John Stuart Mill: O svobodě myšlení a slova

                               John Stuart Mill: O svo­bodě myš­le­ní a slo­va

Vy­da­va­teľ­stvo H21 ak­tuál­ne (v ro­ku 2020) pub­li­ko­va­lo sláv­ny spis rov­na­ko sláv­ne­ho an­glic­ké­ho fi­lo­zo­fa Joh­na Stuar­ta Mil­la (1806 – 1873) „O svo­době myš­le­ní a slo­va“, kto­rý bol pr­výk­rát vy­da­ný už v ro­ku 1859 (ako sú­časť kni­hy „O slo­bo­de“), av­šak ani v dneš­nej do­be nes­tra­til nič na svo­jej ak­tuál­nos­ti. Ide o nad­ča­so­vú kniž­ku a je neu­ve­ri­teľ­ným, že slo­bo­da slo­va (v šir­šom vý­zna­me slo­bo­da mys­le­nia, či pre­ja­vu) je neus­tá­le pod útok­mi rôz­nych sub­jek­tov, kto­rí si oso­bu­jú prá­vo na prav­du a aký­koľ­vek iný ná­zor (pre­jav) po­va­žu­jú za nep­ri­ja­teľ­ný, kto­rý je hod­ný pot­la­če­nia, či do­kon­ca kri­mi­na­li­zo­va­nia.

Nie­ke­dy, ako to zdô­raz­ňu­je Mill, je nut­né chrá­niť slo­bo­du slo­va (mys­le­nia) jed­not­liv­ca aj nap­rík­lad pro­ti ve­rej­nej mien­ke, dr­žať si od nej od­stup a ak sú na to dob­ré dô­vo­dy, je nut­né ísť aj pro­ti ve­rej­nej mien­ke. Nap­rík­lad nie­len vlád­ne ale aj mi­mov­lád­ne sub­jek­ty, ne­zried­ka pod­po­ro­va­né mé­dia­mi (tzv. „nev­lád­ni ag­re­so­ri“), skĺza­va­jú k hes­lu, že „všet­ci mu­sia my­slieť rov­na­ko“ a „mať rov­na­ké správ­ne ná­zo­ry“ a žiad­na od­chýl­ka sa nep­ri­púš­ťa. Je pa­ra­doxné, že pot­lá­ča­nie ná­zo­rov tých, kto­rí „my­slia pro­ti väč­ši­ne“ je čas­to bez ďal­ších ar­gu­men­tov a je vy­dá­va­né za spô­sob ochra­ny de­mok­ra­tic­ké­ho zria­de­nia, či mo­der­né­ho mys­le­nia. Mill za­stá­val sta­no­vis­ko, že kaž­dý má prá­vo na ná­zor (pre­jav) a to aj vte­dy, ak sa mý­li (res­pek­tí­ve ak ta­kým pre­ja­vom nap­rík­lad pro­vo­ku­je väč­ši­nu, či ur­či­tú sku­pi­nu). Prá­vo mý­liť sa vo svo­jich ná­zo­roch je sú­čas­ťou prá­va na slo­bo­du mys­le­nia, pri­čom mož­ný om­yl v ná­zo­re má byť vy­svet­lo­va­ný ar­gu­men­tá­ciou (kri­ti­kou) a nie kri­mi­na­li­zá­ciou.

Po­kiaľ by or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ve­no­va­li viac ča­su čí­ta­niu, a to prí­pad­ne aj čí­ta­niu Mil­la, po­tom by ma­li ten­den­ciu dať pred­nosť slo­bo­de slo­va (pre­ja­vu, mys­le­nia) pred tres­tným stí­ha­ním ver­bál­nych ne­ná­sil­ných pre­ja­vov (a to aj na­priek to­mu, že mô­že ísť o pre­ja­vy uráž­li­vé, ne­ve­dec­ké, nep­ra­vid­vé, či do­kon­ca hlú­pe) a cel­kom ur­či­te by me­dzi ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi ne­bo­li Hav­ran, Bla­ha, Ros­tas, či Kot­le­ba.

Ne­zaš­ko­dí pre­to, pri­po­me­núť si niek­to­ré my­šlien­ky auto­ra, kto­ré re­zo­nu­jú až dod­nes.

- ty­ra­nia väč­ši­ny sa ne­mu­sí pre­ja­vo­vať iba cez moc vo­le­ných auto­rít, ale tiež pros­tred­níc­tvom spo­lo­čen­ských no­riem a tla­kov, kto­ré sú ne­zá­vis­lé na vlád­nu­cej gar­ni­tú­re. Tie mô­žu vy­tvá­rať ná­por na jed­not­liv­ca tak, aby sa na­priek svo­jim sku­toč­ným pre­fe­ren­ciám pod­vo­lil vô­li pa­nu­jú­cej ve­rej­nej mien­ky. Spo­loč­nosť tak mô­že byť ty­ra­nom a to aj vte­dy, ak jej zá­ko­ny ty­ran­ské nie sú.

- ochra­na pred vlád­nou mo­cou nes­ta­čí. Je pot­reb­né chrá­niť jed­not­liv­ca pred pa­nu­jú­cou ve­rej­nou mien­kou a pred spo­loč­nos­ťou, kto­rá vnu­cu­je svo­je pra­vid­lá tým, kto­rí sa od­chy­lu­jú, za­me­dzu­je vý­voj in­di­vi­dua­li­ty a nú­ti všet­kých, aby ut­vá­ra­li svoj cha­rak­ter pod­ľa je­ho vzo­ru.

- vlá­da, kto­rá chce ko­nať v naj­lep­šom zá­uj­me ob­ča­nov nes­mie ov­plyv­ňo­vať ve­rej­nú mien­ku. Pred­pok­la­dá sa, že vlá­da vždy ko­ná v zá­uj­me ob­ča­nov a nez­neu­ži­je svo­ju moc, po­kiaľ si to pod­ľa nej nep­ra­je ľud. Ja však ne­súh­la­sím s tým, aby mal ľud ta­kú moc, či už sám, ale­bo pros­tred­níc­tvom vlá­dy. Vy­tvá­rať nát­lak so súh­la­som ve­rej­nos­ti je rov­na­ko nes­práv­ne ako ho vy­tvá­rať bez ne­ho.

- nik­dy si ne­mô­že­me byť is­tí, že ná­zor, kto­rý chce­me pot­la­čiť je nes­práv­ny. Tí, kto­rí ho po­va­žu­jú za nes­práv­ny nie sú neo­myl­ní, ne­ma­jú prá­vo roz­ho­do­vať za os­tat­ných a prip­ra­viť ich o mož­nosť vlas­tné­ho úsud­ku. Nes­mie­me od­miet­nuť príl­eži­tosť vy­po­čuť si opač­ný ná­zor. Do­by nie sú o nič neo­myl­nej­šie ako jed­not­liv­ci. Kaž­dé sto­ro­čie ma­lo to­tiž ná­zo­ry, kto­ré nes­kor­šie sto­ro­čie pok­la­da­lo nie­len za chyb­né, ale pria­mo za nez­my­sel­né. Niek­to­ré dneš­né ná­zo­ry sa v bu­dúc­nos­ti za­vr­hnú, rov­na­ko ako sa dnes za­vr­hu­jú niek­to­ré ná­zo­ry mi­nu­lé.

- je veľ­ký roz­diel, či po­va­žu­je­me svoj ná­zor za prav­di­vý, pre­to­že nik­dy ne­bol žiad­nou po­le­mi­kou vy­vrá­te­ný ale­bo ak pred­pok­la­dá­me je­ho správ­nosť, aby sme sa vy­va­ro­va­li je­ho vy­vrá­te­nia. Len vte­dy, ak je os­tat­ným do­vo­le­né na­še ná­zo­ry na­pá­dať, mô­že­me za­čať ve­riť v ich správ­nosť. Člo­vek mu­sí vždy zos­tať ot­vo­re­ný kri­ti­ke, vy­po­čuť si všet­kých opo­nen­tov, chcieť poz­nať prav­du a priz­nať si svo­je omy­ly. Múd­ros­ti a ro­zum­nos­ti sa ne­dá do­siah­nuť inak než ocho­tou po­čú­vať ná­zo­ry os­tat­ných. Po­rov­ná­vať svoj ná­zor s os­tat­ný­mi, stá­le ho op­ra­vo­vať a dopl­ňo­vať je naj­lep­šou ces­tou, ako zís­kať is­to­tu, že sa ním mô­že­me za­čať ria­diť aj v praxi.

- prav­di­vosť svo­jich ná­zo­rov mô­že­me naj­lep­šie otes­to­vať tak, že ich po­núk­ne­me všet­kým na dis­ku­siu a ku kri­ti­ke.

- ur­či­té ná­zo­ry sú údaj­ne tak uži­toč­né pre spo­koj­ný ľud­ský ži­vot, že ich vlá­da mu­sí ochra­ňo­vať rov­na­ko ako všet­ky spo­lo­čen­ské zá­uj­my a uml­čať tých čo my­slia inak. Ten­to spô­sob mys­le­nia os­pra­vedl­ňu­je oklieš­ťo­va­nie slo­bo­dy slo­va pod zá­mien­kou, že hod­no­tí ná­zor nie pod­ľa je­ho prav­di­vos­ti, ale pod­ľa je­ho uži­toč­nos­ti.

- mô­že­me na­mie­tať, že v dneš­nej do­be už za od­liš­ný ná­zor ni­ko­ho fy­zic­ky net­res­tá­me, tak­že prie­kop­ní­kov no­vých ná­zo­rov ne­bu­de nik­to za­bí­jať. Tých­to ka­cí­rov už net­res­tá­me smr­ťou a ne­pou­ží­va­me ani iné dra­ko­nic­ké pos­ti­hy, kto­ré by ich do­ká­za­li nav­ždy uml­čať. Ale ne­li­choť­me si, pre­to­že to eš­te nez­na­me­ná, že v sú­čas­nos­ti neexis­tu­jú žiad­ne zá­ko­ny ob­me­dzu­jú­ce slo­bo­du slo­va. Tres­tné us­ta­no­ve­nia pro­ti ur­či­tým ná­zo­rom ale­bo ich pre­ja­vo­va­niu tu stá­le sú a ob­čas sa aj vy­uží­va­jú.

- už dlh­šiu do­bu je naj­väč­ším zlom spo­lo­čen­ská stig­ma. V An­glic­ku sa má­lok­to od­vá­ži priz­nať k ná­zo­rom, kto­ré spo­loč­nosť neuz­ná­va. Ve­rej­ná mien­ka účin­ku­je sil­no aj na ľu­dí, kto­rých ži­vo­by­tie zá­vi­sí na dob­rej vô­li os­tat­ných. Kto má svoj ma­je­tok is­tý a nie je zá­vis­lý na priaz­ni moc­ných jed­not­liv­cov, mô­že ot­vo­re­ne pre­ja­vo­vať svoj ná­zor. Na­ša spo­lo­čen­ská nez­ná­šan­li­vosť sí­ce ni­ko­ho ne­za­bi­je, zvá­dza však ľu­dí k to­mu, aby svo­je ná­zo­ry skrý­va­li a brá­ni im, aby sa dos­ta­li do všeo­bec­né­ho po­ve­do­mia.

- väč­ši­ne vy­ho­vu­je ve­rej­ná mien­ka, kto­rá nie je na­ru­šo­va­ná opač­ný­mi ná­zor­mi. Ten­to sys­tém pro­du­ku­je ľu­dí, kto­rí sa buď pris­pô­so­bia všeo­bec­né­mu ná­zo­ru ale­bo bu­dú chcieť slú­žiť po­me­rom svo­jej do­by a pri pred­kla­da­ní my­šlie­nok sa bu­dú chcieť za­vďa­čiť svo­jim pos­lu­chá­čom, na­mies­to, aby pred­lo­ži­li dô­vo­dy, kto­ré by ich pres­ved­či­li. Tí, kto­rí sa nech­cú ni­ja­ko kom­pro­mi­to­vať, sa bu­dú vy­jad­ro­vať len k ve­ciam, o kto­rých sa dá ho­vo­riť bez kon­tra­ver­zií. Nik­to sa ne­nau­čí my­slieť kri­tic­ky, keď bu­de iba me­cha­nic­ky opa­ko­vať frá­zy, kto­ré mu do­da­li dru­hí, bez to­ho, aby o nich sám ak­tív­ne po­chy­bo­val.

Zá­ve­rom mož­no uviesť, že pred­met­ná, po­mer­ne út­la, kniž­ka roz­hod­ne sto­jí za pre­čí­ta­nie a ma­la by byť po­vin­nou sú­čas­ťou kaž­dej kniž­ni­ce.

Diskusia