Prehľad odborných publikácií vydaných v roku 2019, ktoré stoja za pozornosť

Publikované: 14. 10. 2019, čítané: 809 krát
 

 

Struč­ný preh­ľad vy­da­ných od­bor­ných pub­li­ká­cií, kto­ré sto­ja za po­zor­nosť:

1/ Ku­če­ra, P.: Opo­me­nu­tí v tres­tním prá­vu. Pra­ha: Wol­ters Kluwer ČR, 2019

 Mi­mo­riad­ne vy­da­re­ná od­bor­ná pub­li­ká­cia, kto­rá sa za­obe­rá do­po­siaľ pod­rob­ne nes­pra­co­va­nou prob­le­ma­ti­kou opo­me­nu­tia v tres­tnom prá­ve. Autor da­nú prob­le­ma­ti­ku spra­co­val kom­plexne, pri­čom vy­užil množ­stvo do­má­cej a za­hra­nič­nej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry ako aj roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov.

Autor v pub­li­ká­cii de­fi­nu­je po­jem opo­me­nu­tie v tres­tnom prá­ve, za­obe­rá sa pos­ta­ve­ním in­šti­tú­tu opo­me­nu­tia v rám­ci náu­ky tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho, ale aj his­to­ric­kým vý­vo­jom tres­tnos­ti opo­me­nu­tia.

Nás­led­ne bliž­šie ro­zo­be­rá jed­not­li­vé ty­py tres­tných opo­me­nu­tí, pri­čom sa za­obe­rá pra­vý­mi ako aj nep­ra­vý­mi omi­sív­ny­mi tres­tný­mi čin­mi, opo­me­nu­tím a prí­čin­nou sú­vis­los­ťou a pod­rob­ne spra­co­vá­va aj nov­šie prís­tu­py k tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za omi­sív­ne ko­na­nie s tým, že bliž­šie prib­li­žu­je tro­ji­té čle­ne­nie omi­sív­nych tres­tných či­nov, res­pek­tí­ve po­ja­tie opo­me­nu­tia ako for­my up­lat­ne­nia auto­nó­mie člo­ve­ka, kto­ré vy­chá­dza z prác za­hra­nič­ných auto­rov Sán­che­za a Gó­ne­za – Alle­ra.

Autor sa ve­nu­je aj opo­me­nu­tiu a oso­bit­ným for­mám tres­tnej čin­nos­ti a to opo­me­nu­tiu a vý­vo­jo­vým štá­diám tres­tnej čin­nos­ti ako aj opo­me­nu­tiu a účas­tníc­tvu.

Autor pri­tom ne­zos­tal iba pri pub­li­ko­va­ných ná­zo­roch iných auto­rov, ale vo svo­jom di­ele tie­to sám kri­tic­ky hod­no­tí a pos­ky­tu­je vlas­tné rie­še­nia, či poh­ľa­dy na po­su­dzo­va­nú prob­le­ma­ti­ku.

2/ Vuč­ka, J.: Práv­ní psa­ní. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2019

Za­ují­ma­vá pub­li­ká­cia od ad­vo­ká­ta, kto­rá sa ve­nu­je ume­niu pí­sať dob­ré práv­nic­ké tex­ty. Ok­rem iné­ho sa za­obe­rá aj spô­sob­mi ako uro­biť text zro­zu­mi­teľ­nej­ší a pres­ved­či­vej­ší, vhod­ný­mi a nev­hod­ný­mi slo­va­mi, ke­dy je naj­lep­šie na­ča­so­va­nie ar­gu­men­tu a po­dob­ne, pri­čom všet­ky prí­pa­dy správ­ne­ho aj nes­práv­ne­ho pí­sa­nia, či ar­gu­men­to­va­nia sú roz­ve­de­né na reál­nych prík­la­doch.

Ok­rem for­mál­nej úp­ra­vy sa autor ve­nu­je hlav­ne ob­sa­ho­vým ná­le­ži­tos­tiam textu, keď pod­rob­ne ro­zo­be­rá ako pí­sať, ako pres­vied­čať, ako klásť v texte ar­gu­men­ty, čo tre­ba zdô­raz­niť a zo­pa­ko­vať, či nao­pak po­ne­chať bez pov­šim­nu­tia a po­dob­ne. Po­zor­nosť ve­nu­je aj od­ka­zom v texte  (nap­rík­lad od­ka­zy na zá­ko­ny, ju­di­ka­tú­ru, li­te­ra­tú­ru), či to­mu ako sa ne­má pí­sať (nap­rík­lad, kto­ré slo­vá sú za­ká­za­né, kto­ré sú nev­hod­né, kto­ré sú „di­vo­ké“, čo s úvo­dzov­ka­mi, fa­mi­liár­nos­ťou, či la­tin­ský­mi vý­raz­mi).

Veľ­mi za­ují­ma­vo je spra­co­va­ná ka­pi­to­la o tom, ako sa ne­má ar­gu­men­to­vať, pri­čom autor sa pod­rob­ne ve­nu­je to­mu, čo vhod­ne na­zý­va „ar­gu­men­tač­né fau­ly“. Za ar­gu­men­tač­né fau­ly po­va­žu­je nap­rík­lad vy­ne­chanie ar­gu­men­tu dru­hej stra­ny, vy­ne­chanie pred­pok­la­du vlas­tné­ho ar­gu­men­tu, ar­gu­ment ne­dá­va­jú­ci zmy­sel, vy­mys­le­né tvr­de­nie, vy­vrá­te­nie nie­čo­ho iné­ho a po­dob­ne, pri­čom autor pos­ky­tu­je aj ur­či­té vo­dít­ka ako ich roz­poz­nať a ako na ar­gu­men­tač­né fau­ly rea­go­vať (cel­kom ur­či­te by ta­kou reak­ciou ne­ma­la byť ura­ze­nosť, či proti­reak­cia, kto­rá sa ne­bu­de za­obe­rať sa­mot­nou ar­gu­men­tá­ciou a jej prí­pad­nou nes­práv­nos­ťou, ale len tým ako pi­sa­te­ľo­vi bo­lo ar­gu­men­tač­ný­mi fau­la­mi „ub­lí­že­né“; je nut­né rea­go­vať vždy vec­ne a nie emoč­ne na­bi­tý­mi pam­flet­mi). Tak ako to pri­po­mí­na sa­mot­ný autor, ar­gu­men­tač­né fau­ly sa v práv­nej praxi vy­sky­tu­jú po­mer­ne čas­to a sú bež­né a zrej­me sa ne­náj­de nik­to kto by v rám­ci svo­jej ar­gu­men­tá­cie nie­ke­dy ta­ký­to ar­gu­men­tač­ný faul, či už ve­do­me ale­bo ne­ve­do­me, ne­pou­žil, res­pek­tí­ve vo­či ko­ho ar­gu­men­tá­cii by ne­bol ta­ký­to faul pou­ži­tý.

Ne­po­chyb­ne pod­net­nou je aj ka­pi­to­la o pro­fe­sio­na­li­te a pro­fe­sij­nej eti­ke, kto­rá zdô­raz­ňu­je niek­to­ré at­ri­bú­ty pro­fe­sij­nej eti­ky, kto­ré by ma­li byť pre­miet­nu­té aj to práv­ne­ho textu, pri­čom za naj­pod­stat­nej­šie po­va­žu­je od­stup (t. j. dô­le­ži­tú schop­nosť udr­žať si od­stup od ve­ci), zdvo­ri­losť (t. j. za­cho­vať kul­túr­nu úro­veň de­ba­ty), se­rióz­nosť (t. j. vul­ga­riz­my, uráž­ky, či až nad­mie­ru únos­né opo­je­nie vti­pom by ne­ma­li mať v práv­nom texte mies­to), schop­nosť stáť si za svo­jim a ove­ri­teľ­nosť (schop­nosť na­pí­sať pres­ved­či­vú ar­gu­men­tá­ciu ne­má iba in­te­lek­tuál­nu úro­veň, ale dá­va tiež naj­avo, že prá­vo nie je ná­hod­né a svoj­voľ­né) a po­dob­ne.

3/ Ústavněpráv­ní li­mi­ty tres­tní­ho prá­va: k od­ka­zu Jiřího Her­cze­ga. Pra­ha: Le­ges, 2019

Zbor­ník prís­pev­kov vy­da­ný pri príl­eži­tos­ti dvoch ro­kov od úmr­tia do­cen­ta JUDr. Mgr. Jiřího Her­cze­ga, Ph.D., kto­ré te­ma­tic­ky nad­vä­zu­jú na je­ho tvor­bu 

Mož­no spo­me­núť nas­le­dov­né člán­ky

- Svo­bo­da pro­je­vu a ne­ná­vis­tné pro­je­vy v kon­textu tres­tní­ho prá­va (auto­ri Pa­vel Šámal a An­drea Po­kor­ná)

- Ver­bál­ní de­lik­ty z ne­ná­vis­ti a le­gi­ti­mi­ta tres­tní­ho prá­va (autor Ja­ro­mír Hořák)

 Z člán­kov pub­li­ko­va­ných v tom­to zbor­ní­ku by som vy­zdvi­hol prá­ve prís­pe­vok Ja­ro­mí­ra Hořáka, z kto­ré­ho ar­gu­men­tá­ciou sa mož­no pl­ne sto­tož­niť. Autor kri­ti­zu­je sku­pi­nu tzv. tres­tných či­nov z ne­ná­vis­ti, pre kto­ré je špe­ci­fic­ké to, že spo­čí­va­jú v slov­ných, či pí­som­ných pre­ja­voch (naj­mä tres­tné či­ny ha­no­be­nia ná­ro­da, ra­sy...ako aj pod­ne­co­va­nie k ne­ná­vis­ti k ur­či­tej sku­pi­ne osôb). Autor pred­kla­dá ar­gu­men­ty pro­ti pos­ti­hu ne­ná­vis­tných slov­ných pre­ja­vov, pri­čom správ­ne pou­ka­zu­je hlav­ne na to, že tres­tné prá­vo by ma­lo byť neut­rál­ne, po­kiaľ ide o po­li­tic­ké, kul­túr­ne a iné ná­zo­ro­vé spo­ry v spo­loč­nos­ti, pri­már­nou by ma­la byť tres­tná zod­po­ved­nosť za tres­tné či­ny po­ru­cho­vé, pri­čom štát by sa mal mier­niť v pos­ti­hu ko­na­ní, kto­ré sú len po­horšli­vé, te­da urá­ža­jú­ce mo­rál­ny cit ve­rej­nos­ti ale­bo jed­not­liv­cov a to bez to­ho, aby sme­ro­va­li pro­ti ur­či­tej sku­pi­ne ako pred­me­tu úto­ku. Rov­na­ko tak od­mie­ta exem­plár­ne, či ná­mat­ko­vé tres­ta­nie.

Autor pri­po­mí­na, že v prí­pa­de ver­bál­nych tres­tných či­nov s pred­po­ja­tým, či extré­mis­tic­kým pod­textom je zrej­mý tlak na roz­ši­ro­va­nie hra­níc tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Čas­to sa tak de­je bez pri­hliad­nu­tia k zá­klad­ným zá­sa­dám tres­tné­ho prá­va a za ur­či­tej fe­ti­ši­zá­cie pos­ta­ve­nia obe­te sle­do­va­né­ho dru­hu in­ci­den­tov. Jed­ným z prob­lé­mov ideo­ló­gie „bo­ja pro­ti ne­ná­vis­ti“ je pri­tom ma­lá schop­nosť roz­li­šo­vať me­dzi oby­čaj­nou za­uja­tos­ťou, xeno­fó­biou a sku­toč­ným extré­miz­mom (neo­fa­šiz­mom), kto­rý vy­zná­va kult si­ly, vod­cov­stvo a ob­di­vu­je fy­zic­ké ná­si­lie. Je pot­reb­né od­miet­nuť tla­ky na kri­mi­na­li­zo­va­nie oby­čaj­ných vul­gár­nych, či sil­ne ne­ga­tív­ne za­far­be­ných vy­jad­re­ní vo­či prís­luš­ní­kom vy­bra­ných men­šín. Čas­to ide pri­tom o vý­ro­ky, kto­ré sú­čas­ne ma­jú ráz upo­zor­ne­nia na so­ciál­ne a kul­túr­ne prob­lé­my. Po­kiaľ tres­tné prá­vo to­mu­to tla­ku pod­ľah­ne, mô­že to viesť k je­ho de­le­gi­ti­mi­zá­ci v očiach spo­loč­nos­ti. Dok­trí­na pos­ti­hu tzv. tres­tných či­nov z ne­ná­vis­ti bý­va bo­hu­žiaľ čas­to zneu­ží­va­ná k za­stra­še­niu kri­ti­kov, kto­rí chcú upo­zor­niť na rôz­ne prob­lé­my. Ta­ký­to ob­ča­nia sú ak­ti­vis­ta­mi a nie­ke­dy aj po­li­caj­ný­mi zlož­ka­mi ná­lep­ko­va­ní ako ra­sis­ti. Bo­jo­ví od­por­co­via ra­so­vej nez­ná­šan­li­vos­ti sa vo­či tým­to ob­ča­nom čas­to sprá­va­jú veľ­mi fa­na­tic­ky a ne­ná­vis­tne.

Autor správ­ne pri­po­mí­na a opa­ku­je, že úlo­hou tres­tné­ho prá­va je za­cho­va­nie ve­rej­né­ho mie­ru, to zna­me­ná, že by ma­lo nes­tran­ne chrá­niť tak men­ši­ny ako aj prís­luš­ní­kov ma­jo­ri­ty pred útok­mi zo stra­ny men­šín. Pos­tih pred­po­ja­tých ver­bál­nych de­lik­tov však veľ­mi čas­to vy­znie­va ako sna­ha čas­ti elít v zá­rod­ku pot­la­čiť ne­súh­las s po­li­ti­kou mul­ti­kul­tu­ra­lis­mu. Pod­ľa auto­ra vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti aj ten­den­cia zria­ďo­vať špe­cia­li­zo­va­né jed­not­ky na boj pro­ti ne­ná­vis­tným pre­ja­vom, na­koľ­ko ta­ké­to jed­not­ky mô­žu ľah­ko pod­ľah­núť sklo­nu vy­tvá­rať si vlas­tnú agen­du a vy­ba­vo­vať ju pod vply­vom ur­či­tej ideo­ló­gie.

Autor ďa­lej va­ru­je pred hroz­bou ne­bez­pe­čen­stva ak­ti­vis­tic­ké­ho súd­nic­tva, kto­ré bu­de chcieť pre­sa­dzo­vať po­li­tic­kú agen­du exem­plár­ny­mi tres­ta­mi u ma­lé­ho poč­tu us­ved­če­ných pá­cha­te­ľov. Autor je ná­zo­ru, že sú to prá­ve cti­žia­dos­ti­ví sud­co­via vy­šších člán­kov súd­nej sús­ta­vy, kto­rí tú­žia po po­zi­tív­nej pub­li­ci­te svo­jich roz­hod­nu­tí v li­be­rál­nych me­diál­nych pros­tried­koch. Prá­ve pri vy­šších stup­ňoch súd­nej sús­ta­vy bý­va pod­ľa auto­ra ten­den­cia k dra­ma­ti­zá­cii re­la­tív­ne ne­zá­važ­ných prí­pa­dov, aby bol vy­tvo­re­ný po­li­tic­ky mo­ti­vo­va­ný pre­ce­dens. Autor správ­ne pri­po­mí­na, že čas­to v súd­nych roz­hod­nu­tiach do­chá­dza k to­mu, že vý­klad tres­tnop­ráv­nych poj­mov de fac­to pos­ky­tu­jú súd­ni znal­ci (roz­ho­du­je tak zna­lec a nie sud­ca).

Autor sa pri­pá­ja ku kri­ti­kom, kto­rí pou­ka­zu­jú na neus­tá­le sa roz­ši­ru­jú­ci ka­ta­lóg cha­rak­te­ris­tík, kto­rý­mi mô­že byť slov­ný útok mo­ti­vo­va­ný (ná­rod, ra­sa, et­nic­ká sku­pi­na, po­li­tic­ká sku­pi­na, sexuál­na orien­tá­cia, pri­čom pri­po­mí­na, že v za­hra­ni­čí sem spa­dá aj gen­der, či prís­luš­nosť k ur­či­tej sub­kul­tú­re ži­vot­né­ho štý­lu ako nap­rík­lad ve­gán­stvo, št­ýl emo a po­dob­ne).

V sú­vis­los­ti so slov­ný­mi (ver­bál­ny­mi) tres­tný­mi čin­mi z ne­ná­vis­ti autor uzat­vá­ra, že je le­gi­tím­ne zva­žo­vať náv­rat k zá­sa­de, že tres­tnú zod­po­ved­nosť mô­žu za­lo­žiť len slov­né pre­ja­vy, z kto­rých bez­pros­tred­ne hro­zí kon­krét­na uj­ma. Pôj­de te­da pre­dov­šet­kým o si­tuácie, keď ide o na­vá­dzanie, či pod­ne­co­va­nie k fy­zic­ké­mu ná­si­liu.

Pred­met­ný člá­nok mož­no od­po­ru­čiť na pod­rob­nej­šie preš­tu­do­va­nie, pri­čom vo svet­le je­ho zá­ve­rov sa ja­ví, nap­rík­lad ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia za vy­da­nie še­ku v hod­no­te 1488 euro ako ab­sur­dná a preh­na­ná tres­tná rep­re­sia, pri kto­rej nej­de o pos­tih sku­toč­nej kri­mi­na­li­ty, ale ide o vy­tvá­ra­nie kri­mi­na­li­ty a sna­hu o po­zi­tív­nu me­diál­nu pre­zen­tá­ciu.

- Pou­ži­tel­nost ne­zá­kon­ných du­ka­zu (autor Ja­na Tla­pák Nav­rá­ti­lo­vá)

- Vy­uži­teľ­nosť in­for­má­cií z neú­čin­ných zdro­jov (autor In­grid Ga­lov­co­vá)

- Svo­bod­ný přís­tup k in­for­ma­cím z tres­tní­ho říze­ní (autor Si­mo­na He­ra­no­vá)

- Mož­nost ulo­že­ní pořád­ko­vé po­ku­ty mas­mé­diím za zveřejnění us­ne­se­ní o za­há­je­ní tres­tní­ho stí­ha­ní (autor To­máš Gřiv­na)

- Zá­sa­da ne­mo te­ne­tur ve vzta­hu k tres­tní­mu říze­ní pro­ti práv­nic­kým oso­bám (autor Lu­káš Bo­hus­lav)

4/ Je­lí­nek, J. a ko­lek­tiv: De­set let od přije­tí čes­ké­ho tres­tní­ho zá­ko­ní­ku. Pra­ha: Le­ges, 2019

Zbor­ník vy­da­ný k vý­ro­čiu pri­ja­tia čes­ké­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka ob­sa­hu­jú­ci prís­pev­ky od če­ských ako aj slo­ven­ských auto­rov.

Mož­no spo­me­núť prík­lad­mo nas­le­dov­né člán­ky

- Trend čes­ké­ho zá­ko­no­dar­ce směru­jú­ci k tzv. před­su­nu­tí tres­tní od­povědnos­ti (autor Jan Mu­sil)

- Po­jem obec­né­ho zá­uj­mu ve svět­le přecho­du k for­mál­ní­mu po­je­tí tres­tné­ho či­nu (autor In­grid Ga­lov­co­vá)

- K úmys­lu pod­le tres­tní­ho zá­ko­ní­ku a k roz­li­še­ní even­tuál­ní­ho úmys­lu od vědo­mé ned­ba­los­ti (autor Pa­vel Šámal)

- Om­luv­ná kraj­ní nou­ze (autor Jiří Říha)

- Zá­nik tres­tnos­ti po­ku­su (autor Ja­ro­mír Hořák)

- Vý­voj v ob­las­ti po­su­zo­vá­ní zá­sa­dy přiměřenos­ti při pou­ži­tí do­nu­co­va­cích prostřed­ku Po­li­cií ČR ja­kož­to ne­ty­pi­zo­va­né okol­nos­ti vy­lu­ču­jí­cí proti­práv­nost (autor Štěpán­ka Ku­če­ro­vá)

Ide o za­ují­ma­vý prís­pe­vok, kto­rý na nie­koľ­kých prí­pa­doch z ap­li­kač­nej praxe hľa­dá vy­me­dzenie hra­níc pri­me­ra­nos­ti pri pou­ži­tí do­nu­co­va­cích pros­tried­kov zo stra­ny po­lí­cie, t. j. ke­dy ide o vy­uži­tie do­nu­co­va­cích pros­tried­kov v sú­la­de s prá­vom a ke­dy už ide o ko­na­nie proti­práv­ne, kto­ré by moh­lo prí­pad­ne aj za­kla­dať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Ako le­gál­ne a pri­me­ra­né pou­ži­tie do­nu­co­va­cie­ho pros­tried­ku zo stra­ny po­lí­cie uvá­dza autor­ka tres­tnú vec, v kto­rej bol po­li­cajt ob­ža­lo­va­ný pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť tak, že pou­žil do­nu­co­va­cí pros­trie­dok za­hra­de­nie ces­ty slu­žob­ným vo­zid­lom vo­či mo­to­cyk­lis­to­vi na úte­ku, kto­rý sa rú­til vy­so­kou rých­los­ťou, pri­čom mo­to­cykl­ista čel­ne na­ra­zil do po­li­caj­né­ho vo­zu a pre­le­tel cez ne­ho (utr­pel rôz­ne po­ra­ne­nia). Súd vy­tkol ob­ža­lo­be, že sa vô­bec ne­ve­no­va­la otáz­ke pri­me­ra­nos­ti pou­ži­tia do­nu­co­va­cie­ho pros­tried­ku a po­su­dzo­va­la iba nás­le­dok, a to zra­ne­nie poš­ko­de­né­ho a to bez to­ho, aby sa za­obe­ra­la aj tým, aký mož­ný (reál­ny) nás­le­dok hro­zil na zdra­ví, či ma­jet­ku os­tat­ným účas­tní­kom ces­tnej pre­máv­ky, kto­rí bo­li oh­ro­ze­ní bez­oh­ľad­nou jaz­dou poš­ko­de­né­ho. Poš­ko­de­ný pri­tom jaz­dil rých­los­ťou 130 až 150 km/h, pri­čom sa blí­žil do pries­to­ru kri­žo­vat­ky, kde stá­li vo­zid­lá ča­ka­jú­ce na ze­le­ný sig­nál, pri­čom pred­tým už poš­ko­de­ný pre­šiel nie­koľ­ko iných kri­žo­va­tiek na čer­ve­ný sig­nál. Za ta­kých­to okol­nos­tí pos­tu­po­val po­li­cajt, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, adek­vát­ne a pri­me­ra­ne k okol­nos­tiam.

Prin­cíp pri­me­ra­nos­ti sa vzťa­hu­je tak na spô­sob pou­ži­tia do­nu­co­va­cie­ho pros­tried­ku ako aj na voľ­bu kon­krét­ne­ho do­nu­co­va­cie­ho pros­tried­ku.

Ako prí­pad nea­dek­vát­ne­ho pou­ži­tia do­nu­co­va­cie­ho pros­tried­ku zo stra­ny po­lí­cie uvá­dza autor­ka tres­tnú vec, v kto­rej súd neak­cep­to­val pos­tup po­lí­cie v prí­pa­de, v kto­rej iš­lo o pro­tes­tnú ak­ciu pro­ti vý­ru­bu stro­mov, pri­čom je­den z pro­tes­tu­jú­cich sa k stro­mu pri­pú­tal po­mo­cou trub­ky a ka­ra­bín. Po­li­caj­ti v sna­he od­strá­niť sťa­žo­va­te­ľa zo stro­mu pris­tú­pi­li k pou­ži­tiu do­nu­co­va­cích pros­tried­kov spo­čí­va­jú­cich v hma­toch a stlá­ča­li pro­tes­tu­jú­ce­mu tla­ko­vé bo­dy v ob­las­ti kr­ku (fak­tic­ky sťa­žo­va­te­ľa du­si­li), vy­hrá­ža­li sa mu pou­ži­tím mo­to­ro­vej pí­ly, či mu sy­pa­li mrav­cov za krk. Ta­ký­to pos­tup po­lí­cie bol ozna­če­ný za nep­ri­ja­teľ­ný.

- Tres­tné či­ny a pos­ky­to­vá­ní zdra­vot­ní pé­če – je tres­tní pos­tih sku­teč­ne ul­ti­ma ra­tio? (autor Ol­ga So­vo­vá, Dag­mar Cí­sařová)

- De­set let souk­ro­mé ko­rup­ce pod­le tres­tní­ho zá­ko­ní­ku (autor Len­ka Náh­lov­ská)

- Ne­bez­peč­né pro­nás­le­do­vá­ní - Stal­king (autor Ma­rek Dvořák)

- Tres­tné či­ny přímo sou­vi­se­jí­cí s pro­vo­zo­vá­ním ha­zar­dních her (autor Jiří Rajchl)

- Ko­nec trestněpráv­ní­ho pos­ti­hu pom­lu­vy? (autor Pa­vel Ve­teš­ník)

- Tres­tné či­ny v ky­berpros­to­ru a no­vý tres­tní zá­ko­ník (autor Vla­di­mír Smej­kal)

5/ No­vot­ná Kr­tou­šo­vá, L.: Od­povědnost čle­nu sta­tu­tát­ních or­gá­nu práv­nic­kých osob. Pra­ha. Wol­ters Kluwer ČR, 2019

Pred­met­ná pub­li­ká­cia ma­pu­je roz­ho­do­va­nie čle­nov šta­tu­tár­nych or­gá­nov, kto­rí roz­ho­du­jú v me­ne práv­nic­kej oso­by, pri­čom vý­sled­kom ich roz­hod­nu­tia mô­že byť aj ško­da spô­so­be­ná práv­nic­kej oso­be v me­ne kto­rej ko­na­jú.

Autor­ka sa te­da za­obe­rá zod­po­ved­nos­ťou šta­tu­tár­nych or­gá­nov za ich roz­ho­do­va­ciu čin­nosť vy­ko­ná­va­nú v me­ne práv­nic­kej oso­by s tým, že po­do­rob­nej­šie ro­zo­be­rá po­vin­nosť sta­ros­tli­vos­ti riad­ne­ho hos­po­dá­ra a to aj na pod­kla­de brit­ské­ho prá­va, nás­led­ne za za­obe­rá po­vin­nos­ťou lo­ja­li­ty (a v rám­ci nej nap­rík­lad zá­ka­zom kon­flik­tov zá­uj­mov, rie­še­ním kon­flik­tov zá­uj­mov, nás­led­ka­mi kon­flik­tu zá­uj­mov), pod­ni­ka­teľ­ským úsud­kom (autor­ka ro­zo­be­rá pra­vid­lo pod­ni­ka­teľ­ské­ho úsud­ku a je­ho jed­not­li­vé kri­té­riá ako pod­ni­ka­teľ­ské roz­hod­nu­tie, ob­há­ji­teľ­ný zá­ujem, in­for­mo­va­nosť, dob­rá vie­ra a to aj na pod­kla­de ne­mec­kej práv­nej úp­ra­vy) a v ne­pos­led­nom ra­de mož­no pou­ká­zať aj na ka­pi­to­lu o sub­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti za ko­na­nie so sta­ros­tli­vos­ťou riad­ne­ho hos­po­dá­ra.

Pred­met­ná pub­li­ká­cia mô­že byť vhod­nou pra­cov­nou po­môc­kou aj v tres­tnom prá­ve a to naj­mä pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237, či § 238 Tr. zák., res­pek­tí­ve pri vý­kla­de skut­ko­vých pod­stát tzv. úpad­ko­vých tres­tných či­nov.

6/ Jas­pers, K.: Otáz­ka vi­ny. Příspěvek k němec­ké otáz­ce. Pra­ha. Aca­de­mia, 2019

Ide o prek­lad ese­je pop­red­né­ho ne­mec­ké­ho fi­lo­zo­fa Kar­la Jas­per­sa, kto­rá bo­la pub­li­ko­va­ná pr­výk­rát v ro­ku 1946 a kto­rá sa za­obe­rá nie­len ne­mec­kou vi­nou, ale vi­nou ako ta­kou.

V úvo­de svo­jej ese­je sa Karl Jas­pers ve­nu­je poj­mu vi­na, pri­čom roz­li­šu­je kri­mi­nál­nu vi­nu (zlo­či­ny spo­čí­va­jú­ce v ob­jek­tív­ne do­ká­za­teľ­ných či­noch, kto­ré jed­noz­nač­ne po­ru­šu­jú zá­ko­ny), po­li­tic­kú vi­nu (spo­čí­va v či­noch štát­ni­kov a v prís­luš­nos­ti k ur­či­té­mu štá­tu, z čo­ho vy­plý­va, že mu­sím niesť nás­led­ky či­nov štá­tu, ku kto­ré­mu pat­rím), mo­rál­nu vi­nu (za všet­ky či­ny, kto­rých sa do­púš­ťam ako jed­not­li­vec som zod­po­ved­ný mo­rál­ne) a me­ta­fy­zic­kú vi­nu (po­kiaľ som neu­ro­bil všet­ko, čo som mo­hol, aby som za­brá­nil bez­prá­viu, som spolu­vin­ný; po­kiaľ som ne­na­sa­dil svoj ži­vot, aby som za­brá­nil vraž­de­niu dru­hých, ale som bol iba po­zo­ro­va­teľ, som vin­ný spô­so­bom, kto­rý nie je mož­né práv­ne, po­li­tic­ky a mo­rál­ne pos­tih­núť. Ako to zdô­raz­ňu­je autor „kaž­dý z nás má vi­nu, po­kiaľ zos­tal ne­čin­ný“, ide o vi­nu pa­si­vi­ty).

Tým­to šty­rom dru­hom vi­ny sa nás­led­ne autor pod­rob­nej­šie ve­nu­je a to aj z hľa­dis­ka ich dôs­led­kov.

Keď už spo­mí­nam di­elo Kar­la Jas­per­sa, tak ne­mô­žem opo­me­núť je­ho štu­den­tku a vý­znam­nú fi­lo­zof­ku Han­nah Aren­dto­vú (mi­mo­cho­dom bo­la štu­den­tkou aj ďal­šej iko­ny ne­mec­kej fi­lo­zo­fie Mar­ti­na Hei­deg­ge­ra) a jej nad­ča­so­vú kni­hu „Eich­man v Je­ru­za­le­me. Sprá­va o ba­na­li­te zla“ (na­pos­le­dy vy­da­né v slo­ven­skom prek­la­de v ro­ku 2016 v edí­cii Ci­vi­li­zá­cia), v kto­rej, ok­rem iné­ho, kri­ti­zo­va­la pro­ces ve­de­ný s Adol­fom Eich­ma­nom ako aj spô­sob akým bol ve­de­ný zo stra­ny ob­ža­lo­by (a vô­bec vy­me­dzenie skut­kov v ob­ža­lo­be). Tak­tiež za­uj­mú jej de­fi­ní­cie zlo­či­nov pro­ti ľud­skos­ti, či mie­ru, res­pek­tí­ve ge­no­cí­diá, jej vy­spo­ria­da­nie sa s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho, že len pl­nil roz­ka­zy, ako aj jej opis osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho by­rok­ra­tic­ké­ho mys­le­nia.

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia