ný čin a trest bez zá­ko­na, žiad­ny trest na zá­kla­de ana­lo­gic­ké­ho pou­ži­tia po­ziv­tív­ne­ho pí­sa­né­ho prá­va a po­dob­ne, však autor, na zá­kla­de his­to­ric­kej skú­se­nos­ti, upo­zor­ňu­je, že ani zá­sa­du le­ga­li­ty ne­mož­no „pre­pí­nať“, t. j. vy­chá­dzať len z mý­tu, že zá­ko­no­dar­ca do­ká­že vždy pres­ne po­pí­sať čo je za­ká­za­né. Upo­zor­ňu­je na pre­pí­na­nie zá­sa­dy le­ga­liy v mi­nu­los­ti, keď pla­til tzv. „ba­ro­ko­vý zá­kaz ko­men­tá­rov“, kto­rý vy­slo­ve­ne za­ka­zol do­kon­ca aj pí­sať ko­men­tá­re k zá­ko­nom a tým ich vy­kla­dať (na­koľ­ko všet­ko ma­lo byť pres­ne na­pí­sa­né v zá­ko­ne). V tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že nap­rík­lad Trest­ný zá­kon­ník ba­vor­ský z ro­ku 1813 pla­til 50 ro­kov a po­čas ce­lej tej do­by ne­vy­šiel k ne­mu ani je­den ko­men­tár (zrej­me nič net­re­ba pre­há­ňať a to ani na „opač­nú stra­nu“, t. j. nie je dob­ré ani pub­li­ko­va­nie množ­stva ko­men­tá­rov k jed­né­mu zá­ko­nu a bez­du­ché pre­be­ra­nie ná­zo­rov uve­de­ných v ko­men­tá­roch pri ap­li­ká­cii prá­va).

 Autor  sa v struč­nos­ti ve­nu­je aj prá­vu an­glo-ame­ric­ké­mu, kto­ré do­vo­ľu­je ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve, pou­ka­zu­je pri­tom na to, že väč­ši­na de­lik­tov je sí­ce vy­jad­re­ná pí­sa­ným zá­ko­nom, av­šak väč­ši­na zá­kon­ných de­fi­ní­cií je veľ­mi sta­rá a pre­to je pri ich ap­li­ká­cii ne­vyh­nu­tý exten­zív­ny vý­klad, čas­to ná­sil­ný a ne­zried­ka ide o do­ko­na­lú práv­nu fik­ciu. Za tej­to si­tuácie, je an­glic­ký sud­ca nú­te­ný neus­tá­le tvo­riť prá­vo, aby dopl­nil neúpl­ný zá­kon a prá­ca so zá­ve­rom ana­lo­gic­kým je mu bež­ná. Ty­pic­ké však je, že pri tej­to ana­ló­gii nej­de o zov­šeo­bec­ňo­va­nie zá­sad, na kto­rých sto­jí zá­kon, ale pre­dov­šet­kým ide o hľa­da­nie po­dob­ných kon­krét­nych roz­hod­nu­tí. Vzni­ká tak sys­tém pre­ce­den­sov, kto­rý, pri ne­dos­tat­ku zá­kon­ných smer­níc, je vní­ma­ný ako zá­ru­ka jed­not­nos­ti súd­nic­tva. Autor ten­to sys­tém, v struč­nos­ti, kri­ti­zu­je (pou­ka­zu­je aj na dva po­mer­ne ab­sur­dné prí­pa­dy, kto­ré ten­to sys­tém vy­tvo­ril) a uzat­vá­ra, že sys­tém an­glo-ame­ric­ký „nie je pre­sa­di­teľ­ný do cu­dzej pô­dy ne­ja­kou no­ve­lou, ako si pred­sta­vu­jú niek­to­rí re­for­má­to­ri, s tým, že by sa bo­lo mož­né vzdať prin­cí­pov zá­kon­nos­ti bez sú­čas­né­ho oh­ro­ze­nia práv­nej is­to­ty“.

 Do sys­té­mov tres­tnej po­li­ti­ky, kto­rá umož­ňo­va­la ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve, za­ra­dil autor aj tres­tné prá­vo dán­ske, kto­ré v tres­tnom zá­ko­ne z ro­ku 1930 sta­no­vi­lo, že „pod zá­kon spa­dá čin, kto­ré­ho po­va­ha je pred­ví­da­ná dán­skym zá­ko­no­dar­stvom ale­bo ko­na­nie ta­ké­mu­to či­nu po­dob­né“. Dán­ske tres­tné prá­vo tak pri­pus­ti­lo tzv. úpl­nú ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve. Na tom­to prí­pa­de však mož­no uká­zať práv­nu kul­tú­ru tej­to kra­ji­ny, keď autor zdô­raz­ňu­je, že na­priek to­mu­to us­ta­no­ve­niu „prax pou­ží­va to­to zmoc­ne­nie na­toľ­ko zdr­žan­li­vo, že nep­rek­ra­ču­je me­dze to­ho, čo iné štá­ty po­va­žu­jú za exten­zív­ny vý­klad“.

 Veľ­mi za­ují­ma­vou je ka­pi­to­la o vte­daj­šom „tres­tnom sys­té­me na­cio­na­lis­tic­ké­ho Ne­mec­ka“, kto­ré vy­ko­na­lo (v 30. ro­koch) re­for­mu práv­ne­ho sys­té­mu so zá­klad­ným mo­tí­vom „prib­lí­že­nia sa prá­va ná­ro­du“, pri­čom ne­mec­ké prá­vo vy­ko­na­lo „ťa­že­nie pro­ti zmäk­či­los­ti prá­va“ ako aj pro­ti sú­dom a sud­com pod hes­lom, že sa „ju­di­ka­tú­ra od­cu­dzi­la ľu­du“. Vy­tý­či­la sa idea ma­te­riál­nej spra­vod­li­vos­ti a ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom us­ku­toč­ne­nia ma­te­riál­nej spra­vod­li­vos­ti bo­lo „od­pú­ta­nie sa tres­tné­ho sud­cu od slov zá­ko­na s tým, že sud­ca ne­mal byť neut­rál­ny k ná­zo­rom ob­ča­nov“. Vzhľa­dom k to­mu, bo­la vy­slo­ve­ne pri­pus­te­ná ana­ló­gia do tres­tné­ho prá­va.

 V tom ča­se bol zá­kaz ana­ló­gie v tres­tnom prá­ve pod­ro­bo­va­ný aj v iných kra­ji­nách čas­tej kri­ti­ke, pri­čom „od­vr­hnu­tie“ zá­ka­zu ana­ló­gie v tres­tnom prá­ve bo­lo od­ôvod­ňo­va­né tým, že zá­kaz ana­ló­gie „zna­me­ná vý­ho­du pre pá­cha­te­ľa, kto­rý pá­cha tres­tné či­ny so zá­kon­ní­kom v ru­ke“ s tým, že „zdra­vá, na jas­nom práv­nom pod­kla­de spo­čí­va­jú­ca ana­ló­gia nie je vô­bec ne­bez­peč­ná hod­no­tám, kto­ré ma­jú jej zá­kaz chrá­niť, pri­čom pod rúš­kou exten­zív­ne­ho vý­kla­du je zá­kaz ana­ló­gie aj tak pre­la­mo­va­ný“. K ďal­ším dô­vo­dom pro­ti zá­ka­zu ana­ló­gie „bol prin­cíp rov­nos­ti me­dzi ľuď­mi s tým, že nie je mož­né, aby zos­ta­lo tres­tu­hod­né ko­na­nie člo­ve­ka bez tres­tu len pre­to, že zly­ha­li pís­me­na zá­ko­na“.

 Aj s pou­ka­zom na vte­daj­šiu do­bu a po­čet­né ná­zo­ry ob­ja­vu­jú­ce sa pod vply­vom na­cis­tic­kej práv­nej teórie ako aj pod vply­vom iných kra­jín (nap­rík­lad vte­daj­ší So­viet­sky zväz), kto­ré „vo­la­li“ po za­ve­de­ní ana­ló­gie do tres­tné­ho prá­va, sto­jí za pov­šim­nu­tie, že JUDr. Jo­sef Ke­pert zá­sad­ne od­mie­tal ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve, kto­rá by „pre­la­mo­va­la“ zá­sa­du „žiad­ny trest­ný čin, žiad­ny trest bez zá­ko­na“, pri­čom tr­val na ná­zo­re, že k súd­ne­mu tres­tné­mu od­sú­de­niu by ma­lo dôjsť len pod­ľa vý­slov­né­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na, len pri ur­či­tých zá­važ­nej­ších pre­vi­ne­niach a v pod­mien­kach práv­nej is­to­ty (t. j. za ta­ké­ho zá­kon­né­ho sta­vu, aby si kaž­dý ob­čan mo­hol dop­re­du vy­po­čí­tať práv­ne nás­led­ky svoj­ho ko­na­nia. K to­mu je, sa­moz­rej­me, pot­reb­ná aj kva­lit­ná le­gis­la­tí­va). Na­po­kon, autor po­va­žu­je za zá­klad kaž­dej ju­ris­dik­cie jed­not­nosť ju­di­ka­tú­ry, kto­rú na­zý­va „prak­tic­kou spra­vod­li­vos­ťou“ (ale­bo po­ve­da­né inak, čím hor­šia je le­gis­la­tí­va a na­for­mu­lo­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu v zá­ko­ne, tým väč­šia je prav­de­po­dob­nosť ne­jed­not­nos­ti ju­di­ka­tú­ry).

 Nad rá­mec uve­de­né­ho je pot­reb­né opä­tov­ne zo­pa­ko­vať, že od­bor­ná kni­ha Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu je sku­toč­ne nad­ča­so­vým di­elom a tá­to kni­ha má čo po­ve­dať aj v sú­čas­nos­ti. Bo­lo by pre­to vhod­ným, aby sa jej dos­ta­lo ná­le­ži­tej po­zor­nos­ti a to nap­rík­lad jej opä­tov­ným vy­da­ním a dopl­ne­ním o ná­zo­ry na ana­ló­giu v tres­tnom prá­ve, kto­ré pri­nies­li nas­le­du­jú­ce de­sať­ro­čia.

 Od­bor­ná kni­ha Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu je v di­gi­tál­nej for­me dos­tup­ná tu

https://di­gi.law.mu­ni.cz/hand­le/di­gi­law/4109

Diskusia