Gottwaldove milosti

                                        Gottwal­do­ve mi­los­ti

Vy­da­va­teľ­stvo le­tec­kej li­te­ra­tú­ry Svět Křídel, Cheb vy­da­lo v ro­ku 2017 za­ují­ma­vú pub­li­ká­ciu s náz­vom „Gottwal­do­vy mi­los­ti“. Auto­rom tej­to pub­li­ká­cie je Ivo Pej­čoch z Vo­jen­ské­ho his­to­ric­ké­ho ús­ta­vu Pra­ha.

Pred­met­ná pub­li­ká­cia sa pod­rob­ne ve­nu­je kon­krét­nym tres­tným ve­ciam, v kto­rých bo­li pô­vod­ne ulo­že­né tres­ty smr­ti nás­led­ne zme­ne­né mi­los­ťou Pre­zi­den­ta re­pub­li­ky a to v ob­do­bí úra­do­va­nia pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da v ro­koch 1948 – 1953.

Autor kni­hy uvá­dza, že je sí­ce zná­me koľ­ko ob­ča­nov bo­lo za éry pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da pop­ra­ve­ných, av­šak do­po­siaľ sa žiad­na štú­dia ne­ve­no­va­la mi­los­tiam, kto­ré pr­vý ro­bot­níc­ky pre­zi­dent pod­pí­sal.

Prá­ve z toh­to uh­la poh­ľa­du ide o sku­toč­ne ori­gi­nál­nu pub­li­ká­ciu, pri­čom poz­na­ním to­ho ko­mu bo­li ude­ľo­va­né mi­los­ti a kto bol nao­pak pop­ra­ve­ný je mož­né sa opä­tov­ne nau­čiť nie­čo no­vé o tej­to po­voj­no­vej do­be a o spô­so­be uva­žo­va­nia pr­vé­ho mu­ža štá­tu. Kni­ha je zo­ra­de­ná chro­no­lo­gic­ky pod­ľa jed­not­li­vých ro­kov úra­do­va­nia pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da, pri­čom kaž­dé­mu omi­los­te­né­mu hr­del­né­mu prí­pa­du je ve­no­va­ná sa­mos­tat­ná ka­pi­to­la (spra­vid­la dop­re­vá­dza­ná aj fo­to­do­ku­men­tá­ciou zo spi­su) s tým, že  ka­pi­to­la sa ve­nu­je tak pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu ako aj okol­nos­tiam prí­pa­du, za kto­rý bol sú­de­ný a nás­led­ne od­sú­de­ný. Po­zor­nosť je ve­no­va­ná aj nás­led­ným roz­sud­kom a mi­los­tiam pre­zi­den­ta a na­po­kon aj to­mu aký bol ďal­ší ži­vot­ný prí­beh omi­los­te­né­ho pá­cha­te­ľa.  Pri kaž­dom ro­ku je uve­de­ný aj zoz­nam osôb, kto­ré bo­li v tom kto­rom ro­ku pop­ra­ve­né a tie sú roz­de­le­né pod­ľa roz­sud­kov na po­li­tic­ké, kri­mi­nál­ne a pá­cha­te­ľov voj­no­vých zlo­či­nov.

Nap­rík­lad v ro­ku 1950 bo­lo pop­ra­ve­ných z po­li­tic­kých dô­vo­dov 53 osôb. Nap­ro­ti to­mu, z dô­vo­dov spá­chania hr­del­ných tres­tných či­nov bo­li pop­ra­ve­né 3 oso­by.

V ča­soch, keď bo­li pop­ra­ve­ní Vi­liam Žin­gor, Vla­di­mír Cle­men­tis či Mi­la­da Ho­rá­ko­vá dos­ta­li od pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da mi­losť (t. j. zme­nu tres­tu smr­ti na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie) via­ce­rí prá­vop­lat­ne od­sú­de­ní vra­ho­via, nap­rík­lad Ju­raj Ma­len­ko (pri lú­pe­ži v hos­tin­ci za­stre­lil ma­ji­te­ľa hos­tin­ca, je­ho man­žel­ku a ich dvoj­roč­né­ho adop­tív­ne­ho syna), či Fran­tiš­ka Maxová (za­vraž­di­la svo­je tri ma­lo­le­té de­ti tak, že ich naj­skôr viac­krát ud­re­la do hla­vy se­ke­rou a nás­led­ne ich uškr­ti­la), kto­rej bol pos­tup­ne zme­ne­ný trest smr­ti na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 20 ro­kov. Od­bod­ne tak bo­la ude­le­ná mi­losť v ro­ku 1952 Anež­ke Am­bro­žo­vej, kto­rá po­mer­ne bez­cit­ným spô­so­bom za­vraž­di­la svo­je šty­ri ma­lo­le­té de­ti tak, že ich dos­lo­va roz­se­ka­la se­ke­rou. Trest smr­ti jej bol zme­ne­ný mi­los­ťou pre­zi­den­ta na do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom pod­mie­neč­ne bo­la pre­pus­te­ná už v prie­be­hu šes­de­sia­tych ro­kov a zom­re­la v ro­ku 1999. Tak ako to pri­po­mí­na autor, po­mer­ne ab­sur­dným ar­gu­men­tom, kto­rý za­vá­žil pri ude­le­ní mi­los­ti bo­lo to, že „čin pá­cha­teľ­ky ne­bol ani sub­jek­tív­ne a ani ob­jek­tív­ne za­me­ra­ný pro­ti zá­kla­dom ľu­do­vo de­mok­ra­tic­kej re­pub­li­ky, ale iš­lo tu o ro­din­nú tra­gé­diu“.

Rov­na­ko tak pod­pí­sal pre­zi­dent Kle­ment Gottwald mi­losť nap­rík­lad v ro­ku 1951 Fran­tiš­ko­vi Teu­ne­ro­vi, kto­rý pred­sta­vo­val jed­nu z ús­tred­ných pos­táv ko­la­bo­rá­cie z ob­do­bia na­cis­tic­kej oku­pá­cie (pô­vod­ne ulo­že­ný trest smr­ti mu bol zme­ne­ný na do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, nás­led­ne v ro­ku 1955 na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 25 ro­kov a pod­mie­neč­ne bol pre­pus­te­ný v ro­ku 1963), res­pek­tí­ve v ro­ku 1948 Mi­ros­la­vo­vi Po­ší­ko­vi, kto­rý sa v ča­soch na­cis­tic­kej oku­pá­cie pres­lá­vil svo­jou bru­ta­li­tou a tý­ra­ním väz­ňov pri vý­slu­choch (a to vrá­ta­ne žien). Iš­lo o oso­bu so sa­dis­tic­ký­mi sklon­mi, kto­rý bol ges­ta­pom na­sa­dzo­va­ný pri obzvlášť su­ro­vých a kru­tých vý­slu­choch. Ulo­že­ný trest smr­ti mu bol mi­los­ťou pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da zme­ne­ný na do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, av­šak už v ro­ku 1955 bo­la dĺžka tres­tu zní­že­ná na 25 ro­kov a pre­pus­te­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bol už v ro­ku 1960.

Pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že do­ku­men­to­va­né mi­los­ti pre­zi­den­ta Kle­men­ta Gottwal­da ude­ľo­va­né v ro­koch 1948 až 1953 nez­na­me­na­li pre od­sú­de­né­ho okam­ži­té pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ale zna­me­na­li „zá­chra­nu ži­vo­ta“ od­sú­de­né­ho, na­koľ­ko trest smr­ti mu bol prá­ve mi­los­ťou zme­ne­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Spra­vid­la však ta­ký­to od­sú­de­ný ne­zos­tal vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy po ce­lý ži­vot, na­koľ­ko nas­le­do­va­li ďal­šie mi­los­ti, či am­nes­tie (nap­rík­lad v ro­ku 1955 po­mer­ne roz­siah­le zmier­ňo­va­nie tres­tov za pre­zi­den­ta An­to­ní­na Zá­po­toc­ké­ho), kto­ré skrá­ti­li do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­bu ur­či­tú (nap­rík­lad na do­bu 20 ro­kov), pri­čom vo väč­ši­ne prí­pa­dov po­tom eš­te nes­le­do­va­lo pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (čas­to už v ro­koch 1960 až 1963). Veľ­ká čas od­sú­de­ných, kto­rým bo­li tres­ty smr­ti zme­ne­né na tres­ty od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie pre­to strá­vi­la svo­je pos­led­né ro­ky ži­vo­ta na slo­bo­de.

Kni­ha „Gottwal­do­vy mi­los­ti“ pred­sta­vu­je od­bor­nú li­te­ra­tú­ru fak­tu, kto­rá cel­kom ur­či­te sto­jí za pre­čí­ta­nie.

Diskusia