Procesná použiteľnosť dôkazov v trestnom konaní a jej medze

Pro­ces­ní pou­ži­tel­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní a je­jí me­ze

Vy­da­va­teľ­stvo Le­ges, s.r.o. vy­da­lo v ro­ku 2018 za­ují­ma­vú od­bor­nú pub­li­ká­ciu s náz­vom „Pro­ces­ní pou­ži­tel­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní a je­jí me­ze“. Auto­rom tej­to pub­li­ká­cie je Pet­ra Za­ora­lo­vá.

Pred­met­ná pub­li­ká­cia sa pod­rob­ne ve­nu­je dô­ka­zom, po­su­dzo­va­niu ich zá­kon­nos­ti a pro­ces­nej pou­ži­teľ­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní.

V úvod­nej čas­ti mo­nog­ra­fie sa autor­ka za­obe­rá li­mit­mi pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov z poh­ľa­du teórie a praxe, pri­čom sa za­me­ria­va na teórie ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov v čes­kom tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad z poh­ľa­du náu­ky, ju­di­ka­tú­ry, pred­sta­vu­je ka­te­go­ri­zá­ciu ne­pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov), ďa­lej sa za­obe­rá vy­lú­če­ním ne­pou­ži­teľ­né­ho dô­ka­zu (nap­rík­lad aj tým, či má byť ne­pou­ži­teľ­ný dô­kaz sú­čas­ťou spi­su), dok­trí­nou plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu a v ne­pos­led­nom ra­de pred­sta­vu­je ne­pou­ži­teľ­nosť dô­ka­zov a vy­lu­čo­va­cie klau­zu­le vo vy­bra­ných za­hra­nič­ných práv­nych úp­ra­vách.

V dru­hej čas­ti mo­nog­ra­fie sa už za­me­ria­va na vy­bra­né dru­hy ne­pou­ži­teľ­ných dô­ka­zov v ap­li­kač­nej praxi a to kon­krét­ne na ne­pou­ži­teľ­né dô­ka­zy zís­ka­né vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho, vý­slu­chom sved­ka, či li­mit­mi pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mov zís­ka­ných od­po­čú­va­ním a zá­zna­mom te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky.

Autor­ka pri kon­ci­po­va­ní mo­nog­ra­fie vy­uži­la po­mer­ne veľ­ké množ­stvo od­bor­nej li­te­ra­tú­ry ako aj ju­di­ka­tú­ry a to nie­len če­ských sú­dov, ale aj ESĽP, či za­hra­nič­ných sú­dov.

Pred­met­ná od­bor­ná pub­li­ká­cia je pri­tom čias­toč­ne vy­uži­teľ­ná aj v práv­nych pod­mien­kach SR, av­šak je nut­né vziať do úva­hy, že pri po­su­dzo­va­ní zá­kon­nos­ti dô­ka­zov je v SR už do ur­či­tej mie­ry od­liš­ná práv­na úp­ra­va ako v Čes­kej re­pub­li­ke, na čo pou­ka­zu­je vo svo­jom texte aj sa­mot­ná autor­ka. Čes­ký Trest­ný po­ria­dok a je­ho us­ta­no­ve­nie § 89 ods. 2 Tr. por. to­tiž nie je ob­sa­ho­vo to­tož­ný s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 2 Slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (to pla­tí aj oh­ľad­ne náš­ho us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por.). Prá­ve z to­ho­to dô­vo­du ne­bu­de mož­né vy­užiť nap­rík­lad zá­ve­ry autor­ky oh­ľad­ne pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mov vy­ho­to­ve­ných súk­rom­ný­mi oso­ba­mi.

Na stra­ne dru­hej, však via­ce­ré práv­ne zá­ve­ry, či ju­di­ká­ty, mož­no vy­užiť aj v práv­nych pod­mien­kach SR (nap­rík­lad vý­klad poj­mov „ne­zá­kon­né do­nú­te­nie ale­bo hroz­ba do­nú­te­nia“ pri us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por., dô­ka­zy zís­ka­né po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho neob­vi­ňo­vať se­ba sa­mé­ho, ne­pou­ži­teľ­nosť vý­po­ve­de sved­ka vy­plý­va­jú­ca z ne­reš­pek­to­va­nia nez­lu­či­teľ­nos­ti pos­ta­ve­nia sved­ka s pos­ta­ve­ním niek­to­rých osôb a po­dob­ne).

S niek­to­rý­mi zá­ver­mi autor­ky však v žiad­nom prí­pa­de súh­la­siť ne­mož­no (nap­rík­lad s jej té­zou, že „de le­ge la­ta pla­tí, že po­kiaľ bo­li dô­ka­zy vy­lú­če­né z dô­vo­du nea­dek­vát­ne­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu or­gá­nou čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, mož­no tie­to dô­ka­zy zno­vu ob­sta­rať z to­ho is­té­ho pra­me­ňa a to bez kom­pli­ká­cií“. Ten­to zá­ver autor­ky fak­tic­ky zna­me­ná to, že ak by nap­rík­lad po­li­cajt na­šiel ne­le­gál­ne dr­ža­nú zbraň pri do­mo­vej pre­hliad­ke vy­ko­na­nej bez prí­ka­zu sú­du, iš­lo by o ne­zá­kon­ne vy­ko­na­nú do­mo­vú pre­hliad­ku a po­li­cajt by v ta­kom prí­pa­de mal tú­to zbraň po­doz­ri­vej oso­be vrá­tiť a nás­led­ne si ju vy­žia­dať pros­tred­níc­tvom vy­da­nia ve­ci pod­ľa § 89 Tr. por. a všet­ko by bo­lo v po­riad­ku. Ta­ký­to pos­tup je neak­cep­to­va­teľ­ný a za­nme­nal by, že kaž­dú spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť mož­no ho­ci­ke­dy obísť za pou­ži­tia iné­ho pos­tu­pu a ak by aj ten bol v roz­po­re so zá­ko­nom tak po­tom sa vy­uži­je tre­tí pos­tup a tak prí­pad­ne sa bu­de pok­ra­čo­vať ďa­lej, až kým sa ne­náj­de to správ­ne „zá­kon­né“ ob­sta­ra­nie dô­ka­zu. Za ta­kých­to prí­pa­doch by iš­lo o zjav­né ob­chá­dzanie zá­ko­na a dodr­ža­va­nie zá­kon­nos­ti by bo­lo sku­toč­ne len ilu­zór­ne).

Od­miet­nuť je nut­né aj autor­kou pre­sa­dzo­va­né rie­še­nie dru­hu a zá­važ­nos­ti pro­ces­ných vád na pod­kla­de teórie kon­flik­tov zá­uj­mov (ide o tra­dič­né vy­va­žo­va­nie a to na stra­ne jed­nej zá­uj­mu na pot­res­ta­ní pá­cha­te­ľa a na stra­ne dru­hej zá­uj­mu na za­cho­va­ní práv pá­cha­te­ľa), na­koľ­ko teória kon­flik­tu zá­uj­mov vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti. Pl­ne to­tiž zá­vi­sí nie od ob­jek­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va, ale od hod­no­to­vé­ho (sub­jek­tív­ne­ho) nas­ta­ve­nia or­gá­nu, kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je Neexis­tu­jú to­tiž žiad­ne ob­jek­tív­ne kri­té­riá pri ap­li­ká­cii kto­rých by sa da­lo pred­ví­dať, či u kon­krét­nej oso­by, kto­rá vo ve­ci roz­ho­du­je, pre­vá­ži zá­ujem na pos­ti­hu pá­cha­te­ľa ale­bo pre­vá­ži zá­ujem na to, aby ne­bo­lo od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za­lo­že­né na pod­stat­ne vad­ných dô­ka­zoch. Ta­ké­to si­tuácie je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, nut­né vy­rie­šiť za po­mo­ci dok­trí­ny plo­dov z ot­rá­ve­né­ho stro­mu s tým, že je nut­né roz­li­šo­vať, či ide len o oby­čaj­nú va­du dô­ka­zu (nap­rík­lad for­mál­ne­ho cha­rak­te­ru), res­pke­tí­ve ide o pod­stat­nú va­du dô­ka­zu.

Na­priek uve­de­né­mu však pred­met­ná od­bor­ná pub­li­ká­cia cel­kom ur­či­te sto­jí za pre­čí­ta­nie.

Diskusia